Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 553/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

o prijatej sťažnosti J. E., Česká republika, zastúpeného advokátkou Mgr. M. O., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -43 z 19. apríla 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo J. E. podľa a právo podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -43 z 19. apríla 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -43 z 19. apríla 2012 z r u š u j e

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. E. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré

j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. J. E. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom

tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. A. O., B., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012

doručená sťažnosť J. E., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

Mgr. M. O., B., ktorou namieta porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -43 z 19. apríla 2012

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Dňa 20. decembra 2011 podal sťažovateľ na Krajskom súde v Bratislave žalobu

podľa ) proti nečinnosti orgánu verejnej správy... Obvodného

pozemkového úradu v Bratislave... (ďalej len „OPÚ BA“). O... žalobe bolo rozhodnuté

uznesením porušovateľa č. k. -43 zo dňa 19. apríla 2012, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 4. mája 2012.

V odôvodnení predmetného rozhodnutia porušovateľa sa uvádza, že „Podľa

uznesenia Najvyššieho súdu SR : „Súd, ktorý je príslušný rozhodovať o návrhu

proti nečinnosti správneho orgánu musí splnenie podmienok podľa

posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu, rešpektujúc účel tohto

právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej

práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej

správy v konkrétnom konaní.““... To isté rozhodnutie Najvyššieho súdu... je uvedené aj

na strane 4... na ktorý nadväzuje záver súdu o tom, že v reštitučnom konaní vedenom pred

OPÚ BA nejde zo strany OPÚ BA pri jeho nečinnosti o svojvôľu správneho orgánu,

nakoľko táto situácia je spôsobená vážnymi objektívnymi dlhotrvajúcimi dôvodmi, ktorých

riešenie nespadá pod právomoc OPÚ BA, na základe čoho dospel senát porušovateľa

k záveru, že žaloba sťažovateľa nie je dôvodná a preto ju zamietol.»

Podľa sťažovateľa je uznesenie krajského súdu «... arbitrárne, svojvoľné a nie je

náležite zdôvodnené, čím je porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa článku

46 odsek 1 SR... Porušovateľ... rozhodol arbitrárne bez toho, aby svoje rozhodnutie

riadne odôvodnil a právne kvalifikoval odkazom na príslušnú právnu normu. Odkaz

uvedený v odôvodnení na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. je úplne

nenáležitý, nakoľko nejde o judikát publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí. Navyše

v tomto rozhodnutí ide po vecnej stránke o úplne iný prípad a vôbec nie je zrejmé,

na podporu ktorého záveru súdu uvedeného v rozhodnutí má predmetný odkaz slúžiť...

rozhodnutie porušovateľa sa nevenovalo argumentom sťažovateľa uvedeným v žalobe

(nečinnosť správneho orgánu spočívajúca v tom, že za posledné cca 4 roky nebol v konaní

urobený žiadny úkon – ako svojvoľná a neudržateľná preto vyznieva argumentácia

porušovateľa uvedená v odôvodnení predmetného rozhodnutia, keď v na str. 4 odsek druhý

uvádza, že odporca OPÚ BA bol počas celého správneho konania činný a s navrhovateľom

komunikoval prostredníctvom korešpondencie – jediná korešpondencia za posledné 4 roky

bola jeho odpoveď na žiadosti sťažovateľa o informácie, či už bol spis pridelený niektorému

zo zamestnancov na vybavenie, resp. odpovede na sťažnosti sťažovateľa na nečinnosť; iná

korešpondencia zo strany OPU BA nie je), nevysporiadalo sa s nimi a v súvislosti

s argumentáciou súdu nie je uvedené, prečo v tomto prípade neplatí všeobecná

zodpovednosť orgánu verejnej správy prijať také organizačné a personálne opatrenia, ktoré

zabezpečia plnenie jeho úloh v súlade s povinnosťami, ktoré mu ukladá zákon... Nakoniec aj

