Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1S-157-2018.pdf
PDF · 193.88 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/157/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: AGRO TAMI a.s., so sídlom Cabajská 10, Nitra, IČO: 36 467 430, zastúpený: Advokátskou kanceláriou FARDOUS PARTNERS s.r.o., IČO: 47 241 543, so sídlom Hlavná 6, 927 01 Šaľa, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101704825/2018 zo dňa 03.09.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Číslo: 101704825/2018 zo dňa 03.09.2018, ako aj rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty Číslo: 100287146/2018 zo dňa 05.02.2018 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, Radlinského 37, 817 73 Bratislava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo aj ako „Daňový úrad“), vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“)
- obchodnej spoločnosti AGRO TAMI, a.s., so sídlom Cabajská 10, Nitra, IČO: 36 467 430, DIČ: 2020021641, IČ DPH: SK2020021641 (ďalej aj ako „daňový subjekt“ alebo aj ako „platiteľ“ alebo aj ako „žalobca“), daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie január 2012, február 2012, marec 2012, júl 2012 a august 2012 (ďalej aj ako „daňová kontrola“).
2. Daňová kontrola bola začatá dňa 28.04.2014, t.j. v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole č. 9900432/5/1165249/2014/BalB zo dňa 27.03.2014 (ďalej len ako „oznámenie“), ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 02.04.2014. 3. Správca dane vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9900432/5/5417457/2014/BalB zo dňa 15.12.2014 a to z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácii a ktorá bola prerušená odo dňa 17.12.2014. 4. Správca dane oznámil daňovému subjektu oznámením č. 100141656/2017 zo dňa 23.01.2017, že dňa 20.01.2017 pominuli dôvody prerušenia daňovej kontroly a od 23.01.2017 pokračoval v jej výkone. 5. Správca dane o výsledku daňovej kontroly vyhotovil Protokol z daňovej kontroly DPH č. 101074252/2017 zo dňa 25.05.2017 (ďalej len ako „Protokol z daňovej kontroly“).
6. Dňa 29.05.2017 doručil správca dane daňovému subjektu Protokol z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v tomto protokole a na označenie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly a to v lehote do 30 pracovných dní odo dňa jej doručenia. 7. Dňa 29.05.2017 bola ukončená daňová kontrola v zmysle ust. § 46 ods. 9 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Daňový poriadok“). 8. Dňa 11.07.2017 doručil daňový subjekt správcovi dane písomné vyjadrenie k Protokolu z daňovej kontroly zo dňa 11.07.2017 (ďalej len ako „vyjadrenie k Protokolu z daňovej kontroly“). 9. Dňa 23.01.2018 správca dane prerokoval so splnomocneným zástupcom daňového subjektu predložené vyjadrenie k Protokolu z daňovej kontroly, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100208056/2018. 10. Dňa 05.02.2018 vydal Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) rozhodnutie Číslo:100287146/2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil podľa ust. § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku daňovému subjektu rozdiel dane v sume vo výške XXX XXX eur za zdaňovacie obdobie marec 2012 s tým, že mu nepriznal nadmerný odpočet DPH uplatnený za mesiac marec 2012 v sume XXX XXX,XX eura a vyrubil mu daň v sume vo výške XX XXX,XX eura. Prvostupňový orgán v rozhodnutí uviedol, že daňový subjekt mu predložil v rámci daňovej kontroly faktúry vystavené maďarským odberateľom - obchodným spoločnostiam Comas Hungary Kft. a Sulfio Kft. 2012, medzinárodné prepravné listy - CMR, kúpnu zmluvu, doklady o zaplatení tovaru maďarským odberateľom. Uvedenými dokladmi žalobca preukazoval interkomunitárne dodanie tovaru (mlieka), t.j. z tuzemska do iného členského štátu, na základe ktorého si uplatnil oslobodenie od DPH z tohto tovaru za mesiac marec 2012. Ďalej správca dane uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie a to dožiadaním o poskytnutie medzinárodnej daňovej informácie od Maďarskej daňovej správy a na základe ktorého zistil, že daňovým subjektom deklarovaní maďarskí odberatelia tovaru (mlieka) - obchodné spoločnosti Comas Hungary Kft. a Sulfio Kft. 2012, nevykonávali žiadnu činnosť, že nemajú žiadne miesto podnikania, ani sklad, materiálne ani personálne vybavenie ako aj to, že nepriznali nadobudnutie deklarovaného tovaru od predmetného daňového subjektu, že nepriznali jeho zaplatenie a taktiež, že nedošlo k jeho zdaneniu. Ďalej prvostupňový orgán uviedol, že zistil, že daňový subjekt tovar dodával na inú adresu ako je sídlo deklarovaných maďarských odberateľov Comas Hungary Kft. a Sulfio Kft. 2012, resp. ich skladov, teda iným spoločnostiam. Na základe uvedených skutkových zistení prvostupňový orgán dospel k záveru, že k dodaniu tovaru (mlieka) daňovým subjektom deklarovaným maďarským odberateľom - obchodným spoločnostiam Comas Hungary Kft. a Sulfio Kft. 2012 nedošlo. Mal za to, že uvedené skutkové zistenia, potvrdzujú, že prioritou posudzovaných obchodných transakcií daňového subjektu bolo zneužitie systému DPH a že len formálne preukázal dodanie tovaru vyššie uvedeným deklarovaným maďarským odberateľom s cieľom získania daňovej výhody spočívajúcej v oslobodení dodaného tovaru od DPH. Zastával názor, že v danom prípade nedošlo k splneniu podmienok pre oslobodenie tovaru od DPH. Na základe uvedeného, prvostupňový orgán dospel k záveru, že podmienky vyžadované ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty (ďalej len ako „zákon o DPH“) pre oslobodenie tovaru od DPH, v súvislosti s dodaním tovaru maďarským odberateľom Comas Hungary Kft. a Sulfio Kft. 2012, za marec 2012 splnené neboli a preto daňovému subjektu za uvedené zdaňovacie obdobie (marec 2012) nepriznal oslobodenie od DPH a súčasne mu vyrubil rozdiel na DPH. Dôvodil, že daňový subjekt v konaní nepredložil žiadne dôkazy, preto nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Prvostupňový orgán konštatoval, že preskúmal všetky predložené pripomienky daňového subjektu vo vyjadrení k Protokolu z daňovej kontroly, ako aj námietky smerujúce proti obsahu zápisnice, ktoré uviedol v časti „Návrhy alebo námietky smerujúce proti obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100208056/2018 zo dňa 23.01.2018“, s tým záverom, že tieto nezakladajú dôvod meniť výsledok daňovej kontroly. Prvostupňový orgán preto trval na svojich záveroch uvedených v Protokole z daňovej kontroly. 11. Daňový subjekt podal dňa 12.03.2018 proti prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty Číslo: 100287146/2018 odvolanie, a v ktorom namietal dĺžku trvania a prerušenia daňovej kontroly. Ďalej namietal, že existencia deklarovaného tovaru (mlieka) a jeho preprava do Maďarska bola v danom prípade preukázaná, čo nepopiera ani správca dane a navrhol vypočutie ďalších prepravcov ako svedkov, ktorí vykonali prepravu tovaru. Nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že je spochybnená podmienka existencie, resp. samotná existencia deklarovaného platiteľa/odberateľa tovaru identifikovaného pre daň v inom členskom štáte (Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft.), pretože ich existencia bola objektívne preukázaná a nespochybniteľná. Zároveň nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil bolo súčasťou fakturačného reťazca
(reťazových obchodných transakcií) v ktorom dochádzalo k zneužitiu systému DPH ako aj s tým, že sa nesprával obozretne. Taktiež nesúhlasil so záverom správcu dane, že porušil ust. § 69 ods. l v nadväznosti na ust. § 19 ods. 1 a ust. § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a v tejto súvislosti poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a SD EÚ. Navrhol, aby odvolací orgán zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, aby mu priznal uplatnený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume XXX XXX,XX eura alebo aby ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 12. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán (ďalej aj ako „odvolací orgán“ alebo aj ako „druhostupňový orgán“) o podanom odvolaní daňového subjektu voči prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty Číslo: 100287146/2018 zo dňa 05.02.2018, rozhodol rozhodnutím Číslo: 101704825/2018 zo dňa 03.09.2018 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“) a to tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Druhostupňový orgán v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že správca dane v konaní postupoval v súlade so zákonom o DPH, keď nepriznal daňovému subjektu oslobodenie od dane uplatnené podľa ust. § 43 zák. o DPH, ktoré deklaroval odberateľskými faktúrami vyhotovenými pre maďarských odberateľov Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft., dodacími listami, dokladmi CMR, platbami uvedených odberateľov za dodaný tovar. Stotožnil sa s názorom prvostupňového orgánu, že daňový subjekt dodanie tovaru maďarským odberateľom obchodným spoločnostiam - Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft., preukázal len formálne a to s cieľom získať daňové zvýhodnenie formou oslobodenia od dane za interkomunitárne dodanie tohto tovaru. Zdôraznil, že správca dane na základe vykonaného dokazovania mal v konaní preukázané, že v danom prípade neboli splnené podmienky oslobodenia od dane v zmysle zákona o DPH, nakoľko daňový subjekt len formálne deklaroval dodanie tovaru maďarským odberateľom Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft., pričom v skutočnosti týmto odberateľom dodaný nebol. Druhostupňový orgán sa preto stotožnil so záverom správcu dane, že daňovému subjektu neprináleží oslobodenie od dane, ktoré si uplatnil za marec 2012 a tiež, že porušil ust. § 69 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 19 ods. 1 a 13 ods. 1 a zákona o DPH. Druhostupňový orgán tak dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je v súlade so zákonom. II. Žaloba
13. Správnou žalobou doručenou správnemu súdu dňa 05.11.2018 e-mailom a dňa 07.11.2018 elektronickým podaním, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101704825/2018 zo dňa 03.09.2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty Číslo: 100287146/2018 zo dňa 05.02.2018, ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume XXX XXX eur za zdaňovacie obdobie marec 2012 s tým, že mu nepriznal nadmerný odpočet DPH uplatnený za mesiac marec 2012 v sume vo výške XXX XXX,XX eura a vyrubil mu daň v sume vo výške XX XXX,XX eura. 14. Žalobca navrhoval napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 15. Žalobca podal správnu žalobu z dôvodov, že žalovaný ako aj správca dane vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP), že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP), že zistenie skutkového stavu žalovaným resp. správcom dane bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP), že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP) a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP). 16. V žalobe zároveň žalobca navrhoval, aby správny súd priznal správnej žalobe odkladný účinok v zmysle ust. § 185 písm. a/ zák. č. 162/2015 Z.z.. Správny súd o tomto návrhu žalobcu rozhodol uznesením č. k. 1S/157/2018-146 zo dňa 11.01.2019 tak, že ho zamietol. 17. Namietal nezákonnosť Protokolu z daňovej kontroly, nakoľko bol získaný v rozpore so zákonom a preto nemohol byť použitý ako zákonný dôkaz vo vyrubovacom konaní v zmysle ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku a v tej súvislosti namietal nezákonnosť daňovej kontroly. 18. Namietal, že daňová kontrola bola vykonávaná nezákonne, pretože bola vykonávaná výrazne nad maximálne zákonom povolenú dobu 1 roka (bola vykonávaná viac ako 2 roky, t.j. celkovo 1 128 dní, z čoho bola celkovo prerušená cca 766 dní. Poukázal na to, že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu zaslania MVI, pričom toto prerušenie presiahlo v Nariadení č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako
„Nariadenie č. 904/2010 zo 07.10.2010“) povolenú dobu 3 mesiacov (resp. dobu 6 mesiacov v zmysle Smernice), po ktorej márnom uplynutí ex lege pominuli dôvody, pre ktoré sa kontrola prerušila (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp.zn. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29.06.2010, sp.zn. I. ÚS 688/2014-19 zo dňa 04.02.2015 a sp.zn. I. ÚS 553/2012 zo dňa 16.01.2013 ako aj rozsudky Krajského súdu v Trnave). Zastával názor, že prerušenie daňovej kontroly nemôže spôsobiť právny účinok predpokladaný zákonom, ktorým je spočívanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly a preto naň nie je možné prihliadať. 19. Dôvodil, že keďže Protokol z daňovej kontroly ako aj dôkazy získané počas nezákonnej daňovej kontroly správca dane použil, zaťažil vadou nezákonnosti prvostupňové rozhodnutie a tou je zaťažené aj napadnuté druhostupňové rozhodnutie. 20. Poukázal na to, že žalovaný ako aj správca dane nerozporovali existenciu tovaru (mlieka) a ani jeho dodanie do iného členského štátu - do Maďarska a jediným podstatným dôvodom na nepriznanie, resp. odopretie jeho nároku je zistenie žalovaného, resp. správcu dane o „podozrivosti“ maďarských odberateľov. Mal za to, že skutočnosť, že predmetný tovar nebol dodaný priamo odberateľom - maďarským spoločnostiam Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft., resp., ale ich ďalším odberateľom (t. j. subodberateľom) nemá právny význam z hľadiska jeho uplatneného nároku. Nesúhlasil s názorom žalovaného že tovar bol v skutočnosti len formálne dodaný menovaným maďarským odberateľom, nakoľko vedel, že jeho maďarskí obchodní partneri obchodné spoločnosti - Comas Hungary Kft. resp. Sulfio 2012 Kft. nie sú koneční odberatelia tovaru a že tovar je predmetom fakturačného reťazca v Maďarsku. Zdôraznil, že nemožno predpokladať, že uvedení maďarskí odberatelia spotrebujú všetko mlieko (v kamiónových množstvách) na vlastnú spotrebu, resp. vlastné podnikanie. Naopak, tovar (mlieko) bolo ako komodita predmetom kúpy/predaja (veľkoobchodu) a nevidel dôvod, prečo by nemalo/nemohlo byť predávané ďalej a prečo by sa nemohlo stať predmetom fakturačného reťazca v Maďarsku. Ďalej žalobca argumentoval, že nemal záujem na nadväzovaní priamych obchodných kontaktov s každým jedným maďarským subodberateľom osobitne. Takýto proces by bol administratívne náročnejší ako predaj iba jednému resp. dvom maďarským odberateľom, ktorí už mali kontakty s ďalšími maďarskými subodberateľmi a v konečnom dôsledku by takýto postup nebol preňho rentabilný, resp. by mu priniesol iba zanedbateľný zisk. Zároveň uviedol, že nevedel a ani nemal ako vedieť, že maďarskí odberatelia obchodné spoločnosti - Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft., nezdanili intrakomunitárne nadobudnutia predmetného tovaru (mlieka) v Maďarsku. 21. Žalobca zdôraznil, že tovar bol reálne dodaný maďarským odberateľom obchodným spoločnostiam - Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft. na určené miesta vykládok. Uvedenú skutočnosť potvrdil v konaní E. K. - výkonný riaditeľ/zástupca obchodných spoločností Comas Hungary Kft. a aj Sulfio 2012 Kft. a ktorý uviedol, že o tieto obchody sa staral G. N.. Ďalej uviedol, že menovaný potvrdil, že o obchodoch vedel a realizoval aj platby za tovar na bankový účet žalobcu. Z tohto dôvodu mal žalobca za to, že v danom prípade boli splnené nielen formálne, ale aj vecné podmienky vzniku práva na oslobodenie od DPH. 22. Dôvodil, že samotný žalovaný tvrdí, že ak došlo k zneužitiu systému DPH, tak k tomuto zneužitiu v rámci fakturačného reťazca došlo u maďarského odberateľa Comas Hungary Kft., resp. Sulfio 2012 Kft. a teda nie uňho. Mal za to, že správca dane ani žalovaný neuniesli dôkazné bremeno o tom, že vedel, resp. mohol vedieť o podvodnom konaní vo vzťahu k DPH u odberateľov - Comas Hungary Kft. resp. Sulfio 2012 Kft. alebo, že by sa takéhoto konania bol dokonca sám zúčastnil. Preto nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že vedel alebo mal/mohol vedieť o tom, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou fakturačného reťazca, v ktorom (údajne) dochádzalo k zneužitiu systému DPH (viď rozsudok českého Nejvyššího správního soudu sp.zn. 5Afs 60/2017-60 zo dňa 30.01.2018 vo veci „VYRTYCH“). 23. Uviedol, že si preveril maďarských odberateľov obchodné spoločnosti - Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft. v systéme VIES, pričom zistil, že títo mali v dobe realizovania predmetných obchodov platné IČ DPH. Odberatelia za tovar reálne uhrádzali kúpnu cenu, tovar (mlieko) bolo reálne dodávané do Maďarska (od prepravcov neprišla žiadna informácia, že by s dodávkami resp. prepravou nebolo niečo v poriadku), tovar (mlieko) bol vykladaný na mieste vykládok v Maďarsku (viď CMR doklady). Preto na základe uvedených skutočností sa predmetné obchody javili byť reálne a nevykazovali žiadne známky podvodných konaní. Obchody korešpondovali aj s aktuálnou situáciou na trhu, kedy v roku 2012 bolo mlieka na Slovensku prebytok, ale v Maďarsku nedostatok. Zastával názor, že prijal všetky opatrenia na zabránenie jeho vlastnej účasti na obchodovaní poznačenom údajným podvodom vo vzťahu k DPH a ani nezanedbal svoje povinnosti a postupoval s náležitou odbornou starostlivosťou. 24. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že vierohodnosť deklarovaných transakcií žalobcom bola spochybnená tým, že na základe dožiadaní bolo správcom dane zistené, že odberatelia v Maďarsku nepriznali žiadne intrakomunitárne nadobudnutie tovaru, nepotvrdili nadobudnutie tovaru, neúčtovali
o nadobudnutí tovaru, nepodali daňové priznania a to z dôvodu, že uvedené tvrdenie žalovaného nerešpektuje časovú súslednosť. Argumentoval, že v čase realizovaných obchodov nemohla byť vierohodnosť deklarovaných transakcií spochybnená, pretože k vyššie citovaným skutočnostiam došlo až následne, t.j. po realizácii predmetných obchodov. Zdôraznil, že uvedené skutočnosti boli zistené až v priebehu daňovej kontroly a aj to na základe MVI, pričom zdôraznil, že na rozdiel od správcu dane nedisponuje takýmto nástrojom. 25. Žalobca zastával názor, že skutočnosť, že plnenia zo strany maďarských odberateľov obchodných spoločností - Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft. neboli údajne priznané, nemôže odôvodniť domnienku žalovaného, že vraj nešlo o bežné a seriózne vykonávanie veľkoobchodu, nakoľko nevedel, nemohol vedieť a ani nemal vplyv na priznanie intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru (mlieka) maďarskými odberateľmi pred maďarským správcom dane. 26. Mal za to, že dodanie tovaru (mlieka) deklarovaným maďarským odberateľom bolo preukázané. 27. Správca dane ani žalovaný tak nepostupovali správne, keď považovali deklarované dodania tovaru (mlieka) za dodanie v tuzemsku, t.j. za dodania bez oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle ust. § 43 zákona o DPH. 28. Ďalej v žalobe žalobca namietal, že skutkový záver správcu dane, na ktorom založil svoje rozhodnutie, a ktoré si osvojil aj žalovaný a to, že k dodaniu tovaru žalobcom deklarovaným maďarským odberateľom v skutočnosti teda reálne nedošlo, je výsledkom nesprávneho postupu správcu dane pri hodnotení dôkazov, ktorý je v rozpore s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku. Podľa žalobcu, správca dane svoje rozhodnutie oprel výlučne o skutkové zistenia, že tovar nebol dodaný do miesta uvedeného v kúpnej zmluve, resp. do miesta sídla deklarovaného maďarského odberateľa a tento maďarský odberateľ o tovare neúčtoval a ani ho nezdanil, na základe ktorého dospel správca dane k záveru, že tovar v skutočnosti nebol žalobcom deklarovanému maďarskému odberateľovi dodaný. 29. Žalobca poukázal na to, že v prípade zneužitia DPH (ku ktorému podľa žalovaného došlo u maďarských odberateľov, resp. subodberateľov), resp. v prípade podvodného konania súvisiacim s DPH, je to práve správca dane, ktorý musí bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že preverovaný daňový subjekt (žalobca) sa na takomto konaní úmyselne zúčastnil, alebo že o ňom vedel alebo že o ňom mohol vedieť, inak nemôže byť daňovému subjektu (žalobcovi) právo na nadmerný odpočet odopreté (viď relevantná judikatúra uvedená v samostatnom článku tejto žaloby). Uvedené musí správca dane preukázať bez akýchkoľvek pochybností. Žiadna taká skutočnosť pritom nevyplýva ani z administratívneho spisu, ako to nesprávne tvrdí žalovaný. Mal zato, že si v dostatočnej miere preveril maďarských odberateľov. 