Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6c7/361472.57983f.pdf
PDF · 128.56 KB
No categories available
8Sžf/31/2010
Najvyšší súd 8Sžf/31/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a z členov JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Jozef Milučkého
v právnej veci žalobcu: V., S.. S., I. C. X., B., IČO: X., zastúpený JUDr. B. N., advokátom so
sídlom H. X., B. B. proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová
ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
I/222/10858-69871/2006/990036-r zo dňa 5. októbra 2006 v spojení s rozhodnutím
Daňového úradu Bratislava VI. č. 801/230/45789/06 zo dňa 7. júna 2006, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/6/2007-38 zo dňa 30. apríla
2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
1S/6/2007-38 zo dňa 30. apríla 2010, p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Žalovaný rozhodnutím č. I/222/10858-69871/2006/990036-r zo dňa 5. októbra 2006
potvrdil odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava VI
č. 801/230/45789/06 zo dňa 7. júna 2006, ktorým bol žalobcovi v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/
2
bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 v sume 1 480 399 Sk. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že Daňový úrad Bratislava VI vykonal u žalobcu opakovanú kontrolu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 a na základe jej výsledkov mu vyrubil rozdiel na
dani z pridanej hodnoty za horeuvedené zdaňovacie obdobie v celkovej sume 1 480 399 Sk,
nakoľko mu neuznal nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov od dodávateľov J. P.
M., L. X., X. B., IČO: X. a L., S.. S., K. X., X. P., IČO: X., ktorí podľa jeho zistení
v kontrolovanom zdaňovacom období už neboli platiteľmi dane z pridanej hodnoty.
Vykonaným šetrením u miestne príslušných správcov dane bolo zistené, že daňovému
subjektu L., S.. S. bolo rozhodnutím DÚ Pezinok č.j.608/240/20490/97/Ne zo dňa 18. júla
1997 určené posledné zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 1997 a daňovému subjektu J. P. M.
bolo rozhodnutím DÚ Bratislava V č.j.604/2101/102919/2001 zo dňa 16. júla 2001 určené
posledné zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2001, takže žalobca porušil ustanovenie § 20a
ods. 1 písm. a/ a c/ (v nadväznosti na § 20 a § 14 ) zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov. Námietky žalobcu, že dodatočný platobný výmer je
nepreskúmateľný, nakoľko sa v ňom správca dane nevysporiadal so všetkými námietkami
k protokolu o výsledku daňovej kontroly a že závery správcu dane vychádzali
z nešpecifikovaných rozhodnutí, ktoré neboli predložené ako dôkaz, ku ktorému by sa žalobca
mohol vyjadriť, čím boli porušené jeho práva pri vykonávaní dokazovania, nepovažoval
žalovaný za dôvodné, pretože zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť
správcu dane vysporiadať sa s námietkami daňového subjektu k protokolu o výsledku daňovej
kontroly, s ktorými sa vysporiadava ešte v rámci daňovej kontroly a správca dane nie je
oprávnený zasielať daňovému subjektu rozhodnutia týkajúce sa iného daňového subjektu.
K námietke, že rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia nie sú platné a účinné,
nakoľko štatutárni zástupcovia daných subjektov žalobcovi potvrdili, že im neboli doručené
a ani o nich nevedia, žalovaný uviedol, že predmetné rozhodnutia boli právoplatne doručené
v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Neobstojí ani
námietka, že v danom prípade neprebehlo prvostupňové daňové konanie, pretože v rámci
vyrubovacieho procesu už správca dane nevykonáva ďalšie dokazovanie, lebo všetky
skutočnosti pre správne určenie dane zistil v rámci daňovej kontroly a uviedol v protokole.
Kontrolovaný daňový subjekt má povinnosť predkladať všetky dostupné dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia v priebehu daňovej kontroly, ale svoje tvrdenia môže preukazovať
aj v odvolacom konaní, čo však žalobca nevyužil.
II.
3
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na
konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, na ústnom pojednávaní a dospel
k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Krajský súd v odôvodnení rozsudku s poukazom na
relevantné ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších
predpisov a zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
uviedol, že z pripojeného administratívneho spisu vyplynulo, že správca dane vykonal
u žalobcu opakovanú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004,
výsledkom ktorej bolo vydanie dodatočného daňového výmeru č. 801/230/45789/2005 zo dňa
7. júna 2006, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. dovyrubil
žalobcovi rozdiel dane v sume 1 480 399 Sk. Rozhodol tak po zistení, že J. P. M. a L., S.. S.,
neboli platiteľmi DPH v čase vystavenia faktúr, z ktorých si žalobca odpočítal daň, čo bolo
preukázané rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava V č.j. 604/2101/102919/2001 zo dňa
16. júla 2001, ktorým bolo dodávateľovi J. P. M. B. určené posledné zdaňovacie obdobie III.
štvrťrok 2001 a ktoré bolo daňovému subjektu právoplatne doručené dňa 14. augusta 2001
a Daňového úradu Pezinok č.j. 608/240/20490/97/Ne zo dňa 18. júla 1997, ktorým bolo
dodávateľovi L., S. P. určené posledné zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 1997 a ktoré bolo
daňovému subjektu právoplatne doručené dňa 12. augusta 1997.
Správca dane v rámci šetrenia zistil, že títo dodávatelia dlhodobo nereagovali na
výzvy svojich správcov daní, dlhodobo s nimi nespolupracovali, preto ani nemali vedomosť
o doručovaní rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia, uplynutím ktorého
zo zákona prestali byť platiteľmi DPH. Preto mal súd za právne bezvýznamné ich obe čestné
vyhlásenia zo dňa 6. decembra 2005 o nedoručení rozhodnutia správcu dane.
Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že daňové orgány skutkový stav veci
zistili v dostatočnom rozsahu a zo svojich zistení vyvodili správny právny záver a vo svojich
rozhodnutiach uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie a ako zhodnotili
vykonané dôkazy. Preto postupujúc podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len OSP“) žalobu zamietol.
III.
Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie
z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a z dôvodu, že bol vydaný
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Namietal, že záver súdu je v rozpore
s obsahom jeho tvrdení a dôkazov, pretože rozhodnutia o zrušení registrácie DPH neboli jeho
4
dodávateľom – pánovi P. M. a spoločnosti L., S., P., riadne doručené z dôvodu nesplnenia
podmienok pre náhradné doručenie v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
platnom v čase doručovania písomnosti. Poukázal v tejto súvislosti na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 119/07 z 27. septembra 2007, v ktorom je vyslovený
právny názor, že podmienkou náhradného doručenia je skutočnosť, že sa adresát v čase
oznámenia náhradného doručenia v mieste doručenia zdržiaval, pričom je povinnosťou
správneho orgánu preukázať, že sa tam adresát zdržiaval. Ďalej namietal, že súd sa vôbec
nevysporiadal s jeho námietkou, že neprebehlo prvostupňové daňové konanie, hoci tým
daňové konanie trpí vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Tvrdil, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže sa v ňom nerozhoduje
o hmotnoprávnych práva a povinnostiach daňových subjektov. K ukončeniu daňovej kontroly
došlo dňom doručenia protokolu o daňovej kontrole, čím mu ako kontrolovanému daňovému
subjektu začalo vyrubovacie konanie, v ktorom mu malo byť umožnené využiť a použiť
všetky zákonom priznané práva a malo byť vykonané najmä dokazovanie podľa § 29 zákona
č. 511/1992 Zb. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodlo o jeho odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu bez akejkoľvek účasti, čím sa vlastne daňového konania tak
prvostupňového ako i odvolacieho vôbec nezúčastnil a tým mu boli odňaté základné procesné
práva. Tým, že sa krajský súd riadne nezaoberal, ani nevysporiadal s jeho námietkami, ktoré
sú pre posúdenie veci rozhodujúce, porušil jeho základné právo na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie podľa či. 46 ods. 1, čí. 48 ods. 2 Ústavy a právo podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že rozhodnutie žalovaného č.k. I/222/10858-69871/2006/990036-r zo dňa 5. októbra 2006
a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava VI, č. 801/230/45789/06 zo dňa 7. júna 2006
zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie a žalovaného zaviaže na
náhradu trov konania.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nesúhlasí s dôvodmi
odvolania, pretože súd preskúmaval daný prípad nielen na základe vyjadrení žalobcu, ale aj na
základe zistení daňových orgánov počas vykonanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie
marec 2004. Všetky zistenia správcu dane boli žalobcovi skutkovo a právne osvetlené,
vychádzali z vykonaného dokazovania a boli podložené dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise,
pričom žalobca tieto dôkazy žiadnym právne relevantným spôsobom nevyvrátil. Žalovaný
súhlasí s tvrdením žalobcu, že v danom prípade bolo relevantné, či rozhodnutia o zrušení
registrácie DPH boli dodávateľom riadne doručené, a nie, či o zrušení registrácie vedeli alebo
nevedeli. Krajský súd sa touto otázkou zaoberal a dospel k záveru, že rozhodnutia
5
boli dodávateľom žalobcu riadne doručené postupom stanoveným v § 17 ods. 3 záko-
na č. 511/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, preto čestné vyhlásenia dodávateľov zo
dňa 6. decembra 2005, ktoré obaja vydali na žiadosť konateľa žalobcu, mal za právne
bezvýznamné. Navyše v konaní bolo preukázané, že tvrdenie p. P., že nevedel o zrušení
registrácie, je nepravdivé. K tvrdeniu žalobcu, že neboli splnené podmienky pre náhradné
doručenie, pretože adresáti sa v čase doručovania nezdržiavali na adrese doručenia uviedol, že
ide o účelové tvrdenie, ktoré nebolo uplatňované ani v rámci daňovej kontroly, ani v rámci
odvolacieho konania a ani nebolo namietané v žalobe a nebolo podložené žiadnym
relevantným dôkazom. Poukázal na skutočnosť, že predmetom súdneho prieskumu môžu byť
len námietky obsiahnuté v žalobných dôvodoch, ktoré boli uplatnené už v odvolacom
správnom konaní. V súvislosti s procesnými námietkami vo vyrubovacom konaní poukázal na
rozhodnutie najvyššieho súdu č. 3Sžf/23/2007 zo 14. februára 2008 vydané v právnej veci
rovnakého žalobcu, len za iné zdaňovacie obdobie, v ktorom sa odvolací súd vysporiadal
s totožnou námietkou žalobcu a vyhodnotil ju ako neopodstatnenú.
Žalovaný zastáva názor, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď žalobu zamietol
s odôvodnením, že daňové orgány skutkový stav veci zistili v dostatočnom rozsahu
a zo svojich zistení vyvodili správny právny záver, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle koncentračnej zásady v rozsahu uvedenom
v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP s použitím § 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta OSP), keď oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na
internetovej stránke najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, a na úradnej
tabuli najvyššieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu
vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu,
6
pričom nezistil dôvod, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch
napadnutého rozsudku, ktoré sú dostatočným východiskom pre vyslovenie výroku rozsudku.
Odvolací súd sa oboznámil s dodatočným platobným výmerom Daňového úradu
Bratislava VI č. 801/230/45789/06 zo dňa 7. júna 2006, ako aj z rozhodnutím žalovaného
č. I/222/10858-69871/2006/990036-r zo dňa 5. októbra 2006 a z ich obsahu zistil, že
odôvodnenie rozhodnutí zodpovedá priebehu sporového daňového konania. V dodatočnom
platobnom výmere sú riadne ustálené sporné skutočnosti a správca dane sa s nimi
v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľne vysporiadal. Rovnako rozhodnutie žalovaného ako
odvolacieho správneho orgánu spĺňa zákonné kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia, nakoľko
je z neho dostatočne zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na jeho vydanie, sú v ňom
uvedené právne predpisy, na základe ktorých žalovaný rozhodol, ako aj jeho úvahy, ktoré
viedli k prijatému záveru.
Odvolací súd sa predovšetkým nestotožnil s tvrdením žalobcu, že napadnuté súdne
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Jeho odôvodnenie v spojení
s odôvodnením rozhodnutia žalovaného dáva dostatočnú odpoveď na žalobné dôvody.
K opakovanej námietke žalobcu, že v daňovom konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
sp. zn. 3Sžf/23/2007, ktoré vydal najvyšší súd v právnej veci žalobcu v konaní o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného, ktoré sa týkalo dodatočného platobného výmeru za zdaňovacie
obdobie január 2004, a v odôvodnení ktorého sa k totožnej námietke uvádza: „Pokiaľ ide
o procesné námietky, vo vyrubovacom konaní správca dane hodnotí skutočnosti zhrnuté
v protokole o daňovej kontrole a námietky daňového subjektu proti protokolu, ktoré sú právne
významné pre určenie dane (§ 44 ods. 1, 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
v znení neskorších predpisov). Vo vyrubovacom konaní nedochádza k formálnemu vykonaniu
dôkazov, už vykonaných v rámci daňovej kontroly za účasti daňového subjektu. Výsledkom
vyrubovacieho konania je správna úvaha správcu dane ako dôsledok hodnotenia dôkazov,
ktorú uvedie v dodatočnom platobnom výmere. Týmto odvolací súd nevylučuje možnosť
vykonať i vo vyrubovacom konaní dôkazy, ale zdôrazňuje, že ide predovšetkým o štádium
hodnotenia dôkazov z daňovej kontroly. Odvolací súd v tomto konaní poukazuje na podrobné
odôvodnenie dodatočného platobného výmeru, z ktorého vyplýva, že správca dane hodnotenie
skutkového stavu a dôkazov uskutočnil.“
Žalobca ďalej namietal, že v danom prípade nemohlo dôjsť k doručeniu rozhodnutí
o určení posledných zdaňovacích období v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.
7
dodávateľom žalobcu, pretože títo sa v čase doručovania písomností v mieste doručovania
nezdržiavali, pričom na podporu svojho názoru poukázal na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 119/07 z 27. septembra 2007. Aj odvolací súd vychádzal
z právneho názoru vysloveného v tomto náleze, keď posúdil túto námietku žalobcu ako
neopodstatnenú: v odôvodnení tohto nálezu je pod bodom 23. uvedené: „Ak je adresátom
dostatočne preukázané, že záver o tomto predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny,
ide o doručenie neúčinné.“ To znamená, že dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že
adresát sa v čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval, znáša adresát, a nie správny
orgán, ako mylne tvrdí žalobca. Žalobca však na preukázanie tohto tvrdenia nepredložil, ani
neoznačil žiaden dôkaz, preto platí záver žalovaného, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, že
rozhodnutia boli obom daňovým subjektom – dodávateľom žalobcu, právoplatne doručené.
Navyše treba dať za pravdu žalovanému, že išlo o námietku, ktorá nebola uplatnená ani
v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, ani v žalobe, ale až v odvolaní proti rozhodnutiu
krajského súdu.
V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť nepriamy charakter dane z pridanej hodnoty.
Uvedený charakter je zabezpečený tým, že každý platiteľ dane je povinný vyčísliť svoju
pridanú hodnotu na tovare alebo poskytnutej službe a súčasne mu vzniká právo na vrátenie
dane z pridanej hodnoty zaplatenej predchádzajúcemu platiteľovi dane. Preto je pre každého
platiteľa dane z pridanej hodnoty výnimočne dôležité, aby si overoval, či jeho partner je
oficiálne uznaným platiteľom dane. Ak si žalobca neoveril skutočnosť, či obchoduje
s platiteľom dane z pridanej hodnoty, nekonal so starostlivosťou riadneho obchodníka
a nemôže sa domáhať práva na odpočet dane z pridanej hodnoty tak na komunitárnej, ani na
vnútroštátnej úrovni. Vnútroštátne právo ponúka informačné zdroje, kde si môžu účastníci
právnych vzťahov preverovať hodnovernosť údajov a informácií o zmluvnej protistrane.
Vzhľadom na uvedené dospel senát najvyššieho súdu, že neboli naplnené žalobcom
tvrdené odvolacie dôvody, ktoré by zakladali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa, preto podľa § 250ja ods. 3 druhá veta OSP v spojení § 219 ods. 1, 2 OSP
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vo výroku vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.2 a § 142
ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože
v odvolacom konaní nebol neúspešný.
8
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. februára 2011
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská