Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8C-221-2012.pdf
PDF · 185.2 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/221/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prievidza samosudkyňou JUDr. Ľudmilou Škvaridlovou v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o. Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporkyni Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto
rozhodol:
Návrh z a m i e t a.
Odporkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch a žiadal, aby súd medzitímnym rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XX-dňovej dlžníkom (povinným N. U.) zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 175 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 276,60 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uplatnil i trovy konania.
Navrhovateľ v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ustanovenia § 38 a nasl. z. č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nedodržania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhovateľ navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX s dlžníkom (povinným T. U.). Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 242/2005. Súdny exekútor postupoval podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, najmä podľa § 44 odst.1 a predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému súdu (Okresnému súdu Prievidza), pritom ho požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod č.: 5307*027617.
Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, ktoré mu bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 9/16/2010 a podal postupom podľa § 44 odst.8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Navrhovateľ očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu zákonom predpokladanej kvalite a dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa tak, a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky stanovené Exekučným poriadkom, resp. O.s.p.. V súvislosti s tým navrhovateľ poukazuje na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o zmene súdneho exekútora, ktorá definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia, pričom prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona. V súvislosti s tým poukázal na § 44 odst. 7 Exekučného poriadku platného od 1.9.2005, v zmysle ktorého súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Poukázal aj na § 44 odst. 8 Exekučného poriadku platného od 1.12.2006, v zmysle ktorého súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec nie je prejednaná, nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ tvrdí, že neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredne a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhom čase. Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore s § 44 odst. 7 Exekučného poriadku, resp. od 1.12.2006 s ustanovením § 44 odst.8 Exekučného poriadku. Neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, lebo počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 odst. 2 Ústavy SR (napr. rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I.ÚS 13/05). Poukázal na to, že navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 22.2.2011 o zmene súdneho exekútora. Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, v ktorej zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému 70 eur, na udržanie a správu informačného systému 40 eur a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom 50 eur, na administratívne spracovanie textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkom vynaložil náklady vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne v sume 175 eur. Táto suma by nezaťažovala navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne o zmene súdneho exekútora, ak by dodržal zákonom stanovenú dobu. V súvislosti s týmito nákladmi poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ pristúpil k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora po strate dôvery k exekútorovi, a to najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k úradnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov navrhovateľa. Exekučný súd zostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel obdobie nečinnosti
prekrývať navrhovateľ svojou aktivitou, cieľnou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmernením exekútora a ďalších účastných orgánov. Navrhovateľ uplatnil i nemajetkovú ujmu v peniazoch, lebo samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie žiadosti o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej dobe spojených s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 odst.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom 6 odst.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom výkonu do majetkových práv navrhovateľa. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky predpokladané ust. § 44 odst. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa k nasledovným rizikám: 1. neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, 2. nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, 3. nastalo riziko insolvencii povinného. Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa spojených s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvoláva u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocit frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti; úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov; nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej Ústavným súdom SR, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje sankcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 663,88 eur. Poukázal na viacero nálezov Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 276,60 eur. Uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny Ústavného súdu SR, teda 663,88 eur za rok. V danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 159 dní. Navrhovateľ sa teda domáha podanou žalobou náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza. Navrhovateľ postupoval podľa ustanovenia § 15 odst. 1 z. č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal odporkyňu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, pričom odporkyňa v čase podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala. Navrhovateľ s poukazom na vyššie uvedenú skutkovú i právnu argumentáciu tvrdí, že je nutné deklarovať porušenie práva navrhovateľa na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 odst. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaisteného článkom 6 odst. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; deklarovať porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 odst. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 odst. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo súdna ochrana nebola poskytnutá zákonom predpokladanej kvalite; deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (Okresný súd Prievidza), konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty; a nahradiť tak navrhovateľovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením práv označených pod písm. a/ a b/ a princípov právneho štátu označených pod písm. b/. Navrhovateľ vzniesol i námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Prievidza. Uznesením Krajský súd Trenčín zo dňa 30.10.2012 č. k. 4NcC 630/2012 rozhodol, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Valéria Píšová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Prievidza vo veci pod sp. zn. 8C 221/2012. Ďalším uznesením Krajský súd Trenčín zo dňa 21.1.2013 č. k. 4NcC 21/2013 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Ľudmila Škvaridlová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 8C 221/2012.
Odporkyňa navrhla návrh zamietnuť. Uviedla, že návrh navrhovateľa je zmätočný, nakoľko v jednotlivých žalobných návrhoch sa vyskytujú viaceré nedostatky, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje, ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenej celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Odporkyňa namietala, že navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy a podobne. Navrhovateľ uviedol časť dôkazov, ale najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša navrhovateľ sám. Odporkyňa uviedla, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si navrhovateľ uplatňuje škodu, keďže v návrhu sa tieto tituly prelínajú a navrhovateľ jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka prieťahov v konaní, uviedla, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany odporkyne, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. V súvislosti s tým poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, nález z 3.5.2011 č. k. III.ÚS 69/2011. To, že navrhovateľ nekonal je možné pripísať iba jemu. Naviac odporkyňa má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. K podmienke uplatnenia nároku na súde odporkyňa uviedla, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie na náhradu škody a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba, je zrejmé, že navrhovateľ ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. V súvislosti s tým poukázala na § 15 odst. 1, § 16 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z. - o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších zmien a doplnkov. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustnaovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občiansko-súdne konanie. Preto odporkyňa má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súd. Odporkyňa dodala, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti, ktoré odporkyňa adresovala navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, odporkyni bola doručená všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy a podobne. V podstate navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto odporkyňa ako orgán príslušný podľa § 4 odst.1 písm. a/ cit. zákona nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.
K podmienkam úspešnosti uplatnenia nároku na náhradu škody uviedol, že z. č. 514/2003 Z. z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci : 1. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu, nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej lehote uviedla, že pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote odkázal na ustanovenie § 9 odst.2 z. č. 514/2003 Z. z. v znení z. č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote, pričom navrhovateľ doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením nepredložil. K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej lehote uviedla, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorým má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia § 44 odst.9 z. č. 233/1995 Z. z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti Exekučný poriadok (súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odst. 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený). Odporkyňa pripustila, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehote od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd - objektívne nemohol dodržať zákonnú 30- dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodnému súdnemu exekútorovi. V prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu, proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 odst. 7 v spojení s § 62 a nasl. z. č. 757/2004 Z. z. - o súdoch. Ak navrhovateľ takýto prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákona, teda si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. V súvislosti s tým poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že ani na samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku 48 odst.2 Ústavy SR je pojem, ktorý je možno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora) zákonom ustanovenú lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov a iné), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 44 odst. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. K prieťahom v konaní, na ktoré poukazuje navrhovateľ odporkyňa uviedla, že navrhovateľ na viacerých miestach žalobného návrhu namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj majetkovej škody. Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 9 odst. 2 z. č. 514/2003 Z. z. v znení z. č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je
možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle tohto zákonného ustanovenia konajúci súd o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažností na prieťahy, žiadosti o prešetrenia vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosti ich preukázania, a teda odporkyňa vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Odporkyňa poukazuje v súvislosti s prieťahmi v konaní aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, z ktorého vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. Ak by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa z. č. 514/2003 Z. z., tak ÚS SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa z. č. 514/2003 Z. z.. Možno uzavrieť, že konajúci súd o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdom alebo Ústavným súdom SR. V súvislosti s tým poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 3.10. 2012 I.ÚS 476/2012. Z tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva, že za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní, v ktorej Ústavný súd SR nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05). „Ústavný súd SR zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama o sebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práva sťažovateľky, resp. že doba konania vedených okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa článku 48 odst.2 Ústavy SR, resp. práva podľa článku 6 odst.1 Dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (n.m. II.ÚS 93/03)“. Vzhľadom na vyššie odporkyňa nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní. K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom uviedla, že podľa § 19 odst. 1 z. č. 514/2003 Z. z. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V prípade, ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim, že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené odporkyňa vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli odporkyni doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). K materiálnej škode vo výške 175 eur poukázala na ustanovenie § 17 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je v zmysle z. č. 514/2003 Z. z. nevyhnutne preukázať existenciu škody. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje sú len hypotetické. K vyčísleniu škody neuvádza, či vecné náklady predstavujú podľa § 17 odst. 1 z. č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V tomto smere odporkyňa poukazuje na definíciu základných pojmov : skutočná škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného, ušlý zisk predstavuje ušlý majetok v prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh veci. Odporkyňa má preto za to, že navrhovateľ doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň odporkyňa zastáva názor, že navrhovateľom tvrdenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech a teda logicky nie je možné sa domáhať i náhrady podľa z .č. 514/2003 Z. z..
Navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcie, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Ďalšie položky majetkovej škody sú veľmi všeobecné a účelové. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. Na základe všetkých uvedených skutočností je odporkyňa toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, lebo navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. K nemajetkovej ujme, ktorej sa navrhovateľ vo svojich žalobných návrhoch domáha v pomernej výške k čiastke 663,88 eur (ktorú v niektorých prípadoch v nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie. Podľa ustanovenia § 17 odst.2 z. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Tiež poukázala na ustanovenie § 17 odst. 3 cit. zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na : 1. osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, 2. závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, 3. závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, 4. závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Navrhovateľ v návrhu uvádza dve skutočnosti, od ktorých odvíja náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prvom rade na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodol o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy, pričom je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadné okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. V druhom prípade uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku NS ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ktoré bližšie nekonkretizoval, žalobný návrh nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Odporkyňa zdôraznila, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu odporkyňa nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako aj to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. K aspektu prihliadnutia na dobré mravy a nemajetkovú ujmu s prihliadnutím na poškodenú osobu poukázala na § 3 odst. 1 Občianskeho zákona. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť ani povahu a predmet konania, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Potrebu ochrany práv spotrebiteľov podnietila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. K aspektu prihliadnutia na dobré mravy a nemajetkovú ujmu s prihliadnutím na poškodenú osobu uviedla, že navrhovateľ je vnímaný verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov negatívne, o čom svedčí článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012. V uvedenom článku sa uvádza, že navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Z uvedeného vyplýva, že jeho praktiky sú vnímané negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku, práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto ani súdna moc nemôže opomenúť podrobnejšie skúmať akékoľvek konanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na samotné posúdenie nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného súdu. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa odporkyňa považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy zo štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené odporkyňa zastáva názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Aplikujúc ustanovenie § 17 odst. 3 z. č. 514/2003 Z. z., po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa, minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následku, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa odporkyne navrhovateľovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. K príčinnej súvislosti poukázala na ustanovenie § 5 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím mal účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Poukázal na § 9 odst.4 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa tohto zákona je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu (nezákonného rozhodnutia, vzniku škody pri nemajetkovej škode) preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov, v rámci ktorého jeden jav vyvoláva druhý jav. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku aj ho vyvoláva. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Odporkyňa je toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu, spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporkyňa sa domnieva, že za stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Keďže navrhovateľ nepreukázal základné zákonné podmienky, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle z. č. 514/2003 Z. z., žalobný návrh považuje za neopodstatnený a navrhol v celom rozsahu žalobu zamietnuť. Uplatnila si náhradu trov konania.
Súd určil termín pojednávania na 29.10.2013, na ktorý sa navrhovateľ nedostavil, doručenie vykázané mal 17.9.2013. Súdu zaslal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a navrhol zrušiť nariadené pojednávanie až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu a v prejednávanej veci nepokračovať. Zároveň predložil aj návrh na doplnenie dokazovania. Uviedol, že zadal objednávku na
spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá odporkyňa. Po vypracovaní znaleckého posudku ho predloží súdu a žiadal, aby o obsah tohto znaleckého posudku bolo doplnené dokazovanie vykonané v tomto konaní. Ďalej uviedol, že mu nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov OS Prievidza a trval na tom, aby mu toto rozhodnutie KS bolo doručené, že sudcovia OS Prievidza z prejednania veci nie sú vylúčení, lebo má záujem sa proti tomuto rozhodnutiu brániť všetkými možnými zákonnými prostriedkami, predovšetkým podať sťažnosť na Ústavný súd SR. Odporkyňa sa na pojednávanie nedostavila, doručenie vykázané mala dňa 17.9.2013, svoju neúčasť ospravedlnila z dôvodu hospodárnosti konania a odkázala na svoje vyjadrenie a zároveň súdu zaslala i vyjadrenie k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa.
Súd odročil pojednávanie za účelom doručenia uznesenia KS o nevylúčení sudcov právnemu zástupcovi navrhovateľa a odporkyni na deň 17.12.2013 o 10.00 hod. na dv. č. 31.
Navrhovateľ súdu predložil poštou návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu určené na 29.10.2013 zo dňa 25.10.2013, doručené Okresnému súdu Prievidza dňa 12.11.2013.
Súd určil ďalší termín pojednávania na 17.12.2013, na ktorý sa navrhovateľ a právny zástupca navrhovateľa nedostavili, doručenie vykázané mali dňa 5.11.2013. Svoju neúčasť neospravedlnil a nežiadal súd o odročenie pojednávania. Právny zástupca navrhovateľa podal návrh e-mailovou poštou dňa 12.12.2013 s návrhom na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. V návrhu uviedol, že nebolo mu doručené rozhodnutie KS o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov OS Prievidza. Nebol oboznámený, či došlo k prideleniu veci inému sudcovi alebo došlo k predloženiu veci na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 odst.1 O.s.p. a či súčasťou návrhu boli i vyjadrenia ďalších sudcov. Nie je zrejmé, či a ako bolo rozhodnuté súdom uvedeným v § 16 odst. 1 O.s.p. a preto navrhol zrušiť nariadené pojednávanie až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu. Trval na osobnej účasti právneho zástupcu, avšak na takom, ktoré bolo vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Zároveň predložil návrh na doplnenie dokazovania a uviedol, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku žalobou opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá odporkyňa. Po vypracovaní znaleckého posudku bude doručený súdu. Odporkyňa sa na pojednávanie nedostavila, doručenie vykázané mala dňa 5.11.2013. Svoju neúčasť ospravedlnila e- mailom dňa 12.12.2013 z dôvodu hospodárnosti konania a odkázala na svoje písomné stanovisko nachádzajúce sa v súdnom spise. Ospravedlnila sa i listom zo dňa 11.12.2013 z tých istých dôvodov a nežiadala o odročenie pojednávania.
Súd pojednával bez prítomnosti účastníkov konania.
Súd vo veci vykonal dokazovanie, oboznámil listinné dôkazy - uznesenie KS Trenčín č.l. 16, uznesenie KS Trenčín č.l. 21, uznesenie OS Prievidza č.l. 26, vyjadrenie Okresnej prokuratúry Prievidza č.l. 27, doplnenie návrhu navrhovateľa č.l.28 odvolanie č.l. 29, vyjadrenie odporkyne č.l. 34-39, pripojená listina č.l. 40 - 43, návrh na zrušenie nariadeného pojednávania na 29.10.2013 č.l. 45-67, 70-71, ospravedlnenie odporkyne č.l.72 - 73 a pripojený spis OS Prievidza č. k. 15Er 342/2005 a zistil tento skutkový stav:
Z pripojeného spisu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 15Er/342/2005 súd zistil, že žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie súdnej exekútorky JUDr. Viery Kučerovej, Exekútorského úradu so sídlom Holíč, Školská 6 zo dňa 11.4.2005 bola doručená Okresnému súdu Prievidza dňa 14.4.2005. Exekútorka podala žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu
- notárska zápisnica č. N 4791/2004 zo dňa 28.11.2004, ktorý vydala JUDr. Jarmila Kováčová, notárka so sídlom v Bratislave, Gajova 13 pre oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave proti povinnej XX.X.XXXXOkresný súd Prievidza vydal dňa 22.6.2005 poverenie pre súdneho exekútora. Oprávnený, POHOTOVOSŤ, s.r.o. podala podaním zo dňa 16.9.2010, doručeným súdu dňa 24.9.2010 návrh na zmenu exekútora. Súd vyzval dňa 19.10.2010 povereného súdneho exekútora JUDr. Vieru Kučerovú, aby v lehote 10 dní oznámil, či súhlasí so zmenou exekútora a vyjadrenie nech zašle spolu s celými vo výzve uvedenými exekučnými spismi, ktoré budú postúpené novému súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor podaním zo 29.10.2010, doručeným súdu dňa 5.11.2010 oznámil súdu, že si trovy
exekúcie vzhľadom k ich čiastočnej úhrade neuplatňuje. K návrhu na zmenu súdneho exekútora ďalej uviedol, že pri vykonávaní predmetnej exekúcie nebol súdnym exekútorom zistený žiadny hnuteľný a ani nehnuteľný majetok povinnej, ktorá nie je vedená v registri sociálnej poisťovni a je bez pracovného pomeru. Neboli zistené žiadne účty povinnej. Okresný súd Prievidza vydal dňa 22.2.2011 uznesenie sp. zn. 15Er/342/2005-21, 3805203932, EX 242/05, v ktorom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Voči tomuto uzneseniu podala spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. odvolanie zo dňa 10.3.2011, doručené súdu dňa 17.3.2011. Krajský súd Trenčín uznesením č.k. 17CoE 331/2011-28 zo dňa 3.8.2011 uznesenie okresného súdu potvrdil.
Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že navrhovateľ v exekučnej veci 15Er/342/2005, EX 242/2005 nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 19 ods. 1, 3 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Zhodnotením skutkového stavu dospel súd k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa na náhradu škody podľa Zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov nie je dôvodný.
V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, upravujúcim zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná ako objektívna, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je článok 46 ods. 3 Ústavy.
Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Z uvedených skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.
S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že tieto podmienky splnené neboli.
Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, na ktorú odporca nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, vyžiadať si od odporcu príslušný spis, ktorý sa týkal podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a keďže podľa vyjadrenia odporkyne navrhovateľ neposkytol ani napriek opakovaným výzvam v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, bol proces predbežného prerokovania zmarený. Odporkyňa ako orgán príslušný na prerokovanie žiadosti nárok navrhovateľa nepovažoval za predbežne prerokovaný. Za stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podal a odporkyňa potvrdila, že navrhovateľ takého žiadosti podal, súd zaujal stanovisko, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku navrhovateľom boli podané dňa 23.4.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie a s prihliadnutím na to, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do 6 mesiacov odo dňa prijatia všetkých žiadostí, súd
považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd nepovažoval za prekážku, že navrhovateľ návrh na náhradu škody podal pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, pretože uvedené 6 mesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v dňoch nasledujúcich a je zrejmé, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. I keď do podania návrhu na súd 6 mesačná lehota neuplynula, súd vo veci rozhodol po uplynutí 6 mesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti odporcom a návrh z tohto dôvodu nepovažoval za predčasný.
Nárok na náhradu škody navrhovateľ uplatnil podľa § 9 Zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodov, že exekučný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ústavnou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa troch základných kritérií - zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR I.ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu súdnictva. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné dodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I.ÚS 16/2002). Súd zastáva názor, že podľa § 9 ods. 1 tohto zákona je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v stanovenej lehote pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažností na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smere, právoplatného rozhodnutia ESĽD, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013). Navrhovateľ nepreukázal, že podal sťažnosť Ústavnému súdu SR pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie žiadosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a pod.. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd SR s takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí - neuvedenie spisových značiek, pod ktorými sa namietané konania viedli, nedoručenie písomných podkladov, príloh. Je teda zrejmé, že navrhovateľ okrem podanej sťažnosti neurobil žiadne iné procesné kroky smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci. V predmetnom exekučnom konaní ako oprávnený nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní.
Podľa § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. účinnej od 1.9.2005, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa prechodných ustanovení k uvedenej novele, § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, sa konania začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. V odseku 2 sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 1.9.2005, medzi ktorými § 44 ods. 7, 8 nie je uvedený. Uvedená úprava platila v Exekučnom poriadku aj po novele vykonanej Zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006, ktorou bol do ust. § 44 vsunutý nový odsek 7, pričom doterajšie odseky 7 a 8 boli prečíslované na odseky 8 a 9.
Podľa § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného do 31.8.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Navrhovateľ v obsahu návrhu tvrdil, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný a nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Z obsahu pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Prievidza 15Er 342/2005 súd vychádzal z okolností, že exekučné konanie bolo v predmetnej veci začaté na návrh oprávneného doručené Exekútorskému úradu JUDr. Viere Kučerovej dňa 15.3.2005, pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 14.4.2005. S ohľadom na znenie intertemporálneho ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa na takéhoto konanie vzťahovala právna úprava platná do 31.8.2005 (podľa ktorej úpravy sa mali dokončiť dovtedy začaté exekučné konania), ktorá neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. K zavedeniu takejto lehoty do právnej úpravy došlo až s účinnosťou od 1.9.2005 (pre konania začaté po tomto dátume). Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia zákonnom stanovenej lehote, keďže právny poriadok mu nestanovoval povinnosť rozhodnúť o zmene súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu. Vzhľadom na uvedené súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ tvrdil, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora konanie trvalo viac ako 159 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 15Er/342/2005 vyplýva, že oprávnený podal súdu návrh na zmenu exekútora, ktorý bol doručený dňa 24.9.2010, pričom súd výzvou zo dňa 19.10.2010 žiadal poverenú súdnu exekútorku o vyjadrenie a doručenie exekučného spisu. Súd uznesením z 22.2.2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť na 12.9.2011 v spojení s rozhodnutím KS Trenčín 17CoE 331/2011-28 zo dňa 3.8.2011. Je teda zrejmé, že v exekučnej veci k rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora vôbec nedošlo, a to z dôvodu zistenia podmienok pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie, pretože oprávnený sa domáhal vymoženia plnenia od povinného na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Exekučný súd sa v danej veci mimoriadne precízne a podrobne zaoberal vadami exekučného titulu. Vychádzajúc z týchto úkonov súdu v exekučnom konaní, nemožno považovať postup exekučného súdu za nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní, keď exekučný súd prednostne v konaní riešil zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť exekúcie ako celku, v porovnaní s čím rozhodnutie o zmene osoby súdneho exekútora nebolo prioritné. K posúdeniu zákonnosti exekučného titulu súd nevyhnutne vyžadoval súčinnosť s oprávneným ako i pôvodným súdnym exekútorom tak, ako vyplýva z horeuvedeného. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovedného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu OS Prievidza vo veci 15Er/342/2005, ktorý by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, súd sa otázkou uplatnenej škody nezaoberal. Nebolo ďalej vôbec preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým teda naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať, keď exekúcia ako taká bola zastavená. Len pre úplnosť súd konštatuje, že poverený súdny exekútor mohol vykonávať všetky úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora alebo do rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia navrhovateľa , že mu vznikla majetková škoda v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy 276,60 eur sú ničím nepodložené a účelové už i s ohľadom na výsledok exekúcie, keď sa dá dôvodne predpokladať, že exekúcia bude právoplatne zastavená v dôsledku zavinenia na strane oprávneného, ktorý navrhol
vykonať exekúciu na základe nezákonného exekučného titulu. Práve naopak, vymožením plnenia v prospech oprávneného, a to i po zmene súdneho exekútora by vznikol stav, kedy by sa oprávnený dostal k plneniu na základe nezákonného exekučného titulu. Okrem toho v danom štádiu konania navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok na opravy podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práva v exekučnom konaní podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani jednu z týchto možností nevyužil. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote potom navrhovateľovi nemohla vzniknúť žiadna materiálna škoda. Samotné spísanie žiadosti o informáciu o stave exekučného konania k danej veci súd považuje za bežný postup účastníka exekučného konania.
Súd dáva do pozornosti Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013 týkajúci sa navrhovateľa vo veciach Okresného súdu Zvolen, vedených pod sp. zn.27Er 539/2010 a sp. zn. 22Er 915/2010, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd rozhodol, že základné práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli, hoci konania na okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20 resp.24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora na vyhovenie exekúcie). Ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľka (spoločnosť POHOTOVOSŤ) pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o 100 až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach), pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v záujme ochrany práv a slobôd iných.
Navyše Ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl.48 ods. 2 Ústavy SR (obdobne aj pojem v primeranej lehote obsiahnutý v čl.6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na ustanovené lehoty v zákone na vykonanie toho ktorého úkonu súdu, alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd na takého lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval zákonom ustanovených lehotách (rozhodnutia Ústavného súdu SR I.ÚS 86/02, IV.ÚS 440/2012).
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku a nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačnej siete, udržiavanie a správu informačnej siete a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadované paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dôjsť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.
Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré
sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy. Ako už bolo uvádzané, žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa a aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda súd nemal možnosť zjednať nápravu. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu.
K námietke premlčania súd uvádza, že navrhovateľovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený dňa 24.9.2010 a dňa 24.10.2010 začala navrhovateľovi plynúť 3 ročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody. Návrh vo veci samej bol podaný dňa 27.09.2012, pred uplynutím premlčacej lehoty, preto jeho nárok nie je možné považovať za premlčaný.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná. Odporkyňa, ktorá mala vo veci úspech, náhrada trov konania jej nebola priznaná, pretože ich neuplatnila a napokon jej žiadne trovy konania ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom Okresného súdu Prievidza na Krajský súd Trenčín, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecným náležitostiam (§ 42 odst.3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 odst.1 O.s.p.).