Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/162/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcov: 1. B. G., rod. W. W., nar. XX.X.XXXX, Z., T. XX U.. XX, Maďarská republika, občianka MR, zastúpená advokátkou: JUDr. Jolana Černá, so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 1203 a 2. W. V., nar. XX.XX.XXXX, adresa XXXX Z., A. u. XB, Maďarská republika, občan MR, zastúpený splnomocnencom: G. B., bytom ako žalobkyňa 1., proti žalovanej: Slovenská republika, v zastúpení: 1. Slovenský pozemkový fond, so sídlom Bratislava, Búdkova cesta 36, IČO: 17 335 345, 2. Lesy SR, š. p., Banská Bystrica, Nám. SNP 8, IČO: 36 038 351 a 3. Obvodný úrad v Trnave, so sídlom Trnava, Kollárova 8, IČO: 00 151 866, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcov 1. a 2. proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -182 zo dňa 10.10.2016, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1. a 2. v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. nepriznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení , (ďalej len „"), o nájme poľnohospodárskych a lesných nehnuteľností a o nájme poľnohospodárskeho podniku , ako aj ust. a , a o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam a vecne tým, že žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva vydržaním k nehnuteľnostiam, evidovaným na žalovaného v správe jeho zástupcov, v kat. úz. V., pozemky registra „E" na LV č. XXXX a LV č. XXXX, ktoré boli pôvodne evidované na ich právnu predchodkyňu v podiele 1/6, a to v pozemnoknižnej vložke č. 71 a v pozemnoknižnej vložke č. 342.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že podľa pozemnoknižnej vložky č. 71 a pozemnoknižnej vložky č. 342 pre kat. úz. V. sa právna predchodkyňa žalobcov stala v podiele 1/6 spoluvlastníčkou uvedených nehnuteľností titulom dedenia s poukazom na právoplatné uznesenie Štátneho notárstva v Dunajskej Strede zo dňa 22.10.1956 č. D 245/56, vklady boli vykonané dňa 20.10.1959 pod Čd. 1014. Obe vložky boli uzavreté zápisom o zmene pod č. NŠN 83/68 zo dňa 5.6.1968. Rozhodnutím Okresného národného výboru, odbor finančný, Dunajská Streda č. Fin. 4/229/1968- Vi zo dňa 30.5.1968 bolo ustálené, že majetok právnej predchodkyne žalobcov, ktorá vlastnila na území ČSSR nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. V. zapísané vo vložke č. 71 a vložke č. 342 v

podiele 1/6 má charakter súkromného vlastníctva a nie je voľný v zmysle čl. 5 ods. 3 československo- maďarského protokolu zo dňa 3.2.1964, a preto sa stal vlastníctvom československého štátu v zmysle ustanovenia čl. 5 ods. 3 protokolu. Súčasne sa predmetný majetok prevádza do správy ONV v Dunajskej Strede v trvalom užívaní JRD Jahodná. Rozhodnutie obsahuje aj návrh vkladu vlastníckeho práva československého štátu. Podľa prílohy k rozhodnutiu - záznamu o previerke nehnuteľného majetku maďarských štátnych príslušníkov podľa stavu k 3.2.1964 sporné nehnuteľnosti užívalo JRD Jahodná od roku 1952. Správa katastra Dunajská Streda v konaní č. X 49/2013 vydala dňa 10.9.2013 rozhodnutie s poukazom na o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, podľa ktorého správny orgán rozhodol o zrušení zápisu vlastníčky W. W. so spoluvlastníckym podielom 1/6 na LV č. XXXX a LV č. XXXX pre kat. úz. V. s titulom nadobudnutia Z 5860/98 zápis vlastníctva pkn. vložky č. 71 a pkn. vl. č. 342 a o zápise vlastníka - Slovenskej republiky titulom nadobudnutia „Rozhodnutie Fin. č. z. 27/68". Podľa odôvodnenia rozhodnutia bolo pri zostavovaní registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) zistené, že vlastníctvo právnej predchodkyne žalobcov je vedené na listoch vlastníctva č. XXXX a č. XXXX neoprávnene. Predmetné parcely boli pôvodne vedené v pozemnoknižných vložkách č. 71 a č. 342 od októbra 1959 vo vlastníctve právnej predchodkyne v spoluvlastníckom podiele 1/6. V roku 1968 bolo podané na zápis rozhodnutie č. Fin. 4/229/1968-Vi zo dňa 30.05.1968 Okresného národného výboru Dunajská Streda - odbor finančný pod č. z. 27/68, v zmysle ktorého sporné pozemky vlastnila právna predchodkyňa žalobcov, tento majetok má charakter súkromného vlastníctva a nie je voľný v zmysle čl. 5 ods. 3 československo-maďarského protokolu zo dňa 3.2.1964, z ktorého dôvodu sa uvedený majetok stal vlastníctvom československého štátu v zmysle ustanovenia čl. 5 ods. 3 protokolu a uvedený majetok sa previedol do správy ONV v Dunajskej Strede v trvalom užívaní JRD Jahodná. Napriek uvedeným skutočnostiam v roku 1998 bola do operátu katastra nehnuteľností prevedená žiadosť právnej predchodkyne žalobcov, ktorou žiadala o zápis svojho spoluvlastníckeho podielu na listy vlastníctva. Uvedené parcely registra „E" už nemohli byť zapísané v prospech W. V. v podiele 1/6, nakoľko vtedy už boli vo vlastníctve štátu. V predmetnom správnom konaní bola právna predchodkyňa upovedomená o rozhodnutí verejnou vyhláškou a zastúpená opatrovníkom, ktorý rozhodnutie prevzal dňa 10.9.2013. Podľa predložených výpisov z listov vlastníctva č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX a č. XXXX pre kat. úz. V. je spoluvlastníkom na nich vedených pozemkoch - parciel registra „E" v podiele 1/6 Slovenská republika podľa označeného titulu nadobudnutia - Rozhodnutie Fin. 4/229/1968- Vi - č. z. 27/68 a X 49/2013-3-rozhodnutie o oprave chyby v katastrálnom operáte - č. z. 268/13. Nájomnou zmluvou č. 303/10 bez uvedenia dátumu s uvedením doby nájomného pomeru od 1.10.1998 do 1.10.2008 právna predchodkyňa žalobcov ako prenajímateľ Poľnohospodárskemu družstvu Jahodná ako nájomcovi poskytla s poukazom na a nasl. na dočasné užívanie poľnohospodárske pozemky za účelom poľnohospodárskej výroby, pozemky boli špecifikované v prílohe k nájomnej zmluve výpisom ocenenia pôdy v užívaní družstva zo dňa 29.12.1998. Za nájomcu označeného pečiatkou, podpísala zmluvu len jedna osoba, v záhlaví je nájomca označený v zastúpení predsedom predstavenstva Ing. J. Z. a členom predstavenstva bez označenia konkrétnej osoby. Z pripojeného listu vlastníctva č. XXXX vyhotoveného dňa 30.11.2010 vyplýva vlastníctvo právnej predchodkyne žalobcov v 1/6 titulom nadobudnutia Z 5860/98 zápis vlastníctva pozemnoknižnej vložky č. 71. Listom zo dňa 30.12.1998 družstvo v Jahodnej oznámilo právnej predchodkyni žalobcov schválenie vyplatenia nájomného po doložení (preukázaní) vlastníctva. Ďalej uviedlo, že v prílohe zasiela na podpis nájomnú zmluvu s tým, že nájomné bude platiť v súlade so zákonom na základe uzavretej zmluvy. Z výpovede svedkyne E. W., ktorá v rokoch 1994 až 2000 pracovala v družstve v Jahodnej ako referent pôdy vyplynulo, že vo všeobecnosti mali znenie nájomnej zmluvy uložené v počítačovom programe, vždy ju podľa potreby vytlačili a zainteresovaná osoba bola potom prizvaná na podpis, kedy jej bolo vysvetlené znenie zmluvy. Na zmluve uzavretej s právnou predchodkyňou žalobcov je jeden podpis, podpísaná je ekonómka, ktorá bola členom predstavenstva. Proces uzavretia zmluvy bol taký, že družstvo pripravilo zmluvu, poslalo ju na oboznámenie druhej strane a následne bola druhá strana prizvaná na podpis zmluvy. Svedkyňa sa pamätala konkrétne aj na právnu predchodkyňu žalobcov, ktorá prišla na družstvo osobne (bez výzvy) odovzdať všetky potrebné dokumenty, bolo jej povedané, čo zmluva obsahuje. Súhlasila s obsahom zmluvy, ako jej bola predložená. Z výpisu z obchodného registra Poľnohospodárskeho družstva Jahodná vyplýva, že za družstvo v prípade písomného právneho úkonu je potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva. Protokolom zo dňa 3. februára 1964 boli medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Maďarskej ľudovej republiky upravené niektoré majetkovoprávne otázky týkajúce sa nehnuteľného majetku. Protokol okrem iného ustanovuje, čo je považované za voľný osobný nehnuteľný majetok maďarských občanov bývajúcich v Maďarskej ľudovej republike a ležiaci na území v ČSSR - majetok, ktorý fyzická osoba bývajúca na území ČSSR ku dňu

