Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)Rozsudok_2Sa-49-2018.pdf
PDF · 141.43 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/49/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Evou Baranovou, v právnej veci žalobcu W. B., bytom N., T. XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Rolandom Kovácsom, so sídlom Košice, Mäsiarska 30, proti žalovanému Sociálnej poisťovni, ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 20.09.2018 č. 50779-8/2018-BA, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Rozhodnutím žalovaného napadnutým v žalobe bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice z 12.03.2018 č. 5658/2018-KEM-DvN. Týmto rozhodnutím pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, že žalobca podľa § 104 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej iba „zákon o sociálnom poistení“) a podľa článku 61 Nariadenia (ES) (ďalej len „základné nariadenie“) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 11.01.2018 žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 03.01.2018. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil dňa 16.01.2018 na pobočke Sociálnej poisťovne v Košiciach.
3. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 03.01.2014 do 02.01.2018 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
4. Žalobca v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. Dňa 19.02.2018 bol pobočke Sociálnej poisťovne Košice doručený formulár U1, osvedčený príslušnou britskou inštitúciou dňa 29.01.2018, v zmysle ktorého bol žalobca poistený v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 03.12.2013 do 29.12.2017. Príslušná britská inštitúcia v tomto formulári zároveň osvedčila, že zamestnanie žalobcu vo Veľkej Británii bolo ukončené z dôvodu vypršania zmluvy.
5. Dňa 24.04.2018 bol Sociálnej poisťovne, pobočka Košice doručený formulár U002 zo dňa 06.04.2018, v ktorom príslušná britská inštitúcia osvedčila totožnú dobu poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území Veľkej Británie, ako vo formulári U1. Zároveň však osvedčila, že dôvodom ukončenia zamestnania žalobcu vo Veľkej Británii bola výpoveď zamestnanca.
6. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, a preto by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británii do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods.1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
7. Správny orgán prvého stupňa zisťoval centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby v zmysle článku 11 ods.1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) posúdením všetkých dostupných informácií, ktoré sa vzťahovali na dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, a situáciu žalobcu. Bolo zistené, že žalobca sa zdržiaval na území Veľkej Británie v období od septembra 2006 do decembra 2017, t.j. viac ako 11 rokov. Pri výsluchu zo dňa 07.03.2018 žalobca uviedol, že na území Veľkej Británie v rokoch 2006 - 2012 navštevoval základnú a strednú školu. Následne bol zamestnaný v troch pracovných pomeroch. Prostredníctvom pracovnej agentúry D. O. L. Y. pracoval od septembra 2012 do apríla 2015. V spoločnosti D. W. M. B. bol zamestnaný od apríla 2015 do júla 2017, a v spoločnosti D. M. Y. od augusta 2017 do decembra 2017. Žalobca tiež uviedol, že jeho posledný pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, a bol ukončený z dôvodu uplynutia dojednanej doby. Po vyhlásený žalobcu na účely posúdenia bydliska zo dňa 16.01.2018 však žalobca svojim podpisom osvedčil, že jeho posledné zamestnanie vo Veľkej Británii nemalo dočasný, ani sezónny charakter. Taktiež z pracovnej zmluvy so spoločnosťou D. M. Y., ktorú žalobca predložil v konaní o jeho návrhu na dávku v nezamestnanosti, nevyplýva dojednanie daného pracovného pomeru na dobu určitú. Príslušná britská inštitúcia síce vo februári U1 zo dňa 29.01.2018 osvedčila, že zamestnanie žalobcu vo Veľkej Británii bolo ukončené z dôvodu vypršania zmluvy, avšak vo formulári U002 zo dňa 06.04.2018 osvedčila, že dôvodom ukončenia zamestnania žalobcu vo Veľkej Británii bola výpoveď zamestnanca. Napriek rozporu o dôvode skončenia posledného pracovného pomeru žalobcu vo Veľkej Británii mal prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný za preukázané, že vzhľadom na dĺžku a trvanie žalobcových pracovných pomerov vo Veľkej Británii, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa zdržiaval vo Veľkej Británii, a tiež vzhľadom na žalobcovu pracovnú históriu na území Slovenska (v roku 2012 pracovno-právny vzťah trval 3 dni), možno žalobcovu pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Pri posudzovaní rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu žalovaný konštatoval, že na území Veľkej Británie sa zdržiaval s blízkymi osobami, a to svojimi rodičmi a bratom, ktorí sa na tomto území zdržiavajú aj v súčasnosti. Žalobca pri výsluchu dňa 07.03.2018 uviedol, že počas pobytu vo Veľkej Británii pravidelne navštevoval svoju starú matku a priateľku, a to 2 - trikrát ročne, v roku 2016 sedemkrát ročne. Vzhľadom na dlhodobú prítomnosť žalobcových najbližších príbuzných, rodinná situácia žalobcu svedčí o vytvorení centra záujmov žalobcu vo Veľkej Británii.
8. Žalovaný hodnotil bytovú situáciu žalobcu na území Veľkej Británie ako stabilnú, vzhľadom na to, že žalobca pri výsluchu 07.03.2018 uviedol, že vo Veľkej Británii býval s rodičmi a bratom v rodinnom dome, ktorý vlastnili jeho rodičia. Na území Slovenska žalobca býva v spoločnej domácnosti so starou matkou. Dňa 25.01.2016 nadobudol na Slovensku kúpou nehnuteľnosti (pozemky druhu orná pôda), ktoré v súčasnosti nie je možné využívať na bývanie.
9. Žalovaný rovnako konštatoval, že vzhľadom na to, že žalobca bola zamestnaný na území Veľkej Británie, daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho vyplýva, že za štát bydliska sa na daňové účely považoval štát zamestnania, t.j. Veľká Británia.
V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že podľa rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods.2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi, a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t.j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne, alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojim krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
10. V súlade s uvedeným rozhodnutím správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 boli celková dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh, vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie, stabilná bytová situácia vo Veľkej Británii (v rodinnom dome rodičov), prítomnosť blízkych osôb (rodičov a brata) na území Veľkej Británie vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť starej matky a priateľky na Slovensku, vlastníctvom nehnuteľností
- pozemkov, ktoré nie je možné využívať na bývanie, vlastníctvom motorového vozidla na Slovensku), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovaný mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval (a aj s blízkymi osobami), býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie.
11. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej konštatoval, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Pre posúdenie bydliska dôležitá aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby, a tiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň uviedol, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“, ktoré v zmysle článku 1 písm.j) základného nariadenia je miesto, kde osoba zvyčajne býva.
So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na to, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia.
12. Na odvolaciu námietku žalobcu, že z administratívneho spisu Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, nevyplýva, aké stanovisko zaujala k určeniu jeho bydliska príslušná britská inštitúcia, žalovaný požiadal príslušnú britskú inštitúciu HM Revenue & Customs, PT Operations North East England o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie. Z odpovede príslušnej britskej inštitúcie vyplýva, že žalobca bol v referenčnom období, t.j. v období od 30.12.2013 do 29.12.2017 trvalým obyvateľom Veľkej Británie. Z uvedeného je zrejmé, že príslušná britská inštitúcia sa stotožnila so závermi Sociálnej poisťovne, a taktiež považuje za zvyčajné bydlisko žalobcu v predmetnom období Veľkú Britániu.
13. Na odvolaciu námietku žalobcu, že pracovník by nemal byť diskriminovaný za využitie práva voľného pohybu osôb, žalovaný uviedol, že toto právo žalobcu nebolo žiadnym spôsobom dotknuté. Nezohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie nemôže byť považovať za nerešpektovanie práva voľného pohybu pracovníkov.
Žalovaný zdôraznil, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné, a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti, a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
14. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba, ktorá vykonáva zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom toho štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t.j. aj na územie Slovenskej republiky.
