Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Ek-377-2018.pdf
PDF · 156.92 KB
Case nature
Subarea
10Ek/377/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom: Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47233516, proti povinnému: Y. Q., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt L. 47X/XX, XXX XX F., zast.: JUDr. Peter Šramko, advokát so sídlom: Štúrova č. 51, 977 01 Brezno, o vymoženie 11.929,10 EUR s príslušenstvom, vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Marko Rus, so sídlom exekútorského úradu: Železničná 257/19, 050 01 Revúca, pod sp. zn 278EX 193/18, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10Ek/377/2018 zo dňa 13. novembra 2019, takto
rozhodol:
I. Sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10Ek/377/2018 zo dňa 13. novembra 2019 zamieta.
II. Oprávnenému voči povinnému priznáva nárok na náhradu trov konania o sťažnosti vo výške 184,04 EUR, ktorý bude v prospech oprávneného vymáhaný na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10Ek/377/2018 zo dňa 13. novembra 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol a oprávnenému voči povinnému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 366,66 EUR.
2. Vychádzal zo zistenia, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 15. 02. 2018 domáhal od povinného vymoženia sumy 11929,10 EUR, úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 11791,60 EUR od 20.10.2016 do 28.11.2016, úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 11781,60 EUR od 29.11.2016 do 30.07.2017, úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 11779,10 EUR od 31.07.2017 do zaplatenia a trov konania vo výške 859,11 EUR, na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok sp. zn. 83/12/16 zo dňa 27.12.2016, ktorý vydal Slovenský arbitrážny súd, zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, v konaní pred rozhodcom JUDr. Radoslavom Semanom, PhD.. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť dňa 30.12.2016 a stal sa vykonateľným dňa 03.01.2017. Súd na základe vyššie uvedeného návrhu na vykonanie exekúcie vydal dňa 04. 05. 2018 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi: JUDr. Marko Rus, so sídlom exekútorského úradu: Železničná 257/19, 050 01 Revúca, ktorý ju vedie pod sp. zn. 278EX 193/18.
3. Povinný podal u súdneho exekútora návrh na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku), ktorý odôvodnil tým, že exekúcia je voči nemu vedená nezákonne, pretože sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Namietal, že predložený exekučný titul nie je spôsobilým podkladom pre vedenie exekučného konania, pretože rozhodcovský súd rozhodoval
na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky, a to v rozpore s procesným aj hmotným právom. Poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodoval v rozpore s ust. všeobec. záväzných predpisov na ochranu spotrebiteľa, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a zaviazal povinného na plnenie, ktorého povahu považuje povinný za právom nedovolenú a odporujúcu dobrým mravom. Doplnil, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie bez ohľadu na skutočnosť, že povinný pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie zaplatil oprávnenému sumu spolu 7090,- EUR v nasledovných splátkach 14.01.2013 - 236 EUR, 10.02.2014 -236 EUR, 13.03.2014 -236 EUR, 17.04.2014 - 236 EUR, 26.05.2014 - 236 EUR, 20.06.2014 - 236 EUR, 22.07.2014 - 236 EUR, 14.08.2014 - 236 EUR, 24.09.2014 - 236 EUR, 23.10.2014 - 118 EUR, 11.11.2014 - 118 EUR, 20.11.2014 - 236 EUR, 16.12.2014 -236 EUR, 26.01.2015 - 236 EUR, 27.02.2015 - 236 EUR, 19.03.2015 - 236 EUR, 24.04.2015
- 236 EUR, 26.05.2015 - 236 EUR, 24.06.2015 - 236 EUR, 25.09.2015 - 236 EUR, 20.10.2015 - 236 EUR, 20.11.2015 - 236 EUR, 15.12.2015 - 236 EUR, 26.01.2016 - 236 EUR, 17.02.2016 - 236 EUR, 17.03.2016 - 236 EUR, 20.04.2016 - 236 EUR, 20.05.2016 - 236 EUR, 12.07.2016 - 236 EUR, 19.08.2016 - 236 EUR, 21.09.2016 - 236 EUR a 29.11.2016 - 10 EUR a teda minimálne v tejto časti je exekúcia vedená nesprávne. Povinný k návrhu na zastavenie exekúcie predložil súdu na preukázanie svojich tvrdení 32 potvrdení o vykonaní vkladu na účet oprávneného.
4. Oprávnený k návrhu povinného na zastavenie exekúcie uviedol, že v rámci exekučného konania možno preskúmavať len okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a nie okolnosti, ktoré existovali pred jeho vznikom spočívajúce napr. v podobe riešenia otázky týkajúcej sa záväzkového vzťahu, zmluvných podmienok a podobne. Okolnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu mal povinný možnosť uplatniť v základnom konaní zákonom stanoveným spôsobom (žalobná odpoveď, žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu, sa oprávnený odvolával na súdnu prax v exekučných konaniach, na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3CoE/275/2014 zo dňa 15.04.2015 a na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 16Er/5381/2014 - 56 zo dňa 01.12.2015 a ďalšie. K tvrdeniu povinného o spotrebiteľskom charaktere Zmluvy o revolvingovom úvere č. 181154-37002 zo dňa 06.11.2013 uviedol, že tieto sú nepravdivé a nemajú oporu vo vzájomných vzťahoch s oprávneným, sú s nimi v rozpore, a to jednak pokiaľ ide o predzmluvnú fázu, uzavretie samotnej zmluvy a tiež následné správanie povinného. Charakter zmluvného vzťahu sa určuje na základe prejavenej vôli oboch zmluvných strán pred a pri uzavretí zmluvy. V tomto smere sú rozhodujúce obsah žiadosti o úver a zmluvy o úvere. Oprávnený považuje za nereálne, aby povinný vstupoval do zmluvného vzťahu s oprávneným, s ktorého obsahom by nesúhlasil. Z tvrdení povinného okrem popretia obsahu zmluvy ako vlastného prejavu vôle nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by osvedčovala dôveryhodnosť jeho tvrdení. Je podľa jeho názoru zavádzajúce a nesprávne sa domnievať, že právny poriadok umožňuje zmeniť povahu zmluvného vzťahu len na základe jednostrannej deklarácie jednej zmluvnej strany. Povinný viac ako 4 roky povahu zmluvy nespochybnil. Z obsahu zmluvy vyplýva, že povinný ju uzatváral ako podnikateľský subjekt konajúci pod obchodným menom Miroslav Holubek, so sídlom Staničná 471, 976 65 Bacúch, IČO 37637436, zapísaný v živnostenskom registri Okresného úradu v Brezne, reg. č. 742/2002. Z ustanovenia článku 1., ods. 1.1. Zmluvy vyplýva, že peňažné prostriedky boli povinnému poskytnuté na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Povinný vedel, do akého záväzkového vzťahu vstupuje, keďže pod názvom zmluvy je ustanovené, že sa uzatvára podľa § 497 Obchodného zákonníka, aj s akým obsahom, pretože podnikateľský účel poskytnutia úveru je definovaný hneď v prvom článku zmluvy. Všetky údaje a skutočnosti, ktoré boli povinnému poskytnuté, boli v zhode s údajmi, s ktorými sa oboznámil a podpisom ich odsúhlasil. V článku 21., ods. 21.9 uzatvorenej zmluvy o revolvingovom úvere povinný vyhlásil, že si zmluvu prečítal, jej obsahu porozumel, uzatvára ju na základe svojej slobodnej a vážnej vôle, nie v tiesni, nie pod nátlakom a ani za inak nevýhodných podmienok. Povinný uzavrel zmluvu nesporne ako podnikateľ. Vyplnil žiadosť o poskytnutie úveru, kde vyplnil všetky údaje ako podnikateľský subjekt. Zároveň predložil živnostenské oprávnenie a daňové priznanie typ B za rok 2011, ktoré je určené pre fyzické osoby podnikateľov a z ktorého vyplývajú príjmy zo živnosti a výpis z podnikateľského účtu povinného, na ktorý podľa zmluvy boli peňažné prostriedky poskytnuté. Tiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie pri riešení výkladu únijného práva (smernica 93/13 EHS) vo vzťahu k tomu, aké postavenie má byť priznané osobe vystupujúcej od začiatku vo vzťahu k dodávateľovi ako podnikateľ a ktorá až následne tvrdí, že je spotrebiteľom. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľom, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG). Rovnako pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné
chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04). Konanie povinného je podľa neho potrebné posudzovať aj z hľadiska príslušných zákonných ustanovení, ktoré určujú, ako sa má vykladať písomný právny úkon, teda najmä na ustanovenie § 35 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, kde poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012, sp. zn. 3Cdo 81/2011, podľa ktorého: „Ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania“. Vyjadril presvedčenie, že rozhodcovská zmluva je platným právnym úkonom v zmysle zákona 244/2002 Z. z.. Popri skutočnosti, že medzi účastníkmi žiadna spotrebiteľská zmluva uzavretá nebola, dal súdu do pozornosti aj skutočnosť, že prípustnosť jej uzatvárania je zákonom a súdnou praxou pripustená aj pre spotrebiteľské právne vzťahy. Ak je prípustné uzavrieť rozhodcovskú zmluvu pre spotrebiteľský právny vzťah, potom v prípade podnikateľského právneho vzťahu nemôže byť v tomto smere žiadna relevantná pochybnosť. Podľa oprávneného neexistuje ani dôvod na zastavenie exekúcie v časti uhradených súm. Povinný zaplatil celkovo sumu 7.328,50 EUR. Povinnému bol poskytnutý úver vo výške 11.328 EUR. Čiže výška vymáhanej pohľadávky pozostáva z rozdielu nezaplatených splátok t. j. 11.328 - 7328,50 = 3999,50 EUR a zvyšná časť vymáhanej istiny pozostáva z nezaplatených zmluvných pokút za omeškanie splátok o viac ako 15 dní v zmysle článku 12.1 Zmluvy o úvere, pričom išlo o omeškanie splátok č. 11, 31, 32, a 33 a v zmysle uvedeného si oprávnený uplatnil právo na zmluvnú pokutu vo výške 5% z nominálnej výšky úveru, t.j. 4 x 566,40 EUR a pre opakované omeškanie povinného s úhradou splátok a to aj o viac ako 30 dní si oprávnený uplatnil právo na zmluvnú pokutu podľa bodu 12.4 Zmluvy o úvere vo výške 50% z nominálnej výšky úveru t.j. v sume 5.664,- EUR.
5. Súd mal na podklade exekučného titulu a príloh k návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 15.02.2018 za preukázané, že exekučné konanie sa vedie na podklade exekučného titulu, ktorý nebol vydaný v spotrebiteľskom spore, a preto povinnému v tomto konaní nepriznal postavenie spotrebiteľa (53 ods. 3 písm. f/ Exekučného poriadku). Uvedené skutočnosti súd považoval za preukázané jednak zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 181154 - 37002 zo dňa 06.11.2013, v ktorej je uvedené IČO dlžníka rovnako aj jeho zápis v Živnostenskom registri a miesto podnikania, a z ustanovenia článku 1., ods. 1.1 Zmluvy vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému úver na účely výkonu jeho podnikateľskej v dohodnutej výške 11.328,00 eur. Povinný v tomto zmluvnom vzťahu podľa záverov súdu vystupoval ako podnikateľský subjekt. Rovnako v exekučnom titule je povinný označený ako fyzická osoba - podnikateľ a v bode 10. exekučného titulu sa uvádza, že pri hodnotení právneho režimu rozhodcovského konania bolo ustálené, že primárny kauzálny vzťah účastníkov je obchodnoprávny, lebo tento vznikol medzi podnikateľmi (žalovaný sa v zmluve o úvere označil za podnikateľa) a pri vzniku ktorého je zo zmluvy o úvere zrejmé, že sa mal týkať podnikateľskej činnosti, keďže v žiadosti o úver z 24.10.2013 bol žalovaným uvedený účel: podnikanie. Iný účel čerpania a použitia úveru žalovaným podľa rozhodcovského súdu preukázaný nebol. Rozhodcovský súd konštatoval, že žaloba bola posúdená aj s ohľadom na tzv. spotrebiteľské úvery podľa ustanovenia § 52 a násl. Zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Nakoľko dlžníkom je podnikateľ (žalovaný), právna ochrana spotrebiteľa na danú vec nebola použitá. Súd ďalej uviedol, že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor a teda aj posudzovať
platnosť rozhodcovskej doložky/zmluvy, je potrebné rozlišovať, či sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. V tomto exekučnom konaní je exekúcia vedená na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. 83/12/16 zo dňa 27.12.2016, ktorý vydal Slovenský arbitrážny súd, zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava v nespotrebiteľskom spore, priebeh konania ktorého upravuje zákon. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon č. „244/2002 Z. z.“), a teda exekučným titulom nie je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej spore, na ktorý by sa podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku vzťahovala osobitná ochrana. Exekučný poriadok s účinnosťou od 01.04.2017 pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie ustanovuje postup súdu v prípade ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku), kde okrem iného stanovuje povinnosť súdu preskúmať spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu z hľadiska splnenia podmienok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Exekučný poriadok takúto zákonnú povinnosť výslovne nestanovuje v prípade, ak sa má exekúcia vykonať na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v nespotrebiteľskom spore. V danom prípade sa jedná o rozhodcovský rozsudok, ktorého podkladom je obchodno-záväzkový vzťah založený Zmluvou o revolvingovom úvere č. 181154 - 37002 zo dňa 06.11.2013. V prípade takéhoto rozhodcovského rozsudku exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať založenie právomoci rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom spore prostredníctvom rozhodcovskej zmluvy alebo doložky uzatvorenej podľa príslušných ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z., ani iné nedostatky takejto rozhodcovskej zmluvy. Súd v rámci svojej argumentácie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 podľa ktorého, exekučný súd nie je oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu a teda platnosť resp. existenciu rozhodcovskej zmluvy v sporoch nespotrebiteľského charakteru. Zároveň zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znesení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) poskytuje účastníkovi podať na príslušný súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu (ako tomu bolo v tomto prípade), tak ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní a súčasne ustanovenia Exekučného poriadku vylučujú v exekučnom konaní skúmanie založenia právomoci rozhodcovského súdu, ktorý exekučný titul v nespotrebiteľskom spore vydal a teda aj posudzovania platnosti rozhodcovskej zmluvy/doložky. V takýchto prípadoch (v sporoch z iného než zo spotrebiteľského vzťahu) sa premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Súd v tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 7/2013 zo dňa 26.06.2013, podľa ktorého: „Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných, než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.“ Ďalej pri posúdení daného prípadu vychádzal aj zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, podľa ktorého: „Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po
stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd.“ Súd ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že otázka problematiky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť nespotrebiteľský spor na základe rozhodcovskej zmluvy/ doložky predstavuje okolnosť, ktorá nastala pred vznikom exekučného titulu, a teda predstavuje okolnosť, ktorú buď skúmal alebo mal skúmať po podnete povinného rozhodcovský súd, ktorý exekučný titul vydal, v spojení so skutočnosťou, že povinný má zákonnú možnosť podľa zákona č. 244/2002 Z. z. podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorým sa iniciuje osobitné konanie pred na to príslušným všeobecným súdom oprávneným prejednať otázku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v nespotrebiteľskom spore, v čoho dôsledku problematika námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnej rozhodcovskej zmluvy v nespotrebiteľskom spore nespadá do preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Súd by bol prípadným právoplatným rozhodnutím príslušného súdu viazaný, avšak povinný súdu žiadne také rozhodnutie nepredložil. V exekučnom konaní, ktoré prebieha na základe výsledku základného konania, v ktorom bol exekučný titul vydaný, exekučný súd v spojení s návrhom povinného na zastavenie skúma len to, či po vzniku exekučného titulu nenastali okolnosti, ktoré by mali za následok zastavenie exekúcie podľa taxatívnych ustanovení Exekučného poriadku, teda či po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia. Exekučný súd je v danom štádiu viazaný právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, jeho výrokom, preto súd nemôže predmetné rozhodnutie, na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, spochybniť bez priameho dôkazu, ktorý by preukázal nevykonateľnosť exekučného titulu, resp. neprípustnosť vykonania exekúcie. Nakoľko sa jedná o exekučný titul vydaný v nespotrebiteľskom spore, exekučný súd pri rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie preskúmal exekučný titul z hľadiska formálnej a materiálnej vykonateľnosti, a dospel k záveru, že exekučný titul spĺňa tieto zákonom požadované náležitosti. Zároveň v zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov v súlade so zásadou rovnocennosti platí, že rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. Na základe uvedeného konštatoval, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) nielen rozsudku všeobecného súdu, ale ani rozsudku rozhodcovského súdu, a preto nemôže tak prihliadať ani na okolnosti, ktoré mali byť povinným namietané v základnom konaní. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, teda exekučný súd nemôže naprávať ani prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Súd vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval námietku povinného, ktorou namieta, že exekučný titul, ktorý bol podkladom na exekúciu nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože rozhodcovská doložka je neplatným právnym úkonom a že rozhodcovský súd rozhodoval v rozpore s procesným aj hmotným právom, za nedôvodnú. Následne sa súd osobitne zaoberal tvrdením povinného ohľadne úhrad, na ktoré povinný v návrhu na zastavenie exekúcie poukázal. V konaní zistil, že spoločným znakom vykonaných úhrad je, že tieto nastali pred vznikom exekučného titulu (exekučný titul bol vydaný dňa 27.12.2016). Predmetom návrhu na zastavenie exekúcie môžu byť len skutočnosti procesného i hmotného práva, ktorých spoločným znakom je, že nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by nastali pred vznikom exekučného titulu, zásadne ich nemožno uplatniť v exekučnom konaní, pretože ich relevancia sa skončila vydaním právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktoré sa stalo podkladom pre exekúciu. To znamená, že otázku prípadnej (ne)úhrady dlžnej sumy zo strany povinného na účet oprávneného, povinný mal možnosť namietať v rozhodcovskom konaní, a nie v exekučnom konaní. Z obsahu exekučného titulu vyplýva, že povinný v základnom rozhodcovskom konaní uvedené skutočnosti nenamietal, v čoho dôsledku exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť čo do výšky sumy priznanej oprávnenému exekučným titulom. V exekučnom konaní, ktoré prebieha na základe výsledku konania, v ktorom bol exekučný titul vydaný, exekučný súd v spojení s návrhom povinného na zastavenie skúma len to, či po vzniku exekučného titulu nenastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku podľa § 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Povinný však vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie netvrdil a ani nepreukázal, že takéto okolnosti po vzniku exekučného titulu nastali, nakoľko poukázal len na úhrady, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu.
Na základe uvedeného súd považoval vyššie uvedenú námietku povinného o vykonaných úhradách v prospech oprávneného za nedôvodnú, nepreukazujúcu dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. písm. a) Exekučného poriadku. Súd ďalej považoval za preukázané, že ku dňu začatia exekúcie si povinný povinnosť uvedenú vo výroku exekučného titulu nesplnil. Súd tiež poukázal na skutočnosť, že oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie započítal úhradu povinného zo dňa 29.11.2016 v sume 10 EUR a úhradu zo dňa 31.07.2017 v sume 2,50 EUR na vymáhanú istinu a úrok z omeškania. Podľa názoru súdu povinný v tomto štádiu nepreukázal, že by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo by bránili jeho vymáhateľnosti a nepredložil žiadne relevantné dôkazy o tom, že by bol jeho návrh na zastavenie dôvodný. Súd tak dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky na to, aby vo veci mohlo byť vydané rozhodnutie o zastavení exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku.
6. Proti tomuto rozhodnutiu podal povinný sťažnosť, v ktorej zotrval na dôvodoch, ktoré uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie a ktoré súd rozhodujúci o tomto návrhu neakceptoval. Exekúciu označil za nezákonnú, pretože v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Namietal, že exekučný titul, ktorý bol podkladom nariadenia exekúcie, nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože rozhodcovská doložka je neplatným právnym úkonom a rozhodcovský súd v danej veci rozhodol v rozpore s procesným aj hmotným právom v spotrebiteľských veciach. Namietal aj porušenie ústavných práv povinného v tom smere, že súd vychádzal pri rozhodovaní aj z vyjadrenia protistrany (oprávneného), ale toto vyjadrenie povinnému v konaní doručené vôbec nebolo a preto povinný nemal možnosť sa s ním oboznámiť a teda nemal možnosť reagovať na uvedené podanie protistrany, čo je v rozpore s základnými procesnými zásadami v sporovom konaní a bolo porušené ústavné právo povinného na spravodlivý proces. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že nejde o spotrebiteľskú vec a poukázal na skutočnosť, že daný prípad mal byť posudzovaný ako spotrebiteľský spor a to vzhľadom na skutočnosť, že nie je možné vyvodiť z obsahu spotrebiteľskej zmluvy bez ďalšieho záver o obchodnom právnom vzťahu len z toho, že v tomto právnom dokumente je uvedené IČO povinného. Dal súdu do pozornosti aj rozhodnutie 13CoE/104/2013, z ktorého citoval, že: „Aj exekučný súd mal náležitým spôsobom zisťovať, či zmluva o úvere svedčí o spotrebiteľskom úvere alebo spotrebiteľským úverom nie je. V odôvodnení napadnutého uznesenia zisťovanie v naznačenom smere absentuje. V predmetnej zmluve o úvere je povinný označený ako fyzická osoba s uvedením identifikačného čísla ako podnikateľa ... . Táto skutočnosť (uvedenie IČO a živnostenského oprávnenia) ešte neosvedčuje, že nejde o spotrebiteľskú zmluvu ...“. Rovnako v konaní pod sp. zn. 41 CoE/183/2018 Krajský súd v Banskej Bystrici ustálil, že preukázanie účelu použitia fin. prostriedkov je na strane veriteľa (oprávneného) a citoval aj časť odôvodnenia v obdobnej právnej veci, podľa ktorého: „ ...Odvolací súd zastáva názor, že vlastný právny vzťah týkajúci sa právneho predchodcu oprávneného a povinného vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľský charakter právneho vzťahu vyplýva z toho, že povinný vystupoval v zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ (aj keď v zmluve o úvere je označený duplicitne a to ako FO podnikateľ aj ako FO nepodnikateľ, kedy je povinnosťou súdu aplikovať výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.... Odvolací súd preto zastáva právny názor, že predmetná zmluva o úvere, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda ide o zmluvu, ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa pritom nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva alebo si zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Vzhľadom na nesprávne posúdenie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania potom súd nesprávne aplikoval aj právne dokumenty - spotrebiteľskú zmluvu, rozhodcovskú doložku, keď ich neposudzoval v zmysle spotrebiteľského práva, ktoré nepochybne inak upravuje právne vzťahy medzi účastníkmi zmluvy ... ako keby sa malo jednať o obchodný právny vzťah.“ Navrhol preto, aby súd napadnuté rozhodnutie zmenil a exekúciu voči nemu zastavil.
7. Oprávnený s tvrdeniami povinného nesúhlasil a žiadal jeho sťažnosť zamietnuť s tým, že rozhodnutie súdu považuje za vecne správne. Zdôraznil, že exekučný súd nemožno za žiadnych okolností považovať za odvolací súd alebo dovolací súd, teda súd, ktorý bude preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia v pôvodnom konaní. Exekučný súd je v systéme súdnej moci zaradený v jej poslednej fáze, ktorá zabezpečuje vymožiteľnosť práva. V exekučnom konaní sa právo nenachádza, iba sa vykonáva. Povinný
sa vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie a ani v podanej sťažnosti neopiera o tvrdenia, ktoré by zakladali jeden zo zákonných dôvodov zastavenia exekúcie. Ďalej uviedol, že exekučný súd nie je príslušný skúmať hmotnoprávnu správnosť exekučných titulov, resp. preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia (vrátanie postupu orgánu) vydaných v základnom konaní. Obsahom týchto rozhodnutí je viazaný a musí z nich vychádzať, prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. To teda znamená, že vytýkané nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu (NS ČR 20 Cdo 1940/2008). Nerešpektovanie exekučného titulu by totiž znamenalo „neprípustnú nápravu“ vykonávaného rozhodnutia. Oprávnený v exekučnom konaní jednoznačne preukázal, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 181154-37002 zo dňa 06.11.2013 (ďalej aj Zmluva) nie je zmluvou spotrebiteľskou. K tejto skutočnosti sa podrobne vyjadril a túto skutočnosť aj preukázal vo vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Oprávnený sa vo vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie vysporiadal so všetkými skutočnosťami opätovne namietanými zo strany povinného v podanej sťažnosti. Exekučný súd dospel k záverom, s ktorým sa oprávnený stotožňuje. Naopak, oprávnený nesúhlasil s tvrdením povinného, že „daný prípad mal byť posúdený ako spotrebiteľský spor a to vzhľadom na skutočnosť, že nie je možné vyvodiť z obsahu spotrebiteľskej zmluvy bez ďalšieho záver o obchodnoprávnom vzťahu len z toho, že v tomto právnom dokumente je uvedené IČO spotrebiteľa teraz povinného“. Nie je pravdou, že pri posudzovaní záväzkového vzťahu ako obchodnoprávneho súd vychádzal len z označenia povinného ako podnikateľa na zmluve a ostatných dokumentoch. Podľa oprávneného súd zohľadnil pri posudzovaní záväzkového vzťahu celý obsah zmluvy, žiadosť o úver, ako aj správanie povinného pred uzavretím zmluvy a dokumenty, ktoré predkladal, preukazujúce účel čerpania úveru na podnikanie. Vzhľadom na obchodnoprávny charakter zmluvy o revolvingovom úvere sú tvrdenia povinného o neprijateľnej rozhodcovskej zmluve a odvolávanie sa na ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nedôvodné a bez právnej relevancie.
8. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
9. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
10. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
11. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
12. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
13. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
14. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 61l ods. 2 Exekučného poriadku, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň preto odkazuje. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd
potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Podrobné odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijaté rozhodnutie, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na povinným uplatnené dôvody sťažnosti, keďže ten v podanej sťažnosti namietal rovnaké skutočnosti, aké uviedol aj v návrhu na zastavenie exekúcie. Písomné vyhotovenie uznesenia tak nemusí obsahovať odôvodnenie (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
15. V posudzovanom prípade sa povinný proti exekúcii bránil tvrdením (zhrnúc jeho vyjadrenia), že vzťah medzi ním a oprávneným má spotrebiteľský charakter, dojednanie rozhodcovskej doložky je potrebné posúdiť ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, na podklade ktorej nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu a predložený exekučný titul tak nemôže tvoriť zákonný podklad pre vedenie exekučného konania, keďže ho vydal orgán bez právomoci na jeho vydanie.
16. Po preskúmaní napadnutého uznesenia na podklade obsahu spisu sa sťažnostný súd stotožnil so skutkovými ako aj právnymi závermi súdu a ani na podklade podanej sťažnosti nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýli od logických argumentov a relevantných záverov obsiahnutých v podrobnom odôvodnení napadnutého uznesenia. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby neopakoval závery, ktoré už boli súdom v napadnutom uznesení správne vyslovené, vo svojom odôvodnení sa obmedzil len na výklad smerujúci k zdôrazneniu správnosti napadnutého uznesenia.
17. Súd môže ex offo v ktoromkoľvek štádiu konania posúdiť zákonnosť exekučného titulu v spotrebiteľskej veci a poskytnúť tak ochranu povinnému ako spotrebiteľovi v zmysle Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, súvisiacej judikatúry SD (ES/EÚ) a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Exekučný súd však môže z úradnej moci posúdiť platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) len v prípade, ak je preukázané, že ide o spotrebiteľský vzťah, čo však nie je tento prípad. Súd v reakcii na obsah sťažnosti konštatuje, že povinný v posudzovanom prípade v podstate žiadal sťažnostný súd, aby prehodnotil výsledky dokazovania rozhodcovského súdu o charaktere vzťahu medzi ním a oprávneným. Súd k tomu uvádza, že v bode 10. exekučného titulu sa uvádza, že „primárny kauzálny vzťah účastníkov je obchodnoprávny, lebo tento vznikol medzi podnikateľmi (žalovaný sa v zmluve o úvere označil za podnikateľa) a pri vzniku ktorého je zo zmluvy o úvere zrejmé, že sa mal týkať podnikateľskej činnosti, keďže v žiadosti o úver z 24. 10. 2013 bol žalovaným uvedený účel: podnikanie. Iný účel čerpania úveru žalovaným preukázaný nebol. Žaloba bola posúdená aj s ohľadom na tzv. spotrebiteľské úvery podľa ustanovenia § 52 a nals. Zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Nakoľko dlžníkom je podnikateľ, nepoužije sa na danú vec právna úprava na ochranu spotrebiteľa “ Súd označil účastníkov konania tak, ako tomu bolo v konaní pred rozhodcovským súdom, pozn. sudcu. Z obsahu rozhodcovského rozsudku vyplýva, že povinný počas konania neuviedol, že pri uzatváraní dotknutej úverovej zmluvy s oprávneným vystupoval v pozícii spotrebiteľa. Všetky námietky a dôkazy relevantné vo vzťahu k súdnemu usporiadaniu práv medzi povinným a oprávneným, vrátane námietok týkajúcich sa charakteru ich vzájomného vzťahu, však mohli a mali byť predložené povinným najneskôr v základnom konaní, exekučný súd im v tomto štádiu konania nemôže pripísať žiadnu relevanciu. Exekučný súd nesmie vykonávať meritórny prieskum predloženého exekučného titulu, na takýto prieskum nemá zo zákona žiadnu právomoc, nepôsobí ako ďalšia opravná inštancia v sústave súdov. Exekučný súd nemôže sám vo veci vykonať dokazovanie ohľadom skutočnosti, či vzťah medzi oprávneným a povinným je nutné považovať za spotrebiteľský, na meritórne prejednanie veci nemá žiadnu právomoc, je viazaný predloženým exekučným titulom a jeho skutkovými a právnymi závermi, pričom prípadné vady základného konania sa do exekučného konania neprenášajú, keďže zmyslom exekučného konania je len nútený výkon toho, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté. Pokiaľ potom nachádzací súd posúdil právny vzťah zo zmluvy o revolvingovom úvere medzi účastníkmi ako obchodnoprávny, je exekučný súd týmto posúdením viazaný (porovnaj napr. uznesenie Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 20 Cdo 2431/2010, zo dňa 19. 10. 2011). Povinnosť vykonať dokazovanie vo vzťahu k tejto otázke patrila rozhodcovskému súdu, ktorý sa ňou aj v konaní zaoberal. Preto na akúkoľvek argumentáciu a snahu povinného o opätovné posúdenie tejto otázky v tomto štádiu konania nemôže exekučný súd prihliadať a rovnako nemohol prihliadnuť na žiadnu z námietok povinného, ktoré by mohli mať relevanciu iba v prípade, ak by vzťah medzi ním a oprávneným bolo možné považovať za spotrebiteľský. Súd v tejto súvislosti ďalej dodáva, že z rovnakých dôvodov je nesprávne aj tvrdenie povinného, že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah), má dôkazné bremeno dodávateľ (veriteľ), teda v danom prípade oprávnený. Toto dôkazné bremeno zaťažovalo oprávneného v konaní pred rozhodcovským súdom (ktorý toto dôkazné bremeno v základnom konaní
uniesol) a nie v konaní vykonávacom. V exekučnom konaní je to práve povinný, ktorý nesie dôkazné bremeno na preukázanie právnych skutočností, ktoré sú dôvodom na zastavenie exekúcie (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku). Je potrebné zdôrazniť najmä skutočnosť, že povinný je označený v žiadosti o úver ako fyzická osoba - podnikateľ, právna subjektivita žiadateľa podľa žiadosti o úver bola doložená živnostenským listom (nie občianskym preukazom, ako je to zaužívané pri fyzických osobách) a jeho bonita bola preukazovaná daňovými priznaniami. Rovnako z obsahu spornej zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva, že ju uzatváral povinný ako živnostník, a v bode 1.1 je výslovne uvedené, že úver sa poskytuje na výkon podnikateľskej činnosti. Povinný zistené skutočnosti nenamietal, len stroho uviedol, že poskytnutie úveru na podnikateľské účely nebolo dostatočne preukázané, pričom však neušlo pozornosti súdu, že povinný sa domáhal ochrany podľa spotrebiteľského práva bez toho, aby súdu poskytol konkrétne vysvetlenie, na aké účely peňažné prostriedky mienil v danom čase použiť, z akých dôvodov uzatváral dotknutú zmluvu v právnej pozícii fyzickej osoby - podnikateľa, a nie spotrebiteľa, keď nemali byť finančné prostriedky využité na podnikanie, či bol alebo nebol tento úver evidovaný v účtovníctve povinného a pod. Jeho obrana proti exekúcii pozostávajúca aj z citácií judikatúry tak nenašla oporu v predložených dôkazoch a zostala len v rovine všeobecných tvrdení. Všetky dôkazné prostriedky predložené oprávneným poukazujú na skutočnosť, že povinný vystupoval v právnom vzťahu s oprávneným v pozícii fyzickej osoby - podnikateľa pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Naopak, povinný súdu nepredložil ani jeden dôkazný prostriedok preukazujúci jeho postavenie spotrebiteľa v tomto zmluvnom vzťahu a ani súdu primerane nevysvetlil, prečo ak mienil čerpať úver ako spotrebiteľ na súkromné účely, prečo vystupoval v zmluvných dokumentoch ako fyzická osoba - podnikateľ a prečo je v predmete zmluvy o úvere konštatované, že sú finančné prostriedky poskytované na podnikateľské účely. Sťažnostný súd bol potom v konkrétnych okolnostiach daného prípadu pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností nútený konštatovať, že povinný v tomto smere dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení neuniesol.
18. Pokiaľ potom povinný v návrhu na zastavenie exekúcie namietal právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, súd musel vychádzať zo záveru, že sa v danom prípade nejedná o rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, ale vychádzal zo skutočnosti, že vzťah medzi oprávneným a povinným v základnom konaní je nutné považovať za obchodnoprávny, teda nespotrebiteľský. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že je správny právny záver súdu v preskúmavanom rozhodnutí, že daný prípad je nutné posúdiť v súlade s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne s jeho rozhodnutím sp. zn. 6 MCdo 9/2012, ktorým bolo judikované, že pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods.1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Exekučný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 398/2019-16 zo dňa 17. decembra 2019, kde súd okrem iného konštatoval, že: „Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje záver, že v inom ako spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní nie je oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu na základe námietky neplatnosti, resp. neexistencie rozhodcovskej doložky, resp. zmluvy a že na uplatnenie takejto námietky existujú v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní iné inštitúty ... ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým prináležia práva) rozvíjanú v pomeroch moderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnych vzťahov ako emancipovaných jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektované a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku paternalistického štátu (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1106/08 z 10. marca 2009, bod 22). Táto zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (napr. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011, IV. ÚS 349/2011, II. ÚS 163/2015)“. Súd v napadnutom rozhodnutí posúdil obranu povinného (spočívajúci v námietke neplatnosti rozhodcovskej zmluvy) proti exekúcii na podklade znalosti judikatúry najvyššieho a ústavného súdu, pričom závery rozhodnutí, ktoré vo svojom rozhodnutí citoval, dopadajú aj na daný prípad. Povinný žiadnu právnu argumentáciu, na základe ktorej by sa sťažnostný súd mohol odchýliť od vyššie spomenutej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít v konaní nepredniesol a neuviedol, prečo nedostatok právomoci nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom a nevyužil inštitúty, ktoré
mu zákon o rozhodcovskom konaní ponúka práve pre prípad. Aj sťažnostný súd je preto názoru, že exekučný súd potom nebol v danom prípade oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd zároveň vychádzal z poznania, že rozhodcovské konanie je založené na zásade zmluvnej voľnosti, ktoré ponecháva v moci strán, či medzi sebou uzavrú rozhodcovskú zmluvu (doložku), čím dôjde k vyňatiu ich sporu o majetkové právo z právomoci súdu. Sťažovateľ s takýmto postupom preukázateľne súhlasil, keď rozhodcovskú zmluvu (opätovne označený ako fyzická osoba - podnikateľ) uzatvorenú na samostatnej listine dňa 06. 11. 2013 podpísal. Bolo na povinnom, aby akékoľvek námietky k obsahu rozhodcovskej zmluvy vyjadril pred tým, než takúto zmluvu podpísal, prípadne aby rozhodcovskú zmluvu v takomto znení s oprávneným nepodpísal a ponechal rozhodovanie o ich sporných nárokoch všeobecným súdom.
19. Súd ďalej osobitne zdôrazňuje, že povinný sa mohol žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v lehote 60 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku, o čom bol v rozhodcovskom rozsudku poučený. Rozhodnutie súdu v tejto veci by mohlo mať priamy dopad na existenciu exekučného titulu. Povinný toto svoje právo preukázateľne nevyužil, tomuto účelu ale nemôže slúžiť povinným zvolený inštitút návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 61k Exekučného poriadku. Ako už bolo spomenuté vyššie, právny poriadok Slovenskej republiky vychádza zo zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V tejto zásade sa kladie dôraz na procesnú povinnosť strany sporu vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sama svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledovala ochranu svojich subjektívnych práv. Tejto zásade rozhodne nezodpovedá postup povinného, ktorý mal možnosť napadnúť rozhodnutie rozhodcovského súdu žalobou na všeobecnom súde, túto možnosť ale nevyužil, i keď ňou mohol dosiahnuť zrušenie tohto rozhodnutia. Pokiaľ strana sporu túto možnosť nevyužila (to znamená nerealizovala svoje procesné dispozičné oprávnenie), nemôže byť právna istota druhej strany sporu, ktorá sa spolieha na záväzné a nezmeniteľné rozhodnutie súdu, narušená prostredníctvom inštitútu návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý neslúži na nápravu prípadných chýb v rozhodcovskom konaní a ani nie je jeho účelom nahradiť pasivitu povinného základnom konaní. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Súd ďalej pripomína, že právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 5/2000, z 13. júla 2000). Pokiaľ má oprávnený k dispozícii exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, je oprávnený domáhať sa aj jeho núteného výkonu.
20. K tvrdeniu sťažovateľa, že v dôsledku nesprávneho procesného postupu exekučného súdu, ktorý mu nedoručil vyjadrenie oprávneného k jeho návrhu na zastavenie exekúcie, bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, súd dáva do pozornosti, že Exekučný poriadok nepredpokladá doručenie vyjadrenia oprávneného k návrhu na zastavenie exekúcie povinnému. Vyšší súdny úradník pri vydaní rozhodnutia o návrhu povinného na zastavenie exekúcie postupoval v súlade s § 61k ods. 5 Exekučného poriadku, keď po predložení návrhu na rozhodnutie na zastavenie exekúcie spolu s vyjadrením oprávneného k návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o podanom návrhu povinného na zastavenie exekúcie rozhodol bez toho, aby mu predtým zaslal vyjadrenie oprávneného. Podľa cit. zákonného ustanovenia, návrh na zastavenie exekúcie sa podáva u exekútora. Ak povinný navrhol zastavenie exekúcie, exekútor bezodkladne vyzve oprávneného na vyjadrenie sa k návrhu v lehote nie kratšej ako desať dní. Ak oprávnený so zastavením exekúcie súhlasí, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ktoré doručí účastníkom konania a súdu; inak do piatich pracovných dní po uplynutí lehoty na vyjadrenie sa oprávneného exekútor predloží návrh na zastavenie exekúcie spolu so svojím vyjadrením a prípadným vyjadrením oprávneného súdu. Tento záver súdu umocňuje aj koncentračná zásada upravená v § 61k ods. 2 Exekučného poriadku (k tomu porovnaj aj znenie § 61l ods. 3 veta druhá Exekučného poriadku). V návrhu na zastavenie exekúcie musí povinný uplatniť všetky rozhodné právne skutočnosti ku dňu podania návrhu a tieto aj preukázať (v prípade, ak je to v jeho možnostiach), preto ani na prípadné ďalšie
skutočnosti, ktoré by povinný uviedol v ďalšom vyjadrení, by už súd prihliadnuť nemohol. Aj vzhľadom na obsah vyjadrenia oprávneného k návrhu povinného na zastavenie exekúcie ani nebolo možné očakávať od povinného žiadne nové skutočnosti, keďže povinný k návrhu na zastavenie exekúcie nepripojil žiadne dôkazné prostriedky, ku ktorým by sa oprávnený mohol vyjadriť. Obaja účastníci sa potom vyjadrovali len k listinám, ktoré boli súčasťou spisového materiálu už pri podaní návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Rovnako potom postupoval aj sťažnostný súd a nezaslal povinnému vyjadrenie oprávneného k podanej sťažnosti. Vychádzal zo základného postulátu, a tým je charakter sťažnosti nie ako opravného prostriedku, ale ako prostriedku procesnej obrany. Voči analogickému použitiu úpravy odvolania postavil práve túto skutočnosť zdôrazňujúc, že sťažnosť nemožno stotožňovať s opravným prostriedkom, akokoľvek z pohľadu ústavného ide v oboch prípadoch o prostriedok nápravy. Ani súdna prax či rozhodnutia vyšších súdnych autorít nevyžadujú doručenie vyjadrenia účastníka konania k sťažnosti sťažovateľovi (k tomu porovnaj nález Ústavného súdu SR z 11. 9. 2018, sp. zn. III. ÚS 220/2018). Súd na viac nepovažoval za potrebné zaslať vyjadrenie oprávneného k sťažnosti povinnému na vyjadrenie, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že povinný v nej namietal rovnaké skutočnosti, aké uviedol aj v návrhu na zastavenie exekúcie. Účastníci mali potom preukázateľne plne zachovanú možnosť vyjadriť sa k všetkým tvrdeniam a námietkam protistrany. Pre úplnosť súd dodáva, že povinný má možnosť prostredníctvom prístupového kódu kedykoľvek nahliadnuť do súdneho spisu, ktorý je vedený v elektronickej podobe. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že namietaným postupom súdu nedošlo k porušeniu práva povinného na spravodlivý proces. 21. V exekučnom konaní sa rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, resp. bez výsluchu účastníkov konania (§ 61l ods. 2, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku) a vo veci súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za nevyhnutné. Rozumnému a praktickému exekučnému režimu zodpovedá zásada, že pokiaľ nie je v konaní nutné vykonať osobitné dokazovanie k skutkovým okolnostiam, súd zásadne pojednávanie nenariaďuje. Rozhodovacia činnosť súdu v danom prípade spočívala v právnom posúdení veci a súd rozhodoval výhradne na základe tvrdení účastníkov konania a obsahu spisu, ktoré poskytli kompletný a ucelený podklad pre zákonné rozhodnutie. Z uvedených dôvodov súd o podanej sťažnosti rozhodoval bez nariadenia pojednávania.
22. Na základe uvedeného výkladu súd dospel k záveru, že povinný ani v konaní o sťažnosti neuviedol a ani nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu. Súd preto nemal inú možnosť, než sťažnosť povinného podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietnuť, pretože v konaní nezistil žiadny zo zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie.
23. Oprávnený si voči povinnému uplatnil nárok na náhradu trov konania o sťažnosti spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 184,04 EUR vrátane DPH. Povinný sa k uplatnenému nároku oprávneného na náhradu trov exekučného konania nevyjadril.
24. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
25. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
26. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
27. Podľa § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
28. V ustanovení § 255 CSP sa ako kritérium priznania náhrady trov konania premieta zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), a to tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré táto strana vynaložila v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. Oprávnený bol v tomto konaní úspešný (súd sťažnosť povinného zamietol), voči povinnému mu tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so sťažnostným konaním vyvolaným zo strany povinného (§ 199d ods. 1 Exekučného poriadku). Trovy oprávneného pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 184,04 EUR s DPH za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k sťažnosti po 172,28 EUR + 20% DPH v sume 28,71 EUR, k tomu režijný paušál vo výške 9,80 EUR + 20% DPH v sume 1,96 EUR. Náhradu trov právneho zastúpenia potom súd oprávnenému priznal v uplatnenej výške podľa § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 13a ods. 2 písm. c) per analogiam, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Súd bude ďalej postupovať v súlade s § 199d Exekučného poriadku a vydá dodatok k povereniu na vykonanie exekúcie.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).