Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sa/9/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu V. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., Ť. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Tatianou Jánošíkovou, advokátkou, so sídlom kancelárie v Košiciach, Rooseveltova 6 proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ulica 29. augusta 8-10, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 21.02.2019, č.: 34499-2/2019-BA takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 34499-2/2019-BA zo dňa 21.02.2019, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 21266/2018-KEM-DvN zo dňa 19.12.2018 a vec v r a c i a Sociálnej poisťovni, pobočka Košice na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, ústredie preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 21.02.2019, č.: 34499-2/2019- BA príslušná na rozhodovanie podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla vo veci odvolania žalobcu V. C. proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, č. 21266/2018- KEM-DvN zo dňa 19.12.2018 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,“ resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“) tak, že odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice (v ďalšom texte aj : „správny orgán prvého stupňa“, resp. „ prvostupňový správny orgán“).

2. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 19.12.2018 podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia rozhodol o žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti zo dňa 23.11.2018 tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

3. V odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalobca namietal, že predložil dostatok dôkazov preukazujúcich zachovanie jeho bydliska na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii, čo preukazoval tým, že si zachoval na Slovensku trvalý pobyt ako aj vlastníckym vzťahom k nehnuteľnosti a platením s tým spojených poplatkov, ďalej na Slovensku uhrádzal daň za psa a pravidelne sa tu vracal každé tri mesiace za príbuznými a priateľkou. Zároveň poukázal na to, že iným osobám, ktoré sa po výkone zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie vrátili na Slovensko, bol za obdobnej situácie nárok na dávku v nezamestnanosti priznaný.

4. Žalovaný ako druhostupňový odvolací orgán v preskúmavanom rozhodnutí po citácií čl. 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení, ako aj čl. 61 ods. 1, čl. 1 písm. j/, ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia

(ďalej aj: „základné nariadenie“) a čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej aj: „vykonávacie nariadenie“) poukázal na to, že podľa oznámenia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Košice č: KE2/ OSO/KE_I/ZAM/2018/64884 zo dňa 09.10.2018 navrhovateľ bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 04.10.2018. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice dňa 23.11.2018. Na odôvodnenie rozhodnutia ďalej žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol: „V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 4. októbra 2014 do 3. októbra 2018, navrhovateľ nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v zmysle § 104 ods. 1 zákona nesplnil základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti.

Podľa spisového materiálu pracoval navrhovateľ v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. V tejto súvislosti uvádzame, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou.

V zmysle formuláru U1 (bod 2.1.1), osvedčeného príslušnou britskou inštitúciou dňa 25.októbra 2018, bol navrhovateľ poistený v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 13. októbra 2014 do 12.októbra 2018.

Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľ preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia).

Navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.

V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, dňa 23. novembra 2018. Rovnako v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie z Čestného vyhlásenia k preukázaniu zachovania bydliska na území SR, ktoré navrhovateľ osvedčil svojím podpisom dňa 23.novembra 2018.

Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - navrhovateľ sa podľa údajov uvedených v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, zo dňa 23. novembra 2018, zdržiaval na území Veľkej Británie v období od septembra 2013 do októbra 2018, t. j. viac ako 5 rokov.

b/ situáciu navrhovateľa vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že navrhovateľ vykonával zárobkovú činnosť na území Veľkej Británie už aj v období od 4. októbra 2008 do 23. decembra 2011, t. j. viac ako 3 roky. Následne bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku, požiadal o dávku v nezamestnanosti, ktorá mu bola priznaná a vyplácaná od 28. decembra 2011 do 31. mája 2012. V období od 15. júna 2012 do 31. augusta 2013 bol navrhovateľ povinne poistený v nezamestnanosti v pracovnom pomere na území Slovenska. V Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, zo dňa 23. novembra 2018, navrhovateľ uviedol, že na území Veľkej Británie bol zamestnaný v jednom pracovnom pomere, ktorý bol dohodnutý na dobu neurčitú a trval od 2. septembra 2013 do 3. októbra 2018. V zmysle formulára U1 (bod 3.4), zo dňa 25. októbra 2018, bol tento pracovný pomer navrhovateľa ukončený z dôvodu výpovede zamestnanca. Na základe uvedených skutočností možno navrhovateľovu pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh.

- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľ je slobodný, na území Veľkej Británie sa nezdržiaval s blízkymi osobami. Podľa svojich tvrdení uvedených vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, zo dňa 23. novembra 2018, mal navrhovateľ v období, v ktorom vykonával zárobkovú činnosť vo Veľkej Británii na území Slovenska priateľku a rodičov, za ktorými sa vracal 3-krát ročne. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti predložil navrhovateľ viaceré rezervácie leteniek, podľa ktorých sa na Slovensko vracal 3-4krát ročne.

- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - z dokladov, ktoré navrhovateľ predložil v priebehu konania o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti, je zrejmé, že na území Slovenska vlastní nehnuteľnosť - rodinný dom, ktorý nadobudol do vlastníctva v roku 2005 na základe darovacej zmluvy. V tomto rodinnom dome v súčasnosti býva. Na území Veľkej Británie býval v podnájme.

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - navrhovateľ bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia.

V tejto súvislosti zároveň uvádzame, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.

V súlade s uvedeným Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, boli celková dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku a platenie poplatkov s tým spojených, trvalý pobyt na Slovensku, uhrádzanie dane za psa, pravidelné návraty na Slovensko každé 3 mesiace za príbuznými a priateľkou), ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa navrhovateľ v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na

území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie.

So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že navrhovateľ nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

V tejto súvislosti ďalej uvádzame, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Navrhovateľ mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky.

V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.

Záverom poznamenávame, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a podľa formulára U1 (bod 3.4), zo dňa 25. októbra 2018, bol posledný pracovný pomer navrhovateľa ukončený z dôvodu výpovede zamestnanca, t. j. z jeho podnetu. Je teda dôvodný predpoklad, že navrhovateľovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru odvolacieho orgánu navrhovateľ nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby. Navrhovateľ si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho odvolací orgán vyvodzuje jeho uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania.“

5. Žalovaný odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí vyhodnotil ako nedôvodné a zdôraznil, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté aj na ostatné namietané skutočnosti (platenie poplatkov v spojení s vlastníctvom nehnuteľnosti, trvalý pobyt na Slovensku, uhrádzanie dane za psa, pravidelné

návraty na Slovensko), čo predstavuje skutočnosti, ktoré sú nápomocné pri posudzovaní centra záujmu dotknutej osoby, avšak v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia len dokresľujú situáciu dotknutej osoby a nie je možné na ne nahliadať ako na rozhodujúce skutočnosti jednoznačným spôsobom preukazujúce miesto bydliska dotknutej osoby. Podľa názoru žalovaného významnejším ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (čl. 11 ods. 1 písm. a/, čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia), v súlade s ktorými bolo posúdené bydlisko navrhovateľa. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie, ako aj situácia navrhovateľa podľa jeho názoru jednoznačne preukazujú, že navrhovateľ si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachoval.

6. K odvolacej námietke týkajúcej sa tvrdenia, že iným osobám, ktoré sa po výkone zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie vrátili na Slovensko, bol nárok na dávku v nezamestnanosti priznaný uviedol, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Takýto postup preto nie je možné zovšeobecniť, a to s ohľadom na to, že v každom konaní je iná dôkazná situácia. Odvolal sa na to, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti sú striktne stanovené zákonom a tento neobsahuje ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje Sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.

7. Včas podanou správnou žalobou žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žiadal preskúmať rozhodnutie žalovaného o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti, čo odôvodnil tým, že správne orgány nezistili dostatočne skutkový stav v rozsahu potrebnom na riadne posúdenie veci, preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, predovšetkým v otázkach hodnotenia centra záujmov žalobcu a zachovania jeho bydliska a rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (t.j. rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa žiadal zrušiť z dôvodov uvedených v , a ).

8. V správnej žalobe poukázal na to, že doba jeho poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá v Spojenom kráľovstve nie je v konaní pred správnym orgánom spornou skutočnosťou, ale pre posúdenie jeho nároku bolo sporným, či táto doba poistenia dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie mala byť zohľadnená na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ktorú si uplatnil v Slovenskej republike.