V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.
15. Ku skutočnostiam, ktorými žalobca v odvolaní preukazoval zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky počas zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie, žalovaný uviedol, že na všetky namietané skutočnosti bolo v konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. Namietané skutočnosti sú skutočnosti, ktoré sú nápomocné pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby, avšak v zmysle čl. 11 ods.1 písm.b) vykonávacieho nariadenia len dokresľujú situáciu dotknutej osoby, a nie je možné na ne prihliadať ako na rozhodujúce skutočnosti, ktoré jednoznačným spôsobom preukazujú miesto bydliska dotknutej osoby.
V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdenie zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods.1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie (viac ako 11 rokov), situácia žalobcu (zamestnanie žalobcu vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, rodinná situácia svedčiaca o bydlisku vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie), jednoznačne preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnania vo Veľkej Británii nezachoval. Z uvedených dôvodov považoval žalovaný odvolanie žalobcu za nedôvodné, pretože žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu.
16. Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného. Žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 12.03.2018 č. 5658/2018-KEM-DvN zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania v plnej výške voči žalovanému.
17. V žalobe žalobca namietal vyhodnotenie centra záujmov žalovaným tak, ako to uviedol na strane 4 a 5 rozhodnutia. Tvrdenie žalovaného, že dĺžka jeho pobytu na území Veľkej Británie trvala 11 rokov, nie je pravdivé, bola kratšia ako dĺžka jeho pobytu na území SR ešte pred odchodom, pričom pred odchodom Veľkú Britániu nenavštevoval.
Naďalej tvrdil, že všetky práce, ktoré vykonával, vyhľadával cez pracovnú agentúru mali brigádnický, teda dočasný charakter. Uvedené práce vykonával iba za účelom privyrobenia si, a tým vylepšenia svojej finančnej situácie. Poukázal na samotné trvanie týchto pracovných pomerov, ako aj čas strávený v týchto zamestnaniach, čo bolo v priemere 160 hodín za mesiaca, teda cca 5 hodín za deň. Pokiaľ ide o jeho posledný pracovný pomer, žalobca uviedol, že k posúdeniu celkovej stability zamestnania je potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti prípade, a nepostačuje iba zistenie skutočností, že posledný pracovný pomer bol ukončený výpoveďou. Žalovaný vôbec neprihliadol na to, že žalobca vyštudoval strednú odbornú školu so zameraním na IT (informačné technológie), pričom ním vykonávané zamestnania neboli v tejto oblasti. Za danej situácie nemožno preto hodnotiť jeho pracovnú situáciu ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský trh. Preto záver žalovaného považuje za účelový a nesprávny.
K rodinnej situácii žalobca uviedol, že jeho odchod do zahraničia bol „vynútený“, a to v tom smere, že v roku 2006, keď odchádzal do Veľkej Británie, šiel so svojou matkou za svojím otcom, ktorý tam pracoval cca rok, teda od roku 2005. Na území SR nemohol zostať, pretože bol maloletý, a teda nemal na výber. Za tejto situácie študoval na britských školách, ukončil strednú odbornú školu v oblasti informačnej technológie, pričom túto oblasť si vybral práve z dôvodu informácie, že v Košiciach, ako aj v iných slovenských mestách sa usádzali veľké firmy pôsobiace v tejto oblasti, a preto sa domnieval, že ľahko nájde stabilné zamestnanie po návrate na územie SR. Žalobca v žalobe tvrdil, že počas pobytu vo Veľkej Británii sa s celou rodinou pravidelne vracal na územie SR za účelom návštevy starých rodičov, pričom spočiatku to bolo 2 - 3-krát ročne, postupne sa z jeho strany počet návštev zvyšoval, pretože sa pripravoval na návrat domov. Napriek tomu, že žil s rodičmi vo Veľkej Británii, rodinné väzby so starými rodičmi udržiaval intenzívne. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že si založil partnerský vzťah s priateľkou na území SR v roku 2012, ktorý pretrváva dodnes. Tvrdil tiež, že napriek dĺžke svojho pobytu vo Veľkej Británii nikdy nepovažoval Veľkú Britániu za svoj domov, o čom svedčí aj fakt, že sa vrátil na Slovensku, napriek tomu, že jeho rodičia zostali naďalej vo Veľkej Británii. Z uvedeného dôvodu podľa žalobcu neobstojí tvrdenie žalovaného, že jeho rodinná situácia svedčí o vytvorení centra záujmov vo Veľkej Británii. Tvrdil, že jeho rodičia sa v blízkej budúcnosti plánujú vrátiť na území SR, žiť a pracovať, o čom svedčí fakt, že si zakúpili stavebný pozemok ešte v roku 2016 v N. - N. I. K..
Žalobca ďalej uviedol, že ohľadne bydliska je samozrejmé, že s prihliadnutím na svoj vek býval s rodičmi počas svojho pobytu vo Veľkej Británii. Na území SR žije a býva so svojou starou matkou v N. na adrese T. XX. Žalobca tvrdil, že žalovaný sa účelovo nevyjadril k tejto skutočnosti, iba konštatoval, že jeho bytová situácia bola vo Veľkej Británii stabilná. To však platí aj o jeho súčasnej bytovej situácii. Poukázal aj na to, že v roku 2016 si zakúpil pozemok, ktorý je momentálne zapísaný ako orná pôda, ale toto sa zmení, ak sa začne realizácia investičného zámeru, v rámci ktorého pozemok má slúžiť na výstavbu domov. Zároveň od roku 2017 je vlastníkom pozemku na garáž, na ktorom si plánuje postaviť garáž. Za podstatnú skutočnosť žalobca považuje aj to, že v roku 2012 kúpil motorové vozidlo, ktoré je evidované v evidencii Ministerstva vnútra SR.
18. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že doposiaľ nie je zrejmé, aké stanovisko zaujala k určeniu jeho bydliska príslušná inštitúcia Veľkej Británie, ani to, či medzi ňou a Sociálnou poisťovňou došlo k dohode o určení centra záujmov žalobcu. Navrhol, aby žalovaný túto správu z Veľkej Británie, pokiaľ nie je súčasťou administratívneho spisu, predložil. Z nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 vyplýva, že na účely výplaty dávky v nezamestnanosti orgánom Slovenskej republiky, možno zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, ak si žiadateľ počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie zachová centrum záujmov, a bydlisko na území Slovenskej republiky. Podľa žalobcu skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania, ale do úvahy je treba vziať aj ďalšie okolnosti v ich vzájomnej súvislosti.
19. Vzhľadom na to, že žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie (od 30.12.2013 do 29.12.2017 vo Veľkej Británii), žalovaný bol povinný posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V úvodných ustanoveniach základného nariadenia sa uvádza, že pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb, a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania. Pracovník by nemal byť diskriminovaný za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v inom členskom štáte. Napriek tomu, že pre uplatnenie postupu podľa čl. 61 ods.1, ods.2 základného nariadenia, neboli splnené podmienky, existuje výnimka z tohto postupu podľa čl. 65 ods.5 základného nariadenia, a preto žalobca tvrdil, že podmienku pre priznanie dávky v nezamestnanosti splnil.
20. Žalobca v žalobe uviedol, že Veľkú Britániu s rodinou považovali iba za miesto, kde dočasne si zarobíme, aby sme si mohli kúpiť dôstojné bývanie na Slovensku po návrate bez zbytočného zadĺženia sa. Jeho príchod na území SR je založený najmä na tom, že SR považuje za svoj domov, chce poskytnúť svojej starej matke trvalú pomoc, aby mohla dôstojne žiť, a zároveň chce byť so svojou priateľkou, s ktorou si časom plánuje založiť rodinu na území SR. Má vyštudovanú odbornú školu v oblasti IT, a to je oblasť, v ktorej sa chce zamestnať, no doposiaľ sa mu to nepodarilo. Z uvedených dôvodov sa domnieva, že sú tu dôvody na zrušenie napadnutých rozhodnutí z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ako aj z dôvodu, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, alebo v nich nemá oporu.
