Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6S-187-2018.pdf
PDF · 196.29 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/187/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Valérie Žiliakovej, v právnej veci žalobcu: AGRO TAMI, a.s., so sídlom Cabajská 10, 950 22 Nitra, IČO: 36 467 430, zastúpený Advokátka kancelária FARDOUS PARTNERS, s.r.o., so sídlom Hlavná 6, 927 01 Šaľa, IČO: 47 241 543, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 101705017/2018 zo dňa 03.09.2018, jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Číslo: 101705017/2018 zo dňa 03.09.2018 ako aj rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty Číslo: 100288517/2018 zo dňa 05.02.2018 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I. Rozhodnutia správnych orgánov.
1.Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty na základe zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „DP“) a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoDPH“) vydal rozhodnutie Číslo: 100288517/2018 zo dňa 05.02.2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 DP, určil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 v sume XXX.XXX,XX EUR a nadmerný odpočet nepriznal v sume XXX.XXX,XX EUR a vyrubil daň v sume XXX.XXX,XX EUR (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).
2. Žalobca sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolal a žalovaný, ako orgán druhého stupňa vydal rozhodnutie Číslo: 101705017/2018 zo dňa 03.09.2018, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
II. Žaloba.
3. V zákonnej lehote žalobou zo dňa 05.11.2018, doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.11.2018 sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného Číslo: 101705017/2018 zo dňa 03.09.2018,
ako aj prvostupňového rozhodnutia Číslo: 100288517/2018 zo dňa 05.02.2018, ktoré žiada v zmysle § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie ako aj náhradu trov konania.
4. Žalobca namieta nezákonnosť protokolu a nezákonnosť kontroly keď uviedol, že kontrola začala dňa 28.04.2014 v zmysle Oznámenia o daňovej kontrole č. 9900432/5/1165249/2014/BalB zo dňa 27.03.2014, ktorá bola prerušená dňa 17.12.2014 v zmysle rozhodnutia o prerušení kontroly č. 9900432/5/5417457/2014/BalB zo dňa 15.12.2014, a bola prerušená do dňa 20.01.2017, kedy správca dane obdržal poslednú odpoveď na medzinárodné vyžiadanie informácií (ďalej len „MVI dožiadanie“), čo správca dane oznámil žalobcovi Oznámením č. 100141656 zo dňa 23.01.2017. Daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie dňa 29.05.2017. Žalobca citoval zákonné ust. § 46 ods. 10 prvú vetu a druhú vetu DP, § 61 ods. 1 písm. b) a § 61 ods. 5 DP a konštatoval, že predmetná kontrola trvala 1.128 dní, z čoho bola celkovo prerušená cca 766 dní, takže kontrola trvala viac ako 3 roky, čo je viac ako 3-násobok zákonom maximálne povolenej doby 1 roka na výkon kontroly, pričom kontrola bola prerušená viac ako 2 roky. S poukazom na uvedené má žalobca zato, že došlo k významnému zásahu do práv žalobcu, keďže zákonodarca obmedzil maximálnu možnú dobu trvania daňovej kontroly na dobu 1 roka. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 688/2014-19 zo dňa 04.02.2015, kde ústavný súd uviedol: „Ústavný súd konštatuje, že ani právne či skutkovo sebenáročnejší spor nesmie trvať v právnom štáte takú dlhú dobu. Časový horizont, kedy sa účastníkovi konania dostáva konečného rozhodnutia vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou merítok celkovej spravodlivosti podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Čím je tento časový horizont dlhší, tým viac sa rozostrujú kontúry spravodlivosti ako v očiach dotknutých účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a právo, čo je základnou podmienkou pre fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu. Ignorovanie týchto princípov konajúcou sudkyňou malo za následok porušenie práva na fair proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) v jeho časovej dimenzii.“ Rovnako dal do pozornosti aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 553/2012 zo dňa 16.01.2013, kde ústavný súd uviedol: „Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutá v nálezoch, ktorými rozhodoval o sťažnostiach na prieťahy v konaniach pred všeobecnými súdmi, je v plnom rozsahu aplikovateľná i pri posudzovaní namietanej nečinnosti orgánov verejnej správy.“ Žalobca tiež poukázal na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Ústavy SR.
5. V súvislosti s legitimitou prerušenia daňovej kontroly poukázal žalobca na rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/34/2014-168 zo dňa 18.05.2015 v spojení s opravným uznesením sp.zn. 14S/34/2014-189 zo dňa 20.07.2015, sp.zn. 14S/32/2014-187 zo dňa 18.05.2015 v spojení s opravným uznesením sp.zn. 14S/32/2014-208 zo dňa 16.07.2015, sp.zn. 14S/38/2014-160 zo dňa 18.05.2015 v súvislosti s opravným uznesením sp.zn. 14S/38/2014-181 zo dňa 16.07.2015, ktoré boli vydané vo veci žalôb proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy (nezákonne dlho vykonávaným daňovým kontrolám), v ktorých správny súd konštatoval: „V súvislosti so slovným spojením pominutia dôvodov pre ktoré došlo k prerušeniu daňovej kontroly treba poukázať na ust. § 61 ods. 4 daňového poriadku, ktorý je potrebné vykladať v kontexte vyššie uvedených smerníc, t. j. pominutie dôvodov pre ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici pre poskytnutie požadovaných informácií.“ (išlo o smernice - Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, v ktorom je určená maximálna lehota na poskytnutie požadovaných informácií 3 mesiace, Smernica Rady č. 2011/16/ EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní, v ktorej je určená maximálna lehota na poskytnutie požadovaných informácií 6 mesiacov.)
