Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/83/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová v spore žalobcu: W. P. Y., narodený: XX.XX.XXXX, bytom: D. XX, X., zastúpený: JUDr. Oľga Rosulegová, s. r. o., so sídlom: Hrabový chodník 4, Bratislava, IČO: 51 247 798, proti žalovanému: Generali Česká pojišťovna a. s., so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 45 272 956, konajúca prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, IČO: 54 228 573 zastúpený: MST PARTNERS, s. r. o., advokátska kancelária, Laurinská 3, Bratislava, IČO: 36 861 545, o zaplatenie 3.500,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II, č. k.: -432, zo dňa 17.04.2019, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava II, č. k. -432 zo dňa 17.04.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV, sp. zn.: , p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom č. k.: -432, zo dňa 17.04.2019, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV, pod sp. zn. , zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.500,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 800,- Eur od 16.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 800,- Eur od 16.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 800,- Eur od 16.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 800,- Eur od 16.08.2010 do zaplatenia, zo sumy 300,- Eur od 16.09.2010 do zaplatenia a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Žalobca sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3.500,- Eur s príslušenstvom. Žalobca dňa 31.03.2010 uzavrel so žalovaným Dohodu o pracovnej činnosti podľa , ktorej sa žalobca zaviazal zastupovať spoločnosť žalovaného v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení SR a vykonávať ďalšie súvisiace činnosti podľa pokynov generálneho riaditeľa žalovaného. Žalovaný sa zaviazal platiť mu odmenu v sume do 800,- Eur mesačne, najneskôr v 15. deň nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Dohodnutý rozsah pracovnej doby bol 10 hodín týždenne. Žalobca dohodnutý druh práce vykonával riadne a včas a výsledky žalovanému pravidelne odovzdával, resp. ho o nich informoval. Žalovaný tieto výsledky a informácie preberal a nikdy mu neoznámil, že ich považuje za nedostatočné alebo neodborné. Napriek tomu si žalovaný priebežne neplnil svoju povinnosť vyhodnocovať ním vykonanú prácu a platiť mu za ňu dohodnutú odmenu. Listom zo dňa 25.02.2011 požiadal žalovaného o vyplatenie odmeny za obdobie od 01.04.2010 do 31.12.2010. Žalovaný mu však vyplatil odmenu len v sume 500,- Eur. Dohoda medzi stranami sporu bola uzatvorená na základe zmlúv o vzájomnej spolupráci a propagácii medzi žalovaným,

Slovenským živnostenským zväzom a Asociáciou zamestnávateľských zväzov a združení SR, pričom vznikla potreba koordinovania činnosti medzi žalovaným a týmito subjektmi. Žalobca za túto činnosť v dobrej viere očakával 800,- Eur mesačne a o dôvodoch nepriznania odmeny nebol informovaný. Iba v mesiaci august 2010 mu bola vyplatená odmena 500,- Eur. Všetky povinnosti si pritom splnil a podľa jeho názoru aj nad rozsah povinností stanovených dohodou. Dohodou nebol viazaný na písomné vykazovania činnosti pre žalovaného a toto bol nútený urobiť nadväzne na skutočnosť, že mu žalovaný odmietol vyplatiť zvyšnú časť odmeny.

3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom č. k. , dňa 22.01.2014 tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.500,- Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 800,- Eur od 16.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 800,- Eur od 16.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 800,- Eur od 16.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 800,- Eur od 16.08.2010 do zaplatenia, zo sumy 300,- Eur od 16.09.2010 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -358 zo dňa 22.08.2017 rozsudok súdu prvej inštancie č. k. zo dňa 22.01.2014 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

5. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie vo veci zopakoval dokazovanie, výsledky dokazovania vyhodnotil a ustálil skutkový stav, ktorý po právnej stránke posúdil podľa ust. , a , a a nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá Dohoda o pracovnej činnosti dňa 31.03.2010. Táto Dohoda bola uzavretá na dobu určitú od 01.04.2010 do 31.12.2010, s dohodnutou výškou mesačnej odmeny maximálne do 800,- Eur. V bode 3. tejto dohody je výslovne uvedené, že táto Dohoda nadobúda účinnosť od 01.04.2010. V bode 5. Tejto Dohody je okrem iného uvedené: ,,O výške konkrétnej mesačnej čiastky k výplate rozhodne písomne GR v nadväznosti na výsledok zariaďovaných záležitostí v zmysle tejto dohody a náročnosť riešenia jednotlivých prípadov. O priznanej výške bude zamestnanec bezodkladne informovaný.” Žalovaný žalobcu však bezodkladne neinformoval o priznanej výške odmeny, čiže tento ani nemal vedomosť o tom, že hoci pre žalovaného vykonáva prácu v zmysle dohody o pracovnej činnosti, vykonáva ju vlastne bezodplatne. Teda nemal ani možnosť domáhať sa svojich práv skôr, ako až po tom, čo mu žalovaný vyplatil odmenu za mesiac august 2010 v sume 500,- Eur. Za predchádzajúce mesiace k výplate odmeny zo strany žalovaného neprišlo. Žalovaný poukazuje na to, že žalobca bol spoločníkom a konateľom vo firme GETA s. r. o., a že rokovania, ktoré preukazuje, že mal, robil vo svojom mene a pre svoju firmu. Žalovaný na dôkaz svojho tvrdenia založil do spisu Zmluvu o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa poistenca poisťovacím agentom č. XXXXXXXX zo dňa 01.10.2008 aj s dodatkami k tejto Zmluve. Túto Zmluvu v mene spoločnosti GETA s. r. o. uzavrel G. N., konateľ. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že ani jeden z vypočutých svedkov nepotvrdil, že by rokoval s firmou GETA s. r. o., v mene ktorej konal G. N. ako poisťovací agent a tobôž, že by túto firmu v rámci rokovaní zastupoval žalobca a konal v jej mene. Práve naopak, vypočutí svedkovia potvrdili, že žalobca zastupoval žalovaného, ponúkal jeho produkty a jednal s nimi v mene žalovaného. Svedok C.. G. C. vo svojej svedeckej výpovedi doslova uviedol, že žalobcu pozná asi spred 10-ich rokov. Pracoval ako manažér Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR (AZZZ SR), ktorá uzavrela v tom čase zmluvu o spolupráci s poisťovňou, myslí si, že to bolo Generali, ktorú zastupoval v tejto veci p. W.. Y.. Bola to zmluva o spolupráci, na základe ktorej bol Generali pre nich takým exkluzívnym reklamným partnerom aj spolupracujúcim subjektom. Zmluva trvala niekoľko rokov, W.. Y. navštevoval zasadnutia orgánov AZZZ SR a jej špeciálne podujatia, ktoré AZZZ organizoval ako výročné snemy, konferencie, workshopy a podobne. Tam všade Generali malo priestor, či už cez bannery a tlačové materiály, ktoré boli pre účastníkov k dispozícii alebo prostredníctvom osobných kontaktov a tiež prostredníctvom vystúpení na týchto podujatiach s prezentáciami. Aj žalobca mal prezentáciu na nejakom podujatí a bol tam aj nejaký vrcholový manažér Generali. Bolo to aj zdokumentované, mali nejaký časopis, kde sa to objavilo. Sú desiatky svedkov, ktorí boli toho účastní. On za AZZZ mal na starosti túto spoluprácu, okrem iných aktivít a úloh. V roku 2017, 31.1. ukončil spoluprácu s AZZZ a v súčasnosti je činný v Slovenskom živnostenskom zväze, ktorý bol v rozhodnom čase v rokoch 2009, 2010, 2011, 2012 členom AZZZ ako jedna z členských organizácii a tá spolupráca s Generali sa preklopila aj do takej tesnejšej spolupráce so živnostenským zväzom, nakoľko v tom čase malo Generali taký projekt intenzívnejšej spolupráce s

malými živnostníkmi a podnikateľmi, k tomu zväz ponúkal dobré možnosti na kontaktovanie práve tejto skupiny. Z tejto svedeckej výpovede teda jednoznačne vyplynulo, že žalobca skutočne žalovaného zastupoval v zmysle Dohody. To, že sa snažil vykonávať svoju prácu podľa dohody čo najsvedomitejšie, svedčí i to, že na podujatí, kde mal prezentáciu, bol s ním aj vrcholový manažér žalovaného. Samotný svedok v tom čase pracoval ako manažér Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR a Slovenský živnostenský zväz bol v rokoch 2009, 2010, 2011, 2012 členom AZZZ ako jedna z členských organizácii. Je teda nepochybné, že žalobca zastupoval žalovaného v zmysle dohodnutého druhu práce/pracovnej úlohy podľa bodu 1. Dohody v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení SR. Dodržiavanie uzavretej Dohody so žalovaným potvrdila aj svedkyňa W.. E. T., ktorá uviedla, že s pánom Y. sa zoznámili v pracovnom vzťahu, pretože je generálna sekretárka Slovenského živnostenského zväzu. G. Y. prišiel s ponukou, že by mohli ich členovia získať zvýhodnené poistné produkty a tak začali spolupracovať. V prvom rade bola uzavretá zmluva medzi Slovenským živnostenským zväzom a poisťovňou Generali. Zmluva bola z roku 2009. Vzhľadom k tomu, že Slovenský živnostenský zväz združuje cechy, takže následne vznikli zmluvy medzi ich členskými cechmi a predpokladá, že poisťovňou Generali. Tá spolupráca bola vzájomná, t. j. Slovenský živnostenský zväz vyzval svojich členov k spolupráci s p. W.. Y., ktorý mal pomáhať k tomu, aby vznikli tieto nové produkty. Má informácie, že navštevoval ich jednotlivé členské organizácie, zúčastňoval sa na zasadnutiach ich orgánov, kde im pomáhal vyprofilovať špecifické podmienky pre špecifické poistné udalosti v zmysle zmluvy. Aj táto svedkyňa teda dosvedčila, že žalobca vystupoval v mene žalovaného a nie v mene tretej osoby. Rovnako aj svedok W.. S. L., bývalý generálny riaditeľ žalovaného, vo svojej výpovedi potvrdil, že spolupracovali so žalobcom, pamätá si, že mohla byť uzavretá dohoda o pracovnej činnosti. Išlo o spoluprácu v obsluhovaní slovenských asociácií pre ich poisťovňu. Boli spolu na niektorých výjazdoch a myslí si, že sa tam niečo vyplácalo. To, že žalobca vykonával v mene žalovaného dohodnutú činnosť potvrdzuje a preukazuje aj Zápisnica zo zasadnutia Rady SŽZ č. 2 zo dňa 17.6.2010, kde v úlohe č. 10/2 je uvedené podporovať spoluprácu SŽZ a Generali Slovensko poisťovňa a. s., poskytnúť pomoc členom projektového tímu pri aktivitách pod vedením W.. P. Y., ktoré majú za cieľ vytvoriť moderné poistné produkty podľa potrieb podnikateľských odvetví. Pán C. informoval, že Cech TAXI Bratislava s p. Y. už spolupracuje, poisťovňa Generali po dohode s Cechom ponúka taxikárom poistenie prispôsobené tejto profesii, takže túto spoluprácu odporúča aj ostatným členským zväzom. Vzhľadom k vyššie uvedenému, bolo potom nesporné, že žalobca vykonával dohodnutú prácu osobne a informoval prostredníctvom mailov W.. L. o svojej činnosti. Z výpovede svedkov jednoznačne vyplynulo, že boli uzavreté zmluvy so žalovaným a to s prihliadnutím na vyvinutú aktivitu zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie, vzhľadom k vykonanému dokazovaniu, s prihliadnutím na jednotlivé svedecké výpovede, žalobe v plnom rozsahu vyhovel. S poukazom na ustanovenie a nariadenia vlády SR č. priznal žalobcovi aj úrok z omeškania.

6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v 100 % výške.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa , a , ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok nespĺňa limity zákonného rozhodnutia zadefinované právnou úpravou a judikatúrou súdov. Súd prvej inštancie pri posúdení peňažného nároku žalobcu proti žalovanému sa nevysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi žalovaného prezentovanými v jeho podaniach, na mnohé žalovaným tvrdené skutočnosti podložené relevantnými dôkazmi nereagoval alebo v niektorých prípadov žalovaným tvrdené skutkové tvrdenia a dôkazy vyhodnotil/posúdil nelogicky a nepresvedčivo. V prvom rade poukázal na to, že súd prvej inštancie vôbec nezaujal stanovisko a nevyjadril sa v odôvodnení napadnutého rozsudku ku skutočnostiam opakovane uvádzaným žalovaným a to, že úlohou žalobcu bolo zastupovanie žalovaného v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení SR (ďalej len „AZZZ“); žalobca bol v súvislosti s výkonom jeho pracovných činností povinný sprostredkúvať generálnemu riaditeľovi spätnú väzbu, a teda informovať ho o zariaďovaných záležitostiach; vyplatenie odmeny bolo viazané na písomné rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovaného. K uvedenému žalovaný predložil listinné dôkazy, vo vzťahu ku ktorým súd prvej inštancie uviedol, že sa s nimi oboznámil; na základe dojednania žalobcu a generálneho riaditeľa žalovaného odmena bola viazaná na dosiahnutie určitého výsledku, s čím žalobca súhlasil, nakoľko dohodu vlastnoručne podpísal (aj žalobca si uvedomuje uvedenú skutočnosť, keď vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 21.09.2012 uviedol,

že celá činnosť koordinácie s Asociáciou zamestnávateľských zväzov a združení bola vykonávaná na základe projektu vypracovaného žalovaným, pričom zo strany žalovaného neboli splnené podmienky tohto projektu a nebol vykonaný žiadny výstup v podobe poistných produktov pre členskú základňu Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení). V prípade, ak by sa súd prvej inštancie riadne zaoberal vyššie uvedenými skutočnosťami, ktoré sú zistiteľné gramatickým/jazykovým výkladom textu dohody, nedospel by k záveru, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.500,- Eur s príslušenstvom. Odvolateľ zdôraznil, že súd prvej inštancie v rozsudku nielenže neodôvodnil právny základ žalobcom uplatneného peňažného nároku, ale zároveň neodôvodnil na základe akých skutočností dospel k záveru, že výška odmeny žalobcu v zmysle dohody za rozhodné obdobie (apríl - august 2010) predstavuje spolu sumu 3.500,- Eur. Žalovanému nie je zrejmý matematický výpočet sumy 3.500,- Eur, keďže v zmysle ods. 5. Dohody bola mesačná odmena nastavená vo výške maximálne do 800,- Eur, a bola viazaná na rozhodnutie generálneho riaditeľa a výsledok zariaďovaných činností zdokumentovaný žalobcom. Neodôvodnenie nároku, vrátane výšky nároku žalobcu, zo strany súdu prvej inštancie má svoj pôvod v neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov -výkazov činností pre Generáli Slovensko poisťovňu, a. s. za mesiace apríl - august 2010 (ďalej len „výkazy"), ktoré žalobca predložil až v súvislosti s podaním žaloby, nevyplýva, že by žalobca v období medzi 12. aprílom a 31. júlom 2010 realizoval v prospech žalovaného akékoľvek aktivity v zmysle ods. 1. dohody. Dôkazom toho sú aj Vyhodnotenia činnosti v zmysle uzatvorenej DPČ za mesiac apríl - júl 2010. Ak by aj žalobca predložil tieto výkazy žalovanému počas platnosti dohody, vzhľadom na ich obsah, na ich základe by mu nemohol vzniknúť nárok na žiadnu odmenu v zmysle dohody. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že žalobca vykonával v posudzovanom období /apríl- august 2010/ v prevažnej miere pracovné aktivity vo vzťahu k Slovenskému živnostenskému zväzu, pričom predmetná dohoda, z ktorej žalobca odvodzuje svoj žalobný návrh, sa vzťahovala na pracovnú činnosť žalobcu v prospech AZZZ a ohľadne aktivít smerom k Slovenskému živnostenskému zväzu bola medzi žalovaným a spoločnosťou GETA s. r. o., v ktorej bol žalobca väčšinovým spoločníkom a konateľom, uzavretá Zmluva o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa poistenia poisťovacím agentom č. XXXXXXXX zo dňa 01.10.2008 v znení dodatkov (ďalej len „Zmluva č. XXXXXXXX“), súd prvej inštancie v bode 15. odôvodnenia rozsudku uviedol, že žiaden svedok nepotvrdil, že by konal so spoločnosťou GETA s. r. o., „že by túto firmu v rámci rokovaní zastupoval žalobca a konal v jej mene“ a že žalobca zastupoval žalovaného, ponúkal jeho produkty a jednal v mene žalovaného. Uvedené právne závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, nelogické a nejasné. Podstatnou skutočnosťou v danom prípade je, v nadväznosti na ods. 1. dohody to, či aktivity žalobcu v čase účinnosti dohody, t. j. 12.04.2010 - 31.12.2010, smerovali voči AZZZ alebo voči Slovenskému živnostenskému zväzu, k čomu sa súd prvej inštancie v zmysle nevyjadril. S oboma subjektami, tak ako uviedli svedkovia v priebehu tohto konania, mal žalovaný uzavretú zmluvu, a to konkrétne s AZZZ Zmluvu č. X/XXXX/ XXX o vzájomnej spolupráci a propagácií zo dňa 10.12.2009 (ďalej len „Zmluva č. X/XXXX/XXX“) a so Slovenským živnostenským zväzom Zmluvu č. X/XXXX/XXX o vzájomnej spolupráci a propagácii zo dňa 31.08.2009 (ďalej len „Zmluva č. X/XXXX/XXX“). Pre oba dotknuté subjekty bol zmluvnou stranou žalovaný, nie žalobca, ktorý vystupoval len ako „zástupca“ žalovaného, čo vyplýva tak z obsahu Dohody „zastupovanie spoločnosti v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení SR“, ako aj z obsahu Zmluvy č. XXXXXXXX „vykonávanie činnosti sprostredkovania poistenia pre poisťovateľa poisťovacím agentom“. Pre účely posúdenia, či žalobca v rozhodnom období vykonával činnosti v zmysle Dohody, je možné vychádzať aj z časového okamihu uzavretia Zmluvy č. X/XXXX/XXX s AZZZ, t. j. 10.12.2009, na ktorú nadväzovala aj Dohoda uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 31.03.2010 ako aj z obsahu Dodatku č. 4 k Zmluve č. XXXXXXXX, v zmysle ktorého sa GETA s. r. o. a žalovaný dohodli, že žalovaný ako poisťovateľ v spolupráci s GETA s. r. o. bude v čase od 01.04.2010 do 30.06.2010 ponúkať pre členov Slovenského živnostenského zväzu zvýhodnené druhy poistenia AKCIA „555“. Dodatkom č. 6 k tejto Zmluve č. XXXXXXXX došlo k obdobnej dohode medzi GETA s. r. o. a žalovaným na obdobie medzi 01.07.2010 a 31.10.2010. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti /uzavretú Dohodu a Zmluvu č. XXXXXXXX v znení jej dodatkov/ je zrejmé rozlišovanie medzi činnosťami a aktivitami vo vzťahu k AZZ a k Slovenskému živnostenskému zväzu. Zároveň bolo by nelogické, keby žalovaný platil žalobcovi dvakrát za tú istú činnosť, t. j. raz na základe Dohody a druhý raz na základe Zmluvy č. XXXXXXXX, a to len z toho dôvodu, že Slovenský živnostenský zväz je členom AZZZ. Žalovaný poukázal tiež na skutočnosť, že Dohoda zo dňa 31.03.2010 bola uzavretá v zmysle ust. v znení účinnom od 01.03.2010 a zaraďuje sa medzi tzv. dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Vzhľadom na širokú dispozičnú autonómiu ustanovení o

dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a neaplikovanie ustanovení o mzde, vrátane minimálnej mzdy, bola odmena žalobcu v dohode formulovaná ako maximálna odmena vo výške 800,- Eur, ktorá prináleží žalobcovi na základe výsledku zariaďovaných činností po odsúhlasení generálnym riaditeľom žalovaného. Žalobca v uvedenom znení dohodu akceptoval. Žalovaný si dovoľuje poznamenať, že namiesto posúdenia pre predmet sporu podstatných skutočností, súd prvej inštancie v bode 15. rozsudku riešil a opakovane uviedol, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť informovať žalobcu o priznanej výške odmeny za mesiace apríl - júl 2010, a teda nemal ani možnosť domáhať sa svojich práv skôr, ako až po tom, čo mu žalovaný vyplatil odmenu za mesiac august 2010 v sume 500,- Eur. Žalovanému nie je zrejmé, prečo sa súd prvej inštancie v takom rozsahu uvedenou skutočnosťou zaoberal, keď nárok žalobcu bol uplatnený na súde prvej inštancie včas a žalovaný nenamietal premlčanie nároku žalobcu. V bode 15. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že je nesporné, že žalobca vykonával prácu osobne, hoci mu to z ničoho nevyplývalo, informoval emailom Ing. L. o svojej činnosti. Predmetné skutkové tvrdenie je nesprávne a nezodpovedá záverom, ktoré možno vyvodiť z vykonaných dôkazov. Z ods. 1. a 5. Dohody vyplýva, že žalobca je povinný informovať pre účely rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovaného o odmene žalobcu o všetkých aktivitách žalobcu v zmysle Dohody. K uvedenému však nedošlo, čomu zodpovedala aj výška odmeny vyplatená žalobcovi počas trvania Dohody. Zároveň výkazy, ktoré žalobca predložil v tomto konaní, žalovaný nemal k dispozícii počas trvania Dohody. Zároveň k emailovej komunikácii žalobcu a generálneho riaditeľa žalovaného, na ktorú súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení rozsudku, žalovaný uvádza, že nie je zrejmé o ktorý konkrétny email sa jedná (z akého dátumu) a zároveň súd prvej inštancie hovorí iba o jednom emaile, čo nepreukazuje skutočnosť, že žalobca pravidelne žalovaného informoval o jeho pracovných aktivitách v zmysle dohody. Namietal, že súd prvej inštancie zároveň opomenul, že právny vzťah založený Dohodou je dvojstranný a vyplývajú z neho pre žalobcu nielen práva ale aj určité povinnosti /dodržiavanie podmienok dohodnutých v dohode/. Už len s prihliadnutím na špecifikum činnosti vykonávanej žalobcom na základe dohody, t. j. monitorovanie aktivít v AZZZ SR zahrňujúc analytické činnosti, je zrejmé, že žalovaný ako zamestnávateľ bez výkazov žalobcu nemá mať ako vedomosť o pracovných aktivitách /výkone pracovnej činnosti/ žalobcu, a teda bez poskytnutia súčinnosti zo strany žalovaného nemá ako posúdiť „výsledok zariaďovaných záležitostí“. V bode 15. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný žalobcu bezodkladne neinformoval o priznanej výške odmeny. Predmetné konštatovanie je nesprávne a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z listinných dôkazov, svedeckej výpovede W.. S. L., ako aj z výpovede samotného žalobcu, vyplýva jednoznačne záver, že žalobca komunikoval ohľadne svojej odmeny s W.. S. L., generálnym riaditeľom žalovaného, a teda disponoval informáciou o nulovej výške odmeny. Konkrétne v žalobe žalobca na tretej strane uviedol, že žalovaný uvažoval o zvýšení dohodnutej odmeny nad rámec 800,- Eur mesačne po uzavretí celej akcie. Keďže žalobca komunikoval s generálnym riaditeľom žalovaného o odmene, o jej zvyšovaní, musel v súvislosti s uvedenou témou diskutovať aj o nulových odmenách žalobcu. Ďalej z výpovede svedka W.. S. L., bývalého generálneho riaditeľa žalovaného, na pojednávaní dňa 11.01.2013, cit.: „Ot.: Namietal vám niekedy navrhovateľ, že mu neboli vyplatené odmeny k 15. kalendárnemu dňu nasledujúcom po výkone pracovnej činnosti tak, ako to je uvedené v dohode o pracovnej činnosti? Od.: To mohol, myslím si, že namietal.“ vyplýva, že žalobca komunikoval a zároveň namietal výšku odmeny za výkon jeho pracovných činností v zmysle Dohody. Žalovanému nie je zrejmé, že žalobca na jednej strane tvrdí, že generálny riaditeľ bol s jeho výkonmi spokojný, a teda je zrejmé, že spolu komunikovali aj ohľadne odmeny a výkonov a na druhej strane uvádza, že nemal vedomosť o nulových odmenách. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca obdržal výplatnú pásku k odmene za mesiac august 2010, nesprávne je tvrdenie, že žalobca nedisponoval informáciou o jeho odmene. V bode 10. a 15. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že zistil a má z vykonaného dokazovania za preukázané, že dohoda nadobudla účinnosť od 01.04.2010. Uvedené skutkové tvrdenie je nesprávne. Žalovaný v konaní predložil listinný dôkaz - Dohodu, v zmysle ktorej dohoda nadobudla účinnosť od 12.04.2010. Ďalej žalovaný na pojednávaní dňa 07.11.2018 a vo Vyjadrení žalovaného k Vyjadreniu žalobcu k Uzneseniu KS v BA zo dňa 22.08.2017 doručenému súdu dňa 28.11.2018 vysvetlil, že k posunutiu účinnosti Dohody došlo z dôvodu neskoršieho prihlásenia žalobcu žalovaným do Sociálnej poisťovne po obdržaní podpísanej Dohody zo strany žalobcu. Uvedené skutočnosti potvrdzuje aj výpoveď svedkyne W.. N. Q. na pojednávaní dňa 15.05.2013: „Z tohto dôvodu je na dohode upravený dátum vzniku, pretože dohoda podlieha ohlasovacej povinnosti na Sociálnu poisťovňu a ku dňu 1.4.2010 sme nemali k dispozícii podpísanú dohodu p. Y., čiže nemali sme istotu, že dohoda aj skutočne bola

uzatvorená“. Predmetnými skutočnosťami a dôkazmi sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a dospel tak k nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadne nadobudnutia účinnosti Dohody. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného a dospel k nesprávnemu a nezákonnému rozhodnutiu o tom, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 3.500,- Eur s príslušenstvom. Podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie s poukazom na aktivity žalobcu pre Slovenský živnostenský zväz, nie pre Asociáciu zamestnávateľských zväzov a združení SR, neposkytnutie/ nepredloženie žiadnych výkazov činnosti v rozhodnom čase pre účely určenia konkrétnej mesačnej čiastky k výplate generálnym riaditeľom p. Ing. L., podmienenie priznania odmeny žalobcovi, vrátane jej výšky rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovaného v nadväznosti na výsledok zariaďovaných záležitostí, ustanovenie ods. 1. Dohody: „Dohodnutý druh práce/pracovná úloha: zastupovanie spoločnosti v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení SR. Zamestnanec sa zaväzuje vykonať všetky činnosti podľa pokynov špecifikovaných generálnym riaditeľom (ďalej len „GR“), monitorovať aktivity a sprostredkúvať GR spätnú väzbu. „Ustanovenie ods. 5. Dohody: „Za výkon činností v zmysle tejto dohody prináleží zamestnancovi mesačná odmena vo výške maximálne do 800,- Eur. O výške konkrétnej čiastky k výplate rozhodne písomne GR v nadväznosti na výsledok zariaďovaných záležitostí v zmysle tejto dohody a náročnosť riešenia jednotlivých prípadov. O priznanej výške bude zamestnanec bezodkladne informovaný“, argumentáciu prezentovanú žalovaným v predmetnom konaní, mal dospieť k záveru, že žalobcovi nevznikol na základe Dohody žiadny nárok na odmenu za obdobie apríl až júl 2010, ako ani doplatok odmeny vo výške 300,- Eur za august 2010. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nesprávnou interpretáciou ustanovení Dohody, na základe ktorej priznal žalobcovi právo na zaplatenie sumy 3.500,- Eur, založil vadu konania podľa ust. . Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

8. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením jeho nároku v zmysle rozsudku, ktorý žalovaný napadol odvolaním; súd prvej inštancie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci a dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom vykonal všetky stranami navrhnuté dôkazy, na základe ktorých správne zistil všetky rozhodujúce skutočnosti a preto žalobca považuje žalovaným napadnutý rozsudok za vecne správny čo do jeho výroku, ako aj do jeho odôvodnenia. Súd prvej inštancie nemá ani v zmysle aktuálnej judikatúry povinnosť odpovedať na všetky otázky nastolené stranami v priebehu sporu, ale iba na zásadnú argumentáciu, za súčasného udržania ústavnosti záverov rozsudku. Žalobca konštatuje, že odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie iba fakt, že z jeho rozsudku nebolo dostatočne zrejmé, ako dospel k svojmu rozhodnutiu a nie rozhodnutie ako také, resp. právny názor v ňom vyslovený. Súd prvej inštancie by sa neopodstatnene odklonil od svojho predchádzajúceho právneho názoru vysloveného v rozsudku zo dňa 22.01.2014, pokiaľ by žalobu zamietol za aktuálneho stavu, že nedošlo k žiadnej zmene dôkaznej situácie v neprospech žalobcu, práve naopak, bol vykonaný výsluch svedka C., ktorý svedčil v prospech žalobcu o tom, že tento vykonával činnosť podľa dohody. Vykonaným dokazovaním bola jednoznačne preukázaná dobrá viera žalobcu pri uzatváraní Dohody o pracovnej činnosti zo dňa 31.03.2010 a zároveň, že žalobca skutočne v zmysle tejto dohody riadne vykonával prácu v nej dohodnutú. Vo vzťahu k námietke žalovaného o dni, kedy mala podľa neho dohoda nadobudnúť účinnosť, žalobca uviedol, že dohoda bola riadne uzatvorená a podpísaná dňa 31.03.2010 v sídle žalovaného, pričom vzhľadom na tú skutočnosť, že bolo opomenuté vyplnenie čísla účtu banky, na ktorý mala byť poukazovaná odmena, po zistení tejto skutočnosti a predchádzajúcej dohode so žalovaným, mu boli obe vyhotovenia zaslané poštou na doplnenia čísla účtu banky, a následne žalobca dal jeden výtlačok žalovanému. Žalobca sa na pojednávaní dňa 15.05.2013 vyjadril nesprávne, resp. nepresne vo vzťahu k tejto skutočnosti, a trvá na tom, že Dohoda bola podpísaná dňa 31.01.2010 tak, ako je to v nej deklarované. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé a preukázané, že Dohoda bola riadne a platne uzatvorená dňa 31.03.2010, s účinnosťou od 01.04.2010, keďže ku dňu podpisu obsahovala všetky podstatné náležitosti v zmysle . Žalovaný túto námietku neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie v pôvodnom konaní a ani nenavrhoval v tom čase žiadne doplnenie dokazovania za týmto účelom, urobil tak účelovo až v odvolacom konaní. Na veci nič nemení ani svojvoľná zmena dátumu účinnosti dohody pani W.. Q., ktorá k tomu nemala žiadne oprávnenie vyplývajúce z titulu jej postavenia. Riaditeľke odboru personalistiky a miezd žalovaného rozhodne neprináleží právomoc meniť

jednostranne a svojvoľne bez vedomia zamestnanca a navyše aj zamestnávateľa (W.. L. nepotvrdil svoju vedomosť o tejto zmene dátumu účinnosti Dohody), dátum účinnosti dohody, ktorú podpísal za žalovaného samotný generálny riaditeľ z dôvodu, že zamestnanca nestihla riadne a včas prihlásiť, a tým nebola zo strany žalovaného splnená oznamovacia povinnosť voči Sociálnej poisťovni. Takéto pochybenie nemôže byť pripísané na vrub zamestnanca. O riadnom vykonaní pracovnej činnosti v zmysle Dohody svedčia nielen jednotlivé podrobné výkazy, ktoré žalobca vypracoval pre účely tohto súdneho konania, ktorý účel žalobca nikdy ani nepopieral (táto povinnosť mu v zmysle dohody nevyplývala) ako aj ďalšie listinné dôkazy, predložené žalobcom, ale najmä výpovede svedkov W., L. a W.. T., ktorí na pojednávaní dňa 11.01.2013 jednoznačne vypovedali o riadnom vykonávaní dohodnutej práce žalobcom pre žalovaného. Z predmetnej Dohody vyplývala žalobcovi iba povinnosť spätnej väzby (nebolo uvedené, že v písomnej podobe, preto postačovalo iba ústne) voči W.. L., ktorý pri svojom výsluchu nepoprel, že by táto v čase spolupráce so žalobcom nebola. Pravidelné rokovania s W.. L. sú aj obsahom výkazov vypracovaných žalobcom. Svedok L. navyše uviedol, že nemal k práci žalobcu žiadne pripomienky (o čom svedčí aj tá skutočnosť, že spolupráca nebola ukončená zo strany žalovaného), pričom aj príkladom menoval jednotlivé činnosti, ktoré žalobca vykonával na jeho pokyn, a tým potvrdil činnosť žalobcu pre žalovaného v zmysle dohody. Pokiaľ mal žalovaný za to, že žalobca nevykonal ním uvedené činnosti pre žalovaného, mal priestor na pojednávaní počas výsluchu W.. L. ho konfrontovať. Naviac, nielenže svedok W.. L. nepotvrdil tvrdenie žalovaného, že predmetné vyhodnotenia činnosti žalobcu boli spracovávané v mesačných intervaloch, ale navyše výslovne uviedol, že on žalobcu o nulovej mesačnej odmene za štyri mesiace neinformoval, nakoľko to prináležalo jeho podriadeným. S uvedeným je však v priamom a v hrubom rozpore tvrdenie svedkyne W.. Q. (ktorú za týmto účelom navrhol predvolať a vypočuť žalovaný), ktorá je doposiaľ zamestnancom žalovaného, ktorá uviedla, že personálne oddelenie vôbec so žalobcom nekomunikovalo, ani nemalo dôvod s ním komunikovať, nakoľko pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol uzatvorený na úrovni generálneho riaditeľa a iba ten s ním komunikoval, a preto predpokladá, že on ho aj informoval o nulových mesačných výkazoch, pričom však prítomná pri tom nikdy nebola. Tieto rozporuplné tvrdenia svedkov iba potvrdzujú skutočnosť, ktorú žalobca deklaruje od samotného počiatku, že nikdy nebol akýmkoľvek spôsobom zo strany žalovaného informovaný o nulových mesačných výkazoch (vôbec ani nepredpokladal, že by takto mohol byť v zmysle dohody ohodnotený výkon jeho pracovnej činnosti zo strany žalovaného) za štyri mesiace odpracovanej činnosti a už vôbec nie s pravidelnosťou každý mesiac čo bol dôvod, pre ktorý nenamietal výšku odmien priebežne. Práve s poukazom na bod 6 dohody („GR je zároveň oprávnený rozhodnúť o vyplatení mimoriadnej odmeny nad rámec dohodnutej mesačnej sumy v prípade mimoriadnej spokojnosti s aktivitami zamestnanca“), žalobca predpokladal, že pokiaľ by mu mala byť žalovaným vyplatená mimoriadna odmena nad rámec dohodnutej mesačnej odmeny 800,- Eur, v takom prípade by mal obdržať od žalovaného mesačný výkaz, ktorý by ho informoval o výške mimoriadnej odmeny priznanej žalobcovi nad rámec základnej dohodnutej mesačnej odmeny. V prospech dobrej viery žalobcu svedčí aj tá skutočnosť, že keďže nemal vôbec vedomosť o existencii žiadnych mesačných výkazov žalovaného o priznaní mimoriadnej odmeny nad rámec dohodnutých 800,- Eur mesačne, práve z toho dôvodu si súdnou cestou uplatňoval iba základnú sumu 800,- Eur mesačne, keďže má za to, že táto odmena mu v zmysle dohody v súvislosti s výkonom jeho činnosti patrí. Rovnako aj svedkyňa W.. T. jednoznačne potvrdila, že zo strany žalobcu boli vykonávané činnosti viažuce sa k produktu, ktorý bol predmetom dohody, a ktorého podstata bola podrobne vysvetlená v písomných vyjadreniach žalobcu. W.. T. navyše predložila súdu výňatok zo zápisnice zo zasadnutia rady SŽZ zo dňa 17.06.2010, kde je výslovne spomínaná úloha členskej základne a sekretariátu spolupracovať so žalobcom, pričom tam je tiež v stručnosti popísaná podstata produktu, na ktorom sa zúčastnil aj C.. J. C., výkonný riaditeľ Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR, ktorý prehlásil, že so žalobcom už spolupracuje cech taxi, ktorý bol pôvodne navrhovaný predvolať a vypočuť ako svedka. Pre úplnosť konštatuje, že SŽZ je členom AZZZ a z toho dôvodu sa konali rokovania aj na tejto úrovni. Napokon žalobca poukázal aj na svoju výpoveď na pojednávaní dňa 21.09.2012, v ktorej okrem iného uviedol aj tú skutočnosť, že uzatvoreniu Dohody o pracovnej činnosti medzi ním a žalovaným predchádzali dohody, prípadne zmluvy, resp. rokovania medzi žalovaným a Asociáciou zamestnávateľských zväzov a združení SR a Slovenským živnostenským zväzom, kedy vznikla potreba koordinovania činnosti žalovaného s týmito subjektmi, a žalobca bol uzatvorením Dohody o pracovnej činnosti poverený zastupovaním žalovaného pred Asociáciou zamestnávateľských zväzov a združení SR pri uvádzaní nového produktu na trh, resp. získavania informácií o záujme o tento produkt.

Žalobca opätovne zdôrazňuje, že zmluvy predložené žalovaným na pojednávaní dňa 15.05.2013 nemajú absolútne žiadnu súvislosť s prejednávanou vecou a tieto boli žalovaným predložené účelovo, nakoľko sa jedná nielen o odlišné subjekty (spoločnosť GETA s. r. o. a žalobca) a majú aj odlišný predmet od predmetnej dohody, odlišný systém odmeňovania a navyše činnosť z nich vyplývajúca je adresovaná dvom rozdielnym subjektom. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na bod 5 dohody o tom, že výška mesačnej odmeny je v zmysle viazaná na výsledok, k tomu žalobca uvádza, že iba dohody o vykonaní práce sú viazané na výsledok práce a navyše nie je nikde v dohode definované, čo sa rozumie pod pojmom výsledok zariaďovaných záležitostí náročnosť jednotlivých prípadov. Opätovne žalobca poukazuje na rozsudok NS SR, sp. zn.: , v ktorom NS SR vyslovil, že zamestnancovi prislúcha odmena na základe dohody aj v prípade, pokiaľ zamestnanec nemohol vykonávať prácu z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa. V opačnom prípade by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Preto pokiaľ v tomto prípade žalobca riadne, odborne, svedomité a v dobrej viere, že dostane odmenu za vykonanú pracovnú činnosť túto vykonával, nemôže byť v súlade s dobrými mravmi konanie žalovaného, ktorým mu za štyri odpracované mesiace nevyplatil žiadnu odmenu a za piaty mesiac poníženú odmenu bez akéhokoľvek vysvetlenia. Pojem dobré mravy síce nevymedzuje, avšak v našom pracovnom práve sa dobré mravy využívajú najmä ako určité interpretačné pravidlo pri interpretácii a aplikácii práva. To znamená, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a teda v prípade akýchkoľvek nejasností pri posudzovaní právneho úkonu, prejav vôle je nevyhnutné vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti za ktorých sa urobil tento zodpovedal dobrým mravom. S poukazom na dobré mravy je nevyhnutné vykladať bod 5 Dohody a tým vylúčiť pri výkone práva hrubé porušenie morálky, zabezpečiť elementárnu slušnosť, resp. dodržať etické minimum pri výkone subjektívnym práv - teda deklarovať rozhodnutím súdu povinnosť zamestnávateľa zaplatiť zamestnancovi odmenu za vykonanú prácu. V opačnom prípade by bola zastretá jedna z podstatných charakteristík samotného pracovnoprávneho vzťahu a to že je vzťahom synalagmatickým a teda, že základnej povinnosti zamestnanca pracovať zodpovedá povinnosť zamestnávateľa platiť odmenu za vykonanú prácu. Totožná zásada, teda dodržiavanie dobrých mravov, je zakotvená aj v ustanovení . S poukazom na všetky uvedené skutočnosti a vykonané dokazovanie, žalobca navrhuje, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. V nasledujúcich písomných vyjadreniach strany sporu už len zopakovali svoju argumentáciu, ktorú uvádzali v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, v odvolaní a vo vyjadrení k odvolaniu.

10. V priebehu odvolacieho konania odvolací súd zistil, že dňom 19.12.2021 došlo k predaju podniku medzi pôvodným žalovaným Generali Poisťovňa a. s., Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709 332 a spoločnosťou Generali Česká pojišťovna a. s., so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 45 272 956, konajúcou prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, IČO: 54 228 573, ktorá sa stala právnym nástupcom žalovaného, a na ktorú prešli všetky pohľadávky a záväzky Generali Poisťovne a. s.. Podľa v spojení s ust. preto odvolací súd rozhodol, že v konaní pokračuje so spoločnosťou Generali Česká pojišťovna a. s., konajúcou prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu.

11. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného rade nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (, , , ). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania.

12. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, na základe uplatnených odvolacích námietok, dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je

vecne a právne správny, je výsledkom dostatočne a správne vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil ( ods. l, ods. 2 ). Súd prvej inštancie sa dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

13. Žalovaný v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale nie preukázané. V podanom odvolaní namietal, že sa nemožno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosť v zmysle dohody; namietal, že podstatnou skutočnosťou v danom prípade je v nadväznosti na ods. 1 Dohody to, či aktivity žalobcu v čase účinnosti dohody, t. j. od 12.04.2010 do 31.12.2010 smerovali voči AZZZ alebo voči Slovenskému živnostenskému zväzu, k čomu sa súd prvej inštancie, napriek námietkam žalovaného, nevyjadril. Tieto námietky žalovaného však odvolací súd považuje za nedôvodné.

14. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď skúmal, či žalobca vykonával dohodnutú prácu v zmysle uzavretej dohody, za účelom čoho vykonal podrobné dokazovanie, a dospel k správnemu záveru, že žalobca dohodnutú prácu vykonával, vykonával ju osobne a o svojej činnosti prostredníctvom mailu informoval generálneho riaditeľa Ing. L.. Tieto skutočnosti vyplynuli aj zo svedeckých výpovedí, na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Ďalej uviedol , že žalovaný nikdy žalobcu neinformoval o priznanej výške odmeny, a preto ani nebolo možné zistiť, aké výhrady boli zo strany žalovaného k práci žalobcu, z čoho vyvodil záver, že nemal žiadne výhrady.

15. Medzi stranami nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu Dohody o pracovnej činnosti, ktorej predmetom bolo zastupovanie žalovaného v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení SR, s tým, že žalobca sa zaviazal v zmysle dohody vykonať všetky súvisiace činnosti podľa pokynov špecifikovaných generálnym riaditeľom, monitorovať aktivity a sprostredkúvať generálnemu riaditeľovi spätnú väzbu. Predmetná dohoda bola uzavretá písomne, a obsahovala všetky náležitosti v súlade s ust. a (dohodnutá práca, dohodnutá odmena za vykonanú prácu, dohodnutý rozsah pracovného času a doba, na ktorú sa dohoda uzatvára).

16. Sporným medzi stranami v bolo nadobudnutie účinnosti predmetnej dohody, rozsah a druh vykonávanej práce, povinnosť informovania strán sporu o ich povinnostiach vyplývajúcich z predmetnej dohody, ako aj spôsob určovania odmeny vrátanie určenia jej výšky a posúdenie, či žalobcovi vznikol nárok na jej vyplatenie.

17. V danom prípade je nesporné, že žalobcom uplatnený nárok je vyvodzovaný z právneho vzťahu majúceho znaky pracovnoprávneho vzťahu, riadiaceho sa predovšetkým . Odvolací súd uvádza, že v rámci pracovného pomeru nemožno žiadny čiastkový právny vzťah medzi účastníkmi pracovného pomeru posúdiť podľa iného než pracovnoprávneho predpisu, lebo a ďalšie pracovnoprávne predpisy - vzhľadom na ich kogentnú povahu - uplatnenie iného právneho režimu v pracovnoprávnych vzťahoch ani neumožňujú (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2000 sp. zn. ). Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu v pracovnoprávnych vzťahoch platí, že pokiaľ je možné určité právne úkony vyložiť rôznym spôsobom, je potrebné použiť výklad, ktorý je pre zamestnanca najpriaznivejší. Zároveň je vždy potrebné prihliadnuť na vôľu zmluvných strán, ktorú strany prejavili pri uzatváraní zmluvy. Vôľa prejavená a akceptovaná zmluvnými stranami by mala byť rešpektovaná v priebehu trvania celého zmluvného vzťahu a nemala by sa špekulatívnym výkladom meniť podľa sledovaných záujmov niektorej kontraktuálnej strany.

18. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že pre správne právne posúdenie daného prípadu bolo potrebné (o. i.) podať dôsledný jazykový výklad právnych úkonov strán sporu a zároveň zohľadniť ich konkrétne správanie sa počas trvania ich vzťahu. Významné skutkové zistenia môžu vyplynúť aj z dokazovania zameraného na ozrejmenie toho, ako sa správali účastníci v rozhodnom čase. Pri výklade právnych úkonov účastníkov daného pracovnoprávneho vzťahu je preto potrebné venovať pozornosť ich konkrétnemu správaniu sa.

19. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že dohoda nadobudla účinnosť až dňa 12.04.2010, čo má preukazovať preškrtnutie dátumu nadobudnutia účinnosti uvedenom v bode 3. dohody 01.04.2010 a rukou dopísaný dátum 12.04.2010, s poznámkou opr. a nečitateľný podpis (v priebehu konania bolo dokazovaním/svedeckou výpoveďou zistené, že opravu vykonala p. Q.). Teda deň 12.04.2010 je podľa žalovaného dňom, kedy dohoda nadobudla účinnosť.

20. Odvolací súd sa nestotožnil s týmito tvrdeniami žalovaného. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že pri uzatváraní akejkoľvek dvojstrannej dohody (vrátane akejkoľvek jej zmeny) musí medzi stranami prebehnúť proces kontraktácie. V právnej teórii platí, že proces kontraktácie, teda uzatvárania zmluvy (vrátane jej zmeny) sa člení na dve štádiá, prvým je návrh na uzavretie zmluvy (oferta) a druhým je prijatie návrhu (akceptácia). Keď dôjde k účinnému prijatiu návrhu na uzavretie zmluvy, t. j. keď voči sebe zmluvné strany prejavia zhodnú vôľu uzavrieť zmluvu, vznikajú zmluvným stranám práva a povinnosti, ku ktorým sa zaviazali. Pokiaľ ide o prejav vôle, nevylučuje sa, ak je prejav vôle uskutočnený mlčky (konkludentne), v týchto prípadoch sa uplatňuje pravidlo, ktoré dovoľuje na ňu prihliadať, len pokiaľ (vzhľadom na všetky okolnosti) sú vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tu vôľa je a tiež i to, aká je táto vôľa (porovnaj , ) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2012, sp. zn. ). Takýto proces kontraktácie týkajúci sa zmeny nadobudnutia účinnosti zmluvy, ako vyplynulo z výsledkov dokazovania, medzi sporovými stranami neprebehol, kedy v konaní nebolo preukázané, že tak na strane žalobcu a žalovaného existovala vôľa na uzavretie dohody s účinnosťou od 12.04.2010. Z dohody predloženej žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie takýto zmenený údaj nevyplýva, takto upravenú dohodu v priebehu konania predložil až žalovaný. V konaní nebolo sporné, že dohodu podpísal žalobca a za žalovaného generálny riaditeľ Ing. S. L.. V závere dohody je uvedený dátum jej podpisu 31.03.2010, a v bode 3. dohody je uvedený deň nadobudnutia účinnosti dohody od 01.04.2010. Pokiaľ by mala byť zmena termínu nadobudnutia jej účinnosti platná, je nevyhnutné, aby táto zmena bola odsúhlasená oboma zmluvnými stranami, teda nielen žalovaným (ktorý ju navrhol - oferta), ale táto zmena by musela byť odsúhlasená aj samotným žalobcom (akceptácia). Takýto kontraktačný mechanizmus zmeny nadobudnutia účinnosti dohody však v konaní preukázaný nebol. Na zmenu obsahu zmluvy nepostačuje jej jednostranná úprava zo strany žalovaného, pričom navyše ani nie je zrejmé a preukázané, či osoba, ktorá takúto zmenu na stane žalovaného vykonala, bola na jej vykonanie oprávnená. Vzhľadom na uvedené, keďže v konaní nebolo preukázané, že by došlo k zmene obsahu zmluvy odsúhlasenej oboma zmluvnými stranami, je potom správny záver súdu prvej inštancie, že predmetná dohoda nadobudla účinnosť dňom 01.04.2010.

21. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery, keď považoval za preukázané, že žalobca si plnil povinnosti v zmysle uzavretej dohody, keď pre žalovaného v rozhodnom období vykonával činnosť definovanú v bode 1. dohody. Ani táto námietka žalovaného však nemôže obstáť. Z obsahu dohody jednoznačne vyplýva predmet činnosti žalobcu, ktorý je definovaný v bode 1. dohody, kde je uvedené, že žalobca zastupuje spoločnosť (žalovaného) v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení SR s tým, že sa zaväzuje vykonať všetky súvisiace činnosti podľa pokynov špecifikovaných generálnym riaditeľom, monitorovať aktivity a sprostredkovať tomuto spätnú väzbu. V predmetnej dohode neboli špecifikované žiadne iné (ďalšie) povinnosti žalobcu. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca postupoval pri svojej činnosti v rozpore s pokynmi generálneho riaditeľa. Rovnako nebolo v konaní preukázané, že by generálny riaditeľ žalovaného prejavil nespokojnosť s prácou žalobcu, že by mu vytkol nečinnosť alebo nesplnenie pokynov a úloh. V konaní bolo jednotlivými svedeckými výpoveďami preukázané, že žalobca v rozhodnom období zastupoval žalovaného v Asociácii, pričom bolo preukázané, že ako poradca generálneho riaditeľa (W.. L.) v tejto súvislosti vykonával rôzne činnosti, kontaktoval jednotlivých členov združených v Asociácii, zúčastňoval sa stretnutí so zástupcami jej členov a komunikoval so zástupcami asociácie a združenia. Svedok p. C. potvrdil, že v rozhodnom období bol Slovenský živnostenský zväz členom Asociácie (opak v konaní žalovaným nebol tvrdený a ani preukázaný), z čoho možno dospieť k záveru, že ak sa aj výkon činností žalobcu týkal Slovenského živnostenského zväzu, prípadne aj iných členov Asociácie, tak je nesporné, že tieto činnosti žalobcu súviseli práve a výlučne so zastupovaním žalovaného v Asociácii. Žalobca o vykonávaní týchto činností predložil v priebehu konania pred súdom prvej inštancie aj mailovú korešpondenciu s jednotlivými zástupcami členov Asociácie, z obsahu ktorej navyše jednoznačne vyplýva aj to, že túto činnosť vykonával žalobca osobne a to ako fyzická osoba Ing. Y.

- poradca generálneho riaditeľa žalovaného. Takto ho vnímali aj jednotliví svedkovia, ktorí vypovedali v konaní pred súdom prvej inštancie. Teda je správny záver súdu prvej inštancie, že v konaní bolo svedeckými výpoveďami a listinnými dôkazmi preukázané, že žalobca v rozhodnom období vykonával pre žalovaného činnosť v zmysle uzavretej dohody. Obsahom tejto dohody pritom nebola povinnosť žalobcu zabezpečiť uzavretie akejkoľvek zmluvy s Asociáciou (alebo so Zväzom). Odvolací súd zároveň uvádza, že skutočnosť, že v dohode o pracovnej činnosti nebol podrobnejšie upravený predmet činnosti žalobcu pre žalovaného, nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Vzhľadom na to, že žalobca v rozhodnom období vykonával činnosť pre žalovaného v súlade s dohodou o pracovnej činnosti, vznikol mu aj nárok na zaplatenie odmeny. Tento nárok žalobcu na zaplatenie odmeny pritom nie je možné podmieňovať povinnosťou žalobcu predkladať správy o výkone jeho činnosti. V bode 1. predmetnej dohody je uvedené, že má sprostredkovávať generálnemu riaditeľovi spätnú väzbu. V dohode nie je však definovaný spôsob, ako má žalobca postupovať pri sprostredkovaní tejto spätnej väzby. Žalobca predložil súdu prvej inštancie niekoľko e-mailov, z ktorých vyplýva, že bol v kontakte s generálnym riaditeľom žalovaného a so zamestnancami žalovaného (napr. mail z 06.04.2010, kde žiadal p. G. a p. Y. - zamestnankyne žalovaného o odovzdanie priloženej dokumentácie p. L., mail zo dňa 16.04.2010 a 21.04.2010 medzi žalobcom a tajomníčkou predstavenstva žalovaného obsahujúci návrhy listov, ktoré mali byť podpísané p. L. pre členov SŽZ, mail zo dňa 12.05.2010 pre žalovaného, zaslaný od žalobcu v kópii p. L., mail zo dňa 23.06.2010 týkajúci sa stretnutí žalovaného so Asociáciou správcov registratúry, ďalšie maily zo dňa 19.07.2010, 26.07.2010, 04.08.2010, 06.08.2010, 10.08.2010 a 11.08.2010). Rovnako ani generálny riaditeľ nepoprel, že so žalobcom v danom období komunikoval a zúčastnil sa s ním aj nejakých rokovaní a výjazdov (č. l. 206 - zápisnica z pojednávania). Zároveň uviedol, že so žalobcom spolupracoval, pretože chceli dosiahnuť nejaký cieľ a k pracovnej činnosti žalobcu nemal žiadne pripomienky (č. l. 207), ďalej uviedol, že žalobca vykonával pre žalovaného pracovnú činnosť v zmysle uzatvorenej zmluvy, s tým, že tá dohoda mala nejaký cieľ a to sú spojené veci. Potvrdil, že na základe jeho pokynov žalobca dohodol určité schôdzky, prezentácie ponuky u klientov, pripravil ďalšie rokovania. Najmä s poukazom na obsah tejto svedeckej výpovede generálneho riaditeľa žalovaného, potom súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca pre žalovaného vykonával činnosť v zmysle dohody na základe pokynov generálneho riaditeľa, a že poskytoval generálnemu riaditeľovi o výkone tejto činnosti aj spätnú väzbu v súlade s dohodou. Vo vzťahu k žalovaným tvrdenej povinnosti žalobcu, v zmysle ktorej mal byť žalobca povinný informovať žalovaného písomne prostredníctvom predkladania výkazov, resp. analýz o svojej činnosti, odvolací súd uvádza, že takáto povinnosť žalobcovi nevyplýva zo žiadneho zmluvného ustanovenia. K takémuto žalovaným tvrdenému záveru pritom nie je možné dospieť ani aplikáciou výkladových pravidiel, a ani prípadnými zvyklosťami pri danom type pracovnoprávneho vzťahu. Z uvedených dôvodov potom súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dohodnutej odmeny. Podľa platí, že na splatnosť odmeny, výplatu odmeny a zrážky z odmeny sa primerane uplatnia ustanovenia až . Podľa je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi za vykonanú prácu dohodnutú odmenu a dodržiavať ostatné dohodnuté podmienky. Pokiaľ žalovaný mal záujem na tom, aby žalobca pri výkone svojej činnosti dosiahol aj určitý výsledok v podobe uzavretia napr. poistnej zmluvy alebo inej zmluvy o spolupráci, a na túto skutočnosť chcel naviazať aj vyplatenie odmeny, bolo jeho povinnosťou takýmto spôsobom predmet zmluvy zadefinovať. Z vykonaného dokazovania totiž nevyplynulo, že by zmluvné strany v čase uzatvárania zmluvy mienili medzi sebou uzatvoriť dohodu o vykonaní práce (ktorá je viazaná na dosiahnutie výsledku) alebo zmluvu o sprostredkovaní poistenia (kedy je odmena viazaná na uzavretie poistnej zmluvy). Uvedenej žalovaným tvrdenej vôli nezodpovedá predovšetkým samotný predmet zmluvy a ani spôsob určenia odmeny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie ako „lex generalis“, v zmysle ktorého sú strany povinné pri úprave zmluvných vzťahov odstrániť všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. Pokiaľ žalovaný pri uzatváraní dohody o pracovnej činnosti a ani počas celej doby jej trvania v jej ustanoveniach žiadne rozpory nevidel, je konanie žalovaného, ktorým sa snaží vôľu prejavenú v predmetom zmluvnom vzťahu zmluvnými stranami prispôsobiť svojim súčasným tvrdeniam, v rozpore s dobrými mravmi ako aj zásadami, na ktorých je postavený ( a ). Právo na odmenu za vykonanú prácu je chránené viacerými právnymi nástrojmi. Pracovnoprávny vzťah je súkromnoprávnym vzťahom, v ktorom musí byť prenechaná zmluvná voľnosť jeho účastníkom. Vzťahuje sa to nesporne aj na dojednanie odmeny podľa dohody o pracovnej činnosti. Právne je na dojednaní zamestnávateľa a zamestnanca (fakticky najmä zamestnávateľa), akým spôsobom pristúpi k zmluvnému koncipovaniu tejto odmeny, pričom však je nutné mať na zreteli, že v konečnom

dôsledku všeobecnosť a neurčitosť dojednania nebude znamenať zbavenie sa možnosti dohodnuté plnenie poskytnúť. Súd v zásade do rozhodnutia zamestnávateľa nemôže vstupovať, avšak v každom jednotlivom prípade musí pristúpiť k detailnému skúmaniu, či oprávnenosť nároku na odmenu možno žalobcovi ako zamestnancovi priznať alebo nie. V nadväznosti na vyššie uvedené hľadiská, významné pri posudzovaní práva žalobcu na odmenu, dospel odvolací súd v preskúmavanej veci zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že táto odmena žalobcovi patrí v prípade, pokiaľ si plnil svoje povinnosti bežným spôsobom, v požadovanom rozsahu a kvalite, s tým, že nesporne nedostatky v práci, v pracovnom výkone môžu následne odôvodňovať aj nevyplatenie tejto odmeny, resp. jej časti. Vzhľadom na neurčitosť a nejasnené vymedzenie Dohody o pracovnej činnosti v časti týkajúcej sa nároku žalobcu na vyplatenej odmeny, ktorá bola vypracovaná žalovaným v pozícii zamestnávateľa, je nevyhnutné vykladať príslušné ustanovenie o odmene v dohode spôsobom, ktorý je pre žalobcu priaznivejší, a teda že žalobca má nárok na odmenu v najvyššej dohodnutej výške a túto mu je možné krátiť len v prípade, ak zamestnávateľ nie je s výkonom jeho práce spokojný a za predpokladu, že dôvody jej nepriznania aj zamestnancovi oznámi. Pokiaľ žalovaný v bode 5 dohody určil „kritériá“ na vyplatenie odmeny v znení, cit.: „o výške konkrétnej mesačnej čiastky k výplate rozhodne písomne GR v nadväznosti na výsledok zariaďovaných záležitostí v zmysle tejto dohody a náročnosť riešenia jednotlivých prípadov“, odvolací súd poukazuje na to, že takto vymedzené kritériá nezodpovedajú dohodnutej náplni práce žalobcu v zmysle jej definície v bode 1. dohody, z obsahu ktorej nie je možné ani extenzívnym výkladom vyvodiť takú náplň práce žalobcu, v zmysle ktorej by mal žalobca pri jej výkone dosahovať konkrétny výsledok zariaďovaných záležitostí, z (ne)dosiahnutia ktorého by sa potom odvíjala výška jeho odmeny, resp. jej krátenie a rovnako z obsahu jeho pracovnej náplne taktiež nie je možné vyvodiť, že by mu boli pridelené nejaké konkrétne prípady, od náročnosti riešenia ktorých by sa mala odvíjať výška jeho odmeny. V prípadoch, ak zamestnávateľ predpokladá, že o výške odmeny bude rozhodovať každý mesiac po zhodnotení práce zamestnanca, je potrebné zamestnanca oboznámiť s podmienkami, za splnenia ktorých mu bude nárok na odmenu priznaný. V danom prípade však takéto podmienky neboli jednoznačne stanovené a výška odmeny žalobcu teda závisela len a výlučne od (svojvoľného) rozhodnutia generálneho riaditeľa, ktorý sa mu rozhodol za dobu 5 mesiacov (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) nepriznať žiadnu odmenu, a za posledný mesiac, opäť bez akéhokoľvek zdôvodnenia, mu bola priznaná bez ďalšieho odmena „len“ 500,- Eur, a to všetko za situácie, ako sa napokon vyjadril aj sám generálny riaditeľ W.. L. vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie, bol s prácou žalobcu spokojný a nemal voči nej žiadne výhrady a nevytkol žalobcovi žiadne nedostatky. Neurčitosť, či všeobecnosť dojednania zo strany zamestnávateľa nemôže zjavne viesť k tomu, aby sa zamestnávateľ vyplatenia odmeny vyhol. Podmienenosť vzniku nároku na odmenu rozhodnutím zamestnávateľa nič nemení na skutočnosti, že zamestnanec po naplnení predpokladov má na túto odmenu nárok. V konečnom dôsledku totiž môže byť rozhodnutie zamestnávateľa posúdené ako majúce výslovne len deklaratórny charakter. Žalobcu zaťažovalo v konaní dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že má právny nárok na vyplatenie odmeny za uplatnené obdobie vo výške uvedenej v návrhu. Žalobca v konaní toto dôkazné bremeno uniesol, keďže vznik právneho nároku na poskytnutie odmeny preukázal, a preto súd prvej inštancie správne vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného na zaplatenie žalobou uplatnenej odmeny za výkon pracovnej činnosti žalobcu s príslušenstvom. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobcovi vôbec nevznikol nárok na vyplatenie odmeny, resp. mu tento nárok vznikol len vo výške 500,- Eur za mesiac august 2010, bolo jeho povinnosťou uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že žalobca dohodnutý druh práce nevykonával riadne, že s jeho prácou nebol spokojný a túto svoju nespokojnosť s prácou žalobcu ako zamestnanca aj riadne prejavil. Za prejav nespokojnosti s prácou žalobcu však jednoznačne nemožno považovať prípad, kedy generálny riaditeľ Ing. L. ako priamy nadriadený žalobcu vo svojej výpovedi pred súdom uvedie, cit.: „k pracovnej činnosti p. Y. nemám žiadnych pripomienok“. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že žalobcovi vykonaním činnosti pre žalovaného v súlade s Dohodou o pracovnej činnosti, keďže mu zo strany žalovaného neboli vytýkané akékoľvek nedostatky pri výkone dohodnutého druhu práce, vznikol nárok na zaplatenie odmeny za túto prácu vo výške stanovenej v bode 5. predmetnej dohody v sume 800,- Eur mesačne, a to za každý odpracovaný mesiac, t. j od 01.04.2010 do 31.08.2010 spolu v sume 3.500,- Eur s úrokom z omeškania tak, ako rozhodol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní, že podstatnou skutočnosťou v danom prípade je v nadväznosti na ods. 1 Dohody to, či aktivity žalobcu v čase účinnosti dohody, t. j. od 12.04.2010 do 31.12.2010, smerovali voči AZZZ alebo voči Slovenskému živnostenskému zväzu, nakoľko s oboma subjektami mal žalovaný uzavretú zmluvu a to konkrétne s AZZZ Zmluvu č. X/XXXX/

XXX o vzájomnej spolupráci a propagácií zo dňa 10.12.2009 (Zmluva č. X/XXXX/XXX) a so Slovenským živnostenským zväzom Zmluvu č. X/XXXX/XXX o vzájomnej spolupráci a propagácii zo dňa 31.08.2009 (Zmluva č. X/XXXX/XXX. Obe žalovaným uvádzané zmluvy boli totiž nesporne a preukázateľne uzavreté pred uzavretím Dohody o pracovnej činnosti, ktorú žalobca uzavrel so žalovaným až dňa 30.03.2010, pričom tieto zmluvy nijako nesúvisia s predmetom a ani s činnosťou žalobcu podľa Dohody o pracovnej činnosti. Ako správne uviedol žalobca, zmluvnou stranou žalovaným uvádzaných zmlúv je výlučne žalovaný, a nie žalobca. Pokiaľ mal žalovaný záujem, aby činnosť žalobcu bola naviazaná na ktorúkoľvek z uvádzaných zmlúv, bolo výlučne jeho vecou a v jeho záujme, aby túto skutočnosť zakotvil do Dohody o pracovnej činnosti. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca vykonával predmetnú činnosť pre žalovaného na základe Zmluvy č. XXXXXXXX v znení jej dodatkov, ktorú mal žalovaný uzatvorenú so spoločnosťou GETA s. r. o., ktorej predmetom bolo sprostredkovanie poistenia, zo žiadneho z dôkazov predložených v konaní nevyplynulo, že by žalobca vystupoval vo vzťahu k AZZZ alebo vo vzťahu k Slovenskému živnostenskému zväzu ako konateľ spol. GETA s. r. o.. Základnou úlohou konateľa je konať v mene spoločnosti, pričom však žalobca nikdy ani v kontakte s členmi AZZZ a ani v kontakte so samotným žalovaným neuvádzal, že by konal v mene spoločnosti GETA, s. r. o., nikdy k svojmu menu nepripojil označenie spoločnosti a ani neuvádzal žiadne identifikačné údaje, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že v danom prípade vystupoval ako konateľ tejto spoločnosti a vykonával činnosť v mene spol. GETA, s. r. o..

22. Žalovaný taktiež namietal odvolací dôvod podľa . Tento odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu. Odvolací súd je toho názoru, že v predmetnom prípade neprišlo k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu.

23. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie ( ) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobkyňa predmetnou žalobou domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označila, aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol, tak ako rozhodol. Odvolateľ preto nedôvodne namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd zároveň, poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. , uvádza, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (podobne aj rozhodnutia , , , ). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994).

24. Vo vzťahu k ďalšiemu žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa , t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

25. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom len vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci vecne správne.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery, ktoré zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. zdôvodnil.

27. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil a podľa sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

28. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

29. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia , v spojení s , . Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie .

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).