Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8S-92-2018.pdf
PDF · 231.62 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/92/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Pavla Naďa a JUDr. Petry Vysaníkovej, v právnej veci žalobcu: NETTIX, s.r.o., Skladná 6, 040 01 Košice, IČO: 36 851 701, právne zastúpeného: JUDr. Ivo Babjak, advokát, Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, IČO: 42 227 534, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101741680/2018 zo dňa 06.09.2018 takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca, ktorý je právne zastúpený, žalobou zo dňa 15.11.2018 žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 101741680/2018 zo dňa 06.09.2018, v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice č. 100882144/2018 zo dňa 23.04.2018, ktoré potvrdil, vec vrátiť daňovému úradu na ďalšie konanie a žalobcovi priznať úplnú náhradu trov konania.
Administratívne konanie
2. Správca dane označeným rozhodnutím zo dňa 23.04.2018 podľa § 68 ods.5 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) vyrubil žalobcovi rozdiel v sume 21.235,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012. Vychádzal z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na preverenie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru - kryštálového cukru podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 222/2004 Z. z.") v sume 21. 235,00 DPH z fa za zdaňovacie obdobie 03/2012, od : “-VEKOMIN s.r.o.. Priemyselná 4, Košice, IČO 36741761 (ďalej len „VEKOMIN s.r.o.“), DPH 14 131,00 eur, z fa. č. 29/12, 30/12, 31/12, 32/12 , podrobne uvedené na strane 4. napadnutého rozhodnutia a
- Extra business s. r. o., Biskupa Királya 2814/21, 945 01 Komárno, (ďalej len „Extra business s. r. o.), č. faktúry 36/12, DPH 7 104,00 eur. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie odvolaním napadnutého rozhodnutia boli závery správcu dane o neoprávnenom odpočítaní dane z faktúr od spoločnosti VEKOMIN s.r.o. a Extra business s. r. o. Správca dane z odpovede na dožiadanie miestne príslušného správcu dane spoločnosti Extra business s. r. o. (Dožiadanie č. 9801402/5/149015/2015/JacL zo dňa 22.01.2015) zistil nasledovné skutočnosti: - v zdaňovacom období I. štvrťrok 2012 spoločnosť Extra business s. r. o. deklarovala predaj tovaru - kryštálového cukru pre spoločnosť Nettix, s. r. o. na základe faktúr, ktoré sú zaevidované v účtovníctve spoločnosti a sú uvedené v evidencii DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2012,-dodávateľom tejto komodity bola spoločnosť SWEETHOME COLOR, s. r. o., ktorej adresa sídla je totožná s adresou sídla spoločnosti Extra business s. r. o. -podľa vyjadrenia
splnomocnenej osoby, spoločnosť Extra business s. r. o. nakupovala kryštálový cukor výlučne od dodávateľa SWEETHOME COLOR s. r. o.,-spoločnosť SWEETHOME COLOR, s. r. o. bola výhradným dodávateľom tovaru - kryštálového cukru pre odberateľa Extra business s. r. o. v zdaňovacích obdobiach I. a II. štvrťrok 2012, -spoločnosť SWEETHOME COLOR, s. r. o. deklarovala nákup kryštálového cukru výhradne od tuzemského dodávateľa MAXIMUS 007 s. r. o., Špitálska 2905, Komárno 945 01, IČO 43790445, -spoločnosť MAXIMUS 007 s. r. o. bola dňa 30.09.2012 zrušená registrácia k dani z pridanej hodnoty - III. štvrťrok, spoločnosť so správcom dane nekomunikuje, poštu nepreberá a posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty podala za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010. Z jeho zistení uvedených v protokole z daňovej kontroly spoločnosti Extra Business s. r. o. za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012 a 4. štvrťrok 2012 (Úradný záznam č. 100285590/2017 zo dňa 14.02.2017) vyplynulo, že nebolo preukázané skutočné dodanie tovaru dodávateľom Extra business s. r. o. pre odberateľa Nettix. s. r. o., čiže spoločnosti Extra business s. r. o. nevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovení § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., ale v zmysle ustanovenia § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. Na základe toho nevzniklo spoločnosti Nettix, s. r. o. právo na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko nesplnil jednu zo základných podmienok, a to, že platiteľ má právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri preverovaní dodávok kryštálového cukru od spoločnosti VEKOMIN s.r.o. pre daňový subjekt Nettix zistil, že spoločnosť VEKOMIN s.r.o. sa od 25.10.2014 zlúčila so spoločnosťou Materáčik s.r.o., ktorá sa dňa 16.12.2014 zlúčila so spoločnosťou JUPAS s.r.o. a tá sa dňa 16.01.2015 zlúčila so spoločnosťou Ferrara s.r.o. Spoločnosť Ferrara s.r.o. je v konkurze.“
3. Správca dane tak v rozhodnutí konštatoval, že žalobca nesplnil podmienky odpočítania DPH z dodania tovaru vyplývajúce z ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. Proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 23.4.2018 podal žalobca odvolanie a namietal absenciu náležitostí odôvodnenia rozhodnutia podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku a poukázal na nezákonnosť v postupe správcu dane a poukázal na vyjadrenie k protokolu zo dňa 15.03.2017. Namietal, že ho správca dane počas výkonu daňovej kontroly neoboznámil s úradným záznamom zo dňa 09.06.2014 a poukázal na absenciu výzvy podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku a namietal, že vyrubovacie konanie trvalo 14 mesiacov a správca dane nepožiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, pri skutkových a právnych záveroch absolutizoval výpoveď E. Š.S. pred orgánmi Policajného zboru SR, žiadal ju konfrontovať s jeho výpoveďou z 18.10.2016 a namietal, že svedok potvrdil dodanie cukru od spoločnosti VEKOMIN s.r.o. nesprávne právne posúdenie veci, v ktorej SD prerušil na dobu dlhšiu, ako to umožňuje Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Daňová kontrola vykonávaná u žalobcu bola prerušená rozhodnutím č. 20139580/2015 odo dňa 28.04.2015 do 22.08.2016, t. j. takmer sedemnásť mesiacov. Poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (sp.zn. III. ÚS 24/2010, I. ÚS 314/2015, III. ÚS 226/6, III. ÚS 283/2010) a článok 249 Zmluvy o založení európskych spoločenstiev (ZES). Namietal, že akákoľvek implementácia nariadenia do vnútroštátneho právneho poriadku národnou legislatívou, ktorá ho obmedzuje, pozmeňuje alebo oslabuje, je v rozpore s článkom 249 ZES (C-34/73 Variola). Uviedol, že Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 ovplyvnilo dĺžku trvania daňovej kontroly, ktorá sa predlžuje len o lehotu podľa čl.10, ale táto daňová kontrola bola prerušená od 28.4.2015 celkom 17 mesiacov, do 22.8.2016. Podľa žalobcu nedodržanie lehoty uvedenej v článku 10 spomínaného nariadenia má vplyv na posudzovanie zákonnosti vykonanej kontroly, ktorá tak presiahla vnútroštátnou právnou úpravou danú dobu trvania daňovej kontroly, bez ohľadu na jej prerušenie.
4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 6.9.2018 rozhodnutie Daňového úradu Košice - správcu dane potvrdil, vychádzajúc z ním zisteného skutkového stavu, ktorý zhrnul do zistení že: „Daňová kontrola bola začatá dňa 18.11.2014 zo dňa 20.10.2014) a ukončená bola dňa 22.02.2017 doručením protokolu z daňovej kontroly dňa 13.02.2017 spolu s výzvou zo dňa 20.02.2017 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Daňový subjekt dňa 15.03.2017 doručil správcovi dane vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. Dňa 20.04.2018 správca dane prerokoval s daňovým subjektom pripomienky k protokolu a úkony správcu dane vo vyrubovacom konaní a spísal poslednú zápisnicu vo vyrubovacom konaní - Zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 20.04.2018. Dňa 23.04.2018 správca dane vydal rozhodnutie“. Uviedol, že vykonal rozsiahle dokazovanie a využil poznatky z iných konaní pred správcami dane a citoval,: “ správca dane za účasti konateľa žalobcu vypočul svedka E. Š., do konateľa spoločnosti VEKOMIN s.r.o.,18.10.2016. Svedok potvrdil reálnosť uskutočnených zdaniteľných
obchodov v zdaňovacích obdobiach marec, júl - december 2012. Svedok správcovi dane potvrdil, že tovar odovzdal a daňový subjekt Nettix. s.r.o. ho prevzal a že všetky faktúry boli zaúčtované a daň bola priznaná a odvedená. Svedok k jednotlivým faktúram, ktoré mu správca dane predložil k nahliadnutiu, potvrdil, že bola vystavená objednávka - emailovou formou a potvrdená telefonicky, že tovar dôjde na adresu v danom čase. K nadviazaniu spolupráce s Nettix, s.r.o. došlo v marci roku 2012 prostredníctvom sprostredkovateľa (cez ponuku na internete). Svedok ku konkrétnej faktúre č. 42903/2012 zo dňa 29.03.2012 uviedol, že kryštálový cukor nakúpil od spoločnosti GLENVOD s.r.o., Bratislava, dodaný bol poľskou spoločnosťou KD F. Sp. z. o. o. na Prešovskú ulicu v Košiciach. Pri prebratí tovaru bol prítomný on za spoločnosť VEKOMIN s.r.o. za Nettix, s.r.o. p. V. a p, F.. Uviedol, že v preverovaných obdobiach roku 2012 mal skladovacie priestory v Prešove v Petrovanoch - Opal Fytos, v Seredi - Opal Fytos a v Senci - ČSAD Invest , mal uzatvorenú zmluvu o nájme skladovacích priestorov úhrady za faktúry realizoval bezhotovostne, prevodom z účtu, v roku 2012 nemal zamestnancov. Správca dane konštatoval, že svedok nepodložil svoje tvrdenia žiadnymi hmotnými dôkazmi, ktoré by potvrdili pravdivosť jeho vyjadrení. Správca dane na základe úradného záznamu zo dňa 09.06.2014, spísaného Národnou kriminálnou agentúrou, /NAKA/ národnou jednotkou finančnej polície expozitúra Východ, uviedol, že svedok je osobou, ktorá si nestojí za svojou výpoveďou a má tendencie ju meniť. Od roku 2007 bol konateľom spoločnosti VEKOMIN s.r.o. a spoločnosti J&S HOLDING s.r.o. Obidve spoločnosti zakladal spoločne s O.F. H., a obchodoval najmä s potravinami - s cukrom. Cukor, ako aj iné potraviny, nakupoval hlavne u veľkoobchodníkov v Poľsku a ten predával na Slovensku a obchodoval v rozsahu troch - štyroch kamiónov cukru mesačne, mal zisk asi 2 000,00 eur mesačne, pričom riadne odvádzal všetky predpísané dane do štátneho rozpočtu. E. Š. sa vo februári 2011 sa zoznámil s človekom, pod menom A., hovoril, že je finančník a vystupoval ako O. H. - majiteľ spoločnosti, bol to A. J., bývalý riaditeľ Daňového úradu Košice IV, v apríli 2011 doviedol aj kamaráta - H. R.. J. býval s K. E. z J., ktorá sa tiež zúčastňovala na obchode s cukrom. J. mu už nedovolil nakupovať cukor v Poľsku, ten bol z Poľska dodaný spoločnosti GLENVOD s.r.o. z Bratislavy, ktorej štatutárom bol Y. P. zo Š., nikdy ho nevidel a zaobstaral ho H. R.. Y. P. bol biely kôň ovládaný J. a R.. Spoločnosť GLENVOD s.r.o. doviezla papierovo cukor bez DPH, v tuzemsku ho predala spoločnosti VEKOMIN s.r.o. s DPH, pričom DPH si ponechali J. a R., nakoľko GLENVOD s.r.o. nikdy neodviedla DPH a keď, tak v menšej miere ako mala. Zo spoločností GLENVOD s.r.o. išiel cukor do spoločnosti VEKOMIN s.r.o. a potom bol predaný ďalej odberateľom. Aj keď šiel cukor najprv k spoločnosti GLENVOD s.r.o., bol vyložený v sklade v Košiciach, ktorý prenajímal za VEKOMIN s.r.o. alebo bol hneď dodaný odberateľovi. Peniaze za tovar platil stále prevodom na účet spoločnosti GLENVOD s.r.o. - s týmto účtom disponoval J., lebo jemu chodili esemesky pri pohyboch na účte. On mal za každú tonu zisk 7-10 eur, pričom ceny určoval J., ktorý neskôr mal možnosť kontroly účtu spoločnosti VEKOMIN s.r.o., čo mu svedok umožnil po predchádzajúcej bitke a vyhrážkach. Pre zisky konal ďalej podľa J. pokynov. Denne dokázali doviesť z Poľska a následne posunúť ďalej svojim odberateľom aj 6 kamiónov cukru, čo predstavuje približne 1 250 ton, pričom zisk spoločnosti VEKOMIN s.r.o. predstavoval až 1 500,00 eur denne. Takým istým spôsobom boli organizované a realizované dodávky cukru pre spoločnosť Nettix, s.r.o., čiže cukor nakúpený v Poľsku od veľkoobchodníka J. v F., bol cez spoločnosť GLENVOD s.r.o. /obchodovaný pre spoločnosť VEKOMIN s.r.o./ a následne predaný spoločnosti Nettix. s.r.o., pričom platby prebiehali bankovými prevodmi pri dodaní pre spoločnosť Nettix, s.r.o. sa kontaktoval prostredníctvom internetu. Bolo zrejmé, že E. Š. je nedôveryhodná osoba a jeho výpoveď zaznamenanú v Zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 18,10.2016 pred správcom dane, nemožno označiť za korektnú a vierohodnú.“
5. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že Správca dane z protokolu z daňovej kontroly č. 9801404/5/5230936/2013 zo dňa 22.11.2013 vykonanej u spoločnosti VEKOMIN s.r.o. za zdaňovacie obdobie 1. a 2. štvrťrok 2012 (úradný záznam č. 100285280/2017 zo dňa 14.02.2017) zistil, že daňovou kontrolou nebolo potvrdené, že táto reálne dodala cukor, ako to deklarovala. Spoločnosť VEKOMIN s.r.o. nepodala opravný prostriedok, a rozhodnutie z daňovej kontroly nadobudlo právoplatnosť. Správca dane tejto daňovej kontrole konštatoval, že obchodná činnosť, ktorú spoločnosť VEKOMIN s.r.o., prezentovala predloženými faktúrami, nebola reálnou ekonomickou činnosťou, ale bola prispôsobená na splnenie účelu konania, a to v karuselovom podvode, pri ktorom sa využíva kumulovanie dane na vstupe s cieľom získať odpočítanie dane so súčasným oslobodením od dane. Umelo zvyšovali ceny a množstvá tovaru od zmiznutého obchodníka, čiže od spoločností, ktoré s daňovým úradom nespolupracujú, nekomunikujú, menia svoje sídla, konateľov, nie je možné od nich získať účtovníctvo a doklady. Tovar
- reálny alebo fiktívny v kruhu - obieha. Tok faktúr prechádza od zmiznutého obchodníka cez ďalšie
- nárazníkové spoločnosti k odberateľovi, ktorý deklaruje realizáciu intrakomunitárnych dodávok, teda
dodanie do iných členských krajín a žiada vrátiť daň z nákupu. Zo záverov uvedenej kontroly vyplynulo, že k reálnemu dodaniu kryštálového cukru nedošlo tak, ako to bolo faktúrami deklarované.
6. Správca dane potom konštatoval, že nakoľko ide o reťazec spoločností zapojených do obchodu s kryštálovým cukrom, nemožno žalobcovi priznať odpočítanie dane z nákupu kryštálového cukru od spoločnosti VEKOMIN s.r.o. Podľa neho celý obchod poukazuje na podvodný obchod s touto komoditou. Dôvodil, že pri správe daní sa podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Všeobecne odkázal na znenie zákona, podľa ktorého: “Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencii a záznamov, ktoré je povinný viesť. Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je pritom ich pravdivosť a preukazná hodnota.“
7. Žalovaný k námietke, ktorá sa týka dĺžky daňovej kontroly v súvislosti s preverovaním zahraničných právnických osôb na základe Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci žalovaný konštatoval, že správca dane mal za preukázané na základe medzinárodnej výmeny informácií, ktorú využil na preverovanie skutočností intrakomunitárneho dodania tovaru. Nariadenie sa týkalo tej časti daňovej kontroly kontroly, zahrnutej do výsledkov preverovania obchodov žalobcu, ktoré sa týkali intrakomunitárnych dodaní /netýka sa posudzovaného rozhodnutia priamo, len vo vzťahu k procesným námietkam ku vykonávaniu daňovej kontroly a právam vo vzťahu k dokazovaniu a Protokolu o daňovej kontrole a to subjektov - dodávateľov žalobcu v tuzemsku/.
8. Žalovaný k námietke daňového subjektu týkajúcej sa nezákonnosti v postupe správcu dane, ktorý daňovú kontrolu prerušil na dobu dlhšiu, ako to umožňuje Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, podľa ktorého lehota na poskytnutie informácií uplynie najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti, uvádza, že správca dane v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane formou žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI") preveroval skutočnosti týkajúce sa intrakomunitárneho dodania tovaru: -žiadosť č. 9801402/5/169004/2015/JacL, zaslaná dňa 22.01.2015 týkajúca sa spoločnosti GIANT INVEST Kft., -žiadosť č. 9801402/5/169768/2015/JacL, zaslaná dňa 22.01.2015 týkajúca sa spoločnosti KT TRADE Hungary Kft., -žiadosť č. 9801402/5/169505/2015/JacL, zaslaná dňa 22.01.2015 týkajúca sa spoločnosti HABOS RETRO MIX Kft. Správca dane prerušil daňovú kontrolu odo dňa 28.04.2015 do dňa získania skutočností, resp. informácií, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie dane (Rozhodnutie č. 20139580/2015). Z dôvodov nekontaktnosti spoločností, ich konateľov, nebolo možné v priebehu 3 mesiacov preveriť požadované skutočností, ktorých výsledkom by bolo správne určenie dane u žalobcu. Správca dane využil inštitút urgencie a pravidelne po troch mesiacoch urgoval maďarskú daňovú správu k poskytnutiu predmetných informácií. Po zaslaní urgencií, boli maďarskou daňovou správou posielané odpovede najprv v čiastočnom vyjadrení, z ktorých sa nedali správne posúdiť skutočnosti, ktoré boli predmetom daňovej kontroly. Nebolo možné, aby správca dane na základe takto získaných čiastkových informácií správne rozhodol o právach a povinnostiach daňových subjektov v súvislosti so správnym určením dane a objektívne vyhodnotil požadované skutočnosti. Správca dane konal v súvislosti s MVI u GIANT INVEST Kft., Himes ut 4 4400 Nyiregyhaza, Hungary, HU23397969 vo veci MVI konal takto: zaslanie prvotnej žiadosti o informácie č. 9801402/5/169004/2015/ JacL dňa 22.01.2015,prvá urgencia na MVI č. 9801402/5/169004/2015/Jac, 27.05.2015,konečná
odpoveď na žiadosť 22.06.2015, č. 11925/15/PETP. 2. U KT TRADE Hungary Kft., Magyar utca 36, 1053 Budapest, HU23396504, zaslanie prvotnej žiadosti o informácie č. 9801402/5/169768/2015/JacL dňa 22.01.2015, prvá urgencia na MVI č. 9801402/5/169768/2015/JacL dňa 27.05.2015, čiastočná odpoveď č. 11928/15/PETP dňa 04.06.2015, druhá urgencia na MVI č. 9801402/5/169768/2015/ JacL dňa 04.09.2015,čiastočná odpoveď č. 11928/15/PETP zo dňa 07.10.2015, tretia urgencia na MVI č. 9801402/5/169768/2015/JacL dňa 16.12.2015, čiastočná odpoveď č. 11928/15/PETP dňa 23.02.2016, štvrtá urgencia na MVI č. 9801402/5/169768/2015/JacL dňa 14.03.2016,piata urgencia na MVI č. 9801402/5/169768/2015/JacL dňa 07.07.2016, čiastočná odpoveď č. 11928/15/PETP zo dňa 16.08.2016, konečná odpoveď č. 11928/15/PETP zo dňa 22.08.2016. 3. U HABOS RETRO MIX Kft., Szinyei merse utca 10, 1063 Budapest, Hungary, HU22955300 zaslanie prvotnej žiadosti o informácie č. 9801402/5/169505/2015/JacL dňa 22.01.2015,prvá urgencia na MVI č. 9801402/5/169505/2015/ JacL zo dňa 27.05.2015, zaslanie konečnej odpovede č. 11926/15/PETP zo dňa 22.06.2015. Z uvedených skutočnosti je zrejmé, že konečná odpoveď na MVI bola správcovi dane zaslaná dňa 22.08.2016 a správca dane Oznámením č. 103838548/2016 zo dňa 06.09.2016 v zmysle § 61 ods. 4 Daňového poriadku oznámil daňovému subjektu, že dňa 23.08.2016 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Žalovaný konštatoval: „ bez poznatkov z medzinárodnej výmeny informácií nebolo možné dostatočne zistiť podmienky kontroly správnosti odpočtu dane z pridanej hodnoty z intrakomunitárnych obchodov žalobcu. Ako vyplýva z hore uvedené, žalobca obchodoval s maďarskými spoločnosťami GIANT INVEST Kft., ktorým zaslal správca dane okrem žiadosti o informáciu 22.1.2015 aj urgenciu a to 27.5.2015 a konečnú odpoveď dostal 22.6.2015. V prípade spoločnosti KT TRADE Hungary Kft. zaslal žiadosť o MVI 22.1.2015, urgoval správu 27.5.2015, druhýkrát urgoval 4.9.2015, tretia urgencia 16.12.2015, štvrtá urgencia 14.3.2016, piata urgencia 7.7.2016. Konečnú odpoveď dostal správca dane 22.8.2016 na svoju žiadosť z 22.1.2015. Ďalšou treťou spoločnosťou, s ktorou žalobca obchodoval, bol HABOS RETRO MIX Kft., kde zaslal žalobca žiadosť o MVI 22.1.2015, a obdržal odpoveď 22.6.2015, pričom odpoveď urgoval 27.5.2015.Bez informácií získaných z odpovedí na MVI, by neboli skutočnosti týkajúceho sa dodania tovarov zistené dostatočne a správca dane by nemal dostatočné podklady a informácie na vydanie rozhodnutia. Je preto zrejmé, že získanie odpovedí v rámci MVI bolo v súlade s § 24 Daňového poriadku, pretože správca dane konal tak, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, V súvislosti so žiadosťami o MVI, išlo o konanie, vedené podľa príslušného osobitného predpisu, ktorého výsledok bol potrebný pre ďalšie konanie správcu dane. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 116/2013-11, v ktorom Ústavný súd SR považuje za konformne odôvodnený záver Krajského súdu v Prešove, že v dôsledku riadneho prerušenia konania neplynú lehoty na konanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodne dožiadania, na vybavenie ktorých nedodržali dožiadané orgány lehoty určené v predmetnom nariadení.
9. Žalovaný tiež konštatoval, že prerušenie daňovej kontroly bolo vykonané v súlade so zákonom, bolo účelné a podmienky pre prerušenie daňovej kontroly (nevyhnutnosť preukázania takých skutočností, ktoré správcovi dane neboli známe a boli rozhodujúce pre správne určenie dane prostredníctvom získania informácií podľa osobitného predpisu) boli splnené. Prerušením daňovej kontroly v súlade so zákonom (z dôvodu čakania na odpovede od zahraničného správcu dane) správca dane neporušil práva daňového subjektu. K námietke daňového subjektu týkajúcej sa nezákonnosti v postupe správcu dane, ktorý daňovú kontrolu prerušil na dobu dlhšiu, ako to umožňuje Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010, uviedol, že lehota na poskytnutie informácií uplynie najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti, správca dane v danom prípade postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku, podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Správca dane prerušil daňovú kontrolu odo dňa 28.04.2015 do 22.8.2016, dňa získania informácií, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie dane. Žalovaný ďalej v napadnutom rozhodnutí konštatoval:„ Správca dane využil inštitút urgencie a pravidelne po troch mesiacoch urgoval maďarskú daňovú správu k poskytnutiu predmetných informácií. Po zaslaní urgencií, boli maďarskou daňovou správou posielané odpovede najprv v čiastočnom vyjadrení, z ktorých sa nedali správne posúdiť skutočnosti, ktoré boli predmetom daňovej kontroly. Nebolo možné, aby správca dane na základe takto získaných čiastkových informácií správne rozhodol o právach a povinnostiach daňových subjektov v súvislosti so správnym určením dane a objektívne vyhodnotil požadované skutočnosti. Z uvedených skutočností je zrejmé, že konečná odpoveď na MVI bola správcovi dane zaslaná dňa 22.08.2016 a správca dane Oznámením č. 103838548/2016 zo dňa 06.09.2016 v zmysle § 61 ods. 4 Daňového poriadku oznámil daňovému subjektu, že dňa 23.08.2016 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená“. Konštatoval tiež : „bez informácií získaných z odpovedí na MVI, by neboli skutočnosti týkajúceho sa dodania tovarov
zistené a správca dane by nemal dostatočné podklady a informácie na vydanie rozhodnutia. Je preto zrejmé, že získanie odpovedí v rámci MVI bolo v súlade s § 24 Daňového poriadku, pretože správca dane konal tak. aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. V súvislosti so žiadosťami o MVI, išlo o konanie, vedené podľa príslušného osobitného predpisu, ktorého výsledok bol potrebný pre ďalšie konanie správcu dane.“ V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. Ú S 116/2013-11, v ktorom Ústavný súd SR považuje za konformne odôvodnený záver Krajského súdu v Prešove, že v dôsledku riadneho prerušenia konania neplynú lehoty na konanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodne dožiadania, na vybavenie ktorých nedodržali dožiadané orgány lehoty určené v predmetnom nariadení.
10. Žalovaný námietky odvolávajúceho sa, týkajúce sa dodržania lehôt v rámci medzinárodnej výmeny informácií, považuje za neopodstatnené. K námietke žalobcu, týkajúcej sa porušenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku, žalovaný uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane pred ukončením daňovej kontroly oboznámil daňový subjekt s priebehom daňovej kontroly a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril k zisteným skutočnostiam (Zápisnica zo dňa 16.02.2017). Daňová kontrola bola ukončená dňa 22.02.2017 doručením Protokolu z daňovej kontroly spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole.
11. Žalovaný na základe hore uvedeného konštatoval, že žalobcovi podľa § 45 ods. 1 písm. c) a f) Daňového poriadku prislúcha právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy na podporu svojich tvrdení o realizovaných obchodoch (§ 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku). Žalovaný konštatoval, že správca dane oboznámil žalobcu so zistenými skutočnosťami vrátane výsledkov kontroly MVI a teda i preverovaných skutočností, ktoré napriek tvrdeniam žalobcu nepotvrdili vykonanie obchodov. Pokiaľ trvalo vyrubovacie konanie 14 mesiacov a správca dane nepožiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty s námietkou k čl. 48 Ústavy SR, žalovaný uvádza, že v zmysle právnej úpravy ust. § 68 ods. 1 Daňového poriadku účinného do 31.12.2017 vyrubovacie konanie nasleduje po dni doručenia protokolu podľa § 46 ods. 8 a končí podľa § 49 ods. 1 Daňového poriadku doručením rozhodnutia daňovému subjektu. V § 68 ods. 1 Daňového poriadku sa vymedzuje vyrubovacie konanie momentom jeho začatia a ukončenia a nie sú ustanovené žiadne lehoty pre ukončenie tohto konania. Pretože bolo potrebné skúmať nielen adresy právnych subjektov, ktoré súviseli s obchodovaním deklarovaným žalobcom, ale aj svedkov, v dôsledku ich vypočúvania a analýz správcom dane, bol nevyhnutný časový priestor, takže správca dane podľa § 68 ods. 3 v znení účinnom do 31.12.2017 spísal o ústnom pojednávam 20.04.2018 zápisnicu a rozhodnutie vydal do 15 dní, do dňa 23.04.2018. Tak námietka žalobcu nie je opodstatnenou, v tvrdení, že došlo k porušeniu § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnúť v 60 dňovej lehote ako zásah namietaný žalobcom do jeho práv a oprávnených záujmov.
12. Žalovaný konštatoval, že právny subjekt VEKOMIN s.r.o., zúčastnený obchodných transakcií so žalobcom, deklarovaných pri odpočte dani v posudzovanej daňovej kontrole, bol nútený analyzovať dodávky deklarované žalobcom s výpoveďami svedkov E. Š., konateľa spoločnosti VEKOMIN s.r.o., ktorého výpoveď s trestného konania nie je možné považovať za výpoveď svedka, ktorého mal možnosť v zmysle Daňového poriadku žalobca sa zúčastniť vrátane všetkých práv patriacich mu pri výsluchu svedka. Ide o listinný dôkaz, ktorý správca dane vzal na zreteľ pri svojom rozhodovaní. Napokon na ústnom pojednávaní potvrdil, že VEKOMIN dodala kryštálový cukor žalobcovi, ale nepredložili o tom žiadne doklady. Rozporne konštatoval v daňovom konaní, že faktúry vystavil, ale pre orgánmi Národnej kriminálnej agentúry vypovedal opačne. Tovar, ktorý svedkovia potvrdili ako realitu, však nenachádzal odraz vo faktických obchodných vzťahoch žalobcu a VEKOMIN.
13. Žalovaný konštatoval k procesným námietkam žalobcu, pre ktoré mal rozhodnutie za nezákonné a týkali sa § 46 ods.5 Daňového poriadku správca dane uviedol, že pred ukončením daňovej kontroly oboznámil žalobcu s jej priebehom a vyzval ho, aby sa vyjadril k zisteným skutočnostiam a daňová kontrola bola ukončená 22.2.2017, správca dane žalobcu oboznámil s pochybnosťami, ktoré sa týkali deklarovaných zdaniteľných obchodov. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 45 ods.1 písm. c/ a f/ Daňového poriadku, podľa ktorého mal žalobca právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Považoval námietku o dĺžke trvania vyrubovacieho konania, za neopodstatnenú a mal za to, že správca dane postupoval i v súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2017 a o priebehu a o výsledkoch dokazovania spísal s daňovým subjektom podľa § 19 citovaného zákona zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100783178/2018 spísal dňa 20.04.2018 a odvolaním napadnuté rozhodnutie vydal 23.04.2018. K námietke žalobcu, že vyrubovacie
konanie trvalo 14 mesiacov a správca dane nepožiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, uviedol, že podľa ustanovenia § 68 ods. 1 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2017 vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu, t. j. Daňový poriadok v znení účinnom do 31.12.2017, ktorý v § 68 ods. 1 vymedzoval vyrubovacie konanie momentom jeho začatia a jeho ukončenia, pričom nebolo určené žiadne časové obmedzenie. Uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane vo vyrubovacom konaní na základe žiadosti daňového subjektu dopĺňal dokazovanie, keď zisťoval adresy osôb, ktoré daňový subjekt požadoval vypočuť bez ich bližšej identifikácie, navrhovaných svedkov aj opakovane predvolával, vypočúval ich a následne analyzoval zistenia z daňovej kontroly vo vzťahu k námietkam daňového subjektu uvedeným vo vyjadrení k protokolu, k čomu bol nevyhnutný dostatočný časový priestor. Správca dane analyzoval zistenia z daňovej kontroly a vyhodnocoval námietky žalobcu k protokolu postupujúc podľa § 68 ods.3 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2017. Podľa žalovaného ustanovenie § 68 ods.1 v znení do 31.12.2017 vymedzoval vyrubovanie momentom jeho začatia a skončenia a nebolo časové obmedzenie na jeho trvanie. Ako neopodstatnenú hodnotil žalovaný aj námietku, že správca dane v rozpore s § 63 ods. 5 Daňového poriadku sa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s námietkami žalobcu. Zopakoval, že zápisnicu so žalobcom spísal 20.4.2018 a 23.4.2018 vydal rozhodnutie. V zápisnici o vyrubovacom konaní 20.4.2018 sa správca dane vyjadril k pripomienkam žalobcu so záverom, že žalobca navrhol riešenia, ktoré nemali vplyv na závery správcu dane v protokole. K rozporom vo výpovediach svedka E. Š. uviedol, že nesúvisia s kontrolovaným obdobím január 2012 a pokladal za nedôvodnú námietku podľa § 63 ods.5 Daňového poriadku. Správca dane sa v poslednej zápisnici vo vyrubovacom konaní - v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 100783178/2018 zo dňa 20.04.2018 vyjadril k pripomienkam uvedeným vo vyjadrení žalobcu k protokolu, podal informáciu o úkonoch, ktoré vykonal vo vyrubovacom konaní a zaujal stanovisko, ktorého výsledkom je záver, že vo vyrubovacom konaní nepredložil daňový subjekt správcovi dane žiadne podstatné dôkazy, nenavrhol šetrenia, ktoré nemali vplyv na závery správcu dane, ktoré uviedol v protokole z daňovej kontroly č. 157302/2017.
Správna žaloba
14. Správnou žalobou zo dňa 15.11.2018 žalobca poukazujúc na článok 59 ods.2 a článok 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky namietal, že postup a závery daňovej kontroly nemôžu byť zákonné, ak sa v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepostupuje podľa zákona a kontrolovanému sa neumožní uplatňovanie jeho zákonných práv. Namietal, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach, a preto žiadal, aby súd zrušil pre nezákonnosť obe rozhodnutia orgánov verejnej správy (§ 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku). Rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal zistenia a závery správcu dane pre námietky, ktoré boli uvedené v odvolaní, ale z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, ako sa s nimi žalovaný vysporiadal a ktoré majú podľa názoru žalobcu, rozhodujúci a zásadný význam pre posúdenie zákonnosti i tohto rozhodnutia. Žalobca odkázal na I. ÚS 241/2007 z 18.9.2008, v ktorom ústavný súd zdôraznil zásadu zákonnosti v daňovom konaní, rešpektujúcu a chrániacu záujmy štátu zachovávajúc i ochranu záujmov daňových subjektov a osôb zúčastnených v daňovom konaní. Namietajúc procesné pochybenia poukázal na materiálne chápanie právneho štátu /nález ÚS SR I ÚS 314/2015 z 16.12.2015/, zásadu legality podľa nálezu ÚS SR v náleze I.ÚS 238/06 zo 16. 12. 2008 a závažnosť procesného pochybenia správcu dane pri vyrubovaní daní v rozhodnutí NS SR 6Sžfk/13/14, ako i záverom, že v právnom štáte zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu, v súlade s právnym názorom ústavného súdu vo veci vedenej pod PL ÚS 36/1995. Žalobca namietal, že pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničená maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici pre poskytovanie požadovaných informácií vyjadrené v rozsudku najvyššieho správneho súdu ČR 9Aps5/2010 z 16.11.2010 a rozsudkov správnych súdov v Trnave a Bratislave. Žalobca namietal, že daňová kontrola ktorá začala 18.11.2014, mala byť v súlade s § 46 ods.9 písm. a/ a ods.10 daňového poriadku ukončená 18.11.2015, ukončená avšak bola 24.2.2017. Tvrdil, že daňová kontrola trvajúca po dobu dlhšiu ako 1 rok je v rozpore so zákonom a medzinárodnou výmenou informácií upravenou v článku 10 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010, ktorú pokladal za porušujúcu zákonný limit pre vykonanie daňovej kontroly /jednoročnej lehoty/ podľa § 46 ods.10 Daňového poriadku. Citoval z rozsudku správneho
súdu Českej republiky spisovej značky 9Aps 5/2010 zo dňa 16.11.2010. „Výmena informácií či žiadosť a poskytnutie informácie je z hľadiska právnej úpravy samostatným, na daňovom konaní nezávislým procesom, ktorého primárnym cieľom je úzka spolupráca správnych orgánov členských štátov EÚ príslušných ku správe dane z pridanej hodnoty v boji proti daňovým únikom v súvislosti s daňou z pridanej hodnoty.“ Podľa žalobcu, ak aj došlo k prerušeniu daňovej kontroly podľa § 61 ods.4 Daňového poriadku, pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovením v nariadení pre poskytnutie požadovaných informácií. Odvolával sa na rozsudky, ktoré rešpektovali právny názor, že daňová kontrola je proces, v ktorom sa síce obstarávajú dôkazné prostriedky, ale je závažným a intenzívnym zásahom do individuálnej právom chránenej sféry daňového poriadku, ako to uviedol US SR v náleze II.ÚS 24/2010, preto pokladal prekročenie lehoty uvedenej v článku 10 citovaného nariadenia na poskytnutie MVI za závažný zásah do jeho práv, prekročením i doby trvania daňovej kontroly, ako i vydania s samotného rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, ktoré trvalo 14 mesiacov a to v zákonnej 60 dňovej lehote a o jej predĺženie nepožiadal s odkazom na § 65 ods. 1 a 2 daňového poriadku.
Vyjadrenia žalovaného, replika a duplika
15. Žalovaný vo vyjadrení z 11.4.2019 k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Tvrdil, že žalobca žiadne konkrétne námietky, ktoré by sa týkali skutočností zistených správcom dane vo veci preverovania opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty žalobca v správnej žalobe nenamietal. Poukazoval len na porušovanie svojich práv procesným postupom správcu dane, nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 63 ods.5 Daňového poriadku, prerušenie dĺžky trvania daňovej kontroly a vplyvu neskorej medzinárodnej výmeny informácií na dĺžku daňovej kontroly, ktorá podľa žalobcu bola prekročená a nerešpektovala úpravu § 46 ods.10 Daňového poriadku a článku 10 Nariadenia Rady č. 904/2010. Žalovaný mal za to, že rozsah odvolacích dôvodov bol prejednaný v odvolacom konaní a námietky žalobcu boli predmetom posúdenia žalovaného, ktorý ich dôvodnosť neuznal /koncentračná a dispozičná zásada/.
16. Žalovaný zopakoval, že vykonanou daňovou kontrolou 01,03,07,09,10,11,12/2012 /preskúmavané rozhodnutie žalovaného sa týka marca 2012 za uplatnený odpočet DPH žalobcom podľa bodu 2/ zistenia sa vzťahujú na právo žalobcu na odpočet dane pri dodaní tovaru - kryštálového cukru podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 222/2004 Z. z.").
17. Žalovaný uviedol, že žalobca neoznačil žiadne konkrétne námietky, ktoré by sa týkali skutočností zistených správcom dane pri preverovaní opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane. Konštatoval preto, že správca dane vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach. Správca dane získal relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, zaoberal sa skúmaním jednotlivých skutočností, faktúr, vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo, vrátane svedeckých výpovedí. Skutkové a právne závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov sú vecne správne a v súlade s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku.
18. V replike žalobca k vyjadreniu žalovaného 8.5.2020 poukazujúc na judikatúru krajských súdov i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opakovane namietal posudzovanie dĺžky trvania daňovej kontroly, v ktorej sa vykonáva medzinárodná výmena informácií podľa jeho názoru determinuje lehotou, v ktorej sú žiadané orgány členských krajín EÚ povinné poskytnúť podľa článkov 7, 9 a 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Pričom táto lehota je 3 mesačná a len v tomto rozsahu môže ovplyvniť zákonom upravenú dĺžku daňovej kontroly podľa § 46 ods.10 Daňového poriadku. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžfk/62/2018 zo dňa 2.7.2019 a sp.zn. 4Sžfk/75/2018 zo dňa 10.9.2019. Napriek prerušenej daňovej kontrole podľa § 61 ods.1 písm. d/ Daňového poriadku pri výklade nariadenia a zákona o správe daní a poplatkov daňová kontrola nemá ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia, pričom poukázal i na závažnú skutočnosť, podľa ktorej nariadenie rady má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a teda, pokiaľ nariadenie obsahuje maximálnu dĺžku poskytnutia medzinárodnej výmeny informácií, sú štátne orgány povinné ju rešpektovať (3 mesiace) v zmysle článku 2 ods.2 Ústavy SR
konať v rámci a na základe ústavy v jej medziach a spôsobom ako ustanovil zákon. Pokladal nariadenie za právnu normu v zmysle článku 7 ods.2 ústavy má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, pričom zákonom č. 442/2012 je uvedený pod odkazom 21a/ Daňového poriadku, ktorý k § 61 ods.1 písm. b/ Daňového poriadku uvádza Nariadenie Rady č. 904/2010 ako právnu normu, v zmysle ktorej možno konanie prerušiť, čo nič nemení na fakte, že sú štátne orgány povinné rešpektovať obsah nariadenia, vrátane lehoty na poskytnutie medzinárodnej výmeny informácií, ktorá začala 18.11.2014 a mala byť ukončená 18.11.2015 v súlade s § 46 ods.9 písm. a/ a ods.10 daňového poriadku, ktorá začala 18.11.2014 a mala byť ukončená 18.11.2015 v súlade s § 46 ods.9 písm. a/ a ods.10 daňového poriadku. V rozsudku Najvyššieho správneho súdu v Českej republike sp.zn.: 9Aps 5/2010 zo 16.11.2010 súd konštatoval, že konanie podľa nariadenia je nezávislým procesom na daňovom konaní a že lehota v článku 10 nariadenia je maximálnou, teda i vykonávanie daňovej kontroly vrátane inštitútu prerušenia je obmedzované limitom upraveným v článku 10 nariadenia. Žalobca uzatvára, že dĺžka daňovej kontroly je limitovaná daňovým poriadkom, upravená o možnosť prerušenia daňového konania v dôsledku MVI v rozsahu 3 mesiace. Replikou k vyjadreniu žalovaného žalobca 7. 6. 2019 uviedol žalobca štyri konkrétne žalobné námietky: 1. nedodržanie lehoty na prerušenie daňovej kontroly v zmysle článku 10 Nariadenia Rady (EU) č. 904/2010, čo spôsobuje nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly, 2. porušenie zákonnej povinnosti zo strany správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, čo spôsobuje nezákonnosť daňovej kontroly. 3. porušenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku zo strany tak žalovaného ako aj zo strany správcu dane, keď sa ani jeden z týchto orgánov verejnej moci žiadnym spôsobom v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysporiadal s námietkou pod bodom 2., ktorú žalobca výslovne uviedol do zápisnice č. 100783178/2018 zo dňa 20.04.2018 a v odvolaní zo dňa 03.07.2018, a 4. nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 65 Daňového poriadku, čo spôsobuje nezákonnosť vyrubovacieho konania a tým aj rozhodnutia správcu dane. Žalobca považuje vyjadrenie žalovaného zo dňa 11.04.2019 za účelové, ktoré žiadnym spôsobom nespochybnilo odôvodnenosť našej žaloby zo dňa 15.11.2018 vo všetkých v nej uvedených námietkach. Vo vyjadrení zo 7.6.2019 žalobca zhŕňa žalobné body, ktorými sú 1./ porušenie článku 10 nariadenia Rady, 2./ porušenie zákonnej povinnosti podľa § 46 ods.5 Daňového poriadku, 3./ porušenie povinnosti podľa § 63 ods.5 Daňového poriadku a nedodržanie lehoty podľa § 65 Daňového poriadku, pričom námietka žalobcu pri porušení § 63 ods.5 Daňového poriadku smerovala k dĺžke daňovej kontroly a námietke ním vznesenej pri prejednávaní v zápisnici z 20.4.2018, ako aj v odvolaní z 3.7.2018.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu
19. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 2 a § 105 ods. 2 písm. a) a c) SSP) dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. Žalobu preto podľa § 190 SSP zamietol. V súvislosti s COVID-19 žalobca a žalovaný na žiadosť súdu oznámil, že súhlasí s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania.
20.Z obsahu žaloby vyplývajú žalobné body nesprávne právne posúdenie veci podľa § 191 ods.1 písm. c/ SSP a podstatné porušenie ustanovení upravujúcich procesné práva žalobcu, ktoré mohlo mať za následok nezákonnosť rozhodnutí poukázaným podľa § 191 ods.1 písm. g/ SSP, porušením označených procesných ustanovení Daňového poriadku / ust. § 63, § 65, § 68 a § 46 ods.10/. Skutočnosťou je, že žalobca neargumentoval v žalobe, ani odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane k opodstatneniu uplatnenia odpočtu DPH označenými faktúrami u dvoch subjektov, podľa § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty.
Podľa čl.2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane.
Podľa § 45 ods. 1 písm. c) a písm. 1) Daňového poriadku má daňový subjekt právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane. ktoré sám nemôže predložiť a vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia . Podľa § 45 ods. 2 písm. c) Daňového poriadku má daňový subjekt právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia /daňový subjekt oprávnený využiť kedykoľvek počas daňovej kontroly, nie len vtedy, keď ho na to vyzve správca dane/.
Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia, Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61 Daňového poriadku. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu podľa ods. 8, v zmysle ktorého ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume. ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Dňom nasledujúcim po dni doručenia protokolu s výzvou začína vyrubovacie konanie (§ 68 ods. 1 Daňového poriadku).
Správca dane podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku., písm. b) daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
Podľa § 46 ods. 10 druhá veta Daňového poriadku, na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.
Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21 a).
Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku je konanie prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v ods. 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku ak je daňové konanie
prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Podľa § 61 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije ust. § 61 Daňového poriadku.
Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7.10. 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010“).
Podľa čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7.10. 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010“), žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo, ako je to možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však dožiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac.
21. Žalobca namietal i v správnej nezákonný postup správcu dane, ktorým porušil svoju základnú povinnosť podľa § 46 ods.5 a nevyzval žalobcu aby sa vyjadril k nim vymedzeným skutočnostiam a porušenie § 63 ods.5 Daňového poriadku. Poukázal na zákonnú úpravu § 65 ods.1, ktorá ukladá daňovému orgánu povinnosť vydať rozhodnutie najneskoršie 60 dní od začatia konania a namietal, že začaté vyrubovacie konanie je nezákonným, ak sa nedodržala táto lehota na vydanie rozhodnutia po začatí vyrubovacieho konania, ktoré začalo po ukončení daňovej kontroly prejednaním protokolu.
22. Podľa žalobcu mal tak správca dane vydať rozhodnutie do 27.4.2017. Z takto vymedzených žalobných dôvodov, ktoré spočívajú v procesnom porušení práv žalobcu správcom dane a i žalovaným, ktorý jeho rozhodnutie potvrdil, porušením § 63 ods.5 Daňového poriadku. Súčasne § 65 Daňového poriadku v súvislosti s namietaným porušením práv žalobcu pri aplikácii článku 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci v boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a tým aj § 46 ods.10 Daňového poriadku v spojení s § 61 ods.1 písm.b/ Daňového poriadku, upravujúceho možnosť prerušenia daňovej kontroly.
23. Základnou žalobnou námietkou žalobcu bola námietka podľa § 191 ods.1 písm. c/ SSP, v rámci ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku tej skutočnosti, že správca dane ani žalovaný nevzali do úvahy skutočnosť, týkajúcu sa článku 10 Nariadenia Rady EÚ č.904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktoré upravuje lehotu na vybavenie požadovanej informácie vnútroštátnym finančným orgánom členského štátu. Poukázal na to, že uvedená lehota je maximálnym limitom, ktorý pri tomto inštitúte využijúc medzinárodnú výmenu informácií môže slúžiť na predĺženie dĺžky daňového konania. V spojitosti s bodom 25 preambuly predmetného nariadenia lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytovanie informácií sa majú podľa žalobcu chápať ako maximálne a ktoré sa nemajú prekračovať. Pri priamej aplikácii potom ustanovenie § 46 ods.10 Daňového poriadku upravujúce dĺžku daňovej kontroly v lehote maximálne do jedného roka od jej začatia treba vykladať tak, že po jej márnom uplynutí po predĺžení o dobu medzinárodnej výmeny informácií v rozsahu troch mesiacov, ju treba považovať za obdobie, kedy je výkon daňovej kontroly nezákonným postupom finančných orgánov štátu, výsledok svojho skúmania založili na nesprávnom a nezákonnom postupe. Takýto postup transponovaný do záverečného aktu správcu dane, ktorým je protokol o vykonanej kontrole ani po oboznámení so žalobcom nie je možné použiť ako základ pre záver k akému správca dane dospel a z akého vychádzal pri vydaní a odôvodňovaní rozhodnutia č. 100880580/2018 zo dňa 23.04.2018, ktorým vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie január 2012 rozdiel v sume 9.506,17 Eur na dani z pridanej hodnoty rozhodnutím podľa § 68 ods.5 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok).
24. Správny súd konštatuje, že vychádzajúc z právnej úpravy, ak došlo k prerušeniu konania správcom dane v dôsledku vykonávania medzinárodnej výmeny informácií, lehoty upravujúce dĺžku daňovej kontroly neplynú. Žalobca namieta nedôvodne, že považuje za konečnú lehotu 3 mesiacov podľa článku 10 Nariadenia upravenú na poskytnutie informácií v rámci MVI, ktorej prekročenie môže zasiahnuť legálne dĺžku daňovej kontroly, pretože podľa jeho názoru vykonávanie MVI dlhšie ako 3 mesiace sa môže započítať pre obdobie, v ktorom možno daňovú kontrolu predĺžiť nad rámec upravených v § 46 ods.10 Daňového poriadku.
25. Správny súd sa nestotožňuje s výkladom uvedeného Nariadenia Rady Európy č.904/2010 v otázke uplatnenia maximálnej lehoty na podanie vyjadrenia vnútroštátneho finančného orgánu na požiadanie finančného orgánu iného členského štátu a má za to, že táto lehota je upravená ako maximálna, avšak neznamená konečný rámec, v rámci ktorého môže vnútroštátny správny orgán pokračovať. V samotnom nariadení sa precízne neupravuje vplyv tejto lehoty na vnútroštátne právo, ktoré je plne v dispozícii vnútroštátnych orgánov.
26. Správny súd pritom poukazuje aj na fakt, že uvedené nariadenie treba vykladať v zmysle článku 7 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky ako právny akt medzinárodného práva členských krajín Európskej únie, ktorých súčasťou je aj Slovenská republika, ktorá uvedenú právnu normu prostredníctvom svojich štátnych orgánov má povinnosť uplatňovať priamo aj výklad takýchto medzinárodných úprav záväzných členský štát Európskej únie.
27. Správny súd ale má za to, že účelom daňového konania je v prvom rade správne určenie dane. Pokiaľ po uplatnení dane z pridanej hodnoty platiteľom tejto dane dôjde k vykonaniu daňovej kontroly lege artis, ide o skúmanie opodstatnenosti uplatneného nároku. V zmysle daňového poriadku i zákona o dani z pridanej hodnoty sú upravené práva a povinnosti daňového subjektu a správcu dane pri vykonávaní tejto kontrolnej činnosti. Správca dane má povinnosť postupovať v súčinnosti s daňovým subjektom a má povinnosť čo najúplnejšie zistiť skutkový stav, vrátane skutkových záverov, pričom nie len zákon, ale i judikatúra najvyšších súdnych autorít v oblasti správneho súdnictva precizuje a uprednostňuje materiálne chápanie práv a povinností daňových subjektov. Ich interpretácia však nemôže narúšať základné zásady konania, v zmysle ktorých sa riadia aj iné ako vnútroštátne pravidlá úprav vo veciach finančných a najmä úprav, ktoré postihujú nekalé konania vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. Pokiaľ správca dane spochybnil tvrdenia a doklady daňového subjektu, predovšetkým faktúry, ale aj iné, ktorých reálnosť nevyplýva z logického hodnotenia predložených a vykonaných dôkazov, je úlohou daňového subjektu opätovne prostredníctvom iných dokladov, subjektov, konateľov, svedkov a prvotných a druhotných účtovných dokladov preukazovať reálnosť dodávok a služieb. V posudzovanej veci správny súd je nútený konštatovať, že žalobca v rozsahu žalobných bodov, ktoré uvádza, nenamieta skutočnosti, ktoré by viedli k preukazovaniu reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ktoré je predmetom uplatnenia dane z pridanej hodnoty za príslušné obdobie žalobcom ako daňovým subjektom.
28. Žalobca interpretuje povinnosti správcu dane vo vzťahu k uvedenému nariadeniu ako primárne a opomína skutočnosť, že pri vyhodnotení dôkazov správca dane dôsledne analyzoval všetky dostupné informácie, z ktorých pri logickom, dramatickom, historickom i inom výklade nedospel k záveru o reálnosti obchodov, ktoré sú uvedené na dokladoch predložených ako obligatórne pre uplatnenie dane z pridanej hodnoty. Základný právny rámec daný ustanoveniami Daňového poriadku a zákona o dani z pridanej hodnoty upravuje povinnosti daňového subjektu preukázať po formálnej stránke nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, ktorý však ruka v ruke musí byť preukázaný reálnym plnením toho subjektu, ktorý je na daňovom doklade, z ktorého sa daň uplatňuje, uvedený. V rámci obchodných subjektov, ktoré realizovali podľa tvrdení žalobcu a predložených dokladov obchod ako odberatelia alebo dodávatelia vyplynulo správcovi dane, že bez medzinárodnej výmeny informácií nie je možné uzavrieť vec v hodnotiacich úsudkoch o potvrdení reálnosti obchodov žalobcu a medzinárodná výmena informácií je realizovanie zákonnej povinnosti správcu dane riadne preskúmať skutkový stav. Najmä ak v konkrétnom prípade sa správca dane pred vydaním rozhodnutia a pred obdržaním záverov sa pokúsil o urgovanie vybavovania svojich dožiadaní.
29. Pokiaľ ide o judikatúru uvádzanú žalobcom, na základe ktorej odvodzuje svoj právny názor, že dĺžka daňovej kontroly v posudzovanej veci bola neprimeraná a v rozpore s priamo uplatniteľným Nariadením Rady EÚ č. 904/2010 vyjadruje správny súd názor, že ani prerušená daňová kontrola v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy nezbavuje správcu dane povinnosti realizovať výkon daňovej kontroly a správny súd uvádza, že prerušená daňová kontrola a i ustanovenie § 61 ods.4 Daňového poriadku, podľa ktorého daňová kontrola pokračuje, ak sa pominú dôvody pre ktoré bola prerušená, nie je ohraničená maximálne dĺžkou lehôt stanovených v Nariadení pre poskytnutie požadovaných informácií. Odhliadnuc od skutočnosti, že vnútroštátny finančný orgán vykonávajúci daňovú kontrolu nevie ovplyvniť spoluprácu zahraničného finančného orgánu vykonávajúceho dožiadanie a realizujúceho vybavenie medzinárodnej výmeny informácie, je treba konštatovať, že na úkor dodržania tejto lehoty nemôže byť ukončená daňová kontrola s iným dopadom, resp. ukončenie daňovej kontroly bez riadneho zistenia skutkového stavu v pozitívnom, či negatívnom závere.
30. Podľa správneho súdu, pokiaľ možno posúdiť otázky položené správcom dane v rámci MVI za reálne, konštruktívne a vedúce k cieľu zistiť opodstatnenosť obchodov ako predpokladov uplatnenia odpočtu dane z pridanej hodnoty, potom nemožno na úkor dodržiavania procesných lehôt, upravených v nariadení, ukončovať daňovú kontrolu bez záveru. V každom prípade je treba zvýrazniť, že fiškálne záujmy štátu sú záujmami verejnými, dane sú príjmom štátnych rozpočtov každej členskej krajiny, aj Slovenskej republiky a na plnenie všetkých povinností štátu v oblasti verejných financií je samozrejme nevyhnutné vyvinúť tlak na efektívny postup daňových úradov. K tomu slúži inštitút ich posúdenia a vyhodnotenia v rozhodnutí žalovaného k efektívnosti postupu správcu dane pri zadávaní, uplatňovaní a interpretácii otázok poskytovaných alebo dotazovaných v rámci MVI.
31. Cieľ daňovej kontroly je neprípustné dosahovať na úkor práv daňových subjektov. V prípade však, že správca dane spochybní doklady predložené daňovým subjektom ako uplatniteľom dane z pridanej hodnoty, je súčasne záujmom verejným podporovať kvalitné výkony daňových kontrol, ktorých cieľom je správne vyrubenie dane. Daň z pridanej hodnoty je vychádzajúc z názvu daňou z pridanej hodnoty, to znamená je daňou, ktorú uplatní platiteľ za službu a tovar za to, že ju realizuje. Pokiaľ vnútroštátne subjekty nie sú schopné poskytnúť informácie potrebné pre závery správcu dane, je medzinárodná výmena informácií prostriedkom, nie cieľom. Pokiaľ by bol mal autor spomínaného nariadenia na mysli také úpravy, ktoré by obmedzovali dĺžku daňovej kontroly, ktorá je v slovenskom právnom poriadku upravená v § 61 tak, že jej dĺžka je maximálne 1 rok od začatia daňovej kontroly, bol by týmto alebo iným aktom orgánov Európskej únie túto lehotu interpretoval ako lehotu uplatniteľnú v právnom poriadku národných štátov v jej rozsahu nad rámec zákonnej lehoty.
32. Podľa správneho súdu, pokiaľ daňová kontrola je prerušená, správca dane nevykonáva žiadne úkony a nijakým spôsobom počas výkonu daňovej kontroly nie sú obmedzené práva ani povinnosti podnikajúceho daňového subjektu a je potrebné konštatovať potrebnosť zásady proporcionality. Túto dôsledne uplatňuje pri porovnávaní v konkurencii práv zaručených ústavou a Dohovorom aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Je potrebné konštatovať, že právo vlastniť žalobcom namietané ako obmedzenie jeho vlastníckych práv v zmysle článku 20 Ústavy SR a Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dĺžkou daňovej kontroly a pripomenúť opätovný význam riadneho zistenia skutkového stavu pre správny výrub dane. Správny výrub dane je dôležitý nielen pre štát a jeho fiškálne záujmy, ale aj pre verejné financie a správu daní a napokon aj pre daňový subjekt.
33. Podvodné jednania sú jednania s úmyslom porušiť zákon. Tento úmyselný trestný čin, v dôsledku ktorého v reťazci obchodov jeden z obchodných partnerov o ňom nemá vedomosť, je tým, ktorý možno vziať na zreteľ pri priznávaní odpočtov dane z pridanej hodnoty. V danom prípade žalobca nepreukázal správcovi dane potrebné a ten spochybnil ním predložené dôkazy a tak SD vykonal alebo prevzal dokazovanie u odberateľov v cudzine. Odberateľmi boli spoločnosti, u ktorých bolo zisťované či došlo k reálnemu plneniu. Preto interpretácia Nariadenia Rady EÚ č.904/2010 by mala byť v súlade s článkom 1, článkom 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a že štátne orgány, ktorými sú i daňové orgány, teda správca dane a žalovaný sú povinní túto ústavnú zásadu rešpektovať. Aplikačná prednosť komunitárnej úpravy platí v slovenskom právnom poriadku podľa článku 7 ods.2 Ústavy SR, k tomu správny súd dodáva, že ide aj o význam a posúdenie povahy trojmesačnej lehoty v zmysle uvádzaného nariadenia. Toto vo svojom obsahu nemá ani zmienku o tom, že má vzťah na dĺžku daňovej kontroly. Je poriadkovým vyjadrením povinností národných finančných orgánov spolupracovať s každým iným finančným orgánom členského štátu.
34. Pri porovnaní proporcionality obmedzení práv správny výber daní zo strany štátu a práva žalobcu vlastniť, je právo žalobcu zaručené za existencie lege artis správania pri výbere daní. Zo záverov správcu dane vyplýva, že takéto hodnotenie u žalobcu nebolo možné konštatovať. Správny súd odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý vo veci rozhodnutia Krajského súdu v Prešove konštatoval, že daňová kontrola, ktorá je prerušená, je daňovou kontrolou, v rámci ktorej lehoty neplynú. A to sa plne vzťahuje aj na lehoty, ktoré plynú na vybavenie medzinárodnej výmeny informácií. Judikatúra, ktorú žalobca ponúka v podobe rozhodnutia 4Sžfk 75/2018 podľa názoru správneho súdu nie je aplikovateľná pre správnu dĺžku daňovej kontroly, lebo v rámci jej trvania, lehoty neplynú. Daňovú kontrolu je potrebné vykonať s cieľom zabezpečiť riadny a správny výber daní. To znamená, ak medzinárodná výmena informácií prebieha, daňový orgán nekoná, konanie je prerušené a to daňový subjekt neobmedzuje a s cieľom riadneho zistenia výberu daní pokračuje daňová kontrola až potom, čo odpadne táto prekážka
a správca dane vyhodnotí poskytnutú informáciu. V prípade, že informácia poskytnutá nie je, svoj záver robí s vedomím, že informácie boli vyčerpané. Treba pripomenúť na margo správnych orgánov v oblasti výberu daní, že dôsledné odôvodňovanie rozhodnutí s odkazom na odvolacie námietky daňových subjektov v otázke dĺžky daňovej kontroly a preventívne dostatočne konkrétne a vecné požiadavky na poskytnutie medzinárodných informácií od finančných orgánov členských krajín sú základom pre realizovanie zámeru nezneužívania finančných kontrol, neparazitovania na nesprávnom výbere daní zo strany štátu, ale tiež na dôslednom regulovaní a reštrikcii fiktívnych obchodných prípadov prinášajúcich zdaňovanie bez reálneho obsahu. Žalobca sa vo svojom zámere a správnej žalobe nedotkol otázky rozsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.
35. Žalobca tiež namietal porušenie procesných predpisov a to daňového poriadku v ustanovení § 63 ods.5 tým, že mu správca dane nedal možnosť, aby sa vyjadril a žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia na odvolaciu námietku žalobcu nereagoval, pokiaľ ide o možnosť vyjadriť sa k záverom vykonanej daňovej kontroly. K otázke vyjadrenia sa k záverom a k protokolu je treba pripomenúť, že správca dane po ukončení kontroly doručil protokol z tejto kontroly zo dňa 13.2.2017 s výzvou aby sa žalobca ako daňový subjekt k tomu vyjadril, túto výzvu doručoval 20.2.2017 žalobcovi, ktorý 15.3.2017 správcovi doručil svoje stanovisko k protokolu. Po začatí vyrubovacieho konania správca dane poslednú zápisnicu spísal so žalobcom na ústnom pojednávaní 20.4.2018. Vtedy bol prerokovaný protokol s pripomienkami žalobcu. Pripomienky žalobcu sa už v protokole týkali predovšetkým dĺžky daňovej kontroly, ktorú žalobca považuje za nezákonnú pre dĺžku jej trvania a nerešpektovanie trojmesačnej lehoty v zmysle nariadenia č. 904/2010, článok 10 Nariadenia Rady EÚ, podľa ktorého sa dožiadanie členského štátu má vybaviť najneskôr do 3 mesiacov. Žalobca z toho vyvodzoval záver, že ide o lehotu o ktorú možno predĺžiť daňovú kontrolu. Skutočnosť, že vyrubovacie konanie trvalo 14 mesiacov, pokladal za dostatočný fakt o prezentácii porušenia svojich práv, ktoré charakterizoval ako práva zaručené ústavou i Dohovorom v zmysle Protokolu 1 a v dôsledku i porušenia procesných práv, ktoré favorizoval, keď mal za to, že daňová kontrola nie je zákonnou a nemá predpoklady upravovať výšku daňovej povinnosti uplatnenej žalobcom.
36. Správny súd sa nestotožňuje so žiadnym so žalobných bodov upravených v žalobe, ktorá ich nesubsumuje pod konkrétne ustanovenia správneho súdneho poriadku a sústreďuje sa predovšetkým na judikatúru. Napríklad v náleze I. ÚS 241/07 reprodukuje takzvanú zásadu zákonnosti, ktorá je samozrejme primárnou, chrániacou práva a právne povinnosti subjektov v daňovom konaní pri zachovávaní ich oprávnených záujmov. Podľa súdu ak daňová kontrola neobmedzuje podnikanie a disponibilné prostriedky, ktoré sú na základe rozhodnutia správcu dane vyčíslené v negatívnom alebo pozitívnom dopade pre daňový subjekt, nemôžu byť obmedzením jeho práv. Právna regulácia daní je základom správneho výberu daní a korektného a zákonného správania všetkých daňových subjektov. Tento nález nemožno v danej veci aplikovať, bez ďalšieho skúmania žalobných námietok a k takémuto záveru správny súd nedospel. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 4Sžfk/62/2018 z 2.7.2019, ako aj rozhodnutie 4Sžfk/75/2018 zo dňa 10.9.2018 konštatujú, že dĺžka daňového konania z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií je determinovaná lehotou, v ktorej sú žiadané orgány povinné poskytnúť informácie na základe článkov 7, 9 a 10 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 7.10.2010 o administratívnej spolupráci. Je treba konštatovať, že judikatúra i Najvyššieho súdu SR i s poukazom na uvedené rozhodnutia rozoberala otázku dĺžky daňovej kontroly aj zákonnosti po prerušení v súvislosti s medzinárodnou výmenou informácií duálne a lehota dĺžky daňovej kontroly podľa § 46 ods.7 daňového poriadku bola interpretovaná aj inak.
37. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Sžf/51/2016 z 23.8.2018 konštatovalo, že pri posudzovaní dôvodnosti porušenia dĺžky daňovej kontroly podľa § 46 ods.10 Daňového poriadku má správca dane uviesť dôvody, prečo bolo významným toto prerušenie a prečo bola potrebná medzinárodná výmena informácií pre zisťovanie skutkového stavu. Len existencia odôvodnenia prerušenia daňovej kontroly a vysvetlenia predĺženia lehoty jedného roka jej trvania v rozhodnutí môže kvalitatívne zmeniť pohľad správcu dane i daňového subjektu na hodnotu skutkového stavu ako základu pre zákonné rozhodovanie o správe daní. Obdobne tak i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 10Sžfk 46/2018 z 19.6.2019 favorizuje riadne zisťovanie skutkového stavu, ale i povinnosť správcu dane vo svojom rozhodnutí vyčerpávajúcim spôsobom odôvodniť uplatnenie medzinárodnej výmeny informácie aj za situácie keď lehota na jej vykonanie nebola dodržaná a vyhodnotenie doby trvania daňovej kontroly a jej potrebnosti pre zistenie skutkového stavu. V rozhodnutí 6Sžfk 27/2018 z 11.6.2019 Najvyšší súd SR konštatoval s poukazom na § 61 ods.10 Daňového poriadku a článok 10 až 12 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010, že daňová
kontrola je prípravným konaním, slúžiacim pre zisťovanie a zhromažďovanie dôkazného podkladu pre rozhodnutie správcu dane vo vyrubovacom konaní. Je preto dôležité vymedziť jej dĺžku a v rozhodnutí odôvodniť zákonné prekročenie lehoty na ukončenie daňovej kontroly. Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6Sžfk 27/2018 zo dňa 11.6.2019 zase uviedol, že lehota upravená v nariadení na poskytnutie MVI do troch mesiacov s poukazom na daňový poriadok, ktorý umožňuje daňovú kontrolu prerušiť a v tomto období sa žiadne úkony nevykonávajú. Zdôraznil, že obsahom vykonávania daňovej kontroly je postihovanie a boj proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a ani aplikácia MVI nemá ovplyvniť potrebu dostatočného zistenia skutkového stavu a pripisovať ho na ťarchu žalovaného. Je skutočnosťou, že v posudzovanej veci správca dane podal celkom 3 žiadosti 22.1.2015 na 3 právnické osoby v zahraničí, ktoré však tiež urgoval niekoľkými urgenciami, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia na strane 6 od odseku 3 vrátane strany 7 napadnutého rozhodnutia žalovaného.
38. K námietke, že vyrubovacie konanie trvalo 14 mesiacov, žalovaný dôvodne uviedol, že toto trvanie vyrubovacieho konania, ktoré bolo zavŕšené vydaním rozhodnutia, ktoré je treba posudzovať podľa § 68 ods.1 v znení daňového poriadku do 31.12.2017, ktoré v tomto ustanovení upravovalo vyrubovacie konanie a jeho začiatok deň po dni doručenia protokolu s výzvou na vyjadrenie a ukončenie doručením rozhodnutia daňovému subjektu bez konkrétneho časového obmedzenia. Súčasne konštatoval, že bezprostredne po prejednaní výsledkov dokazovania so žalobcom v zápisnici 20.4.2018, 23.4.2018 vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie. Preto aj súd pokladal námietku s poukazom na § 63 ods.5 Daňového poriadku za nedôvodnú.
39. Správny súd uvádza, že v súlade podľa článku 59 ods.2 ústavy dane možno len na základe zákona a v jeho medziach je interpretačné pravidlo a nemožno ho premeniť bez ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty a daňového poriadku. V zmysle zásady iura novit curia postavenie správneho súdu hodnotil Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach konštatovaním, že nenahrádza konanie správneho súdu pri uplatňovaní základných práv namietaných v konaní pred ústavným súdom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania /aj v konaní o správe daní alebo podľa zákona o správe daní/. Správny súd nenašiel logický záver žalobcu o tom, že ak medzinárodná výmena informácií je neúspešná je konanie správcu dane o takejto prerušenej kontrole nezákonné. Z logiky veci vyplýva, že ak nemožno vo vnútroštátnom meradle zistiť potrebné skutočnosti u žalobcu a aktéri jeho vzťahov existujú v zahraničí až tam možno zistiť ako sa správajú tieto zahraničné subjekty. Pretože daňová kontrola je proces, ktorý smeruje k obstaraniu dôkazného materiálu pre správne rozhodovanie o povinnosti daňového subjektu, je zásahom do jeho sféry, ale nie v takom meradle, že by bolo likvidačné.
40. Správny súd ďalej konštatuje, že procesné porušenia, že správca dane nevyzval kontrolovaný subjekt, aby sa vyjadril k pochybnostiam, posudzuje tak, že tieto vyplývajú z administratívneho spisu a sú vyjadrené v protokole, ktorý je záverom a záverečným dokumentom pri správe daní a resp. pri kontrole daňových povinností daňového subjektu. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že dĺžka vyrubovacieho konania je založená na potrebnom preverovaní podkladov pre vyrubenie dane. Túto nezákonnosť favorizoval žalobca ako takú vadu konania, ktorá je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného i správcu dane nedôvodne. Správca dane prerokoval vyjadrenia žalobcu, spísal zápisnice o ústnom pojednávaní a vydal a doručil rozhodnutie, čím došlo k ukončeniu vyrubovacieho konania. Na základe uvedeného nedodržanie lehôt namietaných žalobcom v správnej žalobe považuje správny súd za neopodstatnené.
41. Správny súd však konštatuje, že nevydanie rozhodnutia v lehote ako uvádza žalobca, nespadá podľa správneho súdu do tej oblasti porušení, ktoré má na mysli ust. § 191 ods.1 písm. g/ SSP, lebo len také závažné procesné pochybenia, ktoré môžu mať za následok nezákonné rozhodnutie a sú predmetom tejto žalobnej námietky, sú dôvodom pre zrušenie rozhodnutia. Vo svetle ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl 20 ods. 1 ako i Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd správny súd konštatuje, že k ich porušeniu nedošlo, pretože správca dane ako konštatoval žalovaný riadne zistil skutkový stav a svoje skutkové závery správne právne posúdil a rozhodnutie odôvodnil. Aj v dôsledku výkonu daňovej kontroly správny súd tiež konštatuje, že i správca dane, ako aj žalovaný, majú povinnosť každé rozhodnutie, tak i rozhodnutie vydané po ukončení daňovej kontroly dôsledne odôvodniť. Daňový subjekt nemá byť tým terčom, v dôsledku ktorého prípadná administratívna byrokracia finančných orgánov členských štátov nevyvíja dostatočne rýchle, skoré úsilie o vyhľadanie alebo poskytnutie informácie a nemá byť na úkor daňového subjektu. Na druhej strane nie na každú výhradu musí byť daná v rozhodnutí podrobná
odpoveď a naopak z rozhodnutia správcu dane i žalovaného má správny súd za to, že procesné námietky i právne posúdenie je správne a zákonné.
42. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak rozhodnutím sp.zn. 5Sžfk/34/2018 zo dňa 5.3.2020 podľa článku 10, 11 a 12, bod 25 Nariadenia EÚ č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 § 49 ods.1, § 49 ods.2 písm.a/, § 51 ods.1 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, § 68 ods. 5 a 6, § 46 ods.10, § 46 ods.1 a § 61 ods.5 Daňového poriadku v spojení s § 100 ods.1 písm.c/ a § 452 ods.1 zák. č. 162/2015 Z.z. SSP prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 6S/1/2017-248 zo dňa 18. januára 2018 podľa § 100 ods. 1 písm. c) v spojení § 452 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovnom znení: -Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytnutie informácii sa majú chápať ako maximálne lehoty" je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly? -Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií stanovených Nariadením Rady (EÚ) č.904/2010 zo dňa 7.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu? -Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?
43. Správny súd k položeným otázkam a ku svojej predchádzajúcej praxi výkladu vplyvu lehôt upravených podľa Nariadenia Rady (EÚ) č.904/2010 článok 7 súčasne konštatuje, že sa vynárajú i otázky, týkajúce sa vplyvu prípadného nepožiadania o predĺženie lehoty zo strany finančného orgánu iného členského štátu, ktorý je dotazovaný, prípadne nevykonanie dotazu vnútroštátnym finančným orgánom vo vzťahu k členskému štátu a jeho orgánom, v čom je problém a aké sú vyhliadky zistenia na položené otázky. V neposlednej miere sú to aj formulácie správcu dane na dotazy, ktoré sa týkajú potrebnej informácie o realizácii obchodnoprávneho vzťahu, ktorý založí základ pre odpoveď na otázku či k obchodu skutočne došlo a teda došlo i k právu nakladať s danou vecou.
44. Pokiaľ ide o názor správneho súdu k prejednávanej veci, je potrebné dodať i záver o tom, či otázky položené správcom dane nebolo možné získať vo vnútroštátnom meradle a za akých podmienok by bolo možné rozhodnúť zákonne a vecne správne v zmysle Daňového poriadku, to znamená po spolupráci a súčinnosti s daňovým subjektom, splniac i podmienku potrebného a dostatočného zistenia skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci a vyhodnotenia otázok správnosti rozhodnutia o výmere dane a tým pádom i závere vykonávanej finančnej daňovej kontroly. Preto k otázke samotného preskúmania rozhodnutia žalovaným vo vzťahu k správcovi dane je povinnosťou oboch finančných orgánov venovať sa v odôvodnení znenia otázok, ktoré nemohli byť zodpovedané vykonávaným dokazovaním vo vnútroštátnom meradle a boli relevantnými pre posúdenie správneho výberu dane nezodpovedaním otázok dožiadaným finančným orgánom iného členského štátu. Takéto vysvetlenie potrebností dáva odpoveď na relevantné otázky vo vzťahu či náročnosť časová na zisťovanie v prípade posudzovania finančným orgánom iného členského štátu je dôvodná a za akých podmienok by bolo možné sa bez takéhoto posúdenia obísť a vykonať záver bez takejto správy o medzinárodnom zisťovaní informácie relevantnej pre daňové konanie a akým spôsobom by bol daný záver správcu dane i žalovaného v prípade takejto odvolacej námietky, ak by medzinárodná výmena informácií po nedodržaní lehoty finančným orgánom iného členského štátu nebola dodržaná a nebola by možná a dostupná potrebná informácia z cudziny.
45. V uvedenej súvislosti je potrebné vychádzať aj zo záveru, ktorý je relevantný ako záver kasačného súdu. sp.zn.: 3Sžf 46/2015 z 27.7.2016 , ktorý urobil záver, že prerušenie výkonu daňovej kontroly za účelom výmeny informácií a jej realizácie nie je možné chápať tak, že správca dane pokračuje vo výkone predmetnej daňovej kontroly práve naopak, je konanie prerušené. Preto lehota na vykonanie tohto dôvodu pre trvanie daňovej kontroly neplynie a nemôže uplynúť. Toto rozhodnutie konštatovalo, že prerušením daňovej kontroly za týmto účelom nevstupuje správca dane do súkromnej autonómie
daňového subjektu a neuplatňuje voči nemu práva a nevyžaduje povinnosti, nevykonáva teda daňovú kontrolu. Nariadenie Rady ES č.1798/2003 zo dňa 7.10.2003 bolo prepracované do znenia, ktoré sa v súčasnosti používa. Pokiaľ ide o spočítavanie dĺžky trvania daňovej kontroly, správny súd sa postavil za názor, že prerušené daňové konanie za účelom MVI i pre otázky trvania daňovej kontroly nemožno hodnotiť tak, že nedodržanie lehôt zahraničným právnym subjektom má byť možnosťou správcu dane netrvať na tejto medzinárodnej výmene informácií a vec uzavrieť alebo nevykonávať naďalej daňovú kontrolu, ale počkať na závery medzinárodnej výmeny informácií a následne zhrnúť vykonané dokazovanie v protokole postupom podľa daňového poriadku a vydať rozhodnutie.
46. Význam daňovej kontroly predstavuje základ pre správne zistenie výberu daní a stanovenie daňovej povinnosti. Daňová povinnosť žalobcu je stanovená na základe preverenia správnosti jeho daňových a účtovných a obchodných operácií. V praxi správny súd viac krát konštatoval, že žalobcom predkladané dôkazy nepostačujú na záver o tom, že došlo k zdaniteľnému plneniu ako to deklarujú formálne podklady, teda vyúčtovanie alternatívne i zaplatenie a tvrdenia o preprave, ktoré nie sú preukázané. Nevyhnutným je absolútne zistenie čo má na mysli bod 25 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 ak konštatuje, že tieto lehoty treba chápať ako maximálne, ktoré nemožno prekročiť. V zmysle jeho znenia potom ak také lehoty nie je možné splniť, je otázne či je pretrvávanie na položených otázkach správcom dane skutočne dôvodným pre cieľ, pre ktorý boli zrealizované, totiž pre riadne zistenie naplnenia podmienok § 19 Daňového poriadku, teda, že obchod prebehol, že obchodný partner mal možnosť disponovať tovarom, resp. službami.
47. Správny súd po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia správcu dane, ako aj pripojených administratívnych spisov správnych orgánov zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2012 správca dane vyrubil žalobcovi dôvodne rozdiel dane z pridanej hodnoty. Žalobca v zdaňovacom období marec 2012 vystavil faktúry za dodanie tovarov. Dokazovaním v administratívnom konaní správca dane nezistil nadobudnutie tovaru žalobcovi. Žalobná námietka žalobcu ohľadne nezákonnosti rozhodnutí je neopodstatnená a správny súd má za to, že správca dane pri vykonanom dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo zásad daňového konania uvedených v ust. § 3 Daňového poriadku, vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturovaný tovar bol prijatý od spoločnosti uvedenej na dokladoch a či údaje uvedené na faktúrach napĺňajú zistené skutočnosti a vykonané dôkazy hodnotil podľa správnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane hodnotil dôkazy, ktoré si zaobstaral objektívne, a v rámci svojej dôkaznej Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal aj žalovaný, vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
48. Podľa názoru krajského súdu pri výkone daňovej kontroly u žalobcu nedošlo k porušeniu procesných lehôt upravujúcich dobu trvania daňovej kontroly. Ako vyplýva z predloženého obsahu administratívnych spisov, v danom prípade správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu a správca dane následne podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu do doručenia odpovedí na žiadosť o MVI správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Správca dane kontrolu ukončil doručením protokolu, prerušením daňovej kontroly lehoty neplynuli, preto lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná. Správny súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalobcu nie je oprávnený skúmať účelnosť a hospodárnosť prerušenia výkonu daňovej kontroly v dôsledku žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií ani účelnosť jednotlivých úkonov správcu dane v rámci daňovej kontroly a ani zameranie daňovej kontroly a potrebnosti žiadostí o MVI, hoci vyplývajú z administratívneho spisu.
49. Pokiaľ ide žalobnú námietku žalobcu ohľadne dokazovania v daňovom konaní správny súd považuje za vhodné pripomenúť už judikované závery, že dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu, keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a je na ňom, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
50. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na starší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
51. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, kde došlo k spochybneniu intarkomunitárneho dodania tovaru krajský súd poukazuje na rozhodnutia správcu dane a žalovaného, kde jasne a nespochybniteľne formulovali svoje závery v preskúmavanej veci týkajúce sa označených
spoločností keď po získaní všetkých dôkazov mali správne orgány za preukázané, že existencia faktúr nie je relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru deklarovanými faktúrami skutočne došlo v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v zdaňovacom období 01/2012. Z inštitútu MVI správca dane zistil, že obchody boli súčasťou obchodov účelových, nejednalo sa o skutočný výkon ekonomickej činnosti dodaním tovaru za účelom jeho následnej spotreby konečným spotrebiteľom, na základe čoho mu správca dane neuznal režim oslobodenia od dane pri transakciách deklarovaných ako intrakomunitárne dodanie tovaru na základe faktúr vystavených žalobcom. Na základe uvedených skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu predloženého administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného i správcu dane jednoznačne a nebolo preukázané dodanie fakturovaného tovaru, nebolo uskutočnené na reálnom komerčnom základe a tým aj vznik daňovej povinnosti u uvedených dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu, t. j. žalobcu z titulu dodania tovaru, z čoho následne vyplynulo aj neuznanie uplatnenia práva na odpočítanie dane.
52. Zhrnúc hore uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu správny súd v preskúmavanej právnej veci poukazuje aj na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2Sžf 44/2013 z 02.07.2014 (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2015, č. judikátu 69), z obsahu ktorého Najvyšší súd SR vyvodil dve zásadné právne vety judikátu vzťahujúceho sa na uplatnenie dane z pridanej hodnoty a ekonomického zmyslu konania daňového subjektu. I. Ak konaniu daňového subjektu vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej veci chýba akýkoľvek ekonomický zmysel, je potom potrebné, vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej daňovej veci vyvodiť logicky záver, že i napriek formálnemu deklarovaniu podmienok vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, bolo v danom prípade zo strany daňového subjektu sledovanie jediného účelu, a to iba získanie nadmerného odpočtu. II. Nemožno potom takémuto konaniu daňového subjektu prostredníctvom daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v rámci súdneho prieskumu.
53. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.
54. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.
55. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).