Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 167/2019
PDF · 423.38 KB
No categories available
II. ÚS 167/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátskou kanceláriou WERNER & Co.
s. r. o., Žltá 2/F, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Andrej Werner, vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 256/2018 a jeho uznesením z 22. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 256/2018 a jeho uznesením
z 22. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 25. januára 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že návrhom z 9. augusta 2018 podaným Okresnému
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ domáhal nariadenia
neodkladného opatrenia spočívajúceho v uložení povinnosti obchodnej spoločnosti
UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., s organizačnou zložkou na území
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
zdržať sa voči sťažovateľovi výkonu záložného práva na základe zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti z 15. novembra 2010 uzavretej medzi sťažovateľom
ako záložcom a žalovanou ako záložnou veriteľkou vo forme dobrovoľnej dražby
ku konkrétne označeným nehnuteľnostiam ležiacim v , v mestskej časti
, v katastrálnom území (rekreačná chata spolu s pozemkami).
3. Sťažovateľ v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedol, že
ako spotrebiteľ uzavrel ďalej uvedené zmluvy so žalovanou, ktorá je právnickou osobou
zriadenou podľa právneho poriadku Českej republiky a pôsobí ako banka na území
Slovenskej republiky prostredníctvom svojej pobočky. Uviedol tiež, že je vlastníkom
zálohu, pričom v rekreačnej chate býva, táto predstavuje jeho obydlie (vrátane jeho dvoch
maloletých detí) a má v nej hlásený trvalý pobyt.
4. Dňa 3. novembra 2010 sťažovateľ ako spotrebiteľ uzavrel s právnym predchodcom
žalovanej zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru sťažovateľovi vo výške
450 000 € pre účely splatenia skôr poskytnutého úveru a výstavby alebo zmeny dokončenej
stavby.
5. Dňa 15. novembra 2010 uzavrel sťažovateľ ako spotrebiteľ s právnym
predchodcom žalovanej zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti na
zabezpečenie pohľadávok zo zmluvy o úvere. Záložné právo na základe záložnej zmluvy
bolo 18. novembra 2010 zapísané do katastra nehnuteľností a je v ňom zapísané dodnes.
6. Listom zo 14. februára 2014 oznámila žalovaná sťažovateľovi, že pristúpila
k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru podľa zmluvy o úvere, na základe čoho sa úver stal
podľa rozhodnutia žalovanej predčasne splatným 20. februára 2014. Stalo sa tak z dôvodu
predchádzajúceho omeškania sťažovateľa s platením splátok úveru.
7. V katastri nehnuteľností je zapísaná poznámka o začatí výkonu záložného práva
k zálohu.
8. Dňa 20. februára 2017 doručila žalovaná okresnému súdu žalobu o zaplatenie jej
pohľadávky voči sťažovateľovi z titulu zmluvy o úvere zabezpečovanej záložným právom
k zálohu, pričom vo veci sa dodnes právoplatne nerozhodlo. Konanie sa vedie okresným
súdom pod sp. zn. 21 Csp 6/2017. V tomto konaní sa žalovaná v postavení žalobkyne
podanou žalobou domáha voči sťažovateľovi v postavení žalovaného splatenia zvyšku
nesplateného úveru z titulu zmluvy o úvere a vyhlásenej predčasnej splatnosti úveru
vo výške istiny v sume 425 816,83 € a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny
od 21. februára 2014 až do zaplatenia. V rámci procesnej obrany voči žalobe žalovanej
okrem radu porušení spotrebiteľského práva vzniesol sťažovateľ v konaní viacnásobne
odôvodnenú námietku premlčania úverovej pohľadávky žalovanej, ako aj nesprávnosti
jej výpočtu, a to z dôvodu použitia dohody o anuitnom splácaní ako neprijateľnej
podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď žalovaná ako banka
v rozpore s ustanovením § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka započítavala splátky
sťažovateľa prednostne na úroky, a nie na istinu.
9. Za situácie, keď úverová pohľadávka žalovanej je nanajvýš sporná a sťažovateľ sa
proti jej uplatneniu na súde aktívne procesne bráni, sa žalovaná bez vyčkania na právoplatné
súdne rozhodnutie jednostranne a opätovne rozhodla vykonať dobrovoľnú dražbu
nehnuteľností sťažovateľa prostredníctvom dražobníka Dražobnej spoločnosti, a. s.
(ďalej len „dražobník“), a to napriek tomu, že predchádzajúce pokusy žalovanej o dražbu
boli zastavené v dôsledku predbežných opatrení okresného súdu z dôvodu výrazného
podhodnotenia zálohu. Oznámením zo 14. júna 2018 doručeným sťažovateľovi
28. júna 2018 oznámil dražobník, že uzavrel so žalovanou zmluvu o vykonaní dražby
a že sa žalovaná rozhodla vykonať záložné právo dobrovoľnou dražbou. Zároveň požiadal
sťažovateľa o umožnenie ohodnotenia nehnuteľností. Nehnuteľnosti sú dodnes uvedené
aj na webovom sídle dražobníka ako predmet budúcej dražby.
10. Vzhľadom na aktuálne kroky žalovanej, keď táto napriek spornosti pohľadávky
zo zmluvy o úvere hrozí stratou obydlia sťažovateľa a jeho rodiny a žalovaná sa ani len
nesnaží vyčkať na právoplatné súdne rozhodnutie, bol sťažovateľ nútený požiadať okresný
súd o poskytnutie neodkladnej súdnej ochrany vo forme nariadenia neodkladného opatrenia.
11. V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Csp 6/2017 (t. j. v spore
o zaplatenie úverovej pohľadávky) sťažovateľ zdôraznil, že zmluvu o úvere uzatváral
ako spotrebiteľ, táto je teda spotrebiteľskou zmluvou a dovolával sa právnej ochrany
spotrebiteľa. Poukázal na viaceré porušenia spotrebiteľského práva, napr. na dojednanie
o anuitnej splátke, ktoré je rozporné s § 52 ods. 2, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 4 písm. a) a i),
§ 54 ods. 1 a 2 a § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka a spochybnil výšku pohľadávky
žalovanej.
12. Z pohľadu konania o ústavnej sťažnosti je však podľa sťažovateľa dôležité,
že v konaní sp. zn. 21 Csp 6/2017 sťažovateľ namietol z viacerých dôvodov premlčanie
tam žalovanej úverovej pohľadávky. „Na základe uvedeného sa nielenže žalovaný mimo
súdneho konania jednostranne domáha výkonu záložného práva dražbou vo vzťahu
k premlčanej pohľadávke, ale aj žalovaný namietol premlčanie záložného práva v zmysle
§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka in fine, podľa ktorého záložné práva sa nepremlčujú
skôr než zabezpečená pohľadávka.“ K otázke záložného práva sa vyjadril aj Najvyšší súd
Českej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 21 Cdo 2185/2009 a uviedol, že záložné právo
je právom podliehajúcim premlčaniu na rozdiel od vlastníckeho právo. Vyslovil tiež
možnosť dovolávať sa ochrany v prípade premlčania záložného práva proti záložnému
veriteľovi nielen prostredníctvom námietky premlčania, ale aj prostredníctvom samostatnej
žaloby o určenie, že tu záložné právo nie je.
13. Vo výzve na úhradu záväzku z 30. septembra 2013 žalovaná uviedla existenciu
splatného záväzku vo výške 18 090,95 € (z toho istina 10 241,91 € a zvyšok úrok
z omeškania). V oznámení o predčasnej splatnosti úveru a výzve na úhradu celého zostatku
úveru zo 14. februára 2014 žalovaná uviedla existenciu splatného záväzku vo výške
24 835,16 € (z toho istina 14 644,73 € a zvyšok úrok z omeškania). Vzhľadom
na skutočnosť, že žalovaná doručila žalobu okresnému súdu až 20. februára 2017, je zrejmé,
že tieto splatné záväzky boli uplatnené na súde po uplynutí trojročnej premlčacej doby,
a keďže sú súčasťou žalovanej čiastky, sťažovateľ právom namietol ich premlčanie.
14. V oznámení o predčasnej splatnosti úveru a výzve na úhradu celého zostatku
úveru zo 14. februára 2014 žalovaná vo vzťahu k sťažovateľovi uviedla, že „Vaše záväzky
voči Banke vyplývajúce zo Zmluvy o úvere predstavujú k dnešnému dňu, t. j. k dátumu
14.02.2014 sumu v celkovej výške 436.423,49 €, z toho istina 426.233,06 € a zvyšok úroky
z omeškania.“. To teda znamená, že v tomto liste nezávisle na jeho inom obsahu žalovaná
jasne uvádza existenciu splatného záväzku k 14. februáru 2014 vo výške 436 423,49 €.
Keďže žalovaná doručila žalobu okresnému súdu až 20. februára 2017, t. j. po uplynutí
trojročnej premlčacej doby, sťažovateľ právom namietol aj premlčanie celého žalovaného
nároku (ak existuje).
15. Okrem toho sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že žalovaná v súdnom konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Csp 6/2017 riadne nepokračovala, v lehote
splatnosti neuhradila súdny poplatok a dokonca spôsobila, že súdne konanie bolo
pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené, pričom žalovaná zaplatila súdny poplatok
až v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania. Takýto postup
žalovanej je síce procesne prípustný, avšak z hľadiska premlčania (teda z hmotnoprávneho
hľadiska) ho nemožno označiť ako riadne pokračovanie v konaní. Podľa § 112 Občianskeho
zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde a v začatom konaní riadne
pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Podľa názoru
sťažovateľa procesná obštrukcia žalovanej spočívajúca v omeškaní so zaplatením súdneho
poplatku s následkom zastavenia súdneho konania nie je riadnym pokračovaním v začatom
konaní, a preto počas omeškania žalovanej so zaplatením súdneho poplatku premlčacia doba
plynula a vzhľadom na deň podania žaloby aj uplynula. Sťažovateľ preto právom namietol
premlčanie celého žalobou uplatneného nároku (ak existuje).
16. Čo sa týka právnej úpravy premlčania a dĺžky premlčacej doby, sťažovateľ
uviedol, že neobstojí ani tu argumentácia, podľa ktorej k aplikácii trojročnej premlčacej
doby na spotrebiteľské vzťahy došlo až s účinnosťou od 1. apríla 2015, pričom nie je možné
retroaktívne pôsobenie zmenenej právnej úpravy ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Aj pred nadobudnutím účinnosti zmeny právnej úpravy obsahovalo toto
ustanovenie vetu „ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom“. Zmienená novelizácia navyše nebola
prínosom niečoho nového, lebo iba potvrdila dovtedajší judikatórny trend o aplikácii
Občianskeho zákonníka (nie teda Obchodného zákonníka) na spotrebiteľské vzťahy.
Čo sa týka splnenia podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, sťažovateľ uviedol,
že v súčasnej situácii je zrejmé, že vzhľadom na vykonanie krokov smerujúcich k dražbe
nehnuteľností tvoriacich obydlie sťažovateľa reálne hrozí, že žalovaná prostredníctvom
dražobníka vykoná dražbu nehnuteľností napriek tomu, že je sporné, akú pohľadávku
vlastne žalovaná voči sťažovateľovi má, a že táto pohľadávka vrátane záložného práva
je premlčaná.
17. Sťažovateľ sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, pretože je potrebné
bezodkladne upraviť pomery strán sporu (pretože reálne hrozí dražba nehnuteľností a strata
vlastníckeho práva sťažovateľa k nim), ako aj z dôvodu obavy, že exekúcia bude ohrozená
(z dôvodu vytvorenia nezvratného, resp. ťažko zvrátiteľného stavu spôsobeného
realizovaním dražby).
18. Nárok, ktorému má byť poskytnutá právna ochrana, spočíva v práve sťažovateľa
ako vlastníka brániť sa proti protiprávnemu neprimeranému zásahu do jeho vlastníckeho
práva v podobe predaja jeho majetku na dražbe napriek spornosti zabezpečovanej
pohľadávky, ako aj v práve sťažovateľa podať žalobu o určenie neexistencie záložného
práva a práva podať žalobu o zdržanie sa výkonu záložného práva. Konkrétne ide
predovšetkým o ochranu práv vlastníka v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka v podobe
tzv. negatórnej žaloby, teda žaloby o uloženie povinnosti zdržať sa neoprávnených zásahov
do vlastníckeho práva sťažovateľa k nehnuteľnostiam, ako aj ochrany reálnej hodnoty jeho
majetku.
19. Sťažovateľ tiež uviedol, že nemá k dispozícii možnosť žiadať neodkladné
opatrenie s iným obsahom, ako je uvedené v petite návrhu. Rovnako neprichádza do úvahy
z povahy veci ani zabezpečovacie opatrenie podľa § 324 ods. 3 Civilného sporového
poriadku Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Civilný sporový poriadok navyše
zhodu medzi požadovaným neodkladným opatrením a petitom vo veci samej pripúšťa.
20. Neodkladné opatrenie je na mieste aj preto, lebo k ťažko zvratnému stavu
by mohlo dôjsť, ak by žalovaná prostredníctvom dražobníka predala nehnuteľnosti
na dražbe, čím by vlastnícke právo k nim prešlo na vydražiteľa, ktorý by s nimi mohol ďalej
disponovať. Využitie žaloby o neplatnosť dražby je právnym prostriedkom až následným
a v danom prípade neefektívnym.
21. Potreba súdnej úpravy pomerov medzi stranami sporu je naliehavá, pretože
žalovaná reálne vykonáva kroky smerujúce k vykonaniu dražby nehnuteľností, čo môže mať
za následok stratu obydlia sťažovateľa a jeho rodiny. Uvedeným sťažovateľ súčasne
preukazoval existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, ktorá spočíva
v predaji jeho majetku napriek spornosti pohľadávky žalovanej. Sťažovateľ vyjadril
presvedčenie, že podobne ako v predchádzajúcich dvoch dražbách (od ktorých bolo
upustené v dôsledku nariadených predbežných opatrení), aj v prípade tejto tretej dražby
sa žalovaná bude snažiť o predaj nehnuteľností „pod cenu“.
22. Sťažovateľ v závere uviedol, že požadované nariadenie neodkladného opatrenia
nebude vo vzťahu k žalovanej neprimerané. Žalovaná je spoločnosťou poskytujúcou
bankové financovanie, pričom v prípade pohľadávok zo zmluvy o úvere nepochybne ide iba
o jeden z mnohých jej obchodných prípadov. Žalovaná mala možnosť a dokonca povinnosť
formulovať svoju zmluvnú dokumentáciu tak, aby zodpovedala ustanovenia
spotrebiteľského práva. Nik nenútil žalovanú, aby otáľala s uplatnením svojho práva
na súde a aby oneskorene plnila svoju poplatkovú povinnosť voči súdu. Neodkladné
opatrenie v požadovanej podobe sa bude týkať iba jednej z foriem výkonu záložného práva
(t. j. vo forme dobrovoľnej dražby) a nebude časovo neobmedzené, lebo bude viazané
na právoplatné súdne rozhodnutie vo veci samej.
23. Pre úplnosť sťažovateľ ešte uviedol, že nie je oprávnený domáhať sa nariadenia
neodkladného opatrenia v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Csp 6/2017, pretože sa jednak
týka uplatnenia pohľadávky zo zmluvy o úvere, a nie záložnej zmluvy a výkonu záložného
práva, ale predovšetkým preto, že sťažovateľ má v tomto konaní postavenie žalovaného,
čo mu neumožňuje navrhnúť nariadenie neodkladného opatrenia (ako to vyplýva
aj z odbornej literatúry, na ktorú poukazuje).
24. Uznesením okresného súdu č. k. 7 C 5/2016-224 z 12. septembra 2018 bol návrh
sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnutý. Na odôvodnenie uznesenia
okrem iného okresný súd uviedol:
„7. Súd má za to, že žalobca neosvedčil potrebu bezodkladnej naliehavosti úpravy
pomerov strán sporu tak, ako to predpokladá zákon a ani existenciu obavy, že exekúcia
bude ohrozená.
8. Žalobca sa nariadenia neodkladného opatrenia domáhal už v konaní vedenom pod
sp.zn. 45C/615/2015, v ktorom súd neodkladné opatrenie nariadil, avšak rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/51/2016-317 zo dňa 29.02.2015 bolo zrušené.
Tunajší súd nariadil neodkladné opatrenie tohto znenia v konaní 19C/214/2014. Aj z toho
je zjavné, že stav, kedy žalobcovi hrozí, že žalovaný pristúpi ku vykonaniu dražby trvá už
od roku 2014. Napokon sám žalobca uvádza, že je to tretí prípad nariadenia dobrovoľnej
dražby. O tom, že žalobca nepreukázal naliehavosť úpravy pomerov svedčí aj skutočnosť,
že už v júni tohto roku mu bola doručovaná opakovaná výzva na umožnenie vykonania
ohliadky za účelom ohodnotenia nehnuteľnosti pre účely dražby. Možno teda uzavrieť, že
stav, kedy žalobcovi reálne hrozí dražba trvá od roku 2014, kedy sa žalovaný snaží
ohodnotiť predmetnú nehnuteľnosť a pristúpiť ku dražbe, teda ku výkonu záložného práva.“
25. Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia podal sťažovateľ odvolanie. Zdôraznil, že podstatou skutkového a právneho stavu
vedúceho k podaniu (v poradí tretieho) návrhu na nariadenie neodkladného (predtým
predbežného) opatrenia je skutočnosť, že žalovaná po dvoch skôr iniciovaných
dobrovoľných dražbách a dvoch nariadeniach predbežných opatrení (z ktorých každé malo
za následok upustenie dražobníka od dražby) sa v roku 2017 rozhodla domáhať sa
zaplatenia ňou tvrdenej peňažnej pohľadávky (ktorá podľa jej tvrdení má byť zabezpečená
jej záložným právom k nehnuteľnostiam sťažovateľa) voči sťažovateľovi na súde, o čom
prebieha konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 21 Csp 6/2017. Sťažovateľ v rámci
svojej procesnej obrany namietol spornosť pohľadávky žalovanej, a to z hľadiska jej
právneho dôvodu, výšky a aj premlčania (pričom námietku premlčania v návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia rozšíril aj na záložné právo žalovanej). Na rozdiel
od dvoch predchádzajúcich konaní o nariadenie predbežného opatrenia (kde argumentácia
sťažovateľa bola založená iba na podhodnotení ceny dražených nehnuteľností) v treťom
prípade sťažovateľ zohľadnil existenciu vlastnej procesnej obrany v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 21 Csp 6/2017 a zdôraznil, že pri spornosti pohľadávky
zabezpečenej záložným právom a pri spornosti záložného práva sú k riešeniu sporov
v právnom štáte povolané súdy a nie je prípustná jednostranná mimosúdna realizácia
sporného záložného práva žalovanou na uspokojenie jej spornej úverovej pohľadávky.
Sťažovateľ zdôraznil, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia sa na rozdiel
od predchádzajúcich dvoch nezakladal na námietke ceny podhodnotených dražených
nehnuteľností. Podstatou uznesenia okresného súdu bolo iba to, že neboli splnené
podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu nesplnenia podmienky
naliehavosti, keďže sťažovateľ v podstate čelí dražbe už od roku 2014. Okresný súd
ignoroval a nesprávne právne posúdil, že každá dražba má samostatný charakter, teda že
predchádzajúce dve dražby sa ukončili upustením dražobníka od nich z dôvodu existencie
predbežných opatrení okresného súdu (v prípade prvého z predbežných opatrení dokonca
potvrdeného uznesením odvolacieho súdu). Okresný súd nebral do úvahy ani to,
že od druhej dražby do iniciovania tretej dražby prešiel určitý podstatný časový úsek
(asi tri roky), počas ktorého trval pokojný stav. Nesprávne bolo posúdené aj to, že
po upustení od druhej dražby a pred začatím úkonov smerujúcich k tretej dražbe žalovaná
uplatnila pohľadávku na súde a sťažovateľ ju v rámci procesnej obrany učinil spornou.
K tejto skutočnosti sa okresný súd vôbec nevyjadril aj napriek tomu, že na ňu sťažovateľ
poukazoval a navrhol ako dôkaz pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 21 Csp 6/2017.
Okresný súd nesprávne posúdil aj žiadosť o opakované ohodnotenie nehnuteľností
sťažovateľa ako opakované ohodnotenie od roku 2014, a to napriek tomu, že každá dražba
si vyžaduje vlastné a časovo aktuálne ohodnotenie dražených nehnuteľností. Sťažovateľ
zdôraznil, že vzhľadom na vykonanie krokov smerujúcich k dražbe nehnuteľností tvoriacich
obydlie sťažovateľa reálne hrozí, že žalovaná prostredníctvom dražobníka vykoná dražbu
nehnuteľností napriek spornosti jeho pohľadávky a napriek tomu, že pohľadávka, ako aj
záložné právo sú premlčané. Sťažovateľ je jednoznačne toho názoru, že podmienka
naliehavosti dočasnej úpravy pomerov strán sporu bola splnená. Je tiež presvedčený,
že podobne ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch aj v prípade tretej dražby sa žalovaná
bude snažiť o predaj nehnuteľností „pod cenu“.
26. Podaním zo 7. novembra 2018 sťažovateľ odvolanie doplnil s ohľadom
na skutočnosti, ktoré nastali po podaní odvolania. Uviedol, že v priebehu dražobného
konania dražobník mu doručil 15. októbra 2018 znalecký posudok z 19. septembra 2018,
podľa ktorého nehnuteľnosti sú ohodnotené na sumu 269 000 €. Keďže ide o ohodnotenie
neprimerane nízke, sťažovateľ uplatnil u dražobníka námietky proti znaleckému posudku
a požiadal o vyhotovenie nového. Pripojil aj ním zabezpečený znalecký posudok
z 26. októbra 2018, podľa ktorého majú nehnuteľnosti hodnotu 590 000 €.
27. Uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 256/2018-428 z 22. novembra 2018, ktoré
sa podľa doložky právoplatnosti z 12. decembra 2018 stalo právoplatným 3. decembra 2018,
bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. V dôvodoch uznesenia krajský súd najmä
uviedol:
«8. V danej veci odvolací súd síce súhlasí so žalobcom, že v dôsledku vykonania
dobrovoľnej dražby (v poradí tretej), ku ktorej nepochybne bolo zo strany žalovaného
už pristúpené, by mohlo dôjsť k nezvratnému zásahu do jeho vlastníckych práv
k nehnuteľnostiam (v tomto odvolací súd nebol v zhode so súdom prvej inštancie), avšak
na druhej strane má odvolací súd za to, že žalobca v konaní neosvedčil ním tvrdené
skutočnosti, na ktoré sa odvolával v podanom návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia, týkajúce sa ním tvrdenej spornosti úverovej pohľadávky a záložného práva,
predovšetkým ich premlčanie. Žalobca tak síce osvedčil existenciu nebezpečenstva
spočívajúceho v hrozbe možnej straty vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, slúžiacim
ako jeho obydlie (je nesporné, že zrealizovaním dobrovoľnej dražby (ak by táto nebola
neskôr súdom určená za neplatnú) nepochybne dôjde k strate vlastníckeho práva žalobcu
k týmto nehnuteľnostiam), avšak súčasne neosvedčil i existenciu nároku, ktorému sa má
neodkladným opatrením poskytnúť dočasná ochrana...
V danej veci žalobca v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia argumentoval
potrebou jeho nariadenia predovšetkým z dôvodu, že úverová pohľadávka ako i záložné
právo majú byť premlčané, úverová zmluva nespĺňala zákonné náležitosti a obsahovala
viaceré neprijateľné zmluvné podmienky a napokon cena nehnuteľností určená znaleckým
posudkom pre účely dražby je značne podhodnotená všeobecnej cene dražených
nehnuteľností, v dôsledku čoho žalobcovi hrozí škoda na majetku. Hoci tieto žalobcom
nastolené otázky sú predovšetkým otázkami, ktoré majú byť riešené až v rámci konania
vo veci samej, je potrebné sa k nim (z pohľadu osvedčenia nároku, ktorému sa má
neodkladným opatrením poskytnúť dočasná ochrana), vyjadriť už v tomto štádiu konania,
nakoľko v opačnom prípade, by bez ďalšieho bol daný vždy dôvod pre nariadenie takéhoto
neodkladného opatrenia (zakazujúcemu záložnému veriteľovi vykonať záložné právo), iba
samotnou hrozbou realizovania záložného práva na dobrovoľnej dražbe. Inak povedané,
ak by súdy nezaujali (hoci právne nezáväzne pre vec samu) svoj predbežný názor aj k týmto
otázkam (v rámci toho, či mali osvedčený samotný nárok, ktorému sa má poskytnúť dočasná
ochrana), museli by bez ďalšieho vyhovieť všetkým návrhom na nariadenie neodkladného
opatrenia smerujúcim k uloženiu povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva záložným
veriteľom, iba s odôvodnením, že začatím dobrovoľnej dražby je ohrozené vlastnícke právo
záložcu. Takéto situácie by sa potom mohli záložcami (ktorí si riadne nesplnili svoje
úverové povinnosti) zneužívať, nakoľko pre zamedzenie výkonu práva záložného veriteľa by
postačovalo, aby bolo preukázané začatie výkonu záložného práva záložným veriteľom
a súd by musel ich návrhom bez ďalšieho vyhovieť. Navyše takýto postup by mohol dospieť
až do takého štádia, kedy by skutočne došlo k premlčaniu záložného práva, nakoľko by sa
tým záložnému veriteľovi bránilo v začatí jeho výkonu - uplatňovaní práva v premlčacej
lehote (vždy by musel od dražby upustiť a po uplynutí premlčacej doby by potom záložca
pri následnej dražbe resp. pred ňou už namietal premlčanie záložného práva).
9. Nakoľko základnou argumentáciou žalobcu bolo namietané premlčanie úverovej
pohľadávky a záložného práva, odvolací súd sa prioritne musel zaoberať práve touto
otázkou (tu platí, že v prípade námietky premlčania uplatneného práva sa súdy musia
vysporiadať najskôr s touto otázkou a v prípade dôvodnosti jej vznesenia sa už ďalším
meritom sporu nezaoberajú, nakoľko ide o prvotný dôvod pre zamietnutie takejto žaloby).
Odvolací súd je v tomto smere v zhode so žalobcom, že ak by skutočne bolo záložné právo
premlčané, ide o dôvod určenia jeho neexistencie vo veci samej, nakoľko ide o prípustnú
záložcom vznesenú obranu proti záložnému právu, ktoré z tohto dôvodu nemožno ani
v budúcnosti vykonať (k tomu pozri i závery nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 250/2011). Záložca
teda môže podať žalobu o určenie neexistencie záložného práva k nehnuteľnosti, ak je toto
premlčané, a dovolať sa jeho premlčania i v konaní o určenie jeho neexistencie (príp.
konaní o zákaz jeho výkonu), ak má na takomto určení naliehavý právny
záujem. ... ak preukáže záložný dlžník, že záložný veriteľ uplatnil (môže uplatniť) právo
na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu (až) po uplynutí
stanovenej doby, a ak sa dovolá premlčania záložného práva, nemožno zamietnuť jeho
žalobu o určenie, že tu (premlčané) záložné právo nie je, len s poukazom na to,
že premlčanie nie je dôvodom zániku záložného práva a že premlčané záložné právo
„ani po zamietavom právoplatnom rozhodnutí súdu nezaniká“ a je iba „oslabené
o tzv. nárok a jedná sa o tzv. naturálne právo“. Ak sa záložný dlžník dovolal (dôvodne)
premlčania záložného práva, je totiž nepochybné, že záložný veriteľ sa už nemôže domôcť
predaja alebo iného speňaženia zálohu a teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky
z výťažku speňaženia zálohu a že záložné právo nemôže naďalej (ani v budúcnosti) byť
spôsobilým právnym prostriedkom pre uspokojenie zabezpečenej pohľadávky. Opačný
názor vo svojich dôsledkoch popiera význam premlčania záložného práva a priznáva súdnu
ochranu, prejavujúcu sa zamietnutím žaloby, ktorá smerovala proti výkonu premlčanom
práva, hoci - ako vyplýva z ustanovenia § 100 ods. 1 tretej vety Občianskeho zákonníka -
premlčané právo nemožno priznať1 (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 250/2011). Je potrebné
poukázať na to, že námietku premlčania záložného práva možno uplatniť ten v konaní pred
súdom (príp. iným štátnym orgánom), ktorým dražobník nie je (konanie na dobrovoľnej
dražbe nie je súdnym konaním). Záložca teda v prípade premlčania záložného práva
nemôže jeho premlčanie namietať v dobrovoľnej dražbe, ani v konaní o zaplatenie úverovej
pohľadávky (tu možno namietať len premlčanie úverovej pohľadávky dlžník), a preto je
v oprávnení záložcu podať v tomto smere žalobu o zákaz jeho výkonu príp. určenie
neexistencie záložného práva, keďže ide o jedinú prípustnú obranu záložcu pred
zrealizovaním premlčaného záložného práva.
Možno teda uzavrieť, že ak by skutočne bolo záložné právo v danej veci premlčané,
a teda by ho nebolo možné v budúcnosti vykonať, bolo by nariadenie navrhovaného
neodkladného opatrenia dôvodné.
Podľa § 100 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka, záložné práva sa nepremlčujú
skôr, než zabezpečená pohľadávka. Z uvedeného vyplýva, že premlčanie záložného práva
(ako práva majetkového) nie je vyňaté z premlčania, a pokiaľ sa toto týkalo nehnuteľností,
záložné právo sa premlčuje v 3-ročnej premlčacej lehote od kedy ho bolo možné vykonať
po prvý raz (t.j. od splatnosti pohľadávky, ktorú zabezpečuje). Záložné právo sa však
nepremlčí skôr, než ním zabezpečená pohľadávka. Z uvedeného môžu vyplynúť viaceré
situácie, napr. že sa premlčí záložné právo, avšak nie je premlčaná zabezpečená
pohľadávka príp. že zabezpečená pohľadávka je premlčaná, avšak nie je premlčané
samotné záložné právo (viď § 151j ods. 2 OZ - ak pohľadávka zabezpečená záložným
právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa
uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná - ide o prípady
kedy bolo záložné právo napr. záložcom uznané alebo právoplatne priznané súdom a pod.)
príp. je premlčané tak záložné právo ako i zabezpečená pohľadávka.
V danej veci má, zatiaľ z listín založených v spise, odvolací súd za to, že nedošlo
k premlčaniu úverovej pohľadávky a tým ani záložného práva (§ 100 ods. 2 tretia veta OZ),
Odvolací súd je síce v zhode so žalobcom (a nesúhlasí so žalovaným), že v danej veci sa tak
úverová pohľadávka, ako i záložné právo premlčuje v 3 ročnej premlčacej lehote (vzhľadom
na spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy). V tomto smere odvolací súd poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, v zmysle
ktorého „ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného
práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou“. V tomto smere
nebola preto dôvodná argumentácia žalovaného o zákaze uplatňovania pravej retroaktivity.
V danej veci žalovaný vyhlásil predčasnú splatnosť úveru (potom, čo sa žalobca
dostal do omeškania s platením 3 splátok úveru a bol upozornený na toto oprávnenie
žalovaného, viac ako 15 dní pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru) dňom 20.2.2014,
Celkový záväzok (splatný aj nesplatný) žalobcu voči žalovanému tak bol vyčíslený na sumu
436 423,49 eur. Na žalovaného tak koniec premlčacej 3 ročnej lehoty (ohľadne úverovej
pohľadávky i záložného práva) pripadol na deň 20.2.2017 (koniec lehoty určenej podľa
týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje
s dňom, na ktorý pripadá udalosť od ktorej sa lehota začína - § 122 ods. 2 OZ). Žalovaný
podal na súd žalobu o zaplatenie úverovej pohľadávky dňa 20.2.2017 (konanie vedené
pod sp. zn. 21Csp/6/2017), t.j. v posledný deň premlčacej lehoty. Podľa § 112 Občianskeho
zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného
orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu
konania neplynie. Z uvedeného potom vyplýva že k dnešnému dňu nie je úverová
pohľadávka premlčaná (ani s ohľadom na 3-ročnú premlčaciu lehotu), nakoľko žalovaný si
ju včas (hoci, v posledný deň premlčacej lehoty) uplatnil žalobou na súde. Nakoľko nedošlo
k premlčaniu úverovej pohľadávky, nemohlo dôjsť ani k premlčaniu samotného záložného
práva s poukazom na § 100 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka. Navyše (pokiaľ ide
o záložné právo) žalovaný sa ho pokúšal viackrát (minimálne 2 x) vykonať a to počas
plynutia premlčacej lehoty (v roku 2014, 2015), avšak k upusteniu jeho výkonu došlo
z dôvodu, že mu v pokračovaní jeho výkonu bránili nariadené neodkladné opatrenia
(ide o prípady na ktoré odvolací súd poukazuje i v čl. 8 záverečný odsek tohto rozhodnutia).
Odvolací súd mal tak za to, že žalobca doposiaľ neosvedčil, že úverová pohľadávka ako
aj záložné právo sú už t.č. premlčané a že žalovaný pristupuje k výkonu premlčaného
záložného práva. Tento základný (a nosný) argument žalobcu pre nariadime navrhovaného
neodkladného opatrenia tak nebol daný.
11. Napokon odvolací súd sa stotožňuje i s názorom žalovaného, že všeobecná
hodnota zálohu stanovená znaleckým posudkom je vždy len znaleckým odhadom
najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorá by mala byť dosiahnutá na trhu
v podmienkach voľnej súťaže. Nie je to však skutočná trhová hodnota zálohu, pretože
skutočnú trhovú hodnotu zálohu je možné zistiť len prostredníctvom voľnej súťaže a trhu,
kedy dôjde k stretu ponuky a dopytu a vygenerovaniu trhovej ceny. Práve verejná dražba je
miestom takejto voľnej súťaže, kde sa v danom čase stretnú ponuky všetkých záujemcov
o záloh a výsledkom je určenie trhovej ceny, t. j. najvyššej ceny, za ktorú je záloh v čase jej
konania možné predať. Všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom v prípade dražby
slúži tak iba ako orientačná hodnota pre stanovenie najnižšieho podania, pričom cena
dosiahnutá dražbou nie je priamo závislá na všeobecnej hodnote predmetu dražby určenej
znaleckým posudkom. Najlepším indikátorom skutočnej trhovej ceny je práve samotná
dražba. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje s tým, že žalobca mohol počas štyroch rokov
od vyhlásenia úveru za predčasne splatný, sám predať záloh a z výťažku vysporiadať svoje
záväzky v plnom rozsahu, a pokiaľ disponuje vedomosťou o záujemcovi o predmetnú
nehnuteľnosť za sumu 590.000 eur v súlade s ním predloženým znaleckým posudkom, mohol
buď žalovaného požiadať o poskytnutie súčinnosti (tak ako to urobil v roku 2016), alebo sa
predmetný záujemca môže zúčastniť priamo na dražbe a uvedenú nehnuteľnosť za takúto
cenu vydražiť. Samotná skutočnosť, že žalovaný hodlá pristúpiť k vykonaniu dobrovoľnej
dražby predajom založených nehnuteľností z dôvodu nesplácania poskytnutého úveru,
a že žalobca nesúhlasí s ocenením založených nehnuteľností neodôvodňuje naliehavosť
a nevyhnutnosť potreby dočasnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania.
Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z., navrhovateľ dražby je povinný písomne
vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ,
je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa
navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona (§ 16 ods. 3).
Podľa § 33 ods. 2, 4 cit. zákona, navrhovateľ dražby zodpovedá sa správnosť
vyhlásenia o tom, že predmet dražby je možné dražiť (§ 7 ods. 2). Záložný veriteľ zodpovedá
za pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva.
Zodpovednosti za škodu, ktorá vznikne porušením povinnosti podľa tohto odseku,
sa nemožno zbaviť. Navrhovateľ dražby zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
ustanovení tohto zákona. Tejto zodpovednosti sa zbaví, ak preukáže, že škode nemohol
zabrániť ani pri vynaložení úsilia, ktoré možno od neho spravodlivo požadovať.
Ak by potom aj vznikla žalobcovi z tohto dôvodu (podhodnotenia ceny dražených
nehnuteľností) majetková ujma, vznikne mu právo sa samostatnou žalobou domáhať
náhrady škody od žalovaného.
12. Keďže pre nariadenie neodkladného opatrenia je potrebné osvedčiť splnenie
všetkých predpokladov t.j. aj osvedčenie danosti nároku, ktorému sa má neodkladným
opatrením poskytnúť dočasná ochrana, odvolací súd mal za to, že táto podmienka v danom
prípade zo strany žalobcu splnená nebola. Hoci sa teda odvolací súd nestotožnil s názorom
súdu prvej inštancie, že by žalobcovi nehrozilo nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej
ujmy (zrealizovaním dobrovoľnej dražby), aj tak nebolo možné návrhu žalobcu
na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť, nakoľko žalobca súčasne neosvedčil
i ďalší predpoklad pre jeho vydanie a to, osvedčenosť nároku, ktorému sa mala
neodkladným opatrením poskytnúť dočasná ochrana.»
28. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.
29. Predovšetkým poukazuje na to, že úverová pohľadávka, ako aj záložné právo sú
premlčané. Krajský súd napriek skutočnosti, že vyslovil súhlas so sťažovateľom v otázke
aplikácie trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka (a teda nesúhlasil
s názorom žalovanej o aplikácii štvorročnej premlčacej doby podľa Obchodného
zákonníka), záver o nepremlčaní úverovej pohľadávky, a teda aj záložného práva odôvodnil
iba konštatovaním, že k predčasnej splatnosti úveru došlo 20. februára 2014 a presne
o tri roky na to podala žalovaná na okresnom súde žalobu. Krajský súd výslovne uvádza,
že k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo z dôvodu omeškania sťažovateľa
s platením viacerých úverových splátok a po predchádzajúcom upozornení žalovanou
v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na realizáciu tohto práva a v tejto súvislosti
poukázal na nepremlčanie bez uvedenia konkrétneho ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Poukázal len na podanie žaloby v posledný deň premlčacej doby s následkom v podobe
ustanovenia § 112 a § 100 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka. Krajský súd mal tým
pravdepodobne na mysli, že došlo k uplatneniu práva na súde v trojročnej premlčacej dobe
v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka s následným uplatnením § 112 Občianskeho
zákonníka v podobe prebiehajúceho súdneho konania. Keďže nedošlo k premlčaniu
pohľadávky zabezpečenej záložným právom (t. j. úverovej pohľadávky), nemohlo dôjsť ani
k premlčaniu záložného práva v zmysle § 100 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka.