Krajský pozemkový úrad v Bratislave (ďalej len „KPÚ BA“) vo svojej odpovedi

na sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní... konštatoval, že sťažovateľovu sťažnosť

považuje za opodstatnenú a uložil OPU BA povinnosti podľa § 19 odsek 1) písm. i) zákona

o sťažnostiach, ktoré mal žalovaný splniť do 2. augusta 2011... OPÚ BA napriek tomu

dodnes v predmetnom reštitučnom konaní nevykonal žiadne úkony týkajúceho sa merita

veci, dokonca vec vyše roka nie je pridelená žiadnemu zamestnancovi na vybavenie a teda

vo veci nerozhodol. Zákonným opatrením proti nečinnosti orgánu verejnej správy je práve

podanie žaloby podľa ustanovenia , ktorá má byť účinným právnym

prostriedkom ochrany základného práva uvedeného v článku 48 odsek 2 SR, ale

porušovateľ svojim rozhodnutím túto možnosť sťažovateľovi zmaril a podporil, resp. odobril

tak stav, ktorý je v príkrom rozpore so zákonnou normou (

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov), ktorá zabezpečuje

SR, a svoje rozhodnutie ako také náležíte neodôvodnil. Extrémne

dlhé obdobie nečinnosti OPÚ BA bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať

za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré je z ústavnoprávneho aspektu neospravedlniteľné

a netolerovateľné, keďže svojimi dôsledkami môže nadobudnúť charakter odopretia

spravodlivosti (denegatio iustitiae; pozri ).».

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 20 000 € sťažovateľ odôvodnil „... trvajúcim pocitom právnej neistoty, poníženosti

a nedôvery v spravodlivé konanie a rozhodovanie v jeho veci. Z dôvodu neúmerne

zdĺhavého postupu OPÚ BA trpí sťažovateľ pocitmi márnosti a nespravodlivosti

sprevádzajúcimi porušovanie jeho základné práva na spravodlivé konanie a bez zbytočných

prieťahov uvedomujúc si, že toto porušovanie základného práva nie je možné dostatočne

vykompenzovať len konštatovaním porušenia týchto jeho základných práv. Naviac

porušovateľ svojim arbitrárnym rozhodnutím podporil pretrvávajúci stav prieťahov

a porušovania jeho základného práva garantovaného mu SR, absentuje tu úkon

súdu smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza,

čo sťažovateľ pociťuje ako krivdu. Porušenie tohto základného práva je zvýraznené tým, že

ide o konanie, pri ktorom by sa dalo predpokladať, že dôjde k odstráneniu a náprave krívd,

na odstránenie ktorých bol reštitučný zákon prijatý. Dobu 20 rokov trvajúceho reštitučného

konania už sťažovateľ považuje za ďalšiu krivdu, nakoľko nevie, či dôjde alebo nedôjde

k uspokojeniu jeho majetkových nárokov, ktoré súvisia s odňatým vlastníctvom

nehnuteľností patriacich jeho rodine. Tento zásah do práva sťažovateľa nie je možné

odčiniť a vrátiť ušlé roky prežitých psychických útrap do pôvodného stavu.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

„1) deklaroval porušenie základných ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa článku 46 odsek 1 SR a podľa článku 36 odsek 1 Listiny základných práv

a slobôd, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2

SR a právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote podľa článku 6

odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom (správne má

byť uznesením, pozn.) Krajského súdu v Bratislave č. k. -43 zo dňa 19. apríla

2012;

2) zrušil rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Krajského súdu v Bratislave

č. k. -43 zo dňa 19. apríla 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

3) priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,- €,

ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia;

4) priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyčíslenia a uložil

Krajskému súdu v Bratislave povinnosť uhradiť ich na účet Mgr. A. O., advokátky,

vedený v... do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. -13 zo 7. novembra 2012 sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej

časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského

súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

podaním sp. zn. Spr. 3578/12 z 30. novembra 2012 doručeným ústavnému súdu 7. decembra

2012, v ktorej uviedol: „Prípisom 20 dňa 21. 11. 2012, som požiadal JUDr. N. M.,

predsedníčku senátu 1 S, o vyjadrenie k predmetnej sťažnosti sťažovateľa; toto písomné

vyjadrenie mi bolo predložené dňa 29. 11. 2012.

