Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

48Sa/12/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudkyňou JUDr. Anitou Filovou, v právnej veci žalobcu : V. F., dátum narodenia : XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu : X. U. XXX/XX, XXX XX B., právne zastúpeného : Mgr. Lukáš Radoský, advokát, so sídlom Školská 326/11, 922 02 Krakovaný, proti žalovanej : Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia číslo : 39750-2/2019-BA z 30. apríla 2019, takto

rozhodol:

I. Správny súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej aj ako len „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) rozhodnutím číslo : 200-003567-CA04/2019 zo 6. februára 2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „“ alebo „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobcovi od 8. októbra 2018 do 31. decembra 2018 zanikol nárok na materské a opätovne mu nárok na materské vznikol od 1. januára 2019.

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázala na to, že žalobcovi bol ako inému poistencovi priznaný nárok na materské od 3. októbra 2018, t.j. odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti za obdobie, počas ktorého je splnené podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti s tým, že táto podmienka je splnená v období, počas ktorého žalobca poskytoval dieťaťu starostlivosť, ktorú dovtedy dieťaťu poskytovala jeho matka. Ďalej s poukazom na ustanovenie uviedla, že je povinná pri posudzovaní nároku na nemocenské dávky a nároku na ich výplatu postupovať striktne podľa príslušných ustanovení zákona, pričom v sporných prípadoch vychádza predovšetkým z účelu zákona poukazujúc súčasne na účel materského, ktoré sa v zmysle zákona poskytuje inému poistencovi z dôvodu prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku dodajúc, že účelom nemocenského je okrem iného poskytnúť poistencom finančnú kompenzáciu pre prípad straty príjmu v dôsledku materstva, resp. starostlivosti o dieťa. Vo vzťahu k podmienke prevzatia dieťaťa do starostlivosti uviedla, že táto je splnená iba v prípade, ak otec prevzal od matky starostlivosť, ktorú do prevzatia zabezpečovala dieťaťu matka.

3. Ďalej Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava uviedla, že šetrením zistila, že žalobca od 8. októbra2018 do 31. decembra 2018 vykonával zárobkovú činnosť u zamestnávateľa EKOM spol. s r.o., so sídlom Priemyselná 5031/18, 921 01 Piešťany v takmer nezmenenom časovom rozsahu a s porovnateľným

príjmom ako pred uplatnením nároku na materské. Z uvedeného dôvodu, preto v poukazom na ustanovenie rozhodla o zániku nároku na materské od 8. októbra 2018, pričom súčasne rozhodla, že tento mu opätovne vznikol od 1. januára 2019 z dôvodu, že ku dňu 31.12.2018 ukončil pracovný pomer so spoločnosťou EKOM spol. s r.o. Záverom zdôraznila, že účelom materského poskytovaného z nemocenského poistenia je zabezpečiť poistencovi príjem, ktorý stratil, resp. k zníženiu ktorého došlo v dôsledku tehotenstva a materstva - v prípade matky dieťaťa alebo v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku v prípade iného poistenca, napríklad otca dieťaťa dodajúc, že účel zákona nie je naplnený, pokiaľ otec dieťaťa prevzal dieťa do starostlivosti len formálne a naďalej vykonáva prácu v rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie voči výroku, ktorým Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodla o zániku nároku na materské od 8. októbra 2018 do 31. decembra 2018. V odvolaní namietal, že z rozhodnutia nie je zrejmé, ako Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava dospela k skutkovému záveru, že z dôvodu opätovného začatia pracovného pomeru prestal vykonávať starostlivosť o dieťa v takom rozsahu, ako ju predtým vykonávala matka dieťaťa dodajúc, že tento záver nie je podložený a je len v rovine domnienky, nakoľko sa neskúmalo, či v čase výkonu práce v pracovnom pomere nezabezpečoval starostlivosť o dieťa aj iným spôsobom, a to napr. prostredníctvom inej dospelej osoby (starí rodičia), prípadne matky dieťaťa. Ďalej dôvodil, že pojem starostlivosti o dieťa zákon o sociálnom poistení nevymedzuje a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava nie je oprávnená obsah uvedeného pojmu svojvoľne nahrádzať a dávať mu taký význam, ktorý v danom momente vyhovuje jej (ekonomickým) záujmom doplniac, že v prípade absencie definície tohto pojmu by mal výklad vychádzať z definície uvedeného pojmu v inej právnej norme z oblasti práva sociálneho zabezpečenia, pričom takouto normou je o rodičovskom príspevku, konkrétne ustanovenie a . Z uvedeného dôvodu mal za to, že podmienka riadnej starostlivosti o dieťa je splnená aj vtedy, ak je zabezpečená inou plnoletou fyzickou alebo právnickou osobou. V tejto súvislosti poukázal na to, že riadnu starostlivosť o svojho syna F. F. v období trvania pracovného pomeru od 08.10.2018 do 31.12.2018 zabezpečoval v pracovných dňoch počas výkonu jeho práce (v čase medzi 8:00 hod. do 15:00 hod.) prostredníctvom inej plnoletej osoby, a to za pomoci matky dieťaťa a taktiež jeho matky (stará matka dieťaťa) s tým, že po návrate z práce starostlivosť o dieťa zabezpečoval sám. Poukázal tiež na to, že na rozdiel od jeho predchádzajúceho pracovného pomeru, v ktorom pracoval v trojzmennej prevádzke (pracovný pomer, z ktorého si uplatňuje nárok na materské), v pracovnom pomere uzatvorenom odo dňa 08.10.2018 začal pracovať len v jednozmennej prevádzke s pracovným častom od 06:00 do 14:30, pričom úprava pracovného času bola vykonaná výlučne potrebou zabezpečenia riadnej starostlivosti o jeho syna, ktorého prevzal do starostlivosti od matky dieťaťa, ktorá začala prevádzkovať živnosť „manikúra“. Tiež poukázal na to, že Sociálna poisťovňa v porovnateľných prípadoch otcov, ktorí popri čerpaní materského vykonávajú domácku prácu resp. tzv. „home office“ v súčasnosti vypláca dávku materského napriek tomu, že títo otcovia pracujú v rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času a dosahujú rovnaký príjem ako pred nástupom na materskú dovoleniu z čoho vyplýva, že rozhoduje resp. rozhodovala pri priznávaní nároku na materské v skutkovo rovnakých prípadoch odlišne. V tejto súvislosti poukázal na to, že Sociálna poisťovňa do septembra 2018 priznávala nárok na materské otcom dieťaťa ako tzv. inému poistencovi, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti aj v prípade, že otcovia uzatvorili nový pracovnoprávny vzťah, a to bez ohľadu na to, či rozsah ich pracovného času resp. ich mzda boli rovnaké, ako v pracovnom pomere, z ktorého im bolo vyplácané materské doplniac, že mu bolo osobne pri podávaní žiadosti o materské pracovníčkou Sociálnej poisťovne v Piešťanoch oznámené, že časový rozsah záväzku v novom pracovnom pomere nemá vplyv na priznanie materského a teda, že môže pracovať „koľko chcem.“ Následne však, bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, začala približne od septembra 2018 Sociálna poisťovňa postupovať pri posudzovaní nárokov otcov na materské obdobne ako v jeho prípade a to na základe interného usmernenia. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na to, že v právnom štáte je možné priznávať práva alebo ukladať povinnosti len na základe zákona a žiadna interná norma alebo účelová interpretácia verejnoprávnej inštitúcie nemôže zhoršovať alebo meniť práva občanov, ktoré im priznáva zákon.

5. Žalovaná rozhodnutím číslo : 39750-2/2019-BA z 30. apríla 2019 (ďalej aj ako len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava. Po opísaní priebehu administratívneho konania citujúc ustanovenia § 30, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. d) zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 a § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení

uviedla, že jednou z osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu. Vo vzťahu k tejto osobitnej podmienke poukázala na to, že podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu je splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky (nielen formálne) prevezme dieťa do svojej starostlivosti, pričom spravidla ide o situáciu, kedy otec dieťaťa prerušuje svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať vrátane situácie, keď otec dieťaťa aj po prevzatí dieťaťa do starostlivosti vykonáva inú pracovnú činnosť, avšak v podstatne menšom rozsahu z hľadiska pracovného času ako pracovnú činnosť v pracovnom pomere, z ktorého si uplatnil nárok na materské. Zdôraznila, že na splnenie podmienky nároku na materské musí ísť o faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čo dokazuje aj ustanovenie § 51 zákona, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec prestal o dieťa starať.

