Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Cob/74/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom: Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s. r. o., so sídlom: Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 36 857 033, proti žalovanému: Z. X., s miestom podnikania: F. XXX/XXX, XXX XX Z. G., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 2.726,28 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. - 119 zo dňa 22. júna 2022, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. - 119 zo dňa 22. júna 2022 v napadnutej časti potvrdzuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Levice dňa 14.01.2022 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 2.726,28 eura spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,1 % denne zo sumy 101,01 eura od 26.01.2017 do 02.02.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.02.2017 do 20.03.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.03.2017 do 23.04.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.04.2017 do 17.05.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.05.2017 do 20.06.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.06.2017 do 19.07.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.07.2017 do 08.08.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.08.2017 do 12.09.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.09.2017 do 19.10.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.10.2017 do 05.12.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.11.2017 do 12.01.2018, zo sumy 90 eur od 26.12.2017 do 24.01.2018, zo sumy 11,01 eura od 26.12.2017 do 13.02.2018, zo sumy 70 eur od 26.01.2018 do 16.03.2018, zo sumy 31,01 eura od 26.01.2018 do 19.03.2018, zo sumy 0,99 eura od 26.02.2018 do 19.03.2018, zo sumy 100,02 eura od 26.02.2018 do 27.04.2018, zo sumy 0,99 eura od 26.03.2018 do 27.04.2018, zo sumy 50 eur od 26.03.2018 do 30.05.2018, zo sumy 50,02 eura od 26.03.2018 do 18.06.2018, zo sumy 0,99 eura od 26.04.2018 do 18.06.2018, zo sumy 51,01 eura od 26.04.2018 do 21.06.2018, zo sumy 49,01 eura od 26.04.2018 do 29.06.2018, zo sumy 0,99 eura od 26.05.2018 do 29.06.2018, zo sumy 100,02 eura od 26.05.2018 do zaplatenia, zo sumy 2.626,26 eura od 14.06.2018 do zaplatenia tak, že odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom súčet zmluvných pokút dosiahne sumu 4.848,48 eura, je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.726,28 eura až do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 30.06.2016 uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere číslo 234781, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 1.600 eur, ktorý sa žalovaný spolu s úrokom zaviazal splatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 101,01 eura, v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý bol dohodnutý v zmluve. Uviedol ďalej, že listom zo dňa 03.06.2018 oznámil žalovanému, že je v omeškaní s úhradou splátok č. 20, 21 a 22 a súčasne mu oznámil, že dňa 13.06.2018 sa v dôsledku nesplácania splátok stanú splatnými všetky záväzky zo zmluvy. Keďže žalovaný neuhradil dlhované splátky, všetky splátky sa podľa zmluvy stali splatnými dňa 13.06.2018. Poukázal ďalej na to, že toto oprávnenie žalobca uplatnil v súlade s článkom 10, ods. 10.4 zmluvy. Dôvodil, že dlh žalovaného voči žalobcovi predstavuje súčet neuhradených splátok, ktoré boli zosplatnené a predstavuje sumu 2.726,28 eura, keď žalovaný uhradil sumu 2.122,20 eura. Argumentoval ďalej, že v súlade s článkom 10, ods. 10.1 a 10.2 zmluvy si uplatňuje aj nárok na zaplatenie zmluvných pokút vo výške 0,1 % denne z jednotlivých omeškaných splátok a zosplatnenej sumy a tiež si v zmysle vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (ďalej len „“) uplatňuje úrok z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom súčet zmluvných pokút dosiahne čiastku 4.848,48 eura. 2. Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie vo veci najprv rozhodol platobným rozkazom č. k. - 37 zo dňa 17.02.2022, proti ktorému podal žalovaný odpor, v dôsledku čoho bol platobný rozkaz zrušený. Následne Okresný súd Levice vydal dňa 22. júna 2022 rozsudok č. k. - 119 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“), ktorým rozhodol tak, že vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.726,28 eura spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,1 % denne zo sumy 101,01 eura od 26.01.2017 do 02.02.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.02.2017 do 20.03.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.03.2017 do 23.04.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.04.2017 do 17.05.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.05.2017 do 20.06.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.06.2017 do 19.07.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.07.2017 do 08.08.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.08.2017 do 12.09.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.09.2017 do 19.10.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.10.2017 do 05.12.2017, zo sumy 101,01 eura od 26.11.2017 do 12.01.2018, zo sumy 90,- eur od 26.12.2017 do 24.01.2018, zo sumy 11,01 eura od 26.12.2017 do 13.02.2018, zo sumy 70,- eur od 26.01.2018 do 16.03.2018, zo sumy 31,01 eura od 26.01.2018 do 19.03.2018, zo sumy 0,99 eura od 26.02.2018 do 19.03.2018, zo sumy 100,02 eura od 26.02.2018 do 27.04.2018, zo sumy 0,99 eura od 26.03.2018 do 27.04.2018, zo sumy 50,- eur od 26.03.2018 do 30.05.2018, zo sumy 50,02 eura od 26.03.2018 do 18.06.2018, zo sumy 0,99 eura od 26.04.2018 do 18.06.2018, zo sumy 51,01 eura od 26.04.2018 do 21.06.2018, zo sumy 49,01 eura od 26.04.2018 do 29.06.2018, zo sumy 0,99 eura od 26.05.2018 do 29.06.2018, zo sumy 100,02 eura od 26.05.2018 do zaplatenia, zo sumy 2.626,26 eura od 14.06.2018 do zaplatenia tak, že odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom súčet zmluvných pokút dosiahne sumu 4.848,48 eura, je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.600 eur až do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. žalobu vo zvyšnej časti súd prvej inštancie zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. V konaní podľa neho nebolo sporné, že medzi stranami sporu bola dňa 30.06.2016 uzatvorená Zmluva o úvere č. 234781 - 52091, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.600 eur. Preskúmaním zmluvy dospel súd prvej inštancie k záveru, že uzavretá zmluva je platná, je dostatočne určitá a zrozumiteľná a obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere v zmysle . V súvislosti s námietkou žalovaného, že žalobca nepredložil splnomocnenie veriteľa na podpis zmluvy splnomocnencom, súd prvej inštancie uviedol, že Ing. M. V. konala na základe udeleného plnomocenstva tak ako to vyplýva zo zmluvy a z tohto právneho úkonu vznikli práva a povinnosti priamo zastúpenému, teda veriteľovi. Zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu podľa súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že za veriteľa uzatvára zmluvu splnomocnenec, preto nemožno uvažovať z uvedeného dôvodu o neplatnosti zmluvy a nič nemení na tejto skutočnosti ani fakt, že toto plnomocenstvo nie je prílohou, či súčasťou samotnej zmluvy. V súvislosti s námietkou žalovaného, že žalobca súdu nepredložil kompletnú zmluvnú dokumentáciu súd prvej inštancie uviedol, že ak žalovaný tvrdil, že táto nebola predložená celá, mal ju možnosť predložiť sám. Argumentácia ohľadom nepredloženia splátkového kalendára aj s podpisom súhlasu žalovanej strany, bola podľa súdu prvej inštancie taktiež nedôvodná, keďže splátkový kalendár sa v spise nachádza a súd prvej inštancie nevzhliadol dôvod, prečo by tento mal byť opatrený podpisom žalovaného na znak prejavu jeho súhlasu. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že úver bol iba v čiastke 1.600 eur, súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný opomína, že v bode 3.1 zmluvy sa zaviazal za poskytnutie úveru zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru, že táto zmluvná odmena predstavuje sumu 67,68 eura mesačne a uhrádza sa spolu so splátkou úveru ku dňu jej splatnosti podľa splátkového kalendára. V bode 2.1 zmluvy sa ďalej uvádza, že žalovaný sa tak zaviazal splatiť veriteľovi úver a úroky za úver v 48 mesačných splátkach vo výške 101,01 eura splatných podľa splátkového kalendára, pričom rovnaké údaje o poskytovanom úvere vyplývajú aj zo žiadosti o úver a síce suma úveru 1.600 eur, splatnosť v 48 mesačných splátkach po 101,01 eura a celková suma na úhradu (úver a úroky) 4.848,48 eura. Ako podľa súdu prvej inštancie ďalej vyplynulo z listinných dôkazov, v čase uzatvorenia zmluvy boli žalobca aj žalovaný podnikateľmi v zmysle v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Žalovaný bol v predložených listinných dôkazoch identifikovaný obchodným menom, IČO-m, miestom podnikania, ako aj registračným číslom v živnostenskom registri. Zo žiadosti o úver tiež vyplýva, že účel čerpania úveru je prevádzkový, bližšia špecifikácia účelu čerpania úveru: „nákup zváračského agregátu“. Prílohami k žiadosti boli overené kópie osobných dokladov, výpis k predkladanému bankovému účtu, daňové priznanie za rok 2015. V závere žiadosti žalovaný tiež prehlásil, že žiada o úver na podnikateľské účely a je si vedomý právnych následkov v prípade nepravdivosti tohto prehlásenia. Že žalobca a žalovaný uzavreli obchodnoprávny záväzkový vzťah preukazuje podľa súdu prvej inštancie aj samotná zmluva o úvere, kde je žalovaný opäť identifikovaný ako podnikateľ a zároveň sa v bode 1.1 zmluvy uvádza, že veriteľ poskytuje dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške, pričom v bode 1.2 zmluvy sa ďalej uvádza, že dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy vystupuje ako podnikateľský subjekt a poskytnutý úver využije na účel vyplývajúci alebo súvisiaci s výkonom jeho podnikateľskej činnosti, prevádzkové náklady, nákup zvarovacieho agregátu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie podotkol, že nie je dôležité, na aký účel boli finančné prostriedky skutočne použité, ale aký účel tvrdil resp. označil dlžník pri uzatváraní úverovej zmluvy, pričom je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany, keďže nie je v možnostiach veriteľa ovplyvniť, akým spôsobom dlžník s poskytnutými peňažnými prostriedkami naloží. K tomuto záveru podľa súdu prvej inštancie dospel aj Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku C-464/01 (Johan Gruber proti Bay Wa AG), podľa ktorého: „Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa.“ Uvedený právny názor bol prebratý aj ďalšími súdnymi autoritami, napríklad Najvyšším súdom ČR, sp. zn.: zo dňa 30.08.2013. Rovnako sa žalovaný v bode 12.1 zmluvy zaviazal po celú dobu platnosti zmluvy udržiavať v platnosti všetky licencie, súhlasy, registrácie alebo schválenia nevyhnutne vyžadované v súvislosti s jeho obchodnou činnosťou, podnikaním alebo majetkom, nevykonať nič, čím by ohrozil platnosť a účinnosť svojej existencie ako právnickej osoby resp. fyzickej osoby - podnikateľa, či vyvolal spochybnenie či zánik platnosti oprávnení a povolení, ktoré sú potrebné pre výkon jeho činnosti alebo k tomu, aby udržal, užíval a disponoval so svojím majetkom, udržiavať všetok majetok a aktíva v náležitom riadnom stave a po dobu platnosti zmluvy vykonávať iba právne úkony v rámci svojej bežnej činnosti, ktoré zodpovedajú uvážlivým obchodným postupom, podstatným spôsobom sa nelíšia od minulej praxe a sú vykonávané