Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-25-2022.pdf
PDF · 198.53 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/25/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 34499-2/2019-BA zo dňa 21.02.2019, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, ústredie preskúmavaným rozhodnutím č. 34499-2/2019-BA zo dňa 21.02.2019 rozhodla vo veci odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, č. 21266/2018-KEM-DvN zo dňa 19.12.2018 (v ďalšom texte aj ako „prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy“) tak, že odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice (v ďalšom texte aj ako „prvostupňový orgán verejnej správy“).
2. Prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím z 19.12.2018 podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj ako „Zákon o sociálnom poistení“) a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ako „Základné nariadenie“) rozhodol o žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti zo dňa 23.11.2018 tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
3. V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy žalobca namietal, že predložil dostatok dôkazov preukazujúcich zachovanie jeho bydliska na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii, čo preukazoval tým, že si zachoval na Slovensku trvalý pobyt, ako aj vlastníckym vzťahom k nehnuteľnosti a platením s tým spojených poplatkov, ďalej na Slovensku uhrádzal daň za psa a pravidelne sa tu vracal každé tri mesiace za príbuznými a priateľkou. Zároveň poukázal na to, že iným osobám, ktoré sa po výkone zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie vrátili na Slovensko, bol za obdobnej situácie nárok na dávku v nezamestnanosti priznaný.
4. Žalovaný ako druhostupňový odvolací orgán v preskúmavanom rozhodnutí po citácií čl. 104 ods. 1 a 6 Zákona o sociálnom poistení, ako aj čl. 61 ods. 1, ods. 2, čl. 1 písm. j/, čl. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len ako „Vykonávacie nariadenie“) poukázal na to, že podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č: KE2/OSO/KE_I/ ZAM/2018/64884 zo dňa 09.10.2018 navrhovateľ bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie
dňom 04.10.2018. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice dňa 23.11.2018. Na odôvodnenie rozhodnutia ďalej žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol: „V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 4. októbra 2014 do 3. októbra 2018, navrhovateľ nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v zmysle § 104 ods. 1 zákona nesplnil základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Podľa spisového materiálu pracoval navrhovateľ v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. V tejto súvislosti uvádzame, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. V zmysle formuláru U1 (bod 2.1.1), osvedčeného príslušnou britskou inštitúciou dňa 25. októbra 2018, bol navrhovateľ poistený v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 13. októbra 2014 do 12. októbra 2018. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľ preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia). Navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, dňa 23. novembra 2018. Rovnako v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie z Čestného vyhlásenia k preukázaniu zachovania bydliska na území SR, ktoré navrhovateľ osvedčil svojím podpisom dňa 23. novembra 2018. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - navrhovateľ sa podľa údajov uvedených v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, zo dňa 23. novembra 2018, zdržiaval na území Veľkej Británie v období od septembra 2013 do októbra 2018, t. j. viac ako 5 rokov. b) situáciu navrhovateľa vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že navrhovateľ vykonával zárobkovú činnosť na území Veľkej Británie už aj v období od 4. októbra 2008 do 23. decembra 2011, t. j. viac ako 3 roky. Následne bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku, požiadal o dávku v nezamestnanosti, ktorá mu bola priznaná a vyplácaná od 28. decembra 2011 do 31. mája 2012. V období od 15. júna 2012 do 31. augusta 2013 bol navrhovateľ povinne poistený v nezamestnanosti v
pracovnom pomere na území Slovenska. V Žiadosti o dávku v nezamestnanosti zo dňa 23. novembra 2018, navrhovateľ uviedol, že na území Veľkej Británie bol zamestnaný v jednom pracovnom pomere, ktorý bol dohodnutý na dobu neurčitú a trval od 2. septembra 2013 do 3. októbra 2018. V zmysle formulára U1 (bod 3.4), zo dňa 25. októbra 2018, bol tento pracovný pomer navrhovateľa ukončený z dôvodu výpovede zamestnanca. Na základe uvedených skutočností možno navrhovateľovu pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh.
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľ je slobodný, na území Veľkej Británie sa nezdržiaval s blízkymi osobami. Podľa svojich tvrdení uvedených vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, zo dňa 23. novembra 2018, mal navrhovateľ v období, v ktorom vykonával zárobkovú činnosť vo Veľkej Británii na území Slovenska priateľku a rodičov, za ktorými sa vracal 3-krát ročne. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti predložil navrhovateľ viaceré rezervácie leteniek, podľa ktorých sa na Slovensko vracal 3-4 krát ročne.
- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - z dokladov, ktoré navrhovateľ predložil v priebehu konania o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti, je zrejmé, že na území Slovenska vlastní nehnuteľnosť - rodinný dom, ktorý nadobudol do vlastníctva v roku 2005 na základe darovacej zmluvy. V tomto rodinnom dome v súčasnosti býva. Na území Veľkej Británie býval v podnájme.
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - navrhovateľ bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia. V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, boli celková dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku a platenie poplatkov s tým spojených, trvalý pobyt na Slovensku, uhrádzanie dane za psa, pravidelné návraty na Slovensko každé 3 mesiace za príbuznými a priateľkou), ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa navrhovateľ v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie. So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že navrhovateľ nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V tejto súvislosti ďalej uvádzame, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Navrhovateľ mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Záverom poznamenávame, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a podľa formulára U1 (bod 3.4), zo dňa 25. októbra 2018, bol posledný pracovný pomer navrhovateľa ukončený z dôvodu výpovede zamestnanca, t. j. z jeho podnetu. Je teda dôvodný predpoklad, že navrhovateľovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru odvolacieho orgánu navrhovateľ nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby. Navrhovateľ si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho odvolací orgán vyvodzuje jeho uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania.“
5. Žalovaný odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí vyhodnotil ako nedôvodné a zdôraznil, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté aj na ostatné namietané skutočnosti (platenie poplatkov v spojení s vlastníctvom nehnuteľnosti, trvalý pobyt na Slovensku, uhrádzanie dane za psa, pravidelné návraty na Slovensko), čo predstavuje skutočnosti, ktoré sú nápomocné pri posudzovaní centra záujmu dotknutej osoby, avšak v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia len dokresľujú situáciu dotknutej osoby a nie je možné na ne nahliadať ako na rozhodujúce skutočnosti jednoznačným spôsobom preukazujúce miesto bydliska dotknutej osoby. Podľa názoru žalovaného významnejším ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (čl. 11 ods. 1 písm. a/, čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia), v súlade s ktorými bolo posúdené bydlisko navrhovateľa. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie, ako aj situácia navrhovateľa podľa jeho názoru jednoznačne preukazujú, že navrhovateľ si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachoval.
6. K odvolacej námietke týkajúcej sa tvrdenia, že iným osobám, ktoré sa po výkone zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie vrátili na Slovensko, bol nárok na dávku v nezamestnanosti priznaný, uviedol, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Takýto postup preto nie je možné zovšeobecniť, a to s ohľadom na to, že v každom konaní je iná dôkazná situácia. Odvolal sa na to, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti sú striktne stanovené zákonom a tento neobsahuje ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje Sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
7. Včas podanou správnou žalobou žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žiadal preskúmať rozhodnutie žalovaného o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti, čo odôvodnil tým, že správne orgány nezistili dostatočne skutkový stav v rozsahu potrebnom na riadne posúdenie veci, preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, predovšetkým v otázkach hodnotenia centra záujmov žalobcu a zachovania jeho bydliska a rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (t.j. rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa žiadal zrušiť z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c/, d/ a e/ SSP).
8. V správnej žalobe poukázal na to, že doba jeho poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá v Spojenom kráľovstve nie je v konaní pred správnym orgánom spornou skutočnosťou, ale pre posúdenie jeho nároku bolo sporným, či táto doba poistenia dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie mala byť zohľadnená na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ktorú si uplatnil v Slovenskej republike.
9. Žalobca argumentoval čl. 11 ods. 1, 2 vykonávacieho nariadenia a zdôraznil, že v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie na zistenie toho, či by bola možná a dosiahnutá dohoda členských štátov o určení centra záujmov žalobcu ako žiadateľa o dávku v nezamestnanosti. Pre prípad, že dohoda by nebola možná, bolo potrebné vykonať dokazovanie, či je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Správne orgány však vôbec nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a vôbec nezisťovali jeho úmysel, tak, ako to vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré žalobcu viedli k vycestovaniu do zahraničia. Jeho úmysel, ako aj zistenie okolností, ktoré ho viedli k tomu, aby sa zamestnal v Spojenom kráľovstve, bolo možné zistiť výsluchom, výsluchom jeho príbuzných, priateľky, osôb zo života žalobcu, ako aj osôb z jeho pracovného prostredia, čo však správne orgány takýmto spôsobom nezisťovali, preto sa ani v odôvodnení rozhodnutia s týmito skutočnosťami nemohli dostatočne vysporiadať. Namietal preto, že bez náležitého zistenia skutkového stavu správne orgány nezapočítali preukázanú dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v Spojenom kráľovstve na účely nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca ďalej zdôraznil, že v správnom konaní uviedol všetky potrebné skutočnosti pre prijatie záveru, že napriek jeho zamestnaniu v Spojenom kráľovstve ostalo jeho centrum záujmov zachované na území Slovenska. Každé tri mesiace navštevoval rodinných príslušníkov a priateľku, čo preukázal letenkami, výpisom z katastra nehnuteľnosti, ako aj potvrdeniami o uhrádzaní SIPO platby a daní z nehnuteľnosti, ako aj poplatku za psa. Opakovane zdôraznil, že nemal v úmysle sa presťahovať na územie Spojeného kráľovstva, natrvalo sa tam usadiť, ale dôvodom jeho odchodu za prácou do zahraničia bolo najmä to, že jeho stará matka mu darovala viac ako storočný dom, ktorý potreboval nevyhnutné opravy, a na Slovensku si nenašiel zamestnanie, v ktorom by mohol zarobiť dostatok finančných prostriedkov na jeho opravu. Rozhodol sa preto, že dočasne vycestuje za prácou do zahraničia a v čase vycestovania mal už 12-ročný vzťah so svojou priateľkou, s ktorou žije dodnes. V zahraničí býval len v podnájme a s inými slovenskými kolegami. Úmysel len dočasného vycestovanie za prácou dokazuje aj samotný fakt, že sa na územie Slovenska vrátil. Tieto dôvody odchodu do zahraničia však správne orgány vôbec neskúmali. Na zistenie a preukázanie ním tvrdených skutočností správnymi orgánmi nebol vypočutý, a to napriek tomu, že pri podávaní žiadosti o dávku mu pracovníčka prvostupňového správneho orgánu oznámila, že bude predvolaný na pohovor. Žiaden pohovor však s ním nebol vykonaný, a preto sa k týmto skutočnostiam ani nemal ako pred správnym orgánom vyjadriť. V tejto súvislosti poukázal na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení.
10. V závere správnej žaloby poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/5/2012 zo dňa 30.01.2013, z ktorého (okrem iných skutočností) vyplýva, že bolo povinnosťou správnych orgánov v administratívnom konaní zistiť skutočný stav veci, tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či bolo zachované bydlisko žalobcu na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia a čl. 11 Vykonávacieho nariadenia), a teda bolo ich povinnosťou v tomto smere vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobcu, ako aj prípadných svedkov.
11. Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 09.07.2019 trvala na záveroch vyplývajúcich z preskúmavaného rozhodnutia a zdôraznila, že základná zásada, ktorou sa treba riadiť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, je to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti
musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na zistený skutkový stav v tejto veci bolo v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti potrebné predovšetkým posúdiť, či si zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. Vo vzťahu k posúdeniu tejto otázky žalovaný v písomnom vyjadrení zopakoval argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia. K jednotlivým žalobným dôvodom uplatneným v žalobe uviedol nasledovné : „V žalobe žalobca namieta, že v napadnutom rozhodnutí žalovaná citovala čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ale sa ním neriadila, pretože v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie na zistenie toho, či je možné dosiahnuť dohodu členských štátov vo veci posúdenia bydliska žalobcu. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených v tomto článku. Podľa právneho názoru žalovanej nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou, pretože príslušná britská inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu. Podľa uvedeného ustanovenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku (a na základe toho by mu napr. nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky) a podľa názoru žalovanej by bolo vo Veľkej Británii. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia (v tejto súvislosti dávame do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a to najmä body 29. - 31.). Žalobca v žalobe ďalej namieta, že správne orgány vôbec nezisťovali úmysel žalobcu a okolnosti, ktoré ho viedli k presťahovaniu. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (5 rokov), aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že žalobca si centrum záujmov na Slovensku, počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii, nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. V súvislosti s touto námietkou žalobcu zároveň poukazujeme na bod 44. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, Sp. zn. 24Sa/5/2018, zo dňa 26. júla 2018, v ktorom sa krajský súd podrobne zaoberal vplyvom úmyslu na posúdenia miesta bydliska dotknutej osoby. Tiež je na mieste dať v tejto súvislosti do pozornosti judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 Sžsk/38/2017, zo dňa 21. októbra 2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky judikuje: „ ... otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia)". Žalobca v žalobe uvádza skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú záver, že počas pobytu vo Veľkej Británii si zachoval bydlisko na Slovensku, a to
- pravidelné návraty na Slovensko vo frekvencii každé 3 mesiace za rodinnými príslušníkmi a priateľkou
- ako z napadnutého rozhodnutia vyplýva, v konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti bolo na túto namietanú skutočnosť prihliadnuté. V tejto súvislosti opätovne zdôrazňujeme, že v zmysle Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, by nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Ako vyplýva z vyššie uvedených skutočností, žalobca sa vo Veľkej Británii zdržiaval 5 rokov a v tomto období mal vo Veľkej
Británii stabilnú pracovnú situáciu, preto zachovanie istých rodinných väzieb na Slovensku (prítomnosť rodinných príslušníkov a priateľky na Slovensku) jednoznačných spôsobom nepreukazuje, že žalobca mal počas zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii centrum záujmov na Slovensku;
- vlastníctvo nehnuteľnosti - aj na túto skutočnosť bolo pri posudzovaní bydliska žalobcu prihliadnuté. Vlastníctvo nehnuteľnosti, ktorú navrhovateľ v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii reálne nevyužíval na bývanie, preukazuje, že si žalobca počas pobytu vo Veľkej Británii zachoval isté väzby na území Slovenska. Avšak tieto väzby v porovnaní s ostatnými skutočnosťami (najmä v porovnaní s dlhodobou prítomnosťou vo Veľkej Británii, stabilnou pracovnou situáciou, orientáciou na britský pracovný trh), jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku.
- dôvody odchodu do zahraničia (dočasné vycestovanie za prácou) - v tejto súvislosti podotýkame, že pobyt vo Veľkej Británii v rozsahu viac ako 5 rokov nie je možné v žiadnom prípade považovať za dočasný, príp. krátkodobý. Zároveň uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie je dôvod odchodu do zahraničia rozhodujúcou skutočnosťou preukazujúcou miesto bydliska dotknutej osoby. Na uvedené je teda možné nahliadať len ako na doplňujúcu skutočnosť, ktorá môže byť zohľadnená v prípade pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby. V žalobe žalobca uvádza, že v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti nebol vypočutý a domnieva sa, že správny orgán vôbec nezisťoval skutočnosti dôležité pre posúdenie centra jeho záujmov. V tejto súvislosti uvádzame, že žalobca nebol v priebehu konania o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti ústne vypočutý, pretože všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní bydliska boli zistené z predložených dokumentov (najmä z formulára U1, zo dňa 25. októbra 2018) a z údajov, ktoré žalobca písomne uviedol v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, dňa 23. novembra 2018, a taktiež aj v Čestnom vyhlásení k preukázaniu zachovania bydliska na území SR, ktoré žalobca osvedčil svojím podpisom dňa 23. novembra 2018. Uvedenú námietku žalobcu považujeme za tendenčnú, pretože ani v odvolaní a napokon ani v žalobe neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané a ohľadom ktorých mal byť vypočutý. Žalobca v žalobe uvádza, že v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia je dôležité zabezpečiť, aby žalobca nezostal mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov. V tejto súvislosti opätovne zdôrazňujeme, že osoba pracujúca v členskom štáte Európskej únie by si nárok na dávku v nezamestnanosti mala v zásade uplatniť v členskom štáte, v ktorom bola naposledy zamestnaná, t. j. v prípade žalobcu vo Veľkej Británii. Skutočnosť, že podľa britských právnych predpisov by žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti nebol priznaný, neodôvodňuje automaticky zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území Veľkej Británie na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Upozorňujeme, že nezamestnaná osoba si nemôže uplatniť nároky na dávky sociálneho poistenia v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie. V prípade akceptovania opačného výkladu základného nariadenia by dochádzalo k zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu priznania nároku na dávku v nezamestnanosti, príp. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky, si o dávku v nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie a požadovať zohľadnenie doby poistenia dosiahnutej na Slovensku ako keby bola dosiahnutá v členskom štáte podania žiadosti o dávku). Žalobca v žalobe poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Sžso/5/2012, zo dňa 30. januára 2013, ktorým bolo žalovanej vytknuté najmä nedostatočné zistenie skutkového stavu veci. V tejto súvislosti poukazujeme na najnovšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska, a to rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne, ústredie, ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci. Obdobne rozhodli v roku 2018 viacerými rozsudkami aj krajské súdy (napr. Krajský súd v Žiline, v rozsudku sp. zn. 25Sa/13/2017, zo dňa 27. septembra 2018, Krajský súd v Banskej Bystrici, v rozsudku sp. zn. 24Sa/5/2018-54, zo dňa 26. júla 2018, aj v rozsudku sp. zn. 24Sa/7/2018-42, zo dňa 11. októbra 2018, Krajský súd v Košiciach, v rozsudku sp. zn. 2Sa/49/2018, zo dňa 5. marca 2019).
Súčasne uvádzame, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná.“
12. V závere vyjadrenia žalovaný zdôraznil, že zistenie skutočného stavu v danej veci považoval za presné a úplné. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti, a to doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti, ako aj jeho rodina a bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Keďže žalobca nemal počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
13. Žalobca v replike doručenej správnemu súdu elektronicky dňa 05.09.2019 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že trvá na svojom stanovisku, že žalovaný nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu tak, aby mohol byť posúdený skutočný stav veci, a to či zostalo zachované centrum záujmov žalobcu na území Slovenskej republiky. Opakovane poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/5/2012 zo dňa 30.01.2013, v ktorom súd uvádza: „bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť centrum záujmov dotknutej osoby podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu žiadateľa.“ Zároveň poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Sa/11/2016 zo dňa 18.01.2017, v ktorom sa uvádza: „čo sa týka obsahu formulárov, ich vypisovanie a odpovede na jednoduché a strohé otázky, na základe ktorých mal správny orgán dospieť k záveru, že neboli bezprostredne zachované väzby u žalobcu v Slovenskej republike, sú prejavom nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom tieto formuláre sú nedostatočné, čo sa týka nároku na dávku v nezamestnanosti, pričom z týchto nemožno jednoznačne a bezpochyby dospieť k záveru, že žalobca nesplnil základnú podmienku, ktorá bola v tomto konaní riešená, a to bydlisko žalobcu.“ Žalobca zároveň zdôraznil, že žalovaný neskúmal názor príslušného orgánu v Spojenom kráľovstve na otázku bydliska a centra záujmov žalobcu. Poukázal aj na tú skutočnosť, že v Spojenom kráľovstve nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť, nevytvoril si tam žiadne rodinné, ani priateľské väzby, nezaložil si tam rodinu a nezapájal sa do kultúrneho, spoločenského a športového života. V Spojenom kráľovstve iba pracoval a vždy počas dovolenky odchádzal na Slovensko za svojou rodinou a priateľkou. V Spojenom kráľovstve viedol výlučne pracovný život, ale rodinný a osobný život sa vzťahoval výlučne k územiu Slovenskej republiky, kde mal trvalý pobyt, priateľov, dlhodobú partnerku a vlastnil nehnuteľnosť, do ktorej investoval finančné prostriedky, kam sa po skončení zamestnania aj vrátil, a kde teraz žije a je zamestnaný. Tvrdenie žalovanej, že miesto bydliska žalobcu pre daňové účely bolo Spojené kráľovstvo, pretože tam bol zamestnaný a platil tam aj dane, je podľa žalobcu absurdné a alibistické, pretože daň zo mzdy sa vo všeobecnosti platí na území štátu, v ktorom sa práca vykonáva, všetky ostatné daňové povinnosti však platil na území Slovenskej republiky. Žalobca mal pred vycestovaním za prácou, počas jej výkonu v zahraničí, ako aj po návrate na územie Slovenskej republiky nepretržite evidovaný trvalý pobyt na adrese C. XX, D., v súvislosti s čím aj platil príslušné platby, k čomu žalobca predložil kópie písomností preukazujúcich jeho povinnosť k úhrade týchto platieb. Spolu s replikou predložil súdu aj kópie rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 06.08.2018 a 05.06.2018 vydané podľa žalobcu v úplne skutkovo, ako aj právne totožných veciach, ktoré sa mali týkať kolegov žalobcu, ktorí spolu so žalobcom za úplne rovnakých podmienok bývali a pracovali v zahraničí, bývali spoločne so žalobcom v nájme a pracovali spoločne u toho istého zamestnávateľa, vykonávali rovnakú prácu a za rovnakých podmienok a rovnako na vlastnú žiadosť skončili svoje zamestnanie a vrátili sa na Slovensko, pričom im dávka v nezamestnanosti bola priznaná. Totožnosť uvedených osôb však z predložených rozhodnutí nebolo možné overiť, pretože boli anonymizované.
14. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril, napriek tomu, že výzva súdu spolu s replikou mu bola riadne doručená dňa 20.08.2020.
15. O takto podanej správnej žalobe rozhodol správny súd rozsudkom sp. zn. 2Sa/9/2019 zo dňa 28.09.2020, ktorým postupom podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP zrušil rozhodnutie žalovanej č. 34499-2/2019-BA zo dňa 21.02.2019, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 21266/2018-KEM-DvN zo dňa 19.12.2018 a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Košice na ďalšie konanie. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku, že v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie na zistenie toho, či je možné dosiahnuť dohodu členských štátov vo veci posúdenia bydliska žalobcu zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Podľa uvedeného ustanovenia by bolo nutné postupovať v prípade, ak by došlo k rozdielu v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určenie bydliska, v takom prípade tieto inštitúcie by po vzájomnej dohode určili centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených v tomto článku. V danej veci však nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a Sociálnou poisťovňou, pretože príslušná britská inštitúcia za daných okolností nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu. Žalovaná preto správne zvolila priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a/ a b/ Vykonávacieho nariadenia. Ako dôvodnú však vyhodnotil námietku žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave, ak správny orgán nevykonal dokazovanie o sporných otázkach aj výpoveďou žalobcu, resp. výpoveďou ďalších ním označených osôb, ktoré by mohli preukázať, či žalobca v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti, mal alebo nemal zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Žalovaná pri svojom rozhodovaní vychádzala iba z informácií uvedených v predložených tlačivách a formulároch. Správny súd v tej súvislosti poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/5/2012 zo dňa 30.1.2013, v ktorom bol vyslovený názor: „Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislosti aj na ujmu žiadateľa.“ Správny súd mal za to, že v prípade vypisovania formulárov, v ktorých žiadateľ poskytuje administratívnemu orgánu odpovede na strohé a jednoduché otázky, na základe ktorých by správny orgán mal dospieť k záveru, že neboli bezprostredne zachované väzby u žalobcu na Slovenskú republiku, tieto nie sú dostatočným podkladom pre prijatie tak závažného záveru, ktorý má za následok odopretie priznania dávky v nezamestnanosti. Žalobcom predložené fotokópie rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa k replike (síce bez uvedenia sp. zn. rozhodnutí, avšak správny súd vzhľadom na ich obsah nemá dôvod pochybovať o ich autentickosti) preukazujú inú prax tej istej pobočky žalovanej, keď pri prakticky totožnom rozsahu poistenia v nezamestnanosti v inom štáte Európskej únie, bez akejkoľvek preskúmateľnej správnej úvahy správny orgán prvého stupňa dospel k záveru o splnení podmienok na uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku. Za takejto situácie, keď z odôvodnení týchto žalobcom predložených rozhodnutí nevyplýva, že k priznaniu nároku (síce u iných žiadateľov, ale v porovnateľnej situácii) došlo po podrobnom preskúmaní všetkých skutkových okolností, podľa názoru súdu nemožno akceptovať postup žalovaného, ktorý tieto skutočnosti bez toho, aby dôkazná situácia bola zisťovaná aj iným spôsobom (teda nielen predložením vypísaných tlačív a formulárov), vyhodnotí opačne. Postup správneho orgánu prvého stupňa (a následne aj žalovanej) navodzuje oprávnený pocit porušenia zásady legitímnych očakávaní pri rozhodovaní správneho orgánu v obdobných veciach.
