Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K3-16C/11/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice - okolie sudkyňou JUDr. Zuzanou Sinčákovou v spore žalobcov: 1. N. Q., W.. X.XX.XXXX, F. XXX Y. Z., C., XXXXX K., G. E. X. U. Q., W.. X.X.XXXX, F. R. XXX, obaja právne zast. JUDr. Michalom Treščákom, ml., advokátom so sídlom Thurzova 6, Košice proti žalovaným: 1. U. V., W.. XX.X.XXXX, F. M. XX, W. V.M., X. M. Z., W.. XX.X.XXXX, F. Q. XX, X. R. V., W.. XX.X.XXXX, F. M. XX, W. V., X. U. Q., W.. X.XX.XXXX, F. Q. XX E. X. U. Q., W.. X.X.XXXX F. Q. XX, žalované v 1., 2., 3. a 5.rade právne zast. JUDr. Frederikou Birkovou, advokátkou so sídlom Brezová 10, Košice o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

rozhodol:

I. Súd určuje, že spoluvlastnícky podiel 1/2 z celku na parcele C. Z. Č.. XXX/X orná pôda I. U. XXX Y., zapísanej na liste U. Č. XXX, katastrálne územie Q., I. Q., I. V.K. - I. E. W. T. C. Z. Č.. XXX/XXX I. T. I. U. XXX Y., Č.. XXX/XXX I. T. I. U. XXX Y., Č.. XXX/XXX ostatná plocha o výmere XX Y. E. Č.. XXX/XXX A. T. E. W. I. U. XXX Y., U. A. W. N. vlastníctva Č.. XXX, katastrálne územie Q., I. Q., I. V.K.-I. patrí do dedičstva po nebohom R. Q., W.. X.X.XXXX, A. XX.X.XXXX, naposledy bytom Q. Č..XX.

II. Súd určuje, že spoluvlastnícky podiel 1/2 z celku na parcele registra C č. XXX/X orná pôda o U. XXX Y., A. W. N. U. Č.. XXX, V. Ú. Q., I. Q., I. V.-I. a na parcelách registra Z. Č.. XXX/XXX orná pôda o výmere XXX Y., Č. XXX/XXX ostatná plocha o U. XXX Y., Č.. XXX/XXX ostatná plocha o výmere XX Y. E. Č.. XXX/XXX zastavaná plocha a nádvorie I. U. XXX Y., všetky zapísané na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie Q., I. Q., okres Košice-okolie patrí do dedičstva po nebohej Y. Q., C.. Q., W.. XX.X.XXXX, A. XX.X.XXXX, naposledy bytom Q. Č..XX.

III. Žalovaní v 1. až 5. rade sú povinní nahradiť žalobcom v 1. a 2. rade trovy konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 31.1.2019 domáhali, aby súd určil, že spoluvlastnícky podiel 1/2 k celku na parcele reg. Z. Č.. XXX/X - I. T. I. U. XXX Y. zapísanej na liste U. (Ď. N. „.) Č.. XXX, katastrálne územie (ďalej len „k.ú.“) Hýľov a parcelách reg. „Z. Č.. XXX/XXX, I. T. I. U. XXX Y., Č.. XXX/ XXX - I. T. I. U. XXX Y., Č.. XXX/XXX - I. T. I. U. XX Y. E. Č.. XXX/XXX - A. T. E. W. I. U. XXX Y., U. A. W. N. Č.. XXX, V..Ú.. Q. T. H. H. T. W. R. Q., nar. 7.4.1907, zomr. XX.X.XXXX a tiež aby súd určil, že spoluvlastnícky podiel 1/2 k celku na tých istých nehnuteľnostiach patrí do dedičstva po nebohej Y. Q., C. Q., W.. XX.X.XXXX, A. XX.X.XXXX.

2. Podanú žalobu odôvodnili žalobcovia tým, že ich právni predchodcovia neb. R. Q. E. W.. Y. Q., C.. Q. boli bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely C.. Z. Č.. XXX/X - I. T. I. U. XXXX Y. (T. T.. Č.. XXX/XX). Do ich vlastníctva bola uvedená nehnuteľnosť prikázaná Výmerom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave č. 3251 zo dňa 5.5.1949. Vlastnícke právo im zaniklo titulom zápisu

osvedčenia o vydržaní Č.. W. XX/XX A. XX.X.XXXX T. Č.. A. XXXX/XX, kedy vlastnícke právo nadobudla vydržaním žalovaná v 5.rade, ktorá následne previedla vlastnícke právo na svoje dve dcéry - žalované v 1. a 3.rade. T. Č.. XXX/X sa rozdelila na parcelu č. XXX/X I. U.Y. XXX Y., zapísanú W. N. Č.. XXX, V..Ú.. Q., T. A. U. U. Ž. U. X.C. E. T. Č.. XXX/XXX I. U. XXX Y., A. W. N. Č.. XXX, V..Ú.. Q., T. A. U. U. Ž. U. X.C. E. V. L. Ď. H. W. T..Č.. XXX/XXX I. U. XXX Y., T.. Č.. XXX/XXX I. U.Ý. XX Y. E. T.. Č.. XXX/XXX I. U. XXX Y., ktorých vlastníčkou je v súčasnosti žalovaná v 2.rade (dcéra žalovanej v 3.rade). Pôvodná parcela č. 560/6 nebola predmetom dedičského konania ani T. R. Q. E. T. Y. Q., pretože došlo k ústnej dohode medzi žalobcami a ich bratom Jozefom, že táto parcela pripadne žalobcovi v 1.rade, nakoľko on nemá iné nároky na dedičstvo po rodičoch. V rozpore s touto dohodou vlastnícke právo Y. E. R. Q. zaniklo v dôsledku jeho vydržania žalovanou v 5.rade, manželkou už neb. brata žalobcov R. Q.. Žalovaná v 5.rade o dohode bratov vedela. Žalovaná v 5.rade v notárskej zápisnici o vydržaní vyhlásila, že právni predchodcovia žalobcov jej ústnou darovacou zmluvou darovali v roku 1963 spoločne parcelu č. 560/6 s tým, že ich doopatruje do smrti, zároveň vyhlásila, že právnymi nástupcami nebohých R. E. Y. Q. L. R. Q., R. V., U. Q. E. U. V., ktorí sú deťmi ich jediného dediča Jozefa Q., V. A. U. C. XXXX. Vyhlásením, že R. Q. je jediným dedičom, žalovaná v 5.rade zatajila existenciu ďalších dvoch bratov jej manžela - žalobcov. Skutočnosti uvedené žalovanou v 5.rade potvrdili len jej deti. Navyše, podľa vyhlásenia žalobcu v 2.rade medzi jeho rodičmi a jeho švagrinou - žalovanou v 5.rade boli veľmi zlé vzťahy a rodičia by neukrátili svojich troch synov takýmto spôsobom. Žalobcovia poukázali na podmienky vydržania vlastníckeho práva a skutočnosť, že notárska zápisnica je priamym dôkazom o neexistencii dobrej viery žalovaných. Keďže žalovaná v 5.rade nesplnila zákonné podmienky vydržania a nestala sa vlastníkom pôv. parcely č. 560/6, ani žalované v 1. a 2.rade sa následne nemohli stať vlastníčkami predmetnej nehnuteľnosti.

3. Žalované v 1., 2., 3. a 5.rade s podanou žalobou nesúhlasili. V písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 23.5.2019 uviedli, že R. Q.C. E. Y. Q. v roku 1963 nehnuteľnosť T..Č.. XXX/X darovali svojej neveste - žalovanej v 5.rade, ktorá ju užívala do času, kedy začalo spornú nehnuteľnosť užívať jednotné roľnícke družstvo. V roku 1992, počas procesu usporiadania vlastníckych vzťahov sa žalovaná v 5.rade cítila byť vlastníčkou nehnuteľnosti. Po zápise vlastníckych práv k pozemku na pôvodných vlastníkov bola spísaná notárska zápisnica, ktorou bolo osvedčené prehlásenie žalovanej v 5. rade o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti na základe vydržania. Osvedčenie o vydržaní bolo spísané vo forme notárskej zápisnice, ktorá je podľa ust. (ďalej len „“) verejnou listinou a potvrdzuje to, čo sa v nej osvedčilo, ak nie je dokázaný opak. Žalobcovia nepreukázali, že by žalovaná v 5. rade nemohla nadobudnúť spornú nehnuteľnosť vydržaním. Medzi žalobcami a ich bratom neb. R. Q. nedošlo k dohode o rozdelení majetku ich rodičov. Sporný pozemok nebol prejednávaný v dedičskom konaní po neb. R. Q. E. Y. Q., pretože nehnuteľnosť bola darovaná žalovanej v 5.rade, o čom mali žalobcovia vedomosť a tiež pretože v čase smrti oboch v roku 1982 a v roku 1989 bola sporná nehnuteľnosť v užívaní poľnohospodárskeho družstva. Žalobca v 1. rade ako emigrant nebol účastníkom dedičského konania po neb. otcovi a dedičské konanie po neb. matke žalobcov bolo skončené vydaním rozhodnutia dňa 1.8.1990. Podľa žaloby dohoda medzi bratmi musela byť uzavretá pred 1.8.1990. Žalované v 1. a 3.rade mali za to, že sporný pozemok zdedil ich otec po svojich rodičoch, preto pred notárom vyhlásili, že sú deťmi jediného dediča spornej nehnuteľnosti R. Q.. Žalovaná v 1.rade nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam platnou darovacou a zámennou zmluvou a žalovaná v 2.rade kúpila sporné nehnuteľnosti od svojej matky, žalovanej v 3.rade, pričom obe boli pri nadobúdaní v dobrej viere. V tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. . Žalobcovia prvý krát prejavili záujem o spornú nehnuteľnosť po tom, čo k nehnuteľnosti boli privedené inžinierske siete, nehnuteľnosť bola vyňatá z poľnohospodárskeho pôdneho fondu a bola k nej vybudovaná prístupová komunikácia, o čo sa zaslúžila výlučne žalovaná v 2.rade. Na základe uvedených skutočností navrhli žalobu zamietnuť a priznať im náhradu trov konania.

4. Žalovaný v 4.rade sa k žalobe nevyjadril, na nariadené pojednávania sa nedostavil, v konaní bol nečinný.

5. Žalobcovia sa určenia vlastníckeho práva v prospech svojich právnych predchodcov domáhali už v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. . Žaloba bola rozsudkom zo dňa 7.1.2019, právoplatným dňa 29.1.2019 zamietnutá z procesného dôvodu - nedostatočného okruhu sporových strán.

V uvedenom konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, predovšetkým výsluchom sporových strán. V záujme hospodárnosti konania, za zhodného stanoviska právnych zástupcov sporových strán súd uvedené výsluchy neopakoval a oboznámil sa s nimi, ako aj s celým obsahom spisu.

6. Žalovaný v 4.rade sa v konaní vyjadril, že jeho starí rodičia JG. Q. E. Y. Q.Ž. neboli vlastníkmi, len užívateľmi sporného pozemku, ktorý im v roku 1949 pridelil štát. V roku 1991-1992 prebehla ROEP, a vtedy otec a on začali pozemok vybavovať. Vyplatili, čo bolo treba a pozemok užívali. Po smrti otca začali pozemok užívať sestry. On nevie o žiadnej dohode medzi otcom a jeho bratmi a podľa neho ani nebola, pretože otec sa s ním o všetkom radil. Počul, ako babka povedala, že jeho mama sa o ňu stará, takže jej sľúbila pozemok.

7. Podľa výpisu z N. Č.. XXX, V..Ú.. Q. je vlastníčkou pozemkov parc. č. XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX E. XXX/XXX žalovaná v 2.rade titulom kúpnej zmluvy U. XXXX/XXXX A. 28.11.2012 k 1 k celku a kúpnej zmluvy U. XXX/XX A. XX.X.XXXX V. 1. V. Z.. Podľa LV č. XXX, V..Ú.. Q. A. T. Č.. XXX/XXX I. U. XXX Y. F. I. T. Č.. XXX/XXX I. U. XXX Y. E. XXX/XXX I. U. XX Y.. Ako vlastníčky boli zapísané žalovaná v 3.rade a v 1.rade v podieloch po 1/2 titulom kúpnej zmluvy U. XXXX/XX. Uvedené podiely potom previedli na žalovanú v 2.rade.

8. Podľa výpisu z LV č. 571, k.ú. Hýľov je vlastníčkou pozemku parc. č. 560/6 žalovaná v1.rade titulom zámennej zmluvy U. XXXX/XX A. XX.XX.XXXX V. T. 1 k celku a kúpnou zmluvou U. XXXX/XX A. XX.X.XXXX k podielu 1 k celku - kúpna zmluva U. XXXX/XX z 29.9.2010. Podľa úplného N. Č.. XXX, V..Ú.. Q. A. T. Č.. XXX/6 o výmere 1932 m2 bola oddelená parcela č. 560/123 o výmere 966 m2 pod položkou VZ 83/12. Ako vlastníci boli zapísaní Q. R. E. Y. C.. Q., M. U. Č.. XXXX/ XX, Č..T.. XXX/XX. Následne na základe osvedčenia o vydržaní N71/10 bola ako vlastníčka zapísaná žalovaná v 5.rade. Na základe kúpnej zmluvy V 2441/10 boli ako spoluvlastníčky, každá v podiele 1/2 zapísané žalovaná v 3.rade a žalovaná v 1.rade.

9. Výmerom o vlastníctve pôdy vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. XXXX/XX H. X.X.XXXX F. U. V..Ú.. Q. prídelcom R. Q. a manž. Y. C.. Q. pridelené do vlastníctva pôdohospodárske nehnuteľnosti o výmere 0,1900 ha, ktoré sú v prídelovom pláne označené záp.č. 1 T..Č.. XXX/XX stav. pozemok v podiele 1/2-1/2.

10. Z dedičského spisu Štátneho notárstva Košice - vidiek sp. zn. D 683/82 po poručiteľovi Jurajovi Hužvárovi súdu vyplynulo, že dedičmi nebohého boli jeho manželka Y. Q., synovia R. Q., U. Q.C. E. N. Q.. Predmetom dedenia nebola pôvodná parc. č. 560/6. Podľa dedičského spisu Štátneho notárstva Košice - vidiek sp. zn. D 936/89 po poručiteľke Y. Q., C.. Q. Y. F. H.H. L. R. Q., U. Q. E. N. Q.. Predmetom dedenia nebola pôvodná parc. č. XXX/X. V oboch prípadoch dedičia dedičstvo neodmietli a nadobudol ho syn Jozef s povinnosťou výplaty syna U..

11. Z pripojeného spisu notára JUDr. T. L. týkajúceho sa notárskej zápisnice N 71/2010, Nz 28403/2010, NCRls28860/2010 z 1.8.2010 súd zistil, že podkladom na vydanie osvedčenia o vydržaní boli:

- N. Č.. XXX,

- stanovisko I. Q. zo dňa 8.2.2010, že obci nie sú známe skutkové ani právne okolnosti vydržania nehnuteľnosti, nemá však námietky voči vydržaniu, ak sú splnené zákonné podmienky,

- potvrdenie I. Q., že žalovaná v 5.rade od roku 1994 platí daň z nehnuteľnosti za T. XXX/X A. N. XXX, V..Ú.. Q.,

- vyhlásenie žalovanej v 5.rade o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti na základe neperfektnej darovacej zmluvy, keď jej neb.svokrovci R. Q. E. Y. za života v roku 1963 darovali nehnuteľnosť zapísanú na N. Č.. XXX E. T..Č.. XXX/X s tým, že ich doopatruje, túto nehnuteľnosť užívala, kým ju prevzalo do užívania družstvo a následne od roku 1993, kedy jej bola vydaná družstvom,

- vyhlásenia svedkýň Q. Q. E. E. Q. zo dňa 7.4.2010 a 7.6.2010, že žalovaná v 5.rade dostala ako nevesta od svojich svokrovcov, ktorí dcéru nemali, do daru v roku 1963 roľu U. Q. s tým, že ich doopatruje do smrti, o roľu sa stará a užíva ju,

- vyjadrenie dotknutých podielových spoluvlastníkov, ich právnych nástupcov - R. Q. a žalovaných v 1., 3. a 4.rade zo dňa 7.6.2010, že ako právni nástupcovia podielových spoluvlastníkov parcely č. 560/6 zapísanej na N. Č.. XXX nemajú výhrady, aby bolo vydané osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti v prospech žalovanej v 5.rade a ako dedičia po neb. R. Q. E. Y. Q. majú vedomosť o

tom, že títo na základe ústnej dohody podarovali ešte za svojho života parcelu č. 560/6 (predtým 239/27) z dôvodu ich doživotného doopatrovania svojej neveste žalovanej v 5.rade. Na základe uvedených listín vydal dňa 11.8.2010 notár osvedčenie o prehlásení účastníka o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania podľa v znení , v ktorom okrem iného je uvedené, že právnymi nástupcami nebohého R. Q. E. Y. Q. L. R. Q. a žalovaní v 1., 3. a 4.rade, ktoré sú deťmi ich jediného dediča, manžela žalovanej v 5.rade R. Q., V. A. U. C. XXXX.

12. Rozhodnutie pozemkového úradu Košice - vidiek č.j. 967/92 z 7.5.1992, potvrdenie pozemkového úradu o vyplatení zostatku prídelovej ceny s podacím lístkom z pošty, pozvánka obecného úradu Q. A. XX.X.XXXX zachytávajú proces usporiadania vlastníckych pomerov k spornému pozemku, vrátane zaplatenia prídelovej ceny 1976 ,-Sk.

13. Podľa dedičských spisov Okresného súdu Košice - vidiek sp. zn. D 1150/94, D 1659/99 po poručiteľovi R. Q., A. XX.X.XXXX, sú jeho dedičmi jeho manželka U. Q. E. H. R. Q., R. V., U. Q. E. U. V.. Žiaden z dedičov dedičstvo neodmietol.

14. Žalobca v 1.rade vo výpovedi uviedol, že bratom povedal, že nech si oni rozdelia majetky a jemu nech nechajú len jeden pozemok na Pánskej table. V roku 2010 počul o potrebe vyporiadať pozemky. V septembri 2010, keď bol na Slovensku, zistil, že tento pozemok je napísaný na žalovanú v 5.rade vydržaním. Poprel, že by vedel o nejakej darovacej zmluve medzi jeho matkou a žalovanou v 5.rade.

15. Z výpovede žalobcu v 2.rade vyplynulo, že medzi bratmi bola dohoda, že sporný pozemok bude patriť žalobcovi v 1.rade a žalovaná v 5.rade o tejto dohode vedela. On sa o pozemok nestaral, lebo nemal čas.

16. Z čestného vyhlásenia žalobcu v 2.rade v podobe notárskej zápisnice č. N 10RIs 7823/2017 dňa 8.3.2017 vyplýva, že jeho rodičmi boli R. Q.Ž. E. Y. Q., ktorí mali 4 deti, syn X. zomrel dávno a ďalšími synmi bol on U., R. E. N.. Rodičom bol pridelený pozemok č. 239/27, teraz č. 560/6, ktorý chodil aj on obrábať a po smrti matky mal o neho záujem brat N., s čím ostatní bratia súhlasili. Dohodli sa, že ak žalobcovi v 1.rade pripadne tento pozemok, na iný majetok po rodičoch si nebude nárokovať a že zvyšný majetok nadobudne brat R. s prísľubom výplaty žalobcovi v 2.rade. Je presvedčený, že jeho matka určite neprisľúbila parcelu č. 560/6 manželke jeho brata Jozefa, pretože medzi nimi boli konflikty. Mala rada svoje deti a nikdy by nesľúbila majetok cudziemu.

17. Z výpovede žalovanej v 1.rade súd zistil, že od roku 2010 je vlastníčkou sporného pozemku č. 560/6, ktorý kúpila napoly so sestrou Jozefínou od mamy a vedela, že tento pozemok dostala mama od starých rodičov. Otec hovoril, že jej ho darovali za to, že sa o nich starala a obidvoch doopatrovala až do smrti. Pozemok kúpila v dobrej viere od mamy, s mamou ho predtým spolu celé roky užívali, teraz tam má záhradu. Do roku 2017 sa žalobcovia neozvali. Ona prvý krát minulý rok videla dedičské rozhodnutie po babke, podľa ktorého všetko dedil jej otec, ujovi U. sa malo vyplácať a ujo N. sa všetkého vzdal. Pri prehlásení vychádzala z toho, že jej otec je jediným dedičom po starých rodičoch.

18. Žalovaná v 2.rade vypovedala, že je vlastníčkou pozemkov č. 560/127, 560/123, 560/132 a 560/126, ktoré získala od mamy (žalovanej v 3.rade) kúpnopredajnou zmluvou v roku 2013. S manželom si chceli vybudovať domov, vyňala pozemok z pôdneho fondu, musela si prenajať cestu a vybudovať inžinierske siete k pozemku. Stálo ju to 4 roky času, energie a nemálo peňazí. Získala stavebné povolenie a začali stavať dom. Tento pozemok kúpila jej mama od svojej matky. Predtým na pozemku odjakživa sadili. O probléme s pozemkom sa dozvedela prvýkrát, keď jej bola doručená výzva pred podaním žaloby.

19. Z výpovede žalovanej v 3.rade vyplynulo, že jej otec nikdy nespomínal žiadnu dohodu s bratmi a nespomenuli ju ani oni po roku 1994, kedy otec zomrel. Babka stále rozprávala, že jej matka je jediná v Q.e, tak sa o ňu postará. Po roku 1994 sa o pozemok riadne starali, jej mama platila daň, hospodárili na ňom. Svedkyne, ktoré mame dosvedčovali vlastníctvo, je švagriná jej mamy Q. Q., F. XX C., Ž. U. Q. a mala znalosť o pozemkoch, tak isto aj E. Q., ktorá je tiež z rodiny, mala vedomosť o pozemkoch. Keďže sa navzájom navštevovali, mali vedomosť o tom, že babka chce mame darovať tento pozemok. Od otca počula, že pozemok bol darovaný jej mame.

20. Žalovaná v 5.rade v čestnom vyhlásení zo dňa 7.8.2017 uviedla, že nevie o žiadnej dohode medzi bratmi. S manželom Jozefom boli spolu od roku 1963, stále sa starala o svokrovcov a svokra jej hovorila, že pozemky ostanú im. V roku 1992 bola možnosť dostať naspäť od družstva, čo obrábali, čo jej prisľúbila svokra. Jej manžel zomrel v roku 1994 a po jeho smrti im bol pozemok vrátený. Pozemok užívala ona aj jej deti, pretože jej tento pozemok ešte za života dala jej svokra, a preto začala vybavovať prepis na svoje meno.

21. Žalobcovia v konaní tvrdili, že žalovaná v 5. rade v roku 2010, kedy došlo k vydaniu osvedčenia o vydržaní, uviedla nepravdivé skutočnosti. Tvrdenia žalovaných o nevedomosti ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním a vzájomných vzťahoch medzi ich právnymi predchodcami sú nepravdivé. Skutočnými vlastníkmi spornej nehnuteľnosti sú rodičia žalobcov. Pre vydanie notárskej zápisnice o vydržaní absentoval jej hmotnoprávny základ, nakoľko k vydržaniu nehnuteľnosti u žalovanej v 5.rade nikdy nedošlo. U žalovanej v 5.rade nebola držba oprávnená, pretože samotná žalovaná v 5.rade vyhlásila, že po roku 1964, kedy odišiel z domu po žalobcovi v 1.rade aj žalobca v 2.rade, svokra povedala, že nehnuteľnosti ostatnú im, lebo tu nikto iný nezostal. Z toho nemožno vyvodiť uzavretie ústnej darovacej zmluvy. Nejde o jednoznačný a zrozumiteľný prejav požadovaný pre uzavretie darovacej zmluvy a už vôbec nielen výlučne so žalovanou v 5.rade. V uvedenom období ešte žil aj syn právnych predchodcov R. a je podivné, že nehnuteľnosť mala byť darovaná neveste, a nie ich synovi. Žalovaní vo svojich vyjadreniach tiež uviedli, že svokra prisľúbila žalovanej v 5.rade nehnuteľnosť za to, že ju doopatruje. Zjavne nemala ani samotná neb. Y.Á. Q. za to, že v roku 1963 previedla nehnuteľnosť darovaním na žalovanú v 5.rade. Poukazovali na neospravedlniteľnosť omylu vychádzajúceho z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v dobe, keď sa držiteľ chopil držby. Pokiaľ sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v dobe, keď zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti. V čase údajného darovania bola zákonom jasne formulovaná požiadavka písomnej formy pre zmluvy o prevode nehnuteľnosti a od 1.4.1964 sa požadovalo aj zaregistrovanie zmluvy štátnym notárstvom. Ústna darovacia zmluva uzavretá v roku 1963 za vtedy platnej a účinnej právnej úpravy nemôže byť právnym titulom zakladajúcim dobromyseľnosť žalovanej v 5.rade. Žalovaná v 5.rade vo vyhlásení uviedla nepravdivé údaje a poprela existenciu žalobcov ako právnych nástupcov neb. R. E. Y. Q.. Ako jediných potomkov uviedla svoje deti ako potomkov jej manžela - jediného dediča nebohých. Žalobcovia zdôraznili, že k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“ (nemo plus iuris ad alium transfere quam ipse habet - nikto nemôže previesť na iného viac práv než sám má, poznámka súdu) môže dôjsť len celkom výnimočne pri splnení podmienky, že tým bude zadosťučinené princípu všeobecnej spravodlivosti. V danom prípade nie je spravodlivé ochraňovať dobrú vieru žalovaných v 1. a 2.rade, vzhľadom na okolnosti odňatia vlastníckeho práva na podklade nepravdivých vyhlásení a bez vedomia žalobcov ako právnych nástupcov pôvodných vlastníkov. Žalobcovia popierali tvrdenie žalovaných v 1. a 2.rade o existencii ich dobrej viery, pretože o okolnostiach nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou v 5.rade vedeli, čo vyplýva aj z čestných vyhlásení a v rámci požadovanej všeobecnej opatrnosti boli povinné si tieto zistiť. Pod bežnú opatrnosť je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností vedúcich k presvedčeniu, že v čase uzatvorenia zmluvy prevodca disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom, ktoré vedie k záverom, že nadobúdateľ nemohol mať pochybnosti o platnom nadobúdacom titule jeho právneho predchodcu. Žalované si boli povinné zistiť okolnosti nadobudnutia vlastníckeho práva predošlými vlastníkmi. Nedobromyseľnosť zakladá už ich príbuzenský pomer. Tvrdenia, že o okolnostiach vydržania nehnuteľnosti žalovanou v 5.rade a o vzájomných vzťahoch medzi právnymi predchodcami nemali žiadnu vedomosť, sú nepravdivé a v rozpore s predloženými dôkazmi. Poukázali na ich vyjadrenie zo dňa 7.6.2010 a že notárska zápisnica je priamym dôkazom o neexistencii nimi tvrdenej dobrej viery. Nehnuteľnosť bola predaná za cenu 108 eur, a teda značne podhodnotenú cenu, aj to nenasvedčuje dobromyseľnosti. Sporná nehnuteľnosť nemohla byť predmetom dedičského vyporiadania v roku 1990, pretože parcela č. XXX/X ešte v uvedenom čase nebola zapísaná na LV, nebola ani zaknihovaná. Nehnuteľnosť bola zapísaná na LV až na základe položky výkazu zmien číslo XX/XX, M. U. C. XXXX. Žalovaní neoznámili žalobcom, že predmetný pozemok po ich právnych predchodcoch vyporiadavajú a takto ich vynechali. Poukázali napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. (R 74/2015), podľa ktorého neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. V súvislosti s posudzovaním dobromyseľnosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa záverov ktorého dobrá viera držiteľa sa

musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti.... Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, i keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti. Odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. poukázali na dôležitosť zásady „nemo plus iuris“ a na jej nutnom zotrvaní. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR k prelomeniu zásady nemo plus iuris došlo len v prípade úplne špecifických skutočnosti. Na vyššiu právnu ochranu žalovaných ako žalobcov, ktorým je vlastnícke právo garantované SR, nie je možné prihliadnuť. Nikto v konaní nepreukázal, že bol priamo pri uzatváraní darovacej zmluvy. Každý má túto informáciu len sprostredkovane, najmä od žalovanej v 5.rade. V konaní teda nebola preukázaná existencia darovacej zmluvy, ktorá ako jediná mohla byť právnym titulom pre vydržanie nehnuteľnosti.

22. Žalovaní v 1.-3. a 5.rade v rámci procesnej obrany namietali dohodu žalobcov s ich bratom JI. o nadobudnutí sporného pozemku žalobcom v 1.rade. K dohode malo dôjsť v roku 1990. Žalobca v 1.rade o uvedenom majetku v čase prejednávania dedičstva po jeho nebohej matke vedel. Ak by takáto dohoda existovala, boli by na ňu žalobcovia poukázali v dedičskom konaní. Predmetná nehnuteľnosť nebola zahrnutá do dedičstva po nebohej matke žalobcov, pretože vlastníkom už bol niekto iný. Počas pozemkových úprav v rokoch 1992 až 1994 žalobcovia neprejavili žiaden záujem o uvedenú nehnuteľnosť. Všetky skutočnosti o prebiehajúcich pozemkových úpravách boli oznamované verejnými vyhláškami, žalovaná v 5. rade bola účastníčkou tohto konania a žalobcovia jej účasť v uvedenom konaní nikdy nespochybnili. Žalobcovia prvýkrát oslovili žalovaných až v roku 2016, keď sa pozemok prekvalifikoval na stavebný pozemok, vedú k nemu inžinierske siete, ide teda o snahu žalobcov o získanie finančných prostriedkov. Vzhľadom na vek žalovaných v 1. a 2. rade, tieto nemohli mať vedomosť o dohodách uskutočnených v 60. rokoch. Stali sa dobromyseľnými nadobúdateľmi nehnuteľností. Žalovaná v 2. rade financovala náklady spojené so zmenou charakteru pozemku a podieľala sa na financovaní prístupovej komunikácie k pozemku. Podľa žalovaných v 1., 2., 3. a 5. rade žalovaná v 5.rade splnila všetky predpoklady, ktoré ustanovuje pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Bol tu spôsobilý predmet vydržania - sporný pozemok. Od času, kedy začali prebiehať pozemkové úpravy v obci, bola žalovaná v 5.rade jedinou účastníčkou týchto pozemkových úprav. Žalobcovia sa nezapájali. Po vydaní pozemku žalovanej v 5.rade ho táto užívala ako vlastný, pestovala tam a všetci jej pomáhali. Žalovaná v 5.rade nebola nikým rušená až do roku 2017. Počítajúc len od vydania pozemku v rámci pozemkových úprav (1993 resp. 1994) do roku 2010 žalovaná v 5.rade nerušene užívala tento pozemok, čo je viac ako 10 rokov. K ústnej neperfektnej darovacej zmluve dali do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR , kde ústavný súd prijal záver, že nie je možné pri dobromyseľnosti vyslovene vychádzať z predpokladu, že zmluva musela byť písomná, majú sa skúmať všetky okolnosti, a teda aj skutočnosť pri uzatváraní ústnych zmlúv pri prevode nehnuteľnosti. Poukazovali na nález Ústavného súdu SR , v zmysle ktorého súd v prípade, že posudzuje nadobúdanie vlastníckeho práva od nevlastníka, sa musí vždy zaoberať dobromyseľnosťou nadobúdateľa, teda, či bol dobromyseľný pri tom, ako nadobúdal vlastnícke právo od osoby, ktorá vlastníkom nikdy nebola. Musí byť zaručená ochrana dobrej viery nadobúdateľa v pravdivosť a úplnosť zápisu vo verejnej knihe, a to zásadne každého, kto nadobudol právo od osoby zapísanej ako vlastník vo verejnej knihe, aj keby sa neskôr ukázalo, že táto osoba vlastníkom nebola.Viaceré rozhodnutia Ústavného súdu ČR (napr. č. I.ÚS 3061/2011, .I ÚS 3314/2011, , ) i Najvyššieho súdu SR (napr. ) konštatujú, že pokiaľ sa preukáže, že nový nadobúdateľ bol skutočne bol dobromyseľný pri nadobúdaní vlastníckeho práva od nevlastníka, tak toto zistenie zakladá poskytovanie právnej ochrany jeho vlastníckeho práva, hlavne z dôvodu právnej istoty. Dobromyseľný nadobúdateľ nemôže byť zodpovedný za realizáciu právnych úkonov jeho právnych predchodcov, a teda, že skutočne by nemal právnu istotu akýkoľvek nadobúdateľ nehnuteľnosti, pokiaľ by si minimálne 10 rokov dozadu nepreveril právne tituly nadobudnutia nehnuteľnosti. Žalovaná v 1.rade mala vedomosť o tom, že jej matka nadobudla vlastnícke právo vydržaním, pretože sama uvádzala skutočnosti, ktoré sa týkali ústnej darovacej zmluvy. Ona, ako aj ostatní jej súrodenci uviedli, že prichádzajú do úvahy ako dedičia po nebohom R. Q. E. Y. Q.. Oni skutočne prichádzali ako dediča do úvahy, pretože ich otec bol v čase vydávania prehlásenia nebohý. Dokonca sa aj domnievali, že sú len oni dedičia po ich starých rodičoch, vychádzajúc z notárskych zápisníc o dedičskom konaní

po nebohých starých rodičoch. Matka žalovanej v 1.rade bola zapísaná do LV na základe notárskej zápisnice. V tomto konaní bola žalovaná v 5.rade zastúpená advokátkou, a teda nebol dôvod na strane žalovanej v 1.rade pochybovať o tom, že tento zápis nebol urobený v súlade s právnymi predpismi. Žalovaná v 2.rade v roku 1990, keď malo dôjsť k dohode medzi bratmi, mala 5 rokov a nemohla mať o tom žiadnu vedomosť. Nehnuteľnosť nadobudla od svojej matky - žalovanej v 3.rade. Pamätá si len, že ako deti chodili pestovať zemiaky na tento pozemok. Ani z jej strany nie je možné pochybovať o dobrej viere pri nadobúdaní nehnuteľnosti. Na nehnuteľnosti si postavila dom, vzala si úver, ktorý bude splácať 35 rokov a tri roky zabezpečovala všetku inžiniersku činnosť. Takéto finančne aj časovo náročné úkony by nebola vykonávala, ak by predpokladala, že je tu nejaká pochybnosť o vlastníctve. Skutočne dobrá viera pri nadobúdaní nehnuteľnosti od nevlastníka má prednosť pred nedbalým správaním zo strany žalobcov.

23. Podľa žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

24. Naliehavý právny záujem predstavuje podmienku úspešnosti žaloby v zmysle ust. , pričom rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, či prípadný vyhovujúci rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam a či sporové konanie bude užitočné t.j. odstráni spory medzi stranami.

25. Súdna prax je dlhodobo jednotná v tom, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, ak je ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zapísaný žalovaný, pretože vyhovujúci rozsudok je podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). Súdna prax je tiež jednotná v tom, že dedič, ktorý sa domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, má naliehavý právny záujem na takomto určení (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR ).

26. V danom prípade je nesporný naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení, pretože ide o právnych nástupcov neb. R. E. Y.C. Q.. Žalobcovia ako do úvahy prichádzajú dedičia majú aktívnu legitimáciu na podanie určovacej žaloby. Takáto žaloba sa týka spoločných práv všetkých dedičov, ktorí majú postavenie nerozlučných spoločníkov podľa , a preto v konaní musia ako strany sporu vystupovať všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, čo je v danom prípade splnené, keďže stranami sporu sú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po neb. Jurajovi a Márie Hužvárovcov. Ing. Jarmila Hužvárová, dcéra Jozefa Hužvára zomrela ako slobodná a bezdetná.

27. Notársky poriadok ( o notároch a notárskej činnosti) od prvého dňa svojej účinnosti 1.1.1993 zaviedol v inštitút osvedčenia vyhlásenia o vydržaní, ktorého účelom je procesne upraviť nesporové vydržanie. Podľa ust. Notárskeho poriadku v znení účinnom v čase vydania osvedčenia o vydržaní osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa vydáva formou notárskej zápisnice. Notárska zápisnica musí obsahovať a) vyhlásenie účastníka, že splnil podmienky vydržania podľa osobitného predpisu, najmä okolnosti odôvodňujúce začatie oprávnenej držby, trvanie a nepretržitosť držby. K vyhláseniu účastník dokladá 1. vyjadrenia osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, alebo ich právnych nástupcov, ak sú tieto osoby známe, že nemajú k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výhrady, 2. vyjadrenie obce, v ktorej katastrálnom území sa nehnuteľnosť nachádza, že nemá k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výhrady, 3. vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností podľa osobitného predpisu alebo má právo nakladať s nehnuteľnosťami podľa osobitného predpisu, že nemá k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výhrady, b) označenie dôkazov, ktoré boli notárovi predložené na potvrdenie osvedčovaných skutočností, c) uvedenie dňa, ktorým účastník nadobudol vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

28. Vyjadrenie o tom, že voči nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanou v 5.rade nemajú námietky, uviedli ako právni nástupcovia osôb, ktorým svedčí posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazujúci

ich vlastnícke právo k nehnuteľnosti, deti žalovanej v 5.rade (Ing. R. Q. a žalovaní v 1., 3. a 4. rade), ako dedičia po neb. otcovi R. Q.. Vyhlásenie ďalších dedičov po neb. pôvodných vlastníkov - žalobcov absentuje. Už len z tohto dôvodu má súd za to, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva na podklade osvedčenia o vydržaní nemohlo dôjsť pre nesplnenie všetkých zákonom vyžadovaných podmienok. Pravdivosť osvedčovaných skutočností bola vyvrátená.

29. Žalovaná v 5.rade vo vyhlásení pre osvedčenie i v konaní tvrdila nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním na základe neperfektnej darovacej zmluvy v rokoch 1963 - 1964 jej svokrovcami (pôvodnými vlastníkmi nehnuteľnosti).

30. Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok k nemu dochádza priamo zo zákona. Pri vydržaní nemusí nadobúdateľ preukázať platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia vlastníctva.

31. (tzv. Stredný ) bola dĺžka vydržacej doby stanovená na 10 rokov pri nehnuteľnostiach (). U držiteľa sa vyžadovala dobromyseľnosť počas celej vydržacej doby, a to so zreteľom ku všetkým okolnostiam ().

32. Dňa 1.4.1964 vstúpil do účinnosti nový - , ktorý v znení účinnom do 31.3.1983 neupravoval možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Novela účinná od 1.4.1984 opätovne pripúšťala túto možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva. Bol však obmedzený rozsah subjektov vydržania, ako aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou vykonanou , účinnou od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené.

33. Podľa ust. v znení účinnom od 1.1.1992 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

34. Podľa ust. , držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

35. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená ( ).

36. Zákonnými podmienkami vydržania sú a aj podľa predchádzajúcich právnych úprav boli: oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania.

37. V prejednávanom prípade nebolo sporné, že žalovaná v 5.rade dotknutú nehnuteľnosť dlhodobo užívala pokojne, bez toho, aby jej užívanie niekto namietal. Spornou bola dobromyseľnosť žalovanej v 5.rade, že jej vec patrí, a teda oprávnenosť držby.

38. Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach rozvinul podmienky vydržania. V rozhodnutí sp.zn. uviedol, že „predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť ale posudzovaná z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol“. V súlade s tým Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že „dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby.

Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva“. V rozhodnutí sp. zn. na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého „posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí.“

39. Je opakovane judikované všeobecnými súdmi SR, vrátane Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR ), že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod, pričom držiteľ bol dobromyseľný v tom, že mu takýto titul prislúchal. „Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus); ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul nasvedčuje. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. )... Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo“.

40. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je neospravedlniteľný (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , R 73/2015).

41. Najvyšší súd SR sa uvedeným rozhodnutím, ako aj mnohými ďalšími rozhodnutiami ako napr. sp. zn. (R 74/2015), 5 Cdo , , a sp. zn. priklonil k právnemu názoru, že súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby však treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. ).

42. V danom prípade žalovaná v 5.rade opiera svoju dobromyseľnosť o domnelý právny titul - ústnu darovaciu zmluvu uzavretú s právnymi predchodcami - rodičmi žalobcov, jej svokrovcami v roku 1963 resp. 1964. Žalovaná v 5.rade uviedla, že jej rodičia žalobcov darovali resp. sľúbili, že jej nehnuteľnosť darujú, pretože jej manžel jediný ostal v obci a že ona ich dochová. Zákon v uvedenom čase vyžadoval pre nadobudnutie vlastníckeho práva darovaním písomnú formu darovacej zmluvy k nehnuteľnosti ( Stredného , ) a od 1.4.1964 aj jej registráciu Štátnym notárstvom ( , účinného do 31.3.1983). Je zrejmé, že k uzavretiu písomnej zmluvy a k riadnemu prevodu vlastníckeho práva titulom darovania nedošlo. Žalovaná v 5.rade pri bežnej opatrnosti mohla vedieť, že takáto zmluva vyžaduje písomnú formu a jej registráciu, pretože zákon v uvedenom čase túto povinnosť jednoznačne zakotvoval, ale pre účely vydržania, s poukazom na vyššie spomínané rozhodnutie ústavného súdu, je potrebné posudzovať dobromyseľnosť žalovanej v 5.rade aj bez ohľadu na uvedené hľadisko.

Žalovaná v 5.rade bola za manžela - syna pôvodných vlastníkov vydatá od roku 1963 a žili v uvedenej obci. Pozemok užívali a pestovali na ňom zeleninu. Je možné, že žalovanej v 5.rade pôvodní vlastníci prisľúbili nehnuteľnosť, avšak je vysoko nepravdepodobné a súd ani neverí tvrdeniu, že by právni predchodcovia žalobcov bezprostredne po vydaji sa žalovanej v 5.rade za ich syna darovali nehnuteľnosť výlučne jej a nie minimálne im obom. Syn právnych predchodcov žalobcov žil do roku 1994 a dovtedy nedošlo k darovaniu nehnuteľností jemu, i keď ostatní synovia už dlhší čas v obci nežili. Z vyjadrenia / výpovedí žalovaných v 3., 4. i 5.rade pritom vyplynulo, že nehnuteľnosť mala byť žalovanej v 5.rade len prisľúbená, nie skutočne darovaná. Žalovaná v 5.rade rozporne uvádzala (okrem toho, že nehnuteľnosť bola darovaná resp. sľúbená) aj okolnosť, kto bol darcom - raz obaja svokrovci a inokedy len svokra. Dobromyseľnosti žalovanej v 5.rade nenasvedčuje aj jej konanie pri vydávaní osvedčenia o vydržaní, keď ako právnych nástupcov po neb. pôvodných vlastníkoch neuviedla žalobcov - bratov jej nebohého manžela, ale len seba a svoje deti, ako právnych nástupcov po neb. bratovi žalobcov Jozefovi. O ich existencii pritom mala nepochybne vedomosť. Ich vyjadrenie zrejme účelovo nežiadala.

43. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalovaná v 5.rade nebola dobromyseľná v tom, že je vlastnícke právo k nehnuteľnostiam patrí, a preto nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti titulom vydržania.

44. Pokiaľ ide o právnych nástupcov žalovanej v 5.rade, súd má za to, že oni ako blízke osoby žalovanej v 5.rade - jej deti resp. vnučka (žalovaná v 2.rade), mali vedomosť o okolnostiach „nadobudnutia“ vlastníckeho práva žalovanou v 5.rade. To, že im sú známe okolnosti, potvrdila pri vydávaní osvedčenia žalovaná v 1.rade i matka žalovanej v 3.rade, a teda i žalovaná v 2.rade, ako blízka osoba (dcéra žalovanej v 3.rade) musela mať danú vedomosť. Nemožno u žalovaných v 1. a 2.rade hovoriť o dobromyseľnom nadobudnutí vlastníckeho práva. Nehnuteľnosť nadobudli za značne nízku cenu priamo od svojich právnych predchodcov, čo tiež nenasvedčuje dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva. Žalovaná v 1.rade uviedla, že pri prehlásení v roku 2010 vychádzala z toho, že jej otec bol jediným dedičom po starých rodičoch, avšak dedičské rozhodnutie po starej mame, podľa ktorého všetko dedil jej otec, videla až v roku 2017.

45. Najvyšší súd SR, ale aj Ústavný súd SR sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal kolíziou stretu ochrany vlastníckeho práva - ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (zásada „nemo plus iuris“, v zmysle ktorej vlastník nemôže nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka) a ochrany nového nadobúdateľa, ktorý nadobudne nehnuteľnosť dobromyseľne od domnelého vlastníka, ktorému svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti.

46. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (napr. R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd postavil na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostavajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám ma). Pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko ma niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. V konaní o určenie vlastníckeho práva teda musí súd posudzovať otázku dobrej viery nadobúdateľov, ktorí tvrdia dobromyseľné nadobudnutie nehnuteľnosti a po posúdení všetkých konkrétnych skutkových zistení rozhodnúť v súlade s princípom všeobecnej spravodlivosti (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. , , ).

47. Z uvedených záverov judikatúry ústavného súdu i z doterajšej prevažujúcej judikatúry všeobecných súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR (napr. , alebo ) vyplýva, že nemožno zotrvávať na bezvýhradnom uplatňovaní zásady „nemo plus iuris“, ale pri výnimočne daných skutkových okolnostiach, pri ktorých musí byť dobrá viera nadobúdateľov hodnotená veľmi prísne, možno prelomiť uvedenú zásadu a v záujme všeobecnej spravodlivosti povýšiť nad uvedenú zásadu ochranu dobromyseľného nadobúdateľa. V prejednávanom prípade však uvedené skutočnosti neboli preukázané, ako vyplýva z ods. 44 odôvodnenia. Súd preto zotrval na uplatnení zásady, že od nevlastníka nemožno nadobudnúť vlastníckeho právo a má za to, že žalované v 1. a 2.rade nenadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Vlastnícke právo zostalo zachované pôvodným vlastníkom - starým rodičom žalobcov. Súd preto rozhodol, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po uvedených osobách, u každého v spoluvlastníckom podiele 1 z celku.

48. Podľa ust. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

49. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. , v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

50. Nakoľko žalobcovia boli v konaní plne úspešní, bola im voči žalovaným priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %. Súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by nemal priznať náhradu trov konania v zmysle ust. .

51. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice

- okolie v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.