za podmienok obvyklých pre právne úkony s nezávislými tretími osobami, a starať sa o majetok a aktíva, ktoré vlastní alebo užíva so starostlivosťou riadneho hospodára a robiť všetko pre to, aby vymohol všetky svoje pohľadávky, bez zbytočného odkladu oboznámiť veriteľa o akomkoľvek prebiehajúcom či hroziacom súdnom, arbitrážnom alebo správnom konaní vedenom voči dlžníkovi alebo jeho majetku, ktorý by mal v akomkoľvek podstatnom ohľade negatívny dopad na obchodnú činnosť, podnikanie alebo majetok dlžníka, vykonať všetky právne a iné úkony k zachovaniu existencie dlžníka, vrátane prevádzkovania svojho podnikania podľa príslušných jurisdikcií. V bode 12.2 sa tiež zaviazal informovať veriteľa o zmene názvu spoločnosti, zmene sídla, zvýšení či znížení základného imania, ako aj ďalších podstatných zmenách a v bode 13.1 zmluvy sa zaviazal, že nebude konať nič, čo by viedlo k podstatným zhoršujúcim sa zmenám v povahe jeho podnikania. V tejto súvislosti nemožno podľa súdu prvej inštancie opomenúť ani tú skutočnosť, že žalovaný už rok predtým, a to konkrétne dňa 29.04.2015 uzavrel so žalobcom inú zmluvu o úvere, ktorá je predmetom konania pred Okresným súdom Levice vedeným pod sp. zn.: , preto tvrdenie žalovaného, že predmetný úver si nevzal ako živnostník či podnikateľ, ale výhradne iba pre svoje osobné a rodinné účely, že žalobca zneužil jeho nevedomosť a dôveru a zmluvný vzťah klamlivo a ľstivým spôsobom postavil na jeho IČO, v dôsledku čoho považuje predmetný spor za rýdzo spotrebiteľský, považoval súd prvej inštancie za absencie ďalších skutkových tvrdení a dôkazov za účelové tvrdenie. Súd prvej inštancie legitímne predpokladal, že si žalovaný pred podpisom zmluvy splnil svoju základnú povinnosť a žiadosť ako aj návrh zmluvy si riadne prečítal, v dôsledku čoho mu údaje o poskytovanom úvere ako aj ostatné zmluvné podmienky boli zrejmé a keby s nimi nesúhlasil, zrejme by zmluvu nepodpísal. Ak si však žalovaný túto povinnosť nesplnil, potom táto skutočnosť podľa súdu prvej inštancie v žiadnom prípade nemôže byť na úkor veriteľa, ktorý si svoje povinnosti zo zmluvy splnil. V zmysle vyššie uvedených skutočností preto súd prvej inštancie nemal pochybnosti o obchodnoprávnej povahe záväzkového vzťahu, v dôsledku čoho tak predmetný záväzkový vzťah posúdil v zmysle ustanovení . V danom prípade sa tak na predmetný záväzkový vzťah ustanovenia a nasl. zákona č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako ani o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) podľa súdu prvej inštancie nevzťahujú a akákoľvek argumentácia žalovaného ohľadom bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, ako aj ohľadom existencie neprijateľných zmluvných podmienok, je podľa neho irelevantná. 4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že sa zaoberal otázkou vznesenej námietky premlčania, ktorú posúdil v zmysle , , a . V prejednávanej veci neaplikoval , a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. júna 2008, sp. zn. , podľa ktorého: „Pokiaľ v úverovej zmluve bolo dohodnuté splácanie úveru v splátkach, nejde o čiastkové plnenie podľa , ale o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach. Za lehotu splatnosti je potrebné považovať lehotu na splatnosti celého úveru, a preto aj premlčacia doba v danom prípade začala plynúť po lehote splatnosti celého úveru.“ V konaní nebolo podľa súdu prvej inštancie sporné, že žalovaný svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy neplnil riadne a včas, v dôsledku čoho žalobca využil svoje oprávnenie vyplývajúce mu z bodu 10.4 zmluvy a požiadal žalovaného o úhradu všetkých splátok a záväzkov, ktoré sa podľa zmluvy majú stať splatnými v budúcnosti, a to ku dňu uvedenému v oznámení. Ako vyplynulo z oznámenia o okamžitej splatnosti zo dňa 03.06.2018, týmto dňom bol žalovaný v omeškaní so splátkami č. 20, 21, a 22 a v dôsledku nesplnenia si svojich záväzkov ani v dodatočnej lehote, stali sa všetky záväzky zo zmluvy dňom 13.06.2018 splatnými. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že so splátkou č. 20 splatnou dňa 25.03.2018, bol žalovaný ku dňu zosplatnenia úveru v omeškaní 80 dní, pričom posledné čiastkové plnenie titulom tejto splátky bolo pripísané na účet veriteľa až dňa 18.06.2018. Súd prvej inštancie považoval skutkové tvrdenie o tom, že sa záväzok žalovaného stal v celom rozsahu splatným ku dňu 13.06.2018 za nesporné skutkové tvrdenie, keď žalovaný túto skutočnosť nenamietal, poukázal len na to, že žalobca súdu prvej inštancie doručenku o zaslaní oznámenia o zosplatnení nepredložil. Len na základe toho, že žalovaný na nepredloženie doručenky poukázal, nebolo podľa súdu prvej inštancie možné dospieť k záveru, že by žalovaný skutkové tvrdenie žalobcu o zosplatnení úveru účinne poprel, pretože v sporovom konaní nie je úlohou súdu zisťovať, čo strany netvrdili a či existujú skutočnosti v ich prospech. Keďže všetky záväzky zo zmluvy sa stali dňom 13.06.2018 splatnými, všeobecná štvorročná premlčania doba tak začala plynúť dňom 14.06.2018 a uplynula by dňa 14.06.2022, pričom žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa 14.01.2022. Súd prvej inštancie poukázal v tejto súvislosti aj na účinky o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho lehoty, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu práva, v čase od 27.03.2020 do 30.04.2020 a rovnako tak v čase od 19.01.2021 do 28.02.2021 neplynuli. Aj bez zohľadnenia neplynutia lehôt v zmysle citovaného zákona však bolo podľa súdu prvej inštancie možné skonštatovať, že žaloba bola podaná včas, teda ešte pred uplynutím všeobecnej premlčacej doby, v dôsledku čoho bola námietka premlčania nároku vznesená žalovaným vyhodnotená ako nedôvodná. 5. K námietke žalovaného, že poplatok uvedený v zmluve, považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku a opakovanému označovaniu žalobcu za úžerníka súd prvej inštancie uviedol, že ak mal žalovaný na mysli dojednanú zmluvnú odmenu, tak súd prvej inštancie prepočítal úrokovú mieru podľa vzorca predloženého žalobcom, keď tento tvrdil, že 4.848,48 = 1.600 x (1+p/100%) ^4 (pozn. znak ^4 na konci zátvorky predstavuje 4. mocninu), kde 4.848,48 je budúca splatená hodnota v eur (celková suma na zaplatenie), 1.600 je aktuálna hodnota v eur (suma úveru), p/100 % je úroková sadzba anualizovaná (p. a.), 4 je počet rokov splácania úveru. Vychádzajúc z uvedeného vzorca potom podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že 4.848,48 : 1.600 = 3,0303, z ktorej štvrtá odmocnina predstavuje hodnotu 1,3193845. ( - 1) x 100 = 31,93845, čo po zaokrúhlení predstavuje hodnotu úrokovej miery 31,94 % tak, ako to uviedol žalobca. V tejto súvislosti považoval súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že platná právna úprava nezakotvuje pre obchodné záväzky najvyššiu prípustnú výšku úrokov za poskytovanie úverov, v dôsledku čoho nie sú zmluvné strany pri dohode o výške zmluvného úroku vo všeobecnosti obmedzované a jediným limitom je kritérium zásady poctivého obchodného styku. Dojednanie zmluvného úroku v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nemá za následok neplatnosť tohto dojednania, uplatňovanie tohto práva by však s poukazom na nepožívalo právnu ochranu. Aj keby žalovaný v konaní preukázal, že ročná úroková miera je vyššia než ako to tvrdí žalobca, len na základe všeobecného tvrdenia žalovaného, bez akéhokoľvek dôkazu v tomto smere, by súd nemohol konštatovať, že výkon práva žalobcu, ktorým sa domáha zaplatenia dojednaného zmluvného úroku, je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto nepožíva právnu ochranu. Dôkazná povinnosť preukázať, že žalobcom požadovaný úrok je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, bola podľa súdu prvej inštancie na strane žalovaného, a keďže tento žiaden dôkaz v tomto smere nenavrhol vykonať, nemohol súd prvej inštancie konštatovať nič iné, než že žalobcovi dojednaný zmluvný úrok prináleží. 6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že mal za preukázanú aj výšku pohľadávky žalobcu. Žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1.600 eur, pričom žalovaný bol povinný titulom poskytnutého úveru vrátiť žalobcovi celkovo sumu 4.848,48 eura (101,01 eura x 48 splátok). Ako vyplýva z prehľadu splátok (na č. l.: 20), žalovaný titulom poskytnutého úveru zaplatil žalobcovi sumu 2.122,20 eura. Hoci žalovaný opakovane vo svojom vyjadrení namietal, že žalobca nepreukázal požičanie čiastky 1.600 eur a tiež, že žalobca nepreukázal čiastku plnení, ktoré titulom predmetného záväzkového vzťahu zaplatil, tieto skutočnosti podľa názoru súdu prvej inštancie zreteľne vyplývajú z prehľadu splátok. Žalovaný v konaní ani netvrdil a nieto ešte preukázal, aká iná suma mu bola zo strany žalobcu titulom poskytnutého úveru požičaná a ani to, že by titulom poskytnutého úveru vykonal viac splátok, než ako tvrdí žalobca, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie preukázanú tak výšku požičanej istiny, ako aj platby vykonané zo strany žalovaného titulom poskytnutého úveru. Keďže žalovaný mal titulom poskytnutého úveru zaplatiť celkovo sumu 4.848,48 eura, z ktorej uhradil čiastku 2.122,20 eura, zaviazal súd prvej inštancie žalovaného titulom poskytnutého úveru na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 2.726,28 eura. 7. K zmluvnej pokute súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil zaplatenie zmluvných pokút vo výške 0,1 % denne z jednotlivých dlžných omeškaných splátok za každý deň omeškania v zmysle bodu 10.1 zmluvy a následne dňom nasledujúcim po predčasnom zosplatnení z predčasne splatnej sumy podľa bodu 10.2 zmluvy s tým, že ak sankcie za omeškania podľa bodu 10.1 a 10.2 dosiahnu sumu rovnajúcu sa sume všetkých splátok podľa splátkového kalendára, od nasledujúceho dňa je dlžník povinný platiť veriteľovi zákonný úrok z omeškania. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že má možnosť zmluvnú pokutu primerane znížiť (moderačné právo) za predpokladu, že sa tohto zníženia účastník konania domáha. Nemôže však tak urobiť len zo svojej iniciatívy, bez toho aby sa toho zmluvné strany v konaní domáhali. Aj keď žalovaný neprimeranosť výšky dojednanej zmluvnej pokuty v konaní nenamietal a jej zníženia sa nedomáhal, v dôsledku čoho sa súd prvej inštancie preto osobitne s posúdením jej primeranosti nezaoberal, pre úplnosť dodal, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe, za neprimerane vysokú nebola vyhodnotená zmluvná pokuta vo výške 0,23 % denne (), zmluvná pokuta vo výške 0,67 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania (), ani zmluvná pokuta vo výške 1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania (, ). Keďže z predložených listinných dôkazov podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný svoju zmluvnú povinnosť spočívajúcu v riadnom a včasnom uhrádzaní splátok podľa bodu 10.1 zmluvy porušil, v dôsledku čoho sa stali všetky jeho záväzky zo zmluvy predčasne splatnými, žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty v zmysle bodu 10.1 ako aj bodu 10.2 zmluvy, a to jednak z jednotlivých omeškaných dlžných splátok splatných do 13.06.2018 so súčasným prihliadnutím na čiastkové plnenia poskytnuté zo strany žalovaného a tiež zo sumy splátok splatných v dôsledku predčasného zoplatnenia, teda zo splátok splatných po 13.06.2018 v celkovej výške 2.626,26 eura (26 splátok x 101,01 eura) od 14.06.2018 do zaplatenia, resp. až kým súčet zmluvných pokút dosiahne čiastku 4.848,48 eura, teda sumu rovnajúcu