Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-25-2020.pdf
PDF · 175.64 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/25/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: v 1. rade: O.. E. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XX, P., žalobkyne v 2. rade: O.. C. Q., nar. X.X.XXXX, bytom E. XX, P., obaja zast. JUDr. Martinou Stavrovskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Moldavská 10/B, proti žalovanej: E.. I. T., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, P., zastúpenej AK GRABAN,TORMA& PARTNERS s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kováčska č.53, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 14.12.2015 sp. zn. 37C/166/2011-234
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 14.12.2015 č. k. 37C/166/2011-234.
Žalobcovia v 1. a 2. rade majú právo na náhradu trov odvolacieho konania vrátane trov dovolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom č.k. 37C/166/2011/234 zo dňa 14.12.2015 určil, že žalobcovia v 1. a 2.rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely registra „C“ č. 948/3 o výmere 618 m2 - záhrady zapísanej na LV č. XXX pre kat.úz. Barca, okres Košice IV, obec Košice Barca a druhým výrokom rozhodol, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcom trovy konania vo výške 99,50 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 4.775,56 € v prospech právnej zástupkyne žalobcov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe podanej dňa 16.12.2011, ktorou sa žalobcovia domáhali voči pôvodnému žalovanému určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetnej parcely dôvodiac, že na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 23.7.2000 nadobudli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX pre kat.úz. Barca, parcely registra C č. 947-zastavané plochy a nádvoria a č. 948/4 - záhrady a rodinný dom súp.č. 149, postavený na parcele č. 947. Potom, ako žalobcov kontaktoval e-mailom pôvodný žalovaný dňa 24.6.2011 na základe kontrolného zamerania geodetom zistili, že súčasťou ich záhrady je skutočne parcela č. 948/3, ktorá nebola predmetom kúpy na základe uvedenej kúpnej zmluvy zo dňa 23.7.2000, avšak záhrada ktorej súčasťou je parcela č. 948/3 je vymedzená oplotením, ktoré neposúvali a ktoré sa nachádza na rovnakom mieste ako v roku 2000, kedy nehnuteľnosť nadobudli a predmet kúpy im bol realitnou kanceláriou prezentovaný v rozsahu zahrňujúcom aj parcelu č. 948/3. Rodinný dom spolu so záhradou užívajú vyše 11 rokov bez toho, aby si niekto voči nim uplatnil právny nárok týkajúci sa predmetnej nehnuteľnosti, a preto mali za to, že nadobudli vlastnícke právo vydržaním, nakoľko od 27.7.2000 užívali dobromyseľne nepretržite a nerušene ako súčasť ich záhrady aj parcelu č. 948/3. Pôvodný žalovaný aj žalovaná, ktorá sa stala účastníčkou konania na základe návrhu na pripustenie zmeny účastníkov na strane žalovaného
uplatnený nárok neuznali spochybňujúc dobromyseľnosť žalobcov aj s poukazom na nezanedbateľný rozdiel vo výmere kúpeného pozemku a skutočne užívaného pozemku.
3. Právne vec posúdil podľa ust. § 129 ods. 1,2, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a § 134 ods. 1 Obč.zákonníka spolu s ust. § 80 O.s.p.. Považoval základnú procesnú podmienku dôvodnosti a prípadnej úspešnosti určovacej žaloby, teda existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, za splnenú, nakoľko v danom prípade je vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti ako vlastník v katastri nehnuteľnosti vedená žalovaná, ktorá vlastníctvo žalobcov k spornému pozemku neuznáva. Vychádzajúc z tohto záveru súd prvej inštancie skúmal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik žalobcami tvrdeného vlastníckeho práva vydržaním, pričom poukázal na základnú charakteristiku a zákonné predpoklady vydržania. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcovia vstúpili do užívania nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, ako rodinný dom súpisné číslo 149, parcela č. 947 a parcela č. 948/4 potom, ako k nim nadobudli vlastnícke právo, na základe Kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 23.7.2000, vklad ktorého bol povolený dňa 27.7.2000. Žalobcovia vstúpili do užívania predmetných nehnuteľností spolu so spornou parcelou č. 948/3, a to v stave, že všetky tri parcely boli užívané ako jeden celok, pričom takto ich užíval nielen právny predchodca žalobcov S. F., ale aj jeho právny predchodca, P. F., a to už od 70. rokov, kedy tieto parcely nadobudol kúpou. Vykonaným dokazovaním, či už ohliadkou na mieste samom, fotodokumentáciou alebo videozáznamom, neboli súdom zistené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že parcely, ktoré žalobcovia kúpili na základe kúpnej zmluvy, boli od spornej parcely v priestore vyčlenené, ohradené alebo iným spôsobom oddelené.
4. Za rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti žaloby súd považoval zodpovedanie otázky, či žalobcovia so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní v tom, že im sporná pozemková nehnuteľnosť patrí, a teda či boli po celú vydržaciu dobu v právnom postavení oprávnených držiteľov, keďže v danom prípade výmera skutočne držaných pozemkov prekračuje výmeru kúpených pozemkov. Prvoinštančný súd konštatoval, že základ držby v prípade žalobcov spočíva v skutkovom omyle, avšak ospravedlniteľnom omyle, preto u žalobcov možno hovoriť o oprávnenej držbe. V danom prípade podľa názoru súdu omyl žalobcov zakladajúci ich dobromyseľnosť spočíva v tom, že žalobcovia sa ujali držby spornej parcely č. 948/3, neuvedomujúc si, že táto parcela, hoci v skutočnosti predstavuje s parcelami č. 947 a č. 948/4 jeden súvislý, ohradený celok, v takomto stave užívaný od 70. rokov, je samostatnou pozemkovou nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalovanej. Ospravedlniteľnosť tohto skutkového omylu je podľa názoru súdu prvej inštancie daná tým, že sporný pozemok bol už od 70-tych rokov užívaný spoločne s parcelami č. 947 a č. 948/4, že žalobcami nadobudnutá parcela č. 948/4 a sporná parcela č. 948/3 nebola v priestore vyčlenená, ohradená alebo iným spôsobom oddelená, že sporný pozemok parcela č. 948/3 nemala a ani nemá samostatný prístup, sporná parcela je prístupná jedine cez vstupnú bránu nachádzajúcu sa na parcele č. 947, z verejnej komunikácie na ulici Matičná a následne cez parcelu č. 948/4, v čase keď žalobcovia vstúpili do užívania predmetných nehnuteľností bola záhrada (t. j. parcela č. 948/4 a parcela č. 948/3) zarastená vysokou trávou a nachádzali sa tam ovocné stromy (podľa znaleckého posudku č. 063/2000 bolo ohodnocovaných 17 ovocných stromov).
5. Za ďalšiu skutočnosť svedčiacu v prospech dobromyseľnosti žalobcov súd prvej inštancie považoval to, že v súvislosti s kúpou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX bol vyhotovený znalecký posudok, podkladom pre vyhotovenie ktorého, ako to vyplýva z jeho obsahu, bola aj ohliadka znalca na mieste samom. Zo znaleckého posudku je zrejmé, že ani sám znalec pri vypracovaní znaleckého posudku nepostrehol existenciu samostatnej parcely č. 948/3, čoho prejavom je ocenenie súčastí spornej parcely, a to ovocných stromov a záhradného plota. Žalovaná síce namietala, že by predmetom ocenenia znalcom Ing. Edvinom Bendičákom boli ovocné stromy nachádzajúce sa na spornej parcele č. 948/3 tvrdiac, že znalcom posudzovaných 17 ovocných stromov sa nachádzalo na parcele č. 947 a parcele č. 948/4. Obranu žalovanej však súd nemohol uznať aj s poukazom na to, že aj samotná žalovaná vo svojej výpovedi potvrdila , že sa ovocné stromy skutočne nachádzali na parcele 948/3, keď uviedla, že na parcele č. 948/3, ktorú užíval jej otec L. F., boli vysadené len ovocné stromy, dokonca v štyroch radoch, pričom ďalej ešte uviedla, že na parcele č. 948/4 boli chované zvieratá. Tomuto tvrdeniu žalovanej zodpovedá aj rozmiestnenie stromov v záhrade, t. j. na parcelách č. 948/4 a č. 948/3, tak ako to zrekonštruoval O.. S. G., H.., vo svojom odbornom stanovisku, vychádzajúc z videozáznamu zo dňa 10.8.2000, s väčším počtom stromov na spornej parcele, podľa ktorého na parcele č. 948/4 sa nachádzal jeden starší listnatý strom (orech alebo čerešňa), dve staršie jablone a tri mladšie listnaté stromy, na rozhraní parciel č. 948/4 a č. 948/3 sa nachádzal jeden mladší listnatý strom a na parcele č. 948/3
sa nachádzali dva staršie listnaté stromy (čerešňa alebo orech), šesť starších jabloní a tri mladšie listnaté stromy. Navyše, ak znalec v znaleckom posudku ohodnocoval aj záhradný plot v dĺžke 32 metrov ohraničujúci práve spornú parcelu 948/3 zo severnej a západnej strany, zdá sa nelogické, aby znalec ponechal bez povšimnutia ďalšiu súčasť spornej parcely č. 948/3, teda ovocné stromy, obzvlášť ak sa na spornej parcele aj nepochybne nachádzali. Argumentácii žalovanej, že 17 ovocných stromov sa nachádzalo na parcele č. 947 a parcele č. 948/4, nezodpovedá ani rozmiestnenie stromov, ktoré je dobre viditeľné z videozáznamu zo dňa 10.8.2000, z ktorého je zrejmé, že stromy sa nachádzali po stranách parciel č. 948/4 a č. 948/3, pričom parcela č. 948/4 má menšiu výmeru ako sporná parcela č. 948/3.
6. Súd prvej inštancie mal za to, že v prospech dobromyseľnosti žalobcov svedčí aj nesprávny údaj o výmere nadobudnutých parciel č. 947 a č. 948/4. Na LV č. XXX s dátumom vyhotovenia 12.7.2000, ktorý je prílohou znaleckého posudku č. 063/2000, v samotnom znaleckom posudku č. 063/2000 ako aj v Kúpnej zmluve o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 23.7.2000 je uvedené, že parcela č. 947 - zastavané plochy a nádvoria má výmeru 308 m2 a parcela č. 948/4 - záhrady má výmeru 998 m2. Takto uvedené výmery neboli správne a k oprave údajov o výmere predmetných parciel došlo až na základe rozhodnutia Správy katastra Košice z roku 2011. Vychádzajúc z uvedeného teda žalobcovia pri kúpe nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX boli v tom, že kupujú okrem iného aj záhradu o výmere 998 m2. Parcela č. 948/4 so správnou výmerou 486 m2 a sporná parcela č. 948/3 tvoria celok o výmere 1104 m2, čo je o 106 m2 viac ako nesprávna výmera parcely č. 948/4, čo už nie je v takom hrubom nepomere, ktorý by nevyhnutne musel pri bežnej opatrnosti vyvolať pochybnosť o správnosti výmery nadobudnutých pozemkov.
7. V rámci dokazovania nebolo preukázané, že by počas zákonom ustanovenej vydržacej doby nastala nejaká skutočnosť, ktorá by u žalobcov mohla vyvolať pochybnosti o tom, že časť záhrady, ktorú užívajú ako jeden celok, im nepatrí. S takouto skutočnosťou boli žalobcovia oboznámený až v roku 2011, kedy všetky predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním už boli naplnené. Riadiac sa týmito úvahami súd uzavrel, že dňom 27.7.2010 uplynula 10 ročná vydržacia doba, počas ktorej mali žalobcovia pozemok parcelu č. 948/3 nepretržite a nerušene v oprávnenej držbe, čím sa stali jej vlastníkom v súlade s ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
8. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., pretože žalobcovia mali vo veci plný úspech. Náhrada trov konania spočíva v sume, ktorú boli žalobcovia povinní zaplatiť na úhrade súdneho poplatku vo výške 99,50 eura podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a taktiež aj v náhrade trov právneho zastúpenia v sume 4.775,56 eura. Základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa ust. § 10 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška), vychádzala z všeobecnej hodnoty sporného pozemku, parcely č. 948/3, ku ktorému sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva. Podľa predloženého odhadu hodnoty nehnuteľnosti realitnou kanceláriou REALITOR, cenové relácie obdobných nehnuteľností v danej lokalite sa v období roku 2011 pohybovali v cenách cca 50 eur/m2, čo pri výmere 618 m2 predstavuje 30.900 eur, ktorá suma bola základom pre stanovenie tarifnej hodnoty, z ktorej základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje 469,74 eura.
9. Celkovú sumu priznaných trov konania tvorí: 1/ Odmena vypočítaná podľa vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013, teda podľa ust. § 10 ods. 2, § 14 ods.1 a § 16 ods.3 vyhlášky: prevzatie a príprava zastúpenia - odmena 469,74 eura a režijný paušál 7,41 eura, písomné podanie vo veci samej - žaloba zo dňa 16.12.2011 - odmena 469,74 eura a režijný paušál 7,41 eura, písomné podanie vo veci samej - návrh na zmenu účastníka zo dňa 10.5.2012- odmena 469,74 eura a režijný paušál 7,63 eura, účasť na pojednávaní dňa 11.3.2013 - odmena 469,74 eura a režijný paušál 7,81 eura, účasť na ohliadke dňa 24.6.2013 - odmena 469,74 eura a režijný paušál 7,81 eura, účasť na pojednávaní dňa 25.6.2013 - odmena 469,74 eura a režijný paušál 7,81 eura. 2/ Odmena vypočítaná podľa vyhlášky v znení účinnom od 1.7.2013, teda podľa ust. § 10 ods.2, § 13a ods. 1 a § 16 ods.3 vyhlášky: písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie k dokazovaniu zo dňa 3.10.2013 - odmena 469,74 eura a režijný paušál 7,81 eura, účasť na pojednávaní dňa 31.3.2014 - odmena 469,74 eura a režijný paušál 8,04 eura, účasť na pojednávaní dňa 19.5.2014 - odmena 469,74 eura a režijný paušál 8,04 eura, účasť na pojednávaní dňa 14.12.2015 - odmena 469,74 eura a režijný paušál 8,39 eura.
10. Súd nepriznal odmenu za úkony právnej služby - ďalšia porada s klientom. Poradu s klientom zo dňa 10.1.2012 súd nepovažoval za nevyhnutný úkon pre účelné uplatňovanie práva, nakoľko z tejto porady nevyšiel žiadny výstup s dosahom na priebeh konania, resp. s dosahom na presadzovanie uplatneného nároku. Nasledujúcim úkonom právnej služby bola ďalšia porada s klientom dňa 4.5.2012 bez toho, aby medzitým došlo k nejakému inému úkonu právnej služby. V tomto prípade súd odmenu za ďalšia poradu s klientom dňa 4.5.2012 nepriznal podľa ust. § 14 ods. 6 vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013, podľa ktorého ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje ďalšia porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí. Súd rovnako nepovažoval za nevyhnutný úkon pre účelne uplatňovanie práva aj ďalšiu poradu s klientom zo dňa 3.7.2012, obsahom ktorej bolo predloženie fotodokumentácie, poskytnutie informácii o skutkových okolnostiach, analýza ďalšieho vývoja prípadu a alternatívy v konaní. Porada nemala žiadnu súvislosť s presadzovaním uplatneného nároku. Navyše fotodokumentácia bola predložená súdu až dňa 24.6.2013 na ohliadke nehnuteľností. Analýza vývoja prípadu a postupu v konaní neviedla k žiadnemu inému úkonu právnej služby a preto aj za nasledujúci úkon právnej služby - ďalšia porada s klientom dňa 1.10.2012, súd nepriznal odmenu s poukazom na citované ustanovenie § 14 ods. 6 vyhlášky. Obsahom porady zo dňa 1.10.2012 bolo informovanie klienta po nahliadnutí do spisu, rozoberanie skutkových okolností prípadu, pokyny pre získavanie dôkazov a analýza ďalšieho vývoja prípadu, opätovne však bez akéhokoľvek výstupu či už v podobe vyjadrenia vo veci samej, či návrhu na vykonanie dôkazu, resp. iného úkonu právnej služby, preto odmenu za ďalší nasledujúci úkon právnej služby, ďalšia porada s klientom dňa 25.2.2013, súd podľa ust. § 14 ods. 6 vyhlášky nepriznal. Z vyčíslenia trov konania vyplýva, že právna zástupkyňa žalobcov absolvovala šesť porád s klientmi, odmenu si však uplatnila za päť úkonov - porada s klientom, preto súd nepriznal odmenu ani za úkon - ďalšia porada s klientom dňa 14.12.2015.
11. Proti uvedenému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. (že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vychádzal potom z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Podľa odvolateľky žalobcovia nemohli byť v držbe spornej nehnuteľnosti dobromyseľní v dôsledku dvoch súvisiacich skutočností, a to 1/ v dôsledku značného nepomeru plochy, ktorú nadobudli podľa zmluvy a plochy, ktorú v skutočnosti užívali, 2/ v dôsledku toho, že žalobca v 1. rade nemohol byť považovaný za bežného laika, keďže v rámci vysokoškolského štúdia sa zaoberal aj otázkami geodézie a banského meračstva. S uvedenými argumentmi sa súd prvej inštancie vysporiadal nedostatočne, keď prvý dôvod vybavil jedinou vetou a druhý celkom ignoroval. Ďalej žalovaná poukázala na to, že tvrdenie v posudku Ing. Bendičáka podľa ktorého plot v dĺžke 32 m ohraničuje pozemok parc. č. 948/3 zo severnej a západnej strany, nie je správne a nezodpovedá skutočnosti. Ako aj na skutočnosť, že ohliadka vykonaná 24.6.2013 bola vykonaná po realizácii terénnych úprav v roku 2009 zo strany žalobcov. Rovnako podľa jej názoru nie je správny záver, že do znaleckého posudku Ing. Bendičáka boli zahrnuté stromy ležiace na parcele č. 947, 948/4, aj 948/3 a chybne bolo uvedené meno jej starého otca S. F. (v rozsudku uvedený L. F.). Ďalej poukázala na to, že v rámci ponuky realitnej kancelárie na predaj nehnuteľností (na tzv. formulári predaja nehnuteľnosti) je uvedená plocha pozemku ponúkaného na predaj vo výmere 1300 m2, ako aj na tú skutočnosť, že úlohou znalca nie je upozorňovať vlastníkov, resp. banku na to, čo užívajú. Za nesprávne považuje tvrdenie, že všetky tri parcely boli užívané ako 1 celok už S. F. a P. F. a rovnako tvrdenie, že ani sám znalec (Ing. Bendičák) nepostrehol existenciu parcely 948/3. Opakovanie upriamila pozornosť na skutočnosť, že žalobcovia kupovali 13 árov a nie 18 árov, preto rozdiel medzi plochou uvedenou v kúpnej zmluve a plochou skutočne užívanou je tak veľký, že v spojení s odbornými znalosťami žalobcu v danej problematike vylučuje dobromyseľnosť držby spornej plochy, s tým, že z hľadiska právneho posúdenia veci má otázka nepomeru plôch podľa zmluvy a podľa skutočného stavu rozhodujúci význam pri skúmaní otázky dobromyseľnosti držby a poukázala na rozsudok NS ČR sp.zn. 22Cdo/1261/2007 zo 4.8.2008.
13. Za nesprávny považovala žalovaná aj výrok o náhrade trov konania, namietajúc, že znie tak, ako keby šlo o nárok právnej zástupkyne žalobcov, ktorá je iba platobným miestom, avšak náhrada trov patrí žalobcom a zároveň za nesprávne považovala žalovaná aj vyčíslenie odmeny za jednotlivé úkony právnych služieb, ktoré súd prvej inštancie založil na hodnote pozemku, avšak podľa názoru žalovanej prichádza do úvahy aplikácia ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., keďže v súdnych
sporoch na určenie vlastníckeho práva treba mať za to, že hodnotu veci, ktorá je predmetom konania nie je možné vyjadriť v peniazoch.
14. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa k podanému odvolaniu vyjadrili písomne tak, že sa stotožňujú so skutkovými zisteniami, ku ktorým súd dospel na základe vykonaného dokazovania, ako aj s právnym posúdením veci, majúc za to, že boli preukázané okolnosti svedčiace o dobrej viere žalobcov ohľadne právneho dôvodu oprávnenej držby spornej parcely, ktorú držali v ospravedlniteľnom omyle (ktorý vychádzal síce z nesprávnej, ale vzhľadom na okolnosti prípadu pochopiteľnej predstavy, že im bola ako predmet kúpy odovzdaná záhrada v celej jej výmere vymedzenej oplotením, t.j. vrátane spornej parcely). Žalovaná sa ani raz počas ich oprávnenej držby nedomáhala výkonu svojho vlastníckeho práva, nijako žalobcom v užívaní nebránila, hoci už v roku 2000 vedela o užívaní spornej parcely žalobcami, tak ako to vyplýva z jej výpovede z pojednávania zo dňa 25.6.2013. Upriamili pozornosť na to, že v konaní sa nijako nepreukázalo tvrdenie žalovanej, že sporná parcela bola užívaná oddelenie od ostatnej časti záhrady, naopak bolo preukázané, že v čase jej prevzatia žalobcami bola homogénnou súčasťou záhrady priľahlej k rodinnému domu, pričom žalobcom bola ako predmet kúpy odovzdaná celá záhrada, vrátane spornej parcely a na nej stojacich ocenených domov (znalecký posudok oceňujúce stromy, ktoré sa nachádzali aj na spornej parcele č. 948/3 bol obligatórnou prílohou návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností). Vo vzťahu k tvrdeným odborným znalostiam žalobcu v 1.rade poukázali na písomné vyjadrenie zo 6.5.2014 a jeho profesionálny životopis, z ktorých vyplýva, že žalobca je v problematike zememeračstva úplným laikom. Opakovane poukázali na to, že rozdiel vo výmere užívanej záhrady a pozemkami nadobudnutými kúpnou zmluvou nespozorovali a ani ich nikdy nenapadlo, že užívajú niečo, čo im nepatrí. Prvýkrát o tejto otázke zapochybovali až potom, ako ich kontaktoval pôvodný žalovaný e-mailom zo dňa 29.8.2011. Na základe ktorého oslovili geodeta a dozvedeli sa tak, že súčasťou ich záhrady je aj sporná parcela.
15. K otázke výšky trov konania namietaných žalovanou poukázali na to, že za cenu práva sa považuje hodnota veci o vlastníctvo, ktorej sa vedie spor v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a nie je možné aplikovať žalovanou uvádzané ust. § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky. V ostatnom odkázali na svoje písomné a ústne vyjadrenia v priebehu konania, záverečnú reč a odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnili. Vzhľadom na uvedené, žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalovanú nahradiť im trovy odvolacieho konania.
16. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 2. februára 2017 č. k. 2Co/191/2016-263 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcom v 1. a 2. rade priznal proti neúspešnej žalovanej plnú náhradu trov odvolacieho konania.
17. Na základe dovolania žalovanej proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Cdo/50/2019 zo dňa 29. novembra 2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 2. februára 1017 sp. zn. 2Co/1912016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
18. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý nedostatok spočíva predovšetkým v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal s tým, prečo nevykonal dôkaz navrhnutý žalovanou. Podľa názoru dovolacieho súdu došlo k zásahu do práva dovolateľky na spravodlivý proces postupom súdov nižších inštancií tým, že nevykonanie navrhované dôkazu nijakým spôsobom neodôvodnili.
19. Žalovaná podávala odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016, ďalej len O.s.p.) a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016)
20. Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zrušení jeho rozhodnutia Najvyšším súdom SR opätovne prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, ale vychádzajúc aj z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vysloveného v jeho uznesení sp.zn. 2Cdo/50/2019 zo dňa 29. novembra 2019, ktorým záverom je v zmysle ust. § 455 CSP viazaný, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
22. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.apríla 2020 o 09.55 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 21.4.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
23. Žalovaná podané odvolanie odôvodnila tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 CSP (účinného od 1.7.2016) písm. f/ že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h/ že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .
24. K jednotlivým odvolacím dôvodom uplatneným žalovanou odvolací súd uvádza nasledovné:
25. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm. f) CSP (§ 205 ods.2 písm. d/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
26. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).
27. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (ust. § 205 ods.2 písm. f/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
28. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
29. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
30. Podľa ust. § 212 ods.1 a 3 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
31. Podľa ust. § 380 ods. 1, 2 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
32. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že za účinnosti oboch právnych predpisov (O.s.p. aj CSP) odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi a teda preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní. Za účinnosti O.s.p. vady konania pred súdom prvého stupňa boli predmetom preskúmavania odvolacieho súdu len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd nepreskúmaval tie vady, ktoré sú síce dôvodom zmätočnosti podľa § 237, ak je rozhodnutie vecne správne. V zmysle CSP z úradnej povinnosti odvolací súd skúma vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, t.j. prihliada na tieto vady, aj keď odvolateľom uplatnené neboli. Za účinnosti oboch predpisov teda platí, že odvolací súd je vždy viazaný kvantitatívnou stránkou odvolania, teda rozsahom a dôvodmi odvolania (nie je však viazaný kvalitatívnou stránkou odvolania, teda odvolacím petitom).
33. K procesným podmienkam v odvolacom konaní patrí v rámci zavedenej zásady koncentrácie konania aj to, že odvolateľ je povinný v podanom odvolaní a v určitom obmedzenom čase odvolacej lehoty uviesť údaje o tom, z akého dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda. Dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napáda, môže odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať, toto právo však môže využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie možnosť odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania zaniká. Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), čím sa obmedzuje preskúmacia právomoc odvolacieho súdu maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v odvolaní (s výnimkou podľa § 212 ods. 2 a 3 O.s.p.). Odvolací súd je viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote (§ 204 a § 205 O.s.p.) a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. januára 2011, sp. zn. 5Cdo/279/2010).
34. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že odvolacie námietky žalovanej sa netýkali nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k nevykonaniu žalovanou navrhovaných dôkazov. Ani z obsahu odvolania vôbec nevyplýva skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal akékoľvek žalovanou navrhované dôkazy (nie je vytknuté nevykonanie konkrétnych dôkazov a nie sú ani uvedené skutočnosti, ktoré mali byť nevykonanými dôkazmi preukázané). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd pri rozhodovaní o predmetom odvolaní vo svojom skoršom rozhodnutí nezaoberal (a ani nemohol zaoberať) takouto odvolacou námietkou.
35. Po vrátení veci vychádzajúc z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vysloveného v jeho uznesení sp.zn. 2Cdo/50/2019 zo dňa 29. novembra 2019, ktorým názorom je v zmysle ust. § 455 CSP viazaný, sa odvolací súd zaoberal aj námietkou žalovanej uvedenou (iba) v dovolaní, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhovaný dôkaz a v rozhodnutí jeho nevykonanie nezdôvodnil, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom.
36. Odvolací súd poukazuje na to, že pri posudzovaní či sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, je potrebné zdôrazniť, že aj keď procesný predpis upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, nemôže vo všeobecnosti zabezpečiť, že každé konanie bude v plnom rozsahu (v každom momente konania) zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje procesný predpis (O.s.p., teraz CSP), ktorý predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v odvolacom a dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 420 CSP (§ 237 O.s.p.) ako prípady „zmätočnosti“ pripisuje CSP osobitný význam, preto vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. a/,b/,c/ CSP). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania (nedosahujúcim uvedený stupeň závažnosti procesných vád) pripisuje CSP význam, avšak pri nich je
nutné rozlišovať, či tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo nie (odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d/CSP).
37. So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napr. II.ÚS 261/06) treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov. Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávnosti treba mať vždy na zreteli materiálne hľadisko, tzn. reálny dopad namietaného postupu súdu na procesnú situáciu strán sporu (pozri uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/268/2012). Konštantná judikatúra najvyššieho súdu dospela napríklad k názoru, že „podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ OSP (účinného do 30.6.2016) nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania, avšak účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie“.
38. Z obsahu spisu v danom prípade vyplýva, že na pojednávaní konanom dňa 11.3.2013 žalovaná navrhla doplniť dokazovanie výsluchom svedka O.. P., pričom nešpecifikovala neuviedla aké tvrdenia má osvedčiť (na aké skutočnosti má byť vypočutý), zároveň navrhla aj doplnenie dokazovania obhliadkou. Z obsahu spisu je zrejmé, že po odročení pojednávania bola realizovaná navrhovaná obhliadka a následne bol vytýčený termín pojednávania dňa 25.6.2013, na ktoré uvedený svedok nebol predvolaný. Na tomto pojednávaní žalovaná nenamietala, že svedok nebol predvolaný ani opakovane nepožadovala doplnenie dokazovania výsluchom tohto svedka. Žalovaná ani následne v priebehu konania (pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní) svoj návrh nezopakovala ani neurgovala, aby súd tento výsluch realizoval. Na pojednávaní konanom dňa 14.12.2015 na výzvu súdu, aby strany sporu uviedli či majú návrhy na doplnenie dokazovania, právny zástupca žalovanej uviedol, že nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (napriek tomu, že vyššie uvedený svedok vypočutý nebol). Súd následne vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok vo veci.
39. Žalovaná až v dovolaní poukázala na skutočnosť, že dňa 11. marca 2013 navrhla doplniť dokazovanie vypočutím jej právneho predchodcu O.. E. P., ktorý z titulu svojho postavenia poznal rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu a okresný súd nevykonal ňou navrhnutý dôkaz, čo vo svojom rozhodnutí neodôvodnil.
40. Vychádzajúc z uvedeného, žalovanou vytýkaný postup súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažuje za taký, ktorý by mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani za dosahujúci takú intenzitu, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd vychádza z úvahy, že mohlo dôjsť k jeho zhojeniu práve uplatnením tohto dôvodu v odvolaní v prípade, ak by žalovaná na tento nedostatok - neodôvodnenie nevykonania dôkazu súdom prvej inštancie poukázala vo svojom odvolaní (a uviedla, ktoré skutkové tvrdenia mali byť vykonaním tohto dôkazu preukázané, ktoré skutkové závery súdu sú nesprávne v dôsledku nevykonania tohto dôkazu).
41. Vo vzťahu k skúmaniu intenzity odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu, že žalovaná v priebehu celého konania nezopakovala návrh na vykonanie takéhoto dôkazu (nepripomenula potrebu jeho vykonania), a to ani na poslednom pojednávaní, kde sa mohla vyjadriť k vykonanému dokazovaniu, resp. predniesť, či má návrhy na doplnenie dokazovania mimo tých, ktoré už boli súdom prvej inštancie vykonané. Žalovaná však nevykonanie ňou navrhovaného dôkazu nenamietala, netrvala na vykonaní tohto dôkazu (nežiadala jeho vykonanie predtým ako súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok vo veci) a na túto skutočnosť nepoukázala ani v záverečnej reči. Z uvedeného možno vyvodiť, že tento dôkaz asi ani žalovaná nepovažovala za podstatný pre rozhodnutie o veci, resp. za taký, ktorý by mal podstatný vplyv na skutkové závery súdu.
42. Rovnako je potrebné upriamiť pozornosť na to, že nevykonanie tohto dôkazu žalovaná nenamietala ani v odvolaní, preto nemohlo dôjsť k náprave takéhoto postupu súdu prvej inštancie, práve pri preskúmavaní jeho postupu a záverov (skutkových a právnych) na základe odvolania, ako riadneho opravného prostriedku. Napokon odvolací súd poukazuje na to, že nielen v odvolaní, ale ani v dovolaní žalovaná neuviedla, ktoré skutočnosti by vykonaním tohto dôkazu mali byť preukázané a preto odvolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide o dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť.
43. Je potrebné zdôrazniť, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
44. Preto odvolací súd dospel k záveru, že žalovanou vytýkaný nedostatok - neodôvodnenie nevykonania ňou navrhovaného dôkazu, nie je spôsobilý v danom prípade porušiť základné zásady občianskeho súdneho konania a nedošlo ním k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom do takej miery, že tá následne nemohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, resp. nemožno ho považovať za vadu takej intenzity, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedenú námietku preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
45. Odvolací súd teda uzavrel, že namietaným procesným postupom súd neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani nedošlo k takému porušeniu procesných predpisov, ktoré by mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia (neprejavil sa vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej, nakoľko nebol jediným dôvodom zamietnutia žaloby). Nebol teda naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ ani d/ CSP.
46. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
47. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že dňom 27.7.2010 uplynula 10 ročná vydržacia doba, počas ktorej mali žalobcovia pozemok - parcelu č. 948/3 nepretržite a nerušene v oprávnenej držbe, čím sa stali jej vlastníkom v súlade s ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
48. Súd svoje úvahy, ako dospel k týmto záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, a preto mu nemožno vytýkať, že by jeho rozhodnutie bolo arbitrárne.
49. Občiansky zákonník upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.
50. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.
51. Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. 52. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že žalobcovia nemohli byť v držbe spornej plochy tvoriacej predmet konania dobromyseľní (opierajúc sa o dva vzájomne súvisiace a prepojené argumenty: 1/ značný nepomer plochy, ktorú žalobcovia nadobudli podľa zmluvy a plochy, ktorú v skutočnosti užívali, 2/ že žalobca O.. E. Q. v tejto otázke nemohol byť považovaný za bežného laika, keďže v rámci vysokoškolského štúdia sa zaoberal aj otázkami geodézie a banského meračstva). Aj po vrátení veci odvolací súd zotrval na svojom stanovisku o dobromyseľnosti žalobcov, nakoľko nezistil žiadne dôvody spochybňujúce závery, ku ktorým dospel v skoršom rozhodnutí.
53. Vo vzťahu k údajným odborným znalostiam žalobcu v 1.rade v otázkach zememeračstva odvolací súd má za to, že žalobca v 1.rade dostatočným spôsobom preukázal, že je absolventom Baníckej fakulte VŠ v Košiciach odboru technika a technológia hĺbinného vŕtania, ktorý pripravoval odborníkov pre vrty na ropu a zemný plyn, geotermálne energie, hydrogeológiu. V rámci štúdia absolvoval aj predmet banská geodézia a zememeračstvo, avšak iba v minimálnom rozsahu a zároveň nikdy ako banský inžinier nepracoval, keďže v rámci svojich zamestnaní pracoval na pozíciách súvisiacich s obchodnou činnosťou. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca v 1.rade napriek vzdelaniu, ktoré dosiahol je v problematike zememeračstva laikom.
54. Aj keď možno súhlasiť s tvrdením žalovanej, že z hľadiska právneho posúdenia veci má otázka nepomeru plôch podľa zmluvy a podľa skutočného stavu význam pri skúmaní otázky dobromyseľnosti držby zo strany žalobcov, nemožno však súhlasiť s názorom, že má význam rozhodujúci, nakoľko toto kritérium je iba jedným z ďalších kritérií, ktoré je potrebné zohľadniť pri skúmaní otázky dobromyseľnosti držby a tak, ako na to poukázala sama žalovaná, posúdenie dobromyseľnosti držby v prípadoch, keď omyl držiteľa spočíva vo veľkosti plochy, ktorú nadobudol, má byť vždy individuálne na základe okolností konkrétneho prípadu.
55. Pri posudzovaní veci odvolací súd skúmal, či rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít už zaujala stanovisko k otázke dobromyseľnosti držby, keď omyl držiteľa spočíva vo veľkosti plochy, ktorú nadobudol, nakoľko podľa Čl.2 ods.1,2 a 3 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
56. V tejto súvislosti odvolací súd bral zreteľ na to, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 CSP je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu
považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017)
57. Odvolaciemu súdu nie je známe rozhodnutie NS SR, ktoré by zaujalo stanovisko k danej otázke a vychádzajúc z uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 29/2017 bral zreteľ na to, že rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR vydané po 1.1.1993 nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (odklon od ktorej by súd musel dôkladne a presvedčivo odôvodniť). Uvedené však neznamená, že súd alebo strana sporu nemôže podporne, na zdôraznenie správnosti svojich úvah, poukázať aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR vydané po 1.1.1993, najmä v prípade, ak určitá otázka nie je riešená v rámci rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ani Ústavného súdu Slovenskej republiky a za predpokladu, že riešená otázka vychádza z obdobnej právnej úpravy. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že aj žalovaný v odvolaní poukazoval práve na rozhodnutie NS ČR (sp.zn. 22Cdo 1261/2007).
58. Preto aj keď nemožno považovať rozhodnutia NS ČR vydané po 1.1.1993 za rozhodnutia dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, vzhľadom na skutočnosť, že ide rozhodnutia, kde sa riešila v zásade totožná právna otázka ako v tomto spore a vychádzali z totožnej právnej úpravy, nemožno ignorovať ich „neformálnu judikatúrnu relevanciu“, čo znamená, že súd síce nie je právnym názorom v nich obsiahnutým žiadnym spôsobom viazaný, ale v odôvodnení rozhodnutia by sa mal s ním vysporiadať.
59. Vzhľadom na to, že otázka, ktorá je predmetom posúdenia v danom prípade, nebola riešená v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vychádzajúc z obdobnej právnej úpravy v Českej republike, odvolací súd podporne poukazuje na závery najvyššej súdnej autority Českej republiky, nakoľko dospel k rovnakým záverom k akým dospel NS ČR.
60. Najvyšší súd ČR, opakovane vyslovil, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľností na základe právnej skutočnosti spôsobilej k nadobudnutiu vlastníckeho práva chopí držby pozemku, na ktorý sa táto právna skutočnosť nevzťahuje, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom aj tohto pozemku. Samotná skutočnosť, že držiteľ nenechal vytýčiť hranice ním držaných pozemkov a nezistil tak, že drží i časť pozemku, ktorého vlastníkom nie je, nevylučuje poctivú držbu v zmysle Obč. zákonníka (rozhodnutie NS ČR 22Cdo/1398/2000, 22Cdo/2211/2000, R 40/2000 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa v takomto prípade je aj pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku, nemožno však hovoriť o tom, že by bol jediným hľadiskom (rozhodnutie NS ČR 22Cdo/1261/2007). Z judikatúry NS ČR ďalej jednoznačne vyplýva záver, že o ospravedlniteľný omyl ide aj vtedy (a teda o oprávnenú držbu), pokiaľ sa jedná o prípad, že výmera držaného pozemku dosahuje až 50 % výmery pozemku kúpeného a výnimočne aj viac, pričom hľadiskami, ktoré je možné posudzovať a zohľadňovať v tom, ktorom konkrétnom prípade sú jednak tvar pozemku (nepravidelnosť), neprehľadnosť terénu, alebo prípad ak držiteľa do omylu uviedol znalec, ak sporný pozemok bol dlhodobo priplotený k pozemku, ktorý bol nadobudnutý na základe právnej skutočnosti spôsobilej k nadobudnutiu vlastníckeho práva, ak sporný pozemok nemá samostatný prístup a prístup naň bol a je po dobu vydržania iba z pozemku vydržiteľa a iné. Každý prípad je potrebné posudzovať individuálne, pričom aký pomer plôch nadobudnutého a skutočne držaného pozemku vylučuje dobrú vieru nadobúdateľa o tom, že drží nadobudnutý pozemok, nie je možné jednoznačne stanoviť (rozhodnutie NS ČR 22Cdo/496/2004, 22Cdo/2004/2004).
61. Rovnako odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie NS ČR 22Cdo/954/2005 odkazujúce aj na rozhodnutie 22Cdo/386/2000, v zmysle ktorých pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti susednej parcely, ktorú nenadobudol, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom i tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takomto prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku, avšak toto rozhodnutie označuje pomer plochy ako jedno, nie však jediné z kritérií. Podľa názoru dovolacieho súdu (NS ČR) záleží i na tvare pozemkov a ich umiestnení v teréne, význam má aj spoločné oplotenie pozemkov, rozsah užívania právnymi predchodcami a podobne. Taktiež uvedené rozhodnutie poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ ani vlastník susedného (držaného) pozemku si neuvedomil, že nadobúdateľ (jeho predchodca) drží aj časť jeho pozemku, bude to nasvedčovať objektívnej ospravedlniteľnosti omylu. Aj v tomto rozhodnutí NS ČR poukázal na judikatúru tolerujúcu podľa okolností prípadu aj prekročenie vo výške 50 % výmery
nadobudnutého pozemku a výnimočne aj viac s tým, že ide vždy o posúdenie konkrétne veci a dôraz je potrebné klásť na dôsledné zváženie všetkých okolností a ich uvedenie v odôvodnení rozsudku.
62. Súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a v súlade s vyššie uvedenými úvahami. Súd dôsledne skúmal jednotlivé okolnosti prípadu a správne uzavrel, že v danom prípade omyl žalobcov zakladajúci ich dobromyseľnosť, bol omylom ospravedlniteľným. Spočíva v tom, že sa po kúpe nehnuteľnosti ujali držby aj spojenej parcely č. 948/3 neuvedomujúc si, že táto parcela je samostatnou pozemkovou nehnuteľnosťou v dôsledku toho, že bola už dlhodobo užívaná spoločne s parcelami č. 947 a č. 948/4, ktoré žalobcovia nadobudli kúpnou zmluvou, pričom nebola v priestore vyčlenená, ohradená, ani iným spôsobom oddelená, nemala ani samostatný prístup (je prístupná jedine cez vstupnú bránu nachádzajúcu sa na parcele č. 947).
63. V prospech dobromyseľnosti žalobcov svedčí aj nesprávny údaj o výmere nadobúdaných parciel č. 947 a č. 948/4 (v katastri nehnuteľností aj v kúpnej zmluve) v čase nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti. V zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy mali nadobudnúť parcelu č. 947 ako zastavané plochy a nádvoria o výmere 308 m2 a zároveň parcelu č. 948/4 záhrady o výmere 998 m2. Žalobcovia pri kúpe predmetných nehnuteľností sa preto domnievali, že výmera celej nadobudnutej nehnuteľnosti činí spolu 1.306 m2, pričom samotná záhrada mala mať výmeru 998 m2.
64. K oprave údajov o výmere došlo až rozhodnutím Správy katastra Košice v roku 2011 tak, že parcela č. 948/4 ( záhrady ) má správnu výmeru 486 m2. Parcela č. 948/4 spolu so spornou parcelou č. 948/3 o veľkosti 618 m2 tak činí celok o výmere 1104 m2 tvoriaci plochou využívanú žalobcami ako záhradu. Pri vizuálnej kontrole predmetnej nehnuteľnosti a jej ďalšom užívaní uvedené mohlo vzbudiť v žalobcoch dojem, že užívajú záhradu o veľkosti, ktorá zodpovedá veľkosti uvedenej v kúpnej zmluve, keďže rozdiel vo výmere záhrady uvedenej v kúpnej zmluve 998 m2 a záhrady reálne užívanej tak činí iba 106 m2. Takýto rozdiel už nemožno považovať za taký hrubý nepomer, ktorý by nevyhnutne musel pri bežnej opatrnosti vyvolať pochybnosť o správnosti výmery nadobudnutých pozemkov.
65. Správne súd prvej inštancie poukázal aj na znalecký posudok vypracovaný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, z ktorého je zrejmé, že ani znalec pri vypracovaní posudku nepostrehol existenciu samostatnej parcely č. 948/3 a v dôsledku uvedeného súčasťou ocenenia boli aj ovocné stromy a plot, ktoré sa nachádzali na spornej parcele.
66. Nedôvodná je teda odvolacia námietka žalovanej, že rozdiel medzi plochou uvedenou v kúpnej zmluve a skutočne užívanou je tak veľký, že v spojení s odbornými znalosťami žalobcu v 1. rade vylučuje dobromyseľnosť žalobcov. Rozdiel medzi plochou uvedenou v kúpnej zmluve spolu 1 306 m2 (308+998) a skutočne užívanou plochou 1 412 m2 (308+486+618) je 106 m2 (nie 618 m2 ako uvádza žalovaná).
67. V súvislosti s uvedeným odvolací súd dopĺňa, že výpočet výmery predmetného pozemku, sťažuje aj jeho nepravidelný tvar (t.j. nemá tvar pravidelného obdĺžnika, má rozdielnu dĺžku strán a v prednej časti nehnuteľnosti je tvar zúžený), v dôsledku čoho je možnosť urobiť si závery o výmere celkovej plochy sťažená.
68. Vzhľadom na uvedené nie je možné predpokladať, že by žalobcovia pri bežnej opatrnosti mohli mať pochybnosti o správnosti výmery uvedenej v kúpnej zmluve.
69. Zo všetkých uvedených dôvodov ako aj z dôvodov obsiahnutých v rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd napadnutý rozsudok považuje za vecne správny.
70. Predmetom preskúmania bol aj výrok o trovách konania, kde podľa názoru žalovanej prichádza do úvahy aplikácia ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., keďže v súdnych sporoch na určenie vlastníckeho práva treba mať za to, že hodnotu veci, ktorá je predmetom konania nie je možné vyjadriť v peniazoch. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovanej z dôvodu, že aj keď spočiatku rozhodovacia prax súdov (vrátane najvyššieho súdu) v otázke určovania tarifnej hodnoty veci v konaniach o určenie vlastníctva vykazovala v niektorých prípadoch znaky nejednotnosti, v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/175/2008, 3Cdo/187/2011, 4Cdo/117/2009, 5Cdo/141/2010 a 7Cdo/54/2010, 7MCdo/10/2012 a 3Cdo 58/2012 bol napokon zaujatý právny názor, s ktorým sa stotožnil odvolací súd aj v preskúmavanej veci.
71. Najvyšší súd zastáva v uvedených konaniach poukázal na ust. § 9 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z.z., z ktorého vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je určitá vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa suma vyjadrujúca cenu považuje za základ pre určenie tarifnej hodnoty, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, lebo vyhláška č. 655/2004 Z.z. dôsledne rozlišuje, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že vtedy, keď je predmetom občianskeho súdneho konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na začatie konania podľa zákona č. 71/1992 Zb.
72. Obdobný názor zaujal aj Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. I.ÚS 119/2012 zo dňa 16. mája 2012: „Pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka považuje za základ pre tarifnú hodnotu odmeny advokáta podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože táto vyhláška dôsledne rozlišuje situácie, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Nie je preto možné vychádzať z názoru, že vždy keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nie je možné tento predmet konania peniazmi oceniť v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z.“
73. Predmetom sporu aj v danej veci bolo určenie vlastníctva pozemku, teda veci, ktorá je oceniteľná a vyjadriteľná peniazmi. Pri priznávaní náhrady trov konania bolo vzhľadom na túto skutočnosť potrebné vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej nie v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ale v zmysle § 10 ods. 1 tejto vyhlášky.
74. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalovanej, že znenie výroku o náhrade trov konania je také, ako keby šlo o nárok právnej zástupkyne žalobcov, ktorá je iba platobným miestom, avšak náhrada trov patrí žalobcom, nakoľko súd prvej inštancie vo výroku o trovách konania jasne vyslovil, že: „ Žalovaná je povinná nahradiť žalobcom trovy konania...“ a vyjadrenie: „v prospech právnej zástupkyne“ označuje iba platobné miesto.
75. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
76. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vrátane trov dovolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol úspešným žalobcom.
77. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).