Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/138/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej v spore žalobcu: U.. T. R., M.. XX.X.XXXX, Š. XX, U. M. F., zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody 5.556,42 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. -265, zo dňa 22.1.2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou z 25.2.2014 sa žalobca domáhal náhrady škody podľa z dôvodu, že na základe uznesenia Ministerstva vnútra SR, Úradu inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava ČTS: ÚIS-2/KOK-2004, zo dňa 27.2.2004 bol obvinený zo spáchania trestného činu, pričom trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. , zo dňa 29.7.2013.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku ( ), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil medzi stranami nespornú skutočnosť, že uznesením Ministerstva vnútra SR, Úradu inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava ČTS:ÚIS-2/KOK-2004, zo dňa 27.2.2004 bol žalobca obvinený zo spáchania trestného činu, avšak trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. , zo dňa 29.7.2013. Žalobca považoval uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné, pričom z titulu trov obhajoby žiadal nahradiť škodu vo výške 5.556,42 eura s príslušenstvom; či uznesenie o vnesení obvinenia možno považovať za nezákonné a či žalobcovi vnikla v príčinnej súvislosti s týmto uznesením škoda bolo medzi stranami sporným.

3. Súd prvej inštancie ozrejmil, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom štátu nastupuje v prípade kumulatívneho naplnenia predpokladov: nezákonné rozhodnutie (príp. nesprávny úradný postup), vznik škody a príčinná súvislosť medzi namietaným nezákonným rozhodnutím (príp. nesprávnym úradným postupom) a vzniknutou škodou. K tomu, aby bol žalobca v spore úspešný, musí uviesť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti (splniť si povinnosť tvrdenia) vo vzťahu ku všetkým zákonným predpokladom uplatneného nároku a k tvrdeným skutkovým okolnostiam si musí splniť aj dôkaznú povinnosť, t.j. predložiť alebo označiť relevantné dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení, pričom Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že iba oslobodenie spod obžaloby neznamená,

že trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od počiatku inak vadné. Dôkazné požiadavky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (bežne označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné splniť, aby osoba mohla byť trestne stíhaná (bežne označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré v súdnom konaní nevyústia v odsúdenie nad rozumnú pochybnosť (rozsudok vo veci C. vs. Česká republika zo dňa 20.6.2013, sťažnosť č. 57404/08; rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. -103, zo dňa 22.5.2012; uznesenie Ústavného súdu SR č.k. -13, zo dňa 7.11.2012, nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ).

4. Uviedol, že z obsahu obvinení, ako aj ostatného spisového materiálu vyplýva existencia dôvodného podozrenia, že žalobca sa dopustil trestného činu a za daného stavu boli orgány činné v trestnom konaní povinné ho stíhať a pokiaľ došlo k zastaveniu trestného stíhania uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. , zo dňa 29.7.2013, tak trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že trestné stíhanie je premlčané; trestné stíhanie však nebolo premlčané v čase vznesenia obvinenia ani v čase podania obžaloby, ale k premlčaniu došlo až počas súdneho konania dňa 27.8.2010. Z uznesenia o zastavení trestného stíhania preto nie je možné odvodiť nezákonnosť obvinenia, keďže uznesenie o zastavení trestného stíhania dôvodnosť obvinenia v žiadnom prípade nespochybňuje a trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že došlo k zániku trestnosti činu, a to po vznesení obvinenia. Pretože bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené z dôvodu, že zanikla trestnosť činu v čase po vznesení obvinenia a po podaní obžaloby (napr. nie z dôvodu, že sa skutok nestal, že skutok nie je trestným činom, že sa nedokázalo, že ho spáchal žalobca, resp. že by došlo k premlčaniu pred začiatkom trestného stíhania), nebolo možné posúdiť uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné, resp. nesúladné s objektívnym právom, ktoré by z tohto dôvodu bolo zrušené pre nezákonnosť; tým nebola splnená hneď prvá podmienka uplatneného nároku.

5. Na dôvažok súd prvej inštancie pripomenul, že žalobca nepreukázal ani vznik škody, keď procesný útok žalovanej nijako relevantne nevyvrátil, pričom pre svoje tvrdenia nepredložil žiadne dôkazy; ako jediný potenciálny dôkaz predložil príjmový doklad č. D-159 zo dňa 28.3.2011, v zmysle ktorého zaplatil právnemu zástupcovi sumu 16.704,62 eura za trovy označené ako 12/04 a 102/05, avšak z tohto dokladu nebolo možné vôbec vyvodiť, či žalobcovi skutočne z jeho majetku ,,ušla“ suma práve vo výške 5.556,42 eura ako priame náklady spočívajúce v trovách právneho zastúpenia a v priamej príčinnej súvislosti s konaním ČTS: ÚIS-2/KOK-2004, zo dňa 27.2.2004.

6. Na uvedenom základe podľa , o zodpoved-nosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, , , , , , , , žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa , a žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ich náhradu nežiadala.

7. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov odvolania ( ) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonným rozhodnutie preto, že trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu zániku trestnosti činu po vznesení obvinenia a uznesenie o zastavení trestného stíhania dôvodnosť obvinenia v žiadnom prípade nespochybňuje; zastavenie trestného stíhania má totiž rovnaký následok ako keby došlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní trestného činu jeho osobou nebol potvrdený. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Každé oslobodenie spod obžaloby je preto bez ohľadu na dôvod potrebné považovať za zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, ako nezákonného a na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 18.8.2010. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nereflektoval ani základné ústavné princípy a prihliadol na zastaralú a už prekonanú súdnu prax. Právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci je totiž základným právom podľa SR a čl. 3 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a možno sa ho domáhať v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Obmedzenia tohto základného práva, by mali preto vyplývať zo zákona a súdna judikatúra by nemala vytvárať liberačný dôvod tam, kde je daná absolútna objektívna zodpovednosť. Vychádzajúc však zo súdnej praxe a z hľadiska zovšeobecnenia, bez ohľadu, či by išlo o náhradu podľa

alebo , a aj bez ohľadu na to, či by išlo o stíhanie väzobné alebo neväzobné, by právo na náhradu nepatrilo obvinenému, hoci sa trestné stíhanie skončilo inak, ako právoplatným odsúdením v prípadoch, keď: obvinený si obvinenie (trestné stíhanie) zavinil sám; obvinený bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný; obvinený bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, pretože mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný; ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného predpisu vyžaduje; ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa očakávania postihne; že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce; ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu; ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu; ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie; čin prestal byť zmenou zákona trestným činom a ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na územie Slovenskej republiky. Uviedol, že všetky tieto príklady však predstavujú kvalitatívne inú situáciu, ako je zastavenie trestného stíhania pre premlčanie, nakoľko pri zastavení jeho trestného stíhania pre premlčanie, sa nedopustil žiadneho nedovoleného konania a objektívne ani subjektívne nebol príčinou uplynutia premlčacej doby a zastavenia trestného stíhania. Na druhej strane, štát zavinil, že došlo k premlčaniu trestného stíhania a trestné stíhanie bolo z toho dôvodu zastavené; konanie štátu, ktoré malo za následok premlčanie trestného stíhania je postupom, ktorý je v rozpore s právom a pri splnení určitých predpokladov možno dokonca vyvodzovať voči zodpovednej osobe trestnoprávnu zodpovednosť. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým bolo priamo zasiahnuté do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadať, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nespôsobujúcej) interpretácii; zastavenie trestného stíhania výlučne zavinil žalovaný, čo nemôže predstavovať dôvod na zbavenie sa zodpovednosti, ak navyše takýto dôvod zbavenia sa zodpovednosti ani zákonná úprava nepripúšťa a nevyplýva ani z aplikačnej praxe. Na podporu argumentácie poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. -42, zo dňa 24.1.2017 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 30.3.2011. Zdôraznil, že už samotný fakt desaťročného stíhania, by postačoval na priznanie uplatnenej náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, nakoľko tento právny dôvod uplatnenia nároku v návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ani v žalobe nevylúčil. Vytýkal súdu prvej inštancie, že rozsudok ESĽP vo veci C. proti Českej republike, zo dňa 20.6.2013 na daný prípad nemožno aplikovať, keďže ESĽP sa zaoberal legitímnosťou trestného stíhania a potrebou riadneho vedenia trestného konania s využitím inštitútu peňažnej záruky, avšak vôbec sa nevenoval posudzovaniu nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci.

8. Vo vzťahu k tvrdeniu súdu prvej inštancie, že v konaní nepreukázal vznik škody uviedol, že žiadna právna norma neupravuje podmienky evidencie platieb klienta svojmu obhajcovi inak, ako to vyplýva zo zákona o účtovníctve a zákona o dani z príjmov. Mal za nepochybné, že svojmu obhajcovi zaplatil za úkony obhajoby v trestnej veci, identifikovanej spisovou značkou obhajcu (Ša 12/04) zodpovedajúcej spisovým značkám trestnej veci začatej v prípravnom konaní pod ČTS: ÚIS-2/KOK-2004 a spisovou značkou veci vedenej na súde pod sp. zn. . V každom písomnom podaní jeho obhajcu v trestnej veci je uvedená jeho spisová značka (Ša 12/04) a podania sú adresované k spisovej značke prípravného, resp. súdneho konania, čo zodpovedá evidencii veci v nápade a menoslove advokáta a v peňažnom denníku advokáta a táto sp. zn. Ša 12/04 advokáta je aj uvedená na každej faktúre a identifikácii platieb na základe týchto faktúr. Poukázal na návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorom podrobne špecifikoval všetky úkony, ktoré obhajca v tejto trestnej veci vykonal. Namietal, že z napadnutého rozsudku sa nedá zistiť, z akých skutočností by mali vyplývať pochybnosti o dokladoch preukazujúcich platby za obhajobu vo veci vedenej u jeho obhajcu pod sp. zn. Ša 12/04 týkajúcej sa obhajoby v trestnom konaní začatom uznesením policajného orgánu Ministerstva vnútra SR, Úrad inšpekčnej služby PZ, Odbor boja proti korupcii a organizovane kriminalite Bratislava, ČTS: -2004, zo dňa 27.2.2004 a skončenej uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. , zo dňa 29.7.2013. Konečné vyúčtovanie nedoplatku vo výške 1.132,13 eura je vyúčtované listom zaslaným

mu pod sp. zn. jeho obhajcu (Ša 204/13) a pod touto sp. zn. Ša 204/13 je aj príjmový pokladničný doklad na sumu 1.132,13 eura, čo je spisová značka jeho zástupcu v posudzovanej veci.

9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že napadnutý rozsudok je vecne aj právne správy a navrhla ho potvrdiť. V súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. , zo dňa 24.1.2017 konštatovala, že je záväzný len pre strany sporu a je rozhodnutím ad hoc pre konkrétny prípad, pričom jeho nezáväznosť možno tiež podložiť tvrdením, že nejde o rozhodnutie o nesúlade právnych predpisov. Súčasne prezentovala názor, že predmetný nález je ojedinelý exces od ustálenej rozhodovacej praxe nielen všeobecných súdov, ale aj Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. ). Namietala, že predložené rozhodnutie je nový prostriedok procesného útoku, ktorý nespĺňa podmienky podľa a preto je použitie takéhoto dôkazu neprípustné, pričom bol porušený , ako aj , keďže si žalobca nesplnil svoju povinnosť a neuplatnil prostriedok procesného útoku včas. Opätovne poukázala na osobitosť trestnej veci žalobcu, ktorá sa v zásade vymyká štandardnému vzorcu trestných vecí, v súvislosti s ktorými bola doposiaľ náhrada škody priznávaná a to práve pre zastavenie trestného stíhania z dôvodu premlčania; ak žalobca trval na svojej nevine mohol využiť inštitút v zmysle , podľa ktorého sa v trestnom stíhaní pokračuje, ak obvinený do troch dní od zastavenia konania z dôvodu premlčania vyhlási, že na prejednaní veci trvá; v posudzovanej veci sa tak nestalo, a preto nemožno uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi považovať za nezákonné rozhodnutie.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, , ďalej len „“) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny ( ). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.1.2020 ( ).

11. V posudzovanej veci sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, za ktoré považoval uznesenie Ministerstva vnútra SR, Úradu inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava ČTS: ÚIS-2/KOK-2004, zo dňa 27.2.2004, ktorým mu bolo podľa účinného do 31.12.2005 vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa a obmedzovanie osobnej slobody podľa účinného do 31.12.2005, pretože uznesením Okresného súdu Prešov č.k. -1126, zo dňa 29.7.2013, bolo trestné stíhanie (po podaní obžaloby prokurátorom Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica sp. zn. OPv 442/03-751) podľa v spojení s účinného do 31.12.2005 zastavené z dôvodu premlčania trestného stíhania.

12. Podľa a zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

13. V súlade s ustanovením SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené ustanovenie posilňuje ustanovenie čl. 36 ods. 3 ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, podľa ktorého, každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je právne upravená v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004 a ktorým bol zrušený o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

14. Z ustanovenia vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Keďže k žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť nezákonným rozhodnutím vydaným

pred 1.7.2004, správne súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

15. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je v zmysle rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít považovaný za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa (rovnako aj podľa ), ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Základné podmienky vzniku tohto nároku ustanovuje citovaný zákona a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zmenu alebo zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom.

16. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že aj naďalej sú aplikovateľné právne závery vyslovené v uzneseniach Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 18.10.2010 (uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/2014) a sp. zn. , zo dňa 30.5.2011, že cieľu a účelu zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným; tento výklad považuje za ústavne konformný aj Ústavný súd SR (napr. nález sp. zn. a sp. zn. ).

17. Z uvedeného je nepochybné, že rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia; táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený.

17.1 V prípade premlčania trestného stíhania však nemožno hovoriť o nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu, pretože dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívne zákonom stanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje.

17.2 Pokiaľ je obvinený názoru, že trestné stíhanie bolo bez ohľadu na jeho premlčanie proti nemu vedené nedôvodne, nič mu nebráni, aby v zmysle ( účinný 31.12.2005), resp. ( účinný od 1.1.2006), ďalej trval na pokračovaní trestného stíhania a následne dosiahol taký výsledok trestného konania, ktorý bude znamenať jeho úplnú rehabilitáciu a zároveň mu vytvorí podmienky k uplatneniu náhrady škody vzniknutej v súvislosti s takýmto nezákonným trestným stíhaním.

18. Uvedené závery sú podporené aj v kontexte s ustanoveniami a vypočítavajúcich prípady, kedy nevznikne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a treste, ktoré ustanovenia je potrebné najmä z hľadiska systematického výkladu analogicky aplikovať aj vo vzťahu k nárokom na náhradu škody spôsobenej začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obvineného; zjavným účelom väčšiny týchto ustanovení je totiž vylúčiť vznik práva na náhradu škody v prípadoch oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenia trestného stíhania z takých dôvodov, ktoré nedokladajú, že obvinený sa protiprávneho konania kvalifikovaného ako trestný čin nedopustil.

19. Pretože je nesporné, že žalobca v lehote 3 dní od oznámenia uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. -1126, zo dňa 29.7.2013, ktorým bolo trestné stíhanie vedené proti žalobcovi zastavené pre premlčanie trestného stíhania, nevyhlásil v zmysle účinného do 31.12.2005, že na prejednaní veci trvá, nebola splnená základná zákonná podmienka nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia.

20. S poukazom na súdom prvej inštancie správne vyhodnotenie nesplnenia kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú ne a s ohľadom na právnu argumentáciu odvolacieho súdu,

nemali odvolacie námietky žalobcu z hľadiska právneho posúdenia veci nijaký význam a ako také neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).