9. Žalobca argumentoval čl. 11 ods. 1, 2 vykonávacieho nariadenia a zdôraznil, že v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie na zistenie toho, či by bola možná a dosiahnutá dohoda členských štátov o určení centra záujmov žalobcu ako žiadateľa o dávku v nezamestnanosti. Pre prípad, že dohoda by nebola možná, bolo potrebné vykonať dokazovanie, či je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Správne orgány však vôbec nezisťovali, či došlo resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a vôbec nezisťovali jeho úmysel, tak ako to vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré žalobcu viedli k vycestovaniu do zahraničia. Jeho úmysel, ako aj zistenie okolností, ktoré ho viedli k tomu, aby sa zamestnal v Spojenom kráľovstve, bolo možné zistiť výsluchom, výsluchom jeho príbuzných, priateľky, osôb zo života žalobcu, ako aj osôb z jeho pracovného prostredia, čo však správne orgány takýmto spôsobom nezisťovali, preto sa ani v odôvodnení rozhodnutia s týmito skutočnosťami nemohli dostatočne vysporiadať. Namietal preto, že bez náležitého zistenia skutkového stavu správne orgány nezapočítali preukázanú dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v Spojenom kráľovstve na účely nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca ďalej zdôraznil, že v správnom konaní uviedol všetky potrebné skutočnosti pre prijatie záveru, že napriek jeho zamestnaniu v Spojenom kráľovstve ostalo jeho centrum záujmov zachované na území Slovenska. Každé tri mesiace navštevoval rodinných príslušníkov a priateľku, čo preukázal letenkami, výpisom z katastra nehnuteľnosti, ako aj potvrdeniami o uhrádzaní SIPO platby a daní z nehnuteľnosti, ako aj poplatku za psa. Opakovane zdôraznil, že nemal v úmysle sa presťahovať na územie Spojeného kráľovstva natrvalo sa tam usadiť, ale dôvodom jeho odchodu za prácou do zahraničia bolo najmä to, že jeho stará matka mu darovala viac ako storočný dom, ktorý potreboval nevyhnutné opravy, a na Slovensku si nenašiel zamestnanie, v ktorom by mohol zarobiť dostatok finančných prostriedkov na jeho opravu. Rozhodol sa preto, že dočasne vycestuje za prácou do zahraničia a v čase vycestovania mal už 12 ročný vzťah so svojou priateľkou, s ktorou žije dodnes.

V zahraničí býval len v podnájme a s inými slovenskými kolegami. Úmysel len dočasného vycestovanie za prácou dokazuje aj samotný fakt, že sa na územie Slovenska vrátil. Tieto dôvody odchodu do zahraničia však správne orgány vôbec neskúmali. Na zistenie a preukázanie ním tvrdených skutočností správnymi orgánmi nebol vypočutý a to napriek tomu, že pri podávaní žiadosti o dávku mu pracovníčka prvostupňového správneho orgánu oznámila, že bude predvolaný na pohovor. Žiaden pohovor však s ním nebol vykonaný, a preto sa k týmto skutočnostiam ani nemal ako pred správnym orgánom vyjadriť.

10. V závere správnej žaloby poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.01.2013, z ktorého (okrem iných skutočností) vyplýva, že bolo povinnosťou správnych orgánov v administratívnom konaní zistiť skutočný stav veci, tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či bolo zachované bydlisko žalobcu na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia) a teda bolo ich povinnosťou v tomto smere vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobcu ako aj prípadných svedkov.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 09.07.2019 trval na záveroch vyplývajúcich z preskúmavaného rozhodnutia a zdôraznil, že základná zásada, ktorou sa treba riadiť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky je to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na zistený skutkový stav v tejto veci bolo v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti potrebné predovšetkým posúdiť, či si zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. Vo vzťahu k posúdeniu tejto otázky žalovaný v písomnom vyjadrení zopakoval argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia. K jednotlivým žalobným dôvodom uplatneným v žalobe uviedol nasledovné : „V žalobe žalobca namieta, že v napadnutom rozhodnutí žalovaná citovala čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ale sa ním neriadila, pretože v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie na zistenie toho či je možné dosiahnuť dohodu členských štátov vo veci posúdenia bydliska žalobcu. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených v tomto článku. Podľa právneho názoru žalovanej nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou, pretože príslušná britská inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu. Podľa uvedeného ustanovenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku (a na základe toho by mu napr. nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky) a podľa názoru žalovanej by bolo vo Veľkej Británii. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia (v tejto súvislosti dávame do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Sp. zn. , zo dňa 30. januára 2018, a to najmä body 29. - 31.)