Tento záver však preukazuje len to, že krajský súd sa vôbec nezaoberal argumentáciou
sťažovateľa, ktorý v rámci konania o nariadenie neodkladného opatrenia tvrdil
a preukazoval, že
a) už v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ako aj pred týmto časom boli
niektoré splátky úveru splatné (veď samotná žalovaná a aj krajský súd uviedli,
že k predčasnej splatnosti úveru došlo z dôvodu omeškania s platením úverových splátok),
teda tieto splátky úveru boli splatné už skôr, a preto ak k podaniu žaloby na súde došlo
posledný deň trojročnej premlčacej doby počítanej od predčasnej splatnosti úveru, je jasné,
že sa tak stalo po uplynutí premlčacej doby vo vzťahu k úverovým splátkam, ktoré boli
splatné pred dňom vyhlásenia predčasnej splatnosti (t. j. pred 20. februárom 2014);
b) bola premlčaná aj celá úverová pohľadávka, keďže ju ako existujúci záväzok
uviedla samotná žalovaná vo vyhlásení predčasnej splatnosti k 14. februáru 2014;
c) ak by aj nebola premlčaná celá úverová pohľadávka (pretože by platilo podľa
krajského súdu a žalovanej, že žaloba bola na okresnom súde podaná v posledný deň
premlčacej doby), následne žalovaná v konaní pre nezaplatenie súdneho poplatku riadne
nepokračovala.
30. Dá sa preto povedať, že krajský súd, ignorujúc argumentáciu sťažovateľa, dospel
k záveru o nepremlčaní len na základe dvoch rozhodných dátumov, a to 20. februára 2014
(vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru jednostranne žalovanou, ignorujúc už pretrvávajúce
skoršie omeškanie so splatnými úverovými splátkami a žalovanou uvádzanú výšku
existujúceho záväzku ku 14. februáru 2014, a z tohto dôvodu nesprávne určenie plynutia
premlčacej doby), a 20. februára 2017 (podanie žaloby na okresnom súde s ignorovaním
následného zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku žalovanou).
31. Sťažovateľ považuje za potrebné zdôrazniť, že záver krajského súdu, podľa
ktorého premlčacia doba začína plynúť dňom predčasnej splatnosti úveru (napriek
už existujúcim omeškaným splatným splátkam), t. j. dňom 20. februára 2014, ktorý určila
jednostranne žalovaná, je v hrubom rozpore s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka,
podľa znenia ktorého ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba
jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti; ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane
zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej
splátky.
32. Sťažovateľ zdôrazňuje, že žalovaná pristúpila k vyhláseniu predčasnej splatnosti
úveru, ktorú určila na 20. február 2014, a to z dôvodu omeškania sťažovateľa s viacerými
splatnými splátkami úveru. Žalovaná pritom v postavení žalobkyne doručila žalobu
okresnému súdu osobne 20. februára 2017, a tým odôvodňuje aj zachovanie trojročnej
premlčacej doby, s čím sa krajský súd stotožnil. Krajský súd však mylne počíta začiatok
premlčacej doby odo dňa, ku ktorému žalovaná vyhlásila predčasnú splatnosť úveru
(t. j. 20. februára 2014). Uvedené je v rozpore so znením ustanovenia § 103 Občianskeho
zákonníka.
33. Z už citovaného zákonného ustanovenia celkom zjavne vyplýva, že premlčacia
doba tri roky nezačína plynúť od vyhlásenia predčasnej splatnosti (ako sa mylne domnieva
krajský súd a žalovaná), ale už odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú bola
predčasná splatnosť vyhlásená. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na viaceré
rozhodnutia krajských a okresných súdov Slovenskej republiky.
34. Žalovaná síce v oznámení o predčasnej splatnosti úveru a výzve na úhradu celého
zostatku úveru zo 14. februára 2014 neuvádza, pre nezaplatenie ktorej, resp. ktorých
konkrétnych splátok vyhlásila predčasnú splatnosť, no je zrejmé, že sa to mohlo
s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka týkať iba splátky splatnej
skôr ako 20. februára 2014. Tak teda aj premlčacia doba musela uplynúť skôr, ako bola
žaloba doručená okresnému súdu.
35. Sťažovateľ ako spotrebiteľ uplatnil v konaní námietku premlčania záložného
práva v dôsledku premlčania zabezpečovanej pohľadávky. Krajský súd napriek tomu,
že mal k dispozícii všetky relevantné skutkové informácie, a napriek tomu, že bol (správne)
názoru o uplatnení trojročnej premlčacej doby, až nepochopiteľne a v hrubom rozpore
s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka určil za moment začiatku plynutia premlčacej
doby deň vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, nie teda moment splatnosti omeškanej
splátky. Ak by krajský súd správne určil moment začiatku plynutia premlčacej doby, všetky
ostatné podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia by boli podľa názoru krajského
súdu splnené a krajskému súdu by neostalo nič iné, ako odvolaniu sťažovateľa vyhovieť.
36. Právny záver krajského súdu, ktorý je v priamom rozpore so znením, pokiaľ ide
o obsah jednoduchého a jednoznačného ustanovenia § 103 Občianskeho zákonníka
(pri správnej aplikácii ktorého by nepochybne bolo neodkladné opatrenie v podobe ochrany
majetku sťažovateľa nariadené), a aj s recentnou súdnou judikatúrou, bez akýchkoľvek
pochybností má znaky arbitrárnosti a je ústavne neudržateľné.
37. V ďalšom vyjadruje sťažovateľ presvedčenie, že došlo k podhodnoteniu zálohu.
38. Podľa právneho názoru krajského súdu nie je možné stotožňovať všeobecnú
hodnotu zálohu so znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny, ktorá však nie je
skutočnou trhovou hodnotou zálohu, pretože tú možno zistiť len prostredníctvom voľnej
súťaže a trhu, kedy dôjde k stretu ponuky a dopytu a vygenerovaniu trhovej ceny.
Práve na verejnej dražbe sa má stretnúť ponuka s dopytom, čoho výsledkom je určenie
trhovej ceny. Všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom v prípade dražby slúži tak
iba ako orientačná hodnota pre stanovenie najnižšieho podania, pričom cena dosiahnutá
dražbou nie je priamo závislá na všeobecnej hodnote predmetu dražby určenej znaleckým
posudkom. Podľa krajského súdu mohol sťažovateľ predať záloh sám za hodnotu podľa ním
dodaného znaleckého posudku, alebo za túto cenu môže záujemca záloh na dražbe vydražiť.
Sťažovateľovi prináleží len nárok na náhradu škody voči žalovanej, ak dôjde
k podhodnoteniu zálohu.
39. Podľa presvedčenia sťažovateľa aj tento právny záver krajského súdu
je arbitrárny. Sťažovateľ totiž v žiadnom prípade netvrdí, že znalecká hodnota nehnuteľností
predstavuje ich trhovú cenu. Tvrdí v skutočnosti, že znalecké ohodnotenie chráni jeho práva
v tom smere, že stanovuje výpočtový základ pre určenie sumy najnižšieho podania,
a tak bráni určeniu trhovej ceny na dražbe pod určitú percentuálnu časť znaleckej hodnoty.
Je nepochybne rozdiel, či tento výpočtový základ bude suma 269 000 € alebo 590 000 €.
40. Z uvedených skutočností je zrejmé nielen to, že žalovaná prostredníctvom
dražobníka pokračuje už tretíkrát v dražbe nehnuteľností tvoriacich jeho obydlie, ale aj to,
že je pretrvávajúcou snahou žalovanej a dražobníka predať nehnuteľnosti na škodu
sťažovateľa, ako aj paradoxne na škodu žalovanej, a to výrazne pod ich trhovú cenu.
Preto bezprostredne hrozí nielen strata obydlia sťažovateľa ako taká, ale aj strata obydlia
sťažovateľa výrazne pod jeho cenu, pričom jediný schodný a rýchly právny prostriedok
ochrany, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, bol práve návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia.
41. V súčasnej situácii reálne hrozí, že dražobník dražbu vykoná na základe
podhodnoteného znaleckého posudku a nízkej hodnoty nehnuteľností v ňom určenej.
Rovnako reálne hrozí, že dražobník vykoná dražbu v prospech žalovanej napriek tomu,
že pohľadávka žalovanej voči sťažovateľovi je zjavne premlčaná. Právny názor krajského
súdu o bezvýznamnosti podhodnotenia ceny zálohu (rezultujúci maximálne do záveru
o práve sťažovateľa na náhradu škody voči žalovanej) je jednoznačne arbitrárny.
42. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...,
čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru... porušené bolo;
2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy..., čl. 11
ods. 1 Listiny... a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru... porušené bolo;
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.11.2018, č.k. 6Co/256/2018-428
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie;
4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 100.000,- EUR, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu;
5. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vrátane
trov právneho zastúpenia.“
II.
43. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
44. Vec napadla ústavnému súdu 30. januára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola
táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi
Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš
Szigeti.
45. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
46. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
47. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
48. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
III.
49. Bez potreby obsiahlejších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam
sťažovateľa je potrebné vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi
v sťažovateľovej veci poukázať na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa neodkladných
opatrení (predtým „predbežných opatrení“ v zmysle Občianskeho súdneho poriadku).
50. Ústavný súd už vo veciach sp. zn. II. ÚS 741/2017, sp. zn. II. ÚS 447/2017,
sp. zn. II. ÚS 340/2015 (ústavný súd len ako príklad poukázal na najnovšie rozhodnutia)
mutatis mutandis uviedol, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Posúdenie podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd
rozhoduje o neodkladných opatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky
zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí
obsahovať výrok, ktorý je koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru
všeobecného súdu.
51. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného
súdu napr. v konaní o veci samej (porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
52. Ústavný súd si uvedomuje rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných
opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím
Civilného sporového poriadku sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení
podľa Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení
dočasne upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej,
resp. cieľom bolo eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa
od doterajšej koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení
navrhovaných opatrení nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336
ods. 1 CSP môže súd pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku
uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej.
Ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov
medzi stranami, súd túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330
ods. 2 CSP), na rozdiel od úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorej
dočasnosť predbežných opatrení vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo
totožný s výrokom vo veci samej.
53. Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas
(§ 330 ods. 1 CSP). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené
54. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa tak
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach
v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter
konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012).
55. Premietnutím opísaných východísk na vec sťažovateľa je potrebné upozorniť
na kľúčový aspekt sťažovateľovej veci, a síce, že krajský súd nerozhodol s konečnou
platnosťou právne vzťahy týkajúce sa sporu medzi žalovanou a sťažovateľom. Uvedený
záver ústavný súd opiera o tieto skutočnosti:
55.1 Krajský súd neodkladné opatrenie nenariadil, nezasiahol tak do právnych
vzťahov medzi stranami sporu.
55.2 Vo veci samej je na okresnom súde pod sp. zn. 21 Csp 6/2017 vedené konanie
o žalobe žalovanej o zaplatenie jej pohľadávky voči sťažovateľovi z titulu zmluvy o úvere
zabezpečovanej záložným právom k zálohu, pričom vo veci sa dodnes právoplatne
nerozhodlo.
55.3 V rámci procesnej obrany voči žalobe žalovanej okrem radu porušení
spotrebiteľského práva vzniesol sťažovateľ v konaní vo veci námietku premlčania úverovej
pohľadávky žalovanej. Pokiaľ teda sťažovateľ zdôrazňuje vo svojej ústavnej sťažnosti
predovšetkým skutočnosť, že krajský súd sa v rámci konania o nariadenie neodkladného
opatrenia vyjadril aj k premlčaniu pohľadávky žalovanej, ústavný súd konštatuje,
že s konečnou platnosťou o premlčaní/nepremlčaní spornej pohľadávky rozhodne
až okresný súd v konaní vo veci samej, ktorý nie je nemeritórnym názorom krajského súdu
vysloveným v inom konaní viazaný. Všetky procesné práva sťažovateľa a právo hájiť svoje
práva tak zostávajú zachované a nevydanie neodkladného opatrenia napadnutým uznesením
krajského súdu na tom nič nemení.
56. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že napadnutým postupom a uznesením krajského súdu
bolo zasiahnuté do jeho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy),
ako aj jeho práva na ochranu vlastníctva (čl. 1 dodatkového protokolu). Ústavný súd
konštatuje, že ide o práva hmotného charakteru.
57. Ústavný súd tak uzatvára, že s ohľadom na charakter napadnutého uznesenia
krajského súdu o neodkladnom opatrení v sťažovateľovej veci nemôže napadnuté uznesenie
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, keďže nejde o konečné meritórne
rozhodnutie a konečné meritórne posúdenie spornej otázky premlčania pohľadávky
žalovanej.
58. Navyše, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je vyčerpávajúce
a bohaté na zargumentované právne závery, ktoré netrpia vadou nelogickosti či arbitrability.
Samotné napadnuté uznesenie krajského súdu bolo navyše výsledkom procesného postupu,
ktorý bol zákonný a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu
rozhodovania všeobecných súdov. Ani v tomto smere ústavný súd teda nenašiel pochybenia
krajského súdu spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu (porov. III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07) a ktorý
by oprávňoval ústavný súd zasiahnuť do napadnutého uznesenia o neodkladnom opatrení.
59. Vzhľadom na predložené východiská a závery ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú, keďže ani po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo
ani potenciálne možné dospieť k názoru o porušení sťažovateľom označených ústavných
práv napadnutým uznesením krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2019