Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)Rozhodnutie_26Sa-5-2019.pdf
PDF · 187.19 KB
Case nature
Area
Subarea
26Sa/5/2019
Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Datlovou v právnej veci žalobkyne: U. F., nar. XX. Q. XXXX, trvale bytom Z. V. XX, XXX XX Z. A., štátna občanka SR, právne zastúpenej JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 50 659 537, proti žalovanej : Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 28618-2/2019-BA zo dňa 24. januára 2019 takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. O žiadosti žalobkyne o dávku v nezamestnanosti zo dňa 27. júla 2018 rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka Rimavská Sobota (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a), bod 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej „zákon o sociálnom poistení“) Rozhodnutím číslo: 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 2 -
9156/2018-RS-DvN zo dňa 15. novembra 2018 tak, že: „podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti“ (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 2. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na § 104 ods. 1, ods. 6 zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia a na základe skutkových zistení, že žalobkyňa vycestovala na územie Spojeného kráľovstva na základe pracovnej ponuky, v období od 16. februára 2013 do 1. februára 2015 pracovala u zamestnávateľa N., v období od 15. februára 2015 do 1. júna 2016 a od 1. augusta 2016 do 1. augusta 2017 u zamestnávateľa P. D. na neurčitú dobu ako G. na plný úväzok, pričom nešlo o sezónnu prácu, prácu v Slovenskej republike si nehľadala, v Anglicku žila v podnájme bez vykonávania inej nezárobkovej činnosti, neuplatnila si dávku v nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve z dôvodu odchodu na Slovensko i z dôvodu jej nevedomosti o takejto možnosti, v Anglicku platila dane a zákonné odvody, na Slovensko dochádzala 3 až 4x ročne, pričom cestovné lístky ako dôkaz o uvedenom tvrdení nepredložila, na Slovensku pracovala len jeden deň 10. decembra 2005, je slobodná, bezdetná, býva s rodičmi, pričom celá jej rodina žije na Slovensku, na Slovensku si platí aj životné poistenie a z Anglicka sa vrátila kvôli rodičom, a preto, aby sa tu zamestnala s tým, že po návrate z Anglicka ešte vycestovala do Austrálie a do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa prihlásila až 23. júla 2018, prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že na účely aplikácie čl. 61 a čl. 62 základného nariadenia je za štát bydliska žalobkyne potrebné považovať štát výkonu jej zárobkovej činnosti, t. j. Spojené kráľovstvo. Z dôvodu, že počas jej posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve nebolo jej bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti, t. j. pred
27. júlom 2018 žalobkyňa v období od 23. júla 2014 do 22. júla 2018 neukončila dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, pretože v uvedenom období nepreukázala na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti, nebolo možné pre priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti, aplikovať čl. 65 ods. 2 a ods. 5 základného nariadenia, a teda použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia, a preto žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Odvolanie žalobkyne 3. V podanom odvolaní žalobkyňa namietala nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť, pretože prvostupňový orgán verejnej správy nezdôvodnil, prečo nebolo bydlisko žalobkyne na území Slovenskej republiky, prečo nebolo možné aplikovať čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia a sčítať doby poistenia podľa jeho čl. 61, pre nedostatočne zistený skutkový stav veci, pretože prvostupňový orgán verejnej správy si nezaobstaral potrebné podklady na rozhodnutie a pre nesprávne právne posúdenie veci, 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 3 -
pretože podmienky na priznanie dávky v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení žalobkyňa splnila, keď preukázala, že v čase od 14. septembra 2013 do 13. septembra 2017, t. j. minimálne 2 roky bola poistená v nezamestnanosti v Anglicku, a preto sa domáhala zrušenia prvostupňového rozhodnutia a vrátenia mu veci na nové konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie žalovanej 4. O podanom odvolaní žalobkyne rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení (ďalej len „žalovaná“) tak, že Rozhodnutím číslo: 28618-2/2019-BA zo dňa 24. januára 2019 odvolanie žalobkyne podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zamietla v celom rozsahu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“). 5. V odôvodnení rozhodnutia zopakovala výrok prvostupňového rozhodnutia, obsah podaného odvolania a citovala § 104 ods. 1, ods. 6 zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1, ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a), čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), preukázané skutkové zistenia, ktoré skutkovo aj právne vyhodnotila a dospela k záveru, že podľa platného právneho stavu žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol, a preto rozhodla spôsobom uvedeným vo výroku jej rozhodnutia. 6. Odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotila ako nedôvodné. K odvolacej námietke, že žalobkyňa mala počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii bydlisko na Slovensku, žalovaná s poukazom na zákonnú povinnosť účastníka konania v zmysle § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení uviedla, že žalobkyňa neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by potvrdzovala jej tvrdenie o zachovaní bydliska na Slovensku. Poukázala na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého bolo posúdené zachovania centra záujmov žalobkyne tak, že žalobkyňa si počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. Na území členského štátu Európskej únie, kde mala stabilnú pracovnú situáciu, bola prítomná viac ako 10 rokov (čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia), orientovala sa na britský pracovný trh, na území Veľkej Británie si plnila daňové povinnosti (čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia). K odvolacej námietke, že prvostupňový orgán verejnej správy v rozpore s § 195 zákona o sociálnom poistení v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti nezistil pred vydaním rozhodnutia skutočný stav veci, keď si na ten účel nezaobstaral ďalšie podklady potrebné na rozhodnutie, žalovaná uviedla, že prvostupňový orgán verejnej správy postupoval v súlade so zákonom, základným nariadením a aj vykonávacím nariadením. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti odôvodňujúce jej tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci a neoznačila žiadne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jej názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 4 -
dôslednejšie zistené a preukázané. Nenavrhla ani vykonanie ďalších dôkazov, hoci jej taká povinnosť vyplýva z § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení a jej splnenie jej bolo umožnené aj počas jej výsluchu dňa 15. novembra 2018. K odvolacej námietke žalobkyne, že prvostupňový orgán verejnej správy nezrealizoval príslušné dokazovanie, že svoje závery nezdôvodnil presvedčivým spôsobom a nevysvetlil základné pojmy (bydlisko, pobyt, inštitúcia miesta bydliska, inštitúcia miesta pobytu) žalovaná s poukazom na § 209 ods. 2 zákona o sociálnom poistení uviedla, že v odvolaním napadnutom rozhodnutí sú uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy aj jeho úvahy, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. V administratívnom konaní bola žalobkyňa viackrát vyzvaná (napr.