podpisu protokolu na účet maďarského občana (vlastníka) spravuje alebo užíva (článok 2 protokolu). V zmysle článku 3 sa československá vláda zaviazala zaplatiť maďarskej vláde za nehnuteľný majetok maďarských občanov bývajúcich na území Maďarskej ľudovej republiky, ktorý ku dňu podpisu protokolu nie je voľný, sumu 20.000.000,- Kčs s tým, že zaplatením predmetnej čiastky budú vyporiadané všetky nároky maďarských občanov a taký majetok je československým vlastníctvom. Podľa oddielu III článku 5 bodu 3 protokolu sa nehnuteľný majetok, ktorý nie je voľný, považuje za vlastníctvo zmluvnej strany, na ktorej území majetok leží. To platí aj o majetku, ktorý spravuje alebo úplne či prevažne užíva socialistická organizácia štátu, na ktorého území majetok leží. Z listu Ministerstva financií SR zo dňa 29.5.2014 adresovaného Slovenskému pozemkovému fondu vyplýva, že usporiadanie dotknutého majetku (tzv. nie voľného nehnuteľného majetku podľa protokolu) do vlastníctva štátu, po prešetrení právneho stavu nehnuteľností, vykonával finančný odbor Okresného národného výboru, ktorý vydal rozhodnutie o tom, že tento majetok sa stal vlastníctvom československého štátu. Rozhodnutia finančných odborov ONV neboli doručované dotknutým osobám, dotknutý majetok maďarských občanov prešiel do vlastníctva štátu na základe ustanovení protokolu a rozhodnutia ONV iba deklarovali prechod majetku do vlastníctva štátu a boli potrebné, napr. na účely zápisu do evidencie nehnuteľností a pre potreby nakladania s týmto majetkom. Žalobkyňa 1. v konaní trvala na svojom nároku s poukazom predovšetkým na to, že vydržaním od roku 1998 nadobudli žalobcovia nehnuteľnosti do svojho vlastníctva v dôsledku nerušenej držby, vtedy právna predchodkyňa žalobcov nájomnou zmluvou odovzdala nehnuteľnosti do užívania Poľnohospodárskemu družstvu Jahodná, táto zmluva nebola vypovedaná a po uplynutí nájomnej doby sa nájom zo zákona predĺžil a s poukazom na to, že orgán štátu - správa katastra v roku 1998 bez akejkoľvek pripomienky zapísal sporné nehnuteľnosti z pozemnoknižných vložiek č. 71 a č. 342 na listy vlastníctva.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že základným predpokladom vydržania je existencia titulu prechodu vlastníckeho práva, ktorý možno definovať ako existenciu relevantného právneho úkonu, ktorého obsahom mal byť prevod vlastníckeho práva, ku ktorému prevodu však z iných dôvodov nedošlo, hoci za splnenia podmienok daných zákonom v čase vzniku daného titulu účinným, aby k prevodu vlastníckeho práva inak došlo. Absencia uvedeného titulu spôsobuje nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko je jeho základným predpokladom. S preukázaním titulu vzniku držby priamo súvisí aj preukázanie dobromyseľnosti držby ako ďalšieho predpokladu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, žalobcovia tento predpoklad však jednoznačne nepreukázali, keď za začiatok (dobromyseľnej a nerušenej) držby označili moment uzavretia nájomnej zmluvy po predložení listu vlastníctva, na ktorom bola ako vlastníčka sporných nehnuteľností označená právna predchodkyňa žalobcov. V danom prípade sporné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu Protokolom zo dňa 3.2.1964, ktorú skutočnosť deklarovalo Rozhodnutie finančného odboru ONV zo dňa 30.5.1968. Právna predchodkyňa žalobcov sa nemohla stať opätovne vlastníkom sporných nehnuteľností len na základe prepísania nehnuteľností z pozemnoknižnej vložky na list vlastníctva, čo bolo vykonané záznamom („Z"), ktorý nemá právotvorný účinok. Rovnako tak nemohol spôsobiť ani začatie plynutia vydržacej lehoty, nakoľko tu nebol preukázaný titul, z ktorého mohla právna predchodkyňa vyvodiť záver, že nehnuteľnosti jej patria. V žiadnom prípade potom nie je možné následne vyvodiť začiatok plynutia vydržacej lehoty ani podpísaním nájomnej zmluvy, navyše neplatnej pre nedostatok podpisov na strane nájomcu. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa (ďalej len „") a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.

6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolanie žalobkyňa 1., pričom dôvodila, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam pokiaľ uzavrel, že žalobcovia nepreukázali titul vzniku vlastníckeho práva ani dobromyseľnosť. Právna predchodkyňa žalobcov neodvodzovala svoje vlastnícke právo len zo zápisu vlastníctva na LV v roku 1998, pretože ona bola od roku 1959 presvedčená o tom, že na základe dedičského rozhodnutia je vlastníkom podielu z nehnuteľností, tvoriacich predmet sporu, ktoré sú v užívaní JRD a nikdy nemala dôvod, aby o tomto svojom presvedčení zapochybovala. Svoje bydlisko mala na území terajšieho Maďarska, ale sa tam nevysťahovala, nebola presídlená, nebola účastníčkou výmeny obyvateľstva, ale v čase, keď časť územia dnešného Slovenska patrilo k Maďarsku (v r. 1939) sa tam usadili z dôvodu pracovných možností manžela. V tom čase právna predchodkyňa žalobcov nebola

vlastníčkou pôdy, preto ani po II. sv. vojne nemala prečo sledovať dianie okolo vlastníctva pôdy. Právna predchodkyňa svoje vlastníctvo neopustila v čase, keď si zvolila za svoje bydlisko Z., nakoľko v tom čase nebola vlastníčkou žiadnych nehnuteľností, preto nemala ani dôvod, aby správou a užívaním svojich nehnuteľností niekoho poverila. Vlastníctvo k podielu z nehnuteľností nadobudla dedením v r. 1959, kedy už všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti užívali družstvá, ktorý fakt brala na vedomie. Čo sa týka rozhodnutia ONV Dunajská Streda z r. 1968, jeho vydaniu predchádzali dohody a protokoly medzi ČSR a Maďarskom, ako je dohoda o výmene obyvateľstva a zostatkové otázky súvisiace najmä s nehnuteľným majetkom týchto osôb sa riešili v nasledujúcich rokoch ďalšími dohodami, medzi inými Protokolom z 3.2.1964, na základe ktorého Československo zaplatilo Maďarsku 20 mil. Kčs na usporiadanie nárokov. Samotný protokol v r. 1964 by sa ani nemal vzťahovať na právnu predchodkyňu žalobcov, keď riešil otázky osôb presídlených v rámci výmeny obyvateľstva, avšak proti rozhodnutiu ONV č. Fin. 4/229/1968- Vi z r. 1968 nemala možnosť nijakým spôsobom protestovať, pretože tieto rozhodnutia sa dotknutým osobám ani nedoručovali. Z tohto dôvodu právna predchodkyňa žalobcov o tom, že takéto rozhodnutie bolo vydané a na základe toho jej vlastníctvo malo prejsť na štát, sa ani nedozvedela, teda nebola vo svojom presvedčení, že je vlastníčkou vyrušená. Za svoje vlastníctvo nikdy ani žiadnu náhradu nedostala. Právna predchodkyňa v r. 1998, zrejme za účelom uzavretia písomnej nájomnej zmluvy s PD požiadala o prepísanie svojho vlastníctva z pozemkovej knihy do listu vlastníctva. Orgán štátu oprávnený viesť evidenciu nehnuteľností jej vlastníctvo prepísal na listy vlastníctva bez akýchkoľvek pripomienok, a to napriek tomu, že na pozemnoknižných vložkách č. 71 a č. 342 bola poznámka o zápise o zmene č. NŠN 83/68. Keby sa táto poznámka vzťahovala na rozhodnutie ONV o prechode vlastníctva na štát, prepis na LV by nebol vykonaný. Pokiaľ súd konštatoval, že pozemnoknižné vložky č. 71 a č. 342 boli uzavreté zápisom o zmene pod č. NŠN 83/1968, to nezodpovedá pravde, nakoľko v r. 1998 sú poznamenané ďalšie dve zmeny pod č. 177/98 a 178/98 (práve k vlastníctvu právnej predchodkyne žalobcov) a až po týchto zmenách bola vložka uzavretá. Podľa rozhodnutia Správy katastra Dunajská Streda č. X 49/2013 z 10.9.2013, ktorým bolo zrušené vlastníctvo právnej predchodkyne žalobcov, je uvedené pri rozhodnutí ONV Dun. Streda č. Fin. 4/229/1968-Vi číslo zápisu 27/68 a nie 83/68. Keďže vlastníctvo právnej predchodkyne na základe jej žiadosti bolo prepísané na LV, jej presvedčenie, že je vlastníkom zdedených podielov z pozemkov, nebolo vyvrátené. Začiatok plynutia lehoty na vydržanie od roku 1998 bolo uvádzané z dôvodu, že od tohto obdobia bola právna predchodkyňa žalobcov dokázateľne dobromyseľná v tom, že jej podiely, dedené v r. 1959 vlastnícky patria. Od roku 1959 sa považovala za vlastníčku, avšak od zápisu jej vlastníctva z pozemkovej knihy na LV a následne uzavretej nájomnej zmluvy bola vzhľadom na všetky okolnosti jednoznačne a dokázateľne dobromyseľná, že je vlastníkom. Čo sa týka samotnej nájomnej zmluvy, ktorá je podľa súdu neplatná, táto bola uvádzaná ako dôkaz dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalobcov v tom, že jej podiely z nehnuteľností vlastnícky patria. Žalobkyňa nepovažuje za právne odôvodniteľný zápis vlastníctva štátu na LV rozhodnutím Správy katastra Dunajská Streda č. X 49/2013 s časovým odstupom 45 rokov, a to aj vzhľadom na spoločenské zmeny, ktoré nastali počas tohto obdobia (napr. zánik socialistického vlastníctva, nadradeného vlastníctvu iných subjektov), ako aj vzhľadom na to, že nezapísaním vlastníctva štátu na listy vlastníctva právnej predchodkyni boli znemožnené aj prípadné kroky na základe predpisov o náprave krívd spôsobených počas obdobia socializmu. Žalobkyňa 1. preto navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že žalobcovia získali vlastníctvo vydržaním k podielom nehnuteľností tvoriacich predmet sporu.

7. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolanie aj žalobca 2., pričom dôvodil, že čo sa týka domnienky vlastníctva, právna predchodkyňa žalobcov od roku 1959 nepretržite až do svojej smrti žila v domnení, že na území Slovenska má svoje vlastníctvo k pôde, ktorú užíva miestne družstvo. V súvislosti s jej vlastníctvom k pôde jej nikdy žiaden doklad nebol doručený, preto v tomto presvedčení nebola nikdy nikým vyrušená. Nakoľko nebola účastníkom ani vysídlenia, ani výmeny obyvateľstva a svoje vlastníctvo získala až v r. 1959, teda 20 rokov po tom, čo sa usídlila v Z., nemala dôvod sa zaoberať tým, že by sa jej mohli dotýkať rôzne povojnové medzištátne dohody. V čase, keď sa právna predchodkyňa žalobcov usídlila v Z., časť dnešného Slovenska patrila k Maďarsku, teda ona sa nepresťahovala do iného štátu. To, že následne jej bydlisko a rodisko sa dostalo do dvoch rôznych štátov, bolo následkom medzištátnej dohody a stalo sa nezávisle od jej vôle a názoru. Nakoľko právnej predchodkyni nikdy žiaden doklad v súvislosti s jej vlastníctvom od času, kedy ho získala dedením doručený nebol, nie je logické o nej predpokladať, že vznik svojho vlastníctva odvodzuje od zápisu na list vlastníctva. Tento zápis ju len potvrdil vo viere, že má vlastníctvo k nehnuteľnostiam, tvoriacim predmet sporu a dokazuje jej dobromyseľnosť. Rovnako dôkazom jej dobromyseľnosti je nájomná zmluva uzavretá s miestnym družstvom na dobu 10

rokov. Nájomnú zmluvu uzatvoril užívateľ len s vlastníkom a nakoľko právna predchodkyňa predložila list vlastníctva vystavený na to oprávneným orgánom, o jej vlastníctve nepochybovala ani ona, ani nikto iný. V súvislosti s konštatovaním súdu, že nájomná zmluva bola neplatná, lebo zo strany družstva ju podpísal len jeden člen predstavenstva, je podstatné, že právna predchodkyňa žalobcov nemala právnické vzdelanie a nakoľko sa na zmluve nachádza aj pečiatka družstva, nemala dôvod pochybovať o platnosti zmluvy. Inak táto zmluva, bez ohľadu na to, či je platná alebo nie, bola určená na preukázanie dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalobcov. Ani jeden zástupca slovenského štátu neuviedol konkrétny dôkaz, že právna predchodkyňa žalobcov vedela, že jej podiel prešiel na Československú republiku, mali len hmlisté odkazy, že berúc ohľad na všetky okolnosti, to mohla vedieť a mala by to vedieť. Na druhej strane sami predložili dôkaz o tom, že rozhodnutia okresných úradov o tom, že vlastníctvo majiteľov pôdy žijúcich na území Maďarska prešlo na štát, dotknutému vlastníkovi doručované neboli - list MF SR zo dňa 29.5.2014. Zástupcovia československého a neskôr slovenského štátu boli skoro 50 rokov podinformovaní v súvislosti s vlastníctvom štátu (napr. prepis vlastníctva právnej predchodkyne žalobcov z pozemkovej knihy na list vlastníctva), čo nemá žiadny právny následok, hoci počas tohto obdobia sa stali významné spoločenské zmeny. Právnej predchodkyni žalobcov, ktorá o tom žiadne oznámenie nedostala, sa zase vytýka, že mohla a mala vedieť o zmene vlastníctva. Súd teda vyvodil z predložených dôkazov nesprávne závery, preto žalobca 2. navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v zmysle žalobného návrhu žalobcov tak, že žalobcovia (započítajúc užívanie ich právneho predchodcu) dobromyseľným užívaním trvajúcim najmenej 10 rokov získali vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet sporu.

8. Žalovaná odvolanie nepodala. V zastúpení zástupcu 2. Lesy Slovenskej republiky š. p., podala k odvolaniu žalobkyne 1. písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že rozsudok súdu považuje za správny a vychádzajúci zo správne zisteného skutkového stavu, na ktorý boli správne aplikované príslušné právne normy. Žalobkyňa 1. v odvolaní opätovne poukazuje na tie isté skutočnosti a právne normy. Skutkový stav však nenapĺňa zákonné požiadavky pre vznik vlastníckeho práva vydržaním, najmä z pohľadu dobromyseľnosti žalobcov. Žalobkyňa ako novú skutočnosť uvádza, že nezapísaním vlastníctva štátu na listy vlastníctva právnej predchodkyni boli znemožnené aj prípadné kroky na základe predpisov o náprave krívd spôsobených počas obdobia socializmu. Avšak reštitučné predpisy na uplatnenie nároku na navrátenie majetku požadujú ako jednu z podmienok štátne občianstvo SR a trvalý pobyt, čo žalobcovia nespĺňajú. Preto žalovaná navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

9. Žalovaná podala tiež vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne 1. v zastúpení zástupcu 1., Slovenský pozemkový fond, pričom uviedla, že výrok napadnutého rozsudku považuje za vecne správny a nestotožňuje sa s právnou argumentáciou žalobkyne 1. V predmetnom konaní nebolo preukázané splnenie zákonom stanovených podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním žalobcami (po započítaní vydržacej doby ich právnej predchodkyne), a to najmä pokiaľ ide o právny titul vstupu do oprávnenej držby (t. j. držby, v prípade ktorej je držiteľ veci s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí), ako aj nerušeného trvania podmienok vydržania počas celej vydržacej doby, a to tak pokiaľ ide o vydržanie právnou predchodkyňou žalobcov, ako aj samotnými žalobcami (po započítaní vydržacej doby ich právnej predchodkyne). Právna predchodkyňa žalobcov a ani žalobcovia nemohli byť s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im sporné nehnuteľnosti patria. Podľa tvrdenia žalobkyne 1. bola právna predchodkyňa žalobcov od roku 1959 presvedčená o tom, že na základe dedičského rozhodnutia je vlastníkom podielu z nehnuteľností, tvoriacich predmet sporu, ktoré sú v užívaní JRD a nikdy nemala dôvod, aby o tomto svojom presvedčení zapochybovala. Uvedené tvrdenie však nezodpovedá skutočnosti. Právna predchodkyňa žalobcov nadobudla nehnuteľnosti nachádzajúce sa na území vtedajšieho Československa dedením v roku 1959. Dňa 3.2.1964 bol prijatý Protokol medzi vládou Československé socialistické republiky a vládou Maďarské lidové republiky o úpravě některých majetkoprávních otázek týkajúcích sa nemovitého majetku (ďalej „protokol"), v zmysle ktorého nehnuteľný majetok, ktorý nie je ku dňu podpisu tohto protokolu spravovaný v prospech maďarského občana, nie je voľný a považuje sa za vlastníctvo ČSSR. Usporiadanie dotknutého majetku do vlastníctva štátu po prešetrení právneho stavu nehnuteľností vykonával finančný odbor ONV, ktorý ustaľoval prechod do vlastníctva štátu podľa citovaného protokolu, rozhodnutia neboli doručované dotknutým osobám. Dotknutý majetok maďarských občanov prešiel do vlastníctva štátu na základe ustanovení cit. protokolu. Rozhodnutia ONV iba deklarovali prechod majetku do vlastníctva štátu a boli potrebné napr. na účely zápisu do evidencie nehnuteľností a pre potreby nakladania s týmto majetkom. Uvedený protokol nadväzoval okrem iného na Mierovú zmluvu s Maďarskom vyhlásenú v Z. z. pod č. 192/1947 Sb., ktorá v čl. 29 uvádza: „Každá z Mocností spojených a sdružených bude

mať právo zhabať, podržať, likvidovať alebo inak naložiť s celým majetkom, právami a záujmami, ktoré v deň, keď táto smluva nadobudne účinnosť, budú na jej území a budú majetkom Maďarska alebo maďarských príslušníkov a použiť tohto majetku alebo výťažku z neho na ciele, ktoré bude považovať za potrebné, v medziach svojich nárokov a nárokov svojich príslušníkov proti Maďarsku alebo maďarským príslušníkom včetne pohľadávok, vyjmúc však nárokov celkom uspokojených podľa iných článkov smluvy. Všetok maďarský majetok alebo výťažok z neho, pokiaľ presahuje čiastku týchto nárokov, sa vráti." V zmysle preambuly cit. zmluvy patrí k Mocnostiam spojeným a združeným aj Československo, ktoré teda malo právo zhabať, podržať, likvidovať alebo inak naložiť s celým majetkom, právami a záujmami, ktoré v deň, keď táto zmluva nadobudla účinnosť, t. j. 14.10.1947 budú na jej území a budú majetkom Maďarska alebo maďarských príslušníkov a použiť tento majetok alebo výťažok z neho na ciele, ktoré bude považovať za potrebné v medziach svojich nárokov a nárokov svojich príslušníkov proti Maďarsku alebo maďarským príslušníkom. Teda Československu vzniklo právo nadobudnúť nehnuteľnosti vo vlastníctve maďarského štátneho príslušníka, nachádzajúce sa na území Československa. Základ pre prechod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na štát vyplýva jednak z ustanovení mierovej zmluvy s Maďarskom a jednak z Protokolu. Deklarovanie prechodu vlastníckeho práva bolo vykonané rozhodnutím ONV finančný odbor. Uvedené skutočnosti boli známe, resp. mohli a mali byť známe, pri zachovaní bežnej opatrnosti právnej predchodkyni žalobcov, ako aj žalobcom. Nešlo totiž o individuálny postup, ale o všeobecný a celoplošný postup aplikovaný na základe mierovej zmluvy s Maďarskom a protokolu na majetok všetkých maďarských štátnych príslušníkov nachádzajúci sa na území Československa. Tvrdenia žalobkyne 1. o tom, že právna predchodkyňa žalobcov po II. svetovej vojne nemala prečo sledovať dianie okolo vlastníctva pôdy (nakoľko sporné nehnuteľnosti nadobudla dedením až v roku 1959), ale že po zdedení sporných nehnuteľností si bola vedomá skutočnosti, že všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti užívali družstvá, ktorý fakt brala na vedomie, sú účelové. Rovnako, ako mala právna predchodkyňa žalobcov vedomosť o tom, že všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti užívali družstvá, mohla a pri zachovaní bežnej opatrnosti aj mala mať vedomosť o právnymi predpismi zavedenom postupe naloženia s nehnuteľnosťami maďarských štátnych príslušníkov, nachádzajúcimi sa na území Československa. Išlo o hromadne a celoplošne uplatňované postupy, vychádzajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov, o ktorých právna predchodkyňa žalobkyne, pri zachovaní bežnej opatrnosti mohla mať vedomosť. Tvrdená dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcov o tom, že už od roku 1959 bola vlastníčkou sporných spoluvlastníckych podielov nebola v konaní preukázaná. Ak by aj existovala, tak mohla trvať len do prijatia cit. protokolu a teda počnúc dňom 3.2.1964 došlo k narušeniu dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalobcov. Žalovaný zároveň odmieta tvrdenie žalobkyne 1. o tom, že by sa protokol nevzťahoval na právnu predchodkyňu žalobcov z dôvodu, že nebola presídlenou osobou, keď uvedené tvrdenie nemá oporu v ustanoveniach protokolu a ani citovanej mierovej zmluve s Maďarskom. V konaní nebolo preukázané, že by právna predchodkyňa žalobcov od roku 1959 až do zápisu vlastníckeho práva v roku 1998 bola oprávneným držiteľom sporných spoluvlastníckych podielov, a to vzhľadom na to, že tvrdená dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcov bola rušená existenciou a uplatňovaním cit. protokolu a zároveň nebola preukázaná, ale ani tvrdená držba sporných spoluvlastníckych podielov (nakladanie s vecou ako vlastnou) a to nielen kedykoľvek od roku 1959, t. j. odkedy si mala byť právna predchodkyňa žalobcov vedomá svojho vlastníctva, ale ani v čase po zmene spoločenského zriadenia a hospodárskych pomerov a zániku družstevného užívania poľnohospodárskych nehnuteľností. Za predpokladu, že si bola právna predchodkyňa žalobcov vedomá existencie svojho vlastníckeho práva k sporným spoluvlastníckym podielom, mohla bezprostredne po zmene hospodárskych pomerov toto svoje vlastníctvo realizovať, resp. vykonať úkony smerujúce k realizácii tohto svojho vlastníctva. Nebolo pritom preukázané, že by právna predchodkyňa žalobcov po zmene hospodárskych pomerov urobila akékoľvek úkony preukazujúce jej vedomosť o svojom vlastníctve, resp. ktorými by realizovala svoje vlastnícke právo. Práve naopak, právna predchodkyňa žalobcov riešila svoje vlastníctvo až v roku 1998 na podnet PD Jahodná za účelom uzatvorenia nájomnej zmluvy na užívanie sporných spoluvlastníckych podielov. Žalobkyňa 1. tvrdí, že od roku 1959 sa považovala právna predchodkyňa žalobcov za vlastníčku, avšak od zápisu jej vlastníctva z pozemkovej knihy na LV a následne uzavretej nájomnej zmluvy bola vzhľadom na všetky okolnosti jednoznačne a dokázateľne dobromyseľná, že je vlastníkom. Žalovaná odmieta, že by ktorákoľvek z uvedených právnych skutočností, či už zápis vlastníckeho práva z neaktuálnej pozemkovej knihy na list vlastníctva a na jeho podklade uzatvorená nájomná zmluva, boli spôsobilé založiť vstup právnej predchodkyne žalobcov do oprávnenej držby. Podľa tvrdenia žalobcov, vydržacia doba ich právnej predchodkyne začala plynúť okamihom zápisu vlastníckeho práva k sporným spoluvlastníckym podielom na list vlastníctva v jej prospech v roku 1998. K zápisu vlastníckeho práva došlo záznamom, a to mechanickým prepisom neaktuálnych údajov z

pozemkovej knihy. Žalovaná odmieta, že by táto právna skutočnosť, pri zachovaní bežnej opatrnosti, bola spôsobilá založiť vstup do oprávnenej držby. Od účinnosti stredného , teda od 1.1.1951 prestal byť zápis vlastníctva (resp. každého vecného práva) do pozemkovej knihy (vklad) podmienkou jeho prevodu či prechodu. Rovnako prestal platiť princíp konštitutívnosti zápisu do pozemkovej knihy a zápis nadobudol deklaratórnu povahu. Následne, v súvislosti s prechodom kompetencie viesť pozemkové knihy a so zmenou spôsobu evidencie nehnuteľností boli bežnými vady v evidencii nehnuteľností. Takáto vada však nemôže byť právnym titulom vstupu do oprávnenej držby a omyl vychádzajúci z chybného prepisu chybných údajov z PK vložky na list vlastníctva, bez zohľadnenia platnej právnej úpravy o nakladaní s majetkom maďarských štátnych príslušníkov nachádzajúcich sa na území Československa, nemôže byť ospravedlniteľný. K zápisu vlastníckeho práva došlo bez zápisu akýchkoľvek identifikačných údajov o vlastníkovi - právnej predchodkyni žalobcov - bez údajov o dátume narodenia a trvalom bydlisku a teda žalovaná považuje za nepravdepodobné, že v prípade, ak by o zápis vlastníckeho práva požiadala právna predchodkyňa žalobcov, vedomá si existencie svojho práva, neuviedla by žiadne svoje identifikačné údaje. V konaní nielenže nebolo preukázané splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva k sporným spoluvlastníckym podielom právnou predchodkyňou žalobcov, ktorá zomrela v roku 2000, a teda pred uplynutím vydržacej doby, ktorej začatie plynutia určili žalobcovia na okamih zápisu vlastníckeho práva z pozemkovej knihy na list vlastníctva v roku 1998, ale žiadnym spôsobom nebolo preukázané splnenie podmienok vydržania žalobcami, ktorí podľa žaloby nemali doklady o vlastníctve svojej právnej predchodkyne a dostali sa k nim až v roku 2012 a ktorí pravdepodobne až do uvedenej doby ani nemali vedomosť o vlastníctve ich právnej predchodkyne a teda nemohli byť dobromyseľní v tom, že im sporné spoluvlastnícke podiely patria. Taktiež nebola preukázaná držba sporných spoluvlastníckych podielov žalobcami. V predmetnej veci je teda vylúčené, aby žalobcovia splnili podmienky vydržania sporných spoluvlastníckych podielov (hoci aj po započítaní vydržacej doby ich právnej predchodkyne). Žalobcami v tomto súdnom konaní nebolo preukázané splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, ustanovených v v spojení s , keď žalobcovia počas celej zákonom ustanovenej vydržacej doby nemohli mať status oprávneného držiteľa, najmä s ohľadom na skutočnosť, že nemohli byť dobromyseľní v tom, že im sporné spoluvlastnícke podiely patria a súčasne nemohli mať status držiteľa sporných spoluvlastníckych podielov, keď nenakladali s vecou ako s vlastnou. Žalobcami teda nebolo preukázané vydržanie sporných spoluvlastníckych podielov, a to vzhľadom na nepreukázanie splnenia podmienok vydržania sporných spoluvlastníckych podielov, a to vzhľadom na nepreukázanie splnenia podmienok vydržania ustanovených žalobkyňou. Tvrdenia uvádzané žalobcami, ako aj dôkazy predložené žalobcami splnenie uvedených podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním nepreukazujú. Žalovaná preto navrhuje odvolaním napadnutý výrok rozsudku ako vecne správny potvrdiť.

10. Žalobcovia 1. a 2. v písomnom vyjadrení k vyjadreniam žalovanej uviedli, že pokiaľ ide o poznámku, že reštitučné predpisy na uplatnenie nároku na vrátenie majetku boli podmienené štátnym občianstvom SR, tak žalobcovia uvádzajú, že nápravu krívd nebolo možné dosiahnuť len v rámci reštitúcie vrátením majetku, ale napr. bola aj možnosť podania návrhu na súd za účelom vyhlásenia ONV Dun. Streda za neplatné z dôvodu, že sa vzťahovali na majetok, ktorý nebol predmetom medzištátnej dohody. Z čl. 29 ods. 1 Mierovej zmluvy s Maďarskom vyplýva, že sa vzťahoval na majetok, ktorý v deň, keď táto zmluva nadobudla účinnosť, bol na jej území majetkom Maďarska alebo maďarských príslušníkov. To znamená, že táto mierová zmluva sa na vlastníctvo k pozemkom, tvoriacim predmet sporu ani nevzťahovala, pretože v deň nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy, t. j. dňa 14.10.1947 tieto nehnuteľnosti neboli vo vlastníctve Maďarska alebo maďarských príslušníkov. V deň nadobudnutia účinnosti tejto mierovej zmluvy boli nehnuteľnosti v pozemkovej knihe vo vložke č. 342 vedené vo vlastníctve Y. W., ktorý ich nadobudol dedením v r. 1919 a v r. 1929 a podľa zápisu bol obyvateľom obce V., teda nebol maďarským príslušníkom. Preto Československý štát s odvolaním sa na mierovú zmluvu s týmito nehnuteľnosťami nemal právo disponovať. Z tohto dôvodu vzniknú silné pochybnosti o tom, či rozhodnutie ONV Dunajská Streda, ktoré len deklarovalo prechod vlastníctva na štát a od ktorého vlastne žalovaná odvodzuje svoje vlastnícke právo, bolo vôbec vydané v súlade s vtedy platnými predpismi.

11. Žalovaná v zastúpení zástupcom 1., podala k odvolaniu žalobcu 2., písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že predmetné odvolanie vychádza z rovnakých skutkových a právnych tvrdení, ako odvolanie žalobkyne 1., preto vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobkyne 1., sa plnom rozsahu vzťahujú aj na odvolanie žalobcu 2.

12. Ďalej podala žalovaná vyjadrenie k odvolaniu žalobcu 2., prostredníctvom zástupcu 2. Lesy SR š. p., v ktorom uviedla, že žalobca 2., vo svojom odvolaní neuviedol také skutočnosti a právne závery, ktoré by zmenili právny názor žalovanej na predmet sporu. Žalobca 2. v odvolaní opätovne poukazuje na tie isté skutkové okolnosti, ktoré už súd vyhodnotil tak, že nemôžu v zmysle platného práva byť aplikované právne normy upravujúce vznik vlastníckeho práva vydržaním. Pri inštitúte vydržania nie je rozhodujúce, že sa právnej predchodkyni žalobcu 2. bydlisko a rodisko dostalo na územie dvoch rôznych štátov nezávisle od jej vôle a názoru a nie je rozhodujúce, že jej rozhodnutie okresného úradu nebolo doručené, pretože právne významné je to, či boli splnené všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Súd dostatočne určite a jasne odôvodnil, prečo podmienky vydržania splnené neboli. Preto žalovaná zastúpená Lesy SR š. p. navrhuje, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

13. Žalobcovia 1. a 2. podali k vyjadreniu žalovanej písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že sa naďalej pridržiavajú svojich doteraz vyjadrených tvrdení a názorov, nakoľko ani žalovaná vo svojich vyjadreniach neuvádza nové fakty.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolania žalobcov boli podané včas ( ), oprávnenými subjektmi - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti ( a ) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi podaných odvolaní ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolaniam žalobcov nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle a .

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov 1. a 2. bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak ich žalobu v celom rozsahu zamietol, keď dospel k záveru, že k vzniku ich vlastníckeho práva vydržaním nedošlo, pretože nebola preukázaná existencia takého titulu vzniku držby ich právnej predchodkyne, ktorý by zakladal jej dobromyseľnosť.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné:

17. Žalobcovia 1. a 2. sa ako právni nástupcovia W. W., rod. (B.) W., nar. X.X.XXXX domáhali, aby súd určil, že nadobudli vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v kat. úz. V., vedeným na LV č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX a č. XXXX každý v podiele 1/12, pôvodne vedeným v pozemkovoknižných vložkách č. 71 a č. 342, ku ktorým nadobudla ich právna predchodkyňa vlastnícke právo dedením v roku 1959 v podiele 1/6. Dôvodili, že parcely tvoriace predmet sporu, boli v čase vydania rozhodnutia ONV, odbor finančný, Dunajská Streda č. Fin. 4/229/1968-Vi v užívaní JRD Jahodná, vlastníctvo štátu na LV napriek tomu zapísané nebolo. PD Jahodná má podiely právnej predchodkyne žalobcov dodnes v užívaní od r. 1998 na základe nájomnej zmluvy uzavretej s právnou predchodkyňou žalobcov po zápise jej vlastníctva z pozemkovej knihy na LV, čo znamená, že právna predchodkyňa žalobcov s nehnuteľnosťami nakladala ako s vlastnými a v tomto nakladaní ničím rušená nebola. Zápis na LV z pozemkovej knihy bol vykonaný na základe žiadosti právnej predchodkyne žalobcov, pričom Správa katastra Dunajská Streda vykonala tento zápis bez pripomienok, teda právna predchodkyňa bola právom v domnení, že so svojimi nehnuteľnosťami nakladá ako vlastník. Po dni účinnosti t. j. po 24.6.1991 právna predchodkyňa žalobcov nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu užívala a nakladala s nimi po dobu najmenej 10 rokov ako s vlastnými, v tomto smere

bola dobromyseľná a dňom jej smrti nadobudli žalobcovia tieto nehnuteľnosti, ktoré nechali v užívaní PD Jahodná. K dokladom o vlastníctve týchto nehnuteľností právnou predchodkyňou žalobcov, sa žalobcovia, jej deti dostali až po smrti strýka v r. 2012. Kým ale bol pripravený plán na prejednanie dedičstva, boli predmetné nehnuteľnosti na základe rozhodnutia Správy katastra DS č. X 49/2013 prepísané na Slovenskú republiku, pričom ako podklad pre rozhodnutie bolo už uvedené rozhodnutie ONV, odbor finančný Dunajská Streda č. Fin 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968. Podľa žalobcov bol ale takýto postup nesprávny, mali za to, že vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam vydržali, započítajúc si dobu užívania predmetných nehnuteľností svojou právnou predchodkyňou.

18. Vydržanie (akt. ) je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so stavom právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva.

19. V zmysle ustanovení , a a , medzi predpoklady vydržania patrí: a) spôsobilý subjekt, t. j. všetky osoby, ktoré sú spôsobilé nadobúdať vlastnícke právo, nielen fyzické ale aj právnické, b) spôsobilý predmet držby, t. j. veci hnuteľné i nehnuteľné, práva i iné majetkové hodnoty, c) dobrá viera (dobromyseľnosť) držiteľa, d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu (ktorá je pri hnuteľných veciach 3 roky a pri nehnuteľnostiach 10 rokov), e) uplynutie vydržacej doby. V prípade splnenia všetkých týchto predpokladov sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci okamihom, kedy splnil podmienky vydržania.

20. Základnou podmienkou vydržania je oprávnenosť držby ( ). Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti, teda aj okolnosti nadobudnutia držby dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Oprávnenosť držby musí byť daná nielen pri vzniku oprávnenej držby, ale v celom jej priebehu. Oprávnenú držbu nie je možné založiť na nepoctivom uchopení predmetu držby. Ten, kto nie je vlastníkom veci, sa považuje za oprávneného držiteľa vtedy, ak sa jeho držba opiera o dovolený právny titul (iný ako vlastnícky), prípadne aj vtedy, ak v dobrej viere opiera svoju držbu o domnelý právny titul (napr. o neplatnú zmluvu, na základe ktorej nadobudol vec). Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa vždy musí opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo právo nadobudol. Z hľadiska oprávnenosti stačí i len domnelý právny titul, ktorý však nesmie byť v rozpore so zákonom.

21. Otázka existencie dobrej viery sa vždy posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo nepatrí. Ako podmienka vydržania teda nestačí subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo právo mu patrí, teda že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu nezasahuje do jeho práv, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere „s prihliadnutím na všetky okolnosti," t. j. skúma sa, či pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom (spravodlivo) požadovať, držiteľ mal alebo mohol mať pochybnosti o tom, či mu vec alebo právo patrí (rozsudok NS ČR z 28.4.1997, sp. zn. , rozsudok NS ČR z 9.11.2000, sp. zn. ). Dobrá viera musí teda byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Dôkazné bremeno preukázania právneho dôvodu držby potom zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

22. Okolnosti nastúpenia dobromyseľnosti teda vždy súvisia s nejakým omylom, s ktorým je spojené presvedčenie držiteľa, že nadobudol vlastníctvo k veci, alebo mu patrí výkon práva. Takýto omyl môže mať skutkovú alebo právnu povahu. Relevantným pre nastúpenie dobromyseľnosti je však len ospravedlniteľný omyl. Omyl je ospravedlniteľný iba vtedy, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať. Omyl môže byť nielen skutkový (napr. neexistencia nadobúdacej zmluvy, či neplatnosť zmluvy), ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) známu zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samotnej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z jednoznačne formulovaného ustanovenia zákona platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl

ospravedlniť, a to v prípadoch, keď je znenie zákona nejasné a pripúšťa rôzny výklad (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1.3.2011, sp. zn. , tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.9.2010, sp. zn. , rovnako uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

23. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k rovnakému záveru, ako súd prvej inštancie, že žalobcami nebolo preukázané vydržanie predmetných nehnuteľností, a to vzhľadom na to, že nepreukázali oprávnenú a nepretržitú držbu po celú zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Predovšetkým nebola preukázaná dobromyseľnosť ich právnej predchodkyne, že so zreteľom na všetky okolnosti, jej predmetné nehnuteľnosti patria. Podľa skutkového tvrdenia žalobcov, nadobudla právna predchodkyňa žalobcov vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam dedením v roku 1959, kedy už predmetné nehnuteľnosti boli v užívaní JRD Jahodná. Dňa 3.2.1964 však bol uzavretý Protokol medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Maďarskej ľudovej republiky, o úprave niektorých majetkoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku, ktorý v oddiele III. článku 5 bod 3/ ohľadom ostatného (rozumej okrem druhu majetku upraveného v oddieloch I. a II.) majetku maďarských občanov, ležiaceho na území druhej zmluvnej strany upravil, že nehnuteľný majetok, ktorý nie je v zmysle odstavca 2 voľný (t. j. nie je v správe alebo užívaní fyzickej osoby bývajúcej na území štátu, kde majetok leží, ku dňu podpisu Protokolu na účet občana - vlastníka druhej zmluvnej strany), sa považuje za vlastníctvo zmluvnej strany, na ktorej území majetok leží. To isté platí aj o majetku, ktorý spravuje alebo celkom či prevažne užíva socialistická organizácia štátu, na ktorého území majetok leží. Z uvedeného vyplýva, že sa citovaný článok vzťahuje aj na daný prípad, kedy predmetné nehnuteľnosti nachádzajúce sa v tom čase už na území Československej socialistickej republiky, vo vlastníctve právnej predchodkyne žalobcov, maďarskej občianky, bol v užívaní JRD Jahodná. Na základe dohody štátov, ktorá súvisela s povojnovým usporiadaním vzťahov medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou, sa tak vlastníkom predmetných nehnuteľností ku dňu 3.2.1964 stal štát - Československá socialistická republika. Následne vydal Okresný národný výbor, odbor finančný, Dunajská Streda rozhodnutie č. Fin. 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968, ktorým ustálil, že nehnuteľnosti, ktoré vlastnila W. rod. (B.) W. W. - MĽR na území ČSSR, konkrétne orná pôda v kat. úz. V. zapísané vo vl. č. 71 a č. 342 v podiele 1/6-iny, predstavujú majetok, ktorý má charakter súkromného vlastníctva a nie je voľný v zmysle čl. 5 ods. 3 čs.-maďarského protokolu z 3.2.1964, preto sa stal vlastníctvom čs. štátu v zmysle čl. 5 ods. 3 Protokolu. Predmetné rozhodnutie ONV malo pritom iba deklaratórny charakter. Na základe Protokolu zo dňa 3.2.1964 sa teda vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu stala Československá socialistická republika bez ďalšieho, teda na vznik jej vlastníckeho práva nebol potrebný ani zápis do príslušnej pozemkovoknižnej vložky, nakoľko s účinnosťou č. 141/1950 Sb. od 1.1.1951, zanikla platnosť intabulačnej zásady, teda zápis do pozemkovej knihy už nemal konštitutívny, ale iba deklaratórny charakter ( zák. č. 141/1950 Sb.). Od tohto okamihu nemožno mať za to, že právna predchodkyňa žalobcov bola dobromyseľná v tom smere, že jej predmetné nehnuteľnosti naďalej patria, resp. že je ich oprávnenou držiteľkou. Vzhľadom na existenciu príslušnej medzinárodnej dohody, je jej prípadný právny omyl neospravedlniteľný, pretože ide o všeobecne záväzný právny akt, ktorého prípadná neznalosť žalobkyňu nijako neospravedlňuje. Vzhľadom na vtedajšiu politickú situáciu a prijímané medzinárodné dohody, však mohla mať právna predchodkyňa žalobcov pri obvyklej miere opatrnosti vedomosť o tom, že tento jej majetok nadobudol štát.

24. Žalobcovia tiež v spore nepreukázali, že by ich právna predchodkyňa predmetné nehnuteľnosti od roku 1964 až do zápisu jej vlastníckeho práva z PKV na LV v r. XXXX držala, v zmysle s nimi nakladala ako s vlastnými. Neboli predložené žiadne dôkazy, ani tvrdené žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že by sa o predmetné nehnuteľnosti v období rokov 1964 - 1998 zaujímala, spravovala ich, či sama užívala. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že PD Jahodná v období okolo roku 1998 uzatvárala nájomné zmluvy s vlastníkmi pozemkov a vzhľadom na zápis v PKV č. 71 a č. 342, kde ako vlastníčka podielu 1/6 naďalej vystupovala právna predchodkyňa žalobcov, a to napriek Protokolu zo dňa 3.2.1964 a rozhodnutia ONV č. Fin. 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968, v zmysle ktorých sa vlastníkom predmetného spoluvlastníckeho podielu stal štát, bol vykonaný najskôr zápis vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcov z PKV č. 71 a č. 342 na LV č. XXXX a č. XXXX a právna predchodkyňa uzavrela tiež nájomnú zmluvu na užívanie predmetných pozemkov s PD Jahodná. Hoci z celkového dokazovania nie je zrejmé, za akých konkrétnych okolností došlo k uzatvoreniu predmetnej nájomnej zmluvy, teda, či jej uzavretie iniciovala právna predchodkyňa žalobcov, alebo PD Jahodná snažiace sa usporiadať svoje užívacie právo, podstatné v danom prípade je, ako už bolo uvedené vyššie, že právna predchodkyňa žalobcov pri zápise svojho vlastníckeho práva z PKV na LV už so

zreteľom na platnosť medzinárodnej zmluvy z roku 1964 - t. j. Protokolu medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Maďarskej ľudovej republiky o úprave niektorých majetkoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku zo dňa 3.2.1964 už nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej predmetné nehnuteľnosti patria. Ako bolo uvedené vyššie, v zmysle uvádzaných teoretických východísk, nie je pritom rozhodujúce jej subjektívne presvedčenie o tom, že jej predmetné pozemky patria, ale skutočnosť, či s prihliadnutím na všetky okolnosti pri dodržaní bežnej opatrnosti mohla mať pochybnosti o tom, či jej tieto nehnuteľnosti naďalej patria. Takéto jej subjektívne presvedčenie vzhľadom na platnú medzinárodnú zmluvu bolo neopodstatnené. Jej prípadná neznalosť tejto právnej normy nijako neospravedlňuje jej nesprávne presvedčenie. Odvolací súd má teda jednoznačne za to, že v období rokov 1964 až 1998 dobromyseľná držba predmetných pozemkov právnou predchodkyňou žalobcov neprichádza do úvahy. Právna predchodkyňa žalobcov teda ku dňu 3.2.1964 o svoje vlastnícke právo na základe medzinárodnej zmluvy prišla, s predmetnými nehnuteľnosťami do r. 1998 nijako nenakladala, ani ich neužívala, pričom v tomto období nemôže ísť o oprávnenú dobromyseľnú držbu, keďže predmetné nehnuteľnosti nielen že nedržala, ale ani jej samotné subjektívne presvedčenie na dobromyseľnú držbu nestačí. Nie je pritom rozhodujúce ani to, že jej nebolo doručené rozhodnutie ONV Dunajská Streda č. Fin 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968, nakoľko toto malo len deklaratórny charakter a podstatná je existencia príslušnej medzinárodnej dohody. Nie je potrebné ani skúmať, či právna predchodkyňa žalobcov, resp. ešte jej predchodca, patril medzi tzv. vysídlené obyvateľstvo, nakoľko protokol medzi vládou ČSSR a vládou Maďarskej ľudovej republiky z 3.2.1964 ustanovil, že nehnuteľný majetok, ktorý nie je ku dňu podpisu tohto Protokolu spravovaný v prospech maďarského občana, nie je voľný a považuje sa za vlastníctvo čs. štátu.

25. V danom prípade by sa teoreticky držba právnej predchodkyne žalobcov mala začať odvíjať od 3.2.1964, teda na podmienky držby by sa mal použiť zák. č. 141/1950 Sb. (účinný do 31.3.1964), ktorý však podmienky vydržania v ust. a a v ust. a a upravoval rovnako, ako aktuálne platný , (účinný od 1.4.1964) v ust. , a , t. j. vydržaním podľa zák. č. 141/1950 Sb. nadobudol vlastnícke právo oprávnený držiteľ, ktorý nehnuteľnú vec držal nepretržite po dobu 10 rokov. V obrobí od 3.2.1964 do 31.3.1964 však príslušná vydržacia lehota 10 rokov nestihla uplynúť. 0/1964 Zb. pritom v pôvodnom znení účinnom od 1.4.1964 vydržanie neupravoval, preto bolo potrebné tiež vychádzať z toho po 1.4.1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, keď vydržacia doba začala plynúť pred 1.4.1964, t. j. za účinnosti Až novela účinná od 1.4.1983, vrátila inštitút vydržania späť do , pričom umožnila započítať dobu držby aj pred jeho účinnosťou (aj keď držba nebola upravená), vydržacia doba však neskončila skôr ako za jeden rok po jeho účinnosti, t. j. k 31.3.1984 ( ), avšak rovnako sa vyžadovala nepretržitá dobromyseľná držba po dobu 10 rokov. Až novela č. účinná od 1.1.1992 sa vrátila k obvyklému poňatiu vydržania a upravila súčasnú úpravu vydržania a umožnila do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, započítať aj držbu vykonanú pred 1.1.1992 ( ). Ako bolo uvedené vyššie, v danom prípade však so zreteľom na právny omyl právnej predchodkyne žalobcov, nebol daný základný zákonný predpoklad vydržania, a to jej oprávnená, dobromyseľná držba.

26. Pokiaľ potom v roku 1998 došlo za bližšie nepreukázaných okolností (t. j. či k zápisu došlo výlučne na podnet právnej predchodkyne žalobcov, alebo táto konala, na základe podnetu PD Jahodná, ktoré si chcelo dať nájomné vzťahy do poriadku, keďže túto skutočnosť ani výpoveď svedkyne E. W. jednoznačne nepreukazuje) k zápisu jej vlastníckeho práva len vykonaním prepisu z PKV č. 71 a č. 342 (na ktorých nedošlo od r. 1964 k zapísaniu vlastníckeho práva štátu) na listy vlastníctva č. XXXX a č. XXXX, mohlo vykonanie zápisu tohto jej vlastníckeho práva na LV vyvolať u právnej predchodkyne žalobcov presvedčenie, že prípadne aj je skutočne vlastníčkou daných nehnuteľností, avšak ak by aj vstúpila do držby predmetných nehnuteľností v r. 1998, ku dňu jej smrti v r. 2000, neuplynula príslušná doba nepretržitej oprávnenej držby 10 rokov, pričom žalobcovia ku dňu jej smrti konkrétne okolnosti o predmetných pozemkov nevedeli (iná skutočnosť preukázaná ani tvrdená nebola), dozvedeli sa o nich až v súvislosti s vybavovaním dedičstva po strýkovi v roku 2012, čo znamená že v období po smrti právnej predchodkyne žalobcov v r. 2000 do r. 2012 im vydržacia doba neplynula, žalobcovia mohli vstúpiť do držby až v roku 2012, kedy sa nadobudnutím vedomosti o týchto majetkoch mohli ujať svojej dobromyseľnej držby predmetných pozemkov, avšak už v roku 2013 došlo k oprave chyby v katastrálnom operáte a zápise vlastníckeho práva na štát, keď Správa katastra Dunajská Streda rozhodnutím č. X 49/2013 zo dňa 10.9.2013, právoplatným dňa 10.10.2013 rozhodla z vlastného podnetu o oprave chyby

v katastrálnom operáte, keď pri zostavovaní registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) zistila, že v kat. úz. V. je na LV č. XXXX a LV č. XXXX vedená ako spoluvlastníčka s podielom 1/6 W. W., rod. W. neoprávnene, nakoľko predmetné parcely boli pôvodne vedené v pozemkovoknižnej vložke č. 71 a č. 342, pričom v roku 1968 bolo podané na zápis rozhodnutie č. Fin 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968 Okresného národného výboru Dunajská Streda - odbor finančný pod č. z. 27/68, v zmysle ktorého W. rod. (B.) W. W. vlastnila na území ČSSR nehnuteľnosti, a to ornú pôdu nachádzajúcu sa v kat. úz. V. zapísané vo vl. č. 71 a vo vl. č. 342 v podiele 1/6-iny. Finančný odbor ONV v Dunajskej Strede zistil, že tento majetok má charakter súkromného vlastníctva a nie je voľný v zmysle čl. 5 ods. 3 čs.-maďarského protokolu zo dňa 3.2.1964 a ustálil, že uvedený majetok sa stal vlastníctvom čs. štátu v zmysle čl. 5 ods. 3 cit. protokolu a súčasne sa previedol do správy ONV v Dunajskej Strede a v trvalom užívaní JRD Jahodná. Napriek tomu v roku 1998 bola do operátu katastra nehnuteľností prevedená žiadosť od W. V. pod Z-5860/98 č. z. 178/98, v ktorej žiadala o zápis svojho spoluvlastníckeho podielu z pkn. vl. č. 71 a vl. č. 342 v 1/6-ine na LV č. XXXX a č. XXXX. Správa katastra v tomto rozhodnutí uzatvára, že predmetné parcely registra „E" už nemohli byť zapísané v prospech W. V. v podiele 1/6-iny, nakoľko vtedy už boli vo vlastníctve štátu. Toto rozhodnutie bolo doručované právnej predchodkyni žalobcov jednak verejnou vyhláškou a jednak cestou ustanovenej opatrovníčky, nakoľko sa správe katastra nepodarilo zistiť jej pobyt, keď podľa oznámenia pošty bol neznámy. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov), je súpis pozemkov a ich vlastníkov, ktorí z rôznych dôvodov neboli pred vyhotovením registra evidovaní v katastri. Jeho účelom bolo odstrániť neúplnú evidenciu, ktorú v roku 1989 prevzal kataster nehnuteľností.

27. Navyše na vydržanie právnej predchodkyne žalobcov, ako aj samotných žalobcov, ktorí sú občanmi Maďarskej republiky, je potrebné aplikovať aj ust. a Devízového v príslušnom znení, pretože v jeho zmysle mohol cudzinec, ktorý nie je občanom SR, nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním len vtedy, pokiaľ podľa osobitného zákona mohol nadobúdať nehnuteľnosti na území SR. Žalobcovia pritom podmienky ust. Devízového zákona v znení účinnom do 30.4.2004 nespĺňali a v zmysle ust. Devízového zákona v znení platnom od 1.5.2004 do 1.6.2014, mohol cudzozemec nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v tuzemsku pokiaľ ide o poľnohospodárske pozemky nachádzajúce sa mimo zastavaného územia obce iba ak na nich hospodáril priamo cudzinec najmenej tri roky, čo v danom prípade rovnako splnené nebolo.

28. Je ďalej potrebné uviesť, že v celom konaní pred súdom prvej inštancie sa žalobcovia určenia svojho vlastníckeho práva domáhali na tom skutkovom základe, že vlastníctvo predmetných nehnuteľností nadobudli vydržaním, a to desaťročným dobromyseľným a nerušeným užívaním podielov predmetných nehnuteľností, pričom ako začiatok vydržacej lehoty určili rok 1998, kedy ich právna predchodkyňa dala prepísať nehnuteľnosti z pozemkovej knihy na list vlastníctva a dňa 17.12.1998 podala žiadosť na PD Jahodná na uzavretie nájomnej zmluvy. Aj v záverečnom vyjadrení žalobkyne 1. zo dňa 27.9.2016 sa uvádza, že vznik vlastníctva SR v roku 1964 žalobcovia nespochybňujú s tým, že právna predchodkyňa žalobcov sa najneskôr od roku 1998 správala ako vlastníčka, pričom jej dobromyseľnosť sa opierala o list vlastníctva vydaný orgánom štátu, o správnosti ktorého nemala dôvod pochybovať a tiež o podpis nájomnej zmluvy, preto príslušná vydržacia lehota uplynula najneskôr dňa 17.12.2008. Platí, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, je súd viazaný žalobou a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania. Žalobcovia svoj nárok v prvoinštančnom konaní opierali o skutkové tvrdenie, že do dobromyseľnej držby vstúpila ich právna predchodkyňa v roku 1998 vzhľadom na zápis jej vlastníctva na LV a uzavretie nájomnej zmluvy. Až v podanom odvolaní potom žalobkyňa 1. začala tvrdiť, že právna predchodkyňa žalobcov bola už od roku 1959 presvedčená o tom, že na základe dedičského rozhodnutia je vlastníčkou podielu z nehnuteľností tvoriacich predmet sporu. Napriek tomu, že ide o čiastočnú zmenu skutkových tvrdení, pričom zmena žaloby v odvolacom konaní podľa nie je prípustná, odvolací súd sa aj s tou argumentáciou vyporiadal, keď má za to, že ani prípadná nevedomosť žalobkyne o prijatí Protokolu medzi vládou ČSSR a vládou MĽR zo dňa 3.2.1964 jej omyl neospravedlňuje a dobromyseľnú držbu nezakladá. Relevantným argumentom pre ospravedlnenie tohto omylu nie je ani tvrdenie, že sa do Maďarska presťahovala ešte v roku 1939 a že nemala dôvod sledovať dianie okolo vlastníctva pôdy. Minimálne od roku 1959 kedy predmetné pozemky (resp. príslušný podiel na nich) zdedila, sa ako vlastníčka o predmetné pozemky zaujímať mala, a teda medzinárodná dohoda vlád ČSSR a MĽR z roku 1964, ktorá sa jej týkala, jej pri bežnej opatrnosti vedomá byť mala, keďže sa nejednalo o individuálny postup voči

právnej predchodkyni žalobcov, ale o všeobecný postup aplikovaný v danom čase na majetok všetkých maďarských štátnych príslušníkov nachádzajúci sa na území SR, ktorý nebol v správe inej fyzickej osoby. Keďže správou svojich nehnuteľností na území ČSSR nikoho nepoverila, resp. vzhľadom na skutočnosť, že tieto pozemky už boli v užívaní JRD Jahodná, vzťahuje sa na ne čl. 5 bod. 3 oddielu III. Protokolu jednoznačne. Zo znenia tohto ustanovenia pritom nevyplýva, že by sa malo vzťahovať len na presídlené obyvateľstvo, nakoľko v nadpise oddielu III sa hovorí, že sa týka ostatného nehnuteľného majetku československých občanov a maďarských občanov, ktorý leží na území druhej zmluvnej strany. Preto neobstojí ani námietka žalobcov, navyše vznesená až v odvolacom konaní (teda neprípustná vzhľadom na ust. ), že rozhodnutie ONV Dunajská Streda je neplatné, nakoľko sa podľa tvrdenia žalobcov malo vzťahovať na majetok, ktorý nebol predmetom medzištátnej dohody, keď navyše v podanej žalobe ani v záverečnej reči žalobcovia platnosť tohto dokumentu nespochybňovali.

29. Podľa odvolacieho súdu dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcov nemohla byť pre jej neospravedlniteľný právny omyl daná nielen s účinnosťou od 3.2.1964, ale ani v roku 1998, kedy požiadala o prepis nesprávneho zápisu jej vlastníckeho práva na PKV č. 71 a č. 342 na príslušné LV. Na to, aby právna predchodkyňa žalobcov mohla byť vo svojej držbe dobromyseľná, by musela po r. 1964 nastať nejaká právna skutočnosť, od ktorej by svoju dobromyseľnosť mohla odvodzovať. Touto právnou skutočnosťou len samotný nesprávny prepis z PKN na LV byť nemôže, pretože v čase tohto prepisu jej museli byť známe skutočnosti, z ktorých pri zachovaní obvyklej opatrnosti musela spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide. Právna predchodkyňa žalobcov preto ani nemohla započať oprávnenú držbu.

30. Žalobcovia však spore nepreukázali ani svoju vlastnú oprávnenú dobromyseľnú držbu od smrti žalobkyne v r. 2000, až do tvrdeného vydržania v r. 2008, resp. do podania žaloby vo veci samej (t. j. 1.6.2015), keď v zmysle ich tvrdenia v žalobe, do r. 2012 nemali doklady o vlastníctve svojej právnej predchodkyne, teda do tejto doby ani nemohli byť dobromyseľní v tom, že im sporné spoluvlastnícke podiely patria, resp. byť ich držiteľmi. V období od r. 2000 do r. 2012 predovšetkým zo strany žalobcov absentuje nakladanie s vecou ako vlastnou, pričom oprávnenú držbu je možné vykonávať aj prostredníctvom inej osoby (tu PD), avšak žalobcovia príslušnú nájomnú zmluvu s PD Jahodná neuzavreli.

31. Odvolací súd tak uzatvára, že zápis vlastníckeho práva žalobkyne z PKN na LV v roku 1998 bez existencie akéhokoľvek titulu, pri súčasnej existencii Protokolu z 3.2.1964 a rozhodnutia ONV Dunajská Streda č. Fin. 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968, nie je spôsobilým právnym, ani domnelým právnym úkonom (titulom), na základe ktorého by právna predchodkyňa žalobcov a následne žalobcovia mohli vstúpiť do dobromyseľnej držby sporných nehnuteľností. Vyvodzovanie dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalobcov z vykonania tohto prepisu, vzhľadom na zohľadnenie náležitej opatrnosti, ktorú bolo možné s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od nej požadovať, neobstojí. V konkrétnom prípade právna predchodkyňa žalobcov mohla mať pochybnosti o tom, že žiada o zápis nehnuteľností na LV, ktorých vlastníctvo na základe medzinárodnej zmluvy stratila.

32. Skutočnosť, že následne došlo k uzavretiu aj nájomnej zmluvy, takisto nie je možné vyhodnotiť ako dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcov, nakoľko ani jej prípadná nevedomosť o existencii Protokolu z 3.2.1964 jej neznalosť - právny omyl neospravedlňuje. V danej veci je omyl právnej predchodkyne žalobcov a napokon i samotných žalobcov ohľadom existencie ich vlastníckeho práva, a teda o ich dobromyseľnej držbe omylom neospravedlniteľným, pretože právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaných ustanovení medzinárodnej dohody -čl. 5 bod. 3 oddielu III Protokolu medzi vládou ČSSR a vládou MĽR o úprave niektorých majetkoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku, nie je ospravedlniteľný. Ak sa právna predchodkyňa potom chopila držby nehnuteľnosti len na základe prepisu jej neexistujúceho vlastníckeho práva z PKN na LV v dôsledku nesprávneho rozhodnutia štátneho orgánu v roku 1998 (ktorá nesprávnosť bola napravená rozhodnutím v r. 2013 o oprave chyby v katastrálnom operáte), neuplynula do jej smrti príslušná vydržacia doba, pričom žalobcovia nepreukázali, že okamihom jej smrti vstúpili do dobromyseľnej držby daných nehnuteľností, keď sami v podanej žalobe uviedli, že o predmetných nehnuteľnostiach sa dozvedeli až v roku 2012. K naplneniu dobrej viery nestačí, keď skutočný vlastník nehnuteľnosti sa včas o zápis svojho vlastníckeho práva na LV nepostará. Nadobúdateľovo presvedčenie o tom, že mu právo užívania veci patrí, že nekoná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim na toto presvedčenie, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivom nadobudnutí. Jeho domnienka, vychádzajúca

len z administratívneho omylu, na preukázanie dobromyseľnosti nepostačuje. Posúdenie toho, či je držiteľ s prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale len z preukázania právneho dôvodu dobromyseľnej držby žalobcov a ich predchodkyne.

33. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uzatvára, že právna predchodkyňa žalobcov a následne ani žalobcovia sami nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im príslušný spoluvlastnícky podiel na sporných pozemkoch patrí, nakoľko ich právny omyl vychádzajúci z neznalosti existencie Protokolu zo dňa 3.2.1964 nie je ospravedlniteľný a nesprávnosť zápisu vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcov v r. 1998 jej dobromyseľnú držbu nezakladá, pričom ani od tohto dátumu nedošlo o nepretržitému plynutiu celej 10-ročnej vydržacej doby, keď po smrti právnej predchodkyne žalobcov v r. 2000 žalobcovia týmto okamihom do držby daných nehnuteľností hneď nevstúpili, nakoľko o nich nemali vedomosť a nespĺňali tiež ustanovenia § 19a Devízového zákona. Platí, že aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nie je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu sú, alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide, čo je aj daný prípad. Dobromyseľná držba môže viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k veci vydržaním len na základe prísneho splnenia všetkých zákonných podmienok. V opačnom prípade má v prípade stretu práv a povinností pravého vlastníka a držiteľa veci, jednoznačne prednosť vlastník ako nositeľ silnejšieho práva k veci, ktoré je navyše chránené SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná. Vzhľadom na uvedené rozhodol súd prvej inštancie vo veci správne.

34. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcov zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, odvolací súd v súlade s ustanovením a rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcov zamietol, vrátane súvisiaceho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil.

36. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím v zmysle , rozhodol odvolací súd ex offo podľa a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešným žalobcom 1. a 2. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).