6. Žalovaná ďalej skonštatovala, že pokiaľ otec naďalej vykonáva zárobkovú činnosť, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca, nakoľko dohoda rodičov o prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca je v takomto prípade fiktívna (formálna) a preto nie je otec vykonávajúci naďalej zárobkovú činnosť s rovnakým plným pracovným úväzkom považovaný za iného poistenca, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti. V tejto súvislosti dodala, že zákon nevylučuje vykonávanie práce z iného pracovnoprávneho vzťahu, ako z toho, z ktorého bol uplatnený nárok na materské, avšak podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu musí byť zachovaná aj popri výkone práce z inej činnosti.

7. Poukázala ďalej na účel materského poskytovaného z nemocenského poistenia, ktorým je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej došlo v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku, pričom tento príjem bol žalobcovi kompenzovaný do dňa kým nezačal opäť vykonávať pracovnú činnosť u toho istého zamestnávateľa. Žalovaná poukázala na to, že navrhovateľ (žalobca) v období od 8. októbra 2018 do 31. decembra 2018 vykonával pracovnú činnosť v plnom pracovnom rozsahu doplniac, že síce prispôsobil svoje pracovné podmienky tak, že už nevykonával prácu v trojzmennej prevádzke, ale stále vykonával prácu v plnom pracovnom úväzku, t.j. v 40 hodinovom pracovnom týždni, pričom v novom zamestnaní dosahoval porovnateľný príjem ako predchádzajúcom. V súvislosti so starostlivosťou o dieťa, žalovaná poukázala na obsah odvolania zo dňa 2. marca 2019, v ktorom navrhovateľ priznal, že sa o dieťa starajú starí rodičia a matka dieťaťa, keď je v práci, pričom sám tiež uviedol, že sa dieťaťu venuje po výkone pracovnej činnosti. Túto starostlivosť žalovaná vyhodnotila ako dôsledné naplnenie ustanovenia o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá ale nezakladá nárok navrhovateľa na materské.

8. Vo vzťahu k priznávaniu nároku na materské iným poistencom žalovaná uviedla, že posudzuje a rozhoduje o všetkých zákonných podmienkach nároku na materské uplatneného iným poistencom individuálne, pričom prihliada na všetky okolnosti jednotlivého prípadu a na všetky ustanovenia zákona, ktoré súvisia s konkrétnym prípadom a zároveň berie tieto ustanovenia ako jeden celok a vo vzájomnej súvislosti dbajúc na účel sledovaný zákonom.

II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)

9. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie vrátane zrušenia prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava a zastavenia konania. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

10. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné predovšetkým z dôvodu, že toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré vzhliadol najmä v nesprávnom výklade pojmu prevzatie starostlivosti o dieťa zo strany otca, ktoré zákon o sociálnom poistení uvádza ako jednu z podmienok vzniku nároku tzv. iného poistenca na materské v ustanovení § 49 ods. 1 a následne tento pojem používa aj v ustanoveniach § 49 ods. 2 písm. d) a § 51 ods. 2 zákona. K výkladu pojmu starostlivosti o dieťa, ktorý zo strany žalovanej považoval za značne nekonzistentný, vnútorne protirečivý a v konečnom dôsledku svojvoľný poukázal na to, že žalovaná v rámci svojej úvahy o spôsobe výkonu starostlivosti o dieťa zo strany otca nedefinuje, aké kritéria starostlivosti by mali byť splnené za účelom efektívneho splnenia podmienky starostlivosti o dieťa, ale odvodzuje splnenie starostlivosti o dieťa iba nepriamo z porovnania toho, či otec po nástupe na materskú pracuje v inom pracovnom pomere na plný úväzok

alebo len v menšom rozsahu pracovného času. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že úvaha žalovanej nedáva odpoveď na otázku, aký je rozdiel v starostlivosti o dieťa zo strany otca v prípade, ak pracuje na plný úväzok alebo len čiastočný úväzok, nakoľko v jednom aj v druhom prípade vzniká určitý časový priestor, kedy otec priamo nevykonáva starostlivosť o dieťa, ale celkom zrejme túto starostlivosť zabezpečuje inou formou resp. prostredníctvom tretej osoby. Tiež poukázal na to, že z odôvodnenia žalovanej nie je už vôbec zrejmé, kde možno vzhliadať onú pomyselnú hranicu medzi tým, kedy ešte rozsah pracovného úväzku otca spĺňa naplnenie podmienky starostlivosti o dieťa a kedy už tomu tak nie je, respektíve podľa jeho názoru, nie je možné posudzovať splnenie podmienky starostlivosti o dieťa len na základe skutočnosti, či otec dieťaťa naďalej pracuje na plný úväzok alebo len v menšom rozsahu bez toho, aby boli skúmané konkrétne okolnosti, ako je starostlivosť o dieťa v praxi zo strany otca zabezpečovaná a to najmä počas výkonu jeho práce (či už na plný alebo čiastočný úväzok). V tejto súvislosti skonštatoval, že pokiaľ zákon o sociálnom poistení nevymedzuje podmienky pre naplnenie pojmu starostlivosti o dieťa za účelom vzniku nároku iného poistenca (otca) na materské, v záujme zachovania právnej istoty a predvídateľnosti by mal výklad tohto pojmu analogicky vychádzať z ustanovenia a o rodičovskom príspevku o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „“ alebo „zákon o rodičovskom príspevku“).

11. Vychádzajúc z citovanej definície riadnej starostlivosti o dieťa uvedenej v zákone o rodičovskom príspevku mal za to, že podmienka riadnej starostlivosti o dieťa je splnená aj vtedy, ak je zabezpečená inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Teda v prípade, ak otec zabezpečí starostlivosť o dieťa v čase, keď vykonáva prácu v ďalšom pracovnom pomere prostredníctvom inej plnoletej fyzickej osoby, je absolútne neopodstatnené a nepodložené tvrdenie žalovanej, že riadna starostlivosť o dieťa nie je v tomto prípade splnená doplniac, že ak by nebolo zákonom dovolené zabezpečiť starostlivosť o dieťa inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou, nebolo by v zmysle logiky prezentovanej žalovanou možné posudzovať ako splnenie podmienky starostlivosti o dieťa ani situácie, kedy otec naďalej pracuje na kratší pracovný úväzok, keďže aj v tomto prípade (hoc by bol daný úväzok aj len 2 hodiny denne) by otec musel zorganizovať starostlivosť o dieťa počas tejto doby inou osobou tak, aby táto bola riadne zabezpečená.

12. V súvislosti s preukázaním, že riadne zabezpečoval starostlivosť o svoje dieťa aj v čase výkonu práce v ďalšom pracovnom pomere poukázal na to, že riadnu starostlivosť o svojho syna F. F. v období trvania pracovného pomeru od 08.10.2018 do 31.12.2018 zabezpečoval v pracovných dňoch počas výkonu jeho práce (v čase medzi 8:00 hod. do 15:00 hod.) prostredníctvom inej plnoletej osoby, a to za pomoci matky dieťaťa a taktiež jeho matky (stará matka dieťaťa) s tým, že po návrate z práce zabezpečoval starostlivosť o dieťa počas celého dňa osobne a to v plnom rozsahu v záujme všestranného fyzického a psychického vývinu svojho syna. Poukázal tiež na to, že na rozdiel od jeho predchádzajúceho pracovného pomeru v spoločnosti Ekom spol. s r.o., v ktorom pracoval v trojzmennej prevádzke (pracovný pomer, z ktorého si uplatňuje nárok na materské), v pracovnom pomere uzatvorenom odo dňa 08.10.2018 začal pracovať len v jednozmennej prevádzke s pracovným častom od 06:00 do 14:30, pričom úprava pracovného času bola vykonaná výlučne potrebou zabezpečenia riadnej starostlivosti o syna. Mal za to, že na posúdenie riadnej starostlivosti o dieťa je potrebné predovšetkým skúmať, či je riadne zabezpečená výživa, hygiena, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa dodajúc, že žalovaná žiadnu z uvedených okolnosti v jeho prípade neskúmala, ale svoje závery založila len na vnútorne si odporujúcich porovnaniach o rozsahu pracovného času v pracovnom pomere, z ktorého mu vznikol nárok na materské a v ďalšom pracovnom pomere, ktorý uzatvoril s jeho zamestnávateľom.

13. Za neúčinnú považoval tiež argumentáciu žalovanej, podľa ktorej je účelom materského ako dávky nemocenského poistenia kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej došlo v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa, a podľa ktorej nemá byť účel zákona naplnený, pokiaľ otec vykonáva prácu v plnom pracovnom pomere ako pred nástupom na materskú. V tejto súvislosti zdôraznil, že nárok na dávku materského prioritne nevzniká splnením účelu zákona, na ktorý sa žalovaná odvoláva, ale splnením zákonom stanovených podmienok pre vznik nároku na uvedenú dávku dodajúc, že nakoľko zákon expressis verbis súbežné poberanie materského a príjmu z ďalšieho pracovného pomeru nevylučuje je možné s použitím argumentu „a contrario“ dospieť k záveru, že zákon o sociálnom poistení umožňuje súčasné poberanie materského a súčasne príjmu z iného pracovného pomeru, z ktorého si zamestnanec materské neuplatňuje, pričom tento výklad súbehu poberania materského a príjmu z pracovného pomeru bol v predchádzajúcom období uznávaný zo strany aplikačnej praxe a rešpektovala

ho aj žalovaná. Preto tento (nový) postup žalovanej označil za rozporný s SR, keďže žalovaná svojou argumentáciou odkazujúcou na ňou deklarovaný účel zákona o sociálnom poistení svojvoľne rozširuje zákonný rozsah podmienok pre vznik nároku na materské bez toho, že by normatívny text zákona takúto podmienku stanovoval.

14. Žalobca tiež poukázal, rovnako ako v odvolaní na to, že Sociálna poisťovňa v porovnateľných prípadoch otcov, ktorí popri čerpaní materského vykonávajú domácku prácu resp. tzv. „home office“ v súčasnosti vypláca dávku materského napriek tomu, že títo otcovia pracujú v rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času a dosahujú rovnaký príjem ako pred nástupom na materskú dovolenku. Preto zastal názor, že žalovaná, rovnako ako v prípade jej tvrdení o prípustnosti vykonávania práce na kratší úväzok, popiera svoju argumentáciu o účele materského, keď novouplatňovaným postupom a výkladom zákona navodila stav, že poberanie príjmu jedným poistencom z ďalšieho pracovného pomeru na „home office“ možné je, avšak v prípade výkonu práce iným poistencom, ktorý vykonáva prácu na pracovisku, už poberanie materského možné nie je, nakoľko je to v rozpore s účelom materského ako kompenzácie straty príjmu zo zárobkovej činnosti.

15. Žalobca tiež zdôraznil, že aplikácia a výklad právnych noriem musia byť v právnom štáte konzistentné, a to najmä za účelom splnenia legitímnych očakávaní občanov a zaručenia predvídateľnosti ich zákonných nárokov. Preto nepovažoval postup žalovanej v naznačených prípadoch rôzneho posudzovania poistencov pri priznávaní nároku na materské za dôslednú aplikáciu zákona, ale za jej svojvoľné uplatňovanie, pričom je možné odôvodnene predpokladať, že konanie žalovanej je motivované aj nárastom počtu tzv. iných poistencov (otcov) poberajúcich dávku materského. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že žalovaná rozhoduje resp. rozhodovala pri priznávaní nároku na materské v skutkovo rovnakých prípadoch odlišne, keď až do septembra 2018 priznávala nárok na materské otcom dieťaťa ako tzv. inému poistencovi, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti aj v prípade, že otcovia uzatvorili nový pracovnoprávny vzťah, a to bez ohľadu na to, či rozsah ich pracovného času resp. ich mzda boli rovnaké, ako v pracovnom pomere, z ktorého im bolo vyplácané materské doplniac, že mu bolo osobne pri podávaní žiadosti o materské pracovníčkou Sociálnej poisťovne v Piešťanoch oznámené, že časový rozsah záväzku v novom pracovnom pomere nemá vplyv na priznanie materského a teda, že môže pracovať koľko chce a až následne, bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, začala približne od septembra 2018 žalovaná postupovať pri posudzovaní nárokov otcov na materské obdobne ako v jeho prípade a to na základe interného usmernenia. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na to, že v právnom štáte je možné priznávať práva alebo ukladať povinnosti len na základe zákona a žiadna interná norma alebo účelová interpretácia verejnoprávnej inštitúcie nemôže zhoršovať alebo meniť práva občanov, ktoré im priznáva zákon.

16. Žalobca v správnej žalobe nepožiadal správny súd o nariadenie pojednávania [ v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“ alebo „“)].

III. Vyjadrenie žalovanej, replika žalobcu, duplika žalovanej

17. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe požiadala, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie (č.l. 32 súdneho spisu).

18. Poukázala na to, že nemocenské poistenie je jedným zo subsystémov sociálneho poistenia, ktoré je upravené zákonom o sociálnom poistení, pričom cieľom sociálneho poistenia je zabezpečiť zúčastneným osobám ochranu v období straty príjmu z ekonomickej činnosti v dôsledku vzniku zákonom predvídaných sociálnych udalostí majúcich za následok nemožnosť výkonu práce alebo pokles pracovnej schopnosti, resp. zníženie alebo stratu príjmu zo zárobkovej činnosti. S poukazom na ustanovenie § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení uviedla, že materské je nemocenskou dávkou, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom o sociálnom poistení poskytuje z nemocenského poistenia s tým, že je to opakujúca sa peňažná dávka, ktorá nahrádza mzdu alebo plat (resp. stratu príjmu) počas materskej dovolenky resp. rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa. Uviedla ďalej, že účelom materského je hmotné zabezpečenie žien, prípadne v určitých prípadoch aj mužov v čase, keď nemôžu pracovať, t.j. keď spoločnosť uznáva, že nemajú pracovať pre pokročilé tehotenstvo a po pôrode v súvislosti so starostlivosťou o novonarodené dieťa, a z toho dôvodu nemajú príjem.

19. Ďalej poukázala na to, že nemožnosť vykonávať závislú prácu v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo v inom pracovnoprávnom vzťahu je základom pre vznik nároku na všetky dávky nemocenského poistenia (materského, nemocenského i ošetrovného).

20. Mala za to, že pri výklade ustanovení zákona nemožno pristupovať len z hľadiska textu právneho predpisu a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale podľa zmyslu a účelu právneho predpisu, pričom pri posudzovaní nároku na materské neskúma striktne len splnenie zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na túto dávku, ale prihliada aj na všetky okolnosti jednotlivého prípadu a súčasne dbá aj na sledovaný kompenzačný účel nemocenského poistenia, z ktorého sa dávka poskytuje. V tejto súvislosti poukázala na to, že plne rešpektuje nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. , , , .

21. Žalovaná ďalej poukázala na to, že ďalšou všeobecnou podmienkou nároku na nemocenskú dávku zamestnanca je podmienka absencie príjmu ustanovená v § 30 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pričom splnenie tejto podmienky sa posudzuje z toho nemocenského poistenia, z ktorého bol nárok na nemocenskú dávku zamestnanca uplatnený a preto v prípade žalobcu sa posúdilo z povinného nemocenského poistenia zamestnanca, ktoré vzniklo dňa 1. júla 2005. Uviedla ďalej, že žalobca z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý vznikol dňa 1. júla 2005, dňa 3. októbra 2018 začal čerpať rodičovskú dovolenku, pričom následne dňa 8. októbra 2018 uzatvoril so svojim zamestnávateľom ďalšiu pracovnú zmluvu a z tohto nového pracovnoprávneho vzťahu začal dosahovať príjem od 8. októbra 2018 dodajúc, že týmto konaním dosiahol, že napriek dosahovaniu príjmu zo zamestnania podmienka absencie príjmu bola splnená. Toto konanie žalovaná považovala za obchádzanie zákona o sociálnom poistení.

22. Uviedla, že výkon inej zárobkovej činnosti nie je prekážkou vzniku a udržania nároku na materské inému poistencovi, pokiaľ sú pracovné podmienky jej výkonu upravené tak, aby za ich splnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu skutočnú starostlivosť, nakoľko tá je dôvodom poskytovania materského inému poistencovi. Mala za to, že vznikom pracovného pomeru od 8. októbra 2018 sa žalobcov nástup na rodičovskú dovolenku stal len formálnym a rovnako formálnym sa stalo aj prevzatie starostlivosti o dieťa žalobcom, a preto uzavrela, že žalobca po 7. októbri 2018 neutrpel stratu príjmu zo zárobkovej činnosti, v dôsledku čoho tak v jeho prípade nedošlo ani k naplneniu vyššie zmieneného kompenzačného účelu nemocenského poistenia.

23. K námietke žalobcu o neakceptovaní pojmu starostlivosť o dieťa, ktorý je definovaný v zákone o rodičovskom príspevku uviedla, že materské a rodičovský príspevok sú úplne rozdielne dávky, čo do charakteru, účelu, za ktorým sú poskytované, podmienok ich poskytovania, ich právnej úpravy, oprávnených subjektov, ktorým sa dávka poskytuje, ako aj subjektu, ktorý tieto dávky vypláca. Poukázala na to, že materské je sociálnou dávku poskytovanou Sociálnou poisťovňou z nemocenského poistenia za podmienok, ktoré upravuje výlučne zákon a jeho účelom je kompenzácia straty príjmu, ktorá vznikla priamo poistencovi uplatňujúcemu si nárok na materské, pričom rodičovský príspevok je štátnou dávkou, jeho podmienky upravuje , s tým, že štát ním prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa ( “) a rozhodovanie o ňom a jeho poskytovanie spadá do kompetencie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. S poukazom na uvedené preto uzavrela, že tieto dávky nemožno zamieňať, resp. vzťahovať podmienky jednej dávky na druhú. Tiež poukázala na to, že medzi zákonom o sociálnom poistení a zákonom o rodičovskom príspevku neexistuje vzťah generálneho predpisu voči špeciálnemu, ktorý by umožňoval prelínanie týchto úprav a preto nie je daný právny základ pre analogické použitie ustanovení resp. iného špeciálneho predpisu na materské, ako sa v žalobe domnieva žalobca.

24. K pojmu starostlivosti uviedla, že zákon má na mysli starostlivosť o dieťa vykonávanú priamo osobou uplatňujúcou si, práve z dôvodu výkonu starostlivosti o dieťa, nárok na materské, ktorý záver mala podložený ustanovením § 51 zákona, ktorý s ukončením, resp. prerušením starostlivosti o dieťa z iných ako zdravotných dôvodov, spája zánik nároku na materské, a to už dňom ukončenia starostlivosti o dieťa. S poukazom na uvedené preto zastala názor, že prevzatím dieťaťa do svojej starostlivosti by mal priamo otec skutočne prebrať na seba starostlivosť o dieťa, ktorú do okamihu prevzatia (minimálne počas 6 týždňov po pôrode) poskytovala dieťaťu, spravidla matka, pričom takýto rozsah starostlivosti môže otec dieťaťu poskytnúť len v prípade, ak tomu prispôsobí svoje pracovné podmienky dojednané v súvislosti s

ďalším výkonom práce (mimo pracovného vzťahu, z ktorého mu je poskytovaná rodičovská dovolenka), napr. primeranou úpravou pracovného času.

25. Žalovaná poukázala na to, že na účely preukázania prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti žalobca predložil dohodu rodičov, v ktorej čestne prehlásil, že počnúc dňom 3. októbra 2018 prevezme dieťa do svojej osobnej starostlivosti a túto bude aj v ďalšom období poskytovať dodajúc, že samotná dohoda rodičov o prevzatí dieťaťa do starostlivosti žalobcu nie je spôsobilá preukázať skutočné prevzatie a poskytovanie starostlivosti o dieťa žalobcom. V tejto súvislosti poukázala na to, že povinnosť sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa je rodičovskou povinnosťou, ktorú majú obaja rodičia dieťaťa, tak matka ako aj otec dieťaťa, s tým, že táto rodičovská povinnosť nezakladá nárok žalobcu na materské.

26. K námietke žalobcu týkajúcej sa diskriminačného rozmeru pri priznaní materského otcom za rovnakých podmienok v období pred septembrom 2018 bez legislatívnej zmeny ako i k zovšeobecňujúcemu tvrdeniu žalobcu, v ktorých prípadoch v súčasnosti materské iným poistencom priznáva uviedla, že posudzuje a a rozhoduje o všetkých zákonných podmienkach nároku na materské uplatneného iným poistencom individuálne, pričom prihliada na všetky okolnosti jednotlivého prípadu a na všetky ustanovenia zákona, ktoré súvisia s konkrétnym prípadom, a zároveň berie tieto ustanovenia ako jeden celok a vo vzájomnej súvislosti a súčasne dbá na účel sledovaný zákonom. Mala za to, že rozdielna rozhodovacia prax nie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania (diskriminácie), pričom sa odvolala na názor Slovenského národného strediska pre ľudské práva zo dňa 20.01.2018. Rovnako poukázala aj na názor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorá sa stotožnila s jej postupom, keď v stanovisku z 1. apríla 2019 okrem iného uviedla, že súčasné poberanie materského a príjmu vyplácaného zamestnávateľom v nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas, je v rozpore s účelom nemocenského poistenia, považuje sa za obchádzanie zákona a ide o snahu žiadateľov o materské dosiahnuť neoprávnený finančný prospech uplatnením si nároku na materské, pričom odklon od doterajšej praxe Sociálnej poisťovne v súlade s účelom a zmyslom zákona vyhodnotila ako nápravu predchádzajúceho nesprávneho postupu Sociálnou poisťovňou, ktorý umožnil nárast prípadov hraničiacich s obchádzaním zákona zo strany žiadateľov. Žalovaná na podporu svojho právneho názoru dôvodila aj prvým rozsudkom vydaným v obdobnej veci, konkrétne Krajským súdom v Banskej Bystrici č. k. -65 zo dňa 20. júna 2019, ktorého čas odôvodnenia citovala.

27. Vychádzajúc z predložených dokladov, zo známych informácií zo svojej činnosti rešpektujúc a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky a aplikujúc príslušné ustanovenia zákona v znení neskorších predpisov, berúc ich vo vzájomnej súvislosti a súčasne sledujúc ich účel žalovaná skonštatovala, že žalobcovi podľa zákona o sociálnom poistení nárok na materské, z dôvodu prestania spĺňania podmienky starostlivosti o dieťa, zanikol 8. októbra 2018 a opätovne mu vznikol až dňa 1. januára 2019 dodajúc, že opačný názor by bol v príkrom rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení. Preto navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

28. Žalobca v replike uviedol, že považuje argumentáciu žalovanej, podľa ktorej mu vzhľadom na účel a zmysel zákona o sociálnom poistení nepriznala dávku materského za obdobie od 08.10.2018 do 31.12.2018 za účelovú a neúčinnú, nakoľko sa podľa jeho názoru nejedná o účinné napĺňanie zmyslu a účelu zákona o sociálnom poistení, ako sama deklaruje, ale len o účelový argument s cieľom odoprieť mu vyplatenie nároku na dávku materského, na ktorú mu splnením podmienok predpokladaných zákonom vznikol nárok. Poukázal na to, že žalovaná na jednej strane tvrdí, že poskytovanie materského tzv. inému poistencovi v prípade, ak súčasne tento dosahuje príjem z iného pracovného pomeru, ako je pracovný pomer, z ktorého mu vznikol nárok na materské, je v rozpore s kompenzačným účelom nemocenského poistenia a súčasne na strane druhej uvádza, že výkon inej zárobkovej činnosti (a teda aj dosahovanie príjmu z nej) nie je vylúčený, ak otec prispôsobí svoje pracovné podmienky poskytovaniu starostlivosti o dieťa a preto je jej deklarované dôsledné prihliadanie na účel nemocenského poistenia celkom svojvoľné, nakoľko určitým poistencom (napr. tým, ktorí vykonávajú v novom pracovnom pomere tzv. domácku prácu alebo ktorí pracujú na skrátený pracovný čas) materské v súčasnosti vypláca, a to napriek tomu, že v novom pracovnom pomere dosahujú rovnakú alebo porovnateľnú mzdu ako dosahovali predtým v pracovnom pomere, z ktorého čerpajú materské.

29. Ďalej žalobca poukázal na ďalší principiálny rozpor v dôvodoch predkladaných žalovanou ohľadom kogentnosti právnej úpravy zákona o sociálnom poistení. V tejto súvislosti uviedol, že žalovaná v rámci

vedených právnych sporoch rada a bohato odkazuje na tento princíp, pričom z argumentácie žalovanej uplatnenej v napadnutom rozhodnutí je zrejmé, že uplatnením odkazu na princípy zákona o sociálnom poistení absolútne popiera svoju inak tvrdo razenú líniu obrany v množstve súdnych sporov, ktorá je naopak založená na kogentnosti noriem sociálneho zabezpečenia dodajúc, že žalovaná vo svojich rozhodnutiach opakovane často zdôrazňuje, že kogentné normy neposkytujú priestor na možnosť ich nerešpektovať resp. neumožňujú inú alternatívu rozhodovania. Dôvodil, že žalovaná si musí byť vedomá, že normy sociálneho zabezpečenia jej neumožňujú rozhodovať na základe účelu, zmyslu, či idey zákona, ale je povinná uplatňovať práva ako i plniť svoje povinnosti striktne v súlade s normatívnym znením zákona, pričom na podporu tejto argumentácie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , bod 26 odôvodnenia. S poukazom na uvedené preto uzavrel, že ak sú ustanovenia zákona o sociálnom poistení kogentnými normami, je nesporné, že žalovaná bola povinná v rámci svojej rozhodovacej činnosti o nároku žalobcu na materské prihliadať výlučne na to, či boli splnené podmienky vzniku nároku na dávku materského a nie účelovo argumentovať zmyslom a účelom zákona, ktorý navyše v iných prípadoch poskytovania materského otcom neaplikuje.

30. Žalobca zásadne odmietol tvrdenie, že z jeho strany došlo k obchádzaniu zákona. V tejto súvislosti poukázal na to, že postupoval v zmysle informácií poskytnutých pracovníčkou Sociálnej poisťovne v Piešťanoch, ktorá mu oznámila, že časový rozsah záväzku v jeho novom pracovnom pomere nemá vplyv na priznanie materského a teda môže pracovať koľko chce. Tiež poukázal na to, že túto informáciu má žalovaná zverejnenú aj v čase písania repliky na svojej internetovej stránke. Preto považoval tvrdenia žalovanej, v ktorých ho obviňuje z obchádzania zákona o sociálnom poistení za nielen zavádzajúce, ale aj hrubo osočujúce dodajúc, že postupoval nielen podľa informácií poskytnutých samotnou žalovanou, ale tiež, že jeho postup bol aj v súlade so zákonom o sociálnom poistení.

31. K výkladu pojmu starostlivosti o dieťa uviedol, že nespochybňuje skutočnosť, že medzi zákonom o sociálnom poistení a zákonom o rodičovskom príspevku nie je vzťah lex specialis a lex generali, ako ani to, že sa jedná o dva samostatné právne predpisy, z ktorých jeden upravuje štátnu dávku (rodičovský príspevok) a druhý sociálnu dávku (materské), avšak vzhľadom na skutočnosť, že zákon o sociálnom poistení neobsahuje definíciu pojmu starostlivosti o dieťa a žalovaná vo svojej rozhodovacej činnosti tento pojem napĺňa svojvoľným obsahom, považoval za potrebné, aby bola daná medzera zákona o sociálnom poistení dotvorená rozhodovacou činnosťou súdov s tým, že v záujme zachovania právnej istoty a predvídateľnosti by mal výklad tohto pojmu analogicky vychádzať z definície uvedenej v zákone o rodičovskom príspevku, nakoľko rodičovský príspevok (hoc ako štátna dávka) je svojou povahou sociálnej dávke materského najbližší a účel týchto dvoch dávok sa značne prekrýva. Ďalej poukázal na to, že žalovaná napriek tomu, že podmienky na splnenie starostlivosti o dieťa doteraz jasne a určito nevymedzila, svojimi tvrdeniami navodzuje, že výkon starostlivosti o dieťa musí byť neustále osobný a otec nemôže starostlivosť čiastočne zabezpečovať aj inou osobou (matkou alebo starou matkou) zopakujúc, že závery žalovanej o nemožnosti zabezpečovať starostlivosť o dieťa počas trvania nároku na materské prostredníctvom inej osoby ako otca dieťaťa sú však v zásadnom rozpore s postupom žalovanej v prípadoch tzv. iných poistencov - otcov, ktorí po vzniku nároku na materské uzatvoria nový pracovný pomer so zníženým rozsahom pracovného času (part time) alebo vykonávajú tzv. domácku prácu v plnom rozsahu svojho pracovného času, nakoľko tieto uznáva ako dostatočnú úpravu pracovných podmienok zo strany otca na to, aby otec mohol zabezpečovať riadnu starostlivosť o dieťa, čo žalovaná potvrdila aj vo svojom vyjadrení. Podotkol, že z tvrdení žalovanej nie je zrejmé, na základe čoho hodnotí výkon starostlivosti o dieťa prostredníctvom inej osoby rozdielne v prípadoch, ak otec zabezpečuje starostlivosť o dieťa 8 hodín denne alebo len prípadne 4 hodiny denne, a teda v čom žalovaná vzhliada kvalitatívnu odlišnosť v prípade, ak považuje prácu na skrátený úväzok za súladnú so zabezpečením riadnej starostlivosti o dieťa dodajúc, že z argumentačnej línie žalovanej nemožno vyvodiť, aký rozsah skrátenia pracovného času zo strany otca v novom pracovnom pomere postačuje na to, aby bola zabezpečená riadna starostlivosť o dieťa, čo je rozhodujúcim kritériom pre posúdenie danej otázky. Inak povedané neuvádza žiadne konkrétne kritéria, na základe ktorých posudzuje podmienky vzniku nároku na materské.

32. Poukázal na to, že na základe informácií z prostredia žalovanej má vedomosť o tom, že žalovaná vydala internú smernicu alebo usmernenie, ktorým upravila pre svoje pobočky spôsob priznávania nároku na materské a preto považoval pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia za potrebné, aby žalovaná v rámci dokazovania predložila správnemu súdu svoje vnútorné usmernenie, na základe

ktorého rozhodla o nepriznaní jeho nároku na materské. V tejto súvislosti navrhol, aby správny súd zaviazal žalovanú predložením uvedeného vnútorného usmernenia.

33. Žalobca mal tiež za to, že postup žalovanej je v prípade svojvoľného stanovenia podmienok pre posudzovanie splnenia podmienok nároku na materské nezákonný, nakoľko aplikácia a výklad právnych noriem musia byť v právnom štáte konzistentné, a to najmä za účelom splnenia legitímnych očakávaní občanov a zaručenia predvídateľnosti ich zákonných nárokov. V tejto súvislosti podotkol, že vyššie uvedený postup žalovanej je porušením princípov právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí, ktoré sú vyjadrené v poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. , , a pod.). Zdôraznil, že žalovaná priznávala dávku materského otcom od roku 2011, t.j. od účinnosti príslušnej novely zákona o sociálnom poistení, ktorým bol zavedený nárok otcov ako tzv. iných poistencov na materské, až do septembra 2018 bez toho, aby aplikovala súčasné kritéria posudzovania prevzatia starostlivosti o dieťa resp. skúmania splnenia účelu zákona, na ktoré teraz vo svojej argumentácii odkazuje. Navyše žalobca poukázal na to, že v dôsledku skutočnosti, že žalovaná v období pred septembrom 2018 poskytovala tzv. iným poistencom dávku materského aj prípadoch, ktoré boli skutkovo totožné s jeho situáciou, došlo konaním žalovanej k porušeniu jeho práva na rovnosť účastníkov v konaní vyjadreného v .

34. Záverom repliky poukázal na to, že napriek tomu, že neuznáva právny názor žalovanej v otázke výkladu pojmu starostlivosti o dieťa, mal za to, že prijatými opatreniami, a to úpravou svojho pracovného času v rámci nového pracovného pomeru na jednozmenný v dopoludňajšej zmene, ako aj zabezpečenia starostlivosti o dieťa v čase výkonu práce prostredníctvom matky dieťaťa resp. jeho starej matky, splnil podmienku starostlivosti o dieťa v zmysle zákona o sociálnom poistení, pričom žalovaná v napadnutom rozhodnutí neuviedla dôvody, pre ktoré by nemali byť prijaté opatrenia dostačujúce pre zabezpečenie starostlivosti o dieťa. Z uvedeného dôvodu považoval rozhodnutie žalovanej za nepreskúmateľné. S poukazom na uvedené preto zotrval na tom, že v období od 08.10.2018 do 31.12.2018 zabezpečil riadnu starostlivosť o dieťa v rozsahu ako predpokladá zákon o sociálnom poistení a z uvedeného dôvodu mu patrí za toto obdobie nárok na materské, ktoré mu žalovaná v napadnutom rozhodnutí nepriznala. Navrhol preto, aby súd zrušil z dôvodu nezákonnosti napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo a súčasne mu priznal plnú náhradu trov konania.

35. Žalovaná dupliku nepodala.

IV. Relevantná právna úprava

36. Podľa v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

37. Podľa každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

38. Podľa , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

39. Podľa , sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.

40. Podľa zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak

a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a

b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1.

41. Podľa , iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní.

42. Podľa v znení účinnom do 31.12.2018, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok.

43. Podľa , ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské.

44. Podľa rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.

45. Podľa oprávnená osoba podľa tohto zákona je rodič dieťaťa.

46. Podľa oprávnená osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak

a) zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa a b) má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len "pobyt") alebo je osobou podľa osobitného predpisu.

47. Podľa riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu.

48. Podľa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou.

V. Konanie na správnom súde a rozhodnutie správneho súdu

49. Krajský súd v Trnave, ako súd správny, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, nariadil na prejednanie veci samej podľa pojednávanie na deň 10. februára 2020 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.

50. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu v celom rozsahu zotrval na dôvodoch správnej žaloby, ako aj repliky doručenej správnemu súdu, pričom na zdôraznenie dôvodnosti správnej žaloby poukázal na to, že žalovaná popiera kompenzačný účel materského a to tým, že nevylučuje iný príjem, resp. iný pracovnoprávny vzťah, avšak v menšom rozsahu. Preto mu nebolo zrejmé, a považoval argumentáciu žalovanej za nezrozumiteľnú, resp. protirečivú práve vo vzťahu ku kompenzačnému účelu materského ako nemocenskej dávky. Tiež poukázal na ďalší vnútorný rozpor argumentácie žalovanej vo vzťahu k podmienke starostlivosti o dieťa, keď jednak aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia hovorí, že otec sa má o dieťa osobne starať, a na druhej strane hovorí, že nie je vylúčené, aby popri poberaniu materského

vykonával aj inú pracovnú činnosť v menšom rozsahu. Poukázal na to, že aj v prípade, ak by žalobca pracoval na kratší pracovný úväzok, napríklad na 4 hodiny denne, tak v tomto čase by starostlivosť o dieťa musela byť zabezpečovaná inou osobou, a teda by sa o dieťa osobne nestaral dodajúc, že v prípade takýchto poistencov žalovaná osobnú starostlivosť uznáva. S poukazom na uvedené mal za to, že podmienky na priznanie nároku na materské boli u žalobcu splnené. Preto navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovanej vrátane rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava a konanie zastaviť. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

51. Poverená zástupkyňa žalovanej na pojednávaní zotrvala na písomnom vyjadrení, ktoré bolo zaslané správnemu súdu a navrhla správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na to, že v danom prípade nie je možné použiť definíciu riadnej starostlivosti o dieťa tak, ako je uvedená v a to z dôvodu, že dávky nemocenského poistenia sú viazané na konkrétnu osobu, ktorá si túto dávku uplatňuje, na rozdiel od rodičovského príspevku, ktorý môže poberať oprávnená osoba aj vtedy, ak sa o dieťa osobne stará, resp. zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa inou fyzickou alebo právnickou osobou dodajúc, že na účely materského je nevyhnutné, aby osoba, ktorá si túto dávku uplatňuje prevzala dieťa do starostlivosti a o toto dieťa sa starala. Poukázala tiež na to, že žalobca pracuje na plný úväzok u toho istého zamestnávateľa, pričom pokiaľ ide o tvrdenie vo vzťahu k obchádzaniu zákona, mala za to, že k obchádzaniu došlo práve tým, že žalobca uzatvoril nový pracovný pomer, kde si upravil pracovné podmienky tak, že vykonával prácu v jednosmernej prevádzke, pričom tak mohol urobiť iba zmenou pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti uviedla, že práve uzatvorenie nového pracovného vzťahu žalobcovi zabezpečilo splnenie zákonnej podmienky vo vzťahu k nároku na materské, pretože materské poberal z toho poistenia, z ktorého nedosahoval príjem. Rovnako mala za to, že žalobca nezabezpečoval starostlivosť o dieťa v takom rozsahu, ako vyžaduje zákon o sociálnom poistení na priznanie tejto dávky.

52. Právny zástupca žalobcu k vyjadreniu poverenej zástupkyne žalovanej uviedol, že k rozsahu poskytovania starostlivosti o dieťa nebolo zo strany žalovanej vznesené objektívne kritérium, v akom rozsahu sa táto starostlivosť má poskytovať. Preto mal za to, že argumentácia žalovanej je nepresvedčivá, v rozpore s ústavnou zásadou právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí. Vo vzťahu k obchádzaniu zákona zo strany žalobcu uviedol, že žalobca konal tak, ako mu bolo povedané na pobočke v Piešťanoch, pričom až následne došlo k zmene postupu a rozhodovania žalovanej na základe vnútornej inštrukcie a preto nesúhlasil a vyhradil sa voči tvrdeniu, že žalobca obchádzal zákon, keď konal iba tak, ako mu pracovníčky verejnoprávnej inštitúcie povedali.

53. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobcovi Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím číslo : 200-029498-CA04/2018 z 19. novembra 2018 priznala podľa § 30, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. d), § 53 a 55 zákona o sociálnom poistení od 3. októbra 2018 materské, pričom výška materského bola určená v sume 35,72497500 eur za deň. Rovnako nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobca si uplatnil nárok na materské z poistného vzťahu zamestnanca založeného na základe pracovnej zmluvy č. 155/2005 z 30. júna 2005 uzatvorenej so zamestnávateľom - spoločnosťou EKOM spol. s r.o., so sídlom Priemyselná 18, 921 01 Piešťany a taktiež, že žalobcovi dňa 8. októbra 2018 vznikol nový pracovný pomer u toho istého zamestnávateľa - spoločnosti EKOM spol. s r.o. a to na základe pracovnej zmluvy č. 155/2018/PZ/MA, pričom je rovnako nesporné, že vznikom nového pracovného pomeru zostala zachovaná zákonná podmienka absencie príjmu z nemocenského poistenia, z ktorého bolo materské vyplácané. Taktiež nebolo sporné, že žalobca počas výkonu práce zabezpečoval starostlivosť o dieťa inou plnoletou osobou.

