Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 59 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (89)e7e/362065.762531.pdf
PDF · 192.36 KB
No categories available
2Obdo/39/2010
Najvyšší súd 2 Obdo 39/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: F. S. A., právne zast.
JUDr. M. B., PhD., advokátom, S., proti žalovanej: P. J. – I. - S. J. IČO: X., právne zast.
Advokátskou kanceláriou JUDr. A. K. s. r. o., F., IČO: X., v konaní o zaplatenie 5 514,84
Eur s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 15. júna 2010, č. k. 2Cob/198/2009-141, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. júna 2010, č. k. 2Cob/198/2009-141
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 18. 02. 2009, č. k. l0Cb 107/2008-108, uložil
žalovanej povinnosť zaplatit' žalobcovi istinu 5 514,84 Eur so 14% úrokom z omeškania
ročne zo sumy 5 359,49 Eur od 14. 01. 2006 do zaplatenia, s 13% úrokom z omeškania ročne
zo sumy 155,35 Eur od 13. 05. 2006 do zaplatenia a trovy konania vo výške 2 476,57 Eur.
V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal zaplatenia
sumy 166 140,-- Sk (5 514,84 Eur) s príslušenstvom titulom porušenia zmluvy o dielo zo dňa
10. 09. 2005. Súd mal za preukázané, že nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty
s príslušenstvom za neukončenie diela v riadnom dohodnutom čase, je dôvodný.
Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaná nesplnila riadne a včas záväzok,
na ktorý sa písomne zaviazala. Nekvalita prác bola potvrdená svedeckou výpoveďou Ing. A.
B., ktorý po žalovanej dielo dokončil, ako aj fotodokumentáciou žalobcu. Žalovaná dielo
ani riadne neodovzdala. Argumenty žalovanej o neprimeranosti zmluvnej pokuty súd
považoval za účelové, nakoľko sama žalovaná s dohodnutou zmluvnou pokutou vo výške 1%
denne súhlasila, čo potvrdila podpisom na zmluve o dielo zo dňa 10. 09. 2005.
0 trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalovanej rozsudkom zo dňa
15. 06. 2010, č. k. 2Cob/198/2009-141 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi istinu 275,74 Eur so 14% ročným úrokom z omeškania
od 14. 01. 2006 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. 0 trovách prvostupňového
a odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 3 O. s. p. Uviedol, že sa
stotožňuje so skutkovým S. veci, zisteným súdom prvého stupňa, čo sa týka uzavretia platnej
zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 10. 09. 2005, nesplnenia
záväzku žalovanej odovzdať dielo riadne a včas, odstúpenia od zmluvy žalobcom
z dôvodu nesplnenia zmluvných povinností žalovanou a nároku žalobcu na zmluvnú pokutu,
dohodnutú v čl. VII. písm. a/ zmluvy o dielo.
Podľa čl. VII. písm. a/ zmluvy o dielo, pri nedodržaní zmluvne dohodnutého termínu
dokončenia diela zhotoviteľ zaplatí objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 1 % z ceny
diela za každý deň omeškania. Cena diela bola dohodnutá v čl. III. zmluvy vo výške
234 000,-- Sk. Žalovaná bola v omeškaní s vykonaním diela od 05. 10. 2005
do 14. 12. 2005, t. j. do zániku povinnosti žalovanej vykonať dielo doručením
odstúpenia žalobcu od zmluvy. Je nepochybné, že zmluvná pokuta bola medzi účastníkmi
platne dohodnutá, pretože bola dohodnutá písomne, dostatočne presne a určito identifikuje
povinnosť, ktorej splnenie zabezpečuje a je určená jej výška (§ 544 Občianskeho
zákonníka).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že moderačné právo súdu
spočíva v tom, že súd môže na návrh rozhodnúť, že zmluvnú pokutu neprizná v celej výške,
v akej bola účastníkmi dohodnutá, aj keď veriteľovi na zaplatenie zmluvnej pokuty
vznikol nárok. Súd prvého stupňa nepristúpil k uplatneniu moderačného oprávnenia, keď
konštatoval, že sama žalovaná s výškou zmluvnej pokuty 1% z ceny diela za každý deň
omeškania súhlasila, a preto jej výška nie je neprimeraná. Odvolací súd sa s uvedeným
záverom prvostupňového súdu nestotožnil. V zmysle § 301 Obchodného zákonníka,
kritériom pre posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty je hodnota zabezpečenej povinnosti
a význam zabezpečenej povinnosti podľa konkrétnych okolností prípadu. V danej veci bola
dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 1% denne z ceny diela, čo predstavuje 365% ročne.
