Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Sa/6/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, sudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, PhD., v právnej veci žalobcu: K. J., bytom N. N. č. XX, XXX XX T., proti žalovanému: I. poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 20.12.2018, takto

rozhodol:

Žaloba sa z a m i e t a.

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 01.03.2019 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 20.12.2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín č. XXXX/XXXX-TN-DvN zo dňa 19.10.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti.

2. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne žalobcu po návrate z niekoľkoročného pobytu na území I. C. D. a I. J. (ďalej aj „Veľká Británia“) zaradil dňom 10.08.2018 do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

3. Dňa 10.09.2018 si žalobca v Sociálnej poisťovni, pobočka Trenčín uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti.

4. Žalobca pred odchodom do C. D. naposledy pracoval na území Slovenskej republiky od 07.06.2011 do 31.08.2014. Na území C. D. bol zamestnaný u zamestnávateľa C. O. Q. ako plavčík. Vo vyhlásení na účely posúdenia bydliska žalobca uviedol, že je slobodný, na území Slovenska mal rodičov a priateľku, za ktorými chodil 4-krát do roka. Ak bol na Slovensku, býval u priateľky. Zamestnanie na území iného členského štátu Európskej únie žalobca osvedčil formulárom B. zo dňa 13.09.2018, v ktorom príslušná britská inštitúcia osvedčila nasledovné:

- v bode 2.1.1 - poistené zamestnanie: od 10.10.2014 do 09.08.2018

- v bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania: výpoveď zo strany zamestnanca

- v bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje takýto nárok

5. Sociálna poisťovňa, pobočka Trenčín rozhodnutím č. XXXX/XXXX-TN-DvN zo dňa 19.10.2018 rozhodla, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplynulo, že podkladom pre jeho vydanie boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne, potvrdenie kompetentnej inštitúcie členského štátu Európskej únie. Prvostupňový správny orgán zistil, že žalobca v posledných 4 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázal na území Slovenskej republiky žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti. Na základe formuláru príslušnej inštitúcie C. D. bola preukázaná doba poistenia v nezamestnanosti na jej území od 10.10.2014 do 09.08.2018. Pri posudzovaní nároku na dávku v nezamestnanosti prvostupňový správny orgán posudzoval nároky žalobcu na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií osvedčených žalobcom vo „Vyhlásení na účely posúdenia bydliska“, v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a údajov v príslušnom formulári, ako aj zápisnici spísanej dňa 18.10.2018.

6. Prvostupňový správny orgán ďalej uviedol: „V zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 a z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania Vašich pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, dospela pobočka k nasledovným záverom:

- dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutého členského štátu - žiadateľ vo „Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska“, ako aj v žiadosti o dávku v nezamestnanosti uviedol, že jeho zamestnanie bolo vykonávané v členskom štáte EÚ - I. v období od 10.10.2014 do 09.08.2018, čo je viac ako 3 roky. Príslušná anglická inštitúcia vo formulári U1 osvedčila uvedené obdobie poistenia.

- povaha a osobitné vlastnosti vykonávanej činnosti, predovšetkým, miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosť tejto činnosti a dĺžka trvania pracovnej zmluvy - žiadateľ počas zdržiavania sa na území I. kráľovstva uvádza pracovný pomer u jedného zamestnávateľa, ktorý bol uzavretý na dobu neurčitú, nemal dočasný ani sezónny charakter, čo svedčí o stabilite zamestnania v štáte EÚ - I. J.- rodinný stav a rodinné väzby - žiadateľ je slobodný, bezdetný, na územie Slovenskej republiky sa vracal štyrikrát do roka.

- bytová situácia, najmä to, či je táto situácia stabilná - na území Slovenska ani v zahraničí žiadateľ nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, v zahraničí býval v podnájme a v súčasnosti (po návrate zo zahraničia) býva u priateľky.

- daňové povinnosti žiadateľ plnil voči členskému štátu Európskej únie - I., ktoré sa z tohto dôvodu považuje za miesto bydliska pre daňové účely.“ Z uvedeného prvostupňový správny orgán uzavrel, že za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať posledného výkonu zárobkovej činnosti žalobcu. Väzby žalobcu na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti vo C. nie je možné považovať za zachované.

7. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Poukázal na to, že už vo vyhlásení poskytnutom prvostupňovému správnemu orgánu uviedol, že nikdy nemal záujem trvalo zostať pracovať a žiť v zahraničí. Jeho rodina žije na Slovensku. Jeho otec na tom nie je zdravotne najlepšie a má úmysel prepísať na neho byt. Aj keď odišiel do C. D., ponechal si účet v T., ktorý využíval, neskôr si založil účel v mD.. Neskôr uzatvoril na Slovensku dve kapitálové životné poistky. Ponechal si aj telefónne číslo v slovenskom T., ktoré si platil. Stále bol a je členom športového klubu F. T.. Každú dovolenku, ktorú mal, trávil na Slovensku. Oslavoval tu svoje narodeniny a trávil tu vianočné sviatky.

8. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 20.12.2018 odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými závermi prvostupňového správneho orgánu a jeho právnym posúdením veci a použitou argumentáciou. V nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu skonštatoval, že v súlade s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. B. zo dňa 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný štát) boli celková dĺžka pobytu a stabilita zamestnania na území C. vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (bankový účet, životné poistenie, mobilný operátor, členstvo v hokejbalovom klube), ktoré žalobca uviedol ako dôkazy väzieb na Slovensko. Žalovaný uzavrel, že mal za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo C. sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území C. D.. Všetky tieto skutočnosti podľa žalovaného preukazujú vytvorene centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území C. D..

9. V správnej žalobe žalobca zopakoval svoje námietky prezentované v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Vyslovil názor, že vykonanie dokazovania ohľadne zachovania jeho pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie a celkové vyhodnotenie všetkých dostupných informácií bolo zo strany správnych orgánov nedostatočné, neobjektívne a diskriminačné. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že ak nevlastní nehnuteľnosť na území Slovenskej republiky, tak automaticky nespĺňa stanovené kritériá väzieb na Slovensko. Hoci vo C. D. strávil takmer štyri roky, považuje za logický nezmysel konštatovanie v napadnutom rozhodnutí o tom, že celková dĺžka pobytu a stabilita zamestnania na území C. D. bolo vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti. Nesúhlasí tiež s tvrdením, že obsah administratívneho spisu jednoznačne preukazuje, že žalobca si počas výkonu činnosti zamestnanca vo C. D. nezachoval väzby so Slovenskou republikou. Petitom správnej žaloby sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

10. Nariadenie pojednávania žalobca v správnej žalobe nežiadal.

11. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Správnu žalobu, na prejednanie ktorej žiadal nariadiť pojednávanie, ako navrhol nedôvodnú zamietnuť.

12. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že z ustanovení zákona o sociálnom poistení a základného nariadenia, ktoré úvodom svojho vyjadrenia odcitoval, podľa žalovaného jednoznačne vyplýva zásada, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Touto zásadou je potrebné sa riadiť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie zachová centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalovaný zdôraznil, že otázka bydliska je zásadná o dávku v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. Osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu, nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie by neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu.

13. Žalovaný v nadväznosti na skutkové zistenia v administratívnom konaní ďalej uviedol, že je zrejmé, že jedinou väzbou žalobcu so Slovenskou republikou boli počas výkonu zárobkovej činnosti vo C. D. rodičia žalobcu a jeho priateľka. Podľa žalovaného je v prípade rodičov prirodzené, že sa od nich plnoleté deti osamostatnia a vytvoria či časom vlastné domácnosti, preto pobyt rodičov v krajine pôvodu nepreukazuje jednoznačným spôsobom zachovanie bydliska na Slovensku. Uvedený názor je v súlade s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. B. zo dňa 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný štát), v zmysle ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenie aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, aby sa príliš širokým výkladu pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny v krajine pôvodu. Žalovaný pripomenul, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté na prítomnosť jeho rodičov a jeho priateľky na Slovensku, avšak uvedené skutočnosti v porovnaní s celkovou dĺžkou pobytu žalobcu vo C. D. a stabilnou pracovnou situáciou vo C. D. jednoznačným spôsobom nepreukazujú, že žalobca mal zachované bydlisko na Slovensko počas pobytu vo C. D..

14. Žalovaný ďalej upriamil pozornosť na fakt, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území C. D.. V prípade priznania nároku má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie. Ak nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. V tomto kontexte žalovaný poznamenal, že v zmysle právnych predpisov C. D. je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca. Je teda podľa žalovaného dôvodný predpoklad, že žalobcovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol.

15. K námietke žalobcu o nedostatočnosti a neobjektívnosti dokazovania vedeného správnymi orgánmi žalovaný uviedol, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých považuje vykonané dokazovanie za nedostatočné a ktoré skutočnosti mali byť podľa jeho názoru v administratívnom konaní dôslednejšie zistené a preukázané. V rámci administratívneho konania žalobca nenavrhol na lepšie zistenie skutkového stavu žiadne ďalšie dôkazy. Počas podrobného výsluchu žalobcu dňa 18.10.2018 pred správnym orgánom bolo žalobcovi umožnené uviesť všetky skutočnosti, o ktorých sa domnieva, že môžu byť významné pri posudzovaní jeho centra záujmov počas pobytu vo C. D.. Žalobca však žiadne ďalšie skutočnosti neuviedol ani nežiadal výsluch ďalších osôb. Vykonané dokazovanie vo veci bydliska žalobcu preto žalovaný považuje za presné a úplné.

16. K námietke žalobcu týkajúcej sa absencie vlastníctva nehnuteľnosti, z čoho ako z jedinej relevantnej skutočnosti mal žalovaný vyvodiť závery spôsobujúce zamietnutie nároku na dávku, žalovaný uviedol, že vlastníctvo nehnuteľností je len jednou zo skutočností, ktoré správny orgán pri rozhodovaní o nároku na dávku skúma na preukázanie situácie dotknutej osoby. Nie je však jedinou skutočnosťou, pričom na ňu bolo prihliadnuté v kontexte ostatných zistení.

17. Na podporu svojho právneho názoru poukázal žalovaný záverom svojho vyjadrenia k správnej žalobe aj na recentné výstupy rozhodovacej činnosti súdov v kauzách s obdobným predmetom konania, najmä na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.12.2017, sp. zn. zo dňa 30.01.2018 a sp. zn. zo dňa 21.10.2018. Žalovaný taktiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27.09.2018, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 05.03.2019 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 26.07.2018 a sp. zn. zo dňa 11.10.2018.

18. Podľa (ďalej len „“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

19. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

20. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,

b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,

c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,

d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,

e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,

f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

21. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je priamo zo zákona spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, súc vedený legislatívnym imperatívom, aby správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach posudzoval neformálne, nariadil na prejednanie veci pojednávanie, nakoľko o to požiadal žalovaný.

22. Na pojednávaní zotrvali účastníci konania na svojich už skôr písomne prezentovaných stanoviskách a argumentačných pozíciách. Žalovaný dal do pozornosti správneho súdu rozsudky Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 20.08.2019 a sp. zn. zo dňa 06.06.2019, v ktorých sa riešila totožná sporná právna otázka. V oboch prípadoch bola žaloba zamietnutá.

23. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

24. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

25. Podľa § 13 ods. 5 zákona o sociálnom poistení z poistenia v nezamestnanosti sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje dávka v nezamestnanosti.

26. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

27. Podľa § 104 ods. 6 zákona o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

28. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

29. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

30. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

31. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

32. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

33. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj ,,vykonávacie nariadenie“) ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov,

b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy,

- jej rodinného stavu a rodinných väzieb;

- vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

- v prípade študentov zdroja ich príjmov;

- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

34. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

35. Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie, či administratívne konanie vo veci nepriznania nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo zo strany správnych orgánov vykonané v súlade so zákonom, na podklade riadne zisteného skutkového stavu. Nie je sporné, že žalobca v ostatných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 10.08.2014 do 09.08.2018, na území Slovenskej republiky nepreukázal žiadne doby poistenia v nezamestnanosti. Rovnako tak nie je sporné, že žalobca v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu Európskej únie - C. D.. Zostalo sporné, či v danom prípade správne orgány dospeli k správnemu záveru, že nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, t.j. dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú žalobcom na území C. D. od 10.10.2014 do 09.08.2018 do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti žalobcu. Pre posúdenie uvedenej skutočnosti bolo rozhodujúce zodpovedanie otázky, či žalobca preukázal v administratívnom konaní zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie - C. D..

36. Podľa pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané vo C.j D. môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko.

37. V zmysle koordinačných nariadení pojem ,,bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je centrum jej záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Ide o miesto, kde osoba zvyčajne býva, no na posúdenie bydliska je dôležitá aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby, stabilita jej bytovej situácie či vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti. Na posúdenie bydliska je dôležitá aj povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Kritériá pre spôsob určenia bydliska sú stanovené v článku 11 vykonávacieho nariadenia. Týmito sa určuje bydlisko nielen v prípade rozdielnych stanovísk inštitúcií pri určení bydliska osoby, ale ide o kritériá, z ktorých vychádzal aj žalovaný. Pomôckou pre aplikáciu čl. 11 vykonávacieho nariadenia v spojení s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia je Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát (text dostupný v Úradnom vestníku Európske únie C 106/43 zo dňa 24.04.2010): „Podľa článku 65 ods. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa zodpovednosť za platbu dávok prenáša z príslušného štátu na štát bydliska v prípade, že príslušná osoba sa dá k dispozícii službám zamestnanosti štátu bydliska. Hoci takéto riešenie je v súčasnosti prijateľné v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu, už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.“

38. Správny súd dospel preskúmaním veci k záveru, že v posudzovanej veci prvostupňový správny orgán si zabezpečil dostatok dôkazov na posúdenie spornej otázky, dôkazy náležite vyhodnotil a na ním ustálený skutkový stav správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, základného nariadenia ako aj vykonávacieho nariadenia. Záver, že nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky, má oporu vo vykonanom dokazovaní, ktoré správny súd pre správnymi orgánmi učinený rezultát považuje za dostatočné. Správny súd v napadnutom rozhodnutí nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani inú vadu konania, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť. V tomto kontexte správny súd považuje napadnuté rozhodnutie za argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené citáciou konkrétnych ustanovení právnych predpisov a ich následným výkladom. Žalovaný sa v ňom tiež vyporiadal s odvolacími námietkami žalobcu.

39. Na margo námietok žalobcu, že dokazovanie nebolo vykonané dostatočne, treba prisvedčiť názoru žalovaného, podľa ktorého žalobca neoznačil, aké ďalšie konkrétne dôkazy mali správne orgány vykonať, aby si o otázke bydliska žalobcu a centre jeho záujmov urobili lepší obraz. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím spôsobom nevykazujúcim prvky arbitrárnosti. V zhode s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia B. z 12.06.2009 zdôraznil ako rozhodujúcu skutočnosť stabilitu zamestnania vykonávaného na území C. D. a dĺžku jeho vykonávania, ktoré skutočnosti majú oveľa vyššiu relevanciu ako tie, ktorými dôvodil žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Žalobca pracoval po celý čas u jedného zamestnávateľa, pracovný pomer nemal dočasný ani sezónny charakter, nakoľko bol uzatvorený na neurčitý čas. Daňové povinnosti si plnil voči štátu, v ktorom vykonával zárobkovú činnosť. Žalobca počas pobytu na území C. D. zotrval slobodný a bezdetný, do domovského štátu sa vracal 4-krát do roka. Hoci mal žalobca na území Slovenskej republiky rodičov a priateľku, ide o skutočnosti, s ktorými Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia B. z 12.06.2009 priamo počíta, avšak nepriznáva im relevanciu v smere preukazujúcom udržanie dostatočných väzieb na domovský štát, keď uvádza, že už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.“ Stabilita vykonávaného zamestnania a jeho dlhodobosť je tou skutočnosťou, ktorá z hľadiska argumentačnej relevancie odsúva na vedľajšiu koľaj argument o ponechaní blízkych osôb v pôvodnom domovskom štáte a ich sporadickom navštevovaní. Okrem toho u dospelých osôb sa počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov, pričom ak aj dospelé deti trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia svojich rodičov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať.

40. Ku skutočnostiam, ktoré vo svojom odvolaní vymenoval žalobca, ktoré majú preukazovať udržanie si blízkych väzieb k Slovenskej republike, správny súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.01.2018, podľa ktorého skutočnosti ako platenie nájomného za byt na Slovensku, trávenie dovoleniek na území Slovenska, vedenie bankového účtu na území Slovenska či stavebné sporenie založené na Slovensku, nemusia ani vo svojom súhrne viesť k záveru o tom, že väzby dotknutej osoby na území Slovenskej republiky je možné považovať za zachované do tej miery, aby bolo možné konštatovať, že si tu dotknutá osoba zachovala svoje bydlisko. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.12.2017, z ktorého možno odvodiť podobne reštriktívny výkladový prístup k otázke zachovania si bydliska na Slovensku.

41. Ak by v prípade žalobcu mu bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, nezodpovedalo by to účelu sledovanému základným nariadením, ktorým je rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Účelom čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte Európskej únie.

42. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe, neboli spôsobilé privodiť mu úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

43. O trovách konania správny súd rozhodol podľa tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v súdnom konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa a ,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.