Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-47-2022.pdf
PDF · 147.74 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/47/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Erika Vargu, v sporovej právnej veci žalobcu: TANKER, s.r.o., so sídlom Hlavné námestie 96/45, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 731 945, zastúpeného zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Martin Kováčik, s.r.o., so sídlom Tajovského 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 236 876, proti žalovanému: EMES - VK s.r.o., so sídlom Pri Rajčianke 49, 010 01 Žilina, IČO: 46 747 974, v konaní o zaplatenie 12.016,71 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/16/2021-67 zo dňa 14. septembra 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/16/2021-67 zo dňa 14. septembra 2021 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) prvým výrokom rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 11.471,85 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 2.499,72 Eur od 31.03.2020, zo sumy 2.817,21 Eur od 14.04.2020, zo sumy 3.390,24 Eur od 01.05.2020, zo sumy 2.149,92 Eur od 15.05.2020 a zo sumy 614,76 Eur od 31.05.2020, všetko až do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 544,86 Eur a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Druhým výrokom rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V zmysle žaloby a predložených listinných dôkazných prostriedkov Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vyhovel podanej žalobe platobným rozkazom zo dňa 23.09.2020.
3. Žalovaný platobný rozkaz napadol včasným a vecne odôvodneným odporom.
4. Na prejednanie veci okresný súd nariadil pojednávanie konané dňa 14.09.2021. Predmetné pojednávanie sa uskutočnilo v neprítomnosti riadne a včas predvolaného žalovaného, ktorý sa pojednávania nezúčastnil a svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil.
5. Žalobca sa v celom rozsahu pridržiaval podanej žaloby a navrhol zaviazať žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny spolu s úrokmi z omeškania, zmluvnou pokutou a náhradou trov konania, poukazujúc na dôvody podanej žaloby a k žalobe pripojené listinné dôkazy.
6. S prihliadnutím na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich záväzkov okresný súd posúdil právny vzťah procesných strán ako obchodnoprávny a s poukazom na vykonané
dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonníka“), § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 300 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, žalobe vyhovel.
7. Okresný súd mal dostatočne preukázané, že záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol z písomne uzatvorenej kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa žalobca dňa 17.02.2020 zaviazal žalovanému poskytnúť bezhotovostné karty, zabezpečiť akceptačné miesta na odber pohonných hmôt prostredníctvom bezhotovostných kariet a zabezpečiť odber pohonných hmôt bezobslužným výdajom 24 hodín denne, a to za dohodnutú cenu vymedzenú v čl. V Kúpnej zmluvy, určenej jednotkovou sadzbou podľa v Zmluve špecifikovaného druhu tovaru (značky benzínu). V rámci dojednaných platobných podmienok k fakturácii podľa čl. VI Zmluvy, zmluvné strany dojednali fakturačné obdobie vždy k 14- temu a poslednému dňu v mesiaci so splatnosťou faktúry 30 dní od vystavenia faktúry a pre prípad nezaplatenia faktúry v termíne jej splatnosti sa kupujúci zaviazal zaplatiť predávajúcemu zmluvnú pokutu vo výške 0,05% z fakturovanej čiastky za každý deň omeškania.
8. Výšku uplatneného nároku žalobca preukazoval vystavenými faktúrami so stanovenou lehotou splatnosti, ktorých prílohou bola evidencia čerpania pohonných hmôt s označením čerpacej stanice, dátumu, času čerpania, vymedzeného množstva tovaru a jednotkovej ceny.
9. Medzi stranami je v konaní nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy v jej písomnej forme, na základe ktorej vznikla žalovanému ako kupujúcemu povinnosť zaplatiť kúpnu cenu odobratého tovaru, a to v súlade s § 447 Obchodného zákonníka. Napriek tomu, že prílohou žalobcom vystavených faktúr je špecifikácia predmetu fakturácie v nadväznosti na vykonané odbery tovaru, k takto predloženým dôkazným prostriedkom a z toho vyplývajúcim skutočnostiam, sa žalovaný bližšie nevyjadril a tvrdenia žalobcu účinne nepoprel spôsobom predpokladaným § 151 ods. 2 CSP, keď žalovaný neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, a preto bolo potrebné procesnú obranu žalovaného vyhodnotiť ako neúčinnú.
10. Žalovaný svoju procesnú obranu založil na tvrdení o nedostatočnej súčinnosti žalobcu na preskúmanie reálneho odberu tovaru s upozornením na možnosť zneužitia tankovacích kariet osobami, ktorým žalovaný predmetné karty poskytol. Takáto obrana žalovaného však nie je spôsobilá zbaviť žalovaného záväzku, ktorý mu vyplynul z uzatvorenej kúpnej zmluvy a uskutočnených dodávok tovaru, a je preto povinný zaplatiť žalobcovi v súlade s obsahom zmluvy dohodnutú kúpnu cenu dodaného tovaru. Okresný súd, preto vyhodnotil žalobu v celom rozsahu ako skutkovo a právne dôvodnú, a preto žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny titulom zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru spolu s úrokom z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti fakturovanej kúpnej ceny až do jej zaplatenia spolu so zmluvnou pokutou písomne dojednanou v kúpnej zmluve, ktorou zmluvné strany zabezpečili povinnosť žalovaného ako kupujúceho riadne a včas zaplatiť kúpnu cenu žalovaným prevzatého tovaru, a to v súlade s § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
11. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, ktorým namietal, že neboli splnené procesné podmienky, okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a žalobcovi uloží povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu, alternatívne tak, že napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný už pri podaní odporu proti platobnému rozkazu uplatnil prostriedok procesnej obrany, ktorým označil ako sporné množstvo pohonných hmôt, ktoré mal žalobca dodať žalovanému, pričom poukázal na to, že žalobca neposkytol žalovanému súčinnosť pri žiadosti o detailné podklady k fakturácii. Žalobca však doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že žalobca skutočne dodal žalovanému pohonné hmoty v takom množstve, ako vyfakturoval a teda, že fakturácia zo strany žalobcu je oprávnená. Nie je možné sa stotožniť so závermi vyslovenými súdom prvej inštancie o tom, že žalovaný účinne
nepoprel tvrdenia žalobcu spočívajúce v špecifikáciách čerpaných pohonných hmôt. Z argumentácie žalovaného vyplynulo, že žalovaný má pochybnosti o tom, že na jeho strane došlo k čerpaniu pohonných hmôt v takom množstve, ako žalobca tvrdí. O uvedenom nie je možné predkladať ďalšie skutkové tvrdenia, ani dôkazy, nakoľko žalovaný nemôže preukazovať negatívne skutočnosti, teda že k nejakej skutočnosti nedošlo. V tomto smere dôkazné bremeno zaťažuje predovšetkým žalobcu, ktorý je povinný preukázať skutkové tvrdenia, ktoré uplatňuje ako prostriedky procesného útoku.
12. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je podľa odvolateľa nedostatočne odôvodnený, nakoľko bez akýchkoľvek bližších úvah a zdôvodnenia vyslovil iba strohý záver, podľa ktorého „obrana žalovaného však nie je spôsobilá zbaviť žalovaného záväzku, ktorý mu vyplynul z uzatvorenej kúpnej zmluvy a uskutočnených dodávok tovaru, a je preto povinný zaplatiť žalobcovi v súlade s obsahom zmluvy dohodnutú kúpnu cenu dodaného tovaru“. Úlohou súdu prvej inštancie je svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, vysporiadať sa s argumentáciou strán sporu, pričom pod týmto je potrebné rozumieť jasné, zrozumiteľné a presvedčivé prednesenie úvah, na základe ktorých súd dospel k skutkovým a právnym záverom, na základe ktorých rozhodol. Za dostatočné odôvodnenie nie je však možné považovať také odôvodnenie, „v ktorom súd po parafrázovaní procesnej obrany žalovaného bez akéhokoľvek odôvodnenia a akýchkoľvek úvah vyslovuje záver, že táto obrana nie je relevantná. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je pritom imanentnou súčasťou práva na spravodlivý súdny proces, tak ako to vyplýva zo stabilnej súdnej praxe nielen všeobecných súdov Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 171/2005), ale aj Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 261/06) a Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Riuz Torija vs. Španielsko).“
13. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý sa nestotožnil so záverom okresného súdu ohľadne procesnej obrany žalovaného v prípade špecifikácií čerpaných pohonných hmôt, pričom mal pochybnosti o tom, že na jeho strane došlo k čerpaniu pohonných hmôt v takom množstve, ako žalobca tvrdí. Žalobca v konaní ako prílohu k návrhu na vydanie platobného rozkazu predložil vystavené faktúry spolu s prílohami obsahujúcimi údaje o mieste, dátume, čase, tovare, množstve a cene. Čerpacie stanice žalobcu sú vybavené samoobslužnými tankovacími automatmi spoločnosti uniCODE systems, s.r.o., so sídlom Považské Podhradie 55, 017 04 Považská Bystrica, ktorá zastrešuje celý systém bezobslužného tankovania na čerpacích staniciach spoločnosti žalobcu. Na základe priloženia tankovacej karty oprávneného zamestnanca spoločnosti žalovaného systém automaticky priradí typ pohonných hmôt, prípadne označenie iného tovaru, skutočné množstvo natankovaných pohonných hmôt, miesto, dátum a čas čerpania pohonných hmôt k ŠPZ konkrétneho vozidla. Z takto získaných údajov systém automaticky vygeneruje dokument obsahujúci dané informácie, pričom tento automaticky vygenerovaný dokument je priložený ku všetkým vystaveným faktúram ako príloha. Žalovanému ako kupujúcemu bola teda následne po odobratí tovaru vystavená faktúra za uskutočnený odber pohonných látok prostredníctvom bezhotovostných kariet. Pochybnosti žalovaného o správnosti vystavených faktúr a výške odberu pohonných hmôt obsiahnuté v podanom odvolaní sú potom zjavne nedôvodné, nakoľko systém je plne automatizovaný a konfigurovaný externou spoločnosťou. Ako aj súd prvej inštancie k tvrdeniam žalovaného v ods. 17. napadnutého rozhodnutia uviedol, napriek tomu, že prílohou žalobcom vystavených faktúr je špecifikácia predmetu fakturácie v nadväznosti na vykonané odbery tovaru, k takto predloženým dôkazným prostriedkom a z toho vyplývajúcim skutočnostiam, sa žalovaný bližšie nevyjadril a tvrdenia žalobcu účinne nepoprel spôsobom predpokladaným § 151 ods. 2 CSP, keď žalovaný neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, a preto bolo potrebné procesnú obranu žalovaného vyhodnotiť ako neúčinnú. Žalovaný v odvolaní uviedol tvrdenia ako aj v odpore, bez ich bez akýchkoľvek ďalších zdôvodnení. Žalobca mal za to, že tvrdenia, ktorými odôvodnil svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy, jasne zdôvodnil a taktiež preukázal, v zmysle čoho sa podľa žalobcu nemôže jednať o negatívne skutočnosti, ku ktorým nedošlo tak, ako to tvrdí žalovaný v podanom odvolaní. „Nekonštruktívnu obranu žalovaného, ktorá je podľa názoru žalobcu aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, konštatoval súd prvej inštancie v bode 18. napadnutého rozhodnutia keď uviedol, že žalovaný svoju procesnú obranu založil na tvrdení o nedostatočnej súčinnosti žalobcu na preskúmanie reálneho odberu tovaru s upozornením na možnosť zneužitia tankovacích kariet osobami, ktorým žalovaný predmetné karty poskytol. Takáto obrana žalovaného však nie je spôsobilá zbaviť žalovaného záväzku, ktorý mu vyplynul z uzatvorenej kúpnej zmluvy a uskutočnených dodávok tovaru, a je preto povinný zaplatiť žalobcovi v súlade s obsahom zmluvy dohodnutú kúpnu cenu dodaného tovaru.“
14. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, navrhovaním a hodnotením dôkazov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 26/2014 zo dňa 24.03.2015 s odkazom na uznesenie ÚS SR IV. ÚS 329/04). Žalobca rozhodne nepopieral žalovaného právo na podanie riadnych opravných prostriedkov voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie, rovnako tiež žalobca nerozporuje jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Aj s ohľadom na podané odvolanie je ale zrejmé, že súd prvej inštancie reagoval na všetky sporné otázky v danom konaní týkajúce sa množstva dodaného tovaru a bezpochyby ich zodpovedal aj v zmysle judikatúry zrozumiteľným, ústavne akceptovateľným spôsobom. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
15. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalovaným a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom, za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
16. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/47/2022-107 zo dňa 14.11.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenie rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline, v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
17. Primárne krajský súd vzhľadom k odvolaniu žalovaného poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP, keď základom pre konanie a rozhodovanie krajského súdu sú odvolacie dôvody žalovaného v tejto veci vyjadrené v podanom odvolaní žalovaného. Pokiaľ žalovaný nevykvalifikoval iné odvolacie dôvody, než tie, ktoré boli obsiahnuté v ním podanom odvolaní, tak následne potom ani krajský súd v rámci svojho konania a rozhodovania nemohol posudzovať rozsudok okresného súdu a v ňom obsiahnuté závery, ak sa tieto nestali predmetom odvolania žalovaného. Ak boli súdom prvej inštancie prijaté závery, ktoré v podanom odvolaní odvolateľ nerozporoval, tak tieto sa zákonite bez ďalšieho nemohli stať ani predmetom vyhodnocovania odvolacím súdom, pretože k tomu nebol zákonný priestor, ak v zmysle § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd dôvodmi viazaný a súčasne sa nejedná o žiadnu z právnych situácií vyjadrených pod písm. a), b), c) § 379 CSP.
18. Podľa § 220 CSP, v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.
19. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
20. V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
21. Odvolací súd uvádza, že mal spôsobilý predmet posudzovania, a to rozsudok okresného súdu, ktorý má zákonom vyžadované náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v dostatočnom rozsahu vysporiadal so skutkovými ako aj právnymi okolnosťami, na v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie uviedol právnu úpravu, ktorú aplikoval. Okresný súd zrozumiteľným a jasným spôsobom vyjadril skutkové zistenia, právne závery, ktoré zdôvodnil a k podstatným okolnostiam sporovej veci sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyjadril. Aj v zmysle už ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vyplýva, že ak všeobecný súd stručným a zrozumiteľným spôsobom odôvodní svoje rozhodnutie a vysporiada sa s podstatnými okolnosťami súdenej veci, je z tohto hľadiska jeho rozhodnutie riadne odôvodnené, k čomu došlo aj v danej sporovej právnej veci.
22. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
24. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
25. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní, tak nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Krajský súd za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP uvádza, že podľa podaného odvolania žalovaným bol napádaný rozsudok okresného súdu v celom rozsahu. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd, po vykonaní odvolacieho prieskumu sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresného súdu, považoval za podstatné zodpovedať na odvolacie otázky žalovaného majúce význam pre rozhodnutie vo veci.
26. Okresný súd vykonal v intenciách sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu a je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného
súdu, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti a dá odpoveď na kľúčovú odvolaciu argumentáciu.
27. Krajský súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá neznemožnila žalovanému ako sporovej strane možnosť aktívnej účasti a právo žalovaného na označenie navrhovaných dôkazov bolo žalovaným zrealizované. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv sporovej strany nie je postupom, ktorým by malo byť porušené právo na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovej strane (§ 185 ods. 1 CSP). Vadou konania sa rozumie len taký závadný procesný postup, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. K takejto vade konania okresným súdom podľa odvolacieho súdu nedošlo.
28. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného, vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu, ešte odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
29. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
30. V odvolaní žalovaný uviedol, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že žalobca skutočne dodal žalovanému pohonné hmoty v takom množstve, ako vyfakturoval a teda, že fakturácia zo strany žalobcu je oprávnená. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného v konaní poukazuje odvolací súd na argumentáciu v odpore proti vydanému platobnému rozkazu, v ktorom žalovaný uviedol, že žalovaný vyzval zástupcu žalobcu pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu na predloženie detailných podkladov k fakturácii žalobcu k pohonným hmotám, ktoré mal žalovaný pretankovať. Tieto podklady žalovaný mienil použiť pri kontrole fakturovaného množstva, a to v rozsahu, v akom fakturácia zodpovedá evidencii čerpaní žalovaného. Na dobu kontroly podkladov bola zo strany žalovaného poskytnutá možnosť splátkových úhrad, keďže žalovaný nerozporuje skutočnosť čerpania pohonných hmôt, avšak k množstvu fakturácie žiada kontrolu evidencie. Keďže na strane žalovaného vzniklo podozrenie o zneužívaní tankovacích kariet vydaných žalobcom a mienil uplatňovať náhradu takto jemu vzniknutej škody, považoval za potrebné poskytnutie súčinnosti zo strany žalobcu, ktorý túto žalovanému odmietol poskytnúť. Podľa žalovaného zástupca žalovaného žalobca neumožnil žalovanému kontrolu ním vydaných faktúr, ktoré si žalovaný zaúčtoval, avšak potvrdil komunikáciu strán, že úhrada bude možná po splnení vyššie označených podmienok, a to vzhľadom na podozrenie žalovaného na zneužitie tankovacích kariet. K zaúčtovaniu faktúr žalovaný uviedol, že tak učinil z dôvodu vylúčenia možného protiprávneho konania. Uvedená argumentácia žalovaného v odpore, teda relevantnom štádiu konania zostala, bez premietnutia do argumentácie v odvolaní, v ktorom už v skutkovej rovine tvrdil, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že žalobca skutočne dodal žalovanému pohonné hmoty v takom množstve, ako vyfakturoval a teda, že fakturácia zo strany žalobcu je oprávnená. Podľa obsahu spisového materiálu bol žalovaný poučený podľa § 153 CSP, § 154 CSP, § 150 ods. 1, 2 CSP, § 151 ods. 1, 2 CSP o čom svedčí doručenka na čl. 45 spisu, napriek tomu v relevantnom štádiu konania v takomto obsahu a rozsahu nenamietal. Odvolací súd za tejto situácie poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, že
okresný súd konštatoval, že „Žalobca ako dôkaz v žalobe označil a k návrhu pripojil fotokópie listinných dôkazných prostriedkov, a to kúpnu zmluvu zo dňa 17.02.2020, faktúry vrátane ich príloh a preberací protokol zo dňa 17.02.2020 a zo dňa 18.02.2020 ku karte Tanker.“ Okresný súd tiež konštatoval, že „Z dôkazov, ktoré žalobca učinil prílohou podanej žaloby, mal súd dostatočne preukázané, že záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol z písomne uzatvorenej kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa žalobca dňa 17.02.2020 zaviazal žalovanému poskytnúť bezhotovostné karty, zabezpečiť akceptačné miesta na odber pohonných hmôt prostredníctvom bezhotovostných kariet a zabezpečiť odber pohonných hmôt bezobslužným výdajom 24 hodín denne a to za dohodnutú cenu vymedzenú v čl. V Kúpnej zmluvy, určenej jednotkovou sadzbou podľa v Zmluve špecifikovaného druhu tovaru (značky benzínu). V rámci dojednaných platobných podmienok k fakturácii podľa čl. VI Zmluvy, zmluvné strany dojednali fakturačné obdobie vždy k 14.-temu a poslednému dňu v mesiaci so splatnosťou faktúry 30 dní od vystavenia faktúry a pre prípad nezaplatenia faktúry v termíne jej splatnosti sa kupujúci zaviazal zaplatiť predávajúcemu zmluvnú pokutu vo výške 0,05% z fakturovanej čiastky za každý deň omeškania. Výšku uplatneného nároku žalobca preukazoval vystavenými faktúrami so stanovenou lehotou splatnosti, ktorých prílohou bola evidencia čerpania pohonných hmôt s označením čerpacej stanice, dátumu, času čerpania, vymedzeného množstva tovaru a jednotkovej ceny. Medzi stranami je v konaní nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy v jej písomnej forme, na základe ktorej vznikla žalovanému ako kupujúcemu povinnosť zaplatiť kúpnu cenu odobratého tovaru, a to v súlade s ust. § 447 Obchodného zákonníka. Napriek tomu, že prílohou žalobcom vystavených faktúr je špecifikácia predmetu fakturácie v nadväznosti na vykonané odbery tovaru, k takto predloženým dôkazným prostriedkom a z toho vyplývajúcim skutočnostiam, sa žalovaný bližšie nevyjadril a tvrdenia žalobcu účinne nepoprel spôsobom predpokladaným ust. § 151 ods. 2 CSP, keď žalovaný neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, a preto bolo potrebné procesnú obranu žalovaného vyhodnotiť ako neúčinnú“, ktoré závery si odvolací súd osvojil, nemal dôvod sa od nich odkloniť, pričom v podrobnostiach sa poukazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. Z obsahu spisového materiálu vyplývajú listinné dôkazy najmä z čl. 9 až 18 spisu, ktorými okresný súd vykonal dokazovanie a v dostatočnom rámci ich aj vyhodnotil a vyvodil z nich skutkové a právne závery, ak žalovaný v odvolaní uviedol, že „Žalobca však doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že žalobca skutočne dodal žalovanému pohonné hmoty v takom množstve, ako vyfakturoval a teda že fakturácia zo strany žalobcu je oprávnená. Nie je možné sa stotožniť so závermi vyslovenými súdom prvej inštancie o tom, že žalovaný účinne nepoprel tvrdenia žalobcu spočívajúce v špecifikáciách čerpaných pohonných hmôt“, tak aj podľa odvolacieho súdu bola dôkazná povinnosť vyvrátiť závery vyplývajúce z dôkazov vykonaných v prvoinštančnom konaní na žalovanom.
31. Podľa krajského súdu je namieste vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného pripomenúť že „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad
v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010).
32. Z argumentácie žalovaného v odvolaní vyplynulo, že žalovaný má pochybnosti o tom, že na jeho strane došlo k čerpaniu pohonných hmôt v takom množstve, ako žalobca tvrdí, o uvedenom nie je možné, podľa žalovaného, predkladať ďalšie skutkové tvrdenia, ani dôkazy, nakoľko žalovaný nemôže preukazovať negatívne skutočnosti, teda že k nejakej skutočnosti nedošlo, v tomto smere podľa žalovaného dôkazné bremeno zaťažuje predovšetkým žalobcu, ktorý je povinný preukázať skutkové tvrdenia, ktoré uplatňuje ako prostriedky procesného útoku. V rovine týchto námietok žalovaného považuje za podstatné odvolací súd uviesť, že podľa záverov odvolacieho súdu procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine tvrdení, ktoré boli uvádzané pred súdom prvého stupňa a na ktoré nadväzovali čiastočne tvrdenia uvádzané v odvolaní. V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. V konaní žalobca preukazoval svoj nárok najmä listinnými dôkazmi, ktoré boli predmetom dokazovania pred okresným súdom, žalovaný v rámci prvoinštančného konania a ani odvolacieho konania nevzniesol voči týmto dôkazom žiadne konkrétne námietky a ani ich nespochybnil a neprodukoval a ani neoznačil žiadne dôkazy, ktorými by ich vyvrátil, resp. spochybnil.
33. Odborná literatúra v tomto smere uvádza, že „Negatívnu dôkaznú teóriu určite nemožno prijímať všeobecne, pretože v praxi môžu nastať prípady, keď je možné preukazovať aj negatívne skutočnosti. Uplatňovanie negatívnej dôkaznej teórie teda nemôže byť bezbrehé, pretože pri preukazovaní negatívnej skutočnosti nie vždy dôkazné bremeno prechádza na protistranu. Nie je totiž úplne pravda, že dokázať je možné len to, čo existuje a nie to, čo neexistuje. Napríklad žalovaný sa bráni tým, že on nemohol poškodiť plot žalobcu, pretože v dobe, keď plot spadol, v mieste vzniku škody vôbec nebol. Neexistenciu je možné v tomto prípade preukázať dôkazom o existencii inej skutočnosti, ktorá súdom preskúmavanú neexistenciu (neprítomnosť žalovaného v mieste vzniku škody v dobe, keď ku škode došlo) vylučuje. Ako ale možno vidieť na citovanom príklade, žalovaný nepreukazuje, že plot bol poškodený, čo práve tvrdí žalobca, ale preukazuje skutočnosť, ktorú tvrdí, t.j. že v čase poškodenia plota v danom mieste nebol“ (UHAĽ, M.: Dokazovanie negatívnej skutočnosti v uznesení Najvyššieho súdu SR, nevyvrátiteľná domnienka a negatívna dôkazná teória. In: Bulletin slovenskej advokácie,
č. 1-2/2015; SVOBODA, K.: Dokazování. Praha : ASPI - WoltersKluwer, 2009, s. 29). Z uvedeného vyplýva, že v niektorých prípadoch je objektívne možné preukázať neexistenciu určitej skutočnosti prostredníctvom iných existujúcich (pozitívnych) komplementárnych skutočností, ktoré túto negatívnu skutočnosť potvrdzujú (preukazujú).
34. Odvolací súd poukazuje na to, že hlavnou myšlienkou negatívnej dôkaznej teórie ako jedného z druhov obrátenia (presunu) dôkazného bremena je skutočnosť, že negatívne skutočnosti sa nedokazujú. Pri dôslednom uplatňovaní tejto teórie je nositeľom dôkazného bremena vždy tá procesná strana, ktorá tvrdí pozitívne skutočnosti. Toto pravidlo pre prenášania dôkazného bremena však nemožno prijímať bezvýnimočne, ale je potrebné prihliadať na úskalia s jeho gramatickým vyjadrením. Gramatické vyjadrenie môže byť na prvý pohľad pozitívnym tvrdením, avšak v skutočnosti ide po obsahovej stránke o tvrdenie negatívne (to platí aj opačne). Následkom toho môže dôjsť k preneseniu dôkazného bremena na procesnú stranu, ktorá ho v skutočnosti niesť nemá. Nie každá negatívna skutočnosť teda spôsobuje obrátenie dôkazného bremena, ale iba taká, ktorá nie je len negatívnym gramatickým vyjadrením, ale faktickou neexistenciou, ktorú nemožno preukázať ani tvrdením inej, pozitívnej skutočnosti. V okolnostiach konkrétneho prípadu, je preto potrebné dôkladne posúdiť, čo je po materiálnej (nie formálnej) stránke skutočným obsahom tvrdenie strany sporu. Z tohto dôvodu sa v jednotlivom prípade musí skúmať, či určitú negatívnu skutočnosť je možné preukázať prostredníctvom dôkazov preukazujúcich iné pozitívne skutočnosti, ktoré by v konečnom dôsledku potvrdzovali (preukazovali) neexistenciu určitej skutočnosti. V okolnostiach konkrétnej prejednávanej veci s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, bolo zrejmé, že základom rozhodnutia okresného súdu bolo vyhodnotenie listinných dôkazov, ktoré žalovaný nespochybnil a ani nevyvrátil, neoznačil dôkazy na pre vyvrátenie záverov prijatých z týchto listinných dôkazov. 35. Po oboznámení sa s priebehom celého konania pred súdom prvej inštancie, ako i prijatých záverov okresným súdom nie je namieste konštatovanie o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (arbitrárneho) rozhodnutia vo veci samej. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Po oboznámení sa s priebehom celého konania, z neho vyvodených skutkových a právnych záverov okresným súdom, ktoré sa nezhodovali s právnym názorom predkladaným súdu žalovaným, tak to nie je možné v danom prípade považovať za nepredvídateľný postup okresného súdu, ktorého výsledkom by bolo prekvapivé súdne rozhodnutie.
36. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo sporovými stranami produkovaných a predkladaných v danom konaní.
37. Záverom zhŕňajúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané v odvolaní naplnenie § 365 ods. 1 písm. b), d), e), g), h) CSP. Na základe preskúmaného postupu konania pred okresným súdom odvolací súd dospel k záveru, že nebolo zistené, že by sa zasahovalo do výkonu práv žalovaného spôsobom, ktorý by porušil právo žalovaného na spravodlivý proces. Preto bolo nevyhnutné vychádzať z výsledkov vykonaného dokazovania uskutočneného okresným súdom ako z relevantného základu pre posúdenie relevantnosti obrany žalovaného na to, aby vo vyvolanom odvolacom konaní krajský súd posúdil odvolacie dôvody žalovaného, nebolo potrebné doplniť ani zopakovať dokazovanie. Okresný súd sa vyjadril k podstatným okolnostiam sporovej veci, k podstatným
dôkazom, a preto nebol zistený dôvod na zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch ani na jeho zrušenie a vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie.
38. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie, a to vo výroku vo veci samej, ako i v závislom výroku o trovách konania. V podrobnostiach odkazuje za primeranej aplikácie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
39. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.
40. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu bola priznaná plná náhrada odvolacích trov.
42. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.