Za dobu omeškania žalovanej (71 dní) zmluvná pokuta predstavovala sumu 166 140,-- Sk.
Cena diela bola dohodnutá sumou 234 000,-- Sk. Pre právo súdu použiť moderačné oprávnenie
na výšku zmluvnej pokuty nie je rozhodujúce, že výšku zmluvnej pokuty, ktorá je
neprimeraná, navrhla, resp. odsúhlasila strana, ktorá porušila svoju povinnosť. Odvolací
súd preto dospel k záveru, že vzhľadom na zabezpečenú povinnosť a následne porušenie
uvedenej povinnosti žalovanou, keďže dielo v celom rozsahu nedokončila, sú splnené
predpoklady pre použitie moderačného oprávnenia súdu v zmysle § 301 Obchodného
zákonníka. Odvolací súd preto rozsudok prvostupňového súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie v zákonnej lehote, ktoré
odôvodňuje tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., pričom rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Dovolateľ má za to, že odvolací súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 301
Obchodného zákonníka, pokiaľ ide o posúdenie otázky primeranosti zmluvnej pokuty,
priznanej súdom prvého stupňa a nesprávne tiež aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p.,
keď toto ustanovenie zákona aplikoval v zjavnom rozpore s jeho jazykovým znením. Odvolací
súd navyše svoje rozhodnutie aj nedostatočne a nezrozumiteľne odôvodnil, keďže sa vôbec
nevysporiadal s jednotlivými skutkovými okolnosťami a právnou argumentáciou žalobcu,
ktorá mala pre rozhodnutie odvolacieho súdu podstatný význam.
Dovolateľ zdôraznil, že posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty závisí vždy
od konkrétnych okolností daného prípadu, a preto nie je možné zákonom paušalizovať
objektívnu hranicu ,,primeranosti" zmluvnej pokuty. Ak teda súd na návrh niektorého
účastníka a na základe konkrétnych okolností prípadu uváži, že určitá zmluvná pokuta je
neprimerane vysoká, môže využiť svoje moderačné oprávnenie podľa § 301 Obchodného
zákonníka a účastníkmi dohodnutú zmluvnú pokutu primerane znížiť. Podľa uvedeného
ustanovenia zákona je súd pri určovaní primeranosti a znižovaní zmluvnej pokuty povinný
kumulatívne prihliadať na dva skutkové aspekty, hodnotu zabezpečovanej povinnosti
a význam zabezpečovanej povinnosti. Z jazykového znenia citovaného ustanovenia § 301
Obchodného zákonníka použitie spojky ,,a" je podľa dovolateľa zrejmé, že súd je
pri aplikácii svojho moderačného oprávnenia povinný vždy prihliadať na obidva tieto
aspekty. Ak by súd pri moderácii výšky zmluvnej pokuty prihliadal len na ,,hodnotu"
zabezpečovanej povinnosti, alebo by prihliadal len na ,,význam" zabezpečovanej povinnosti,
išlo by o zjavne nesprávnu aplikáciu zákona. V dovolaní je poukázané na to, že prvotný
návrh zmluvy o dielo, ktorý predložila žalovaná a je ako dôkaz založený v súdnom spise,
obsahoval pre žalobcu zmluvnú pokutu vo výške 5% za každý deň omeškania s platbou,
pričom zmluvná pokuta pre žalovanú za porušenie zmluvných záväzkov bola žalovanou
navrhnutá vo výške 1%. Na námietky žalobcu, aby bola zmluvná pokuta dohodnutá pre obe
zmluvné strany v rovnakej výške, žalovaná napokon súhlasila so zmluvnou pokutou
vo výške 1% pre obe zmluvné strany. 0 tejto skutočnosti bol prvostupňovému súdu
predložený aj listinný dôkaz (pôvodný návrh zmluvy o dielo predložený žalovanou), ktorý
žalovaná nespochybnila. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal aj na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. US 243/07, podľa ktorého, ak sú v zmluve použité
formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich
v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Ako uviedol ústavný súd, zmyslom tohto
princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie, pripúšťajúce
viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia
na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Uvedený právny názor ústavného súdu možno
podľa dovolateľa v plnom rozsahu aplikovať aj na tento prípad, keď žalovaná vykladá
ustanovenie zmluvy o dielo, týkajúce sa zmluvnej pokuty ako rozporne s dobrými
mravmi (dokonca ho označuje za úžeru) napriek tomu, že ho do (návrhu) zmluvy sama
vložila.