Žalobca v žalobe ďalej namieta, že správne orgány vôbec nezisťovali úmysel žalobcu a okolnosti, ktoré ho viedli k presťahovaniu. V tejto súvislosti uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (5 rokov), aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že žalobca si centrum záujmov na Slovensku, počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii, nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel.

V súvislosti s touto námietkou žalobcu zároveň poukazujeme na bod 44. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, Sp. zn. , zo dňa 26. júla 2018, v ktorom sa krajský súd podrobne zaoberal vplyvom úmyslu na posúdenia miesta bydliska dotknutej osoby.

Tiež je na mieste dať v tejto súvislosti do pozornosti judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 , zo dňa 21. októbra 2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky judikuje: „ ... otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac čí menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia)".

Žalobca v žalobe uvádza skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú záver, že počas pobytu vo Veľkej Británii si zachoval bydlisko na Slovensku, a to

- pravidelné návraty na Slovensko vo frekvencii každé 3 mesiace za rodinnými príslušníkmi a priateľkou

- ako z napadnutého rozhodnutia vyplýva, v konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti bolo na túto namietanú skutočnosť prihliadnuté. V tejto súvislosti opätovne zdôrazňujeme, že v zmysle Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, by nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Ako vyplýva z vyššie uvedených skutočností, žalobca sa vo Veľkej Británii zdržiaval 5 rokov a v tomto období mal vo Veľkej Británii stabilnú pracovnú situáciu, preto zachovanie istých rodinných väzieb na Slovensku (prítomnosť rodinných príslušníkov a priateľky na Slovensku) jednoznačných spôsobom nepreukazuje, že žalobca mal počas zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii centrum záujmov na Slovensku;

- vlastníctvo nehnuteľnosti - aj na túto skutočnosť bolo pri posudzovaní bydliska žalobcu prihliadnuté. Vlastníctvo nehnuteľnosti, ktorú navrhovateľ v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii reálne nevyužíval na bývanie preukazuje, že si žalobca počas pobytu vo Veľkej Británii zachoval isté väzby na území Slovenska. Avšak tieto väzby v porovnaní s ostatnými skutočnosťami (najmä v porovnaní s dlhodobou prítomnosťou vo Veľkej Británii, stabilnou pracovnou situáciou, orientáciou na britský pracovný trh), jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku.

- dôvody odchodu do zahraničia (dočasné vycestovanie za prácou) - v tejto súvislosti podotýkame, že pobyt vo Veľkej Británii v rozsahu viac ako 5 rokov nie je možné v žiadnom prípade považovať za dočasný, príp. krátkodobý. Zároveň uvádzame, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie je dôvod odchodu do zahraničia rozhodujúcou skutočnosťou preukazujúcou miesto bydliska dotknutej osoby. Na uvedené je teda možné nahliadať len ako na doplňujúcu skutočnosť, ktorá môže byť zohľadnená v prípade pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby.

V žalobe žalobca uvádza, že v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti nebol vypočutý a domnieva sa, že správny orgán vôbec nezisťoval skutočnosti dôležité pre posúdenie centra jeho záujmov. V tejto súvislosti uvádzame, že žalobca nebol v priebehu konania o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti ústne vypočutý, pretože všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní bydliska boli zistené z predložených dokumentov (najmä z formulára U1, zo dňa 25. októbra 2018) a z údajov, ktoré žalobca písomne uviedol v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, dňa 23. novembra 2018, a taktiež aj v Čestnom vyhlásení k preukázaniu zachovania bydliska na území SR, ktoré žalobca osvedčil svojím podpisom dňa 23. novembra 2018.

