Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 79 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (108)27d/369107.238213.pdf
PDF · 108.08 KB
No categories available
4Cdo/285/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča
a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Ivana Machyniaka, v právnej veci žalobcu
I., bývajúceho v T., proti žalovanej V., a.s., so sídlom v B., o zaplatenie 14 429,60 EUR
(434 706 Sk) s prísl., vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 24 C 177/2002,
o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 7. februára 2007 sp. zn.
11 Co 227/2006 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie žalovanej z a m i e t a .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Trnava dňa 16.9.2002 sa žalobca (po pripustení
zmeny žaloby v priebehu konania) domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 434 706 Sk
(14 429,60 EUR) s 18 % úrokmi z omeškania zo sumy 426 184 Sk (14 146,72 EUR) od
21.10.1998 do zaplatenia. V žalobe uviedol, že právoplatným uznesením Okresného súdu
Trnava zo 16.9.1998 č.k. E 856/98-7 bol nariadený výkon rozhodnutia na vymoženie jeho
pohľadávky vo výške 426 184 Sk s 18 % úrokmi z omeškania z tejto sumy od 19.9.1992 do
jej zaplatenia, trov predchádzajúceho konania 17 057 Sk (566,19 EUR) a trov výkonu
rozhodnutia 8 522 Sk (282,88 EUR) proti povinnému T., š. p. v likvidácii, a to odpísaním
vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom z účtu povinného. Pretože pri realizácii výkonu
rozhodnutia žalovaná nepostupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, vzniklo
mu právo na zaplatenie sumy, na ktorú by mal právo, keby žalovaná konala správne. Žalovaná
suma predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorá mu mala byť vyplatená, keby žalovaná bola
uskutočnila výkon rozhodnutia odpísaním vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom z účtu
povinného, a sumou, ktorá mu bola následne dobrovoľne uhradená povinným vo výške
480 288,40 Sk (15 942,65 EUR).
Okresný súd Trnava rozsudkom z 11. januára 2006 č.k. 24 C 177/02-114 žalobu
zamietol a zároveň rozhodol, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania. Zamietnutie
žaloby odôvodnil jej neopodstatnenosťou poukazujúc na skutkové zistenia vyplývajúce
z vykonaného dokazovania, z ktorých vyvodil záver, že vzhľadom na okolnosť, že povinný
štátny podnik bol v čase nadobudnutia právoplatnosti nariadeného výkonu rozhodnutia
v likvidácii, bolo povinnosťou žalovanej postupovať v súlade so zákonom č. 111/1990 Zb.
o štátnom podniku. V zmysle § 15c ods. 7 tohto zákona sa konanie podľa osobitných
predpisov (teda aj konanie o výkon rozhodnutia) vstupom podniku do likvidácie prerušilo
a žalovaná sa musela riadiť pokynmi likvidátora. Neporušila preto povinnosti vyplývajúce
z ustanovení § 305, § 308 a § 309 O.s.p. a nárok uplatnený tzv. poddlžníckou žalobou tak
nebol dôvodný.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd na odvolanie žalobcu rozsudkom zo
7. februára 2007 sp. zn. 11 Co 227/2006 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil
tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 434 695 Sk (14 429,23 EUR)
s 18 % úrokmi z omeškania zo sumy 426 173 Sk (14 146,35 EUR) od 21.10.1998 do
zaplatenia, to všetko do troch dní, a vo zvyšku žalobu zamietajúci prvostupňový rozsudok
potvrdil. V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobcovi náhradu
trov prvostupňového konania nepriznal. Zároveň rozhodol, že žalobcovi sa nepriznáva ani
náhrada trov odvolacieho konania. Napokon rozhodol aj o povinnosti žalovanej zaplatiť na
účet prvostupňového súdu súdny poplatok za žalobu 21 730 Sk (721,30 EUR) do troch dní
a v rovnakej lehote zaplatiť na účet odvolacieho súdu súdny poplatok za odvolanie 26 238 Sk
(870,94 EUR). Na rozdiel od súdu prvého stupňa, s poukazom na zistené skutočnosti,
predovšetkým na okolnosť, že uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia prikázaním
pohľadávky z účtu povinného bolo žalovanej doručené 23.9., resp. 24.9.1998 a oznámenie
o nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia jej bolo doručené 14.10.1998, vyslovil záver, že
pochybenie na strane žalovanej pri uskutočňovaní výkonu rozhodnutia bolo preukázané.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že pokiaľ výkon rozhodnutia bol nariadený právoplatným
uznesením, žalovaná ako dlžníčka povinného nemala žiadne oprávnenie diskutovať o tom, či
povinnosti predpokladané ustanovením § 305 O.s.p. plniť bude alebo nebude, a v žiadnom
prípade nemala oprávnenie ponechávať prípadné plnenie na ochote povinného plniť
dobrovoľne. Na týchto povinnostiach nič nemenila skutočnosť, že povinnému v čase
nariadenia výkonu rozhodnutia prislúchalo postavenie štátneho podniku v likvidácii. Vstupom
povinného do likvidácie dňom 17.8.1997 nemohlo dôjsť k prerušeniu konania o výkon
rozhodnutia, pretože toto začalo až neskôr dňa 3.9.1998, a teda vstupom do likvidácie sa
nemalo čo prerušiť. Žalovaná preto nemala prihliadať na právne bezvýznamnú okolnosť, že
povinný je v likvidácii. Tým, že nepostupovala podľa § 305 O.s.p., bol nárok uplatnený
poddlžníckou žalobou (s výnimkou sumy 11 Sk – 0,37 EUR, o ktorú žalobca požadoval viac,
než mu podľa výpočtu odvolacieho súdu patrilo) dôvodný.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná. Žiadala, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku vo veci samej zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci
poukazujúc na nedostatočne zistený skutkový stav veci. Uviedla, že pohľadávka, pre ktorú bol
nariadený výkon rozhodnutia, bola zaradená do kartotéky a čakala v poradí, do ktorého boli
zaradené aj pohľadávky ďalších oprávnených v počte 45 na základe skôr doručených uznesení
o nariadení výkonu rozhodnutia a že tieto výkony rozhodnutia neboli realizované pre
nedostatok finančných prostriedkov. Namietala tiež, že pri poddlžníckej žalobe má oprávnený
nárok na sumu zodpovedajúcu vymáhanej istine a nie aj na sumu zodpovedajúcu vymáhaným
úrokom.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok ako
neopodstatnený zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a že je prípustné (§ 238 ods. 1
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia
pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolaniu
nemožno vyhovieť.
