Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-177-2019.pdf
PDF · 353.64 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/177/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: NOVUM STRUCTURES UK LIMITED, so sídlom 8 HOPPER WAY, DISS BUSINESS PARK, DISS, NORFOLK IP22 4GT, číslo spoločnosti 6133379, v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, zastúpený POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 568 124, proti žalovanému v 1/ rade: Tatry mountain resorts, a.s., so sídlom Demänovská Dolina 72, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 560 636, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Barborou Miškovou Kubošiovou, advokátkou, so sídlom T. XXXX/XX, XXX XX G., a žalovanému v 2/ rade: RIASTAV, spol. s r.o., so sídlom Fejova 2, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 379 905, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Marcelom Šmehýlom, advokátom, so sídlom K. K. XXX/ X, XXX XX X., v spore o zaplatenie 154.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/119/2014-509 zo dňa 4. januára 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/119/2014-509 zo dňa 4. januára 2019 v napadnutom výroku I. o povinnosti žalovaného v 1/ rade zaplatiť žalobcovi 154.000,- Eur s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 2.4.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku IV. o nároku žalobcu na náhradu trov konania od žalovaného v 1/ rade v rozsahu 100 % p o t v r d z u j e .
Odvolanie žalovaného v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/119/2014-509 zo dňa 4. januára 2019 v časti výroku III. o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 2/ rade a výroku V. o nároku žalovaného v 2/ rade na náhradu trov konania od žalobcu v rozsahu 100 % o d m i e t a .
Žalobca a žalovaný v 2/ rade m a j ú n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania voči žalovanému v 1/ rade v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil okresný súd žalovanému v 1/ rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 154.000,- Eur s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 2.4.2014 do zaplatenia, výrokom II. vo zvyšnej časti úroku z omeškania žalobu zamietol, výrokom III. žalobu zamietol proti žalovanému v 2/ rade, výrokom IV. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania od žalovaného v 1/ rade v rozsahu 100 % a výrokom V. priznal žalovanému v 2/ rade nárok na náhradu trov konania od žalobcu v rozsahu 100 %. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou žalobca žiadal pôvodne iba žalovanému v 1/ rade (žalovaný v l/ rade v odseku 1. odôvodnenia rozsudku označovaný ako žalovaný) uložiť povinnosť zaplatiť istinu vo výške 154.000,- Eur s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 86.000 EUR od 28. 9. 2013 do zaplatenia a vo výške 9,25 % ročne zo sumy 68.000 EUR od 29. 3. 2014 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného
zákonníka. Predmet zmluvy o dielo spočíval v projektovaní, dodávke a montáži strešného systému pozostávajúceho z trojvrstvových vzduchom plnených strešných vankúšov z ETFE fólie, jednovrstvovej strešnej ETFE fólie a troch strešných svetlíkov na stavbe Tropical Paradise v Tatralandii Holiday Resort pri Liptovskom Mikuláši. Zmluva o dielo bola uzavretá na základe rokovaní o zmluve, ktoré sa uskutočnili formou emailovej komunikácie, a osobných stretnutí medzi žalobcom a žalovaným. Na základe zmluvy o dielo žalobca dielo riadne vykonal a odovzdal žalovanému k užívaniu. Stavba Tropical Paradise bola uvedená do prevádzky dňa 11. 1. 2013. Za zhotovenie diela sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi 680.000 EUR. Ku dňu podania žaloby bolo uhradených 526.000 EUR. Žalobca žiada zaplatiť zvyšnú časť 154.000 EUR. Rokovania o zmluve o dielo prebiehali tak, že dňa 15. 2. 2012 zaslal žalobca žalovanému ponuku „Quotation Rev A" zo dňa 15. 2. 2012, referenčné číslo 11-7023 revision A. V dňoch 23. 2. 2012 a 24. 2. 2012 sa uskutočnilo na Slovensku stretnutie medzi žalobcom a žalovaným, ktorého predmetom bolo rokovanie o uzavretí zmluvy o dielo. V zmysle záverov tohto stretnutia bola žalobcom vypracovaná a žalovanému predložená revidovaná ponuka označená ako „Quotation Rev B" zo dňa 27. 2. 2012, referenčné číslo 11-7023 Revision B. Žalovaný emailom zo dňa 29. 2. 2012 ponuku žalobcu prijal, čiastočne pozmenil podmienky ponuky v časti týkajúcej sa splátkového kalendára. Žalovaný v emaile uviedol: „Týmto potvrdzujeme náš záujem o obchodnú zmluvu na strešný systém ETFE, ktorý má dodať vaša spoločnosť. Sme ochotní a schopní podpísať zmluvu za podmienok uvedených vo vašej ponuke a dohodnutých na našich osobných stretnutiach". Žalovaný v emaile zároveň požiadal žalobcu, aby doplnil niektoré dokumenty vzťahujúce sa k dielu. Žalobca na email žalovaného reagoval emailom zo dňa 29. 2. 2012, kde uvádzal: „Veľmi pekne ďakujeme, že ste si vybrali spoločnosť Novum za svojho partnera pre váš prestížny projekt, veľmi sa tešíme na spoluprácu s vami a vašim tímom". Žalobca navrhol určité zmeny v splátkovom kalendári. Žalovaný emailom zo dňa 1. 3. 2012 prijal zmeny navrhnuté žalobcom. Žalovaný uviedol, že „1/ akceptujeme váš návrh týkajúci sa platobných podmienok, 2/ môžeme akceptovať osobitnú objednávku na zmluvu o údržbe, 3/ potvrdzujeme zmluvnú cenu uvedenú vo vašom emaile a údržbu na päť rokov za dohodnuté náklady požadujeme však už po dokončení prvej etapy". V marci 2012 začal žalobca s realizáciou diela (prípravou projektovej dokumentácie). Dňa 1. 3. 2012 boli medzi žalobcom a žalovaným dohodnuté všetky podstatné náležitosti zmluvy o dielo. Z rokovaní vyplýva, že zmluvné strany majú byť žalobca a žalovaný, predmet zmluvy vyplýva z prijatej ponuky označenej ako Quotation Rev B a cena za dielo, ktorá bola potvrdená v emailovej komunikácii. Dňa 29. 3. 2012 sa uskutočnilo stretnutie žalobcu a žalovaného, z ktorého bol vyhotovený zápis (Meeting notes). Na stretnutí sa zúčastnili iba zástupcovia žalobcu a žalovaného. Stretnutia sa nezúčastnil zástupca generálneho dodávateľa žalovaného, ktorý v tom čase nebol známy. Zo zápisu vyplýva, že v čase stretnutia bola zmluva o dielo medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená. Na stretnutí bola zo strany žalobcu predostretá myšlienka, aby existujúca zmluva o dielo bola prenesená na iný subjekt a to na generálneho dodávateľa žalovaného. Podľa bodu 32 zápisu „Zmluva by sa presunula z Tatralandie na generálneho dodávateľa". Podľa bodu 33 zápisu nazvaného diskusia k platbám generálny dodávateľ predloží zmluvu o budúcej zmluve (investičný zámer), kým sa vypracuje hlavná zmluva, aby mohli byť faktúry uhrádzané do 10 dní od vystavenia faktúry. Termín prenesená je potrebné vykladať tak, že žalovaného mal v zmluve nahradiť generálny dodávateľ, ktorý by sa tak stal zmluvnou stranou namiesto žalovaného. Z uvedeného a vzhľadom na všetky okolnosti je zrejmé, že v čase stretnutia dňa 29. 3. 2012 zmluva o dielo medzi žalobcom a žalovaným existovala a na túto skutočnosť nadväzujú aj všetky ďalšie kroky žalovaného a žalobcu pri vykonávaní diela. Žalobca v danom čase už dielo realizoval. Z kontextu zápisu je zrejmé, že k preneseniu zmluvy malo dôjsť až v budúcnosti. Svedčí o tom aj skutočnosť, že stretnutia sa zúčastnili len zástupca žalobcu a žalovaného. Prenesenie zmluvy bez participácie generálneho dodávateľa nie je možné. Zo zápisu vyplýva, že strany zmluvy o dielo uvažovali o uzatvorení zmluvy medzi žalobcom a generálnym dodávateľom, čomu malo predchádzať doručenie zmluvy o budúcej zmluve zo strany generálneho dodávateľa. K žiadnemu doručeniu takéhoto dokumentu nedošlo a zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným pretrvával aj naďalej bez podstatných zmien. Dňa 5. 4. 2012 žalovaný poslal žalobcovi email, v ktorom uviedol, že „Po stretnutí minulý piatok vám s potešením oznamujeme, že generálnym dodávateľom projektu TROPICWORLD je spoločnosť RIASTAV, zastúpená pani Zuzanou Čierňavovou, prezidentkou spoločnosti RIASTAV, ako váš obchodný partner. Spoločnosť RIASTAV dodá a postaví všetky časti projektu, vrátane strešného systému ETFE spoločnosti NOVUM. Ohľadom všetkých záležitostí týkajúcich sa projektu prosím kontaktujte priamo spoločnosť RIASTAV". Z emailu vyplýva, že žalobcovi bol generálny dodávateľ oznámený až 5. 4. 2012, týždeň po stretnutí, na ktorom zmluvné strany diskutovali o prenesení zmluvy. Email potvrdzuje, že k žiadnej zmene strán (respektíve) preneseniu zmluvy o dielo na stretnutí dňa 29. 3. 2012 nedošlo a nemohlo dôjsť. Zástupcovia generálneho riaditeľa na ňom neboli prítomní a žalobca nemal vedomosť o tom, kto bude generálnym dodávateľom. Text emailu nemožno považovať za úkon, ktorým by
došlo k preneseniu zmluvy o dielo. Žalobca poukazoval na ustanovenie § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka. Zdôraznil, že rokovania o uzavretí zmluvy smerovali k uzavretiu zmluvy o dielo s jasne stanoveným obsahom medzi žalobcom a žalovaným. Návrhy, ktoré sa týkali prenesenia zmluvy, sa nikdy nerealizovali a vo svojej podstate len potvrdzovali skutočnosť, že v čase otvorenia diskusie o prenesení zmluvy zmluva o dielo medzi žalobcom a žalovaným existovala. Všetky podstatné rokovania, úkony v čase po uzatvorení zmluvy o dielo sa viedli medzi žalobcom a žalovaným ako medzi zmluvnými stranami. Žalovaný počas celej realizácie diela vystupoval v pozícii objednávateľa a smeroval svoje požiadavky týkajúce sa realizácie diela, úhrady, platieb ako aj oznámenia vád a nedorobkov diela na žalobcu ako zhotoviteľa. Žalovaný so žalobcom riešil problémy, ktoré vznikali počas realizácie, kontroloval vykonávanie diela a usmerňoval činnosť žalobcu. Žalovaný v emaile zo dňa 25. 10. 2012 dával žalobcovi pokyny potrebné pre pokračovanie vo vykonávaní diela. „Drahý D., posielam vyjadrenie stavebného inžiniera, pána Ing. V. J., ktorého preklad znie: ...Stačí to na to, aby ste mohli dokončiť strechu". V ďalšom emaile z 26. 11. 2012 žalovaný uvádza: „Radi by sme s vami prediskutovali práce, ktoré nie sú dokončené, napr. vedenie vzduchových potrubí, umiestnenie a pripojenie ku vzduchovej jednotke... Požadujeme špecifikáciu ovládacieho systému strešných svetlíkov, potrebujeme nutne začať s realizáciou nášho projektu elektrického vedenia. Mohli by ste nám ich prosím poslať čo najskôr?" Žalovaný aktívne žalobcovi oznamoval a konzultoval vady a nedorobky diela. Napríklad žalovaný v emaile zo dňa 16. 9. 2013 uvádzal: „Takže sme nedostali informácie včas alebo sme od vás nedostali správne informácie o vetracích svetlíkoch. Takisto môže byť problém so zariadením (strešné svetlíky, rozvádzacia skrinka, atď.), ktoré ste nám poslali. Z toho dôvodu vás žiadame, aby ste tento problém vyriešili. Tiež potrebujeme vedieť vaše stanovisko k výmene vankúšov". V emaile zo dňa 29. 9. 2013 žalovaný uvádzal: „Nesúhlasíme s vašim vyjadrením... Preto vás žiadame, aby ste to opravili. Vzduchové potrubia a jednotka - aj napriek tomu, že ste to opravili, presakovanie prestalo a jednotka teraz pracuje správne pri správnom tlaku, stále vidíme na ETFE streche zvlnenie (hlavne v častiach prvej etapy prác). Vaši pracovníci videli toto zvlnenie tiež. Preto vás žiadame, aby ste ich opravili. Otváranie svetlíkov - s vašim vyjadrením nesúhlasíme. Počas inštalácie elektrického vedenia spoločnosťou RIASTAV sme opakovane žiadali, aby ste nám zaslali nami požadované elektrické zapojenie... Preto stále požadujeme opravu". Žalovaný v liste zo dňa 25. 2. 2014 uvádza: Píšem vám preto, aby som vás vyzvala, aby ste si splnili všetky svoje povinnosti. Stále evidujeme problémy s otváraním strešných svetlíkov a zvlnenie jednovrstvovej strešnej fólie. Na stretnutí 9. mája 2013 sme sa dohodli, že spoločnosť NOVUM odstráni všetky vady. Podľa predchádzajúcich emailov spoločnosť NOVUM do dnešného dňa neodstránila všetky vady (otváranie strešných svetlíkov, zvlnenie jednovrstvovej strešnej fólie). Cena za dielo sa uhrádzala v splátkach na základe vystavených faktúr. Medzi žalobcom a žalovaným sa zaviedla prax, podľa ktorej mal žalobca vystavovať faktúry na spoločnosť RIASTAV, spol. s r.o., Krásno nad Kysucou 1682, IČO: 36 379 905 a ich úhrada mala byť následne zo strany spoločnosti RIASTAV vykonávaná. Žalobcovi bola takýmto spôsobom zaplatená časť ceny za dielo vo výške 526.000 EUR. Žalobca úhradu zo strany spoločnosti RIASTAV nemohol odmietnuť, keďže podľa § 332 Obchodného zákonníka, ak plnenie záväzku nie je viazané na osobné vlastnosti dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie jeho záväzku ponúknuté treťou stranou, ak s tým dlžník súhlasí. Za zhotovenie diela sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi cenu vo výške 680.000 EUR, z ktorej bolo zaplatených iba 526.000 EUR. Žalobca 19. 9. 2013 vystavil faktúru č. NOV-11-7023-007 na sumu 86.000 EUR, splatnú 27. 9. 2013. Žalobcovi nebola faktúra uhradená napriek opakovaným urgenciám na žalovaného ako stranu zmluvy a aj na spoločnosť RIASTAV, ktorá dovtedy dlh za žalovaného plnila. Žalovaný odôvodňoval neplatenie faktúry nedokončením prác na diele, čo považuje žalobca za účelové, špekulatívne, smerujúce k vyhnutiu sa povinnosti platiť za vykonanie diela. Žalovaný v emaile zo dňa 7. 10. 2013 uvádza: „Nemáte správne informácie. Nesplnili ste si všetky svoje povinnosti. Stále sú problémy s otváraním strešných svetlíkov a jednovrstvová fólia je zvlnená. Ďalej nesúhlasíme s vašim vyjadrením, že sme nedodržali našu dohodu a nevykonali úhradu. Chceme, aby sa práce na streche dokončili. To je naším prvoradým záujmom. Ak by sme podnikli kroky, ktoré by neboli v súlade s našou dohodou, konali by sme sami proti sebe... Spoločnosť RIASTAV je zodpovedná za úhradu platieb, ale pokiaľ ide o nás, dostali ste všetky platby podľa dohody - po splnení svojich povinností." Žalovaný v emaile zo dňa 14. 10. 2013 uvádzal, že „Podľa môjho názoru stále nemáte správne informácie a pravdepodobne nepoznáte naše predchádzajúce dohody. Na stretnutí 9. mája 2013 sme sa dohodli, že spoločnosť NOVUM najprv odstráni všetky vady, potom spoločnosť RIASTAV vyplatí ďalšie peniaze, tak je to napísané aj v emaile z 15. mája 2013. Podľa predchádzajúcich emailov spoločnosť NOVUM do dnešného dňa neodstránila všetky vady (otváranie strešných svetlíkov, zvlnenie jednovrstvovej fólie). Z tohto dôvodu vám nepomôžeme a neobrátime sa na spoločnosť RIASTAV, aby uskutočnila platbu. Ďalej nesúhlasíme s vašim vyjadrením, že nebudete pracovať na odstránení vád, kým nedostanete platbu od spoločnosti RIASTAV. Potrebujeme, aby ste
odstránili všetky vady." Z vyššie uvedeného je zjavné, že žalovaný aj pri riešení neuhradenej faktúry vystupoval v pozícii objednávateľa diela. Žalobca dielo riadne dokončil a odovzdal žalovanému, umožnil mu riadne so zhotoveným dielom nakladať a užívať ho. Stavba Tropical Paradise bola uvedená do prevádzky 11. 1. 2013. Špekulatívna argumentácia žalovaného vychádzala z nesprávnej domnienky, že žalobca spôsobil zvlnenie jednovrstvovej strešnej ETFE fólie a problémy s otváraním strešných svetlíkov, za tieto nedostatky žalobca nenesie žiadnu zodpovednosť. Zvlnenie jednovrstvovej strešnej ETFE fólie bolo spôsobené poddimenzovaním nosníkovej konštrukcie strechy. Projektovanie, dodávka a montáž nosníkovej konštrukcie strechy nebola predmetom diela, žalobcom bola výslovne vylúčená z dodávky. Žalobca poskytol žalovanému všetky potrebné dokumenty a opakovane upozornil na tlaky a pnutie, ktorým bude nosníková konštrukcia strechy vystavená. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalobca pokračoval v realizácii diela až po tom, ako bol zo strany žalovaného ubezpečený, že nosníková konštrukcia strechy plne zohľadňuje ním poskytnuté dokumenty a kalkulácie. Problémy s otváraním svetlíkov boli spôsobené poddimenzovaním elektrických rozvodov a inštalácií. Projektovanie, dodávka a montáž elektrických rozvodov a inštalácií nebola predmetom diela. Bezprostredne po potvrdení objednávky žalobca obratom poskytol žalovanému všetky potrebné informácie týkajúce sa technickej špecifikácie strešných svetlíkov. Pri správnom zapojení do elektriny funguje otváranie strešných svetlíkov bez akýchkoľvek problémov. Riadnym dokončením a odovzdaním diela žalovanému rovnako vznikol nárok na úhradu poslednej splátky za dielo vo výške 68.000 EUR. Žalobca dňa 21. 3. 2014 vystavil novú faktúru č. NOV-11-7023-008 na sumu 154.000 EUR so splatnosťou 28. 3. 2014, ktorou žalovanému vyfakturoval celú neuhradenú časť ceny za dielo. Žalobcovi nebola predmetná faktúra uhradená. Žalovaný v liste zo dňa 28. 5. 2014, ktorým reagoval na výzvu právneho zástupcu žalobcu na úhradu dlžnej sumy, uviedol, že „Spoločnosť TMR neeviduje voči vášmu klientovi žiaden záväzok a nedisponuje žiadnym daňovým dokladom preukazujúcim vami a vašim klientom tvrdenú pohľadávku voči spoločnosti TMR. Spoločnosť TMR nebola ani v minulosti a nie je ani v súčasnosti v žiadnom zmluvnom vzťahu s vašim klientom, ktorý by zakladal medzi spoločnosťou TMR a vašim klientom akékoľvek práva a povinnosti zo zmluvného vzťahu vyplývajúce. Spoločnosť TMR má totiž jednoznačne za to, že na osobnom stretnutí, ktoré sa uskutočnilo dňa 29. 3. 2012 v Holiday Village Tatralandia v Liptovskom Mikuláši, došlo k dohode medzi vašim klientom, spoločnosťou TMR a spoločnosťou RIASTAV, spol. s r.o. ako generálnym dodávateľom o tom, že váš klient bude realizovať dodávku ako subdodávateľ na základe zmluvného vzťahu so spoločnosťou RIASTAV, spol. s r.o. ako generálnym dodávateľom spoločnosti TMR." Žalobca považuje tvrdenia žalovaného za absurdné a popretie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným za nepochopiteľné. Žalobca odmieta akékoľvek spochybnenie existencie zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným a zároveň zdôrazňuje nesprávnosť tvrdenia o uzatvorení zmluvy o dielo so spoločnosťou RIASTAV na obchodnom stretnutí 29. 3. 2012. Tvrdenia žalovaného sa dajú vysvetliť len ako snaha o vyhnutie sa povinnosti zaplatiť cenu diela napriek tomu, že žalobca dielo riadne dokončil a žalovaný ho užíva a profituje z neho.
2. Žalobca písomným podaním, doručeným okresnému súdu dňa 13.4.2015, navrhol vstup ďalšieho účastníka do konania a zmenu žalobného návrhu, v zmysle ktorého po oprave a doplnení zo dňa 20.4.2015 žiadal pôvodnému žalovanému a novému žalovanému RIASTAV, spol. s r.o. uložiť povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu 154.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 86.000,- Eur od 28.9.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 68.000,- Eur od 29.3.2014 do zaplatenia. Zmenu žaloby odôvodnil tým, že pre prípad, ak by sa súd stotožnil s argumentáciou žalovaného v 1/ rade o neexistencii zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, vznikol by žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 1 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ"). Súdna prax pri určovaní výšky náhrady formulovala záver, že výška peňažnej náhrady by mala zodpovedať hodnote, za akú sa podobné plnenie obvykle poskytuje na danom mieste a v danom čase za podobných podmienok a peňažné plnenie musí zodpovedať obvyklej cene plnenia. Podľa pôvodnej ponuky bola navrhnutá cena za dielo vo výške 782.409,- Eur, ktorá bola následne upravená na 680.000,- Eur a bola odsúhlasená žalovaným v 1/ rade. Podľa Zmluvy o dielo č. 035-HP-2012 medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade je cena za dielo vo výške 719.174,- Eur. Pri stanovení výšky nároku tak vychádza žalobca z najnižšej hodnoty plnenia. Vstup nového účastníka do konania žalobca navrhol s tým, že podľa obchodnej zvyklosti žalobca realizoval dielo pre žalovaného v 1/ rade, pričom faktúry za realizáciu boli žalobcovi uhrádzané žalovaným v 2/ rade. Podľa ust. § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj len „OBZ") má žalobca za to, že úhrady vystavených faktúr žalovaným v 2/ rade predstavujú uznanie záväzku žalovaného v 2/ rade zaplatiť celú cenu za dielo žalobcovi. Okresný súd uznesením č.k. 9Cb/119/2014-186 zo dňa 27.4.2015 pripustil, aby do konania na stranu žalovaného pristúpil ako ďalší účastník obchodná
spoločnosť RIASTAV, spol. s r.o. (žalovaný v 2/ rade). Na pojednávaní dňa 18.1.2016 za prítomnosti splnomocnených zástupcov všetkých strán okresný súd vyhláseným uznesením pripustil zmenu žaloby. Žalobca primárne žaloval žalovaného v 1/ rade zo zmluvy o dielo a ak by tá nebola platná, tak z bezdôvodného obohatenia, a žalovaného v 2/ rade z bezdôvodného obohatenia.
3. Žalovaný v 1/ rade prostredníctvom splnomocneného zástupcu žiadal žalobu zamietnuť. Žalovaný v 1/ rade namietal pasívnu legitimáciu v konaní s tým, že medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade nevznikol zmluvný vzťah a k uzatvoreniu zmluvy o dielo nikdy nedošlo. Zástupca, ktorý konal za žalovaného v 1/ rade, nebol osobou oprávnenou uzavrieť zmluvu za žalovaného v 1/ rade. Žalovaný 1/ si objednal dielo a časť plnenia vykonával žalobca (uloženie strešnej krytiny, ktorej výrobcom je žalobca). Išlo o plnenie, ktorého generálnym dodávateľom bola spoločnosť RIASTAV spol. s r.o., a zmluva o dielo bola uzatvorená medzi žalovaným 1/ a spoločnosťou RIASTAV spol. s r.o. dňa 28. 3. 2012 (v zmluve o dielo položky prílohy č. 3 výkazu výmer zmluvného rozpočtu 265 až 269). Poprel neformálne uzavretie zmluvy o dielo pre nedostatok písomnej formy zmluvy podľa § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak prejaví jedna zo strán vôľu pri rokovaní o uzavretí zmluvy, aby bola zmluva uzavretá v písomnej forme, zmluva pre platnosť vyžaduje písomnú formu, čo vyplývalo zo zmluvných podmienkach pri rokovaní, kde bola z obidvoch strán vôľa uzavrieť zmluvu písomne a zmluvné podmienky sú viazané na podpis v návrhoch na uzavretie zmluvy z 15. 2. 2012, 27. 2. 2012 a v emaile z 27. 2. 2012. V návrhu z 29. 2. 2012 bola viazaná úhrada na podpis zmluvy. Ani tento návrh nebol prijatý žalovaným. Žalovaným 1/ bolo 1. 3. 2013 iba potvrdené, že je ochotný akceptovať zmluvné podmienky a nie, že ich akceptuje. Došlo ku chybe v preklade, keď jedna veta bola preložená dvomi rozdielnymi spôsobmi. Nebol dojednaný predmet diela a z obsahu emailov vyplýva, že len bude dojednaný. Aj zástupca žalobcu sa vyjadril, že dielo sa začalo vykonávať v apríli 2012. Namietal relatívnu neplatnosť zmluvy pre nedostatok formy (z 1. 3. 2012). Zo stretnutia 29. 3. 2012 medzi žalobcom a žalovaným 1/ vyplýva, že aj táto časť zmluvy sa bude realizovať subdodávateľsky cez subdodávateľa (bod 32, kde sa uvádza, že zmluva sa presunula a nie ako je nesprávne preložené, že zmluva by sa presunula). Žalovaný 1/ neobdržal od žalobcu žiadnu faktúru. Boli vystavené iba faktúry na spoločnosť RIASTAV spol. s r.o. a aj z toho vyplýva, že žalovaný 1/ nie je pasívne legitimovaný v tomto konaní a o celej veci sa dozvedel až doručením predžalobnej výzvy. Spoločnosť RIASTAV spol. s r.o. fakturovala žalovanému 1/, ktorý svoje záväzky už splnil (celú cenu diela zaplatili žalovanému 2). Cena za dodanie strešného systému vrátane montáže dohodnutá medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ v zmluve o dielo bola 717.039 EUR bez DPH, čo je viac ako 680.000 EUR. Z faktúry č. 2012017 bolo použité na strešný systém 201.273,41 EUR bez DPH, z faktúry č. 212027 bolo použité na strešný systém 106.771,50 EUR bez DPH, z faktúry č. 212046 bolo použité na strešný systém 76.004,09 EUR bez DPH, z faktúry č. 2012060 bolo použité na strešný systém 220.999,93 EUR bez DPH, z faktúry č. 2012082 bolo použité na strešný systém 17.438,84 EUR bez DPH, z faktúry č. 2013020 bolo použité na strešný systém 94.512,63 EUR bez DPH, celkom 717.039 EUR bez DPH. Celková suma úhrady faktúr zodpovedá cene diela 4.089.979,51 EUR vrátane DPH, ktorá zahŕňa aj strešný systém. Nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného 1/, lebo celú cenu diela zaplatil žalovanému 2/. Žalovaný1/ plnil riadne a včas z písomne uzavretej zmluvy o dielo a v dôsledku tohto konania by mal plniť dvakrát za to isté a potom sa svojich nárokov domáhať voči ďalšiemu subjektu a platiť trovy konania. Medzi žalovaným 1/ a žalobcom nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo ani konkludentne, lebo neboli dojednané všetky podmienky zmluvy tak, aby bolo jasné a nepochybné, že v určitom okamihu žalovaný 1/ prijíma ponuku žalobcu a ktorý je tento okamih uzavretia zmluvy o dielo v konkludentnej forme. Zmluvné strany prejavili záujem uzavrieť zmluvu v písomnej forme, k čomu nedošlo. Tvrdenie žalobcu, že plniť má žalovaný 2/ RIASTAV, spol. s r.o., je v rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré sám predkladal, lebo na ich základe je zrejmé, že sa našiel hlavný dodávateľ stavby, cez ktorého pôjde celá stavba, a žiadnym spôsobom z toho nevyplýva pokyn iba na peňažné plnenie. Medzi žalobcom a žalovaným 2/ došlo ku konkludentnej zmluve o dielo, keď žalobca fakturoval žalovanému 2/ vo výške zmluvne dohodnutej ceny za dielo a takéto konanie je možné považovať podľa § 43c ods. 1 OZ za včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený alebo jej iné včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť súhlas a je prijatím návrhu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 32Odo 1492/2006 a Nález Ústavného súdu Českej republiky 1 ÚS 49/08, z ktorých vyplýva, že fakturácia je iné konanie, z ktorého vyplýva súhlas akceptanta s uzavretím zmluvy, teda ak po doručení faktúry táto nebola vrátená alebo zaplatená, je možné to považovať za prijatie návrhu). Bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k žalovanému 1/ je neaplikovateľné, lebo v tomto prípade nedošlo k plneniu z neplatnej alebo zrušenej zmluvy, keďže žiadna zmluva uzavretá nebola medzi žalobcom a žalovaným 1/. Nemohlo dôjsť ani k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného1/, lebo ten plnil žalovanému 2/. Ak objednávateľ plní generálnemu dodávateľovi, ten má plniť subdodávateľovi. Pokiaľ
by išlo o plnenie bezdôvodného obohatenia, tak vo vzťahu k pasívnej legitimácii nie je zrejmé, za čo si uplatnil žalobca vo vzťahu k žalovanému 154.000 EUR (z faktúry nevyplýva, či išlo o cenu materiálu alebo aj cenu prác). Takýto záver vyplýva aj z vyššie uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu SR. Dielo bolo odovzdávané v dvoch etapách a zahŕňalo aj plnenie žalobcu. Zo zápisov o odovzdaní a prevzatí diela vyplýva, že odovzdávajúcim bol žalovaný 2/ RIASTAV, spol. s r.o. a preberajúcim žalovaný 1/. Zo stretnutia zo dňa 29. 3. 2012 vyplýva, že na diele sa len začne pracovať. Dielo sa začalo vykonávať až v mesiaci apríl 2012. Žiadna zmluva medzi žalobcom a žalovaným 1/ neexistovala. Žalovaný 1/ (emailom zo dňa 5. 4. 2012) oznámil žalobcovi, že dielo, a teda aj strešná konštrukcia, ktorej zhotoviteľom bol žaloba, bude zhotovovaná v rámci generálnej dodávky a generálnym dodávateľom bude žalovaný 2/. Následné správanie strán potvrdzuje, že k uzatvoreniu zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalobcom nedošlo, keď je jednoznačné, že so zhotovovaním diela sa začalo až po uzatvorení zmluvy o dielo medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/. K uzatvoreniu zmluvy písomne nedošlo ani prostredníctvom emailu. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že so žalovaným 2/ nekomunikoval, lebo prebiehala komunikácia medzi žalovaným 2/ a žalobcom (napríklad z 21. 10. 2012 medzi konateľkou žalovaného 2/ a žalobcom). Nie je možné prisvedčiť žalobcovi, že to nevedel, alebo že vychádzal z toho, že vykonáva dielo priamo pre žalovaného 1/. Argumentácia o relatívnej neplatnosti z dôvodu nedostatku formy bola prednesená z dôvodu právnej opatrnosti, ak by súd posúdil, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Žalovaný 1/ sa bezdôvodne neobohatil na úkor žalobcu, lebo splnil finančné záväzky vyplývajúce z uzatvorenej zmluvy o dielo a uhradil celú cenu diela, tak ako bolo dohodnuté v zmluve. V rámci tohto preberacieho konania boli vytknuté aj vady týkajúce sa strešnej krytiny. Zmluvný vzťah existoval a dielo zhotovoval pre žalovaného 1/ žalovaný 2/ a žalobca vystupoval v pozícii subdodávateľa. Žalobca faktúry vystavoval na žalovaného 2/. Podľa § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka s prihliadnutím na obsah návrhu na uzavretie zmluvy alebo v dôsledku praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, alebo s prihliadnutím na zvyklosti rozhodné podľa tohto zákona, môže osoba, ktorej je návrh určený, vyjadriť súhlas s návrhom vykonaním určitého úkonu, napríklad odoslaním tovaru alebo zaplatením kúpnej ceny bez upovedomenia navrhovateľa. V tomto prípade je prijatie návrhu účinné v okamihu, keď sa tento úkon urobil, ak k nemu došlo pred uplynutím lehoty rozhodnej pre prijatie návrhu. Tým, že žalovaný 2/ hradil platby žalobcovi, došlo medzi nimi k uzatvoreniu zmluvy o dielo.
4. Žalovaný 2/ prostredníctvom splnomocneného zástupcu tvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným nie je žiadny vzťah. Medzi žalobcom a žalovaným 2/ nedošlo k uzavretiu zmluvy v písomnej, ani ústnej forme. Nie je opodstatnené tvrdenie žalobcu, že platením faktúr uznal žalovaný 2/ dlh. Medzi žalobcom a žalovaným 2/ neexistuje žiadny zmluvný ani zodpovednostný záväzok. Žalovaný 2/ vyplácal žalobcovi finančné prostriedky, ktoré mu boli fakturované, ale bez právneho základu a iba na základe toho nemôže byť žalovaný 2/ zaviazaný plniť žalobcovi. Pokiaľ by žalobca riadne plnil svoje povinnosti, boli by mu finančné prostriedky vyplatené. Žalovaný 2/ kontroloval vykonávanie diela, ak je možné hovoriť o diele. Z výsledkov kontroly vyplynuli nedostatky vážneho charakteru (zvlnenie fólie na streche a nefunkčné svetlíky). Nefunkčnosť svetlíkov je zodpovednosťou žalobcu, ktorý riadne neplnil. Nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným 2, ale ani medzi žalobcom a žalovaným /1. Cena celého diela bola zo strany žalovaného 1/ zaplatená. V časti strešného systému nie je dielo riadne dokončené. K vyplateniu v prospech žalobcu zo strany žalovaného 2/ malo dôjsť až po odstránení vytknutých vád. Žalovaný 2/ nemá problém zaplatiť žalobcovi po odstránení vád. K uzavretiu zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným 2/ nedošlo v žiadnej forme (písomne, ústne, konkludentne). Na uzavretie konkludentnej zmluvy je potrebný konsenzus o predmete plnenia a cene plnenia, ku ktorým nedošlo. Zaužívaná prax vyplácania faktúr nemôže byť postavená na roveň uzatvorenej zmluvy. Nikdy neprišlo k riadnemu dokončeniu diela a jeho odovzdaniu žalobcom žalovanému 2/. Ustanovenie § 564 OBZ vo vzťahu k ustanoveniu § 439 ods. 1 OBZ umožňuje objednávateľovi nezaplatiť časť ceny diela, ktorá zodpovedá zľave z ceny. Žalobcove tvrdenie, že vady boli dôsledkom konania tretích osôb (poddimenzovaná nosná konštrukcia strechy a elektroinštalácia nebola predmetom dodávky žalobcu), je iba v rovine tvrdení bez dôkazov. Komunikácia medzi žalobcom a žalovaným 2/ neprebiehala a nemohlo dôjsť k akceptácii návrhu. Zmluva o dielo medzi žalobcom a žalovaným 2/ nebola uzavretá. Zaužívaná prax zasielania faktúr a preplácania nemôže založiť zmluvný vzťah, lebo chýba prejav vôle, ktorý by smeroval k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Na strane žalovaného 2/ nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. Vystavované faktúry, ktoré obsahovali aj cenu zahŕňajúcu strechu, zo strany žalovaného 2/ na žalovaného 1/ neznamenajú, že sa žalovaný 1 bezdôvodne obohatil. Spornou je vecno-právna zodpovednosť žalovaného 2/. Vady boli v tomto konaní vytýkané. Keďže nebol dojednaný rozsah ani cena diela, je potrebné, aby bolo vykonané znalecké dokazovanie na stanovenie hodnoty časti prác,
ktoré realizoval žalobca, a vzniknutých nedostatkov zvlnenej fólie a nefunkčných svetlíkov s odpočítaním prác, ktoré realizoval žalovaný 2/.
5. Okresný súd po zhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti konštatoval, že strany sporu sú podnikatelia - právnické osoby, zapísané v obchodnom registri (žalovaný v 1/ a v 2/ rade) a Registri spoločností pre Anglicko a Wales (žalobca). Predmet sporu vznikol ako dôsledok ich podnikateľskej činnosti. Žalobca tvrdil zmluvný vzťah so žalovaným v 1/ rade - písomne uzavretú zmluvu o dielo a v prípade jej neplatnosti alebo neexistencie bezdôvodné obohatenie a zároveň mimozmluvný vzťah so žalovaným v 2/ rade - bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v 1/ rade tvrdil neexistenciu zmluvy o dielo so žalobcom a neexistenciu bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v 2/ rade tvrdil neexistenciu zmluvy o dielo so žalobcom a bezdôvodného obohatenia. Predmetom sporu je zaplatenie pohľadávky žalobcu proti žalovanému v 1/ rade titulom ceny zo zmluvy o dielo a v prípade, ak nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo alebo ak je táto zmluva neplatná, tak titulom bezdôvodného obohatenia (§ 541 ods. 2 OZ - poznámka krajského súdu: správne malo by zrejme uvedené 451 ods. 2 OZ - plnenie bez právneho dôvodu, plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol) a zároveň je predmetom sporu zaplatenie pohľadávky žalobcu proti žalovanému v 2/ rade titulom vydania bezdôvodného obohatenia (§ 454 OZ - plnenie za iného). Medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade bola sporná existencia a prípadne platnosť zmluvy o dielo tvrdenej žalobcom, a to v akejkoľvek forme. Medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nebolo sporné, že k uzavretiu zmluvy o dielo v akejkoľvek forme medzi nimi nedošlo. Medzi stranami ďalej nebolo sporné, že žalovaný v 1/ rade v právnom postavení objednávateľa uzavrel so žalovaným v 2/ rade v postavení zhotoviteľa v písomnej forme Zmluvu o dielo č. 035-HP-2012 dňa 28.3.2012. Predmetom zmluvy bolo zhotovenie stavby „Aquapark TATRALANDIA Liptovský Mikuláš - rozšírenie celoročnej prevádzky". Cena diela bola dohodnutá na 3.554.875,- Eur bez DPH. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný v 1/ rade zaplatil žalobcovi v 2/ rade cenu diela, ktoré bolo vykonané a k jeho odovzdaniu došlo v 2 etapách: 30.6.2012 a 14.12.2012. Medzi stranami nebolo sporné, že táto zmluva o dielo zahŕňala aj plnenie pôvodne dohodnuté medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade (dodanie strešného plášťa zo vzduchom plnených vankúšov ETFE a strešných svetlíkov). Žalovaný v 1/ rade nevyužil svoje právo vylúčiť z vyššie uvedenej zmluvy o dielo niektorý čiastkový predmet (bod 3.5 zmluvy o dielo). Medzi stranami ďalej nebolo sporné, že žalobca vystavoval faktúry žalovanému v 2/ rade a tento mu ich uhrádzal, okrem pohľadávky, ktorá je predmetom sporu. Žalobca dňa 19.9.2013 vystavil žalovanému v 2/ rade faktúru č. NOV-11-7023-007 na sumu 86.000,- Eur so splatnosťou 27.9.2013 a dňa 21.3.2014 vystavil novú faktúru č. NOV-11-7023-008 na sumu 154.000,- Eur so splatnosťou 28.3.2014, v ktorej je zahrnutá aj predchádzajúca suma 86.000,- Eur. Žalobca tvrdil, že faktúry žalovanému v 2/ rade vystavoval na pokyn žalovaného v 1/ rade a že žalovaný v 2/ rade plnil žalobcovi na pokyn žalovaného v 1/ rade. Žalovaný v 2/ rade sa k dôvodom plnenia nevyjadroval, ale popieral uzavretie zmluvy o dielo so žalobcom i uznanie záväzku čiastočným plnením. Z uvedeného dospel okresný súd k záveru, že žalovaný v 2/ rade plnil žalobcovi na pokyn žalovaného v 1/ rade. Medzi stranami tiež nebolo sporné, že v rozsahu predrokovaného plnenia žalobcu voči žalovanému v 1/ rade (pred uzavretím zmluvy o dielo medzi žalovanými v 1/ a v 2/ rade) sa dohodli na cene 680.000,- Eur, z ktorej nebolo uhradených 154.000,- Eur. Nebolo tiež sporné, že v zmluve o dielo uzavretej medzi žalovanými v 1/ a v 2/ rade bola dohodnutá vyššia cena za totožné plnenie, a to 717.039,- Eur bez DPH, ktorá bola žalovanému v 2/ rade žalovaným v 1/ rade v plnej výške uhradená.
6. Okresný súd konštatoval, že podstatnými náležitosťami zmluvy o dielo sú: 1/ označenie zmluvných strán, 2/ dohoda o predmete plnenia a 3/ dohoda o cene - záväzok zaplatiť cenu diela. Za podnikateľov konajú štatutárne orgány alebo zástupca, pričom medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade nebolo sporné, že osoby konajúce pri vzájomných kontaktoch neboli štatutári (D. F. - generálny manažér pre Európu žalobcu a Ing. I. V. - osoba poverená žalovaným v 1/ rade). Prevažná časť komunikácie medzi týmito osobami prebiehala formou emailov. Medzi týmito stranami nebolo sporné, že žalovaný v 1/ rade mal záujem o plnenie žalobcu - dodanie strešného plášťa so vzduchom plnených vankúšov a strešných svetlíkov. Žalobca posielal žalovanému dve ponuky označené Quotation Rev A zo dňa 12.2.2012 a Quotation Rev B zo dňa 27.2.2012. Forma uzavretia písomnej zmluvy o dielo sa uvádzala v ponukách pri položke platobné podmienky. V druhej ponuke bola uvedená celková cena plnenia 680.000,- Eur. Osoba poverená žalobcom D. F. poslal 27.2.2012 email I. V. s tým, že mu posiela zrevidovanú a odsúhlasenú ponuku, čo zodpovedá Quotation Rev B, a v závere uvádza, že „na základe našej ústnej dohody z minulého piatku zajtra začneme s našimi projektantskými prácami. Môžete prosím emailom potvrdiť váš záujem o zadanie objednávky spoločnosti NOVUM do zajtra rána? Oficiálnu zmluvu môžeme podpísať, keď budeme na budúce v Tatralandii, približne o tri týždne, s našimi nákresmi a projektmi na schválenie."
Podľa okresného súdu je z vyššie uvedeného zrejmé, že žalobca predpokladal, že dôjde k písomnému uzavretiu zmluvy o dielo. Ing. I. V. v emaile zo dňa 29.2.2012 adresovanom D. F. uviedol: „Týmto potvrdzujeme náš záujem o obchodnú zmluvu na strešný systém ETFE, ktorý má dodať vaša spoločnosť. Sme ochotní a schopní podpísať zmluvu za podmienok uvedených vo vašej ponuke a dohodnutých na našich obchodných stretnutiach". Súčasne bol žalobca požiadaný, aby k zmluve poslal doplňujúce dokumenty, napríklad výkresy, časový harmonogram a podobne. Žalobca aj žalovaný jednoznačne prejavili vôľu uzavrieť zmluvu v písomnej forme. V emaile Ing. I. V. zo dňa 1.3.2012 adresovanom D. F. sa uvádza: „1/ akceptujeme váš návrh týkajúci sa platobných podmienok, 2/ môžeme akceptovať osobitnú objednávku na zmluvu o údržbe, 3/ potvrdzujeme zmluvnú cenu uvedenú vo vašom emaile a údržbu 5 rokov za dohodnuté náklady, požadujeme však záruku už po dokončení prvej etapy." Podľa okresného súdu z týchto listín nie je možné ustáliť, že došlo k uzavretiu zmluvy o dielo, najmä z dôvodu, že obidve strany odkazujú na písomné uzavretie zmluvy o dielo v blízkej budúcnosti. Rokovania sa uskutočnili len na úrovni poverených osôb bez preukázaného splnomocnenia na uzavretie zmluvy. Z obsahu týchto listín vyplýva, že ide o rokovanie pred uzavretím zmluvy o dielo. Na strane žalovaného v 1/ rade bola prejavená ochota a schopnosť podpísať zmluvu za dohodnutých podmienok, avšak vyvodiť uzavretie zmluvy o dielo pri aplikácii akýchkoľvek výkladových pravidiel nie je možné (prijatie návrhu na uzavretie zmluvy ku konkrétnemu dátumu). Dňa 29.3.2012 došlo k stretnutiu medzi osobami poverenými za žalobcu a osobou poverenou za žalovaného v 2/ rade (poznámka krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalovaného v 1/ rade) I. V., z ktorého stretnutia bola vyhotovená zápisnica, ktorá obsahuje 33 bodov. V bode 30 je uvedená položka „Stretnutie k zmluve", v bode 32 je uvedené „Zmluva by sa presunula z Tatralandie na generálneho dodávateľa", v bode 33 je Diskusia k platbám (5 % zmluva, 10 % schválenie projektu, 35 % pri dodaní materiálu a 10 % pri dokončení inštalácie prvej etapy s tým, že generálny dodávateľ predloží zmluvu o budúcej zmluve, kým sa vypracuje hlavná zmluva, aby mohli byť faktúry uhrádzané do 10 dní od vystavenia faktúry). Podľa okresného súdu z obsahu zápisnice nevyplýva, že by sa účastníci stretnutia správali ako po uzavretí zmluvy o dielo a je zrejmé, že rokovania stále prebiehali a rokovali aj o možnosti zmluvy o budúcej zmluve s generálnym dodávateľom. Žalobca mal preukázateľne ku dňu 29.3.2012 vedomosť o tom, že žalovaný v 1/ rade má záujem o generálneho dodávateľa stavby. Prenesenie zmluvy v týchto súvislostiach svedčí tomu, že to, čo bolo predrokované so žalovaným v 1/ rade, bude totožné s tým, čo bude v zmluve s generálnym dodávateľom.
7. Okresný súd ďalej uviedol, že na úrovni poverených pracovníkov I. V. dňa 5.4.2012 oznámil emailom za žalovaného v 1/ rade žalobcovi (kópia išla na vedomie aj obchodnej spoločnosti RIASTAV spol. s r.o.), že „po stretnutí minulý piatok vám s potešením oznamujeme, že generálnym dodávateľom projektu TROPICWORLD je spoločnosť RIASTAV zastúpená pani Zuzanou Čierňavovou, ako váš obchodný partner. Spoločnosť RIASTAV dodá a postaví všetky časti projektu, vrátane strešného systému ETFE spoločnosti NOVUM. Ohľadom všetkých záležitostí týkajúcich sa projektu prosím kontaktujte priamo spoločnosť RIASTAV". Žalobca sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s obsahom oznámenia o zmluvnom partnerovi (generálnom dodávateľovi) žalovaného v 1/ rade, ktorým bol žalovaný v 2/ rade. Už z predchádzajúceho stretnutia 29.3.2012 žalobca vedel, že žalovaný v 1/ rade zvažuje uzavretie zmluvy s generálnym dodávateľom a tvrdil, že zmluva bola uzavretá už 1.3.2012 a zmluvu nie je možné takýmto spôsobom previesť. Okresný súd mal za to, že nebolo preukázané uzavretie zmluvy k 1.3.2012 medzi žalovaným v 1/ rade a žalobcom. Strany vo vzájomnej komunikácii neprekročili to, čo je možné popísať ako rokovanie o náležitostiach zmluvy pred jej uzavretím. Aj z neskoršej komunikácie medzi pracovníkmi žalobcu a žalovaného v 1/ rade vyplýva, že ich komunikácia bola posielaná ako kópia aj žalovanému v 2/ rade. Pre to, či došlo alebo nedošlo k uzavretiu zmluvy, je podstatné, či bola prejavená vôľa uzavrieť zmluvu na obidvoch stranách zmluvy, lebo bez takéhoto prejavu žiadna zmluva vzniknúť nemôže. Ani dominantné správanie žalovaného v 1/ rade ako investora voči žalobcovi a žalovanému v 2/ rade nepreukazuje uzavretie zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Následné správanie žalobcu nesvedčí o tom, že za zmluvného partnera považoval žalovaného v 1/ rade, keď faktúry za plnenie vystavoval žalovanému v 2/ rade. Je podstatný rozdiel medzi prijatím plnenia od iného subjektu (prijatie peňažného plnenia) a vystavovaním faktúr inému subjektu, na ktorých je označený dodávateľ plnenia a príjemca plnenia. Faktúry sú daňové a účtovné doklady, z ktorých vyplývajú závažné dôsledky (napr. odpočty DPH, preukazujú príjmy a výdavky podnikateľa). Fakt, že žalobca na pokyn žalovaného v 1/ rade vystavoval faktúry žalovanému v 2/ rade a ten ich žalobcovi platil, nepreukazuje uzavretie zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, ale bez ďalšieho ani medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Platenie faktúr žalovaným v 2/ rade nepreukazuje uznanie záväzku voči žalobcovi, keď sám žalobca tvrdil, že žalovaný v 2/ rade plnil na pokyn žalovaného v 1/ rade a uzavretie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nebolo preukázané. Správanie žalobcu bolo v rozpore s líniou tvrdenia
žalobcu o existencii zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, práve vystavovaním faktúr tretej osobe (žalovanému v 2/ rade).
8. K bezdôvodnému obohateniu okresný súd uviedol, že toto vzniká na základe objektívnych skutočností
- získanie bezdôvodného obohatenia na úkor niekoho iného. Bezdôvodné obohatenie má subsidiárny charakter a aplikuje sa vtedy, ak nárok nevyplýva z iného zákonného ustanovenia, napríklad plnenie zo zmluvy, náhrada škody a podobne. Subjektmi bezdôvodného obohatenia sú: 1/ ten, kto sa bezdôvodne obohatil, a 2/ ten, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo. Žalobca aj žalovaný v 2/ rade zhodne tvrdili, že medzi nimi nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo v žiadnej forme (konkludentne, ústne ani písomne) a táto skutočnosť nebola medzi nimi sporná. Okresný súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že nedošlo ani k uzavretiu zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Žalobca však plnil v rozsahu predrokovanom so žalovaným v 1/ rade a jeho plnenie bolo totožné s časťou plnenia dohodnutého v zmluve o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Ak medzi domnelým objednávateľom (žalovaným v 2/ rade ako generálnym dodávateľom) a domnelým zhotoviteľom (žalobcom ako subdodávateľom) nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo, ktoré malo byť vykonané na veci tretej osoby (žalovaného v 1/ rade ako generálneho investora), neaplikuje sa ust. § 457 OZ, t.j. vrátenie plnenia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy, keďže k uzavretiu zmluvy nedošlo. Poskytnuté plnenie žalobcu ako domnelého subdodávateľa je plnením bez právneho dôvodu a bezdôvodne sa obohatila tretia osoba, ktorá je vlastníkom veci, na ktorej sa dielo vykonalo (žalovaný v 1/ rade). Žalobca ako oprávnený môže požadovať vrátenie poskytnutého plnenia, ak plnil bez toho, aby existoval právny dôvod. Tento právny dôvod neexistoval od počiatku. Pre vznik povinnosti plniť bezdôvodné obohatenie je podstatné to, že ten, kto plnil, si nebol vedomý toho, že na plnenie nie je povinný, alebo že plní tomu, kto nie je oprávnený toto plnenie prijať. Je potrebné rozlišovať plnenie bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 2 OZ voči žalovanému v 1/ rade a plnenie za iného podľa § 454 OZ voči žalovanému v 2/ rade. Pri plnení bez právneho dôvodu sa nadobúdajú obohatením nové hodnoty, pri plnení za iného dochádza k obohateniu v tom, že majetok obohateného sa nezmenšil. Pri plnení bez právneho dôvodu vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tomu, kto plnil (žalobca), voči tomu, komu sa plnilo (žalovaný v 1/ rade). Pri plnení za iného vzniká nárok tomu, kto plnil, voči tomu, za koho sa plnilo, pričom o plnenie za iného podľa § 454 OZ by išlo vtedy, ak by bola splnená podmienka, že ten, kto plnil, a ten, komu sa plnilo, mal vedomosť (bolo zrejmé), že ide o plnenie za iného. Ak ten, kto plnil - žalobca, konal v domnienke, že plní svoj vlastný záväzok, vzniká medzi ním a tým, komu bolo plnené (žalovaný v 1/ rade), právny vzťah z plnenia bez právneho dôvodu a nárok na vrátenie takéhoto plnenia. Z obsahu listín v spise nebolo preukázané, že by mal žalobca vedomosť o tom, že plní žalobcovi za žalovaného v 2/ rade. Naopak, žalobca bol celý čas presvedčený, že plní žalovanému v 1/ rade, a preto žalovaný v 2/ rade nie je pasívne legitimovaný. Okresný súd preto žalobu voči žalovanému v 2/ rade zamietol.
9. Ďalej okresný súd konštatoval, že predmetom tohto súdneho konania nie sú vzájomné vzťahy medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade, ktorými sa okresný súd zaoberal iba v rovine posúdenia nároku žalobcu voči žalovanému v 1/ a v 2/ rade. Na oprávnenosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného v 1/ rade nič nemení skutočnosť, že žalovaný v 1/ rade zaplatil cenu celého diela žalovanému v 2/ rade, a to aj v rozsahu plnenia žalobcu. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal, a musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, pričom ak to nie je možné, lebo obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Hodnota bezdôvodného obohatenia sa vyčísľuje v čase jeho získania. Pri výške bezdôvodného obohatenia vychádzajú súdy z obvyklej ceny vynakladanej v danom mieste a čase za plnenie toho istého druhu. V prípade plnenia, ktoré by inak zodpovedalo zmluve o dielo, ide o plnenie nielen vo výkonoch, ale aj dodaním tovaru, ktorý je zabudovaný do veci vlastníka (obohateného). Vzhľadom na hospodárnosť konania okresný súd rozhodol tak, že bezdôvodným obohatením je suma požadovaná žalobcom, hoci aj žalobca vychádzal z ceny, ktorá bola dohodnutá za zhotovenie diela, pričom nejde o najvyššiu cenu. Medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade bola dohodnutá cena diela v časti predmetu plnenia totožného s plnením žalobcu podstatne vyššia, a to 717.039,- Eur bez DPH, oproti 680.000,- Eur. V spore bolo najmä žalovaným v 2/ rade tvrdené vadné plnenie žalobcu, ale nebolo preukázané uplatnenie zodpovednosti za vady diela voči žalobcovi, keďže sa nepreukázalo uzavretie zmluvy o dielo so žalobcom. Zmluva o dielo bola uzavretá len medzi žalovanými v 1/ a v 2/ rade a ani jedna zo strán netvrdila dôsledky z nárokov za vady diela (napr. náklady na opravu, zľava z ceny diela, odmietnutie zaplatenia zvyšnej časti ceny diela do odstránenia vád a pod.) a zároveň nebolo sporné, že žalovaný v 1/ rade zaplatil žalovanému v 2/ rade celú dohodnutú cenu diela a žalovaný v 1/ rade dielo
užíva. Žiadne obmedzenie užívania netvrdil. Žalobca dodaním tovaru a jeho zabudovaním v rozsahu svojho plnenia prispel k vytvoreniu novej veci, ktorá je vlastníctvom žalovaného v 1/ rade.
10. K otázke splatnosti pohľadávky vzniknutej titulom bezdôvodného obohatenia okresný súd uviedol, že zákon túto splatnosť priamo neupravuje. Za taký deň je potom možné považovať deň po tom, ako bol dlžník veriteľom vyzvaný na plnenie, resp. uplynutie doby určenej veriteľom. Žalobca preukázateľne vyzýval na plnenie až predžalobnou výzvou zo dňa 21.3.2014, v ktorej žiadal od žalovaného v 1/ rade zaplatiť 154.000,- Eur do 8 dní od doručenia výzvy. Doručenie výzvy nebolo medzi stranami sporné, keď žalovaný v 1/ rade na túto výzvu reagoval listom zo dňa 4.4.2014. Predchádzajúce uplatnenie pohľadávok na základe vystavených faktúr bolo na rozdiel od predžalobnej výzvy adresované žalovanému v 2/ rade a nie žalovanému v 1/ rade, a preto od nich nie je možné odvodzovať omeškanie. Až uvedeným úkonom sa žalovaný v 1/ rade mohol preukázateľne prvýkrát dozvedieť, že žalobca sa domáha svojho nároku voči nemu a nie voči žalovanému v 2/ rade. Keďže výzva žalobcu je z 21.3.2014 (piatok), najskôr mohla byť doručená žalovanému v 1/ rade dňa 24.3.2014 (pondelok) a na plnenie mal 8 dní, teda najskôr mal plniť 1.4.2014 a do omeškania sa dostal nasledujúcim dňom od 2.4.2014. Počnúc od prvého dňa omeškania až do zaplatenia má žalobca nárok na úrok z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzby ECB platnej k tomuto dňu zvýšenej o deväť percentuálnych bodov. Okresný súd preto z uvedených dôvodov uložil žalovanému v 1/ rade povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia (plnenie bez právneho dôvodu) spolu s príslušenstvom tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku I. Okresný súd vo zvyšnej časti úroku z omeškania, t.j. za obdobie pred vznikom úroku z omeškania, žalobu zamietol.
11. Keďže žalobca je právnická osoba so sídlom v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, žiadal okresný súd informáciu o cudzom práve od príslušného orgánu v Spojenom kráľovstve prostredníctvom Ministerstva SR dňa 4.5.2017 podľa Európskeho dohovoru o informáciách o cudzom práve a Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o informáciách o cudzom práve. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) sa nevzťahuje na Spojené kráľovstvo (odsek 45 preambuly). Podľa zákona číslo 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, pokiaľ iná medzinárodná zmluva neustanovuje niečo iné, sa zmluvy o dielo spravidla spravujú právom miesta, kde je sídlo zhotoviteľa v čase uzavretia zmluvy. Zhotoviteľ mal v rozhodnom období sídlo v Spojenom kráľovstve a až následne bolo možné zaoberať sa otázkou vzniku mimozmluvného záväzku - bezdôvodného obohatenia, na ktorú sa aplikuje Rím II (mimozmluvné záväzky), Kapitola III, článok 10, ods. 3 t.j. právny poriadok Slovenskej republiky. Keďže okresnému súdu sa vlastnými prostriedkami nepodarilo zabezpečiť obsah cudzieho práva a Ministerstvo spravodlivosti oznámilo dňa 22.5.2018, že orgány Spojeného kráľovstva napriek opakovaným urgenciám nereagujú, postupoval okresný súd podľa § 53 ods. 1 zák. č. 97/1963 Zb. a vyzval strany, aby oznámili, či sú schopné zabezpečiť obsah cudzieho práva s poučením, že inak bude postupovať ustanovením znalca na obsah cudzieho práva alebo použitím slovenského práva. Strany cudzí právny predpis nezabezpečili, znalec na právo Spojeného kráľovstva nebol nájdený, a preto okresný súd postupoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky pri posudzovaní zmluvy o dielo, čo mu umožňuje zákon o medzinárodnom práve súkromnom.
12. Vo výroku o trovách konania rozhodol okresný súd podľa pomeru úspechu vo veci s tým, že o výške trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Keďže okresný súd žalobu voči žalovanému v 2/ rade zamietol, má žalovaný v 2/ rade nárok na náhradu trov konania od žalobcu 100 %. Žalovanému v 1/ rade okresný súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 100 %, keď žalobca bol úspešný v časti istiny pohľadávky v rozsahu 100 % a žaloba bola zamietnutá len v časti úrokov z omeškania, čo nemá žiadny vplyv na výšku trov konania, lebo tieto vychádzajú z výšky žalovanej istiny.
13. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku I. o povinnosti žalovaného v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 154.000,- Eur s úrokom z omeškania, proti výroku III., ktorým okresný súd žalobu proti žalovanému v 2/ rade zamietol, a proti súvisiacemu výroku o trovách konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 1/ rade cestou právneho zástupcu. Odvolanie odôvodnil tým, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď okresný súd zohľadňoval skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, a opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, a pri vyvodzovaní skutkových zistení došlo
k porušeniu pravidiel logického myslenia, okresný súd dospel z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného v 1/ rade je rozsudok okresného súdu týmito vadami postihnutý pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1/ rade, nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2/ rade, posúdení, že k uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nedošlo, posudzovaní toho, že medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade neexistovala zmluva o dielo, pri posúdení uplatneného nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného v 1/ rade, pri posúdení, že na strane žalovaného v 1/ rade došlo k bezdôvodnému obohateniu, pri posúdení, že pri plnení bez právneho dôvodu došlo k obohateniu nadobudnutím nových hodnôt, pri posudzovaní toho, že žalobca nemal vedomosť o tom, že plní žalobcovi za žalovaného v 2/ rade, pri posúdení, keď okresný súd uzavrel, že predmetom konania nie sú vzájomné vzťahy medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade, pri závere, že na oprávnenosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného v 1/ rade nič nemení skutočnosť, že žalovaný v 1/ rade zaplatil cenu diela žalovanému v 2/ rade, a pri posudzovaní okamihu vzniku nároku žalobcu na úrok z omeškania. Podľa žalovaného v 1/ rade je rozsudok tiež nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže okresný súd sa relevantným spôsobom nevyporiadal s argumentáciou ohľadom tvrdení žalovaného v 1/ rade o vzniku zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, o existencii vzťahu medzi žalobcom ako subdodávateľom a žalovaným v 2/ rade ako generálnym dodávateľom pre žalovaného v 1/ rade a o vzťahu medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade, keď sa týmito skutočnosťami okresný súd v odôvodnení nezaoberal. Okresný súd sa tak nevyporiadal s argumentáciou žalovaného v 1/ rade. Žalovaný v 1/ rade ďalej namietal, že rozsudok bol vyhlásený v úplnom odklone a v rozpore s predbežným skutkovým a právnym posúdením veci, ktoré bolo uskutočnené na pojednávaní dňa 20.4.2016, bez toho, aby následne došlo k vykonaniu akéhokoľvek dokazovania a bez toho, aby vyšli najavo akékoľvek nové skutočnosti, ktoré by takýto odklon odôvodňovali.
14. Podľa žalovaného v 1/ rade dospel okresný súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, že medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nebolo sporné, že k uzavretiu zmluvy o dielo medzi nimi nedošlo. Žalovaný v 1/ rade tieto tvrdenia žalobcu a žalovaného v 2/ rade považuje za účelové, uskutočnené v záujme toho, aby žalovaný v 2/ rade nemusel plniť žalobcovi. Nie je možné hovoriť o zhodnom tvrdení v prípade, ak jeden z účastníkov súdneho konania tieto tvrdenia popiera a na podporu svojich tvrdení uvádza vlastné skutkové hodnotenie. Žalovaný v 1/ rade tvrdil a preukazoval existenciu konkludentne uzavretej zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, čo potvrdzujú aj vykonané dôkazy, a to komunikácia dotknutých subjektov, keď žalovaný v 1/ rade oznámil žalobcovi, že generálnym dodávateľom je žalovaný v 2/ rade, a z následného správania sa žalobcu a žalovaného v 2/ rade, keď žalobca vystavoval za poskytnuté plnenie faktúry žalovanému v 2/ rade na úhradu ceny diela, ktoré žalovaný v 2/ rade žalobcovi aj uhrádzal, a tiež z faktúr žalovaného v 2/ rade ako generálneho dodávateľa pre žalovaného v 1/ rade za zhotovenie diela vrátane strešného systému. Túto skutočnosť potvrdili aj zástupcovia žalobcu a žalovaného v 2/ rade, keď sám žalobca vedel, čo sa má plniť, za koľko a kto má plniť a žalovaný v 2/ rade uviedol, že nemá problém zaplatiť žalobcovi po odstránení vád. Žalobca aj žalovaný v 2/ rade tak vedeli, že bude uzatvorená zmluva o dielo s generálnym dodávateľom, ktorá bude zahŕňať aj dodávku strechy, a teda, že žalobca bude v postavení subdodávateľa. Žalobca výlučne žalovanému v 2/ rade fakturoval časť ceny diela, teda medzi nimi boli jednoznačne určené zmluvné strany zmluvy o dielo, bol určený predmet plnenia, keď im na základe oznámenia žalovaného v 1/ rade bolo zrejmé, že je to dodávka strešného systému, tak ako bola predrokovaná medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade v predzmluvných rokovaniach. Tiež mali vedomosť, aká je cena diela stanovená žalobcom ako zhotoviteľom tejto časti ceny diela, a teda medzi nimi v zmysle § 43c ods. 1 OZ došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Ani okresný súd nebol o tomto svojom závere presvedčený, keď v odôvodnení uvádza viaceré protichodné zistenia, podľa ktorých mal žalobca vedomosť o tom, že žalovaný v 1/ rade má záujem o generálneho dodávateľa stavby, resp., že následné správanie žalobcu nesvedčí o tom, že za zmluvného partnera považoval žalovaného v 1/ rade, keď faktúry vystavoval žalovanému v 2/ rade a že žalobca plnil v rozsahu predrokovanom so žalovaným v 1/ rade a jeho plnenie bolo totožné s časťou plnenia dohodnutého v zmluve o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Tieto protichodné tvrdenia nesvedčia záveru, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom. V konaní bolo podľa žalovaného v 1/ rade naopak preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade k uzavretiu zmluvy nedošlo. Žalobca a žalovaný v 2/ rade vedeli, čo je predmetom plnenia, žalobca vystavoval faktúry výlučne na žalovaného v 2/ rade, ktoré žalovaný v 2/ rade uhradil, a žalobca musel vedieť, že neplní priamo žalovanému v 1/ rade, ale plní žalovanému v 1/ rade namiesto žalovaného v 2/ rade, teda, že medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade bola uzatvorená zmluva
o dielo konkludentným spôsobom. Žalovaný v 1/ rade preto nie je v spore pasívne vecne legitimovaný a pasívna legitimácia je výlučne na strane žalovaného v 2/ rade.
15. Ak by aj žalovaný v 1/ rade pripustil, že medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade zmluva o dielo nevznikla, je nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, ktorý aplikoval ust. § 451 ods. 2 OZ, ale správne mal aplikovať ust. § 454 OZ. Okresný súd konštatoval, že žalobca mal vedomosť, že žalovaný v 1/ rade má záujem o generálneho dodávateľa stavby a že správanie žalobcu nesvedčí o tom, že za zmluvného partnera považoval žalovaného v 1/ rade, keď faktúry vystavoval žalovanému v 2/ rade. Je preto vylúčený záver, že žalobca bol presvedčený, že plní žalovanému v 1/ rade a že by nemal vedomosť o tom, že plní žalovanému v 1/ rade za žalovaného v 2/ rade. Žalobca vedel, že medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade je uzatvorená zmluva o dielo, na základe ktorej má žalovaný v 2/ rade povinnosť plniť žalovanému v 1/ rade. Je vylúčené, aby žalobca bol presvedčený o tom, že plní žalovanému v 1/ rade a úhradu ceny diela vyfakturoval žalovanému v 2/ rade. Na základe uzavretej zmluvy vznikla žalovanému v 2/ rade povinnosť plniť žalovanému v 1/ rade a ak žalobca dodávku vykonal a túto povinnosť nemal (čo však žalovaný v 1/ rade popiera), ide o typické plnenie za iného, tak ako to má na mysli ust. § 454 OZ. Žalobca podľa vyjadrenia právneho zástupcu vedel, čo sa má plniť, za koľko a kto má plniť a že sa plniť malo cez žalovaného v 2/ rade. Je zrejmé, že plnením žalobcu zanikla povinnosť žalovaného v 2/ rade voči žalovanému v 1/ rade splnením podľa § 559 OZ ako ďalšia z podmienok na naplnenie skutkovej podstaty ust. § 454 OZ. Za splnenie povinnosti voči žalovanému v 1/ rade žalovaný v 1/ rade uhradil žalovanému v 2/ rade celú cenu diela. Žalobca, ktorý splnil zmluvnú povinnosť za iného, má právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil, a nie od toho, komu plnil (rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 103/2001). V danom prípade ani nedošlo k zväčšeniu majetku žalovaného v 1/ rade, keďže za dielo celú jeho cenu zaplatil žalovanému v 2/ rade a nejde ani o situáciu, kedy by sa majetkový stav žalovaného v 1/ rade nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo. Je v rozpore s princípom spravodlivosti, aby žalovaný v 1/ rade, ktorý svoje povinnosti splnil riadne a včas, bol povinný zaplatiť dvakrát za to isté plnenie, a subjekt, ktorý plnenie prijal, avšak nesplnil svoju povinnosť uhradiť ho
- žalovaný v 2/ rade, by mal k dispozícii finančné prostriedky, prijaté od toho, kto si svoje povinnosti plnil riadne a včas (žalovaný v 1/ rade). Okresný súd tak vôbec nezohľadňoval obsah právneho vzťahu medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade, hoci tieto okolnosti majú priamu súvislosť s predmetom konania. Žalobca musel vedieť, že plní za žalovaného v 2/ rade, keďže tento bol generálnym dodávateľom a bol povinný plniť žalovanému v 1/ rade ako objednávateľovi. Došlo k porušeniu pravidiel logického myslenia pri vyvodzovaní skutkových zistení z vykonaných dôkazov, z ktorých bolo jednoznačné, že medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade bola uzatvorená zmluva o dielo, ktorej predmetom bolo aj zhotovenie časti diela, ktorú vykonával žalovaný v 2/ rade pre žalovaného v 1/ rade prostredníctvom žalobcu. Žalovaný v 1/ rade si svoje povinnosti, vyplývajúce zo zmluvy o dielo vrátane časti pripadajúcej na strešný systém, splnil riadne a včas, a preto nie je možné za správne posúdený považovať záver okresného súdu, že by žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania (samozrejme za predpokladu, že by bol daný základ nároku) a že by sa žalovaný v 1/ rade mal dostať do omeškania.
16. Žalovaný v 1/ rade ďalej poukázal na nepreskúmateľnosť prvostupňového rozsudku pre nedostatok dôvodov, keď sa okresný súd nevysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa jednotlivých skutočností, rozhodujúcich z hľadiska predmetu konania. Okresný súd sa nezaoberal argumentáciou žalovaného v 1/ rade, že medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade došlo k uzavretiu zmluvy o dielo konkludentne, resp. že k bezdôvodnému obohateniu došlo práve a výlučne na strane žalovaného v 2/ rade. S poukazom na ust. § 220 CSP žalovaný v 1/ rade uviedol, že argumenty uvádzané v súdnom rozhodnutí si nesmú navzájom odporovať a súd je povinný vyrovnať sa s argumentami strán, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie. Rozsudok okresného súdu nespĺňa požiadavky kladené na to, aby jeho odôvodnenie bolo možné považovať za riadne a spĺňajúce kritérium súčasti základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ďalej v odvolaní žalovaný v 1/ rade citoval relevantné rozhodnutia súdov týkajúce sa náležitostí odôvodnenia súdneho rozhodnutia s tým, že nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia predstavuje nielen inú vadu konania, ale sa jedná o postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Okresný súd zaťažil rozsudok vadou jeho nepreskúmateľnosti, a preto tento rozsudok nemôže obstáť a je tak daný dôvod na jeho zrušenie. Okresný súd rozhodol v rozpore s jeho predbežným určením sporných a nesporných skutkových okolností a v rozpore s predbežným právnym posúdením bez toho, aby došlo k vykonaniu dokazovania, ktoré by to odôvodňovalo, a na tento svoj odklon neumožnil stranám adekvátne reagovať. Súd sa môže odkloniť od svojich pôvodných predbežných záverov, avšak je povinný stranám umožniť adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu. V záujme právnej istoty je nevyhnutné, aby sa s týmto odklonom súd v odôvodnení rozhodnutia
náležite vyporiadal tak, aby nebol popretý účel samotného predbežného právneho posúdenia veci. Okresný súd na pojednávaní dňa 20.4.2016 uviedol, že žalobca plnil a žalovaný v 2/ rade jeho plnenia prijímal, pričom si bol vedomý svojej povinnosti, plnil v celom rozsahu diela, teda aj v rozsahu plnenia poskytovaného žalobcom, a žalobca si plnenie titulom ceny diela uplatňoval voči žalovanému v 2/ rade a nie voči žalovanému v 1/ rade. Ďalej okresný súd uviedol, že sa mu na základe doposiaľ vykonaných dôkazov javí, že medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade došlo k uzavretiu konkludentnej zmluvy o dielo, ktorá má všetky podstatné náležitosti zmluvy o dielo, teda zmluvné strany, predmet plnenia a záväzok zaplatiť cenu diela. Okresný súd po tom, čo sa vo veci uskutočnilo len jedno pojednávanie dňa 5.12.2018, vyhlásil rozsudok, ktorým sa podstatne odklonil od predtým prezentovaného predbežného posúdenia veci, čím žalovanému v 1/ rade odňal možnosť konať pred súdom, a teda porušil jeho právo na súdnu ochranu. Okresný súd mal svoj neskorší odklon v skutkovom a právnom posúdení náležite odôvodniť tak, aby jeho postup predchádzajúci vydaniu rozsudku nevzbudzoval u žalovaného v 1/ rade dôvodné pochybnosti týkajúce sa jeho vecnej i právnej správnosti, o to viac, ak svojím posúdením vzbudil u žalovaného v 1/ rade isté očakávania (obdobne I. ÚS 317/2015). Okresný súd zaťažil rozsudok vadou nepreskúmateľnosti a vadou odňatia možnosti konať pred súdom a spôsobil jeho zmätočnosť a netransparentnosť. Žalovaný v 1/ rade tak žiadal rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobu voči žalovanému v 1/ rade v celom rozsahu zamietne, alebo rozsudok okresného súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
17. Žalovaný v 2/ rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1/ rade uviedol, že napriek tomu, že voči nemu bola žaloba zamietnutá, sa s vydaným rozhodnutím nestotožňuje. Okresný súd ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaných opomenul zohľadniť viaceré rozhodujúce skutočnosti. Z komunikácie medzi stranami sporu bolo ťažké posúdiť, medzi ktorými subjektami došlo k naplneniu všetkých atribútov platne uzatvorenej zmluvy o dielo, resp. či vôbec došlo k uzavretiu zmluvy. Z posúdenia, ktoré v odvolaní predostrel žalovaný v 1/ rade, vyplýva, že by takýto vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade mal existovať. Žalovaný v 2/ rade pripúšťal existenciu jeho záväzku voči žalobcovi, keď sa na pojednávaní vyjadril, že je pripravený žalobcovi zaplatiť v prípade riadneho splnenia jeho povinností, a práve nevykonanie diela zo strany žalobcu bolo príčinou, prečo nedošlo zo strany žalovaného v 2/ rade k zaplateniu vystavených faktúr. Otázka vád diela bola pritom v konaní vznesená a aj samotný žalobca potvrdil existenciu nedostatkov diela, hoci zodpovednosť za tieto nedostatky odmietol prevziať. Žalobca sa k vzniknutému problému staval odmietavo a svoju zodpovednosť za vady popieral, a preto zo strany žalovaného v 2/ rade bolo pristúpené k nezaplateniu zostávajúcich faktúr.
18. Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu žalovaný v 2/ rade konštatoval, že argumenty žalovaného v 1/ rade sú oproti záveru okresného súdu konzistentné a opierajú sa o preukázanú skutkovú stránku veci a adekvátne právne posúdenie. Žalovaný v 2/ rade, hoci nerád, považuje za možnú aj existenciu záväzku titulom bezdôvodného obohatenia medzi ním a žalobcom pri aplikácii ust. § 454 OZ. K samotnému plneniu uviedol, že časť prác na strešnom systéme nebola zo strany žalobcu zvládnutá a žalobca ju nevedel prostredníctvom svojich zamestnancov a zmluvných partnerov riadne a včas vykonať, a preto došlo k poskytnutiu časti plnenia na strešnom systéme aj zo strany žalovaného v 2/ rade. Poskytnuté plnenie bolo následne žalovaným v 2/ rade uplatnené formou faktúr voči žalobcovi, ktorý nárok na ich zaplatenie neuznal. Žalobcovi preto nemôže patriť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 154.000,- Eur tak, ako si to žalobca uplatnil žalobou. Žalobca sa k tejto otázke napriek výzve okresného súdu nevyjadril. Vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia podľa žalovaného v 2/ rade nemôže byť táto porovnávaná s plnením žalovaného v 1/ rade voči žalovanému v 2/ rade, pretože suma 717.039,- Eur zahŕňala jednak navrhovanú cenu žalobcu 680.000,- Eur ako aj odplatu za koordinačné a kontrolné činnosti žalovaného v 2/ rade. Okresný súd nezobral do úvahy nedostatky strešného systému, ktoré boli žalobcovi vytýkané a ktorých existencia bola nesporná. Žalovaný v 2/ rade považuje za opodstatnené aj námietky žalovaného v 1/ rade ohľadom nepreskúmateľnosti, zmätočnosti a netransparentnosti napadnutého rozsudku, a preto napadnutý rozsudok nemôže ako vecne a právne správny obstáť.
19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1/ rade cestou právneho zástupcu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a žiada, aby ho odvolací súd potvrdil. K odvolacím dôvodom žalovaného v 1/ rade uviedol, že tento tendenčne dotvára argumentáciu žalobcu, keď v odvolaní uvádza, že žalovaný v 1/ rade v konaní tvrdil a preukazoval existenciu konkludentne uzatvorenej zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Ide o nepravdivé tvrdenie, ohľadom ktorého žalobca poukazuje na svoje vyjadrenie zo dňa 27.11.2018, ktoré je takmer výlučne zamerané na preukázanie uzatvorenia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Žalovaný v 1/ rade v konaní
tvrdil relatívnu neplatnosť zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade v dôsledku nedodržania písomnej formy a de facto potvrdil uzatvorenie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, keď namietal neplatnosť tejto zmluvy, ktorej existenciu tvrdí žalobca. Následne žalovaný v 1/ rade tvrdil, že malo dôjsť k presunutiu zmluvy na žalovaného v 2/ rade, ktorú argumentáciu žalobca vyvrátil. Až v odvolaní sa žalovaný v 1/ rade zameral na preukázanie existencie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade s odkazom na spôsob fakturácie, avšak žiadnym spôsobom uzatvorenie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nepreukázal, a to ani v rovine eventuálneho návrhu na uzatvorenie zmluvy. Žalobca ďalej vo vyjadrení reagoval na viaceré citácie vytrhnuté z kontextu, na základe ktorých sa žalovaný v 1/ rade snažil preukázať existenciu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 20.4.2016 uviedol, že navrhovateľ a odporca v 1/ rade od začiatku vedeli, čo sa má plniť, za koľko a kto má plniť, čím myslel, že navrhovateľ prijímal peňažné plnenie od odporcu v 2/ rade a mal za to, že mali zmluvu uzatvorenú s odporcom v 1/ rade a ten si určil podmienky platenia cez odporcu v 2/ rade. Právny zástupca žalovaného v 2/ rade na tomto pojednávaní uviedol, že k uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nedošlo, a to ani v písomnej, ani v ústnej forme a ani konkludentne. Právny zástupca žalovaného v 2/ rade na pojednávaní dňa 18.1.2016 uviedol, že žalobcovi vyplácal finančné prostriedky, ktoré mu boli fakturované, ale bez právneho základu a iba na základe toho nemôže byť žalovaný v 2/ rade zaviazaný plniť žalobcovi s tým, že nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, ale ani medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Podľa žalobcu uvedené citácie potvrdzujú, že žalovaný v 2/ rade uhrádzal žalovanému v 1/ rade (poznámka krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalobcovi) plnenie na základe pokynu žalovaného v 1/ rade, a preto nie je zrejmé, ako dospel žalovaný v 2/ rade (poznámka krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalovaný v 1/ rade) k záveru o príkrom rozpore vykonaného dokazovania, či dokonca o nevykonaní dokazovania, keď žalovaný v 1/ rade vyhlásil, že na ďalšom dokazovaní netrvá.
20. K otázke fakturácie v kontexte existencie zmluvy o dielo žalobca vo vyjadrení uviedol, že plnenie žalobcu vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade bolo značne komplexné a vyžadovalo si vytvorenie celého súboru projektovej dokumentácie, dôkazom čoho je Quotation Rev A (ponuka A) a Quotation Rev B (ponuka B). Je neakceptovateľné, že by medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade došlo len na základe prostej fakturácie k dohode o tak komplexnom predmete diela, keď aj samotná zmluva o dielo medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade obsahuje výkaz výmer. Žalobca aj žalovaný v 1/ rade v priebehu vykonávania diela komunikovali priamo, keď žalovaný v 1/ rade dával žalobcovi pokyny, potrebné na pokračovanie vo vykonávaní diela. Cena za dielo sa uhrádzala postupne na základe vystavených faktúr a medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade sa zaviedla prax, podľa ktorej mal žalobca vystavovať faktúry na žalovaného v 2/ rade. Táto prax sa týkala len otázky spôsobu úhrady ceny za vykonanie diela. Žalovaný v 2/ rade na základe príkazu alebo vyjadrenia žalovaného v 1/ rade uhrádzal žalobcovi ním poskytnuté plnenie, a preto je tu maximálne možné uvažovať o pristúpení k záväzku žalovaného v 1/ rade žalovaným v 2/ rade podľa § 534 OZ. Osoba poskytujúca plnenie za dlžníka však nie je s veriteľom v záväzkovom vzťahu a veriteľ nie je účastníkom vzťahu, ktorým bolo prevzaté plnenie podľa § 534 OZ. Žalovaný v 1/ rade v odvolaní poukázal na rozhodnutia NS ČR a Ústavného súdu ČR, avšak opomína, že tieto rozhodnutia riešili situáciu, kedy bola navrhovateľom predložená oferta a druhá zmluvná strana na ňu reagovala vystavením faktúry. V prejednávanom prípade ide o odlišnú situáciu už z toho dôvodu, že žalovaný v 1/ rade nepreukázal existenciu akéhokoľvek návrhu na uzavretie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, ani dohodu o predmete zmluvy medzi nimi. Faktúra je len daňovým, resp. účtovným dokladom, ktorý uzatvorenie zmluvy o dielo nepreukazuje.
21. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 451 ods. 2 OZ žalobca uviedol, že akékoľvek plnenie, ktoré poskytol žalovanému v 1/ rade, bolo poskytnuté na základe presvedčenia o zmluvnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade a z tohto záveru vychádzal aj žalovaný v 2/ rade. Až následne začal žalovaný v 1/ rade tendenčne tvrdiť, že malo dôjsť k uzavretiu zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade na základe vystavovania faktúr, k čomu však dal pokyn sám žalovaný v 1/ rade. Žalobca bol presvedčený o platnosti zmluvy medzi ním a žalovaným v 1/ rade, a je preto logické, že fakturované plnenie bolo totožné s predrokovanou zmluvou medzi nimi. Spôsob fakturácie nezaložil a nemohol založiť presvedčenie žalobcu o plnení v prospech žalovaného v 2/ rade o to viac, ak medzi nimi nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Uvedené je potrebné vnímať aj v kontexte toho, že pokyny pri vykonávaní diela zadával žalobcovi žalovaný v 1/ rade, čo žalovaní v 1/ a v 2/ rade nijakým spôsobom nevyvrátili. Žalovaný v 2/ rade nikdy nežiadal žalobcu, aby plnil za neho na účet žalovaného v 1/ rade a naopak popieral existenciu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade a nikdy o takéto plnenie nepožiadal. Z
uvedeného je tak vylúčená aplikácia ust. § 454 OZ, vo vzťahu ku ktorému podľa názorov právnej teórie je základným predpokladom vzniku záväzkového vzťahu zákonom, zmluvou alebo iným relevantným právnym dôvodom stanovená povinnosť plniť. Táto osoba (A) je dlžníkom voči veriteľovi (B). Ak tretia osoba C, ktorá sama nemá povinnosť plniť voči B a napriek tomu osobe B plní s následkom zániku dlhu osoby A (teda osoby B i C majú vedomosť i úmysel smerujúci k solúcii dlhu osoby A), vznikne reparačná právna povinnosť, kde povinnou osobou bude subjekt A a oprávnenou osobou subjekt B. K uvedenému následku však nedôjde, ak sa plnenie osoby C voči osobe B udialo proti vôli pôvodného dlžníka A. Tento predpoklad je vyvoditeľný zo všeobecnej zásady súkromného práva, a to zo zásady individuálnej autonómie vôle jedinca. Ak osoba A nesúhlasí, resp. prejaví vôľu neprijať predpokladané právne následky, nie je možné jej ich nanútiť proti jej vôli. Žalovaný v 1/ rade je tak pasívne vecne legitimovaným subjektom a v konaní bolo nepochybné a preukázané, že došlo k plneniu v jeho prospech, pričom súčasne popieral existenciu zmluvy so žalobcom, v kontexte záveru súdu o neexistencii zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade.
22. K tvrdenej neexistencii bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v 1/ rade žalobca uviedol, že toto bezdôvodné obohatenie vzniklo a žalovaný v 1/ rade nikdy nerozporoval plnenie žalobcom, a preto je nepochybné, že došlo k plneniu zo strany žalobcu. Žalovaný v 1/ rade sa povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie nemôže zbaviť. Žalobca je podľa § 456 OZ osobou, na úkor ktorej došlo k bezdôvodnému obohateniu, a bezdôvodne obohatený je žalovaný v 1/ rade, keďže sa jeho majetok na úrok žalobcu zväčšil. V tomto smere je irelevantné, či žalovaný v 1/ rade plnil žalovanému v 2/ rade. Vzťah medzi žalovanými nebol predmetom konania. Je na strane žalovaného v 1/ rade, aby sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v 2/ rade. Rovnako nebolo potrebné, aby okresný súd skúmal dôvodnosť platby žalovaného v 1/ rade žalovanému v 2/ rade, t.j. či žalovanému v 2/ rade vznikol nárok na nejakú platbu podľa zmluvy o dielo. Žalobca nebol a nie je zmluvnou stranou zmluvy 0305-HP-2012 a v konaní sa na základe tejto zmluvy nedomáhal plnenia. Táto zmluva mu navyše bola predložená až v rámci súdneho konania. Žalovaný v 1/ rade argumentáciu stavia na úvahe, že bol oprávnený jednostranne direktívne určiť uzatvorenie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, s ktorou argumentáciou sa okresný súd vysporiadal v časti o neexistencii zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. K tvrdeniam o protichodných záveroch okresného súdu žalobca uviedol, že jednostranné vyhlásenie žalovaného v 1/ rade nezaložilo existenciu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade a takýto záver nevyplýva ani z predmetnej zmluvy o dielo, podľa ktorej mal žalovaný v 1/ rade v zmysle jej bodu 3.5 oprávnenie vylúčiť časť predmetu diela a zabezpečiť jeho realizáciu svojpomocne alebo prostredníctvom vlastného poddodávateľa. Žalobca (poznámka krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené žalovaný v 1/ rade) dáva tendenčne do súvislosti nenasledujúce časti rozsudku, keď ide o zrejmú chybu v písaní, ak okresný súd uviedol konštatovanie o zmluve o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, pričom bez chyby v písaní ide o záver, že žalobca plnil v rozsahu predrokovanom medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade a toto plnenie je totožné s časťou predmetu zmluvy medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade. Ide o logický záver, keďže okresný súd v konaní nemal preukázanú existenciu inej zmluvy, než je zmluva medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade. S ohľadom na záver o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2/ rade je zrejmý tiež záver okresného súdu, že nebolo preukázané, že by mal žalobca vedomosť o tom, že plní žalovanému v 1/ rade za žalovaného v 2/ rade a naopak žalobca bol presvedčený, že plní žalovanému v 1/ rade. Nie je akceptovateľné, aby žalovaný v 1/ rade zastúpený právnym zástupcom vykladal chybu v písaní tak, že žalobca plnil sám sebe za žalovaného v 2/ rade. Žalobca má za to, že odvolanie žalovaného v 1/ rade v značnej časti napĺňa ust. § 358 ods. 1 CSP, teda že ide o odvolanie proti odôvodneniu rozhodnutia, ktoré odvolanie nie je prípustné.
23. K otázke zmeny predbežného názoru okresného súdu žalobca uviedol, že k vysloveniu predbežného právneho záveru došlo na pojednávaní dňa 20.4.2016. V konaní bolo predložené značné množstvo listín a prezentovaná rozsiahla argumentácia, a to obzvlášť zo strany žalobcu najmä jeho vyjadrením zo dňa 27.11.2018, na ktoré žalovaný v 1/ rade písomne nereagoval, a množstvom listín predložených žalobcom na pojednávaní dňa 5.12.2018. Súd nie je viazaný predbežným názorom pri vydávaní rozhodnutia vo veci samej, nakoľko v opačnom prípade by bol predbežný názor postavený na úroveň rozhodnutia vo veci samej. Okresný súd pri konštatovaní predbežného právneho názoru neuviedol, že dospel k záveru o existencii zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, a uviedol len, že sa mu to javí na základe doposiaľ vykonaných listinných dôkazov. Zároveň je tejto časti venovaná prevažná časť rozsudku, v ktorej sa okresný súd zaoberal neexistenciou právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade a existenciou právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Žalovaný v 1/ rade pritom
tendenčne opomenul uviesť, že okresný súd zároveň uviedol, že z doposiaľ predložených listinných dôkazov sa mu javí, že medzi žalovaným v 1/ rade a žalobcom nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo, a to nielen v písomnej ale ani v ústnej a konkludentnej forme, hoci sa tak môže javiť správanie žalobcu a žalovaného v 1/ rade. Už v tejto fáze konania tak bol evidentný úmysel žalobcu plniť vo svojom mene a na svoj účet žalovanému v 1/ rade. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobca rozsudok okresného súdu potvrdiť.
24. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v 2/ rade uviedol, že s tvrdeniami žalovaného v 2/ rade nesúhlasí, keďže sú v rozpore s jeho predchádzajúcimi tvrdeniami. V konečnom dôsledku sa žalovaný v 2/ rade voči rozsudku neodvolal. Okresný súd správne zistil, že medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Argumentácia žalovaného v 2/ rade je nesprávna, pretože predpokladá existenciu zodpovednosti za nepreukázané vady, a to v prípade, ak nedošlo k uzatvoreniu zmluvy, čiže v prípade, kedy vôbec nemožno hovoriť o vadnosti plnenia ako takého. Argumentácia žalovaného v 2/ rade je nekonzistentná, pretože súčasne poukazuje aj na existenciu bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ bez toho, aby bol akýmkoľvek spôsobom schopný preukázať vôľu žalobcu plniť za iného. Žalovaný v 2/ rade vo vyjadrení uviedol, a to v rozpore s jeho tvrdeniami pred okresným súdom, že údajne v konaní nepriamo pripúšťal existenciu jeho záväzku voči žalobcovi. Na pojednávaní dňa 18.1.2016 pritom právny zástupca žalovaného v 2/ rade uviedol, že žalobcovi síce vyplácal finančné prostriedky, ale bez právneho základu a iba na základe toho nemôže byť zaviazaný žalobcovi plniť. Ďalej uviedol, že má za to, že nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Aj na pojednávaní dňa 20.4.2016 právny zástupca žalovaného v 2/ rade uviedol, že k uzavretiu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nedošlo a prax vyplácania faktúr nemôže byť postavená na roveň uzatvorenej zmluvy. Zaplatenie časti ceny diela žalovaný v 2/ rade prezentoval v kontexte platobného miesta za žalovaného v 1/ rade, keďže pokyn na vyplatenie zvyšnej čiastky aj podmienku, za akej má k úhrade dôjsť, určoval žalovanému v 2/ rade žalovaný v 1/ rade. To, že žalovaný v 2/ rade bol pripravený zaplatiť žalobcovi po splnení podmienky určenej žalovaným v 1/ rade, nezakladá potvrdenie existencie záväzku zo zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Vo vzťahu k tvrdenému právu žalovaného v 2/ rade na nezaplatenie časti ceny diela žalobca uviedol, že pri neexistencii zmluvy sa logicky žalovaný v 2/ rade nemôže dovolávať akýchkoľvek nárokov z vád diela. Žalobca odmietol svoju zodpovednosť za vytýkané nedostatky diela s tým, že zvlnenie strešnej fólie bolo spôsobené poddimenzovaním nosníkovej konštrukcie strechy, pričom projektovanie, dodávka a montáž nosníkovej konštrukcie strechy nebola predmetom diela.
25. K existencii bezdôvodného obohatenia žalovaného v 2/ rade žalobca uviedol, že žalovaný v 2/ rade vo vyjadrení pripustil aj možnosť existencie záväzku medzi ním a žalobcom z titulu bezdôvodného obohatenia, čím sa priklonil k nesprávnej argumentácii žalovaného v 1/ rade pri použití ust. § 454 OZ. Žalobca v tomto smere poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo 207/2007, podľa ktorého sú nevyhnutnými predpokladmi bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ: oprávnený (subjekt, ktorý poskytol majetkové plnenie veriteľovi namiesto dlžníka), oprávnený nemal povinnosť plniť (na jeho strane neexistovala právna povinnosť na plnenie), právnu povinnosť poskytnúť uvedené plnenie mal dlžník (ten získava bezdôvodné obohatenie), medzi tým, kto plnil (oprávnený), a tým, komu sa plnilo (veriteľ), bolo zrejmé, že sa plnilo za iného (t.j. za dlžníka, ktorému vzniká bezdôvodné obohatenie tým, že plnením, ktoré za neho poskytol oprávnený, jeho dlh zanikol splnením - § 559 ods. 1 OZ). To je základný rozdiel medzi bezdôvodným obohatením získaným plnením bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 2 OZ a bezdôvodným obohatením získaným plnením za iného podľa § 454 OZ. Žalobca mal v konaní za to, že došlo k uzatvoreniu zmluvy medzi ním a žalovaným v 1/ rade, a teda, že poskytuje plnenie s vôľou plniť za seba pre žalovaného v 1/ rade na základe zmluvného záväzku. Žalobca tak nekonal za žalovaného v 2/ rade, ktorého v zmysle zaužívanej praxe považoval len za osobu, na ktorú mal v zmysle dohody so žalovaným v 1/ rade vystavovať faktúry za plnenie vykonané v prospech žalovaného v 1/ rade. Uvedené podporuje aj fakt, že pokyny pri vykonávaní diela zadával žalobcovi žalovaný v 1/ rade. Žalobca nemal vedomosť, že by jeho plnenie bolo vykonávané za niekoho iného a keďže práve vedomosť toho, kto plnil, o tom, že plní za iného a jeho úmysel za druhého plniť, sú jedným zo základných predpokladov aplikácie § 454 OZ a tieto v konaní neboli preukázané, je argumentácia žalovaného v 2/ rade rovnako nesprávna ako argumentácia žalovaného v 1/ rade. Okresný súd v odôvodnení správne konštatoval, že na nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi od žalovaného v 1/ rade nemá vplyv skutočnosť, že žalovaný v 1/ rade zaplatil cenu diela žalovanému v 2/ rade.
26. K otázke výšky bezdôvodného obohatenia žalobca uviedol, že primeranosť určenia výšky v danom prípade je o to zjavnejšia, že je určená s odkazom na dohodu žalobcu a žalovaného v 1/ rade vo vzťahu k totožnému predmetu plnenia (ponuka A a ponuka B). To, že okresný súd nevzal pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia do úvahy tvrdené vady, je irelevantné, keďže za tieto nedostatky žalobca nenesie žiadnu zodpovednosť. Tvrdenie ohľadom znaleckého dokazovania je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Odo 1184/2006, podľa ktorého nemožno súdu vytknúť, ak pri určení výšky bezdôvodného obohatenia nevychádzal výlučne zo znaleckého posudku, ale využil právo určiť jeho výšku podľa svojej vlastnej úvahy. Okresný súd sa pridržiaval výšky plnenia, ktorá bola dohodnutá a žalovaným v 1/ rade výslovne označená ako primeraná za vytvorenie novej veci vo vlastníctve žalovaného v 1/ rade. V konečnom dôsledku žalovaný v 1/ rade túto sumu žalovanému v 2/ rade aj poskytol, tento ju prijal a až do momentu tendenčnej argumentácie v odvolacom konaní jej výšku nerozporoval. Medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade bola pritom dohodnutá ďaleko vyššia cena a žalovaný v 1/ rade na pojednávaní dňa 18.1.2016 uviedol, že celú cenu diela zaplatil žalovanému v 2/ rade a na tom istom pojednávaní žalovaný v 2/ rade potvrdil, že mu bolo celé dielo zo strany žalovaného v 1/ rade zaplatené.
27. Žalovaný v 1/ rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v 2/ rade uviedol, že zotrváva na skutočnostiach a argumentácii uvádzaných v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Žalovaný v 2/ rade vo svojom vyjadrení rovnako ako žalovaný v 1/ rade považuje závery okresného súdu za nesprávne a pripustil, že bol a je pripravený žalobcovi dlžnú sumu zaplatiť v prípade riadneho splnenia povinností žalobcu, čo potvrdzuje tvrdenie žalovaného v 1/ rade o tom, že medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade existoval zmluvný vzťah zo zmluvy o dielo. Aj žalovaný v 2/ rade potvrdzuje závery žalovaného v 1/ rade o nesprávnom právnom posúdení veci okresným súdom ohľadom bezdôvodného obohatenia. Je vylúčené, aby žalobca mal čo i len najmenšiu pochybnosť o tom, komu a za koho plní. Žalovaný v 2/ rade vo svojom vyjadrení zároveň rozporoval aj výšku bezdôvodného obohatenia určenú prvostupňovým súdom.
28. Žalovaný v 1/ rade v reakcii na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného v 1/ rade uviedol, že žalovaný v 1/ rade v konaní pred prvostupňovým súdom tvrdil a argumentačne preukazoval existenciu konkludentne uzatvorenej zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Je nepravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaný v 1/ rade tvrdil relatívnu neplatnosť zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, ide o tvrdenie vytrhnuté z kontextu. Žalovaný v 1/ rade tvrdil, že k uzatvoreniu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade nedošlo a len v prípade, ak by prvostupňový súd dospel k záveru, že došlo k uzavretiu ústnej alebo konkludentnej dohody medzi týmito subjektmi, používal žalovaný v 1/ rade argumentáciu relatívnej neplatnosti zmluvy pre nedodržanie jej formy. Žalovaný v 1/ rade nesúhlasil s tvrdením žalobcu o tendenčnej argumentácii s odkazom na prednesy na pojednávaniach. Samotný žalobca využíva účelovú argumentáciu v záujme privodenia si priaznivého výsledku v konaní. To, že v prípade žalovaného v 2/ rade malo ísť o akési platobné miesto, nebolo v konaní preukázané. Výlučne žalobca tvrdil, že žalovaný v 2/ rade bol platobným miestom. Takáto skutočnosť nebola tvrdená žalovaným v 1/ ani žalovaným v 2/ rade. Žalobca vystavoval faktúry na plnenie výlučne na ťarchu žalovaného v 2/ rade, a teda práve žalovaný v 2/ rade bol dlžníkom žalobcu. Žalovaný v 1/ rade nemal nikdy voči žalobcovi žiadny priamy záväzok na základe zmluvy alebo daňového dokladu. Žalovaný v 1/ rade v emaile zo dňa 14.10.2013 iba potvrdil, že žalobcovi nepomôže s tým, aby mu žalovaný v 2/ rade vykonal platbu, pretože na diele sú vady. Táto skutočnosť nepotvrdzuje žiaden príkaz alebo pokyn na uskutočnenie úhrad zo strany žalovaného v 1/ rade. Tvrdenia žalobcu, že fakturácia nezakladá existenciu zmluvy o dielo, považuje žalovaný v 1/ rade za účelové. Zo žiadneho dôkazu nevyplýva ani tvrdenie, že medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade sa zaviedla prax, podľa ktorej mal žalobca vystavovať faktúry na žalovaného v 2/ rade. Neakceptovateľné je aj tvrdenie o tom, že by malo ísť o pristúpenie k záväzku v zmysle § 534 OZ. Žalovaný v 1/ rade nikdy záväzok na úhradu ceny diela voči žalobcovi nemal, žalobca dielo pre žalovaného v 1/ rade priamo nezhotovoval, zhotovoval ho za žalovaného v 2/ rade, ktorý bol na základe zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade povinný žalovanému v 1/ rade plniť. V rozpore s vykonaným dokazovaním je aj tvrdenie žalobcu o tom, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 451 ods. 2 OZ. Žalobca vedel, že plní za žalovaného v 2/ rade, keďže mu žalovaný v 1/ rade oznámil, že generálnym dodávateľom bude žalovaný v 2/ rade a že majú medzi sebou ohľadne záležitosti komunikovať. Žalovaný v 1/ rade zotrval na odvolacej námietke, že rozsudok okresného súdu je arbitrárny, predčasný a zmätočný a jeho výrok je v rozpore s jeho odôvodnením. Taktiež nie je správny záver žalobcu, že odvolanie žalovaného v 1/ rade v značnej časti napĺňa znaky podľa § 358 CSP, teda že ide o odvolanie proti odôvodneniu
rozhodnutia, keďže je nepochybné, že odvolanie bolo podané proti rozsudku vo výrokoch napadnutých odvolaním, ktoré sú v neprospech žalovaného v 1/ rade. Žalovaný v 1/ rade opätovne zdôraznil, že ním tvrdené skutočnosti preukazujú, že medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade existoval zmluvný vzťah. S ohľadom na vykonané dôkazy je vylúčené, aby žalobca mal čo i len najmenšiu pochybnosť o tom, komu a za koho plnil.
29. Žalovaný v 2/ rade v reakcii na vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu žalovaného v 1/ rade uviedol, že skutočnosti uvedené v podaní žalobcu nemôžu konvalidovať nesprávnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie a žalovaný v 2/ rade sa pridržiava svojich tvrdení, ktoré odprezentoval vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1/ rade.
30. Žalovaný v 1/ rade v reakcii na vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného v 2/ rade uviedol, že žalobca s ohľadom na všetky okolnosti prípadu jednoznačne vedel, čo plní, pre koho plní a za koho plní. Žalovaný v 1/ rade do právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade vo vzťahu k úhradám nezasahoval, tieto si medzi sebou regulovali výlučne žalobca a žalovaný v 2/ rade. Žalovaný v 1/ rade plnil výlučne zo zmluvy o dielo uzatvorenej medzi ním a žalovaným v 2/ rade, a to žalovanému v 2/ rade. V kontexte tvrdení žalobcu je nepochopiteľné, prečo by takmer dva roky komunikoval so žalovaným v 2/ rade ohľadom vád a uhradenia ceny za dielo, a prečo by vystavoval faktúry na ťarchu žalovaného v 2/ rade. Žalobca na jednej strane tvrdí, že medzi ním a žalovaným v 2/ rade nedošlo k uzatvoreniu zmluvy a na druhej strane uvádza, že to bol práve žalovaný v 2/ rade, ktorý sa dovolával vád diela a nie žalovaný v 1/ rade. V konaní bolo preukázané, že žalobca vedel, že dielo nevykonáva priamo pre žalovaného v 1/ rade, ale že generálnym dodávateľom diela pre žalovaného v 1/ rade je výlučne žalovaný v 2/ rade. Prvostupňový súd tak vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 451 ods. 2 OZ, ktoré je možné aplikovať len v prípade, ak by subdodávateľ (v tomto prípade žalobca) dodal dielo alebo jeho časť do stavby vlastníka stavby (v tomto prípade žalovaného v 1/ rade), pričom by vlastník stavby toto plnenie prijal a preukázateľne za toto plnenie nezaplatil ani subdodávateľovi (v tomto prípade žalobcovi) ani generálnemu dodávateľovi (v tomto prípade žalovanému v 2/ rade). V konaní bolo pritom preukázané, že žalovaný v 1/ rade žalovanému v 2/ rade za zhotovenie diela celú cenu diela zaplatil, a teda je vylúčené, aby sa bezdôvodne obohatil. V ostatných skutočnostiach zotrval žalovaný v 1/ rade na dôvodoch podaného odvolania.
31. Žalobca cestou právneho zástupcu vo vyjadrení k vyjadreniam žalovaného v 1/ rade uviedol, že tieto vyjadrenia sú založené na opakovaných tvrdeniach uvedených už v podanom odvolaní. Argumentáciu žalobcu interpretuje žalovaný v 1/ rade účelovo a vyvodzuje závery, ktoré žalobca v konaní nikdy neuviedol. Podľa žalobcu existujú všetky predpoklady pre to, aby konal v domnelom postavení zhotoviteľa pre žalovaného v 1/ rade, keď prekážkou existencie zmluvy o dielo medzi nimi bola len požiadavka písomnej formy zmluvy. Existenciu údajnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade odvodzuje žalovaný v 1/ rade len od fakturácie na základe pokynu žalovaného v 1/ rade. Postavenie žalobcu ako subdodávateľa žalovaného v 2/ rade je v rozpore s predchádzajúcou argumentáciou žalovaného v 2/ rade a postavenie žalobcu ako subdodávateľa je vo výslovnom rozpore s bodom 8.20 zmluvy o dielo uzavretej medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade. Podľa žalobcu medzi ním a žalovaným v 2/ rade nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo v žiadnej forme a táto skutočnosť nebola medzi nimi sporná. Žalovaný v 2/ rade od začiatku konania bez akýchkoľvek pochybností tvrdil, že nedošlo k uzatvoreniu zmluvy so žalobcom a je účelová opačná argumentácia žalovaného v 2/ rade až v odvolacom konaní. Takúto zmenu tvrdení žalovaného v 2/ rade, ktorá nastala po viac ako 4,5 ročnom trvaní súdneho sporu, nemožno považovať za jednoznačné potvrdenie tvrdení žalovaného v 1/ rade. Samotný žalobca poskytoval plnenie žalovanému v 1/ rade na základe presvedčenia o zmluvnom vzťahu medzi nimi, keď existenciu zmluvného vzťahu so žalovaným v 1/ rade žalobca od začiatku tvrdil a preukazoval. Žalovaný v 1/ rade uzatvorenie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nepreukázal ani v rovine eventuálneho návrhu na uzavretie zmluvy. Žalobca považoval žalovaného v 2/ rade len za osobu, na ktorú mal žalobca v zmysle dohody so žalovaným v 1/ rade vystavovať faktúry. Žalobca neodvodzoval existenciu zmluvy o dielo medzi ním a žalovaným v 1/ rade od fakturácie, ale od rokovaní o uzavretí zmluvy vo vzťahu k ponukám A a B. Nemožno porovnávať na prvý pohľad odlišné situácie medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade a medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Žalobca nikdy netvrdil, že k uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi ním a žalovaným v 1/ rade malo dôjsť na základe prostej fakturácie. K dohode o predmete diela medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade malo dôjsť na základe riadneho návrhu žalobcu a akceptácie žalovaného v 1/ rade. Vystavovanie faktúr žalobcom na žalovaného v 2/ rade za plnenie, ktoré žalobca poskytoval ako priamy dodávateľ pre
žalovaného v 1/ rade, nemožno považovať ani za návrh na uzavretie zmluvy ani za akceptáciu nejakého návrhu, ku ktorému zo strany žalovaného v 2/ rade nikdy nedošlo. Žalovaný v 1/ rade, tak ako to uvádza v komunikácii so žalobcom zo dňa 7.10.2013, považoval žalovaného v 2/ rade za zodpovedného za uhradenie týchto platieb a keďže akýkoľvek zmluvný záväzok medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade neexistoval, konal žalobca v domnelosti existencie zmluvného vzťahu medzi ním a žalovaným v 1/ rade. Žalobca napriek rozporovaniu žalovaným v 1/ rade má naďalej za to, že právny zástupca žalovaného v 2/ rade vôľu uhradiť uvádzal v kontexte platobného miesta za žalovaného v 1/ rade. Medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nebol žiadny záväzkový vzťah a ani právny základ, na základe ktorého by bol žalovaný v 2/ rade povinný žalobcovi platiť, čo potvrdil právny zástupca žalovaného v 2/ rade na pojednávaní dňa 18.1.2016. Táto skutočnosť nevyplýva ani zo zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalovanými v 1/ a v 2/ rade.
32. K argumentácii žalovaného v 1/ rade odkazom na ust. § 275 ods. 4 OBZ žalobca uviedol, že toto ustanovenie hovorí o osobitnom spôsobe uzatvorenia zmluvy, kedy návrh jednej zmluvnej strany je prijatý konkludentným prejavom druhej zmluvnej strany. Z vyjadrenia žalovaného v 1/ rade nie je jasné, o aký návrh a o aké konkludentné konanie opiera žalovaný v 1/ rade svoju argumentáciu. V konaní nebol preukázaný žiadny návrh žalobcu adresovaný žalovanému v 2/ rade alebo návrh žalovaného v 2/ rade adresovaný žalobcovi. Jediné návrhy na uzatvorenie zmluvy o dielo, ktoré boli v konaní preukázané, sú ponuka A zo dňa 15.2.2012 a ponuka B zo dňa 27.2.2012. V tejto súvislosti je aplikácia ust. § 275 ods. 4 OBZ nepoužiteľná, keďže tieto ponuky smerovali jedine a len žalovanému v 1/ rade a nie žalovanému v 2/ rade, o čom svedčí skutočnosť, že žalovaný v 1/ rade viackrát tento návrh revidoval počas rokovaní o uzatvorení zmluvy. Za návrh na uzatvorenie zmluvy nemožno považovať faktúry vystavované na žalovaného v 2/ rade a ich uhradenie žalovaným v 2/ rade nemožno považovať za akceptáciu takéhoto „návrhu" bez akejkoľvek dohody o vymedzení predmetu diela. Faktúra je odrazom už predchádzajúcej dohody strán a teda nemožno hovoriť o návrhu na uzatvorenie zmluvy vo forme faktúry. Žalovaný v 2/ rade žalobcovi návrh na uzatvorenie zmluvy nikdy neadresoval a žalovaný v 1/ ani žalovaný v 2/ rade ho v konaní nepreukázali. Žalovaný v 1/ rade nepreukázal dohodu o žiadnej podstatnej náležitosti eventuálnej zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Žalovaný v 1/ rade na pojednávaní dňa 20.4.2016 rovnaké ust. § 275 ods. 4 OBZ použil v súvislosti so svojou argumentáciou, že nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi ním a žalobcom, keďže strany prejavili vôľu uzatvoriť zmluvu v písomnej forme, k čomu však nedošlo. Teda vo svojej argumentácii žalovaný v 1/ rade používa rovnaké ustanovenie, aplikáciou ktorého by podľa žalovaného v 1/ rade malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade napriek tomu, že medzi nimi nebol žiadny návrh, ktorý by smeroval k uzatvoreniu zmluvy, žiadna akceptácia, ktorou by bol návrh prijatý, žiadna prax alebo obchodná zvyklosť, ktorá by takéto konanie zakladala.
33. Vo vzťahu k záväzku medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade žalobca uviedol, že rokovania o zmluve o dielo mali viesť k uzatvoreniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade a počas celej realizácie diela vystupoval žalovaný v 1/ rade v pozícii objednávateľa, ktorý smeroval svoje požiadavky ohľadom realizácie diela, úhrady platieb, ako aj oznámenia tvrdených vád a nedorobkov na žalobcu ako zhotoviteľa. Z uvedeného tak nevyplýva, že by sa žalobca a žalovaný v 1/ rade nesprávali ako po uzatvorení zmluvy o dielo. Žalobca upozorňoval na tlaky a pnutia, ktorým mala byť nosníková konštrukcia strechy vystavená, práve žalovaného v 1/ rade ako objednávateľa a jemu zasielal aj všetky relevantné technické dokumentácie. Až po obdržaní písomného pokynu od žalovaného v 1/ rade pokračoval žalobca v plnení. V zásade jediný nedostatok zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade má predstavovať existencia požiadavky písomnej formy, a preto je pochopiteľné, že žalobca konal v domnelom postavení zhotoviteľa vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade ako objednávateľovi. V porovnaní s uvedeným nemožno považovať prostú fakturáciu žalovanému v 2/ rade za základ, od ktorého sa má odvíjať vedomosť žalobcu o hypotetickej zmluve medzi ním a žalovaným v 2/ rade. Pre úplnosť, s odkazom na opakované tvrdenia žalovaného v 1/ rade o žalobcovom postavení subdodávateľa, uviedol žalobca, že podľa bodu 8.20 zmluvy o dielo, uzatvorenej medzi žalovaným v 1/ a žalovaným v 2/ rade, nie je zhotoviteľ oprávnený poveriť plnením diela tretiu osobu bez predchádzajúceho písomného súhlasu objednávateľa. Žalovaní v konaní nepredložili žiadny dôkaz, z ktorého vyplýva, že žalovaný v 2/ rade bol vôbec oprávnený uzatvoriť so žalobcom osobitnú zmluvu o dielo. Žalovaný v 1/ rade tak svoj úspech v spore odvodzuje od porušenia zmluvy, o ktorom musel mať sám vedomosť, ktoré je navyše podľa zmluvy sankcionovateľné. Ak by takýto dokument existoval, žalovaný v 1/ alebo žalovaný v 2/ rade by ho v konaní predložili. Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu žalobca zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.
34. Žalovaný v 1/ rade v reakcii na vyjadrenie žalobcu nad rámec svojich predchádzajúcich vyjadrení uviedol, že neobstojí argumentácia žalobcu ohľadom bodu 8.20 zmluvy o dielo, keďže v konaní bol predložený email zo dňa 5.4.2012 adresovaný žalobcovi a žalovanému v 2/ rade, ktorým obidvom žalovaný v 1/ rade oznámil, že generálnym dodávateľom stavby bude žalovaný v 2/ rade, ktorý bude obchodným partnerom žalobcu a že ohľadom všetkých záležitostí má prebiehať komunikácia medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade.
35. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v 1/ rade nad rámec svojej predchádzajúcej argumentácie poukázal na skutočnosť, že žalovaný v 1/ rade a žalovaný v 2/ rade v uzatvorenej zmluve o dielo počítali so situáciou, kedy by bol akýkoľvek objekt alebo časť stavby objednávateľom vylúčený z predmetu plnenia určeného touto zmluvou. V zmysle tejto dohody budú náklady na objekt alebo časť diela zhotovenú vlastným poddodávateľom žalovaného v 1/ rade odpočítané z celkovej ceny diela dohodnutej v zmluve o dielo, pričom žalovaný v 2/ rade má v takom prípade len nárok na úhradu nákladov súvisiacich s koordináciou prác medzi vlastným poddodávateľom žalovaného v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade. Počas realizácie diela vystupoval žalovaný v 1/ rade vo vzťahu k žalobcovi v pozícii objednávateľa, ktorý smeroval svoje požiadavky ohľadom realizácie strešného systému priamo žalobcovi ako jeho vlastnému zhotoviteľovi. Tým, že sa medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade zaviedla prax, podľa ktorej mal žalobca vystavovať faktúry na žalovaného v 2/ rade, zabezpečoval žalovaný v 1/ rade úhradu časti ceny diela pre žalobcu a zároveň dochádzalo k postupnému odpočítaniu nákladov na zhotovenie strešného systému žalobcom z celkovej ceny diela uhradenej žalovaným v 1/ rade v prospech žalovaného v 2/ rade. V konaní nebol predložený dôkaz, ktorý by preukazoval predchádzajúci písomný súhlas žalovaného v 1/ rade ako objednávateľa na uzatvorenie zmluvy o dielo medzi žalovaným v 2/ rade a žalobcom. K námietkam ohľadom neodovzdania diela žalobcom, žalobca uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade nedošlo k dohode o odovzdaní a prevzatí predmetu diela, čím bolo dielo odovzdané okamihom, keď bolo žalovanému v 1/ rade umožnené dielo užívať, k čomu preukázateľne dochádza. Ak by bol žalobca v postavení subdodávateľa, tak by žalovaný v 2/ rade žalovanému v 1/ rade nemohol odovzdať celé dielo bez toho, aby bola odovzdaná časť diela vykonaná žalobcom pre žalovaného v 2/ rade. K odovzdaniu diela žalovaným v 2/ rade žalovanému v 1/ rade však došlo bez akéhokoľvek predchádzajúceho odovzdania strešnej krytiny žalobcom pre žalovaného v 2/ rade, a to z dôvodu, že žalobca nebol v postavení subdodávateľa, ale plnil priamo pre žalovaného v 1/ rade a na vlastnú zodpovednosť. Predpokladom vzniku zodpovednosti zhotoviteľa za vady diela je práve odovzdanie diela objednávateľovi, a teda ak žalovaný v 1/ rade namietal vady, tak muselo dôjsť k odovzdaniu diela žalovanému v 1/ rade. K odovzdaniu diela žalovanému v 2/ rade však nikdy nedošlo, keďže záväzok bol medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Okrem toho podľa bodu 8.28 zmluvy o dielo uzavretej medzi žalovanými v 1/ a v 2/ rade by v prípade subdodávateľského vzťahu bol žalovaný v 2/ rade povinný zabezpečiť prítomnosť žalobcu na preberacom konaní, pričom z vykonaných dôkazov vyplýva, že žalobca sa na preberacom konaní nezúčastnil, a to z dôvodu, že nebol v subdodávateľskom postavení.
36. Žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení k vyjadreniam žalovaných nad rámec predošlej argumentácie uviedol, že email zo dňa 5.4.2012 nemožno považovať za súhlas predpokladaný zmluvou o dielo medzi žalovanými v 1/ a v 2/ rade. Emailová komunikácia, na ktorú odkazuje žalovaný v 1/ rade, paradoxne nasvedčuje tomu, že žalovaní v 1/ a v 2/ rade nekonali v zmysle ich predchádzajúcej vzájomnej dohody transformovanej do zmluvy. Žalovaný v 1/ rade sa snaží napasovať emailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade do udeleného súhlasu predpokladaného v zmysle zmluvy bez toho, aby takýto súhlas spĺňal náležitosti a zmysel súhlasu uvedeného v zmluve. Takýto súhlas mal byť adresovaný priamo žalovanému v 2/ rade po tom, čo by žalovaný v 2/ rade oznámil žalovanému v 1/ rade jeho úmysel vykonať časť diela prostredníctvom iného zhotoviteľa. Takéto konanie žalovaných však preukázané nebolo. Predmetnou emailovou komunikáciou žalovaný v 1/ rade oznamoval žalobcovi uzatvorenie zmluvy o dielo so žalovaným v 2/ rade z dôvodu, že žalovaný v 1/ rade si musel byť vedomý, že ešte pred uzatvorením zmluvy o dielo so žalovaným v 2/ rade rokoval a podľa presvedčenia žalobcu prijal ponuku žalobcu na realizáciu strešného systému emailom zo dňa 29.2.2012. Je nelogické, aby žalobca po tom, čo predložil žalovanému v 1/ rade ponuku na zhotovenie strešného systému, ktorú podľa jeho presvedčenia žalovaný v 1/ rade aj prijal, mal zrazu žalobca plniť a zodpovedať sa úplne inému zmluvnému partnerovi, a to žalovanému v 2/ rade, len na základe direktívneho emailového oznámenia žalovaného v 1/ rade. Žalobca zdôrazňuje, že predložená zmluva o dielo potvrdzuje jeho argumentáciu o postavení žalovaného v 2/ rade ako platobného miesta, keďže v zmysle tejto zmluvy mal žalobca prijímať plnenie od žalovaného v 1/ rade prostredníctvom žalovaného v 2/ rade v rozsahu diela vykonaného
žalobcom. Žalobca zdôrazňuje, že k modelu podľa bodu 3.5 a 5.4 zmluvy o dielo medzi žalovaným v 1/ a v 2/ rade nedošlo, nakoľko nebola uzatvorená zmluva medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, vysvetľuje to však vôľu žalovaného v 2/ rade uhrádzať faktúry vystavené žalobcom. Zároveň to vyvracia argumentáciu žalovaného v 2/ rade o existencii zmluvy so žalobcom. Týmto spôsobom je preukázané, že vôľa žalovaného v 2/ rade nesmerovala k uzatvoreniu zmluvy so žalobcom, ale k plneniu záväzku žalovaného v 1/ rade voči žalobcovi. Žalobca konal v domnení, že dielo realizuje priamo pre žalovaného v 1/ rade, ktorému aj zodpovedá na základe dohodnutej zmluvy, keďže nemal dôvod predpokladať, že by táto mohla byť menená bez žalobcovho súhlasu. Žalobca tak nepovažuje email zo dňa 5.4.2012 za súhlas objednávateľa so subdodávateľským vzťahom zhotoviteľa, tak ako to tvrdí žalovaný v 1/ rade, ale za oznámenie adresované žalobcovi o uzatvorení zmluvného vzťahu so žalovaným v 2/ rade.
37. Žalovaný v 1/ rade v následnom písomnom vyjadrení uviedol, že emailom zo dňa 5.4.2012 bol žalobca informovaný o tom, že generálnym dodávateľom projektu bude žalovaný v 2/ rade a že žalovaný v 2/ rade postaví a dodá všetky časti projektu, vrátane strešného systému a že ohľadom všetkých záležitostí má žalobca kontaktovať priamo žalovaného v 2/ rade. Neobstojí tvrdenie, že by žalovaný v 1/ rade direktívnym spôsobom určil uzatvorenie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Žalobca nebol v priamom postavení zhotoviteľa voči žalovanému v 1/ rade. Je tendenčné a účelové tvrdenie žalobcu o tom, že došlo k dohode, na základe ktorej náklady na zhotovenie strešného systému budú odpočítavané z celkovej ceny diela. Aplikácia bodu 3.5 zmluvy o dielo uzavretej medzi žalovanými v 1/ a v 2/ rade, tak ako ju tvrdí žalobca, je vylúčená. Nároky z vád diela voči žalobcovi uplatňoval žalovaný v 2/ rade a je nepravdivé tvrdenie žalobcu, že dielo odovzdal priamo žalovanému v 1/ rade, keď mu umožnil dielo užívať. V konaní bolo preukázané, že dielo vrátane strešného systému prevzal žalovaný v 1/ rade od žalovaného v 2/ rade. Žalovaný v 1/ rade si vady diela uplatňoval voči žalovanému v 2/ rade, a teda nepopiera, že od žalovaného v 2/ rade dielo prevzal. Dielo však neprevzal od žalobcu. To, že žalobca sa nezúčastnil preberacieho konania, nepreukazuje, že by nebol v subdodávateľskom postavení, ale preukazuje len to, že jeho účasť nebola nevyhnutná pre riadne odovzdanie diela. V konaní pred prvostupňovým súdom bolo tiež preukázané, že žalovaný v 1/ rade emailom zo dňa 5.4.2012 adresovaným žalobcovi a žalovanému v 2/ rade obidvom oznámil, že generálnym dodávateľom stavby bude žalovaný v 2/ rade. Tvrdenia žalobcu ohľadom absencie predchádzajúceho písomného súhlasu objednávateľa sú tak nepravdivé.
38. V ďalšom písomnom vyjadrení žalovaný v 1/ rade v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, keďže žalobca dookola uvádza a opakuje argumentáciu uvádzanú už v konaní pred prvostupňovým súdom.
39. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného v 1/ rade v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku I. o povinnosti žalovaného v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 154.000,- Eur s úrokom z omeškania a vo výroku IV. o nároku žalobcu na náhradu trov konania od žalovaného v 1/ rade potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Krajský súd zároveň odvolanie žalovaného v 1/ rade proti rozsudku okresného súdu v časti výroku III. o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 2/ rade a výroku V. o nároku žalovaného v 2/ rade na náhradu trov konania od žalobcu odmietol podľa ust. § 386 písm. b) CSP ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
40. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného v 1/ rade bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/177/2019-814 zo dňa 18.5.2020 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 21.5.2020, na základe čoho boli, v spojení s ustanovením § 378 ods. 1 CSP, splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
41. Podľa ust. § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
42. Podľa ust. § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
43. Krajský súd vo vzťahu k podanému odvolaniu predovšetkým uvádza, že na to, aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania odvolacím súdom, musí odvolanie spĺňať všetky zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto riadneho opravného prostriedku. Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie. Takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Z účelu odvolania vyplýva, že právo podať odvolanie neprislúcha každej strane sporu, ale iba tej strane, v neprospech ktorej rozhodnutie súdu vyznelo, alebo ktorá bola rozhodnutím súdu dotknutá na svojich právach. Na podanie odvolania je tak oprávnená tá strana sporu, ktorej bola rozhodnutím súdu prvej inštancie spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv a povinnosti strán sporu; podstatné tu je porovnanie výsledku sporu s nárokom uplatneným žalobcom v žalobe, nie však subjektívne presvedčenie strany sporu o následkoch vyplývajúcich pre ňu z rozhodnutia súdu prvej inštancie.
44. Z obsahu podaného odvolania žalovaného v 1/ rade (č.l. 532 a nasl. spisu) je zrejmé, že žalovaný v 1/ rade ho podal proti výrokom I., III., IV. a V. rozsudku okresného súdu. Výslovne to vyplýva z časti odvolania, v ktorej žalovaný v 1/ rade uvádza: ,,Toto odvolanie podáva žalovaný 1 proti nasledovným výrokom prvostupňového rozsudku: proti výroku I. prvostupňového rozsudku, ktorým prvostupňový súd uložil žalovanému 1 povinnosť zaplatiť žalobcovi 154,000 EUR s úrokom z omeškania 9,25% ročne od 02.04.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, proti výroku III. prvostupňového rozsudku, ktorým prvostupňový súd žalobu proti žalovanému 2 zamietol, proti súvisiacemu výroku o trovách konania". Krajský súd uvádza, že výrokom III. bola zamietnutá žaloba proti žalovanému v 2/ rade, preto v tejto časti napadnutý rozsudok nevyznel v neprospech žalovaného v 1/ rade. Z odvolaním napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že predmetným výrokom nebola žalovanému v 1/ rade uložená žiadna povinnosť, ani inak sa nezasiahlo do jeho právneho postavenia. Krajský súd v tejto súvislosti primerane poukazuje aj na judikované rozhodnutie Rc 40/1993, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.7.1992 sp. zn. 1Cdo 28/1992, podľa ktorého právnej vety: ...„právo na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá ten účastník, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach", ktoré je primerane aplikovateľné aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016. Oprávnenie na podanie odvolania nemá strana sporu bez ďalšieho. Z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku vyplýva, že odvolanie môže podať len tá strana sporu, ktorej nebolo rozhodnutím súdu prvého stupňa v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorej bola rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma na jej právach. Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože existenciu možnej ujmy možno hodnotiť len z procesného hľadiska. Pri tomto hodnotení sa neprihliada na subjektívne presvedčenie strany sporu, ale na objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu jej bola spôsobená určitá ujma, ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia. Uvedené kritériá zjavne nespĺňal tretí výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2/ rade (a súvisiaci výrok o náhrade trov konania), a to vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade ako odvolateľovi. Na vyššie uvedené nemala vplyv ani tá skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní, konanom dňa 18.01.2016 (č.l. 342 a nasl. spisu) za účasti právnych zástupcov všetkých strán, uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu tak, že žalovaní v 1/ a v 2/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu 154.000 Eur s prísl. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo 257/2000 z 27. marca 2001, samostatnými osobami sú i osoby, ktoré sú z hľadiska hmotného práva solidárnymi dlžníkmi. Predmetom sporu pritom bolo zaplatenie pohľadávky žalobcu proti žalovanému v 1/ rade titulom ceny zo zmluvy o dielo a v prípade, ak nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo alebo ak je táto zmluva neplatná, tak titulom bezdôvodného obohatenia podľa ust. 451 ods. 2 OZ, a zároveň zaplatenie pohľadávky žalobcu proti žalovanému v 2/ rade titulom vydania bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 454 OZ, čím je predmetom konania nárok uplatnený voči žalovaným na základe odlišného skutkového a právneho vymedzenia. Súčasne v rámci eurokonformného prístupu možno primerane a podporne poukázať na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 27.03.2014 sp. zn. 21 Cdo 633/2014, v zmysle ktorých: ,,....Ustálená judikatúra Najvyššieho súdu dovodila (napr. uznesenie sp. zn. 20 Cdo 2599/98, uverejnené v časopise Soudní
judikatura číslo 8, ročník 2000, pod číslom 90, alebo uznesenie sp. zn. 20 Cdo 670/2006), že, ak vystupuje na žalovanej strane viac osôb zaviazaných spoločne a nerozdielne, majú v konaní postavenie samostatných spoločníkov podľa § 91 ods. 1 OSP. O samostatné spoločenstvo ide vtedy, ak má každý spoločník svoje právo alebo svoju povinnosť, ktorá je nezávislá na osude práv alebo povinností ostatných spoločníkov, s ktorými stojí na rovnakej strane sporu. Z toho pramení, že každý účastník v konaní koná (v rovine procesnej aj hmotnoprávnej) sám za seba, voči každému z nich môže byť samostatne (aj odlišne) rozhodnuté, lehota na podanie odvolania beží doručením rozhodnutia každému z účastníkov zvlášť, jej márnym uplynutím nadobúda vo vzťahu k tomuto účastníkovi rozhodnutie právnu moc a po uplynutí lehoty na plnenie sa stáva aj vykonateľným (obdobne tiež uznesenie sp. zn. 21 Cdo 3335/2009)." Ani skutočnosť, že žalobca žiadal žalovaných zaviazať na plnenie spoločne a nerozdielne, tak nezakladá oprávnenie žalovaného v 1/ rade na podanie odvolania voči výroku, ktorým bola žaloba voči žalovanému v 2/ rade zamietnutá.
45. So zreteľom na uvedené a za konštatovania, že žalovaný v 1/ rade nebol osobou oprávnenou na podanie odvolania proti výroku III. odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba proti žalovanému v 2/ rade zamietnutá, a proti závislému výroku V. tohto rozsudku o nároku žalovaného v 2/ rade na náhradu trov konania od žalobcu, krajský súd odvolanie žalovaného v 1/ rade proti tejto časti rozsudku okresného súdu odmietol podľa ust. § 386 písm. b) CSP ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.
46. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
47. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
48. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
49. Krajský súd sa ďalej zaoberal odvolacími námietkami žalovaného v 1/ rade, primárne námietkou ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Krajský súd k tejto námietke vo všeobecnosti uvádza, že odôvodnenie rozsudku je tou časťou rozsudku, ktorá je relevantná a významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03 je potrebné ust. § 157 ods. 2 OSP (aktuálne ust. § 220 ods. CSP) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Krajský súd je názoru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladu opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup okresného súdu je z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zrejmý. Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané, uviedol príslušné právny normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a to s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré boli zistené vykonaným dokazovaním, a tiež s poukazom na právne závery, ktoré okresný súd prijal.
50. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nepochybne patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie vo veci samej nie je podstatný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe voči žalovanému v 1/ rade vyhovel. Okresný súd vo vzťahu ku svojim záverom uviedol relevantné skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, a rozhodnutie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené, keď sa okresný súd zaoberal nosnou argumentáciou sporových
strán a túto argumentáciu aj pokiaľ išlo o obranu žalovaného v rade 1/ rade riadne vyhodnotil. Okresný súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave veci. Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že iba skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti rozhodnutia súdu (I. ÚS 188/06). Okrem toho krajský súd považuje za potrebné poukázať, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-právneho kolégia NS SR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015, Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016). V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súdu i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania ust. § 220 ods. 2 CSP.
51. Žalovaný v 1/ rade v podanom odvolaní namietal tiež nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Krajský súd za aplikácie relevantných zákonných ustanovení vo vzťahu k napadnutému výroku I. a k závislému výroku IV. rozsudku okresného súdu vo všeobecnosti uvádza, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov". Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.". Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
52. Žalovaný v 1/ rade v odvolaní vyjadril nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval neexistenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade s tým, že okresný súd sa vo vzťahu k tejto otázke nevyporiadal s argumentáciou, ktorú prezentoval v konaní žalovaný v 1/ rade. Vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii žalovaného v 1/ rade považuje krajský súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že táto odvolacia argumentácia dopadá nielen na závery okresného súdu vo vzťahu k výroku III. odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba proti žalovanému v 2/ rade zamietnutá, ale s ohľadom na priznanie uplatneného nároku žalobcovi voči žalovanému v 1/ rade titulom vydania bezdôvodného obohatenia aj na závery okresného súdu, na základe ktorých výrokom I. okresný súd
uložil žalovanému v 1/ rade povinnosť plniť žalobcovi. Bolo preto namieste, aby sa krajský súd zaoberal aj touto časťou žalovaným v 1/ rade podaného odvolania. Žalovaný v 1/ rade argumentoval, že okresný súd dospel k nesprávnym záverom, ak uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nebolo sporné, že k uzatvoreniu zmluvy o dielo v akejkoľvek forme medzi nimi nedošlo. Podľa žalovaného v 1/ rade bolo namieste prihliadnuť aj na jeho tvrdenia k tejto otázke, a preto nebolo možné konštatovať, že neexistencia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade je skutočnosťou nespornou. Krajský súd vo vzťahu k tejto otázke poukazuje na závery súdu prvej inštancie, ktoré sú obsiahnuté predovšetkým v ods. 21. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Je zrejmé, že okresný súd pri posudzovaní otázky existencie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade vychádzal prioritne z vyjadrenia subjektov, ktoré mali byť účastníkmi tohto vzťahu, teda prioritne z vyjadrení žalobcu a žalovaného v 2/ rade. Okresný súd vecne správne poukázal na podstatné náležitosti zmluvného vzťahu založeného zmluvou o dielo, medzi ktoré patrí dohoda o predmete plnenia a dohoda o cene. Uvedené okresný súd síce vyjadril vo vzťahu ku svojmu záveru, že nebola zistená existencia zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, tieto závery o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo je však nutné vztiahnuť aj na vyhodnotenie ďalšej v konaní relevantnej otázky, a síce existencie či neexistencie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Žalovaný v 1/ rade vo vzťahu k tejto otázke v podanom odvolaní argumentoval, že existovala zmluva o dielo medzi žalovaným v 1/ rade v právnom postavení objednávateľa a žalovaným v 2/ rade v postavení generálneho dodávateľa, ktorá zmluva zahŕňala aj plnenie, ktoré poskytoval žalobca. Ďalej žalovaný v 1/ rade zvýraznil, že samotný žalobca vystavoval faktúry priamo na žalovaného v 2/ rade, pričom z emailovej komunikácie už mal vedomosť, že žalovaný v 2/ rade bude generálnym dodávateľom projektu. Žalovaný v 1/ rade argumentoval aj odkazom na úpravu ust. § 43c ods. 1 OZ, podľa ktorého možno za prijatie návrhu považovať aj včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol určený návrh alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, za ktoré konanie podľa žalovaného v 1/ rade možno považovať aj fakturáciu navrhovanej ceny.
53. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného v 1/ rade je nutné zvýrazniť, že na to, aby takýmto spôsobom mohlo dôjsť k uzatvoreniu tvrdenej zmluvy o dielo, by predovšetkým v konaní musel byť zistený taký prejav vôle zo strany žalobcu, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy adresovaný žalovanému v 2/ rade, ktorý by bol zároveň dostatočne určitý a vyplývala by z neho vôľa byť ním viazaný v prípade jeho prijatia (§ 43a ods. 1 OZ). Ako však vecne správne na základe vykonaného dokazovania uzavrel súd prvej inštancie, rokovania o uzavretí predmetnej zmluvy prebiehali medzi osobami, ktoré konali za žalobcu, a osobami, ktoré konali za žalovaného v 1/ rade, v rámci ktorých rokovaní boli vypracované dve ponuky, a to ponuka A zo dňa 12.2.2012 a ponuka B zo dňa 27.2.2012. Tieto rokovania pritom prebiehali medzi osobami, ohľadom ktorých v konaní nebolo ustálené, že by boli oprávnené konať v mene žalobcu a žalovaného v 1/ rade. Okresný súd potom vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade nezistil existenciu riadne uzavretej zmluvy o dielo, ktorý záver odvolaním žalovaného v 1/ rade nebol spochybnený. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade pritom z vykonaného dokazovania nie je možné konštatovať, že by existoval obdobný stav predzmluvných rokovaní, ako tomu bolo medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, keď je zrejmé, že tieto rokovania prebiehali výlučne medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Ak žalovaný v 1/ rade argumentoval emailovou správou zo dňa 5.4.2012, podľa ktorej I. V. za žalovaného v 1/ rade oznámil žalobcovi, ktorý email bol doručený aj žalovanému v 2/ rade, že žalovaný v 2/ rade bude generálnym dodávateľom predmetného projektu a postaví všetky časti tohto projektu vrátane strešného systému dodávaného žalobcom, tak je potrebné uviesť, že sa jedná o úkon žalovaného v 1/ rade adresovaný žalobcovi a žalovanému v 2/ rade a nie o úkon žalobcu ani o úkon žalovaného v 2/ rade. Zo samotného tohto úkonu nie je možné bez ďalšieho konštatovať, že by sa žalovaný v 2/ rade mal stať účastníkom zmluvných vzťahov, ohľadom ktorých dovtedy prebiehali predzmluvné rokovania výlučne medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Okresný súd vecne správne konštatoval, že ani rokovania medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade neprekročili to, čo je možné popísať ako rokovanie o náležitostiach zmluvy pred jej uzavretím. Pritom vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade z vykonaného dokazovania ani nevyplýva, že by prebiehali akékoľvek rokovania, ktoré by bolo možné označiť za rokovania predzmluvné, a nie je možné ani zistiť, že by zo strany žalobcu bol žalovanému v 2/ rade adresovaný akýkoľvek návrh či ponuka, ktoré by bolo možné hodnotiť ako návrh na uzavretie zmluvy. Keďže medzi žalobcom a žalovaným 2/ neprebiehala žiadna komunikácia, nemohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy. Preto ani na základe skutočnosti, že následne zo strany žalobcu dochádzalo k vystavovaniu faktúr priamo na žalovaného v 2/ rade, ktorý tieto faktúry uhrádzal, nie je možné vyvodiť, že by došlo k akceptácii oferty zo strany žalobcu žalovaným v 2/ rade, a teda k uzavretiu zmluvy o dielo medzi týmito subjektmi, keď existencia takejto oferty nebola zistená. Za absencie návrhu na uzavretie zmluvy, ktorý by
bolo možné konštatovať vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, tak len samotná skutočnosť, že došlo k úhrade faktúr žalovaným v 2/ rade v prospech žalobcu, nemôže zakladať existenciu zmluvy o dielo. Z vykonaného dokazovania nie je možné ustáliť ani obsah takejto prípadnej zmluvy, čo konkrétne by malo byť jej predmetom a za akú cenu malo byť takéto plnenie poskytované. Ak nebolo v konaní zistené naplnenie predpokladov pre vznik platnej zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, tak je bez právneho významu ďalšia argumentácia v tom smere, či bol zo strany žalovaného v 1/ rade v zmysle zmluvy, ktorú mal uzavretú so žalovaným v 2/ rade, daný súhlas žalovanému v 2/ rade, aby poveril plnením diela tretiu osobu. Nakoniec považuje za potrebné krajský súd zvýrazniť, že tak žalobca ako aj žalovaný v 2/ rade v konaní pred súdom prvej inštancie zhodne tvrdili, že zmluva o dielo medzi nimi uzavretá nebola. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného v 2/ rade k podanému odvolaniu žalovaného v 1/ rade (vyjadrenie zo dňa 18.2.2019, č.l. 596 spisu) je potrebné uviesť, že v tomto vyjadrení žalovaný v 2/ rade v rozpore so svojimi vyjadreniami v konaní pred súdom prvej inštancie pripustil, že by medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade mohol existovať zmluvný vzťah. Zároveň však žalovaný v 2/ rade považoval v tomto vyjadrení za možnú aj existenciu záväzku titulom bezdôvodného obohatenia medzi ním a žalobcom, pričom svoju argumentáciu, tak vo vzťahu k otázke možnej existencie zmluvy o dielo ako aj vo vzťahu k možnej výške bezdôvodného obohatenia, smeroval k námietkam týkajúcim sa vád plnenia poskytnutého žalobcom. Ani v tomto vyjadrení tak žalovaný v 2/ rade neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie o neexistencii zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Žalovaný v 2/ rade možnosť takéhoto zmluvného vzťahu len pripustil bez toho, aby uviedol, akým spôsobom mala byť táto zmluva o dielo medzi ním a žalobcom uzavretá. Žalovaný v 2/ rade zároveň v tomto vyjadrení pripustil aj opak a síce, že medzi ním a žalobcom žiadna zmluva uzatvorená nebola, keďže označil za možnú aj existenciu záväzku titulom bezdôvodného obohatenia, a preto jeho vyjadrenie je možné hodnotiť ako vnútorne nekonzistentné.
54. Ak aj žalovaný v 1/ rade argumentoval citáciami vyjadrení sporových strán na pojednávaniach v konaní pred súdom prvej inštancie, tak ani z týchto vyjadrení nie je možné dospieť k záveru o existencii zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Z týchto vyjadrení vyplýva, že v konaní medzi sporovými stranami v čase realizácie plnenia žalobcom bolo zrejmé, čo sa má plniť a kto má plniť (vyjadrenie žalobcu), resp. že žalovaný v 2/ rade by žalobcovi plnil v prípade, ak by žalobca odstránil tvrdené vady. Z konania žalobcu a žalovaného v 2/ rade je nepochybne zrejmé, že sami seba nepovažovali za zmluvných partnerov a ani takýmto spôsobom voči sebe nevystupovali. Len samotná skutočnosť, že žalovaný v 2/ rade mal vystupovať ako generálny dodávateľ stavby, na ktorú poskytoval plnenie aj žalobca, o ktorej skutočnosti boli žalobca a žalovaný v 2/ rade informovaní emailom žalovaného v 1/ rade, nemôže viesť k záveru, že medzi týmito subjektami došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Je namieste vo vzťahu k tejto otázke zohľadniť aj správanie žalobcu, ktorý žalobu podal voči žalovanému v 1/ rade s tvrdením, že zmluvný vzťah vznikol medzi týmito subjektami. Žalobca až následne rozšíril okruh žalovaných o žalovaného v 2/ rade, voči ktorému svoj nárok uplatnil nie na základe zmluvného plnenia, ale titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Na uvedenom nič nemení ani vecne nesprávne konštatovanie okresného súdu v ods. 21. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, kde okresný súd uviedol, že plnenie žalobcu bolo totožné s časťou plnenia dohodnutého v zmluve o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Je zrejmé, že v danom prípade sa zo strany okresného súdu jedná o vyjadrenie, ktoré nekorešponduje so zvyšným odôvodnením napadnutého rozsudku, kde okresný súd priamo v prvej vete toho istého odseku 21. odôvodnenia konštatoval neexistenciu zmluvy o dielo v žiadnej forme medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Len samotné takéto nesprávne konštatovanie okresného súdu nemôže mať bez ďalšieho vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia. Obdobne vyjadrenie okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého „následné správanie žalobcu nesvedčí o tom, že za zmluvného partnera považoval žalovaného 1, keď faktúry za plnenie vystavoval žalovanému 2", je tvrdením, ktoré okresný súd uviedol v časti odôvodnenia, kde posudzoval otázku existencie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade a toto konštatovanie nemá žiadny dopad na iný, ďalej uvedený záver súdu prvej inštancie ohľadom otázky existencie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Ohľadom žalovaným v 1/ rade namietaných protichodných tvrdení okresného súdu v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku nad rámec už uvedeného dopĺňa krajský súd, že tieto tvrdenia je potrebné vnímať v celom kontexte samotného správania sa, resp. komunikácie medzi stranami konania, pričom nie je možné vychádzať len z čiastkových, často neúplne citovaných, či z kontextu vytrhnutých tvrdení strán a ich právnych zástupcov. K otázke fakturácie žalobcu, ktorá bola uskutočnená vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, je krajský súd názoru, že len samotná táto fakturácia bez toho, aby bolo možné v konaní konštatovať existenciu dohody o podstatných náležitostiach zmluvného vzťahu medzi týmito subjektami, ešte nemôže viesť k záveru, že takýto zmluvný vzťah existoval. Zaužívaná prax zasielania
faktúr a preplácania nemôže založiť zmluvný vzťah, ak chýba prejav vôle smerujúci k uzatvoreniu zmluvy o dielo. Faktúra je jednostranným účtovným a daňovým dokladom, ktorého vystavenie nemôže bez ďalších relevantných záverov viesť ku konštatovaniu existencie zmluvného vzťahu medzi subjektami, ktoré sú vo faktúre označené ako odberateľ a dodávateľ. Bez ohľadu na tvrdenia žalobcu o úhrade faktúr vystavených žalobcom žalovanému v 2/ rade z dôvodu existencie dohody o takomto platobnom mieste, je predsa výlučne relevantnou skutočnosť, že v konaní nebola preukázaná existencia zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Zvýrazňuje krajský súd, že tieto okolnosti je namieste posudzovať aj s prihliadnutím na skutočnosť, že rokovania o zmluve prebiehali výlučne medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade a k uzavretiu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade nedošlo len pre absenciu písomnej formy zmluvy. Samotný žalovaný v 1/ rade pritom okrem absencie písomnej formy zmluvy so žalobcom spochybňoval aj to, že by jeho rokovania so žalobcom mali vôbec viesť k určitému vymedzeniu práv a povinností podľa takejto zmluvy, ale napriek tomu žalovaný v 1/ rade tvrdil, že aj bez preukázaných rokovaní medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade mala byť riadna zmluva o dielo uzavretá medzi nimi. Nakoniec tvrdeniam žalovaného v 1/ rade o existencii zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, ani jeho tvrdeniam o význame fakturácie žalobcu v tomto kontexte, nesvedčia vyjadrenia samotného žalovaného v 1/ rade ohľadom úhrady faktúr, keď žalovaný v 1/ rade v emaile zo dňa 7. 10. 2013 (č.l. 90) vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade uviedol, že: „spoločnosť RIASTAV je zodpovedná za úhradu platieb..." a v emaile zo dňa 14. 10. 2013 (č. l. 93) uviedol, že sa neobráti na "spoločnosť RIASTAV, aby uskutočnila platbu". Krajský súd tak odvolaciu námietku žalovaného v 1/ rade vo vzťahu k existencii zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade nevyhodnotil ako dôvodnú.
55. Žalovaný v 1/ rade ďalej v podanom odvolaní namietal právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý aplikoval na vzťahy sporových strán ust. § 451 ods. 2 OZ a nie ust. § 454 OZ. Žalovaný v 1/ rade pritom argumentoval tým, že žalobca mal vedomosť o tom, že žalovaný v 1/ rade má záujem o generálneho dodávateľa a že plnenie, ktoré bolo predrokované so žalovaným v 1/ rade, bolo následne totožné s plnením, ktoré žalobca poskytoval žalovanému v 2/ rade, čím je podľa žalovaného v 1/ rade vylúčené, aby bol žalobca presvedčený o tom, že plní žalovanému v 1/ rade, a že by nemal vedomosť o tom, že plní žalovanému v 1/ rade za žalovaného v 2/ rade. Žalovaný v 1/ rade zvýraznil, že samotný žalobca cenu diela fakturoval žalovanému v 2/ rade. Krajský súd vo vzťahu k tejto otázke odkazuje na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil. Je zrejmé, že plnenie, ktoré žalobca poskytoval, nebolo kryté zmluvou o dielo, keďže nebolo zistené, že by takáto zmluva bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, ani že by takáto zmluva bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade. Plnenie zo strany žalobcu je tak plnením, ktoré bolo poskytnuté bez právneho dôvodu.
56. Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, tak posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy ust. § 451 ods. 1 a 2 OZ. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodné obohatenie je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 OZ) tomu, na úkor koho ho získal (§ 456 OZ). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 OZ). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jej vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol. Podľa judikatúry vyšších všeobecných súdov podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať obohatenie tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 ods. 1 OZ). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia však vznikne len za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získaného bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého), a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.
57. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 454 OZ môže byť naplnená za predpokladu, že ten, kto inému poskytol plnenie, túto povinnosť nemal a plnil namiesto toho, kto bol na toto plnenie povinný, t.j. namiesto dlžníka, pričom medzi subjektami, medzi ktorými došlo k plneniu,
bolo zrejmé, že sa plní za iného. Podľa rozhodnutia NS ČR sp.zn. 33Cdo 1148/1998 je predpokladom aplikácie uvedeného ustanovenia to, že ten, kto plnil za iného, plnil povinnosť iného vedome, t.j. že medzi osobou, ktorá plnenie poskytovala, a osobou oprávnenou na prijatie plnenia bolo zrejmé, že je plnený určitý záväzok inej (povinnej) osoby. V prejednávanom prípade je však zrejmé, že žalobca vychádzal z predpokladu zmluvy uzavretej medzi ním a žalovaným v 1/ rade, a teda z predpokladu, že plní svoju vlastnú povinnosť voči žalovanému v 1/ rade, a nie že plní namiesto niekoho iného, v tomto prípade namiesto žalovaného v 2/ rade. Uvedenému nakoniec svedčí aj skutočnosť, že žalobca a žalovaný v 1/ rade počas realizácie prác žalobcom komunikovali priamo, keď žalovaný v 1/ rade dával žalobcovi pokyny, potrebné na pokračovanie vo vykonávaní diela. Práve v prípade, ak ten, kto plnil, sa domnieval, že plní svoj vlastný dlh, sa tak nemôže jednať o bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 454 OZ, ale sa jedná o bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 ods. 2 OZ. V prejednávanom spore bolo vecne správne okresným súdom ustálené, že na poskytnuté plnenie nebol žalobca povinný na základe žiadneho zmluvného vzťahu, keďže zmluvu o dielo nemal uzatvorenú ani so žalovaným v 1/ rade, ani so žalovaným v 2/ rade. Ak napriek tomu žalobca poskytoval plnenie, tak je zrejmé, že sa z jeho strany jednalo o plnenie, ktoré bolo poskytované bez právneho dôvodu. Ak ten, kto plnil (žalobca), konal v domnienke, že plnil svoj vlastný záväzok, vznikol medzi ním a tým, komu bolo plnené (žalovaný v 1/ rade), právny vzťah z plnenia bez právneho dôvodu a nárok na vrátenie tohto plnenia. Poskytnuté plnenie žalobcu ako domnelého subdodávateľa je plnením, ktoré realizoval žalobca bez právneho dôvodu. Týmto plnením vzniklo bezdôvodné obohatenie osobe, ktorá je vlastníkom veci, na ktorú bolo poskytnuté plnenie žalobcu, teda žalovanému v 1/ rade. V kontexte uvedeného je potrebné hodnotiť aj poukaz žalovaného v 1/ rade na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/103/2001 a žalobcu na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/207/2007. Žalobca bol presvedčený, že voči žalovanému v 1/ rade plní svoj záväzok, ktorý mal vzniknúť zo zmluvy o dielo, a preto nie sú naplnené predpoklady pre aplikáciu ust. § 454 OZ, ak v tomto vzťahu nebolo zrejmé, že by žalobca plnil za žalovaného v 2/ rade (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/207/2007). Obdobne Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 33 Odo 1191/2006 zo dňa 19. 9. 2008 uviedol, že pri aplikácii ust. § 451 ods. 2 OZ a ust. § 454 OZ je potrebné zohľadniť, či ten, kto plnil, sa domnieval, že plní svoj vlastný dlh.
58. Žalovaný v 1/ rade v podanom odvolaní namietal, že ak medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade bola uzatvorená zmluva o dielo, ktorej predmetom bolo aj dielo - strešný systém ETFE, tak žalovanému v 2/ rade vznikla povinnosť plniť žalovanému v 1/ rade, a ak žalobca dodávku a montáž strešného systému ETFE u žalovaného v 1/ rade vykonal hoci túto povinnosť nemal, bolo namieste aplikovať ust. § 454 OZ. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil. Pokiaľ žalovaný v 1/ rade aplikáciu ust. § 454 OZ odvodzoval od uzavretej zmluvy o dielo medzi ním a žalovaným v 2/ rade, tak táto skutočnosť bola pre vyhodnotenie bezdôvodného obohatenia irelevantná, pretože pri uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nešlo vzťah medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade, ale o nárok uplatnený žalobcom voči žalovanému v 1/ rade, na ktorý nemá dopad existencia zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými. V tomto smere je tiež nepodstatné tvrdenie žalovaného v 1/ rade, že za dielo plnil žalovanému v 2/ rade, keďže vzťah medzi žalovanými nemá dopad na vyriešenie v odvolacom konaní výlučne relevantnej otázky existencie, či neexistencie bezdôvodného obohatenia žalovaného v 1/ rade získaného na úkor žalobcu. V tejto spojitosti možno poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32 Odo 846/2004 z 09.03.2005 ktorý uviedol, že: ,,Dovolací súd zastáva názor, že za situácie, kedy podľa zistenia súdov uzavretie zmluvy o dielo medzi žalobcom a Z. V. nebolo preukázané a kedy žalobca a žalovaný neboli zmluvnými partnermi, žalobcovi nevznikol žiadny zmluvný záväzok, z ktorého by bol ktorejkoľvek druhej zúčastnenej osobe povinný plniť (žalobca nebol k akémukoľvek plneniu zaviazaný žiadnou zmluvou). Z toho vyplýva, že žalobcove plnenie mohlo byť len bezzmluvné a teda bez právneho dôvodu v zmysle § 451, ods. 2 OZ. Zmluvou uzavretou medzi žalovaným a Z. V. (slovami odôvodnenia napadnutého rozsudku „iným právnym úkonom") nemohol byť žalobca viazaný už preto, že nebol stranou tejto zmluvy a žiadne povinnosti či práva mu zo zmluvy nemohli vzniknúť. Okolnosť, či mal žalovaný na plnenie poskytnuté žalobcom uzavretú zmluvu so Z. V., je nerozhodná.", s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil. Obdobne ako súd prvoinštančný tak aj krajský súd dospel k záveru o bezdôvodnom obohatení, ktoré získal žalovaný v 1/ rade plnením žalobcu bez právneho dôvodu.
59. Vo vzťahu k rozhodnutiam súdov Českej republiky a ich použitiu na prejednávanú právnu poukazuje krajský súd na eurokonformný prístup s tým, že sa jedná o rozhodnutia, s ktorých závermi sa stotožnil. Krajský súd v tomto smere dáva do pozornosti Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 48/2012 - 25 zo dňa 28.3.2012, v ktorom ÚS SR okrem iného uviedol: ,,Aj keď judikatúra súdov iných
štátov je pre slovenské právne prostredie nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie českého súdu preto, lebo sa s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne konformný výklad."
60. Krajský súd ohľadom výšky okresným súdom titulom bezdôvodného obohatenia priznaného plnenia považuje za potrebné zvýrazniť, že žalovaný v 1/ rade v podanom odvolaní záver okresného súdu o bezdôvodnom obohatení v žalobcom uplatnenej výške 154.000,- Eur nespochybnil. Žalovaný v 1/ rade namietal len základ tohto nároku s tým, že ak nie je daný základ, nemohol sa dostať do omeškania s plnením peňažného záväzku, a teda žalobcovi nepatria úroky z omeškania. Za viazanosti krajského súdu ako súdu odvolacieho žalovaným v 1/ rade vymedzenými odvolacími dôvodmi tak nebol pre krajský súd vytvorený priestor, aby v rámci vyvolaného odvolacieho konania hodnotil výšku žalobcom uplatnenej a okresným súdom priznanej sumy 154.000,- Eur ani dátumovo vymedzený rozsah omeškania žalovaného v 1/ rade, tak ako tento ustálil okresný súd dátumom vzniku omeškania od 2.4.2014. Krajský súd je v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, a preto nemal splnené podmienky k tomu, aby prehodnocoval závery rozhodnutia okresného súdu viažuce sa k okresným súdom ustálenej výške plnenia, vzniku omeškania a okresným súdom priznanej výške úroku z omeškania.
61. V procesnej rovine ďalej žalovaný v 1/ rade namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý mal podľa neho za následok ,,prekvapivé rozhodnutie", a to najmä vo vzťahu k uvedeniu predbežného právneho posúdenia veci okresným súdom na pojednávaní, konanom dňa 20.04.2016 (č.l. 364 a nasl. spisu). Išlo o tvrdenie, že: ,,Následne však prvostupňový súd (po tom, čo sa vo veci samej uskutočnilo len jedno pojednávanie dňa 05.12.2018), na ktorom boli len zopakované dovtedy prezentované argumenty účastníkov konania a neboli účastníkmi predkladané a súdom vykonávané žiadne nové dôkazy, vyhlásil prvostupňový rozsudok, ktorým sa podstatne a v rozhodujúcich skutočnostiach odklonil od predtým prezentovaného skutkového a právneho predbežného posúdenia veci, a to bez toho, aby pre takýto odklon existoval reálny podklad (nové skutočnosti alebo dôkazy) a následne bez toho, aby tento svoj postup a prekvapivý prvostupňový rozsudok náležitým spôsobom odôvodnil". Podľa žalovaného v 1/ rade bolo týmto postupom zasiahnuté do jeho práv.
62. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, uvádza krajský súd, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho: „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami" (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010).
63. Zo spisového materiálu je zrejmé, že konanie na súde prvej inštancie začalo dôjdením žaloby na Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa 03.07.2014, teda za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (ďalej len OSP). Podľa ust. § 470 ods. 1, 2 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Z procesnoprávnej úpravy priebehu konania v zmysle ust. § 100 ods. 1 tretia veta OSP, platnej v čase pojednávania konaného dňa 20.04.2016, vyplýval pre súd prvej inštancie postup, v rámci ktorého mohol účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Ide o úpravu fakultatívneho uplatňovania tzv. predbežného právneho posúdenia veci konajúcim sudcom/súdom s cieľom efektívneho a rýchleho civilného súdneho konania. Na uvedené nadväzovala úprava v ustanovení § 118 ods. 2 OSP, podľa ktorého po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Išlo o vytvorenie možnosti sporovým stranám vyjadriť sa alebo inak reagovať na intencionalitu dokazovania podľa právneho názoru súdu tým, že sa pokúsia tento predbežný právny názor vyvrátiť alebo naopak svojimi skutkovými tvrdeniami a dôkaznými návrhmi potvrdiť. Sporové strany však svoje dôkazné návrhy i skutkové tvrdenia mohli uvádzať, rozširovať či dopĺňať až do momentu, keď súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania (§ 120 ods. 4 OSP, teraz § 182 CSP). Vo vzťahu k vtedy platnému ust. § 118 ods. 2 OSP bolo rozhodovacou praxou ustálené, že prípadné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 OSP spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno odôvodniť dovolanie a existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP (uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo 167/2012). Vo vzťahu k aplikácii ust. § 181 ods. 2 CSP, ktoré ustanovenie v podstatných rysoch prevzalo úpravu priebehu pojednávania podľa pôvodnej úpravy § 118 ods. 2 OSP, najvyšší súd ďalej uviedol, že: „Ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva a porušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod.". Obdobne judikoval Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 1Obdo/3/2019.
64. Po oboznámení sa s priebehom celého konania, osobitne vykonaných pojednávaní pred súdom prvej inštancie, nezistil odvolací súd, že by došlo k vydaniu prekvapivého rozhodnutia v dôsledku tvrdeného rozporu medzi procesným postupom - v priebehu konania prejaveným predbežným názorom konajúceho sudcu - oproti meritórnemu rozhodnutiu a jeho dôvodom. Relevantné bolo, že žalobca uplatňoval svoj nárok opierajúc sa o uzavretú zmluvu o dielo medzi ním a žalovaným v 1/ rade, v prípade jej neplatnosti alebo neexistencie o mimozmluvný vzťah - bezdôvodné obohatenie, k čomu bolo vykonané potrebné dokazovanie, ku ktorému mali sporové strany možnosť sa vyjadriť. Dôvodnosti tejto odvolacej námietky nesvedčí ani žalovaným v 1/ rade poukazovaný priebeh vykonaných pojednávaní, keď nie je možné subjektívne vnímanie postupu súdu (sudcu) prvej inštancie sporovou stranou podľa ustanovení § 100 ods. 1 veta tretia OSP v spojení s § 118 ods. 1 až 3 OSP, resp. od 01.07.2016 § 181 ods. 2 CSP, zamieňať s výsledným procesom zhodnotenia sporu po skončení celého dokazovania podľa § 191 ods. 1 CSP (predtým § 132 OSP), ku ktorému sa strany mali možnosť vyjadriť. Relevantné bolo vyznenie celého priebehu konania pred súdom prvej inštancie ako vyplýva z obsahu spisu a nie len z jeho kontextu vytrhnutý a stranou subjektívne vnímaný či hodnotený prejav sudcu. V konaní nebol krajským súdom zistený taký procesný postup súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k vydaniu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Súdom predbežne vyjadrené právne posúdenie veci nie je samé o sebe pre konečné rozhodnutie vo veci samej záväzné. O predbežnom charaktere takéhoto posúdenia svedčí aj jeho obsah zachytený v zápisnici z pojednávania konaného dňa 20.04.2016, kde okresný súd uviedol, že: „z doposiaľ predložených listinných dôkazov sa javí..." a „súdu sa javí na základe doposiaľ vykonaných dôkazov..." (zápisnica založená na č.l. 364 - 369 spisu). Krajský súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 1Obdo/3/2019, podľa záverov ktorého: „Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením." Okresný súd po tomto predbežnom posúdení vykonal ďalšie dokazovanie, ktoré riadne vyhodnotil a v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku prezentoval vecne správne závery v konečnom posúdení v spore relevantných otázok.
65. Vo všeobecnosti platí, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2017). V prejednávanej veci po oboznámení sa s postupom okresného súdu možno uzavrieť, že žalovanému v 1/ rade neboli porušené jemu patriace procesné práva, čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalovaný v 1/ rade nebol vylúčený z výkonu žiadneho práva, ktoré mu priznával procesnoprávny predpis, a to Občiansky súdny poriadok a následne Civilný sporový poriadok. Je potrebné zdôrazniť materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti napr. v rozhodnutiach sp. zn. IV. ÚS 19/2012 a III. ÚS 37/2012).
66. Ak žalovaný v 1/ rade v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp.zn. I. ÚS 317/2015, tak krajský súd po oboznámení sa s týmto rozhodnutím dospel k záveru, že na prejednávanú právnu vec s ohľadom na obsah námietky žalovaného v 1/ rade k procesnému postupu súdu prvej inštancie nie je možné toto rozhodnutie Ústavného súdu aplikovať. V dotknutom rozhodnutí Ústavný súd SR konštatoval porušenie práv sťažovateľa v kontexte s procesným postupom krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktorý výzvou podľa vtedy platného ust. § 213 ods. 2 OSP žiadal o vyjadrenie k možnosti použitia iného ustanovenia právneho predpisu, na ktorú výzvu sťažovateľ reagoval, keď krajský súd následne po doručení vyjadrenia zo strany sťažovateľa dospel k inému právnemu názoru a použitím predmetného právneho ustanovenia sa už v samotnom rozhodnutí a jeho odôvodnení nezaoberal, na základe čoho Ústavný súd konštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu. Predbežné právne posúdenie veci okresným súdom je aj v zmysle vyššie uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu SR kvalitatívne odlišným inštitútom procesného práva, po ktorom dotknuté súdne konanie pokračovalo niekoľko rokov s ďalším doplnením skutkových a právnych tvrdení sporových strán a vykonávaním dokazovania. Jedná sa tak o odlišnú situáciu od postupu krajského súdu ohľadom možnosti aplikovať iné ustanovenie právneho predpisu.
67. Krajský súd považuje za potrebné zaujať stanovisko aj k vyjadreniam žalobcu a žalovaného, ktoré boli z ich strany predložené v rámci odvolacieho konania v rozsahu presahujúcom úpravu ust. § 374 CSP uviesť, že v zmysle úpravy § 365 ods. 3 CSP možno odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania a vo vzťahu k vyjadreniam žalobcu poukázať na úpravu ust. § 373 ods. 4 CSP, v zmysle ktorého možno prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany uplatniť najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Pre krajský súd tak nebol vytvorený priestor, aby sa v rámci vyvolaného odvolacieho konania zaoberal ďalšími prostriedkami procesnej obrany a procesného útoku v podobe skutkových a právnych tvrdení tak žalobcu ako aj žalovaného v 1/ rade, ktoré boli z ich strany produkované až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, resp. po uplynutí lehoty na podanie vyjadrenia k odvolaniu.
68. Na základe uvedeného nevyhodnotil krajský súd odvolacie dôvody žalovaného v 1/ rade ako relevantné. Krajským súdom bolo preto pristúpené k potvrdeniu rozsudku okresného súdu tak v napadnutom výroku I. o povinnosti žalovaného v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 154.000,- Eur s úrokom z omeškania ako aj vo výroku IV. o nároku žalobcu na náhradu trov konania od žalovaného v 1/ ako vecne správneho rozhodnutia podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Výrok IV. o trovách konania pred súdom prvej inštancie nebol odvolaním žalovaného v 1/ rade osobitne napadnutý a ako výrok závislý od výroku v merite veci bol preto pri potvrdení rozsudku okresného súdu vo výroku I. rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie. Odvolanie žalovaného v 1/ rade proti výroku III. o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 2/ rade a výroku V. o nároku žalovaného v 2/ rade na náhradu trov konania od žalobcu zároveň krajský súd odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou podľa ust. § 386 písm. b) CSP.
69. Krajský súd vo vzťahu k odôvodneniu svojho rozhodnutia považuje za potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ..."odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v
odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu."
70. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný v 1/ rade bol v tomto odvolacom konaní neúspešnou sporovou stranou, keďže jeho odvolanie bolo vyhodnotené ako nedôvodné, resp. odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou. Krajský súd preto žalobcovi a žalovanému v 2/ rade voči neúspešnému žalovanému v 1/ rade priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.