30. Zároveň poukázal na to, že správca dane uvedené dôkazy, výpovede vodičov kamiónov, ktorí vykonali dodanie tovaru a z ktorých, podľa žalobcu vyplýva rozhodujúca skutočnosť pre posúdenie dodania tovaru žalobcom deklarovanému maďarskému odberateľovi, že tovar bol skutočne, reálne deklarovanému maďarskému odberateľovi dodaný, správca dane vôbec nezobral do úvahy. Naviac v odôvodnení rozhodnutia správca dane nevysvetlil, prečo tieto dôkazy nevzal do úvahy, ani sa s nimi žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal. Z dôvodu opomenutia uvedených dôkazov správca dane tieto dôkazy nemohol a ani nehodnotil vo vzájomnej súvislosti s dodacími listami, medzinárodnými prepravnými listami CMR a ďalšími listinnými dôkazmi predloženými žalobcom preukazujúcimi dodanie tovaru. Nesprávne hodnotenie dôkazov správcom dane vyústilo podľa žalobcu do nesprávne zisteného skutkového stavu. 31. Žalobca bol názoru, že správca dane sa dopustil nesprávneho postupu pri hodnotení dôkazov, keď opomenul vziať do úvahy rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním preukázané, dôkazy potom nehodnotil vo vzájomnej súvislosti, v dôsledku čoho rozhodnutie oprel o skutkový záver, ktorý je založený na nesprávnom zistení skutkového stavu. Takáto vada v procesnom postupe správcu dane spôsobuje podľa žalobcu nezákonnosť jeho rozhodnutia, ako aj nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorý takéto nezákonné rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalobca sa preto domáhal zrušenia nezákonného rozhodnutia žalovaného a zároveň aj zrušenia nezákonného rozhodnutia správcu dane, ktorému predchádzalo. 32. Preto namietal, že správca dane ako aj žalovaný nesprávne vyhodnotili dôkazy jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach, prijali nesprávne závery a nedôvodne neuznali oslobodenie od dane v zmysle ust. § 43 zákona o DPH. Správca dane ako aj žalovaný výrazne presiahli medze správnej úvahy pri vyhodnocovaní dôkazov. 33. Dôvodil, že ním realizované obchody, t.j. interkomunitárne dodanie tovaru je oslobodené od DPH na strane dodávateľa, ako aj odberateľa, preto v priamej súvislosti s takýmto dodaním tovaru nemohlo dôjsť zo strany odberateľa k zneužitiu systému DPH, keďže odberateľ tovaru nadobúdal tovar od žalobcu ako dodávateľa bez DPH. Preto žalobca považoval záver správcu dane ako aj žalovaného o jeho
neoprávnenosti nároku za nesprávny a zastával názor, že splnil všetky formálne i materiálne podmienky na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu (§ 43 zákona o DPH). 34. Žalobca podrobne v žalobe poukázal na relevantnú judikatúru.
III.
Vyjadrenie žalovaného
35. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 13.12.2018 doručeným správnemu súdu dňa 13.12.2018 a to zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia. Trval na všetkých skutočnostiach uvedených v napadnutom rozhodnutí v spojení s prvostupňovým rozhodnutím s tým, že v jeho odôvodnení sa v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. 36. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím boli vydané v súlade so zákonom a v nadväznosti na nižšie uvedené skutočnosti navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. 37. Podľa žalovaného, žalobca v žalobe k svojim tvrdeniam nepredložil také dôkazy, ktoré by skutkový stav v preverovanej veci preukázali inak, ako správca dane v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní zistil, vyhodnotil a odôvodnil. 38. Žalovaný sa vyjadril k bodu I. žaloby v ktorom žalobca namietal nezákonný protokol a nezákonnú kontrolu, najmä jej dĺžku trvania a dĺžku jej prerušenia. Žalovaný k uvedenému žalovaný uviedol, že správca dane nebol v predmetnej daňovej kontrole nečinný, nakoľko predmetnú daňovú kontrolu prerušil podľa ust. § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku a v súlade s Nariadením Rady EÚ č. 904/2010 a to z dôvodu zaslania žiadostí o MVI do Maďarska, t.j. preveroval skutočnosti, ktoré boli potrebné pre správne určenie a vyrubenie dane a teda nespôsobil nezákonné prieťahy v konaní. Zdôraznil, že ako preukazuje predložený administratívny spis predmetná daňová kontrola bola prerušená v súlade s ust. § 61 ods. 1 písm. b), ods. 4 a 5 Daňového poriadku, ako aj a vyhotovený protokol z nej je zákonným dôkazným prostriedkom. V tejto súvislosti žalovaný dal do pozornosti judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúcu sa na právnu otázku zachovania zákonnej lehoty pre vykonanie daňovej kontroly, z obsahu ktorej jednoznačne vyplýva, že možnosť prerušenia daňovej kontroly podľa ustanovení § 25a ods. 1 a § 15 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, resp. podľa ust. § 61 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov, je v justičnej praxi súdov v rámci správneho súdnictva v Slovenskej republike plne akceptovaná. Ďalej poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu v Slovenskej republike sp. zn. 3Sžf/52/2010 z 01.12.2011, sp.zn. 3Sžf/24/2012 z 13.11.2012, 8Sžf/33/2014 zo 17.12.2015, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III ÚS 24/2010-57 z 29.06.2010. Mal za to, že v danom prípade, žalobca nebol ukrátený na svojich právach, preto žalovaný námietky týkajúce sa nezákonnej kontroly a nezákonného protokolu považoval za neopodstatnené. 39. Žalovaný sa vyjadril k bodu II. žaloby a uviedol, že sa vysporiadal s konkrétnymi námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane. 40. Žalovaný sa vyjadril k bodu III. žaloby a to k poukazu žalobcu na relevantnú judikatúru, o ktorú sa žalobcu opieral v odvolaní (bod VI. odvolania) a citoval vybrané časti z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: sp. zn. 3Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010, 6Sžf 10/2012 zo dňa 28.11.2012, z rozsudkov Európskeho súdneho dvora: v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03), vo veci Bonik EOOD C-285/11 zo 06.12.2012, Mahagében Kft. C-78/12 zo 21.06.2012, z uznesenia Európskeho súdneho dvora Transport Service, C-395/02 z 03.03.2004, z rozsudkov Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs 131/2004-45 zo dňa 25.03.2005, sp. zn. 5Afs 60/2017-60 zo dňa 30.01.2018 - VYRTYCH, z rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/17/2016 zo dňa 04.05.2017. Ďalej žalobca poukazoval na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/78/2012-76 zo dňa 10.07.2012. Žalovaný k uvedeným rozsudkom uviedol, že žalobca okrem citácie častí z uvedených rozsudkov tak, ako aj v odvolaní neuviedol v čom sa rozsudky, na ktoré poukazuje vzťahujú na daný prípad. Zároveň žalovaný uviedol, že k citovaným rozsudkom sa vyjadril v napadnutom rozhodnutí ako aj správca dane v prvostupňovom rozhodnutí. 41. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom
uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, resp. uplatnenie oslobodenie dane, a ktorý si aj tento nárok, resp. oslobodenie od dane aj uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok, resp. uplatnenie oslobodenia od dane si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. 42. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti žalobcom predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil žalobca a vykonal dokazovanie tuzemské a aj v rámci MVI. Správca dane sa zaujímal u žalobcu o celkový priebeh obchodných aktivít s deklarovanými maďarskými odberateľmi ale aj s inými obchodnými partnermi a zabezpečoval si k tomu vyjadrenia a dôkazy. V prípade maďarských odberateľov správca dane zisťoval podrobne celý priebeh obchodnej spolupráce. Správca dane poukázal aj na skutočnosti, že žalobca sa uspokojil s overením IČ DPH odberateľov a výpisom z obchodného registra, a nežiadal hneď na začiatku obchodnej spolupráce žiadne referencie, keďže išlo o úplne neznámych zahraničných obchodných partnerov, s ktorými nemal žiadnu skúsenosť. Správca dane sa zaujímal o skutočnosti, ktoré predchádzali ešte samotným dodávkam. Žalobca deklarovaným maďarským odberateľom dodával väčšie množstvo tovaru vo vysokých finančných hodnotách. Zo zistení správcu dane vyplýva, že existovali okolnosti umožňujúce predpokladať porušenie zákona a žalovaný sa neuistil o spoľahlivosti deklarovaných maďarských odberateľov a o tom, že daňová povinnosť, ktorú na nich preniesol bude splnená. 43. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil oslobodenie od dane podľa ust. § 43 zákona o DPH, a preto musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené a nepostačuje len predloženie faktúr, dokladov CMR, dodacích listov, zmlúv, ale musí byť schopný preukázať, že ním deklarované dodanie tovaru bolo uskutočnené pre ním deklarovaného maďarského odberateľa tak, ako je uvedené na predložených faktúrach. Skutočnosti tvrdené a deklarované žalobcom podľa žalovaného však na základe vykonaného dokazovania neboli potvrdené. Dôvodil, že bolo na žalobcovi predložiť také dôkazy, ktoré by vierohodne preukázali ním deklarované skutočnosti, pretože dôkazné bremeno je primárne na strane žalobcu a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predložených žalobcom. 44. Žalovaný poukázal na to, že v daňovej kontrole neboli predložené relevantné dôkazy o skutočnom dodaní tovaru do iného členského štátu osobe uvedenej na faktúre, t.j nebolo preukázané skutočné dodanie predmetného tovaru žalobcom do Maďarska pre odberateľov Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft., ktorí boli uvedení na preverovaných faktúrach. 45. V danom prípade skutočnosti tvrdené a deklarované žalobcom dokazovaním správcu dane neboli potvrdené a preto, bolo na žalobcovi predložiť také dôkazy, ktoré by vierohodne preukázali ním deklarované skutočnosti, pretože dôkazné bremeno je primárne na strane žalobcu a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností. 46. Žalovaný sa vyjadril k bodu VI. žaloby v ktorom žalobca navrhol, aby súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátil vec na ďalšie konanie a uviedol, že ako preukazuje predložený administratívny spis a ako je opísané aj v napadnutom rozhodnutí, prvostupňovom rozhodnutí, správca dane v daňovej kontrole a následnom vyrubovacom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu žalobou napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku a skutkový stav posudzoval v zmysle ustanovení zákona o DPH, judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a judikatúrou SD EÚ. Všetky získané dôkazy správca dane vyhodnotil podľa svojej úvahy a to, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Dokazovanie správca dane viedol v súčinnosti so žalobcom, ktorému bolo umožnené využiť jeho právo predkladať dôkazy k jeho tvrdeniam a vyjadrovať sa ku všetkým zisteniam, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, čo žalobca aj využil a predložil vyjadrenie k zisteniam správcu dane, preto nedošlo k ukráteniu žalobcu na jeho zákonných procesných právach. Všetky použité dôkazy boli získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 47. Žalovaný považuje žalobou napadnuté rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane v danej veci, za rozhodnutie vydané v súlade so skutkovým stavom zisteným, vyhodnoteným a odôvodneným závermi v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku a zákona o DPH, nakoľko žalobca ani v žalobe k svojim tvrdeniam nepredložil také dôkazy, ktoré by skutkový stav v preverovanej veci preukázali inak, ako ho správca dane v daňovej kontrole a následnom vyrubovacom konaní zistil, vyhodnotil a odôvodnil.
IV.
Replika žalobcu
48. Žalobca v replike zo dňa 17.01.2019, doručenej správnemu súdu dňa e-mailom 17.01.2019 a elektronickým podaním dňa 18.01.2019 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 13.12.2018, zotrval na všetkých tvrdeniach uvedených v žalobe a nesúhlasil v celom rozsahu s jeho tvrdeniami. 49. Žalobca uviedol, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe neuvádza žiadne nové skutočnosti, ale opakuje argumentáciu zhodnú s tou, ktorú uviedol v napadnutom rozhodnutí, preto sa v plnej miere pridržiava všetkých svojich prechádzajúcich písomných podaní a vyjadrení v administra-tívnom konaní a aj v samotnej žalobe. Žiadne zo zistení správcu dane resp. žalovaného podľa žalobcu nie sú preukázané v tom smere, že by sa preverované obchody neuskutočnili tak, ako bolo žalobcom deklarované. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení uvádza, že existovali okolnosti umožňujúce predpokladať porušenie zákona a žalobca sa neuistil o spoľahlivosti deklarovaných maďarských odberateľov a o tom, že daňová povinnosť, ktorú na neho preniesol bude splnená, k uvedenému žalobca považoval za potrebné uviesť, že toto tvrdenie žalovaného je nekonkrétne, nie je zrejmé, aké okolnosti umožňujúce predpokladať porušenie zákona mohol žalobca predpokladať, naviac žalobca na nikoho neprenášal daňovú povinnosť, pretože jej prenesenie vyplýva priamo zo zákona o DPH, ktoré žalobca je povinný rešpektovať. 50. K námietke žalovaného, že žalobca sa neuistil o tom, že ním prenesená daňová povinnosť bude maďarskými odberateľmi splnená je podľa žalobcu úplne bezpredmetná z toho dôvodu, že žalobca objektívne nemôže disponovať informáciou o odvedení dane maďarským odberateľom, nakoľko táto informácia podlieha daňovému tajomstvu a skutočnosť, že maďarský odberateľ DPH neodviedol, nie je v príčinnej súvislosti s posudzovanou obchodnou transakciou, nakoľko dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu je oslobodené od DPH. 51. K nesplneniu daňovej povinnosti odberateľom mohlo dôjsť až následne, pri zhodnocovaní dodaného tovaru deklarovaným maďarským odberateľom na maďarskom trhu vo vzťahu k maďarským spoločnostiam. 52. Žalobca zdôraznil, že správca dane ako aj žalovaný konanie žalobcu posúdil ako zneužitie systému DPH zo strany žalobcu a nie ako daňový podvod, ktorého sa mali dopustiť deklarovaní maďarskí odberatelia tým, že si nesplnil daňovú povinnosť v súvislosti s následným zhodnocovaním dodaného tovaru na maďarskom trhu. Podľa žalobcu závery žalovaného o tom, že žalobca sa mal uistiť o spoľahlivosti deklarovaného maďarského odberateľa sú vzhľadom na to, že správca dane ako aj žalovaný konanie žalobcu posúdili ako zneužitie práva, teda systému DPH a nie ako daňový podvod, úplne bezpredmetné.
