Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23Ek-1296-2022.pdf
PDF · 84.32 KB
Case nature
Subarea
23Ek/1296/2022
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúp.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova 3479/3A, 841 05 Bratislava, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/X, XXX XX C., v konaní zastúp.: D. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F. XXXX/X, XXX XX C., o vymoženie 1.170,33 Eur s príslušenstvom, v exekúcii vedenej súdnym exekútorom JUDr. Radovanom Ferencom, so sídlom exekútorského úradu Slovenská 13, 080 01 Prešov, ktorý ju vedie pod sp. zn. exekúcie 317EX 853/22, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/1296/2022 zo dňa 17. júla 2023, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/1296/2022 zo dňa 17. júla 2023 z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie doručeného súdu dňa 02.05.2022 sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky priznanej exekučným titulom, ktorým je Rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 11367/11 zo dňa 15.3.2012, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadený pri Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave (ďalej len „exekučný titul“). Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.04.2012 a vykonateľnosť dňa 26.04.2012. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v súlade so zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o doplnení niektorých zákonov. Dňa 23.09.2022 súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Radovana Ferenca, so sídlom exekútorského úradu v Prešove, ktorý ju vedie pod sp. zn. 317EX 853/22.
2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/1296/2022 zo dňa 17. júla 2023 vyšší súdny úradník zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 61l ods. 3 prvej vety zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie neboli preukázané žiadne skutočnosti vedúce k zastaveniu exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, resp. bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Vyšší súdny úradník po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie spolu s prílohami zistil, že predmetný záväzkovo-právny vzťah nie je možné akceptovať ako vzťah spotrebiteľský. Charakter zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 19.7.2010, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom obchodnoprávnym. Vzhľadom na uvedené aj rozhodcovská doložka má obchodno-právny charakter. Z obsahu predložených listín jednoznačne vyplýva, že úver bol poskytnutý povinnému ako podnikateľovi fyzickej osobe. Zo Zmluvy o úvere vyplýva, že povinný bol označený ako fyzická osoba a aj ako podnikateľ - fyzická osoba. Účel poskytnutia peňažných prostriedkov bol stanovený samotným dlžníkom, pričom z textu predloženej zmluvy vyplýva, že dlžník prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Označenie povinného - podnikateľa bolo v zmluve vykonané dostatočným spôsobom,
a to obchodným menom, miestom podnikania, IČO-m a číslom prideleným v živnostenskom registri. Súd navyše lustráciou v živnostenskom registri zistil, že povinný mal v čase uzatvárania zmluvného vzťahu oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti. Súd ďalej preskúmal samotnú Zmluvu o úvere zo dňa 19.7.2010, z obsahu ktorej jednoznačne vyplýva, že úver bol poskytnutý medzi dvoma podnikateľskými subjektmi. Zároveň preskúmal aj predložený exekučný titul a konštatoval, že rozhodcovské konanie sa viedlo ako nespotrebiteľské rozhodcovské konanie z dôvodu, že zmluvný vzťah bol uzatvorený medzi podnikateľmi a teda sa riadil ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je možné uzavrieť, že zmluvný vzťah, ako aj náväzné rozhodcovské konanie nemá charakter spotrebiteľský, ale obchodno-právny. Teda na tento zmluvný vzťah sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 513/991 Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení, čo v danom prípade znamená, že nie je možné aplikovať práva vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa. Vyšší súdny úradník okrem toho v odôvodnení vydaného uznesenia uviedol, že z obsahu spisu (ani z návrhu na zastavenie exekúcie) nevyplýva, že by sa povinný v základnom konaní bránil dostupnými prostriedkami. Uviedol, že v exekučnom konaní nie je oprávnený si otázku právomoci rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskej veci vyriešiť sám, a teda pokiaľ povinný nevyužil prostriedky obrany uvedené v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, exekučný súd už nemôže tento prieskum vykonávať z dôvodu, že takouto právomocou nedisponuje. Navyše rozhodcovský rozsudok vydaný v inom ako spotrebiteľskom spore, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Vo vzťahu k námietke povinného o nedoručení exekučného titulu súd z predloženej doručenky od oprávneného zistil, že oprávnený doručoval povinnému do vlastných rúk rozhodcovský rozsudok na adresu B. X, XXX XX C., ktorú oprávnený evidoval ako poslednú oznámenú adresu a zároveň táto bola adresou trvalého pobytu povinného. Dňa 16.4.2012 bola zásielka (obsahujúca exekučný titul) vrátená oprávnenému s vyznačením na obálke „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Súd vzhľadom k tomu skonštatoval, že exekučný titul bol povinnému doručovaný fikciou doručenia predmetného exekučného titulu, čím sa zásielka považovala za doručenú, i keď sa adresát o tom nedozvedel. S prihliadnutím na všetko uvedené vyšší súdny úradník návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol.
3. Dňa 31.07.2023 doručil oprávnený exekučnému súdu sťažnosť proti vydanému uzneseniu, ktorú odôvodnil tým, že vyšší súdny úradník posúdil povinným uvádzané skutočnosti v návrhu na zastavenie exekúcie v rozpore so zákonnom, keď nesprávne posúdil námietku povinného o nedoručení exekučného titulu a najmä neplatnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie, v dôsledku čoho rozhodnutie, na podklade ktorého je vedená exekúcia, nie je spôsobilým exekučným titulom. Rovnako ako v návrhu na zastavenie exekúcie, tak aj v podanej sťažnosti povinný namietal, že exekúcia sa začala na podklade exekučného titulu, ktorý nenadobudol právoplatnosť a vykonatel'nosť, pretože mu rozhodcovský rozsudok nebol riadne doručený. V danej veci nie sú naplnené podmienky „fikcie doručenia" exekučného titulu, povinný sa v čase doručovania rozhodcovského rozsudku nezdržiaval na adrese uvedenej na doručenke. Podľa názoru povinného nebolo preukázané, že by rozhodca v rozhodcovskom konaní po neprevzatí doručovanej zásielky v odbernej lehote povinným vynaložil akékoľvek úsilie, pričom sa vyžaduje vynaloženie primeraného úsilia, na zistenie pobytu povinného, a to prostredníctvom dožiadania na príslušné orgány, ktoré vedú evidenciu pobytu obyvateľov v Slovenskej republike, a teda rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani doručený fikciou doručenia podľa § 25 ods. 1 druhá veta zákona o rozhodcovskom konaní. Na základe uvedeného povinný navrhol, aby súd sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušil a vo veci rozhodol tak, že exekúciu zastaví.
4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
8. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
9. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
10. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
11. Po preskúmaní veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že sťažnosť oprávneného je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Odôvodnenie napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka súd považuje za presvedčivé, dostatočné a jasné, pričom vyšší súdny úradník sa vysporiadal so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými tvrdeniami povinného.
12. V prvom rade sudca prvej inštancie poukazuje na to, že exekučný súd v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t. j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie, pričom dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý ho podal.
13. Po preštudovaní obsahu spisu sudca súhlasí so záverom vyššieho súdneho úradníka prezentovaným v napadnutom uznesení, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne. To znamená, že v čase jeho podania povinný nemal uhradené svoje záväzky voči oprávnenému tak, ako mu to ukladal exekučný titul. Po oboznámení sa s napadnutým uznesením a tiež s celým obsahom spisu súd prvej inštancie konštatuje, že sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre ktoré vyšší súdny úradník návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za dostatočné a jasné, a to napriek tomu, že v ňom nie sú výslovne vyjadrené citácie judikatúry či dlhé právne úvahy. Sťažnostný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru súdu prvej inštancie učinil i konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
14. Preskúmaním predloženej zmluvnej dokumentácie ohľadom záväzkového vzťahu medzi oprávneným a povinným dospel aj súd prvej inštancie k jednoznačnému záveru, že medzi oprávneným a povinným nevznikol spotrebiteľský vzťah, nakoľko v priebehu kontraktačného procesu povinný (pôvodne dlžník) vystupoval ako živnostník a úver mu bol poskytovaný za účelom podnikania. Zároveň ako živnostník - podnikateľ podpísal aj rozhodcovskú zmluvu na samostatnom liste papiera, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu na vydanie exekučného titulu. Tieto skutočnosti povinný vo svojich podaniach ani nerozporoval. Nosným argumentom povinného v sťažnostnom konaní, ktorým namietal nevykonateľnosť exekučného titulu bola skutočnosť, že mu rozhodcovský rozsudok nebol riadne doručený.
15. Súd prvej inštancie preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná, nakoľko v nej neuviedol žiadne skutočnosti podporujúce jeho tvrdenia, že sa v čase doručovania exekučného titulu nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska, preto mal podľa jeho názoru Rozhodcovský súd vyvinúť väčšie úsilie na zistenie jeho skutočného pobytu. Povinný v sťažnosti opakuje skutočnosti, ktoré už uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie, avšak
ich žiadnymi dôkazmi nepodporil. Súd prvej inštancie musí zopakovať to čo, vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie, že exekučný súd je oprávnený skúmať iba to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotnoprávne legitimovaní z exekučného titulu. Pokiaľ nezistí rozpory v týchto skutočnostiach, je na mieste ustáliť, že exekúcia na podklade predloženého exekučného titulu je vedená dôvodne.
16. Vo vzťahu k námietke povinného ohľadom nesprávneho postupu Rozhodcovského súdu pri doručovaní exekučného titulu sťažnostný súd nad rámec odôvodnenia uznesenia vyššieho súdneho úradníka dopĺňa, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2010, sp. zn. 4 Obdo 23/2010 je adresát písomnosti charakterizovaný svojím menom a priezviskom, ako aj správnou adresou pre doručovanie. Doklad o doručení písomnosti súdu, tzv. doručenka, má povahu verejnej listiny. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok (platného a účinného v čase vykonania doručovania) upravovalo vyvrátiteľnú právnu domnienku o pravdivosti doručenky. Ak účastník konania spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke (namieta, že ustanovený postup doručenia nebol dodržaný), je povinný o tom súdu predložiť dôkazy a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie. Zdržiavanie sa v mieste doručenia znamená, že adresát skutočne v mieste doručenia býva a má teda možnosť osobne si zásielku prevziať. O zdržiavaní sa v mieste doručovania nemožno hovoriť, ak je adresát napríklad na dovolenke, hospitalizácii v nemocnici a podobne. Ide o také prekážky, pre ktoré nielenže nemohla byť adresátovi písomnosť osobne doručená, ale ani nemal možnosť sa dozvedieť, že písomnosť je uložená na pošte. K otázke zdržiavania sa v mieste doručovania a preukázania tejto skutočnosti sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení so sp. zn. II. ÚS 278/2011-13 zo dňa 16. júna 2011. V predmetnom rozhodnutí uviedol, že „dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa v čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval, znáša adresát, a nie správny orgán" a uviedol tiež, že „čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase doručovania, však na unesenie dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie. Je potrebný aj objektívny dôkaz preukazujúci, že v kritickom čase bol na inom mieste.“ Sťažnostný súd nemá dôvod odkloniť sa od zaužívanej praxe vo vzťahu k preukazovaniu skutočností ohľadom zdržiavania sa účastníka konania na určitej adrese, preto vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že iba tvrdenie povinného o tom, že mu exekučný titul nebol doručený lebo sa na adrese svojho zapísaného trvalého pobytu nezdržiaval, nepostačuje sa vyvrátenie domnienky o nepreberaní písomností tak, ako to bolo vyznačené na predloženej doručenke.
17. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak, že sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/1296/2022 zo dňa 17.07.2023 ako nedôvodnú zamietol.
18. O trovách sťažnostného konania súd nerozhodoval, keďže tieto neboli zo strany oprávneného ani povinného uplatnené.
Poučenie:
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).
V Banskej Bystrici, 31. januára 2024
JUDr. Katarína Zdechovanová s u d k y ň a