Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/204/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, Búdkova č. 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, proti žalovaným v: 1. rade U.. L. D., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. XXXX/XX, XXX XX P., práv. zast.: Advokátskou kanceláriou JUDr. Štefanom Kamenickým, Hviezdoslavova 7, 052 01 Spišská Nová Ves, 2. rade W. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. č. XXXX/XX, XXX XX P., 3. rade R. U., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. č. XXXX/XX, XXX XX P., žalovaní v 2. a 3. rade práv. zast.: JUDr. Martinom Tomasom, advokátom, 1. mája 216/7, 058 01 Poprad, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. - 876 zo dňa 26.04.2018 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok s upresnením, že o výške trov konania pred súdom prvej inštancie bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Žalovaným v 1. rade až 3. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a vyslovil, že žalovaným v 1., 2. a 3. rade priznáva nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa po jej úprave žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k parcelám registra KN „C“ č. XXXX/X

- orná pôda o výmere 1005 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. U., okres P., KN „C“ č. XXX/X - orná pôda o výmere 460 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. U., okres P., KN „C“ č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 68 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. U., okres P., KN „C“ č. XXX/XX - zastavaná plocha o výmere 47 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. U., okres P., KN „C“ č. XXX/XX - zastavaná plocha o výmere 66 m2, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. U., okres P., KN „C“ č. XXX/XX - zastavaná plocha o výmere 3 m2, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. U., okres P.. Išlo o parcely pôvodne zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, kat. úz. U., ako parcela mpč. XXX, ktorej pôvodnými vlastníkmi boli L. M. a manželka M., ktoru štát nadobudol na základe konfiškácie podľa Nariadenia SNR č. 104/1945 SB. K predmetným nehnuteľnostiam notárskou zápisnicou N XXX/XX, Nz XXX/XX zo dňa 19.03.1996 o osvedčení vyhlásenia o vydržaní podľa z. č. W. U. a U. U. vyhlásili, že sú výlučnými bezpodielovými spoluvlastníkmi parciel č. XXX - orná pôda o výmere 1602 m2, kat. úz. U., okres P.. Svoje vlastníctvo odvodzovali od titulu prídelu realizovaného v roku 1958. Predmetná parcela bola zapísaná do katastra nehnuteľností na LV č. XXX. Darovacou zmluvou zo dňa 19.03.1996, ktorej vklad bol povolený pod č. V XXXX/XX darovali túto nehnuteľnosť svojmu synovi W. U. v celosti. V rámci konania ROEP v kat. úz. U. bolo vydané rozhodnutie č. j. C 236-51/2002 zo dňa 13.09.2002, ktorým bolo vlastnícke právo k predmetnej parcele podľa registra C č. XXX/X - orná pôda o výmere 490 m2 a parcela

č. XXX/X - orná pôda vo výmere 1.112 m2 (pôvodná parcela XXX), zapísané na LV č. XXX, kat. úz. U., v prospech W. U. v celosti. Uvedené rozhodnutie vychádzalo z toho, že identifikácia parciel č. XX/XXXX zo dňa 21.02.1996, ktorá bola predložená k notárskej zápisnici N XXX bola nesprávna, nakoľko parcely č. XXX a č. XXX/X zodpovedajú pôvodnej mpč. XXX, zapísanej v PK zápisnici č. XXX, kat. úz. U. vo vlastníctve V. a spol. a nie z mpč. XXX. Na základe uvedeného W. U. bol zapísaný ako vlastník parciel č. XXX/X a XXX/X na LV č. XXX, kat. úz. U.. Kúpnou zmluvou z 23.03.2015, ktorej vklad bol povolený pod V XXXX/XX, odpredali manželia W. U. a R. U. parcely KN C č. XXX/X, XXX/X, č. XXX/X a XXX/X v celosti L. Y.. P. č. XXX/X bola W. a R. U. kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený do katastra pod V XXXX/XX v celosti odpredaná U. F.. Žalobca tvrdil, že pôvodná parcela č. XXX bola poštátnená na základe konfiškácie podľa dekrétu č. XXX/XXXX a neexistuje žiadny prídel na uvedenú parcelu, preto osvedčenie o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním k parcele č. XXX nie je správne. Žalovaní tak nadobudli sporné nehnuteľnosti od nevlastníka, lebo ním je štát v správe Slovenského pozemkového fondu. Naliehavý právny záujem žalobca odôvodňoval skutočnosťou, že v katastri nehnuteľnosti sú ako vlastníci sporných nehnuteľností vedení žalovaní, čo obmedzuje Slovenský pozemkový fond v jeho právach ako správcu nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu. Tiež tvrdil, že na základe geometrického plánu č. XX/XXXX zo dňa 17.09.2003 došlo k zlúčeniu parciel pôvodne evidovaných v mpč. XXX a mpč. XXX a vytvoreniu nových parciel registra KN C č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X a XXX/X, kat. úz. U., z ktorých neskôr boli vytvorené parcely č. KN C č. XXX/X, XXX/X, XXX/XX, XXX/X, XXX/XX, XXX/XX, kat. úz. U..

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. ; ; ; ; ; , ; a , zistil, že dňa 19.03.1996 osvedčením o vyhlásení o vydržaní podľa zákona č. 323/92 Zb. a to notárskou zápisnicou č. N XXX/XX a NZ XXX/XX právni predchodcovia žalovaného v 2. rade svojim vyhlásením uviedli, že sú vlastníkmi nehnuteľností parc. č. XXX orná pôda o výmere 1602 m2 v celosti. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 20.03.1996. Dňa 19.03.1996 právni predchodcovia žalovaného v 2. rade notárskou zápisnicou uzatvorili darovaciu zmluvu, kde obdarovaným bol žalovaný v 2. rade W. U., nar. 29.04.1961, bytom P., Z. XXXX/XX, ktorou darovali nehnuteľnosť obdarovanému a to parc. č. XXX orná pôda o výmere 1602 m2 v celosti, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 29.09.1997. Správa Katastra P. vydala dňa 13.09.2002 rozhodnutie č. C XXX-XX/XXXX, v ktorom odôvodnení uviedla, že ako podklad pre osvedčenie o vydržaní bola nesprávne vydaná identifikácia parciel dňa 21.05.1996, kde sa vychádzalo z právneho stavu parcely č. XXX, pričom však išlo o parcelu č. XXX. Dňa 23.03.2005 žalovaní v 2. a 3. rade uzatvorili kúpnu zmluvu so žalovanou v 1. rade, kde predmetom kúpnej zmluvy sú parcely č. XXX/X, XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X v k. ú. U. - obec P. zapísané na LV č. XXX. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 09.05.2005. Žalobca podal dňa 01.12.2008 žalobu na určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Žalovaní v 2. a 3. rade predmetné nehnuteľnosti nadobudli vkladom do katastra nehnuteľností dňa 29.09.1997 a to titulom vydržania a užívania predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami žalovaných v 2. a 3. rade. Právni predchodcovia žalovaných v 2. a 3. rade nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania užívali od roku 1958. Žalovaná v 1. rade sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti v roku 2005 na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy medzi žalovanými v 2. a 3. rade. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený.

3. Proinštančný súd poukázal na skutočnosť, že právni predchodcovia žalovaného v 2. rade nadobudli časť sporných nehnuteľností na základe osvedčenia N XXX/XX,. NZ XXX/XX a po dobu 10 rokov od zápisu uvedenej notárskej zápisnice neuplatnil žalobca vlastnícke právo k osvedčeným nehnuteľnostiam skôr, ale až dňa 01.12.2008. Podľa o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov platného do 01.12.2000 na základe osvedčenia notára vydaného za podmienok v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností zapíše za vlastníka nehnuteľností osoba uvedená v tomto osvedčení. S poukazom na a citovaného zákona, ak do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností podľa ods. 1 neuplatní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov, vlastnícke právo k nehnuteľnosti takto zapísanej iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom zapísanej nehnuteľnosti na základe vydržania, to platí aj pre prípad, keď nehnuteľnosť v tejto lehote bola prevedená na inú osobu než ktorá je uvedená v osvedčení. Po dobu uvedenú v ods. 2 má osoba zapísaná v evidencii nehnuteľností alebo nadobúdateľ zapísanej nehnuteľnosti postavenie oprávneného držiteľa. Súd poukázal na to, že žaloba bola v podstate po 12 rokoch podaná na súd od vydania osvedčenia, zo dňa 19.03.1996. Žalobca nevyužil všetky procesné postupy, ktoré mu o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom ponúkol. E. v k.ú. U. bol schválený a to rozhodnutím č. C XXX-XX/XXXX-XX-zXXXX/XX zo dňa 30.09.2002, kde štát opätovne

nevyužil svoje možnosti dané mu zákonom. Žalobcovi teda uplynuli všetky ako procesnoprávne tak aj hmotnoprávne lehoty na uplatnenie práva. Súd má za to, že štát nemôže mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem, nakoľko sám svojimi rozhodnutiami prispel k takému stavu a tento v podstate zapríčinil. Žaloba nie je namierená k nastoleniu právnej istoty tak, ako predpokladá žaloba o určenie na strane žalobcu, ale naopak dochádza k narušeniu právnej istoty žalovanej v 1. rade.

4. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/549/2015 zo dňa 16.03.2016 uviedol, že na poskytnutie ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň tak vlastnícke právo pôvodného vlastníka, ako aj nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Pri kolízii princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princípu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Ak nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, lebo tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonnom správnom (katastrálnom) konaní. Konštatoval, že odbornou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd ČR v rozhodnutí vo veci sp. zn. zo dňa 28.01.2016, v ktorom prijal záver o originálnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený, hoci aj absolútne neplatným.

5. Vzhľadom na vyššie uvedené skonštatoval, že žalobca nepreukázal, aby žalovaný bol nedobromyseľný. Poukázal na s tým, že pre vydržanie vlastníckeho práva je potrebné, aby držba bola dobromyseľná, t. j. aby sa zakladala na právnom dôvode, ktorý by viedol ku vzniku vlastníckeho práva. výslovne stanovuje, že pri pochybnosti sa predpokladá, že držba je oprávnená. Vyvodil záver, že dôkaz o neoprávnenosti držby leží na tom, kto vlastníctvu oponuje. Žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že žalovaný ako nadobúdateľ na základe riadne uzavretej platnej a účinnej zmluvy zavkladovanej v katastri nehnuteľnosti vedel alebo mu muselo byť z okolností prevodu jasné, že prevodcovi evidovanému v katastri ako vlastníkovi vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam nepatrilo.

6. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že žalovaná v 1. rade sa teda starala o svoje nadobudnuté vlastnícke právo a pripravovala výstavbu rodinného domu na uvedenom pozemku. Až 01.12.2008 sa začalo v predmetnej veci súdne konanie na Okresnom súde Poprad. V konaní bolo preukázané, že žalovaná v 1. rade a žalovaní v 2. a 3. rade využívali svoj pozemok a starali sa oň ako o vlastný. Žalovaná v 1. rade získala svoje vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy a riadne vyplatenej obvyklej kúpnej ceny. S poukázom na nálezy Ústavného súdu, v ktorých sa Ústavný súd opakovane zaoberal vlastníckym právom nadobúdateľov a konštatoval, že v obdobnom prípade sa opakovane vyzdvihuje myšlienka ochrany vlastníckeho práva pre nadobúdateľov. Žalovaní predložili súdu prídelovú listinu zo dňa 01.07.1954 vydanú v prospech X. V. a manželky K., rod. C., U., kde predmetom prídelu bola okrem iných aj parcela pozemkového katastra č. XXX k. ú. U. a výmer o vlastníctve pôdy č. XXXXX/ XX zo dňa 27.09.1948 vydaný v prospech X. V. a manželky K., rod. C., kde predmetom bola aj parcela pozemkového katastra č. XXX k.ú. U.. Súd sa nestotožňuje s vyjadrením žalobcu, že neb. X. V. a manželka K., rod. C. sa vzdali prídelu, nakoľko ak by sa vzdali prídelu, tak nemohli by prebehnúť dedičské konania, ktorých predmetom boli aj nehnuteľnosti, ktorých sa týka uvedený prídel. Predmetom dedenia bola parcela č. XXX k. ú. U. na základe prídelovej listiny zo dňa 01.07.1954 v celosti. Podľa názoru súdu žalobca - štát nemá naliehavý právny záujem, resp. nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, nakoľko sám svojimi rozhodnutiami prispel k danému stavu vecí týkajúcich sa nehnuteľnosti a práve zo strany štátu došlo k narušeniu právnej istoty u žalovaných a hlavne u žalovanej v 1. rade, nakoľko žalovaná v 1. rade uzatvorila kúpnu zmluvu týkajúcu sa sporných nehnuteľností v presvedčení, že všetky vlastnícke vzťahy sú vyporiadané a za nehnuteľnosť zaplatila kúpnu cenu.

7. V ďalšom prvoinštančný súd sa zaoberal výkladom termínu vydržania a uviedol, že vydržanie je originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva, ktoré je závislé na naplnení predpokladov oprávnenej držby počas uplynutia zákonom stanovenej doby pri spôsobilom predmete a subjektu spôsobilom na vydržaní. V konaní mal preukázané listinnými dôkazmi a to notárskou zápisnicou zo dňa 19.03.1996 č. N XXX/XX, Nz XXX/XX, že notársky úrad vydal osvedčenia o vydržaní, kde W. U., nar. XX.XX.XXXX, P., R. XXXX/XX a U. U., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., R. XXXX/XX vyhlásili, že sú výlučnými

bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v k.ú. U., a to parcely č. XXX orná pôda o výmere 1602 m2 v celosti. Svoje vlastnícke právo v citovanom osvedčení odvodili z titulu prídelu realizovaného v roku 1958 tvrdiac, že od uvedenej doby predmetnú nehnuteľnosť užívali dobromyseľne ako vlastnú. Súdu bola predložená identifikácia parciel zo dňa 29.02.1996 vydaná Správou katastra P., k.ú. U., vložka č. XXXX, parc. č. XXX, XXX a XXX - roľa, t.j. stav pozemkovej knihy a stav evidencií nehnuteľností združený pozemok parc. č. XXX orná pôda o výmere 1602 m2, číslo evidenčného listu 568. Dňa 19.03.1996 W. U. a U. U., rod. P. ako darujúci a obdarovaný W. U., nar. XX.XX.XXXX uzatvorili darovaciu zmluvu, kde predmetom darovacej zmluvy bola parcela č. XXX orná pôda o výmere 1602 m2, ktorej vklad bol povolený Správou katastra P. pod č. V XXXX/XX dňa 29.09.1997. Dňa 23.03.2005 uzatvorili kúpnu zmluvu W. U., R. U. na parcelu č. XXX/X, XXX/X a XXX/X v celosti s U.. L. D., rod. Y., ktorej vklad bol povolený Správou katastra P. pod č. V XXXX/XXXX. Žalobca podal na tunajší súd žalobu dňa 01.12.2008, ktorou žiadal o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Súd poukázal na ustanovenie a nasl. , že pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním boli vo veci splnené podmienky ustanovené v citovanom § a to z dôvodu, že právni predchodcovia žalovaných v 2. a 3. rade predmetnú nehnuteľnosť vydržali (poznámka odvolacieho súdu, že je nesprávne použitý termín vydržali) dňa 19.03.1996 a následne darovacou zmluvou ju získali žalovaní v 2. a 3. rade a následne žalovaná v 1. rade kúpnou zmluvou sa stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Z tohto uviedol, že 10-ročná vydržacia lehota uplynula dňa 19.03.2006 a žaloba bola podaná zo strany žalobcu dňa 01.12.2008, to je po uplynutí 10-ročnej lehoty. Žalovaní v 2. a 3. rade a ich právni predchodcovia odvodzovali vydržanie od získaniu prídelu v roku 1958. Žalobca namietal uvedenú prídelovú listinu, nakoľko mal za to, že prídelcovia sa uvedeného prídelu vzdali. Žiaden dôkaz o vzdaní sa prídelu nebol súdu preukázaný. Súd poukázal na dobromyseľnosť zo strany žalovaných a poukázal na dobrú vieru držiteľov uvedenej nehnuteľnosti. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným, v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená . Hodnotenie dobrej viery je vždy vecou individuálneho posúdenia a je nutné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná. Poukázal na skutočnosť, že je ťažko akceptovateľné, ak štátny orgán (stredisko Správa katastra, resp. bývalé stredisko geodézie) osvedčil určité skutočnosti, a že držiteľ nadobudol sporné pozemky, čím vyvolá v jednotlivcovi dobrú vieru v správnosť týchto skutočností a samotný akt štátu a následne potom iný štátny orgán vyvodzuje, že sa jednotlivec nemá spoliehať na správnosť aktov štátneho orgánu. Aj keď teda v prípade, ak žalobca namieta, že v osvedčení o vydržaní neboli uvedené správne parcelné čísla nehnuteľnosti, že v skutočnosti sa jednalo o iné parcelné čísla, tak držiteľ bol presvedčený v dobrej viere, že správne pozemky nadobudol do vlastníctva, nakoľko štátny orgán mu vydal identifikáciu parciel, ďalší štátny orgán Notársky úrad vydal osvedčenie k predmetným nehnuteľnostiam a neobstojí ani záver, že neuvedenie presných nehnuteľností v zmluve znamená nemožnosť dobrej viery a že sporné nehnuteľnosti boli prevedené. Účastníci zmluvy a jednotlivých aktov, či sa jedná o osvedčenie o vydržaní, darovaciu zmluvu, kúpnu zmluvu sa spoliehali na to, že notár a Správa katastra sú kvalifikované subjekty a že do zmlúv riadne premietnu ich vôľu. Nemožno teda z tohto vyvodiť, že nie je dobre ospravedlniteľné, aby sa pri podpise osvedčenia o vydržaní a kúpnej zmluvy nepresvedčil, či sa prevádzajú všetky nehnuteľnosti podľa dojednania účastníkov. Žalovaná v 1. rade sa riadne presvedčila, že na liste vlastníctva sú evidovaní ako vlastníci nehnuteľností žalovaní v 2. a 3. rade a preto nemala pochybnosť o tom, aby uzatvorila kúpnu zmluvu na predmetné nehnuteľnosti. Prejavila iba vôľu a uzatvorila kúpnu zmluvu, uhradila kúpnu cenu, následne požiadala o stavebné povolenie a dňa 01.12.2008 podal žalobca žalobu na súd o určenie vlastníckeho práva a tým došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva žalovanej v 1. rade. Žalovaná v 1. rade nemohla vedieť, ani žalovaní v 2. a 3. rade nemali vedomosť o tom pri uzatváraní kúpnej zmluvy, že žalobca bude svoje vlastnícke právo požadovať určovacou žalobou na súde, nakoľko zo strany právnych predchodcov žalovaných v 1., 2. a 3. rade boli splnené všetky podmienky, ktoré stanovuje a nasl. , t.j. dobromyseľnosť, dobrá viera a započítanie vydržacej doby.

8. Zákon stanovuje dobu oprávnenej držby v prípade nehnuteľnosti 10 rokov. V zmysle je možné započítať aj dobu oprávnenej držby právneho predchodcu. V konkrétnom prípade súd konštatoval začiatok držby už u právnych predchodcov žalovanej 1. Z takto vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že k vydržaniu došlo právnymi predchodcami držiteľa a u každého z nich bol daný právny dôvod pre nadobudnutie veci do jeho vlastníctva. Každý jeden z týchto predchodcov ako aj žalovaná 1. nadobudol predmetnú nehnuteľnosť v dobrej viere a v kúpnopredajnej a darovacej zmluve jednoznačne vyjadrili a prejavili vôľu, aby sa stali vlastníkmi uvedenej nehnuteľnosti. Danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania - tvorí podstatnú neopomenuteľnú a ničím

nenahraditeľnú náležitosť právneho úkonu. Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Vôľa je nenahraditeľným elementom jej prejavu. Prejav je odrazom psychického vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná (viď uznesenie NS SR z 20.06.2012 sp. zn. ). Poznanie obsahu vôle je preto základom pre vyhodnotenie relevancie právneho úkonu (viď Nález ÚS SR z 12.09.2017 č.k. -65).

9. Súd prvej inštancie z obsahu spisu vyvodil, že všetci právni predchodcovia žalovaných jasne prejavili vôľu byť vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti domnievajúc sa, že na danej nehnuteľnosti nie je chybný zápis, ani neviaznu žiadne iné ťarchy, ktoré by akýmkoľvek spôsobom znemožňovali výkon vlastníckeho práva k danej veci ako aj prejavili vôľu túto nehnuteľnosť užívať ako svoju vlastnú. Preukázali svoju dobromyseľnosť a žalovaná 1/ už ako tretia vlastníčka v poradí nemohla mať žiadne pochybnosti o tom, žeby jej táto vec nepatrila alebo žeby nemohla na nej vykonávať nejaké právo. Predmetnú nehnuteľnosť nadobudla v dobrej viere.

10. Stotožnili sa prvoinštančný súd s tvrdením žalovanej strany, že vlastnícke právo pozemkov nenadobudli ne dobromyseľne, ne podvodným spôsobom, klamstvom alebo inými nezákonnými prostriedkami. Pritom dôkaz o neoprávnenosti držby by mal preukázať ten, kto vlastníctvu oponuje. Žalobca nepreukázal, žeby žalovaní ako nadobúdatelia na základe riadne uzavretých platných a účinných kúpnej zmlúv zavkladovaných v katastri nehnuteľnosti vedeli alebo im muselo byť z prevodu nehnuteľnosti jasné, že prevodcovi evidovanému v katastri ako vlastníkovi vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam nepatrilo. Ak žalovaná 1. jasne vyjadrila svoju vôľu a prejavila ju pri podpísaní kúpnopredajnej zmluvy a tento úkon pred ňou vykonali ďalší traja vlastníci, nemohla ani len predpokladať, že v katastri nehnuteľností na predmetnom pozemku by mal byť zapísaný ako vlastník štát. Je teda v tomto konaní preukázané, že žalovaná 1. nadobudla danú nehnuteľnosť v dobrej viere, táto domnienka nebola nijakým spôsobom vyvrátená a nebol daný žiaden dôkaz o nedobromyseľnosti žalovanej v 1. rade.

11. V ďalšom súd žalobcovi nevyčítal, že by nepreukázal naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva k predmetnému pozemku, pretože rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností a bol preukázaný aj aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade a tento stav právnej neistoty je možné odstrániť rozhodnutím súdu o určení vlastníckeho práva k predmetnému pozemku. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania má naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. O naliehavý právny záujem môže ísť vtedy, ak bez súdom vysloveného určenia, či tu právny vzťah alebo právo existuje, bolo buď ohrozené právo žalobcu alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým. Súčasne je podmienkou existencie naliehavého právneho záujmu aj predpoklad, že rozhodnutie vo veci nevyvolá ďalšie spory. V tomto prípade je zrejmé, že rozhodnutie o určení vlastníckeho práva v prospech žalobcu by bolo podkladom pre viacero súdnych sporov, keďže žalovaná v 1. rade je v podstate už tretím nadobúdateľom predmetnej nehnuteľnosti.

12. Opätovne poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. -34 zo dňa 16.03.2016 s tým, že nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Treba poskytnúť zásadnú ochranu aj tej osobe, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý prezentovaný skutkový stav. Navyše ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľnosti, súd a podobne). Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Aj podľa nálezu Ústavného súdu SR č.k. -73 zo dňa 20.12.2017, ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Takáto ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva aj pôvodného vlastníka.

13. S poukazom na vykonané dokazovanie mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná v 1. rade nadobudla pozemok v dobrej viere čo znamená, že bez akýchkoľvek pochybností bola dobromyseľná v tom, že predávajúcemu nehnuteľnosť naozaj patrí. Ak bola nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností a v liste vlastníctva bolo preukázané meno predávajúceho ako vlastníka nehnuteľnosti, túto nehnuteľnosť kupovala za trhovú cenu a nie za symbolickú či extrémne podhodnotenú, a ako kupujúca nemala možnosť vedieť, že na tomto pozemku mal byť zapísaný iný vlastník. Z hľadiska ochrany práv by malo mať rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva na nehnuteľnosti novým dobromyseľným nadobúdateľom. Tu sa však dostávajú do kolízie dva ústavné princípy, ako princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Aj keď na jednej strane platí, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než koľko sa má, na druhej strane za určitých okolností dobromyseľný nadobúdateľ môže nadobudnúť nehnuteľnosť aj od nevlastníka. Použijúc podporne uvedený princíp, vlastnícke právo v tomto prípade svedčí v prospech žalovanej 1. rade, a preto jej súd poskytol ochranu vlastníckeho práva v zmysle ust. . Ochrana dobrej viery nadobúdateľa totiž môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Súd tak poskytol ochranu osobe, ktorá pri nadobudnutí nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľnosti konala v dobrej viere ohľadne údajov, podľa ktorých bol ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný ten, ktorý na ňu vlastnícke právo previedol. Ide tu však o to, komu v tomto prípade poskytnúť ochranu, ak ani jedna zo strán v tomto smere nepochybila. V prospech žalovanej v 1. rade svedčí vydržanie v zmysle , , podľa ktorého sa preukázalo, že subjekt bol dobromyseľným držiteľom predmetnej veci, a túto vec získal v dobrej viere, a preto že mu patrí. Splnila taktiež jednu zo základných podmienok vydržania a to oprávnenú držbu trvajúcu viac ako 10 rokov, pri započítaní aj doby, po ktorú boli vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti jeho právni predchodcovia. Pre prípad, žeby toto nebolo postačujúce pre určenie vlastníckeho práva, súd poukazal na ústavný princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa. S poukazom aj na uvedené ústavné princípy súd rozhodol tak, že žalobu zamietol.

14. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. a , . Vyslovil, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu 100 %, pretože boli plne úspešní. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

15. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil podľa a . Namietal názor súdu prvej inštancie, že štát nemôže mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem, nakoľko sám svojimi rozhodnutiami prispel k takému stavu, ktorý v podstate zapríčinil. Uvedená argumentácia nemá oporu v právnom poriadku SR, ani právnej aplikačnej praxi. Rozhodnutie správneho orgánu v danej veci nepredstavuje vo vzťahu k určovacej žalobe res iudicata, ani neodníma právo štátu domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva podaním žaloby na súd. Prezentovaný názor by znamenal, že štát by nebol oprávnený podať žalobu a domôcť sa vlastníctva k žiadnym štátnym pozemkom, čo je absurdné. Namietal rozpornosť napadnutého rozsudku, keďže v ďalšom jeho texte sa konštatuje, že žalobcovi nemožno vyčítať nepreukázanie naliehavého právneho záujmu v predmetnej veci. Notárska zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní č. N/XXX/XX, N/XXX/XX z 19.03.1996 bola spísaná podľa z. č. a nie podľa z. č. Nesúhlasil ani s ďalšou argumentáciou o potrebe poskytnutia ochrany novému nadobúdateľovi na základe jeho dobrej viery pred pôvodným vlastníkom. Názor vyslovený v náleze Ústavného súdu, na ktorý súd prvej inštancie poukazoval je ojedinelým a poukázal na ďalšie uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 20.04.2016, ktoré dôsledne zotrvalo na zásade, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má. Tiež poukázal na rozsudky NS SR sp. zn. z 26.01.2017 a sp. zn. zo dňa 28.06.2017, vydané po publikovaní sporného nálezu Ústavného súdu SR, ktoré v plnom rozsahu zotrvali na uplatňovaní zásady „nemo plus iuris“ s citáciou časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. . Vyslovil názor, že v prejednávanej veci je nevyhnutné aplikovať ohľadom konfliktu zásady „nemo plus iuris contra bona fíde“ doterajšiu ustálenú judikatúru NS SR a Ústavného súdu SR. Rovnako je v prípade konfliktu pri rozhodovaní NS SR a Ústavného súdu SR sa pridržiavať právneho názoru NS SR. Právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. je záväzný len pre konajúci súd v danej veci, nie pre iné všeobecné súdy (vrátane predmetnej veci). V ďalšom sa zaoberal hodnotením uvedeného nálezu Ústavného súdu SR. Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie ohľadom vydržania vlastníckeho práva v prospech žalovanej v 1. rade uviedol, že táto mohla byť dobromyseľná v tom, že jej žalované nehnuteľnosti odkúpené od žalovaných v 2. a 3. rade na základe kúpnej zmluvy z

23.03.2005 (V 1151/2005) vlastnícky patria nanajvýš od vkladovania predmetnej kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľnosti v marci/apríli roku 2005 do spochybnenia jej vlastníctva písomnou výzvou žalobcu zo dňa 21.12.2006 a následným osobným rokovaním žalovaných so žalobcom a podanou určovacou žalobou v roku 2008. Absencia dobromyseľnosti žalovaných v 2. a 3. rade je daný tým, že nedisponovali žiadnym titulom, oprávňujúcim ich považovať sa za vlastníkov žalovaných nehnuteľností. Opakovane zdôraznili, že notárskou zápisnicou č. N/XXX/XX zo dňa 19.03.1996 bola osvedčená parcela č. XXX - orná pôda o výmere 1.602 m2, kat. úz. U. a nie parcelu XXX, kat. úz. U., ktorej zodpovedajú sporné parcely. Následne osvedčitelia darovali parcelu č. XXX svojmu synovi, W. U., žalovanému v 2. rade, pritom, keďže predmetom osvedčenia bola parcela XXX, toto nemôže založiť dobrú vieru vydržiteľov k parcele č. XXX predmetu súdneho konania. Zdôraznili, že notárska zápisnica osvedčujúca vyhlásenie o vydržaní neznamená existenciu splnenia samotných podmienok vydržania. S poukazom na názor vyslovený v rozhodnutí NS ČR sp. zn. a , dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i na právny dôvod titulu vzniku práva. Žalovaní odvodzovali vlastnícke právo k sporným parcelám najskôr od prídelu na ich právneho predchodcu L. P. a jeho manželky R., ktorý sa netýka predmetných parciel. Vo veci nemôže byť významným ani prídel L. C., manželky U., týkajúci sa, okrem iných, aj parcely č. XXX, ktorá inak nie je totožná s parcelou mpč. XXX, ktorá je predmetom tohto konania. Vo vzťahu k prídelu X. V. a manželky K. uviedol, že podľa prídelovej listiny, predmetom prídelu bola okrem iných aj parcela č. XXX, zodpovedajúca mpč. XXX, kat. úz. U., nie parcele mpč. XXX. Uvedení prídelcovia sa vzdali prídelu k parcele č. XXX, kat. úz. U.. Z uvedeného vyplýva, že žalovaní nepredložili žiadny právny titul, ktorý by ich, resp. ich právnych predchodcov oprávňoval sa považovať za vlastníkov žalovaných parciel. Podľa odvolateľa rozpornosť napadnutého rozsudku je aj v tvrdení o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovanou v 1. rade vydržaním so započítaním doby právnych predchodcov X. V. a manželky K., ktorí neboli právnymi predchodcami žalovaných, no v ďalšom akceptuje vlastníctvo k pridelenej nehnuteľnosti v prospech X. V. a manželky a zároveň tvrdí, že nehnuteľnosť bola pridelená aj právnym predchodcom žalovaných v 2. a 3. rade, ktorými boli L. P. s manželkou. Rovnako absentuje nakladanie s nehnuteľnosťou ako s vlastnou po zákonom stanovenú dobu 10 rokov. Podľa odvolateľa parcelu č. XXX ako celok, teda nielen pôvodnú PK parcelu č. XXX, ale aj parcelu č. XXX, ktorej zodpovedajú parcely, ktoré sú predmetom tohto konania, užívala rodina F.. Vyplynulo to z listinných dôkazov a výpovedi svedkov. Rodina U. sa „presunula“ na parcelu č. XXX až po vydaní rozhodnutia Správy katastra v Poprade č. C/XXX-XX/XXXX zo dňa 13.09.2002, dovtedy neužívali ani časť uvedenej parcely. Nie je preto možné započítať držbu právnych predchodcov W. U. k sporným parcelám od rodu 1996, lebo odvtedy ju ani nevlastnili, ani nemali v oprávnenej držbe. Užívaním sporných nehnuteľností sa súd nezaoberal a nezohľadnil svedecké výpovede preukazujúce absenciu nakladania so spornou nehnuteľnosťou žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami. Neboli vykonané nové dôkazy preukazujúce užívanie sporných nehnuteľností, preto napadnutý rozsudok má znaky svojvôle. Poukázali tiež na obdobnú vec Okresného súdu Poprad sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, ktorými bolo žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovené. Navrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť, návrhu vyhovieť v celom rozsahu, eventuálne zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnili trovy odvolacieho konania.

16. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní. Žalovaná v 1. rade navrhla rozsudok potvrdiť ako vecne správny a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania. Tvrdil, že užívanie predmetných parciel rodinou U. potvrdzovali svedkovia E., X. a U.. Svedok G. F. potvrdil držbu U. od roku 1990 a svedkyňa N. držbu P. po socializácii. Svedok U. potvrdil, že U. užívali vedľa jeho pozemku parcelu, kým ju nezobrali do družstva a po revolúcii ju vrátili. Tvrdenie, že U. neužívali ani časť parcely č. XXX a že túto začali užívať až po rozhodnutí správy katastra v roku 2002, je nepravdivá. K tvrdeniu, že žalovaní v 2. a 3. rade nedisponovali žiadnym titulom, poukázala na Komentár k z roku 2008, podľa ktorého, dobromyseľnosť držiteľa má vychádzať z presvedčenia držiteľa, že mu vec patrí a že toto má oporu v skutkových okolnostiach nasvedčujúcich tomu, že vec by mohla držiteľovi vlastnícky patriť (napr. aj z absolútne neplatnej zmluvy), ktorej držiteľ nemá odborné predpoklady na jej kvalifikované právne posúdenie, ak držiteľ nakladá s vecou ako svojou. Ohľadom citácie z rozsudku NS SR sp. zn. uviedla, že vo veci bol posudzovaný iný skutkový a právny stav, a to kúpnopredajná zmluva fiktívne učinená s tým, že tiež vychádzal aj z právoplatného trestného rozsudku, ktorým je civilný súd viazaný. S poukazom na zásadu, že právo patrí bdelým je neakceptovateľné, že počas obdobia zhruba 60 rokov ani žalobca, ani jeho predchodcovia nekonali s náležitou mierou starostlivosti, ktorú je možnosť vlastníka primerane požadovať, keď nezosúladili evidenčný stav so stavom reálnym a v iných obdobných veciach tak postupovali. Žalobca tak nedeklaroval svoj vlastnícky vzťah k nehnuteľnostiam a žalovaných a ich predchodcov udržiaval v oprávnenej dôvere, že im tieto

nehnuteľnosti právom patria a vytvoril im legitímne očakávania, že nehnuteľnosti sú ich vlastníctvom. Bol to práve žalobca a jeho predchodcovia, ktorí disponovali dostupnými mocenskými nástrojmi a informáciami, aby tento stav počas celej doby jeho trvania vyriešili. Žalovaní, resp. ich predchodcovia po celú dobu nemali najmenší dôvod mať žiadne pochybnosti, že im nehnuteľnosti patria. Nehnuteľnosti nadobudli žalovaní na základe vydržania, keďže ich držali dobromyseľne po dobu viac ako 10 rokov. Zdôraznila, že žalobca ani jeho predchodcovia si svoje „domnelé“ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam neuplatňovali po enormne dlhú dobu, aj keď mali k dispozícii všetky nástroje, administratívny aparát a na to zriadené konkrétne orgány, zodpovedné za evidenciu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Vzhľadom na špecifické okolnosti danej veci nie je možné žalobcovi poskytnúť právnu ochranu. Ani žalovaným, ani ich predchodcom žalobca nepreukázal, aby vlastnícke právo k nehnuteľnostiam malo prejsť na základe zákona, ani nepreukázal, aby žalovaní, resp. ich právni predchodcovia boli v držaní a užívaní nehnuteľností nedobromyseľní. V tejto súvislosti poukázala na . Vo vzťahu k nemožnosti nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, poukázala na rozhodnutie NS SR z 27.02.2013, sp. zn. , z ktorého vyplýva, že nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. z 02.10.2012. V ďalšom namietala nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu s poukazom na prídelovú listinu z 01.07.1954 v prospech X. V. a manželky K., z ktorej nepochybne vyplýva, že žalobca prestal byť vlastníkom spornej nehnuteľnosti. K tvrdenej „straty vlastníctva“ v zmysle z. č. uviedla, že v a , , a o neplatnosti právnych úkonov urobených v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok, kedy musel byť úkon zrozumiteľný a vážny. Teda aj vtedajšia právna úprava o neplatnosti právnych úkonov bola obdobná dnešnej. Navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej trovy konania v plnej výške.

17. K replike žalovanej v 1. rade zaujali stanovisko žalovaní v 2. a 3. rade keď uviedli, že sa v plnom rozsahu stotožňujú s vyjadrením žalovanej v 1. rade s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu, sp. zn. so záverom, že právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ ho nadobudli v dobrej viere v to, že kupujú od vlastníkov a ktorá dobrá viera bola založená tak na dôvere v zápis v katastri nehnuteľností, ako aj na verejný ch listinách preukazujúcich vlastníctvo prevodcov, nemôže byť spochybnené nedôsledným a neprofesionálnym prístupom štátu. Rovnako poukázali na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS/549/2015 zo 16.03.2016, z ktorého časť citovali (uvedený nález uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku). Tvrdili, že štát nemôže mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem, nakoľko svojimi rozhodnutiami prispel k danému stavu a v podstate ho zapríčinil. Žaloba by viedla k narušeniu právnej istoty u žalovaných, a to najmä žalovanej v 1. rade, ktorá sporné nehnuteľnosti kupovala v presvedčení, že vlastnícke vzťahy sú v poriadku. Rovnako namietali aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v predmetnom konaní z dôvodu, že štát nehnuteľnosti síce skonfiškoval, ale následne ich pridelil do vlastníctva súkromným osobám. Navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať im trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania vo výške 100 %. 18. K vyjadreniu žalovaných v 2. a 3. rade zaujala stanovisko žalovaná v 1. rade s tým, že sa stotožňuje so všetkými dôvodmi v ňom vyjadrenými. Zdôraznila, že je nepravdivé tvrdenie, že štát svoje vlastnícke právo k sporným parcelám nikdy nestratil, o opaku svedčia predložené prídelové listiny zo dňa 01.07.1954, vydané v prospech X. V. a manželky K.. Títo by sa mohli vzdať svojho vlastníckeho práva iba na základe vlastníckeho písomného prejavu. Žalobca tak aktívnu legitimáciu stratil po tom, čo nehnuteľnosti pridelil do vlastníctva súkromným osobám. Stotožnila sa s tvrdeným žalovaných v 2. a 3. rade, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Žaloba totiž by nenastolila právnu istotu, ako to predpokladá žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ale došlo ňou k narušeniu právnej istoty u všetkých žalovaných. Nehnuteľnosti kupovala v presvedčení, že všetky vlastnícke vzťahy sú v absolútnom poriadku. Stotožnila sa aj s aplikáciou judikatúry v prejednávom spore. Navrhla rozsudok potvrdiť a priznať jej náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

19. V ďalších replikách žalovaní zotrvali na doterajších stanoviskách, opakovane navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať im náhradu všetkých trov konania v rozsahu 100 %.

20. Žalobca svoje stanovisko k vyjadreniam žalovaným súdu nedoručil.

21. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( ) vzhľadom na včas podané odvolanie ( ) preskúmal rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. , a , vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 21.11.2019 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

22. Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. ( , ďalej len „OZ“). Všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana ( ). Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje ( ). Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba ( ), Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená ( ). Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom ( ). Ak sa vlastníctvom nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia. ( ) ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak ( ). Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe oprávnený predchodca (, ).

23. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

24. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ( viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

25. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že je z neho možné vyvodiť dôvody, prečo bola žaloby zamietnutá. Je však možné súhlasiť s odvolateľom, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v niektorých bodoch odôvodnenia či už nepresný, alebo rozporný, no je možné z neho zistiť myšlienkové pochody, vedúce k rozhodnutiu. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie čo do záverov o nutnosti žalobu zamietnuť a to v zmysle ust. , preto naň poukazuje.

26. Keďže žalobca v odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

27. Odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (viď rozhodnutia napr. sp. zn. , , , ). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. marca 2016). Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť výrazné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. ) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (viď rozhodnutie ÚS SR sp. zn. ).

27. Odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že je treba súhlasiť s odvolateľom, že tvrdenie, že štát nemôže mať naliehavý právny záujem na určovacej žalobe z dôvodu, že sám prispel (aj v danom prípade) k danému stavu je nesprávne aj nutné nato uviesť, že naliehavý právny záujem sa neposudzuje tak, ako to bolo odvolateľom pochopené. V prípade, ak je nutné zosúladiť stav evidenčný so stavom skutočným, vždy existuje naliehavý právny záujem. Je nepodstatné, či žalobcom je štát alebo inú subjekt, vždy sa musí skúmať a preukazovať naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Ak súd prvej inštancie v závere bodu 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza, že štát nemá naliehavý právny záujem z dôvodu, že svojimi rozhodnutiami prispel k danému stavu, odvolací súd k uvedenému uvádza, že súhlasí s tvrdením, že bol to práve štát, ktorý aj keď mal a má na to zriadené orgány, inštitúcie a právomoc, dopustil, že v priebehu niekoľko desaťroční sa o prípadné svoje vlastníctvo riadne nestaral, svojimi rozhodnutiami utvrdzoval žalovaných a ich právnych predchodcov v tom, že sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností, preto nemôže teraz, po niekoľkých desaťročiach svojho liknavého prístupu k predmetným nehnuteľnostiam sa oprávnene domáhať určenia vlastníckeho práva. Je treba súhlasiť s odvolateľom, že vyjadrenie uvedené súdom prvej inštancie slovným spojením, že „štát nemá naliehavý právny záujem“, nie je síce správne, no bolo vyjadrené v inej súvislosti. Na veci však uvedené nič nemôže zmeniť.

28. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie je toho názoru, že predmetnú žalobu bolo potrebné zamietnuť. Už iba skutočnosť, že žalovaný v 2. rade nadobudol predmetné nehnuteľnosti darovacou zmluvou z roku 1996, ktoré následne boli kúpnou zmluvou prevedené na žalovanú v 1. rade, najneskôr od roku 1996, t.j. od uzavretia darovacej zmluvy v marci uvedeného roku je možné začať počítať desaťročnú vydržaciu lehotu, a to už aj v prospech žalovanej v 1. rade, ktorá predmetné nehnuteľnosti nadobudla následne kúpnou zmluvou v marci roku 2005. Desaťročná lehota na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním tak uplynula v marci roku 2006. Ak žalobca uvádza, že spochybnil vlastnícke právo písomnou výzvou zo dňa 21.12.2006 a následnými úkonmi, bolo to už po uplynutí desaťročnej lehoty na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v prospech žalovanej v 1. rade pri započítaní vydržacej lehoty jej právnych predchodcov.

29. K ďalšej podmienke potrebnej na vydržanie vlastníckeho práva, a čo sa týka dobromyseľnosti držiteľa, to znamená držiteľa oprávneného treba uviesť, že za takého je treba považovať držiteľa, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. V pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená. Uvedené vyplýva z ust. . Úlohy súdu prvej inštancie ohľadom vyhodnotenia existencie dobrej viery držiteľmi predmetných nehnuteľností nie sú zjavne neprimerané ( k tomu pozri napr. uznesenie NS SR z 27.02.2002, sp. zn. ). V predmetnom konaní pri posúdení oprávnenosti držby boli zistené skutočnosti, umožňujúce s istou mierou presvedčivosti zdôvodniť ako dobrú vieru jednak u žalovanej v 1. rade v tom, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla riadnou kúpnou zmluvou od žalovaných v 2. a 3. rade a tiež žalovaného v 2. rade, ktorý nehnuteľnosti nadobudol darovacou zmluvou v marci roku 1996 od svojich rodičov. Všetky uvedené okolnosti svedčia pre existenciu objektívnej dobrej viery uvedených subjektov. V prípade neboli preukázané žiadne skutočnosti vyvracajúce uvedené. K tomu je možné poukázať na rozhodnutie NS ČR sp. zn. . Odvolací súd preto dobromyseľnosť držiteľov, t.j. žalovaného v 2. rade,

ktorý dobromyseľnosť odvodzoval od darovacej zmluvy uzavretej s rodičmi a žalovanej v 1. rade, ktorá svoju dobromyseľnosť odvodzovala od kúpnej zmluvy uzavretej so žalovanými v 2. a 3. rade, považoval za oprávnenú a správnu.

30. K ďalšej odvolacej námietke, že v prípade konfliktu pri rozhodovaní Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR o určitej právnej otázke má všeobecný súd sa pridržiavať predovšetkým právneho názoru Najvyššieho súdu SR, odvolací súd uvádza, že túto myšlienku nie je možné akceptovať. vychádza zo zásady, že pri rozhodovaná je treba mať na zreteli princíp všeobecnej spravodlivosti tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov, zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Medzi najvyššie súdne autority patrí tak rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, ako aj rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR. K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. aj v uznesení z 10.02.2010, sp. zn. . Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napr. zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Neplatný právny úkon síce nemá právne následky, aké má platný právny úkon, na jeho základe síce nedochádza k prevodu nehnuteľnosti, no keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov, svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“, no dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa ( a nasl. ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. ).

31. Z uvedeného je možné vyvodiť, že ak žalobca spochybňuje dobromyseľnosť rodičov žalovaného v 2. rade, no ich dobromyseľnosť a dobromyseľnosť žalovanej v 1. rade, vzhľadom na vyššie uvedené, je možné priznať a preto ich považovať za oprávnených držiteľov.

32. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej spochybňuje nadobudnutie vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalovaného v 2. rade, teda jeho rodičmi, či to už od prídelu L. P. a jeho manželky, od prídelu L. C. a jeho manželky alebo od prídelu X. V. a jeho manželky, vzhľadom na ďalšie prevody nemôže byť vyhodnotené ako nie v dobrej miere nadobudnuté nehnuteľnosti žalovaných v 2. rade a žalovanou v 1. rade. Rovnako nemôže byť v ich neprospech ani to, že došlo k nesprávnej identifikácii predmetných nehnuteľností, k uvedenému je možné dodať, že podľa názoru vyslovenému v rozhodnutí NS ČR sp. zn. , fyzické ovládanie je len jedným z možných spôsobov nakladania s vecou. Záleží na objektívnom posúdení, či niekto - so zreteľom na zvyklosti, skúseností a všeobecné názory - nakladá s vecou. To je zjavné najmä u pozemkov; keď napr. držiteľ na pozemok nemusí celé roky vstúpiť, môže ho nechať ladom a napriek tomu, ak sa jeho držby neuchopí niekto iný, zostáva držiteľom nehnuteľnosti. Navyše pre posúdenie ako oprávnenej držby nadobúdateľa pozemku nie je nutné, aby nadobúdateľ nehnuteľnosti na základe zmluvy svoju predstavu o jej predmete porovnal s katastrálnou mapou alebo so zameraním hraníc pozemku. Uvedené vyplýva z rozhodnutia NS ČR sp. zn. . K tomu odvolací súd len dodáva, že vzhľadom na užívací stav napr. poľnohospodárskych pozemkov v čase družstevného hospodárenia rozsiahla judikatúra, za oprávneného držiteľa považovala aj osobu, ktorá takéto nehnuteľnosti prenechala do užívania, napr. roľníckym družstvám.

33. Je nutné ešte zdôrazniť, že ust. druhá veta výslovne uvádza, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Preto, ak v predmetnej právnej veci žalobca spochybňoval oprávnenosť držby žalovaných v predmetných nehnuteľnostiach, vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenie je potrebné s prihliadnutím na zistené okolnosti danej veci oprávnenosť držby predpokladať.

34. V prejednávanom prípade preto odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol, správne poskytol náležitú ochranu dobrej viery ďalších nadobúdateľov, jednak žalovaného v 2. rade a následne dobrej viery žalovanej v 1. rade nad prípadným princípom ochrany tvrdeného

predchádzajúceho vlastníckeho práva štátu k predmetným nehnuteľnostiam. Bolo preto správne, že súd prvej inštancie žalobu zamietol. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní neboli preukázané podmienky na vyhovenie žaloby, a preto bolo na mieste žalobu žalobcu zamietnuť.

35. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa , ako vecne správny potvrdil.

36. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok súdu prvej inštancie o trovách konania s tým, že v písomnom vyhotovení rozsudku súd prvej inštancie opomenul dodať, že o výške priznanej náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením tak, ako to správne na pojednávaní dňa 26.04.2018 vyhlásil. Odvolací súd preto upresnil výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa , v spojení s a , tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1., 2. a 3. rade bol proti v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( , v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v Ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( ).