Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-61-2019.pdf
PDF · 109.37 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/61/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobkyne: T. O., J.. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, B., zastúpená Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátom so sídlom Moskovská 18, Bratislava, proti žalovaným: 1/ J. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, B., zastúpený Mgr. Marcel Drgon, advokát s.r.o., so sídlom Jesenského 2, Bratislava, 2/ J. O., Z.. XX.XX.XXXX, trvale bytom Š. XX, B. B., o neplatnosť darovacej zmluvy a určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24. júla 2018 č.k. 40C/2/2017-207 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný 1./ ,2./ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a o určenie, že nehnuteľnosť v žalobnom petite špecifikovaná je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov žalobkyne a žalovaného vychádzajúc z tvrdenia žalobkyne, že so žalovaným 1/ boli manželia odo dňa 21.12.2000, pričom žalovaný 1/ previedol darovaním na žalovaného 2/, ktorý je jeho synom z prvého manželstva, darovacou zmluvou bez jej súhlasu predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli žalovaným 1/ nadobudnuté kúpou počas manželstva a zo spoločne nadobudnutých finančných prostriedkov. Žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 137 C.s.p.; § 143 ;§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V prípade určenia neplatnosti darovacej zmluvy v zmysle § 137 písm. d) C.s.p. prijal záver, že táto nie je prípustná, keďže z osobitného predpisu nevyplýva, že by sa žalobkyňa mohla domáhať určenia právnej skutočnosti, ktorou je (okrem iného aj) právny úkon, t.j. napadnutá darovacia zmluva, v dôsledku čoho žalobu v tejto časti bez ďalšieho zamietol. 1.1. V prípade druhého určovacieho petitu žalobkyňa má na požadovanom určení naliehavý právny záujem, nakoľko bez tohto určenia by nemohla byť vykonaná zmena v katastri nehnuteľností a nemohlo by tak dôjsť k zosúladeniu faktického a právneho stavu. Jej právne postavenie je teda bez požadovaného určenia neisté. Za základnú otázku považoval či na zaplatenie kúpnej ceny za sporné nehnuteľnosti nadobudnuté počas manželstva so žalobkyňou žalovaný 1/ použil svoje výlučné peňažné prostriedky alebo spoločné peňažné prostriedky v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov žalobkyne a žalovaného 1/. Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný 1/ použil na kúpu sporných nehnuteľností svoje výlučné peňažné prostriedky keďže výpisom zo svojho bankového účtu žalovaný 1/ preukázal, že ešte pred uzatvorením manželstva so žalobkyňou (dňa 21.12.2000) disponoval dostatočným množstvom peňažných prostriedkov, ktoré získal predajom predchádzajúceho bytu, a ktoré si uložil u svojej matky. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že podľa výpisu z účtu žalovaného 1/ dňa 28.09.2000 obdŕžal žalovaný 1/ sumu z predaja bytu 900.000,- Sk, pričom dňa 09.10.2000 poslal čiastku 370.000,-
Sk pravdepodobne na účet ženy, ktorá mu poskytla pôžičku pri vysporiadavaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov s prvou manželkou, preto nie je zrejmé, ako si 750.000,- Sk mohol uložiť u svojej matky, súd poukazuje na to, že žalovaný 1/ vysvetlil, že čiastku 370.000,- Sk poskytol ako pôžičku, ktorá mu bola následne vrátená v hotovosti a túto tiež uložil u svojej matky. Žalovaný 1/ mal nasporené aj iné finančné prostriedky, keďže mal nadštandardný príjem (čo preukázal ročnými zúčtovaniami preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti), pričom prostriedky uložené u matky netvorili iba prostriedky získané predajom predchádzajúceho bytu, skutočnosť ktorú potvrdil aj svedok V. O.. Žalobkyňa (ako osoba, ktorá mala skúsenosť s uzatváraním kúpnych zmlúv ohľadne nehnuteľností) mala k dispozícii predmetnú kúpnu zmluvu ešte pred jej podpisom zmluvnými stranami, čítala ju (čo nebolo v konaní sporné), pričom žiadnym spôsobom nenamietala, že nie je tiež uvedená ako zmluvná strana (kupujúca). Navyše v kúpnej zmluve sa výslovne uvádza, že kupujúci nadobudne nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva (čl. I bod 1.4 zmluvy). Naopak, v emailovej komunikácii uviedla, že zmluva je vypracovaná perfektne a nemá žiadnu chybu. Súd prvej inštancie poukázal na zásadný rozpor v tvrdeniach žalobkyne, keď v žalobe uviedla, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté zo spoločných peňažných prostriedkov, avšak vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 11.01.2018 uviedla, že peňažné prostriedky na kúpu sporných nehnuteľností nepochádzali ani z jej účtu ani z účtu žalovaného 1/, keďže suma 22.000,-€ v skutočnosti nebola vyplatená. Uviedla tiež, že celým zmyslom kúpnej zmluvy malo byť to, aby sa k sporným nehnuteľnostiam nedostal brat žalovaného 1/, pričom keby mu matka žalovaného 1/ tieto nehnuteľnosti darovala, tak by to brat žalovaného 1/ mohol napadnúť. Ak by v prípade predmetnej kúpnej zmluvy skutočne išlo o darovanie (čo však v konaní preukázané nebolo), jednalo by sa simulovaný právny úkon podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ktorým by sa zastieral iný právny úkon (darovanie), pričom by platil tento iný (disimulovaný) právny úkon. O to viac by sporné nehnuteľnosti nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobkyne a žalovaného 1/, keďže v zmysle § 143 O.z do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatria veci získané darovaním. 1.2. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobkyňou, a to výsluchom predchádzajúcej manželky žalovaného 1/ k otázke vyplatenia sumy 500.000,- Sk zo strany žalovaného 1/ z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keďže táto skutočnosť nebola zo strany žalovaného 1/ rozporovaná (viď zápisnicu o pojednávaní konanom dňa 11.01.2018). Nevykonal dokazovanie ani vyžiadaním potvrdenia o príjme žalovaného 1/ v období rokov 1996 - 2000, keďže žalovaný 1/ výpisom z bankového účtu preukázal, že v roku 2000 disponoval dostatočným množstvom peňažných prostriedkov, ktoré si uložil u svojej matky a následne použil na kúpu sporných nehnuteľností. Rovnako súd nevykonal dokazovanie vyžiadaním výpisu z účtu žalovaného 1/ s detailmi platby 370.000,- Sk dňa 09.10.2000 (či v poznámke k platbe bolo uvedené, že ide o pôžičku) a vyžiadaním informácie, kto bol vlastníkom účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, keďže skutočnosť, či uvedená platba bola na výpise z účtu označená ako pôžička alebo nie, bola irelevantná (ani jej neoznačenie ako pôžička nemohlo mať žiadny vplyv na to, že sa jednalo o pôžičku), pričom žalovaný 1/ uviedol, že táto suma mu bola následne vrátená v hotovosti. Napokon súd nevykonal dokazovanie ani vyžiadaním si osvedčenia o dedičstve po nebohej matke žalovaného 1/, keďže tento dôkaz bol vo vzťahu k meritu prejednávanej veci irelevantný. 1.3. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ ako v celom rozsahu úspešným stranám sporu priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. Rozsudok v celom rozsahu odvolaním napadla žalobkyňa vytýkajúc súdu prvej inštancie nevykonanie dôkazov, ktorých vykonanie by malo zásadný vplyv na zistenie skutočností potrebných na rozhodnutie veci; a to potvrdenie o príjme žalovaného 1/ v rokoch 1996 až 2000; výpis z účtu žalovaného z Tatra banky, komu bolo poukázaných 370 000,- Sk dňa 9.10.2000; vyžiadanie informácie, kto bol vlastníkom účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX ; vyžiadanie a osvedčenie o dedičstve po nebohej matke žalovaného 1/; výsluch prvej manželky žalovaného 1/. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalovaného 1/ akým spôsobom a kde mali byť uložené údajne úspory u matky. Nie je známe či peniaze mali byť použité na úhradu kúpnej ceny, ani ako bolo naložené s údajným zvyškom úspor. Súd nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že kúpna zmluva bola zasielaná žalobkyni, ktorá bola ubezpečené, že daná nehnuteľnosť bude nadobudnutá do BSM, preto vyhlásila súhlas so znením. Poukazuje na judikát R 74/1973 a R 42/1972, podľa ktorého „ Ak bola nejaká vec získaná za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva z časti za prostriedky len jedného z manželov, patrí za podmienok uvedených v ustanovení § 143 Občianskeho zákonníka do bezpodielového spoluvlastníctva. S výnimkou vecí ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, nemôže žiadny z manželov zo spoločných prostriedkov kúpiť vec do výlučne osobného
vlastníctva a to aj so súhlasom druhého z manželov. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5CZ 51/1973). Z uvedených dôvodov navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konania. 3. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyni uviedol, že táto nepredložila a neoznačila žiaden dôkaz, ktorým by preukazovala jej tvrdenie o to, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla zo spoločných prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Bolo preukázané , že žalovaný 1/ mal pred manželstvom úspory. Žalobkyňa vytýka súdu prvej inštancie, že nevykonal všetky navrhované dôkazy, dôvod, ktorý neobstojí pretože nevykonaním navrhnutých dôkazov nebola porušená rovnosť zbraní sporových strán, ani jej nebolo upreté právo na spravodlivý proces. Naopak žalovaný 1/ preukázal, že úspory spred obdobia uzatvorenia druhého manželstva mal, ktoré na úhradu kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti dohodnuté s nebohou matkou postačovali , ale aj to že k zaplateniu týchto prostriedkov naozaj došlo. Pokiaľ by sa súd prvej inštancie držal žalobkyňou prezentovaného tvrdenia o tom, že kúpna ceny nikdy nebola zaplatená v takom prípade je irelevantné či žalovaný 1/ úspory mal, alebo nie a je nehospodárne viesť v tejto otázke dokazovanie. Z uvedených dôvod navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému 1 náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril. 5. Žalobkyňa v replike uviedla, že žalovaný opakovane opomína skutočnosť a zákonné znenie úpravy o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Súd prisvedčil tvrdeniam žalovaných pričom zjavne neodôvodnene priznal vyššiu právnu silu účelovým výpovediam na úkor explicitných písomných dôkazov; zotrváva na svojom odvolacom petite. 6. Žalovaný 1/ v duplike zdôrazňuje, že navrhnuté dôkazy nesmerovali k preukázaniu základného tvrdenia žalobkyne a to , že predmetné nehnuteľnosti žalovaný 1/ nadobudol za finančné prostriedky, ktoré mali pochádzať z bezpodielového spoluvlastníctva so žalobkyňou. Samotná skutočnosť, že kúpna cena bola zaplatená počas trvania ich manželstva toto tvrdenie implicitne nepotvrdzuje. Žalovaný 1/ svojou výpoveďou ako aj výpoveďou svedka V.Í. O., preukázal, že pred manželstvom so žalobkyňou disponoval dostatočnými finančnými úsporami, ktoré neboli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva so žalobkyňou. Žalobkyňa uviedla, že ani ona, ani žalovaný 1/ nemali žiadne úspory a to ani výlučne spred manželstva, ani spoločné z jeho trvania. Žalobkyňou navrhované dôkazy preto nemohli preukázať, že žalovaný 1/ kúpnu cenu zaplatil z prostriedkov bezpodielového spoluvlastníctva so žalobkyňou a súčasne nešlo ani o dôkazy ktoré by mohli preukázať, že žalovaný 1/ nemal dostatočné vlastné úspory, ktoré nepatrili do BSM so žalobkyňou. Jediná sporná okolnosť je tá či žalovaný 1/ mal alebo nemal vlastné úspory v jeho výlučnom vlastníctve, z ktorých by mohol zaplatiť kúpnu cenu. Žalovaný 1/ tvrdí, že takéto úspory mal, použil ich na zaplatenie kúpnej ceny za predmetnej nehnuteľnosti. Ak žalobkyňa tvrdí, že kúpna cena nebola nikdy zaplatená, v takom prípade súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, že sa žalobkyňa nemohla stať bezpodielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností, pretože by išlo o darovanie a ich výlučným vlastníkom sa tak stal žalovaný 1/. 7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie žalobu v časti určenia neplatnosti darovacej zmluvy zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je toto rozhodnutie vecne správne.
8. Podľa § 137 C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 9. Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe vyhovel, a to akéhokoľvek druhu, či už žalobe na plnenie, alebo určovacej žalobe, je právny záujem. Žalobkyňa musí naliehavý právny záujem preukazovať, okrem prípadov, ak právny záujem vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. c/ C.s.p.). Existencia právneho záujmu na požadovanom určení je teda podmienkou prípustnosti žaloby. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť, či neplatnosť, sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Určenie existencie právnej skutočnosti (neplatnosť právneho úkonu) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí
rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Vzhľadom na právny stav de lege lata žalobný návrh znejúci na určenie neplatnosti darovacej zmluvy z osobitného predpisu nevyplýva, preto je potrebné tento žalobný nárok považovať za vadný a teda procesne neprípustný. Je potrebné rešpektovať platné pravidlá, že je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku v zmysle § 217 ods. 1 C.s.p., v dôsledku čoho je vylúčené, aby sa stal pre rozhodnutie súdu rozhodný stav, ktorý by v čase vyhlásenia rozhodnutia nezodpovedal skutočnosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2002 sp. zn. 2 Cdo 76/02). Nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti darovacej zmluvy bráni odvolaciemu súdu v tejto časti ďalej konať, meritórne sa ňou zaoberať, pretože ak súd nemá preukázaný naliehavý právny záujem na danom určení je súčasne vylúčené, aby bola žaloba preskúmavaná súdom po stránke vecnej (porovnaj Rozsudky NS SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006, 2 Cdo 231/2007) v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku o neplatnosti darovacej zmluvy vecne správny.
10. Vecne správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v prípade druhého žalobného petitu, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že nehnuteľnosť je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov žalobkyne a žalovaného1/. Správne súd prvej inštancie zameral svoje dokazovanie na zodpovedanie základnej otázky, či na zaplatenie kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť nadobudnuté počas manželstva so žalobkyňou žalovaný 1/ použil svoje výlučné peňažné prostriedky, alebo spoločné peňažné prostriedky v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov žalobkyne a žalovaného 1/. Podľa jednotnej súdnej praxe i podľa jasného znenia zákona sú veci obstarané za peniaze výlučne patriace jednému manželovi vo výlučnom vlastníctve tohto manžela, nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. (Ro NS ČR z 30. 10. 2007, sp. zn. 22 Cdo 3421/2006). 10.1. Povinnosť strán tvrdiť potrebné skutočnosti v civilnom procese sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú stranami. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti však podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nedodržanie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti nie je procesne sankcionované, zväčša sa však prejaví v rozhodnutí vo veci, vo forme neúspechu strany v spore. Pri hodnotení dôkazov Civilný sporový poriadok vychádza zo zásady ich voľného hodnotenia, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (§ 191 ods. 1 C.s.p.). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. V priebehu dokazovania súd po vytriedení nepodstatných a nezákonných dôkazov ďalej hodnotí len dôkazy zostávajúce, teda dôkazy dôležité a právne relevantné, ktoré treba posúdiť z hľadiska ich pravdivosti. Posudzovanie pravdivosti konkrétneho dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, a či získané informácie sú svojim obsahom pravdepodobné alebo nie. Následne súd pristúpi k posudzovaniu jednotlivých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach tak, aby informácie vyplývajúce z dôkazov, ktoré považuje za pravdivé, tvorili ucelenú a logicky usporiadanú reťaz. 10.2. Uvedenými základnými zásadami sporového priadku sa mohol súd prvej inštancie riadiť iba vo vzťahu k žalovanému 1/, ktorý nielen výpisom z bankového účtu, ale aj výsluchom svedka V. O. preukázal, že v roku 2000, t.j. pred uzatvorením manželstva disponoval dostatočným množstvom peňažných prostriedkov, výškou ktorou bol spôsobilý pokryť kúpnu cenu za nehnuteľnosť, na rozdiel od žalobkyne, ktorá na preukázanie zásadnej otázky (či na zaplatenie kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť nadobudnuté počas manželstva so žalobkyňou žalovaný 1/ použil svoje výlučné peňažné prostriedky, alebo spoločné peňažné prostriedky v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov žalobkyne a žalovaného 1/) nenavrhla vykonať žiaden relevantný dôkaz, v dôsledku čoho bol správny postup súdu prvej inštancie, keď za konštatovania úplnej absencie dôkaznej povinnosti žalobu žalobkyne v tejto časti zamietol. Úvaha žalobkyne smerujúca k zisteniu, akým spôsobom a kde mali byť uložené úspory u matky, ani ako bolo naložené s údajným zvyškom úspor nemôžu prispieť k objasneniu rozhodujúcich okolností, lebo nesmerujú k preukázaniu, že kúpnu cenu žalovaný 1/ zaplatil z prostriedkov v spoločnom bezpodielovom spoluvlastníctve. 10.3. Ak chcela žalobkyňa dosiahnuť pozitívne rozhodnutie vo veci, bolo jej povinnosťou preukázať a predložiť dôkazy, že predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté z prostriedkov nadobudnutých počas manželstva, t.j. z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobkyňa nielenže žiaden takýto dôkaz nepredložila ale svojou výpoveďou potvrdila, že počas manželstva k žiadnym úsporám nedošlo, preto žaloba o určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva je úplne bezzákladová.
10.3. Na podporu svojho tvrdenia žalobkyňa opakovane odkazuje na právne závery v rozhodnutí R 42/1972, ktoré sú pre nedostatok splnenia dôkaznej povinnosti zo strany žalobkyne o získaní spornej nehnuteľnosti čo i len sčasti z prostriedkov z bezpodielového spoluvlastníctva neaplikovateľné. „Veci získané výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola vo vlastníctve jedného z manželov, sú naďalej vo vlastníctve tohto manžela. V takomto prípade ide o transformáciu toho istého majetku. Nejde o nadobudnutie nového majetku ani o rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale o obyčajnú zmenu predmetu vlastníctva, ktorá nemá vplyv na povahu doterajšieho vlastníckeho vzťahu. Tento názor vychádza z tzv. surogačnej zásady, t. j. vec nastupuje namiesto ceny, resp. cena namiesto veci (res succedit in locum pretii et pretium succedit in locum rei). Táto zásada platí i pre výmenu, resp. predaj a následnú kúpu inej veci zo samostatného majetku manžela. Ak sa však na získanie novej veci použijú čo aj len sčasti prostriedky z bezpodielového spoluvlastníctva, vec bude patriť do bezpodielového spoluvlastníctva (R 42/1972, s. 251)“. „Veci získané výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola vo vlastníctve jedného z manželov, sú naďalej vo vlastníctve tohto manžela. Nejde tu totiž v takomto prípade o nadobudnutie nového majetku ani o rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu týchto vecí ako predmetu vlastníctva (R 42/1972, s. 123 ods. 2)“. 11. Žalobkyňa v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie nevykonanie navrhnutých dôkazov. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci / či nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva/. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevykonanie navrhnutých dôkazov považoval za nadbytočné, tento postup riadne v zdôvodnení rozsudku odôvodnil (bod 12. napadnutého rozsudku) so záverom ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd a preto nevykonanie navrhovaných dôkazov nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces, podstatou ktorého je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť dodáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, v dôsledku čoho ani táto odvolacia námietka nie je spôsobilá privodiť pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. 12. V odvolaní žalobkyňa neargumentuje skutočnosťami a dôkazmi s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo predložené nové dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobkyne nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mali žalovaní 1/ a 2/ v odvolacom konaní plný úspech a vznikol im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).