Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Co/101/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Advokátska kancelária, so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, proti žalovaným: X/E. G., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX P. XXX, 2/ D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. XXX, 3/ E. B., (P.), nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. XXX, za účasti intervenienta na strane žalovaných: Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa POS, Námestie legionárov č. 5, XXX 01 Prešov, IČO: 42 343 828, právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom vo Svidníku, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 4 060,53 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 23.11.2016, č. k. 4C/51/2014 -176 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania intervenientovi v rozsahu 100 %, ktoré je povinný nahradiť žalobca na účet právneho zástupcu intervenienta JUDr. Igora Šafranka, advokáta vo Svidníku.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) zamietol žalobu, nepriznal sporovým stranám náhradu trov konania a priznal intervenientovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka, o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia §4 ods. 2 písm. a) až s) a ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch, ustanovenia § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k), a 5, § 53a, § 53c a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 3 ods. 2 a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom konaní nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 27.6.2013 je neplatná, keďže na žalobcu nemohla byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov ktorých splatnosť ešte nenastala, nakoľko žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov a na ktorú je podľa § 7 ods. 1 zákona o bankách potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené ani zákonné predpoklady § 92 ods. 8 zákona o bankách na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu (postupníka). Okrem toho podľa § 92 ods. 8 zákona

o bankách postupca môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo taktiež zo strany žalobcu preukázané nebolo. Ak tieto skutočnosti absentujú, ide o neplatné postúpenie pohľadávky. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobný návrh je potrebné zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Dodal, že poplatok za poskytnutie úveru predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky. Ak banka od spotrebiteľa požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľa a vystavuje ho neprijateľnému spotrebiteľskému úveru, poškodzuje tým spotrebiteľa a vystavuje ho neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Taktiež poplatok za vedenie účtu nemá povahu odplaty za konkrétnu zmluvnú službu poskytovanú bankou, a preto nepredstavuje dojednanie týkajúce sa ceny.

4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Podľa toho istého ustanovenia priznal intervenientovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka, advokáta, ktorý bol v konaní aktívny na strane žalovaných v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne osobitným/samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Postup osobitného subjektu

- združenia súd prvej inštancie posudzoval z pohľadu ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového konania, pričom od 1.7. 2016 civilný sporový poriadok pojem vedľajší účastník nepozná, teda zmena procesného poriadku nemá vplyv na združenie ako také, ani na jeho úkony ako intervenienta.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V prvom rade uviedol, že sa v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami preukazujúcimi odoslanie týchto písomnosti žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať, bez toho aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Zmluvne strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaní sa dostali do omeškania, uvedené termíny neplnili a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Právny predchodca žalobcu toto svoje oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca, a to až podaním zo dňa 19.07.2013 označeným ako Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo ku dňu 11.08.2013 ( dodržaním lehoty podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ustanovenie § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Odvolateľ upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 887 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva odvolateľ názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Ani z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať, tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, a to pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj

pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Žalobca sa nestotožňuje ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania, kedy súd bez bližšieho odôvodnenia v rozpore s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. priznal združeniu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Prvoinštančný súd rozhodoval za účinnosti C.s.p. a preto bol v zmysle prechodných a záverečných ustanovení povinný rozhodovať podľa C.s.p., hoci konanie začalo predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. jednoznačne vymedzuje, že súd prizná nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu. Ustanovenie § 60 C.s.p. zároveň vymedzuje, že stranami sporu sú žalobca a žalovaný. Na základe uvedeného žalobca nesúhlasí s priznaním nároku na náhradu trov konania združeniu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinstančnom i odvolacom konaní.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril intervenient, Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa ,,POS“. Vyvodil záver, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom konaní, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, keďže na žalobcu nemohla byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť ešte nenastala, keďže žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie úverov, teda ani na ich správu, na ktorú je potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené ani zákonne predpoklady § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách postupca môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo však zo strany žalobcu nebolo preukázané. Písomná výzva ako podmienka platného postúpenia pohľadávky sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka. Na podporu svojich tvrdení poukázal intervenient najmä na judikatúru Krajského súdu v Prešove. Vo vzťahu k tvrdeniam odvolateľa o tom, že združenie nemá nárok na náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. uviedol, že na právach a povinnostiach združenia, platných do 01.07.2016, sa po 01.07.2016, okrem názvu nič nezmenilo. Ak sa združenie stalo v konaní vedľajším účastníkom podľa práva účinného do 01.07.2016, tak je bez ďalšieho osobitným subjektom v konaní po 01.07.2016 a nepotrebuje žiaden ,,dodatočný“ súhlas strany, na ochranu práv ktorej vystupuje. Súhlas potrebuje len subjekt, ktorý ešte má len v konaní vystupovať po 01.07.2016. Navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetný splátkový úver vo výške 150.000,-Sk (4.060,53 eura) poskytol žalovaným v 1. a 2. rade, právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa a. s.) na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 0620833564 zo dňa 01.04.2005. Poskytnutý úver sa žalovaní v 1. a 2. rade zaviazali splácať v mesačných splátkach po 2.251,-Sk (75,25 eur) vždy k 20-temu dňu v mesiaci s tým, že splatnosť prvej splátky bola dohodnutá dňa 20.05.2005 a konečná splatnosť úveru 20.03.2015. Na základe dohody o ručení uzavretej s právnym predchodcom žalobcu, v ten istý deň ako zmluva o úvere, žalovaná v 3. rade vyhlásila, že uspokojí pohľadávky zo zmluvy o úvere, ak dlžníci (žalovaní v 1. a 2. rade) neuhradia riadne a včas. Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 pohľadávku vo výške 4.400,91 eur z predmetnej úverovej zmluvy.

10. Z čl. 7.6 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s. vyplýva, že v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka bola Slovenská sporiteľňa a. s. oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. Listom zo dňa 20.05.2013 oznámila Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanej v 1. rade, že ku dňu 17.5.2013 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru poskytnutého na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 620833564 a vyzvala ju k splateniu celej úverovej pohľadávky v sume 4.321,08 eur do 15 dní od prevzatia oznámenia.

11. Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v predmetnom konaní vyriešiť, je otázka, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Žalobca v konaní tvrdí, že je aktívne legitimovaným stranou sporu.

12. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 Zákona o Bankách podlieha bankovému povoleniu na činnosť bánk, zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť.

13. Súd prvej inštancie správne preskúmaval vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnu (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), ktorá je imanentnou súčasťou civilného procesu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru (nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. III. ÚS 266/201427).

14. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

15. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže.

16. Odvolací súd poukazuje na závery zasadnutia občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove konaného dňa 21.03.2017, v zmysle ktorých: „Ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej aj ,,ZoB“) sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (,,Toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky...“). Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90 dňová lehota, možnosť postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty nepodporuje záveru, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Zákonom č. 299/2016 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2017 zákonodarca pristúpil k ďalšiemu sprísneniu postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, a to k zúženiu okruhu subjektov, na ktoré je možné postúpiť bankovú pohľadávku (napr. splatenie vkladu do základného imania u postupníka najmenej 500.000 eur, vylúčenie obchodníkov s oprávnením poskytovať spotrebiteľské úvery do 10.000 eur a pod.) a ii. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a nepodporujú záver o možnosti odklonu od pravidla cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (viď. tiež odkaz 72c v § 89 ods.1 ZoB). Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučujú dobromyseľnosť postupníka.“

17. Pre platné postúpenie pohľadávky banky platia predpoklady podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorých splnenie preukazuje v danom konaní žalobca. Jeho zaťažuje povinnosť preukázať, že je vo

veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, ktorý platne nadobudol pohľadávku od pôvodného veriteľa žalovaného - Slovenskej sporiteľne, a.s. Rozsah dôkazných povinností je v sporovom konaní zásadne určovaný rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože na to, aby mohol účastník nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť. V tomto zmysle právna teória hovorí o bremena tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania netvrdil všetky rozhodné skutočnosti, významné pre rozhodnutie, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnutie o veci samej v jeho neprospech. Nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje bremeno v týchto smeroch neuniesol.

18. Zo znenia citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní (nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní). Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vymedzené kritériá je základným a prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Písomnú výzvu na plnenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách je potrebné považovať za hmotnoprávny úkon, na nastúpenie účinkov ktorého sa vzťahuje ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka (t.j. aby vyvolalo zamýšľaný hmotnoprávny účinok musí sa dostať do dispozičnej sféry adresáta); aplikáciu tohto kogentného ustanovenia Občianskeho zákonníka nemôžu strany vylúčiť svojou dohodou; preto bez doručenia písomnej výzvy na plnenie do dispozičnej sféry dlžníkovi nemohli byť splnené podmienky ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

19. Z obsahu spisu vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. výzvou zo dňa 25.05.2011 oznámila žalovanej v 1. rade, že splácanie pohľadávky z úveru č. 620833564 je v omeškaní ku dňu 30.04.2011 vo výške 316,94 eura s príslušenstvom. Zároveň vyzval adresátku na úhradu uvedenej sumy do 10 dní od doručenia výzvy. Žalobca však nepreukázal doručenie písomnej výzvy žalovanej v 1. rade v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a preto je postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu neplatné a to bez ohľadu na to, či sa jedná o splatné alebo nesplatné pohľadávky. Žalobca túto skutočnosť do skončenia dokazovania nepreukázal, predložil síce výzvu adresovanú žalovanej v 1. rade, avšak nepredložil hodnoverný dôkaz o tom, že takáto výzva bola žalovanej v 1. rade doručená. Vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade sa takáto výzva v spise ani nenachádza. Tým, že právny predchodca žalobcu výzvu neadresovala obom dlžníkom a ručiteľovi resp. táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, neposkytla im dostatočný priestor na vykonanie krokov voči „svojej“ banke na zotrvanie s ňou vo vzťahu. Ani v odvolacom konaní nebol predložený dôkaz o tom, že takáto výzva bola doručovaná a aj bola doručená.

20. Súd preto vychádzal z toho, že nebola splnená podmienka nevyhnutná pre platnosť postúpenia pohľadávky bankou. Samotná existencia výzvy nie je dôkazom o tom, že banka splnila svoju povinnosť výzvu doručovať. Je teda zrejmé, že žalobca nie je v danej veci aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Písomné oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky adresované žalovaným, ktoré priložil žalobca k žalobe a na ktoré poukazuje v odvolaní, nie je výzvou, ako má na mysli citované ustanovenie, a ani ju nenahrádza.

21. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by

legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

22. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky splatnej za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy už spomínaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z dôvodu, že tieto skutočnosti v prejednávanej veci preukázané neboli, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby.

23. Za nedôvodnú možno považovať aj odvolaciu námietku žalobcu, ktorou namieta účasť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v tomto konaní, ktoré za účinnosti O.s.p. vystupovalo v postavení vedľajšieho účastníka, a má za to, že toto jeho postavenie od 1.7.2016 zaniklo. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/181/2015 zo dňa 22.11.2016, a v podrobnostiach naň odkazuje, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že na procesných právach a povinnostiach subjektu vystupujúceho v konaní (spore) ako vedľajší účastník nič nezmenila zmena právnej úpravy spočívajúca v zrušení Občianskeho súdneho poriadku a v nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016. Aj oznámenie určitého subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane, je totiž procesným úkonom, ktorého účinky -vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. zachované. Civilný sporový poriadok explicitne neupravil zánik inštitútu vedľajšieho účastníka k 1.7.2017.

24. Za týchto okolností súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a preto postupom v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešným žalovaným v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli a žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný. V odvolacom konaní trovy konania vznikli iba na strane intervenienta v súvislosti so spísaním vyjadrenia k odvolaniu žalobcu, a preto mu bolo potrebné priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p., pričom o výške náhrady trov konania vedľajšieho účastníka rozhodne podľa ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).