Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_58C-236-2013.pdf
PDF · 202.47 KB
Case nature
Area
Subarea
58C/236/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Kudravou v sporovej veci žalobcu: C.. L. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX L., právne zastúpený: FALIS & Partners, s.r.o., IČO: 51 769 654, so sídlom Lermontovova 14, Bratislava proti žalovanému: FPD Media, a.s., IČO: 47 237 601, so sídlom Palisády 29/A, Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Ján Havlát, advokát konajúci v mene advokátskeho združenia HAVLÁT & PARTNERS, so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaný má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.10.2013 domáhal voči žalovanému uverejnenia ospravedlnenia v periodiku Nový čas v znení: Rešpektujúc právo na ochranu osobnosti advokátka L. N. sa vydavateľ Nového času - Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. verejne ospravedlňuje advokátke L. N. za zverejnené informácie o jej osobe v periodiku Nový čas dňa 10.05.2010, dňa 20.01.2011 a dňa 2.4.2011 bez zabránenia identifikácie jej osoby tým, že nerešpektoval zásadu prezumpcie neviny, čím zasiahol do jej práv na ochranu osobnosti. Súčasne si žalobca voči žalovanému uplatnil i nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 166.000 Eur a nárok na náhradu trov konania.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 10.05.2010 žalovaný v periodiku Nový čas, ktorého je vydavateľom na strane 8 v článku pod názvom „N. už sedí vo vyšetrovačke!", opísal skutočnosti o stave konania vedeného voči žalobcovi pred právoplatným skončením veci tým, keď uviedol, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie a bol vzatý do väzby, čím týmto konaním vydavateľ porušil jednu zo základných zásad Trestného poriadku prezumpciu neviny, keď pred právoplatným rozhodnutím vo veci informoval o skutočnostiach, ktoré boli predmetom prebiehajúceho trestného konania, čím ohrozil právo na ochranu cti a dôstojnosti žalobcu. Dňa 20.01.2011 žalovaný v periodiku Nový čas na strane 8 v článku pod názvom „Odškodné mi zaplatia daňoví poplatníci !" uviedol informácie, ktoré neboli poskytnuté žalobcom a ktoré hrubo zasiahli do práva žalobcu na súkromie v dôsledku neoprávneného zásahu vydavateľa do cti a dôstojnosti žalobcu, nakoľko nedošlo k prejavenej vôli žalobcu týkajúcej sa práva rozhodnúť sa podľa jeho vlastného uváženia, či v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupnené iným. Dňa 02.04.2011 žalovaný v periodiku Nový čas na strane 16 v článku pod názvom „Advokátka marila spravodlivosť!", uviedol už v názve článku ako aj v článku samotnom opísanie skutočností o stave konania vedeného voči žalobcovi pred právoplatným skončením veci tým, keď uviedol, že žalobca maril spravodlivosť, pričom táto skutočnosť bola predmetom prebiehajúceho
trestného konania voči žalobcovi, čím týmto konaním vydavateľ aj v tomto vydaní svojho periodika porušil jednu zo základných zásad Trestného poriadku prezumpciu neviny a tým ohrozil právo na ochranu cti a dôstojnosti žalobcu. V článkoch na internetovom portáli X..L..V..sk, ktorého majiteľom je žalovaný, s názvom „U. advokátka: O väzbe budú rozhodovať v Nitre" uverejneného dňa 07.05.2010, „Obvinená advokátka N.Š. je už vo vyšetrovacej väzbe!" zo dňa 08.05.2010, „U. obhajkyňa mala podľa prokuratúry na súde nadštandardné vzťahy" uverejneného dňa 13.05.2010, ako aj v článku „N.L. pozastavili výkon advokácie" zo dňa 14.05.2010, žalovaný poskytnutím daných informácií zasiahol do osobnosti občana (žalobcu), pričom tento zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti a spôsobiť ujmu na znížení dôstojnosti, vážnosti a cti, najmä ohrozil žalobcove postavenie a uplatnenie v spoločnosti. V uvedených článkoch, žalovaný v rozpore s § 12 Občianskeho zákonníka použil podobizeň žalobcu osobnej povahy, bez jeho súhlasu na zverejnenie, ktorá umožňovala jeho spoznanie, čím ide o zjavne neprimeraný spôsob použitia podobizne zo strany žalovaného. Žalovaný uvedenými článkami porušil i § 11 Občianskeho zákonníka a to práva na ochranu mena, keď v publikácii uviedol celé meno a priezvisko žalobcu, pod ktorým žalobca vystupuje v spoločenských a odborných kruhoch, pričom vydavateľ pri použití tohto individualizujúceho označenia osoby neurobil žiadne opatrenia k tomu, aby nebolo možné identifikovať osobu žalobcu, čím v značnej miere neprimeraným spôsobom aj týmto porušením zasiahol do osobnostného práva žalobcu. Navyše žalovaný postupoval v rozpore so spravodajským účelom a nad rámec potrebnej informovanosti verejnosti, pričom články mali vzhľadom na svoju povahu širokú publicitu. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný pod R 45/2000. Popisovaným konaním žalovaný privodil žalobcovi ujmu z hľadiska postavenia žalobcu v spoločnosti a najmä jeho postavenia v odborných kruhoch, v ktorých je žalobca známy svojou odbornou prácou a činnosťou. V súlade s § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a na základe vyššie uvedených skutočností, žalobca žiada priznať satisfakciu v podobe uverejnenie ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 166.000 Eur.
3. Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 03.09.2014 uviedol, že vychádzajúc z obsahu návrhu, žalobca namieta, že odporca údajne: (i) porušil jeho právo na prezumpciu neviny; (ii) neoprávnene zasiahol do jeho práva na súkromie, (iii) narušil, resp. ohrozil jeho práva na ochranu osobnosti, resp. znížil jeho dôstojnosť, vážnosť a česť a ohrozil jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti; (iv) porušil jeho právo na ochranu mena, keď publikoval jeho celé meno a priezvisko. Podanú žalobu považuje žalovaný za neopodstatnenú a túto navrhuje zamietnuť z nasledujúcich dôvodov. Vo vzťahu k článkom zo dňa 07.05.2010, dňa 08.05.2010, dňa 10.05.2010, dňa 13.05.2010 a dňa 14.05.2010 žalovaný vzniesol námietku premlčania podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pričom zdôraznil, že je potrebné rozlišovať osobnostné práva podľa § 11 Občianskeho zákonníka, resp. právo na ochranu osobnosti, ktoré majú majetkový charakter, pretože to vyplýva z ich povahy, a práva, ktoré vznikajú ako právny dôsledok porušenie osobnostných práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka, ktorých majetkový alebo nemajetkový charakter je potrebné určiť podľa ich povahy. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/280/09 zo dňa 17.09.2009, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cdo/3161/2008 zo dňa 26.02.2008, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/278/2007, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011. Žalobcom namietané články boli uverejnené dňa 07.05.2010, dňa 08.05.2010, dňa 10.05.2010, dňa 13.05.2010 a dňa 14.05.2010, a teda premlčacia lehota uplynula dňa 07.05.2013, dňa 08.05.2013, dňa 10.05.2013, dňa 13.05.2013 a dňa 14.05.2013. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy žalobou doručenou súdu dňa 29.10.2013, uplatnil toto právo až po uplynutí premlčacej doby. Čo sa týka uplatneného nároku žalobcu na uverejnenie ospravedlnenia vo vzťahu k článkom uverejneným v denníku Nový čas dňa 10.05.2010, dňa 20.01.2011 a dňa 02.04.2011 a čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vzťahu k článkom uverejneným v denníku U. Č. dňa 20.01.2011 a dňa 02.04.2011, nároky uplatnené voči žalovanému považuje žalovaný za neopodstatnené. Základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je, že pôvodca zásahu konal protiprávne, t.j. v rozpore so svojimi povinnosťami. Kolíziu chránených hodnôt (slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti) treba riešiť nastolením spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami. V konkrétnom prípade je však nutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia práva na ochranu dobrej povesti a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Observer a Guardian prit Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Prager a Oberschlick proti Rakúsku z roku 1995, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Door a Dublin Well Woman proti Írsku z roku 1992, Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998, Jersild