Za právne významnú okolnosť treba podľa dovolateľa považovať aj skutočnosť, že
žalovaná ako podnikateľka, ktorá obdobné návrhy s uvedenou výškou zmluvnej pokuty
pravdepodobne obvykle predkladá aj iným objednávateľom, si musí byť dostatočne vedomá
právnych dôsledkov vyplývajúcich z dohodnutej zmluvnej pokuty pri neplnení svojich
zmluvných povinností a musí tiež znášať podnikateľské riziko s tým spojené. Žalobca mal
mimoriadny záujem na tom, aby dielo bolo odporkyňou vykonané riadne a včas, t. j. ešte
pred začiatkom zimného obdobia. Žalovaná si bola tejto skutočnosti dobre vedomá, napriek
tomu sa dostala do značného omeškania s riadnym vyhotovením a odovzdaním dohodnutého
diela. Kým prvostupňový súd na tento zrejmý význam zabezpečovanej povinnosti prihliadol,
a aj z tohto dôvodu moderačné právo na výšku zmluvnej pokuty neaplikoval, odvolací súd
na tento skutkový aspekt pri moderovaní zmluvnej pokuty vôbec neprihliadal, hoci podľa
§ 301 Obchodného zákonníka na tento zrejmý význam zabezpečovanej povinnosti prihliadnuť
mal. Odvolací súd sa s uvedenými skutkovými okolnosťami a právnou argumentáciou žalobcu
v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal. Svoje rozhodnutie odvolací súd
v podstate odôvodnil len ,,púhym" a zavádzajúcim konštatovaním, prevzatým z odvolania
žalovanej, že dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 1% denne z ceny diela, predstavuje 365%
ročne. Uvedené konštatovanie však samé osebe nemožno považovať za dostatočné
odôvodnenie údajnej neprimeranosti zmluvnej pokuty. Argument o ročnej sadzbe
zmluvnej pokuty je zjavne zavádzajúci, pretože predmetná zmluvná pokuta bola účastníkmi
zmluvy o dielo dohodnutá dennou sadzbou, ktorá po prepočítaní predstavuje len 77,67 Eur,
a teda takúto výšku zmluvnej pokuty vzhľadom na význam zabezpečovanej povinnosti
a ďalšie uvedené skutkové okolnosti nemožno považovať za neprimeranú. Ako napokon
uviedol aj odvolací súd, žalovaná sa dostala do omeškania s riadnym odovzdaním diela len
71 dní, a aj z tohto dôvodu je argument odvolacieho súdu o 365% ročnej sadzbe
zmluvnej pokuty nedôvodný, zavádzajúci a odporujúci skutkovému stavu veci.
Pokiaľ ide o priznanie trov súdneho konania žalovanej, odvolací súd podľa
dovolateľa postupoval v zjavnom rozpore so zákonom. Z odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu je zrejmé, že sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovým aj právnym
stavom veci, zisteným prvostupňovým súdom, vrátane skutočnosti, že žalovaná si nesplnila
svoj záväzok odovzdať dielo riadne a včas, ako aj dôvodnosťou nároku žalobcu na zmluvnú
pokutu, dohodnutú v článku VII. písm. a/ zmluvy o dielo. Odvolací súd vytkol súdu prvého
stupňa len to, že nevyužil svoje moderačné právo a neznížil výšku dohodnutej zmluvnej
pokuty. Odvolací súd na jednej strane konštatuje, že žalovaná si nesplnila svoju povinnosť
odovzdať dielo riadne a včas, a preto nárok žalobcu na dohodnutú zmluvnú pokutu je dôvodný,
zároveň však uvádza, že žalobca bol úspešný len v nepatrnej časti, pretože odvolací súd
využil svoje moderačné právo a znížil zmluvnú pokutu, priznanú žalobcovi prvostupňovým
súdom. Aj pri odhliadnutí od všetkých vyššie uvedených námietok, týkajúcich sa nesprávnej
aplikácie moderačného práva odvolacím súdom, rozhodnutie odvolacieho súdu o znížení
zmluvnej pokuty, t. j. rozhodnutie o výške plnenia, záviselo od úvahy súdu. Z uvedeného
dôvodu mal podľa dovolateľa odvolací súd v súlade s § 142 ods. 3 O. s. p. trovy súdneho
konania priznať žalobcovi a nie žalovanej.
Žalobca preto navrhuje, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že
nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty priznaného súdom prvého stupňa v plnom
rozsahu vyhovie a žalovanú zaviaže zaplatiť žalobcovi trovy prvostupňového, odvolacieho aj
dovolacieho konania, prípadne napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zruší a vráti mu vec
na ďalšie konanie. S prihliadnutím na skutočnosť, že rozsudkom odvolacieho súdu bola
žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 2 231,05 Eur, a to
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom je zrejmé, že tieto trovy boli odvolacím
súdom žalovanej priznané v zjavnom rozpore s § 142 ods. 3 O. s. p., žalobca zároveň žiada,
aby dovolací súd podľa § 243 O. s. p. pred rozhodnutím o dovolaní odložil vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia.
Žalovaná vo svojom stanovisku k dovolaniu uviedla, že zmluvná pokuta v určitom
zmysle, okrem zabezpečovacej funkcie, plní aj funkciu paušalizovanej náhrady škody.
Veriteľovi uľahčuje pozíciu v prípadnom spore, pretože nemusí preukazovať výšku škody
a právo na pokutu má, aj keď mu žiadna škoda nevznikla. Aj keď právo na zmluvnú pokutu
vzniká bez ohľadu na to, či porušením zmluvnej povinnosti vznikla oprávnenému škoda,
predsa je medzi zmluvnou pokutou a škodou, vzniknutou porušením zabezpečenej zmluvnej
povinnosti, resp. povinnosťou ju nahradiť, súvislosť (podľa § 545 ods. 2 Občianskeho
zákonníka zmluvná pokuta nahradzuje náhradu škody a podľa § 301 Obchodného zákonníka
výška škody je limitom, ktorý určuje spodnú hranicu možného zníženia zmluvnej pokuty).
Žalobca však ani netvrdí, že mu vznikla škoda, ktorá by bola väčšia, ako odvolacím súdom
priznaná zmluvná pokuta, ba čo viac, že mu vôbec vznikla akákoľvek škoda. Naproti
tomu žalovanej vznikla škoda v podobe nezaplatenej faktúry č. 18/05 zo dňa 21. 10. 2005
v čiastke 42 900,-- Sk za vykonanú prácu. Žalovaná predložila súdu prvého stupňa vzájomný
návrh na zaplatenie 42 900,-- Sk, ktorý súd uznesením zo dňa 10. 10. 2008 č. k.
l0Cb 107/2008-86 vylúčil na samostatné konanie. Žalovaná má za to, že priznanie zmluvnej
pokuty vo výške 166 140,-- Sk (5 514,84 Eur) by viedlo k celkom neodôvodnenému
majetkovému prospechu žalobcu a vo vzťahu k žalovanej by bolo neúmerne prísnou
a bezdôvodnou sankciou.
Z vyjadrenia žalovanej ďalej vyplýva, že tvrdenia žalobcu, uvedené v dovolaní, sa
nezakladajú na pravde, pretože so žalobcom sa žalovaná prvýkrát stretla, až keď podpisovala
zmluvu o dielo, pretože všetky veci ohľadne cenovej ponuky a uzavretia zmluvy o dielo
vybavoval so žalovanou synovec žalobcu Ing. A. B., ktorý si vyžiadal vzor zmluvy o dielo
od žalovanej, kde síce bola uvedená zmluvná pokuta pre objednávateľa, ak tento bude
v omeškaní vo výške 5%, avšak žalovaná Ing. B. upozornila, že ide o preklep
a má tam byť uvedené 0,05%. Ing. B. si vzor zmluvy o dielo zobral s tým, že on vypracuje
podľa tohto vzoru (nebol to návrh zmluvy zo strany žalovanej) návrh zmluvy
o dielo. Ing. B. návrh zmluvy o dielo vypracoval a sám tam uviedol zmluvnú pokutu
vo výške 1% a trval na nej. Žalobca, t. j. F. S. predmetnú zmluvu o dielo len podpísal. Tiež nie
sú pravdivé tvrdenia žalobcu, že žalovaná pôvodný návrh zmluvy o dielo nespochybnila,
pretože celú situáciu spochybnila i vysvetlila prvostupňovému súdu a to, že išlo o preklep,
resp. chybu v písaní a tiež, že to nebol návrh zmluvy o dielo. Žalobca ani žiadnym dôkazným
prostriedkom nepreukázal, že by v tomto prípade išlo o návrh zmluvy, pretože išlo o všeobecný
vzor zmluvy žalovanej o tom, aké časti má takáto zmluva obsahovať. Presné znenie konkrétnej
zmluvy je vždy u žalovanej predmetom rokovaní s druhou stranou. Z obsahu zmluvy
zo dňa 10. 09. 2005 je evidentné, že zmluvu spisoval žalobca, resp. Ing. B.. Forma a obsah
týchto dvoch dokumentov je úplne odlišná. Podľa žalovanej zo strany žalobcu ide
o zavádzanie súdu, keďže tento všeobecný vzor zmluvy o dielo v dobrej viere poskytla Ing. B.
(nie žalobcovi) za účelom vypracovania návrhu zmluvy o dielo a žalobca vzor vydáva
za návrh zmluvy a ešte sa odvoláva na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. US 243/07, ktorý sa však na danú vec nevzťahuje.
Pokiaľ ide o priznanie trov súdneho konania, žalovaná má za to, že odvolací súd
postupoval v súlade s § 142 ods. 3 O. s. p., a to z dôvodu, že žalovaná mala úspech
vo väčšej časti oproti neúspechu žalobcu, preto bola v spore úspešná v prevažnej časti,
a preto jej patrí náhrada trov konania. Žalovaná je toho názoru, že Krajský súd
v Bratislave vec správne právne posúdil na základe dostatočne zisteného skutkového
stavu veci a správne použil moderačné právo, ktoré žalovaná žiadala použiť aj
v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorý však nevyužitie moderačného práva ničím
vo svojom rozsudku neodôvodnil.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je preto vecne správne, a preto žalovaná navrhuje,
aby dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol a priznal žalovanej
trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ l0a ods. 2 O. s. p.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania, dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo (§ 242 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je
dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak je konanie súdu, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané, postihnuté niektorou
z vád uvedených v predmetnom ustanovení. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p.
0 prípady odôvodňujúce prípustnosť podania dovolania, ktoré sú uvedené v ust.
§ 237 O. s. p., v prejednávanej veci nejde z toho dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní
a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi. Súdy oboch stupňov
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do právomoci súdov, účastníci konania mali spôsobilosť byť'
účastníkmi tohto konania, v totožnej veci sa právoplatne nerozhodlo a ani v tej istej veci sa
prv nezačalo iné konanie, účastníkom konania sa postupom súdu neodňala možnosť konať
pred súdom a vec nerozhodoval vylúčený sudca. V prejednávanej veci sa tak neznemožnilo
uplatniť procesné práva účastníkom konania, ktoré sú priznané právnym poriadkom
na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený
podľa ods. 1, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,
vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.
V posudzovanom prípade odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil,
z ktorého dôvodu je dovolanie prípustné.
Dovolací súd je pri preskúmavaní právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu viazaný
rozsahom dovolacieho návrhu a uplatneným dovolacím dôvodom. Viazanosť dovolacieho súdu
dôvodom uvedeným v dovolaní sa prejavuje nielen vo viazanosti dôvodom zodpovedajúcemu
niektorému v zákone vymedzenému dovolaciemu dôvodu, ale predovšetkým vo viazanosti
tým, ako bol tento dovolací dôvod v dovolaní opísaný, t. j. uvedenie okolností, z ktorých
dovolateľ usudzuje, že uvedený dovolací dôvod je daný.
Žalobca dovolanie odôvodnil tým, že v odvolacom konaní došlo k vade, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.).
Inou vadou konania podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., na ktorú musí dovolací
súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel
od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej
dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Pokiaľ ide o hmotnoprávne vady, namietnuté v dovolaní podľa ust. § 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p., dovolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) okrem iného aj vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo súd aplikoval správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Nesprávne právne posúdenie môže byť spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak
bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto možno dovolaním
napadnúť nielen právny záver odvolacieho súdu, týkajúci sa bezprostredne predmetu
konania, ale aj posúdenie predbežnej otázky, dôkazného bremena a pod. Treba však uviesť, že
v zmysle ust. § 241 ods. 2 O. s. p., dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne
skutkové zistenie.
Ako vyplýva z obsahu spisu, predmetom sporu je zo strany žalobcu vyvolané konanie
o zaplatenie sumy 166 140,-- Sk (5 514,84 Eur) s príslušenstvom titulom porušenia zmluvy
o dielo zo dňa 10. 09. 2005. Súd prvého stupňa žalobe v plnom rozsahu vyhovel
a rozsudkom zo dňa 18. 02. 2009, č. k. l0Cb 107/2008-108 uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu 5 514,84 Eur so 14% úrokom z omeškania ročne zo sumy
5 359,49 Eur od 14. 01. 2006 do zaplatenia, s 13% úrokom z omeškania ročne zo sumy
155,35 Eur od 13. 05. 2006 do zaplatenia a trovy konania vo výške 2 476,57 Eur. Odvolací
súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi istinu 275,74 Eur so 14% ročným úrokom z omeškania
od 14. 01. 2006 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. 0 trovách prvostupňového
a odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 3 O. s. p.
Dovolací súd preskúmaním veci zistil, že zmluvu o dielo, uzatvorenú medzi účastníkmi
konania dňa 10. 09. 2005 odvolací súd vyhodnotil v časti zistenia skutkových okolností
a právneho posúdenia zhodne s rozhodnutím Okresného súdu Malacky a v časti
primeranosti uplatnenej výšky zmluvnej pokuty inak, ako súd prvého stupňa. Odvolací súd
odôvodnil, akými úvahami sa pritom riadil a aplikoval ust. § 301 Obchodného zákonníka,
pokiaľ ide o posúdenie otázky primeranosti zmluvnej pokuty, priznanej súdom prvého stupňa.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že vzhľadom na zabezpečenú povinnosť
a následné porušenie uvedenej povinnosti žalovanou, keďže dielo v celom rozsahu nedokončila,
dospel odvolací súd k záveru, že sú splnené predpoklady pre použitie moderačného oprávnenia
súdu v zmysle ust. § 301 Obchodného zákonníka. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že
pre právo použiť moderačné oprávnenie na výšku zmluvnej pokuty nie je rozhodujúce, že
výšku zmluvnej pokuty, ktorá je neprimeraná, navrhla, resp. odsúhlasila strana, ktorá porušila
svoju povinnosť. Podľa uvedeného, predmetom dovolania je vyriešenie základnej otázky
aplikácie ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka v predmetnej veci.
Podľa prvej vety ust. § 301 Obchodného zákonníka, neprimerane vysokú zmluvnú
pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej
povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením
zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta.
Citované ustanovenie zakotvuje tzv. moderačné právo súdu, ktoré právo umožňuje
súdu dodatočne po vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty znížiť zmluvnú pokutu.
Z vecného hľadiska zákon ustanovuje kritérium hodnoty a kritérium významu zabezpečenej
povinnosti na posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty. Z uvedených zákonných kritérií
na posudzovanie primeranosti zmluvnej pokuty vyplýva, že pôjde vždy o individuálne
posudzovanie viažuce sa na konkrétny prípad. Len z konkrétneho prípadu totiž možno vyvodiť
tak hodnotu, ako aj význam zabezpečenej povinnosti.
Pri úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty a prípadnom využití moderačného práva
by sa mal súd zaoberať všetkými relevantnými okolnosťami prípadu. Súd by sa mal zamerať
nielen na hodnotu a význam zabezpečovanej nehnuteľnosti, ale aj na iné skutočnosti (napr.
hospodársku pozíciu zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, spôsob zapracovania zmluvnej
pokuty do zmluvy, reciprocitu zmluvnej pokuty, druh zavinenia dlžníka, ako aj
na skutočnosť, či došlo k vzniku škody alebo nie a pod.).
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd pri moderácii
výšky zmluvnej pokuty vôbec neprihliadol na iné kritériá, napr. význam zabezpečovanej
povinnosti a spôsob zapracovania zmluvnej pokuty do zmluvy. Zhodnotením všetkých
okolností je však v danom prípade použitie moderačného oprávnenia súdu otázne, nakoľko
spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty je vo výlučnej právomoci zmluvných strán
a predmetom moderácie môže byť len výška zmluvnej pokuty ako konkrétna suma.
Dovolací súd ďalej konštatuje, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne
právne posúdil ust. § 142 ods. 3 O. s. p., ktorým ustanovením rozhodol o trovách konania.
Z uvedeného ust. § 142 ods. 3 O. s. p. vyplývajú tri špeciálne skutkové podstaty,
v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci
iba čiastočný úspech, odlišne od všeobecného pravidla vyplývajúceho z ustanovenia
§ 142 ods. 2 O. s. p.. Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti,
(b) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od úvahy súdu (II. US 82/09-27).
Ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. treba v pomere k ustanoveniu § 142 ods. 2 O. s. p.
považovať za lex specialis, pričom vo vzájomnom vzťahu týchto dvoch ustanovení platí
všeobecné pravidlo, podľa ktorého špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou
(lex specialis derogat legi general!).
Odvolací súd podľa § 142 ods. 3 O. s. p. v napadnutom rozsudku rozhodol tak, že
uložil žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný len v nepatrnej časti, povinnosť nahradiť
žalovanej trovy prvostupňového a druhostupňového konania v plnej výške. Tento záver
odvolacieho súdu nemá oporu v jazykovej (gramatickej) metóde výkladu ust. § 142 ods. 3
O. s. p. a nepochybne je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti. Dovolací súd
zároveň zdôrazňuje, že úvaha súdu o výške plnenia sa týka len skutkových poznatkov
o výške plnenia (napr. pri výške náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch
v sporoch o ochranu osobnosti) a vychádza z ust. § 136 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia,
ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami, alebo ak ju nemožno zistiť
vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.
Dovolací súd z uvedených dôvodov v zmysle ust. § 243b ods. 2 O. s. p. zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, pritom vyslovený právny názor
dovolacieho súdu je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O. s. p.). V novom rozhodnutí
rozhodne odvolací súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d
O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 8. decembra 2010
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová