Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Sa-6-2021.pdf
PDF · 167.99 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: L. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt Q. XX, XXX XX Q., právne zastúpený: JUDr. Lukáš Holodňák, advokát so sídlom Kpt. Nálepku č. 8, 071 01 Michalovce, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia č. 85524-2/2020-BA zo dňa 30.12.2020, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie, Bratislava č. 85524-2/2020-BA zo dňa 30.12.2020 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne - pobočka Michalovce č. 10440/2020-MI-DvN zo dňa 19.10.2020 a vec vracia správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, ústredie preskúmavaným rozhodnutím č. 85524-2/2020-BA zo dňa 30.12.2020, príslušná na rozhodovanie podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o sociálnom poistení“, resp. „ZoSP“), rozhodla vo veci odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 10440/2020- MI-DvN zo dňa 19.10.2020 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“, resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“) tak, že odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.
2. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 19.10.2020 podľa § 104 ods. 1 ZoSP a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia rozhodol o žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti uplatnenú dňa 31.08.2020 tak, že žalobca nemá nárok na dávku nezamestnanosti.
3. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca včas odvolanie, v ktorom uviedol, že dôvodom jeho núteného odchodu do zahraničia bola nemožnosť nájsť si prácu na Slovensku a osamostatnenie sa. Do zahraničia vycestoval iba na prechodnú dobu za účelom nadobudnutia finančných prostriedkov a získania nových znalostí a zručností. Nikdy nemal záujem ostať v zahraničí, trvalý pobyt má stále na Slovensku, o čom svedčí prítomnosť príbuzných na Slovensku, spoluvlastníctvo rodinného domu, zakúpenie auta, zriadenie bankového účtu, kde pravidelne posielal zarobené peniaze. Ďalej namietal posúdenie ohľadne nepreukázania zachovania bydliska a centra záujmov k Slovensku. Zdôraznil, že súčasťou skúmania miesta bydliska nie je len preukázanie skutočností, ktoré svedčia o nezachovaní bydliska na Slovensku, ale zároveň aj zisťovanie podmienok existencie bývania v mieste výkonu zamestnania. Zo strany prvostupňového správneho orgánu nebol v tomto smere vykonaný žiaden dôkaz. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/5/2012 zo
dňa 30.01.2013. Tvrdil, že prvostupňový správny orgán v tomto smere nevykonal potrebné dokazovanie, a to aj jeho výsluchom, prípadne výsluchom jeho najbližšej rodiny, priateľov, či iných osôb. Žiadal preto žalovaného, aby v odvolacom konaní prehodnotil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a jeho žiadosti o dávku v nezamestnanosti bolo vyhovené.
4. Žalovaný, ako druhostupňový odvolací orgán, v preskúmavanom rozhodnutí zo dňa 30.12.2020 po citácii § 104 ods. 1, 6 zákona o sociálnom poistení čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 písm. a), čl. 1 písm. j) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj: „základné nariadenie“) čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej aj: „vykonávacie nariadenie“) poukázal na to, že podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce č.: MI1/OSO/ZAM/2020/30435 zo dňa 06.04.2020 žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01.04.2020, žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce dňa 31.08.2020.
5. Na odôvodnenie rozhodnutia žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej uviedol: „V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 1. apríla 2016 do 31. marca 2020, navrhovateľ nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Podľa spisového materiálu pracoval navrhovateľ v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Nemecka a Írska. V tejto súvislosti uvádzame, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. ... Navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Nemecka a Írska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie ... V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, boli celková dĺžka pobytu 9 rokov 10 mesiacov, stabilná pracovná situácia v zahraničí, prioritná a opakovaná orientácia na zahraničný pracovný trh od roku 2010 /Írsko/ Nemecko/, opakované poberanie sociálnych dávok z írskeho sociálneho systému, primeraná bytová situácia v zahraničí, krátkodobá pracovná história na Slovensku, platenie daní a odvodov v zahraničí, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť matky a súrodencov na Slovensku, vlastníctvo bankového účtu, motorového vozidla a taktiež vlastníctvo nehnuteľnosti spolu v podiele (2/3)na Slovensku, zachovanie trvalého pobytu na území Slovenska), ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Nemecku sa navrhovateľ v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane, poberal dávku v nezamestnanosti na území Nemecka. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Nemecka.
So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že navrhovateľ nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Írska a Nemecka zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.......... V súvislosti so zachovaním trvalého pobytu na Slovensku opätovne uvádzame, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. V tejto súvislosti súčasne poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (v bode 26.) jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Navrhovateľ poukázal na nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti v podiele (2/3) ba Slovensku. Na nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti v podiele (2/3) na Slovensku bolo v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. Vlastníctvo nehnuteľnosti je jednou zo skutočností, ktorú v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bol zohľadnený podklad o nadobudnutí nehnuteľnosti - rodinného domu v podiele (2/3) dedením v roku 1994 a v podiele (1/3) darovacou zmluvou v roku 2018 /výpis z listu vlastníctva č. XX/. Vo Vyhlásení uviedol, že počas návratov zo zahraničia býval u rodiča - matky. V Zápisnici uviedol, že po návrate na Slovensko býva spoločne s matkou a nevlastným bratom. Vlastníctvo nehnuteľnosti bolo nutné porovnať s ostatnými zistenými skutočnosťami (stabilnou pracovnou situáciou v zahraničí, prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh od roku 2010, primeranou bytovou situáciou v zahraničí, opakovaným poberaním sociálnych dávok z írskeho sociálneho systému, krátkodobou pracovnou históriou na území Slovenska, daňovou povinnosťou naposledy na území Nemecka), ktoré poukazujú na vytvorenie a prenesenie väzieb navrhovateľa na územie Nemecka. Na základe uvedeného vlastníctvo nehnuteľnosti nie je možné vyhodnotiť ako rozhodujúcu skutočnosť preukazujúcu zachovanie bydliska navrhovateľa na území Slovenska. Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že nikdy nemal záujem ostať v zahraničí natrvalo, do zahraničia vycestoval iba na prechodnú dobu za účelom nadobudnutia finančných prostriedkov a získania nových znalostí a zručností. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia)“. Zároveň odvolací orgán podotýka, že pobyt navrhovateľa v zahraničí /Írsko, Nemecko/ v celkovom rozsahu 9 rokov a 10 mesiacov nie je v žiadnom prípade považovať za prechodný. Zároveň uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie je dôvod odchodu do zahraničia rozhodujúcou skutočnosťou preukazujúcou miesto bydliska dotknutej osoby. Na uvedené je teda možné nahliadať len ako na doplňujúcu skutočnosť, ktorá môže byť zohľadnená v prípade pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby. V súvislosti s prítomnosťou matky a troch súrodencov na Slovensku, ktorých uviedol ako väzbu uvádzame, že na túto skutočnosť bolo prihliadnuté, avšak ich pobyt v krajine pôvodu jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska v tejto krajine, počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie. Navrhovateľ v odvolaní namieta, že Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, nevykonala dostatočné dokazovanie a nedostatočne zistila všetky skutkové okolnosti. Taktiež bola povinná zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či mal zachované bydlisko a pevné väzby na Slovensku, v tomto smere mala vykonať potrebné dokazovanie, a to aj jeho výsluchom, prípadne aj výsluchom jeho najbližšej rodiny, priateľov či iných osôb. Sociálna poisťovňa, ústredie, uvádza, že v konaní o nároku navrhovateľa na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní jeho bydliska a zachovania centra záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, ktoré boli zistené z predložených dokumentov (najmä z formulára U1, zo dňa 2. júla 2020, z formulára U1 zo dňa 10. augusta 2020, vrátane osvedčeného dodatku k predmetnému formuláru s názvom _„PDU1 Annex” zo dňa 11. augusta
2020, z údajov, ktoré navrhovateľ písomne uviedol v Žiadosti doručenej Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, dňa 31. augusta 2020, z Vyhlásenia zo dňa 31. augusta 2020 a taktiež zo Zápisnice spísanej s navrhovateľom na diaľku, bez jeho osobnej účasti /z dôvodu preventívnych opatrení spojených so šírením koronavírusu/, ktorú navrhovateľ osvedčil svojim podpisom dňa 23. septembra 2020 a taktiež z prílohy k Zápisnici zo dňa 23. septembra 2020, ktorú navrhovateľ priložil k Zápisnici. Navrhovateľ ani v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. V konaní o nároku navrhovateľa na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (9 rokov a 10 mesiacov), aj situácia navrhovateľa - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v zahraničí, prioritná a opakovaná orientácia na zahraničný pracovný trh od roku 2010 / Írsko, Nemecko/, opakované poberanie sociálnych dávok z írskeho sociálneho systému, primeraná bytová situácia v zahraničí, krátkodobá pracovná história na Slovensku, platenie daní a odvodov a zahraničí, deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť matky a súrodencov na Slovensku, vlastníctvo bankového účtu, motorového vozidlá a taktiež vlastníctvo nehnuteľnosti spolu v podiele (2/3) na Slovensku, zachovanie trvalého pobytu na území Slovenska) preukazujú, že navrhovateľ si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činnosti zamestnanca naposledy v Nemecku, nezachoval.
6. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia zároveň poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a správnych súdov (označil konkrétne rozhodnutia tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj jednotlivých správnych súdov z posledného obdobia), ktoré podľa jeho názoru preukazujú ním prijaté závery vo vzťahu k posúdeniu centra záujmov u žalobcu. V závere preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že na základe takto zisteného skutkového stavu Sociálna poisťovňa, ústredie dospela k záveru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné a navrhovateľovi nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol.
7. Včas podanou správnou žalobou žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žiadal preskúmať rozhodnutie žalovaného o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti, čo odôvodnil tým, že rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (t.j. uplatnil zrušovacie dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/, f/ a g/ Správneho súdneho poriadku).
8. V žalobe predovšetkým namietal procesné pochybenia administratívneho orgánu, pretože zápisnica zo dňa 23.09.2020, na ktorú poukazuje správny orgán prvého stupňa bola vyhotovená žalobcom doma, nakoľko povereným pracovníkom prvostupňového správneho orgánu mu bol odovzdaný formulár zápisnice, ktorý následne vyplnil a odovzdal na pobočke Sociálnej poisťovne. Nebolo tak vykonané žiadne ústne pojednávanie, ktoré by podľa názoru žalobcu prispelo k náležitému zisteniu skutočného stavu veci tak, ako to požaduje ustanovenie § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Vyslovil názor, že uvedenie stručných a strohých informácií do predtlačeného vzoru zápisnice (keďže bližšiu špecifikáciu a vysvetlenie okolností preukazujúcich skutočný stav veci nebolo možné v zápisnici uviesť pre technické vyhotovenie a prevedenie vzoru tejto zápisnice) nemôže predstavovať dostatočný podklad pre vydanie rozhodnutia o priznaní, resp. nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti. Tvrdil, že u iných žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí v rozhodujúcom období vykonávali pracovnú činnosť na území iného členského štátu Európskej únie (resp. Európskeho hospodárskeho priestoru), bolo vykonané ústne pojednávanie, v rámci ktorého mali žiadatelia možnosť objasniť správnemu orgánu skutkové okolnosti a preukázať dôvodnosť nimi uplatneného nároku. Žalobcovi však takáto možnosť, vzhľadom na vyššie uvedený postup správneho orgánu prvého stupňa, bola odňatá, preto aj keď formálne boli splnené podmienky procesného postupu prvostupňového správneho orgánu, tento rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Zároveň namietal, že správny orgán prvého stupňa nevyužil v rámci vyšetrovacej zásady možnosť požiadať o stanovisko príslušnú inštitúciu Nemecka, zo stanoviska ktorej by bolo zrejmé, či tamojšia dotknutá inštitúcia považuje u žalobcu za centrum jeho záujmov územie Nemecka. Takéto stanovisko by podľa názoru žalobcu prispelo k náležitému zisteniu skutočného stavu veci a zároveň by prispelo aj k preukázaniu ním
tvrdených skutočností. Z uvedeného vyvodil nemožnosť aplikácie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (tak, ako ho v danej veci použil žalovaný), pretože ani žalovaný, ani správny orgán prvého stupňa nezisťovali stanovisko príslušných zahraničných inštitúcií, preto nemožno viesť polemiku o tom, či medzi administratívnym orgánom a príslušnou írskou/nemeckou inštitúciou došlo alebo nedošlo k dohode o určení bydliska žalobcu.
9. Zároveň zdôraznil, že jeho subjektívny úmysel spočíval naďalej v tom, že za štát bydliska, ako aj za centrum záujmov vždy považoval územie Slovenskej republiky, čo podporil skutočnosťami, ktoré preukázal v rámci administratívneho konania. Uvedené odôvodnil aj tým, že je výlučným spoluvlastníckych podielov nehnuteľností (rod. domu a priľahlých pozemkov) evidovaných na LV č. XX, G. Q., katastrálne územie Q. (pod B2-1/3 z celku a pod B4 - 1/3 z celku), ktoré nadobudol v roku 1994 a 2018 a na území Slovenskej republiky vlastní motorové vozidlo, ako aj bankové produkty, pretože má zriadený bankový účet vo VÚB a. s. a uzatvorenú poistnú zmluvu s obch. spol. Allianz. Ďalej v správnej žalobe uviedol, že: „Žalobca preto nesúhlasí s konštatovaním žalovaného o tom, že pre účely dávky v nezamestnanosti bolo bydliskom žalobcu zahraničie a takýto záver považuje žalobca za nesprávne skutkové zistenie odporujúce skutočnému stavu veci a odôvodňujúce okolnosť, že touto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie SP Michalovce ako prvostupňového správneho orgánu vychádza z nedostatočne, resp. nesprávne zisteného stavu veci, a teda nezodpovedá skutočnému stavu veci. V rozpore so skutočným stavom veci je ako konštatovanie žalovaného o dostatočnej bytovej situácii, a teda o bydlisku žalobcu na území SR, tak aj nezohľadnenie intenzity návratov žalobcu na územie Slovenskej republiky. Všetky vyššie uvedené skutočnosti, ktoré boli žalobcom deklarované a v rámci správneho konania aj preukazované listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise žalovaného taktiež podľa názoru žalobcu preukazujú, že žalobca mal po celú dobu zotrvania v zahraničí subjektívny úmysel vrátiť sa na územie SR, pričom územie SR, a to konkrétne obec Q. považoval a považuje za svoje bydlisko, a teda centrum záujmov žalobcu bolo po celý čas orientované na územie SR a nie v zahraničí ako to uviedol žalovaný. Subjektívny úmysel tak, ako to vyplýva z vyš. cit. ust. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia žalovaný ako ani SP Michalovce neskúmal, pričom ho podľa názoru žalobcu skúmať mohol a mal.“
10. V závere žaloby, s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, navrhol, aby správny súd v súlade s § 191 ods. 1 písm. c), e), f), g) SSP za použitia ustanovenia § 191 ods. 3, 4 SSP zrušil rozhodnutie žalovaného, v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v plnej výške.
11. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 31.03.2021 k správnej žalobe zopakoval argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia a k jednotlivým žalobným námietkam uviedol nasledovné: „1/ žalobca namieta nedostatočné zistenie skutočného stavu veci, poukazuje najmä na formu vyhotovenia zápisnice (bez vykonania ústneho pojednávania) V tejto súvislosti uvádzame, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní jeho bydliska a zachovania centra záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, ktoré boli zistené z predložených dokumentov (najmä z formulára U1 zo dňa 2. júla 2020, z formulára U1 zo dňa 10. augusta 2020 , vrátane osvedčeného dodatku k predmetnému formuláru s názvom „PDU1 Annex“ zo dňa 11. augusta 2020, z údajov, ktoré žalobca písomne uviedol v Žiadosti a vo Vyhlásení, predložených dňa 31. augusta 2020, taktiež zo Zápisnice zo dňa 23. septembra 2020 a jej príloh). Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti namiesto ústneho vypočutia pristúpila k spísaniu zápisnice so žalobcom, z dôvodu preventívnych opatrení spojených so šírením vírusového ochorenia bez jeho osobnej účasti „na diaľku • elektronicky“ (zaslaním „Zápisnice“ prostredníctvom poštovej prepravy). Žalobcovi tak za účelom presného zistenia skutkového stavu bola poskytnutá možnosť uviesť všetky skutočnosti, resp. doplniť dôkazy, predložiť doklady, relevantné na posúdenie jeho bydliska a zachovania väzieb na Slovensku počas jeho zárobkovej činnosti v zahraničí. Žalobca doplnené údaje a informácie do Zápisnice zaslal späť Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, dňa 23. septembra 2020. Žalovaná zároveň podotýka, že sám žalobca v Zápisnici, ktorú osvedčil svojim podpisom dňa 23. septembra 2020 vyhlásil, že uviedol všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie bydliska
počas jeho pobytu a výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku. Taktiež nežiadal vykonanie iných dôkazov a vypočutie iných osôb. Pre úplnosť žalovaná dáva do pozornosti, že osobný výsluch žalobcu (osobitne v aktuálnej nepriaznivej epidemiologickej situácii) nebol a nie je spôsobilý priniesť iné závery ako tie, ktoré boli zistené v prvostupňovom a v druhostupňovom konaní. Žalobca v odvolaní, napokon ani v žalobe neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. Žalovaná zároveň poukazuje na najnovšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska, a to rozsudok Sp. zn. 9Sžsk/90/2019, zo dňa 25. novembra 2020, rozsudok Sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, rozsudok Sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok Sp. zn. 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne, ústredie, ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci. Obdobne rozhodli v roku 2019 a 2020 viacerými rozsudkami aj krajské súdy (Krajský súd v Žiline v rozsudku Sp. zn. 29Sa/15/2019, zo dňa 3. decembra 2019, a v rozsudku Sp. zn. 28Sa/17/2019, zo dňa 10. decembra 2019, Krajský súd v Košiciach v rozsudku Sp. zn. 2Sa/49/2018, zo dňa 5. marca 2019, aj v rozsudku Sp. zn. 1 Sa/50/2018, zo dňa 13. septembra 2019, Krajský súd v Trnave v rozsudku Sp. zn. 20Sa/13/2019-76, zo dňa 25. októbra 2019, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku Sp. zn. 18Sa/4/2019-53, zo dňa 6. júna 2019, v rozsudku Sp. zn. 25Sa/17/2019-84, zo dňa 20. augusta 2019, v rozsudku Sp. zn. 28Sa/6/2019-79, zo dňa 27. novembra 2019, v rozsudku Sp. zn. 25Sa/41/2019-49, zo dňa 30. januára 2020, aj v rozsudku Sp. zn. 28Sa/9/2020-50, zo dňa 23. septembra 2020, Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku Sp. zn. 26Sa/5/2019-86, zo dňa 15. júna 2020, aj v rozsudku Sp. zn. 27Sa/2/2020-73, zo dňa 10. novembra 2020, Krajský súd v Prešove v rozsudku Sp. zn. 2Sa/30/2019-56, zo dňa 25. septembra 2020, Krajský súd v Nitre v rozsudku Sp. zn. 23Sa/16/2020-65, zo dňa 5. októbra 2020, aj v rozsudku Sp. zn. 23Sa/50/2020-64, zo dňa 7. decembra 2020). Žalobca okrem vyššie uvedeného pokladá za nedostatočne zistený skutkový stav veci aj skutočnosť, že žalovaná jednoznačne neurčila, ktorý zahraničný štát (Nemecko alebo Írsko) je považovaný za centrum záujmov a bydlisko žalobcu. V nadväznosti na uvedenú námietku zdôrazňujeme, že žalovaná neurčuje bydlisko, v zásade iba posudzuje, či žalobca mal alebo nemal bydlisko na území Slovenska. 2) žalobca tvrdí, že žalovaná považovala necelé dva roky v Nemecku za dlhodobú pracovnú činnosť v porovnaní s pracovnou činnosťou žalobcu na Slovensku pred odchodom do zahraničia v trvaní 2 rokov a 4 mesiacov, ktorú nezohľadnila. V súvislosti s predmetnou námietkou žalovaná poukazuje predovšetkým na Čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia, ktorý konkrétne pojednáva o dĺžke a trvalosti prítomnosti na území dotknutých členských štátov. Žalovaná na základe všetkých dostupných údajov nachádzajúcich sa v spisovej dokumentácii vyhodnotila, že žalobca sa v predchádzajúcom období zdržiaval na území Írska od marca 2010 do decembra 2017. Následne sa zdržiaval na území Nemecka od apríla 2018 do marca 2020, t. j. celkovo sa v zahraničí zdržiaval 9 rokov a 10 mesiacov. Na pracovnú činnosť žalobcu na území Slovenska pred odchodom do zahraničia celkovo v trvaní 2 rokov a 4 mesiacov (naposledy v roku 2009) bolo prihliadnuté, avšak uvedená skutočnosť nesvedčí v prospech žalobcu v porovnaní s dlhodobou pracovnou činnosťou v zahraničí. 3) žalobca namieta, že nie je možné aplikovať čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, nakoľko žalovaná nezisťovala stanovisko príslušných zahraničných inštitúcií, t. j. či medzi žalovanou a príslušnou nemeckou/írskou inštitúciou došlo, resp. nedošlo k dohode vo veci určenia bydliska žalobcu. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle č. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených v tomto článku. Podľa právneho názoru žalovanej nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou nemeckou inštitúciou a žalovanou, pretože príslušná nemecká inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu. Podľa uvedeného ustanovenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná nemecká inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku (a na základe toho by mu napr. nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky) a podľa názoru žalovanej by bolo v Nemecku. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v Čl. 11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia (v tejto súvislosti dávame do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a to najmä body 29. - 31.). Žalovaná zároveň zdôrazňuje, že vo viacerých iných konaniach požiadala príslušnú írsku inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie jej názoru na bydlisko dotknutej osoby, avšak doposiaľ bolo žalovanej vo všetkých prípadoch doručené totožné stanovisko príslušnej írskej inštitúcie v tejto veci - nakoľko nejde o spor inštitúcií v zmysle článku 11 vykonávacieho nariadenia, je posúdenie bydliska
podľa stanoviska írskej inštitúcie výlučnou právomocou tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti (teda Sociálnej poisťovne). Stanovisko príslušnej írskej inštitúciu je v plnom súlade s právnym názorom žalovanej. V zmysle druhej vety ustanovenia § 196 ods. 1 zákona nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Uvedené stanovisko írskej inštitúcie k bydlisku bolo preto zohľadnené aj v tomto konaní. 4) žalobca v žalobe poukazuje na skutočnosť, že ak sa z vykonaného dokazovania javil žalovanej nesúlad, bolo následne podľa žalobcu potrebné postupovať podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. V zmysle Čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s Čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členských štátov Európskej únie - Čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (9 rokov a 10 mesiacov), aj situácia žalobcu - Čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v zahraničí, prioritná a opakovaná orientácia na zahraničný pracovný trh od roku 2010 /Írsko, Nemecko/, opakované poberanie sociálnych dávok z írskeho sociálneho systému, primeraná bytová situácia v zahraničí, krátkodobá pracovná história na Slovensku, platenie daní a odvodov v zahraničí) preukazujú, že žalobca si centrum záujmov na Slovensku, počas výkonu činnosti zamestnanca naposledy v Nemecku, nezachoval. Vzhľadom na to, že o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v Čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné Čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. Úmysel žalobcu teda nie je možné uplatniť „automaticky“, resp. jeho deklarovaným úmyslom nemôžu byt' negované objektívne zistenia žalovanej podľa Čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Výstižne potom otázku úmyslu rieši judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 21. októbra 2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky judikuje: „ ... otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (Čl. 1, písm. j/ základného nariadenia)“. V čase výkonu zárobkovej činnosti v Írsku a v Nemecku žalobca býval na ich území. V súvislosti s uvedenou námietkou žalobcu zároveň žalovaná poukazuje na bod 44. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, Sp. zn. 24Sa/5/2018, zo dňa 26. júla 2018, v ktorom sa krajský súd podrobne zaoberal vplyvom úmyslu na posúdenia miesta bydliska dotknutej osoby. 5) žalobca má za to, že po celú dobu zotrvania v zahraničí mal subjektívny úmysel vrátiť sa na územie Slovenskej republiky, a to konkrétne obec Q., ktorú považoval a považuje za svoje bydlisko K tvrdeniu žalobcu, že jeho úmyslom bolo vrátiť sa na Slovensko žalovaná uvádza, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať v zahraničí. Nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko, ani to, že nikdy nemal úmysel trvalo ostať žiť na území Írska, či už na území Nemecka. Pohnútka k odchodu do zahraničia, ako aj pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, teda počas posledného zamestnania, za daných okolností irelevantná. Skutočnosť dlhodobého zotrvávania v zahraničí za účelom vykonávania zárobkovej činnosti (9 rokov a 10 mesiacov), ktoré nebolo prechodného charakteru nemožno považovať za prechodný, resp. krátkodobý pobyt. Žalobca zvolením uvedených území na nich trávil väčšinu času mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku, čím oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko. 6) žalobca nesúhlasí s konštatovaním žalovanej, že jeho bytová situácia v Nemecku bola dostatočná. V súvislosti s uvedenou námietkou dáva žalovaná do pozornosti, že bytová situácia musí byt' vyhodnotená v celkovom kontexte spolu so všetkými skutočnosťami podľa ČI. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Bytová situácia žalobcu bola riadne zistená, a to najmä údajmi poskytnutými samotným žalobcom vo Vyhlásení /v bode 6/ zo dňa 31. augusta 2020, v Zápisnici zo dňa 23. septembra 2020. Žalobca býval naposledy v Nemecku s viacerými osobami v podnájme, v 4-izbovom byte. Ubytovanie menil 1 krát a zamestnávateľ neprispieval na úhradu nákladov na bývanie. Žalovaná túto formu bývania hodnotí ako bežnú a prijateľnú, a to aj na Slovensku. Ako bolo uvedené vyššie, bytovú situáciu žalobcu na území Nemecka (bývanie s viacerými osobami v podnájme, v 4-izbovom byte, ubytovanie menené 1 krát) považovala žalovaná za stabilnú a primeranú pomerom súvisiacim s vykonávaním zárobkovej činnosti v Nemecku, čo napokon ani sám žalobca pôvodne nerozporoval, resp. bližšie nešpecifikoval. Žalobca v
žalobe poukazuje aj na vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku - rodinného domu, ktorého podiel (1/3) nadobudol dedením v roku 1994 a ktorého ďalší podiel (1/3) nadobudol na základe darovacej zmluvy v roku 2018. Na vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, ktorého podiel (1/3) nadobudol dedením v roku 1994 a ktorého podiel (1/3) nadobudol na základe darovacej zmluvy v roku 2018 bolo pri posudzovaní bydliska žalobcu prihliadnuté (žalovaná upozorňuje, že v súlade s ČI. 65 ods. 2 základného nariadenia preukázanie zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie). Vlastníctvo nehnuteľnosti v celkovom podiele 2/3 v porovnaní najmä so stabilnou pracovnou situáciou v zahraničí, prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh od roku 2010 / Írsko, Nemecko/, opakovaným poberaním sociálnych dávok z írskeho sociálneho systému, primeranou bytovou situáciou v zahraničí, krátkodobou pracovnou históriou na Slovensku, platením daní a odvodov v zahraničí) nepreukazuje zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku. Žalobca v žalobe poukazuje na skutočnosť, že žalovaná nezohľadnila intenzitu návratov žalobcu na územie Slovenska. Žalovaná uvádza, že pri posudzovaní bydliska žalobcu bolo prihliadnuté na skutočnosť, že z Nemecka sa vracal na územie Slovenska 3-4 krát ročne po dobu 1-2 týždňov (žalobca uvedenú frekvenciu návratov žiadnym spôsobom nepreukázal) a z Írska sa vracal na územie Slovenska 3 krát ročne v trvaní cca 3 týždňov až 1 mesiaca (žalobca uvedenú frekvenciu čiastočne preukázal), avšak uvedené bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku počas dlhodobého pobytu v zahraničí. Žalobca sa v žalobe zmieňuje o. i. aj o využívaní bankových produktov a vlastníctve motorového vozidla na území Slovenska. Žalovaná uvádza, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté na všetky zistené skutočnosti. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v Čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v Čl. 11 ods. 1 písm. a/ a jednak v Čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia), v súlade s ktorými bolo posúdené bydlisko žalobcu. Dĺžka prítomnosti na území členských štátov Európskej únie - Čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (9 rokov a 10 mesiacov), aj situácia žalobcu - Čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v zahraničí, prioritná a opakovaná orientácia na zahraničný pracovný trh od roku 2010 /Írsko, Nemecko/, opakované poberanie sociálnych dávok z írskeho sociálneho systému, primeraná bytová situácia v zahraničí, krátkodobá pracovná história na Slovensku, platenie daní a odvodov a zahraničí) preukazujú, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca v zahraničí nezachoval.
12. V závere písomného vyjadrenia z vyššie uvedených skutočností považoval zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné a vyslovil názor, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter ním vykonávanej činnosti v zahraničí, jeho rodinná a bytová situácia, a aj to, ktorý členský štát sa považuje za jeho bydlisko na daňové účely. Keďže žalobca nemal počas posledného zamestnania v Nemecku zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Nemecka a Írska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
13. V replike zo dňa 07.10.2021 žalobca uviedol, že s tvrdeniami žalovaného obsiahnutými v jeho vyjadrení zo dňa 31.03.2021 nesúhlasí s tým, že ďalej argumentoval obdobne, ako v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a následne aj v správnej žalobe v rozsahu uplatnených žalobných dôvodov. V replike zdôraznil: „Žalobca preto nesúhlasí s konštatovaním žalovaného o tom, že pre účely dávky v nezamestnanosti bolo bydliskom žalobcu územie Nemecka a takýto záver považuje žalobca aj naďalej za nesprávne skutkové zistenie odporujúce skutočnému stavu veci a odôvodňujúce okolnosť, že touto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie SP Michalovce ako prvostupňového správneho orgánu vychádza z nedostatočne, resp. nesprávne zisteného stavu veci, a teda nezodpovedá skutočnému stavu veci. V rozpore so skutočným stavom veci je ako konštatovanie žalovaného o dostatočnej bytovej situácii, a teda o bydlisku žalobcu na území SR, tak aj nezohľadnenie intenzity návratov žalobcu na územie SR (trávenie všetkého voľna na území SR v obci Q.).“
14. V závere konštatoval, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného o tom, že pre účely dávky v nezamestnanosti bolo jeho bydliskom a centrum záujmov územie Rakúska a že nebolo potrebné v danej veci skúmať aj subjektívny úmysel žalobcu v súlade s čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia,
pretože takéto závery považuje žalobca za nesprávne skutkové zistenia odporujúce skutočnému stavu veci a odôvodňujúce okolnosť, že touto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa vychádza z nedostatočne, resp. nesprávne zisteného stavu veci a teda nezodpovedá skutočnému stavu veci, pričom v konaní, ktoré ich vydaniu predchádzalo, došlo aj k porušeniu platných procesnoprávnych predpisov.
15. Žalovaný sa duplikou v súdom stanovenej lehote a ani neskôr písomne nevyjadril, napriek tomu, že replika žalobcu spolu s výzvou súdu mu boli riadne doručené dňa 12.10.2021.
16. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasledujúcich zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, rozhodujúc o správnej žalobe v sociálnych veciach procesným postupom podľa § 107 ods. 2 SSP verejným vyhlásením rozhodnutia bez nariadenia pojednávania (za splnenia podmienok uvedených v § 105 ods. 2 písm. a/, § 106 ods. 1, 2, § 182 ods. 1 písm. g/, § 199 ods. 3 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná.
17. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
18. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánov verejnej správy.
19. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade tak s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu preskúmavaného rozhodnutia.
20. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
21. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
22. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie ods. 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
23. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete ods. 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
24. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia, „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
25. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) prípade študentov zdroj ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
26. Správny súd vykonal podrobné dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov obsiahnutých tak v súdnom, ako aj v úplnom administratívnom spise správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného, oboznámil sa podrobne s argumentáciou účastníkov súdneho preskúmavacieho konania a dospel k záveru, že je namieste prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný nevykonal dostatočným spôsobom dokazovanie na preukázanie ním prijatého záveru, ktorý viedol k zamietnutiu žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti, ktorú si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce dňa 31.08.2020.
27. Z obsahu súdneho, ako aj administratívneho spisu je zrejmé, že v konaní pred administratívnym orgánom neboli sporné skutočnosti týkajúce sa doby poistenia v nezamestnanosti u žalobcu dosiahnuté v Írsku v období od 01.03.2010 do 04.12.2017 a doby poistenia v nezamestnanosti u žalobcu dosiahnuté v Nemecku v období od 09.04.2018 do 31.03.2020, ktoré žalobca preukázal formulármi U1 zo dňa 10.08.2020 a 02.07.2020, sporným však bolo zohľadnenie tejto doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej v inej členskej krajine Európskej únie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 na ods. 1, 2 základného nariadenia, v spojení s čl. 65 ods. 5 základného nariadenia, a to v súvislosti s preukázaním zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Nemecka.
28. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údaje a skutočnosti známe z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov doručených správnemu orgánu prvého stupňa dňa 31.08.2002, ako aj získaných zo Zápisnice, ktorú žalobca osvedčil svojím podpisom dňa 23.09.2020. Ďalej argumentoval, že centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: „a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - podľa Vyhlásenia sa navrhovateľ zdržiaval na území Írska od marca 2010 do decembra 2017. Následne sa zdržiaval na území Nemecka, podľa osvedčených údajov vo formulári U1/bod 2.1.1./ zo dňa 02.07.2020, od apríla 2018 do marca 2020, t.j. spolu sa v zahraničí zdržiaval 9 rokov a 10 mesiacov. b/ situáciu navrhovateľa vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - podľa údajov
v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, navrhovateľ bol pred odchodom do zahraničia naposledy povinne sociálne poistený u zamestnávateľa Š. L. od 4. októbra 2007 do 31. decembra 2009. Okrem toho bol na Slovensku sociálne poistený u zamestnávateľa Q. J. F., s.r.o. od 13. augusta 2007 do 10. októbra 2007 na základe dohody, t.j. jeho pracovná história na Slovensku je krátkodobá. V zápisnici uviedol, že v predchádzajúcom období pracoval na území Írska po celú dobu u jedného zamestnávateľa P. P. C.. na dobu určitú od 19. marca 2010 do 31.10.2017, v pozícii lesný robotník. Pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zo strany navrhovateľa. Nejednalo sa o pracovný pomer sprostredkovaný agentúrou. Navrhovateľ v prílohe k Zápisnici zo dňa 23. septembra 2020 podrobne uviedol obdobia, ktoré sú totožne osvedčené vo formulári U1 zo dňa 10.08.2020 a zároveň v osvedčenom dodatku s názvom PDU1 Annex zo dňa 11.08.2020, počas ktorých sa väčšinu času zdržiaval v Írsku, opakovane, každoročne poberal sociálne dávky z írskeho sociálneho systému v rokoch 2011-2017 (okrem roku 2016) - príspevky pre uchádzača o zamestnanie (išlo o príspevky od úradu, keď zamestnávateľ pre žalobcu nemal prácu). V uvedených obdobiach sa taktiež vracal aj na Slovensko počas letnej dovolenky a Vianoc, pričom presné dátumy príchodov a odchodov na územie Slovenska nevie uviesť. V Zápisnici uviedol, že na území Nemecka pracoval taktiež po celú dobu u jedného zamestnávateľa XC K. K. K. na dobu určitú od 9. apríla 2018 do 31. marca 2020, v pozícii pracovník vo výrobe. Pracovný pomer bol ukončený uplynutím trvania pracovnej zmluvy. Práca nebola sprostredkovaná agentúrou. V Zápisnici uviedol, že počas pobytu v Írsku a taktiež v Nemecku, si nehľadal zamestnanie na Slovensku. Vzhľadom na predchádzajúce dlhodobé zamestnanie na území Írska, ako aj na dĺžku a trvanie pracovného pomeru u jedného zamestnávateľa na území Nemecka, možno jeho pracovnú situáciu hodnotiť jednoznačne ako stabilnú, s prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh od roku 2010.
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobca je slobodný, bezdetný. Žalobca vo Vyhlásení neuviedol žiadnu blízku osobu na území Nemecka. V Zápisnici uviedol, že počas jeho pobytu v zahraničí sa na Slovensku zdržiavala matka, ktorá je dôchodkyňa a traja súrodenci /2 vlastní, 1 nevlastný/. Otec je nebohý. Návraty na Slovensko v Zápisnici uvádza počas pobytu v Írsku 3krát ročne v trvaní cca 3 týždňov až 1 mesiaca, cestoval letecky. Návraty na Slovensko počas pobytu v Nemecku uvádza 3-4krát ročne po dobu 1-2 týždňov, cestoval autom. Na Slovensku vlastní bankový účet, na ktorý pravidelne posielal finančné prostriedky a motorové vozidlo.
- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - žalobca v zahraničí nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie. Podľa údajov uvedených v Zápisnici, na území Írska býval s viacerými osobami v podnájme. Zamestnávateľ neprispieval na úhradu nákladov na bývanie. Vo Vyhlásení uviedol, že počas pobytu v Írsku ubytovanie nemenil. Počas pobytu na území Nemecka, podľa Zápisnice, býval s viacerými osobami v podnájme, v 4 izbovom byte. Taktiež zamestnávateľ neprispieval na úhradu nákladov na bývanie. Ubytovanie podľa Vyhlásenia menil 1 krát. Bytovú situáciu žalobcu v zahraničí je možné považovať za stabilnú a primeranú výkonu povolania. Na Slovensku vlastní nehnuteľnosť určenú na bývanie - rodinný dom, ktorého podiel (1/3) nadobudol dedením v roku 1994 a ktorého podiel (1/3) nadobudol na základe darovacej zmluvy v roku 2018 /v zmysle výpisu z listu vlastníctva č. XX/. Vo Vyhlásení uviedol, že počas návratov zo zahraničia býval u rodiča - matky. V Zápisnici uviedol, že po návrate na Slovensko býva spoločne s matkou a nevlastným bratom. K trvalému pobytu je prihlásený od narodenia na Slovensku.
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - žalobca bol preukázateľne zamestnaný na území Írska a následne na území Nemecka, takže daňové povinnosti si plnil v týchto krajinách.
29. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uzavrel, že so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky, pretože podľa informácií dostupných administratívnemu orgánu si žalobca vytvoril počas posledného zamestnania centrum záujmov v zahraničí. K uvedenému záveru dospel administratívny orgán na základe obsahu jednotlivých písomností, ktoré mal k dispozícii pri svojom rozhodovaní, bez toho, aby k týmto skutočnostiam bol vypočutý žalobca, a to napriek tomu, že už v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa namietal, že: „ ....na Slovensku mám rodinu, matku, bratov, pravidelne som sa tu vracal, vlastním rodinný dom, mám zriadený bankový účet a nakoniec, že som sa tu vrátil preto, že tu bydlisko mám“. Uvedené navodzuje záver o stabilnom rodinnom živote žalobcu, ktorý pracoval v inom členskom štáte Európskej únie iba z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí na Slovensku s tým, že centrum jeho záujmov naďalej zostalo zachované na území Slovenskej republiky.
30. Správny súd preto ako dôvodnú hodnotí námietku žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave, ak správny orgán nevykonal dokazovanie o sporných otázkach aj výpoveďou žalobcu, ktoré by mohli preukázať, či žalobca v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti mal alebo nemal zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Tak, ako je vyššie uvedené, žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal iba z informácií uvedených v predložených tlačivách a formulároch, ktoré vyhodnotil tak, že za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a čl. 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti, t.j. Nemecko.
31. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/5/2012 zo dňa 30.01.2013, v ktorom bol vyslovený názor: „Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislosti aj na ujmu žiadateľa.“ Podľa názoru súdu v prípade vypisovania formulárov, v ktorých žiadateľ poskytuje administratívnemu orgánu odpovede na strohé a jednoduché otázky, na základe ktorých by správny orgán mal dospieť k záveru, že neboli bezprostredne zachované väzby u žalobcu na Slovenskú republiku, tieto nie sú dostatočným podkladom pre prijatie tak závažného záveru, ktorý má za následok odopretie priznania dávky v nezamestnanosti. Uvedené nie je možné podľa názoru súdu ospravedlniť ani pretrvávajúcimi opatreniami z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19, pretože je na správnom orgáne, aby zvolil formu pre zaistenie úplných podkladov pre rozhodnutie, ktorá by umožnilo žalobcovi preukázať splnenie všetkých predpísaných náležitostí v súvislosti s uplatnením jeho nároku na dávku v nezamestnanosti. Správny orgán z odvolania žalobcu, ako aj ostatných písomných podkladov, mal k dispozícií informáciu (ktorú aj čiastočne vyhodnocoval) o rodinnom živote žalobcu, uvedené však podľa názoru súdu nebolo dostatočné, ak k otázke stability jeho rodinného života v domovskej krajine nebola vypočutá, resp. nemala možnosť sa vyjadriť jeho matka, bratia. Administratívny orgán odôvodnil svoje rozhodnutie preukázaním dlhodobého výkonu pracovnej činnosti žalobcom v zahraničí (Írsko a Nemecko), jeho stabilným zamestnaním, ako aj stabilnými bytovými pomermi primeranými výkonu práce v Írsku a Nemecku, jeho orientáciou na zahraničný pracovný trh, plnením daňových a odvodových povinnosti v Írsku a Nemecku, ako aj poberaním dávok v nezamestnanosti v Írsku v rokoch 2011-2017 (okrem roku 2016). Uvedené je dôsledkom vycestovania žalobcu za prácou do krajiny, v ktorej mal možnosť uplatniť svoje profesijné zručnosti; na druhej strane však žalobca na území Slovenska pri odchode do zahraničia zanechal rodinu, pričom jeho úmyslom a cieľom bolo jej ekonomické zabezpečenie. O zachovaní reálneho bydliska žalobcu, ako aj centra jeho záujmov na Slovensku svedčia aj jeho pravidelné návraty do miesta trvalého bydliska, kde vlastní rodinný dom.
32. Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému správnemu orgánu (§ 191 ods. 4 SSP) s tým, že právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP). Úlohou administratívneho orgánu bude v ďalšom konaní doplniť dokazovanie o nároku žalobcu, a to aj jeho výpoveďou, prípadne výpoveďami ním označených svedkov, uvedené skutočnosti vyhodnotiť a o nároku žalobcu opätovne rozhodnúť.
33. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v sociálnych veciach, vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).