16. Proti predmetnému rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, v ktorej namietala, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). Žalovaná uviedla, že správny súd jej vytýka nedostatočne zistený skutkový stav veci, podľa žalovanej však bydlisko žalobcu bolo posúdené na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, na základe objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1, ktorý osvedčila príslušná britská inštitúcia dňa 25.10.2018, ako aj na základe údajov, ktoré žalobca uviedol v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a v podrobnom vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, predložených žalovanej dňa 23.11.2018, taktiež boli zohľadnené informácie z čestného vyhlásenia žalobcu k preukázaniu zachovania bydliska na území SR, ktoré žalobca osvedčil svojim podpisom dňa 23.11.2018 a údaje vyplývajúce zo všetkých písomných dokumentov predložených žalobcom v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti. Na základe uvedeného boli bez akýchkoľvek pochybností preukázané rozhodujúce skutočnosti svedčiace o mieste bydliska dotknutej osoby stanovené v článku 11 odsek 1 Vykonávacieho nariadenia. Žalovaná sa nestotožnila so všeobecným konštatovaním správneho súdu, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti nebol dostatočne zistený skutkový stav
veci, a to najmä z dôvodu, že správny súd uvedené bližšie nešpecifikoval a neuviedol, ktoré skutočnosti mali byť podľa jeho názoru v konaní dôslednejšie, respektíve iným spôsobom zistené a preukázané. Žalovaná namietala, že správny súd ju v bode 31 zaviazal doplniť dokazovanie výpoveďou žalobcu, prípadne aj výpoveďou ním označených svedkov. Podľa žalovanej osobný výsluch žalobcu a prípadne aj ďalších osôb nebol a nie je spôsobilý priniesť iné závery ako tie, ktoré boli objektívne zistené v prvostupňovom a druhostupňovom konaní. Správny súd v tejto súvislosti neuviedol, na zistenie akých skutočností sa má žalovaná zamerať, a čo má výsluchom žalobcu a iných osôb zistiť. Žalovaná tiež konštatovala, že duplicitné uvádzanie skutočností, príp. skutočností, ktorých závažnosť nie je spôsobilá zvrátiť posúdenie bydliska žalobcu, považuje za neúčelné. Žalovaná uviedla, že s ohľadom na aktuálnu nepriaznivú epidemiologickú situáciu, ale aj vzhľadom na zachovanie efektívnosti, hospodárnosti a rýchlosti konania nepovažuje za nutné v každom prípade, v ktorom žiadateľ o dávku v nezamestnanosti preukáže v posudzovanom období poistenie v nezamestnanosti na území iného členského štátu, nariadiť ústne pojednávanie, na ktorom účastníka konania vypočuje vo veci jeho väzieb na území Slovenska. Žalovaná s poukazom na § 188 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení vyjadrila názor, že nariadenie ústneho pojednávania, a to aj v prípadoch, keď zo spisovej dokumentácie je zrejmé, že bydlisko si počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí nezachoval na Slovensku, je nehospodárne a neefektívne. V prípade žalobcu sa jedná o jednoznačný prípad nezachovania bydliska na Slovensku, čo vyplýva z dokumentov predložených v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti, a to aj z tlačív, ktoré žalobca sám vypísal a osvedčil, a teda nebolo potrebné ústne opakovanie už známych skutočností. V bode 30 napadnutého rozsudku poukázal správny súd na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré žalobca predložil spolu s replikou. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že v daných prípadoch bolo bydlisko účastníkom konania zachované na Slovensku, preto žalovaná nepovažovala za potrebné v týchto rozhodnutiach podrobne opísať skutočnosti, ktoré svedčili o zachovaní ich bydliska. Preto nie je možné jednoznačne tvrdiť, že ide o totožný skutkový stav, ako je prípad žalobcu (t. j. o totožnú dĺžku pobytu v zahraničí, pracovnú históriu na Slovensku a v zahraničí, opakovanú orientáciu na zahraničný pracovný trh, ale i totožnú rodinnú a bytovú situáciu týchto osôb a žalobcu). Žalovaná zároveň zdôraznila, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania, v každom konaní je dôkazná situácia iná, preto tento postup nie je možné zovšeobecniť. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/26/2016, sp. zn. 10Sžsk/5/2016, sp. zn. 1Sžsk/38/2017, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom žalovanej ohľadne bydliska, žalovaná namietala odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
17. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 12.01.2021 uviedol, že kasačná sťažnosť je nedôvodná a rozsudok správneho súdu považuje za vecne i právne správny. Zopakoval, že si zachoval svoje bydlisko, a teda centrum záujmov na území SR, čo zdôvodnil obdobne ako vo svojich predchádzajúcich písomných vyjadreniach, a opäť poukázal na nedostatočne zistený skutkový stav žalovanou, keďže v správnom konaní nebol vypočutý a údaje z formulárov nepovažoval za dostatočné na prijatie záveru, tak, ako ho prijala žalovaná. Žalovaná podľa žalobcu posúdenie bydliska opiera výlučne o dĺžku pobytu žalobcu v zahraničí a iné okolnosti neberie do úvahy. Pokiaľ ide o Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžks/5/2016 zo dňa 13.12.2017, na ktorý v kasačnej sťažnosti poukázala žalovaná, toto rozhodnutie podľa žalobcu len potvrdzuje správnosť rozhodnutia správneho súdu. V uvedenom prípade sa jednalo o rozdielny postup administratívnych orgánov a rozdielny skutkový stav, keďže žiadateľ o dávku si nezachoval osobné a vzťahové väzby k územiu SR, pretože žil v zahraničí spolu so svojou priateľkou, čo bolo vyhodnotené ako podstatná okolnosť. V