proti Dánsku z roku 1994 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS 156/99. K obsahu článku „Advokátka O. mužov: N. už sedí vo vyšetrovačke!" zo dňa 10.05.2010 žalovaný uviedol, že žalobca nenamieta pravdivosť týchto informácií. K obsahu článku: „Obvinenú advokátku N.L. prepustili z väzby: Odškodné mi zaplatia daňoví poplatníci!" zo dňa 20.01.2011 žalovaný uviedol, že žalobca nenamieta pravdivosť informácií uvedených v článku, namieta však skutočnosť, že dané informácie údajne neposkytol. K obsahu článku: „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A.. U.: Advokátka marila spravodlivosť!" zo dňa 02.04.2011, žalovaný uviedol, že žalobca nenamieta pravdivosť tam uvedených informácií. V článkoch tak nie je uvedené nič, čím by mohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Žalovaný je toho názoru, že vzhľadom na okolnosti veci, je rozhodujúce, že (i) novinári informovali o otázkach legitímneho verejného záujmu, (ii) s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie, v (iii) dobrej viere a (iv) súlade s novinárskou etikou. Uvedené bolo zdôraznené Európskym súdom pre ľudské práva v troch prípadoch žalobcu proti Slovensku z rokov 2010 a 2013. Žalovaný má za to, že žalobca bol osobou verejného záujmu, ktorej činnosť celkom legitímne pútala záujem verejnosti (v súlade s nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I.ÚS 453/03). A ďalej vzhľadom na to, že žalobca bol ako advokát zadržaný, ako advokát bol podozrivý, obvinený a v konečnom dôsledku je obžalovaný zo spáchania závažného trestného činu, je celkom zrejmé, že žalobca i prebiehajúce trestné konania pútali celkom legitímny záujem verejnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku, podľa ktorého bolo informovanie o neukončenej trestnej veci legitímne, pričom boli dokonca uverejnené fotografie obvineného/obžalovaného. žalovaný ďalej poukázal na to, že súčasťou oprávnení je aj prinášať informácie o morálke tých, ktorí ju majú presadzovať (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci E. a D. proti Rumunsku z roku 2004) v nadväznosti na § 18 ods. 2 a 3 zákona o advokácii /advokát je povinný konať čestne a svedomito). To, že žalobca bol vzatý do väzby, neskôr prepustený, že bol obvinený, neskôr obžalovaný z trestného činu marenia spravodlivosti a na akom skutkovom základe, žalobca nepopiera. Žalobca popiera iba to, že dané informácie neposkytol, čo je však v danej súvislosti irelevantné., nakoľko tieto informácie poskytli orgány činné v trestnom konaní, za obsah, pravdivosť alebo nepravdivosť ktorých vydavateľ neznáša zodpovednosť. Žalobca ďalej ani netvrdí žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o tom, že redaktor alebo vydavateľ nepostupovali v dobrej viere (existencia dobrej viery sa predpokladá), či by porušil novinársku etiku. Žalobcovi bol po prepustení z väzby poskytnutý priestor, ktorý aj využil. V zmysle uvedeného je tak žalovaný plne chránený článkom 26 Ústavy SR a článkom 10 Dohovoru, pretože naplnil všetky podmienky ochrany vyplývajúce z európskeho štandardu ochrany slobody prejavu a práva na informácie garantovaného článkom 10 Dohovoru. Žalobca uvádza, že došlo k porušeniu práva na prezumpciu neviny, ktoré odvádza od toho, že o jeho trestnej veci bolo informované ešte pred „právoplatným rozhodnutím vo veci". V tom však prezumpcia neviny nespočíva, pretože právo na prezumpciu neviny sa chráni ako súčasť širšieho práva na súdnu ochranu a nie ako súčasť práva na súkromie (podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 12/98 a sp.zn. III. ÚS 83/01), pričom princíp prezumpcie neviny môžu porušiť iba štátne orgány a ich predstavitelia, a nie súkromné osoby (akou je žalovaný). Žalovaný tak v článkoch sprostredkoval tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní. Čo sa týka tvrdenia žalobcu o neoprávnenom zásahu do jeho práva na súkromie, žalovaný uviedol, že nie je zrejmé, aké informácie súkromného charakteru mali byť neoprávnene uverejnené, keď navyše informácie o trestnej veci žalobcu - advokáta (osoba vereného záujmu) nespadajú do rámca súkromia fyzickej osoby. Pokiaľ žalobca uvádza, že bolo narušené, resp. ohrozené právo na ochranu osobnosti, znížená dôstojnosť, vážnosť a česť, ohrozené postavenie a uplatnenie v spoločnosti, či porušené právo na ochranu mena publikáciou celého mena a priezviska, žalovaný opätovne poukázal na prípad News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku, podľa ktorého nie je porušením práv chránených Dohovorom, ak médiá v rámci informovania o trestných veciach uverejnenia aj meno a priezvisko osoby podozrivej, obvinenej alebo obžalovanej zo spáchania nejakého trestného činu. Pre úplnosť ďalej uviedol, že ani uverejnenie fotografie žalobcu nie je porušením práva na ochranu osobnosti. Okrem tohto ide o zákonnú licenciu podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom nie je bez významu, že podobizeň žalobcu bola a je verejnosti známa a teda nebol dôvod ju anonymizovať. žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a priznať nárok na náhradu trov konania.
4. Na pojednávaní konanom dňa 01.10.2014 žalobca navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedkov, ktorí boli v kontakte so žalobcom, ale ich kontakt bol uverejnením článkov ukončený. Ide o svedkov N. Š., H. T., M. L., E. M., D. M., C.. C. H., T. T., E. F.. Vo zvyšku zotrval na podanej žalobe. Žalovaný navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedka C.Ú. G., ktorá je autorkou rozhodujúcej časti článkov. Súčasne navrhol, aby
súd zabezpečil dôkaz v podobe rozhodnutí týkajúcich sa vzatia žalobcu do väzby, obžaloby, obvinenia a zápisnicu o domovej prehliadke. Vo zvyšku zotrval na písomnom vyjadrení k žalobe.
5. V podaní doručenom súdu dňa 11.04.2019, žalovaný uviedol, že z rozhodnutí Okresného súdu NITRA a Krajského súdu v NITRE vo väzobnej veci žalobcu, z uznesenia vyšetrovateľa a z obžaloby prokurátora Prezídia PZ, UBOK, Odbor - Východ, oddelenie vyšetrovania jednoznačne vyplýva, že v článku uverejnené informácie sú pravdivé, a to predovšetkým, že žalobca bol obvinený z trestného činu Marenia spravodlivosti; žalobca bol vzatý do vyšetrovacej väzby, o ktorej rozhodol Okresný súd NITRA z dôvodu, aby neovplyvňoval svedkov a nepokračovala v ďalšej trestnej činnosti; u žalobcu bola vykonaná domová prehliadka, a to bez výsledku. Čo sa týka návrhu žalobcu na výsluch svedkov, tento žalovaný považuje za bezpredmetný a nadbytočný, nakoľko nie je zrejmé, k akým skutočnostiam by mali byť títo svedkovia vypočutí; podaná žaloba je neopodstatnená prima facie, na čom výpovede svedkov nemôžu nič zmeniť. Inými slovami povedané, pravdivosť uverejnených informácií sporná nie je, sporné nie sú skutkové okolnosti, v konaní ide len o posúdenie právnych otázok.
6. Na pojednávaní konanom dňa 14.01.2020 súd pristúpil k výsluchu svedka C. G., ktorý pracoval u právneho predchodcu žalovaného od septembra 2005 do marca 2014 na pozícii redaktora denníka Nový čas a je autorom podstatnej časti článkov. Svedok uviedol, že mal na starosti rezort vnútra, prokuratúry a justície a tento prípad bol zaujímavý tým, že došlo k zadržaniu advokáta spolu s jeho klientom p. U., išlo o bežné spravodajské pokrývanie prípadu, pod ktorým treba rozumieť sledovanie od zadržania osoby, po vznesenie obvinenia, prepustenia zo zadržania a potom v súvislosti so vzatím do väzby, prepustením z väzby a príp. skončením vyšetrovania, zastavením trestného stíhania alebo podaním obžaloby, potom vec na súde. Tieto informácie sa čerpajú z tlačových odborov a od hovorcov Generálnej prokuratúry SR a Policajného zboru SR, od advokátov, príbuzných obvinených, poškodených, zo zdrojov vyšetrovania, monitoring médií, v tomto prípade z nejakých aktívnych článkov o p. U. zo všeobecnej databázy mediálnych informácií. V článkoch bolo uvedené celé meno a priezvisko žalobcu z dôvodu, že žiadny predpis ani v judikatúre EÚ to nie je uvedené, že by to bolo zakázané, ak je uvedené správne procesné postavenie danej osoby, čo v tomto prípade bolo tak, že najprv sa o žalobcovi písalo ako o podozrivom, neskôr o obvinenom. Žalobca je aj osobou verejného záujmu, nakoľko vystupoval pred médiami v súvislosti s vecami, ktoré zastupoval. Rovnako tak nič nezakazuje zverejniť tvár, žalobca je aj bol verejne známa osoba, navyše pri vzniku fotografie nenamietal žalobca to, že nechce byť zachytený, zverejnený v médiách, aj keď takáto fotografia vznikla pri inej situácii, pričom svedok žalobcu nikdy nefotografoval, ani si nespomína, že by žalobcu osobne stretol. V čase vzniku článku rozhoduje o tom, či bude v článku uvedené meno a priezvisko, autor článku po dohode s editorom a vedúcim vydania dňa. Čo sa týka fotografie, tam je to individuálne, nakoľko záleží, kde sa článok v denníku nachádza (či je to otvárací článok alebo medzičlánok, menší článok, podval, alebo skratka; o tom rozhoduje vedúci vydania dňa, ktorý v ten deň zoraďuje noviny). Tváre sa rastrujú (mriežkujú) v prípadoch, že ide o násilný trestný čin, najmä sexuálneho charakteru, alebo ak ide o mladistvých a maloletých, alebo ak je potrebné utajiť totožnosť pred verejnosťou, napr. v prípade chráneného svedka. V ostatných prípadoch dá návrh na rastrovanie tváre autor článku a vedúci vydania dňa o tom rozhodne. V prípade žalobcu neexistoval dôvod na rastrovanie tváre. Čo sa týka článku zo dňa 20.01.2011 svedok uviedol, že jeho kolegyňa (H. A.) získala aktuálnu informáciu (pričom svedok nevedel uviesť od koho, domnieva sa že od žalobcu), svedok len doplnil backround, čo znamená, že ide o dopísanie informácií z minulosti, ktoré už boli známe, nešlo o novú vec. Svedok sa vyjadril, že je možné povedať, že ten článok „zhromaždil" alebo mohlo to byť aj naopak, že svedok niečo mal, poslal kolegyni pár riadkov a ona ho doplnila. Čo sa týka článku zo dňa 02.04.2011 tento písal výlučne svedok a to z vyjadrenia pána Š., ktorý bol v tom čase riaditeľom odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry SR. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, prečo svedok použil takýto názov, svedok uviedol, že názov sa nedá brať po častiach, ale ako celok. Nad titulom je: „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A.. U.:", a titulom je: „Advokátka marila spravodlivosť!". Takýto titulok vychádzal výlučne z vyjadrenia p. Š., to bol aktualizačný moment pre podanie obžaloby. Hoci žalobca nebol v čase písania článku (zo dňa 02.04.2011) právoplatne odsúdený za trestný čin, novinárom nič nezakazuje dávať vyjadrenia polície a prokurátorov do článkov, keďže podľa nich maril žalobca spravodlivosť, keďže považovali títo za dôvodné podať obžalobu. Svedok uviedol, že nemôže zodpovedať za to, ako to oni vyšetrili, aká hmotnoprávna situácia tam je. Svedok iba tlmočí verejnosti, čo orgány činné v trestnom konaní uvádzali. Na zdôraznenie svedok uviedol, že podľa judikatúry EÚ môže titulok vykazovať aj znaky nadnesenosti, pokiaľ z textu vyplýva podstata veci, že žalobca nebol právoplatne ešte odsúdený. K článku zo dňa 13.05.2010 svedok uviedol, že si nespomína či to písal, malo by ísť asi o agentúrnu správu, ktorú žalovaný prevzal. Možno tú agentúrnu správu upravil nejaký
editor na webe. Nepamätá si, že by to písal, asi to bola nejaká tlačová beseda, vzhľadom k tomu, že poväčšine je tam v úvodzovkách uvádzaný pán Š.. Svedok sa nevedel vyjadriť ani k tomu, kto tam doplnil obrázok. Na 99,9 % je to správa z Tlačovej agentúry Slovenskej republiky, prevzatá žalovaným.
7. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu k výsluchu svedka uviedol, že sa nestotožňuje s názorom svedka, že advokát je verejne činnou osobou, že je možné verejnosť informovať bez nejakej anonymizácie. Podľa informácie od žalobcu k článku zo dňa 20.01.2011, žalobca nikdy nikomu neuvádzal niečo také, čo bolo prezentované, má za to, že žalovaný zverejnil niečo, čo žalobca nikdy neuviedol, t.j. zverejnil nepravdivú informáciu. Taktiež v článku zo dňa 02.04.2011, má za to, že tento článok vníma drvivá väčšina čítajúcich ako pravdivý, a to, že žalovaný mal verejnosť informovať napr. slovom „údajne", aby zachoval prezumpciu neviny. Aj keď svedok uviedol, že novinári majú možnosť použiť určitú formu nadsázky, netreba zabúdať na to, že táto nadsázka môže byť využitá v iných prípadoch ako takýchto, ktorý sa týka údajnej trestnej činnosti, čo spôsobuje výrazný zásah do osobnostných práv. Je úplne jasné každému, že aj keď je človek oslobodený spod obžaloby, tá osoba je verejnosťou vnímaná ako nejaký kriminálnik. Súčasne uviedol, že v obdobnej veci voči vydavateľovi Košického Korzára, súd rozhodol v prospech žalobcu, avšak táto vec nie je z dôvodu odvolania žalovaného právoplatne skončená.
8. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že čo sa týka článku zo dňa 20.01.2011, tam je potrebné uviesť, že ten článok je potrebné vnímať ako celok, pretože z jeho obsahu vyplýva, že vyznieva v prospech žalobcu. Je tam uverejnené stanovisko žalobcu k tomu prípadu a z obsahu je zrejmé, že toto stanovisko je aj autentické. Ak žalobca tvrdil, že takéto informácie žalobca nikdy neposkytol, tak táto skutočnosť je irelevantná, pretože ak by išlo v danom prípade o neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti, ktorý zakladá občiansko-právnu zodpovednosť, vyžaduje sa aj spôsobilosť zásahov vyvolať negatívne dôsledky vo sfére osobnostných práv dotknutej osoby. Keďže celý ten článok v rámci vyjadrení žalobcu vyznieva v prospech žalobcu, tak tu nie je základná podmienka potrebná na to, aby išlo o zásah, ktorý zakladá občiansko-právnu zodpovednosť. Okrem toho, okolnosti tomu nasvedčujú, že sa žalobca skutočne takto vyjadril, lebo to zapadá do kontextu celého prípadu a má to logiku v rámci celého prípadu aj článku. Čo sa týka článku z 02.04.2011, tak ako zdôraznil svedok „vyjadrenie: Advokátka marila spravodlivosť" je parafrázovaním vyjadrenia prokurátora a nakoniec aj obsahu žaloby. Žalovaný poukázal na nálezy Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že tvrdenie orgánu činného v trestnom konaní o tom, že niekto spáchal nejaký trestný čin, sú z hľadiska prezumpcie neviny prípustné, ak sú sprevádzané popisom procesnej situácie dotknutej osoby (obvineného alebo obžalovaného). Už zo samotného vyjadrenia je zrejmé, že to je vyjadrenie prokurátora, nie je to verdikt súdu a z kontextu celého článku je evidentné, že na žalobcu má byť len podaná obžaloba, resp. bola podaná obžaloba, takže to vyjadrenie je „zasadené" do kontextu trestného konania v okamihu, kedy vznikol článok. Nikto nemohol dedukovať z toho článku, že je žalobca vinný. Ďalej poukázal na to, že pokiaľ novinári informovali o trestnej kauze vecne správne, uviedli správne procesné postavenie dotknutej osoby, správne označili aj štádium trestného konania, pričom uviedli podstatu skutku, ktorý sa dotknutej osobe kladie za vinu, tak konali v súlade so zákonom a realizovali právo na slobodu prejavu a právo na informácie. Potom, skutočnosť, ako verejnosť vnímala, alebo mohla vnímať uvedené články, pokiaľ novinári postupovali správne, je úplne irelevantná. Toto napr. vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, nakoľko zodpovednosť novinára nemôže byť ďalekosiahla (ak informoval správne), aby zodpovedal za akékoľvek reakcie, ktoré nemajú vecnú súvislosť s obsahom článku. Ak novinár postupoval správne pri písaní článku, ako mohol vôbec predvídať, že niekto si ho vyloží spôsobom, ktorý nezodpovedá jeho obsahu. To kladie na novinárov neprimerané excesívne bremeno, čo je z hľadiska ochrany slobody prejavu právo na informácie neprípustné. Z uvedených dôvodov žalovaný naďalej považuje návrhy na výsluch svedkov za bezpredmetné, pretože rozhodujúce je to, čo v článkoch v skutočnosti napísané je a nie to, ako to vnímali, alebo mohli vnímať iné osoby, v danom prípade podľa všetkého známi žalobcu. Čo sa týka nadsázky, novinári majú právo formulovať články, osobitne ich nadpisy takým spôsobom, aby upútali pozornosť verejnosti. V každom jednom článku bolo úzkostlivo dbané na to, aby bol žalobca označený v správnom procesnom postavení, či už ako podozrivý, obvinený, obžalovaný. Zo žiadneho článku nevyplýva, že by sa prezumovala jeho vina. Paradoxne, aj uverejnené vyjadrenie žalobcu, ktoré teraz žalobca spochybnil ako autentické vyjadrenie, smeruje práve k spochybneniu toho, že by sa žalobca dopustil trestných činov, ktoré sú mu kladené za vinu.
9. Na pojednávaní konanom dňa 06.02.2020 žalobca osobne titulom záverečnej reči uviedol, že demokracia je síce krásna vec, ale všetko má svoje hranice a nie je možné, aby vychádzali články s
veľkými hrubými písmenami a niekoľkokrát bola uverejnená fotografia žalobcu. Žalobca uviedol, že nie je osobou verejného záujmu a dokonca je o ňom známe, že ani po pojednávaniach nedáva rozhovory ani nič podobné. Čo sa týka článkov, nie je pravda, že išlo o pravdivé informácie, pretože nikto sa so žalobcom nespojil a bol to jednostranný bulvár, aby sa dobre predával U. Č.. Napr. článok „Advokátka marila spravodlivosť" hrubými písmenami s výkričníkom, si žalobca vyprosí takéto tvrdenie, o to viac, že nikto, ani policajný svedok, ani nič iné nikdy túto skutočnosť netvrdili. Žalobca si vyprosí, aby bol článok písaný spôsobom „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A.. U.", nakoľko žalobca nie je čarodejnica, ani spodina, aby ho niekto hnal týmto spôsobom. Okrajovo uviedol k článku „Odškodné mi platia daňoví poplatníci", že nikdy do médií takéto vyjadrenie nedal, článok je nepravdivo napísaný a len okrajovo daňoví poplatníci to zaplatili, ale nie tak, ako je uverejnený článok, ale Ústavný súd SR žalobcovi dal za pravdu, že väzba bola nezákonná, bol porušený proces spravodlivosti a štátom bolo žalobcovi vyplatených 5.000,- Eur. Preto len 5.000,- Eur, lebo v tom čase sa vyššia suma nevyplácala. Žalobca si vyprosí tvrdenie v poslednom odseku, ktoré hrubo zasiahlo do jeho osobnostných práv, práv jeho manžela a celej jeho rodiny, kde sa uvádza: L.. N. je známa tým, že na jednom z pojednávaní na bývalom Špeciálnom súde namietala sudcu C. T. z dôvodu, že s ním mala v minulosti intímny pomer. Nikdy takéto vyjadrenie nepadlo. Slovenská advokátska komora prejednávala doslovný prepis, ako aj zvukový záznam, z ktorého je zrejmé, že žalobca nikdy takéto vyjadrenie nedal a to, že si bulvár s takýmito nepravdivými informáciami zvyšuje náklady, je „na vracanie". Manžel žalobcu, ktorý je lekár, ako aj všetci v rodine, ktorí sú vysoko postavení ľudia v odbore zdravotníctva to museli čítať a zasiahlo to aj do vzťahu žalobcu a jeho manžela. Žalobca poukázal, že konštatovania „marila spravodlivosť a podobne", sú nepravdivé, žiadny zo svedkov ani policajný, to neuviedol, rovnako to nemohlo vyplývať z nezákonných odposluchov z väznice, žalobca nevie o tom, že by bol odsúdený, naopak, bol oslobodený. žalobca poukázal na nepravdivé informácie o tom, že bola u neho robená domová prehliadka. Tieto nepravdivé informácie, boli uvedené z toho dôvodu, rovnako aj spájanie s mafiou a podobne, aby sa navodila atmosféra nebezpečnosti konania žalobcu. Domová prehliadka nikdy nebola robená a to napriek tomu, že trikrát o to požiadali a nezávisle traja sudcovia zamietli túto požiadavku na domovú prehliadku. To, že žalovaný uverejnil celú fotku žalobcu bez súhlasu, poškodil meno žalobcu, aj meno rodiny žalobcu a zasiahol žalobcu vo všetkých oblastiach. Syn žalobcu mal v tom čase 12 rokov a pokiaľ si jeho spolužiaci a rodičia a okolie manžela žalobcu, ľudia v Bratislave, ľudia po celom Slovensku a svete, čo sa týka internetu, neprečítali tieto hrubé titulky, spoznali žalobcu podľa fotky. Dodnes sa žalobcovi stáva, že príde niekde a ľudia mu hovoria, že ma niekde videli a spoznávajú, a to prešlo 10 rokov. Syn žalobcu mal 12 rokov, bol v puberte, napriek tomu, že je vynikajúci žiak, odmietal chodiť do školy a podobne. Rovnako je zrejmé, že ľudia v obchodoch a všade, vedeli kto je žalobca, rovnako matka žalobcu mala problém, aby ju ošetril lekár, keďže matku takejto vydieračky a podobne, nebudú ošetrovať. Od manžela žalobcu bočili kolegovia, pričom je známy lekár, o to viac sa ho to dotýkalo. Sestra žalobcu má kliniku na západnom Slovensku a z tohto dôvodu, že boli uverejnená hrubé titulky a fotka žalobcu, stratila časť klientely. V článkoch bol citovaný p. F. s tým, že žalobca je známy antagonisticky a nenávistne voči prokurátorom. Aj toto tvrdenie je nepravdivé, nakoľko žalobca sa vyjadroval vkuse, že si neváži p. F., neváži si časť prokurátorov, vyjadroval sa vo svojej výpovedi, že ho považujem za „s.r.o.", nakoľko už boli v tom čase informácie, že mal zobrať peniaze od p. G. a čas žalobcovi dal za pravdu, pretože pokiaľ sa preukážu, veci ktoré sa vyčítajú p. F., tak v takomto prípade žalobca konštatuje, že za predstaviteľa zákonnosti v tomto štáte sme mali jedného z najväčších zločincov. Žalobcovi priestor žalovaný nedal, lebo by sa bol vyjadril. Už keď sme pri vyjadreniach p. Š., žalobca nechápe, prečo žalovaný, keď spomínal menovaného, neuviedol skutočnosť, a opýtal sa p. Š., prečo z policajtov urobil idiotov a tri dni čakali policajti na príkaz na zadržanie p. G. a dodnes nevysvetlil p. Š., prečo ho držal v šuflíku a pomohol G. k úteku. Rovnako sú nepravdivé tvrdenia, že žalobca má nadštandardné vzťahy so sudcami Košického súdu, naopak, na súdy žalobca chodí minimálne a nie je obľúbený z dôvodu, že časť sudcov, ktorých označil a ktorí začínajú svoj zákon od 10. 000 Eur vyššie pre otvorenie spisu, sú vylúčení vo vzťahu ku žalobcovi. Žalobca ďalej uviedol, že v roku 2005 bola podaná žaloba na plus sedem dní, kde Krajský súd v Žiline konštatoval, že žalobca nie je osobou verejne zaujímavou a stačilo iba to, že bol žalobca označený iniciálami KD, pričom žalobca bol úspešný vo svojej žalobe v celom rozsahu. Žalobca uviedol, že dnes rozoznáva tri druhy sudcov. Sudcovia, ktorí tomu rozumejú a chcú, sudcovia, ktorí tomu nerozumejú a sudcovia, ktorí robia len za úplatky. Ja za svoju pravdu peniaze nedám. Budem veriť, že na Krajskom súde v Bratislave to dostane kategória sudcov, ktorá tomu rozumie a chce a ktorá nerozhoduje za peniaze.
