Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_13Co-144-2019.pdf
PDF · 111.95 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/144/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: Y. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., XXX XX I. nad G., K. XXXX, zastúpený: JUDr. Viktor Novýsedlák, advokát, so sídlom 058 01 Poprad, L. Svobodu 2674/1 proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, IČO: 30 807 484, so sídlom 813 63 Bratislava, Ul. 29. augusta 8, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 11C 56/2018-51 zo dňa 21.06.2019 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorou sa domáhal žalobca náhrady škody vzniknutej mu rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ktorá svojím rozhodnutím zo dňa 04.05.2010 nesprávne stanovila mieru poklesu jeho zárobkovej činnosti na 45% napriek skutočnosti, že Česká správa sociálneho zabezpečení ako obdobný orgán sociálneho zabezpečenia v Českej republike mu priznala mieru schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 50%, a to svojím rozhodnutím zo dňa 04.11.2008. Žalobca poukázal na to, že takéto rozhodnutie žalovaného je v rozpore s nariadením Európskeho parlamentu a rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia a podľa tohto nariadenia bol žalovaný viazaný rozhodnutím Českej správny sociálneho zabezpečení, a preto mu mal byť vyplácaný invalidný dôchodok tak, že pokles miery schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je vo výške 50% a nie 45%. Toto obdobie trvalo do 21.07.2015, kedy už mu začal byť vyplácaný starobný dôchodok.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 1, § 4, § 6, § 9, § 19 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, podľa ustanovení § 137, § 215, § 185 CSP a ustanovenia Článku 46 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004, pričom dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je daný.
3. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že nemožno priznať náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia Sociálnej poisťovne, nakoľko takýmto rozhodnutím je rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, pričom v tomto prípade rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 04.05.2010 nebolo ani zrušené ani zmenené. Rovnako dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný, nakoľko o nesprávnom úradnom postupe, ktorý tvrdil sa najneskôr dozvedel žalobca právoplatnosťou napadnutého rozhodnutia, teda 24.06.2010, pričom v trojročnej lehote žalobu na súde nepodal, urobil tak až 19.11.2018, pričom nemožno prisvedčiť jeho tvrdeniam, že až pred
podaním žaloby sa dozvedel o existencii Nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 s tým, že neznalosť zákona neospravedlňuje.
4. Rovnako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nie je vecne pasívne legitimovaný v konaní v zmysle ustanovení § 1 písm. a/ a § 4 ods. 1 písm. i/ Zákona o zodpovednosti štátu. Z týchto dôvodov žalobu zamietol.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu, teda podľa § 255 ods. 1 CSP.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, ktorý namietol, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, že neboli vykonané navrhnuté dôkazy. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rovnako vec nesprávne právne posúdil. Namietol, že z bodu 11 nie je jasne zistiteľné aké názory viedli súd k rozhodnutiu a tento sa nezaoberal tvrdeniami o aplikácii Nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 838/2004, pričom žalobca už v žalobe uvádzal, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, nakoľko miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť mala tu byť určená v rozsahu 50% tak ako to vyplýva z rozhodnutia Českej správy sociálneho zabezpečenia. Toto rozhodnutie orgánom Českej republiky je treba mutatis mutantis považovať za zrušenie nezákonného rozhodnutia slovenského orgánu a toto rozhodnutie preukazuje nesprávny úradný postup orgánu žalovaného. Zmyslom nariadenia bolo odstrániť nespravodlivosť pri sociálnych poisteniach v dvoch rôznych štátoch a nezákonnosť rozhodnutia žalovaného je preukázaná rozhodnutím českého orgánu o poklese schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 50%. K tomuto sa súd prvej inštancie nevyjadril. Zároveň nesprávne súd prvej inštancie posúdil aj premlčaciu námietku. To, že Česká a Slovenská republika nie sú uvedené v prílohe č. 7 nariadenia, neznamená, že na žalobcu sa nemá sťahovať ochrana v zmysle tohto nariadenia. Nárok nie je premlčaný, nakoľko žalobca sa o škode dozvedel až v decembri roku 2016 štúdiom príslušných právnych predpisov, pričom objektívna premlčacia doba 10 rokov uplynie až 24.05.2020 a nesprávne ustálené zistenie začatia uplynutia subjektívnej premlčacej doby spôsobilo nesprávny záver súdu prvej inštancie o premlčaní.
7. Zároveň žalobca namietol nevykonanie dôkazu, a to výpočet výšky invalidných dôchodkov, ktoré by žalobca dostal od 04.05.2010 do 21.07.2015 v prípade stanovenia miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 50%, pričom týmto by došlo k ustáleniu výšky náhrady škody. Práve spomínané nariadenie zabezpečuje to, že žalovaný má doplatiť žalobcovi sumy invalidného dôchodku od jeho priznania v rozsahu piatich percentuálnych bodov.
8. V replike k podanému odvolaniu žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a rovnako aj správne skonštatoval, že z dôvodu absencie uvedenia zhody právnych predpisov Slovenskej a Českej republiky v prílohe č. 7 nariadenia nie je stupeň invalidity zistený podľa právnych predpisov Českej republiky záväzný pri určení invalidity podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Neuvedenie Slovenskej republiky a Českej republiky v prílohe č. 7 vylučuje použitie Článku č. 46 ods. 3 nariadenia v týchto krajinách, pričom v tejto prílohe sú uvedené iba štyri krajiny Európskej únie, teda nezáväznosť stupňa invalidity určenej v inej krajine je v rámci Európskej únie pomerne bežná vec. Žalovaný uviedol, že súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posúdiť nezákonnosť rozhodnutia ako to vyplýva z § 6 Zákona o zodpovednosti štátu, pričom takáto nezákonnosť rozhodnutia v čase prejednávania nároku o náhrade škody musí byť konštatovaná príslušným orgánom, preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď uviedol, že právoplatné rozhodnutie zo dňa 04.05.2010 nie je nezákonným rozhodnutím, nebolo zrušené ani zmenené, a preto nemožno priznať nárok na náhradu škody. Zároveň nie je možné vychádzať z toho, že rozhodnutie zo dňa 04.05.2010 bolo zrušené rozhodnutím Českej správy sociálneho zabezpečenia, nakoľko táto inštitúcia nemá právomoc rušiť rozhodnutie vydané príslušným orgánom sociálneho zabezpečenia v inom členskom štáte, pričom toto rozhodnutie v Českej republike bolo vydané 04.11.2008, a preto predmetné rozhodnutie Českej republiky nemohlo rušiť rozhodnutie na Slovensku, ktoré bolo vydané až po ňom.
9. Žalovaný súhlasil so zamietnutím dokazovania na určenie výšky škody ako nehospodárneho dôkazu a rovnako sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadom premlčania. Žalovaný súhlasil s tým, že nie je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní a žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
10. Žalobca vo svojom stanovisku k replike žalovaného uviedol, že neuvedenie Slovenskej republiky a Českej republiky v prílohe č. 7 nariadenia neznamená, že sa na žalobcu nevzťahuje ochrana podľa článku č. 46 ods. 3 nariadenia, nakoľko práve zmyslom tohto nariadenia je odstránenie nespravodlivosti zo sociálnych poistení dvoch štátov. Rovnako zotrval na svojich predošlých stanoviskách ohľadom premlčania, nevykonania dôkazu a nároku na náhradu škody.
11. K uvedenému žalovaný uviedol, že sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že by sa na žalobcu nevzťahovala žiadna ochrana podľa celého nariadenia a nemožno z ustanovení vnútroštátneho ani medzinárodného práva, teda práva Európskej únie dospieť k záveru, že rozhodnutia orgánov sociálneho zabezpečenia Českej a Slovenskej republiky musia byť v súlade. V ostatnom žalovaný zotrval na svojich predchádzajúcich stanoviskách.
12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
15. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
16. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
17. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje
aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.
18. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.
19. Odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).
20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu zamietol. Preto neobstojí odvolacia námietka nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie.
21. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Aj Ústavný súd SR vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
22. Rovnako námietku nevykonania prepočtu výšky škody ako navrhovaného dôkazu odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania / civilného sporového konania/, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v civilnom sporovom konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie účastníkov konania. Ak teda súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s odôvodnením, že by sa nimi mali preukázať skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia, respektíve boli nadbytočné, konal v rámci svojej právomoci.
23. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou so všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený ako dôvodný je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie, keď zamietol návrh žalobcu na výpočet výšky škody stanovením rozdielu invalidného dôchodku za uplatnené obdobie pri určení stupňa invalidity v rozsahu 50%. Vykonanie takéhoto dôkazu pri závere súdu prvej inštancie o neexistencii základu nároku by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti konania.
24. K samotnému meritu rozhodnutia súdu prvej inštancie a k odvolacej námietke, podľa ktorej rozhodnutie orgánu sociálneho zabezpečenia Českej republiky je treba mutatis mutandis považovať za zrušenie nezákonného rozhodnutie Slovenského orgánu a k námietke, že Slovenský orgán správy sociálneho zabezpečenia je viazaný rozhodnutím Českého orgánu sociálneho zabezpečenia uvádza odvolací súd, že táto námietka nie je dôvodná. Ako vyplýva z Nariadenia Európskeho parlamentu a rady 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia, článok č 46 ods. 3 pri záväznosti rozhodnutia inštitúcie členského štátu o určení stupňa invalidity poistenca je záväzné len, ak sa jedná o štáty, ktoré sú uvedené v prílohe VII.. Česká a Slovenská republika nie sú uvedené v prílohe VII., nakoľko medzi systémami sociálneho poistenia nie je uvedená zhoda, pokiaľ sa týka právnej úpravy v Českej republike a Slovenskej republike, tak v takomto prípade nemožno prijať argumentáciu žalobcu o záväznosti rozhodnutia Českého orgánu sociálneho zabezpečenia pre Slovenský orgán, ktorým je Sociálna poisťovňa. V tomto smere sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v bode č. 7.
25. Odvolací súd poukazuje na obdobné rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré sú uvedené nižšie.
26. V tejto súvislosti považuje správny súd za potrebné uviesť, že v prípade, ak ide o poistenca, ktorý je uznaný za invalidného v inom členskom štáte EÚ, teda nie podľa právnych predpisov platných v SR (v tomto prípade zák. č. 461/2003 Z.z.), pri posudzovaní nároku na invalidný dôchodok a aj pri určovaní invalidity sa uplatňuje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v spojení s Nariadením č. 987/2009. Podľa čl. 46 ods. 3 cit. Nariadenia č. 883/2004 rozhodnutie inštitúcie členského štátu o stupni invalidity poistenca je záväzné pre inštitúciu všetkých dotknutých členských štátov, avšak len v prípade,
ak je v prílohe VII. uvedená zhoda právnych predpisov týchto členských štátov, týkajúca sa podmienok vzťahujúcich sa na stupeň invalidity. Keďže v uvedenej prílohe nie je uvedená zhoda právnych predpisov SR s inými členskými štátmi EÚ (teda ani s právnymi predpismi ČR, resp. ďalšími členskými štátmi, na ktoré sa vzťahuje koordinačná úprava), na účely dôchodkových dávok podľa Zákona o sociálnom poistení je invaliditu a v súvislosti s posudzovaním invalidity aj percentuálnu mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť oprávnený posúdiť len posudkový lekár sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne a rozhodnutie inej inštitúcie (iného členského štátu EÚ) o invalidite posudzovanej osoby (v tomto prípade žalobkyne), nie je pre posudkového lekára sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne na území SR záväzné. Nie je teda možné v prípade, ak je poistenec (žalobkyňa) uznaný za invalidného v ČR, považovať ho bez ďalšieho za invalidného aj v SR. /Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 20Sa/26/2017 z 3.5.2018/
27. V prípade, ak ide o poistenca, ktorý je uznaný za invalidného v inom členskom štáte EÚ, teda nie podľa právnych predpisov platných v SR, pri posudzovaní nároku na invalidný dôchodok, a teda aj pri určovaní invalidity sa uplatní s účinnosťou od 01.05.2010 aj Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „Nariadenie č. 883/2004“) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej len „Nariadenie č. 987/2009“). Žalovaný poukázal na čl. 46 ods. 3 Nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého rozhodnutie inštitúcie členského štátu o stupni invalidity poistenca je záväzné pre inštitúcie všetkých dotknutých členských štátov, ak je v prílohe VII uvedená zhoda právnych predpisov týchto členských štátov, týkajúca sa podmienok vzťahujúcich sa na stupeň invalidity. Nakoľko v uvedenej prílohe nie je uvedená zhoda právnych predpisov SR s inými členskými štátmi EÚ, resp. ďalšími členskými štátmi, na ktoré sa vzťahuje koordinačná úprava, na účely dôchodkových dávok podľa Zákona o sociálnom poistení je invaliditu - percentuálnu mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť - oprávnený posúdiť len posudkový lekár sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne a rozhodnutie inej inštitúcie o invalidite posudzovanej osoby nie je pre posudkového lekára záväzné. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že ak je poistenec uznaný za invalidného v ČR, neznamená to, že sa zároveň považuje za invalidného aj v SR. Za invalidnú sa podľa právnych predpisov SR považuje len tá fyzická osoba, ktorej bola na základe žiadosti o invalidný dôchodok posudkovým lekárom Sociálnej poisťovne pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav určená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako 40 % podľa zák. č. 461/2003 Z.z. Žalovaný uzavrel, že vyhodnotil dôkazy podľa § 196 ods. 7 zák. č. 461/2003 Z.z. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nebolo dôvodné. / Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 20Sa/72/2016 z 6.3.2018/
28. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že základom pre priznanie náhrady škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je to, že rozhodnutie, od ktorého sa odvíja nárok na náhradu škody bolo zrušené alebo zmenené, čo v danom prípade tiež nebolo splnené.
29. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažuje za potrebné sa vyjadrovať ku ďalším odvolacím námietkam, ktoré boli ďalšími dôvodmi pre zamietnutie žaloby, nakoľko je preukázané, že meritum, respektíve základ uplatnenej žaloby nie je splnený.
30. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 396 ods.1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok náhrady trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.
32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).