Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/247/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa K.. Z. J., narodeného XX. XX. XXXX, bytom C. J., K. XXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Žilina, Horný Val 24 proti odporcovi SPOLOČNOSTI 7 PLUS s.r.o., so sídlom Bratislava, Panónska cesta 9, IČO: 31 347 291, právne zastúpenému JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Liptovská 2/A, P. O. BOX 67, o ochranu osobnosti, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. - 674 zo dňa 19. apríla 2012, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorý sa návrhom podaným na okresnom súde dňa 06. 05. 2010 domáhal uloženia povinnosti odporcovi uverejniť osem ospravedlnení v týždenníku Plus 7 dní v súvislosti so siedmimi článkami uverejnenými v tomto týždenníku v období od 08. 12. 2003 do 08. 10. 2009 a v denníku Plus 1 deň uverejniť tri ospravedlnenia v súvislosti s tromi článkami uverejnenými v denníku Plus 1 deň v období od 07. 05. 2007 do 15. 10. 2009. Následne okresný súd pripustil zmenu tohto návrhu z pôvodného znenia na znenie, že odporcovi má byť uložená povinnosť uverejniť aj ospravedlnenie v týždenníku Plus 7 dní v súvislosti s článkom uverejneným dňa 06. 05. 2010. Navrhovateľ tvrdil, že autori v článkoch sústavne nepravdivo informovali verejnosť o jeho trestnej veci, keďže v článkoch bol označený za páchateľa skutku, ktorý je v očiach verejnosti považovaný za odsúdeniahodný, ale on nikdy nezobral žiadny úplatok a preto prezentácia tohto aktu je nepravdivá. Odporca živil v širokej verejnosti obraz odporcu ako skorumpovaného politika, keď obludnosť zásahu do jeho osobnostných práv zvýrazňovala početnosť článkov, ktoré nepravdivo informovali o jeho osobe, ako i dlhodobosť poskytovania nepravdivých informácii. Nepravdivé boli aj informácie ohľadne jeho majetkových pomerov a podobne. Navrhovateľ sa zároveň domáhal od odporcu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 250.000 € a náhrady trov konania.

Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia, ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že predmetom sporu medzi účastníkmi je primerané morálne zadosťučinenie (ospravedlnenie) a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ uvedené nároky uplatňoval voči odporcovi z titulu porušenia jeho práva na ochranu osobnosti (občianska česť a ľudská dôstojnosť). Navrhovateľ bol poslancom Národnej rady SR v období od 29. 01. 2002 do 21. 09. 2002 a následne od 22. 09. 2002 do 17. 06. 2006. Pokiaľ ide o odporcu, tento je vydavateľom periodickej tlače a vydáva aj týždenník Plus 7 dní ako aj denník Plus 1 deň. Okresný súd konštatoval,