uvedenom konaní, v štádiu administratívneho konania, bolo prvé rozhodnutie na základe protestu prokurátora zrušené, pričom z kontextu vyplýva, že sa tak stalo práve z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu – absencia výsluchu žiadateľa o dávku v nezamestnanosti, ako aj jeho rodinných príslušníkov a jeho priateľky, čiže práve z dôvodu, pre ktorý aj správny súd v napadnutom rozhodnutí zrušil rozhodnutie žalovanej. Až po doplnení dokazovania výsluchom žiadateľa a jeho rodinných príslušníkov, administratívny orgán vydal nové správne rozhodnutie, ktoré sa následne stalo predmetom preskúmavania v porovnávanom konaní sp. zn. 10Sžks/5/2016. Vo vzťahu k rozhodnutiu sp. zn. 1Sžsk/26/2016, na ktoré poukázala žalovaná, žalobca uviedol, že skutkový stav v tejto veci bol podstatne odlišný, keďže žiadateľ o dávku žil v zahraničí spolu so svojou priateľkou, na území SR nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť, neplatil dane, poplatky na území SR a svoje návštevy na územie SR nepreukázal žiadnymi dokladmi. Závery tohto rozhodnutia 1Sžsk/26/2016 preto v žiadnom prípade nemožno aplikovať na prejednávanú vec. Rovnaké podstatné rozdiely sa týkajú aj rozhodnutia sp.
zn.1Sžsk/38/2017, na ktoré poukázala žalovaná. V konaniach o nárokoch fyzických osôb je potrebné zohľadňovať individuálnosť každej jednej konkrétnej veci a nie je možné nároky posudzovať paušálne. V správnom konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav a rozhodnutia správnych orgánov nemožno považovať za presvedčivé a preskúmateľné práve pre nedostatok dôvodov.
18. O podanej kasačnej sťažnosti rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NSS SR“) rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21.09.2022, ktorým rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/9/2019-55 zo dňa 28.09.2020 zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia úvodom zhrnul základné východiská, z ktorých je potrebné vychádzať v obdobných veciach, ako napr., že len vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná, a to vtedy, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na „bydlisko“ ako pojem úniového práva, a to akým spôsobom je potrebné na tento pojem nahliadať. V tejto súvislosti poukázal aj na už spomenuté rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009. Následne skonštatoval, že preskúmavané rozhodnutie (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Správne orgány podľa NSS SR vykonali dostatočné dokazovanie, a to aj napriek tomu, že neuskutočnili výsluch žalobcu. Kasačný súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že nie je vždy nutné v správnom konaní o dávku nezamestnanosti, v ktorom žiadateľ preukáže v posudzovanom období poistenie v nezamestnanosti na území iného členského štátu, nariadiť ústne pojednávanie a účastníka konania vypočuť vo veci jeho väzieb na území Slovenska. Nariadenie pojednávania nie je obligatórne (§ 188 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení) a nie je naň právny nárok. Pokiaľ skutkové okolnosti jednoznačne vyplývajú zo zhromaždených dôkazov, potom je výsluch účastníka nadbytočný. Kasačný súd ďalej uviedol, že: „Kasačný súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Spojenom kráľovstve. V prospech vzniku nového centra záujmov v rozhodnom období (počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec
- čl. 65 ods. 2 základného nariadenia) v Spojenom kráľovstve, podľa kasačného súdu, jednoznačne svedčí nasledovné. Žalobca sa na území Spojeného kráľovstva zdržiaval dlhšie ako je potrebná doba poistenia podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a to od septembra 2013 do októbra 2018, teda viac ako 5 rokov; v konaní nebolo preukázané a s ohľadom na vzdialenosť ani nie je reálne, aby bol cezhraničným pracovníkom. Žalobca sa teda v priebehu posudzovanej doby zvyčajne zdržiaval na území Spojeného kráľovstva. Za podstatnú vyhodnotil kasačný súd ďalej skutočnosť, že v posudzovanom období, kedy žalobca pracoval na území Spojeného kráľovstva, bol v súvislosti s týmto zamestnaním na území Spojeného kráľovstva poistený (formulár U1) a keďže jeho pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, možno potvrdiť, že zamestnanie mal stabilné. Okrem toho sa nejednalo o žalobcovu prvú dlhodobú pracovnú skúsenosť na území Spojeného kráľovstva, za ostatných 10 rokov (2008-2018) tu odpracoval viac ako 8 rokov a Spojené kráľovstvo bolo tiež miestom, kde žalobca odvádzal dane. Uvedené svedčí v prospech orientácie žalobcu na tento pracovný trh. Tento záver nie sú spôsobilé zvrátiť ani ďalšie sprievodné skutočnosti v podobe rodinných väzieb, vlastníctva nehnuteľnosti a uhrádzanie poplatkov s tým spojených, či dane za psa. Čo sa týka návštev rodičov, ktoré žalobca realizoval tri-štyrikrát ročne (uskutočnenie je doložené palubnými lístkami na cestu na a/alebo zo Slovenska), kasačný súd uvádza, že rodičia sú síce blízkymi osobami a deti majú voči nim nepopierateľné tak právne, ako aj morálne záväzky, avšak v prípade žalobcu nič nenasvedčovalo, že by jeho vzťah k rodičom (aj vzhľadom k veku žalobcu) bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho bydliska do Spojeného kráľovstva. Obdobné platí aj vo vzťahu k priateľke sťažovateľa (sťažovateľ je slobodný a bezdetný), ktorú podľa jeho tvrdenia navštevoval 3 krát za rok. Táto kvázi rodinná väzba takejto slabej intenzity nepostačuje ako dôkaz zachovania jeho bydliska na Slovensku. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie, najmä čo do ustálenia jej stability, kasačný súd uvádza, že je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu. Skutočnosť, že žalobca býval v podnájme ešte automaticky nezakladá záver o tom, že centrum záujmov je i naďalej v Slovenskej republike, ale je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto forma ubytovania nie je v daných podmienkach Veľkej Británie ničím neštandardným. Iná bytová situácia by podľa názoru súdu bola spôsobilá relativizovať v predchádzajúcej vete vyslovený záver. Samotná skutočnosť, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti na Slovensku a že po návrate na Slovensko býva v tejto nehnuteľnosti, taktiež bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmu žalobcu na Slovensku počas jeho pobytu vo Veľkej Británii. Návrat žalobcu
