Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-66-2019.pdf
PDF · 145.08 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/66/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: ASSA profi, spol. s r.o., so sídlom Zámocká 26, 811 01 Bratislava, IČO: 35 706 767, zastúpeného zástupcom Advokátska kancelária Mihalda, Valach, Kišac, s.r.o., so sídlom Gogoľova 18, 852 02 Bratislava, IČO: 36 663 051, proti žalovanému: Marvanycomp s.r.o., so sídlom Staničná 194, 022 01 Čadca, IČO: 36 359 971 (pôvodne do 19.10.2017 vedenému pod obchodným menom T.I.K.O. SYSTEMS, spol. s r.o., so sídlom Jašíkova 101, 023 54 Turzovka), v konaní o zaplatenie 6.289,81 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Čadci č.k. 4Cb/36/2015-115 zo dňa 1.12.2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu v Čadci č.k. 4Cb/36/2015-115 zo dňa 1.12.2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Čadca č.k. 4Cb/36/2015-158 zo dňa 20. novembra 2018 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) v poradí prvým výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.289,81 Eur, úroky z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 976,69 Eur od 10.09.2015 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.789,28 Eur od 30.04.2015 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 1.731,56 Eur od 20.05.2015 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 1.789,28 Eur od 30.06.2015 až do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V poradí druhým výrokom okresný súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % vo výške, ktorá bude po právoplatnosti rozsudku vyčíslená v uznesení vyššieho súdneho úradníka prvostupňového súdu.
2. Vo veci bol dňa 30.11.2015 vydaný platobný rozkaz č.k. 4Cb/36/2015, ktorým okresný súd vyhovel žalobe žalobcu a ktorý sa žalovaným včas podaným a odôvodneným odporom ex lege (zo zákona) zrušil. 3. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Obchodný zákonník“), § 325 Obchodného zákonníka, § 340 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 2, 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel. Okresný súd mal jednoznačne preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o dielo, predmetom ktorej bol dovoz, postavenie, demontáž a odvoz lešenia na miesto stanovené žalovaným. Vykonanie diela žalobcom bolo riadne zápisnične odovzdané a bol o tom spísaný aj protokol. V uvedenom doklade nie je žiadna zmienka, že by žalovaný ohľadom dodávky lešenia niečo reklamoval. Žalovaný ani následne okresnému súdu nepredložil žiaden dôkaz o svojom tvrdení v podanom odpore
proti platobnému rozkazu. Žalobca teda vykonal pre žalovaného práce v zmysle zmluvy o dielo, ktoré vyfakturoval „faktúrami č. 510150192 zo dňa 13.3.2015, na sumu 1.616,12 €, splatnou dňa 27.3.2015, č. 510150283 zo dňa 15.04.2015 na sumu 1.789,28 €, splatnú dňa 29.04.2015, č. 510150372 zo dňa 5.5.2015, na sumu 1.731,56 €, platnú dňa 19.05.2015, č. 510150668 zo dňa 15.06.2015 na sumu 1.789,28 €, splatnú dňa 29.06.2015, ktoré žalovaný v stanovenej lehote neuhradil.“
4. Pokiaľ išlo o obranu žalovaného, túto okresný súd považoval za účelovú v snahe predĺžiť tento spor, nakoľko z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný vedel, aké množstvo lešenia bolo z jeho strany u žalobcu objednané a naviac svoju obranu spochybnil tým, že uhradil faktúru č. 510150102 s VS 510150102, ktorou mu bola fakturovaná suma 1.409,18 Eur za lešenárske práce na základe súpisu vykonaných prác a dodávok - prenájom lešenia o celkovej výmere 571,65 Eur. Ani ďalšie faktúry, ktoré boli vystavené zo strany žalobcu, žalovaný nerozporoval, nenamietal ich výšku, naopak v liste adresovanom žalobcovi 25.08.2015, v ktorom žiadal o demontáž lešenia, sám uviedol, že sa dostal do platobnej neschopnosti z dôvodu neuhradenia faktúr investorom, je si vedomý svojich záväzkov voči žalobcovi a úhrady pohľadávok žalobcu budú splácať z nových akcií v rámci možností, s cieľom čo najskôr vyrovnať záväzky voči žalobcovi.
5. Je teda zrejmé, že žalovaný si je vedomý svojho záväzku voči žalobcovi a účelovo sa snaží oddialiť zaplatenie svojich splatných záväzkov. Obrana žalovaného, že lešenie využívali aj iné firmy na stavbe, je irelevantná, a nemôže sa voči žalobcovi domáhať započítania, resp. zníženia svojho záväzku. Žalovaný si môže nárokovať nájom od týchto subjektov, nie od žalobcu, nakoľko žalobca poskytol lešenie žalovanému na základe objednávky žalovaného. Rovnako pokiaľ ide o škodu, ktorá mala žalovanému vzniknúť tým, že žalobca nedemontoval lešenie, je irelevantná, nakoľko žalovaný žiadal demontovať lešenie až v mesiaci august 2015 (25.08.2015) a žalobca požaduje úhradu faktúr za obdobie od marca 2015 až do júna 2015. Pokiaľ konaním žalovaného vznikla žalobcovi škoda, túto je povinný preukázať, čo však v tomto konaní nepreukázal. Žalovaný sa tak môže obrátiť na príslušný súd so svojim nárokom na náhradu škody voči žalobcovi. Popri (dôvodnom) nároku na zaplatenie dlžnej istiny žalobca proti žalovanému uplatnil i nárok na zaplatenie úroku z omeškania so splnením peňažného záväzku podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka za čas omeškania začínajúceho dňom nasledujúcim po splatnosti predmetných faktúr. Vychádzajúc z takto uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zverejnených základných úrokových sadzieb ECB (k prvému dňu omeškania bola základná sadzba 1,05 %) okresný súd žalobe žalobcu vyhovel v rozsahu priznania nároku na zaplatenie úroku z omeškania v rozsahu 9,05 % ročne (úroky o 8 percentuálnych bodov vyššie, než je základná sadzba ECB). Žaloba žalobcu bola dôvodná, preto okresný súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy 40 Eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojenej s uplatnením pohľadávky. O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.
6. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, keďže rozsudok je podľa žalovaného nejasný, nepreskúmateľný, a to z dôvodov, že „Žalovaný dňa 5.12.2014 vystavil objednávku žalobcovi na: 1/ montáž lešenia, cena 1,- Eur/m2 bez DPH 2/ demontáž lešenia, cena 0,70 Eur/m2 bez DPH 3/ prenájom na deň, cena 0,06 Eur/ deň bez DPH na stavbu: Mudroňova 86, Bratislava v dohodnutých cenách, na základe ktorej žalobca vykonal postupnú montáž lešenia s tým, že pre potreby žalovaného bolo lešenie postavené v januári roku 2015 v rozsahu 360 m2, na montáž fasády uvedeného objektu, ktorú vykonával žalovaný a lešenie bolo prenajaté na dobu potrebnej realizácie.“ Žalobca realizoval montáž lešenia pre potreby žalovaného v mesiaci
- DECEMBER
Prvé lešenie bolo postavené na budove na strane južnej v ploche 116,36 m2 a následne bolo postavené na strane budovy severnej v ploche 131,82 m2. Lešenie nám spoločnosť ASSA neodovzdala a spoločnosť T.I.K.O. písomne neprevzala. Lešenie bolo používané od 10.12.2014 do 31.12.2014. To znamená, že v mesiaci december bolo používané 21 dní. Výpočet pre fakturáciu za mesiac december podľa dohodnutej objednávky - stena juh : Stena juh 116,36 m2 x 1 Eur/m2 = 116,36 Eur - montáž lešenia 116,36 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 21 dní = 146,61 Eur - prenájom lešenia
Výpočet pre fakturáciu za mesiac december podľa dohodnutej objednávky - stena sever: Stena sever 131,82 m2 x 1Eur/m2 = 131,82 Eur - montáž lešenia 131,82 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 21 dní = 166,09 Eur - prenájom lešenia
Celkom fakturácia za mesiac december je 560,88 Eur bez DPH, 673,06 Eur s DPH.
- JANUÁR
V mesiaci január bol stav lešenia nasledovný: tomto mesiaci boli užívané lešenia na severnej a južnej stene budovy. Stena západ - na čelnej stene budovy - západná strana bolo postavené lešenie v ploche 66,5 m2. Stena juh - lešenie v ploche 116,36 m2 bolo používané celý mesiac tzn. 31 dní. Stena sever - lešenie v ploche 131,82 m2 bolo používané celý mesiac tzn. 31 dní. Na treťom poschodí južnej steny - terasa bolo postavené lešenie v ploche 15 m2. Výpočet pre fakturáciu za mesiac január podľa dohodnutej objednávky - stena juh: 116,36 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 31 dní = 216,43 Eur - prenájom lešenia 15,0 m2 x 1 Eur/m2= 15,00 Eur - montáž lešenia - bolo postavené 11.01.2015, užívané bolo v januári 20 dní 15,0 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 20 dní = 18,00 Eur - prenájom lešenia
Výpočet pre fakturáciu za mesiac január podľa dohodnutej objednávky - stena sever: 131,82 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 31 dní = 245,19 Eur - prenájom lešenia
Výpočet pre fakturáciu za mesiac január podľa dohodnutej objednávky - stena západ: 66,5 m2 x 1Eur/m2 = 66,50 Eur - montáž lešenia 66,5 m2 x 0,06 Eur/m2/ deň x 20 dní = 79,80 Eur - prenájom lešenia
Celkom fakturácia za mesiac január je 640,92 Eur bez DPH, 769,10 Eur s DPH.
- FEBRUÁR
V mesiaci február bol stav lešenia v súlade s fotografickými dôkazmi. V tomto mesiaci boli užívané lešenia na severnej a južnej a západnej stene budovy. Zároveň bolo poskytnuté posuvné lešenie v ploche 7,5 m2 na 28 dní, ktoré sa pohybovalo po stavbe, avšak cena nebola zo strany ASSA profi dohodnutá, a preto vychádzame z predpokladu, že nájom tohto lešenia je v rovnakej cene ako lešenie poskytnuté na stavbe. V mesiaci február bol stav lešenia nasledovný: Stena juh - lešenie v ploche 116,36 m2 bolo používané celý mesiac, tzn. 28 dní. Stena juh - lešenie v ploche 15 m2 na treťom poschodí - terasa bolo používané celý mesiac, tzn. 28 dní. Stena juh - v ľavej časti fasády bolo pristavené chýbajúce lešenie v ploche 10 m2. Stena sever - lešenie v ploche 131,82 m2 bolo používané celý mesiac, tzn. 28 dní. Stena západ - lešenie v ploche 66,5 m2 bolo užívané celý mesiac, tzn. 28 dní. Výpočet pre fakturáciu za mesiac február podľa dohodnutej objednávky - stena juh: 116,36 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 28 dní = 195,49 Eur - prenájom lešenia na 28 dní 15 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 28 dní = 25,20 Eur - lešenie užívané bolo 28 dní, tretie poschodie - terasa 10 m2 x 1 Eur/m2 = 10,00 Eur - montáž lešenia 10 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 28 dní = 16,80 Eur - lešenie užívané bolo 28 dní
Výpočet pre fakturáciu za mesiac február podľa dohodnutej objednávky - stena sever: 131,82 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 28 dní = 221,46 Eur - prenájom lešenia
Výpočet pre fakturáciu za mesiac február podľa dohodnutej objednávky - stena západ: 66,5 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 28 dní = 111,72 Eur - prenájom lešenia
Celkom fakturácia za mesiac február je 580,67 € bez DPH, 696,80 € s DPH.
Vo februári 2015 bolo postavené lešenie na všetkých požadovaných stenách budovy. Naša spoločnosť tak mohla pracovať na celej ploche fasády. Takto bez zmien lešenia sme pracovali v mesiacoch marec, apríl, máj roku 2015.
- MAREC
Situácia v mesiaci marec 2015 bola rovnaká ako v mesiaci február 2015. Celkom fakturácia za mesiac marec je 580,67 Eur bez DPH, 696,80 Eur s DPH.
- APRÍL
Situácia v mesiaci apríl 2015 bola rovnaká ako v mesiac február 2015. Celkom fakturácia za mesiac apríl je 580,67 Eur bez DPH, 696,80 Eur s DPH.
- MÁJ
Situácia v mesiaci máj 2015 bola rovnaká ako v mesiac február 2015. Celkom fakturácia za mesiac máj je 580,67 Eur bez DPH, 696,80 Eur s DPH.
- JÚN
V mesiaci jún sa situácia zmenila. Na južnej stene bolo zdemontované lešenie 20.06.2015. Na severnej stene bolo lešenie zrušené - len do konca mesiaca jún a na západnej stene bolo lešenie zrušené - len do konca mesiaca jún. Výpočet pre fakturáciu za mesiac jún podľa dohodnutej objednávky - stena juh: 116,36 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 20 dní = 139,63 Eur - prenájom lešenia na 20 dní 116,36 m2 x 0,70 Eur = 81,45 Eur - demontáž lešenia 10,0 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 20 dní = 12,00 Eur - prenájom lešenia na 20 dní 10,0 m2 x 0,70 Eur = 7,0 Eur - demontáž lešenia 15,0 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 20 dní = 18,00 Eur prenájom lešenia na 20 dní 15,0 m2 x 0,70 Eur = 10,50 Eur - demontáž lešenia.
Výpočet pre fakturáciu za mesiac jún podľa dohodnutej objednávky - stena sever: 131,82 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 30 dní = 237,28 Eur - prenájom lešenia 131,82 m2 x 0,70 Eur = 92,27 Eur - demontáž lešenia.
Výpočet pre fakturáciu za mesiac jún podľa dohodnutej objednávky - stena západ: 66,5 m2 x 0,06 Eur/m2/deň x 30 dní = 119,70 Eur - prenájom lešenia 66,5 m2 x 0,70 Eur = 46,55 Eur - demontáž lešenia.
Celkom fakturácia za mesiac jún je 764,38 Eur bez DPH, 917,26 Eur s DPH“.
7. V odvolaní žalovaný uviedol, že rozsah a doba, po ktorú bolo lešenie v nájme žalovaného, je dokumentované fotografiami, ktoré tvoria súčasť spisu a rovnako tak aj dobou realizácie montáže fasády žalovaným na objekte Mudroňova 86, Bratislava, ktoré skutočnosti okresný súd nevyhodnotil a obmedzil sa iba na citáciu, že ak aj žalovaný lešenie nevyužíval a bolo postavené, je jeho povinnosťou uhradiť plochu a dobu, po ktorú lešenie stálo. S týmto skutkovým a právnym záverom okresného súdu sa nemohol žalovaný stotožniť, pretože okresný súd nezobral do úvahy argumentáciu, že okrem žalovaného na stavbe bola realizovaná aj montáž okien sklenených výplní, ktoré realizovala iná firma, a ktorá rovnako tak mala postavené lešenie, nesúvisiace s montážou fasády a súd i túto plochu lešenia zaviazal uhradiť žalovaného. Pokiaľ sa týka faktúr, ktoré sú predmetom sporu, z týchto nie je zrejmé na akú plochu a v akej cenovej relácii boli za jednotlivé mesiace vystavené. Na ilustráciu poukázal na to, že „faktúra č. 510150283 zo dňa 15.4.2015 znejúca na sumu 1.789,28 Eur, pri ktorej súd konštatuje, že žalovaný mal prenajatú plochu lešenia v rozsahu 571,65 m2, nezodpovedá dohodnutým podmienkam, pretože ak by plocha 571,65 m2 bola vynásobená istinou 0,06 Eur, čo je prenájom za 1 deň sa rovná istine 34,29 Eur x 31, t.j. počet dní by nájom predstavoval na mesiac marec 1.063,26 Eur bez DPH, pričom v uvedenej faktúre je cena bez DPH stanovená na sumu 1.442,97 Eur. Rovnako tak vo všetkých faktúrach sú uvedené sumy, ktoré sú fakturované v rozpore s objednávkou a plochou, ktorá bola predmetom prenájmu. Súd síce konštatuje, že mal preukázané plochy lešenia, ktoré boli prenajaté v jednotlivých mesiacoch, pričom však takáto argumentácia súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože nijakým objektívnym spôsobom žalobca nepreukázal tieto plochy a práve naopak, žalovaný podrobným rozpisom, fotografiami preukázal rozsah plnenia zo strany žalobcu. V konaní poprel skutkové a právne tvrdenia žalobcu, pokiaľ sa týka uplatneného nároku čo do výšky tohto nároku, ako aj skutkových tvrdení. S touto obranou sa súd nijakým spôsobom nevysporiadal a obmedzil sa iba na konštatáciu, že obranu žalovaného považoval za účelovú v snahe predĺžiť tento spor. Nevyhodnotil objektívnym spôsobom skutočnosti uvádzané žalovaným, ktoré boli podporené aj relevantnými dôkazmi, a pokiaľ sa konštatuje v odôvodnení rozsudku, že uhradil faktúru 510150102 na sumu 1.409,18 Eur, táto sa nedotýkala obdobia, za ktoré bol uplatnený nárok.“ Argumentácia okresného súdu v odôvodnení rozsudku, keď poukazuje na listinné dôkazy predložené žalobcom, a to súpisom prác a dodávok, ide o
jednostranné tvrdenia zo strany žalobcu, ktoré žalovaný popiera a popieral a takto popretý dôkaz nemôže byť súdom braný za relevantný, pretože žalobca relevantne popretie dôkazu nespochybnil a rovnako tak súd sa iba obmedzil na konštatáciu listinného dôkazu, ktorý nepredstavoval reálny rozsah plnenia zo strany žalobcu, ktorého náhrady sa domáhal. Zdôraznil, že právny nárok žalobcu na zaplatenie istiny popiera a navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok Okresného súdu v Čadci č.k. 4Cb/36/2015-117 zo dňa 1.12.2016 zmenil v zmysle § 388 CSP a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
8. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že považuje napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu za vecne aj formálne správny a riadne odôvodnený. Žalovaný svoju domnienku, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, žiadnym spôsobom neodôvodnil. Žalovaný v odvolaní ani neuviedol žiadny dôkaz, na základe ktorého mal súd prvej inštancie údajne dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. neuvádza žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by vyvracal skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Žalovaný vo svojom odvolaní bez akéhokoľvek dôkazu preukazujúceho pravdivosť jeho tvrdení, tak ako aj počas celého tohto konania, uvádzal iba skutkové tvrdenia o tom, aký rozsah lešenia využíval v období od decembra 2014 do júna 2015, pričom uvádza, že zvyšok prenajatého lešenia využívali iné spoločnosti. Obrana žalovaného v tomto konaní nie je dôvodná, nakoľko skutočnosť, či žalovaným prenajaté lešenie od žalobcu využíval výlučne žalovaný alebo ho využíval iba čiastočne a zvyšok lešenia nevrátil žalobcovi, ale nechal, aby ho využívali iné spoločnosti, nemá vplyv na povinnosť žalovaného zaplatiť za prenajaté lešenie dohodnutú odplatu. Skutočnosť, že žalovaný mal od januára 2015 vo svojom užívaní od žalobcu prenechané lešenie o celkovej rozlohe 571,65 m2, preukazoval aj ten fakt, že žalovaný bez akýchkoľvek námietok uhradil faktúru žalobcu č. 510150102 s VS 510150102, ktorou mu bola fakturovaná suma 1.409,18 Eur za lešenárske práce na základe súpisu vykonaných prác a dodávok, a to prenájom lešenia o celkovej rozlohe 571,65 m2. V tejto súvislosti žalobca poukázal na výpoveď konateľa žalovaného, p. Ing. Petra Čapku, uskutočnenú na pojednávaní konanom dňa 01.12.2016, na ktorom na otázku „Rozporovali ste niekedy faktúru, že bol nižší rozsah lešenia, od januára 2015“ odpovedal, že „Nikdy som to nerozporoval, myslel som, že je to dobre. Dali mi faktúru so súpisom prác, pokiaľ som mal peniaze, tieto som uhradil. Je pravdou, že som nezaplatil za prenájom lešenia. Pán Q. som informoval, prosil som ho, aby mal strpenie, že zaplatím. Jediným dôvodom nezaplatenia bolo, že som v tom čase nemal peniaze, nakoľko mi investor z dôvodu predmetného lešenia neuhradil faktúry“. (viď zápisnica o pojednávaní zo dňa 01.12.2016, str. 5). Z výpovede konateľa žalovaného jednoznačne vyplývalo, že žalovaný sa v tomto konaní bráni iba účelovo v snahe oddialiť konečné rozhodnutie súdu z dôvodu svojej aktuálnej platobnej neschopnosti.
9. Vyjadrenie žalobcu bolo okresným súdom v zmysle podania zo dňa 08.09.2017 (č.l. 142 spisu) doručené žalovanému na vyjadrenie (doručenka č.l. 144 a 144 rub spisu). K momentu rozhodovania odvolacieho súdu sa žalovaný k vyjadreniu žalobcu písomne podľa obsahu spisového materiálu nevyjadril.
10. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
11. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/66/2019-164 zo dňa 18.11.2019, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
12. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalovaného zo dňa 02.03.2017 (č.l. 123 spisu). Vec bola predložená predkladacou správou zo dňa 05.06.2018 dňa 08.06.2018 (č.l. 149 spisu) krajskému súdu. Odvolací súd podaním zo dňa 4.9.2018 (č.l. 155 spisu) vrátil vec súdu prvého stupňa s vytknutím nedostatkov. Okresný súd opätovne predložil vec krajskému súdu predkladacou správou zo dňa 28.03.2019 dňa 01.04.2019.
13. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
14. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
16. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
18. V rámci podaného odvolania (č.l. 123 spisu) žalovaný uvádzal dôvody odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a uviedol, že rozsudok okresného súdu je nejasný, nepreskúmateľný.
19. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
20. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. V procesnej rovine žalovaný považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Uvedený dôvod podradil pod § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Za naplnenie nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho žalovanému uskutočňovať jemu procesné práva, považoval odvolateľ to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami uplatnenými pri uplatnení nároku.
22. K vyššie uvedenému odvolací súd uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
23. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
24. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
25. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), a ani písm. d) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
26. V danom prípade podľa odvolacieho súdu k takej žalovaným namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. b), d) CSP, nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
- B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu
prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
27. V rámci podaného odvolania žalovaný poukázal na vystavenú objednávku a ďalej na realizáciu v mesiaci december, január, február a marec, apríl a máj 2015. Žalovaný zdôraznil v odvolaní, že rozsah a doba, po ktorú bolo lešenie v nájme žalovaného, je zdokumentované fotografiami, ktoré tvoria súčasť spisu a rovnako tak aj dobou realizácie montáže fasády žalovaným na objekte Mudroňova 86. Namietal, že okresný súd uvedené skutočnosti nedostatočne vyhodnotil a obmedzil sa iba na situáciu, že ak aj žalovaný lešenie nevyužíval a bolo postavené, je jeho povinnosťou uhradiť plochu a dobu, po ktorú lešenie stálo. Zdôraznil, že okrem žalovaného bola na stavbe realizovaná aj montáž okien sklenených výplní, ktoré realizovala iná firma a ktorá rovnako mala postavené lešenie. V súvislosti s touto argumentáciou sa odvolací súd oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu. Je zrejmé, že okresný súd konštatoval vykonanie diela žalobcom, ktoré bolo riadne zápisnične odovzdané a bol o tom spísaný aj protokol. Zdôraznil okresný súd, že žalovaný ohľadom dodávky lešenia neuplatnil žiadne reklamácie. Z tohto dôvodu žalobca vykonal pre žalovaného práce v zmysle zmluvy o dielo a cenu diela mu vyúčtoval faktúrami podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku „ faktúrami č. 510150192 zo dňa 13.3.2015, na sumu 1.616,72 €, splatnou dňa 27.3.2015, č. 510150283 zo dňa 15.04.2015 na sumu 1.789,28 €, splatnú dňa 29.04.2015, č. 510150372 zo dňa 5.5.2015, na sumu 1.731,56 €, platnú dňa 19.05.2015, č. 510150668 zo dňa 15.06.2015 na sumu 1.789,28 €, splatnú dňa 29.06.2015, ktoré žalovaný v stanovenej lehote neuhradil“. Obranu žalovaného považoval žalobca za účelovú v snahe predĺžiť spor, bolo zrejmé, že východiskom záverov okresného súdu bola skutočnosť, že žalovaný vedel, aké množstvo lešenia bolo z jeho strany u žalobcu objednané a túto svoju obranu spochybnil aj tým, že uhradil faktúru č. 510150102 s variabilným symbolom 510150102, ktorou bola fakturovaná suma 1.409,18 Eur za lešenárske práce na základe súpisu vykonaných prác a prenájom lešenia a v celkovom rozsahu 571,65 m2. V zmysle obsahu spisového materiálu a na základe odvolacej argumentácie žalovaného nebol odvolaciemu súdu vytvorený dostatočný priestor na odklon od týchto záverov okresného súdu. Poukazuje odvolací súd na to, že bolo primárne v dôkaznej povinnosti žalovaného preukázať ním tvrdené skutočnosti, že sumy fakturované žalobcom boli v rozpore s objednávkou a plochou, ktorá bola predmetom prenájmu. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam žalovaného odvolací súd primerane a podporne poukazuje na to, že: „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené
skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010).
28. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine tvrdení, ktoré boli uvádzané pred súdom prvého stupňa a na ktoré nadväzovali čiastočne tvrdenia uvádzané v odvolaní. V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.
29. Zdôrazňuje odvolací súd, že mal preukázané, že zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi sporovými stranami v rozhodnom období, za ktoré žalobca požadoval úhrady vyúčtované predmetnými faktúrami, trval. Za dôkaznej situácie, kedy bola preukázaná existencia zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami, v zmysle ktorej existencie si žalobca uplatnil žalobou nárok na úhradu, nebol priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa. Ak žalovaný tvrdil iný rozsah plnenia zo strany žalobcu, čo mali preukazovať fotografie, tak žalovaný len uvedenými dôkazmi nepreukázal, že mu neboli vytvorené podmienky, aby predmet zmluvného vzťahu mohol užívať v rozsahu tvrdenom žalobcom. Bolo na žalovanom, aby svoju obranu v tejto rovine preukázal. V rámci prvoinštančného konania ani odvolacieho konania žalovaný netvrdil, že by uplatnil u žalobcu nárok na vady poskytnutého plnenia zo strany žalobcu, a teda i z týchto východísk nebolo možné stotožniť sa s odvolacou argumentáciou žalovaného. Odvolací súd konštatuje, že mal dostatočný priestor žalovaný na produkovanie dôkazov v rovine jeho tvrdení, ak žalovaný tvrdil nereálny rozsah plnenia zo strany žalobcu, bolo výslovne v jeho dôkaznej sfére preukázať, že tvrdenia zo strany žalobcu nezodpovedajú skutkovému stavu v čase, keď zmluvný vzťah trval.
30. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).
31. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.
32. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané vady procesného postupu v prvoinštančnom konaní, či nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré by viedli k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v meritórnom prvom výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie, a to vo výroku vo veci samej, ako i v závislom výroku o trovách konania. V podrobnostiach odkazuje za primeranej aplikácie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
34. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).
35. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu bola priznaná plná náhrada odvolacích trov voči žalovanému.
37. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.