že uvedená periodická tlač patrí medzi najčítanejšie periodiká v Slovenskej republike, preto navrhovateľ vzhľadom na svoje dôvody uvádzané v návrhu, ako aj počas celého prvostupňového konania žiadal uverejniť ako súčasť ospravedlnenia aj úplné znenie 11-tich článkov, ktoré údajne zasiahli do jeho práv. Zároveň sa okresný súd oboznámil s rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9. mája 2005 č. k. -949, ako aj ďalšími nasledujúcimi rozhodnutiami v tejto kauze a postupom Národnej rady Slovenskej, ktoré trestnému stíhaniu navrhovateľa predchádzalo. V konečnom dôsledku bol navrhovateľ rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. 09. 2009 v konaní pod č. k. -1366 oslobodený spod obžaloby pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Z výsluchu svedkov pre okresný súd nesporne vyplývalo, že autori článkov vychádzali z oficiálnych informácii policajných orgánov, Generálnej prokuratúry SR, priamych účastí na pojednávaniach pred Okresným súdom v Banskej Bystrici alebo Krajským súdom v Banskej Bystrici, ako aj z informácií zo zdrojov, najmä od S. H., obyvateľov Trogira ostrova Čiovo v Chorvátskej republike. Okresný súd sa oboznámil aj s výpisom KN pre obec k. ú. Piešťany, ako aj výpisom z katastra Okresného súdu v Trogire, v Splite. Na základe zisteného skutkového stavu následne vec právne posúdil v zmysle ust. , , , ako aj čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, , 4 a čl. 154c ods. 1 , keď zároveň zdôraznil, že podstatou sporu je stret ochrany cti navrhovateľa, ktorý bol politikom so slobodou prejavu odporcu ako vydavateľa periodickej tlače. Súd preto pri posudzovaní žaloby nemohol izolovane posudzovať iba možný zásah do práva na ochranu osobnosti, naopak, položil právo na ochranu osobnosti na misku váh oproti právu na slobodu prejavu a následne rozhodol, ktorému právu je potrebné dať prednosť. Pozornosť upriamil i na to, že k tvrdenému porušeniu práva na ochranu osobnosti došlo realizovaním ďalšieho základného práva, a to práva na slobodu prejavu. Pri posúdení kolízie dvoch základných práv vychádzal z teórie proporcionality, keď v zmysle tejto teórie na základe presne stanovených kritérií skúmal mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie. Uvedený test proporcionality vyhodnotil okresný súd na základe viacerých krokov, vrátane aplikácie Alexyho formuly, ktorá je založená na priradenie hodnoty nízka, stredná a podstatná obom základným právam. Po priradení hodnoty jednotlivému základnému právu (či už ochrane osobnosti, ako aj slobode prejavu) možno posúdiť, ktoré právo má vyššiu potrebu ochrany. Po posúdení skutkovom i právnom, jednotlivých krokov v zmysle testu proporcionality, na záver okresný súd zhrnul, že ujma na slobode prejavu (bodová hodnota 14) prevažuje mieru uspokojiteľnosti práva nad ochranou osobnosti (bodová hodnota 6), a preto je potrebné dať prednosť slobode prejavu. Z vykonaného testu vyplynulo, že v prípade vyhovenia nároku navrhovateľovi by bol zásah do práv odporcu na slobodu prejavu podstatný, keďže išlo o články novinárov v spravodajskom žánri, informácie v trestnom konaní, z ktorých vychádzali novinári sa potvrdili ako pravdivé v zverejnenom čase, resp. pochádzali z oficiálnych zdrojov, ktoré si novinári nemusia overovať a vec sa týkala otázok verejného záujmu. Uvedené platí aj o informáciách o majetkových pomeroch navrhovateľa a jeho správaní sa ako politika. Miera uspokojenosti práva na ochranu osobnosti navrhovateľa je nízka s ohľadom na to, že v čase kauzy o ktorej informovali články bol poslancom Národnej rady SR, teda verejným funkcionárom a osobou verejne známou, pričom išlo o spravodajstvo a satiru i s prihliadnutím na prípadné subjektívne hodnotenie novinára.

Čo sa týka uplatňovanej nemajetkovej ujmy, tento nárok si podľa okresného súdu navrhovateľ uplatnil až po márnom uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, a keďže túto skutočnosť odporca v konaní namietal, nemohol okresný súd tento nárok vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania priznať. V tejto súvislosti poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. .

O náhrade trov konania rozhodol podľa , teda na základe zásady úspechu, avšak právny zástupca odporcu do troch pracovných dní trovy právneho zastúpenia nevyčíslil, zo spisu iné trovy konania nevyplývali, preto rozhodol, že odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva v zmysle ust. . O náhrade trov konania štátu, ktoré vznikli v priebehu konania vyplatením svedočného zo štátnych prostriedkov rozhodol podľa , keď uložil povinnosť nahradiť tieto trovy štátu navrhovateľovi, ktorý v konaní úspešný nebol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (, veta prvá, ) odvolanie navrhovateľ. Odvolanie odôvodnil ust. v spojení s ust. a ďalej ust. , . V prvom rade navrhovateľ namietal, že

rozsudok prvostupňového súdu je nepreskúmateľný z nedostatku dôvodov. Rozsudok podľa neho neobsahuje v podstate žiaden skutkový stav, žiadnu hmotnoprávnu argumentáciu rozsudku. Namietal, že prvostupňový súd sa nezaoberal pravdivosťou tvrdení napadnutých v petite žaloby a úplne opomenul aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR, keď poukázal na uznesenie sp. zn. a . Absencia riadneho odôvodnenia rozsudku v podstatných právnych otázkach preto podľa navrhovateľa zaťažuje rozhodnutie vadou spočívajúcou v porušení všeobecných procesných princípov a je v rozpore so zásadami spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte „Dohovor“). Uvedené nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Trval na tom, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Navrhovateľ nespochybňuje, že v danej veci došlo k stretu dvoch základných práv slobody prejavu na strane jednej a ochrany práv a slobôd vo forme ochrany cti, dôstojnosti, dobrého mena navrhovateľa na strane druhej. Nastolenie nerovnováhy medzi právami iného a slobody prejavu je cieľom obmedzovania slobody prejavu v súlade s SR. Zásah verejnej moci do práva na slobodu prejavu, ktorého sa navrhovateľ domáha, spĺňa kritériá stanovené SR. Zásah totiž nepochybne sleduje jeden z legitímnych cieľov uvedených v SR, a to ochranu cti, dôstojnosti a dobrého mena navrhovateľa ako fyzickej osoby. Zdôraznil, že tlač nesmie prekračovať isté hranice, najmä vo vzťahu k dobrej povesti a právam iných. Sankciu vo forme morálneho zadosťučinenia, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy, nie je podľa navrhovateľa neprimeraná, vzhľadom na okolnosti daného prípadu. Rozhodovanie súdu o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je bezbrehou ľubovôľou, pretože súd pri jej určovaní musí vychádzať so zákonom taxatívne stanovených kritérií, ktorými sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Na tomto mieste navrhovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Následne citoval uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky . Vo vzťahu k námietke premlčania uviedol, že sa s námietkou premlčania nestotožňuje, keď poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , a to konkrétne jeho odlišné stanovisko sudcu ústavného súdu, ktoré bolo pripojené k tomuto uzneseniu. Zotrval preto na právnom závere, že nemajetkové nároky vzniknuté pri protiprávnych zásahoch do osobnostnej sféry podľa nepodliehajú preklúzii, t. j. sú neprekludovateľné. Nepriamo odkázal i na , keď tento zákon a ani neupravujú premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže navrhovateľ má za to, že ide o jasný úmysel zákonodarcu neuplatňovať pri práve na náhradu nemajetkovej ujmy všeobecný právny inštitút premlčania. Na záver poukázal na to, že aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný, keď dôkazné bremeno na preukázanie faktického základu hodnotiaceho úsudku je bez najmenších pochybností na autorovi sporného textu. Odporca teda svojím hodnotiacim úsudkom bez skutkového základu zasiahol neoprávnene do osobnostných práv navrhovateľa a závažným spôsobom ho poškodil v profesionálnom a rodinnom živote. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania, zastúpený advokátom, proti rozsudku, ktorý možno napadnúť odvolaním, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu určenom ust. (ďalej v texte len „ ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. , potvrdil ako vecne správny.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie vo veci, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa . Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia vzhľadom na argumenty uvádzané navrhovateľom v odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil práva

na spravodlivý proces účastníkov konania, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, naopak, súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností aj náležite vyhodnotil ( nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Odvolací súd tak poukazuje na námietku navrhovateľa, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu nie je v súlade s ust. , konkrétne , ktorým spôsobom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naopak, okresný súd sa s námietkami navrhovateľa, vo vzťahu k zásadným otázkam pre posúdenie nároku, vysporiadal. Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o neodôvodnenosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. Obsah predmetného obšírneho odvolania je zhodný s obsahom žalobného návrhu navrhovateľa, ako aj jeho ďalšími písomnými podaniami, či ústnymi prejavmi, a preto aj odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v žiadnom prípade v odvolaní neuvádza žiadne nové, relevantné skutočnosti, ani nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a zároveň vyhodnotené prvostupňovým súdom. Prvostupňový súd vzhľadom na vykonané obsiahle dokazovanie jednoznačne uzavrel, že podstatou sporu je stret ochrany cti navrhovateľa (politika) so slobodou prejavu odporcu (vydavateľa periodickej tlače) a pri posudzovaní návrhu nemohol izolovane posudzovať iba možný zásah do práva na ochranu osobnosti. Vo svojom rozhodnutí podrobne odôvodnil, prečo pri posúdení kolízie týchto dvoch základných práv vychádzal z teórie proporcionality, na ktorú odkazujú i tie rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré v odvolaní navrhovateľ poukazoval. Aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR podporuje príslušný právny záver okresného súdu, že novinári (vydavateľ) nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich úloha a poslanie. Majú pritom právo spoľahnúť sa, že štátny orgán voči nim koná v súlade so zákonmi a a nemôžu znášať negatívne dôsledky toho, že tak štátny orgán prípadne nekonal. Navrhovateľom v odvolaní vedené rozhodnutie sa však vzťahuje na prípad, kedy bolo trestné stíhanie voči osobe, do ktorej osobnostných práv malo byť zasiahnuté zastavené, a teda o vine alebo nevine tejto fyzickej osoby nerozhodoval súd. V tomto prípade však išlo o články novinárov v spravodajskom žánri, keď informácie v trestnom konaní, z ktorých vychádzali novinári sa potvrdili ako pravdivé v zverejnenom čase, resp. pochádzali z oficiálnych zdrojov, ktoré si novinári nemusia overovať a navyše, vec sa týkala otázok verejného záujmu. Opätovne preto odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že v tomto prípade bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie, keď po prvýkrát v histórii Slovenskej republiky bol príslušníkmi policajného zboru zadržaný poslanec zákonodarného zboru - Národnej rady SR pre podozrenie so spáchania trestného činu. Po zadržaní navrhovateľa aj Národná rada SR rozhodla o súhlase so zbavením jeho poslaneckej imunity, ako aj o súhlase so vzatím do väzby. Následne bola na Okresný súd v Banskej Bystrici podaná Krajskou prokuratúrou v Nitre obžaloba voči navrhovateľovi pre podozrenie so spáchania trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, keď rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici dňa 09. 05. 2005 bol navrhovateľ uznaný vinným. Až následne bol tento rozsudok uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 02. 2006 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie. Až rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. 09. 2009 (teda po takmer 4 rokoch), bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Články, ktoré sú predmetom sporu, teda poskytovali informácie v trestnom konaní, ktoré v tom čase, kedy boli zverejňované, boli pravdivé a pochádzali z oficiálnych zdrojov. Pritom treba rešpektovať aj špecifiká bežnej periodickej tlače určenej pre najširšiu verejnosť. Tlač tejto povahy a tohto zamerania, na rozdiel od publikácii odborných a vedeckých, môže v niektorých prípadoch s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem, podať informáciu aj s určitým zjednodušením, keď novinárom je dokonca umožnené používať aj určitú mieru preháňania a provokácie. I keď nie každé zjednodušenie alebo provokácia musí viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb, má aj takáto úprava informácie svoje limity, a teda nesmie ísť o úpravu, ktorá prekračuje rámec primeranosti, potreby a prípustnosti a vo svojej podstate znamená zásadnú vecnú zmenu získanej informácie. Uvedený právny záver však z vykonaného dokazovania ani pre odvolací súd nevyplýva. Primeranosťou, potrebou, prípustnosťou a jej zdôvodnením sa podrobne zaoberal vo svojom rozhodnutí aj okresný súd, keď uvedené zohľadnil aj v rámci testu proporcionality, ktorý podrobne odôvodnil v zmysle postupných krokov tohto testu. Práve pri teste proporcionality boli zohľadnené všetky skutkové okolnosti daného prípadu, pretože uvedené základné práva a slobody sa práve v tomto - konkrétnom, určitom prípade dostali do konfliktu. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady ich spoľahlivej rovnováhy (viď napr. plénum Ústavného súdu

SR 22/06, plénum Ústavného súdu SR 6/04, ) a so zreteľom na to, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Práve pri strete práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, je vecou súdu, aby s prihliadnutím na okolnosti každého prípadu zvážil, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým právom. Okresný súd práve v zmysle tohto právneho záveru, ktorý vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. vyhodnotil, že práve ujma na slobode prejavu prevažuje mieru uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti, a preto je nevyhnutné dať prednosť slobode prejavu. Z vykonaného testu vyplynulo, že v prípade vyhovenia nároku navrhovateľovi, by bol zásah do práv odporcu na slobodu prejavu podstatný, keď zdôraznil, že vec sa týkala, okrem iného, aj otázok verejného záujmu. To platí aj o informáciách o majetkových pomeroch navrhovateľa a jeho správanie sa ako politika. Miera uspokojenosti práva na ochranu osobnosti navrhovateľa bola nízka práve s ohľadom na to, že v čase kauzy, o ktorej informovali články, bol navrhovateľ poslancom Národnej rady SR, teda verejným funkcionárom, osobou verejne známou, pričom zo strany odporcu išlo o spravodajstvo a satiru s prihliadnutím na prípadné subjektívne hodnotenie novinára. Pokiaľ okresný súd v preskúmavanej veci pri riešení konfliktu slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti zohľadnil všetky okolnosti prípadu tak, ako boli podrobne odôvodnené najmä na str. 7 predposledný odsek až po str. 9, jeho rozhodnutie spočíva na správnom právnom posúdení veci. Aj odvolací súd uznáva, že ak je za zásah do osobnostných práv považovaný písomný prejav, je pre posúdenie, či sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať nielen obsah tohto prejavu, ale tiež formu v ňom použitých výrazových (slovných i grafických) prostriedkov, pretože tá je vonkajším prejavom obsahu. Pri skúmaní, či článok uverejnený v novinách, časopise, alebo v inom periodiku zasiahol do osobnostných práv fyzickej osoby, je preto osobitne významná otázka pravdivosti skutkových okolností, ktoré sú v ňom uvedené. Odvolací súd však pri preskúmaní veci nezistil, že by sporné články mali zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby, teda navrhovateľa, či už po formálnej alebo obsahovej stránke. Pravdivosť skutkových zistení, ktoré v nich boli uvedené, vyplývala z informácií od orgánov činných v trestnom konaní, resp. priamo zo strany súdu, ktorý o vine a nevine navrhovateľa rozhodoval.

Okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal aj s posúdením hodnotiacich úsudkov. Sporné výroky, o ktorých navrhovateľ tvrdil, že boli v článkoch publikované ako nepravdivé, neboli vôbec v takej podobe publikované, ako to označil navrhovateľ, konkrétne, že „úplatok pýtal a prevzal J.“, „G. J. vstúpil do politiky len vďaka tučnému sponzorskému daru“, „J. prijal 500.000,-Sk úplatok“, a ostatné výroky sú buď hodnotiacimi úsudkami, alebo tvrdeniami urobenými v dobrej viere, s cieľom poskytovať presné a spoľahlivé informácie, pričom v tomto prípade nie je novinár povinný si preverovať pravdivosť informácií, ktoré mu boli poskytnuté z oficiálnych zdrojov. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu, Bladet Tramso a Stensaas proti Nórsku, Colombani a iný proti Francúzku alebo Godvin proti Spojenému kráľovstvu. V tejto súvislosti aj správne konštatoval, že osoby verejne činné alebo verejne známe musia zniesť väčšiu mieru kritiky než súkromné osoby a čím viac obsah prejavu súvisí s verejnou činnosťou dotknutej osoby, tým viac bude tento prejav chránený práve slobodou prejavu. V článkoch v týždenníku Plus 7 dní v rubrike „Naša fikcia“ boli zverejnené hodnotiace úsudky, ktoré však majú povahu politickej satiry. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem contra Rakúsko, rozsudok z roku 2011). Pokiaľ teda niektorý novinový článok obsahuje aj hodnotiace úsudky autora je potrebné, aby v ňom bol opísaný relevantný skutkový dej takým spôsobom, ktorý umožňuje čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. V inkriminovaných článkoch, ktoré obsahovali niektoré hodnotiace úsudky, bol skutkový základ dostatočne vysvetlený a vychádzal z dostatočného faktického základu. Naviac satira môže vychádzať z reálnych faktických základov, ale spravidla je založená na preháňaní, zámernej zámene kontextov, vytváraní fiktívnych dejov a situácii, ktoré iba parodujú iné skutočné deje či situácie. Politická satira preto ako taká, nie je spôsobilá privodiť navrhovateľovi neoprávnený zásah do jeho práv na ochranu osobnosti a ani mu privodiť nejakú ujmu, nakoľko musí byť každému čitateľovi zrejmé, že sa jedná o humoristický, žurnalistický útvar, a že tvrdenia a hodnotenia tam obsiahnuté nie sú myslené vážne. Uvedené konštatoval i okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia a s týmto právnym záverom sa odvolací súd stotožnil.

Ak v odvolaní navrhovateľ namieta, že okresný súd opomenul aktuálnu judikatúru, konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. vo vzťahu k použitým fotografiám navrhovateľa, článok

zo 06. 05. 2010), ani uvedená námietka neobstojí. Obrazové snímky navrhovateľa boli zverejňované v priamej súvislosti s jeho činnosťou vo verejnom živote. Aj keď medzi čiastkové práva tvoriace súčasť širšie koncipovaného práva na ochranu osobnosti patrí tiež právo na podobu a právo na ochranu podobizne, uvedené práva je potrebné odlišovať od porušenia práva na česť a dôstojnosť. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Osobitnými prípadmi dovolených zásahov sú zákonné licencie podľa a , keď v niektorých prípadoch zverejnenia údajov zo súkromného života dochádza ku konfliktu vo vnútri systému základných práv a slobôd, ktorý taktiež treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy. Vo vzťahu k uvedenému preto odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu, ktorý konštatoval, že obrazové snímky navrhovateľa boli zverejňované v priamej súvislosti s jeho činnosťou vo verejnom živote, a preto v danom prípade platí zákonná licencia v zmysle , teda v danom prípade nešlo o nezákonné porušenie práva navrhovateľa tak, ako to tvrdil. Uvedené potvrdzuje práve uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom je konštatované, že skutočnosti zo súkromného života osôb, tzv. verejného záujmu, o ktoré ide aj v prípade politikov, môžu byť považované za vec oprávneného verejného záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností v priamej súvislosti s činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote. Uvedené zverejnenie fotografie navrhovateľa malo nevyhnutne väzbu na jeho verejnú činnosť, ktorú osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok.

Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena ( ).

Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené ( ).

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (čl. 26 ods. 2, veta prvá, ).

Sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti ( ).

Citované články 19 a 26 vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku Slovenskej republiky ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu chápanú ako vládu ľudom, ľudom a pre ľud, je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a názorov, či už pochvalných alebo kritických preto, aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými faktami nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej debaty vo veciach celospoločenského záujmu a následného utvárania názorov jednotlivcov alebo pre dosiahnutie konsenzu o konaní a obstarávaní vecí celospoločenského záujmu. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá ; ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v SR. Kolízia oboch práv sa realizuje práve napr. pri aplikácii a nasl. v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti. Povinnosťou súdov v takýchto prípadoch je interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv a slobôd. Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétnemu prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru intenzity porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t. j., aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť o zásah neoprávnený. K takémuto zásahu dochádza iba vtedy, ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. K porušeniu práva na česť môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože

podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujímal určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných subjektívnych kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná, a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie, či zneuctenie danej osoby. Prvostupňový súd v tomto spore rešpektoval vyššie uvedené výkladové hľadiská, keď dôsledne rozlišoval medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami a výroky, resp. články odporcu posudzoval s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k ich vydaniu došlo, predovšetkým so zreteľom na ich podstatu a sledovaný cieľ, ktorým bola najmä sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie.

Pokiaľ ide o posúdenie námietky premlčania vznesenej odporcom, aj v tomto rozsahu sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, keď na podporu jeho právneho záveru uviedol i sám navrhovateľ v odvolaní viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako i Najvyššieho súdu ČR. V rozhodnutí Ústavného súdu SR z 09. 06. 2011 sa jednoznačne konštatuje, že spochybňovaný právny názor o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti podľa ust. v spojení s ust. a tohto zákonníka, nie je v prípade uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , ojedinelým právnym záverom najvyššieho súdu, ale je právnym názorom bežne sa vyskytujúcim v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , či uznesenie sp. zn. zo dňa 17. 02. 2011 a pod.. Zo záveru Ústavného súdu SR preto jednoznačne vyplýva, že prvostupňový súd vychádzal z ustálenej súdnej praxe a nejde o neho o rozhodnutie, ktoré by bolo svojvoľné, neudržateľné, či ústavne nekonformné, pretože odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu sa v žiadnom prípade neodchyľuje od znenia príslušných ustanovení zákona tak, že by zásadne popieral ich význam a účel. Naviac, uvedený právny záver je podporený i viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu v Českej republike, ktoré sú aplikáciou na totožnú úpravu občianskoprávnej ochrany osobnosti v zmysle až 13 , ktorú skutočnosť potvrdzuje i rozsudok Veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 12. 11. 2008 pod sp. zn. , v ktorom najvyšší súd uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa podlieha premlčaniu. Keďže odvolací súd, ako aj okresný súd považoval nárok navrhovateľa titulom náhrady nemajetkovej ujmy za premlčaný, odvolací súd sa ďalšími námietkami zo strany navrhovateľa vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní, nezaoberal.

Ak navrhovateľ v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, k tomu odvolací súd uvádza :

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Tak isto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, ale aj to, akým spôsobom chcú zabezpečiť dôkaz na jeho vykonanie (). Treba dodať, že aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ). Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa a ktoré nebolo pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa , napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s ust. , teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Pokiaľ ide o odporcu, tento si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto napriek tomu, že bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd o nich nerozhodoval v zmysle , vety prvej, , podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.