výzva č. 6881/2018-RS-DvN z 30. augusta 2018) na predloženie všetkých relevantných dokladov a na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie jej nároku na dávku v nezamestnanosti, dňa 15. novembra 2018 bola vypočutá vo veci posúdenia jej bydliska počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii, na základe čoho žalovaná uzavrela, že dokazovanie vo veci nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo vykonané dostatočným spôsobom. 7. Žalovaná uviedla, že žalobkyňa nesplnila základnú podmienku pre priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pretože v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 23. júla 2014 do 22. júla 2018 nepreukázala najmenej 730 dní doby poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť pre vznik nároku na žiadanú dávku. Podľa právnych predpisov Slovenskej republiky nezískala v uvedenom období žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti. Pracovala na území iného štátu Európskej únie - vo Veľkej Británii. Formulárom U1 (bod 2.1.1), potvrdeným príslušnou britskou inštitúciou, bola preukázaná doba jej poistenia v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 14. septembra 2013 do 13. septembra 2017, ktorú nebolo možné zohľadniť pre priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti, pretože uvedená doba poistenia v nezamestnanosti nebola žalobkyňou ukončená bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. pred 23. júlom 2018 (čl. 61 ods. 2 základného nariadenia). Zároveň nebolo preukázané ani splnenie výnimky z tohto pravidla (ukončenie doby poistenia v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením danej osoby do evidencie uchádzačov o zamestnanie) v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, a síce, že si žalobkyňa počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec vo Veľkej Británii zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky, pričom podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ zodpovedá miestu, kde osoba (žalobkyňa) zvyčajne býva. Pre prípadné určenie bydliska žalobkyne v Slovenskej republike bolo v administratívnom konaní v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia posudzované zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky, a to na základe celkového zhodnotenia údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a z údajov osvedčených žalobkyňou v jej žiadosti o dávku v nezamestnanosti zo dňa 27. júla 2018, z jej vyhlásenia na účely posúdenia bydliska zo dňa 9. novembra 2018 a pri jej výsluchu konanom 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 5 -
dňa 15. novembra 2018. Z hľadiska dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobkyne na území dotknutých členských štátov bolo zistené, že žalobkyňa sa na území Veľkej Británie zdržiavala od augusta 2007 do septembra 2017, t. j. viac ako 10 rokov. Z hľadiska situácie žalobkyne, vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, bolo z informačného systému Sociálnej poisťovne zistené, že žalobkyňa bola do dňa zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie na území Slovenskej republiky zamestnaná v troch pracovno-právnych vzťahoch, celkom v trvaní 305 dní. V žiadosti o dávku v nezamestnanosti žalobkyňa uviedla, že na území Veľkej Británie pracovala v období od 16. februára 2013 do 1. februára 2015 u zamestnávateľa N., U., od 15. februára 2015 do 1. júna 2016 u zamestnávateľa P. D., U. a od 1. augusta 2016 do 1. augusta 2017 u totožného zamestnávateľa v E.. Všetky pracovné pomery boli uzavreté na neurčitý čas a nemali sezónny charakter. Posledný pracovný pomer žalobkyne bol podľa bodu 3.4 formulára U1 ukončený z jej podnetu. Žalobkyňa sa počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii nepokúšala nájsť si zamestnanie na Slovensku, čo vyplynulo z jej výpovede dňa 15. novembra 2018. Na základe uvedeného bola pracovná situácia žalobkyne vo Veľkej Británii vyhodnotená ako stabilná, s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Vo vzťahu k jej rodinnému stavu a rodinným väzbám z výsluchu žalobkyne zo dňa 15. novembra 2018 vyplynulo, že počas vykonávania zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa na území Slovenska zdržiavali jej rodičia a ostatní rodinní príslušníci, za ktorými sa vracala 3 až 4 krát ročne, čo však žiadnym spôsobom nepreukázala. Z hľadiska bytovej situácie, najmä toho, či táto situácia je stabilná, bolo zistené, že žalobkyňa na území Slovenska, ani Veľkej Británie nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Podľa jej vyjadrenia počas výsluchu na Slovensku býva v spoločnej domácnosti s rodičmi a vo Veľkej Británii bývala v podnájme spolu s inými nájomníkmi. Z hľadiska členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely bolo zistené, že žalobkyňa bola zamestnaná na území Veľkej Británie, kde si plnila daňové povinnosti, čo bolo v administratívnom konaní vyhodnotené tak, že štátom jej bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia. Uvedené skutočnosti žalovaná vyhodnotila tak, že celková dĺžka pobytu žalobkyne na území Veľkej Británie, jej prioritná orientácia na britský pracovný trh, stabilita jej zamestnania na území Veľkej Británie sú silnejšie, než ostatné zistené skutočnosti (prítomnosť jej rodinných príslušníkov na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko a životné poistenie na Slovensku). Zo spisového materiálu mala žalovaná tiež za preukázané, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii sa žalobkyňa v tomto čase dlhodobo zdržiavala, bývala,
trávila pracovný aj mimopracovný čas na území tohto štátu, kde platila zákonné odvody i dane, čo podľa žalovanej preukazuje vytvorenie centra záujmom žalobkyne počas jej posledného zamestnania na území Veľkej Británie. Zdôraznila pritom, že v zmysle koordinačných nariadení je potrebné pojem „bydlisko“ chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je centrum jej záujmov a kde trávi čas v mimopracovnom čase, aká je jej rodinná situácia a rodinné väzby a tiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 6 -
stabilite a k dĺžke trvania. Pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. Žalovaná konštatovala, že podľa všetkých dostupných informácií si žalobkyňa počas jej posledného zamestnania vytvorila centrum záujmov vo Veľkej Británii, a preto počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie nie je možné považovať jej bydlisko za zachované na území Slovenskej republiky. 8. Žalovaná ďalej uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom štáte, než v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, podľa ktorého by si mala nezamestnaná osoba uplatniť nárok v nezamestnanosti prednostne v štáte posledného zamestnania, pretože v ňom si platila poistné pre prípad nezamestnanosti, čím sa podporuje rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a inštitúciami vyplácajúcimi následne dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a tiež to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. V štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine. Doby jeho poistenia dosiahnuté podľa legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však automaticky nezabezpečuje žiadateľovi vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy pritom určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnané osoby mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v tom štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie a podľa čl. 64 základného nariadenia majú možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie pritom nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Ak nezamestnaný, tak ako aj žalobkyňa, nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, je tento iný členský štát povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti, dosiahnutú v zahraničí, zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Túto dobu možno zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. len v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Pre úplnosť žalovaná uviedla, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov, vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti, ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca. Podľa bodu 3.4 formulára U1 bol pracovný pomer žalobkyne na území Veľkej Británie ukončený z jej vlastného podnetu, a teda podľa britských právnych predpisov by žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Žalovaná vyjadrila názor, že uvedený stav nemôže žalobkyňa zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci si v ňom zachovala určité väzby. Žaloba 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 7 -
