Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/187/2019

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: VK Invest Group, s.r.o., IČO: 36 291 731, so sídlom Trnava, V. Clementisa 13, zastúpeného splnomocnencom: KUČERA & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Hlohovec, SNP 6, proti žalovanému: Z. R., nar. XX.X.XXXX, bytom U., Ľ. W. XXXX/XX, zastúpeného AK: JUDr. Eva Koleničová, so sídlom Trnava, Paulínska 20, o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -194 zo dňa 27. februára 2019, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom v poradí žalobu zamietol, II. výrokom rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou , , , 137,35 ods. 1, 3, , , , , , , , , s poukazom aj na procesné ust. , , , .

3. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalobe nie je možné vyhovieť. Žalobca má na požadovanom určení existencii záložného práva naliehavý právny záujem, keď predmetná žaloba je prostriedkom odstránenia neistoty právneho postavenia žalobu. Ako prejudiciálnu otázku riešil, či došlo medzi stranami sporu k uzavretiu zmluvy o pôžičke - odovzdaniu a prevzatiu finančných prostriedkov titulom zmluvy o pôžičke, keď záložné právo zriadené za účelom zabezpečenia pohľadávky zo zmluvy o pôžičke, má vo vzťahu k zmluve o pôžičke akcesorickú povahu. Medzi účastníkmi konania došlo tak písomne ako i fakticky k uzavretiu zmluvy o pôžičke a finančné prostriedky boli skutočne žalobcom prijaté pri podpise zmluvy. Uvedené vyplýva zo zmluvy o pôžičke, ktorej podpisom žalobca zastúpený E. P. potvrdil ich prevzatie. Svedkyňa E. P. pred súdom nepoprela podpísanie zmluvy o pôžičke, že uzatvárala zmluvy za spoločnosť o prevode nehnuteľností, má ukončené vysokoškolské vzdelanie, odbor právo. V konaní nebolo žalobcom žiadnym spôsobom vyvrátené, že finančné prostriedky neboli odovzdané pri podpise zmluvy o pôžičke. Okresný súd neuveril tvrdeniu svedkyne, že finančné prostriedky odovzdané neboli, keď zo zmluvy zreteľne vyplýva, že jej podpisom dlžník potvrdzuje ich prevzatie. Ak by fakticky k odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo, nebol ani dôvod uzavrieť zmluvu o zriadení záložného práva, čím dlžník opätovne deklaroval, že má dlh voči veriteľovi, na zabezpečenie ktorého mu zakladá nehnuteľnosti. Bolo by absolútne nelogické uzatvárať záložnú zmluvu v prípade, ak by neexistoval dlh. Zo zmluvy nevyplýval iný spôsob vyplatenia finančných prostriedkov z pôžičky. Následné tvrdenie, že osoba konajúca za dlžníka nemala vedomosť o tom, čo podpisuje, nemožno vyhodnotiť inak ako účelové, a v podstate takéto tvrdenie je i irelevantné, nakoľko je na zodpovednosti toho, kto takýto úkon urobil, že

úkon vykonal bez toho, aby sa oboznámil s jeho obsahom. Je viac ako nepravdepodobné, aby zástupca žalobcu - E. P. ,,nevedomky“ podpísala dve zmluvy - Zmluvu o pôžičke a Záložnú zmluvu, zvlášť s poukazom na skutočnosť, že E. P. uzatvárala za spoločnosť nie bezvýznamné právne úkony. Naopak, z jej výpovede vyplýva, že uzatvárala zmluvy o prevode nehnuteľností. Bezvýznamná pri tom nie je ani skutočnosť, že má vysokoškolské právnické vzdelanie, teda má vedomosť o obsahu, záväznosti a právnych následkoch takýchto právnych úkonov. O tom, že zmluva o pôžičke bola skutočne uzavretá a došlo k plneniu svedčí aj skutočnosť, že žalobca musel, resp. mal, resp. mohol mať vedomosť o tom, že došlo k zápisu záložného práva v katastri nehnuteľností, keď bez doručenia tohto rozhodnutia zmluvným stranám by nedošlo k povoleniu vkladu záložného práva. Ak by teda nebola poskytnutá pôžička a bolo by zriadené záložné právo na jej zabezpečenie, je potom otázne, prečo sa žalobca nedomáhal nápravy. Skutočnosť, že žalovaný nemal finančné prostriedky z predmetnej pôžičky vedené v účtovníctve, nie je dôkazom, že neboli žalobcovi poskytnuté, napokon táto skutočnosť je irelevantná, nakoľko za vedenie účtovníctva si zodpovedá spoločnosť. Keďže zmluva o pôžičke bola platne uzavretá, zaoberal sa okresný súd argumentáciou žalobcu - premlčaním zabezpečenej pohľadávky, čím podľa žalobcu došlo i k premlčaniu záložného práva, s čím sa nestotožnil. Premlčanie nemá za následok zánik pohľadávky, iba jej nevymáhateľnosť. Z výkladu k ustanoveniu , ktorý upravuje zánik záložného práva, vyplýva, že v prípade, ak bola platná pohľadávka zabezpečená záložným právom, záložné právo nezaniká premlčaním pohľadávky. To znamená, že záložné právo zostáva v platnosti, ak medzičasom dôjde k premlčaniu, avšak nie k zániku pohľadávky. V prípade zániku pohľadávky zaniká i samotné záložné právo (JUDr. Imrich Fekete, CSc. " Veľký komentár", Eurokódex, s.r.o..). Keďže pohľadávka zabezpečená záložným právom nezanikla, nemohlo zaniknúť ani záložné právo.

4. Záverom uzavrel, že s poukazom na návrh žalobcu na vykonanie dôkazu - výsluch svedka Q. P. (prednesený na poslednom pojednávaní, na preukázanie, či došlo k prevzatiu finančných prostriedkov pri uzavretí zmluvy o pôžičke) nepripustil. Žalobca už v samotnej žalobe namietal, že k odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo, teda mal už vtedy vedomosť o tom, že táto skutočnosť je v konaní sporná. Uznesením č. k. -39 zo dňa 16.11.2016 bol žalobca vyzvaný, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného zo dňa 17.8.2016, v ktorom žalovaný trval na tom, že k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo. Žalobca bol poučený, že má označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení s tým, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadať. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 9.12.2016, ani následne takýto dôkaz nenavrhoval. Ostatné predložené listinné dôkazy nevyhodnocoval, nakoľko nemali žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci.

5. Prvoinštančný súd priznal žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a žalobe vyhovieť, a priznať mu nárok na náhradu trov konania, vrátenie odvolacieho konania. Poukázal na , , , . Argumentoval tým, že záverom, že medzi účastníkmi konania došlo tak písomne, ako i fakticky k uzavretiu zmluvy o pôžičke, je zjavne arbitrárny, nemajúci oporu a v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že by medzi sporovými stranami došlo k vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, keď nebolo v zhode s požiadavkami vyplývajúcimi z ustálenej rozhodovacej súdnej praxe náležite preukázané skutočné odovzdanie predmetu pôžičky žalovaným ako veriteľom žalobcovi ako dlžníkovi. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, pričom sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Nakoľko žalobca ako dlžník, v konaní poprel prevzatie finančných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke, v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie, nemá povinnosť preukázať svoje tvrdenie o neprevzatí predmetu pôžičky, keďže negatívna skutočnosť sa preukázať nedá, a preto dôkazné bremeno o skutočnosti, že žalovaný peniaze ako pôžičku odovzdal žalobcovi prešlo na žalovaného ako veriteľa, ktorý tvrdí, že pôžička bola riadne poskytnutá. Odklon o tejto rozhodovacej praxe v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie absolútne žiadnym spôsobom nezdôvodnil, žiadnym spôsobom sa nevysporiadal ani s argumentáciou žalobcu obsiahnutou v podaní zo dňa 18.2.2019. Napadnutý rozsudok je v rozpore s ustanovením a .

Ustanovenie zmluvy o pôžičke, podľa ktorého „Prevzatie peňazí potvrdzuje dlžník svojím podpisom na zmluve“ nie je spôsobilé s náležitou dôkaznou silou preukázať, že žalovaný ako veriteľ reálne (skutočne) odovzdal predmet pôžičky žalobcovi ako dlžníkovi, a to najmä s poukazom na výpoveď svedka - JUDr. E. P. (vtedajšej konateľky žalobcu), ktorá poprela prevzatie finančných prostriedkov deklarované v zmluve o pôžičke. Uviedla, že podpis na zmluve o pôžičke patrí jej, avšak si nie je vedomá, že by túto zmluvu o pôžičke podpísala a tiež poprela, že by jej boli finančné prostriedky vo výške 150.000.000,- Sk vyplatené v hotovosti, resp. uviedla, že od žalovaného nikdy neprijala žiadne peniaze, a že nikdy nebola u žiadneho notára s vedomím toho, že podpisuje zmluvu o pôžičke. Svedkyňa rovnako ako žalobca, popierajú prevzatie finančných prostriedkov, ktoré mali byť predmetom pôžičky poskytnutej na základe zmluvy o pôžičky, čím s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax dôkazné bremeno na preukázanie toho, že k odovzdaniu predmetu pôžičky skutočne došlo, prešlo na žalovaného. Nie je postačujúce poukazovať na ustanovenie zmluvy o pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník svojím podpisom na zmluve potvrdzuje prevzatie peňazí, o to viac, ak zo všetkých okolností veci je absolútne pochybné odovzdávanie hotovosti v sume 150.000.000,-Sk bez preukázania reálneho pôvodu uvedených finančných prostriedkov, či už na strane osoby žalovaného ako veriteľa, alebo jeho otca, od ktorého, ako uviedol žalovaný, obdržal uvedené finančné prostriedky ako dar. Článok I. zmluvy o pôžičky je neurčitý, keď v prvej vete sa konštatuje, že žalovaný ako veriteľ už požičal žalovanému ako dlžníkovi určenú sumu, akoby k poskytnutiu pôžičky došlo v minulosti, pričom v druhej vete sa v prítomnom čase konštatuje, že prevzatie peňazí potvrdzuje žalovaný ako dlžník svojím podpisom na zmluve, akoby naopak k poskytnutiu pôžičky došlo v prítomnosti pri podpise zmluvy. Okrem tvrdenia žalovaného v jeho výpovedi na pojednávaní dňa 27.2.2019, že finančné prostriedky žalobcovi konajúcom JUDr. E. P. odovzdal v hotovosti v dome u jeho otca, žalovaný neponúkol súdu žiadny dôkaz na preukázanie uvedeného tvrdenia, a ani žiadny nepriamy dôkaz, ktorým by uvedené podporil. Výpoveď žalovaného je absolútne nevierohodná a nepresvedčivá, nie je súladná so skutočným stavom. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že peniaze v hotovosti vyplatil žalobcovi konkrétne vtedajšej konateľke JUDr. P. v dome u jeho otca a následne išli do Serede k notárovi, kde sa podpísali zmluvy, pričom z overovacej doložky podpisu konateľky žalobcu na predmetnej zmluve vyplýva, že konateľka žalobcu zmluvu o pôžičke vlastnoručne podpísala pred pracovníčkou overujúcou jej podpis. Považuje za nelogické a vzhľadom na sumu pôžičky za absolútne nepravdepodobné, aby žalovaný bez toho, aby konateľka žalobcu podpísala zmluvu o pôžičke a záložnú zmluvu (ktoré dokumenty preukázateľne podpísala až u notára v Seredi) vyplatil jej predtým v dome jeho otca v U. čiastku 150.000.000,- Sk v hotovosti a následne nechal ju ísť osamote aj s peniazmi vlastným autom do Serede k notárovi, čím by sa vystavil riziku, že by konateľka žalobcu mohla následne odmietnuť podpis zmluvy a pritom by bez príslušného potvrdenia o prevzatí mala k dispozícii sumu 150.000.000,- Sk. Ďalej uviedol, že mu bolo z predmetnej pôžičky vrátených 30.000.000,- Sk v roku 2009, ktoré použil tak, že si založil svoju spoločnosť AVOX, s.r.o., nakúpil si nehnuteľnosti, ktoré stále využíva. Ako prílohu svojho vyjadrenia zo dňa 14.11.2016 predložil žalovaný kópiu ním vystavenej kvitancie zo dňa 21.1.2009 k spomínanej čiastkovej úhrade jeho pohľadávky zo zmluvy o pôžičke. Poukázal na to, že podľa výpisu z Obchodného registra bola spoločnosť žalovaného AVOX, s.r.o. založená ešte v roku 2008 (cca 1,5 mesiaca po uzatvorení zmluvy o pôžičke), pričom v súvahe za rok 2009, v ktorom roku mala byť žalovanému vrátená čiastka 30.000.000,- Sk, za ktorú podľa jeho slov nakúpil nehnuteľnosti na spoločnosť AVOX, s.r.o., bol vykázaný majetok spoločnosti v hodnote 277.037 Sk, z toho nehnuteľnosti, konkrétne stavby v hodnote 78.103,- Sk, ktorá hodnota sa oproti bezprostredne predchádzajúcemu účtovnému obdobiu žiadnym spôsobom nezmenila, z čoho vyplýva, že v danom roku 2009 žalovaný žiadnu nehnuteľnosť nekúpil, a to ani v nadchádzajúcom zdaňovacom období roka 2010, kedy spoločnosť už odpredal občanovi Poľskej republiky a novým konateľom sa stala iná osoba, nakoľko v prípade deklarovaného nákupu nehnuteľností za 30.000.000,- Sk by zrejme k prevode spoločnosti na inú osobu nedošlo. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal nákup čo i len jedinej nehnuteľnosti, a preto celé tvrdenia o vrátení sumy 30.000.000,- Sk považuje žalobca za vymyslené a účelové, ktorým sa žalovaný snaží zakryť deklarované poskytnutie pôžičky žalobcovi v sume 150.000.000,- Sk, z ktorej mu vraj žalobca mal vrátiť čiastku 30.000.000,- Sk, ktoré vrátenie poprela tak vtedajšia konateľka žalobcu JUDr. P., ako aj Mgr. R. v podanej žalobe. Poukázal na celú výpoveď svedkyne P., z ktorej vyplýva, že len potvrdila, že podpis na zmluve o pôžičke patrí jej, avšak poprela, že v čase podpisu tejto zmluvy o pôžičke mala vedomosť, že ide o zmluvu o pôžičke s tam uvedeným obsahom. Pri podpise zmluvy o pôžičke nemohlo dôjsť zo strany svedkyne JUDr. E. P. (konajúcej za žalobcu ako dlžníka) k takému prejavu vôle, ktorý sa na vznik uvedeného právneho úkonu vyžaduje, tzn. z jej strany nešlo o prejav vôle urobený slobodne a vážne, resp. v danom prípade jej vôľa absentovala úplne, a preto v danom prípade nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Ak by fakticky k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nebol dôvod uzatvoriť ani zmluvu o zriadení záložného práva. Uvedené k

okolnostiam podpisu zmluvy o pôžičke platí aj pre zmluvu o zriadení záložného práva, keď svedkyňa len potvrdila, že podpis na zmluve o zriadení záložného práva patrí jej, avšak poprela, že v čase podpisu tejto zmluvy o zriadení záložného práva mala vedomosť, že ide o zmluvu o zriadení záložného práva. Ani pri podpise tejto zmluvy o zriadení záložného práva nemohlo dôjsť zo strany svedkyne JUDr. E. P. k takému prejavu vôle, ktorý sa na vznik uvedeného právneho úkonu vyžaduje, a preto nemožno považovať uzatvorenú zmluvu o zriadení záložného práva za platnú. Z uvedeného teda vyplýva, že ak by svedkyňa ako konateľka žalobcu vedela, že podpisuje zmluvu o zriadení záložného práva na zabezpečenie pohľadávky žalovaného titulom pôžičky, z ktorej finančné prostriedky nikdy neobdžala, takúto zmluvu by nikdy nepodpísala. Tvrdenie svedkyne, že nemala vedomosť o tom, čo podpisuje okresný súd vyhodnotil ako účelové a irelevantné, s poukazom na to, že svedkyňa má vysokoškolské právnické vzdelanie a za žalobcu uzatvárala aj zmluvy o prevode nehnuteľností. Svedkyňa JUDr. E. P. nie je spoločníčkou ani konateľkou žalobcu od 10.11.2011, teda ani vo vzťahu k žalobcovi ani vo vzťahu k žalovanému nemá žiadny záujem na výsledku predmetného konania. Nebol daný žiaden dôvod na to, aby sa svedkyňa prípadnou krivou výpoveďou vystavovala nebezpečenstvu trestnoprávneho postihu. Z jej výpovede jednoznačne vyplynulo, že skutočným dôvodom uzatvorenia spornej zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy nebolo reálne poskytnutie pôžičky žalobcovi ale získania finančnej a majetkovej kontroly nad spoločnosťou žalobcu žalovaným, prípadne jeho otcom, ktorý na tento účel využil žalovaného, aby tak deklaroval svoju pohľadávku voči spoločnosti. Svedkyňa vysokú školu začala študovať v roku 2006 a ukončila ju v roku 2012, je jasné, že v čase podpisovania zmluvy o pôžičke nemala žiadne vysokoškolské právnické vzdelanie, mohla byť nanajvýš študentkou druhého ročníka vysokej školy, preto ju nebolo možné považovať v čase podpisu zmluvy o pôžičke za osobu odborne zdatnú nad rámec bežného človeka s priemerným vzdelaním. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu (najmä Katastrálneho zákona, alebo ) nevyplýva, že povolenie vkladu vecného práva (teda aj záložného práva) je podmienené doručením rozhodnutia o jeho povolení zmluvným stranám, ako to konštatuje okresný súd. Doručovanie rozhodnutia o povolení vkladu je úkonom nasledujúcim až po tom, ako príslušný kataster vklad povolí. Pokiaľ mal okresný súd na mysli situáciu, že žalobca sa musel resp. sa mohol dozvedieť o tom, že došlo k zápisu záložného práva v katastri nehnuteľností na základe doručeného rozhodnutia o povolení jeho vkladu, uvedené nebolo v konaní preukázané, ani preukazované, pričom nie zrejmé, či a kto prevzal príslušné rozhodnutie o povolení vkladu. Svedkyňa v zhode s výpoveďami druhej v súčasnosti nezvestnej konateľky žalobcu Mgr. I. R., ktoré učinila v rôznych trestných konaniach (mali by byť obsahom predmetného súdneho spisu) uviedla, že osobou, ktorá spoločnosť žalobcu v čase deklarovanej pôžičky fakticky riadila a ovládala bol E. R., otec žalovaného, ktorý mal na všetky úkony plnú moc, a preto aj s poukazom na uvedené je zrejmé, že o doručenom rozhodnutí sa nemusela dozvedieť žiadna z konateliek žalobcu, keďže ho mohol na základe plnej moci prevziať E. R.. Skutočnosť, že žalobca neevidoval predmetnú pôžičku vo svojom účtovníctve, je právne významná z hľadiska posúdenia platnosti vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, keďže je nepravdepodobné, že by pri poskytnutom objeme finančných prostriedkov, spoločnosť žalobcu neevidovala takýto extrémny záväzok vo svojom účtovníctve a nevykazovala ho v nasledujúcich rokoch ani vo svojej daňovej evidencii. V danom prípade však nebol dôvod viesť uvedenú predstieranú pohľadávku žalovaného v účtovníctve žalobcu, pretože k poskytnutiu deklarovanej pôžičke nikdy reálne neprišlo.

7. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že premlčaním zabezpečenej pohľadávky (z predmetnej zmluvy o pôžičky v prípade, ak by bola jej existencia preukázaná) došlo i k premlčaniu záložného práva, nakoľko uvedený právny názor podľa okresného súdu nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Opätovne poukázal na rozsudky NS ČR sp. zn. , sp. zn. ), ktorých závery sú preberané a akceptované v rozhodovacej praxe slovenských súdov (rozsudok Okresného súdu Pezinok , rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. , Krajský súd v Prešove sp. zn. ). Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe žiadnym spôsobom nezdôvodnil, nevysporiadal sa ani s argumentáciou žalobcu v podaní zo dňa 18.2.2019. Pohľadávka žalovaného zo zmluvy o pôžičke je v súčasnosti premlčaná, nakoľko lehota splatnosti pôžičky uplynula dňom 13.8.2009 (s tým, že aj naďalej tvrdí, že k jeho platnému uznaniu nikdy neprišlo, pretože podpis na žalovaným predloženom uznaní dlhu nie je podpisom nezvestnej konateľky žalobcu Mgr. I. R., resp. bol získaný pod nátlakom, prípadne iným nezákonným spôsobom, pričom s platnosťou predmetného uznania dlhu sa okresný súd vzhľadom na prezentovaný právny názor ani ďalej nezaoberal), tak uvedeným premlčaním pohľadávky žalovaného voči žalobcovi zo zmluvy o pôžičke, došlo súčasne aj k premlčaniu záložného práva zriadeného k nehnuteľnostiam žalobcu na zabezpečenie predmetnej pohľadávky žalovaného. Ustanovenie § 151md

ods. 1 sa otázkou premlčania záložného práva vôbec nezaoberá, upravuje len jeden z viacerých dôvodov zániku (nie premlčania) záložného práva, ku ktorému dochádza spravidla zánikom zabezpečenej pohľadávky. Žiadnym výkladom tohto ustanovenia nevyplýva skutočnosť, že premlčaním zabezpečenej pohľadávka súčasne nedochádza aj k premlčaniu záložného práva, a preto aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia na daný skutkový stav veci je absolútne vylúčená, keďže v danom ustanovení nie je právne riešená otázka premlčania záložného práva ako následok premlčania zabezpečenej pohľadávky. Premlčateľnosť záložného práva vyplýva najmä z prvá a tretia veta . Takáto premlčané záložného právo nemožno v prípade vznesenej námietky premlčania vykonať, nakoľko by jeho výkon smeroval k uspokojeniu premlčanej pohľadávky, čo je v rozpore s tým, že premlčaním sa pohľadávka mení na tzv. naturálnu pohľadávku, ktorú nie je možné uspokojiť z výťažku zo speňaženia zálohu, nakoľko nejde o dobrovoľné plnenie, ale plnenie dosiahnuté na základe núteného výkonu práva, ktoré v prípade premlčania nemožno priznať, a teda nemožno ani vykonať (v rámci výkonu záložného práva speňažením zálohu). V danom prípade tak premlčanie pohľadávky a teda aj premlčanie záložného práva jednoznačne spôsobuje aj zánik záložného práva, keďže ho nie je možné už vykonať, nakoľko je nevykonateľné a nie je daný žiadny dôvod na jeho ďalšie trvanie, a tak jediným účinným právnym prostriedkom ako môže záložný dlžník dosiahnuť zrušenie resp. výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností je žaloba o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom záložného veriteľa.

8. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu a uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Okresný súd správne vyhodnotil na základe vykonaného dokazovania, že JUDr. P. bola oprávnená podpísať/uzavrieť zmluvu o pôžičke ako aj záložné zmluvy, že pôžička reálne poskytnutá nebola, keď sám žalobca v podanej žalobe na strane 2 v ods. 5 uvádza, že pôžička žalobcovi síce poskytnutá bola v zmysle predmetnej zmluvy o pôžičke, ale problém videl v tom, že údajne nemala druhá konateľka Mgr. I. R. o predmetnej pôžičke vedomosť, že pôžička reálne poskytnutá nebola, že druhá konateľka žalobcu nevedela o tom, že bola poskytnutá pôžička na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008, keď vykonaným dokazovaním ako aj predložením listinných dôkazov, najmä dôkazu z Okresného úradu Levice, katastrálny odbor- Rozhodnutie číslo vkladu V 1291/11 zo dňa 14.6.2011 vrátane kúpnej zmluvy zo dňa 5.4.2011 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou PERIUM, s.r.o. (v Predloženej kúpnej zmluve sama konateľka Mgr. I. R. u v roku 2011 vyhlásila v čl. V. bod 2, že žalobca ako dlžník čiastočne vyrovnal pohľadávku v prospech žalovaného v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008). Za preukázané považuje uzavretie zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008, ako aj zmluvy o zriadenom záložnom práve zo dňa 13.8.2008 medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca v žalobe tvrdí, že boli na základe kvitancie zo strany žalovaného odbremenené ešte v roku 2009 niektoré nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Medzi stranami sporu je nesporné, že bola vystavená kvitancia a časť nehnuteľností bola odbremenená zo záložného práva v prospech žalovaného, a to už od roku 2009. V konaní nie je podstatné, či zmluvu o pôžičke a jej postupné splácanie žalobca riadne zaúčtoval vo svojom účtovníctve, ide o interné záležitosti žalobcu, v konečnom dôsledku žalobca ani nepredložil svoje účtovníctvo za predmetné obdobia a tak svoje tvrdenie ani v tejto časti nepreukázal. V konaní, na ktoré nesprávne poukazuje žalobca (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. , s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdy SR sp. zn. , ) sa v zmluve nenachádzal text „Prevzatie peňazí potvrdzuje dlžník svojim podpisom na tejto zmluve“, ale Dňom podpísania zmluvy dlžník potvrdil prevzatie pôžičky v uvedenej sume. Ide o diametrálne odlišný prípad, v prejednávanej veci konštatovanie na zmluve, ktorú žalobca podpísal, už len potvrdil, že k prevzatiu peňazí prišlo, v prípade, ktorým argumentuje žalobca ešte len malo k prevzatiu prísť v DEŇ podpisu zmluvy. Potvrdenie o prevzatí peňazí tak nebolo viazané na podpis na zmluve ako je tomu v prejednávanej veci ale na deň podpisu zmluvy. Žalovaný ako veriteľ preukázal, nielen ale aj samotnou zmluvou o pôžičke, že peniaze odovzdané a prevzaté boli, na znak a súhlas toho bola žalobcom podpísaná. Samotná zmluva sa stáva sa potvrdenkou o reálnom prevzatí pôžičky, niet väčšej istoty pre veriteľa a zároveň pre dlžníka, disponovať potvrdením o prevzatí peňazí priamo v zmluve /osobitný doklad sa môže napríklad stratiť, môže ho niekto odcudziť a pod./. Svedeckú výpoveď JUDr. P. nemožno vnímať inak ako účelovú a tendenčnú. Je len ťažko uveriteľné, že by JUDr. P. podpísala zmluvu o pôžičke, ako aj zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam /v jeden deň u jedného a toho istého notára/ a nevedela by, čo podpisuje. Výpoveď žalovaného je pravdivá, s logickými súvislosťami a je súladná so skutočným stavom. Žalobca mohol navrhnúť dokazovanie aj v časti použitia vrátenej pôžičky žalovaným, avšak neurobil to a akceptoval vysvetlenie žalovaného o použití vrátených finančných prostriedkov. Na jednej strane žalobca popiera uzavretie zmluvy o pôžičke a zmluvy o zriadení záložného práva, lebo JUDr. P. ani nevedela, čo podpisuje, ale na strane druhej odvolacia argumentácia žalobcu na strane 7 uvedená ako „....z jej výpovede jednoznačne vyplynulo, že skutočným

dôvodom uzatvorenia spornej zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy nebolo reálne poskytnutie pôžičky žalobcovi, ale získania finančnej a majetkovej kontroly nad spoločnosťou žalobcu žalovaným, prípadne jeho otcom, ktorý na tento účel využil žalovaného, aby tak deklaroval svoju pohľadávku voči spoločnosti.“ Tu už teda žalobca tvrdí, že zmluvy síce uzavreté boli a JUDr. P. aj vedela, čo podpisuje a dokonca aj za akým účelom - tieto tvrdenia o akejkoľvek majetkovej kontroly nad spoločnosťou žalobcu žalovaným, prípadne jeho otcom, prípadne o nejakej manipulácii žalovaného absolútne popierame. Pán E. R. nikdy nedisponoval plnou mocou na všetky úkony žalobcu. O tomto plnomocenstve neexistuje jediný dôkaz, okrem nepravdivého tvrdenia žalobcu. Žalovaný už vo svojom podaní zo dňa 28.12.2017 uviedol, že rozhodnutie z katastra nehnuteľností prevzala Mgr. I. R., pričom žalobca toto tvrdenie žalovaného nerozporoval a ani nenavrhol dokazovanie v tomto smere. Ide teda o nesporné skutkové tvrdenie, ku ktorému okresný súd tak aj pristupoval. Keby bola pohľadávka žalovaného premlčaná, čo sa v konaní nepreukázalo a žalovaný predložil i listinný dôkaz o uznaní dlhu Mgr. I. R., pohľadávka nie je premlčaná, tak záložné právo pretrváva, nakoľko to je jediná vec, ktorá by dlžníka s premlčaným dlhom „motivovala“ svoj i keď už premlčaný dlh dobrovoľne splniť. Je zrejmé, že samotné subjektívne právo veriteľa (záložného veriteľa) premlčaním nezaniká, avšak aj keď trvá naďalej, je len oslabené v rovine jeho súdnej vynútiteľnosti. Hovorí sa mu tzv. naturálne právo, ktorému zodpovedá naturálny dlh - záväzok. Tak ako nezaniká pohľadávka alebo dlh premlčaním, tak ani záložné právo nezaniká jeho premlčaním. Záložný veriteľ by tak mal premlčané záložné právo a záložný dlžník sa môže brániť proti právu záložného veriteľa na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu (zákonom predpísanou) obranou proti návrhu záložného veriteľa na speňaženie zálohu, ale tiež prostredníctvom vlastnej žaloby. Ak by sa aj preukázalo, že je záložné právo premlčané, tak samotná skutočnosť, že záložné právo záložný veriteľ už nikdy nemôže vykonať, nemôže mať za následok jeho zánik. Toto právo naďalej existuje ako tzv. naturálna obligácia, ktorá môže zaniknúť niektorým zo zákonných dôvodov zániku záväzku ako napr. započítaním alebo dobrovoľným plnením zo strany dlžníka, prípadne vzdaním sa zo strany veriteľa. Niet žiadneho rozdielu medzi premlčaním pohľadávky na zaplatenie a premlčaním záložného práva. K zániku záložného práva môže dôjsť len zo zákonných dôvodov vyplývajúcich z ust. alebo všeobecných ustanovení . V každom prípade k zániku záväzku všeobecne, vrátane záložného práva, môže dôjsť len zo zákonom uvedených dôvodov, pričom medzi zákonné dôvody zániku záložného práva jeho premlčanie nepatrí. Dôvody a spôsoby zániku záväzkov nie je možné rozširovať ani výkladom. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil dokazovanie vykonané v prejednávanej veci a poskytol správny výklad zákonných ustanovení. Za všetko hovorí aj toto konštatovanie žalobcu „.. tvrdíme, že k jeho platnému uznaniu nikdy neprišlo, pretože podpis na žalovaným predloženom uznaní dlhu nie je podpisom nezvestnej konateľky žalobcu Mgr. I. R., resp. bol získaný pod nátlakom, prípadne iným nezákonným spôsobom“. Tak buď je to podpis Mgr. R., alebo nie je to jej podpis. Žalobca nemôže na jednej strane tvrdiť, že nejde o jej podpis, ale keby sa preukázalo, že je to jej podpis, tak bol získaný nezákonným spôsobom, pod nátlakom a pod. Pokiaľ chce žalobca tvrdiť, že nejde o podpis Mgr. R., mal navrhnúť znalecké dokazovanie v tomto smere, pokiaľ chce tvrdiť, že bol podpis získaný pod nátlakom, mal označiť a navrhnúť dokazovanie v tomto smere. Nič z toho sa neudialo a predložené uznanie dlhu len potvrdzuje to, že dlh reálne existoval a robilo sa s ním - postupne sa splácal a postupne sa odbremeňovali nehnuteľnosti. Žalobca tiež opomína tú skutočnosť, že súd určovacím rozsudkom ku dňu vyhlásenia rozhodnutia deklaruje, či požadované právo existuje alebo neexistuje. Keďže záložné právo, ktorého výkon, ak by aj bol premlčaný, naďalej ako vecné právo existuje, petit žaloby na určenie neexistencie záložného práva nemá hmotnoprávnu oporu v zákone. Určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, požadované žalobcom zreteľne nie je považované za definitívny cieľ, ale len za medzistupeň v procese odstránenia spornosti existencie alebo neexistencie záložného práva k dotknutým nehnuteľnostiam. Žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu tak, ako je to vyžadované zákonom. Žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, pokiaľ má možnosť domáhať sa určenia ne/existencie práva.

9. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca a uviedol, že v danom prípade pozornosti žalovaného zjavne uniklo ustanovenie článku 10 ods. 4. písm. ch) spoločenskej zmluvy spoločnosti žalobcu zo dňa 27.3.2006 (platnej a účinnej v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008, založenej v zbierke listín). Na strane 2 ods. 5 podanej žaloby sa na žiadnom mieste neuvádza, že by žalobcovi bola poskytnutá pôžička v zmysle predmetnej zmluvy o pôžičke. V uvedenom ustanovení bol uvedený len fakt, a síce, že druhá konateľka žalobcu Mgr. I. R. nemala až do doručenia výzvy žalovaného na vrátenie tejto pôžičky vedomosť, na ktorom tvrdení žalobca stále trvá. Pokiaľ ide o žalobcom predloženú kúpnu zmluvu zo dňa 5.4.2011 ako prílohu vyjadrenia žalovaného zo dňa

28.12.2017, k uvedenému sa žalobca vyjadril v jeho vyjadrení zo dňa 6.3.2018 strana 3 posledný odstavec, na ktorý odkazuje. V spomínanej kúpnej zmluve nie je ani zmienka o zmluve o pôžičke zo dňa 13.8.2008, pričom z tam uvádzaných skutočností sa žiadnym výkladom nedá vyvodiť, o akú pohľadávku žalovaného ide, pretože v tejto zmluve je len uvedené, že ide o pohľadávku žalovaného zabezpečenú v prospech žalovaného v zmysle zmluvy zo dňa 13.08.2008 vyznačená na LV č. XXX pod poradovým číslom V 4805/2008, z čoho len vyplýva, že ide o odkaz na záložnú zmluvu a nie na zmluvu o pôžičke. Žiadny dôkaz o tom, že Mgr. I. R. osobne prevzala oznámenie katastra o vykonaní výmazu záložného práva na základe kvitancie zo dňa 21.1.2009 neexistuje, pretože ak by existoval, žalovaný mal možnosť ako účastník tohto úkonu (kvitancia zo dňa 21.1.2009) vyžiadať si fotokópiu o uvedenej skutočnosti z katastra nehnuteľností. Ani samotné prevzatie oznámenia o vykonaní výmazu záložného práva Mgr. I. R. nemôže v žiadnom smere založiť záver o vedomosti Mgr. I. R. o poskytnutej pôžičke. Žalobca, resp. jeho právny zástupca pri spisovaní žaloby len skontroloval stav nehnuteľností uvedených v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.8.2008, a to nahliadnutím do katastra nehnuteľností. Skutočnosť, že pri niektorých nehnuteľnostiach došlo k výmazu záložného práva na základe kvitancií z roku 2009 vyplýva z časti C listu vlastníctva. Uvedené žiadnym spôsobom nepreukazuje vedomosť A. R. o zmluve o pôžičke, ako sa to za každú cenu snaží žalovaný podsúvať okresnému súdu. Od počiatku, ako žalovaný predložil súdu fotokópiu uznania dlhu zo dňa 12.2.2014, žalobca vo svojich vyjadreniach uvádza, že podpis nachádzajúci sa na predmetnom uznaní dlhu zo dňa 12.2.2014 buď ani nie je podpisom nezvestnej konateľky žalobcu A. R. (tzn. že podpis bol sfalšovaný) alebo bol získaný pod nátlakom, prípadne iným nezákonným spôsobom, a teda nikdy k žiadnemu platnému uznaniu dlhu zo strany žalobcu nikdy nedošlo (čo má za následok premlčanie pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke), o čom však nebolo na súde prvej inštancie vedené žiadne dokazovanie vzhľadom na súdom prezentovaný právny názor. V prípade, ak sa odvolací súd stotožní s právnym názorom žalobcu, premlčaním pohľadávky dochádza aj k premlčaniu záložného práva, ktoré ju zabezpečuje, a ktoré už následne nie je možné vykonať, a preto dlžník má možnosť domáhať sa určenia, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené týmto záložným právom, bude po prípadnom vrátení veci súdu prvej inštancie potrebné sa zaoberať platnosťou predmetného uznania dlhu. Podpis zmluvy o pôžičke obsahujúcej ustanovenie o tom, že prevzatie peňazí potvrdzuje dlžník svojím podpisom na zmluve, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky, a v prípade, ak dlžník poprie prevzatie finančných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke (k čomu došlo aj v danom prípade) dôkazné bremeno o skutočnosti, že žalovaný peniaze ako pôžičku odovzdal žalobcovi prešlo na žalovaného ako veriteľa, pričom na preukázanie tejto skutočnosti je nepostačujúce poukazovať na zmluvné vyhlásenie o prevzatí peňazí pri podpise zmluvy, ale je povinnosťou veriteľa, v tomto prípade žalovaného, ponúknuť súdu príslušné dôkazy o preukázaní tejto skutočnosti, najmä dôkazy preukazujúce dispozíciu s daným množstvom finančných prostriedkov, ktorých dôkaznú silu je súd povinný vyhodnotiť v kontexte s preukazovanou skutočnosťou. Snaha žalovaného o prenášanie dôkazného bremena o nesolventnosti žalovaného na žalobcu, jednoznačne svedčí o dôkaznej núdzi žalovaného na preukázanie jeho solventnosti, ktoré dôkazné bremeno ho v konaní zaťažovalo. Žalovaný tvrdí, že jeho tvrdenia, či a ako bola použitá časť vrátenej pôžičky žalovaným, treba vykladať ako nesporné, nakoľko ich žalobca neurobil spornými počas prvostupňového konania, pričom mohol navrhnúť dokazovanie aj v tejto časti, čo neurobil a akceptoval vysvetlenie žalovaného. Ani s uvedenými tvrdeniami nemožno súhlasiť, pričom opäť ide len o účelové a tendenčné tvrdenia žalovaného s cieľom odvracať pozornosť od toho, že žalobca na základe skutočností overených po výsluchu žalovaného (keďže na takéto overovania priamo na pojednávaní nebola daná možnosť) a uvedených v podanom odvolaní usvedčil žalovaného z krivej výpovede, keď žalovaný tvrdil, že po vrátení časti pôžičky v sume 30.000.000,- Sk v hotovosti, tieto prostriedky použil tak, že si založil svoju spoločnosť AVOX, s.r.o., nakúpil si nehnuteľnosti a stále tieto nehnuteľnosti využíva, pričom z verejne dostupných účtovných dokumentov spoločnosti AVOX, s.r.o. vyplýva, že táto spoločnosť žiadnym majetkom (či už finančným, alebo nehnuteľným) v sume blížiacej sa čiastke 30.000.000,- Sk nikdy nedisponovala, dokonca ani jedným percentom z tejto sumy. V danom prípade žalobca zotrváva na tom, že z výpovede svedkyne vyplynulo, že svedkyňa síce nepoprela, že sa na zmluve o pôžičke nachádza jej podpis, avšak poprela, že by túto zmluvu podpisovala s vedomím, že ide o zmluvu o pôžičke, pričom jednoznačne uviedla, že finančné prostriedky, ktoré mali byť predmetom pôžičky jej nikdy neboli vyplatené a nikdy od žalovaného neprijala žiadne peniaze a na vysvetlenie svojho konania (prečo teda túto zmluvu o pôžičke podpísala) uviedla, že táto zmluva o pôžičke bola podpísaná, keď sa podpisovali iné zmluvy, keďže v tom čase sa kupovali nehnuteľnosti. Žalobca následne v rovine úvahy, ktorá sa zrejme aj zhoduje so skutočnosťou uviedol, že z kontextu celej výpovede svedkyne vyplynulo, že dôvodom uzatvorenia tejto zmluvy o pôžičke (majúc na mysli podpísanie tejto zmluvy zo strany JUDr. P. v nevedomosti čo je obsahom tejto

zmluvy) bolo získanie finančnej a majetkovej kontroly nad spoločnosťou žalobcu žalovaným, prípadne jeho otcom, a to predstieraným poskytnutím pôžičky za účelom vytvorenia pohľadávky voči spoločnosti, prostredníctvom ktorej žalovaný, prípadne jeho otec spoločnosť ovládal. Uvedené závery vyplývajú jednak z výpovedí nezvestnej konateľky žalobcu A. R. v trestných veciach proti E. R., ako aj z trestného konania týkajúceho sa únosu A. R., za ktorý skutok bol ako objednávateľ právoplatne odsúdený jej bývalý manžel a otec žalovaného E. R.. Na žiadnom mieste podania žalovaného zo dňa 28.12.2017 nie je spomenuté, že by A. R. prevzala rozhodnutie z katastra o povolení vkladu záložného práva na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.8.2008. V podanom odvolaní uvedeným tvrdením len poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané ani preukazované, či a kto v skutočnosti prevzal rozhodnutie o povolení vkladu záložného práva, na základe čoho súd nebol oprávnený vysloviť záver o tom, že žalobca sa musel resp. sa mohol dozvedieť o tom, že došlo k zápisu záložného práva v katastri nehnuteľností na základe doručeného rozhodnutia o jeho povolení. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že ak je nehnuteľnosť vo vlastníctve dlžníka založená v prospech veriteľa a v budúcnosti by chcel dlžník s nehnuteľnosťou nakladať, musel by najskôr dobrovoľne uhradiť svoj dlh i keď premlčaný, keďže účelom záložného práva je, aby mal veriteľ zabezpečené, že mu bude jeho pohľadávka uhradená. Záložné právo ako právny prostriedok zabezpečenia pohľadávky veriteľa nie je možné nadradiť nad právny inštitút premlčania a dôsledkov spojených s premlčaním, keďže účelom záložného práva nie je a ani byť nemôže reparovať právne následky premlčania pohľadávky, ktorú záložné právo zabezpečuje. Záložné právo je len zabezpečovacím prostriedkom, ktorého osud je priamo závislý na osude pohľadávky, ktorú zabezpečuje. To znamená, že ak dôjde k premlčaniu pohľadávky súčasne dochádza aj k premlčaniu záložného práva zriadeného na jej zabezpečenie, ktoré z dôvodu jeho premlčania nie je možné vykonať, keďže jeho výkon by smeroval k uspokojeniu premlčanej pohľadávky, ktorú však z dôvodu premlčania nie je možné uspokojiť z výťažku zo speňaženia zálohu, nakoľko ide o plnenie dosiahnuté na základe núteného výkonu práva. Ust. sa otázkou premlčania záložného práva vôbec nezaoberá. V danom prípade je preto potrebné posúdiť právne následky premlčania záložného práva z hľadiska možnosti jeho zániku aj v kontexte iných ustanovení . Rovnako ako sa už v totožnej veci vyslovila súdna prax (rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 26.10.2018 sp. zn. , obdobne Krajský súd v Prešove sp. zn. ) v tomto prípade je možné analógiou dospieť k záveru o zániku premlčaného záložného práva v zmysle ustanovení o zániku záväzkov na základe nemožnosti plnenia, keďže premlčané záložné právo nie je možné vykonať, z čoho tak nepochybne a logicky vyplýva, že ak záložné právo z dôvodu premlčania jeho výkonu stratí možnosť svojej realizácie, a teda už nemôže plniť svoju uhradzovaciu funkciu, nie je daný právny základ pre jeho ďalšie trvanie a existenciu práve pre nemožnosť jeho vykonania (plnenia) a tak analogicky s poukazom na ustanovenie zaniká. Nakoľko pohľadávka žalovaného zo zmluvy o pôžičke je v súčasnosti premlčaná, tak uvedeným premlčaním pohľadávky žalovaného voči žalobcovi zo zmluvy o pôžičke, došlo súčasne aj k premlčaniu záložného práva zriadeného k nehnuteľnostiam žalobcu na zabezpečenie predmetnej pohľadávky ( prvá a tretia veta ). Predmetná žaloba je jediným vhodným procesným nástrojom ochrany žalobcovho práva. Práve v prípade, ak by sa žalobca domáhal len určenia neexistencie záložného práva, takýto výrok súdu by definitívne daný spor nevyriešil, pretože takýto výrok by nebol spôsobilý na výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností. Žaloba síce bola podaná podľa , avšak podľa platí, že podľa sa dokončia aj konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podanú žalobu je potrebné posúdiť ako žalobu podanú podľa a podanú žalobu je možné jednoznačne považovať za žalobu na určenie toho, že tu právo nie je (že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom), pričom žalobca v každom smere preukázal, že na takomto určení má požadovaný naliehavý právny záujem, nakoľko na jeho základe je možné dosiahnuť výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností.

10. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že z verejne prístupného výpisu z obchodného registra žalobcu v čase poskytnutia pôžičky nevyplýva čl.10 ods. 4 písm.ch) spoločenskej zmluvy žalobcu. Žalobca koná aj počas odvolacieho konania nečestne a neuznáva, že Mgr. I. R. opakovane pri prevodoch nehnuteľností v zmluvách o prevode vlastníckych práv zo žalobcu na tretie osoby, konštatovala, že bola/je udelená kvitancia zo strany žalovaného a za týmto účelom boli aj prevádzané nehnuteľnosti na základe týchto skutočností odbremenené a prevod sa tak uskutočnil. Uvedené je dokladované a preukázané listinami z katastra nehnuteľností. Keď už žalobca nevie ako si pomôcť tak tvrdí, že ako svedok pani P. podpisovala a nečítala závažné zmluvy vo veciach nemalých finančných prevodov, tak takto konala aj Mgr. R.,

podpisovali zmluvy, ktoré údajne nepripravovali ani nečítali a vlastne o ich existencii ani jedna nevedela. Pohľadávka bola a je dostatočne špecifikovaná ako v predloženej zmluve, ako aj v katastri nehnuteľností a odbremenenie nehnuteľností na základe kvitancie bolo v priamej súvislosti s dotknutou zmluvou o pôžičke a na ňu nadväzujúci a s ňou súvisiacu záložnú zmluvu. Podpis Mgr. R. na uznaní dlhu sa stal v konaní nesporným nakoľko žalobca v rámci dokazovania nepredložil dôkaz, nenavrhol ani dokazovanie formou znaleckého posudku a ani nenavrhol žiadne dokazovanie v tom smere, či je uznanie ako právny úkon platné alebo neplatné, čo nemožno napraviť v odvolacom konaní. Okresný súd dal dostatok priestoru obom stranám na predkladanie dôkazov a navrhovanie dôkazov a až po tom vyhlásil dokazovanie za skončené. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by v čase, keď podpisovala konateľka spoločnosti záložnú zmluvu spolu so zmluvou o pôžičke podpisovala aj iné zmluvy - žiadne takéto zmluvy neboli do konania predložené. Odsúdenie bývalého manžela konateľky žalobcu nemá žiaden súvis ani priamy ani nepriamy s týmto konaním a už vôbec nie s pohľadávkou žalovaného. Žalobca počas konania nenavrhoval zabezpečenie dôkazov z trestného konania, i keď by boli irelevantné. Trvá na tom, že rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nehnuteľností prevzala A. R., avšak ak by to aj tak nebolo, v konaní samom nie je žalobcom A. R. ale obchodná spoločnosť, pričom nastali právoplatné účinky povolenia vkladu do katastra a tieto by nenastalo, ak by sa nepodarilo predmetné rozhodnutie katastra nehnuteľností o povolení vkladu doručiť. Žalobca žiadnym spôsobom v správnom ani v trestnom konaní nenamietal právne účinky povolenia vkladu do katastra nehnuteľností, a preto je úplne irelevantná argumentácia žalobcu v tomto bode. Pohľadávka voči žalobcovi existuje a nie je premlčaná a tiež naďalej je zriadené záložné právo v prospech žalovaného.

11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení účinného od 1.7.2016 (ďalej len ), ktorým bol zrušený doterajší (ďalej len ), pričom podľa ustanovenia , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , , ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zrušenie postupom podľa , v spojené s .

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobkyne zamietol (určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území U., obec U., okres Hlohovec, zapísané na LV č. XXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako parcela registra "C" č. 6199/8, druh pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 144 m2, parcela registra "C" č. 6199/11, druh pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 575 m2, a stavba, bez súpisného čísla, postavená na parcele č. 6199/11, druh stavby: rozostavaná budova, popis stavby: rozostavaný objekt obchodu, a nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území U., obec U., okres Hlohovec zapísané na LV Č. XXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako parcela registra "C" č. 741/3, druh pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 2700 m2, parcela registra "C" č. 741/19, druh pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 3328 m2, parcela registra "C" č. 741/24, druh pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 35 m2, parcela registra "C" č. 741/27, druh pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 710 m2, a stavba, súpisné číslo XXXX, postavená na parcele Č. 741/3, druh stavby: priemyselná budova, popis stavby: hlavná výrobná budova, nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovaného Z. R.) z dôvodu s poukazom na odvolacie dôvody.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že zmluvou o pôžičke zo dňa 13.8.2008, ktorú uzavreli žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník, požičal veriteľ dlžníkovi sumu 150.000.000,- Sk a dlžník sa pôžičku zaviazal vrátiť veriteľovi v hotovosti lehote do 13.8.2009. V bode I. prevzatie peňazí potvrdil dlžník svojim podpisom na zmluve (pravosť podpisu E. P. za dlžníka overil notár dňa 13.8.2008). Dňa 13.8.2008 uzavreli žalobca ako záložca a žalovaný ako záložný veriteľ záložnú zmluvu, ktorou sa dohodli na zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam (označených v zmluve) v prospech záložného veriteľa na základe zmluvy zo dňa 13.8.2008 (pravosť podpisu E. P. za záložcu overil notár dňa 13.8.2008). Žiadosťou o vyplatenie dlhu - vecné bremeno zo dňa 31.8.2015 vyzval žalovaný žalobcu (konateľku I. R.) o vyplatenie pôžičky, ktorá bola poskytnutá dňa 15.8.2008 ako vecné bremeno vo výške 3.983.270.26 Eur, toho času 120 mil. Sk. Listom zo dňa 11.9.2015 odpovedala konateľka žalobcu I. R. žalovanému, že žalobca nedisponuje zmluvou o pôžičke (ktorú mal žalovaný poskytnúť žalobcovi dňa 15.8.2008 vo výške 3.983.270,26 Eur), preto požiadala o predloženie takejto zmluvy o pôžičke. Listom zo dňa 21.9.2015 oznámil žalovaný žalobcovi, že lehota splatnosti (zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008) uplynula dňa 13.8.2009, do tohto dátumu bola splatená suma 30.000.000,- Sk/995.817,57 Eur), dlžnú sumu 120.000.000,- Sk žiada uhradiť, čo v najkratšom čase na účet. V prílohe zasiela kópiu zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008. Z výpisu listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie U. vyplýva, že vlastníkom zapísaných nehnuteľností parcela registra "C" č. 6199/8, zastavené plochy a nádvoria o výmere 144 m2, parcela registra "C" č. 6199/11, zastavené plochy a nádvoria o výmere 575 m2, a rozostavanej stavby, postavená na parcele č. 6199/11 je žalobca vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/1 s tým, že v časti C: Ťarchy je zapísané záložné právo žalovaného podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam vklad V 188/2008 zo dňa 15.8.2008 zriadené na parcelu č. 6199/11+rozostavaný objekt obchodu, parcela č. 6199/8. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie U. vyplýva, že žalobca je zapísaný ako vlastník okrem iných nehnuteľností: parcela registra "C" č. 741/3, zastavené plochy a nádvoria o výmere 2700 m2, parcela registra "C" č. 741/19, zastavené plochy a nádvoria o výmere 3328 m2, parcela registra "C" č. 741/24, zastavené plochy a nádvoria o výmere 35 m2, parcela registra "C" č. 741/27, druh pozemku: zastavené plochy a nádvoria o výmere 710 m2, a stavba (hlavná výrobná budova), súpisné číslo XXXX, postavená na parcele č. 741/3 s tým, že v časti C: Ťarchy je zapísané záložné právo žalovaného podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam vklad V1800/2008 zo dňa 15.8.2008, zriadené na s. č. 3143 - hl. výrobná budova, na pozemky parcely č. 741/3, 741/19, 741/27, 741/24. Podaním zo dňa 17.8.2016 (na č.l. 37) sa žalovaný vyjadril k žalobe a okrem iného navrhol vypočuť svedkov: E. P., Q. P., E. R. a zároveň uviedol, že ako veriteľ peňažné prostriedky vyplatil v hotovosti v deň podpisu zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008. Kvitanciou zo dňa 21.2.2009 žalovaný potvrdil, že dlžník - žalobca vyrovnal čiastočne svoju pohľadávku, ktorá bola zabezpečená na základe zmluvy o zriadení záložného práva pod č. V 1800/2008 z 15.8.2008. Uznaním dlhu zo dňa 12.2.2014 (č.l. 127) žalobca - konateľkou I. R. uznal žalovanému ako veriteľovi dlh vo výške 3.983.270,26 Eur, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008, celkovo poskytnutá suma 150.000.000,- Sk, pričom dlžník uhradil sumu 995.817,57 Eur. V čl. V kúpnej zmluvy zo dňa 5.4.2011 (na č.l. 131) uzavretej žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou PERIUM, s.r.o. ako kupujúcim žalobca vyhlásil, že ako dlžník čiastočne vyrovnal pohľadávku, ktorá bola zabezpečená v prospech záložného veriteľa - žalovaného v zmysle zmluvy zo dňa 13.8.2008 vyznačená na LV č. XXX v časti C ťarchy po poradovým číslom V 4805/2008 s tým, že záložný veriteľ na základe prijatia čiastočnej pohľadávky súhlasí s tým, aby bolo zrušené záložné právo k nehnuteľnosti parcela č. 615/17 vodné plochy vo výmere 10.718 m2 v celosti. Podaním žalobcu zo dňa 18.2.2019 (na č.l. 183) žalobca okrem iného vzniesol námietku premlčania pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008 ako aj záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.8.2008. Na pojednávaní dňa 27.6.2018 (zápisnica o pojednávaní na čl. 159) žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie znalcom grafológom za účelom zistenia pravosti podpisu I. R. na listine „Uznanie dlhu“ zo dňa 12.2.2014. Na pojednávaní dňa 27.2.2019 (zápisnica o pojednávaní na čl. 189) žalobca navrhol ako svedka vypočuť Q. P..

15. Podľa , návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

16. Podľa , žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

17. Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (okrem prípadu, ak tento vyplýva z osobitného právneho predpisu). Rozumie sa tým právny záujem žalobcu, ktorý musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, resp. právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi stranami je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi stranami); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom. Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesným nástrojom ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia rozhodného hmotnoprávneho vzťahu, o ktorého (preventívne) určenie z dôvodu potreby ochrany žalobcu (dopadu na jeho majetkovú sféru) ide, vystihuje v spore otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie. O splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné však uvažovať iba v prípade, ak bude výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, čo logicky predpokladá, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Vecná legitimácia strany (aktívna alebo pasívna) predstavuje hmotno- právny vzťah účastníka k prejednávanej veci. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Pre posúdenie dôvodnosti a naliehavosti právneho záujmu na podanej žalobe, je preto rozhodujúce skutkové zistenie, či vôbec je žalobca vôbec nositeľom hmotného práva, o ktoré v konaní ide. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacej žaloby. Naliehavý právny záujem súd preto skúma v každom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu zamietnuť (ako neprípustnú), pričom ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby; preto súd po zaujatí záveru, že určovacia žaloba podľa nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takúto žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Pričom je nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu ( v spojení s ).

18. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca odôvodňoval naliehavý právny záujem s poukazom na neistotu, že nehnuteľnosti, ktoré v jeho výlučnom vlastníctve sú stále zaťažené záložným právom žalovaného, napriek tomu, že uvedené záložné právo buď nikdy nevzniklo alebo je už premlčané. K začatiu výkonu záložného práva zo strany žalovaného dosiaľ nedošlo, do úvahy ako právny prostriedok ochrany práva žalobcu neprichádza podanie žaloby o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva. Len na podklade požadovaného výroku môže žalobca dosiahnuť výmaz záložného práva žalovaného z katastra nehnuteľností.

19. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žaloba je prostriedkom odstránenia neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pričom žalobcom požadovaný výrok v podstate znamená, že záložné právo neexistuje, ktorého výmaz možno docieliť postupom podľa a nasl. a teda žalobcom uplatnená žaloba je prípustná. Na podporu odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , ktoré bolo predmetom prieskumu ÚS SR vo veci a z ktorého vyplýva, že „Odvolací súd je v tomto smere v zhode so žalobcom, že ak by skutočne bolo záložné právo premlčané, ide o dôvod určenia jeho neexistencie vo veci samej, nakoľko ide o prípustnú záložcom vznesenú obranu proti záložnému právu, ktoré z tohto dôvodu nemožno ani v budúcnosti vykonať (k tomu pozri i závery nálezu ÚS SR sp. zn. ). Záložca teda môže podať žalobu o určenie neexistencie záložného práva k nehnuteľnosti, ak je toto premlčané, a dovolať sa jeho premlčania i v konaní o určenie jeho neexistencie (príp. konaní o zákaz jeho výkonu), ak má na takomto určení naliehavý právny záujem.... ak preukáže záložný dlžník, že záložný veriteľ uplatnil (môže uplatniť) právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu (až) po uplynutí stanovenej doby, a ak sa dovolá premlčania záložného práva, nemožno zamietnuť jeho žalobu o určenie, že tu (premlčané) záložné právo nie je, len s poukazom na to, že premlčanie nie je dôvodom zániku záložného práva a že premlčané záložné právo „ani po zamietavom právoplatnom rozhodnutí súdu

nezaniká“ a je iba „oslabené o tzv. nárok a jedná sa o tzv. naturálne právo“. Ak sa záložný dlžník dovolal (dôvodne) premlčania záložného práva, je totiž nepochybné, že záložný veriteľ sa už nemôže domôcť predaja alebo iného speňaženia zálohu a teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu a že záložné právo nemôže naďalej (ani v budúcnosti) byť spôsobilým právnym prostriedkom pre uspokojenie zabezpečenej pohľadávky. Opačný názor vo svojich dôsledkoch popiera význam premlčania záložného práva a priznáva súdnu ochranu, prejavujúcu sa zamietnutím žaloby, ktorá smerovala proti výkonu premlčanom práva, hoci - ako vyplýva z ustanovenia tretej vety - premlčané právo nemožno priznať (nález ÚS SR sp. zn. )“. Ako aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. , v ktorom sa síce dovolací súd zaoberal otázkou naliehavosti právneho záujmu na určení neplatnosti záložnej zmluvy, avšak uzavrel, že „vzhľadom na to, že určením platnosti alebo neplatnosti záložnej zmluvy sa nemôže vyriešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu medzi účastníkmi, nemôže byť na takomto určení naliehavý právny záujem v zmysle Stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistotu v jeho právnom postavení možno preto odstrániť len určením, či tu je alebo nie je záložné právo, prípadne, ak už došlo k realizácii záložného práva, určením, či tu je alebo nie je iné právo (napr. vlastnícke)“.

20. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval.

21. Žalobca v konaní argumentoval, že v prípade, ak by aj bola preukázaná existencia pohľadávky (čo v konaní popieral z dôvodu, že reálne nedošlo k odovzdaniu finančných prostriedkov) táto je premlčaná, a preto je premlčané aj záložné právo, keď zároveň podaním zo dňa 18.2.2019 (na č.l. 183) vzniesol námietku premlčania pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008 ako aj záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.8.2008. Súd prvej inštancie sa podľa obsahu odseku 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku zaoberal argumentáciou žalobcu o premlčaní pohľadávky a premlčaní záložného práva a uzavrel s poukazom na (záložné právo zaniká zánikom zabezpečenej pohľadávky), že keďže pohľadávka zabezpečená záložným právom nezanikla, nemohlo zaniknúť ani záložné právo, a preto nemal dôvod zaoberať sa platnosťou uznania dlhu žalobcom, čo malo význam iba pre posúdenie plynutia premlčacej doby. Z uvedeného, však nevyplýva, že by vôbec zaoberal námietkami premlčania pohľadávky ako aj záložného právo, ktoré v konaní žalobca vzniesol, a ktorých posúdenie bolo pre toto konanie podstatné, preto sa odvolací súd stotožnil s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho podaním zo dňa 18.2.2019 (v ktorom námietky premlčania vzniesol). Záver súdu prvej inštancie, že premlčanie pohľadávky nemá za následok zánik záložného práva s poukazom na na posúdenie danej veci nemá dopad, keďže okresný súd opomenul, že mal posúdiť nie zánik záložného práva ale premlčanie záložného práva (okrem premlčania zabezpečenej pohľadávky)

22. Podľa , premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie . Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

23. Podľa , pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

24. Podľa , záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len ""), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

25. Podľa , ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.

26. Z ustanovenia § 100 ods. 2 vyplýva, že sa premlčanie záložného práva (ako práva majetkového) nie je vyňaté z premlčania, pričom sa premlčuje a to nezávisle na pohľadávke, ktorá je ním zabezpečená. Záložné právo sa v zmysle § 101 premlčuje v okamihu, keď zabezpečená pohľadávka nebola riadne a

včas splnená (§ 151a ods. 1), a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Nepremlčuje sa však skôr než zabezpečená pohľadávka. Z toho, ako aj z ustanovenia § 151j ods. 2 a contrario vyplýva, že záložné právo sa môže premlčať neskôr. Môžu vyplynúť viaceré situácie, napr. že sa premlčí záložné právo, avšak nie je premlčaná zabezpečená pohľadávka príp. že zabezpečená pohľadávka je premlčaná, avšak nie je premlčané samotné záložné právo (viď - ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná - ide o prípady kedy bolo záložné právo napr. záložcom uznané alebo právoplatne priznané súdom a pod.) príp. je premlčané tak záložné právo ako i zabezpečená pohľadávka.

27. Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. a jeho závery: „Záložné právo je právom, ktoré nepochybne premlčaniu podlieha (z čoho vychádzal aj krajský súd), pretože nejde o majetkové právo, ktoré by bolo z možnosti premlčania vylúčené. Premlčanie práva domáhať sa uspokojenia zo (ďalej aj len „premlčanie záložného práva“) je upravené v a premlčacia lehota tohto práva v Občianskeho zákona. Premlčaniu podlieha záložné právo v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo . Premlčanie záložného práva sa riadi aj v prípade, ak ním bola zabezpečená pohľadávka spravujúca sa . Ak záložný veriteľ neuplatnil v premlčacej lehote právo na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej z výťažku z predaja zo , má to za následok, ak sa záložca dovolá premlčania tohto práva, že záložný veriteľ sa nemôže úspešne domôcť speňaženia (uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku z predaja ). Záložné právo v takom prípade už nemôže byť naďalej spôsobilým predmetom na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky. Z tejto úpravy ( ) je ďalej zrejmé, že trojročná premlčacia doba záložného práva neuplynie skôr, než uplynie premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky. Tak ako na to poukázal krajský súd, je to dôsledkom vzájomnej previazanosti právneho vzťahu založeného zmluvou záložnou a zmluvou, na základe ktorej vznikla zabezpečovaná pohľadávka. Zmysel právnej úpravy stanovujúcej, že právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo sa nepremlčí prv, než uplynie premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky, spočíva v tom, že v situácii, keď obe premlčacie doby (premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky a premlčacia doba záložného práva) môžu, ale nemusia začať plynúť v rovnaký deň, nezodpovedalo by akcesorickej povahe záložného práva, ak by existovala zabezpečená pohľadávka, vo vzťahu ku ktorej premlčacia doba (ktorá môže byť aj dlhšia než trojročná) neuplynula, a súčasne záložného práva, vo vzťahu ku ktorému už (trojročná) premlčacia doba uplynula, čo by malo za následok stav, za ktorého by sa veriteľ zabezpečenej pohľadávky mohol domáhať uspokojenia sa zo iba podmienečne pre prípad, že záložca námietku premlčania jeho práva domáhať sa uspokojenia zo nevznesie. Tomu korešponduje aj ustanovenie , podľa ktorého sa môže záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávka premlčaná. To však platí iba v prípade, ak nie je zároveň premlčané aj právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo , resp. v prípade, ak síce premlčané je, avšak záložca nevzniesol námietku premlčania. Nie je totiž vylúčená situácia, že trojročná premlčacia lehota práva domáhať sa uspokojenia zo uplynie záložnému veriteľovi neskôr, než premlčacia doba práva veriteľa domáhať sa zaplatenia pohľadávky voči dlžníkovi (napr. ak ide o zabezpečenú pohľadávku, ktorá sa premlčuje v kratšej premlčacej dobe než trojročnej“. Ďalej aj záver: „Pokiaľ ustanovenie predlžuje plynutie premlčacej doby práva domáhať sa uspokojenia zo tak, že ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka, vychádza z toho, že je potrebné skúmať iba to, kedy uplynie premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky, avšak nie to, či bola dlžníkom vo vzťahu k právu veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečovanej pohľadávky aj vznesená námietka premlčania. Vznesenie námietky premlčania záložného práva je významné iba vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo , pričom je zrejmé, že túto námietku môže vzniesť iba záložca a prvý raz tak môže (úspešne) urobiť až v momente, keď uplynula premlčacia doba aj zabezpečovanej pohľadávky, nielen trojročná premlčacia doba pre premlčanie práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo . V prípade ak tieto premlčacie doby uplynuli, záložný veriteľ nezačal s predajom a záložcom bola námietka premlčania vznesená, stráca záložný veriteľ možnosť domáhať sa (proti vôli záložcu) uspokojenia zo , pretože jeho záložné právo je premlčané. Samostatnou otázkou ostáva, aký je ďalší právny osud samotného záložného práva, t. j. či premlčané záložné právo po vznesení námietky premlčania záložcom naďalej existuje v naturálnej forme alebo zaniká s poukazom na to, že po vznesení námietky premlčania záložcom záložný veriteľ už nemôže záložné právo vykonať a dobrovoľné splnenie nároku záložného veriteľa na uspokojenie zo

už nie je pojmovo možné (ako k tomu dospieva napr. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. z 21. decembra 2010)“.

28. S námietkou žalobcu, že ustanovenie sa otázkou premlčania záložného práva vôbec nezaoberá, keď upravuje len jeden z viacerých dôvodov zániku (nie premlčania) záložného práva, ku ktorému dochádza zánikom zabezpečenej pohľadávky, sa odvolací súd stotožnil, a teda aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia na daný skutkový stav veci, kedy sa mal súd prvej inštancie zaoberať vznesenými námietkami premlčania zabezpečenej pohľadávka ako aj záložného práva je nedôvodná a zo strany súdu prvej inštancie tak došlo k nesprávnemu právneho posúdeniu námietok premlčania vznesených žalobcom. Odvolací súd má za to, že premlčateľnosť záložného práva vyplýva najmä z prvá a tretia veta a premlčanie požičanej sumy z ustanovenia , ktoré však súd prvej inštancie v danej veci opomenul aplikovať.

29. S súvislosti s uvedeným vyššie odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že posudzovanie vznesenej námietky premlčania záložného práva je závislé od posúdenia vznesenej námietky premlčania zabezpečenej pohľadávky (v zmysle zmluvy o pôžičke), ktorému musí predchádzať vyriešenie otázky existencie právneho vzťahu z pôžičky s dôrazom na preukázanie odovzdania požičanej sumy. V prípade kladného vyriešenia otázky existencie pôžičky (či už písomnej alebo ústnej) a jej splatnosti bolo nutné skúmať začiatok plynutia premlčacej doby v zmysle , ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, kedy právo bolo možné odôvodnenie vykonať podaním žaloby na súd, čiže kedy je actio nata. Právo na súdne uplatnenie pohľadávky zo záväzku vzniká zásadne tým, že pohľadávka sa stane splatnou, t.j. dňom kedy mal dlžník povinnosť prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Premlčacia doba záložného práva je trojročná a beží odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané prvýkrát, t. j. odo dňa, kedy vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo ( ).

30. S poukazom na uvedené v odseku 29 v danej veci bolo pre posúdenie otázky platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu predmetnej sumy peňazí zo strany žalovaného žalobcovi.

31. So záverom súdu prvej inštancie, že medzi stranami došlo písomne ako i fakticky k uzavretiu zmluvy o pôžičke a finančné prostriedky boli skutočne žalobcom prijaté pri podpise zmluvy sa odvolací súd nestotožnil a považuje ho s poukazom na nižšie uvedené v tomto štádiu konania prinajmenšom za predčasný, a teda uvedený záver dôvodne namietal žalobca.

32. Podľa , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby, veci rovnakého druhu.

33. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť aj ústne, konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy sú prenechanie veci na voľné nakladanie, teda aj na spotrebovanie, druhovo (genericky) určené veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky nie je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal ( ). Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR sp. zn. , ).

34. V danej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke (či už písomnej alebo ústnej) nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu predmetnej sumy peňazí žalobcovi v zmysle zmluvy o pôžičke, keďže tento uvedené popieral (aj prostredníctvom svedkyne E. P.), na žalovanom spočíva dôkazné bremeno túto skutočnosť preukázať.

35. Podľa , v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

36. Podľa , strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

37. Podľa , , skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

38. Podľa , súd rozhodne na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

39. V zmysle aktuálne účinného súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Podľa ods. 2 súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; Iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle ods. 3 súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

40. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).

41. Označené ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

42. V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a účastník môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované. Krajský súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Je preto vždy na strane, ktorá tvrdí, že jej práva boli dotknuté, aby preukázala, že jej nárok patrí. Pri predložení dôkazov, ktoré dávajú jasný a zrozumiteľný doklad o jeho práve, možno žalobe vyhovieť.

43. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení v konaní. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase začatia prvoinštančného konania účinné ust. veta prvá , podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené zákonné ustanovenie, ktoré bolo prevzaté, a to ešte v prísnejšej forme, do aktuálneho a účinného v priebehu konania a v čase rozhodnutia napadnutým rozsudkom stanovuje dôkaznú povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na procesnej strane sporu. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdí, že požičaná suma 150.000.000,- Sk bola žalobcovi odovzdaná, ktorý to popiera, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdení strán sporu, bolo úlohou súdu prvej inštancie označené a navrhnuté dôkazy zákonným spôsobom vykonať, následne vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo ( ).

44. Podľa <., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

45. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj <., nemá žiaden dôkaz predpísanú dôkaznú silu, t. j. každý dôkaz (tak listina alebo znalecký posudok) má rovnocenné postavenie a potencionál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) prepisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov.

46. Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo / <.OSP <. znení platnom do 30.6.2016, v znení účinnom od 1.7.2016/. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Po skončení dokazovania teda súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce dôkazy hodnotí z hľadiska pravdivosti. Pričom pri hodnotení svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho výpoveď odchyľuje od tvrdení strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/zaujatosť svedka. V kontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne procesnej aktivite sporových strán.

47. Žalovaný svoje tvrdenie, že k reálnemu odovzdaniu peňazí došlo, preukazoval písomnou zmluvou o pôžičke zo dňa 13.8.2008 (ktorá v bode I. obsahuje, dohodu o tom, že účastníci uzatvárajú zmluvu o pôžičke na základe ktorej veriteľ požičal dlžníkovi sumu 150.000.000,- Eur, prevzatie peňazí potvrdzuje dlžník svojím podpisom na tejto zmluve), zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.8.2008, na ktorých bol podpis svedkyne E. P. ako konateľky žalobcu overený dňa 13.8.2008 notárom, Kvitanciou zo dňa 21.2.2009, ktorou žalovaný potvrdil, že dlžník - žalobca vyrovnal čiastočne svoju pohľadávku, ktorá bola zabezpečená na základe zmluvy o zriadení záložného práva pod č. V 1800/2008 z 15.8.2008, uznaním dlhu zo dňa 12.2.2014 (č.l. 127), ktorým žalobca - konateľkou I. R. uznal žalovanému ako veriteľovi dlh vo výške 3.983.270,26 Eur, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008, celkovo poskytnutá suma 150.000.000,- Sk, pričom dlžník uhradil sumu 995.817,57 Eur ako aj výpoveďou žalovaného na pojednávaní dňa 27.2.2019 (zápisnica o pojednávaní na č.l. 189), v ktorej okrem iného uviedol, že peniaze mu daroval jeho otec, pri odovzdávaní v dome jeho otca boli prítomní žalovaný, jeho otec, pán P., a pani P., ktorá prišla do domu, priniesla všetky zmluvy (nevedel,

kto ich pripravil), vyplatili jej peniaze, ktoré boli vo veľkej taške v tisíckách a päťtisíckách, prerátavala ich asi hodinu. Ďalej vyplýva z obsahu spisu označeného už v odseku 14, že žalovaný na podporu svojho tvrdenia navrhol vypočuť ako svedka (okrem iných) aj pána Q. P., ktorý mal byť prítomný odovzdaniu finančných prostriedkov z pôžičky (v podaní zo dňa 17.8.2016 (na č.l. 37). Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobca napriek tvrdeniu žalovaného, skutočnosť odovzdania finančných prostriedkov žalobcovi (prostredníctvom svedkyne E. P.) popieral, došlo k tzv. deleniu alebo posúvaniu dôkazného bremena a na ňom potom spočívalo dôkazné bremeno, vyvrátiť dôkazy poskytnuté žalovaným. Žalobca na toto svoje tvrdenie ako dôkaz poskytol výpoveď svedkyne E. P., ktorá bola v čase podpísania zmluvy o pôžičke dňa 13.8.2008 konateľkou žalobcu a ktorá vo výpovede na pojednávaní dňa 21.1.2019 (zápisnica o pojednávaní na čl. 179) okrem iného uviedla, že predpokladá, že podpis na zmluve o pôžičke a zmluve o zriadení záložného práva je jej, nie je si vedomá, že by zmluvu o pôžičke podpísala, že by jej mali vyplatené finančné prostriedky do rúk, nikdy v živote neprijala žiadne peniaze od páva R. osobne ako fyzická osoba alebo ako konateľka alebo spoločníčka žalobcu. Z obsahu spisu označeného už v odseku 14 vyplýva, že žalobca na pojednávaní dňa 27.2.2019 (zápisnica o pojednávaní na čl. 189) navrhol ako svedka vypočuť Q. P., ktorého označil žalovaný medzi osobami prítomnými odovzdaniu požičanej sumy, a ktorého tak ako už je vyššie uvedené navrhol aj sám vypočuť.

48. Podľa , právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

49. Súd prvej inštancie návrhu žalobcu na vypočutie svedka Q. P. nevyhovel a uvedené odôvodnil v odseku 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku s poukazom na a odôvodnením, že žalobca už v žalobe namietal, že k odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo, bol poučený označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak vo vyjadrení zo dňa 9.12.2016 takýto dôkaz nenavrhol, predniesol ho až na poslednom pojednávaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. citované v odseku 51, ktoré súd prvej inštancie opomenul aplikovať v danej veci, keďže žaloba bola na okresný súd podaná dňa 21.10.2015, nesprávne aplikoval , teda a nepostupoval správne ak návrh žalobcu na vypočutie svedka Q. P. označil za neprípustný a nevykonal ho. Odvolací súd dáva do pozornosti, že návrh na vypočutie tohto svedka podal aj žalovaný (podanie zo dňa 17.8.2016 na č.l. 37 označené už v odseku 14), pričom jeho návrh bol taktiež súdom prvej inštancie zamietnutý, keďže na pojednávaní dňa 27.2.2019 vyhlásil dokazovanie za skončené. Opísaným postupom súdu prvej inštancie došlo k vylúčeniu dôkazu (výsluch svedka), ktorý má potenciál preukázať skutkový poznatok tvrdený stranou.

50. S ohľadom na uvedené v odsekoch 47 a 49 odvolací súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo žalobcom žiadnym spôsobom vyvrátené, že finančné prostriedky neboli odovzdané pri podpise zmluvy o pôžičke, keď okresný súd opomenul, že svedkyňa E. P. uvedené poprela. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno nateraz uzavrieť, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno o tom, že požičané finančné prostriedky boli žalovanému odovzdané a teda, že právny vzťah z pôžičky medzi stranami vznikol a to ani a poukazom na výpoveď žalovaného ani s odkazom na písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 13.8.2008.

51. V závislosti od výsledku vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie ohľadom existencie právneho vzťahu z pôžičky, a len v prípade kladného vyriešenia tejto otázky, t. j. unesenia dôkazného bremena na strane žalovaného ako veriteľa (aj o odovzdaní požičanej sumy) je namieste postup ohľadom dokazovania splatnosti pôžičky, ktorú sa podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008 žalobca zaviazal splatiť v hotovosti v lehote do 13.8.2009. Odvolací súd tu poukazuje na písomnosť uznanie dlhu zo dňa 12.2.2014 (na č.l. 127), ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal s poukazom na jeho záver uvedené v odseku 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tento dôkaz predložený žalovaným má však podľa odvolacieho súdu pre posúdenie vznesenej námietky premlčania zabezpečenej pohľadávky význam v kontexte , ktorý však súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nezohľadnil. Nateraz z obsahu spisu podľa podľa (písomnej) zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008 vyplýva (iba) bola dohoda účastníkov zmluvy, podľa ktorej sa žalobca zaviazal požičanú sumu vrátiť veriteľovi v hotovosti v lehote do 13.8.2009 a teda dňom podania žaloby na súd na plnenie ( ) je deň 14.8.2009, pričom

sa javí, že právo na plnenie požičanej sumy je premlčané. Ďalej z uznania dlhu zo dňa 12.2.2014 (č.l. 127), ktorý predložil žalovaný vyplýva, že žalobca konajúci prostredníctvom konateľky Andrei Vlčekovej uznal žalovanému ako veriteľovi premlčaný dlh (je si plne vedomý plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby a tiež si je vedomý účinkov uznania dlhu) vo výške 3.983.270,26 Eur, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008, celkovo poskytnutá suma 150.000.000,- Sk, pričom dlžník uhradil sumu 995.817,57 Eur, keď potvrdil splatnosť pôžičky do 13.8.2009 a sľúbil dlh v sume 3.983.270,26 Eur uhradiť jednorázovo najneskôr do 31.12.2016.

52. Podľa , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

53. Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovaním inštitútom, ktorý plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Pre platnosť úkonu nie je pritom rozhodujúce, či dlh v čase prejavu skutočne existoval. Na druhej strane z definovania tohto úkonu je zrejmé, že nedodržanie jeho písomnosti má za následok jeho absolútnu neplatnosť. Z hľadiska obsahových náležitostí, pre platnosť prejavu je rozhodujúce, či tento prejav obsahuje: označenie oprávnenej osoby (veriteľa), označenie povinnej osoby (dlžníka), určenie dôvodu dlhu (spravidla jeho právne kvalifikovanie, napr. pôžička zo dňa), uvedenie výšky dlhu, skutočnosti, z ktorých vyplýva vedomosť (pripravenosť plniť) dlžníka o svojej povinnosti. Podstatné je iba to, že uvedený prejav spĺňa náležitosti predpokladané ustanovenia a nasl. a . Ustanovenie veta druhá upravuje výnimku pre prípad, že uznávaný dlh je premlčaný. V takom prípade má prejav o uznaní dlhu účinky uznania len vtedy, ak ten kto dlh uznal o premlčaní vedel. Vzhľadom na požiadavku právnej istoty bude vhodné túto skutočnosť v uznávacom prejave vyjadriť. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať vedomosť o premlčaní zaťažuje veriteľa. Ak dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu právny následok v podobe uvedenej právnej domnienky síce nemá, avšak aj v takom prípade takýto prejav má za následok zmenu premlčacej doby a začína plynúť nová premlčacia doba. Teda aj vtedy, ak žalovaný uznal premlčaný dlh a o premlčaní pritom nevedel, došlo v dôsledku uznania čo do dôvodu a výšky uplynutím premlčacej lehoty na plnenie uvedenej v uznaní k založeniu behu novej premlčacej doby a to napriek tomu, že v takomto prípade v dôsledku nevedomosti dlžníka o premlčaní nedošlo k vzniku domnienky o existencii dlhu. Dôsledkom toho je, že dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať existenciu dlhu zaťažuje veriteľa. V prípade, že uznaný dlh bol zabezpečený niektorým zabezpečovaním inštitútom, dôsledky na zabezpečenie vyplývajú z právnej úpravy toho ktorého zabezpečovacieho inštitútu.

54. Podľa , ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

55. Druhým dôvodom ktorý má za následok pretrhnutie premlčacej doby je písomné uznanie práva čo do dôvodu i výšky. Podľa ustálenej judikatúry, uznanie práva je kvalifikované ako jednostranný písomný právny úkon, ktorého obsahom je uznanie práva s uvedením dôvodu existencie práva a výšky plnenia. Z uvedeného vyplýva, že podstatnou obsahovou náležitosťou uznania dlhu nie je uvedenie lehoty na plnenie. Jej uvedenie (neuvedenie), má význam iba pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby. Ak lehota na plnenie nie je uvedená, premlčacia doba začína plynúť odo dňa uznania dlhu, ak je však uvedená, odo dňa uplynutia lehoty na plnenie. Podstatnou náležitosťou uznania práva je písomná forma prejavu. Nedodržanie písomnej formy má za následok absolútnu neplatnosť uznania práva ( ).

56. Treba si všimnúť, že v ustanovení uvádza ako zabezpečovací inštitút „Uznanie dlhu“, ktorého znenie je však čiastočne odlišné od znenia ustanovenia . Pre platnosť uznania dlhu ustanovenie taktiež vyžaduje, aby dlžník v písomnosti uviedol, že uznáva dlh čo do dôvodu a výšky, za súčasného vyjadrenia záväzku, že tento dlh zaplatí. Na rozdiel od toho, ustanovenie nevyžaduje v prejave na dosiahnutie účinkov premlčania vyjadrenie záväzku, že osoba, ktorá uznala právo, dlh aj zaplatí. Uznanie práva podľa má aj pri absencii prejavu, že dlh zaplatí, účinky predpokladané ustanovením , teda má za následok desaťročnú

premlčaciu dobu. Uznanie dlhu, ako zabezpečovací prostriedok, má však aj ten dôsledok, že ak niekto písomne uzná, že zaplatí svoj dlh určený do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Uvedené má teda aj významné procesné dôsledky. V prípadnom spore je to dlžník, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti preukazujúce neexistenciu dlhu alebo jeho výšky. Na rozdiel od toho, ak pôjde len o uznanie práva podľa bez záväzku (prísľubu) dlh zaplatiť, bude to mať účinky len čo do dĺžky premlčacej doby a veriteľa bude zaťažovať dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať existenciu i výšku dlhu.

57. S ohľadom na ustanovenie a je nutné podľa odvolaciemu súdu písomnosť označenú ako „Uznanie dlhu“ zo dňa 12.2.2014 posudzovať podľa (a a nasl. ). V prípade dôjdenia k záveru súdom prvej inštancie, že predmetné uznanie spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom, je nutné vychádzať z domnienky o existencie dlhu v čase uznania, keď dochádza k presunu dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka a teda na žalobcu, ktorého zaťažuje povinnosť preukázať (prípadnú) neexistenciu dlhu (záväzok nevznikol, zanikol alebo bol prevedený na iného), resp. jeho výšku, čo v konaní žalobca preukazoval už v súvislosti s dokazovaním ohľadom platnosti právneho vzťahu z pôžičky a to popretím odovzdanie požičanej sumy žalobcovi žalovaným a to svedkyňou E. P. ako aj svedkom Q. P. (ktorého vypočutie okresný súd nevykonal). Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie ešte do pozornosti, že nedodržanie písomnosti uznania dlhu má za následok jeho absolútnu neplatnosť ( ), pričom žalobca v konaní poprel, že by podpis konateľky I. R. bol jej podpisom a na preukázanie svojho tvrdenia navrhol vykonať znalecké dokazovanie znalcom grafológom a to návrhom na pojednávaní dňa 27.6.2018 (zápisnica o pojednávaní na čl. 159), tak ako to už odvolací súd konštatoval v odseku 14, čo však súd prvej inštancie nevykonal, keďže v konaní sa písomným uznaním dlhu zo dňa 12.2.2014 vôbec nezaoberal.

58. Podľa , pohľadávku možno zabezpečiť aj záložnou zmluvou. Ako sa zabezpečuje pohľadávka veci alebo práva je upravené v časti o vecných právach.

59. Podľa , záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetného záložného práva (ďalej len ), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

60. Účelom záložného práva je iba zabezpečovať pohľadávku, preto záložné právo nemôže samo osebe existovať. Je závislé čo do vzniku i čo do trvania na pohľadávke, ktorú má zabezpečovať. Samotné zabezpečenie pohľadávky záložným právom spočíva v tom, že spočiatku t.j. od vzniku záložného práva až po jeho konečnú realizáciu núti dlžníka splniť dlh (tzv. zabezpečovacia funkcia), následne t.j. ak splatná pohľadávka nie je riadne a včas splnená, má záložný veriteľ právo uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia zo (tzv. uhradzovacia funkcia). Záložné právo je podporným zdrojom uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa. Spätosť záložného práva s pohľadávkou má ten dôsledok, že aj vtedy, ak bola uzavretá záložná zmluva, avšak pohľadávka neexistuje, má to za následok, že záložné právo nevznikne, a to ani vtedy, ak došlo k jeho registrácii (vkladu) záložného práva predpísaným spôsobom.

61. Posúdenie vznesenej námietky premlčania zabezpečenej pohľadávky ako aj premlčania záložného práva sa bude odvíjať od vyriešenia otázky existencie/neexistencie právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, platnosti/neplatnosti uznania zo dňa 12.2.2014, splatnosti pôžičky v spojení aj s predĺžením premlčacej doby (podľa ). V prípade preukázania existencie zmluvy o pôžičke (so splatnosťou požičanej sumy 13.8.2009) ako aj platnosti uznania zo dňa 12.2.2014 ( a nasl. a ) je nutné posudzovať začiatok plynutia premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky podľa veta druhá a to poukazom na už uvedené v odseku 55 s dôrazom na začiatok plynutia premlčacej doby. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že k premlčaniu záložného práva, ktoré nebolo priznané právoplatným rozhodnutím súdu a nebolo záložným dlžníkom písomne uznané čo dôvodu a výšky, všeobecne dochádza márnym uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá začne plynúť od dňa, kedy mohlo byť právo vykonané prvýkrát, t. j. odo dňa, kedy vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo (podľa obsahu písomnej zmluvy o pôžičke dňa 14.8.2009), čo by však malo v danej veci relevanciu iba v prípade, ak by nedošlo k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby a nezačatiu plynutia novej premlčacej doby podľa zabezpečenej pohľadávky v súvislosti s uznaním dlhu zo dňa

12.2.2014. V prípade, že uznanie zo dňa 12.2.2014 nebude platné, avšak bude preukázaná existencia zmluvy o pôžičke so splatnosťou požičanej sumy 13.8.2009, bude potrebné pri skúmaní začiatku plynutia premlčacej doby vychádzať z ustanovenia , keď takýmto dňom sa javí deň 14.8.2009 a ohľadom plynutia premlčacej doby záložného práva vychádzať z ustanovenia v spojení s . V prípade, že existencia právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke nebude preukázané, bude nutné vychádzať zo záveru uvedené v odseku 60, že záložné právo nevzniklo, teda už nie je mieste ani posudzovať jeho premlčanie.

62. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je záver o tom, že finančné prostriedky boli skutočne žalobcom prijaté pri podpise zmluvy, že došlo tak písomne i fakticky k uzavretiu zmluvy o pôžičke predčasný, pričom súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil ako aj ustálenou súdnou praxou (rozhodnutia označené v odseku 33). Odvolací súd považuje odvolaciu námietku, že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení o otázke premlčania zabezpečenej pohľadávky ako aj premlčania záložného práva za dôvodnú, pričom súd prvej inštancie sa s uvedenou otázkou vôbec nevysporiadal, keďže svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil záverom, že keďže nezanikla pohľadávka zabezpečená záložným právom nemohlo zaniknúť ani záložné právo. Vzhľadom na uvedené sa už náležite nezaoberal právnou a vecnou dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci.

63. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy ( ), keď vedený nesprávnymi právnymi úvahami ohľadne posúdenia premlčania, neustálil skutkový stav potrebný pre záver o dôvodnosti/nedôvodnosti žalovaného nároku. Uvedené nedostatky nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože pre správne posúdenie veci treba vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, keďže súd prvej inštancie doposiaľ nedokazoval skutočnosti pre rozhodnutie veci rozhodné. Vedený svojimi úvahami potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. , zrušil a podľa vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

64. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa (s dôrazom aj na odsek 61), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok, vyhodnotiť dôvodnosť či nedôvodnosť žalobcom požadovaného určenia s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Základných princípov a v ustanovení , a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením Civilného sporého poriadku odôvodniť.

65. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

66. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania ( ).

67. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).