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný uplatneným dovolacím
dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v § 237 O.s.p., a iné vady konania
len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237
O.s.p. a iné vady konania však zo súdneho spisu nevyplývajú a ani neboli dovolaním
namietané. Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska
uplatneného dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke
opodstatnenosti uplatneného nároku.
Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že žalovaná v ňom prakticky nespochybnila
právne závery odvolacieho súdu o právnej bezvýznamnosti okolnosti, že na strane povinného
išlo o štátny podnik v likvidácii, a o nedodržaní postupu vyplývajúceho z § 305 O.s.p.
(ukladajúceho peňažnému ústavu povinnosť zablokovať účet povinného do výšky vymáhanej
pohľadávky a jej príslušenstva a po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o nariadení výkonu
rozhodnutia uhradiť ju oprávnenému). Dovolanie odôvodnila skutkovou okolnosťou
o nedostatku finančných prostriedkov na účte povinného, ktorú však v konaní pred
prvostupňovým a odvolacím súdom netvrdila a teda ani nepreukazovala. Hoci v konaní pred
súdom prvého stupňa predložila zoznam pohľadávok, ktoré evidovala ako pohľadávky, pre
ktoré bol nariadený výkon rozhodnutia, nebol tento dôkaz spôsobilý bez ďalšieho
preukazovať inak netvrdenú okolnosť o nedostatku finančných prostriedkov na účte
povinného. Aj konanie o tzv. poddlžníckej žalobe je sporovým konaním, v ktorom účastníci
sú v zmysle § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení.
Dôkazná povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na
svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať
zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú
i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť
skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.
Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré
súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda
tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia
a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť
skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť
dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za
následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo,
spravidla nebude predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon
účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j.
okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného
bremena.
Pretože v dovolacom konaní dovolací súd dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2
veta druhá O.s.p.), nemohol sa zaoberať skutkovým tvrdením žalovanej, uplatneným až
v dovolacom konaní, o nedostatku finančných prostriedkov na účte povinného. V rámci
dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, bol dovolací súd oprávnený
len skúmať, či zistený skutkový stav umožňoval právny záver, ku ktorému dospel odvolací
súd.
V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu skutkový stav zistený súdom
prvého stupňa, z ktorého vychádzal odvolací súd, záver o opodstatnenosti poddlžníckej žaloby
umožňoval. Zo zistených skutočností bolo totiž zrejmé, že žalovaná riadiac sa nesprávnym
názorom o účinkoch likvidácie štátneho podniku na právoplatne nariadený výkon rozhodnutia
prikázaním pohľadávky z účtu povinného, nepostupovala v súlade s ustanoveniami §§ 305,
308 a 309 O.s.p. v znení platnom v čase nariadenia výkonu rozhodnutia, a že v dôsledku toho
(keď nebol tvrdený a teda ani preukázaný nedostatok finančných prostriedkov na účte
povinného a keď naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že po doručení uznesenia
o nariadení výkonu rozhodnutia bola ku dňu 1.10.1998 na účte povinného suma
926 146,21 Sk) nebola žalobcovi uhradená vymáhaná pohľadávka s príslušenstvom. Odvolací
súd svoj právny záver o dôvodnosti uplatneného nároku aj riadne a presvedčivo odôvodnil.
Dovolací súd sa s dôvodmi rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu stotožňuje
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že pri poddlžníckej žalobe má oprávnený nárok
len na vymáhanú istinu a nie aj na úroky, dovolací súd poznamenáva, že sumou, na ktorú by
mal oprávnený podľa § 311 O.s.p. právo, keby peňažný ústav postupoval správne, je suma,
ktorá by mu pri správnej realizácii nariadeného výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky
z účtu bola vyplatená. Touto sumou je v zmysle §§ 303 a 305 O.s.p. nielen vymáhaná
pohľadávka, resp. jej časť, ale aj jej príslušenstvo, teda aj úroky, ak sú tiež vymáhané v rámci
nariadeného výkonu rozhodnutia.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej smerujúce proti správnemu
rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože mu
v súvislosti s ním žiadne nevznikli (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2010
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková