Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 167/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou WERNER & Co.

s. r. o., Žltá 2/F, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Andrej Werner, vo veci

namietaného porušenia a ,

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

a (ďalej len „“),

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 25. januára 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že návrhom z 9. augusta 2018 podaným Okresnému

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ domáhal nariadenia

neodkladného opatrenia spočívajúceho v uložení povinnosti obchodnej spoločnosti

UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., s organizačnou zložkou na území

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej

zdržať sa voči sťažovateľovi výkonu záložného práva na základe zmluvy o zriadení

záložného práva k nehnuteľnosti z 15. novembra 2010 uzavretej medzi sťažovateľom

ako záložcom a žalovanou ako záložnou veriteľkou vo forme dobrovoľnej dražby

ku konkrétne označeným nehnuteľnostiam ležiacim v , v mestskej časti

, v katastrálnom území (rekreačná chata spolu s pozemkami).

3. Sťažovateľ v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedol, že

ako spotrebiteľ uzavrel ďalej uvedené zmluvy so žalovanou, ktorá je právnickou osobou

zriadenou podľa právneho poriadku Českej republiky a pôsobí ako banka na území

Slovenskej republiky prostredníctvom svojej pobočky. Uviedol tiež, že je vlastníkom

zálohu, pričom v rekreačnej chate býva, táto predstavuje jeho obydlie (vrátane jeho dvoch

maloletých detí) a má v nej hlásený trvalý pobyt.

4. Dňa 3. novembra 2010 sťažovateľ ako spotrebiteľ uzavrel s právnym predchodcom

žalovanej zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru sťažovateľovi vo výške

450 000 € pre účely splatenia skôr poskytnutého úveru a výstavby alebo zmeny dokončenej

stavby.

5. Dňa 15. novembra 2010 uzavrel sťažovateľ ako spotrebiteľ s právnym

predchodcom žalovanej zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti na

zabezpečenie pohľadávok zo zmluvy o úvere. Záložné právo na základe záložnej zmluvy

bolo 18. novembra 2010 zapísané do katastra nehnuteľností a je v ňom zapísané dodnes.

6. Listom zo 14. februára 2014 oznámila žalovaná sťažovateľovi, že pristúpila

k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru podľa zmluvy o úvere, na základe čoho sa úver stal

podľa rozhodnutia žalovanej predčasne splatným 20. februára 2014. Stalo sa tak z dôvodu

predchádzajúceho omeškania sťažovateľa s platením splátok úveru.

7. V katastri nehnuteľností je zapísaná poznámka o začatí výkonu záložného práva

k zálohu.

8. Dňa 20. februára 2017 doručila žalovaná okresnému súdu žalobu o zaplatenie jej

pohľadávky voči sťažovateľovi z titulu zmluvy o úvere zabezpečovanej záložným právom

k zálohu, pričom vo veci sa dodnes právoplatne nerozhodlo. Konanie sa vedie okresným

súdom pod sp. zn. . V tomto konaní sa žalovaná v postavení žalobkyne

podanou žalobou domáha voči sťažovateľovi v postavení žalovaného splatenia zvyšku

nesplateného úveru z titulu zmluvy o úvere a vyhlásenej predčasnej splatnosti úveru

vo výške istiny v sume 425 816,83 € a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny

od 21. februára 2014 až do zaplatenia. V rámci procesnej obrany voči žalobe žalovanej

okrem radu porušení spotrebiteľského práva vzniesol sťažovateľ v konaní viacnásobne

odôvodnenú námietku premlčania úverovej pohľadávky žalovanej, ako aj nesprávnosti

jej výpočtu, a to z dôvodu použitia dohody o anuitnom splácaní ako neprijateľnej

podmienky v zmysle , keď žalovaná ako banka

v rozpore s ustanovením započítavala splátky

sťažovateľa prednostne na úroky, a nie na istinu.

9. Za situácie, keď úverová pohľadávka žalovanej je nanajvýš sporná a sťažovateľ sa

proti jej uplatneniu na súde aktívne procesne bráni, sa žalovaná bez vyčkania na právoplatné

súdne rozhodnutie jednostranne a opätovne rozhodla vykonať dobrovoľnú dražbu

nehnuteľností sťažovateľa prostredníctvom dražobníka Dražobnej spoločnosti, a. s.

(ďalej len „dražobník“), a to napriek tomu, že predchádzajúce pokusy žalovanej o dražbu

boli zastavené v dôsledku predbežných opatrení okresného súdu z dôvodu výrazného

podhodnotenia zálohu. Oznámením zo 14. júna 2018 doručeným sťažovateľovi

28. júna 2018 oznámil dražobník, že uzavrel so žalovanou zmluvu o vykonaní dražby

a že sa žalovaná rozhodla vykonať záložné právo dobrovoľnou dražbou. Zároveň požiadal

sťažovateľa o umožnenie ohodnotenia nehnuteľností. Nehnuteľnosti sú dodnes uvedené

aj na webovom sídle dražobníka ako predmet budúcej dražby.

10. Vzhľadom na aktuálne kroky žalovanej, keď táto napriek spornosti pohľadávky

zo zmluvy o úvere hrozí stratou obydlia sťažovateľa a jeho rodiny a žalovaná sa ani len

nesnaží vyčkať na právoplatné súdne rozhodnutie, bol sťažovateľ nútený požiadať okresný

súd o poskytnutie neodkladnej súdnej ochrany vo forme nariadenia neodkladného opatrenia.

11. V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. (t. j. v spore

o zaplatenie úverovej pohľadávky) sťažovateľ zdôraznil, že zmluvu o úvere uzatváral

ako spotrebiteľ, táto je teda spotrebiteľskou zmluvou a dovolával sa právnej ochrany

spotrebiteľa. Poukázal na viaceré porušenia spotrebiteľského práva, napr. na dojednanie

o anuitnej splátke, ktoré je rozporné s § 52 ods. 2, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 4 písm. a) a i),

a a a spochybnil výšku pohľadávky

žalovanej.

12. Z pohľadu konania o ústavnej sťažnosti je však podľa sťažovateľa dôležité,

že v konaní sp. zn. sťažovateľ namietol z viacerých dôvodov premlčanie

tam žalovanej úverovej pohľadávky. „Na základe uvedeného sa nielenže žalovaný mimo

súdneho konania jednostranne domáha výkonu záložného práva dražbou vo vzťahu

k premlčanej pohľadávke, ale aj žalovaný namietol premlčanie záložného práva v zmysle

in fine, podľa ktorého záložné práva sa nepremlčujú

skôr než zabezpečená pohľadávka.“ K otázke záložného práva sa vyjadril aj Najvyšší súd

Českej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. a uviedol, že záložné právo

je právom podliehajúcim premlčaniu na rozdiel od vlastníckeho právo. Vyslovil tiež

možnosť dovolávať sa ochrany v prípade premlčania záložného práva proti záložnému

veriteľovi nielen prostredníctvom námietky premlčania, ale aj prostredníctvom samostatnej

žaloby o určenie, že tu záložné právo nie je.

13. Vo výzve na úhradu záväzku z 30. septembra 2013 žalovaná uviedla existenciu

splatného záväzku vo výške 18 090,95 € (z toho istina 10 241,91 € a zvyšok úrok

z omeškania). V oznámení o predčasnej splatnosti úveru a výzve na úhradu celého zostatku

úveru zo 14. februára 2014 žalovaná uviedla existenciu splatného záväzku vo výške

24 835,16 € (z toho istina 14 644,73 € a zvyšok úrok z omeškania). Vzhľadom

na skutočnosť, že žalovaná doručila žalobu okresnému súdu až 20. februára 2017, je zrejmé,

že tieto splatné záväzky boli uplatnené na súde po uplynutí trojročnej premlčacej doby,

a keďže sú súčasťou žalovanej čiastky, sťažovateľ právom namietol ich premlčanie.

14. V oznámení o predčasnej splatnosti úveru a výzve na úhradu celého zostatku

úveru zo 14. februára 2014 žalovaná vo vzťahu k sťažovateľovi uviedla, že „Vaše záväzky

voči Banke vyplývajúce zo Zmluvy o úvere predstavujú k dnešnému dňu, t. j. k dátumu

14.02.2014 sumu v celkovej výške 436.423,49 €, z toho istina 426.233,06 € a zvyšok úroky

z omeškania.“. To teda znamená, že v tomto liste nezávisle na jeho inom obsahu žalovaná

jasne uvádza existenciu splatného záväzku k 14. februáru 2014 vo výške 436 423,49 €.

Keďže žalovaná doručila žalobu okresnému súdu až 20. februára 2017, t. j. po uplynutí

trojročnej premlčacej doby, sťažovateľ právom namietol aj premlčanie celého žalovaného

nároku (ak existuje).

15. Okrem toho sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že žalovaná v súdnom konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. riadne nepokračovala, v lehote

splatnosti neuhradila súdny poplatok a dokonca spôsobila, že súdne konanie bolo

pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené, pričom žalovaná zaplatila súdny poplatok

až v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania. Takýto postup

žalovanej je síce procesne prípustný, avšak z hľadiska premlčania (teda z hmotnoprávneho

hľadiska) ho nemožno označiť ako riadne pokračovanie v konaní. Podľa § 112 Občianskeho

zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde a v začatom konaní riadne

pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Podľa názoru

sťažovateľa procesná obštrukcia žalovanej spočívajúca v omeškaní so zaplatením súdneho

poplatku s následkom zastavenia súdneho konania nie je riadnym pokračovaním v začatom

konaní, a preto počas omeškania žalovanej so zaplatením súdneho poplatku premlčacia doba

plynula a vzhľadom na deň podania žaloby aj uplynula. Sťažovateľ preto právom namietol

premlčanie celého žalobou uplatneného nároku (ak existuje).

16. Čo sa týka právnej úpravy premlčania a dĺžky premlčacej doby, sťažovateľ

uviedol, že neobstojí ani tu argumentácia, podľa ktorej k aplikácii trojročnej premlčacej

doby na spotrebiteľské vzťahy došlo až s účinnosťou od 1. apríla 2015, pričom nie je možné

retroaktívne pôsobenie zmenenej právnej úpravy ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Aj pred nadobudnutím účinnosti zmeny právnej úpravy obsahovalo toto

ustanovenie vetu „ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia

upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to

na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom“. Zmienená novelizácia navyše nebola

prínosom niečoho nového, lebo iba potvrdila dovtedajší judikatórny trend o aplikácii

(nie teda ) na spotrebiteľské vzťahy.

Čo sa týka splnenia podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, sťažovateľ uviedol,

že v súčasnej situácii je zrejmé, že vzhľadom na vykonanie krokov smerujúcich k dražbe

nehnuteľností tvoriacich obydlie sťažovateľa reálne hrozí, že žalovaná prostredníctvom

dražobníka vykoná dražbu nehnuteľností napriek tomu, že je sporné, akú pohľadávku

vlastne žalovaná voči sťažovateľovi má, a že táto pohľadávka vrátane záložného práva

je premlčaná.

17. Sťažovateľ sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, pretože je potrebné

bezodkladne upraviť pomery strán sporu (pretože reálne hrozí dražba nehnuteľností a strata

vlastníckeho práva sťažovateľa k nim), ako aj z dôvodu obavy, že exekúcia bude ohrozená

(z dôvodu vytvorenia nezvratného, resp. ťažko zvrátiteľného stavu spôsobeného

realizovaním dražby).

18. Nárok, ktorému má byť poskytnutá právna ochrana, spočíva v práve sťažovateľa

ako vlastníka brániť sa proti protiprávnemu neprimeranému zásahu do jeho vlastníckeho

práva v podobe predaja jeho majetku na dražbe napriek spornosti zabezpečovanej

pohľadávky, ako aj v práve sťažovateľa podať žalobu o určenie neexistencie záložného

práva a práva podať žalobu o zdržanie sa výkonu záložného práva. Konkrétne ide

predovšetkým o ochranu práv vlastníka v zmysle v podobe

tzv. negatórnej žaloby, teda žaloby o uloženie povinnosti zdržať sa neoprávnených zásahov

do vlastníckeho práva sťažovateľa k nehnuteľnostiam, ako aj ochrany reálnej hodnoty jeho

majetku.

19. Sťažovateľ tiež uviedol, že nemá k dispozícii možnosť žiadať neodkladné

opatrenie s iným obsahom, ako je uvedené v petite návrhu. Rovnako neprichádza do úvahy

z povahy veci ani zabezpečovacie opatrenie podľa § 324 ods. 3 Civilného sporového

poriadku (ďalej aj ,P“). navyše

zhodu medzi požadovaným neodkladným opatrením a petitom vo veci samej pripúšťa.

20. Neodkladné opatrenie je na mieste aj preto, lebo k ťažko zvratnému stavu

by mohlo dôjsť, ak by žalovaná prostredníctvom dražobníka predala nehnuteľnosti

na dražbe, čím by vlastnícke právo k nim prešlo na vydražiteľa, ktorý by s nimi mohol ďalej

disponovať. Využitie žaloby o neplatnosť dražby je právnym prostriedkom až následným

a v danom prípade neefektívnym.

21. Potreba súdnej úpravy pomerov medzi stranami sporu je naliehavá, pretože

žalovaná reálne vykonáva kroky smerujúce k vykonaniu dražby nehnuteľností, čo môže mať

za následok stratu obydlia sťažovateľa a jeho rodiny. Uvedeným sťažovateľ súčasne

preukazoval existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, ktorá spočíva

v predaji jeho majetku napriek spornosti pohľadávky žalovanej. Sťažovateľ vyjadril

presvedčenie, že podobne ako v predchádzajúcich dvoch dražbách (od ktorých bolo

upustené v dôsledku nariadených predbežných opatrení), aj v prípade tejto tretej dražby

sa žalovaná bude snažiť o predaj nehnuteľností „pod cenu“.

22. Sťažovateľ v závere uviedol, že požadované nariadenie neodkladného opatrenia

nebude vo vzťahu k žalovanej neprimerané. Žalovaná je spoločnosťou poskytujúcou

bankové financovanie, pričom v prípade pohľadávok zo zmluvy o úvere nepochybne ide iba

o jeden z mnohých jej obchodných prípadov. Žalovaná mala možnosť a dokonca povinnosť

formulovať svoju zmluvnú dokumentáciu tak, aby zodpovedala ustanovenia

spotrebiteľského práva. Nik nenútil žalovanú, aby otáľala s uplatnením svojho práva

na súde a aby oneskorene plnila svoju poplatkovú povinnosť voči súdu. Neodkladné

opatrenie v požadovanej podobe sa bude týkať iba jednej z foriem výkonu záložného práva

(t. j. vo forme dobrovoľnej dražby) a nebude časovo neobmedzené, lebo bude viazané

na právoplatné súdne rozhodnutie vo veci samej.

23. Pre úplnosť sťažovateľ ešte uviedol, že nie je oprávnený domáhať sa nariadenia

neodkladného opatrenia v konaní vedenom pod sp. zn. , pretože sa jednak

týka uplatnenia pohľadávky zo zmluvy o úvere, a nie záložnej zmluvy a výkonu záložného

práva, ale predovšetkým preto, že sťažovateľ má v tomto konaní postavenie žalovaného,

čo mu neumožňuje navrhnúť nariadenie neodkladného opatrenia (ako to vyplýva

aj z odbornej literatúry, na ktorú poukazuje).

24. Uznesením okresného súdu č. k. -224 z 12. septembra 2018 bol návrh

sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnutý. Na odôvodnenie uznesenia

okrem iného okresný súd uviedol:

„7. Súd má za to, že žalobca neosvedčil potrebu bezodkladnej naliehavosti úpravy

pomerov strán sporu tak, ako to predpokladá zákon a ani existenciu obavy, že exekúcia

bude ohrozená.

8. Žalobca sa nariadenia neodkladného opatrenia domáhal už v konaní vedenom pod

sp.zn. , v ktorom súd neodkladné opatrenie nariadil, avšak rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave č.k. -317 zo dňa 29.02.2015 bolo zrušené.

Tunajší súd nariadil neodkladné opatrenie tohto znenia v konaní . Aj z toho

je zjavné, že stav, kedy žalobcovi hrozí, že žalovaný pristúpi ku vykonaniu dražby trvá už

od roku 2014. Napokon sám žalobca uvádza, že je to tretí prípad nariadenia dobrovoľnej

dražby. O tom, že žalobca nepreukázal naliehavosť úpravy pomerov svedčí aj skutočnosť,

že už v júni tohto roku mu bola doručovaná opakovaná výzva na umožnenie vykonania

ohliadky za účelom ohodnotenia nehnuteľnosti pre účely dražby. Možno teda uzavrieť, že

stav, kedy žalobcovi reálne hrozí dražba trvá od roku 2014, kedy sa žalovaný snaží

ohodnotiť predmetnú nehnuteľnosť a pristúpiť ku dražbe, teda ku výkonu záložného práva.“

25. Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia podal sťažovateľ odvolanie. Zdôraznil, že podstatou skutkového a právneho stavu

vedúceho k podaniu (v poradí tretieho) návrhu na nariadenie neodkladného (predtým

predbežného) opatrenia je skutočnosť, že žalovaná po dvoch skôr iniciovaných

dobrovoľných dražbách a dvoch nariadeniach predbežných opatrení (z ktorých každé malo

za následok upustenie dražobníka od dražby) sa v roku 2017 rozhodla domáhať sa

zaplatenia ňou tvrdenej peňažnej pohľadávky (ktorá podľa jej tvrdení má byť zabezpečená

jej záložným právom k nehnuteľnostiam sťažovateľa) voči sťažovateľovi na súde, o čom

prebieha konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľ v rámci

svojej procesnej obrany namietol spornosť pohľadávky žalovanej, a to z hľadiska jej

právneho dôvodu, výšky a aj premlčania (pričom námietku premlčania v návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia rozšíril aj na záložné právo žalovanej). Na rozdiel

od dvoch predchádzajúcich konaní o nariadenie predbežného opatrenia (kde argumentácia

sťažovateľa bola založená iba na podhodnotení ceny dražených nehnuteľností) v treťom

prípade sťažovateľ zohľadnil existenciu vlastnej procesnej obrany v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. a zdôraznil, že pri spornosti pohľadávky

zabezpečenej záložným právom a pri spornosti záložného práva sú k riešeniu sporov

v právnom štáte povolané súdy a nie je prípustná jednostranná mimosúdna realizácia

sporného záložného práva žalovanou na uspokojenie jej spornej úverovej pohľadávky.

Sťažovateľ zdôraznil, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia sa na rozdiel

od predchádzajúcich dvoch nezakladal na námietke ceny podhodnotených dražených

nehnuteľností. Podstatou uznesenia okresného súdu bolo iba to, že neboli splnené

podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu nesplnenia podmienky

naliehavosti, keďže sťažovateľ v podstate čelí dražbe už od roku 2014. Okresný súd

ignoroval a nesprávne právne posúdil, že každá dražba má samostatný charakter, teda že

predchádzajúce dve dražby sa ukončili upustením dražobníka od nich z dôvodu existencie

predbežných opatrení okresného súdu (v prípade prvého z predbežných opatrení dokonca

potvrdeného uznesením odvolacieho súdu). Okresný súd nebral do úvahy ani to,

že od druhej dražby do iniciovania tretej dražby prešiel určitý podstatný časový úsek

(asi tri roky), počas ktorého trval pokojný stav. Nesprávne bolo posúdené aj to, že

po upustení od druhej dražby a pred začatím úkonov smerujúcich k tretej dražbe žalovaná

uplatnila pohľadávku na súde a sťažovateľ ju v rámci procesnej obrany učinil spornou.

K tejto skutočnosti sa okresný súd vôbec nevyjadril aj napriek tomu, že na ňu sťažovateľ

poukazoval a navrhol ako dôkaz pripojiť spis okresného súdu sp. zn. .

Okresný súd nesprávne posúdil aj žiadosť o opakované ohodnotenie nehnuteľností

sťažovateľa ako opakované ohodnotenie od roku 2014, a to napriek tomu, že každá dražba

si vyžaduje vlastné a časovo aktuálne ohodnotenie dražených nehnuteľností. Sťažovateľ

zdôraznil, že vzhľadom na vykonanie krokov smerujúcich k dražbe nehnuteľností tvoriacich

obydlie sťažovateľa reálne hrozí, že žalovaná prostredníctvom dražobníka vykoná dražbu

nehnuteľností napriek spornosti jeho pohľadávky a napriek tomu, že pohľadávka, ako aj

záložné právo sú premlčané. Sťažovateľ je jednoznačne toho názoru, že podmienka

naliehavosti dočasnej úpravy pomerov strán sporu bola splnená. Je tiež presvedčený,

že podobne ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch aj v prípade tretej dražby sa žalovaná

bude snažiť o predaj nehnuteľností „pod cenu“.

26. Podaním zo 7. novembra 2018 sťažovateľ odvolanie doplnil s ohľadom

na skutočnosti, ktoré nastali po podaní odvolania. Uviedol, že v priebehu dražobného

konania dražobník mu doručil 15. októbra 2018 znalecký posudok z 19. septembra 2018,

podľa ktorého nehnuteľnosti sú ohodnotené na sumu 269 000 €. Keďže ide o ohodnotenie

neprimerane nízke, sťažovateľ uplatnil u dražobníka námietky proti znaleckému posudku

a požiadal o vyhotovenie nového. Pripojil aj ním zabezpečený znalecký posudok

z 26. októbra 2018, podľa ktorého majú nehnuteľnosti hodnotu 590 000 €.

27. Uznesením krajského súdu č. k. -428 z 22. novembra 2018, ktoré

sa podľa doložky právoplatnosti z 12. decembra 2018 stalo právoplatným 3. decembra 2018,

bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. V dôvodoch uznesenia krajský súd najmä

uviedol:

«8. V danej veci odvolací súd síce súhlasí so žalobcom, že v dôsledku vykonania

dobrovoľnej dražby (v poradí tretej), ku ktorej nepochybne bolo zo strany žalovaného

už pristúpené, by mohlo dôjsť k nezvratnému zásahu do jeho vlastníckych práv

k nehnuteľnostiam (v tomto odvolací súd nebol v zhode so súdom prvej inštancie), avšak

na druhej strane má odvolací súd za to, že žalobca v konaní neosvedčil ním tvrdené

skutočnosti, na ktoré sa odvolával v podanom návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia, týkajúce sa ním tvrdenej spornosti úverovej pohľadávky a záložného práva,

predovšetkým ich premlčanie. Žalobca tak síce osvedčil existenciu nebezpečenstva

spočívajúceho v hrozbe možnej straty vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, slúžiacim

ako jeho obydlie (je nesporné, že zrealizovaním dobrovoľnej dražby (ak by táto nebola

neskôr súdom určená za neplatnú) nepochybne dôjde k strate vlastníckeho práva žalobcu

k týmto nehnuteľnostiam), avšak súčasne neosvedčil i existenciu nároku, ktorému sa má

neodkladným opatrením poskytnúť dočasná ochrana...

V danej veci žalobca v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia argumentoval

potrebou jeho nariadenia predovšetkým z dôvodu, že úverová pohľadávka ako i záložné

právo majú byť premlčané, úverová zmluva nespĺňala zákonné náležitosti a obsahovala

viaceré neprijateľné zmluvné podmienky a napokon cena nehnuteľností určená znaleckým

posudkom pre účely dražby je značne podhodnotená všeobecnej cene dražených

nehnuteľností, v dôsledku čoho žalobcovi hrozí škoda na majetku. Hoci tieto žalobcom

nastolené otázky sú predovšetkým otázkami, ktoré majú byť riešené až v rámci konania

vo veci samej, je potrebné sa k nim (z pohľadu osvedčenia nároku, ktorému sa má

neodkladným opatrením poskytnúť dočasná ochrana), vyjadriť už v tomto štádiu konania,

nakoľko v opačnom prípade, by bez ďalšieho bol daný vždy dôvod pre nariadenie takéhoto

neodkladného opatrenia (zakazujúcemu záložnému veriteľovi vykonať záložné právo), iba

samotnou hrozbou realizovania záložného práva na dobrovoľnej dražbe. Inak povedané,

ak by súdy nezaujali (hoci právne nezáväzne pre vec samu) svoj predbežný názor aj k týmto

otázkam (v rámci toho, či mali osvedčený samotný nárok, ktorému sa má poskytnúť dočasná

ochrana), museli by bez ďalšieho vyhovieť všetkým návrhom na nariadenie neodkladného

opatrenia smerujúcim k uloženiu povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva záložným

veriteľom, iba s odôvodnením, že začatím dobrovoľnej dražby je ohrozené vlastnícke právo

záložcu. Takéto situácie by sa potom mohli záložcami (ktorí si riadne nesplnili svoje

úverové povinnosti) zneužívať, nakoľko pre zamedzenie výkonu práva záložného veriteľa by

postačovalo, aby bolo preukázané začatie výkonu záložného práva záložným veriteľom

a súd by musel ich návrhom bez ďalšieho vyhovieť. Navyše takýto postup by mohol dospieť

až do takého štádia, kedy by skutočne došlo k premlčaniu záložného práva, nakoľko by sa

tým záložnému veriteľovi bránilo v začatí jeho výkonu - uplatňovaní práva v premlčacej

lehote (vždy by musel od dražby upustiť a po uplynutí premlčacej doby by potom záložca

pri následnej dražbe resp. pred ňou už namietal premlčanie záložného práva).

9. Nakoľko základnou argumentáciou žalobcu bolo namietané premlčanie úverovej

pohľadávky a záložného práva, odvolací súd sa prioritne musel zaoberať práve touto

otázkou (tu platí, že v prípade námietky premlčania uplatneného práva sa súdy musia

vysporiadať najskôr s touto otázkou a v prípade dôvodnosti jej vznesenia sa už ďalším

meritom sporu nezaoberajú, nakoľko ide o prvotný dôvod pre zamietnutie takejto žaloby).

Odvolací súd je v tomto smere v zhode so žalobcom, že ak by skutočne bolo záložné právo

premlčané, ide o dôvod určenia jeho neexistencie vo veci samej, nakoľko ide o prípustnú

záložcom vznesenú obranu proti záložnému právu, ktoré z tohto dôvodu nemožno ani

v budúcnosti vykonať (k tomu pozri i závery nálezu ÚS SR sp. zn. ). Záložca

teda môže podať žalobu o určenie neexistencie záložného práva k nehnuteľnosti, ak je toto

premlčané, a dovolať sa jeho premlčania i v konaní o určenie jeho neexistencie (príp.

konaní o zákaz jeho výkonu), ak má na takomto určení naliehavý právny

záujem. ... ak preukáže záložný dlžník, že záložný veriteľ uplatnil (môže uplatniť) právo

na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu (až) po uplynutí

stanovenej doby, a ak sa dovolá premlčania záložného práva, nemožno zamietnuť jeho

žalobu o určenie, že tu (premlčané) záložné právo nie je, len s poukazom na to,

že premlčanie nie je dôvodom zániku záložného práva a že premlčané záložné právo

„ani po zamietavom právoplatnom rozhodnutí súdu nezaniká“ a je iba „oslabené

o tzv. nárok a jedná sa o tzv. naturálne právo“. Ak sa záložný dlžník dovolal (dôvodne)

premlčania záložného práva, je totiž nepochybné, že záložný veriteľ sa už nemôže domôcť

predaja alebo iného speňaženia zálohu a teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky

z výťažku speňaženia zálohu a že záložné právo nemôže naďalej (ani v budúcnosti) byť

spôsobilým právnym prostriedkom pre uspokojenie zabezpečenej pohľadávky. Opačný

názor vo svojich dôsledkoch popiera význam premlčania záložného práva a priznáva súdnu

ochranu, prejavujúcu sa zamietnutím žaloby, ktorá smerovala proti výkonu premlčanom

práva, hoci - ako vyplýva z ustanovenia tretej vety -

premlčané právo nemožno priznať1 (nález ÚS SR sp. zn. ). Je potrebné

poukázať na to, že námietku premlčania záložného práva možno uplatniť ten v konaní pred

súdom (príp. iným štátnym orgánom), ktorým dražobník nie je (konanie na dobrovoľnej

dražbe nie je súdnym konaním). Záložca teda v prípade premlčania záložného práva

nemôže jeho premlčanie namietať v dobrovoľnej dražbe, ani v konaní o zaplatenie úverovej

pohľadávky (tu možno namietať len premlčanie úverovej pohľadávky dlžník), a preto je

v oprávnení záložcu podať v tomto smere žalobu o zákaz jeho výkonu príp. určenie

neexistencie záložného práva, keďže ide o jedinú prípustnú obranu záložcu pred

zrealizovaním premlčaného záložného práva.

Možno teda uzavrieť, že ak by skutočne bolo záložné právo v danej veci premlčané,

a teda by ho nebolo možné v budúcnosti vykonať, bolo by nariadenie navrhovaného

neodkladného opatrenia dôvodné.

Podľa tretia veta , záložné práva sa nepremlčujú

skôr, než zabezpečená pohľadávka. Z uvedeného vyplýva, že premlčanie záložného práva

(ako práva majetkového) nie je vyňaté z premlčania, a pokiaľ sa toto týkalo nehnuteľností,

záložné právo sa premlčuje v 3-ročnej premlčacej lehote od kedy ho bolo možné vykonať

po prvý raz (t.j. od splatnosti pohľadávky, ktorú zabezpečuje). Záložné právo sa však

nepremlčí skôr, než ním zabezpečená pohľadávka. Z uvedeného môžu vyplynúť viaceré

situácie, napr. že sa premlčí záložné právo, avšak nie je premlčaná zabezpečená

pohľadávka príp. že zabezpečená pohľadávka je premlčaná, avšak nie je premlčané

samotné záložné právo (viď - ak pohľadávka zabezpečená záložným

právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa

uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná - ide o prípady

kedy bolo záložné právo napr. záložcom uznané alebo právoplatne priznané súdom a pod.)

príp. je premlčané tak záložné právo ako i zabezpečená pohľadávka.

V danej veci má, zatiaľ z listín založených v spise, odvolací súd za to, že nedošlo

k premlčaniu úverovej pohľadávky a tým ani záložného práva ( tretia veta ),

Odvolací súd je síce v zhode so žalobcom (a nesúhlasí so žalovaným), že v danej veci sa tak

úverová pohľadávka, ako i záložné právo premlčuje v 3 ročnej premlčacej lehote (vzhľadom

na spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy). V tomto smere odvolací súd poukazuje

na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. , v zmysle

ktorého „ustanovenie tretej vety , podľa ktorého

na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného

práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou“. V tomto smere

nebola preto dôvodná argumentácia žalovaného o zákaze uplatňovania pravej retroaktivity.

V danej veci žalovaný vyhlásil predčasnú splatnosť úveru (potom, čo sa žalobca

dostal do omeškania s platením 3 splátok úveru a bol upozornený na toto oprávnenie

žalovaného, viac ako 15 dní pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru) dňom 20.2.2014,

Celkový záväzok (splatný aj nesplatný) žalobcu voči žalovanému tak bol vyčíslený na sumu

436 423,49 eur. Na žalovaného tak koniec premlčacej 3 ročnej lehoty (ohľadne úverovej

pohľadávky i záložného práva) pripadol na deň 20.2.2017 (koniec lehoty určenej podľa

týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje

s dňom, na ktorý pripadá udalosť od ktorej sa lehota začína - ). Žalovaný

podal na súd žalobu o zaplatenie úverovej pohľadávky dňa 20.2.2017 (konanie vedené

pod sp. zn. ), t.j. v posledný deň premlčacej lehoty. Podľa § 112 Občianskeho

zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného

orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu

konania neplynie. Z uvedeného potom vyplýva že k dnešnému dňu nie je úverová

pohľadávka premlčaná (ani s ohľadom na 3-ročnú premlčaciu lehotu), nakoľko žalovaný si

ju včas (hoci, v posledný deň premlčacej lehoty) uplatnil žalobou na súde. Nakoľko nedošlo

k premlčaniu úverovej pohľadávky, nemohlo dôjsť ani k premlčaniu samotného záložného

práva s poukazom na tretia veta . Navyše (pokiaľ ide

o záložné právo) žalovaný sa ho pokúšal viackrát (minimálne 2 x) vykonať a to počas

plynutia premlčacej lehoty (v roku 2014, 2015), avšak k upusteniu jeho výkonu došlo

z dôvodu, že mu v pokračovaní jeho výkonu bránili nariadené neodkladné opatrenia

(ide o prípady na ktoré odvolací súd poukazuje i v čl. 8 záverečný odsek tohto rozhodnutia).

Odvolací súd mal tak za to, že žalobca doposiaľ neosvedčil, že úverová pohľadávka ako

aj záložné právo sú už t.č. premlčané a že žalovaný pristupuje k výkonu premlčaného

záložného práva. Tento základný (a nosný) argument žalobcu pre nariadime navrhovaného

neodkladného opatrenia tak nebol daný.

11. Napokon odvolací súd sa stotožňuje i s názorom žalovaného, že všeobecná

hodnota zálohu stanovená znaleckým posudkom je vždy len znaleckým odhadom

najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorá by mala byť dosiahnutá na trhu

v podmienkach voľnej súťaže. Nie je to však skutočná trhová hodnota zálohu, pretože

skutočnú trhovú hodnotu zálohu je možné zistiť len prostredníctvom voľnej súťaže a trhu,

kedy dôjde k stretu ponuky a dopytu a vygenerovaniu trhovej ceny. Práve verejná dražba je

miestom takejto voľnej súťaže, kde sa v danom čase stretnú ponuky všetkých záujemcov

o záloh a výsledkom je určenie trhovej ceny, t. j. najvyššej ceny, za ktorú je záloh v čase jej

konania možné predať. Všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom v prípade dražby

slúži tak iba ako orientačná hodnota pre stanovenie najnižšieho podania, pričom cena

dosiahnutá dražbou nie je priamo závislá na všeobecnej hodnote predmetu dražby určenej

znaleckým posudkom. Najlepším indikátorom skutočnej trhovej ceny je práve samotná

dražba. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje s tým, že žalobca mohol počas štyroch rokov

od vyhlásenia úveru za predčasne splatný, sám predať záloh a z výťažku vysporiadať svoje

záväzky v plnom rozsahu, a pokiaľ disponuje vedomosťou o záujemcovi o predmetnú

nehnuteľnosť za sumu 590.000 eur v súlade s ním predloženým znaleckým posudkom, mohol

buď žalovaného požiadať o poskytnutie súčinnosti (tak ako to urobil v roku 2016), alebo sa

predmetný záujemca môže zúčastniť priamo na dražbe a uvedenú nehnuteľnosť za takúto

cenu vydražiť. Samotná skutočnosť, že žalovaný hodlá pristúpiť k vykonaniu dobrovoľnej

dražby predajom založených nehnuteľností z dôvodu nesplácania poskytnutého úveru,

a že žalobca nesúhlasí s ocenením založených nehnuteľností neodôvodňuje naliehavosť

a nevyhnutnosť potreby dočasnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania.

Podľa , navrhovateľ dražby je povinný písomne

vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ,

je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa

navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona (§ 16 ods. 3).

Podľa § 33 ods. 2, 4 cit. zákona, navrhovateľ dražby zodpovedá sa správnosť

vyhlásenia o tom, že predmet dražby je možné dražiť (§ 7 ods. 2). Záložný veriteľ zodpovedá

za pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva.

Zodpovednosti za škodu, ktorá vznikne porušením povinnosti podľa tohto odseku,

sa nemožno zbaviť. Navrhovateľ dražby zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

ustanovení tohto zákona. Tejto zodpovednosti sa zbaví, ak preukáže, že škode nemohol

zabrániť ani pri vynaložení úsilia, ktoré možno od neho spravodlivo požadovať.

Ak by potom aj vznikla žalobcovi z tohto dôvodu (podhodnotenia ceny dražených

nehnuteľností) majetková ujma, vznikne mu právo sa samostatnou žalobou domáhať

náhrady škody od žalovaného.

12. Keďže pre nariadenie neodkladného opatrenia je potrebné osvedčiť splnenie

všetkých predpokladov t.j. aj osvedčenie danosti nároku, ktorému sa má neodkladným

opatrením poskytnúť dočasná ochrana, odvolací súd mal za to, že táto podmienka v danom

prípade zo strany žalobcu splnená nebola. Hoci sa teda odvolací súd nestotožnil s názorom

súdu prvej inštancie, že by žalobcovi nehrozilo nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej

ujmy (zrealizovaním dobrovoľnej dražby), aj tak nebolo možné návrhu žalobcu

na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť, nakoľko žalobca súčasne neosvedčil

i ďalší predpoklad pre jeho vydanie a to, osvedčenosť nároku, ktorému sa mala

neodkladným opatrením poskytnúť dočasná ochrana.»

28. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu jeho označených práv podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

29. Predovšetkým poukazuje na to, že úverová pohľadávka, ako aj záložné právo sú

premlčané. Krajský súd napriek skutočnosti, že vyslovil súhlas so sťažovateľom v otázke

aplikácie trojročnej premlčacej doby podľa (a teda nesúhlasil

s názorom žalovanej o aplikácii štvorročnej premlčacej doby podľa Obchodného

zákonníka), záver o nepremlčaní úverovej pohľadávky, a teda aj záložného práva odôvodnil

iba konštatovaním, že k predčasnej splatnosti úveru došlo 20. februára 2014 a presne

o tri roky na to podala žalovaná na okresnom súde žalobu. Krajský súd výslovne uvádza,

že k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo z dôvodu omeškania sťažovateľa

s platením viacerých úverových splátok a po predchádzajúcom upozornení žalovanou

v zmysle na realizáciu tohto práva a v tejto súvislosti

poukázal na nepremlčanie bez uvedenia konkrétneho ustanovenia .

Poukázal len na podanie žaloby v posledný deň premlčacej doby s následkom v podobe

ustanovenia a tretej vety . Krajský súd mal tým

pravdepodobne na mysli, že došlo k uplatneniu práva na súde v trojročnej premlčacej dobe

v zmysle s následným uplatnením Občianskeho

zákonníka v podobe prebiehajúceho súdneho konania. Keďže nedošlo k premlčaniu

pohľadávky zabezpečenej záložným právom (t. j. úverovej pohľadávky), nemohlo dôjsť ani

k premlčaniu záložného práva v zmysle tretej vety .

Tento záver však preukazuje len to, že krajský súd sa vôbec nezaoberal argumentáciou

sťažovateľa, ktorý v rámci konania o nariadenie neodkladného opatrenia tvrdil

a preukazoval, že

a) už v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ako aj pred týmto časom boli

niektoré splátky úveru splatné (veď samotná žalovaná a aj krajský súd uviedli,

že k predčasnej splatnosti úveru došlo z dôvodu omeškania s platením úverových splátok),

teda tieto splátky úveru boli splatné už skôr, a preto ak k podaniu žaloby na súde došlo

posledný deň trojročnej premlčacej doby počítanej od predčasnej splatnosti úveru, je jasné,

že sa tak stalo po uplynutí premlčacej doby vo vzťahu k úverovým splátkam, ktoré boli

splatné pred dňom vyhlásenia predčasnej splatnosti (t. j. pred 20. februárom 2014);

b) bola premlčaná aj celá úverová pohľadávka, keďže ju ako existujúci záväzok

uviedla samotná žalovaná vo vyhlásení predčasnej splatnosti k 14. februáru 2014;

c) ak by aj nebola premlčaná celá úverová pohľadávka (pretože by platilo podľa

krajského súdu a žalovanej, že žaloba bola na okresnom súde podaná v posledný deň

premlčacej doby), následne žalovaná v konaní pre nezaplatenie súdneho poplatku riadne

nepokračovala.

30. Dá sa preto povedať, že krajský súd, ignorujúc argumentáciu sťažovateľa, dospel

k záveru o nepremlčaní len na základe dvoch rozhodných dátumov, a to 20. februára 2014

(vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru jednostranne žalovanou, ignorujúc už pretrvávajúce

skoršie omeškanie so splatnými úverovými splátkami a žalovanou uvádzanú výšku

existujúceho záväzku ku 14. februáru 2014, a z tohto dôvodu nesprávne určenie plynutia

premlčacej doby), a 20. februára 2017 (podanie žaloby na okresnom súde s ignorovaním

následného zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku žalovanou).

31. Sťažovateľ považuje za potrebné zdôrazniť, že záver krajského súdu, podľa

ktorého premlčacia doba začína plynúť dňom predčasnej splatnosti úveru (napriek

už existujúcim omeškaným splatným splátkam), t. j. dňom 20. februára 2014, ktorý určila

jednostranne žalovaná, je v hrubom rozpore s ustanovením ,

podľa znenia ktorého ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba

jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti; ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane

zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej

splátky.

32. Sťažovateľ zdôrazňuje, že žalovaná pristúpila k vyhláseniu predčasnej splatnosti

úveru, ktorú určila na 20. február 2014, a to z dôvodu omeškania sťažovateľa s viacerými

splatnými splátkami úveru. Žalovaná pritom v postavení žalobkyne doručila žalobu

okresnému súdu osobne 20. februára 2017, a tým odôvodňuje aj zachovanie trojročnej

premlčacej doby, s čím sa krajský súd stotožnil. Krajský súd však mylne počíta začiatok

premlčacej doby odo dňa, ku ktorému žalovaná vyhlásila predčasnú splatnosť úveru

(t. j. 20. februára 2014). Uvedené je v rozpore so znením ustanovenia § 103 Občianskeho

zákonníka.

33. Z už citovaného zákonného ustanovenia celkom zjavne vyplýva, že premlčacia

doba tri roky nezačína plynúť od vyhlásenia predčasnej splatnosti (ako sa mylne domnieva

krajský súd a žalovaná), ale už odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú bola

predčasná splatnosť vyhlásená. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na viaceré

rozhodnutia krajských a okresných súdov Slovenskej republiky.

34. Žalovaná síce v oznámení o predčasnej splatnosti úveru a výzve na úhradu celého

zostatku úveru zo 14. februára 2014 neuvádza, pre nezaplatenie ktorej, resp. ktorých

konkrétnych splátok vyhlásila predčasnú splatnosť, no je zrejmé, že sa to mohlo

s poukazom na ustanovenie týkať iba splátky splatnej

skôr ako 20. februára 2014. Tak teda aj premlčacia doba musela uplynúť skôr, ako bola

žaloba doručená okresnému súdu.

35. Sťažovateľ ako spotrebiteľ uplatnil v konaní námietku premlčania záložného

práva v dôsledku premlčania zabezpečovanej pohľadávky. Krajský súd napriek tomu,

že mal k dispozícii všetky relevantné skutkové informácie, a napriek tomu, že bol (správne)

názoru o uplatnení trojročnej premlčacej doby, až nepochopiteľne a v hrubom rozpore

s ustanovením určil za moment začiatku plynutia premlčacej

doby deň vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, nie teda moment splatnosti omeškanej

splátky. Ak by krajský súd správne určil moment začiatku plynutia premlčacej doby, všetky

ostatné podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia by boli podľa názoru krajského

súdu splnené a krajskému súdu by neostalo nič iné, ako odvolaniu sťažovateľa vyhovieť.

36. Právny záver krajského súdu, ktorý je v priamom rozpore so znením, pokiaľ ide

o obsah jednoduchého a jednoznačného ustanovenia

(pri správnej aplikácii ktorého by nepochybne bolo neodkladné opatrenie v podobe ochrany

majetku sťažovateľa nariadené), a aj s recentnou súdnou judikatúrou, bez akýchkoľvek

pochybností má znaky arbitrárnosti a je ústavne neudržateľné.

37. V ďalšom vyjadruje sťažovateľ presvedčenie, že došlo k podhodnoteniu zálohu.

38. Podľa právneho názoru krajského súdu nie je možné stotožňovať všeobecnú

hodnotu zálohu so znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny, ktorá však nie je

skutočnou trhovou hodnotou zálohu, pretože tú možno zistiť len prostredníctvom voľnej

súťaže a trhu, kedy dôjde k stretu ponuky a dopytu a vygenerovaniu trhovej ceny.

Práve na verejnej dražbe sa má stretnúť ponuka s dopytom, čoho výsledkom je určenie

trhovej ceny. Všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom v prípade dražby slúži tak

iba ako orientačná hodnota pre stanovenie najnižšieho podania, pričom cena dosiahnutá

dražbou nie je priamo závislá na všeobecnej hodnote predmetu dražby určenej znaleckým

posudkom. Podľa krajského súdu mohol sťažovateľ predať záloh sám za hodnotu podľa ním

dodaného znaleckého posudku, alebo za túto cenu môže záujemca záloh na dražbe vydražiť.

Sťažovateľovi prináleží len nárok na náhradu škody voči žalovanej, ak dôjde

k podhodnoteniu zálohu.

39. Podľa presvedčenia sťažovateľa aj tento právny záver krajského súdu

je arbitrárny. Sťažovateľ totiž v žiadnom prípade netvrdí, že znalecká hodnota nehnuteľností

predstavuje ich trhovú cenu. Tvrdí v skutočnosti, že znalecké ohodnotenie chráni jeho práva

v tom smere, že stanovuje výpočtový základ pre určenie sumy najnižšieho podania,

a tak bráni určeniu trhovej ceny na dražbe pod určitú percentuálnu časť znaleckej hodnoty.

Je nepochybne rozdiel, či tento výpočtový základ bude suma 269 000 € alebo 590 000 €.

40. Z uvedených skutočností je zrejmé nielen to, že žalovaná prostredníctvom

dražobníka pokračuje už tretíkrát v dražbe nehnuteľností tvoriacich jeho obydlie, ale aj to,

že je pretrvávajúcou snahou žalovanej a dražobníka predať nehnuteľnosti na škodu

sťažovateľa, ako aj paradoxne na škodu žalovanej, a to výrazne pod ich trhovú cenu.

Preto bezprostredne hrozí nielen strata obydlia sťažovateľa ako taká, ale aj strata obydlia

sťažovateľa výrazne pod jeho cenu, pričom jediný schodný a rýchly právny prostriedok

ochrany, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, bol práve návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia.

41. V súčasnej situácii reálne hrozí, že dražobník dražbu vykoná na základe

podhodnoteného znaleckého posudku a nízkej hodnoty nehnuteľností v ňom určenej.

Rovnako reálne hrozí, že dražobník vykoná dražbu v prospech žalovanej napriek tomu,

že pohľadávka žalovanej voči sťažovateľovi je zjavne premlčaná. Právny názor krajského

súdu o bezvýznamnosti podhodnotenia ceny zálohu (rezultujúci maximálne do záveru

o práve sťažovateľa na náhradu škody voči žalovanej) je jednoznačne arbitrárny.

42. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ...,

čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru... porušené bolo;

2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa ...,

ods. 1 Listiny... a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru... porušené bolo;

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.11.2018, č.k. -428

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie;

4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 100.000,- EUR, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu;

5. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vrátane

trov právneho zastúpenia.“

II.

43. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

44. Vec napadla ústavnému súdu 30. januára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola

táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi

Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte

ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš

Szigeti.

45. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

46. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

47. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

48. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

III.

49. Bez potreby obsiahlejších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam

sťažovateľa je potrebné vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi

v sťažovateľovej veci poukázať na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa neodkladných

opatrení (predtým „predbežných opatrení“ v zmysle ).

50. Ústavný súd už vo veciach sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. (ústavný súd len ako príklad poukázal na najnovšie rozhodnutia)

mutatis mutandis uviedol, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa .

Posúdenie podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou

všeobecných súdov ( ). Aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd

rozhoduje o neodkladných opatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky

zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí

obsahovať výrok, ktorý je koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru

všeobecného súdu.

51. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného

súdu napr. v konaní o veci samej (porov. , ).

52. Ústavný súd si uvedomuje rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných

opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím

sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení

podľa , podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení

dočasne upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej,

resp. cieľom bolo eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa

od doterajšej koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení

navrhovaných opatrení nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336

ods. 1 môže súd pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku

uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej.

Ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov

medzi stranami, súd túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie

neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330

ods. 2 ), na rozdiel od úpravy podľa , pri ktorej

dočasnosť predbežných opatrení vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo

totožný s výrokom vo veci samej.

53. Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas

( ). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené

( ).

54. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa tak

nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach

v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (porov. m. m. ), resp. kde s ohľadom na charakter

konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných

práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu

rozhodnutiu (porov. m. m. ).

55. Premietnutím opísaných východísk na vec sťažovateľa je potrebné upozorniť

na kľúčový aspekt sťažovateľovej veci, a síce, že krajský súd nerozhodol s konečnou

platnosťou právne vzťahy týkajúce sa sporu medzi žalovanou a sťažovateľom. Uvedený

záver ústavný súd opiera o tieto skutočnosti:

55.1 Krajský súd neodkladné opatrenie nenariadil, nezasiahol tak do právnych

vzťahov medzi stranami sporu.

55.2 Vo veci samej je na okresnom súde pod sp. zn. vedené konanie

o žalobe žalovanej o zaplatenie jej pohľadávky voči sťažovateľovi z titulu zmluvy o úvere

zabezpečovanej záložným právom k zálohu, pričom vo veci sa dodnes právoplatne

nerozhodlo.

55.3 V rámci procesnej obrany voči žalobe žalovanej okrem radu porušení

spotrebiteľského práva vzniesol sťažovateľ v konaní vo veci námietku premlčania úverovej

pohľadávky žalovanej. Pokiaľ teda sťažovateľ zdôrazňuje vo svojej ústavnej sťažnosti

predovšetkým skutočnosť, že krajský súd sa v rámci konania o nariadenie neodkladného

opatrenia vyjadril aj k premlčaniu pohľadávky žalovanej, ústavný súd konštatuje,

že s konečnou platnosťou o premlčaní/nepremlčaní spornej pohľadávky rozhodne

až okresný súd v konaní vo veci samej, ktorý nie je nemeritórnym názorom krajského súdu

vysloveným v inom konaní viazaný. Všetky procesné práva sťažovateľa a právo hájiť svoje

práva tak zostávajú zachované a nevydanie neodkladného opatrenia napadnutým uznesením

krajského súdu na tom nič nemení.

56. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

bolo zasiahnuté do jeho základného práva vlastniť majetok ( ),

ako aj jeho práva na ochranu vlastníctva (čl. 1 dodatkového protokolu). Ústavný súd

konštatuje, že ide o práva hmotného charakteru.

57. Ústavný súd tak uzatvára, že s ohľadom na charakter napadnutého uznesenia

krajského súdu o neodkladnom opatrení v sťažovateľovej veci nemôže napadnuté uznesenie

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, keďže nejde o konečné meritórne

rozhodnutie a konečné meritórne posúdenie spornej otázky premlčania pohľadávky

žalovanej.

58. Navyše, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je vyčerpávajúce

a bohaté na zargumentované právne závery, ktoré netrpia vadou nelogickosti či arbitrability.

Samotné napadnuté uznesenie krajského súdu bolo navyše výsledkom procesného postupu,

ktorý bol zákonný a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu

rozhodovania všeobecných súdov. Ani v tomto smere ústavný súd teda nenašiel pochybenia

krajského súdu spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu (porov. , ) a ktorý

by oprávňoval ústavný súd zasiahnuť do napadnutého uznesenia o neodkladnom opatrení.

59. Vzhľadom na predložené východiská a závery ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú, keďže ani po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo

ani potenciálne možné dospieť k názoru o porušení sťažovateľom označených ústavných

práv napadnutým uznesením krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2019