do rodinného domu za týchto skutkových okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Veľkej Británie. K poukazu krajského súdu na rozsudok najvyššieho súdu z 30. januára 2013, sp. zn. 7Sžso/5/2012, ktorý vo vecne (nie skutkovo) obdobnej veci dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, keď v administratívnom konaní správne orgány nesplnili riadne povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobca mal zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle článku 1 písm. j/ základného nariadenia v spojení s článkom 11 vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobcu, prípadne aj jej rodičov a priateľky, či iných osôb, kasačný súd uvádza, že v tu prejednávanej veci správne orgány riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci, vychádzajúc primárne zo všetkých skutočností uvádzaných samotným žalobcom. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení, vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Kasačný súd ako dôvodnú vyhodnotil aj námietku sťažovateľky, týkajúcu sa fotokópií rozhodnutí bez uvedenej sp. zn., v ktorých nie je uvedený úplný skutkový stav a ktoré ju krajský súd zaviazal zohľadniť pri opätovnom rozhodovaní o nároku žalobcu. Kasačnému súdu nie je zrejmé, ako krajský súd dospel k záveru o porovnateľnej skutkovej situácii iných žiadateľov a žalobcu, keď v odôvodnení rozhodnutí absentuje posúdenie centra záujmu iných žiadateľov podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, preto je toho názoru, že správny súd tieto dôkazy nesprávne vyhodnotil. Kasačný súd ďalej uvádza, že pokiaľ krajský súd vo svojom rozhodnutí zaviazal sťažovateľku na doplnenie dokazovania a vypočutie žalobcu, vrátane ním navrhnutých osôb, mal naznačiť aspoň základný okruh skutočností, ktoré treba ešte objasniť. Sťažovateľka podľa názoru kasačného súdu zhromaždila a vyhodnotila sumu dôkazov, ktorá jej umožnila urobiť záver obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí aj bez výsluchu žalobcu, pričom nezostali nijaké rozumné pochybnosti o jeho celkovej situácii v rozhodnom období. Ani sám žalobca ďalšie dôkazy na preukázanie nových skutkových zistení nenavrhoval, hoci mu táto povinnosť priamo vyplýva zo zákona o sociálnom poistení (§ 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení), len všeobecne namietal, že mal byť vypočutý.“
19. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie NSS SR, v ďalšom konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. 34499-2/2019-BA zo dňa 21.02.2019, bolo tomuto konaniu pridelené nové číslo 10Sa/25/2022 a v rámci tohto konania bolo nariadené pojednávanie na deň 20.02.2023, na ktorom žalobca predniesol: „Chcel by som poukázať na to, že my sme sa zo Spojeného kráľovstva vrátili všetci traja na územie Slovenskej republiky, teda ja a ešte dvaja moji kolegovia, kde za obdobnej skutkovej situácie ako aj ja mali oni zachované centrum záujmu v Slovenskej republike a boli im priznané dávky v nezamestnanosti. V tej súvislosti predkladám súdu anonymizované rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, teda prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu jedno zo dňa 06.08.2018 a druhé zo dňa 05.06.2018, kde sú anonymizované osobné údaje dotknutých osôb, vrátane spisových značiek označených rozhodnutí, pretože oni si neprajú, aby tieto ich údaje boli akýmkoľvek spôsobom zverejnené. Chcel by som zdôrazniť, že uvedení zamestnanci jedného zamestnávateľa z Veľkej Británie sme sa v jeden rok všetci vrátili na územie Slovenskej republiky. Tam sme robili na jednej farme spoločne. Mne bolo vytknuté, že centrum záujmu mám vo Veľkej Británii, ale to nie je pravda, ja som ho mal stále zachované na území Slovenskej republiky.“
20. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd opätovne preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovanej podľa § 199 a nasl. SSP vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP) vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21.09.2022. Po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, po podrobnom oboznámení sa s obsahom súdneho spisu sp. zn. 2Sa/9/2019, ako aj zrušujúcim rozsudkom kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21.09.2022 (ďalej aj ako „zrušujúci rozsudok“), na pojednávaní dňa 20.02.2023 rozhodol, že predmetná správna žaloba nie je dôvodná, na základe čoho ju postupom podľa § 190 SSP zamietol.
21. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
24. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
25. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
26. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.
27. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
28. Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.
29. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú dávky v nezamestnanosti ako jednej z častí sociálneho zabezpečenia.
30. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
31. Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
32. Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
33. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
34. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
35. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
36. Podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
37. Skutkový stav tak, ako je opísaný vyššie v texte tohto rozhodnutia, mal správny súd preukázaný na základe obsahu rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, správnej žaloby, ako aj ostatných písomných, čí ústnych vyjadrení účastníkov správneho súdneho konania. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu, no najmä odôvodnenia rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21.09.2022 (ďalej aj ako „zrušujúci rozsudok kasačného súdu“), ktorým NSS SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/9/2019-55 zo dňa 28.09.2020 a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, bolo podľa správneho súdu nevyhnutné opätovne posúdiť kľúčovú otázku pre rozhodnutie v danej právnej veci, t.j. či žalobcovi bolo možné vzhľadom na právnu úpravu platnú v Slovenskej republike, ako aj príslušné Nariadenia Európskeho parlamentu (konkrétne ustanovenia v súhrne citované vyššie v texte tohto rozhodnutia – pozn. správneho súdu) zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti vo Veľkej Británii na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na území SR. V tejto súvislosti bolo v predmetnom konaní nevyhnutné vyriešiť otázku stanovenia bydliska žalobcu (nie však v chápaní podľa vnútroštátnych právnych predpisov), a to pre následnú možnosť, či nemožnosť aplikácie čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia a v neposlednom rade zistiť aj to, či si žalobca zachoval centrum záujmov na území SR postupom podľa čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.
38. Správny súd pri riešení vyššie opísanej kľúčovej spornej otázky, na základe zisteného skutkového stavu opísaného vyššie v texte tohto rozhodnutia, aplikujúc citované ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Správneho súdneho poriadku, Základného nariadenia, Vykonávacieho nariadenia a Zákona o sociálnom poistení, plne rešpektujúc ust. § 469 SSP a vychádzajúc tak zo záverov rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21.09.2022, dospel rovnako ako Najvyšší správny súd Slovenskej republiky k záveru, že:
a) centrum záujmov žalobcu, a teda ani bydlisko v zmysle úniovom, resp. ako pojem pre potreby aplikácie čl. 65 Základného nariadenia sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo v Spojenom kráľovstve, a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že bol cezhraničným pracovníkom, na území Spojeného kráľovstva sa preukázateľne zdržiaval od septembra 2013 do októbra 2018 (viac ako 5 rokov), čo je obdobie dlhšie ako je potrebná doba poistenia podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, jeho pracovný pomer na území Spojeného kráľovstva bol stabilný, keďže bol dohodnutý na dobu neurčitú a v súvislosti s týmto pracovným pomerom bol na území Spojeného kráľovstva poistený a odvádzal tam dane a orientáciu žalobcu na britský pracovný trh potvrdzuje tiež skutočnosť, že za ostatných 10 rokov (od 2008 do 2018) odpracoval na území viac ako 8 rokov. Uvedený záver neboli spôsobilé zvrátiť ani ďalšie sprievodné skutočnosti v podobe rodinných väzieb, vlastníctva nehnuteľnosti a uhrádzanie poplatkov s tým spojených, či dane za psa, keďže žalobcom deklarované rodinné väzby, vzhľadom na ich intenzitu nebolo možné vyhodnotiť ako spôsobilé preukázať zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku. Rovnako tak skutočnosť, že žalobca býval v Spojenom kráľovstve v podnájme, automaticky nezakladá záver o tom, že centrum záujmov si zachoval v Slovenskej republike, keďže táto forma ubytovania nie je v daných podmienkach ničím neštandardným, na základe čoho možno bytovú situáciu žalobcu na území Spojeného kráľovstva vyhodnotiť ako stabilnú, a to napriek skutočnosti, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti na Slovensku a že po ukončení pracovného pomeru v Spojenom kráľovstve sa vrátil na Slovensko. Za daných skutkových návrat žalobcu na Slovensko preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Veľkej Británie.
b) postup správnych orgánov, keď v rámci administratívneho konania nevypočuli žalobcu, nemožno vyhodnotiť ako dôvod na zrušenie správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, a to z dôvodu, že žalovaná zhromaždila a vyhodnotila sumu dôkazov, ktorá umožňovala prijať záver obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí aj bez výsluchu žalobcu, pričom nezostali nijaké rozumné pochybnosti o jeho celkovej situácii v rozhodnom období,
c) žalobcom predložené anonymizované rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, vzhľadom na ich výrok, charakter, rozdielnu štruktúru a obsah odôvodnenia, v porovnaní so správnou žalobou napadnutým rozhodnutím (vrátane prvostupňového rozhodnutia) a z toho vyplývajúcu nemožnosť porovnania skutkového stavu neboli spôsobilé preukázať prípadnú rozdielnosť rozhodovania Sociálnej poisťovne, pobočka Košice v jednotlivých prípadoch,
d) s ohľadom na uvedené žalobca nesplnil zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti a správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 Zákona o sociálnom poistení, vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
39. Správny súd v rámci preskúmania správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 34499-2/2019-BA zo dňa 21.02.2019 po tom, ako bol jeho pôvodný rozsudok sp. zn. 2Sa/9/2019 zo dňa 28.09.2020, ktorým zrušil správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 34499-2/2019-BA zo dňa 21.02.2019 zrušený zrušujúcim rozsudkom kasačného súdu, nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť odklon od záverov prijatých kasačným súdom v jeho rozhodnutí sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21.09.2022. Preto plne rešpektujúc povinnosť viazanosti právnym názorom kasačného súdu, správny súd pri opätovnom rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal z právnych záverov kasačného súdu, ktoré si v celom rozsahu osvojil a v podrobnostiach na ne v plnej miere odkazuje, na základe čoho dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 34499-2/2019-BA zo dňa 21.02.2019 a nevyhnutnosti postupu podľa § 190 SSP, na základe ktorého predmetnú správnu žalobu zamietol.
40. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
41. V prejedávanej veci procesne úspešnej žalovanej, ktorou je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanej nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaná ani neuplatnila.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto uznesenia. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia,
údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom(§ 440 ods. 1 a 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).