V.
Právne posúdenie veci
53. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ust. § 10, ust. § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej len ako „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 54. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 13.10.2022 v zmysle ust. § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (ust. § 137 ods. 4 SSP). 55. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Číslo: 101704825/2018 zo dňa 03.09.2018 Číslo: 101704825/2018 zo dňa 03.09.2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty Číslo: 100287146/2018 zo dňa 05.02.2018, ktorým vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume XXX XXX eur za zdaňovacie obdobie marec 2012 s tým, že mu nepriznal nadmerný odpočet DPH uplatnený za mesiac marec 2012 v sume XXX XXX,XX eura a za rovnaké zdaňovacie obdobie (marec 2012) mu vyrubil daň v sume XX XXX,XX eura. 56. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
57. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 58. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 59. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 60. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 61. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 62. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 63. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 64. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. 65. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. 66. Podľa § 3 ods. 7 Daňového poriadku, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. 67. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
68. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 69. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 70. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 71. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
72. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.
73. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov. 74. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.
75. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. 76. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 77. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 78. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. 79. Podľa § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar.
80. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd posudzuje, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ust. § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný. 81. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie. 82. Daňový poriadok zakotvuje v ust § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve osobou uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňových dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny základ. 83. Žalobca v žalobe namietal nezákonnosť dĺžky trvania a prerušenia daňovej kontroly a skutkový záver správcu dane na ktorom založil svoje rozhodnutie, ktorý si osvojil aj žalovaný a to, že k dodaniu tovaru žalobcom deklarovaným maďarským odberateľom v skutočnosti reálne nedošlo, čo malo za následok nesprávny postup správcu dane pri hodnotení dôkazov a ktorý je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Ďalej žalobca namietal, že v prípade zneužitia DPH v prípade podvodného konania súvisiacim s DPH, je to práve správca dane, ktorý musí bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že preverovaný daňový subjekt sa na takomto konaní úmyselne zúčastnil, alebo že o ňom vedel alebo že o ňom mohol vedieť, inak nemôže byť daňovému subjektu právo na nadmerný odpočet odopreté. Mal za
to, že uvedené skutočnosti musí správca dane preukázať bez akýchkoľvek pochybností. Zdôraznil, že žiadna taká skutočnosť pritom nevyplýva ani z administratívneho spisu. Namietal, že správca dane ako aj žalovaný nesprávne vyhodnotili dôkazy jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach, prijali nesprávne závery a nedôvodne neuznali oslobodenie od dane v zmysle ust. § 43 zákona o DPH. Žalobca považoval záver správcu dane ako aj žalovaného o jeho neoprávnenosti nároku za nesprávny a zastával názor, že splnil všetky formálne i materiálne podmienky na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu (ust. § 43 zákona o DPH). 84. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením a to zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia. Trval na všetkých skutočnostiach uvedených v napadnutom rozhodnutí v spojení s prvostupňovým rozhodnutím s tým, že v jeho odôvodnení sa v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím boli vydané v súlade so zákonom a v nadväznosti na nižšie uvedené skutočnosti navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. 85. Rámcovo je možné vymedziť, že žalovaný ako odvolací orgán konštatoval vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktorý po vykonanom dokazovaní určil rozdiel dane žalobcovi ako daňovému subjektu dane v sume XXX XXX eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012, nakoľko mu nepriznal nadmerný odpočet DPH uplatnený za mesiac marec 2012 v sume XXX XXX,XX eura a za rovnaké zdaňovacie obdobie (marec 2012) mu vyrubil daň v sume XX XXX,XX eura. 86. V konaní nebolo sporné uzatvorenie zmlúv s maďarskými odberateľmi Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft. ani že, prípadné nedostatky resp. užší rozsah zmlúv s týmito odberateľmi oproti štandardným zmluvám žalobcu s odberateľmi, s ktorými mal žalobca nadviazanú dlhšiu spoluprácu, nemajú za následok neplatnosť týchto zmlúv a ktoré ani podľa správneho súdu nemožno vyhodnotiť ako fiktívne alebo formálne/neexistujúce zmluvy, t.j. že existencia deklarovaného tovaru, zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar, preprava tovaru na územie Maďarska a jeho prevzatie odberateľom nebola reálna. 87. Správny súd posudzoval, či daňová kontrola bola vykonaná zákonným spôsobom v zákonnej lehote, t. j. či jej dlhodobé prerušenie (na viac ako dva roky) bolo zákonné a teda, či Protokol z daňovej kontroly bol získaný ako relevantný dôkaz. Ďalej správny súd v nadväznosti na uvedené posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil u správcu dane, t.j. či obchodné transakcie deklarované v dodávateľských faktúrach, ktoré predložil žalobca správcovi dane za účelom priznania nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012 sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne podmienky na oslobodenie od dane podľa ust. § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH. V kontexte na uvedené skutočnosti, správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nepostačujúce na riadne posúdenie veci, či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia (ako aj prvostupňového rozhodnutia), je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a či došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom, verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 88. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu. 89. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane začal vykonávať u žalobcu ako u daňového subjektu daňovú kontrolu dňa 28.04.2014 v zmysle oznámenia o daňovej kontrole č. 9900432/5/1165249/2014/BalB zo dňa 27.03.2014 a ktorá bola prerušená odo dňa 17.12.2014 na základe rozhodnutia o prerušení kontroly č. 9900432/5/5417457/2014/BalB zo dňa 15.12.2014 a to až do 20.01.2017 s tým, že správca dane pokračoval v jej výkone v zmysle zaslaného oznámenia žalobcovi č. 100141656 zo dňa 23.01.2017. Ďalej správny súd zistil, že žalobca za zdaňovacie obdobie marec 2012 deklaroval dodanie tovaru (mlieka) pre maďarských odberateľov obchodné spoločnosti - Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft. konateľom, ktorých bol v tom čase E. K.. Zároveň mal správny súd zistené, že správca dane zaslal do Maďarska žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií č. 9900432/5/5402758/2014/BalB zo dňa 11.12.2014 a zo dňa 10.07.2015 a to účelom preverenia skutočností, súvisiacich s obchodmi, ktoré deklaroval žalobca ako platiteľ v kontrolovanom zdaňovacom období (marec 2012) týkajúcich sa dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu, s oslobodením od dane podľa ust. § 43 zákona o DPH maďarským odberateľom - obchodným spoločnostiam Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft, s tým, že mu bola doručená konečná odpoveď č. 124301/2016 z ktorej vyplýva, že uvedené obchodné spoločnosti Comas Hungary Kft., Sulfio 2012 Kft. a FRESCO TEAM Kft. nepriznali nadobudnutie tovaru od žalobcu v daňovom priznaní v príslušných zdaňovacích obdobiach, pričom princíp dodávok tovaru bol obdobný u všetkých troch maďarských spoločností.
90. K námietke žalobcu, že vykonaná daňová kontrola bola nezákonná, nakoľko presiahla zákonom určenú dobu trvania jeden rok od jej začiatku, správny súd uvádza, že v konaní bolo nesporné, že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu vyžiadania medzinárodnej daňovej informácie podľa Nariadenia č. 904/2010 zo 07.10.2010. Správny súd mal v konaní preukázané, že daňová kontrola začala dňa 28.04.2014 v zmysle oznámenia o daňovej kontrole č. 9900432/5/1165249/2014/BalB zo dňa 27.03.2014 a bola prerušená odo dňa 17.12.2014 na základe rozhodnutia o prerušení kontroly č. 9900432/5/5417457/2014/BalB zo dňa 15.12.2014 a to až do 20.01.2017, t.j. do doby pominutia dôvodov jej prerušenia, kedy následne správca dane ďalej pokračoval v jej výkone zaslaným oznámením č. 100141656 zo dňa 23.01.2017 žalobcovi ako daňovému subjektu. V konaní nebolo sporné, že daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia Protokolu z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie žalobcovi a to dňa 29.05.2017. Správny súd má za to, že počas prerušenia kontroly lehoty na výkon daňovej kontroly podľa ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynuli, keďže správca dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie skutkového stavu a určenie dane súvisiace s vykonávanou daňovou kontrolou v súlade s ust. § 61 Daňového poriadku. Správny súd zastáva názor, že lehoty v zmysle Nariadenia č. 904/2010 zo 07.10.2010, sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Správny súd má za to, že skutočnosť, že trojmesačná lehota v zmysle Nariadenia č. 904/2010 zo 07.10.2010 na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (viď zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016), právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019 (sťažovateľ HYDINA SK s.r.o., Slavkovská cesta 54/1468, Kežmarok). Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý rozhodol rozsudkom zo dňa 30.09.2021 vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.03.2020, doručený Súdnemu dvoru EÚ dňa 29.04.2020, a ktorý sa týkal výkladu článku 10 Nariadenia č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1), pričom tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou HYDINA SK s.r.o. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky vo veci daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania DPH v súvislosti s dodaním tovaru. SD EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v Nariadení č. 904/2010 zo 07.10.2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií. Správny súd poukazuje na čl. 5 uvedeného rozhodnutia SD EÚ, kde sa uvádza, že: „Čl. 10 uvedeného nariadenia stanovuje: „Žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac“. „Podľa článku 11 tohto istého nariadenia: „V niektorých osobitých kategóriách prípadov si môže žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10“. Ďalej správny súd poukazuje na článok 43 uvedeného rozhodnutia SD EÚ, kde sa uvádza: „Okrem toho toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia tejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorý sa jej týka z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia“. SD EÚ (článok 44) v tejto rozhodol takto: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“ Z uvedeného rozhodnutia SD EÚ vyplýva jednoznačný záver, že prekročenie maximálnej dĺžky daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly na účely poskytnutia medzinárodných daňových informácií, nemôže spôsobiť nezákonnosť daňovej kontroly. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že správca dane pri výkone
daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku ako aj judikatúrou SD EÚ a preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 91. K námietke žalobcu, že Protokol z daňovej kontroly je nezákonný v dôsledku nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu jej trvania (predĺženia jej maximálnej dĺžky) správny súd uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedený záver, považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 92. K námietke žalobcu, že rozhodnutie správcu dane vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu, ktorý v súvislosti s ním uplatneným nárokom na oslobodenie tovaru od DPH z posudzovaných obchodných transakcií, ustálil, že zneužil systém DPH, t.j. práva EÚ s cieľom získať daňovú výhodu a teda, že nesplnil podmienky pre oslobodenie od DPH v zmysle ust. § 43 zákona o DPH, nakoľko k dodaniu tovaru (mlieka) reálne nedošlo, správny súd uvádza, že v nadväznosti na uvedené, preskúmaval otázku zákonnosti postupu správcu dane v procese hodnotenia dôkazov, t.j. skúmal, či bol tovar len formálne dodaný maďarským odberateľom obchodným spoločnostiam - Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft. a skutočnosť, či žalobca vedel alebo mal, resp. mohol vedieť o tom, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou fakturačného reťazca, v ktorom (údajne) dochádzalo k zneužitiu systému DPH, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou SD EÚ. Správny súd konštatuje, že zo svedeckých výpovedí jednotlivých vodičov kamiónov, ktorí vykonávali dodanie tovaru, vyplýva, že žalobcom dodávaný tovar (mlieko) dodali na žalobcom určené adresy na území Maďarska a odovzdali príjemcovi označeným na dodacích listoch a medzinárodných prepravných listoch (CMR) až po tom, ako im označený príjemca pečiatkou a podpisom na uvedených prepravných dokladoch potvrdil prevzatie tovaru. Uvedené skutočnosti bolo potvrdené E. K. (konateľom maďarských obchodných spoločností Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft.) a ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že o realizovaných obchodoch (dodávkach mlieka od žalobcu) vedel, ako aj že vykonával platby za dodaný tovar žalobcom na jeho bankový účet. V konaní mal správny súd preukázané, že správca dane v rámci hodnotenia dôkazov vyššie uvedené dôkazy vôbec nebral do úvahy a ani sa s nimi žiadnym spôsobom nevysporiadal. V dôsledku opomenutia týchto dôkazov potom správca dane nehodnotil tieto dôkazy vo vzájomnej súvislosti s ďalšími listinnými dôkazmi napr. dodacími listami a medzinárodnými prepravnými listami (CMR), na ktorých sú ako príjemcovia tovaru označení deklarovaní maďarskí odberatelia obchodné spoločnosti - Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft.. Ďalej mal správny súd mal preukázané z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, z Protokolu z daňovej kontroly ako aj z celkového obsahu administratívneho spisu, že správca dane z procesu hodnotenia dôkazov úplne vylúčil skutkové zistenia, ktoré sa bezprostredne týkajú rozhodujúcej skutkovej okolnosti, t.j. reálneho dodania tovaru žalobcom deklarovaným maďarským odberateľom a následkom tohto opomenutia potom nehodnotil tieto dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzal správca dane a na základe ktorých dospel k záveru, že k dodaniu tovaru nedošlo, sa však bezprostredne dodania tovaru ale ani jeho prevzatia deklarovanými maďarskými odberateľmi netýkajú a záver správcu dane je tak úplne odlišný od skutkového stavu vyplývajúceho z dôkazov, ktoré v rámci daňovej kontroly vykonal. Uvedený postup správcu dane pri hodnotení dôkazov odporuje ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku a uvedený skutkový záver o ktorý oprel svoje rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a v administratívnom spise. V dôsledku tejto vady v procesnom postupe dospel správca dane ako prvostupňový orgán k skutkovému záveru, ktorý je úplne odlišný od skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaných dôkazov. Nezákonný postup správcu dane pri hodnotení dôkazov mal za následok nesprávne zistený skutkový stav (čo namietal žalobca v odvolaní), a preto je jeho podľa názoru správneho súdu napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím nezákonné. Zároveň správny súd poukazuje na to, že žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť objednaný tovar reálne odovzdať kupujúcemu do jeho vlastných skladových priestorov (viď uznesenie ESD z 03.03.2004 vo veci Transport Service, C395/02, bod 26). Samotná vedomosť žalobcu o tom, že ním dodávaný tovar pre odberateľov obchodné spoločnosti
- Comas Hungary Kft. a Sulfio 2012 Kft., je predmetom ďalšieho predaja a teda, že je v dôsledku uvedeného žalobca zapojený do fakturačného reťazca nemá preňho žiadne (negatívne) právne dôsledky a to, za predpokladu, že pri vynaložení náležitej odbornej starostlivosti nevedel ani nemohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode, príp. na zneužití systému DPH. Správny súd má za to, že skutkový záver žalovaného, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že dodávky ním uskutočnené sú súčasťou obchodného reťazca v rámci ktorého, došlo k zneužitiu systému DPH, je nepreskúmateľný, nakoľko uvedené nevyplýva z vykonaného dokazovania orgánmi verejnej správy ako ani z ich správnych úvah. Z dikcie ust. § 43 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovar, ktorý je odoslaný alebo prepravený
z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca prevzal v skutočnosti tovar, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú jeho tvrdenie o tom, že predmetný tovar odoslal ním uvádzanej spoločnosti. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené odberateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky uvedené v ust. § 43 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf 17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení, je podmienkou pre jeho odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou Správny súd poznamenáva, že skutočnosť, že odberatelia žalobcu obchodné spoločnosti - Comas Hungary Kft. a spoločnosť Sulfio 2012 Kft., si nesplnili svoje daňové (prípadne aj iné) povinnosti voči štátu (Maďarskej republike), ešte nemôže založiť sankcie, ktoré boli vyvodené voči žalobcovi napadnutými rozhodnutiami, nakoľko nebolo preukázané, že o tejto skutočnosti mal vedomosť a preto ju nemohol ovplyvniť. Zároveň v nadväznosti na vyššie uvedené správny súd poukazuje na to, že pre správne právne posúdenie konania žalobcu v súvislosti s uplatnením oslobodenia tovaru od DPH z posudzovaných obchodných transakcií realizovaných vo vzťahu k deklarovaným maďarským odberateľom, ako zneužitia systému DPH, t. j. práva EÚ s cieľom získať daňovú výhodu, ako to kvalifikoval správca dane, je rozhodujúcou skutkovou otázkou, či žalobca tovar z tuzemska reálne dodal deklarovanému maďarskému odberateľovi, teda do iného členského štátu EÚ. Správca dane dospel k skutkovému záveru, že žalobca tovar reálne nedodal deklarovaným maďarským odberateľom a to do miesta uvedeného v kúpnej zmluve, ani na adresu sídla deklarovaného maďarského odberateľa resp. jeho skladu a tento odberateľ nemá žiadne miesto podnikania, nevykonáva žiadnu činnosť, nemá materiálne, ani personálne vybavenie, nepriznal nadobudnutie deklarovaného tovaru od žalobcu, neúčtoval o ňom, nepriznal jeho zaplatenie, ani nedošlo k jeho zdaneniu. Správny súd na základe uvedeného, považuje námietku žalobcu za dôvodnú. 93. K námietke žalobcu, že v prípade zneužitia DPH (ku ktorému podľa žalovaného došlo u maďarského odberateľa resp. odberateľov, teda nie uňho), resp. v prípade podvodného konania súvisiacim s DPH, je to práve správca dane, ktorý musí bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že preverovaný daňový subjekt (žalobca) sa na takomto konaní úmyselne zúčastnil, alebo že o ňom vedel alebo že o ňom mohol vedieť, inak nemôže byť daňovému subjektu (žalobcovi) právo na nadmerný odpočet odopreté, správny súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom žalobcu, že v prípade zneužitia práva je dôkazné bremeno v zmysle ust. § 3 ods. 5 Daňového poriadku len na správcovi dane. V danom prípade, správca dane v rozhodnutí neuviedol žiaden relevantný dôkaz na základe ktorého dospel k záveru, že jediným dôvodom uvedených obchodných transakcií žalobcu bolo získanie daňovej výhody. Správny súd na základe uvedeného, považuje túto námietku žalobcu za dôvodnú. 94. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd podľa ust. § 191 ods. 1 písm. d/ SSP (z dôvodu nepreskúmateľnosti skutkových záverov orgánov verejnej správy), podľa ust. § 191 ods. 1 písm. e/ SSP (z dôvodu nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení), rozhodnutie žalovaného zrušil a súčasne podľa ust. § 191 ods. 3 písm. a/ SSP zrušil na návrh žalobcu aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy. O vrátení veci na ďalšie konanie žalovanému súd rozhodol podľa ust. § 191 ods. 4 SSP. 95. V ďalšom konaní žalovaný vo veci rozhodne v súlade s právnym názorom správneho súdu a vyhodnotí dôkazy, t.j. zistenia, ktoré sa bezprostredne týkajú rozhodujúcej skutkovej okolnosti, t.j. reálneho dodania tovaru žalobcom deklarovaným maďarským odberateľom a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi. Zároveň sa žalovaný riadne vysporiada so všetkými námietkami
žalobcu. Žalovaný nové rozhodnutie náležite odôvodní (skutkovo aj právne) a to tak, aby boli jeho závery preskúmateľné. 96. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal vo veci plný úspech. Podľa ust. § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 97. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.