54. Medzi účastníkmi konania bola spornou právna otázka, či žalobca aj napriek uzatvoreniu nového pracovného pomeru, keď starostlivosť o svojho syna počas výkonu práce v čase špecifikovanom v bode 61 tohto rozsudku zabezpečoval prostredníctvom inej plnoletej osoby, tak ako tvrdil a preukázal prehlásením zo dňa 18.12.2018, spĺňal zákonnú podmienku starostlivosti o dieťa, ktorej existencia je nevyhnutná pre vznik nároku na materské, tak ako to vyplýva priamo z ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.

55. Správny súd si na úvod dovolí poukázať na samotný účel materského, ako dávky poskytovanej z nemocenského poistenia, ktorým je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej dochádza v dôsledku rôznych životných situácií, pričom zákonodarca v prípade materského predpokladá stratu príjmu v súvislosti s prevzatím dieťaťa do starostlivosti. Teda skutočne základným účelom

poskytnutia tohto poistného plnenia, pochopiteľne za predpokladu platenia nemocenského poistenia v zákonom stanovenej výške a v zákonnom stanovenej dĺžke je znížiť následky straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti. Konkrétne u žalobcu bolo teda účelom poskytnutia materského eliminovať stratu alebo zníženie jeho príjmu, nakoľko odo dňa 3. októbra 2018 prevzal svojho syna do starostlivosti v dôsledku čoho prestal pracovať.

56. Rovnako považuje správny súd za potrebné zdôrazniť, že posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia zohľadňujúc skutkové okolnosti daného prípadu, teda konkrétne skutočnosti týkajúce sa výlučne žalobcu. Preto sa venoval iba posudzovaniu splnenia podmienok, na základe ktorých konajúce orgány verejnej správy uzavreli, že žalobcovi zanikol odo dňa 8. októbra 2018 nárok na materské a to z dôvodu, že od 8. októbra 2018 do 31. decembra 2018 nespĺňal podmienku starostlivosti o svojho syna F. F., keď od 8. októbra 2018 začal vykonávať zárobkovú činnosť u toho istého zamestnávateľa v plnom pracovnom úväzku, t.j. v maximálnej možnej dĺžke ustanovenej v (40 hodín týždenne), pričom starostlivosť o dieťa zabezpečoval prostredníctvom inej plnoletej fyzickej osoby.

57. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca dňa 12.10.2018 podal Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava, vysunuté pracovisko Piešťany žiadosť o materské ako iný poistenec podľa a , pričom na základe dohody o starostlivosti v zmysle deklaroval, že od 3.10.2018 po vzájomnej dohode s matkou dieťaťa B. F. prebral do starostlivosti syna F. F., nar. XX.XX.XXXX.

58. Správny súd mal ďalej z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca bol základe pracovnej zmluvy č. 155/2005 zo dňa 30.06.2005 v spojení so zmenou č. 1 zo dňa 30.06.2006 od 01.07.2005 zamestnaný u zamestnávateľa spoločnosti EKOM spol. s r.o. so sídlom Priemyselná 18, Piešťany s pracovným zaradením strojný zámočník - lisovňa CNC, pričom ustanovený týždenný pracovný časť bol dohodnutý v rozsahu 40 hodín s tým, že žalobca dňa 3.10.2018 nastúpil na rodičovskú dovolenku. Teda žalobca bol nemocensky poistený ako zamestnanec zamestnávateľa EKOM spol. s r.o. od 01.07.2005, pričom z tohto pracovného pomeru čerpal rodičovskú dovolenku a požiadal o materské s tým, že podľa potvrdenia zamestnávateľa, rodičovská dovolenka mu bola poskytnutá od 03.10.2018.

59. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca dňa 8.10.2018 uzatvoril pracovnú zmluvu č. 155/2018/PZ/MA, pričom pracovný pomer bol založený od 8.10.2018, dohodnutý druh práce bol - dispečer výroby lisovňa s tým, že ustanovený týždenný pracovný časť bol dohodnutý v rozsahu 40 hodín. Teda odo dňa 08.10.2018 bol nemocenský poistený ako zamestnanec na základe tohto novovzniknutého pracovného pomeru. Vychádzajúc z ustanovenia tak u žalobcu bola splnená všeobecná zákonná podmienka vzniku a trvania nároku na materské, keďže žalobca nemal príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ z toho pracovného vzťahu, z ktorého si uplatnil nárok na materské. Žalobca však okrem splnenia tejto všeobecnej podmienky musel, po vzniku nového pracovného pomeru, na účely nároku na materské spĺňať aj podmienky ustanovené v v spojení s a to konkrétne podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti na základe dohody s matkou dieťaťa a samotné poskytovanie starostlivosti. Ako už bolo uvedené v bode 57 tohto rozsudku, žalobca k žiadosti o materské predložil dohodu, ktorú s matkou uzatvoril.

60. Následne správny súd posudzoval, či bola, po vzniku nového pracovného pomeru t. j. od 8. októbra 2018, splnená aj podmienka poskytovania starostlivosti o dieťa zo strany otca, ako poberateľa nemocenskej dávky.

61. Obsah administratívneho spisu tvorí aj výkaz odpracovaných zmien za mesiace september, október, november a december 2018, z ktorých vyplýva, že žalobca v obodbí od 08.10.2018 do 31.12.2018 skutočne odpracoval ustanovený pracovný čas, rozdiel bol len v tom, že pracoval na jednu zmenu, na rozdiel od výkonu práce do nástupu na rodičovskú dovolenku, keď pracoval v trojzmennej prevádzke. Na základe výkazu odpracovaných zmien je preukázané, že žalobca pracoval od 6:00 hod - do 14:30 hod alebo od 6:30 hod - 14:30 hod alebo od 7:00 hod - 15:00 hod, pričom konkrétne napríklad dňa 29.10.2018 pracoval od 7:00 hod - 18:00 hod, v dňoch od 22.10.2018 do 26.10.2018 pracoval v popoludňajšej zmene, rovnako aj v dňoch 12.11.2018 a 13.11.2018 a taktiež v dňoch od 03.12.2018 do 07.12.2018. Taktiež je výkazom pracovných zmien preukázané, že žalobca odpracoval v mesiaci október 2018 spolu

184 hodín, v mesiaci november 2018 176 hodín a v mesiaci december 2018 168 hodín. Pre porovnanie v mesiaci september 2018 t. j. pred nástupom na rodičovskú dovolenku odpracoval žalobca 160 hodín.

62. Žalobca tak v odvolaní, ako aj v správnej žalobe tvrdil, že počas výkonu práce v spoločnosti EKOM spol. s r.o. zabezpečoval starostlivosť o svojho syna prostredníctvom inej plnoletej osoby a to buď za pomoci svojej manželky alebo jeho matky. Tvrdenú skutočnosť podložil aj vyhlásením Q. F. zo dňa 18.12.2018. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca počas výkonu práce nezabezpečoval starostlivosť o syna osobne ale prostredníctvom inej plnoletej fyzickej osoby.

63. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje vo vzťahu k posudzovaniu splnenia zákonných podmienok vzniku a trvania nároku na materské ďalší príjem, resp. existenciu ďalšieho pracovnoprávneho vzťahu, avšak podľa názoru správneho súdu je dikcia zákona uvedená v v spojení s zákona o sociálnom poistení dostatočne určitá, pokiaľ ide o výklad pojmu starostlivosť o dieťa na účely nároku na materské, ako nemocenskej dávky ( ). Zásadnou skutočnosťou, podľa názoru správneho súdu je, že zákon o sociálnom poistení, na rozdiel od zákona o rodičovskom príspevku, neumožňuje ako podmienku vzniku nároku na materské, aby iný poistenec, v danom prípade otec dieťaťa, zabezpečoval starostlivosť o dieťa inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. To znamená, že pokiaľ chce otec dieťaťa popri poberaní materského pracovať na základe iného pracovnoprávneho vzťahu (čo nie je zákonom vylúčené), ako toho, z ktorého poistného vzťahu má nárok na materské, musí sa jednať o takú pracovnú činnosť, ktorú je spôsobilý vykonávať popri zabezpečovaní starostlivosti o dieťa. Ide napríklad o spôsob výkonu práce z domu, teda o tzv. home office, ako spomína aj žalobca. Rovnako, podľa názoru správneho súdu, nie je ani vylúčené dohodnúť aj kratší pracovný úväzok, avšak tento musí byť realizovaný tak, aby nezasiahol do samotnej starostlivosti o dieťa, ktorú má otec povinnosť zabezpečovať. Správny súd, vychádzajúc z dikcie ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako aj zo samotného účelu poskytovania materského, ktorým je, ako vyplýva z ustanovenia zákona o sociálnom poistení pokrytie straty alebo zníženia príjmu zastáva názor, že pokiaľ iný poistenec na účely vzniku nároku na materské prevzal dieťa do starostlivosti, musí túto starostlivosť vykonávať osobne alebo tiež inak povedané, je pri výkone tejto starostlivosti nezastupiteľný. V tomto smere neobstojí tvrdenie žalobcu, že po návrate z práce zabezpečoval starostlivosť o dieťa, nakoľko táto skutočnosť nezakladá nárok na materské. Preto žalovaná v tomto smere správne poukázala na rodičovské povinnosti, ktoré obom rodičom vyplývajú z ustanovenia o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Naviac, porovnaním dosiahnutých príjmov je preukázané, že u žalobcu v dôsledku starostlivosti o dieťa, po ukončení pracovnej činnosti, nedošlo k zníženiu príjmu.

64. V konaní bolo na základe samotného tvrdenia žalobcu preukázané, že tento zabezpečoval starostlivosť o dieťa počas výkonu práce inou plnoletou fyzickou osobou (matkou alebo starou matkou dieťaťa), pričom mal za to, že týmto výkonom starostlivosti naďalej napĺňal zákonné podmienky pre trvanie nároku na materské. Ako však už bolo špecifikované v bode 61 tohto rozsudku, žalobca pracoval na plný pracovný úväzok prevažne od 6.00 hod do 14:30 hod, niekedy aj v popoludňajších hodinách u toho istého zamestnávateľa v maximálne dovolenom týždennom pracovnom čase. Podľa názoru správneho súdu nemôže, na účely nároku na materské obstáť argumentácia žalobcu, že si na rozdiel od predchádzajúceho pracovného pomeru upravil výkon pracovnej činnosti tak, že ju nevykonával v trojzmennej prevádzke, ale v jednozmennej prevádzke, nakoľko aj počas výkonu práce v jednozmennej prevádzke sa o svoje dieťa nestaral. Naviac vychádzajúc zo samotnej argumentácie žalobcu, že na účely nároku na materské môže starostlivosť o dieťa zabezpečiť aj inou plnoletou fyzickou osobou, bola uvedená zmena aj zbytočná. Správny súd preto, vychádzajúc zo skutkových zistení, ktoré boli podrobne opísané v bodoch 57 až 62 tohto rozsudku uzatvára, že žalobca sa o svoje dieťa z dôvodu vzniku nového pracovného pomeru t.j. od 8. októbra 2018 prestal starať, čím bola naplnená zákonná podmienka zániku nároku na materské podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.

65. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že správny súd sa nestotožnil s názorom s názorom žalobcu, že pri vymedzení pojmu starostlivosť o dieťa je namieste vychádzať z ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 zákona o rodičovskom príspevku.

66. Vo vzťahu k tvrdenej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia správny súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé dôvody, pre ktoré žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, keď z odôvodnenia napadnutého, ako aj prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou v prípade žalobcu bolo, že tento odo dňa 8. októbra 2018 prestal zabezpečovať starostlivosť o dieťa, nakoľko týmto dňom začal vykonávať zárobkovú činnosť v maximálne dovolenom týždennom rozsahu - 40 hodín týždenne u toho istého zamestnávateľa. Takto vymedzený dôvod je z pohľadu správnemu súdu dostatočne určitý a zrozumiteľný a naviac je aj obsahom administratívneho spisu preukázaný.

67. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozdielny prístup žalovanej po usmernení pobočiek, tak k uvedenému správny súd opakuje, že jeho úlohou v danom správnom súdnom konaní nie je posudzovať zákonnosť vydaných rozhodnutí v obdobných prípadoch. Správny súd zastáva názor, že žalovaná sa správne odklonila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe, pričom v prípade odklonu založeného na revidovaní nesprávnej aplikácie zákona, nie je namieste odvolávanie sa na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí vrátane rovnosti účastníkov konania. Je prirodzené, že aj rozhodovacia prax orgánov verejnej správy sa vyvíja, pričom pokiaľ orgán verejnej správy zistí, že jeho predchádzajúca rozhodovacia činnosť nebola založená na správnom právnom posúdení nezostáva mu nič iné, ako sa od svojho predchádzajúceho právneho názoru odkloniť, pričom až správny súd je kompetentný posúdiť, či bol odklon dôvodný. K uvedenému správny súd dodáva, že žalovaná posudzuje každý prípad „otcov“ individuálne, čo znamená, že v konkrétnostiach prípadu posudzuje, či iný poistenec podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení, spĺňa zákonné podmienky na priznanie nároku na materské alebo nie, pričom v negatívnom rozhodnutí je povinná uviesť dôvody, pre ktoré nepovažuje nárok na materské za opodstatnený. Každý prípad je však prísne individuálny.

68. K žiadosti žalobcu o vyžiadanie si vnútorného usmernenia, na základe ktorého žalovaná, respektíve jej pobočky rozhodovali, správny súd uvádza, že táto požiadavka nie je na účely rozhodovania správneho súdu opodstatnená, nakoľko správny súd posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia v súlade so zákonmi, pričom interná smernica alebo usmernenie nemá váhu zákona ani iného všeobecné záväzného právneho predpisu, v podstate ide „len“ o riadiaci akt smerujúci dovnútra žalovanej, ktorého existencia nemá pre rozhodovanie správneho súdu, posudzujúceho zákonnosť napadnutého rozhodnutia, žiadnu relevanciu. Z uvedeného dôvodu správny súd požiadavke žalobcu nevyhovel.

69. Správny súd záverom opakuje, že osobitnou podmienkou na priznanie nároku na materské v zmysle § 49 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení je prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca, ktorá podmienka sa nemôže považovať za splnenú len formálny deklarovaním v rodičovskej dohode, ale aj skutočným vykonávaním tejto starostlivosti otcom dieťaťa, ktorý, ako už bolo vyššie uvedené, je v tomto smere nezastupiteľný žiadnou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. V konaní však bolo preukázané, že žalobca preukázateľne od 8. októbra 2018 pracoval na plný úväzok na základe novo založeného pracovného pomeru u toho istého zamestnávateľa, pričom, ako sám uviedol, v čase výkonu práce sa o svojho syna nestaral, ale jeho starostlivosť zabezpečil prostredníctvom matky dieťaťa alebo starej matky dieťaťa. Týmto konaním preto jednoznačne nebola splnená osobitná podmienka nevyhnutná na existenciu nároku na materské (§ 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Preto konajúce orgány verejnej správy vec správne právne posúdili.

70. Správny súd súčasne upozorňuje žalovanú, že odvolaním bola napadnutá iba tá časť výroku, ktorá sa týkala zániku nároku na materské. Z uvedeného dôvodu mala žalovaná potvrdiť prvostupňové rozhodnutie len vo vzťahu k tejto časti výroku. Toto pochybenie však správny súd, neviazanúc žalobnými bodmi ( ), keď túto skutočnosť žalobca nenamietal, nevzhliadol ako dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko na nároku žalobcu na materské od 01.01.2019 sa týmto rozhodnutím nič nezmenilo.

71. S poukazom na uvedené skutočnosti a citované ustanovenia preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

72. O trovách konania rozhodol správny súd podľa a v konaní úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v rámci správneho súdnictva žalovanému orgánu verejnej správy náhrada trov konania v zásade neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.