Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/285/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča

a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Ivana Machyniaka, v právnej veci žalobcu

I., bývajúceho v T., proti žalovanej V., a.s., so sídlom v B., o zaplatenie 14 429,60 EUR

(434 706 Sk) s prísl., vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. ,

o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 7. februára 2007 sp. zn.

rozhodol

t a k t o :

Dovolanie žalovanej z a m i e t a .

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde Trnava dňa 16.9.2002 sa žalobca (po pripustení

zmeny žaloby v priebehu konania) domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 434 706 Sk

(14 429,60 EUR) s 18 % úrokmi z omeškania zo sumy 426 184 Sk (14 146,72 EUR) od

21.10.1998 do zaplatenia. V žalobe uviedol, že právoplatným uznesením Okresného súdu

Trnava zo 16.9.1998 č.k. E 856/98-7 bol nariadený výkon rozhodnutia na vymoženie jeho

pohľadávky vo výške 426 184 Sk s 18 % úrokmi z omeškania z tejto sumy od 19.9.1992 do

jej zaplatenia, trov predchádzajúceho konania 17 057 Sk (566,19 EUR) a trov výkonu

rozhodnutia 8 522 Sk (282,88 EUR) proti povinnému T., š. p. v likvidácii, a to odpísaním

vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom z účtu povinného. Pretože pri realizácii výkonu

rozhodnutia žalovaná nepostupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, vzniklo

mu právo na zaplatenie sumy, na ktorú by mal právo, keby žalovaná konala správne. Žalovaná

suma predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorá mu mala byť vyplatená, keby žalovaná bola

uskutočnila výkon rozhodnutia odpísaním vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom z účtu

povinného, a sumou, ktorá mu bola následne dobrovoľne uhradená povinným vo výške

480 288,40 Sk (15 942,65 EUR).

Okresný súd Trnava rozsudkom z 11. januára 2006 č.k. -114 žalobu

zamietol a zároveň rozhodol, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania. Zamietnutie

žaloby odôvodnil jej neopodstatnenosťou poukazujúc na skutkové zistenia vyplývajúce

z vykonaného dokazovania, z ktorých vyvodil záver, že vzhľadom na okolnosť, že povinný

štátny podnik bol v čase nadobudnutia právoplatnosti nariadeného výkonu rozhodnutia

v likvidácii, bolo povinnosťou žalovanej postupovať v súlade so

o štátnom podniku. V zmysle § 15c ods. 7 tohto zákona sa konanie podľa osobitných

predpisov (teda aj konanie o výkon rozhodnutia) vstupom podniku do likvidácie prerušilo

a žalovaná sa musela riadiť pokynmi likvidátora. Neporušila preto povinnosti vyplývajúce

z ustanovení , a a nárok uplatnený tzv. poddlžníckou žalobou tak

nebol dôvodný.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd na odvolanie žalobcu rozsudkom zo

7. februára 2007 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil

tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 434 695 Sk (14 429,23 EUR)

s 18 % úrokmi z omeškania zo sumy 426 173 Sk (14 146,35 EUR) od 21.10.1998 do

zaplatenia, to všetko do troch dní, a vo zvyšku žalobu zamietajúci prvostupňový rozsudok

potvrdil. V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobcovi náhradu

trov prvostupňového konania nepriznal. Zároveň rozhodol, že žalobcovi sa nepriznáva ani

náhrada trov odvolacieho konania. Napokon rozhodol aj o povinnosti žalovanej zaplatiť na

účet prvostupňového súdu súdny poplatok za žalobu 21 730 Sk (721,30 EUR) do troch dní

a v rovnakej lehote zaplatiť na účet odvolacieho súdu súdny poplatok za odvolanie 26 238 Sk

(870,94 EUR). Na rozdiel od súdu prvého stupňa, s poukazom na zistené skutočnosti,

predovšetkým na okolnosť, že uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia prikázaním

pohľadávky z účtu povinného bolo žalovanej doručené 23.9., resp. 24.9.1998 a oznámenie

o nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia jej bolo doručené 14.10.1998, vyslovil záver, že

pochybenie na strane žalovanej pri uskutočňovaní výkonu rozhodnutia bolo preukázané.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že pokiaľ výkon rozhodnutia bol nariadený právoplatným

uznesením, žalovaná ako dlžníčka povinného nemala žiadne oprávnenie diskutovať o tom, či

povinnosti predpokladané ustanovením plniť bude alebo nebude, a v žiadnom

prípade nemala oprávnenie ponechávať prípadné plnenie na ochote povinného plniť

dobrovoľne. Na týchto povinnostiach nič nemenila skutočnosť, že povinnému v čase

nariadenia výkonu rozhodnutia prislúchalo postavenie štátneho podniku v likvidácii. Vstupom

povinného do likvidácie dňom 17.8.1997 nemohlo dôjsť k prerušeniu konania o výkon

rozhodnutia, pretože toto začalo až neskôr dňa 3.9.1998, a teda vstupom do likvidácie sa

nemalo čo prerušiť. Žalovaná preto nemala prihliadať na právne bezvýznamnú okolnosť, že

povinný je v likvidácii. Tým, že nepostupovala podľa , bol nárok uplatnený

poddlžníckou žalobou (s výnimkou sumy 11 Sk – 0,37 EUR, o ktorú žalobca požadoval viac,

než mu podľa výpočtu odvolacieho súdu patrilo) dôvodný.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná. Žiadala, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku vo veci samej zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci

poukazujúc na nedostatočne zistený skutkový stav veci. Uviedla, že pohľadávka, pre ktorú bol

nariadený výkon rozhodnutia, bola zaradená do kartotéky a čakala v poradí, do ktorého boli

zaradené aj pohľadávky ďalších oprávnených v počte 45 na základe skôr doručených uznesení

o nariadení výkonu rozhodnutia a že tieto výkony rozhodnutia neboli realizované pre

nedostatok finančných prostriedkov. Namietala tiež, že pri poddlžníckej žalobe má oprávnený

nárok na sumu zodpovedajúcu vymáhanej istine a nie aj na sumu zodpovedajúcu vymáhaným

úrokom.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok ako

neopodstatnený zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníčkou konania) v zákonnej lehote ( ) a že je prípustné (

), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia

pojednávania ( veta za bodkočiarkou ) a dospel k záveru, že dovolaniu

nemožno vyhovieť.

Dovolací súd je podľa ustanovenia viazaný uplatneným dovolacím

dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v , a iné vady konania

len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237

a iné vady konania však zo súdneho spisu nevyplývajú a ani neboli dovolaním

namietané. Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska

uplatneného dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke

opodstatnenosti uplatneného nároku.

Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že žalovaná v ňom prakticky nespochybnila

právne závery odvolacieho súdu o právnej bezvýznamnosti okolnosti, že na strane povinného

išlo o štátny podnik v likvidácii, a o nedodržaní postupu vyplývajúceho z

(ukladajúceho peňažnému ústavu povinnosť zablokovať účet povinného do výšky vymáhanej

pohľadávky a jej príslušenstva a po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o nariadení výkonu

rozhodnutia uhradiť ju oprávnenému). Dovolanie odôvodnila skutkovou okolnosťou

o nedostatku finančných prostriedkov na účte povinného, ktorú však v konaní pred

prvostupňovým a odvolacím súdom netvrdila a teda ani nepreukazovala. Hoci v konaní pred

súdom prvého stupňa predložila zoznam pohľadávok, ktoré evidovala ako pohľadávky, pre

ktoré bol nariadený výkon rozhodnutia, nebol tento dôkaz spôsobilý bez ďalšieho

preukazovať inak netvrdenú okolnosť o nedostatku finančných prostriedkov na účte

povinného. Aj konanie o tzv. poddlžníckej žalobe je sporovým konaním, v ktorom účastníci

sú v zmysle veta prvá povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení.

Dôkazná povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na

svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na

účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich

tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať

zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú

i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie

vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť

skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť

účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.

Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho

nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré

súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí

predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda

tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia

a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť

skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť

dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za

následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo,

spravidla nebude predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti

bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon

účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh

rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný

právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j.

okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného

bremena.

Pretože v dovolacom konaní dovolací súd dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2

veta druhá ), nemohol sa zaoberať skutkovým tvrdením žalovanej, uplatneným až

v dovolacom konaní, o nedostatku finančných prostriedkov na účte povinného. V rámci

dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, bol dovolací súd oprávnený

len skúmať, či zistený skutkový stav umožňoval právny záver, ku ktorému dospel odvolací

súd.

V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu skutkový stav zistený súdom

prvého stupňa, z ktorého vychádzal odvolací súd, záver o opodstatnenosti poddlžníckej žaloby

umožňoval. Zo zistených skutočností bolo totiž zrejmé, že žalovaná riadiac sa nesprávnym

názorom o účinkoch likvidácie štátneho podniku na právoplatne nariadený výkon rozhodnutia

prikázaním pohľadávky z účtu povinného, nepostupovala v súlade s ustanoveniami §§ 305,

308 a 309 v znení platnom v čase nariadenia výkonu rozhodnutia, a že v dôsledku toho

(keď nebol tvrdený a teda ani preukázaný nedostatok finančných prostriedkov na účte

povinného a keď naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že po doručení uznesenia

o nariadení výkonu rozhodnutia bola ku dňu 1.10.1998 na účte povinného suma

926 146,21 Sk) nebola žalobcovi uhradená vymáhaná pohľadávka s príslušenstvom. Odvolací

súd svoj právny záver o dôvodnosti uplatneného nároku aj riadne a presvedčivo odôvodnil.

Dovolací súd sa s dôvodmi rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu stotožňuje

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že pri poddlžníckej žalobe má oprávnený nárok

len na vymáhanú istinu a nie aj na úroky, dovolací súd poznamenáva, že sumou, na ktorú by

mal oprávnený podľa právo, keby peňažný ústav postupoval správne, je suma,

ktorá by mu pri správnej realizácii nariadeného výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky

z účtu bola vyplatená. Touto sumou je v zmysle § a 305 nielen vymáhaná

pohľadávka, resp. jej časť, ale aj jej príslušenstvo, teda aj úroky, ak sú tiež vymáhané v rámci

nariadeného výkonu rozhodnutia.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej smerujúce proti správnemu

rozsudku odvolacieho súdu zamietol ( ).

Úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože mu

v súvislosti s ním žiadne nevznikli ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2010

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková