Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Co-90-2018.pdf
PDF · 116.98 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/90/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu W.. I. T., bytom M. XXXX/X, Y., zast. advokátom JUDr. Bernardom Medárom, Dubová 4, Humenné proti žalovanému J. K. Y., W.: XXXXXX, B. XXXX/XX, Y., zast. advokátkou JUDr. Tatianou Andrejcovou, Laborecká 58, Humenné, o určení existencie a trvania právneho vzťahu nájmu bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 18C/124/2012 - 644 zo dňa 14.12.2017 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že nájomná zmluva medzi stranami sporu je platnou odsúhlasením úpravy mesačného predpisu úhrad za nájom a služby, ktorú žalobca podpísal 08.01.2009.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovenia § 80 písm.c/ OSP, § 137 CSP, § 34, § 40, § 685, § 686 Občianskeho zákonníka a zároveň vychádzal aj zo stanov žalovaného.
3. Súd prvej inštancie ustálil, že na určení takejto platnosti zmluvy neexistuje naliehavý právny záujem, či už v zmysle procesného predpisu platného v čase podania žaloby, ako ani podľa procesného predpisu účinného v čase rozhodnutia súdu. Rovnako dôvodom, pre ktorý považoval žalobca nájomnú zmluvu za platnú, a to skutočnosť, že mu bol doručený predpis úhrad podpísaný žalovaným, a ktorý tiež podpísal, neznamená, respektíve nemá vplyv na platnosť nájomnej zmluvy tak, ako to argumentoval žalobca.
4. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že právne predpisy nespájajú s akceptáciou a podpísaním mesačného predpisu právne účinky spočívajúce v platnosti zmluvy o nájme. Nešlo o právny úkon, kedy by bola prejavená vôľa zmluvných strán uzavrieť právny úkon, nakoľko týmto svojím konaním žalovaný nemal vôľu uzavrieť novú nájomnú zmluvu. V zmysle platných ustanovení Občianskeho zákonníka by musela byť prejavená vôľa účastníkov zmluvy, a to v tomto prípade taká, že prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že doposiaľ prebieha konanie o vypratanie bytu medzi stranami sporu a žalobca nesplnil ani jednu z podmienok, ktoré sú obsiahnuté v stanovách žalovaného tak, aby mu vzniklo právo na uzavretie novej nájomnej zmluvy. Predmetný predpis úhrad bol zaslaný žalobcovi ako užívateľovi, nie ako nájomcovi bytu, pretože aj užívateľ je povinný platiť za služby, ktoré sú mu poskytované, ak tieto neplatí, nakoľko sa bezdôvodne obohacuje. Zaslanie mesačného predpisu úhrad za služby spojené s užívaním bytu
nemožno pokladať za uzavretie nájomnej zmluvy k bytu, nakoľko to nespĺňa podmienky vyžadované Občianskym zákonníkom v § 686 ods. 1 ako aj podľa článku 25 stanov J. K. Y..
5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a procesne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.
6. Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, ktoré odôvodnil ustanoveniami § 365 ods. 1 písm.b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, pričom namietol porušenie práva na spravodlivý proces, nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť a svojvoľnosť rozsudku, nevykonanie navrhnutých dôkazov, ako aj nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na to, že sa súd prvej inštancie nevyporiadal s námietkami žalobcu a zákonným spôsobom nevykonal žalobcom predložené listinné dôkazy, teda ich prečítaním, čím došiel k nesprávnym záverom. Poukázal na to, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu novej nájomnej zmluvy písomnou formou, a to odsúhlasením úpravy mesačného predpisu úhrad za nájom a služby spojené s užívaním bytu, pričom tieto zmeny sa konali v rokoch 2009 ako aj 2013. Ak by žalovaný nepovažoval žalobcu za riadneho platného nájomcu, nemohol by mu predpisovať za užívanie predmetného bytu výšku úhrad za nájom a za služby spojené s užívaním bytu. Predmetný mesačný predpis nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním bytu obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré má nájomná zmluva obsahovať, a to určenie zmluvných strán, identifikácia bytu, vymedzenie rozsahu jeho užívania a výška nájomného, ako aj výška úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu. V prípade, že tam nebola uvedená doba nájmu, platí, že zmluva o nájme sa uzatvára na dobu neurčitú. Zároveň poukázal na to, že v zmysle článku 25 bodu 2 stanov vzniká členovi právo na uzavretie nájomnej zmluvy, a to na základe rozhodnutia o pridelení družstevného bytu vydaného príslušným orgánom družstva, ktorým v tomto prípade nie je predstavenstvo žalovaného podľa článku 45 ods. 7 písm. i/ stanov, ale predseda družstva, ktorý podpísal mesačné predpisy nájomného a úhrad. V prípade, kedy zákon pri nájomnej zmluve obligatórne nevyžaduje písomnú formu, nie je nutné, aby za žalovaného bol pripojený aj podpis dvoch členov predstavenstva, preto je postačujúci podpis predsedu či podpredsedu. Ďalšou podstatnou skutočnosťou je to, že iba nájomca je povinný platiť úhradu za užívanie bytu a za služby spojené s bývaním v zmysle článku 31 ods. 1 stanov. Rovnako výšku zálohy určuje hospodársky plán príslušného bytového domu, ktorý je tiež podkladom pre prípadnú zmenu výšky zálohy určenej v nájomnej zmluve. S týmito argumentami sa súd prvej inštancie nevyporiadal. Žalobca poukázal na to, že prebieha konanie o vypratanie predmetného bytu a bez tohto