Menovaná predsedníčka senátu vo vyjadrení uviedla, že vec sp. zn. bola

na Krajský súd v Bratislave podaná dňa 20. 12. 2011, ako žaloba proti nečinnosti orgánu

verejnej správy. Po vyjadrení žalovaného zo dňa 09. 02. 2012, tunajší súd uznesením zo dňa

19. 04. 2012, žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Predsedníčka senátu tiež poukázala na odôvodnenie rozhodnutia tunajšieho súdu

č. k. -43 zo dňa 19. 04. 2012, v ktorom senát 1 S podrobne zdôvodnil dôvody

zamietnutia návrhu.“ Predseda krajského súdu zároveň uviedol, že netrvá na ústnom

pojednávaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2012

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní

pred ústavným súdom.

Pre overenie dôvodnosti tvrdenia sťažovateľa si ústavný súd vyžiadal aj spis

Obvodného pozemkového úradu v Bratislave (ďalej len „obvodný úrad“) č. 1720/1992.

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstatou sťažnosti sú dve zásadné námietky sťažovateľa vo vzťahu k odôvodneniu

uznesenia krajského súdu.

Prvou námietkou je tvrdenie, že uznesenie krajského súdu „sa nevenovalo

argumentom sťažovateľa uvedeným v žalobe (nečinnosť správneho orgánu spočívajúca

v tom, že za posledné cca 4 roky nebol v konaní urobený žiadny úkon)“. Druhou námietkou

sťažovateľ poukazuje na to, že v uznesení krajského súdu nie je uvedené, prečo v prípade

obvodného úradu „neplatí všeobecná zodpovednosť orgánu verejnej správy prijať také

organizačné a personálne opatrenia, ktoré zabezpečia plnenie jeho úloh v súlade

s povinnosťami, ktoré mu ukladá zákon“.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom

zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia

musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1

dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument,

pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

[vrátane (ďalej len „OSP“)] s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery

všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp. svojvoľné

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval

uznesenie krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa podľa .

Sťažovateľ 20. decembra 2011 podal krajskému súdu žalobu podľa proti

nečinnosti orgánu verejnej správy – obvodnému úradu, ktorou sa domáhal, aby krajský súd

nariadil obvodnému úradu konať a rozhodnúť vo veci vedenej pod sp. zn. 1720/92 do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia (ďalej len „žaloba“). Žalobu sťažovateľ odôvodnil

tým, že obvodný úrad v jeho reštitučnej veci, resp. jeho právneho predchodcu J. E., od

30. decembra 1992 nerozhodol, pričom uviedol, že za posledných 6 rokov neboli obvodným

úradom vykonané žiadne úkony.

Uznesením krajského súdu bola žaloba zamietnutá. V odôvodnení uznesenia krajský

súd uviedol: «Z administratívneho spisu súd zistil, že dňa 30. 12. 1992 bol A. E., J. E. a T.

E. uplatnený reštitučný nárok na bývalom Pozemkovom úrade B. v katastrálnom území D.

Po zániku pozemkových úradov v roku 1996 bol spis pridelený Okresnému úradu Bratislava

IV, ktorý schválil dohodu rozhodnutím č. 97/00322 medzi žiadateľmi a Družstvom

podielnikov D. na vydanie nehnuteľností PK nachádzajúcich sa v katastrálnom území D.

Dňa 17. 5. 1999 Okresný úrad vydal rozhodnutie č. 1720/92 zn. 662/99-10/J07 s

nadobudnutím právoplatnosti dňa 7. 7. 1999 s tým, že týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté o

častiach pôvodných PK parciel v katastrálnom území D. Dňa 23. 5. 2003 rozhodnutím č.

1720/92 zn. 601/03-10/J07 Okresný úrad povolil obnovu konania vo veci rozhodnutia č.

97/00322. Pozemkové úrady boli opätovne zriadené v roku 2004 a teda spis bol

delimitovaný na Obvodný pozemkový úrad. Od roku 2005 až do 7. 12. 2011 prebiehala

medzi navrhovateľom a odporcom písomná korešpondencia týkajúca sa predmetu konania.

Dňa 18. 5. 2011 podal navrhovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní, nakoľko podľa jeho

názoru nebolo za posledných 5 rokov vykonané žiadne úkony. Prešetrením tejto sťažnosti

bolo zo strany odporcu zistené, že v čase prešetrovania sťažnosti nie je vec právoplatne

skončená, čím došlo zo strany odporcu k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 3 a § 49 ods. 1 a 2

Správneho poriadku a v závere odporca vyhodnotil sťažnosť navrhovateľa za opodstatnenú.

Z oznámenia odporcu Krajskému pozemkovému úradu v Bratislave dňa 1. 8. 2011 súd zistil,

že odporca v prijatých opatreniach ku sťažnosti navrhovateľa uviedol, že vec je nevybavená

v dôsledku nízkeho personálneho stavu.

Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci

( ) bez nariadenia pojednávania podľa návrh

na začatie konania o nečinnosti orgánu verejnej správy a dospel k záveru, že návrh je

nedôvodný a preto ho podľa veta štvrtá zamietol.

Podľa , fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil

povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak

navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa , súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak

súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,

v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej

správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy sa začína podaním žaloby, ktorá

musí obsahovať tvrdenie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Nečinnosť je

v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie,

aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal

a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí predpísaných úkonov (napr.

vykonávanie úkonov bez vedomia účastníkov, opomenutie predvolať účastníka) alebo

v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych úkonov) pri postupe správneho orgánu, ale

môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok

právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom

v spise a pod.

Povinnosťou navrhovateľa, ktorú musí v návrhu uviesť, je odôvodnenie jeho

tvrdenia, prečo by mal orgán verejnej správy konať, tzn. z ktorého ustanovenia slovenského

právneho poriadku vyplýva tomuto orgánu verejnej správy takáto pôsobnosť a právomoc,

prípadne vecná a miestna príslušnosť pre vybavenie danej veci a následne aj povinnosť

vykonať požadovanú činnosť, a prečo sa navrhovateľ domnieva, že mu svedčí právo

požadovať takéto konanie od orgánu verejnej správy, resp. prečo činnosť, ktorú doteraz

orgán verejnej správy vykonal, možno kvalifikovane označiť ako nečinnosť. Všetky uvedené

závery sú významovo obsiahnuté vo výklade rozsahu slovného spojenia „nekonanie bez

vážneho dôvodu“ spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR : „Súd, ktorý je príslušný

rozhodovať o návrhu proti nečinnosti správneho orgánu musí splnenie podmienok podľa

posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu,

rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej

ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou

orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní.“

Účelom v platnom znení je zmiernenie následkov niektorých

majetkových krívd z obdobia rokov 1948 až 1990, obnovenie pôvodných vlastníckych

vzťahov k pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach. Pri

výklade ustanovenia § 1 citovaného zákona o rozsahu pôsobnosti tohto zákona, je potrebné

mať na zreteli záujem oprávnených osôb, pokiaľ uplatnili výzvou nárok na vydanie veci,

pôdy, budov a stavieb patriacich k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, ak sa obrátili

na organizácie, o ktorých podľa objektívnych hľadísk boli presvedčené, že ich majetok držia

a to v lehotách uvedených v . Krajský súd v Bratislave k interpretácii

uvádza, že aj v tomto prípade sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa

demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových

a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd

zo strany štátu. Štát a jeho orgány ako aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa

tohto zákona v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských

právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza

zo skutočnosti, že zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov

niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si

bol vedomý, že odstránenie všetkých krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len

s nápravou krívd niektorých.

V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. súd danú vec posúdil individuálne

podľa okolností prípadu a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ má nárok

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v súlade s SR, avšak tieto

prieťahy nespôsobil odporca. Odporca počas celého správneho konania bol činný

a s navrhovateľom komunikoval prostredníctvom korešpondencie. Pri reštitučných

nárokoch ide o značne rozsiahlu agendu, ktorá je zložitá a časovo náročná a vzhľadom na

počet zamestnancov (4), nie je objektívne možné rozhodnúť v zákonom stanovenej lehote

tak, ako to ustanovuje Správny poriadok, nakoľko na jedného zamestnanca pripadá cca 900

spisov. V predmetnom konaní nejde o svojvôľu správneho orgánu. Táto situácia je

spôsobená vážnymi a objektívnymi dlhotrvajúcimi dôvodmi (nízky počet zamestnancov),

ktorých riešenie (navýšenie počtu zamestnancov) nespadá pod právomoc odporcu.

S poukazom na uvedené dospel senát Krajského súdu v Bratislave k záveru, že návrh nie je

dôvodný, a preto ho podľa veta štvrtá zamietol.»

Ústavný súd sa stotožňuje s prvou námietkou sťažovateľa, že krajský súd sa

nevenoval jeho argumentom v žalobe o tom, že obvodný úrad nevykonal za posledné 4 roky

žiadne úkony.

Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd z administratívneho spisu zistil,

že „od roku 2005 až do 7. 12. 2011 prebiehala medzi navrhovateľom a odporcom písomná

korešpondencia týkajúca sa predmetu konania“, pričom v závere uznesenia krajský súd

skonštatoval, že „Odporca bol počas celého správneho konania činný a s navrhovateľom

komunikoval prostredníctvom korešpondencie.“. Ústavný súd z vyžiadaného spisu

obvodného úradu sp. zn. 1720/1992 zistil, že je pravda, že obvodný úrad komunikoval

so sťažovateľom prostredníctvom korešpondencie. Je však potrebné zdôrazniť, že podania

adresované obvodným úradom sťažovateľovi minimálne od roku 2007 boli výlučne

reakciou na sťažovateľove žiadosti a v mnohých prípadoch až prosby o konanie vo veci.

Obvodný úrad vo svojich podaniach iba opakovane sťažovateľovi oznamoval, že v jeho veci

ešte rozhodnuté nebolo, resp. že vec nebola na rozhodnutie pridelená žiadnemu

zamestnancovi, t. j. nevykonal žiadny úkon smerujúci ku meritórnemu rozhodnutiu vo veci

sťažovateľa.

Krajský súd napriek tvrdeniu sťažovateľa obsiahnutému v žalobe, že obvodný úrad

počas 4 rokov nevykonal žiadny úkon, pričom ide o nosný dôvod celej žaloby, iba

skonštatoval, že obvodný úrad komunikoval so sťažovateľom prostredníctvom

korešpondencie, pričom neuviedol, čoho sa korešpondencia týkala a či túto korešpondenciu

možno posúdiť ako úkony orgánu verejnej správy, ktoré smerovali a boli nevyhnutné

pre meritórne rozhodnutie vo veci sťažovateľa a či nešlo iba o úkony, ktoré boli pre

rozhodnutie vo veci bez právneho významu.

Orgán verejnej správy koná spôsobom ustanoveným zákonom iba vtedy,

ak vykonáva úkony, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie vo veci, s ktorou sa na nich účastník

správneho konania obrátil.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd dospel k rozhodnutiu bez toho, aby sa

v odôvodnení svojho uznesenia vysporiadal s rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ

pre toto rozhodnutie, preto ide o rozhodnutie arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa je potrebné poukázať na to, že záver

krajského súdu, že žaloba sťažovateľa podľa nie je dôvodná, pretože

„... na jedného zamestnanca pripadá cca 900 spisov... situácia je spôsobená vážnymi...

dôvodmi (nízky počet zamestnancov), ktorých riešenie nespadá do právomoci odporcu“,

je v rozpore s nasledovnou judikatúrou ústavného súdu:

„Ústava SR dáva prostredníctvom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov osobe prísľub, že jej právna neistota sa odstráni rozhodnutím príslušného štátneho

orgánu v primeranom čase. Uplatnenie tohto práva nemôže byť v súlade s SR

zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty.“ ().

„Otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú podstatné

pre posúdenie toho, či došlo k neodôvodeným prieťahom v konaní a ich zodpovedanie

a objasnenie môže pomôcť iba pri hľadaní príčin prieťahov v rámci súdu.“ ()

„Ani veľký počet vecí v súdnom oddelení, ani dočasné pridelenie sudkyne na vyšší

súd nemôže považovať za takú okolnosť, ktorá zbavuje súd uloženej povinnosti

postupovať v občianskom súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (,

).“ ().

„Námietka nedostatočného počtu sudcov rovnako ako námietka veľkého množstva

nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali

zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana,

ktorý sa naň obrátil.“ ().

„... námietka okresného súdu spočívajúca v odvolávaní sa na veľký počet

nevybavených vecí v oddelení 12 C nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo

znižovala zodpovednosť okresného súdu za prerokovanie veci a rozhodovanie bez

zbytočných prieťahov.“ ().

„... nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj

skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže zabezpečiť priemerný počet sudcov

alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie stavu

právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práv na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.“ (, ).

Už citovaná judikatúra je obsiahnutá v nálezoch ústavného súdu, ktorými ústavný

súd rozhodoval o sťažnostiach na prieťahy v konaniach pred všeobecnými súdmi. Nie je

však žiadny dôvod, aby nečinnosť súdov a orgánov verejnej správy bola posudzovaná podľa

odlišných kritérií, a preto je táto judikatúra v plnom rozsahu aplikovateľná i pri posudzovaní

namietanej nečinnosti orgánov verejnej správy.

Pokiaľ krajský súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , podľa ktorého „súd... musí splnenie podmienok podľa § 250t ods. 1

posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu“, ústavný súd

uvádza, že s takýmto názorom sa v plnom rozsahu stotožňuje. Na tomto mieste je však

potrebné uviesť, že rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní individuálnych okolností

konkrétneho prípadu sú skutkové zistenia týkajúce sa veci sťažovateľa, a to jej zložitosti

po skutkovej a právnej stránke, správanie sťažovateľa, resp. činnosť samotného orgánu

verejnej správy. Nedostatky v oblasti finančného zabezpečenia, materiálneho vybavenia,

či personálneho vybavenia orgánu verejnej správy nie sú pri posudzovaní nečinnosti orgánu

verejnej správy relevantné a nie je možné nimi nečinnosť orgánu verejnej správy

ospravedlňovať.

Záver krajského súdu, že vo veci sťažovateľa nie je možné rozhodnúť

pre nedostatočný počet zamestnancov obvodného úradu, je nielen v rozpore s už citovanou

judikatúrou ústavného súdu, ale navyše aj s názorom, ktorý krajský súd v uznesení vyslovil,

keď uviedol, čo je potrebné považovať za nečinnosť orgánu verejnej správy.

Konanie orgánu verejnej správy, ktorý nevykonal žiadny úkon smerujúci

ku konečnému rozhodnutiu vo veci sťažovateľa a počas štyroch rokov iba opakovane

na základe mnohých žiadostí sťažovateľa ako účastníka správneho konania o rozhodnutie

v jeho veci, resp. o oznámenie komu bola vec pridelená na rozhodnutie, sťažovateľovi iba

oznamuje, že pre nedostatok pracovníkov obvodného úradu vec nebola na rozhodnutie

nikomu pridelená, je potrebné hodnotiť ako nečinnosť orgánu verejnej správy. Nedostatočné

personálne obsadenie obvodného úradu nie je vážnym dôvodom, ktorým možno nečinnosť

orgánu verejnej správy ospravedlniť.

Ústavný súd konštatuje, že v citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu boli vyvodené závery, ktoré sú arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v a jeho práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa , ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil

napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Krajský súd bude

v súlade s ustanovením viazaný právnym názorom

ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru

nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia

, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky

okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na intenzitu porušenia a význam

konania pre sťažovateľa považuje za primerané v sume 2 000 €.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to po 127,16 € za 2 úkony

právnej služby a režijný paušál 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 269,58 € . Vzhľadom

na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľom DPH, ústavný súd sumu 269,58 €

zvýšil o DPH vo výške 20 %, t. j. 53,92 €. Spolu tak ústavný súd priznal sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013