10. Právni zástupcovia strán sporu titulom záverečnej reči zotrvali na svojich písomných a ústnych podaniach.
11. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinami založenými do súdneho spisu a výsluchom svedka, pričom zistil nasledovný skutkový a právny stav:
12. Žalobca založil do súdneho spisu články uverejnené na webovom portáli X..L..V..sk (dňa 07.05.2010, dňa 08.05.2010, dňa 13.05.2010 a dňa 14.05.2010) a v tlačenej podobe v periodiku Nový čas dňa 10.05.2010, dňa 20.01.2011 a dňa 02.04.2011. Súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným z dôvodu ktorého posúdil nárok žalobcu v časti za premlčaný (podľa § 101 Občianskeho zákonníka) a to v časti článkov uverejnených dňa 07.05.2010, dňa 08.05.2010, dňa 13.05.2010 a dňa 14.05.2010, nakoľko žaloba bola podaná na tunajší súd dňa 28.10.2013. V tejto časti súd vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú z dôvodu premlčania nároku žalobcu, nakoľko právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1.11.2008 sp.zn. 2Cdo/278/2007. Nepremlčané tak ostali nároky vyplývajúce z článkov zo dňa 20.01.2011 a zo dňa 02.04.2011, na ktoré súd zameral svoje dokazovanie.
13. V novinovom článku zo dňa 20.01.2011 s názvom: „Obvinenú advokátku N. prepustili z väzby: Odškodné mi zaplatia daňoví poplatníci", je konštatované, že žalobcu v pozícii advokáta prepustili z väzby, o čom rozhodol Okresný súd v Nitre, pričom žalobca sa dostal do väzby pre obvinenie z marenia spravodlivosti v máji minulého roka. Autor článku zaradil do tohto i vyjadrenie hovorcu Krajského súdu v Nitre F. L.Á., ktorá uviedla, že „obvinená L. N. bola prepustená z väzby 3.1.2011 na základe uznesenia Okresného súdu Nitra zo dňa 29.12.2010". V článku je ďalej uvedené, že žalobca sa po prepustení ku kauze príliš vyjadrovať nechcel, avšak žalobcu cituje: „Každý inteligentný človek z právnych kruhov vie, kvôli čomu ma zadržali a o čo ide" a prízvukoval, že bude žiadať za svoju väzbu vysoké odškodné: „Ľúto mi je len to, že niekoľko desiatok miliónov vysoké odškodné mi nakoniec zaplatia daňoví poplatníci". Autor článku ďalej dodal, že žalobca, ktorý je síce na slobode, no nesmie opustiť Slovensko a podľa F.. L. bude pod dohľadom probačného a mediačného úradníka. Záverom autor článku uviedol, že žalobca je známy tým, že na jednom z pojednávaní na bývalom Špeciálnom súde namietal sudcu T. z dôvodu, že s ním mal v minulosti intímny pomer. V článku je vyobrazená podobizeň žalobcu.
14. V novinovom článku zo dňa 02.04.2011 s názvom: „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A..U.: Advokátka marila spravodlivosť!", je konštatované, že prokurátor podal obžalobu na advokátku L. N. (žalobca) a jej bývalého klienta A. U.. žalobca je obvinený z marenia spravodlivosti, ktoré autor článku prevzal z informácie od riaditeľa odboru osobitého určenia Generálnej prokuratúry SR D. Š.. Autor článku uvádza, že prokurátor pripisuje žalobcovi marenie spravodlivosti, pričom podľa D. Š. marenie spravodlivosti spočívalo v tom, že bolo zamerané na sťaženie dokazovania trestnej činnosti A.. U., žalobca aj s ďalšími obvinenými podľa návrhu obžaloby nahováral svedkov, aby vypovedali v prospech U.. Autor uviedol, že žalobca má nateraz pozastavený výkon advokácie. V článku je vyobrazená podobizeň žalobcu a A. U..
15. Z kópie časti trestného spisu súd zistil, že uznesením prezídia policajného zboru, úradu boja proti organizovanej kriminalite v Košiciach, ČVS:PPZ-92/BOK-VY-2010 zo dňa 05.05.2010 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie za zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva. Sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra uznesením sp.zn. 3Tp/68/2010 zo dňa 08.05.2010 vzal žalobcu do väzby. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola zamietnutá uznesením Krajského súdu v Nitre sp.zn. 6Tpo/14/2010-162 zo dňa 20.05.2010. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podala dňa 30.03.2011 na Okresný súd Košice I. podľa ustanovenia § 234 ods. 1 Trestného poriadku na žalobcu obžalobu, ktorá bola uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/90/2013 zo dňa 02.10.2014 odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi z dôvodu závažných procesných chýb. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn. 5To/1/2015 zo dňa 17.03.2015 uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/90/2013 zo dňa 02.10.2014 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
16. Podľa ustanovenia § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník"), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
17. Podľa ustanovenia § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.
18. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
19. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
20. Podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
21. Podľa ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
22. Podľa ustanovenia článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
23. Podľa ustanovenia článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
24. Podľa ustanovenia článku 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
25. Podľa ustanovenia článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
26. Podľa ustanovenia článku 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
27. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, za obsah periodickej tlače zodpovedá vydavateľ periodickej tlače a za obsah agentúrneho spravodajstva zodpovedá tlačová agentúra.
28. Podľa ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 167/2008 Z.z., vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nezodpovedajú za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci, ním zriadená rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia alebo právnická osoba zriadená zákonom, ak je táto informácia uverejnená v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pôvodnom znení a jej spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil jej pôvodný obsah.
29. Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 až 3 zákona č. 167/2008 Z.z., ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne. Žiadosť o uverejnenie opravy sa musí doručiť vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače alebo zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie, inak právo na opravu zaniká. Žiadosť o uverejnenie opravy musí mať písomnú formu a musí byť žiadateľom podpísaná. Súčasťou žiadosti o uverejnenie opravy musí byť písomný návrh znenia opravy, ktorý musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo nepravdivé skutkové tvrdenie, popis nepravdivého skutkového tvrdenia s uvedením, kde v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve sa nachádzalo, konštatovanie, že skutkové tvrdenie je nepravdivé a uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia.
30. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 až 3 zákona č. 167/2008 Z.z., ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, a toto konanie bolo ukončené právoplatným rozhodnutím, má táto osoba právo žiadať uverejnenie dodatočného oznámenia o konečnom výsledku tohto konania. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní dodatočné oznámenie uverejniť bezodplatne. Žiadosť o uverejnenie dodatočného oznámenia sa musí doručiť vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončilo, inak právo na dodatočné oznámenie zaniká. Žiadosť o uverejnenie dodatočného oznámenia musí mať písomnú formu a musí byť žiadateľom podpísaná. Súčasťou žiadosti o uverejnenie dodatočného oznámenia musí byť písomný návrh znenia dodatočného oznámenia, ktoré musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe, popis konania s uvedením, kde sa v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve nachádzalo skutkové tvrdenie o tomto konaní, konštatovanie, že konanie sa právoplatne skončilo a uvedenie konečného výsledku konania.
31. Podľa ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.
32. Podľa ustanovenia § 18 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.
33. Podľa ustanovenia článku II. bod 2 Etického kódexu novinára, hlavnými zásadami, ktorými sa novinár riadi vo svojej práci, sú nestrannosť, vyváženosť, objektivita, poctivosť, čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov.
34. Podľa ustanovenia článku IV. bod 1 a 2 Etického kódexu novinára, novinár bez súhlasu dotknutej osoby nesmie písať, hovoriť o skutočnosti a zobrazovať skutočnosť tak, aby zasahoval do súkromného života dotknutej osoby; môže tak urobiť iba v prípade, že verejný záujem si vyžaduje poznať jej súkromie; nesmie znižovať jej dobré meno, česť a dôstojnosť, pokiaľ osoba sama nevyvoláva podozrenie, že postupuje protizákonne alebo vzbudzuje pohoršenie. Novinár rešpektuje prezumpciu neviny. Celé mená ľudí podozrivých z trestnej činnosti zverejňuje len v prípade, že zverejnenie ich mena predstavuje dôležitý verejný záujem.
35. Podľa ustanovenia článku V. bod 12 Etického kódexu novinára, pod dôležitým verejným záujmom sa rozumie taký záujem, ktorý prináša významný prospech všetkým alebo mnohým občanom. Dôležitým
verejným záujmom je najmä: a) zabránenie zneužívaniu verejnej moci, b) riadne fungovanie politického systému a spoločenských inštitúcií, c) ochrana života, zdravia, bezpečnosti a majetku občanov, d) ochrana morálky a základných spoločenských hodnôt.
36. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci vyvodil súd právny záver, že žaloba nie je dôvodná. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný uverejnil v denníku U. čas články namietané žalobcom (zo dňa 20.01.2011 a dňa 02.04.2011). Sporným bol však obsah článkov, o ktorom žalobca tvrdil, že porušuje právo na ochranu jeho osobnosti, podporne i za vyobrazenia podobizne a uvedenia mena a priezviska žalobcu. Žalobca tak čo sa týka článku zo dňa 20.01.2011 namietal, že neuviedol informácie, ktoré boli poskytnuté žalobcom, nakoľko nedošlo k prejavenej vôli žalobcu týkajúcej sa práva rozhodnúť sa podľa jeho vlastného uváženia, či v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupnené iným. Čo sa týka článku zo dňa 02.04.2011 žalobca namietal, že žalovaný uviedol už v názve článku ako aj v článku samotnom opísanie skutočností o stave konania vedeného voči žalobcovi pred právoplatným skončením veci tým, keď uviedol, že žalobca maril spravodlivosť, pričom táto skutočnosť bola predmetom prebiehajúceho trestného konania voči žalobcovi, čím týmto konaním vydavateľ aj v tomto vydaní svojho periodika porušil jednu zo základných zásad Trestného poriadku prezumpciu neviny a tým ohrozil právo na ochranu cti a dôstojnosti žalobcu.
37. Vo vzťahu k článkom žalobca namietal i to, že nie je osobou verejného záujmu z dôvodu ktorého nebol dôvod, aby bola verejnosť informovaná o stave či postavení žalobcu, s tvrdením ktorým sa však súd nestotožnil opierajúc sa o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS107/2010 zo dňa 28.10.2010, podľa ktorého vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napríklad činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov, kandidátov alebo čakateľov na tieto funkcie, vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované. Ak teda orgán činný v trestnom konaní poskytne novinárom určité informácie (čo nepochybne v tomto prípade nastalo v oboch článkoch a autor článku túto skutočnosť v článku uviedol), verejnosť ich má právo dostať, úlohou novinárov (vydavateľa) je potom verejnosti tieto informácie sprostredkovať. Naopak, úlohou novinárov nie je informácie získané od štátnych orgánov selektovať, t.j. rozhodovať o tom, ktoré informácie verejnosť môže alebo nemôže dostať, pretože verejnosť má právo na úplné a presné informácie. Ak ide o oficiálne zdroje, ktoré zverejnené informácie periodiku poskytli a ktoré za takto poskytnuté informácie nesú zodpovednosť, nie je úlohou periodika skúmať ich pravdivosť, resp. úplnosť, a tiež nie je ani úlohou všeobecného súdu skúmať úplnosť, resp. kompletnosť periodikom zverejnenej informácie s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 342/09-11 zo dňa 13.10.2009. Okrem iného, advokát ako osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitostiach verejných (akým výkon obhajoby klienta A.. U. v danom prípade bol), môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie ak u „bežných občanov" (súkromných osôb) a to vo vzťahu k zákonu o advokácii (najmä § 18). V uvedených článkoch navyše neboli zverejnené informácie zo súkromnej sféry žalobcu ako napríklad osobný stav, zdravotný stav, informácie o akejkoľvek intímnej oblasti, rodine a podobne. A teda k ide o zásah do osobnosti osoby verejného záujmu, táto okolnosť má za následok potrebu posudzovať akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči kritickým názorom vysloveným médiami na jeho adresu a voči miere expresivity použitých výrazov ako zvýšenú (podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS418/09 zo dňa 15.12.2009). Na základe uvedeného súd uzatvára, že žalobca bol v čase uverejnenia predmetných článkov zo dňa 20.01.2011 a zo dňa 02.04.2011 osobou verejného záujmu, o ktorom konaní vo vzťahu k trestnému stíhaniu mohla byť verejnosť informovaná spôsobom prezentovaným žalovaným. Súd podporne k uvedenému poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 11.05.2005, sp.zn. 30Cdo/64/2004, podľa ktorého osobnú povahu prejavu fyzickej osoby nemajú prejavy, ku ktorým dochádza pri výkone povolania, čo rozhodne v prípade žalobcu nastalo, keďže žalobca vystupoval z pozície svojho povolania v súvislosti so zastupovaním klienta A.. U. (vo vzťahu k článku zo dňa 02.04.2011). Preto v prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok, ako tomu bolo aj v posudzovaných článkoch.
38. Ústava Slovenskej republiky vo svojich článkoch 19 a 26 vyjadruje základné ústavné hodnoty právneho poriadku Slovenskej republiky ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu, chápanú ako vládu ľudu, ľudom a pre ľud, je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a názorov, či už pochvalných alebo kritických, preto, aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými faktami
nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej debaty vo veciach celospoločenského záujmu a následného utvárania názorov jednotlivcov. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá; ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v Článku 19 Ústavy Slovenskej republiky. Kolízia oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti. Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t. j. aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť o zásah neoprávnený. K takému zásahu dochádza iba vtedy, ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.
39. Súd tak vzal do úvahy existenciu dvoch základných ústavných práv a to práva na slobodu prejavu a šírenie informácií a práva na ochranu osobnosti, pričom právo na ochranu jednotlivých osobnostných zložiek nie je úplne absolútne a nemožno sa naň dívať bez jeho porovnania a konfrontácie s inými právami, zaručenými v ústave i medzinárodných právnych predpisoch. Tam, kde na seba konfrontačne narážajú dve základné ľudské práva (sloboda prejavu a právo na šírenie a prijímanie informácií a právo na ochranu osobnosti), je nevyhnutné abstrahovať ich podstatu, porovnať ich a vo výslednici konštatovať hranicu, v rámci ktorej sa nositelia týchto práv môžu pohybovať tak, aby nezasiahli neprimerane, a teda nezákonne, do práv iných.
40. K porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia.
41. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je nakoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na ochranu osobnosti môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo.
42. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na ochranu osobnosti. Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).
43. Právo na slobodu prejavu neplatí len pre „informácie" alebo „myšlienky" prijímané priaznivo alebo považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú štát alebo akúkoľvek inú skupinu spoločenstva. Navyše, sloboda tlače sa taktiež vzťahuje na preháňanie alebo dokonca provokáciu (podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci N. T. a I. proti Belgicku). Ochrana poskytovaná článkom 10 Dohovoru sa tak vzťahuje aj na šokujúce alebo urážajúce názory a novinárska sloboda zahŕňa aj určitú mieru preháňania (podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci T. proti Slovenskej republike). Čo sa týka titulku, ktorý žalobca namietal v oboch článkoch (článok zo dňa 20.01.2011: „Obvinenú advokátku N. prepustili z väzby: Odškodné mi zaplatia daňoví poplatníci" a článok zo dňa 02.04.2011: : „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A..U.: Advokátka marila spravodlivosť!"), na tomto mieste je potrebné uviesť, že účelom titulku je upútať a zaujať čitateľa, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku, možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to najmä vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu (čím žalovaný rozhodne je). Nie je správne, ak sa nezohľadní organická väzba medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom. Pri „izolovanom" posudzovaní by totiž väčšinu titulkov (nadpisov) uverejňovaných v tlači bolo treba charakterizovať ako skutkové tvrdenia (fakty), hoci skutočným zámerom ich autorov je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň treba tiež zdôrazniť, že izolovaným posudzovaním titulku spravidla nemožno hodnoverne dôjsť k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenia sú pravdivé, alebo naopak nepravdivé (podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 340/09-93 zo dňa 18.09.2012). Na základe uvedeného súd nevzhliadol porušenie práva na ochranu osobnosti žalobcu spôsobený titulkom (nadpisom) článkov, nakoľko tento súd posúdil vo vzťahu k obsahu článkov a dospel k záveru, že nie je možné si urobiť úsudok len prečítaním nadpisu článku bez toho, aby si bežný čitateľ neprečítal aspoň podstatnú časť článku a urobil si tak vlastný úsudok o zverejnených skutočnostiach, ktoré autor článku v prevažnej miere cituje zo zdrojov orgánov činných v trestnom konaní či zo všeobecne historicky prezentovaných udalostiach viažucich sa k povolaniu žalobcu.
44. Čo sa týka článku zo dňa 20.01.2011 žalobca namietal, že neuviedol informácie, ktoré boli poskytnuté žalobcom, nakoľko nedošlo k prejavenej vôli žalobcu týkajúcej sa práva rozhodnúť sa podľa jeho vlastného uváženia, či v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupnené iným. V prvom rade súd uvádza, že v článku nešlo o zverejnenie informácii týkajúcich sa súkromného života žalobcu (aj keď posledný odsek článku by mohol evokovať súkromnú sféru života žalobcu, avšak išlo len o prevzatie historicky známych skutočností o osobe žalobcu), ale o zverejnenie skutočností viažucich sa k advokátovi A. U., ktorým bol žalobca a teda išlo o zverejnenie informácií poskytnutých orgánmi činnými v trestnom konaní o osobe verejného záujmu. Vo vzťahu k uvedeným informáciám súd uvádza, že k porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru, ako aj zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. Ak sú v kritike charakteristiky určitých javov a osôb použité výrazy, z ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného a ak z nej vyplýva úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú osobu, ide o kritiku neprimeranú, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby (podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/1941/2007 zo dňa 31.01.2008). Súd však nezistil úmysel žalovaného znevážiť či uraziť žalobcu (pričom uvedené nepotvrdil ani autor prevažnej časti článkov) a tak zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu uverejnením nepravdivých informácií. Napokon ani sám žalobca netvrdil, že by išlo o zverejnenie nepravdivých informácií, iba uviedol, že dané informácie neposkytol a/alebo nemohol rozhodnúť o tom, či ich poskytne alebo neposkytne, skutočnosť ktorá nie je pre daný spor podstatná, vzhľadom na právo novinárov informovať o veciach verejných zo zdrojov, ktoré nie sú povinní overovať. Pokiaľ sa žalobca (v článku) vyjadril: „Ľúto mi je len to, že niekoľko desiatok miliónov vysoké odškodné mi nakoniec zaplatia daňoví poplatníci", o ktorom tvrdí, že túto informáciu žalovanému neposkytol, tvrdeniu žalobcu nie je možné uveriť, vzhľadom na skutočnosť, že i sám žalobca vo svojej záverečnej reči uviedol, že väzba bola nezákonná, bol porušený proces spravodlivosti a štátom bolo žalobcovi vyplatených 5.000,- Eur, čo navodzuje skutočnosť, že žalobca takúto informáciu žalovanému skutočne poskytol. Navyše, aj keby sa táto informácia ukázala ako nesprávna, nie každá taká informácia zakladá zodpovednosť za porušenie práva na ochranu osobnosti (podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/55/2008). Na základe uvedeného možno uzavrieť, že zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby keďže pôvodca skutkových tvrdení (žalovaný) preukázal, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy), resp. ani sám žalobca
netvrdil, že by boli nepravdivé. Zásah tohto druhu totiž nie je neoprávneným zásahom do všeobecného osobnostného práva fyzickej osoby, pretože uvádzanie pravdivých skutočností je v úplnom súlade s verejným záujmom. Z tohto dôvodu nemožno proti takémuto zásahu s úspechom uplatniť žalobu na ochranu osobnosti. Výnimku by však zväčša tvorili prípady, v ktorých pôjde o skutočnosti zo súkromného života fyzickej osoby, pri ktorých je dôkaz pravdy spravidla vylúčený (podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.12.2004, sp.zn. 30Cdo/1224/2004), čo však týmto prípadom rozhodne nie je. Podporné stanovisku k tomu zaujal i Krajský súd v Trnave v rozsudku sp.zn. 11Co/278/2012 zo dňa 15.05.2013, podľa ktorého zverejnenie pravdivého skutkového tvrdenia, ktoré sa netýka osobného súkromia fyzickej osoby, nemôže byť neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, keďže zverejnenie pravdivých skutkových tvrdení je v súlade s verejným záujmom. Podľa názoru súdu tak nebol predmetný článok písaný v ironickom duchu s cieľom (úmyslom) vykresliť obraz žalobcu u verejnosti (čitateľov) v nepriaznivom svetle a tým poškodiť právo žalobcu na ochranu svojej osobnosti v spojitosti s dodržaním Etického kódexu novinára (článok II. bod 2., článok IV. bod 1 a 2, článok V bod 12), z dôvodu ktorého titulok článku (ako i obsah) nepredstavuje zásah do ochrany osobnostných práv žalobcu, nakoľko súd vychádzal najmä z obsahu článku a jednotlivých skutočností, uvádzaných autorom, ktoré v konaní boli preukázané ako pravdivé. In fine portál, kde bol článok uverejnený, nie je zameraný na odbornú diskusiu, ale jeho snahou je laického čitateľa vo všeobecnosti informovať o nastolených spoločenských i politických otázkach, tohto taktiež zabaviť, provokovať, prekvapovať a to v jednoduchej, prehľadnej a stručnej forme. Prívlastok "bulvárny", ktorý v tomto prípade možno použiť, v sebe zahŕňa všetky vyššie uvedené dielčie úlohy. Preto aj v prípade ostrejšieho, nadneseného, či dokonca poburujúceho hodnotiaceho úsudku, je nevyhnutné brať na zreteľ charakter takéhoto média, kedy aj samotní priemerní čitatelia sú voči zverejňovaným informáciám kritickejší a rozhodne ich neberú ako overený a nevyvrátiteľný fakt. Miera slobody prejavu je preto v tomto prípade o niečo širšia.
45. Pokiaľ žalobca v článku zo dňa 02.04.2011 namietal že žalovaný uviedol už v názve článku ako aj v článku samotnom opísanie skutočností o stave konania vedeného voči žalobcovi pred právoplatným skončením veci tým, keď uviedol, že žalobca maril spravodlivosť, pričom táto skutočnosť bola predmetom prebiehajúceho trestného konania voči žalobcovi, čím týmto konaním vydavateľ porušil jednu zo základných zásad Trestného poriadku prezumpciu neviny a tým ohrozil právo na ochranu cti a dôstojnosti žalobcu, s týmto tvrdením sa súd stotožniť nemohol z nasledujúcich dôvodov. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/83/01 zo dňa 24.01.2002, samotné tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu obvineným nie sú zásahom do prezumpcie neviny, ak sú vyslovené s výhradami, ktoré odôvodňujú postavenie jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a taktiež štádium trestného konania. Prezumpciu neviny porušujú výroky orgánov činných v trestnom konaní o obvinenom, zverejnené v masmédiách, ktoré vyjadrujú názor, že tento je vinný, pričom jeho vinu ešte nevyslovil právoplatným odcudzujúcim rozsudkom súd. Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu, čo sa v predmetnom článku prejavilo označením žalobcu ako obvineného z marenia spravodlivosti a v tom, že prokurátor podal ona žalobcu obžalobu. V uvedenom prípade je nad všetky pochybnosti zrejmé, že ak je v nadpise (titulok) uvedená informácia: „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A.. U.: Advokátka marila spravodlivosť!", táto informácia poskytuje údaj o konaní prokurátora, čo vyplýva i z prvej vety samotného článku, pričom o prepojení a charaktere nadpisu vo väzbe k obsahu článku sa už súd vyjadril vyššie. Súd má za to, že žalovaný prevzal a šíril informácie poskytnuté orgánmi štátu a preto nemôže znášať zodpovednosť za konanie týchto orgánov v súlade s ustanovením § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 167/2008 Z.z. Naopak, je na orgánoch štátu, aby uvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 20.05.1999 vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku). Navyše, informovanie o prebiehajúcom trestnom konaní je informovaním o otázkach legitímneho verejného záujmu (žalobca je osobou verejného záujmu ako už bolo uvedené vyššie). Média sú nielen oprávnené takéto informácie prinášať, ale verejnosť ich má aj právo obdŕžať. Súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/82/2004 podľa ktorého, je treba súhlasiť s názorom o práve a povinnosti periodickej tlače a informačných prostriedkoch vôbec informovať o skutkoch nesúcich znaky trestnej činnosti, ktoré v súvislosti so svojou závažnosťou vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti. Uvedené vyplýva i z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku z roku 2000. Okrem iného novinári majú právo prispievať do diskusie o morálke tých, ktorí ju majú presadzovať (podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci E. a D. proti Rumunsku z roku 2004). Podľa názoru súdu tak nebol predmetný článok písaný v ironickom duchu s cieľom (úmyslom) vykresliť obraz žalobcu u verejnosti (čitateľov) v nepriaznivom svetle a tým poškodiť právo
žalobcu na ochranu svojej osobnosti v spojitosti s dodržaním Etického kódexu novinára (článok II. bod 2., článok IV. bod 1 a 2, článok V bod 12).