sa sume všetkých splátok podľa splátkového kalendára tak, ako to uvádza bod 10.3 zmluvy. Pre prípad, že súčet zmluvných pokút dosiahne čiastku 4.848,48 eura, si žalobca ďalej uplatňoval zákonný úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.726,28 eura až do zaplatenia. Pretože žalovaný svoj peňažný záväzok riadne a včas nesplnil, dostal sa podľa prvej vety do omeškania, v dôsledku čoho mal podľa súdu prvej inštancie žalobca právo požadovať od žalovaného popri plnení aj úroky z omeškania podľa . Súd prvej inštancie však žalobcovi nepriznal úroky z omeškania z ním požadovanej dlžnej čiastky, keďže podľa neho nemožno priznať príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky. Ide o tzv. anatocizmus, na ktorý poukázal aj Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. , ktorý uviedol, „že ani neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky z omeškania) pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Inak povedané, ani Obchodný ani nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva. Tým nie je dotknuté právo účastníkov dohodnúť sa, že zmluvné úroky sa stanú súčasťou istiny, uvedené však nič nemení na skutočnosti, že sa takto opäť úročí iba istina nie príslušenstvo pohľadávky.“ Ako vyplýva z bodu 3.1 zmluvy, zmluvná odmena predstavuje úroky za poskytnutie úveru a skutočnosť, že táto bola započítaná do istiny, nič nemení na tom, že ide o príslušenstvo pohľadávky. V zmysle , pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak. Keďže žalovaný v zmysle vykonanými splátkami v celkovej výške 2.122,20 eura uhradil len časť dojednanej zmluvnej odmeny (výška zmluvnej odmeny predstavuje sumu 3.248,48 eura = celková suma na úhradu 4.848,48 eura - 1.600 eur istina), priznal súd prvej inštancie žalobcovi zákonné úroky z omeškania vo výške 9 % ročne pre prípad, že súčet zmluvných pokút dosiahne čiastku 4.848,48 eura a žalovaný bude stále v omeškaní, a to zo sumy požičanej istiny vo výške 1.600 eur a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania súd žalobu zamietol. 8. Vo vzťahu k výroku III. o trovách konania súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovi ako strane v konaní úspešnej v celom rozsahu (keď jeho neúspech spočíval len v časti uplatňovaného príslušenstva), priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že hoci žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že odmieta platiť náhradu trov konania a v tejto súvislosti poukázal na aplikáciu , žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd prvej inštancie mal zvážiť jeho aplikáciu, neuviedol. Keďže súd prvej inštancie nevzhliadol v predmetnej veci žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd výnimočne neprizná náhradu trov konania úspešnej strane, rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu v spore s poukazom na . 9. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v rozsahu výroku I. a III. napadnutého rozsudku odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uviedol, že rozsudok považuje za nesprávny z nasledovných odvolacích dôvodov podľa : a) neboli splnené procesné podmienky [ ]; b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [ ]; c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd [ ]; d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ]; e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ]; f) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ]. 10. V odôvodnení odvolania žalovaný vzniesol niekoľko odvolacích námietok, ktoré odvodzuje od argumentu, že v prípade zmluvy uzatvorenej so žalobcom išlo o spotrebiteľskú úverovú zmluvu podľa ZoSÚ vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný si mal brať úver ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ (samostatne zárobkovo činná osoba). Podľa žalovaného súd prvej inštancie túto skutočnosť nesprávne vyhodnotil, keď prijal záver o tom, že pri uzatváraní zmluvy boli žalobca aj žalovaný podnikateľmi podľa . Žalovaný argumentoval tým, že si úver bral iba pre svoje osobné a rodinné účely a finančné prostriedky od žalobcu použil v prospech jeho osobných potrieb a nie v prospech podnikania. Súdu prvej inštancie podľa žalovaného zjavne ušlo pozornosti, že v tomto konkrétnom prípade nebol predložený žiadny živnostenský list, žiadne živnostenské oprávnenie, vydané na jeho osobu. V tejto súvislosti sa žalovaný odvolával na ust. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a poukázal tiež na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19.06.2013. 11. Vzhľadom na názor žalovaného, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, vyčítal v odvolaní súdu prvej inštancie, že (i) neoveroval „odbornú" starostlivosť veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver, (ii) nekonal v súlade s a , (iii) vôbec sa nezaujímal o vzájomné plnenia medzi spornými stranami; nevyužil tak svoju povinnosť z ustanovenia . Ďalej žalovaný uviedol, že ostatné, následné a zložitejšie vzťahy súvisiace s úverom súd prvej inštancie neriešil a ani ich nepodporoval vzhľadom na to, že sa nedokázal, nevedel, alebo nechcel zorientovať ani v tých najzákladnejších úverových vzťahoch, (napr. priamo ignoroval vážnosť písomného vyhlásenia o vzájomných plneniach, ktoré mal žalovaný od veriteľa aj jeho vymáhačov písomne žiadať viac krát). Žalovaný tiež uviedol, že súd prvej inštancie preukázateľne nepristúpil v tejto veci k praktickej ochrane slabšej strany - spotrebiteľa v celom rozsahu, lebo nepodrobil predmetnú zmluvnú dokumentáciu medzi veriteľom a žalobcom súdnej kontrole ani predbežnému právnemu posúdeniu. Podľa žalovaného je nesporné, že zmluva má preukázateľne aj neprijateľné zmluvné podmienky aj vady, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a preukázateľne neboli dojednané individuálne. Poukázal pritom na ust. , a . 