Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/284/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudcov JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu: B. I. nar. XX.XX.XXXX, bytom v V., Š. XXXX/X, právne zastúpeného JUDr. Mariánom Juskom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Račí potok 3, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, zo dňa 15. mája 2018 sp. zn.

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I., ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 774,64 € a vo výroku III. o trovách konania medzi stranami sporu.

O d m i e t a odvolanie žalovanej proti výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výroku IV. o nepriznaní náhrady trov konania Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvu spravodlivosti SR.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 15. mája 2018 č. k. -226 rozhodol nasledovne: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 774,64 € a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta. III. Žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 82 %, ktorých výška bude určená samostatným rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku. IV. Súd náhradu trov konania Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvu spravodlivosti SR nepriznáva.

2. Rozhodol tak opakovane (po tom ako bol uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zrušený jeho skorší rozsudok) o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej náhrady škody vo výške 850 € s odôvodnením, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Spišskej Novej Vsi zo dňa 30.3.2011 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre zločin sexuálneho násilia podľa . V priebehu trestného konania využil svoje právo a zvolil si na ochranu svojich práv obhajcu JUDr. Jána Cáfa. Dňa 15.8.2011 bola voči nemu podaná obžaloba, avšak podľa jeho názoru od vznesenia obvinenia až do právoplatného rozhodnutia vo veci boli zrejmé skutočnosti, že konaním žalobcu nemohla byť naplnená skutková podstata trestného činu a pretrvávali pochybnosti o vine, čo napokon viedlo k tomu, že ho súd zbavil viny (rozsudok súdu prvej inštancie Krajský súd v Košiciach potvrdil). V súvislosti s trestným konaním vynaložil náklady v celkovej sume 850 €, preto podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

3. Právne vec posúdil podľa ust. , , , , , , , , , , , , , , , a konštatoval, že zodpovedným subjektom za škodu je štát, ktorý je v konaní pasívne legitimovaným subjektom a určenie orgánu konajúceho v mene štátu nie je otázkou pasívnej legitimácie, ale otázkou podmienok konania. Uzavrel, že v danom prípade je orgánom konajúcim v mene štátu Generálna prokuratúra SR, v ktorom smere poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorým bolo zrušené skoršie rozhodnutie súdu prvej inštancie (-209). Za splnenú považoval aj podmienku uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, a to predbežné prerokovanie nároku. Vychádzal z úvahy, že zodpovednosť štátu je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť, pričom dokazovaním mal preukázané, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie a bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, kde následne bol v konaní pred súdom spod obžaloby oslobodený. Vzhľadom na uvedené, uznesenie o vznesení obvinenia považoval za nezákonné, ktorého nezákonnosť sa preukázala právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení žalobcu spod obžaloby a to aj napriek tomu, ak by v čase vznesenia obvinenia bolo toto rozhodnutie dôvodné. K oslobodeniu žalobcu totiž došlo preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Mal za to, že opačný názor by viedol k tomu, že osoba, ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky tohto rozhodnutia, aj keď sa neskôr ukázalo nesprávnym. V tejto súvislosti súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -49 zo dňa 7.7.2016, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca. Tiež poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -26 zo 14.9.2016, podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Vzhľadom na uvedené, nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu, kedy je daná zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie, podľa konečného výsledku trestného stíhania. Zároveň vychádzal z úvahy, že z hľadiska priznania nároku na náhradu škody v prípade oslobodenia spod obžaloby resp. zastavenia trestného stíhania nie je relevantná skutočnosť, či bol alebo nebol podaný opravný prostriedok, ale rozhodujúcim je práve výsledok trestného stíhania. Nepovažoval preto v danej veci za rozhodujúce pre posúdenie nároku žalobcu, poukazujúc na ustanovenie , či žalobca podal alebo nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. V tomto smere súd v celom rozsahu poukázal aj na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. (ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu prvej inštancie) s tým, že právnym názorom odvolacieho súdu je v danej veci viazaný podľa . Súd tak v konaní mal za preukázanú základnú z podmienok priznania nároku na náhradu škody žalobcovi a to nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia.