46. Žalobca namietal v článkoch i zverejnenie mena, priezviska a podobizne žalobcu v rozpore s § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný tieto použil bez súhlasu žalobcu a tieto identifikátory spôsobujú, spoznanie žalobcu, čím ide o zjavne neprimeraný spôsob ich použitia. Navyše žalovaný neurobil žiadne opatrenia k tomu, aby nebolo možné identifikovať osobu žalobcu, čím v značnej miere neprimeraným spôsobom zasiahol do osobnostného práva žalobcu. V prvom rade súd poukazuje na skutočnosť, že (v tomto prípade) žiadny právny predpis nezakazuje žalovanému uverejnenie mena a priezviska osoby verejného záujmu a to v súlade s článkom IV. bod 1 a 2 a článku V. bod 12. Etického kódexu novinára. V zmysle uvedeného je súd toho názoru, že žalovanému nič nebránilo v zverejnení mena a priezviska žalobcu ako osoby verejného záujmu. V druhom rade súd poukazuje na ustanovenie § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v ktorom ide o tzv. zákonnú licenciu, kde je prípustnosť zverejnenia podobizne odôvodnená v situácii, keď nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby v postavení advokáta, do ktorých osobnostných práv je údajne zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem. Verejnému záujmu zodpovedajú veci (záležitosti), ktoré sa budú týkať dôležitých otázok politického, spoločenského, kultúrneho života, pokiaľ pôjde o osoby verejného záujmu (ktorou žalobca v rozhodnom období bol) a je nepochybne poslaním tlače informácie o otázkach verejného záujmu šíriť a súčasne právom verejnosti takéto informácie prijímať, o čom sa súd už vyjadril vyššie. V zmysle uvedeného je súd toho názoru, že žalovanému nič nebránilo v zverejnení podobizne žalobcu ako osoby verejného záujmu, skutočnosť ktorú potvrdil i svedok.
47. Súd na základe uvedeného podrobil skúmaniu predmetné články ako z faktického tak i z právneho hľadiska a zistil, že tieto články boli uverejnené v dobrej viere za účelom poskytnutia presných a spoľahlivých informácií v súlade s novinárskou etikou. Žalovaný informoval verejnosť o otázkach legitímneho verejného záujmu. Ak aj žalovaný postupoval v článku tak, že niektoré informácie zjednodušil, tieto neviedli k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Nemožno trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo svojich dôsledkoch na novinárov nesplniteľné nároky, je nevyhnutné sledovať, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde (podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 416/2011 z 3.11.2011) alebo aby podstatná časť informácií bola pravdivá, skutočnosť ktorá v tomto prípade nastala. Namietaný zásah zodpovedal naliehavej spoločenskej potrebe, nakoľko v rozhodnom čase išlo o osobu advokáta v súvislosti s výkonom jeho povolania a teda uverejnením namietaných informácií týkajúcich sa práve výkonu advokácie a trestného konania s tým súvisiaceho, nedošlo k uverejneniu žiadnych informácií súkromného charakteru. Viacero výrokov obsiahnutých v článkoch bolo tak formulovaných v podobe faktov, ktoré neboli zásadnejším spôsobom spochybnené, naopak, výsledky dokazovania potvrdzujú, že v podstatnej miere mali dôveryhodný vecný základ. U osôb verejného záujmu, akou advokát nepochybne je, má byť miera tolerancie informovanosti vyššia. Podľa názoru súdu uverejnením citovaných článkov neboli prekročené medze oprávnenosti autora (vydavateľa) informovať verejnosť o existujúcich podozreniach zo spáchania trestnej činnosti advokáta. Ide o výkon práva na slobodu prejavu a šírenia informácií, vyslovenie názoru a práva kritiky, kde je neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vylúčený a kde je takýto zásah, s ohľadom na zabezpečenie priorít verejných záujmov, výslovne dovolený. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, pričom obidva predpoklady musia byť splnené, čo však žalobca nepreukázal. Žalobca nepreukázal už prvú z podmienok úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti a to že došlo k neoprávnenému zásahu, ktorým je difamačné tvrdenie žalovaného uverejnené v článkoch. Z uvedeného dôvodu súd nevykonal ani dôkaz v podobe žalobcom navrhnutých svedkov, ktorí mali preukázať zmenu života žalobcu po zverejnení článkov, nakoľko ako už súd uzavrel nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti, preto vykonanie dôkazu v podobe výsluchu svedkov by bolo nehospodárne a neúčelné, nakoľko rozhodujúcim je to čo bolo obsahom článkov a nie to, ako vnímali alebo mohli svedkovia vnímať výpovednú hodnotu predmetných článkov (inter alia svedkovia C. H. a H. T. sa niekoľkokrát nezúčastnili pojednávania, hoci naň boli riadne a včas predvolaní a preto súd upustil od vykonania tohto dôkazu). Pokiaľ žalobca v záverečnej reči poukazoval na členov svojej rodiny, napríklad že sestra žalobcu stratila klientov kliniky ktorú vlastní, či mamu žalobcu nechcel ošetriť lekár, kvôli tomu, že nebude ošetrovať matku vydieračky alebo že syn žalobcu odmietal chodiť do školy, všetko z dôvodu zverejnených článkov, tieto tvrdenia rovnako ako výsluch svedkov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Okrem iného žalovaný nemôže v tomto prípade niesť zodpovednosť za vnímanie obsahu
článkov zo strany tretích osôb, ak sa preukázalo, že obsah článkov (resp. drvivá väčšina) je založený na pravdivých informáciách. Právny zástupca žalobcu v priebehu konania navrhol vypočuť žalobcu, výsluch ktorý však súd nevykonal z dôvodu, že vo veci bolo nariadených viac ako 9 pojednávaní, pričom žalobca nebol prítomný ani na jednom z nich a až potom, čo súd vyslovil, že tento dôkaz nevykoná, sa žalobca dostavil na posledné pojednávanie, kde využil právo záverečnej reči. Nakoľko k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti nedošlo, súd nemohol pristúpiť ani k uloženiu povinnosti žalovanému uverejniť v periodiku U. čas ospravedlnenie a priznať nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy.
48. Na margo súd uvádza, že aj keď žalobca mohol subjektívne pociťovať neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti a s tým súvisiace možné správanie verejnosti príkladmo k príslušníkom jeho rodiny, žiadnym relevantným dôkazom však nepreukázal jeho vznik a potrebu uloženia povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť nemajetkovú ujmu (ani taký dôkaz neoznačil). Na tomto mieste súd zdôrazňuje, že nie každý útok na integritu fyzickej osoby možno vyhodnotiť ako kvalifikovaný zásah do práva na ochranu jej osobnosti. V konaní nebolo preukázané, že by boli uverejnené články objektívne spôsobilé znížiť dôstojnosť, vážnosť a česť žalobcu ohrozujúc jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti v dôsledku čoho mala vzniknúť závažná ujma. Súd uvádza, že nie sú rozhodujúce subjektívne pocity žalobcu do osobnostných práv ktorých malo byť zasiahnuté, ale objektívne hľadisko. V prejednávanej veci tak nedošlo k zásahu do integrity žalobcu, ktorý by si vyžadoval satisfakciu prostredníctvom inštitútu ochrany osobnosti.
49. Súčasne nemožno nespomenúť, že žalobca pokiaľ sa cítil ukrátený na svojom práve na ochranu osobnosti mohol využiť ustanovenie § 8 ods. 1 až 3 v spojitosti s ustanovením § 9 ods. 1 až 3 zákona č. 167/2008 Z.z., čo však v konaní najavo nevyšlo. A ďalej súd nemôže, okrem vyššie uvedeného, opomenúť ani to, že od žalovaných udalostí uplynuli vyše tri roky, než sa žalobca obrátil na súd žalobou na ochranu osobnosti (prvý článok bol zverejnený dňa 07.05.2010). Tvrdenie žalobcu o spôsobilosti sporom dotknutých výrokov privodiť ujmu na právach žalobcu chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie je preto presvedčivé.
50. Záverom súd dodáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípade sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Súd rovnako tak nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci.
51. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „Civilný sporový poriadok"), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
52. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
53. O trovách konania tak súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. <aspi:// module='ASPI'&link='160/2015%20Z.z.%2523255'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Civilného sporového poriadku a ustanovenia § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku <aspi:// module='ASPI'&link='160/2015> tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že žalovaný mal vo veci úspech v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).