6. Žalobca dal do pozornosti aj uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/2/2016-79 dňa 20.02.2017 vo veci žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorým uložil správcovi dane povinnosť ukončiť daňovú kontrolu a o.i. konštatoval: „Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého procesu a je priamo upravená aj v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dlho trvajúce konanie ohrozuje jeho účinnosť a kredibilitu. Princíp konania v primeranej lehote je univerzálnym princípom uplatňujúcim sa v konaní pred všetkými orgánmi verejnej moci a to nielen v občianskoprávnom a trestnoprávnom konaní, ale i v postupoch vykonávateľov verejnej správy ktorými sú priamo dotknuté verejné subjektívne práva osôb. V právnom štáte by nemala existovať situácia, že by pre postup verejnej správy nebola ustanovená žiadna lehota na vybavenie veci resp. aspoň rámcová zákonná požiadavka na vybavenie veci včas a bez zbytočných prieťahov. Taký stav
by v právnej praxi spôsoboval právnu neistotu. Princíp konania v primeranej lehote je garantovaný ústavne alebo vo vzťahu k verejnej správe je upravený v osobitných zákonoch, predovšetkým v správnych poriadkoch členských štátov. Podľa článku 7 odporúčania CM/Rec (2007) 7 „orgány verejnej správy konajú a plnia si svoje povinnosti v primeranej lehote“. Odporúčanie tak rozširuje tradičné chápanie princípu (pozn. princíp konania v primeranej lehote) v tom smere, že požaduje aby tieto orgány nielen konali, ale aj plnili svoje povinnosti v primeranej časovej lehote. Tým sa zdôraznila nielen požiadavka na ochranu jednotlivca v situácii keď správne orgány rozhodujú o jeho subjektívnych právach a povinnostiach, ale aj všeobecná požiadavka na účinnosť verejnej správy pri plnení v rámci zákonom jej priznanej kompetencie. ... Skutočnosť, že žalovaný (pozn. žalovaným bol daňový úrad) odo dňa prerušenia daňovej kontroly t. j. od 15.8.2013 kedy bolo rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly doručené žalobcovi, v daňovej kontrole nepokračuje a od tejto doby až do podania žaloby uplynula doba 888 dní a následne od podania žaloby ďalšia lehota viac ako jeden rok spôsobuje, že zo strany žalovaného došlo k výraznému porušeniu procesných zásad, ktoré boli už vyššie uvedené a ktorými sú zásada právnej istoty, zásada konania v primeranej lehote ako aj právo každej osoby na spravodlivý proces.“ Aj na základe uvedených konaní má žalobca za to, že správca dane preukázateľne spôsobil nezákonné prieťahy v predmetnej daňovej kontrole z dôvodu jej nezákonne dlhého prerušenia, čím porušil zásadu právnej istoty, zásadu konania v primeranej lehote a právo na spravodlivý proces. Protokol z kontroly tak bol získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a nemohol byť použitý ako dôkaz vo vyrubovacom konaní. Stav, kedy je daňová kontrola prerušená na dobu viac ako 3 mesiace v zmysle Nariadenia, je stav nezákonný. V predmetnom prípade bola kontrola prerušená viac ako 2 roky, čím správca dane výrazne (8-násobne) prekročil v Nariadení stanovenú maximálnu trojmesačnú dobu, po ktorej márnom uplynutí automaticky pominuli dôvody, pre ktoré bola kontrola prerušená. Na tom nič nemení ani fakt, že správca dane posielal urgencie dožiadanému zahraničnému správcovi dane. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na Metodické usmernenie k pokračovaniu v prerušenej daňovej kontrole č. 120773/2016 zo dňa 05.02.2016, vo vzťahu ktorému sám správca dane priznal, že v kontrolách, ktoré sú prerušené z dôvodu zaslania MVI dožiadaní sa môže pokračovať i bez toho, aby bola od zahraničného daňového orgánu zaslaná konečná odpoveď na MVI dožiadanie. Samotné prerušenie kontroly z dôvodu dožiadania MVI je podľa DP fakultatívne t.zn., že správca dane nie je povinný, ale je oprávnený z uvedeného dôvodu kontrolu prerušiť. S poukazom na uvedené je žalobca názoru, že predmetná kontrola bola vykonávaná výrazne nad maximálne zákonom povolenú dobu 1 roka, teda bola vykonávaná nezákonne. V tejto súvislosti žalobca citoval nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29.06.2010.
7. V ďalšom žalobca uviedol, že v zdaňovacom období august 2012 dodával tovar - mlieko maďarskému odberateľovi Q. XXXX A. a G. K. A., ktoré bolo ďalej dodávané do maďarských obchodných reťazcov napr. maďarské K., Q., T.. Žalobca zdôraznil skutočnosť, že žalovaný ako aj správca dane nerozporujú existenciu tovaru - mlieka a nerozporujú ani jeho dodanie do iného členského štátu - Maďarska. Dôvodom odopretia žalobcovho nároku je zistenie žalovaného resp. správcu dane o „podozrivosti“ maďarských odberateľov, že tovar nebol dodávaný priamo týmto odberateľom ale ich ďalším odberateľom. V tejto súvislosti žalobca rozpísal skutočnosti týkajúce sa maďarského odberateľa Q. XXXX A.. a G. K. A. ktoré vyplynuli z odpovedí na MVI dožiadania nasledovné:
- Spoločnosť Q. XXXX A.. ani G. K. A.. v rozhodnom období nepriznala žiadne intrakomunitárne nadobudnutia. K uvedenému žalobca namieta, že sa jedná o skutočnosť, ktorá je mimo sféry vplyvu žalobcu, o ktorej žalobca nevedel a ktorú nemohol nijako ovplyvniť. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za udalosti, ktoré nastali u jeho odberateľov, vrátane neskorších zmien zástupcov týchto spoločností. Taktiež pri vykládkach boli prítomné osoby uvedené na CMR dokladoch a jednotlivý prepravcovia potvrdili vykonanie prepráv tak, ako bolo deklarované. Žalobca poukázal na skutočnosť, že na obchod s komoditami (predaj/nákup - veľkoobchod) v dnešnej dobe postačuje len mobil (smartphone) a pripojenie na internet, prípadne PC alebo notebook, preto nie je zrejmé, čo si maďarský alebo slovenský správca dane, resp. žalovaný predstavujú pod riadnym resp. adekvátnym personálnym a materiálnym vybavením potrebným na to, aby bolo možné v rámci veľkoobchodu kupovať a predávať tovar. Mlieko bolo odberateľmi Q. XXXX A.. a G. K. A.. dodávané od žalobcu priamo k ich ďalším odberateľom a tak nepotrebovala spoločnosť Q. XXXX A.. ani spoločnosť G. K. A.. skladové priestory. Žalobca sa v žalobe rozsiahlo venoval skutočnostiam ohľadom reálneho uskutočnenia obchodu, jeho dodania a úhrady za dodanie tovaru. Žalobca poukázal na skutočnosť ktorú nerozporuje ani žalovaný, že zo strany Q. XXXX
A.. a G. K. A.. sa jednalo o nákup/predaj s vykládkou u sub-odberateľov, t.j. dodanie tovaru do iného členského štátu - Maďarska. Sám žalovaný tvrdí, že ak došlo k zneužitiu systému DPH, tak k tomuto zneužitiu v rámci fakturačného reťazca došlo u maďarských odberateľov Q. XXXX A.. a G. K. A.., teda nie u žalobcu. Žalobca však nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, že žalobca o tejto skutočnosti mohol a mal vedieť. Žalobca je názoru, že prijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho vlastnej účasti na obchodovaní poznačenom údajným podvodom vo vzťahu k DPH. Žalobca nezanedbal svoje povinnosti riadneho a starostlivého hospodára a postupoval s náležitou starostlivosťou. K uzavretým kúpnym zmluvám, ktoré mal žalobca uzavreté s maďarskými odberateľmi Q. XXXX A.. a G. K. A.., ktoré podľa správcu dane vykazujú nedostatky, žalobca uviedol, predmetné zmluvy sú platné a účinné, obsahujú všetky zákonom predpísané náležitosti, pričom žalobca zdôraznil, že správcovi dane ani žalovanému neprislúcha hodnotenie zmlúv resp. zmluvných vzťahov medzi daňovými subjektmi. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/78/2012-76 zo dňa 10.07.2012. Žalobca má zato, že dodanie tovaru (mlieka) uvedeným maďarským odberateľom bolo preukázané a správca dane ani žalovaný nepostupovali správne, keď považovali dodanie tovaru (mlieka) za dodanie v tuzemsku, t.j. za dodanie bez oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle § 43 ZoDPH.
8. Žalobca zdôraznil skutočnosti vyplývajúce z napadnutých rozhodnutí z ktorých je zrejmé, že správca dane nespochybnil existenciu tovaru (mlieka), nespochybnil jeho dodanie do iného členského štátu - Maďarska, nespochybnil ani predchádzajúce alebo následné obchody, napriek tomu neuznal oslobodenie od dane pri dodaní tovaru (mlieka) z tuzemska do iného členského štátu (Maďarska) v zmysle § 43 ZoDPH. Na základe uvedeného žalobca namieta, že správca dane i žalovaný nesprávne vyhodnotili dôkazy jednotlivo v ich vzájomných súvislostiach, prijali nesprávne závery a nedôvodne neuznali oslobodenie od dane v zmysle § 43 ZoDPH. Správca dane i žalovaný výrazne presiahli medze správnej úvahy pri vyhodnocovaní dôkazov. Žalobca je presvedčený o tom, že bolo v dostatočnej miere preukázané, že tovar (mlieko) bolo dodané odberateľom uvedeným na predložených faktúrach. Vyplýva to z vyjadrení samotných odberateľov, z realizácie (niektorých) úhrad za tovar v hotovosti na bankový účet žalobcu osobami konajúcimi za týchto odberateľov, vyplýva to z výpovedí prepravcov, ako aj z potvrdenia vykládok (na CMR).
9. Na podporu svojich tvrdení žalobca uviedol a citoval rozsiahlu judikatúru napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf 10/2012 zo dňa 28.11.2012. Európsky súdny dvor v svojich rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami.
Podľa rozsudku ESD zo 06.12.2012 vo veci Bonik EOOD, C-285/11 „V súlade s režimom práva na odpočítanie dane stanoveným v smernici 2006/112 o spoločnom systéme DPH nie je potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva zdaniteľnej osoby, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim subjektom alebo že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení zdaniteľnej osoby, bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií.“
Podľa rozsudku ESD zo 21.06.2012 vo veci Mahagében Kft., C-78/12 „Daňový orgán však nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi. V zásade totiž prináleží daňovým orgánom, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a daňových
podvodov na DPH a uložili tresty zdaniteľnej osobe, ktorá sa dopustila takýchto nezákonností a daňových podvodov.“ V rozsudku sa tiež píše, že „ak daňový orgán prenesie na kontrolovanú osobu svoju vlastnú úlohu kontroly a ak jej pod hrozbou zamietnutia nároku na odpočet dane uloží vyššie opísané povinnosti, koná v rozpore s ustanoveniami smernice 2006/112 o spoločnom systéme DPH.“
Podľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5 Afs 131/2004-45 zo dňa 25.03.2005, dôkazné bremeno v rámci daňovej kontroly nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, a to najmä takých, ohľadne ktorých majú takúto povinnosť úplne iné subjekty rozdielne od kontrolovaného subjektu, hoci sa nachádzali v reťazi obchodných plnení, ktoré sú predmetom preverovania u kontrolovaného subjektu.
Ústavný súd ČR v Náleze sp. zn. IV.ÚS 402/99 zo dňa 15.05.2001 uviedol „Není však přípustné, aby po daňovému poplatníkovi bylo požadováno provedení důkazu o skutečnosti, na které se nepodílel.“
III. Vyjadrenie žalovaného.
10. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 17.01.2019, doručeným súdu elektronicky dňa 17.01.2019 s tým, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so skutkovým stavom zisteným, vyhodnoteným a odôvodneným závermi v súlade s ustanoveniami DP a ZoDPH, žalobu navrhol zamietnuť.
11. Žalovaný poukázal na spornú skutočnosť a to, že žalobca v zdaňovacom období august 2012 vyhotovil odberateľské faktúry (podrobne uvedené v Tabuľke č. 1, str. 3-12 prvostupňového rozhodnutia) pre maďarských odberateľov Q. XXXX A.. v sume X.XXX.XXX,XX eur a G. K. A.. v sume XXX.XXX,XX eur. K uvedeným faktúram za dodanie tovaru do iného členského štátu kontrolovaný daňový subjekt predložil dodacie listy a doklady CMR. Predaj tovaru žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt uviedol v riadku 15 a 16 daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 v celkovej sume X.XXX.XXX,XX eur (Tabuľka č. 1 prvostupňového rozhodnutia) ako dodanie tovaru s oslobodením od dane podľa § 43 ZoDPH a zároveň aj do súhrnného výkazu za príslušné zdaňovacie obdobie. Daňovou kontrolou správca dane neuznal oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ uplatnené žalobcom podľa § 43 ZoDPH, z dôvodu porušenia ustanovenia § 69 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 a § 13 ods. 1 a), § 22 ods. 1 ZoDPH.
12. Správca dane za účelom preverenia splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu (v danom prípade do Maďarska) podľa § 43 ZoDPH vykonal rozsiahle preverovania, a to ústne pojednávania; miestne zisťovania u žalobcu; preverovania v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií (ďalej len „MVI“); preveroval aj prepravu deklarovaného tovaru do Maďarska. Skutočnosti a predložené doklady v daňovej kontrole (podrobne opísané v Protokole a prvostupňovom rozhodnutí), správca dane vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach a konštatoval:
- v Kúpnych zmluvách uzatvorených žalobcom s maďarskými odberateľmi Q. XXXX A.. a G. K. A.. je uvedené miesto dodania „Nitra, Agro Tami“ a zároveň na faktúrach sa uvádza dodacia podmienka „EXW Nitra“, pričom v skutočnosti bola preprava realizovaná na náklady žalobcu. Z predmetných kúpnych zmlúv nevyplýva pre odberateľa povinnosť odobrať od žalobcu tovar, alebo záväzok odberateľa odobrať určité množstvo tovaru; zmluvy neobsahujú údaje o odhadovanom množstve tovaru, ktorý má byť odberateľovi dodaný. Zmluvy sú stručné v porovnaní so zmluvami, ktoré mal žalobca uzatvorené napríklad s odberateľom E. a K. F. - B., Q.. Q. J..H...
- žalobca v prípade maďarských odberateľov Q. XXXX A.. a G. K. A.. nevenoval dostatočnú starostlivosť tomu, aby si dôsledne preveril obchodné spoločnosti, ktoré ho oslovili a ktoré mu z vlastnej iniciatívy ponúkli obchodnú spoluprácu. Preveril si len IČ pre DPH na stráne FRSR; nepreveroval si svojich obchodných maďarských partnerov (reálnosť sídla spoločností, existenciu skladových priestorov atď...); na zhodnotenie ich dôveryhodnosti mu postačovalo preverenie si IČ DPH; dôvera v predmetných obchodných partnerov bola založená predovšetkým na pozitívnych skúsenostiach s plnením si svojich finančných povinností. Z vyjadrení žalobcu a z predložených kúpnych zmlúv vyplýva, že žalobca nevenoval dostatočnú pozornosť overeniu si obchodných partnerov;
- preverenie IČ DPH na stráne FRSR a nahliadnutie do výpisu z obchodného registra (dokumentu, ktorý na stretnutí predložil vtedy ešte potencionálny obchodný partner) nie je dostatočné preverenie
si obchodného partnera. Žalobca neprijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne očakávať v rámci obchodov s takým množstvom rizikových faktorov, ako to bolo v danom prípade (nie náležite špecifikované podmienky obchodnej spolupráce v kúpnej zmluve vrátane mylne uvedených dodacích podmienok a bez informácie o tom, že predávajúci bude dodávať kupujúcemu tovar na miesta určenia, uvedené kupujúcim v objednávkach, vysoké úhrady v hotovosti realizované neobvyklým spôsobom, odovzdanie tovaru neznámym osobám a pod.);
- preberanie hotovosti tak, ako to deklaroval žalobca, že po otváracích hodinách peňažných ústavov Ing. F. F. prevzal finančnú hotovosť od osôb, ktoré nepoznal vo svojej kancelárii, kde ju prepočítal bez vyhotovenia príjmového dokladu o prevzatí finančnej hotovosti, odniesol ju domov a následne odovzdal do poklade, pričom išlo o vysoké sumy finančnej hotovosti, správca dane vyhodnotil ako nie bežný, neopatrný, rizikový, neštandardný a neobvyklý spôsob realizácie úhrad, resp. prijímanie platieb v hotovosti;
- z dodacích listov a dokladov CMR predložených žalobcom vyplýva, že žalobca už pri nakládke tovaru vedel, že tovar bude dodaný na inú adresu ako je sídlo Q. XXXX A.., resp. sídlo G. K. A.. a že bude dodaný iným spoločnostiam, ktoré v niektorých prípadoch pečiatkou potvrdili prevzatie tovaru na dokladoch CMR, resp. na dodacích listoch. Na základe toho žalobca už pri nakládke tovaru vedel, že jeho maďarskí obchodní partneri Q. XXXX A.. T. G. K. A.., nie sú koneční odberatelia tovaru a tovar je predmetom fakturačného reťazca v Maďarsku;
- preverovaním prepravy u prepravcov M. Q..J..H.., I. P. O.-Z. K. a P. C. - P. - H.-L. Q. bolo preukázané, že žalobca vyhotovoval prepravné príkazy (doklady CMR), na ktorých bolo uvedené miesto vykladania tovaru, z čoho je tiež zrejmé, že žalobca mal vedomosť o tom, že tovar bude dodaný na inú adresu ako je sídlo jeho odberateľa a že bude dodaný iným spoločnostiam t.zn. vedel, že jeho maďarský obchodný partner Q. XXXX A.. ako aj G. K. A.., nie je konečný odberateľ tovaru a že tovar je predmetom fakturačného reťazca v Maďarsku;
- preverovaním v rámci MVI bolo preukázané, že maďarské daňové subjekty Q. XXXX A.. a G. K. A.., ako deklarovaní odberatelia, nepotvrdili prijatie tovaru od žalobcu; neúčtovali ho, ani nepriznali jeho zaplatenie; nepriznali žiadne intrakomunitárne nadobudnutie tovaru od žalobcu. Preverovaním v rámci MVI bolo preukázané, že k zdaneniu nadobudnutia predmetného tovaru maďarskými nadobúdateľmi Q. XXXX A.. a G. K. A.. v Maďarsku reálne nedošlo;
- podľa správcu dane štatutárny orgán žalobcu náležite nepristupoval k prijímaniu rozhodnutí a na tento účel si nezaobstaral dostatok informácií. Pri podnikateľskej činnosti nepostupoval podľa akceptovaných technických, finančných a hospodárskych metód, nedodržal bežný štandard podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika. Žalobca mal venovať náležitú pozornosť a pristupovať s náležitou odbornou starostlivosťou, úmernou vnímanému riziku, pokiaľ ide o integritu svojich odberateľov.
