Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/4/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: ORVEX spol. s r.o., so sídlom Klíňanská cesta 1225, 029 01 Námestovo, IČO: 30 226 562, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Bachyncom, advokátom, so sídlom XXX XX C. č. XXX, proti žalovanému: Adrián Svajčík - ADECO, s miestom podnikania Štefánikova 265/14, 029 01 Námestovo, IČO: 41 966 732, v konaní o zaplatenie 438,17 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. -61 zo dňa 11. septembra 2013, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. -61 zo dňa 11. septembra 2013 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia v sume 47,11 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Miroslava Bachyncu, advokáta, so sídlom XXX XX C. č. XXX.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 438,17 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 143,79 Eur od 24.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 143,79 Eur od 25.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 144,54 Eur od 18.11.2011 do zaplatenia a zo sumy 6,05 Eur od 20.12.2011 do zaplatenia, to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a trovy konania vo výške 26,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 235,51 Eur, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v (ďalej len „“), OZ, OZ, , , , až 3 o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „cit. zákon“), cit. zákona, cit. zákona, , Nariadenia vlády SR č. , Nariadenia vlády SR č. , okresný súd žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou doručenou okresnému súdu dňa 05.02.2013 žiadal, aby okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť na jeho účet sumu 438,17 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 143,79 Eur od 24.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 143,79 Eur od 25.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 144,54 Eur od 18.11.2011 do zaplatenia a zo sumy 6,05 Eur od 20.12.2011 do zaplatenia a trovy konania. Dôvodil tým, že na základe zmluvy o nájme uzatvorenej medzi prenajímateľom Z. a ORVEX, s.r.o. zo dňa 29.12.2009 sa stal žalobca nájomcom polyfunkčnej budovy súpisné č. 45, ktorú mohol v zmysle čl. II bod 2. prenajímať tretím osobám. Na základe „Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 4.1.2010“ (ďalej len „ zmluva o podnájme“) uzatvorenej medzi prenajímateľom - žalobcom

a nájomcom - žalovaným, stal sa žalovaný nájomcom nebytových priestorov v polyfunkčnej budove č. 45 na Hviezdoslavovej ulici, Námestovo, a to na dobu určitú do 31.12.2015. Podľa dohodnutých zmluvných podmienok sa žalovaný zaviazal platiť nájomné vo výške 139,- Eur mesačne, spotrebu elektrickej energie, a to na základe faktúr vyhotovovaných žalobcom. Nájomné, ktoré bolo vyfakturované za mesiace september 2011 - december 2011, t.j. za štyri mesiace v celkovej výške 438 Eur a to „faktúrou č. 20110516 zo dňa 09.09.2011 na sumu 143,79 Eur so splatnosťou 23.09.2011, faktúrou č. 20110564 zo dňa 10.10.2011 na sumu 143,79 Eur so splatnosťou 24.10.2011, faktúrou č. 20110628 zo dňa 03.11.2011 na sumu 144,54 Eur so splatnosťou 17.11.2011, faktúrou č. 20110690 zo dňa 05.12.2011 na sumu 6,05 Eur so splatnosťou 19.12.2011“, žalovaný aj napriek telefonickým výzvam a písomným upomienkam neuhradil. Podľa čl. 4 ods. 4 zmluvy o podnájme sa zmluvné strany dohodli na tom, že ak sa podnájomca dostane do omeškania s platením nájomného, tak uhradí nájomcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne z výšky dlžného nájomného za každý deň omeškania.

Okresný súd vykonal dokazovanie zmluvou o Nájme nebytových priestorov medzi vlastníčkou Z. a žalobcom zo dňa 29.12.2009 (č.l. 9-12 spisu), ktorou žalobca prenajal polyfunkčnú budovu č. 45 na Hviezdoslavovej ul. v Námestove, zapísanú na LV č. XXXX k.ú. T. a ktorý predmet nájmu mohol prenechávať do podnájmu tretím osobám, so Zmluvou o podnájme nebytových priestorov č. 2010/16 zo dňa 04.01.2010 (č.l. 13-16 spisu), ktorou žalobca prenechal žalovanému do nájmu jednu miestnosť č. 8 v polyfunkčnom dome č. 45 na Hviezdoslavovej ul. v Námestove o rozlohe 18,50 m2, a to na dobu určitú - do 31.12.2015 za 139,- Eur mesačného podnájmu + refakturácia odberu elektrickej energie podľa odpočtu podružného merania, a to do 15 dní po obdržaní faktúry od prenajímateľa. Okresný súd sa oboznámil s faktúrami žalobcu (č.l. 17-20 spisu), ktorými fakturoval nájomné a spotrebu elektrickej energie za mesiace 9/2011 sumou 143,79 Eur, 10/2011 sumou 143,79 Eur, 11/2011 sumou 144,54 Eur a spotrebu elektrickej energie v sume 6,05 Eur, s pokusom o zmier (č.l. 21-22 spisu), s úpravou petitu žaloby (č.l. 28 spisu), s platobným rozkazom (č.l. 30 spisu), s odporom proti platobnému rozkazu (č.l. 31-32 spisu). Okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou bol v celom rozsahu opodstatnený, z ktorého dôvodu mu v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 438,17 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 143,79 Eur od 24.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 143,79 Eur od 25.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 144,54 Eur od 18.11.2011 do zaplatenia a zo sumy 6,05 Eur od 20.12.2011 do zaplatenia. Úrok z omeškania bol okresným súdom priznaný v závislosti od splatnosti jednotlivých faktúr zaslaných žalobcom, ktoré žalovaný neuhradil v lehote ich splatnosti. V danom prípade išlo o sumy - nájom a spotreba elektrickej energie, ktoré boli žalovanému fakturované v zmysle zmluvy o podnájme nebytových priestorov v polyfunkčnom objekte č. 45 v Námestove, ktoré žalovaný užíval o rozlohe 18,50 m2. Výška nájmu a spotreba elektrickej energie vyfakturované jednotlivými faktúrami zo strany žalobcu nebola medzi účastníkmi rozporná, a to ani pokiaľ išlo o splatnosť jednotlivých faktúr. Žalovaný však v písomne podanom odpore proti platobnému rozkazu, ako aj na pojednávaní pred okresným súdom poukazoval na skutočnosť, že prenajaté priestory neboli spôsobilé na riadne užívanie a taká situácia bola v období rokov 2008-2010, avšak v priebehu celého prvostupňového konania nevzniesol vzájomný návrh, resp. kompenzačnú námietku. V tejto súvislosti bolo podľa okresného súdu nutné poukázať na , podľa ktorého právo na zľavu zanikne, ak sa neuplatní do šiestich mesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnostiam toto právo zakladajúcim. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa .

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že okresný súd ho hneď na začiatku pojednávania informoval o , podľa ktorého právo na zľavu na nájomnom zanikne, ak sa neuplatní do šiestich mesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnostiam toto právo zakladajúcim. „Ďalej som bol informovaný, že podľa daného paragrafu je vec jasná a konečná.“ Namietal, že okresný súd neprihliadal na jeho výpoveď, už po druhej vete bol prerušený s poukazom na . Okresný súd neprihliadol na dôkazový materiál, v ktorom boli jasne popísané skutočnosti, že vzniknutý problém riešil žalovaný denne, výzvami, aby havarijný stav žalobca odstránil. Za celú dobu ORVEX spol. s r.o. poslal iba dva krát svojho pracovníka, s ktorým sa žalovaný osobne rozprával a ten mu potvrdil, že s tým kotlom sa už nedá nič robiť a treba ho vymeniť. Ten pán mu povedal, že ORVEX spol. s r.o. má nový kotol už rok zakúpený a „že sám nevie prečo ho nedajú vymeniť“. „Toto sa stalo na začiatku zimy 2009/2010“. ORVEX spol. s r.o. o probléme vedela, nakoľko jej zamestnancov denne žiadal, aby havarijný stav odstránili. Problém vznikol v zime 2007/2008 a trval cez zimu 2008/2009, pretože kotol úplne prestal vykurovať kancelárie, to znamenalo, že celú zima 2009/2010 neboli vykurované kancelárie na prvom poschodí Obchodného domu s názvom Orvex centrum.

V odvolaní žalovaný poukázal na to, že dňa 02.04.2013 mu bolo doručené vyjadrenie od zastupujúceho JUDr. Miroslava Bachynca k odporu žalovaného, kde bolo vyjadrenie od ORVEX spol. s r.o., v ktorom sa uvádzalo, že „Odporca v odpore proti platobnému rozkazu uvádza, že navrhovateľ po dobu dvoch rokov hrubo porušoval zmluvu o nájme v tom, že nezabezpečil správnu teplotu v prenajatom priestore a námietky nájomcu prenajímateľ ignoroval a nápravu urobil až po dvoch rokoch keď výmenu vykurovacieho telesa realizoval po dvoch zimách. Z uvedených dôvodov uplatnenie dlžnej sumy nie je opodstatnené.“ Podľa žalovaného bol pravdou práve opak. Žalobca vyhodnotil odpor žalovaného ako neopodstatnený, obsahoval len ničím nepodložené tvrdenia žalovaného. V budove, kde mal žalovaný prenajaté priestory, bolo plynové vykurovanie. Zo strany žalovaného, ale i ostatných nájomcov neboli žiadne sťažnosti na nájomné. K tomuto vyjadreniu žalobcu žalovaný uviedol, že ORVEX spol. s r.o. sa snažila, aby žalovaného vykreslila ako podvodníka, nakoľko tvrdila, že žalovaný a ani ďalší nájomníci sa nikdy nesťažovali, „prečo spol. Orvex s.r.o. na jar v roku 2010 vykurovacie plynové teleso vymenila za nové?“ ORVEX spol. s r.o., vedel o probléme, ale svojim bezohľadným správaním výmenu kotla stále odsúvali, aj keď ho mali už rok zakúpený. Vôbec ich nezaujímalo, že nájomníci musia pracovať v 5 stupňových teplotách, keď vonku boli teploty mínusové. Vôbec ich nezaujímalo, že nájomníci musia pracovať v týchto neľudských podmienkach, aby uživili svoje rodiny. Žalobca bezohľadne dokázal nechať pracovať vo svojich prenajímaných priestoroch ženu, ktorá bola v zime 2009/2010 tehotná. Ani takáto skutočnosť ich charakterom nepohla. Denne žalovaný žalobcu žiadal, že jeho manželka bola tehotná, preto nebolo možné aby v takýchto podmienkach pracovala, čo žalobcu však nezaujímalo. Vedľa kancelárie žalovaného v Obchodnom centre mala kanceláriu manželka konateľa Orvex s.r.o. volá sa S. G. a tá sa so žalovaným a s jeho manželkou stretávala a vedela, že vedľa v nevykurovanej kancelárii pracuje žena, ktorá bola tehotná. Vo vyjadrení bolo tiež napísané, že ani Z. G. a ani ostatný nájomníci sa nikdy nesťažovali. Žalovaný predložil svedectvá od nájomníkov vo forme čestných prehlásení, ktoré kde jasne potvrdzovali jeho výpoveď. Tieto svedectvá podpísali nájomníci, ktorí nemali strach z odozvy. Žalobca vo vyjadrení poukázal aj na to, že žalovaný bol neseriózny nájomník, žalovaný však zdôraznil, že ako nájomník v obchodnom dome Orvex centrum, ktorý patril spol. Orvex s.r.o bol od roku 2001 do konca roku 2010. Ak by boli tvrdenia o neserióznosti jeho osoby pravdivé, určite by mu nikto zo spol. Orvex s.r.o. nedovolil ďalej prenajímať svoje priestory. Zmluvy, ktoré priložil do spisu boli zmluvami novými, respektíve poslednými, ktoré „s nami podpisovali pri zvyšovaní nájomného.“ V nájomnej zmluve, ktorú podpísali všetci nájomníci so spol. Orvex s.r.o. sa v čl. VI. Práva a povinnosti účastníkov jasne uvádzalo, že „Nájomca je povinný oznámiť prenajímateľovi bez zbytočného odkladu potrebu opráv, ktoré ma vykonávať prenajímateľ. Pri porušení tejto povinnosti zodpovedá nájomca za škody, ktoré zhoršujú užívanie predmet nájmu. Tento bod bol v plnom rozsahu porušený a ignorovaný zo strany Orvex.s.r.o.“ „Ďalej chcem uviesť že je vydané kde sa jasne píše, že trieda la-práca po sediačky, administratívne práce v chladných obdobiach má byť teplota optimálna 20-23 stupňov a teplota prípustná má byť 20-26 stupňov. Toto nariadenie vlády nebolo v žiadnom prípade dodržané a dlhodobo porušované.“

Žalovaný v odvolaní uviedol, že „nakoľko mi bolo vytýkané viac krát zo strany Okresného súdu v Námestove, že podľa ust.paragrafu 675 . Že som si do 6 mesiacov neuplatnil zľavu z nájomného súdnou cestou, preto právo na zľavu zaniká. Toto nebolo z mojej strany možné nakoľko keby som to urobí, spol.Orvex.s.r.o. som nov rozviaže zmluvu o nájme. V tej dobe som si niečo také nemohol dovoliť, nakoľko manželka v tej dobe bola tehotná a zo strany spol.Orvex s.r.o. sme boli ubezpečovaný, že problém čoskoro vyriešia.“ Podľa žalovaného „ Okresný súd v Námestove, svojim rozhodnutí ma chce donútiť zaplatiť za niečo, čo som v konečnom dôsledku nedostal.“ „Som obyčajný človek a bojujem za spravodlivosť. Bojujem za to, že spol. Orvex s.r.o. svojim bezcharakterným správaním dokázala nechať vo svojich prenajímaných priestoroch v neľudských podmienkach ženu ,ktorá nemala na výber a musela pracovať. O tom, že moja manželka bola v zime 2009/2010 tehotná, je v zápisnici priložený rodný list moje dcéry.“ Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu pod č.k. -61 zo dňa 11.09.2013 zrušil.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, v ktorom uviedol, že žalovaný v odvolaní poukázal na to, že okresný súd neprihliadal na jeho výpoveď, v ktorej tvrdil, že žalobca si riadne neplnil povinnosti v súvislosti s vykurovaním prenajatých priestorov. Kládol si otázky a zároveň aj odpovede na to, aký on bol nájomník a ako nemohol postupovať podľa z dôvodu, že by žalobca s ním rozviazal zmluvu o nájme. Žalobca tieto tvrdenia vyhodnotil ako účelové a

tendenčné preto, lebo v budove, kde mal žalovaný prenajaté priestory, bolo plynové vykurovanie, ktoré dostatočne zabezpečovalo vykúrenie prenajatých priestorov. Žalovaný nepreukázal ani jednu sťažnosť na nedostatočné vykurovanie, ktoré malo byť v období rokov 2008-2010, a ani si neuplatnil ani nárok na zľavu v zmysle , tak ako na to poukázal správne prvostupňový súd v šesťmesačnej zákonnej lehote plynúcej odo dňa, keď došlo ku skutočnostiam uvedené právo zakladajúcim. Žalobca mal za to, že žalovaný si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o nájme - podnájme v celom rozsahu, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne rozhodnutie potvrdil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach podľa , bez nariadenia pojednávania podľa , s verejným vyhlásením rozsudku podľa , v spojení s a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa . V súlade s , a došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. -75 zo dňa 04.09.2014 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení i písomnosťou krajského súdu zo dňa 04.09.2014 na č.l. 76 spisu a oznámením na internetovej stránke krajského súdu.

Podľa (ďalej len „“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa , a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný ( ), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 438,17 Eur s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku stručne avšak dostatočne vyložil, ktoré skutočnosti

mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 13.11.2013 (č.l. 64 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní ( , ), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Z podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z -135 . Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Okresný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že sa oboznámil „s obsahom zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi vlastníčkou Z. a žalobcom zo dňa 29.12.2009 (čl. 9-12), ktorou žalobca prenajal polyfunkčnú budovu č. 45 na Hviezdoslavovej ul. v Námestove, zapísanú na LV č. XXXX k.ú. T., ktorý predmet nájmu môže prenechávať do podnájmu tretím osobám, s obsahom zmluvy o podnájme nebytových priestorov č. 2010/16 zo dňa 4.1.2010 (čl. 13-16), ktorou žalobca prenechal žalovanému do nájmu jednu miestnosť č. 8 v polyfunkčnom dome č. 45 na Hviezdoslavovej ul. v Námestove o rozlohe 18,50 m2 a to na dobu určitú - do 31.12.2015 za 139,- Eur mesačného podnájmu + refakturácia odberu elektrickej energie podľa odpočtu podružného merania a to do 15 dní po obdŕžaní faktúry od prenajímateľa. Ďalej sa súd oboznámil s fa žalobcu (čl. 17-20), ktorými fakturoval nájomné a spotrebu elektrickej energie za mesiace 9/2011 sumou 143,79 Eur, 10/2011 sumou 143,79 Eur, 11/2011 sumou 144,54 Eur a spotrebu el. energie v sume 6,05 Eur, s pokusom o zmier (čl. 21-22), s úpravou petitu žaloby (čl. 28), s platobným rozkazom (čl. 30), s odporom proti platobnému rozkazu (čl. 31-32)“. Vzhľadom na skutočnosti, vyplývajúce z obsahu spisového materiálu a na základe dôkazov predložených žalobcom a po vyhodnotení obrany žalovaného okresný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku na zaplatenie sumy 438,17 Eur titulom ceny za poskytnuté zmluvné plnenie nájomné, ktoré bolo vyfakturované za mesiace september 2011 až december 2011, a to faktúrami č. „20110516 zo dňa 09.09.2011 na sumu 143,79 € so splatnosťou 23.09.2011, 20110564 zo dňa 10.10.2011 na sumu 143,79 € so splatnosťou 24.10.2011, 20110628 zo dňa 03.11.20J1 na sumu 144,54 € so splatnosťou 17.11.2011, 20110690 zo dňa 05.12.2011 na sumu 6,05 € so splatnosťou 19.12.2011“, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil. Žalovaný v odvolaní a tak isto i pred súdom prvého stupňa spochybňoval plnenie žalobcu, a to tak v rozsahu ako i kvalite s tým, že poukázal predovšetkým na skutočnosť, že prenajaté priestory neboli riadne vykurované, čo spôsobovalo sťažené podmienky v užívaní. Takáto situácia bola podľa argumentácie žalovaného od roku 2008 do roku 2010, avšak žalobca na jeho urgenciu a urgencie ostatných spolunájomcov uvedenú situáciu neriešil. Žalovaný sa primárne bránil už v podanom odpore, v ktorom uviedol „počas zimných mesiacov v rokoch 2009, 2010 nebola zabezpečená správna teplota v prenajatom priestore“, ktorá korešpondovala i následnej obrane žalovaného pred súdom prvého stupňa. Okresný súd uvedenú obranu žalovaného vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku nevyhodnotil ako relevantnú, pričom poukázal na a na konanie žalovaného v rozhodnom období, keď si tento neuplatnil právo na zľavu z nájomného, z ktorého dôvodu za aplikácie uvedené právo zanikne, ak sa neuplatní do 6 mesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnostiam toto právo zakladajúcim, ktorá skutočnosť na základe vykonaného dokazovania nastala práve v prejednávanej veci. Krajský súd teda konštatuje, že žalovaný v rámci svojej obrany nebol úspešný a neuniesol dôkazné bremeno. Krajský súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti

s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 23. mája 2012).

Krajský súd po oboznámení sa s uplatnenou obranou žalovaného, za zdôraznenia, že vníma dôsledne uvedenú argumentáciu žalovaného, potom i napriek konštatovanému vnímaniu obrany žalovaného v skutkovej rovine, nemal dostatočný priestor na to, aby vyhodnotil argumentáciu žalovaného, ako takú, ktorá by mala vplyv na správnosť záverov okresného súdu, ktoré boli konštatované krajským súdom v odvolacom konaní cez , . Je potrebné podľa odvolacieho súdu zvýrazniť i časovú súvislosť uplatneného nároku žalobcu, a to nároku vyfakturovaného faktúrami 20110516 zo dňa 09.09.2011 na sumu 143,79 Eur so splatnosťou 23.09.2011, 20110564 zo dňa 10.10.2011 na sumu 143,79 Eur so splatnosťou 24.10.2011, 20110628 zo dňa 03.11.2011 na sumu 144,54 Eur so splatnosťou 17.11.2011, 20110690 zo dňa 05.12.2011 na sumu 6,05 Eur so splatnosťou 19.12.2011 a skutočnosti, že zo strany žalobcu ide o plnenia, ktorých cena bola splatná v roku 2011 v uvedených dátumoch, pričom žalovaný namietal dodávky tepla a poskytnutých služieb žalobcom až pred súdom prvého stupňa v roku 2013, za ktorého stavu potom bez ďalšieho nie je možné konštatovať splnenie lehoty stanovenej v , preto nebolo možné vyhodnotiť námietky žalovaného za relevantné, teda také, ktoré by mali za následok zamietnutie žaloby žalobcu. Teda ak žalovaný neposkytol súdu prvého stupňa ale ani odvolaciemu súdu také tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť iný záver, ako vyvodil okresný súd, tak potom krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu napriek odvolacím námietkam žalovaného, ktoré dôsledne vnímal, potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie v zmysle , . Krajský súd pripomína v rámci posúdenia aplikovanej argumentácie žalovaného, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie veta prvá stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ).

Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol napriek odvolacím námietkam žalovaného podľa krajského súdu dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd aplikoval ust. , keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (, uznesenie NS SR sp.zn. zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

Na tomto mieste krajský súd vzhľadom na výsledky odvolacieho konania a odvolacie dôvody žalovaného poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp.zn. , podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej

vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().“ Bolo teda na žalovanom, akým spôsobom naloží so svojou procesnou obranou voči uplatnenému nároku žalobcu na zaplatenie ceny podnájmu, a ak žalovaný spochybňoval rozsah a kvalitu poskytnutých služieb žalobcom, ktoré boli dohodnuté v rámci zmluvného vzťahu, tak bolo na žalovanom, aby si príslušný zodpovednostný nárok voči žalobcovi uplatnil zákonným spôsobom čo do hľadiska časového, kvalitatívneho i kvantitatívneho, pretože v súdnom konaní vzhľadom na časový úsek jeho konania, tak ako odvolací súd uviedol vyššie, už potom nebolo možné, tak ako okresný súd uviedol, naň prihliadať. Okresný súd v prvostupňovom konaní vyhodnocoval relevanciu obrany žalovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom na základe skutočností tvrdených žalovaným vo väzbe na uplatnený nárok žalobou. Správnosť záverov okresného súdu bola predmetom odvolacieho konania v rozsahu odvolania podaného žalovaným, kde krajský súd nemohol konštatovať napriek tomu, že opakovane uvádza, že vníma celú argumentáciu žalovaného, iné než správnosť záverov okresného súdu cez , . K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z . Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného krajský súd dodáva, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný navrhnutý dôkaz účastníkom, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov ( veta prvá , veta prvá ). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že účastníkom konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovaný ako odvolateľ v danej veci aj využil, nebolo mu odňaté. Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania ( ).

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa , . „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa veta tretia , o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa v spojení s . Z titulu aplikácie krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. -25).

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený ako vecne správny podľa , , tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania nebolo žalovaným osobitne napadnuté.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. vo väzbe na , . V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania v podaní zo dňa 25.11.2013 (č.l. 70-71, 292 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov na strane žalobcu spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume 31,45 Eur + režijný paušál 7,81 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 47,11 Eur, ktorú sumu nahradí

žalovaný žalobcovi v lehote podľa , a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalobcu, v zmysle .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

().