Uvedenú námietku žalobcu považujeme za tendenčnú, pretože ani v odvolaní a napokon ani v žalobe neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané a ohľadom ktorých mal byť vypočutý.

Žalobca v žalobe uvádza, že v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia je dôležité zabezpečiť, aby žalobca nezostal mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov. V tejto súvislosti opätovne zdôrazňujeme, že osoba pracujúca v členskom štáte Európskej únie by si nárok na dávku v nezamestnanosti mala v zásade uplatniť v členskom štáte, v ktorom bola naposledy zamestnaná, t. j. v prípade žalobcu vo Veľkej Británii. Skutočnosť, že podľa britských právnych predpisov

by žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti nebol priznaný, neodôvodňuje automaticky zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území Veľkej Británie na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy.

Upozorňujeme, že nezamestnaná osoba si nemôže uplatniť nároky na dávky sociálneho poistenia v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie. V prípade akceptovania opačného výkladu základného nariadenia by dochádzalo k zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu priznania nároku na dávku v nezamestnanosti, príp. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky, si o dávku v nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie a požadovať zohľadnenie doby poistenia dosiahnutej na Slovensku ako keby bola dosiahnutá v členskom štáte podania žiadosti o dávku).

Žalobca v žalobe poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Sp. zn. , zo dňa 30. januára 2013, ktorým bolo žalovanej vytknuté najmä nedostatočné zistenie skutkového stavu veci. V tejto súvislosti poukazujeme na najnovšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska, a to rozsudok Sp. zn. , zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok Sp. zn. , zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok Sp. zn. , zo dňa 27. novembra 2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne, ústredie, ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci. Obdobne rozhodli v roku 2018 viacerými rozsudkami aj krajské súdy (napr. Krajský súd v Žiline, v rozsudku Sp. zn. , zo dňa 27. septembra 2018, Krajský súd v Banskej Bystrici, v rozsudku Sp. zn. -54, zo dňa 26. júla 2018, aj v rozsudku Sp. zn. -42, zo dňa 11. októbra 2018, Krajský súd v Košiciach, v rozsudku Sp. zn. , zo dňa 5. marca 2019).

Súčasne uvádzame, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná.“

12. V závere vyjadrenia žalovaný zdôraznil, že zistenie skutočného stavu v danej veci považoval za presné a úplné. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti, a to doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti, ako aj jeho rodina a bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Keďže žalobca nemal počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

13. Žalobca v replike doručenej správnemu súdu elektronicky dňa 05.09.2019 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že trvá na svojom stanovisku, že žalovaný nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu tak, aby mohol byť posúdený skutočný stav veci, a to či zostalo zachované centrum záujmov žalobcu na území Slovenskej republiky. Opakovane poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.01.2013, v ktorom súd uvádza: „bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť centrum záujmov dotknutej osoby podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu žiadateľa.“ Zároveň poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 18.01.2017, v ktorom sa uvádza: „čo sa týka obsahu formulárov, ich vypisovanie a odpovede na jednoduché a strohé otázky, na základe ktorých mal správny orgán dospieť k záveru, že neboli bezprostredne zachované väzby u žalobcu v Slovenskej republike,