13. K námietkam podanej žaloby žalovaný poukázal na skutočnosť, že tieto sa svojím obsahom zhodujú s námietkami uvedenými žalobcom vo vyjadrení k Protokolu, v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, a preto žalovaný zotrváva na odôvodnení svojho rozhodnutia.
14. K námietke nezákonného protokolu a nezákonnej kontrole tak ako uviedol žalobca, žalovaný odkázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia na str. 15 ods. 3 až 17 ods. 3. Vo vzťahu k citovaným nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 688/2014-19 zo dňa 04.02.2015 a sp. zn. I. ÚS 533/2012 zo dňa 16.01.2013 ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, žalovaný uviedol, že ako preukazuje administratívny spis, postup správcu dane v rámci daňovej kontroly nebol v rozpore s uvedenými nálezmi Ústavného súdu SR a ani s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Správca dane nebol v predmetnej daňovej kontrole nečinný, keď daňovú kontrolu prerušil podľa § 61 ods. 1 písm. b) DP z dôvodu zaslania žiadostí o MVI do Maďarska. Správca dane zaslaním žiadostí o MVI nespôsobil nezákonné prieťahy v predmetnej kontrole, keďže preveroval skutočnosti, ktoré boli potrebné pre správne určenie a vyrubenie dane. Ako preukazuje administratívny spis, daňová kontrola bola prerušená v súlade s ustanovením § 61 ods. 1 písm. b), ods. 4 a ods. 5 DP ako aj s Nariadením Rady EÚ č. 904/2010 (ďalej len „Nariadenie“) a bola vykonaná v lehote stanovenej DP, preto je zákonná a protokol z nej je zákonným dôkazným prostriedkom. V tejto súvislosti žalovaný dal do pozornosti judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúcu sa na právnu otázku zachovania zákonnej lehoty pre vykonanie daňovej kontroly, z obsahu ktorej jednoznačne vyplýva, že možnosť prerušenia daňovej kontroly podľa § 25a ods. 1 a § 15 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, resp. podľa § 61 ods. 1, 4 a 5 DP je v justičnej praxi súdov v rámci správneho súdnictva v Slovenskej republike plne akceptovaná (rozsudky NS SR sp.
zn. 3Sžf/52/2010 z 01.12.2011, sp. zn. 3Sžf/24/2012 z 13.11.2012, sp.zn. 8Sžf/33/2014 zo 17.12.2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 24/2010-57 z 29.06.2010).
15. K citácii vybraných častí rozsudkov Najvyššieho súdu SR, Európskeho súdneho dvora, Najvyššieho súdu ČR, Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Bratislave a Nález Ústavného súdu SR žalovaný uviedol, že citovanými rozsudkami sa zaoberal a aj správca dane sa k nim vyjadril v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 100208056/2018 zo dňa 23.01.2018. Vzhľadom k tomu, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti žalobcom predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil žalobca. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane nezaťažoval žalobcu dôkazným bremenom iných daňových subjektov, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie tuzemské a aj v rámci MVI; zaobstaral konkrétne dôkazy, ktoré hodnotil jednotlivo, aj vo vzájomnej súvislosti. Pokiaľ si žalobca uplatňuje oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si žalobca uplatňuje oslobodenie od dane podľa § 43 ZoDPH, iba predloženie faktúr, dokladov CMR, dodacích listov, zmlúv, ale musí byť schopný preukázať, že ním deklarované dodanie tovaru bolo uskutočnené pre ním deklarovaných maďarských odberateľov tak, ako je uvedené v predložených faktúrach. Faktúra vystavená formálne žalobcom, ako dodávateľom s náležitosťami podľa § 71 a nasl. ZoDPH nezakladá zásadnú podmienku možnosti uplatnenia oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu z vystavených faktúr, aj s ohľadom na tú skutočnosť, že v daňovej kontrole neboli predložené relevantné dôkazy o skutočnom dodaní tovaru do iného členského štátu osobe uvedenej na faktúre, t. j nebolo preukázané skutočné dodanie predmetného tovaru žalobcom do Maďarska pre odberateľov Q. XXXX A.. a G. K. A.., ktorí boli uvedení na preverovaných faktúrach. V danom prípade skutočnosti tvrdené a deklarované žalobcom dokazovaním správcu dane neboli potvrdené a preto bolo na žalobcovi predložiť také dôkazy, ktoré by vierohodne preukázali ním deklarované skutočnosti, pretože dôkazné bremeno je primárne na strane žalobcu a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných žalobcom.
IV. Replika žalobcu.
16. Žalobca v replike zo dňa 19.02.2019, doručenej súdu elektronicky dňa 19.02.2019 uviedol, že žalovaný vo vyjadrení neuvádza v zásade žiadne nové skutočnosti ani argumentáciu, ale opakuje to, čo uviedol už v svojom napadnutom druhostupňovom rozhodnutí.
17. K odlišnosti kúpnych zmlúv uzatvorených žalobcom so spoločnosťami E. a K. F. - B., Q.. Q. J..H.., a zmlúv uzatvorených žalobcom s odberateľmi Q. XXXX A. a G. K. A. žalobca opäť zdôraznil skutočnosť, že správcovi dane neprináleží hodnotiť obsah zmlúv, ani robiť ich právny výklad a vyvodzovať závery o „sankcionovaní“ daňového subjektu.
18. K námietke nezákonného protokolu a nezákonnej daňovej kontroly z dôvodu presiahnutia maximálne povolenej zákonnej lehoty na jej výkon, žalobca doplnil svoju argumentáciu s tým, že hoci kontrola začala dňa 28.04.2014, protokol bol doručený žalobcovi až dňa 29.05.2017 a kontrola tak bola vykonávaná viac ako 3 roky. Žalobca je názoru, že celková dĺžka kontroly, ako aj jej viac ako 2-ročné prerušenie (od 17.12.2014 do 20.01.2017) z dôvodu MVI dožiadania (ktoré sa má vybaviť v lehote 3 mesiacov podľa Nariadenia), spôsobili prekročenie maximálne povolenej lehoty na výkon daňovej kontroly, čo má za následok nezákonnosť kontroly. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že správca dane odpoveď na MVI dožiadanie urgoval.
19. V ostatnej časti vyjadrenia žalobca opäť poukazoval na namietané skutočnosti a ich analýzu uvedenú v samotnej žalobe.
20. Žalobca sa následne vyjadril i prostredníctvom novostanoveného právneho zástupcu podaním zo dňa 13.08.2021, v ktorom v sumarizácii o.i. uviedol, že oslobodenie dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu od dane je právom, ktoré je v prípade splnenia všetkých zákonom vymedzených hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok garantované a zo strany dodávateľa tvaru právne nárokovateľné. Hmotnoprávnou podmienkou uplatnenia inštitútu oslobodenia od dane je v zmysle § 43 ods. 1 ZoPDH uskutočnenie prepravy tovaru pri jeho dodaní z tuzemska do iného členského štátu
či už dodávateľom alebo nadobúdateľom tovaru, prípadne aj iným subjektom na účet dodávateľa alebo nadobúdateľa a registrácia nadobúdateľa tovaru ako osoby identifikovanej pre daň v členskom štáte, do ktorého je tovar prepravený. Procesnoprávnou podmienkou je v zmysle § 43 ods. 5 ZoDPH preukázanie dodania tovaru do iného členského štátu dodávateľom a to kópiou faktúry, prepravným dokladom, na ktorom je uvedené miesto určenia a tiež inými dokladmi, ktorými dodávateľ tovaru môže disponovať a bežne aj disponuje a to napríklad zmluvou, na základe ktorej bol tovar dodaný, dodacím listom, či dokladom o prijatí platby za tovar. V danom prípade z protokolu z daňovej kontroly i z rozhodnutia správcu dane vyplýva, žalobca pri daňovej kontrole predložil správcovi dane faktúry vystavené pre maďarského odberateľa, spolu s dodacími listami a medzinárodnými nákladnými listami (CMR), v ktorých bol ako príjemca tovaru identifikovaný maďarský odberateľ, pričom vo väčšine prípadov boli tieto CMR listy opatrené aj pečiatkou maďarského odberateľa a tiež kúpnu zmluvu zo dňa 04.07.2011, na základe ktorej boli dodávky tovaru - mlieka pre maďarského odberateľa realizované. Preprava tovaru bola realizovaná tretími subjektmi - dopravcami, ktorých si na túto činnosť zazmluvnil žalobca ako dodávateľ tovaru. V priebehu daňovej kontroly bolo správcom dane vykonané preverovanie u časti týchto dopravcov, z výsledkov ktorého preverovania vyplynulo, že dopravcovia skutočne prepravu tovaru vykonali, pričom miesto nakládky tovaru bolo v sídle daňového subjektu a miesto vykládky na mieste uvedenom v CMR listoch. Správca dane ďalej zistil, že daňový subjekt prijal za účelom úhrady vystavených faktúr viacero hotovostných peňažných plnení, ku ktorým podľa vyjadrenia daňového subjektu pristupoval maďarský odberateľ v prípadoch, kedy nestihol faktúry uhradiť vkladom na bankový účet žalobcu počas úradných hodín bankových ústavov. S poukazom na takto zistený skutkový stav a zadovážené dôkazy je žalobca názoru, že pred správcom dane preukázal, že maďarskému odberateľovi deklarovaný tovar dodal a keďže sa jednalo o intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu (Maďarska), ide o dodanie tovaru, ktoré je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky i práva EÚ pre DPH oslobodené od dane. Žalobca predložil správcovi dane všetky listinné podklady, ktoré vymedzuje § 43 ods. 5 ZoDPH. Zároveň z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že listinné podklady neboli vystavené len formálne, ale že im zodpovedalo aj materiálne plnenie v podobe dodania tovaru maďarskému odberateľovi, existencia ktorého bola preukázaná výsledkami preverovania správcu dane u dopravcov predmetného tovaru, ktorí vykonanie prepravy tovaru bez pochybností potvrdili. Napokon, ako vyplýva z rozhodnutí daňových orgánov, samotná preprava deklarovaného tovaru nebola spochybnená ani daňovými orgánmi. Daňové orgány spochybnili miesto, resp. subjekt, ktorému mal byť predmetný tovar dodaný. Daňové orgány vo svojich rozhodnutiach konštatovali záver, že daňovým subjektom deklarovaný tovar nebol dodaný maďarskému odberateľovi označenému v odberateľských faktúrach, ale iným spoločnostiam v Maďarsku. K uvedenému záveru dospeli daňové orgány na základe zistenia, že maďarský odberateľ intrakomunitárne nadobudnutie tovaru nepriznal, neúčtoval ho, ani nepriznal jeho zaplatenie, a že vykládka dodávaného tovaru nebola vykonávaná v sídle maďarského odberateľa ale u iných osôb t.zn., že miesto vykládok tovaru sa nezhodovalo ani s miestom dodania tovaru podľa kúpnej zmluvy uzavretej s maďarským odberateľom. Závery daňových orgánov o tom, že bolo preukázané, že tovar nebol dodaný maďarskému odberateľovi, ale iným subjektom, nepovažuje žalobca za správne, lebo takéto závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, správca dane v svojom rozhodnutí konštatoval rozporné zistenia, dôkazy vyhodnocoval selektívne, nebol zistený skutkový stav veci v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie.
21. K otázke prerušenia daňovej kontroly žalobca o.i. uviedol, že rozhodnutie o prerušení konania je na úvahe správcu dane však neznamená ľubovôľu a preto ak ide o rozhodnutie pri ktorom má správca dane viac možností, musí takéto rozhodnutie vyplývať zo skutkových okolností posudzovaného prípadu a musí sa riadiť všetkými zásadami daňového konania, ku ktorým patrí aj zásada zákonnosti daňovej kontroly, ktorá sa prejavuje aj v ohraničení maximálnej doby trvania daňovej kontroly (§ 46 ods. 10 DP). To znamená, že správca dane môže daňovú kontrolu prerušiť z dôvodu medzinárodného vyžiadania informácií len vtedy, ak toto vyžiadanie predstavuje prekážku výkonu daňovej kontroly, t.j. ak do obdržania odpovede dožiadaného orgánu nie je možné v kontrole pokračovať. Daňové orgány však vo svojich rozhodnutiach neozrejmili žiadne dôvody, pre ktoré bolo v danom prípade potrebné daňovú kontrolu v dôsledku medzinárodného vyžiadania informácií prerušiť. Správca dane v svojom rozhodnutí uviedol len to, že v prerušenej daňovej kontrole bolo možné pokračovať dňom 20.01.2017 po tom, ako správca dane obdržal poslednú odpoveď od dožiadaného subjektu. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane i z protokolu z daňovej kontroly vyplýva, že všetky zistenia, ktoré boli pre rozhodnutie správcu dane rozhodné, vyvodil správca dane z podkladov, ktoré si zadovážil ešte do doby prerušenia daňovej kontroly, pričom po dátume 20.01.2017, kedy podľa daňových orgánov odpadol dôvod pre
prerušenie daňovej kontroly, vyvodil správca dane ďalšie zistenia len z jedného zadováženého podkladu rozhodnutia, ktorým bola zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100565558/2017 zo dňa 04.04.2017, na ktorom správca dane od daňového subjektu zisťoval len okolnosti, za ktorých sa dostal do obchodného styku s maďarským odberateľom a okolnosti, za ktorých dochádzalo k vystavovaniu faktúr daňovým subjektom, k splatnosti týchto faktúr a k spôsobu ich úhrady, teda okolnosti, ktoré sa týkali výlučne činnosti a postupov žalobcu pri dodaní a fakturácii deklarovaného tovaru. Z uvedeného vyplýva, že skutočnosti, ktoré správca dane zisťoval sú skutočnosťami, ktoré mohol zisťovať od žalobcu od začatia daňovej kontroly bez toho, aby disponoval odpoveďou na svoje medzinárodné vyžiadanie informácií. Z uvedeného vyplýva, že procesné úkony, ktoré správca dane vykonal v rámci pokračovania daňovej kontroly po jej prerušení, neboli nijak podmienené obdržaním odpovede na medzinárodné vyžiadanie informácií. To znamená, že správca dane prerušil daňovú kontrolu bez toho, aby preukázal a uviedol dôvod, pre ktorý nebolo možné pre medzinárodné vyžiadanie informácií v daňovej kontrole pokračovať. Takýto neodôvodnený postup správcu nemožno považovať za zákonný, pretože nejde o postup v súlade so zákonom, ale o prejav svojvôle správcu dane.
22. Žalobca podaním zo dňa 15.06.2022 predložil správnemu súdu rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5S/188/2018 zo dňa 29.03.2022 a sp.zn. 5S/189/2018 zo dňa 29.03.2022 ktoré priamo súvisia s prejednávanou vecou na základe výsledkov tej istej daňovej kontroly žalobcu za zdaňovacie obdobie január 2012, február 2012, marec 2012, júl 2012 a august 2012, a vychádzajú z toho istého protokolu z daňovej kontroly. V predmetných rozsudkoch dal Krajský súd v Bratislave za pravdu žalobcovi, keď po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a administratívneho spisu konštatoval, že skutkové závery správcu dane a žalovaného, na ktorých boli založené napadnuté rozhodnutia a podľa ktorých v posudzovanom prípade nedošlo k dodaniu tovaru maďarskému odberateľovi, resp. také dodanie nebolo žalobcom preukázané, sú v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných v priebehu administratívneho konania. Správca dane a ani žalovaný pri hodnotení dôkazov vôbec nebrali do úvahy svedecké výpovede vodičov kamiónov, ktoré pre žalobcu zabezpečovali prepravu tovaru určeného pre maďarského odberateľa z územia Slovenska na územie Maďarska. Správca dane a ani žalovaný neuviedli žiaden logický dôvod, na základe ktorého dospeli k záveru o zneužití systému DPH žalobcom.
23. Žalobca tiež predložil súdu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/19/2021 zo dňa 27.05.2022, ktorým najvyšší súd na základe žalobcom podanej kasačnej sťažnosti zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/186/2018 zo dňa 23.09.2020, ktorým správny súd zamietol žalobu žalobcu proti ďalšiemu z rozhodnutí žalovaného (č. 101704413/2018 zo dňa 03.09.2018) vychádzajúcich z výsledkov kontroly dane z pridanej hodnoty vykonanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie január 2012, február 2012, marec 2012, júl 2012 a august 2012 (zrušujúce rozhodnutie sa týkalo zdaňovacieho obdobia február 2012), pričom kasačný súd predmetný rozsudok krajského súdu zrušil z dôvodu, že súd sa len stotožnil s argumentáciou žalovaného bez toho, aby sa relevantne vysporiadal so žalobnými námietkami. Keďže i v tomto konaní vo veci posudzovanej najvyšším súdom bola správna žaloba žalobcu postavená na totožných skutkových a právnych dôvodoch ako v prípade preskúmavanej správnej žaloby v rámci tohto konania, sú závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu použiteľné aj v tomto konaní.
V. Administratívne konanie.
24. Z administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „správca dane“) vykonal v zmysle § 46 ods. 1 DP u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012, február 2012, marec 2012, júl 2012 a august 2012 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 9900432/5/1165249/2014/BalB zo dňa 27.03.2014, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 02.04.2014. V oznámení bol určený deň začatia daňovej kontroly deň 28.04.2014.
25. Z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií správca dane vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9900432/5/5417457/2014/BaĺB zo dňa 15.12.2014, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 19.12.2014. Daňová kontrola bola prerušená od dňa 17.12.2014 (v zmysle § 61 ods. 5 DP, ak je konanie prerušené, lehoty neplynú).
26. Oznámením č. 100141656/2017 zo dňa 23.01.2017 správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 20.01.2017 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená a správca dane pokračoval vo
výkone daňovej kontroly. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 101074252/2017 zo dňa 25.05.2017 (ďalej len „Protokol“), ktorý bol spolu s Výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 29.05.2017. Vo Výzve na vyjadrenie, správca dane určil žalobcovi lehotu 30 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy, na predloženie písomného vyjadrenia k protokolu a označenie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Žalobca doručil správcovi dane dňa 11.07.2017 písomné Vyjadrenie k Protokolu, v ktorom uviedol pripomienky k zisteniam správcu dane. Správca dane dňa 23.01.2018 prerokoval so žalobcom predložené Vyjadrenie k Protokolu, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100208056/2018 zo dňa 23.01.2018, ktorá bola poslednou zápisnicou vo vyrubovacom konaní. Správca dane vo vyrubovacom konaní nevykonal ďalšie dokazovanie z dôvodu, že žalobca vo vyrubovacom konaní nepredložil žiadne dôkazy, a po preskúmaní námietok skonštatoval, že predložené námietky nezakladajú dôvod meniť výsledok daňovej kontroly.
27. Následne správca dane vo vyrubovacom konaní vydal rozhodnutie č. 100288517/2018 zo dňa 05.02.2018, proti ktorému žalobca podal odvolanie v rozsahu námietok uvedených v žalobe, o ktorom rozhodol žalovaný pod Číslom: 101705017/2018 zo dňa 03.09.2018 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Uvedené rozhodnutia sú predmetom súdneho prieskumu.
VI. Verejné vyhlásenie rozsudku
28. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 9 ods. 1 SSP rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 10.11.2022, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. Žalobca ani žalovaný nežiadali o nariadenie pojednávania vo veci, súdom boli poučení, ak sa výslovne nevyjadria, že žiadajú o nariadenie pojednávania, bude mať súd za to, že súhlasia s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na jeho internetovej stránke.
VII. Právne posúdenie žaloby.
29. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods.1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo (§27 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutia orgánu verejnej správy je potrebné zrušiť.
30. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
31. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
32. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.
33. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „DP“), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
34. Podľa § 3 ods. 2 DP, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
35. Podľa § 3 ods. 3 DP, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
36. Podľa § 3 ods. 5 DP, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
37. Podľa § 24 ods. 1 DP, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
38. Podľa § 24 ods. 2 DP, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
39. Podľa § 24 ods. 3 DP, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
40 . Podľa § 24 ods. 4 DP, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
41. Podľa § 44 ods. 1 DP, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
42. Podľa § 46 ods. 1 DP, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.
43. Podľa § 46 ods. 8 DP, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1) zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní
od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a)
44. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) DP, daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8.
45. Podľa § 46 ods. 10 DP, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.
46. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) DP, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
47. Podľa § 61 ods. 4 DP, správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
48. Podľa § 61 ods. 5 DP, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
49. Podľa § 68 ods. 6 DP, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.
50. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) 1 zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH (ďalej len „ZoDPH“), dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
51. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) ZoDPH, miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14.
52. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej ZoDPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
53. Podľa § 22 ods. 1 vety prvej ZoDPH, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.
54. Podľa § 43 ods. 1 ZoDPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
55. Podľa § 43 ods. 5 ZoDPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4
a) kópiou faktúry,
b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať: 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.
56. Podľa § 1 zákona č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, tento zákon ustanovuje postup a podmienky, podľa ktorých príslušný orgán Slovenskej republiky v záujme zabezpečenia správneho vyrubenia daní a platenia daní poskytuje, požaduje alebo prijíma medzinárodnú pomoc a spoluprácu pri správe daní.
57. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, príslušný orgán Slovenskej republiky informáciu týkajúcu sa daní podľa § 3 požaduje od príslušného orgánu členského štátu na základe žiadosti o poskytnutie informácie.
58. Podľa čl. 1 bod 1. Smernice Rady č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní, touto smernicou sa ustanovujú pravidlá a postupy vzájomnej spolupráce členských štátov s cieľom vymieňať si informácie, ktoré sú predvídateľne relevantné pre správu a vynucovanie vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní uvedených v článku 2.
59. Podľa čl. 2 bod 1. Smernice Rady č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní, táto smernica sa uplatňuje na všetky dane akéhokoľvek druhu, ktoré vyberá členský štát alebo nižší územný či správny celok členského štátu vrátane miestnych orgánov alebo ktoré sa vyberajú v ich mene.
60. Podľa čl. 7 bod 1. Smernice Rady č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní, dožiadaný orgán poskytne informácie uvedené v článku 5 čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Ak však dožiadaný orgán už tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch mesiacov od uvedeného dňa.
61. Podľa čl. 7 bod 5. Smernice Rady č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní, ak dožiadaný orgán nemôže odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, bezodkladne a v každom prípade do troch mesiacov od prijatia žiadosti oznámi dožiadanému orgánu dôvody, pre ktoré nedodržal termín a dátum, do ktorého bude pravdepodobne môcť odpovedať.
62. Podľa článku 1 bod 1. Nariadenia Rady č. 904/2010 zo 07.10.2010, toto nariadenie stanovuje podmienky, za ktorých majú príslušné orgány v členských štátoch zodpovedné za uplatňovanie zákonov o DPH spolupracovať navzájom medzi sebou a s Komisiou, aby zabezpečili dodržiavanie uvedených zákonov.
63. Podľa článku 10 Nariadenia Rady č. 904/2010 zo 07.10.2010, žiadaný orgán poskytuje informácie v článku 7 a 9 tak, rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac.
64. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
65. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
VIII. Závery správneho súdu.
66. Úlohou správneho súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného Číslo: 101705017/2018 zo dňa 03.09.2018 v spojení s rozhodnutím správcu dane č.101375905/2017, 9104408/Hlô zo dňa 19.06.2017, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 DP, žalobcovi určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013 v sume XXX.XXX,XX EUR, keď nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty v sume XX.XXX,XX EUR a vyrubil daň v sume XXX.XXX,XX EUR. Posudzovanou skutočnosťou bolo žalobcom uvedené oslobodenie od dane z pridanej hodnoty z dôvodu deklarovaného uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu dodaním tovaru dodávateľovi registrovanému na daň z pridanej hodnoty v Maďarskej republike. O.i. spornou bola otázka či, Protokol z kontroly je nezákonne získaný dôkaz a či bola dodržaná maximálna dĺžka daňovej kontroly.
67. DP v ustanovení § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nie v tom zmysle, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní preto je dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (hmotnoprávne aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zák. č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je upravený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Rovnako je treba poukázať na podmienky v § 43 ods.1 a ods. 5 ZoDPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na oslobodenie od dane. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na oslobodenie od dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre uvedený nárok stanovil. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na oslobodenie od dane vychádza nielen z daňových dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny základ.
68. Základnou podmienkou na oslobodenie tovaru odoslaného alebo prepraveného z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet je, aby nadobúdateľ bol osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podmienky oslobodenia od dane platiteľ musí preukázať
- kópiou faktúry,
- dokladom o odoslaní tovaru, ak je preprava zabezpečená dodávateľom alebo odberateľom prostredníctvom poštového podniku,
- kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené prevzatie tovaru v inom členskom štáte, príp. iným dokladom, ak je preprava zabezpečená dodávateľom alebo odberateľom osobou inou ako poštovým podnikom,
- potvrdením o prijatí tovaru odberateľom, príp. poverenou osobou, s presne vymedzeným obsahom, ak prepravu vykoná dodávateľ alebo odberateľ,
- inými dokladmi, napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby, dokladom o platbe za prepravu. Pri obchodovaní v rámci vnútorného trhu EÚ je dôležité, aby obchodní partneri boli osobami identifikovanými pre daň.
69. V daňovom konaní sa taktiež uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne určením limitov obmedzujúcich časový rozsah daňovej kontroly. Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie
daňovej kontroly je prejavom tejto zásady. Dĺžka daňovej kontroly je upravená v § 44 ods. 1 veta druhá DP, podľa ktorého daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu a zároveň v § 46 ods. 10 prvá veta DP je určená lehota na vykonanie daňovej kontroly, najviac jeden rok odo dňa jej začatia.
70. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 4. tohto rozhodnutia, t.j. že Protokol z kontroly je nezákonne získaný dôkaz, súd vyhodnotil ako primárnu námietku so záverom, že je dôvodná. Správny súd skúmal postup správcu dane, či zodpovedal zásadám zákonnosti a primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu. Túto otázku súd posúdil z pohľadu účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly pre medzinárodnú výmenu informácií, ako aj z pohľadu primeranosti dĺžky prerušenia daňovej kontroly. Na posúdenie, či bola dodržaná maximálna dĺžka daňovej kontroly je potrebné vymedziť deň začatia a deň skončenia daňovej kontroly. Daňová kontrola môže byť začatá dňom určeným v oznámení správcu dane o začatí daňovej kontroly alebo dňom spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly. Daňová kontrola je ukončená spravidla dňom doručenia protokolu z daňovej kontroly daňovému subjektu alebo dňom, kedy bolo doručené oznámenie o určení dane podľa pomôcok, prípade zánikom nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
71. Z administratívneho spisu súd zistil, že daňová kontrola začala dňa 28.04.2014, ktorá bola vykonaná za zdaňovacie obdobia január 2012, február 2012, marec 2012, júl 2012 a august 2012, ktorá skončila doručením Protokolu žalobcovi dňa 29.05.2017. Daňová kontrola bola prerušená od 17.12.2014 z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií do Maďarska, o čom správca dane vydal rozhodnutie č. 9900432/5/5417457/2014/ BaĺB zo dňa 15.12.2014, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 19.12.2014. Daňová kontrola bola prerušená od 17.12.2014 do 20.01.2017 (kedy pominuli dôvody pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, čo správca dane oznámil žalobcovi listom č. 100141656/2017 zo dňa 23.01.2017). Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola bola prerušená dva roky a 34 dní.
72. DP v § 46 ods. 10 určuje lehotu na vykonanie daňovej kontroly v trvaní jeden rok, ktorú môže správca dane prerušiť, pričom DP rozlišuje obligatórne a fakultatívne prerušenie daňovej kontroly. O obligatórne prerušenie daňovej kontroly ide v prípade, ak správca dane má vedomosť o tom, že sa začalo konanie o predbežnej otázke. Pokiaľ sa začalo konanie o inej skutočnosti alebo ak je potrebné získať informácie v rámci medzinárodnej výmeny informácii je na úvahe správcu dane či daňovú kontrolu preruší, t.j. ide o fakultatívne prerušenie daňovej kontroly, čo je prípad preskúmavanej veci. Správca dane pokračuje v daňovej kontrole z vlastného podnetu alebo na podnet kontrolovaného daňového subjektu, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Ak je daňová kontrola prerušená, lehota na jej vykonanie neplynie, t.j. daňová kontrola sa predlžuje o čas, po ktorý bola prerušená. Z uvedeného by mohlo vyplývať, že časový interval medzi začatím daňovej kontroly a jej ukončím môže byť dlhší než jeden rok. Práve v tomto kontexte je potrebné skúmať, či cez inštitút prerušenia daňovej kontroly nedochádza k neúčelnému a neprimeranému prerušeniu daňovej kontroly za účelom zistenia skutočností z medzinárodnej výmeny informácií rozhodujúcich pre správne určenie dane. Pri procese medzinárodnej výmeny informácií by mal správca dane prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácie príslušnému orgánu cudzieho štátu a v daňovej kontrole pokračovať dňom doručenia odpovede na túto žiadosť. V tejto súvislosti s poukazom na administratívny spis z ktorého súd zistil, že správca dane v rozhodnutí o prerušení konania neozrejmil žiadne konkrétne dôvody pre ktoré daňovú kontrolu v dôsledku medzinárodného vyžiadania informácií prerušil a v oznámení o pokračovaní v daňovej kontrole dňom 20.01.2017 rovnako neuviedol žiadne dôvody-skutočnosti v dôsledku získania ktorých možno v daňovej kontrole pokračovať. Na tomto mieste správny súd poukazuje na Protokol a odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, z ktorých nepochybne vyplýva, že správca dane vydal rozhodnutie, ktoré žalovaný potvrdil, v ktorom nie sú uvedené žiadne podklady, resp. informácie získané z medzinárodnej výmeny informácií na základe ktorých by vydal svoje rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutia sú odôvodnené skutočnosťami a dôkazmi získanými pred prerušením daňovej kontroly za účelom zistenia skutočností z medzinárodnej výmeny informácií. Preto za danej skutkovej situácie, podľa názoru súdu, možno mať dôvodné pochybnosti o účelnosti a dôvodnosti prerušenia konania. Inak povedané, správca dane vydal konečné rozhodnutie napriek tomu, že nedisponoval z medzinárodnej výmeny informácií žiadnymi relevantnými informáciami ktoré by mohol použiť a to napriek tomu, získanie takýchto informácií považoval za dôležité.
73. Okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií súd skúmal aj primeranosť dĺžky prerušenia daňovej kontroly. Pri predmetnom posúdení súd aplikoval zákon č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorý implementoval Smernicu Rady č.2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblastí daní, ktoré boli prijaté s cieľom zefektívniť a zrýchliť spoluprácu pri výmene informácií medzi členskými štátmi EÚ v daňových veciach. V smernici sú stanovené lehoty na poskytnutie informácií na základe žiadosti cudzieho štátu s tým, že podľa čl. 7 Smernice a § 6 ods. 5 zákona č. 442/2012 Z.z., je príslušný orgán daného štátu povinný poskytnúť informáciu čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov. A dokonca kratšia lehota je stanovená v Nariadení Rady EÚ č. 904/2010, ktoré upravuje administratívnu spoluprácu a boj proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, podľa ktorej v čl. 10 a nasl., žiadaný orgán má poskytnúť informácie tak rýchlo ako je to možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti, pokiaľ žiadaný orgán vyžadovanú informáciu už má, znižuje sa táto lehota maximálne na jeden mesiac. V tejto súvislosti, s poukazom na administratívny spis, súd v prípade prerušenia konania od 17.12.2014 do 20.01.2017, možno mať dôvodné pochybnosti o primeranosti dĺžky prerušenia konania v trvaní 2 roky a 34 dní, hoci maximálna lehota na poskytnutie informácií na základe žiadosti cudzieho štátu v zmysle Smernice je šesť mesiacov a v zmysle Nariadenia tri mesiace (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/62/2017 zo dňa 27.02.2019). S poukazom na vyššie uvedené, správny súd vychádzal i z § 61 ods. 4 DP, ktorý je potrebný vykladať v kontexte uvedenej Smernice s tým, že pominutie dôvodov pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehoty, stanovenej v Smernici pre poskytnutie požadovaných informácií na šesť mesiacov a bez aplikácie Smernice by vzniknutý stav spôsoboval právnu neistotu.
74. Správny súd zdôrazňuje, že daňová kontrola predstavuje zásah do súkromnoprávnej sféry kontrolovaného daňového subjektu, preto je dôležité, aby v jej priebehu bola dodržaná zásada proporcionality a účelnosti. Pravdou je, že keď je daňová kontrola prerušená, lehota na jej vykonanie neplynie, t.zn. daňová kontrola sa predlžuje o čas, po ktorý bola prerušená, nemožno však inštitút prerušenia konania zneužívať na predĺženie daňovej kontroly. Prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom, t.j. účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane nie sú známe a ktoré majú vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola vykonávaná.
75. Námietku neprimeranej dĺžky daňovej kontroly, keďže ust. § 46 ods. 10 DP určuje lehotu na vykonanie daňovej kontroly v trvaní jeden rok, pričom predmetná daňová kontrola trvala od 28.04.2014 do 29.05.2017 (vrátane prerušenia daňovej kontroly od 17.12.2014 do 20.01.2017 ktoré vyhodnotil súd ako neprimerané, v odsekoch 62. a 63. tohto rozhodnutia), správny súd vyhodnotil ako dôvodnú. Na tomto mieste správny súd poukazuje na Protokol z vykonanej kontroly, ktorý súd vyhodnotil ako nezákonne získaný dôkaz pre neprimeranú dĺžku prerušenia daňovej kontroly, preto v kontexte uvedeného nemožno inštitút prerušenia konania zneužívať na predĺženie daňovej kontroly.
76. Z dikcie § 3 DP upravujúceho zásadu zákonnosti vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale súčasne sú povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Aj keď je záujem štátu významný, avšak nie na úkor nedodržania práv účastníkov daňového konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžfk/3/2018 z 21.02.2019).
77. V súvislosti k ostatným námietkam, ktoré sú predmetom žaloby, tieto správny súd z dôvodu hospodárnosti konania nepreskúmaval. Esenciálnym dôvodom pre ktorý súd žalobe vyhovel je skutočnosť, keďže prerušenie daňovej kontroly bolo neúčelné a v neprimeranej dĺžke, t.zn. nebolo vykonané v súlade so zákonom, potom Protokol z predmetnej daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nemôže byť použitý ako dôkaz v daňovom (vyrubovacom) konaní. Keďže predmetný Protokol bol v daňovom konaní použitý, je daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti.
78. Krajský súd v Bratislave s poukazom na uvedené konštatuje, že v konaní žalovaného ako i správcu dane došlo k podstatnému porušeniu zákonných ustanovení, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, preto podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, bolo potrebné ich zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaný je viazaný vysloveným právnym
názorom súdu podľa § 191 ods. 6 SSP a bude povinný vo veci konať a na základe indícií súdu vo veci opätovne rozhodnúť.
IX. Trovy konania.
79. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 167 v spojení s § 175 ods.1 a ods. 2 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
80. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ § 139ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).