4. Mal za preukázané, že žalobca uhradil svojmu právnemu zástupcovi za zastupovanie v trestnom konaní sumu vo výške 850 € . Súd považoval za účelne vynaložené tie právnym zástupcom žalobcu vyúčtované úkon, ktoré vyplývali z trestného spisu. Pri určení výšky náhrady za jednotlivé úkony právnej služby vychádzal z ust. a nasl. vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Náklady vynaložené na trovy právneho zastúpenia na základe dohody žalobcu a jeho právneho zástupcu v trestnom konaní nad rámec tarifnej odmeny nepovažoval za účelne vynaložené. Spolu tak tarifnú odmenu za účelne vynaložené úkony právnej služby vykonanej advokátom žalobcu v trestnom konaní podľa súdu prvej inštancie predstavuje sumu 750,64 €. K tomu režijný paušál predstavuje sumu 60,16 € t.j. režijný paušál vo výške 7,41 € za 4 úkony v roku 2011 (7,41 € x 4) plus režijný paušál 7,63 € za 4 úkony v roku 2012 (7,63 € x 4). Zároveň mal za to, že v súvislosti s úkonmi právnej služby prináleží právnemu zástupcovi žalobcu aj cestovné a náhrada straty času. Spolu tak považoval súd za účelne vynaložené trovy na obhajobu žalobcu v trestnom konaní v sume 1.017,84 € (odmena + režijný paušál + náhrada straty času a cestovné). S poukazom na ,

v zmysle ktorého je súd v sporovom konaní viazaný žalobným návrhom žalobcu, ktorý vymedzuje predmet konania, vrátane rozsahu plnenia, súd pri úkonoch právnej služby, za ktoré žalobca požadoval nižšiu odmenu, než predstavuje tarifná odmena podľa príslušnej vyhlášky priznal žalobcovi len ním požadovanú sumu. Súd preto vyhovel žalobe len čo do zaplatenia sumy 774,64 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol podľa , spolu s , , , podľa pomeru úspechu v sporu. Žalobca sa návrhom domáhal zaplatenia istiny vo výške 850 Eur. Súd jeho žalobe vyhovel čo do sumy 774,64 Eur, ktorá predstavuje 91 % zo žalovanej istiny. Neúspech mal tak žalobca v časti zaplatenia istiny 75,36 Eur, ktorá predstavuje 9 % žalovanej istiny. V konaní bol tak žalobca úspešný v rozsahu 82 % (91 % mínus 9 %).

6. O trovách konania vo vzťahu k Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvu spravodlivosti SR rozhodol podľa a náhradu trov týmto orgánom nepriznal.

7. Proti uvedenému rozsudku (voči všetkým výrokom) podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Nestotožnila sa s názorom súdu pokiaľ mal za to, že v danej veci nie je rozhodujúce, či žalobca podal alebo nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. Citovala uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nie je právom absolútnym a podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Zdôraznila, že pre úspešné uplatnenie náhrady škody je potrebné súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím, pričom má za to, že v predmetnom prípade absentuje nezákonné rozhodnutie. Podľa jej názoru vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, pričom poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Má za to, že samotné oslobodenie žalobcu spod obžaloby v trestnom konaní nespôsobuje nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutia NS SR sp. zn. a , ktoré tiež obsahujú názor vyslovený v Náleze ÚS SR . Ďalej poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vo veci Lavrechov proti Českej republike, v zmysle ktorého skutočnosť, že bol sťažovateľ v prerokovanej veci zbavený obžaloby, samo osebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné, alebo od začiatku inak chybné. ESĽP konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou, sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná, z ktorého dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústi do odsúdenia. Žalovaná teda uzavrela, že za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania a nie také rozhodnutie, ktoré bolo v čase vydania zákonným a ani neskôr nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené, resp. jeho nezákonnosť nebola žiadnym príslušným orgánom verejnej moci ani inak konštatovaná. Vzhľadom na uvedené podľa žalovanej uznesenie o vznesení obvinenia v danom prípade nie je možné považovať za nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený, keďže boli dodržané základné zásady trestného konania. Z uvedených dôvodov sa nestotožnila s právnym posúdením veci, ako ho prezentoval súd prvej inštancie.

8. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu citoval ust. upravujúce náležitosti odvolania a poukázal na to, že v odvolaní nie sú uvedené odvolacie dôvody upravené v , preto sa domnieva, že odvolanie žalovanej nie je v súlade s procesným poriadkom, a teda má vady. Ďalej upriamil pozornosť na to, že žalovaná podala odvolanie aj voči výroku II., ktorým súd žalobu v časti zamietol, ako aj voči výroku IV., kde súd nepriznal náhradu trov konania Ministerstva vnútra SR a Ministerstvu spravodlivosti SR, voči ktorým výrokom žalovaná nie je subjektom oprávneným podať odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov ( /, ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku I., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 774,64 EUR a vo výroku III. o trovách konania vecne správny, preto ho odvolací súd podľa potvrdil.

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.septembra 2019 o 09.40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 9.9.2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa , .

12. Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. a , t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Odvolací dôvod podľa ust. (t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. ( do 30.6.2016 s ust. ), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

14. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. , a ( do 30.6.2016 z ust. až 135 ).

15. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. (t.j. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody vo vzťahu k výrokom I. a III. nie sú naplnené.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. a , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcej časti (výrok I.) a výroku o trovách konania (výrok III.) ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

18. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje ( ).

19. Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného rozsudku, preto jej odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery, ako tie ku ktorým dospel súd prvej inštancie.

20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné:

21. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky na priznanie uplatneného nároku.

22. Nebolo sporné splnenie podmienky podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Námietky žalovanej sa v priebehu celého konania (t.j. aj v odvolaní voči preskúmavanému rozsudku súdu prvej inštancie) týkali splnenia ostatných troch podmienok, t.j. existencie nezákonného rozhodnutia, jeho zrušenia a podania opravného prostriedku poškodeným (žalobcom).

23. Súd prvej inštancie sa so všetkými námietkami žalovanej vysporiadal, pričom sa dôsledne riadil právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v jeho uznesení č.k. a dospel k správnemu záveru, že žalobca preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, vznik škody (vo výške stanovenej súdom) a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

24. Pri posúdení existencie nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia pre nezákonnosť sa súd prvej inštancie riadil správnymi úvahami, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa , kde súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že v prípadoch zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Rozhodujúcim meradlom je tu neskorší výsledok trestného konania. Súd teda správne považoval za splnenú podmienku existencie nezákonného rozhodnutia.

25. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné také rozhodnutie, ktoré bolo v čase vydania zákonným a ani neskôr nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené (resp. jeho nezákonnosť nebola žiadnym príslušným orgánom verejnej moci ani inak konštatovaná), iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, ale za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania. Za nesprávny teda považuje názor žalovanej, že uznesenie o vznesení obvinenia v danom prípade nie je možné považovať za nezákonné len z dôvodu, že žalobca nebol právoplatne odsúdený, keďže boli dodržané základné zásady trestného konania.

26. Odvolací súd zdôrazňuje, že uvedená otázka už bola ustálenou súdnou praxou vyriešená a súd prvej inštancie správne v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -49 zo dňa 7.7.2016, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca. Tiež správne poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -26 zo 14.9.2016, podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Vzhľadom na uvedené, nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu, kedy je daná zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie, podľa konečného výsledku trestného stíhania.

27. Odvolací súd dopĺňa, že už rozhodnutia R 37/2013 a R 37/2014, podľa ktorých „ zmyslu a účelu veta prvá zákona zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež

rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným“ naznačili smer, akým sa vydáva najvyšší súd berúc do úvahy veľmi dôležitú okolnosť, že zákon je vo vzťahu k špeciálnym predpisom, upravujúcim zodpovednosť štátu, no právo na náhradu škody za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup je i základným ústavným právom, zaručeným článkom 46 SR. To znamená, že súdy sú povinné dbať, aby sa tomuto právu naozaj dostala ochrana a pri pochybnostiach sa skôr prikloniť k záveru, že zodpovednosť štátu daná je.

28. Aj aktuálne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vychádzajú z úvahy, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, judikatúra súdov považuje za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa , a to ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, t.j., že skutok, pre ktoré bolo vznesené obvinenie sa nestal; že skutok nie je trestným činom; resp., že skutok nespáchal obvinený (rozsudok NS SR ).

29. K poukazu žalovanej na rozhodnutie Ústavného súdu SR -50, odvolací súd uvádza, že v danom rozhodnutí Ústavný súd SR nedospel jednoznačne k odlišnému záveru. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ by rozhodnutie ústavného súdu malo smerovať k zásadnej revízii ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR k vyššie uvedeným otázkam, muselo by sa s ňou adekvátne vysporiadať, k čomu ale v uznesení -50 nedošlo (nakoľko predmetom posúdenia bola najmä otázka premlčania). Ústavný súd síce na jednom mieste konštatoval, že dotknutá judikatúra NS SR neprešla testom ústavnosti, avšak ani v danom náleze takýto test nevykonal (najmä preto, že predmetná úvaha predstavuje len „vedľajšiu“ úvahu ústavného súdu prioritne sa venujúceho otázke premlčania).

30. Pretože v danom prípade nebolo sporné, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie a bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, kde následne bol v konaní pred súdom spod obžaloby oslobodený, uznesenie o vznesení obvinenia súd prvej inštancie správne považoval za nezákonné, a to aj napriek tomu, ak by v čase vznesenia obvinenia bolo toto rozhodnutie dôvodné. K oslobodeniu žalobcu totiž došlo preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený.

31. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s tou skutočnosťou (ktorá nebola v konaní sporná), že žalobca nevyužil možnosť opravných prostriedkov podľa osobitných právnych predpisov (voči uzneseniu o vznesení obvinenia ani rozkazu o uložení sankcie za priestupok). Pri výklade súd prvej inštancie správne vychádzal zo zásady jeho viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí a preto správne bral zreteľ na argumentáciu odvolacieho súdu vyjadrenú zrušujúcom uznesení sp.zn. , na ktorú v plnom rozsahu odkázal.

32. Odvolací súd pri posúdení tejto otázky zotrváva na názore vyslovenom v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp.zn. :

33. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

34. Podľa právo podľa ods.1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

35. Za podstatné odvolací súd považuje posúdenie otázky či splnenie podmienky uvedenej v § 6 ods.2 je nevyhnutné vo všetkých prípadoch, teda či sa táto požiadavka vzťahuje aj na prípady, pri ktorých je rozhodujúcim meradlom neskorší výsledok trestného konania (ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, k oslobodeniu spod obžaloby, alebo k postúpeniu veci inému orgánu, pri ktorých treba vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté).

36. Vo všeobecnosti platí, že výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako nositelia určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo zakázané. Slovom, výkladom práva chápeme objasnenie významu právnych noriem (Jozef Prusák: „Teória práva“, vydavateľské oddelenie PF UK, Bratislava 1999, str. 296). Všeobecný súd si metódy výkladu určuje sám. Pri výklade právnej normy je ale limitovaný . Je predovšetkým povinný zohľadňovať doslovný výklad, resp. použitie jazykového výkladu, ale aj také metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel interpretovanej právnej normy, predovšetkým logický a systematický výklad. Z toho vyplýva, že súd je síce viazaný doslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento prístup nepostačoval, musí súd pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód. V procese interpretácie právnej normy sa súd niekedy nielen môže, ale aj musí odchýliť od doslovného znenia použitej právnej normy, predovšetkým vtedy, ak to vyžaduje účel zákona alebo správne použitý systematický výklad, ktorý umožňuje vnímať vykladanú právnu normu v systémových súvislostiach. Takýto prístup všeobecného súdu však musí byť podložený racionálnou a celistvou argumentáciou, ktorá nielen vylúči ľubovôľu vo výklade, ale súčasne zabezpečí aj účel a zmysel použitej právnej normy so zreteľom na jej umiestnenie v určitom systéme alebo subsystéme právnych noriem tvoriacich právne inštitúcie. Výkladom nemožno dať normatívnym slovám a vetám iný obsah než tieto v skutočnosti majú alebo nahradiť ich obsah iným obsahom (rozsudok. NS SR ).

37. Odvolací súd vychádza z úvahy, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale môže a musí sa od neho odchýliť v prípade, ak to vyžaduje história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako celku. Zohľadnil pritom závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci , v zmysle ktorých „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“

38. Odvolací súd poukazuje na postupný vývoj judikatúry pri výklade z.č., keď pôvodný výklad bol taký, že nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak neskôr súdna prax dospel k výkladu, že je možné vychádzať z výsledkov konania (napr. výsledkov trestného konania, tak ako je to vyššie uvedené).

39. Uvedené rozhodnutia vychádzajú z úvahy, že ústavnoprávny nárok jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, či k postúpeniu veci inému orgánu treba hľadať nielen v SR, ale aj vo všeobecnej rovine, teda v čl. 1 ods.1 tohto Ústavného zákona, t.j. v princípoch materiálneho štátu. Ak má byť štát považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánu činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do ich základných práv. Teda nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale rozhodné je to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

40. V rámci súvisiacich úvah je žiaduce doplniť, že osoba, proti ktorej je vedené trestné stíhanie, je v porovnaní s orgánmi štátu v značnej nevýhode už len z toho titulu, že štát disponuje na tento účel osobitne zriadeným odborným aparátom s rozsiahlym profesionálnym zázemím. Tiež preto priamo zaručuje stíhanej osobe právo na právnu pomoc a súčasťou daného základného práva pre prípad pozitívneho výsledku trestného stíhania (z hľadiska stíhanej osoby) je i oprávnenie požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov konkrétnej právnej pomoci ako materiálnej ujmy spôsobenej štátom.

41. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru že z výkladu ust. , ale ani zo samotného účelu spomínaného zákona nemožno vyvodiť záver, že (len) nepodaním sťažnosti proti uzneseniu o začatí trestného stíhania sa žalobca dobrovoľne zbavuje svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zakotveného v (č.l. 46 ods. 3).

42. Na základe uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že tak ako súdna prax extenzívnym výkladom dospela k záverom, že zrušenie rozhodnutia sa stáva bezpredmetným a nadbytočným v prípadoch, v ktorých rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti splnenia tejto podmienky je neskorší výsledok trestného konania (t.j. v prípadoch, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, k oslobodeniu spod obžaloby, postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin), je potrebné realizovať rozšírený výklad aj na posudzovanie splnenia podmienky stanovenej v § 6 ods.2 z.č.514/02003 Z.z. (podmienky podania opravného prostriedku), a preto nie je možné vychádzať z doslovného výkladu ustanovení zákona.

43. V prípadoch posudzovania nároku na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením (ako špecifického prípadu zodpovednosti štátu), zohľadniac zmysel a účel , ktorým je ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle SR, je podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúci iba výsledok trestného konania. Preto nie je relevantná ani skutočnosť, či bol alebo nebol podaný opravný prostriedok. Z hľadiska priznania nároku v takom prípade nie je rozhodujúcim to, či poškodená osoba využila alebo nevyužila opravné prostriedky, ale rozhodujúcou skutočnosťou je výsledný efekt, teda to, že nakoniec jeho konanie bolo posúdené ako také, ktoré nenapĺňa znaky trestného činu (resp. k tvrdenému konaniu vôbec nedošlo). Pokiaľ v konečnom dôsledku poškodená osoba nebola uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu, objektívna zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie je daná. Štát sa jej nemôže zbaviť, a to aj napriek tomu, že orgány činné v trestnom konaní v ničom neporušili zákon, či úradný postup, pretože zodpovednosť štátu v danom prípade nie je založená na subjektívnej vine toho - ktorého článku trestného konania. Podobný názor zaujal Krajský súd v Košiciach v konaní sp.zn. .