sú prejavom nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom tieto formuláre sú nedostatočné, čo sa týka nároku na dávku v nezamestnanosti, pričom z týchto nemožno jednoznačne a bezpochyby dospieť k záveru, že žalobca nesplnil základnú podmienku, ktorá bola v tomto konaní riešená a to bydlisko žalobcu.“ Žalobca zároveň zdôraznil, že žalovaný neskúmal názor príslušného orgánu v Spojenom kráľovstve na otázku bydliska a centra záujmov žalobcu. Poukázal aj na tú skutočnosť, že v Spojenom kráľovstve nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť, nevytvoril si tam žiadne rodinné ani priateľské väzby, nezaložil si tam rodinu a nezapájal sa do kultúrneho, spoločenského a športového života. V Spojenom kráľovstve iba pracoval a vždy počas dovolenky odchádzal na Slovensko za svojou rodinou a priateľkou. V Spojenom kráľovstve viedol výlučne pracovný život, ale rodinný a osobný život sa vzťahoval výlučne k územiu Slovenskej republiky, kde mal trvalý pobyt, priateľov, dlhodobú partnerku a vlastnil nehnuteľnosť, do ktorej investoval finančné prostriedky, kam sa po skončení zamestnania aj vrátil, a kde teraz žije a je zamestnaný. Tvrdenie žalovanej, že miesto bydliska žalobcu pre daňové účely bolo Spojené kráľovstvo, pretože tam bol zamestnaný a platil tam aj dane, je podľa žalobcu absurdné a alibistické, pretože daň zo mzdy sa vo všeobecnosti platí na území štátu, v ktorom sa práca vykonáva, všetky ostatné daňové povinnosti však platil na území Slovenskej republiky. Žalobca mal pred vycestovaním za prácou, počas jej výkonu v zahraničí, ako aj po návrate na územie Slovenskej republiky nepretržite evidovaný trvalý pobyt na adrese Ť. XX, K., v súvislosti s čím aj platil príslušné platby. Spolu s replikou predložil súdu aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 06.08.2018 a 05.06.2018 vydané v úplne skutkovo, ako aj právne totožných veciach týkajúcich sa kolegov žalobcu, ktorí spolu so žalobcom za úplne rovnakých podmienok bývali a pracovali v zahraničí, bývali spoločne so žalobcom v nájme a pracovali spoločne u toho istého zamestnávateľa, vykonávali rovnakú prácu a za rovnakých podmienok a rovnako na vlastnú žiadosť skončili svoje zamestnanie a vrátili sa na Slovensko, pričom im dávka v nezamestnanosti bola priznaná.

14. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril, napriek tomu, že výzva súdu spolu s replikou mu bola riadne doručená dňa 20.08.2020.

15. Správny súd v konaní podľa a nasledujúcich po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa rozhodujúc o správnej žalobe v sociálnych veciach dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná.

16. Podľa každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

17. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánov verejnej správy.

18. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade tak s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu preskúmavaného rozhodnutia.

19. Podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

20. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti

dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

21. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie ods. 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

22. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete ods. 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činností ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

23. Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

24. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia - vykonávacieho nariadenia, sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

- jej rodinného stavu a rodinných väzieb;

- vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

- v prípade študentov zdroj ich príjmov;

- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

25. Správny súd vykonal podrobné dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov obsiahnutých tak v súdnom, ako aj v úplnom administratívnom spise správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného, oboznámil sa podrobne argumentáciu účastníkov súdneho preskúmavacieho konania, a dospel k záveru, že je namieste prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný nevykonal dostatočným spôsobom dokazovanie na preukázanie ním prijatého záveru, ktorý viedol k zamietnutiu nároku na dávku v nezamestnanosti uplatnenú žiadosťou zo dňa 23.11.2018.

26. Z obsahu súdneho, ako aj administratívneho spisu je zrejmé, že v konaní pred administratívnym orgánom neboli sporné skutočnosti týkajúce sa doby poistenia v nezamestnanosti u žalobcu dosiahnuté vo Veľkej Británii v období o 13.10.2014 do 12.10.2018, túto skutočnosť žalobca preukázal formulárom U1 (bod 2.1.1), osvedčeným príslušnou britskou inštitúciou dňa 25.októbra 2018.

27. V konaní však bolo sporným zohľadnenie tejto doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej v inej členskej krajine Európskej únie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 na ods. 1 základného nariadenia, a to v súvislosti s preukázaním zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Veľkej Británie.

28. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti, pri posudzovaní zachovania jeho väzieb na územie Slovenskej republiky vychádzal

z celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, tj. údajov a skutočnosti známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobcom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Košice dňa 23.11.2018. Rovnako v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie z Čestného vyhlásenia k preukázaniu zachovania bydliska na území Slovenskej republiky, ktorej žalobca osvedčil svojím podpisom 23.11.2018. Z uvedeného je zrejmé, že administratívny orgán dospel k záveru, že žalobca nemal centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky v danom období iba na základe strohých informácií poskytnutých žalobcom v tlačivách a formulároch predložených spolu so žiadosťou o dávku v nezamestnanosti, ako aj z jednotlivých potvrdení, ktorými preukazoval dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie.

29. Správny súd hodnotí ako nedôvodnú námietku, že v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie na zistenie toho, či je možné dosiahnuť dohodu členských štátov vo veci posúdenia bydliska žalobcu zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V zhode so žalovaným správny súd zastáva názor, že podľa uvedeného ustanovenia by bolo nutné postupovať v prípade, ak by došlo k rozdielu v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určenie bydliska, v takom prípade tieto inštitúcie by po vzájomnej dohode určili centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených v tomto článku. V danej veci však nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a Sociálnou poisťovňou, pretože príslušná britská inštitúcia za daných okolností nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu. Žalovaná preto správne zvolila priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a/ a b/ vykonávacieho nariadenia.

30. Správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave, ak správny orgán nevykonal dokazovanie o sporných otázkach aj výpoveďou žalobcu, resp. výpoveďou ďalších ním označených osôb, ktoré by mohli preukázať, či žalobca v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti mal alebo nemal zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Tak ako je vyššie uvedené, žalovaná pri svojom rozhodovaní vychádzala iba z informácií uvedených v predložených tlačivách a formulároch, ktoré vyhodnotila tak, že za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a čl. 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti, tj. Veľkú Britániu. Správny súd v tej súvislosti poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.1.2013, v ktorom bol vyslovený názor: „Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislosti aj na ujmu žiadateľa.“ Podľa názoru súdu v prípade vypisovania formulárov, v ktorých žiadateľ poskytuje administratívnemu orgánu odpovede na strohé a jednoduché otázky, na základe ktorých by správny orgán mal dospieť k záveru, že neboli bezprostredne zachované väzby u žalobcu na Slovenskú republiku, tieto nie sú dostatočným podkladom pre prijatie tak závažného záveru, ktorý má za následok odopretie priznania dávky v nezamestnanosti. Žalobcom predložené fotokópie rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa k replike - č.l. 40 a nasl. súdneho spisu (síce bez uvedenia sp. zn. rozhodnutí, avšak správny súd vzhľadom na ich obsah nemá dôvod pochybovať o ich autentickosti) preukazujú inú prax tej istej pobočky žalovanej, keď pri prakticky totožnom rozsahu poistenia v nezamestnanosti v inom štáte Európskej únie, bez akejkoľvek preskúmateľnej správnej úvahy správny orgán prvého stupňa dospel k záveru o splnení podmienok na uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku. Za takejto situácie, keď z odôvodnení týchto žalobcom predložených rozhodnutí nevyplýva, že k priznaniu nároku (síce u iných žiadateľov, ale v porovnateľnej situácii) došlo po podrobnom preskúmaní všetkých skutkových okolností, podľa názoru súdu nemožno akceptovať postup žalovaného, ktorý tieto skutočnosti bez toho, aby dôkazná situácia bola zisťovaná aj iným spôsobom (teda nielen v predložením vypísaných tlačív a formulárov), vyhodnotí opačne. Postup správneho orgánu prvého stupňa (a následne aj žalovanej) navodzuje oprávnený pocit porušenia zásady legitímnych očakávaní pri rozhodovaní správneho orgánu v obdobných veciach.

31.Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa podľa a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému správnemu orgánu ( ) s tým, že právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný ( ). Úlohou administratívneho orgánu bude v ďalšom konaní doplniť dokazovanie o nároku žalobcu a to aj jeho

výpoveďou, prípadne výpoveďami ním označených svedkov, uvedené skutočnosti vyhodnotiť a o nároku žalobcu aj vzhľadom na existujúcu rozhodovaciu prax správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovanej opätovne rozhodnúť.

32. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný voči neúspešnej žalovanej. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa a (v sociálnych veciach, vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).