Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/427/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra, Námestie Jána Pavla II č.7, Nitra, IČO: 35 593 008, zastúpená Advokátskou kanceláriaou Petruška partners s. r. o., so sídlom Nitra, Kupecká 18, IČO: 47 254 882 proti žalovanému: Lesy Slovenskej republiky, š.p., so sídlom Nám SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36038351, zastúpený Advokátskou kanceláriou JAKUBČO spol. s r.o., so sídlom Mladých budovateľov 2, Banská Bystrica, IČO: 50 570 897, v mene ktorej koná JUDr. Jaroslav JakubčoPhD., advokát a konateľ, o vydanie nehnuteľností, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.k. -975 zo dňa 06.10.2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam: parc. č. XXXX o výmere XXX m2 - lesný pozemok, parc. č. XXXX o výmere XXXXX m2- lesný pozemok, parc. č. XXXX/XXX o výmere XXXXXX m2 - lesný pozemok a parc. č. XXXX/XXX o výmere XXXXX m2 - orná pôda, zapísané na LV č. XXXX pre katastrálne územie V. T., vedený Okresným úradom V. O., katastrálnym odborom ako parcely reg. E, spolu s nasledovnou dokumentáciou: plán starostlivosti o lesy, všeobecná časť plánu starostlivosti o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochová tabuľka, prehľadová tabuľka, obrysová a dorastová mapa, ťažbová mapa, evidenčná časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v lesoch, plán lesno - technických meliorizácií, ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenia lesného majetku, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s odkazom na ustanovenie , a , účinného od 01.07.2016 (ďalej len „“). Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s odkazom na ustanovenia , , , , , , o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej aj „zákon o navrátení vlastníctva“ alebo „reštitučný zákon“). Súd v odôvodnení poukázal aj na niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Vecne rozhodnutie odôvodnil zisteným skutkovým stavom. 1.2 V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca(pôvodne Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko - Trnavská arcidiecéza) podal dňa 21.12.2006 žalobu o vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. V. T. vedených v pkn. vložke č. XX spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, a to podľa , , o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej

aj "zákon", "reštitučný zákon"). Žalobný petit počas konania so súhlasom súdu spresnil a pozmenil, naposledy dňa 27.04.2017, ktorú súd pripustil uznesením zo dňa 19.06.2017 č.k. -907 a následne o nej rozhodol napadnutým rozsudkom. Žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca, Ostrihomské arcibiskupstvo, bol výlučným vlastníkom uvedených pozemkov, ktorému bolo vlastníctvo odňaté bez náhrady podľa o revízii prvej pozemkovej reformy, o čom svedčí zápis v pkn. č. XX zo dňa 30.06.1948, 25.07.1948 a 30.11.1954. Dňa 21.12.2005 vyzval žalovaného podľa reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva a vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. V. T., vedených v pkn. vložke č. XX. 1.3 Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na to, že nárok žalobcu je neopodstatnený, nakoľko žalobca nie je oprávnenou osobou podľa , lebo nevlastnil v rozhodnom období v čase od 08.mája 1945 do 01.01.1990 nehnuteľnosti vydania ktorých sa domáha a nepreukázal právne relevantným spôsobom právne nástupníctvo v majetkových veciach po pôvodnom vlastníkovi. Žalobca nepreukázal existenciu reštitučného titulu podľa v prekluzívnej lehote do 30.04.2006 tak, ako to uvádza reštitučného zákona a teda jeho právo zaniklo. 1.4 Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania urobil záver o tom, že žaloba žalobcu je dôvodná. Uviedol, že predmetom sporu je nárok žalobcu na vydanie špecifikovaných nehnuteľností podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len reštitučný zákon). upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu, ktorým je v znení Účelom tohto reštitučného zákona je zmierniť následky majetkových a iných krívd ku ktorým došlo v rozhodnom období od 08.05.1945 do 01.01.1990 spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Týmto zákonom štát umožnil oprávneným osobám znovunadobudnutie majetku, ktorým bol v rozhodnom období odňatý na základe rozhodnutí orgánu štátu urobených v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Právo na navrátenie vlastníctva mohla uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 08.05.1945 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v . Právo musela oprávnená osoba voči povinnej osobe uplatniť písomnou výzvou do 30.04.2006 a v tejto lehote mala preukázať skutočnosti podľa , inak právo zaniklo. Podmienkou uplatnenia nároku oprávnenej osoby na súde je to, že povinná osoba do 60 dní od doručenia písomnej výzvy neuzavrie s oprávnenou osobu dohodu o vydaní veci. V tomto prípade k uzavretiu takejto dohody nedošlo, preto žalobca podal žalobu na súd. 1.5 Aktívnu legitimáciu žalobcu súd mal za preukázané tým, že Rímskokatolícka cirkev ( registrovaná cirkev na území Slovenskej republiky) bola vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú arcibiskupstvo alebo iný zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Cirkevné útvary mimo územia SR nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne právo, keďže Svätá stolica jej právo spravovať tieto majetky odňala 29.05.1922; právne toto územie odčlenila od Ostrihomskej arcidiecézy a pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou sa upravili medzinárodnou zmluvou Modus Vivendi uzavretou dňa 17.12.1927, ktorá nadobudla platnosť 02.02.1928, a v súlade s touto zmluvou Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou zo dňa 02.09.1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami, a vtedy bolo rozhodnuté aj o odčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali na územie Slovenskej republiky. Súd mal za nepochybné, že pre zmiernenie majetkových krívd spôsobeným cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty. Svoje vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam však nemohla vykonávať z dôvodu uvalenia dočasnej správy, pričom následne štát ich cirkvi odňal niektorým zo spôsobov uvedených v reštitučných zákonoch. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. zo dňa 30.11.2010, sp.zn. zo dňa 27.02.2012, ktoré sa týkajú danej problematiky historického výkladu právneho nástupnictva cirkví ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. z 25. 05. 2011 alebo -23 z 23. 08. 2012 a nález US SR n. z 20. 09.2012. Pokiaľ ide o Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra ako oprávnený subjekt uviedol, že dňa 14. 02. 2008 bola vyhlásená Apoštolská konštitúcia „Slovachiae sacrorum Antistites“ o vzniku diecéz a zmene hraníc a mien diecéz a cirkevných provincií. Apoštolskou konštitúciou zo 14. 02. 2008 zanikla Bratislavsko-tmavská arcidiecéza a boli zriadené nové diecézy. Právne nástupníctvo z

pôvodného žalobcu Rimskokatolícka cirkev, Bratislavsko-tmavskej arcidiecézy so sídlom v Tmave na Rímskokatolícku cirkev, Biskupstvo Nitra, je preukázané potvrdením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo 16.03. 2009 o právnej subjektivite Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Nitra, čo vyplýva aj rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16.03.2011 uverejneného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 36/2011, ako aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. 03. 2011. Z uvedeného súd prijal záver o tom, že žalobca je aktívne legitimovaný v spore ako oprávnená osoba podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona, pričom zároveň bolo preukázané, že pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností bolo Ostrihomské rímskokatolícke arcibiskupstvo (výpis z PKN. vl.č.XX), ktoré z vyššie uvedených dôvodov bolo právnym predchodcom žalobcu. 1.5 K námietke žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie súd uviedol, že reštitučný zákon v § 4 ods. 1 definuje povinnú osobu ako právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že povinnou osobou nie je Slovenská republika, ale právnická osoba, ktorá vlastníctvo Slovenskej republiky spravuje alebo drží. Z pozemkovoknižnej vložky č. XX pre katastrálne územie V. T. súd zistil, že ako vlastník dotknutých nehnuteľností bolo v čase ich odňatia uvedené Ostrihomské arcibiskupstvo, ktorého právnym nástupcom vo vzťahu k nehnuteľnému majetku na území SR je nepochybne Rímskokatolícka cirkev. Aj rozsiahla rozhodovacia prax všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR sa zjednotili v závere, že v žalobách o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam v zmysle reštitučného zákona je za oprávnenú osobu, teda za aktívne vecne legitimovaný subjekt potrebné považovať Rímskokatolícku cirkev, pričom je jej vnútornou záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar (napr. ktorá diecéza) si tento reštitučný nárok uplatní. V tomto prípade nehnuteľnosti v súčasnosti vedené na LV č.XXXX ku dňu účinnosti reštitučného zákona, t.j. ku dňu 01.05.2005 spravoval a aj v súčasnosti spravuje žalovaný, ktorý je preto v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný. Poukázal na rozhodnutia NS SR, ktoré danú problematiku už riešili ( rozsudku zo dňa 29. 05. 2007, zo dňa 30.11.2010 ) ako aj uznesenie Ústavného súdu SR OJ. 03. 2012 IV. USlll/2012.

1.6 Čo sa týka výzvy žalobcu v zmysle § 5 reštitučného zákona, súd vychádzal z toho, že zákon bližšie nevymedzuje obsah pojmu výzva, preto za písomnú výzvu treba považovať jedno-stranný právny úkon, spĺňajúci náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, najmä náležitosti v a nasl. , a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej navrátila vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného v ustanovení zákona. Nesplnenie požiadavky písomnej formy, jej nedoručenie povinnej osobe do 30.04.2006, ako i nepreukázanie skutočností podľa v tejto lehote vyvoláva účinky neuplatnenia práva, ktorého dôsledkom je zánik práva. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie požiadavky určitosti výzvy postačuje samotný odkaz na katastrálne územie a pozemnoknižnú vložku, prípadne i bez takéhoto označenia len pripojenie listinných dôkazov. Výzva žalobcu v tomto prípade je perfektným právnym úkonom v zmysle reštitučného zákona, keďže sú z nej zrejmé požadované nehnuteľnosti vedené v pkn. vložke č. XX . kat. úz. V. T., pričom bola povinnej osobe doručená v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 30.4.2006, a jasne z nej vyplýva aj dôvod navrátenia - prechod nehnuteľností do vlastníctva štátu odňatím bez finančnej náhrady v zmysle o revízii prvej pozemkovej reformy, čoho dôkazom je zápis v pozemkovej knihe, a to zvlášť za situácie, že k výzve žalobca doložil i pkn. vložku, identifikáciu parciel a list vlastníctva č. XXXX na ktorom súd v súčasnosti nehnuteľnosti vedené s poukazom na pozemkové úpravy vykonané v obci (ROEP). V tejto súvislosti súd poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR č. .

1.7 Poslednou podmienkou navrátenia vlastníctva, ktorú súd skúmal, je odňatie vlastníctva štátom bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy v rozhodnom období od 08.05.1945 do 01.01.1990 alebo podľa o novej pozemkovej reforme. Žalovaný tento spôsob prechodu spochybňoval tým, že prechod na štát sa udial na základe záborového zákona dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. ku dňu 16.04.1919, ktorý nie je reštitučným titulom. Podstatným preto bolo posúdenie, či prechod žiadaných nehnuteľností nastal v rozhodnom období postupom podľa , ešte ´roku 1919, podľa zákona č. 215/1919 Zb. a či sa tak stalo za náhradu alebo bez nej. o revízii prvej pozemkovej reformy, ako vyplýva z jeho názvu, podrobil revíziu úprave pozemkového vlastníctva vykonanú podľa záborového zákona č. 215/1919 Sb. a to pokiaľ išlo o majetok uvedený v ust. stráca podrobnejšiu úpravu postupov pri zábrane nehnuteľností podrobených revízii a preto v tomto smere odkazuje ust. pre konanie pre tohto

zákona na primerané použitie záborového zákona, ako i zákonov ho doplňujúcich. To znamená že tam, kde nestanovil niečo odlišné alebo nestanovil vôbec nič, použijú sa ustanovenia tohto zákona. Záborovým zákonom č. 215/1919 Sb. o zabratí veľkého majetku pozemkového bol štátom zabratý veľký majetok pozemkový špecifikovaný v ustanovení , ležiaci na území Československej republiky. Aby bola vykonaná úprava pozemkového vlastníctva, bol zároveň zriadený úrad pozemkový, na podnet ktorého v pozemkovej knihe na listoch vlastníctva bola vykonaná poznámka záboru majetku podľa zákona č. 215/1919 Sb. Tým však ešte k právnemu prevzatiu, t.j. k nadobudnutiu vlastníctva k zabratému majetku štátom nedošlo. Záborom štát nadobudol právo zabraný majetok podľa prevziať a predeliť. Podrobnejší postup preberania majetku štátom následne upravoval zákon č. 329/1920 Sb. o prevzatí a náhrade za zabratý majetok pozemkový (zákon náhradový). Tento pozostával z dvoch fáz: prvá fáza spočívala v oboznámení vlastníka o tom, ktoré nehnuteľnosti sa štát (pozemkový úrad) rozhodol prevziať. Zároveň pozemkový úrad oznámenie o zamýšľanom prevzatí podal súdu, ktorý potom nariadil vykonať v pozemkovej knihe poznámku "zamýšľaného prevzatia" podľa náhradového zákona. K právnemu prevzatiu, t.j. k nadobudnutiu vlastníctva k zabratému majetku štátom došlo až v druhej fáze tým, že na návrh pozemkového úradu súd vykonal vklad jeho vlastníckeho práva v pozemkovej knihe tak, ako to vyplýva z ustanovenia náhradového zákona. V pkn. vložke č. XX k.ú. V. na liste B pod B 5 je zápis, že podľa prídelovej listiny odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Štúrove boli nehnuteľnosti po vykonanom prídelovom konanín podľa nariadenia , n, SNR, a vydané československému štátu v správe Štátnych majetkov národný podnik v Náne. V súčasnosti sú uvedené nehnuteľnosti po vykonaní ROEP-u evidované na LV č.XXXX ako vlastníctvo Slovenskej republiky v správe Lesy SR štátny podnik Banská Bystrica. Tvrdenie žalovaného, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo na štát dňom účinnosti záborového zákona, neobstojí. V danom prípade prechod vlastníctva na štát bol založený zákonom č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, ktorý podrobil revízii úpravu pozemkového vlastníctva uskutočnenú podľa záborového zákona a vykonávacích predpisov ohľadne majetku vymedzeného v ustanovení . Zákon sa nevzťahoval len na majetok citovaný v a vynímal aj pôdu konfiškovanú podľa vládneho nariadenia č. 104/1945 Sb., . Zákon č. 142/1947 Sb. neupravuje podrobnejšiu úpravu postupov pri zabraní nehnuteľnosti podrobených revízii a v na primerané použitie záborového zákona a zákonov ho doplňujúcich. To platilo, pokiaľ zákon č. 142/1947 Sb. nestanovil inak. Obdobne ako v prípade skonfiškovaného majetku pozemkový majetok získaný revíziou v prvej pozemkovej reforme, ak si ho štát neponechal na všeobecne prospešné účely, následne sa prideľoval prídelcom prídelovými listinami vydávanými okresnými národnými výbormi. 1.8 S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie prijal záver, že žaloba je dôvodná, pretože boli splnené zákonných podmienok reštitučného zákona ( legitimácia žalobcu, ako oprávnenej osoby podľa , pasívna legitimacia povinnej osoby podľa ,existencia a včasné uplatnenie písomnej výzvy na navrátenie vlastníctva podľa , včasné uplatnenie nároku na súde , prechod sporných nehnuteľnosti do vlastníctva štátu v rozhodnom období uvedenom v spôsobom uvedeným v písmena c) reštitučného zákona.o trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal žalobcovi,ktorý mal plný úspech, nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa .

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( §365 ods. 1 písm.f/CSP) a zároveň že vec nesprávne právne posúdil ( §365 ods. 1 písm.h/CSP. Namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pasívnu legitimáciu žalovaného, obsah výzvy žalobcu v zmysle ust. § 5 reštitučného zákona, prechod nehnuteľností do vlastníctva štátu v rozhodnom období, uplatnenie práva v prekluzívnej lehote. K namietanej legitimácii žalobcu uviedol, že Skutočnosť, že Rímskokatolícka cirkev. Biskupstvo Nitra je registrovanou cirkvou a náboženskou spoločnosťou so sídlom na území Slovenskej republiky na Ministerstve kultúry SR, je nesporná. V prípade aktívnej legitimácie žalobcu je však podstatnou a zásadnou skutočnosťou určenie právneho nástupcu po Ostrihomskom rímskokatolíckom arcibiskupstve, ktorý je ako vlastník zapísaný v PKV č. XX pod r. č. 1. Pôvodným vlastníkom nehnuteľností, ktorých vydania sa žalobca domáha bolo Ostrihomské rímskokatolícke arcibiskupstvo, teda subjekt odlišný od žalobcu. Súd opiera svoje závery ohľadom aktívnej legitimácie žalobcu o dokumenty, ktoré nijakým spôsobom neupravujú právne nástupníctvo k nehnuteľnostiam tak, ako to hodnotí súd vo svojom rozhodnutí. Ak by aj bolo právne nástupníctvo v majetkových veciach upravené inými ako uvedenými cirkevnými predpismi, nemohli by tieto predpisy samotné vyvolať zmenu vlastníckeho práva, pre ktorú

bola v rozhodnom období potrebná intabulácia do pozemkovej knihy, u ktorej tu však nedošlo, teda vlastnícke právo v tomto prípade nemohlo byť odňaté žalobcovi ako to tvrdí súd, ale bolo odňaté inému subjektu, konkrétne Ostrihomskému arcibiskupstvu. K namietanej pasívnej legitimácii žalovaného uviedol, že nie je daná jeho pasívna legitimácia v spore, pretože s poukazom na §5 ods. 1 a § 3 reštitučného zákona si oprávnená osoba môže výzvou uplatniť nárok voči subjektu ktorý je správcom majetku prípadne s ním uzavrieť dohodu o vydaní, no na súde si môže uplatniť nároky len voči vlastníkovi , ktorým žalovaný v tomto prípade nie je, pretože je len správcom majetku štátu. Žalovaný v odvolaní namietal aj obsah výzvy žalobcu na vydanie v zmysle ust. § 5 reštitučného zákona majúc za to, že je neurčitá pretože v nej žalobca neoznačil predmetné nehnuteľnosti identifikačnými údajmi podľa § 42 ods. písm. c) katastrálneho zákona, t.j. parcelným číslom, druhom pozemku, jeho výmerou. Namietal aj to, že právo na súde si žalobca uplatnil obsahovo neurčitou žalobou, ku ktorej zmene došlo z iniciatívy žalobcu až po uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 5 ods. 1 a 3 reštitučného zákona a preto jeho právo nebolo uplatnené včas a zaniklo.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( ), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (, , ) a po prejednaní veci urobil záver, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto tento rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil. Zároveň odvolací súd aplikoval ustanovenie , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

5. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí. Závery súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú v súlade aj s judikatúrou súdov v iných obdobných veciach. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalovaný okolnosti namietané v podanom odvolaní uvádzal aj v priebehu prvoinštančného konania, t. j. pred vydaním rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení tohto rozsudku vysporiadal so všetkými právne významnými skutočnosťami z pohľadu reštitučného zákona. V odôvodnení rozsudku chronologicky a od základu sa vysporiadal s uplatnením včasnej výzvy na vydanie a navrátenia nehnuteľností, ktorá obsahovala dostatočnú špecifikáciu požadovaných nehnuteľností. Rovnako správne sa vysporiadal aj s tým, že žalobca je aktívne legitimovaný v tomto spore a žalovaný je nositeľom pasívnej legitimácie. Odvolací súd v tomto smere poukazuje najmä na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , R 38/2013, ktorý bol vydaný na základe dovolania podaného v konaní vedenom pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. . Uvedený judikát dovolacieho súdu podrobne a s odkazom na zistený skutkový stav urobil záver o tom, že ak v rozhodnom období prešla do vlastníctva štátu alebo obce spôsobom uvedeným v ( reštitučného zákona) nehnuteľnosť evidovaná v pozemkovej knihe ako vlastníctvo právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho mimo územia Slovenska, má sa za to, že išlo o prechod vlastníctva tejto nehnuteľnosti z vlastníctva právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho v Slovenskej republike. Záver súdu prvého stupňa korešponduje s týmto rozsudkom dovolacieho súdu a odvolací súd naň poukazuje.

6. Čo sa týka namietanej pasívnej legitimácie žalovaného odvolací súd uvádza, že aj túto otázku súd prvej inštancie správne posúdil. Ustanovenie § 4 ods. 1 reštitučného zákona upravuje, že povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona (t.j. 01.05.2005) spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že predmetné nehnuteľnosti boli a aj v čase rozhodovania súdu sú vo vlastníctve Slovenskej republiky a ako správca je evidovaný žalovaný . Preto ako správca a držiteľ nehnuteľností je v zmysle reštitučného zákona nepochybne povinnou osobou. Žalobca ho ako pasívne legitimovaného účastníka konania označil teda správne. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rovnaký záver prijatý v obdobnej veci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. . Odvolací súd nesúhlasil s dôvodmi odvolania žalovaného, pretože žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby podľa reštitučného zákona s poukazom na viaceré rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nie je správny ani názor žalovaného,

prezentovaný v podanom odvolaní a týkajúci sa žalobného návrhu ako takého. Keďže žalovaný ako povinná osoba podľa § 4 ods. 2 reštitučného zákona bol pasívne legitimovaný na uzavretie dohody o vydaní nehnuteľností, čo sám aj uznal, je potom pasívne legitimovaný aj v konaní o žalobe na vydanie (navrátenie) nehnuteľností. Opačný výklad by bol nelogický a najmä by spôsobil právnu neistotu, ak by počas reštitučného procesu malo dochádzať k zámene povinnej osoby. 7. Odvolací súd po prejednaní veci, v nadväznosti na odvolacie dôvody žalovaného , urobil záver o tom, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s nimi v súlade s reštitučným zákonom a aj v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám upravených v ustanovení ( teraz ust. ) a dáva odpoveď na všetky námietky žalovaného prezentované v priebehu prvoinštančného konania a aj v podanom odvolaní. Vzhľadom na to odvolací súd nemohol odvolaniu vyhovieť, pričom napadnutý rozsudok ako vecne správny v napadnutej časti podľa potvrdil.

8. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ). 9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (, , ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).