21. Žalovaný vo vyjadrení navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí. K žalobnej námietke žalobcu, že jeho pracovná situácia vo Veľkej Británii nebola stabilná, uviedol, že vzhľadom na dĺžku a trvanie žalobcových pracovných pomerov vo Veľkej Británii (celkovo pracoval na území Veľkej Británie viac ako 5 rokov), ako aj vzhľadom na skutočnosť, že medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa zdržiaval vo Veľkej Británii, a tiež vzhľadom na žalobcovu pracovnú históriu na území Slovenska, kde jeho pracovno-právny vzťah trval tri dni v roku 2012, možno jeho pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Čo sa týka výšky príjmu žalobcu vo Veľkej Británii v zmysle predloženej pracovnej zmluvy so spoločnosťou D. bol príjem žalobcu vo výške 8,93 L/hod., resp. po ukončení skúšobnej lehoty 9,10 L/hod., a pracovný čas bol dohodnutý na 32 hodín týždenne, čo predstavuje sumu 291,20 L týždenne, teda približne 1.165 L mesačne. Spoločnosti D. M. Y. mal žalobca pracovnou zmluvou dohodnutú mzdu vo výške 8 L/hod., pričom dohodnutý pracovný čas predstavoval 39 hodín týždenne. V zmysle formulára U004 zo dňa 06.04.2018 bol žalobcov príjem v poslednom zamestnaní priemerne vo výške 1.427 L mesačne. Zároveň žalovaný poznamenal, že pracovný čas v rozsahu 160 hodín mesačne predstavuje 5 hodín denne, len v prípade 31 pracovných dní v mesiaci. Pri štandardných 20, resp. 22 pracovných dní tento mesačný pracovný čas predstavuje 7 - 8 hodín denne. Z uvedeného dôvodu žalobcove tvrdenie poukazujúce na nízky príjem a krátky pracovný čas žalovaný považuje za tendenčné.
22. K momentálnej rodinnej situácii žalovaný uviedol, že po nadobudnutí plnoletosti, resp. po ukončení strednej školy sa žalobca nevrátil na územie Slovenska, ale ostal vo Veľkej Británii, kde od roku 2012 do roku 2017 pracoval, žil a trvalo sa zdržiaval spolu so svojimi najbližšími rodinnými príslušníkmi - rodičmi a bratom. Na územie Slovenska sa vracal podľa predložených rezervácií leteniek 3-krát v roku 2014, 1- krát v roku 2015, 7-krát v roku 2016 a 3-krát v roku 2017. Dlhodobá prítomnosť žalobcu vo Veľkej Británii spolu s rodičmi a bratom, aj s prihliadnutím na jeho návraty na Slovensko za starými rodičmi a priateľkou, žalovaného preukazuje, že rodinná situácia žalobcu svedčí o vytvorení centra záujmov vo Veľkej Británii.
23. K bytovej situácii, ktorú žalobca uvádzal v žalobe, žalovaný uviedol, že v porovnaní so stabilnou bytovou situáciou vo Veľkej Británii, kde býval v rodinnom dome vo vlastníctve rodičov, nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii.
24. Žalovaný uviedol, že pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby neposudzoval len dĺžku a stabilitu zamestnania, ale do úvahy vzal aj ďalšie okolnosti v ich vzájomnej súvislosti v súlade s článkom 11 ods.1 vykonávacieho nariadenia. Žalobca v prvostupňovom, ani v druhostupňovom konaní, ani v žalobe nenavrhol vykonanie žiadnych ďalších dôkazov, v súlade s ustanovením § 196 ods.6 zákona o sociálnom poistení. V podrobnej zápisnici, ktorá bola spísaná z výsluchu žalobcu dňa 07.03.2018, žalobca svojím podpisom osvedčil, že uviedol všetky skutočnosti, o ktorých mal vedomosť, že by mohli byť relevantné pri posudzovaní jeho väzieb na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii. V tejto súvislosti poukázal na rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016 z 13.12.2017, sp. zn. 1Sžso/26/2016 z 30.01.2018 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sa/5/2018-54 z 26.07.2018, a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25Sa/13/2017 zo dňa 27.09.2018, v zmysle ktorých sa príslušné súdy stotožňujú s právnym názorom Sociálnej poisťovne, ústredia, ohľadne bydliska, a zároveň považovali vyhodnotenie zisteného skutkového stavu za správne. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované bydlisko na území Slovenskej republiky, a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia.
25. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného konštatoval, že v jeho prípade je podstatným posúdenie centra záujmu podľa článku 11 ods.1 vykonávacieho nariadenia. Uviedol, že čo sa týka skončenia jeho posledného pracovného pomeru v administratívnom spise žalovaného, sú dve správy, pričom skoršia hovorí o tom, že tento bol skončený uplynutím doby, na ktorý bol uzatvorený, a neskoršia správa zas o tom, že pracovný pomer mal zaniknúť výpoveďou z jeho strany. V tejto situácii žalobca uvádza, že si už nepamätá spôsob ukončenia tohto jeho pracovného pomeru. Podľa vyjadrenia žalovaného je nesporné, že nárok na dávku v nezamestnanosti by mu nebol priznaný príslušnou britskou inštitúciou práve z dôvodu, že došlo ku skončeniu pracovného pomeru, pričom britská inštitúcia vydala dve správy s odlišnými tvrdeniami ohľadne spôsobu skončenia tohto pracovného pomeru. Je zarážajúce na tom to, že na jednej strane podľa tvrdenia žalovaného aj príslušná britská inštitúcia mala potvrdiť, že jeho zvyčajným bydliskom za predmetné obdobie bola Veľká Británia, ale na druhej strane napriek uplatneniu jeho dávky na území Veľkej Británie by nebol úspešný. Podľa takéhoto výkladu by znamenalo, že nárok na dávku v nezamestnanosti mu nepatrí, resp. nepatril ani v jednom štáte. Žalobca ďalej uviedol, že pri posudzovaní jeho prítomnosti na území Veľkej Británie podľa jeho názoru nie je možné pripočítať obdobie do dosiahnutia plnoletosti, kedy nepracoval, ani neplatil zákonné odvody. Reálnym obdobím jeho zotrvania na území Veľkej Británie je potrebné rátať od 27.07.2011, kedy dosiahol plnoletosť do 07.03.2018, čo je niečo vyše 6 a pol roka. Opätovne poukázal na jeho rodinnú situáciu počas jeho odchodu, keď vzhľadom na svoj vek nemal na výber, či ísť, alebo neísť do Veľkej Británie.
26. Na pojednávaní zástupkyňa žalovaného k replike žalobcu uviedla, že zákony vo Veľkej Británii stanovujú ešte ďalšiu podmienku na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, a to, že posledný pracovný pomer nesmie byť ukončený výpoveďou. Z toho dôvodu zamestnanci iného štátu, ktorí pracujú na území Veľkej Británie, a ukončia pracovný pomer výpoveďou, nemajú na výber, kde budú žiadať o dávku v nezamestnanosti. Zo základného nariadenia vyplýva, že žiadateľ si má zásadne požiadať o dávku v tom štáte, kde pracoval. Na území Slovenskej republiky by mal žalobca nárok na dávku vtedy, ak by mal zachované bydlisko. Podľa názoru žalovaného bydlisko by mal zachované na území Slovenskej republiky, a túto skutočnosť žalovaný odôvodnil v rozhodnutí napadnutom žalobou, ako aj vo vyjadrení k žalobe. K námietke žalobcu, že do Veľkej Británie odišiel v podstate tak, že jeho odchod bol „nútený“, zástupkyňa žalovaného uviedla, že síce do Veľkej Británie odišiel ako maloletý, ale po ukončení základnej a strednej školy vo Veľkej Británii zostal, zamestnal sa, a medzi jednotlivými zamestnaniami územie Veľkej Británie neopustil. Bytovú situáciu žalobcu ohodnotil žalovaný v zmysle článku 11 ods.1 písm.b) vykonávacieho nariadenia, keďže tam žalobca býval spolu s rodičmi a súrodencom v rodinnom dome, kým na území Slovenskej republiky nemal vlastné bývanie, býva v byte svojej starej matky.
27. Súd v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia v medziach žalobných bodov, oboznámil sa s administratívnym spisom, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
28. Podľa § 104 ods.1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
Podľa § 104 ods.6 zákona o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
29. Podľa článku 61 ods.1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovu nadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania, alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadniť doby poistenia, zamestnania, alebo samostatnej zárobkovej činnosti, dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatnili. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnutej podľa právnych predpisov iného členského štátu sa zohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
30. Podľa článku 61 ods.2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods.5 písm.a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo,
- doby samostatne zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
31. Podľa článku 65 ods.5 písm.a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát, a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu), poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
32. Podľa článku 11 ods.1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) ak rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určenie bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, b) situáciu dotknutej osoby, vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosť tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb, iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti, iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov, v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná, vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely
33. Predmetom súdneho preskúmavania je rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice. Týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods.1 zákona o sociálnom poistení, a podľa článku 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinačných systémoch sociálneho zabezpečenia.
34. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol dňom 03.01.2018 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Košice. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil na pobočke Sociálnej poisťovne, Košice dňa 16.01.2018. Žalobca v rozhodnom období, t.j. v období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, od 03.01.2014 do 02.01.2018 nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky. Na územie Veľkej Británie žalobca odišiel ako 13-ročný spolu s matkou. Obaja nasledovali otca, ktorý tam už rok žil a pracoval. Vzhľadom na uvedené žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, boli povinní v správnom konaní posúdiť, či túto dobu je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia. Túto dobu poistenia v nezamestnanosti na území Veľkej Británie je však možné zohľadniť iba vtedy, ak je preukázané pre zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ, t.j. v preskúmavanom prípade Veľkej Británie.
35. Žalovaný tieto väzby posudzoval v súlade s článkom 11 ods.1 vykonávacieho nariadenia, ktorý upravuje postup pri určovaní centra záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií, súvisiacich s dĺžkou a trvalosťou prítomnosti na území členského štátu EÚ situáciou dotknutej osoby. Žalobca v žalobe namietal správnosť záverov žalovaného pri posudzovaní a vyhodnotení centra záujmov žalobcu. Žalobca namietal, že dĺžka pobytu na území Veľkej Británie bola kratšia ako na území Slovenskej republiky, a že žalovaný nesprávne hodnotil jeho situáciu v zmysle článku 11 ods.1, čo sa týka vykonávaných zamestnaní, ktoré mali iba brigádnický charakter, a vzhľadom na počet hodín bolo potrebné posúdiť celkovú stabilitu zamestnania, a nie iba posledný pracovný pomer, ktorý sa končil výpoveďou. Podľa názoru súdu žalovaný dostatočne podrobne zistil, kde a ako dlho bol žalobca na území Veľkej Británie zamestnaný, pričom jeho pracovný pomer trval v prvom zamestnaní od septembra 2012 do apríla 2015, v druhom bol zamestnaný od apríla 2015 do júla 2017, a napokon v treťom od augusta 2017 do decembra 2017. Žalovaný posúdil dĺžku trvania žalobcových pracovných pomerov, a vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa žalobca zdržiaval naďalej na území Veľkej Británie. Záver žalovaného, že pracovnú situáciu žalobcu vo Veľkej Británii je potrebné hodnotiť ako stabilnú, s prioritou na orientáciu na britský pracovný trh, je podľa názoru súdu logický a správny, zodpovedajúci zisteným skutočnostiam.
36. Žalobca namietal, že jeho odchod na územie Veľkej Británie bol „vynútený“, keďže ako maloletý musel odísť s matkou, ale na Slovensku žili jeho starí rodičia, ktorých pravidelne navštevoval. Vzhľadom na to, že žalobca žil vo Veľkej Británii v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi a bratom, ktorý sa narodil už vo Veľkej Británii, pričom toto obdobie trvalo 11 rokov, záver žalovaného, že táto rodinná situácia u žalobcu svedčí o vytvorení centra jeho záujmov vo Veľkej Británii, je správna. Aj vyhodnotenie bytovej situácie z hľadiska jej stability, ukazuje na to, že na území Veľkej Británie žalobca býval spolu s rodičmi a bratom v rodinnom dome, ktorý vo vlastníctve jeho rodičov. Na území Slovenska býva v byte, ktorý patrí jeho starej matke. Žalobca tvrdil, že si kúpil pozemok, ktorý mieni využiť na stavbu domu. Z výpisu listu vlastníctva však vyplýva, že pozemok sa nachádza v extraviláne obce N.R. - N., pričom ide o ornú pôdu.
37. Žalobca v žalobe namietal, že pri posudzovaní jeho nároku na dávky v nezamestnanosti nemožno zúžiť dokazovanie iba na centrum záujmov a bydlisko na území Slovenska, ale je potrebné vzhľadom na to, že preukázal dobu poistenia na území iného členského štátu EÚ, od 30.12.2013 do 29.12.2017, postupovať podľa článku 65 ods.5 základného nariadenia. Túto žalobnú námietku súd nepovažuje za opodstatnenú vzhľadom na to, že žalobca mal predovšetkým zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie, keď koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žalobca túto možnosť nevyužil, a keďže požiadal o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú dosiahol vo Veľkej Británii, je možné zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti len v prípade zachovania pevných väzieb na území Slovenskej republiky.
38. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného poukázal na rozpor v údajoch vo formulári U1 a U002 príslušnej britskej inštitúcie ohľadom spôsobu skončenia posledného pracovného pomeru. Uviedol, že žalovaný tento rozpor neodstránil, napriek tomu vo veci konal tak, ako keby jeho pracovný pomer skončil výpoveďou. Súd rovnako ako žalovaný, poukazuje na to, že v žiadosti o dávku v nezamestnanosti vo vyhlásení žalobcu na účely posúdenia bydliska zo 16.01.2018 a z formulára U002 zo 06.04.2018 vyplýva, že dôvodom ukončenia posledného zamestnania žalobcu vo Veľkej Británii bola výpoveď zamestnanca, a je preto dôvodný predpoklad, že žalobcovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol, keďže jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na túto dávku je ukončenie pracovného pomeru výpoveďou z podnetu zamestnanca.
39. Pre meritórne rozhodnutie vo veci však bolo rozhodujúce zistenie, či si žalobca počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachoval pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie (Veľkej Británie) od nadobudnutia plnoletosti a situácia žalobcu (jeho orientácia na britský pracovný trh, rodinné väzby, stabilná bytová situácia na území Veľkej Británie) svedčia o tom, že nemal zachované bydlisko na území Slovenskej republiky. Súd má za to, že v danom prípade žalovaný správne určil bydlisko žalobcu podľa článku 11 vykonávacieho nariadenia na území Veľkej Británie. Z uvedených dôvodov súd žalobu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.
40. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods.1 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého právo na náhradu tých trov má žalobca, ktorý mal plný alebo úplný úspech vo veci.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, ako aj označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 Správneho súdneho poriadku (ďalej len "sťažnostné body") sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm.g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.