Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/61/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C., D. E. XXXX/XX, zast.: JUDr. Ján Pekar, advokát, Potočná 191/39, 909 01 Skalica, proti žalovanej: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., H. XXX/XX, zast. Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, v konaní o určenie času splatnosti pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. -277 zo dňa 16.05.2023, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Porad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Trovy konania stranám sporu nepriznáva.“.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa , , , a , , , .

3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia splatnosti pohľadávky vo výške 5.959,- eur, ktorú mal žalovanej poskytnúť peňažnou poukážkou a prevodom na účet v rôznych sumách. Primárne sa zaoberal otázkou, či v danom prípade došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by medzi ním a žalovanou došlo k uzatvoreniu Zmluvy o pôžičke. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz, nenavrhoval výsluch svedkov, neuviedol ani účel poskytnutia pôžičky/pôžičiek, vyjadril sa, že prostriedky žalovanej na jej žiadosť odovzdával a považoval uvedený vzťah za zmluvu o pôžičke. Predmetom konania nebolo zaplatenie žalovanej istiny, ale určenie splatnosti vopred určenej istiny. Žalovaná nepopiera prijatie finančných prostriedkov od žalobcu, ale uviedla, že po celý čas ich považovala za dar. Nie je možné judikovať splatnosť záväzku, ak samotná existencia záväzku je spochybnená, nie je teda možné súdnym rozhodnutím určiť splatnosť plnenia, pokiaľ neexistuje povinnosť plniť. O trovách konania rozhodol tak, že stranám sporu trovy konania nepriznal, nakoľko prihliadol na vysoký vek žalobcu a jeho majetkové pomery ako starobného dôchodcu. Preto považoval za spravodlivé, aby každá z procesných strán znášala trovy jej vzniknuté sama, a to aj s ohľadom na charekter konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia. Má za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovanej postupne posielal viacero finančných prostriedkov, niektoré žiada vrátiť tak ako to uviedol v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie, ostatné považoval za dar pre žalovanú. Žalovanej dôveroval, peniaze od neho žiadala vždy telefonicky, pričom sama žalovaná ho o peniaze žiadala so slovami, že si ich chce od neho požičať. Tvrdenia žalovanej o tom, že jej poskytoval finančné prostriedky len z dôvodu, že chcel s ňou žiť, považuje za nepravdivé, nikdy takéto niečo nezamýšľal už len s ohľadom na ich vekový rozdiel ako aj vzdialenosť bydlísk. Skutočnosť, že žalovaná žiadnym spôsobom nereagovala na jeho výzvu na vrátenie pôžičky, považuje za konkludentné uznanie pôžičky žalovanou, nereagovala na žiadnu jeho písomnú výzvu, čím vlastne priznala, že peniaze vo výške 5.950,- eur boli pôžičkou. Má za to, že žalovaná len zneužíva situáciu, kedy nemajú uzavretú písomnú zmluvu, všetko bolo dohodnuté ústne, žalobca dôveroval žalovanej a prihliadal na jej ťažkú finančnú situáciu. Žalovaná nepoprela, že od neho obdržala žalovanú sumu, preto nemôže byť problém určiť termín splatnosti vo vzťahu k tejto sume. Medzi ním a žalovanou nebolo dohodnuté, kedy mu pôžičku vráti, bolo to ponechané na vôli žalovanej, preto považuje za súladné s dobrými mravmi, aby súd určil čas plnenia žalovanej, tak ako je uvedené v ust. . Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Trvá na tom, že žalobcom poskytnuté finančné prostriedky boli darom. Medzi ňou a žalobcom nedošlo k žiadnej dohode týkajúcej sa splatnosti vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov, a to najmä z dôvodu, že sa nejednalo o pôžičku. Má za to, že pokiaľ by medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o pôžičke, termín splatnosti bol žalobcom už raz určený (výzvou, ktorou žiadal žalovanú o vrátenie záväzku, v ktorej určil deň splatnosti pôžičky na 15.07.2013), preto nie je relevantné určovať tento deň opätovne rozhodnutém súdu. Predpokladom určenia splatnosti pohľadávky v zmysle ust. je, že záväzok bol dohodnutý a že čas plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka. K takejto dohody však medzi žalobcom a žalovanou nedošlo, pričom opak žalobca v konaní nepreukázal. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, navrhuje ho potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi.

6. K vyjadreniu žalovanej zaslal repliku žalobca. V celom rozsahu zotrval na podanom odvolaní. Trvá na tom, že finančné prostriedky, ktoré poskytol žalovanej boli pôžičkou s tým, že ponechal na vôli žalovanej, kedy mu ich vráti. Nakoľko žalovaná mu požičané peniaze odmieta vrátiť, trvá na tom, aby čas plnenia (splatenia pôžičky) určil súd. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca namieta nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci (, ).

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

10. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. . Odvolací

súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (pozri rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

11. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

12. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces.

13. Odvolací súd s poukazom na ust. uvádza, že v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Len na doplnenie a zdôraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza, že napadnutý rozsudok spĺňa zákonné predpoklady riadneho odôvodnenia rozhodnutia v zmysle .

14. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia splatnosti pôžičky vo výške 5.950,- eur, ktorú mal poskytnúť žalovanej. Žalovaná nepoprela, že od žalobcu prijala finančné prostriedky v deklarovanej výške, ale namietala skutočnosť, že jej boli poskytnuté ako pôžička. Žalovaná uvádzala, že medzi ňou a žalobcom nikdy nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, a to ani len ústnou formou.

15. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovenej sumu 5.950,- eur, sporná bola otázka, či medzi stranami došlo k uzavretiu Zmluvy o pôžičke. Žalovaná v rámci procesnej obrany uviedla, že zo strany žalobcu sa jednalo o dar, ktorý jej dobrovoľne poskytol bez toho, aby od nej požadoval vrátenie týchto peňazí. Postoj žalobcu sa podľa žalovanej zmenil potom, čo odmietla jeho návrh na spolužitie, dovtedy od nej nežiadal vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. V tomto ohľade dospel odvolací súd k rovnakým záverom ako aj súd prvej inštancie, a to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré leží práve na ňom ako na iniciátorovi sporu, keďže sa mu nepodarilo jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že so žalovanou ústne uzatvorili Zmluvu o pôžičke s tým, že je na žalovenej, kedy žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky vráti. Žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy a ani nenavrhoval vykonanie dôkazov, na základe ktorých by bolo možné spoľahlivo ustáliť, že medzi ním a žalovanou bola uzavretá zmluva o pôžičkem a teda, že jeho žalobný návrh na určenie času splatnosti pohľadávky je dôvodný. Len samotná skutočnosť, že žalovaná od žalobcu obdržala sumu 5.950,- eur, tak ako to konkretizoval žalobca, sama o sebe nepreukazuje uzavretie zmluvy o pôžičke, tak ako uvádza žalobca. Podľa žalovanej finančné prostriedky, ktoré obdržala od žalobcu, nadobudla ako dar, preto jej nevznikla povinnosť vrátiť ich žalobcovi. Rovnako skutočnosť, že žalovaná nereagovala na výzvy žalobcu, v ktorých žalovanú žiadal o vrátenie

poskytnutých finančných prostriedkov, nemožno považovať za uznanie záväzku žalobcu žalovanej, či potvrdenie toho, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o pôžičke.

16. Podľa ust. platí, že zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

17. Bezprostredný ekonomický cieľ, konkrétne ekonomické skutočnosti, ktoré sú motívom ľudského správania vedúceho k vzniku záväzku, nazýva teória kauzou zmluvy. Kauzou zmluvy o pôžičke je poskytnutie vecí určitého druhu (najmä peňazí), teda samotná pôžička. Napriek tomu, že neuvádza povinnosť zmluvných strán vyjadriť v záväzkoch kauzu zmluvy ( ), kauza býva v zmluve o pôžičke vždy vyjadrená, pretože je imanentnou súčasťou jej podstatných náležitostí. G. má zásadný význam predovšetkým v procesnej fáze dokazovania. Ak napríklad veriteľ preukáže, že dlžníkovi poskytol peňažné prostriedky, avšak nepreukáže z akého dôvodu (kauzy) má dlžník povinnosť peniaze vrátiť, môže byť tento záväzok posúdený ako darovanie a žalobný návrh veriteľa zamietnutý. Kauza zmluvy o pôžičke je dôležitá aj pri skúmaní zmluvy podľa , 39a alebo 49a , t. j. či je v súlade so zákonom a s dobrými mravmi, či nejde o úžeru, prípadne o omyl konajúcej osoby.

18. Z formulácie zákonného ustanovenia („veriteľ prenecháva“) možno vyvodiť, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou. Reálna povaha zmluvy má zásadný význam pre prax aj v nachádzacom súdnom konaní, kde sa od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi.

19. Pokiaľ sa žalobca podanou žalobou domáha určenia splatnosti pôžičky, bolo výhradne na ňom ako na dominus litis, aby súdu hodnoverne preukázal, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke so žalovanou aj reálne došlo a uniesol tak dôkazné bremeno. Len samotné očakávanie žalobcu, či jeho predpoklad, že poskytnutím finančných prostriedkov žalovanej, automaticky dochádza aj k uzavretiu zmluvy o pôžičke, nie je dostačujúci na to, aby došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke.

20. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd považuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

21. Odvolací súd pripomína, že v rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Ak teda žalobca tvrdí, že medzi ním a žalovanou bola uzavretá zmluva o pôžičke, musí túto skutočnosti preukázať, a to tak, aby o pravdivosti jeho tvrdení nevznikli žiadne pochybnosti. Môžeme tiež povedať, že žalobca musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí, resp. od ktorých svoje právo odvodzuje.

22. Ústavný súd SR v rozhodnutí ustálil, že: „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí.“.

23. Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že predmetom tohto konania je určenie splatnosti pôžičky, v ktorom ako v civilnom sporovom konaní platí princíp kontradiktórnosti konania, a teda nie je úlohou súdu, ale procesných strán a ich procesnej diligencie, aby zabezpečili dôkazy na podporu svojich tvrdení.

24. Z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti konania" sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo

argumentov predložených súdu (mutatis mutandis , ). (Nález Ústavného súdu SR z 30. apríla 2013, sp. zn. -44).

25. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti ako aj skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania, odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako aj súd prvej inštancie, a to že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,

26. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu pokiaľ ide o napadnutý rozsudok, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie.

27. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími odvolacími námietkami, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia vo vzťahu k odvolateľovi.

28. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok spolu so súvisiacim výrok o trovách konania ako vecne správny potvrdil postupom podľa a .

29. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

30. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

31. Výnimku pri rozhodovaní o trovách konania predstavuje ustanovenie , ktorého účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

32. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , či ), podľa ktorej nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto

konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, , či ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, ). Ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, ). K aplikácii ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (pozri R24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácií, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa.

33. Pokiaľ ide teda o trovy odvolacieho konania, je potrebné uviesť, že v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, lebo odvolanie žalobcu bolo nedôvodné, preto by jej zásadne patrila náhrada trov odvolacieho konania ( a ). Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania, rovnako ako i prvoinštančný súd (viď body 24. – 26. jeho odôvodnenia) zohľadňoval okolnosti tohto prípadu a rozhodol, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania aplikujúc ustanovenie nepriznáva, pričom použitie tohto ustanovenia žalovaná nijako v priebehu sporu nenamietala ani nespochybňovala.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).