9. Včas podanou správnou žalobou, domáhajúc sa ochrany svojich práv, žalobkyňa namietala nezákonnosť rozhodnutia žalovanej (aj prvostupňového rozhodnutia) pre nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav veci a pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Žiadala, aby správny súd rozhodnutie žalovanej zrušil, vec jej vrátil na ďalšie konanie a uplatnila si právo na úplnú náhradu trov konania. 10. Žalobnú námietku nesprávneho právneho posúdenia veci odôvodnila žalobkyňa tvrdením, že formulárom U1, potvrdeným príslušnou britskou inštitúciou, preukázala, že v období od 14. septembra 2013 do 13. septembra 2017 bola v inom členskom štáte (v Anglicku) poistená v nezamestnanosti viac ako dva roky v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a teda zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení splnila. Iný právny záver žalovanej bol preto výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa poukázala na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, ktoré podľa jej názoru pojednáva o podmienkach uplatnenia ods. 1 tohto nariadenia a neobsahuje skutočnosti, na ktorých žalovaná založila svoje rozhodnutie podľa žalobkyňou poukazovaného ods. 16 rozhodnutia žalovanej, t. j., že doby poistenia v nezamestnanosti, dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu EÚ možno pre nárok na dávku v nezamestnanosti zohľadniť ako dobu poistenia dosiahnutú podľa
právnych predpisov Slovenskej republiky len v prípade, že táto doba poistenia v nezamestnanosti bola dosiahnutá bezprostredne pred zaradením dotknutej osoby (t. j. žalobkyne) do evidencie uchádzačov o zamestnanie, okrem prípadu, kedy si dotknutá osoba zachovala bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia na území Slovenskej republiky aj počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte EÚ. Žalobkyňa tiež poukázala na text čl. 61 ods. 1 základného nariadenia a jeho výklad, realizovaný orgánmi verejnej správy a tvrdila, že počas posudzovaného obdobia sa na Slovensko vracala 3 až 4 krát ročne, trávila tu celú dovolenku, na Slovensku žije celá jej blízka rodina, ku ktorej sa vrátila za účelom nájsť si zamestnanie, a preto nesúhlasila s tvrdením žalovanej, že „neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by potvrdzovala jej tvrdenie o zachovaní bydliska na Slovensku“. S poukazom na čl. 11 ods. 1, 2 vykonávacieho nariadenia a gramatické chyby v odôvodnení rozhodnutia žalovanej žalobkyňa tvrdila, že žalovaná pre prijatý záver, že centrum záujmov žalobkyne a jej bydlisko počas posledného zamestnania v Anglicku bolo v tomto členskom štáte, jednostranne vyhodnotila jej situáciu, pretože žalobkyňa sa neplánovala usadiť, založiť si rodinu, či kúpiť nehnuteľnosť v Anglicku a nič z týchto vecí za desať rokov výkonu zamestnania v Anglicku ani nenadobudla. Žila v podnájme s cudzími ľuďmi a pravidelne sa vracala na Slovensko, kde má stabilné rodinné zázemie. O uvedených tvrdeniach predložila ako dôkaz faktúry za nákup leteniek, návrh poistnej zmluvy o životnom poistení z 20. júla 2006, prihlášku na externé vysokoškolské štúdium v akademickom roku 2019 - 2020, bez potvrdenia o jej podaní a prijatí príslušnou vysokou školou a bez podpisu žalobkyne a označila ďalšie dôkazy, a to výsluch jej matky, sesternice a krstnej matky. Žalobkyňa ďalej argumentovala tvrdením, že aplikácia rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 8 -
U2 z 12. júna 2009 nebola v jej prípade vylúčená, pretože v ňom boli len demonštratívnym výpočtom spresnené osoby, na ktoré sa aplikácia čl. 65 ods. 5 základného nariadenia vzťahuje s tým, že vo vzťahu k svojej osobe nevidí dôvod pre neuplatnenie „úzkeho spojenia so svojimi krajinami pôvodu“. 11. Vo vzťahu k namietanej nezákonnosti rozhodnutia žalovanej pre nesprávne/nedostatočne zistený skutkový stav veci žalobkyňa tvrdila, že na území Slovenskej republiky si zachovala pevné väzby a namietala, že tvrdenie žalovanej, že má silné väzby s územím Veľkej Británie, nie sú založené na pravde. Žalovanej vytýkala, že sa nezaoberala jej úmyslom a dôvodmi na vycestovanie za prácou do Veľkej Británie. Nesúhlasila s tvrdením žalovanej, že „neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by potvrdzovala jej tvrdenie o zachovaní bydliska na Slovensku“. Zdôraznila, že zamestnávateľa i miesto výkonu práce na území Veľkej Británie menila 3x, bývala v podnájme a svoju situáciu si nestabilizovala kúpou nehnuteľnosti na území tohto štátu. Argumentáciu žalovanej so záverom, že jej bydlisko a centrum jej záujmov bolo v posudzovanom období na území Veľkej Británie, pretože svoj voľný čas trávila vo Veľkej Británii, považovala žalobkyňa za diskriminačnú, pretože trávenie voľného času inde, než vo Veľkej Británii bolo limitované časovými a finančnými dôvodmi. Dovolenky a sviatky trávila výlučne na Slovensku. Poukázala na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17. februára 1977 vo veci C 76-76 Silvana di Paolo proti Office national de l`emploi, podľa ktorého „bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska pred tým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností“ a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso 32/2012, z ktorého vyplýva, aké všetky skutočnosti je potrebné posúdiť pre záver o bydlisku žalobkyne v posudzovanom období. Z uvedených dôvodov žalobkyňa namietala, že prvostupňový orgán verejnej správy nepostupoval pri posudzovaní jej žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti v súlade s § 195 ods. 1, 2, 3, § 196 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. 12. V ďalšej časti žaloby žalobkyňa citovala § 209 ods. 1 až 4 zákona o sociálnom poistení, poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 34So 229/04 z 19. októbra 2005 a v ňom uvedené obsahové náležitosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súladné s článkom 152 ods. 4 a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So 115/2010 z 25. januára 2011, viaceré nálezy Ústavného súdu SR, týkajúce sa povinnosti náležite odôvodniť (súdne) rozhodnutie a tvrdila, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje len znenie jednotlivých právnych predpisov, tvrdenia žalobkyne a jednostranný záver prvostupňového orgánu verejnej správy, že žalobkyňa kritéria pre aplikáciu čl. 65 ods. 2 a ods. 5 základného nariadenia nespĺňa. Podľa žalobkyne v prvostupňovom rozhodnutí absentovalo zdôvodnenie vydaného rozhodnutia a logické prepojenie právnych predpisov a úvah prvostupňového orgánu verejnej správy. Prvostupňový orgán verejnej správy neuviedol, o aké údaje sa jednalo, na základe ktorých vykonaných 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 9 -
dôkazov dospel k svojim záverom, a preto označila žalobkyňa jeho rozhodnutie za arbitrárne a svojvoľné. Poukázala pritom na povinnosť orgánu verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia uviesť všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, t. j. opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, a uviesť dôkazy, z ktorých pri vydaní rozhodnutia vychádzal, a tiež ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov, prípadne s námietkami k vykonaným dôkazom. Z jeho odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov. Je povinný presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť a prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Napriek uvedeným nedostatkom prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy žalovaná nepovažovala odvolanie žalobkyne za dôvodné a prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu potvrdila. 13. Záverom žalobkyňa zdôraznila, že na území Veľkej Británie len realizovala slobodu pohybu a pobytu a v inom členskom štáte mala vždy len prechodný pobyt. Legálne pracovala v stabilnom pracovnom pomere, avšak jej väzby a centrum záujmov zostali zachované na Slovensku. Orgány verejnej správy obidvoch stupňov sa podľa žalobkyne nedostatočne vysporiadali s jej námietkami a tvrdeniami, a preto ich označila za nedostatočne odôvodnené s dôsledkom ich nepreskúmateľnosti. Pre formálne chyby obsiahnuté v žalobou napadnutom rozhodnutí vyjadrila žalobkyňa názor, že žalovaná pri rozhodovaní neprihliadala na osobitosti konkrétneho prípadu, teda súvisiace s jej žiadosťou o priznanie dávky v nezamestnanosti a žalovaná neskúmala, či prvostupňový orgán verejnej správy prihliadal na skutočnosti svedčiace v prospech žalobkyne, ktoré v konaní preukazovala. Vyjadrenie žalovanej k žalobe 14. Vo vyjadrení k podanej správnej žalobe žalovaná navrhla, aby správny súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol. Argumentovala rovnako ako v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. Zdôraznila, že bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobkyňa nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti podľa platnej slovenskej legislatívy, a preto by bolo možné dobu jej poistenia v nezamestnanosti, ktorú dosiahla na území Veľkej Británie zohľadniť v celkovej dobe jej poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu jej posledného zamestnania na území Veľkej Británie. Otázka bydliska bola preto v konaní zásadná. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie by neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali alebo v štáte pôvodu, v závislosti od toho, podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky. Z uvedených dôvodov bolo v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či si zachovala centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 10 -
výkonu jej zamestnania na území Veľkej Británie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že jedinou väzbou žalobkyne so Slovenskou republikou boli v uvedenom období jej rodičia a ostatní rodinní príslušníci. K tomu žalovaná uviedla, že osamostatnenie sa plnoletých detí a vytvorenie vlastných samostatných domácností je prirodzené, a preto pobyt rodičov v krajine pôvodu jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska (plnoletého dieťaťa) v tejto krajine počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie. Uvedené vyplýva aj z právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009, podľa ktorého: „už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v inom členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu“. Žalobkyňou tvrdená väzba k Slovenskej republike, t. j. pobyt jej rodičov a ostatných rodinných príslušníkov, pravidelné návraty na územie Slovenska nie sú podľa žalovanej silnejšie v porovnaní s dĺžkou pobytu žalobkyne na území Veľkej Británie a jej stabilnou pracovnou situáciou. To podľa žalovanej svedčí o tom, že žalobkyňa si počas jej zamestnania v členskom štáte Európskej únie vytvorila centrum záujmov vo Veľkej Británii. 15. K žalobnej námietke, že žalobkyňa dobu poistenia v nezamestnanosti, dosiahnutú na území Veľkej Británie, preukázala formulárom U1 a tým splnila zákonné podmienky pre priznanie dávky v nezamestnanosti žalovaná s poukazom na čl. 61 a čl. 65 základného nariadenia uviedla, že v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti (čo je aj prípad žalobkyne) bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je otázka bydliska zásadná. K žalobnej námietke, že z čl. 61 ods. 2 základného nariadenia
nevyplývajú skutočnosti uvedené žalovanou v odôvodnení jej rozhodnutia žalovaná poukázala na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, podľa ktorého možno nahliadať na doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iného členského štátu Európskej únie rovnako, ako keby boli dosiahnuté na území Slovenskej republiky len v prípade, ak daná osoba bezprostredne ukončila doby poistenia v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky, t. j. v súlade so slovenskými právnymi predpismi s jedinou výnimkou, uvedenou v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia a síce, že si počas výkonu zárobkovej činnosti zachovala bydlisko na Slovensku. K žalobnej námietke, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia je pre určenie skutočného miesta bydliska rozhodujúci úmysel dotknutej osoby ako aj dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu, žalovaná uviedla, že zachovanie väzieb na území Slovenskej republiky bolo v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti posúdené v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa si počas výkonu jej činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachovala väzby so Slovenskou republikou. To znamená, že o mieste bydliska žalobkyne nevznikli uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žiadne pochybnosti, a preto nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 a skúmať subjektívny úmysel žalobkyne. 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 11 -
Uvedené žalovaná podporila aj poukazom na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sa/5/2018 z 26. júla 2018. S argumentáciou žalobkyne, že jej prípad možno zahrnúť pod pojem „určitá kategória pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu“ sa žalovaná nestotožnila, pretože podľa jej názoru návraty žalovanej na Slovensko vo frekvencii 3 až 4 krát ročne za rodinnými príslušníkmi, zdržiavajúcimi sa na tomto území, sa nedajú považovať za úzke spojenie so Slovenskom. Žalobkyňou poukazovaný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 17. februára 1976 vo veci C-76/76, nebolo podľa žalovanej možné aplikovať pri posudzovaní bydliska žalobkyne, pretože sa vzťahovalo k výkladu obsahu inej právnej normy, a to nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, ktoré bolo účinné do 30. apríla 2010. Žalovaná tiež vyjadrila nesúhlas s tvrdením žalobkyne, že opakovane sa vyskytujúce gramatické chyby v žalobou napadnutom rozhodnutí naznačujú, že žalovaná jej žiadosť o dávku v nezamestnanosti vyhodnotila jednostranne, čo malo založiť arbitrárnosť jej rozhodnutia, pretože v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté na všetky žalobkyňou uvedené skutočnosti aj na skutočnosti zistené v priebehu konania, ktoré sú obsahom žalobou napadnutého rozhodnutia na stranách 3 až 6, a preto ho nie je možné považovať za arbitrárne. K žalobnej námietke, že pre zistenie skutočného stavu veci bolo potrebné s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/32/2019 posúdiť najmä povahu, stálosť a finančné ohodnotenie vykonávanej práce, miesto jej výkonu, rodinný stav žalobkyne, ako aj ostatné rodinné väzby a ich funkčnosť, bytovú situáciu a jej stabilitu, žalovaná poukázala na § 121 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), podľa ktorého sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa žalovanej žalobkyňa v rozpore s uvedeným neuviedla žiadny právny predpis, na základe ktorého by malo byť pri posudzovaní zachovania jej bydliska počas výkonu zárobkovej činnosti v členskom štáte EÚ potrebné prihliadať na ňou tvrdené skutočnosti. Zdôraznila, že zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky bolo posúdené v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Žalovaná tiež uviedla, že so žalobkyňou poukazovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/32/2012 nevyplýva, že žalobkyňou namietané skutočnosti sú rozhodujúce pri posúdení jej bydliska. V označenej veci bolo žalovanej vytknuté nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, čo podľa žalovanej svedčí o tom, že nejde o totožnú dôkaznú situáciu. Zistenie skutkového stavu veci označila žalovaná za presné a úplné. Hoci o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania a s ohľadom na rôznu dôkaznú situáciu, poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, či krajských súdov, ktorých obsahom bolo vyjadrenie totožného právneho názoru ohľadom bydliska žiadateľa o dávku v nezamestnanosti. K žalobnej námietke, týkajúcej sa riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí, žalovaná uviedla, že žalobou napadnuté rozhodnutie nie je súdnym rozhodnutím a jeho náležitosti, normované v § 209 ods. 2 zákona o sociálnom poistení boli premietnuté do žalobou napadnutého rozhodnutia, ktoré obsahuje výrok, riadne odôvodnenie a tiež poučenie 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 12 -
o odvolaní. K žalobnej námietke, že o zachovanie bydliska na Slovensku počas zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii svedčia pravidelné návraty žalobkyne na Slovensko, o ktorých k žalobe priložila faktúry za letenky (podľa ktorých sa v roku 2016 vrátila na Slovensko 2 krát a v roku 2017 5 krát), prítomnosť rodiny a životné poistenie, či podaná prihláška na vysokoškolské štúdium (ktorá nie je ani
podpísaná, ani preukázateľne podaná na príslušnej vysokej škole, bola priložená až k správnej žalobe a je z obdobia po návrate žalobkyne na Slovensko) žalovaná uviedla, že zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky sa v zmysle čl. 65 ods. 2 základného nariadenia hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalobkyňou tvrdené skutočnosti sú nápomocné pri posudzovaní centra jej záujmov, avšak v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia len dokresľujú situáciu žalobkyne a nie je možné na ne nahliadať ako na najzávažnejšie skutočnosti. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v súlade s ktorým bolo bydlisko žalobkyne posúdené. K žalobnej námietke, že napadnuté rozhodnutie vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu veci, v dôsledku čoho žalovaná dospela k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná uviedla, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti postupovala v súlade so zákonom, základným nariadením a vykonávacím nariadením. Žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje zistený skutkový stav veci za nedostatočný a ktoré skutočnosti mali byť podľa jej názoru dôslednejšie zistené a preukázané. Ani v odvolacom konaní nenavrhla vykonanie ďalších dôkazov na zistenie skutkového stavu veci. Žalovaná preto konštatovala, že dokazovanie vo veci nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo vykonané dostatočným spôsobom, a zistenie skutočného stavu veci bolo presné a úplné. Bez pochýb boli preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti, a to doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobkyne na území Veľkej Británie, charakter vykonávanej činnosti na jej území, jej rodinná aj bytová situácia i to, ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobkyne na daňové účely. Záverom žalovaná zdôraznila, že žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, a preto nebolo možné doby jej poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Replika žalobkyne 16. Obsahom podanej repliky bola rovnaká skutková a právna argumentácia žalobkyne ako v jej správnej žalobe. Zdôraznila, že odôvodnenie rozhodnutia žalovanej z hľadiska posúdenia centra záujmov žalobkyne nebolo postačujúce, pretože žalovaná iba uviedla jednotlivé skutočnosti a skonštatovala, že centrum záujmov žalobkyne bolo v posudzovanom období na území Veľkej Británie. S poukazom na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalobkyňa tvrdila, že z neho vyplývajú dve kritériá pre určenie bydliska, a to stanovisko inštitúcie členského štátu, ktorá sa má vyjadriť, či žiadateľ mal v tom konkrétnom štáte svoje 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 13 -
bydlisko, ktoré v prípade žalobkyne nebolo buď vyžiadané alebo zohľadnené pri rozhodovaní, a teda žalovaná nesplnila pri posudzovaní jej bydliska všetky povinnosti vyplývajúce zo základného a vykonávacieho nariadenia a tiež z neho vyplýva, že sa majú posúdiť všetky dostupné informácie súvisiace s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať dôvody uvedené v článku 11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdila, že z čl. 11 vykonávacieho nariadenia nevyplýva, že príslušná inštitúcia nemôže pre objektívne a správne posúdenie bydliska dotknutej osoby vziať do úvahy aj iné kritériá, na základe ktorých by bolo možné spoľahlivo a spravodlivo zistiť bydlisko žiadateľa. Žalovaná zobrala do úvahy len tú skutočnosť, že žalobkyňa vo Veľkej Británii trávila dlhšiu dobu a odvádzala odvody podľa tam platných právnych predpisov, avšak nezobrala do úvahy skutočnosť, že vo Veľkej Británii nemala stabilnú bytovú situáciu, nezaložila si rodinu a zamestnanie menila 3 krát. Z toho žalobkyňa vyvodila, že žalovaná nebrala do úvahy aj ostatné skutočnosti, hoci jej táto povinnosť vyplýva z § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení. K vyjadreniu žalovanej, že úmysel dotknutej osoby je relevantný a že ods. 2 čl. 11 vykonávacieho nariadenia je aplikovateľný len v prípade pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby, žalobkyňa uviedla, že konštatovanie orgánov verejnej správy, že centrum jej záujmov bolo v posudzovanom období na území Veľkej Británie na základe doplnenia skutočností k jednotlivým bodom čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je vágne s tým, že v konaní nebolo vyžiadané/zohľadnené stanovisko druhej inštitúcie ohľadom bydliska žalobkyne. Žalobkyňa zdôraznila, že zoznam skutočností, ktoré je potrebné zohľadniť pri určení miesta bydliska dotknutej osoby, nie je taxatívny a nie je stanovené ani žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií. Žalobkyňa zdôraznila, že prvostupňové rozhodnutie trpelo vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, pretože v ňom neboli uvedené skutočnosti, ako prvostupňový orgán verejnej správy dospel k záveru ohľadom bydliska žalobkyne, prečo nebolo možné u žalobkyne aplikovať čl. 65 ods. 2 a 3 základného nariadenia, prečo nebolo možné aplikovať pravidlo sčítania dôb poistenia podľa čl. 61 základného nariadenia, prečo neaplikovala čl. 11 ods.
1 vykonávacieho nariadenia, neboli v ňom definované pojmy „bydlisko“, „pobyt“, „inštitúcia miesta bydliska“, „inštitúcia miesta pobytu“ a neboli v ňom uvedené ani písomnosti, z ktorých prvostupňový orgán verejnej správy v rozhodnutí vychádzal, a napriek týmto jeho nedostatkom žalovaná v žalobou napadnutom rozhodnutí uviedla, že prvostupňové rozhodnutie obsahovalo všetky zákonné náležitosti, a preto žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovanej, že odvolaním napadnuté rozhodnutie malo zákonné náležitosti. Zdôraznila, že nedostatky odôvodnenia rozhodnutia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti, a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/45/2015 z 29. decembra 2016. Žalobkyňa zdôraznila, že pokiaľ žalovaná pri určovaní centra záujmov argumentovala obsahom čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia, nebol dôvod, aby bydlisko žalobkyne neposúdila aj podľa čl. 11 ods. 1 písm. a). V závere zdôraznila, že podmienky pre dávku v nezamestnanosti splnila a rozhodnutie žalovanej označila za nesprávne a nezákonné, pretože žalovaná aj prvostupňový orgán verejnej správy neúplne zistili skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 14 -
dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom a ich rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov 17. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP a po preskúmaní veci v celom rozsahu v súlade s § 203 ods. 2 SSP dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nebola dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 18. Podľa § 104 ods. 1, 6 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom na toto konanie (1) Poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. (6) Rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. 19. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3, 4 zákona o sociálnom poistení (1) Rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 20. Podľa § 218 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení konanie 1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (2) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 21. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie); príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 15 -
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 22. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia; s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 23. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia; (2) úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 24. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia; nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 25. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia; na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 26. Podľa čl. 11 ods. 1, 2 vykonávacieho nariadenia; (1) ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 16 -
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (1). (2) Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu (2). 27. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 28. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 písm. c) SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o c) správnych žalobách v sociálnych veciach, 29. Podľa § 134 ods. 1, ods. 2 písm. d) SSP (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, 30. Podľa § 135 ods. 1 SSP (1) Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 17 -
31. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
32. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP (1) sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie a) Sociálnej poisťovne, 33. Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP (1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 34. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia (porovnaj závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo 32/2014). 35. Žaloba žalobkyne je osobitným druhom správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v tretej časti Správneho súdneho poriadku. K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach pristupujú správne súdy v zásade neformálne. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP. Medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, ak je žalobcom fyzická osoba. Uvedené je jednoznačne upravené aj v ustanovení § 203 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého pri správnej žalobe fyzickej osoby (pozn. správnej žaloby v sociálnych veciach) nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. V súlade s uvedeným správny súd preskúmal rozhodnutie žalovanej a postup, ktorý mu predchádzal nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale komplexne. Podľa § 135 ods. 1, 2 SSP je pre správny súd rozhodujúci stav v čase, kedy rozhodnutie orgánu verejnej správy nadobudlo právoplatnosť, čo bolo v danej veci dňom doručenia rozhodnutia žalovanej žalobkyni, t. j. 28. januára 2019. 36. Predmetom súdneho prieskumu bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým nebol žalobkyni priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti. 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 18 -
37. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 23. júla 2018. O dávku v nezamestnanosti požiadala žiadosťou z 27. júla 2018, ktorú podala v Sociálnej poisťovni, pobočka Rimavská Sobota dňa 27. júla 2018. V posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 23. júla 2014 do 22. júla 2018 žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na Slovensku, ktorú by jej bolo možné zohľadniť v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti vyžaduje doba poistenia najmenej v rozsahu 730 dní. Predložením formulára U1, osvedčeného príslušnou zahraničnou inštitúciou, žalobkyňa preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, a to od 14. septembra 2013 do 13. septembra 2017 (bod 2.1.1 formulára U1). Pracovný pomer žalobkyne bol ukončený na jej podnet (bod 3.3.4 formulára U1). Podľa právnych predpisov Spojeného kráľovstva jej nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol (bod 6.6.2 formulára U1). V období od 16. februára 2013 do 1. februára 2015, od 15. februára 2015 do 1. júna 2016 a od 1. augusta 2016 do 1. augusta 2017 bola žalobkyňa zamestnaná na území Spojeného kráľovstva. Po návrate z Anglicka, v období od 1. augusta 2017 do 23. júla 2018, kedy sa prihlásila do evidencie uchádzačov o zamestnanie, nebola žalobkyňa zamestnaná na území Slovenskej republiky, ani v inom členskom štáte EÚ. 38. Podmienky na dávku v nezamestnanosti sú vymedzené v § 104 a nasledujúcich zákona o sociálnom poistení a v prípade, že poistenec dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti iba podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, sa uplatňujú bezvýhradne. Inak je tomu v prípade, že poistenec, ktorý si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa tohto zákonného ustanovenia, získal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti aj (alebo len) podľa právnych predpisov iných členských štátov Európskej únie, pretože bol na ich území zamestnaný, čím realizoval slobodu voľného pohybu osôb, ako tomu bolo aj v prípade žalobkyne. Za uvedenej skutkovej situácie je potrebné posudzovať splnenie podmienok na dávku v nezamestnanosti, ktorú si žalobkyňa uplatnila podľa slovenských právnych predpisov, v súlade s relevantnými ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia,
ktoré sú priamo aplikovateľné aj na území Slovenskej republiky, čo vyplýva z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorej je Slovenská republika členom. Podľa čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Cieľom základného nariadenia je zamedziť kolíznemu pôsobeniu viacerých vnútroštátnych poriadkov týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia jednotlivca (žalobkyne). Základné nariadenie upravuje v 6. kapitole nároky na dávku v nezamestnanosti na úniovej úrovni. Z čl. 61 v spojení s čl. 1 základného nariadenia vyplýva, že základným pravidlom pre určenie príslušnej inštitúcie je sociálno-poistný vzťah v čase uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti (písm. q) podpísm. i) alebo miesto bydliska žiadateľa alebo jeho rodinných príslušníkov (písm. q) podpísm. i). Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 19 -
nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia, získané v Spojenom kráľovstve, môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto predpisy počas jej poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala počas tohto obdobia svoje bydlisko (pozri napr. aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Sžso/5/2012 z 30. januára 2013). 39. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvostupňový orgán verejnej správy aj žalovaný postupovali v súlade s vyššie citovanými právnymi predpismi, keď na základe skutkového zistenia, že žalobkyňa v posudzovanom období získala dobu poistenia v nezamestnanosti len v Spojenom kráľovstve, posudzovali, či je možné túto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky v zmysle čl. 61 ods. 2 v spojení s čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia. Z nich totiž vyplýva, že dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobkyňa získala v Anglicku, možno podľa slovenských právnych predpisov zohľadniť pre nárok na dávku v nezamestnanosti len v prípade, že si žalobkyňa počas svojej poslednej činnosti zamestnanca v Anglicku zachovala pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. Posudzovanie otázky zachovania pevných väzieb a bydliska žalobkyne počas výkonu jej posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva, bolo teda v preskúmavanej veci rozhodujúce. „Bydliskom“ je podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia miesto, kde osoba zvyčajne býva. Jeho určenie súvisí v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s určením centra záujmov dotknutej osoby (žalobkyne), a to na základe posúdenia všetkých dostupných informácií, ktoré súvisia s kritériami uvedenými v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (písm. a). Hoci sa tieto kritériá majú v zásade uplatňovať na stav dosiahnutia vzájomnej dohody inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska dotknutej osoby (žalobkyne), je postup ich priamej aplikácie právne udržateľný aj v prípade neexistencie rozdielnych stanovísk inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska dotknutej osoby, čo Najvyšší súd SR konštatoval vo svojom rozsudku 1Sžso/26/2016 z 30. januára 2018. Určenie bydliska žalobkyne v posudzovanom období (§ 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) na území Spojeného kráľovstva na základe určenia centra jej záujmov zistením a vyhodnotením skutočností vymedzených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré bolo rozhodujúcim skutkovým zistením pre posúdenie nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti, bolo preto správne. Z toho vyplýva, že žalovaný (aj prvostupňový orgán verejnej správy) žalobkyni správne nepriznali nárok na dávku v nezamestnanosti, pretože pre jeho priznanie neboli splnené 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 20 -
zákonné predpoklady. Žalobkyňa nezískala bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, čo v konaní nebolo sporné. Preto správne konštatovali, že žalobkyni mohol vzniknúť nárok na uplatnenú dávku len v prípade, že si v posudzovanom období počas jej posledného zamestnania pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (v Anglicku) zachovala bydlisko na Slovensku, čo nebolo preukázané, a preto rozhodli v súlade so zákonom. 40. Žalobná námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci nebola dôvodná, pretože nemala oporu v zistenom skutkovom stave veci, ani v relevantnej právnej úprave. Už vyššie v texte tohto rozsudku správny súd vysvetlil, že pre posúdenie nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti, uplatnenú podľa slovenských právnych predpisov (§104 a nasledujúcich zákona o sociálnom poistení)
bolo potrebné aplikovať čl. 61 ods. 1 a ods. 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pretože žalobkyňa bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nezískala potrebnú dobu poistenia v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Dobu poistenia v nezamestnanosti získala podľa právnych predpisov Spojeného kráľovstva, kde pracovala v období od 16. februára 2013 do 1. januára 2015, od 15. februára 2015 do 1. júna 2016 a od 1. augusta 2016 do 1. augusta 2017. Preto sa orgány verejnej správy správne zamerali na zisťovanie, či doby poistenia, získané podľa právnych predpisov Spojeného kráľovstva možno zohľadniť ako dobu poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, a teda, či si žalobkyňa počas jej poslednej činnosti zamestnanca na území Spojeného kráľovstva zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. Argumentácia žalobkyne, že čl. 61 ods. 2 základného nariadenia neobsahuje skutočnosti, na ktorých žalovaná založila svoje rozhodnutie (pozri bod 10 tohto rozsudku), nemohla obstáť, pretože nezodpovedala obsahu preskúmavaného rozhodnutia. Rozhodnutie žalovanej nebolo založené len na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, ale aj na jeho čl. 61 ods. 1, čl. 65 ods. 5 písm. a), čl. 1 písm. j) a tiež na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Uvedené právne normy boli na relevantné skutkové zistenia správne aplikované. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovanej, ktorá na základe dostatočných skutkových zistení správne určila, že bydlisko žalobkyne v posudzovanom období bolo na území Spojeného kráľovstva, a to s poukazom na stabilnú pracovnú situáciu žalobkyne v Anglicku, kam vycestovala na základe existujúcej pracovnej ponuky, platenia zákonných odvodov v Anglicku, zabezpečenie bývania v Anglicku formou podnájmu, bez hľadania pracovného uplatnenia na Slovensku, bez tvrdených partnerských a vlastných rodičovských väzieb na Slovensku, bez samostatného vyriešenia bytovej situácie na Slovensku. Nesúhlas žalobkyne s týmto, pre rozhodnutie podstatným skutkovým záverom, bol nedôvodný. Trávenie dovolenky na Slovensku, existencia životného poistenia (bol predložený len návrh zmluvy o životnom poistení, nie samotná zmluva o životnom poistení), bývanie rodičov a ostatnej rodiny na Slovensku, t. j. žalobkyňou tvrdené skutočnosti na preukázanie zachovania bydliska na Slovensku, nepredstavujú také individuálne väzby žalobkyne k Slovenskej republike, ktoré by boli 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 21 -
silnejšie, než jej dlhodobý a stabilný pracovný pomer v Anglicku so zabezpečením bývania, plnením finančných povinností voči Spojenému kráľovstvu, či mimopracovnými aktivitami realizovanými na jeho území. Na uvedenom nič nemení ani tvrdenie žalobkyne, že sa neplánovala usadiť v Anglicku, ani si tam založiť rodinu, či kúpiť nehnuteľnosť, pretože jej úmysel nebol v zmysle kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pre určenie centra jej záujmov na území Spojeného kráľovstva právne významný. Na základe uvedeného sa nemohol správny súd stotožniť s tvrdením žalobkyne, že zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení splnila tým, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bola viac ako dva roky poistená v nezamestnanosti v inom členskom štáte (v Anglicku), pretože počas tohto obdobia nemala zachované svoje bydlisko na území Slovenskej republiky tak, ako to z vyššie uvedeného vyplýva. Žalobná námietka nesprávneho právneho posúdenia bola preto nedôvodná. 41. Žalobná námietka, týkajúca sa nedostatočne/nesprávne zisteného skutkového stavu veci s tvrdením, že žalovaná sa mala v súvislosti s určením bydliska žalobkyne v posudzovanom období zaoberať jej úmyslom a dôvodmi vycestovania za prácou do Veľkej Británie nebola dôvodná, pretože nemala oporu v relevantnej právnej úprave. Z čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že pre určenia bydliska žalobkyne by bol jej úmysel a dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu, právne významný len v prípade, ak by boli stanoviská príslušnej anglickej inštitúcie a Sociálnej poisťovne k určeniu bydliska žalobkyne rozdielne. Takáto skutková situácia však v preskúmavanej veci nebola daná. Príslušná inštitúcia vo Veľkej Británii prostredníctvom formuláru U1 naznačila, že žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských zákonov nevznikol, pričom žalobkyňa v administratívnom konaní nepreukázala a ani netvrdila, že by tento postoj britskej inštitúcie spochybňovala pred príslušnými orgánmi Veľkej Británie právnou cestou, a ani žalovaná tento postoj britskej inštitúcie nerozporovala. To znamená, že medzi inštitúciami dvoch členských štátov nebol rozpor v určení bydliska žalobkyne, pretože podľa právnych predpisov Spojeného kráľovstva sa o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti nekonalo, a preto nebol jej úmysel a ani dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu, právne významný. Žalobkyňou namietaný záver žalovanej, podľa ktorého žalobkyňa neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by potvrdzovala jej tvrdenie o zachovaní bydliska na Slovensku, neodôvodňovalo prijatie záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovanej, pretože tento skutkový záver bol výsledkom vyhodnotenia skutočností, zistených v priebehu administratívneho konania. Žalovaná neuviedla, že by žalobkyňa nepredniesla žiadne tvrdenia na preukázanie oprávnenosti jej nároku na dávku v nezamestnanosti, ako sa žalobkyňa mylne domnieva,
ale uviedla, že jej tvrdenia neboli spôsobilé preukázať zachovanie jej bydliska na Slovensku počas výkonu jej posledného zamestnania pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku. Žalovaná pritom zobrala do úvahy tvrdenia žalobkyne ohľadom jej zamestnávateľa, miesta výkonu práce, vyriešenia otázky bývania v Anglicku i jej väzby so Slovenskom a vyhodnotila ich spôsobom, ktorý z jej rozhodnutia vyplýva. Takto formulovaná 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 22 -
námietka žalobkyne bola preto len vyjadrením jej nesúhlasu s vyhodnotením skutkových zistení zo strany žalovanej, či prvostupňového orgánu verejnej správy. Samotný nesúhlas žalobkyne s vyhodnotením skutkových zistení nepostačuje pre záver o nezákonnosti rozhodnutia žalovanej. Žalobkyňa neuviedla, v čom boli skutkové závery žalovanej v rozpore so zistenými skutočnosťami alebo ich vyhodnotenie v rozpore s logickým myslením. Správny súd sa pritom s argumentáciou žalovanej vo vzťahu k zachovaniu bydliska žalobkyne v posudzovanom období na území Spojeného kráľovstva stotožnil. Žalobkyňa mala v Anglicku len dvoch zamestnávateľov, u jedného z nich zmenila miesto výkonu práce bez toho, aby to malo vplyv na trvalosť jej pracovného pomeru. Počas pracovného uplatnenia v Anglicku na území tohto štátu aj dlhodobo bývala (nedochádzala za prácou v určitých časových intervaloch), trávila na jeho území svoj mimopracovný čas a plnila voči nemu odvodové (finančné) povinnosti. Uvedené je dostatočne preukaznou skutočnosťou pre určenie centra záujmov žalobkyne, a teda jej bydliska na území Spojeného kráľovstva. Skutočnosť, že v Anglicku nenadobudla vlastnú nehnuteľnosť, nemá relevantnú hodnotu pre spochybnenie určenia jej bydliska, pretože uvedené jednak nie je podľa aplikovaných právnych noriem podmienkou pre určenie bydliska dotknutej osoby a bývanie vo vlastnej nehnuteľnosti nie je prevažujúcim, ani jediným možným spôsobom zabezpečenia bývania. Ani návštevy rodičov na Slovensku, či nezaloženie rodiny v Anglicku nie sú takými skutočnosťami, ktoré by boli spôsobilé preukázať zachovanie bydliska na Slovensku, pretože samostatne a ani v porovnaní s ostatnými skutočnosťami, na ktoré orgány verejnej správy poukázali (bod 2 a 7 tohto rozsudku) nesvedčia o vytvorení/zachovaní centra záujmov žalobkyne v posudzovanom období na Slovensku. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu a správne aplikovanej právnej úpravy, dospel správny súd aj v súvislosti s poukazom žalobkyne na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 76-76 k záveru, že orgány verejnej správy zobrali pre účely rozhodnutia o žalobkyňou uplatnenej dávke v nezamestnanosti do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti pre určenie jej bydliska v posudzovanom období, ktorých zohľadnenie platná právna úprava predpokladá a tieto správne právne vyhodnotili. Správny súd preto námietku nedostatočne/nesprávne zisteného skutkového stavu veci nepovažoval za dôvodnú. 42. Námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovanej pre nedostatok dôvodov nebola dôvodná, pretože nemala oporu v obsahu preskúmavaného rozhodnutia. Rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri hodnotení dokazovania alebo pri právnom posudzovaní veci. Nedostatok dôvodov znamená absolútny nedostatok odôvodnenia, ale aj to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je zásadne založená na nedostatku dôvodov skutkových, pričom musí ísť o vady skutkových zistení, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody. Požiadavky na obsah odôvodnenia rozhodnutia orgánov verejnej správy vo veciach sociálneho zabezpečenia sú normované v § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení. Z neho vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, úvahy, ktorými bol orgán 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 23 -
verejnej správy vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Preskúmaním rozhodnutia žalovanej dospel správny súd k záveru, že vadou nepreskúmateľnosti netrpí. Obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, pretože obsahuje všetky skutkové zistenia, ku ktorým žalovaná (resp. prvostupňový orgán verejnej správy) v priebehu administratívneho konania dospela a ktoré vlastnou úvahou logicky a v súlade s ich obsahom vyhodnotila pre prijaté skutkové závery. Uviedla tiež úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala, pretože aplikáciu právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala odôvodnila preukázanými skutočnosťami. 43. V zmysle § 135 ods. 1 SSP je pre rozhodnutie správneho súdu rozhodujúci skutkový stav veci, ktorý bol daný v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovanej. Správny súd nie je súdom skutkovým a jeho úlohou nie je zisťovanie skutkového stavu veci. Predmetom jeho konania je preskúmanie zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, a teda, či si orgány verejnej správy pre svoje rozhodnutie zadovážili dostatok skutkových podkladov, či ich správne skutkovo vyhodnotili a či z nich vyvodili správny právny záver. Preto správny súd nemohol prihliadať na žalobkyňou uplatnené návrhy
(pozri bod 10 tohto rozsudku v jeho závere) na doplnenie dokazovania. Zákonnosť rozhodnutia žalovanej musel posudzovať ku dňu jeho vydania na základe tých dôkazov, ktoré mala žalovaná pre zistenie a ustálenie skutkového stavu veci k dispozícii ku dňu svojho rozhodovania. Žiadne dôkazy, ktoré by mali preukázať skutočnosti existujúce až po vydaní preskúmavaného rozhodnutia (napr. prihláška na vysokoškolské štúdium, či aktuálne zamestnanie na Slovensku), nemali pre posúdenie jeho zákonnosti žiadny právny význam. 44. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že správny súd nepovažoval ani jednu zo žalobkyňou uplatnených žalobných námietok za dôvodnú. Naopak, po preskúmaní rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a obsahu administratívneho spisu dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o tom, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, bolo vydané na základe skutkového stavu veci zisteného v dostatočnom rozsahu, ktorý bol v súlade s obsahom vykonaných dôkazov a logicky vyhodnotený, skutkový stav veci bol správne podradený pod príslušné zákonné ustanovenia a správne právne posúdený. 45. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a žalobkyni právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania nepriznal, pretože v konaní pred súdom nebola úspešná.
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. 26S a / 5 / 2 0 1 9 - 24 -
Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.