44. Podporne odvolací súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 3.8.2011, v ktorom podstatou ústavnej sťažnosti bol názor sťažovateľov proti ústavnosti právneho názoru všeobecných súdov, podľa ktorého platilo, že ak nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa obvinenému, ktorý bol v trestnej veci oslobodený spod obžaloby, alebo proti ktorému bolo konanie zastavené, prináleží nárok na náhradu škody len vtedy, pokiaľ proti uzneseniu o začatí trestného stíhania podal sťažnosť. Ústavný súd dospel k záveru, že nepodanie jej sťažnosti proti uzneseniu o začatí trestného stíhania, nemožno považovať za konanie, ktorým sa sťažovateľ dobrovoľne zbavil svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, a to aj s poukazom na tú skutočnosť, že aj keď je možné, aby sa účastník vzdal výslovne alebo mlčky niektorého z ústavne zakotvených základných práv, avšak takéto zdanie sa môže byť účinné iba v tom prípade, ak je jednoznačné, dobrovoľné a splňuje štandard vedomého a rozumného vzdania sa práva. Predtým ako z chovania účastníka môže byť vyvodený záver, že sa takéhoto práva vzdal, musí byť jasné (zrejmé), že mohol rozumne predvídať aké dôsledky jeho konanie môže mať (rozsudok Európskeho súdu z 24.9.2009 vo veci Vyschalnikov proti Rusku). Ústavný súd zároveň pripomenul, že pravidlo vyčerpania procesných opravných prostriedkov vyžaduje, aby sťažovateľ riadne využil tie prostriedky nápravy, ktoré sú dostupné a dostatočné k dosiahnutiu nápravy tvrdených porušení, pričom sťažovateľ nie je povinný využiť opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne (rozsudok Európskeho súdu z 8.4.2004 vo veci ASSANIDZE proti Gruzínsku). Ústavný súd ČR zdôraznil, že nezákonnosť trestného stíhania je spravidla konštatovaná až jeho právoplatným zastavením alebo oslobodením spod obžaloby, k čomu dochádza spravidla po rade procesných úkonov, vrátane dokazovania, preto nie je možné od sťažovateľa rozumne požadovať, aby namietal nedôvodnosť a v dôsledku toho i nezákonnosť trestného stíhania už na jeho začiatku. V tejto súvislosti (rovnako ako aj v Náleze sp. zn. ) ústavný súd poukázal na to, že v prípade, keď prokurátor podal obžalobu, dal tým najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti a zákonnosti začatého trestného stíhania, preto je možné vychádza z predpokladu, že sťažovateľova sťažnosť by nebola úspešná (aj keby ju podal). Uzavrel, že striktná požiadavka na vyčerpaní tohto opravného prostriedku je prepiatym formalizmom, zakladajúcim porušenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci.

45. Odvolací súd dopĺňa, že aj v prípade, ak by nerealizoval vyššie uvedený extenzívny výklad vo vzťahu k podmienke využitia opravného prostriedku, t.j. ak by mal za to, že aj v prípadoch posudzovaných podľa výsledku trestného konania je potrebné splnenie požiadavky využitia opravného prostriedku (ako nevyhnutného predpokladu pre uplatnenie náhrady škody), všetky vyššie uvedené úvahy by bolo jednoznačne potrebné považovať za dôvody osvedčujúce, že sa jedná o prípad hodný osobitného

zreteľa, kedy sa splnenie tejto podmienky (podanie opravného prostriedku podľa osobitných predpisov) nevyžaduje ( veta druhá ).

46. S poukazom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní preukázal splnenie všetkých podmienok požadovaných pre úspešnosť žaloby o náhradu škody (t.j. splnenie všetkých podmienok na uplatnenie náhrady škody).

47. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj posúdením výšky uplatnenej škody z hľadiska preukázania jednotlivých úkonov zastúpenia, ich účelnosti a správnosti vyúčtovania trov. Svoje závery náležite odôvodnil a vysvetlil dôvody, pre ktoré trovy za niektoré úkony nepriznal, resp. nepriznal ich v celom rozsahu. Žalovaná odvolaním výšku priznanej náhrady škody odvolaním nespochybnila.

48. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

49. V odvolaní žalovaná nezdôvodnila prípadnú nesprávnosť výroku III. o trovách konania (okrem dôvodov vzťahujúcim sa na výrok I.), ktorý výrok odvolací súd považuje za vecne správny, a preto ho podľa ust. potvrdil.

50. O odmietnutí odvolania proti výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku IV. o nepriznaní náhrady trov konania Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvu spravodlivosti SR rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s ust. .

51. Odvolanie však môže podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

52. Vo vzťahu k výroku II. takouto stranou nie je žalovaná, pretože zamietavým výrokom rozhodnutia sa rozhodlo v jej prospech. Výrokom IV. sa nerozhodlo o právach alebo povinnostiach žalovanej, ktorá preto nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti tomuto výroku rozsudku.

53. Z uvedených dôvodov odvolací súd jej odvolanie proti výrokom II. a IV. odmietol a tieto výroky neboli predmetom odvolacieho prieskumu.

54. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. a , . Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok patrí úspešnému žalobcovi, a to v plnom rozsahu.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).