určenia v tomto konaní je jeho právne postavenie neisté. Rovnako súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu Prešov, v rozhodnutí zo dňa 28.04.2015. Rovnako sú nesprávne závery súdu prvej inštancie o tom, že žalobca potvrdil svojím podpisom prevzatie listiny, a to mesačného predpisu č. X/XXXX zo dňa 02.07.2013, nakoľko v tomto prípade žalobca svojím podpisom nepotvrdil prevzatie tejto listiny, ale odsúhlasil svojím podpisom obsah týchto listín označený ako predpis č. X a X/XXXX, čo je podstatný rozdiel. Táto žaloba je dôvodnou vo vzťahu k žalobe vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 18C/124/2012, ale nemá súvislosť s rozhodnutím Okresného súdu Humenné 12C/134/2009 z 15.02.2009, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, kedy bola žaloba žalobcu proti žalovanému o neplatnosť výpovede z nájmu zamietnutá. Práve týmto rozhodnutím, teda či došlo k uzavretiu novej nájomnej zmluvy sa súdne vyrieši to, či tu existuje a trvá právny vzťah nájmu k predmetnému bytu, čo je samostatnou otázkou a samostatnou žalobou a nemá len povahu predbežnej otázky. V tomto konaní teda má naliehavý právny záujem, nakoľko jeho právne postavenie je neisté bez takéhoto rozhodnutia a jedná sa o konanie, ktoré má vyriešiť základ nároku konania o vypratanie predmetného bytu, ktoré je vedené na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 18C/174/2011. Pri posúdení týchto otázok teda právne pochybil súd prvej inštancie, keď konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu. Z týchto dôvodov navrhol zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, respektíve zmeniť napadnutý rozsudok a priznať náhradu trov konania ako aj trov odvolacieho konania v prospech žalobcu.
7. Žalovaný k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že jedná sa o účelové a tendenčné odvolanie, ktorého cieľom je predlžovať stav, kedy žalobca takmer desať rokov užíva byt bez toho, aby platil akúkoľvek náhradu za jeho užívanie, napriek tomu, že výpoveď z nájmu mu bola daná ešte v roku 2008. Rôznymi spôsobmi oddiaľuje rozhodnutie o zaplatení nájomného i vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom spôsobuje tak žalovanému škodu vo výške vyššej než 30.000,-- Eur, čo je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi a takéto konanie nemôže požívať ani právnu ochranu v zmysle článku 5 CSP. Nesúhlasil s odvolacími dôvodmi nepreskúmateľnosti, neodôvodnenosti s tým, že súd prvej inštancie správne vec posúdil. Žalobcovi nevzniklo právo na uzavretie novej nájomnej zmluvy, nakoľko nesplnil
podmienky pre vznik tohto práva, preto žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť v celom rozsahu a priznať náhradu trov odvolacieho konania.
8. K vyjadreniu k odvolaniu sa žalobca následne nevyjadril napriek výzve zo strany súdu prvej inštancie.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
12. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
14. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka
Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. § 35 (1) Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. (2) Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. (3) Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený. Zmluvy § 43 Účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov.
Návrh na uzavretie zmluvy § 43a (1) Prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. (2) Návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo aspoň súčasne s návrhom. (3) Dokiaľ nebola zmluva uzavretá, môže byť návrh odvolaný, ak odvolanie dôjde osobe, ktorej je určené, skôr, než táto osoba odoslala prijatie návrhu. (4) Návrh nemôže byť odvolaný a) počas lehoty, ktorá je v ňom určená na prijatie, ibaže z jeho obsahu vyplýva právo ho odvolať aj pred uplynutím tejto lehoty, alebo b) ak je v ňom vyjadrená neodvolateľnosť. § 43b (1) Návrh, aj keď je neodvolateľný, zaniká a) uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na prijatie, b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi. (2) Ústny návrh zaniká, ak sa neprijal ihneď, ibaže z jeho obsahu vyplýva niečo iné. (3) Lehota na prijatie návrhu určená navrhovateľom v telegrame začína plynúť od okamihu, keď je telegram podaný na odoslanie, a lehota určená v liste od dátumu v ňom uvedenom, a ak dátum v ňom nie je uvedený, od dátumu uvedeného na obálke. Lehota na prijatie návrhu určená navrhovateľom telefonicky, ďalekopisne alebo inými prostriedkami umožňujúcimi okamžité oznámenie začína plynúť od okamihu, keď návrh dôjde osobe, ktorej je určený. Prijatie návrhu § 43c (1) Včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. (2) Včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi najneskôr súčasne s prijatím. (3) Neskoré prijatie má napriek tomu účinky včasného prijatia, ak navrhovateľ o tom bez odkladu upovedomí osobu, ktorej bol návrh urobený, a to ústne alebo odoslaním správy. (4)
Ak z listu alebo inej písomnosti, ktoré vyjadrujú prijatie návrhu, vyplýva, že boli odoslané za takých okolností, že by došli navrhovateľovi včas, keby ich preprava prebiehala obvyklým spôsobom, má neskoré prijatie účinky včasného prijatia, ibaže navrhovateľ bez odkladu upovedomí ústne osobu, ktorej bol návrh určený, že považuje návrh za zaniknutý, alebo jej v tomto zmysle odošle správu.
15. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Aj Ústavný súd SR vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu zamietol. Preto neobstojí odvolacia námietka nedostatočnej odôvodnenosti a nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie.
16. Rovnako námietka arbitrárnosti nebola dôvodná. Z judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.
17. Podľa slovníka cudzích slov „arbitrárny“ ( franc. ) znamená “ľubovoľný, javiaci sa ako ľubovoľný, bez rozumnej opory, závislý len na individuálnom rozhodnutí, ako sa človeku chce, nie na všeobecne plat- ných dôvodoch“.
18. Synonymom slova „arbitrárny“ je slovo „svojvoľný“. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, arbit- rárne rozhodnutie všeobecného súdu znamená, najmä
- extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami,
- interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judika- túry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabili- zovanú výkladovú prax,
- nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravod- livosti (predpojatý formalizmus ),
- hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základ 19. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol relevantné dôvody svojho rozhodnutia. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
20. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (porovnaj napr. I. ÚS 188/06).
21. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že namietané konanie súdu spočívajúce v nesprávnom vykonaní dôkazov nenapĺňa znaky porušenia práva odvolateľa na spravodlivý proces aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.
22. Imanentným znakom právneho štátu popri neodmysliteľne je aj princíp právnej istoty (napr. PL.ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určite právne relevantnú otázku pri opakovaní rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne neudržateľná (PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s Ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 Ústavy a čl. 6 ods.1 Dohovoru (porovnaj Nález Ústavného súdu SR z 29.05.2013, sp.zn. I. ÚS 564/2012). K predmetnej otázke sa Ústavný súd vyjadroval opakovane, napríklad v Náleze z 30.01.2013 sp.zn. III. ÚS 55/2012, z 22.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 499/2011. Právna istota je stav, v ktorom každý, môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
24. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci po oboznámení s odôvodnením napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený. Súd prvej inštancie aplikoval na správne zistený skutkový stav správnu právnu normu, ktorú aj správne vyložil.
25. Vyššie uvedené skutočnosti zo spisu nevyplývajú, preto sú tieto odvolacie námietky nedôvodné.
26. Na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že nemožno prisvedčiť tvrdeniam žalobcu a nemožno vykladať doručenie mesačného predpisu nájomného a úhrad za plnenia poskytovaného s užívaním bytu, ktorý je podpísaný štatutárnym zástupcom bytového družstva, v prípade, že túto listinu podpíše aj adresát za platné uzavretie nájomnej zmluvy v zmysle ustanovení § 43 a nasledujúcich OZ.
27. Zmluvou prejavujú strany zmluvy svoju vôľu uzavrieť medzi sebou určitý záväzok a zároveň sa riadiť obsahom takejto zmluvy, pričom zmluva je uzavretá vtedy, ak sa strany dohodnú na jej obsahu. Za použitia žiadnych výkladových pravidiel nie je možné dospieť k záveru, že doručenie mesačného predpisu nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu by táto listina mala byť považovaná za návrh na uzavretie zmluvy. Naopak, jedná sa tu o splnenie si oznamovacej povinnosti bytového družstva voči nájomcom a členom, či užívateľom bytov o tom, aké sú predpisy nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu. Nejedná sa teda o návrh na uzavretie zmluvy, jedná sa o písomnosť, ktorá nie je začiatkom procesu uzatvárania zmluvy, nakoľko z tejto listiny nevyplýva to, že bytové družstvo vykonáva určitý návrh v úmysle uzavrieť zmluvu s osobou, ktorej túto listinu adresuje. Takýto záver nemožno prijať, nakoľko sa nejedná o ponuku v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúceho uzatváranie zmlúv (oferta), ktorá by mala byť druhou stranou v určitom čase prijatá (akceptácia). To, že z mesačného predpisu nájomného vyplýva skutočnosť kto ho vyhotovil, komu adresoval, o platby za aký byt sa jedná, v žiadnom prípade nemôže byť postačujúce k prijatiu záveru, že jednoduchou akceptáciou tejto listiny dôjde k uzavretiu nájomnej zmluvy na byt. Tento výklad je zrejmé účelový zo strany žalobcu a nie je súladný s ustanoveniami § 43 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.
28. Zároveň je nutné vychádzať aj z ustanovení § 34 a § 35 OZ, pričom nepochybne zaslanie mesačného predpisu nájomného nemožno považovať za prejav vôle smerujúci k vzniku zmluvy.
29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, keď súd priznal v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).