Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 278/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o., zastúpenej advokátom

JUDr. B. N., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011

doručená sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 23. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -38 z 30. apríla 2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej

len „žalovaný“) sp. zn. I/222/10858-69871/2006/990036-r z 5. októbra 2010, ktorým tento

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava VI (ďalej len „daňový

úrad“) sp. zn. zo 7. júna 2006. Následným rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. februára 2011 bol potvrdený rozsudok krajského súdu.

Dodatočným platobným výmerom daňového úradu bol sťažovateľke vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 v sume 49 140,24 €

(1 480 399 Sk). Žalovaný svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka

uplatnila odpočítanie dane na vstupe z daňových dokladov vystavených od dodávateľov

J. P. M. (ďalej len „M.“) a L., s. r. o. (ďalej len „L.“), ktorí v kontrolovanom zdaňovacom

období už nemali byť platiteľmi dane z pridanej hodnoty, keďže M. bolo určené

rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V sp. zn. zo 16. júla 2001

(právoplatne vraj doručeným 14. augusta 2001) posledné zdaňovacie obdobie III. štvrťrok

2001 a L. rozhodnutím Daňového úradu Pezinok sp. zn. /Ne z 18. júla

1997 (právoplatne vraj doručeným 12. augusta 1997) posledné zdaňovacie obdobie

III. štvrťrok 1997. Sťažovateľka mala tým porušiť ustanovenie § 20a ods. 1 písm. a) a c)

v spojení s a o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej

hodnoty“) tým, že si odpočítala daň na vstupe z daňových dokladov od týchto dodávateľov.

Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu a v podstate sa stotožnil s dôvodmi

daňových orgánov i krajského súdu. S námietkami sťažovateľky sa buď vôbec

nevysporiadal, alebo sa s nimi vysporiadal v rozpore s ich skutočným obsahom, príp. sa

s nimi vysporiadal len formálne uvádzaním všeobecných fráz bez konkrétnych odpovedí na

konkrétne námietky.

a) Nebolo prihliadnuté na vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na

zákonnosť rozhodnutia. Konkrétne išlo o to, že v správnom konaní neprebehlo

prvostupňové daňové konanie. V skutočnosti došlo iba k vykonaniu daňovej kontroly, ktorú

však nemožno považovať za daňové konanie, keďže sa v ňom nerozhoduje o hmotných

právach a povinnostiach daňových subjektov. Doručením protokolu o daňovej kontrole

sťažovateľke došlo k ukončeniu daňovej kontroly a týmto dňom sa začalo vyrubovacie

konanie, v ktorom sťažovateľke malo byť umožnené využiť a použiť všetky zákonné práva,

ale najmä malo byť vykonané dokazovanie, a to už aj vzhľadom na to, že sťažovateľka

namietala závery uvedené v protokole o kontrole. Za prvostupňové daňové vyrubovacie

konanie nemožno považovať jediný úkon, a to vydanie prvostupňového rozhodnutia.

Žalovaný rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu daňového úradu bez jej

akejkoľvek účasti, čím jej odňal základné procesné práva, resp. možnosť preukázať

rozhodujúce skutočnosti. Dôvody rozsudku najvyššieho súdu k tejto námietke sú nejasné,

nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Najvyšší súd prekročil ústavné limity pre akceptovanie

rozdielnych názorov na právne posúdenie veci a porušil princíp predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia, a tým aj zásady právnej istoty.

b) Arbitrárne je stanovisko najvyššieho súdu, ktorý považoval za neopodstatnenú

námietku sťažovateľky, podľa ktorej rozhodnutia o určení posledných zdaňovacích období

pre M. a L. nenadobudli dosiaľ právoplatnosť, keďže neboli riadne doručené, resp. neboli

splnené podmienky na náhradné doručenie. Najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľka

je povinná preukázať, že adresát sa v čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval.

Sťažovateľka trvá na tom, že rozhodnutia neboli M. a L. riadne doručené, keďže podľa

udania uvedených obchodných partnerov, títo sa v čase doručovania rozhodnutí nezdržiavali

na adrese doručenia, čo vylučovalo náhradné doručenie. Sťažovateľka považuje za logické,

že ona nemôže preukázať, že sa osoba na určitom mieste v určitom čase nezdržiavala, ale

naopak, daňové orgány musia preukázať, že sa tam osoba zdržiavala.

c) Sťažovateľka namietala, že M. v období, keď mu bolo určené posledné zdaňovacie

obdobie a bola mu zrušená registrácia platiteľa dane z pridanej hodnoty, podnikal

a dosahoval niekoľkonásobne vyšší obrat, než stanovoval limit ako základnú podmienku

povinnej registrácie platiteľa dane z pridanej hodnoty. Za týchto okolností bol M. povinným

platiteľom a mal byť aj registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Ak si tento

subjekt svoje povinnosti nesplnil, nemôže byť toto porušenie povinnosti prenášané na

sťažovateľku a už vôbec nie v jej neprospech. V dôvodoch rozsudku najvyššieho súdu niet

o tejto námietke ani zmienky.

d) Všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali otázkou, či mal daňový úrad ako správca

dane právomoc vydať rozhodnutie M. o určení posledného zdaňovacieho obdobia, hoci táto

námietka mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 3. februára 2011 zrušený. Požaduje tiež náhradu

trov konania vo výške 154,58 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 3. februára 2011 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -38 z 30. apríla 2010. Podľa

názoru najvyššieho súdu odôvodnenie rozhodnutí daňového úradu a žalovaného zodpovedá

priebehu daňového konania. V dodatočnom platobnom výmere sú riadne ustálené sporné

skutočnosti a daňový úrad sa s nimi v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľne vysporiadal.

Rovnako rozhodnutie žalovaného spĺňa zákonné kritériá na odôvodnenie rozhodnutia,

keďže je z neho dostatočne zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na jeho vydanie, sú

v ňom uvedené právne predpisy, na základe ktorých žalovaný rozhodol, ako aj jeho úvahy,

ktoré ho viedli k prijatému záveru. Nebolo možné stotožniť sa s tvrdením sťažovateľky,

podľa ktorého rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

V skutočnosti odôvodnenie rozsudku v spojení s odôvodnením rozhodnutia žalovaného

dáva dostatočnú odpoveď na žalobné dôvody. K opakovanej námietke sťažovateľky, podľa

ktorej v daňovom konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia,

treba poukázať na rozhodnutie sp. zn. (vydané najvyšším súdom v právnej

veci sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia žalovaného týkajúceho sa dodatočného

platobného výmeru za zdaňovacie obdobie január 2004), v ktorom sa k totožnej námietke

uvádza: „Pokiaľ ide o procesné námietky vo vyrubovacom konaní správca dane hodnotí

skutočnosti zhrnuté v protokole o daňovej kontrole a námietky daňového subjektu proti

protokolu, ktoré sú právne významné pre určenie dane. (…) Vo vyrubovacom konaní

nedochádza k formálnemu vykonaniu dôkazov, už vykonaných v rámci daňovej kontroly za

účasti daňového subjektu. Výsledkom vyrubovacieho konania je správna úvaha správcu

dane ako dôsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v dodatočnom platobnom výmere.

Týmto odvolací súd nevylučuje možnosť vykonať i vo vyrubovacom konaní dôkazy, ale

zdôrazňuje, že ide predovšetkým o štádium hodnotenia dôkazov z daňovej kontroly.

Odvolací súd v tomto konaní poukazuje na podrobné odôvodnenie dodatočného platobného

výmeru, z ktorého vyplýva, že správca dane hodnotenie skutkového stavu a dôkazov

uskutočnil.“

Sťažovateľka ďalej namietala, že nemohlo dôjsť k doručeniu rozhodnutí o určení

posledných zdaňovacích období dodávateľom sťažovateľky, pretože títo sa v čase

doručovania písomností v mieste doručovania nezdržiavali, pričom poukázala na nález

ústavného súdu sp. zn. z 27. septembra 2007. Aj najvyšší súd vychádzal

z tohto nálezu, v ktorom je uvedené, že ak je adresátom dostatočne preukázané, že záver

o predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide o doručenie neúčinné. To znamená,

že dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa v čase doručovania v mieste doručovania

nezdržiaval, znáša adresát, a nie správny orgán, ako to mylne tvrdí sťažovateľka. Táto však

na preukázanie tvrdenia nepredložila a ani neoznačila žiaden dôkaz. Preto platí záver

žalovaného, že rozhodnutia boli M. a L. ako dodávateľom sťažovateľky právoplatne

doručené. Navyše, treba prisvedčiť žalovanému, že sťažovateľka túto námietku neuplatnila

ani v odvolaní proti rozhodnutiu daňového úradu, ani v žalobe, ale až v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu. Pre každého platiteľa dane z pridanej hodnoty je výnimočne

dôležité, aby si overoval, či jeho partner je oficiálne uznaným platiteľom dane. Ak si

sťažovateľka neoverila skutočnosť, či obchoduje s platiteľom dane z pridanej hodnoty,

nekonala so starostlivosťou riadneho obchodníka a nemôže sa domáhať práva na odpočet

dane z pridanej hodnoty. Vnútroštátne právo ponúka informačné zdroje, kde si môžu

účastníci právnych vzťahov preverovať hodnovernosť údajov a informácií o zmluvnej

protistrane.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať v súvislosti s námietkami uvedenými v bode a) a b) za

zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu možno

považovať za presvedčivé, a to tak v otázke vzájomného vzťahu medzi daňovou kontrolou

a následným vyrubovacím konaním opierajúcim sa o výsledky daňovej kontroly

a zohľadňujúcim aj námietky kontrolovaného subjektu, ako aj v otázke právoplatnosti

rozhodnutí, ktorými M. a L. prestali byť platiteľmi dane z pridanej hodnoty. V žiadnom

prípade nemožno argumentáciu najvyššieho súdu považovať za arbitrárnu či zjavne

neodôvodnenú. Navyše, závery najvyššieho súdu v oboch otázkach sú v zhode s právnymi

názormi vyslovenými najvyšším súdom v iných konaniach v súvislosti s obdobnou

problematikou.

K otázke doručovania rozhodnutia tzv. náhradným doručením treba navyše

podotknúť, že v rozpore s názorom sťažovateľky dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa

v mieste bydliska v čase doručovania nezdržiaval, zaťažuje adresáta, a nie odosielateľa

zásielky. Čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase

doručovania, však na unesenie dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie.

Je potrebný aj objektívny dôkaz preukazujúci, že v kritickom čase bol na inom mieste.

Odlišná je situácia týkajúca sa ďalších dvoch námietok sťažovateľky v bode c) a d)

(M. v čase, keď mu bolo určené posledné zdaňovacie obdobie a zrušená registrácia platiteľa

dane z pridanej hodnoty, dosahoval niekoľkonásobne vyšší obrat, než stanovoval limit na

povinnú registráciu, resp. otázka právomoci daňového úradu konať v prípade M. o určení

posledného zdaňovacieho obdobia), ktorými sa najvyšší súd v rozsudku nezaoberal. Tieto sa

javia ako námietky zjavne neoprávnenej osoby. Ak by aj totiž malo byť pravdou, že

registrácia M. nemala byť zrušená vzhľadom na dosahovaný obrat, resp. že o zrušení

registrácie nemal právomoc konať daňový úrad, nejde v týchto prípadoch o porušenie práv

sťažovateľky, ale M., keďže on bol účastníkom konania a jeho sa týkalo vydané

rozhodnutie. Sťažovateľka nie je oprávnená domáhať sa ochrany práv niekoho iného, ale iba

svojich vlastných.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011