Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-5Csp/43/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu : CREDITEXPRESS Slovensko s.r.o., so sídlom Záhradnícka 4882/46, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 974 141, zastúpeného JUDr. Ľudmilou Jurčovou, advokátkou, so sídlom Michalská 9, 811 01 Bratislava, proti žalovanému : H. L., C..XX.XX.XXXX, D. S. M. XX, XXX XX M., o zaplatenie 14.693,16 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobca podal na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 16.02.2018 návrh na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní začatom podľa o upomínacom konaní a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v ktorom žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 14.693,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 14.693,16 eur od 26.03.2015 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.

2. Uplatnený nárok odôvodnil tým, že žalovaný uzavrel dňa 10.04.2013 so Slovenskou sporiteľňou, a.s., so sídlom Suché Mýto 4, 816 07 Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej len pôvodný veriteľ) v zmysle až zmluvu o splátkovom úvere č.5040867285, neoddeliteľnou súčasťou ktorej boli Všeobecné obchodné podmienky a Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a na základe ktorej poskytol mu pôvodný veriteľ finančné prostriedky vo výške 18.000,-eur s tým, že úver sa zaviazal splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 265,88 eur so splatnosťou k 6.dňu v mesiaci. Tvrdil, že úver žalovaný načerpal dňa 10.04.2013, prvá jeho splátka bola splatná dňa 06.06.2013, pričom podľa článku I. zmluvy o úvere bol povinný za podmienok v nej dohodnutých poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej zmluve. Podmienky splácania úveru žalovaný podľa tvrdenia žalobcu nedodržiaval, už so splátkou splatnou dňa 06.07.2013 dostal sa do omeškania, uhradil len splátky v sume 2.630,99 eur z ktorých na istinu započítaná bola suma 363,62 eur, pričom poslednú platbu uskutočnil v marci 2014 kedy uhradil sumu 262,79 eur, do zosplatnenia úveru už žiadne platby nevykonal. Žalobca uviedol, že z dôvodu porušenia zmluvných podmienok žalovaným pristúpil pôvodný veriteľ v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami a dňa 02.03.2015 k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, pričom oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 05.03.2015 bol žalovaný vyzvaný na úhradu pohľadávky žalobcu do 15 dní od doručenia, predmetné oznámenie si žalovaný prevzal dňa 10.03.2015. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru evidoval veriteľ voči nemu pohľadávku v celkovej výške 19.905,92 eur, z čoho dlžná istina bola vo výške 17.636,38 eur. Žalobca uviedol, že on sa veriteľom pohľadávky stal na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok č.0364/2015/CE zo dňa 27.03.2015 s tým, že dlžníkovi bolo expedované oznámenie o postúpení pohľadávky. Tiež uviedol, že neuplatňuje si nárok z premlčaných splátok, preto nepremlčaný nárok predstavuje sumu 14.693,16 eur ktorá napriek výzve žalobcu zo dňa 16.01.2018 na mimosúdne vysporiadanie daného prípadu nebola uhradená ani z časti.

3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v označil Zmluvu o splátkovom úvere, Všeobecné obchodné podmienky, Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, históriu transakcií na úvere, oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, doručenku, zmluvu o postúpení pohľadávok, oznámenie o postúpení pohľadávok a predžalobnú výzvu.

4. Po výzve upomínacieho súdu na opravu čo do sadzby úroku z omeškania žalobca oznámil, že žiada žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu sumu 14.693,16 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 14.693,16 eur od 26.03.2015 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. V zmysle veta druhá zákona o upomínacom konaní tak platí, že vo zvyšnej časti vzal žalobca návrh späť a konanie sa v tejto časti zastavilo. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 12.03.2018 vo veci platobný rozkaz, ktorý sa žalovanému nepodarilo doručiť do vlastných rúk a nakoľko žalobca po výzve súdu navrhol v súlade s zákona o upomínacom konaní pokračovanie v konaní proti žalovanému na súde príslušnom podľa , Okresný súd Banská Bystrica postúpil vec podľa uvedeného zákona na prejednanie tunajšiemu súdu a nedoručený platobný rozkaz sa zo zákona ( zák. o upomínacom konaní) zrušil. Na tunajšom súde konanie je vedené pod spisovou značkou .

5. Žalovaný, ktorý je k trvalému pobytu prihlásený na adrese M. XX, XXX XX M. sa k , ktorá mu vzhľadom na nemožnosť zistiť jeho skutočný pobyt doručovaná bola v súlade s oznámením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu písomne nevyjadril.

6. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie. Žalovanému predvolanie na pojednávanie doručované bolo v súlade s ust. na adresu trvalého pobytu zapísanú v registri obyvateľov SR, keďže inú adresu na doručovanie súdu neoznámil a toto sa vrátilo súdu s tým, že si zásielku neprevzal v odbernej lehote. Predvolanie sa tak za doručené žalovanému v zmysle v spojení s o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov považuje dňom 17.06.2020. Žalovaný neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, o jeho odročenie nežiadal, k veci sa nevyjadril. Na pojednávanie sa nedostavil ani predvolaný právny zástupca žalobcu, ktorý neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil, o jeho odročenie nežiadal. V súlade s ust. súd rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti strán sporu, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle a .

7. Súd sa oboznámil s obsahom , s obsahom žalobcom predložených listinných dôkazov, a to Zmluvy o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX zo dňa 10.04.2013 s prílohou, s obsahom Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 05.03.2015 s doručenkou, s obsahom Obchodných podmienok a Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne účinných od 01.08.2002, s obsahom Zmluvy o postúpení pohľadávok č.0364/2015/CE zo dňa 27.03.2015 s prílohou č.1, s obsahom Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 07.04.2015, s obsahom histórie transakcií na úvere, predžalobnej upomienky - posledného pokusu o zmier zo dňa 04.12.2017 a zistil tento skutkový stav:

8. Dňa 10.04.2013 žalovaný uzavrel v Trnave so Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako bankou písomnú zmluvu označenú ako „Zmluva o splátkovom úvere“, predmetom ktorej bolo poskytnutie splátkového spotrebného úveru vo výške 18.000,-eur. Žalovaný sa zaviazal splatiť tento úver v 120 mesačných splátkach vo výške 265,88 eura splatných k 6. dňu kalendárneho mesiaca, so splatnosťou poslednej splátky dňa 06.05.2023, a to inkasom z inkasného účtu. Celková čiastka spojená s úverom mala byť podľa zmluvy vo výške 30.814,70 eur, pri RPMN 12,28 % a úrokovej sadzbe 10,90 % p.a. - fixnej do splatnosti. Priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške 13,80 %. V článku I bod 10 zmluvy je uvedené, že ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia, napr. v prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas je banka oprávnená okrem iného postúpiť pohľadávku. V článku III zmluvy označenom ako Záverečné ustanovenia v bode 3 je uvedené, že dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú Všeobecné obchodné podmienky, úverové podmienky, Sadzobník a podmienky

určené zverejnením, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Vyššie uvedené skutočnosti súd zistil z písomného vyhotovenia predmetnej úverovej zmluvy.

9. Žalobca v spore tvrdil, že ku dňu 02.03.2015 pôvodný veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, na dôkaz čoho predložil súdu „ oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 05.03.2015 (čl.11 spisu) spolu s doručenkou o jeho doručení žalovanému dňa 10.03.2015. V oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalovanému oznámil, že vzhľadom na porušenie v zmysle bodu 8.1 písm. a) produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 02.03.2015 a žiada o uhradenie dlžnej sumy vo výške celkom 19.905,92 eur najneskôr do 15 dní.

10. Podľa bodu 18.14. žalobcom predložených Všeobecných obchodných podmienok klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky.

11. Žalobca v spore tvrdil, že pohľadávku z úverovej zmluvy voči žalovanému nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.03.2015 uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, ktorú súdu predložil spolu so ( čl.14-23) a ktorej predmetom bola dohoda o odplatnom postúpení pohľadávok so všetkými právami, ktoré sú s nimi spojené ( článok V bod 5.1 zmluvy o postúpení pohľadávok) s tým, že pohľadávkou na účely tejto zmluvy sa rozumie ( článok II bod 2.1 zmluvy) každá pohľadávka postupcu voči dlžníkovi, vrátane jej príslušenstva uvedená a špecifikovaná v Prílohe č.1 k tejto zmluve, ktorá vznikla z bankových činností vykonávaných postupcom alebo v súvislosti s nimi vrátane pohľadávok zo zmlúv o úvere. Žalobca spolu s touto zmluvou predložil súdu aj časť jej prílohy č.1 kde pod číslom 2531 sú údaje týkajúce sa pohľadávky z danej zmluvy voči žalovanému a tiež predložil žalovanému adresované oznámenie postupcu - Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 07.04.2015 o postúpení pohľadávky z úverovej zmluvy zo dňa 27.03.2015 na žalobcu ( čl.30 ). Na strane 4 žalobcom predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok sa v článku IV označenom ako „Vyhlásenia zmluvných strán“ v bode 4.2 písm.d) nachádza vyhlásenie v zmysle ktorého Postupca výslovne potvrdzuje, že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa Zákona o bankách.

12. Žalobca teda v spore tvrdil, že pohľadávku z úverovej zmluvy voči žalovanému nadobudol postúpením, pričom na dôkaz predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.03.2015 a oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 07.04.2015.

13. Vzhľadom na skutočnosť, že veriteľom s ktorým žalovaný uzavrel úverovú zmluvu na základe ktorej mala vzniknúť žalovaná pohľadávka nebol žalobca ale banka- Slovenská sporiteľňa, a.s. a vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že pohľadávka voči žalovanému bola mu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok, základnou otázkou pre rozhodnutie, ktorú bolo nevyhnutné vyriešiť skôr než by súd pristúpil k samotnému posúdeniu výšky nároku a jeho súdnej vymáhateľnosti bolo vyriešiť si otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Zodpovedanie uvedenej otázky súdom je nevyhnutné vždy, a to ex offo, teda aj bez námietky a bez ohľadu na postoj žalovaného, teda bez ohľadu na to, či sám žalovaný nárok voči nemu uplatnený sporí alebo nie ( k tomu podporne pozri napr. rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn.21Co/83/2017 alebo z ktorých cit.“ Súd prvej inštancie správne preskúmaval vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnu (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), ktorá je imanentnou súčasťou civilného procesu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. ). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného , ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.- (nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. .“

14. Podľa názoru súdu nebola v spore preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, teda platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému, či čo i len jej časti na žalobcu, preto súdu neostávalo iné, než žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. Nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nie je procesným nedostatkom ktorý by o nej bránil konať a rozhodnúť, alebo ktorý by súd mal odstraňovať vyzývaním žalobcu na jej preukázanie. Nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcom nie je vadou ale neunesením dôkazného bremena potrebného pre úspech v spore, preto ak by súd žalobcu (tu zastúpeného advokátom) vyzýval na jej preukázanie, išlo by o napomáhanie strane sporu k úspechu, čo by bolo porušením nestrannosti súdu a rovnosti strán. Preto bolo na žalobcovi ako tvrdenému postupníkovi pohľadávky aby spolu so predložil dôkazy na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie v spore, čo sa nestalo.

15. Ako už bolo opakovane uvedené, veriteľom, s ktorým žalovaný vstúpil do záväzkového úverového vzťahu na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 10.04.2013 (nie je sporné, že šlo o spotrebiteľský úver, úver je aj priamo označený ako spotrebný úver na čokoľvek, súčasťou zmluvy sú štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a aj žalobca v uviedol, že šlo o spotrebiteľský úver) bola Slovenská sporiteľňa, a.s., teda banka. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako osobitná úprava (lex specialis) pred všeobecnou úpravou (lex generalis) o postupovaní pohľadávok v § až 530 . Zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré museli byť splnené v čase postúpenia pohľadávky upravoval v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom, teda ku dňu 27.03.2015 . Podľa tohto zákonného ustanovenia ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

16. V zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 8/2018 bol pod číslom R 60/2018 publikovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Cdo147/2017 so záverom, cit. „Ustanovenie o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“ Vzhľadom na uvedené a tiež z dôvodov, ktoré súd rozvedie ďalej nemôžu byť podľa názoru súdu žiadne pochybnosti, že sú odchylne od všeobecných pravidiel o postúpení pohľadávky v sprísnené pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Pre platné postúpenie pohľadávky banky tak musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky upravené v , pričom predovšetkým a najmä pohľadávka, alebo jej časť môže byť postúpená bankou len vtedy, ak je splatná a to až po predchádzajúcej písomnej výzve banky, a ak klient napriek nej nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. 17. Ustanovenie stanovuje podmienky platnosti postúpenia bankovej pohľadávky. Aj všeobecná zákonná úprava postúpenia pohľadávky v v a účinná už v čase keď malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky (27.03.2015) jasne stanovovala, že postúpiť nemožno pohľadávku, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom. V tejto súvislosti potom treba poukázať okrem iného aj na skutočnosť, že vo svojich ustanoveniach a v spojení s a a a umožňuje bankám, teda držiteľom bankového povolenia poskytovať úvery aj z peňažných prostriedkov získaných od iných osôb vo forme vkladov od verejnosti, čo je zákonom zakázané pre každý subjekt bez bankového povolenia,

pričom nepochybne aj v záujme znemožnenia obchádzania tejto zákonnej regulácie zároveň v (pôvodne ) striktne reguluje možnosť postupovania pohľadávok z bankových úverov tak, aby jednak nedochádzalo k postupovaniu ešte nesplatných pohľadávok z bankových úverov (teda z tzv. živých bankových úverov), a aby banky a pobočky zahraničných bánk mohli postupovať len svoje pohľadávky zodpovedajúce peňažnému záväzku či časti peňažného záväzku bankového klienta s ktorým je bankový klient v omeškaní nepretržite dlhšia ako 90 kalendárnych dní aj napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky. Teda banky a pobočky zahraničných bánk môžu postupovať svoje splatné pohľadávky alebo splatné časti svojich pohľadávok len za daných, striktne upravených zákonných podmienok. Skutočnosť, že uvedené ustanovenia ( a nasl.), vrátane slúžia práve na ochranu klienta a to aj vo vzťahu k platnosti postúpenia pohľadávky jasne preukazuje už to, že celá daná časť (štrnásta časť) má názov Ochrana klientov a bankové tajomstvo.

18. Vzhľadom na uvedené je pritom podľa názoru súdu neprípustné, aby v spotrebiteľskom vzťahu aj vzhľadom na vnútroštátnu normatívnu právnu úpravu ochrany spotrebiteľa (okrem iného pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, až 3 a ) ako aj európsky systém ochrany spotrebiteľov boli tieto záväzné pravidlá a zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky banky obchádzané len prostredníctvom bankami predformulovaných zmluvných ustanovení vrátane obchodných podmienok, ktoré by bankám umožňovali aby ich pohľadávky, ktoré majú voči bankovým klientom (dlžníkom) postupovali na iné subjekty (postupníkov) v rozpore so zákonnými pravidlami podľa ust. . Podľa účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom síce v zmysle môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ale to len vtedy ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Odkazová poznámka v pritom v tejto súvislosti odkazuje okrem iného práve aj na ust. a o zákaze neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Podľa účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (10.04.2013) sa pritom za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve považuje aj ustanovenie, ktoré dovoľuje dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Odchylné dojednanie strán o postúpení pohľadávky vo Všeobecných obchodných podmienkach je preto podľa názoru súdu neprijateľné a neplatné.

19. Súd je toho názoru, že postúpenie bankovej pohľadávky, ktoré je v rozpore so zákonnými pravidlami podľa je právnym úkonom odporujúcim zákonu, a tým absolútne neplatným právnym úkonom podľa podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

20. V súvislosti so svojim názorom, že ust. normuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky súd dáva do pozornosti aktuálny rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2018 sp.zn.7Cdo/26/2017. V zmysle uvedeného rozhodnutia totiž podmienky podľa vety prvej , za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom ( ).

21. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach sa preto takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka, nehovoriac o tom, že v tu súdenom spore postupníkom je obchodná spoločnosť špecializujúca sa práve na hromadné vymáhanie postúpených pohľadávok, ako je súdu známe z jeho činnosti.

22. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky prostredníctvom podmienok v a ich naplnenie musí byť považované za zákonný predpoklad platnosti postúpenia aj z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie je vždy zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky ktorá kontrola je osobitne dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu.

23. S poukazom na vyššie uvedené žalobcu nemohlo byť vyhovené, lebo žalobca vôbec nepreukázal zákonné podmienky postupiteľnosti bankovej pohľadávky v zmysle vyššie citovaného . Jednak totiž nepreukázal že išlo o pohľadávku splatnú, nakoľko nepreukázal dodržanie zákonných podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru v zmysle účinného k 02.03.2015, kedy malo k vyhláseniu predčasnej splatnosti dôjsť. Bez ohľadu na uvedené súd uvádza, že aj keby bolo preukázané dodržanie zákonných podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a keby ho bolo možné považovať za platné ( čo nebolo), na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu by to v tu súdenej veci nič nezmenilo, nakoľko jediná súdu žalobcom predložená výzva zo dňa 05.03.2015 nepreukazuje splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky z dôvodu nezachovania zákonnej 90 dňovej lehoty medzi výzvou a postúpením pohľadávky. Od tejto jedinej tvrdenej výzvy zo dňa 05.03.2015 do dňa postúpenia pohľadávky (27.03.2015) neprešlo 90 dní, preto postúpenie pohľadávky odporuje zákonu a je neplatné.

24. Podľa zmluvy o úvere zo dňa 10.04.2013 úver poskytnutý bankou žalovanému mal byť splácaný v 120 mesačných splátkach z ktorých posledná hradená mala byť dňa 06.05.2023, čo bol deň konečnej splatnosti úveru. Ak teda postúpenie pohľadávky banky

zo zmluvy o úvere malo nastať na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.03.2015, tak potom vo vzťahu k prieskumu, či vôbec k uvedenému dňu bola pohľadávka voči žalovanému postupiteľná, keď konečná splatnosť úveru bola až dňa 06.05.2023, je zrejmé, že dané postúpenie pohľadávky voči žalovanému mohlo by byť platné, len keby skutočne úver bol platne predčasne zosplatnený, čo ale žalobcom preukázané nebolo.

25. Ako už bolo uvedené, v súdenej veci sa jednalo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa v zmysle tejto zmluvy malo uskutočniť v splátkach, preto ak veriteľ chcel žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, bol povinný postupovať podľa ust. účinného v tom čase. Podľa tohto zákonného ustanovenia, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20150101>najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Súd musí skonštatovať, že žalobca nepreukázal dodržanie týchto podmienok, ktoré v zmysle predmetného ustanovenia zákona bolo treba splniť, aby bolo možné žiadať predčasné splatenie úveru. Žalobca predložil súdu len výzvu na splatenie celého úveru s príslušenstvom zo dňa 05.03.2015, teda samotné oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, no nepredložil súdu žiaden dôkaz, žeby veriteľ - banka predtým preukázateľne upozornil spotrebiteľa ( žalovaného) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Žalobca teda nepredložil (ani neoznačil) žiaden dôkaz, ktorým by bolo preukázané, žeby veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. skutočne upozornil žalovaného na možnosť predčasného zosplatnenia úveru, kedy sa tak malo stať a že také upozornenie skutočne bolo žalovanému doručené (či aspoň doručované) do sféry jeho dispozície.

26. Dôsledkom nesplnenia povinností veriteľa uloženej mu kogentnými ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa je neplatnosť právneho úkonu - vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, pretože v zmysle tento úkon odporuje zákonu a keďže zákonnou podmienkou platného postúpenia pohľadávky banky je, aby išlo o pohľadávku, alebo jej časť, ktorá už je splatnou, treba uzavrieť, že splnenie zákonných podmienok postupiteľnosti bankovej pohľadávky tu preukázané nebolo (viď aj rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 3.5.2018 sp.zn.3Co/19/2018).

27. V danom prípade teda žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru bankou a preto nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok postupiteľnosti bankovej pohľadávky v zmysle .

28. Ďalej pokiaľ ide o výzvu v zmysle , tak dôkazné bremeno k danej výzve možno uniesť jedine predložením výzvy spolu s dôkazom o jej skutočnom doručení, či aspoň doručovaní dlžníkovi bez ktorého jej jej samotné vyhotovenie nepostačujúce. Tu bola predložená a teda preukázaná existencia len jedinej výzvy pred postúpením pohľadávky, a to zo dňa 05.03.2015 kedy malo byť oznámené dlžníkovi vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Preto ani v prípade, žeby bola preukázaná platnosť predčasného zosplatnenia úveru ( čo ako už bolo uvedené nebola) na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu by to v tu súdenej veci nič nezmenilo, nakoľko výzva zo dňa 05.03.2015 nepreukazuje splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky z dôvodu nezachovania zákonnej 90 dňovej lehoty medzi výzvou a postúpením pohľadávky. Od tejto výzvy zo dňa 05.03.2015 do dňa postúpenia pohľadávky (27.03.2015) neprešlo 90 dní, žiadna iná výzva pred postúpením pohľadávky preukázaná, ani tvrdená nebola, preto postúpenie pohľadávky odporuje zákonu a je neplatné. 29. Súdu z jeho činnosti je známy aj taký názor veriteľov, že zo zákona nevyplýva podmienka uplynutia 90 dní kalendárnych dní medzi výzvou a samotným postúpením pohľadávky. Tento názor však súd nezdieľa. Nepodporuje ho nielen logika a účel danej zákonnej úpravy, ale ani jej výslovné gramatické zákonné vyjadrenie. Kľúčové sú tu z hľadiska ich vyjadrenia a celého kontextu prvé dve vety , ktoré treba vnímať komplexne a vo vzájomných súvislostiach. Prvá veta jasne hovorí, že Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Druhá veta hovorí, že Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.

30. Za danej dikcie zákona podľa názoru súdu logicky neprichádza do úvahy iný výklad ako ten, že postupnosť daných krokov musí byť taká, že pri omeškaní klienta ako prvý krok najskôr musí byť písomná výzva banky, a až po nasledujúcom nepretržitom 90 dňovom omeškaní klienta (druhý krok), ktoré po nej nasleduje je možné platné postúpenie pohľadávky. Slovíčko „napriek“ by v danom kontexte inak nedávalo zmysel, čo jasne potvrdzuje druhá veta predmetného zákonného ustanovenia, ktorá len podporuje záver o tom, že účelom zákona bolo po výzve banky poskytnúť klientovi 90 dňovú ochrannú lehotu, v rámci ktorej môže zvrátiť cesiu pohľadávky banky tým, že ešte pred postúpením uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva s výnimkou prípadu, kedy by šlo o tak povediac „notorického neplatiča“ ktorého omeškanie by v súhrne presiahlo jeden rok ( § 92 ods.8 veta druhá, časť za bodkočiarkou).

31. Ak by zákonodarca daným vyjadrením v (v prvej vete) nezamýšľal poskytnutie 90 dňovej ochrannej lehoty klientovi banky na zvrátenie postúpenia pohľadávky, potom by druhá veta predmetného ustanovenia (a to tak jej časť pred bodkočiarkou ako aj za ňou) nedávala zmysel, nakoľko v druhej vete sa jasne hovorí že právo postúpiť pohľadávku banka nemá ak klient ešte pred postúpením svoj záväzok celkom uhradí okrem prípadu, kedy by súčet jeho omeškaní presiahol jeden rok, kedy by už ani danou úhradou postúpenie pohľadávky zvrátiť nemohol. To, že dané ustanovenie limituje právo banky postúpiť pohľadávku určitou lehotou je absolútne zrejmé, keďže po výzve banky je klientovi daná možnosť ešte pred postúpením záväzok celkom uhradiť. Je tu teda daná lehota „do postúpenia“, ktorej začiatok sa odvíja práve od výzvy banky. Ak by potom platil názor že nie je potrebné zachovanie 90 dňovej lehoty, tak by bolo v podstate na voľnom uvážení banky, či po danej „výzve“ v zmysle prvej vety poskytne na plnenie omeškaného záväzku s príslušenstvom klientovi lehotu len 1 deň alebo 90 dní, čo okrem toho, že by to bolo absolútne netransparentné a vo vzťahu ku klientom absolútne nepredvídateľné, zjavne by ani nenapĺňalo predstavu zákonodarcu, ktorý jasne stanovil, že ak „napriek“, teda aj po písomnej výzve banky je klient aj tak 90 kalendárnych dní v omeškaní, je možné postúpenie pohľadávky s výnimkou prípadu, ak klient ešte pred postúpením, teda práve rámci uvedenej 90 dňovej lehoty svoj záväzok celkom uhradí.

32. Aj aktuálny rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.4.2018 sp.zn.1Cdo/147/2017 (publikovaný ako judikát R 60/2018) v ktorom opätovne bola odmietnutá argumentácia, že nenormuje podmienky platnosti postúpenia bankovej pohľadávky podľa názoru súdu jasne potvrdzuje podmienku zachovania 90 dňovej lehoty medzi „výzvou“ a postúpením, nakoľko je v ňom jasne uvedené (viď bod 21 jeho odôvodnenia) že, cit „ Zároveň ďalšími zo vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko je špeciálnym predpisom vo vzťahu k . Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva ( porovnaj tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.“

33. V súvislosti s podmienkou zachovania uvedenej 90 dňovej lehoty medzi výzvou a postúpením súd do pozornosti dáva aj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.11Co/107/2017, najmä bod 18 jeho odôvodnenia.

34. V danom prípade žalobca tvrdil a predložil len písomnú výzvu zo dňa 05.03.2015 od ktorej do dňa 27.03.2015, kedy malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky neuplynula lehota 90 dní, preto toto postúpenie pohľadávky odporuje zákonu a je neplatné.

35. Súd vzhľadom na vyššie uvedené uvádza, že v danej situácii vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky na žalobcu je bezpredmetné prehlásenie v článku IV. bod 4.2 písm. d) Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.03.2015, v zmysle ktorého mal postupca potvrdiť, že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa . I keď nemožno vylúčiť, že všetky ostatné pohľadávky postupované uvedenou zmluvou tieto predpoklady spĺňali, pohľadávka voči žalovanému ich z dôvodov už uvedených (1./ nepreukázanie zákonných podmienok pre platné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a 2./ nepreukázanie výzvy od ktorej by bola zachovaná ochranná zákonná 90 dňová lehota medzi výzvou banky a samotným postúpením) nespĺňa.

36. Čo sa týka predloženého oznámenia postupcu - Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 07.04.2015 dlžníkovi o postúpení pohľadávky, k tomu súd uvádza nasledovné. Súdu je dobre známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Avšak toto rozhodnutie je tu nepoužiteľné, lebo týkalo sa postúpenia pohľadávky pri zmluve o dielo v obchodnom záväzkovom vzťahu a nie postúpenia pohľadávky banky na nebankový subjekt v spotrebiteľskom vzťahu v nadväznosti na posudzovanie dodržania zákonných podmienok § 92 ods.8 zák. o bankách. Koniec koncov, rovnaký názor k uvedenej otázke aktuálne zaujal aj Najvyšší súd SR v už spomínanom rozhodnutí sp.zn.1Cdo/147/2017 v ktorom vo vzťahu k uvedenému judikátu uviedol, že jeho závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné. Podľa Najvyššieho súdu uvedený judikát primárne rozoberá notifikačnú povinnosť (denunciáciu) s dôrazom na to, ako vplýva toto oznámenie (táto právna skutočnosť) na zmenu v obsahu záväzku vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti plniť v obchodnoprávnom spore. Tu však treba mať na zreteli, že uvedený judikát nevylučuje (a ani nemôže) možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa obsahuje ustanovenia o zákaze postúpenia ( ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi.

37. Súdu sú známe aj názory podporené niektorými autormi (JUDr. Kristián Csach, PhD, LLM publikované v časopise Súkromné právo č.1/2015) podľa ktorých ust. nemožno spájať s aktívnou legitimáciou postupníka pohľadávky a že táto úprava by sa mala týkať len problematiky bankového tajomstva. S týmito názormi sa však súd nestotožňuje a z dôvodov ktoré už uviedol nemá žiadne pochybnosti o tom, že ustanovenie

upravuje zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré nevyhnutne musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky a že týmito pravidlami sú odchylne od všeobecných pravidiel v sprísnené pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Koniec koncov, úplne jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností to aktuálne judikoval aj Najvyšší súd SR v už spomenutých rozsudkoch sp.zn.7Cdo/26/2017 a . K prípadnej argumentácii, že zákon o spotrebiteľských úveroch ohľadom problematiky postúpenia pohľadávky poukazuje na a nie na súd uvádza, že je treba si uvedomiť, že zákon o spotrebiteľských úveroch dopadá na všetkých poskytovateľov spotrebiteľských úverov, pričom nie každý z nich je bankou, preto ani tento argument neobstojí.

38. Ani neplnenie povinností žalovaného, ktorý podľa tvrdenia žalobcu na úver vo výške 18.000,-eur uhradil len 2.630,99 eur nič nemení na tom, že súd musel prihliadnuť na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nakoľko vymáhanie pohľadávky a uplatnenie práv v právnom štáte musí mať a má svoj právny rámec, zákonný postup a ani nesporná existencia dlhu dlžníka nemôže ospravedlniť jeho nedodržanie. V danom prípade sa navyše plnenia domáha profesionál znalý práva proti neprofesionálovi

- spotrebiteľovi, preto nedodržanie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle osobitných ustanovení tu ide na ťarchu veriteľa a nemôže ho zhojiť ani neplnenie povinnosti dlžníka splácať úver, keďže dlžník na neplatnosti postúpenia pohľadávky bankou na žalobcu žiadnu vinu nenesie a nijako túto neplatnosť nezavinil. Navyše nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcom nemá žiaden súvis a vplyv na to, či existuje (a trvá) alebo neexistuje záväzok žalovaného z pôvodnej zmluvy o úvere, keďže postúpenie pohľadávky týka sa len zmeny v osobe veriteľa a nie pohľadávky ako takej.

39. Pokiaľ ide o posúdenie veci upomínacím súdom a vydaný platobný rozkaz, uvedené nič nemenilo na povinnosti tunajšieho súdu preskúmať ex offo zákonné podmienky pre postúpenie bankovej pohľadávky. Rozhodnutie upomínacieho súdu nie je pre tunajší súd nijako záväzné a absolútne ho nezbavuje povinnosti preskúmať vo vzťahu k nároku voči žalovanému aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Pre naplnenie princípu právnej istoty v právnom štáte je v článku 2 ods.2 základných princípov poukázané na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pričom aktuálne najvyššia súdna autorita všeobecného súdnictva v Slovenskej republike (Najvyšší súd SR) zaujala k danej otázke v rozsudkoch a (viď už spomínaný judikát R 60/2018) jednoznačné a rovnaké stanovisko, z akého vychádzal aj súd v tu prejednávanom spore a síce že podmienky podľa vety prvej , za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie ( je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom ( ). S poukazom na základných princípov súd uvádza, že v okolnostiach tu súdeného sporu nenašiel žiadne relevantné a presvedčivé argumenty pre odklon od uvedených záverov Najvyššieho súdu SR s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Koniec koncov, ani pre žalobcu už taký právny názor nemôže byť nový, či prekvapivý, súd tu poukazuje napr. na rozhodnutie Okresného súdu Svidník sp.zn.7Csp/50/2017 ktoré žalobcovi už musí byť známe, keďže aj v danom spore bol žalobcom. Ani tunajší týmto svojim rozhodnutím nijako nevybočuje zo svojej rozhodovacej línie (viď právoplatné rozsudky v skutkovo a právne totožných sporoch žalobcu sp.zn.10Csp/131/2018 alebo ).

40. Pre úplnosť súd uvádza, že do ustálenia danej otázky prostredníctvom už spomenutých rozhodnutí Najvyššieho súdu existovali v dovtedajšej súdnej praxi nižších súdov aj opačné názory, ktoré boli prevažne založené na dvoch základných argumentoch, a síce existencii osobitnej dohody v zmluve, resp. vo všeobecných obchodných podmienkach banky umožňujúcej takéto postúpenie pohľadávky banky a na preferencii výkladu v prospech platnosti právneho úkonu.

41. V tejto súvislosti však súd je toho názoru, že neobstojí argumentácia o „dohode“ umožňujúcej postúpenie pohľadávky odchylne od podmienok , akou tu má byť dojednanie v bode 18.14 žalobcom predložených Všeobecných obchodných podmienok (keďže článok I bod 10 samotnej zmluvy len všeobecne hovorí o práve postúpiť pohľadávku, a teda tam nejde o dohodu o odchylnom dojednaní podmienok postúpenia). Dohoda s takými zásadnými následkami, akými by malo byť obídenie striktného zákonného rámca postúpenia bankových pohľadávok uzatvorená so spotrebiteľom na ochranu ktorého dané ustanovenia práve slúžia, ak by mala byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie by musela byť výsledkom jednoznačne danej a

preukázanej slobodnej vôle oboch zmluvných strán vyžadujúcej informáciu o tom, čo uzatvorenie konkrétneho právneho úkonu znamená. Podľa názoru súdu tieto náležitosti v žiadnom prípade nemôže spĺňať takéto jednostranne pripravené, individuálne nevyjednané a vopred predtlačené prehlásenie veriteľa v obchodných podmienkach, ktoré dlžník zjavne nemal možnosť ovplyvniť či vylúčiť. Navyše súd tu dáva do pozornosti, že obdobná zmluvná podmienka s absolútne rovnakým významom ako je tu bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok zmluvy o úvere už bola súdmi právoplatne judikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve Slovenskej sporiteľne, a.s. (viď rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn.7Co/199/2016) čo má okrem iného dôsledky v zmysle .

42. Aj v množstve iných rozhodnutí krajských súdov bola táto dohoda označená za neprijateľnú a neplatnú s čím sa súd stotožňuje (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.11Co/107/2017, alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.18Co/33/2018 či Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.6Co/463/2017).

43. Ani argumentácia o preferencii výkladu v prospech platnosti právneho úkonu tu podľa názoru súdu neobstojí, lebo v danej veci ide o jasné porušenie zákonných podmienok kde iný výklad ako je výklad so záverom o neplatnosti postúpenia pohľadávky nie je možný. Priorita výkladu, ktorá nezakladá neplatnosť zmluvy pred výkladom, ktorý ju zakladá je možná len ak sú možné obidva výklady, čo ale nie je tento prípad. Navyše treba si uvedomiť, že postúpenie pohľadávky z banky na iný subjekt nie je právnym vzťahom, ktorý by sa dotýkal len postupcu a postupníka, ale priamo sa dotýka tretej osoby- klienta banky, ktorý nie je stranou zmluvy o postúpení pohľadávky a práve preto zákonodarca prijal právne normy na jeho ochranu pri postúpení bankovej pohľadávky. Preto teória o preferencii výkladu v prospech platnosti právneho úkonu aplikovateľná predovšetkým v priamych vzájomných vzťahoch zmluvných strán nemôže zhojiť zjavné porušenie zákona slúžiace na ochranu tretej strany- klienta banky-spotrebiteľa. Ide tu o tak zásadné nedostatky v citlivej sfére poskytovania bankových úverov pri ich postúpení na nebankový subjekt mimo bankového dohľadu, že vzhľadom na logiku, účel a význam právnej úpravy v nie je možné nerešpektovať tam predpísané zákonné predpoklady pre platné postúpenie bankovej pohľadávky.

44. Súd sa pri svojej činnosti stretol už aj s takým názorom žalobcov/veriteľov/postupníkov v prospech platnosti postúpenia bankovej pohľadávky, že v je výnimka v možnosti postúpiť pohľadávku pri omeškaní presahujúcom jeden rok. Tento názor ale podľa názoru súdu nemá oporu v zákonnom znení , lebo z toho je zrejmé, že výnimka v druhej vete za bodkočiarkou podľa ktorej ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok (druhá časť druhej vety ) sa vzťahuje len k prvej časti tejto druhej vety, teda len k prípadu, keď by notorický neplatič, ktorý meškal so splácaním viac ako rok sa chcel vyhnúť postúpeniu úhradou na poslednú chvíľu (prvá časť druhej vety) ale nijako nesúvisí s prvou vetou upravujúcou ochrannú 90 dňovú lehotu ako jeden zo zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky. Koniec koncov, aj uvedený záver našiel aktuálne potvrdenie v už spomenutých rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. a .

45. V súvislosti s rešpektovaním princípu právnej istoty v právnom štáte súd uvádza, že okrem už spomenutých rozsudkov Najvyššieho súdu SR aj v množstve iných súdnych rozhodnutí (aj všetkých krajských súdov naprieč republikou) je prezentovaný záver o absolútnej neplatnosti postúpenia bankovej pohľadávky uskutočneného v rozpore s . V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.4Co/145/2014 alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.17Co/139/2017, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.6Co/757/2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn.6Co/46/2016, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.24Co/79/2015, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. , rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.17Co/899/2015 a , rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.2Co/493/2015 či Krajského súdu v Bratislave sp.zn.10Co/406/2015.

46. Súd ďalej podporne poukazuje na aktuálne rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorý je odvolacím súdom tunajšieho súdu potvrdzujúce záver o neplatnosti Zmluvy o postúpení bankových pohľadávok v obdobných sporoch (napr. rozsudok zo dňa 18.1.2017, kde sa už konštatuje, že ustálená súdna prax je v tomto smere jednotná)

alebo rozhodnutia iných senátov (, , , , , , , , , , , , , , , , ).

47. Aj z verejne dostupných rozhodnutí Krajského súdu v Prešove vyplýva, že prevažujúci názor senátov tohto súdu je taký, že zákonné podmienky postúpenia pohľadávky banky inému subjektu ako banke, ktorými sú podľa postúpenie splatnej pohľadávky, s ktorej plnením je spotrebiteľ nepretržite v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní a túto ani napriek písomnej výzve v tejto lehote nesplnil, a od 23.12.2015 aj zákaz postúpenia bankovej pohľadávky vybraným subjektom podľa o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách poskytovaných spotrebiteľom () predstavujú k ustanoveniu a násl. o postúpení pohľadávky osobitné zákonné ustanovenia (lex specialis), ktorých cieľom ratio legis je sprísnenie postúpenia bankovej pohľadávky a vytvorenie priestoru na strane spotrebiteľa zabrániť postúpeniu pohľadávky na subjekt mimo sféru kontrolovanú dohľadovým orgánom. Porušenie týchto zákonných pravidiel spôsobuje neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom.

48. Súd z dôvodov, ktoré vyššie uviedol má za to, že jednalo sa tu v prípade postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu o absolútne neplatný právny úkon. S poukazom na všetko uvedené preto súd žalobcu proti žalovanému v celom rozsahu zamietol, lebo nebola preukázaná aktívna vecná legitimáciu žalobcu na súdne uplatnenie tvrdenej pohľadávky, na čo súd musel prihliadnuť ex offo.

49. O trovách konania súd rozhodol podľa v spojení s a . V danom prípade vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným plný úspech v spore mal žalovaný, keďže voči nemu bola v celom rozsahu zamietnutá, preto podľa mu vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. Žalovaný však náhradu žiadnych trov konania neuplatnil, zo spisu ani žiadne preukázateľné trovy konania žalovaného nevyplývajú, preto súd v zmysle a nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko nebolo by v ňom o čom rozhodovať ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal, lebo neúspešnému žalobcovi nevznikol nárok na ich náhradu a úspešnému žalovanému zo spisu žiadne trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.