Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 49 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (61)II. ÚS 278/2011
PDF · 153.76 KB
No categories available
II. ÚS 278/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o., zastúpenej advokátom
JUDr. B. N., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
8 Sžf 31/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011
doručená sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 8 Sžf 31/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 23. mája 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 1 S 6/2007-38 z 30. apríla 2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej
len „žalovaný“) sp. zn. I/222/10858-69871/2006/990036-r z 5. októbra 2010, ktorým tento
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava VI (ďalej len „daňový
úrad“) sp. zn. 801/230/45789/06 zo 7. júna 2006. Následným rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Sžf 31/2010 z 3. februára 2011 bol potvrdený rozsudok krajského súdu.
Dodatočným platobným výmerom daňového úradu bol sťažovateľke vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 v sume 49 140,24 €
(1 480 399 Sk). Žalovaný svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka
uplatnila odpočítanie dane na vstupe z daňových dokladov vystavených od dodávateľov
J. P. M. (ďalej len „M.“) a L., s. r. o. (ďalej len „L.“), ktorí v kontrolovanom zdaňovacom
období už nemali byť platiteľmi dane z pridanej hodnoty, keďže M. bolo určené
rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V sp. zn. 604/2101/102919/2001 zo 16. júla 2001
(právoplatne vraj doručeným 14. augusta 2001) posledné zdaňovacie obdobie III. štvrťrok
2001 a L. rozhodnutím Daňového úradu Pezinok sp. zn. 608/240/20490/97/Ne z 18. júla
1997 (právoplatne vraj doručeným 12. augusta 1997) posledné zdaňovacie obdobie
III. štvrťrok 1997. Sťažovateľka mala tým porušiť ustanovenie § 20a ods. 1 písm. a) a c)
v spojení s § 20 a § 14 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej
hodnoty“) tým, že si odpočítala daň na vstupe z daňových dokladov od týchto dodávateľov.
Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu a v podstate sa stotožnil s dôvodmi
daňových orgánov i krajského súdu. S námietkami sťažovateľky sa buď vôbec
nevysporiadal, alebo sa s nimi vysporiadal v rozpore s ich skutočným obsahom, príp. sa
s nimi vysporiadal len formálne uvádzaním všeobecných fráz bez konkrétnych odpovedí na
konkrétne námietky.
a) Nebolo prihliadnuté na vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na
zákonnosť rozhodnutia. Konkrétne išlo o to, že v správnom konaní neprebehlo
prvostupňové daňové konanie. V skutočnosti došlo iba k vykonaniu daňovej kontroly, ktorú
však nemožno považovať za daňové konanie, keďže sa v ňom nerozhoduje o hmotných
právach a povinnostiach daňových subjektov. Doručením protokolu o daňovej kontrole
sťažovateľke došlo k ukončeniu daňovej kontroly a týmto dňom sa začalo vyrubovacie
konanie, v ktorom sťažovateľke malo byť umožnené využiť a použiť všetky zákonné práva,
ale najmä malo byť vykonané dokazovanie, a to už aj vzhľadom na to, že sťažovateľka
namietala závery uvedené v protokole o kontrole. Za prvostupňové daňové vyrubovacie
konanie nemožno považovať jediný úkon, a to vydanie prvostupňového rozhodnutia.
Žalovaný rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu daňového úradu bez jej
akejkoľvek účasti, čím jej odňal základné procesné práva, resp. možnosť preukázať
rozhodujúce skutočnosti. Dôvody rozsudku najvyššieho súdu k tejto námietke sú nejasné,
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Najvyšší súd prekročil ústavné limity pre akceptovanie
rozdielnych názorov na právne posúdenie veci a porušil princíp predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia, a tým aj zásady právnej istoty.
b) Arbitrárne je stanovisko najvyššieho súdu, ktorý považoval za neopodstatnenú
námietku sťažovateľky, podľa ktorej rozhodnutia o určení posledných zdaňovacích období
pre M. a L. nenadobudli dosiaľ právoplatnosť, keďže neboli riadne doručené, resp. neboli
splnené podmienky na náhradné doručenie. Najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľka
je povinná preukázať, že adresát sa v čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval.
Sťažovateľka trvá na tom, že rozhodnutia neboli M. a L. riadne doručené, keďže podľa
udania uvedených obchodných partnerov, títo sa v čase doručovania rozhodnutí nezdržiavali
na adrese doručenia, čo vylučovalo náhradné doručenie. Sťažovateľka považuje za logické,
že ona nemôže preukázať, že sa osoba na určitom mieste v určitom čase nezdržiavala, ale
naopak, daňové orgány musia preukázať, že sa tam osoba zdržiavala.
c) Sťažovateľka namietala, že M. v období, keď mu bolo určené posledné zdaňovacie
obdobie a bola mu zrušená registrácia platiteľa dane z pridanej hodnoty, podnikal
a dosahoval niekoľkonásobne vyšší obrat, než stanovoval limit ako základnú podmienku
povinnej registrácie platiteľa dane z pridanej hodnoty. Za týchto okolností bol M. povinným
platiteľom a mal byť aj registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Ak si tento
subjekt svoje povinnosti nesplnil, nemôže byť toto porušenie povinnosti prenášané na
sťažovateľku a už vôbec nie v jej neprospech. V dôvodoch rozsudku najvyššieho súdu niet
o tejto námietke ani zmienky.
d) Všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali otázkou, či mal daňový úrad ako správca
dane právomoc vydať rozhodnutie M. o určení posledného zdaňovacieho obdobia, hoci táto
námietka mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
8 Sžf 31/2010 s tým, aby bol rozsudok z 3. februára 2011 zrušený. Požaduje tiež náhradu
trov konania vo výške 154,58 €.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 31/2010 z 3. februára 2011 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 6/2007-38 z 30. apríla 2010. Podľa
názoru najvyššieho súdu odôvodnenie rozhodnutí daňového úradu a žalovaného zodpovedá
priebehu daňového konania. V dodatočnom platobnom výmere sú riadne ustálené sporné
skutočnosti a daňový úrad sa s nimi v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľne vysporiadal.
Rovnako rozhodnutie žalovaného spĺňa zákonné kritériá na odôvodnenie rozhodnutia,
keďže je z neho dostatočne zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na jeho vydanie, sú
v ňom uvedené právne predpisy, na základe ktorých žalovaný rozhodol, ako aj jeho úvahy,
ktoré ho viedli k prijatému záveru. Nebolo možné stotožniť sa s tvrdením sťažovateľky,
podľa ktorého rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
V skutočnosti odôvodnenie rozsudku v spojení s odôvodnením rozhodnutia žalovaného
dáva dostatočnú odpoveď na žalobné dôvody. K opakovanej námietke sťažovateľky, podľa
ktorej v daňovom konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia,
treba poukázať na rozhodnutie sp. zn. 3 Sžf 23/2007 (vydané najvyšším súdom v právnej
veci sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia žalovaného týkajúceho sa dodatočného
platobného výmeru za zdaňovacie obdobie január 2004), v ktorom sa k totožnej námietke
uvádza: „Pokiaľ ide o procesné námietky vo vyrubovacom konaní správca dane hodnotí
skutočnosti zhrnuté v protokole o daňovej kontrole a námietky daňového subjektu proti
protokolu, ktoré sú právne významné pre určenie dane. (…) Vo vyrubovacom konaní
nedochádza k formálnemu vykonaniu dôkazov, už vykonaných v rámci daňovej kontroly za
účasti daňového subjektu. Výsledkom vyrubovacieho konania je správna úvaha správcu
dane ako dôsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v dodatočnom platobnom výmere.
Týmto odvolací súd nevylučuje možnosť vykonať i vo vyrubovacom konaní dôkazy, ale
zdôrazňuje, že ide predovšetkým o štádium hodnotenia dôkazov z daňovej kontroly.
Odvolací súd v tomto konaní poukazuje na podrobné odôvodnenie dodatočného platobného
výmeru, z ktorého vyplýva, že správca dane hodnotenie skutkového stavu a dôkazov
uskutočnil.“
Sťažovateľka ďalej namietala, že nemohlo dôjsť k doručeniu rozhodnutí o určení
posledných zdaňovacích období dodávateľom sťažovateľky, pretože títo sa v čase
doručovania písomností v mieste doručovania nezdržiavali, pričom poukázala na nález
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/07 z 27. septembra 2007. Aj najvyšší súd vychádzal
z tohto nálezu, v ktorom je uvedené, že ak je adresátom dostatočne preukázané, že záver
o predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide o doručenie neúčinné. To znamená,
že dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa v čase doručovania v mieste doručovania
nezdržiaval, znáša adresát, a nie správny orgán, ako to mylne tvrdí sťažovateľka. Táto však
na preukázanie tvrdenia nepredložila a ani neoznačila žiaden dôkaz. Preto platí záver
žalovaného, že rozhodnutia boli M. a L. ako dodávateľom sťažovateľky právoplatne
doručené. Navyše, treba prisvedčiť žalovanému, že sťažovateľka túto námietku neuplatnila
ani v odvolaní proti rozhodnutiu daňového úradu, ani v žalobe, ale až v odvolaní proti
rozsudku krajského súdu. Pre každého platiteľa dane z pridanej hodnoty je výnimočne
dôležité, aby si overoval, či jeho partner je oficiálne uznaným platiteľom dane. Ak si
sťažovateľka neoverila skutočnosť, či obchoduje s platiteľom dane z pridanej hodnoty,
nekonala so starostlivosťou riadneho obchodníka a nemôže sa domáhať práva na odpočet
dane z pridanej hodnoty. Vnútroštátne právo ponúka informačné zdroje, kde si môžu
účastníci právnych vzťahov preverovať hodnovernosť údajov a informácií o zmluvnej
protistrane.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať v súvislosti s námietkami uvedenými v bode a) a b) za
zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu možno
považovať za presvedčivé, a to tak v otázke vzájomného vzťahu medzi daňovou kontrolou
a následným vyrubovacím konaním opierajúcim sa o výsledky daňovej kontroly
a zohľadňujúcim aj námietky kontrolovaného subjektu, ako aj v otázke právoplatnosti
rozhodnutí, ktorými M. a L. prestali byť platiteľmi dane z pridanej hodnoty. V žiadnom
prípade nemožno argumentáciu najvyššieho súdu považovať za arbitrárnu či zjavne
neodôvodnenú. Navyše, závery najvyššieho súdu v oboch otázkach sú v zhode s právnymi
názormi vyslovenými najvyšším súdom v iných konaniach v súvislosti s obdobnou
problematikou.
K otázke doručovania rozhodnutia tzv. náhradným doručením treba navyše
podotknúť, že v rozpore s názorom sťažovateľky dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa
v mieste bydliska v čase doručovania nezdržiaval, zaťažuje adresáta, a nie odosielateľa
zásielky. Čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase
doručovania, však na unesenie dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie.
Je potrebný aj objektívny dôkaz preukazujúci, že v kritickom čase bol na inom mieste.
Odlišná je situácia týkajúca sa ďalších dvoch námietok sťažovateľky v bode c) a d)
(M. v čase, keď mu bolo určené posledné zdaňovacie obdobie a zrušená registrácia platiteľa
dane z pridanej hodnoty, dosahoval niekoľkonásobne vyšší obrat, než stanovoval limit na
povinnú registráciu, resp. otázka právomoci daňového úradu konať v prípade M. o určení
posledného zdaňovacieho obdobia), ktorými sa najvyšší súd v rozsudku nezaoberal. Tieto sa
javia ako námietky zjavne neoprávnenej osoby. Ak by aj totiž malo byť pravdou, že
registrácia M. nemala byť zrušená vzhľadom na dosahovaný obrat, resp. že o zrušení
registrácie nemal právomoc konať daňový úrad, nejde v týchto prípadoch o porušenie práv
sťažovateľky, ale M., keďže on bol účastníkom konania a jeho sa týkalo vydané
rozhodnutie. Sťažovateľka nie je oprávnená domáhať sa ochrany práv niekoho iného, ale iba
svojich vlastných.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011