12. Okrem vyššie uvedeného žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nepodrobil zmluvu veriteľa súdnej kontrole a neidentifikoval neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve, nepreveril z podnetu žalovaného číselné parametre úveru žalobcu. Zároveň navrhol, aby odvolací súd z úradnej moci a z úradnej povinnosti podrobil predmetnú zmluvnú dokumentáciu medzi žalobcom a žalovaným súdnej kontrole a predbežnému právnemu posúdeniu, vyžiadal si od žalobcu všetky dôkazy o tom, aké komplexné informácie mal žalobca o žalovanom k dispozícii pri zisťovaní a overovaní schopnosti žalovaného splácať úver, uznesením uložil žalobcovi povinnosť v listinnej podobe predložiť písomné potvrdenie - kvitanciu o tom, že za predmetnú zmluvu bol dlh zo strany žalovaného úplne alebo čiastočne splnený, uznesením uložil žalobcovi povinnosť v listinnej podobe (odpis podľa zákona o bankách) predložiť okrem podpísanej celej zmluvnej dokumentácie aj stručné vyčíslenie finančného rozboru istiny za zmluvu: 1) dátum a reálne poskytnutá/čerpaná istina, 2) celková čiastka žalovaným vykonaných plnení v prospech žalobcu (osobitne istina, osobitne úroky, osobitne poplatky), 3) aktuálny kumulatívny zostatok pohľadávok, t. j. neuhradený zostatok istiny, zostatok úrokov a poplatkov s dokladovaním podľa bankových výpisov z banky veriteľa. Navrhol, aby súd vykonal dôkaz výsluchom protistrany/veriteľa na osvedčenie preukázania vzájomne vykonaných plnení. 13. V záverečnej časti odvolania žalovaný vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni súdu prvej inštancie vzhľadom na jej vzťah k sporu, ktorú odôvodnil tým, že zanedbala svoje konanie v tomto spore po stránke právnej, číselnej aj matematickej. O sudcovej zaujatosti sa mal žalovaný dozvedieť z napadnutého rozsudku zo dňa 22.06.2022 adresovaného žalovanému, a preto si túto námietku uplatnil súčasne s odvolaním. Uviedol, že má pocit, že konajúca sudkyňa je voči nemu zaujatá a tento pocit vychádza z toho, že nebrala do úvahy jeho doterajšie argumenty a výhrady voči obsahu žaloby. 14. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril. 15. Podľa Čl. 8 , strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 16. Podľa Čl. 10 ods. 1 , strany sporu postupujú v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. 17. Podľa Čl. 11 ods. 4 , súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom. 18. Podľa Čl. 15 ods. 1 , dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. 19. Podľa , prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 20. Podľa , spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. 21. Podľa , súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. 22. Podľa , spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú. 23. Podľa , súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. 24. Podľa , na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 25. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 26. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 27. Podľa , odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 28. Podľa , na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. 29. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 30. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 31. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

32. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. 33. Podľa , spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 34. Podľa , dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 35. Podľa , spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 36. Podľa ZoSÚ, tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru, podmienky na udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov, podmienky na výkon činnosti veriteľa a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. 37. Podľa ZoSÚ, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa;1) tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.18b) Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu,1a) niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu1b) a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov1c) týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje. 38. Podľa ZoSÚ, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.5a) 39. Podľa ZoSÚ, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. 40. Podľa , zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 41. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v súlade s ust. a nasl. , pričom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 42. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a zároveň sa cíti byť viazaný aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie; z tohto dôvodu nenariaďoval na prejednanie odvolania pojednávanie, keďže nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie ( a contrario). 43. Odvolací súd zároveň konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje a pre účely zdôraznenia jeho správnosti a vysporiadanie sa s odvolacou argumentáciou žalovaného, k odvolacím námietkam (viď ods. 10. až 13. odôvodnenia tohto rozhodnutia) uvádza nasledovné: 44. Ako už odvolací súd naznačil vyššie, esenciálnou výhradou žalovaného voči napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, od ktorej sa odvíjali ďalšie odvolacie námietky bola skutočnosť, že súd prvej inštancie úverovú zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej vyplývala žalobou uplatnená pohľadávka neposúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle a nasl. a podľa ZoSÚ. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje a rovnako aj s podrobným a náležitým zdôvodnením v ods. 40. napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie uvádza, že žalovaný síce argumentoval, že úver si zobral výlučne na svoje osobné potreby a potreby svojej rodiny, avšak tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal. Naopak, dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, na ktoré aj v spomínanom ods. 40. napadnutého rozhodnutia poukázal svedčia o opaku, a síce, že žalovaný pri uzatváraní úverovej zmluvy vystupoval ako spotrebiteľ, keď si finančné prostriedky od žalobcu požičal na účel kúpy zváracej techniky. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že žalovaný bol v úverovej zmluve označený ako fyzická osoba - podnikateľ (samostatne zárobkovo činná osoba) spolu s uvedením osobitného identifikátora (IČO). Z verejne dostupného registra ( ), živnostenského registra na stránke Živnostenského registra Slovenskej republiky vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky vyplýva, že žalovaný, evidovaný pod obchodným menom: Z. X. s miestom podnikania: F. XXX/XXX, XXX XX Z. G. má vydané oprávnenie na prevádzkovanie remeselnej živnosti „zámočníctvo“ od 01.01.2008. Z materiálu vydaného Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky „Pozitívne a negatívne vymedzenie obsahu remeselných živností“, zo Skupiny 101 - Výroba kovov a kovových výrobkov, z časti 1. Zámočníctvo okrem iného vyplýva, že táto remeselná živnosť zahŕňa ako čiastkové súvisiace činnosti „vykonávanie zváracích prác (elektrickým oblúkom, plameňom, bodovým a švovým zváraním), paličské práce“. Z tejto súvislosti je preto nepochybné, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nepreukázal opak, že žalovaný vystupoval pri uzatváraní úverovej zmluvy ako podnikateľ - úver si bral na nákup zváracieho agregátu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. uviedol nasledovné: „Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok preňho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.“ alebo na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého: „Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.“ 45. S poukazom na vyššie citované rozhodnutia možno konštatovať, že sporová strana nenesie v konaní iba dôkazné bremeno, ale aj bremeno tvrdenia, a to bez ohľadu na to, či ide o stranu žalobcu alebo stranu žalovanú. Bremeno tvrdenia je explicitne vyjadrené aj v základných princípoch , v Čl. 8, podľa ktorého sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Z citovaného ustanovenia Čl. 8 nevyplýva len povinnosť tvrdiť skutočnosti slúžiace na procesný útok alebo procesnú obranu, ale aj ďalšie kritérium, a to časové. Nový procesnoprávny kódex (oproti predchádzajúcemu ) kladie väčší dôraz na efektivitu a rýchlosť súdnych konaní ako jedného z atribútov práva na spravodlivý proces vychádzajúc z Čl. 48 ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako aj z Článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Kritérium efektívneho, t. j. rýchleho a zároveň hospodárneho konania však nekladie len na súdne orgány, ale tiež na samotné sporové strany. Toto kritérium je potom konkrétnejšie vyjadrené napr. v ust. a 154 (sudcovská a zákonná koncentrácia konania). Pokiaľ teda žalovaný po celý čas konania na preukázanie spotrebiteľského vzťahu neprodukoval žiadne dôkazy, možno sa len stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva, z ktorej si žalobca uplatnil peňažné pohľadávky nemá spotrebiteľský charakter. 46. Vzhľadom na záver odvolacieho súdu o tom, že úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy ani zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ a závere o tom, že žalovaný pri uzatváraní tejto zmluvy vystupoval ako podnikateľ, vzhliadol odvolací súd námietky žalovaného, ktoré odvodzoval od argumentácie o postavení jeho osoby ako spotrebiteľa ako nedôvodné. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že odvolacie námietky žalovaného sú totožné s jeho procesnou obranou, ktorú prezentoval v konaní pred súdom prvej inštancie a s týmito námietkami sa už súd prvej inštancie dostatočne a náležite vysporiadal v napadnutom rozhodnutí; z tohto dôvodu ako aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania nepovažuje odvolací súd za potrebné replikovať odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktoré nakoniec pomerne podrobne zhrnul v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia. Odvolací súd ďalej konštatuje, že námietky žalovaného spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa ust. či 298 ods. 1 , sú taktiež nedôvodné, keďže v prejednávanej veci (vzhľadom na vyššie uvedené právne závery) nešlo o spotrebiteľský spor podľa a súd prvej inštancie nemal povinnosť skúmať prípadné neprijateľné podmienky či vykonávať aj dôkazy, ktoré žalovaný nenavrhol z úradnej povinnosti (ex offo), ale povinnosť uplatňovať prostriedky procesnej obrany zaťažovala v konaní (ktoré má charakter kontradiktórneho konania) žalovaného. Ak by súd prvej inštancie postupoval opačne, mohol by sa dopustiť porušenia zásady kontradiktórnosti konania a zaťažiť tak konanie inou vadou. 47. Ďalej považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že pokiaľ žalovaný poukazoval na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 19.06.2013, podľa ktorého má teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, tak uvedené nemožno aplikovať na prejednávanú vec, keďže súd prvej inštancie svoj záver o tom, že vzťah žalovaného a žalobcu nemá spotrebiteľský charakter nezaložil na tom, že úverová zmluva je absolútnym obchodom podľa , ale na skutočnosti, že žalovaný nepreukázal, že by pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako spotrebiteľ (dokazovaním bol preukázaný opak). Súd prvej inštancie nerezignoval na posudzovanie, či zmluva má spotrebiteľský charakter aj vzhľadom na argumentáciu žalovaného prezentovaného v konaní a svoj záver náležite v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odôvodnil. 48. Čo sa týka ďalšej časti odvolacej argumentácie žalovaného, ktorou tento spochybnil výpočet priznanej pohľadávky žalobcu súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybnili závery súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva logické a zrozumiteľné zdôvodnenie priznaných súm čo do istiny, príslušenstva ako aj zmluvnej pokuty, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Zároveň odvolací súd konštatuje, že pokiaľ odvolateľ v odvolaní vznesie odvolacie námietky, ktorými napáda či už postup alebo závery (skutkové či právne) súdu prvej inštancie, nepostačuje, aby tieto boli iba v rovine všeobecných formulácií, ale je potrebné, aby boli dostatočne konkretizované a jasne formulované, aby ich odvolací súd mohol podrobiť náležitému odvolaciemu prieskumu. Takéto námietky však v odvolaní žalovaného absentovali. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že do práva na spravodlivý proces nepochybne patrí právo sporovej strany na preskúmateľné a dostatočne odôvodnené súdne rozhodnutie, s náležitosťami vyžadovanými zákonnou úpravou procesného práva (sp. zn. , ). Na to, aby odôvodnenie rozhodnutia spĺňalo všetky zákonom požadované náležitosti, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument sťažovateľa. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé ( ). V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie dostatočne ozrejmil, prečo žalobe vyhovel a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru o existencii zmluvného vzťahu, dôvodnosti uplatnených pohľadávok a neexistencii spotrebiteľského vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a pokiaľ žalovaný tvrdil opak, jednoducho ohľadne svojich tvrdení neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie sa pritom vyjadril ku všetkým podstatným a pre posúdenie veci relevantným námietkam, tiež sa vysporiadal s argumentáciou oboch sporových strán, s touto sa zaoberal, zhodnotil ju a dostatočne objasnil dôvody pre svoje rozhodnutie. Odvolací súd tiež dodáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva procesnej strany, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (, , , ). V nadväznosti na to odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom prípade nedošlo k namietanému porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, a teda nebol postupom súdu prvej inštancie vylúčený z realizácie svojich procesných práv. 49. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného voči výroku III. napadnutého rozhodnutia o trovách konania, žalovaný neuviedol vo svojom odvolaní vo vzťahu k tomuto výroku žiadnu odvolaciu argumentáciu, a preto odvolací súd nemohol podrobiť tento výrok náležitému odvolaciemu prieskumu. Napriek tomu nevzhliadol pochybenie v odôvodnení súdu prvej inštancie k tomuto výroku a považuje ho za vecne a právne správny. 50. Podľa , dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. 51. Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku zaujatosti vo vzťahu k sudkyni súdu prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že nepovažoval za potrebné sa ňou zaoberať, keďže dôvodom námietky boli okolnosti spočívajúce v rozhodovacej činnosti sudcu (žalovaný v námietke uviedol, že dôvodom zaujatosti je samotné napadnuté rozhodnutie, ktoré považuje za zaujaté voči jeho osobe). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.11.2011, podľa ktorého „Zákonom predpokladané dôvody podmieňujúce zaujatosť alebo nezaujatosť sudcu na prejednanie a rozhodnutie pridelenej veci musia vyplývať z objektívnych skutočností. V námietke zaujatosti účastník nemôže ako dôvod použiť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe súdu v konaní o prejednaní veci. Postupom sa rozumejú procesné úkony súdu vrátane rozhodnutí, ktoré upravujú vedenie konania. V širšom chápaní môžeme k postupu sudcu priradiť aj jeho rozhodnutie vo veci samej, ktoré je jeho ústavnou povinnosťou a preto túto okolnosť, že v inej veci meritórne rozhodol v prípade v jeho neprospech, zásadne nemožno použiť ako dôvod na námietku zaujatosti. Ide o procesné úkony a rozhodnutia, ktoré upravuje , ktoré sú ním predvídané a majú upravené svoje účinky na priebeh konania. Iné úkony a rozhodnutia, ktoré sú výsledkom procesnej improvizácie v postupe súdu za splnenia aj ostatných zákonných podmienok nemožno použiť ako dôvody na námietku zaujatosti. Sudcu nemožno vylúčiť nielen pre úkony v prejednávanej veci, ale ani pre úkony v iných právnych veciach vrátane rozhodnutí, ktoré vydal. Ak sú v námietke zaujatosti uvedené len také skutočnosti, neprihliada sa na ne, t.j. platí fikcia, ako by námietka nebola vznesená, ale len v rozsahu týchto skutočností, v ktorom prípade sa vec nepredkladá nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Zaujatosť konkrétneho sudcu v prejednávanej veci musí vyplývať z objektívnych okolností podmieňujúcich jeho vzťah k predmetu konania alebo jeho vzťah k účastníkom tohto konania alebo k ich zástupcom. Povinnosť preukázať okolnosti odôvodňujúce zaujatosť konajúceho sudcu na prejednaní a rozhodnutí mu pridelenej veci spočíva na tom, kto vzniesol námietku zaujatosti.“ 52. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 53. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 54. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 55. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 56. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, odvolací súd mu výrokom II. tohto rozhodnutia priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie. 57. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( - 423 ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.