Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23Co-7-2020.pdf
PDF · 205.45 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/7/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a z členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobkyne: E. P., F.. XX.XX.XXXX, T. E. XX, XXX XX H., právne zastúpená JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1./ Q. Ž., F.. XX.XX.XXXX, T. T. XXXX/XX, H., 2./ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy a o náhradu škody, o odvolaní žalovaných v 1.a 2.rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 19.09.2019, č. k. 11C/330/2014 - 95 takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalobkyňa má voči žalovaným v 1.a 2.rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.: „I. Žalovaní v 1.rade a 2.rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 20.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.
II. Žalovaní v 1.rade a 2.rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 1.880,82 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 25.11.2014 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.
III. Žalobkyňa má voči žalovaným v 1.rade a 2.rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Vec právne posúdil podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení, podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 5T/88/2012 bola podaná obžaloba Okresného prokurátora v Prešove zo dňa 03.08.2012, na žalovaného v 1. rade ako obvineného, na tom skutkovom základe, že dňa XX.XX.XXXX, viedol v klesajúcom úseku cesty na ulici J. v H. v smere k ulici A. F., osobné motorové vozidlo značky I. I L.: H. vozidlo viedol vyššou rýchlosťou ako bola dovolená a zrazil chodca D. P., manžela žalobkyne, prechádzajúceho cez cestu
spoza radu zaparkovaných vozidiel z pravej strany v smere jazdy vozidla, pričom chodec utrpel zranenie, ktorému podľahol. Rozsudkom Okresného súdu Prešov, č. k. 5T 88/2012 - 742 zo dňa 10.08.2017, bol obžalovaný v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona, za použitia § 138 písm. h) Trestného zákona, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom výkonu tohto trestu a skúšobnou dobou 3 roky a šesť mesiacov, ako aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkých druhov na 3 roky a šesť mesiacov. Uznesením Krajského súdu v Prešove, č. k. 3To 38/2017 - 785 zo dňa 13.12.2018, boli odvolania okresného prokurátora, obžalovaného a poškodenej zamietnuté a vyššie uvedený trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť 13.12.2018. Z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX z 30.06.2011, uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade ako poistníkom a žalovanou v 2. rade ako poisťovateľom súd zistil, že medzi týmito subjektmi bolo uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Zo správy klinického psychológa H.. R. E. z 09.12.2016, súd mal za preukázané, že žalobkyňa má depresívnu náladu, máva záchvaty plaču, potrebuje pozitívne motivovať. Potrebuje pracovať, aby mala z čoho žiť, avšak vlasové prípravky jej aj ako kaderníčke zhoršujú dýchanie. Z početných lekárskych správ psychiatričky E.. S. U., v časovom období od 23.07.2012 do 24.09.2018 súd zistil, že žalobkyňa má sústavne pocit úzkosti a strachu, že sa stane niečo zlé. Žalobkyňa sa trápi, zle znáša návrat do prázdneho bytu, často plače. Pri výročí úmrtia, resp. narodenín manžela, má silnejšie úzkosti, pričom celkový zdravotný stav žalobkyne bol uzavretý ako recidivujúca depresívna porucha stredne ťažkého stupňa.
4. Žalobkyňa si v predmetnom konaní uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur a nárok, ktorý si už skôr v trestnom konaní voči žalovanému v 1.rade uplatnila ako nárok na náhradu škody v súvislosti s vynaloženými nákladmi spojenými s pohrebom manžela. Po čiastočnom plnení zo strany žalovanej v 2.rade vo výške 1 117,18 eura, v tomto konaní žiada náhradu škody vo výške 1 880,82 eura.
5. Žalovaný v 1.rade sa v konaní bránil tým, že zodpovednosť nenesie len on ako vodič osobného motorového vozidla, ale aj manžel žalobkyne, ktorý nedal pozor na idúce autá. Poukázal na to, že aj z trestného konania vyplynulo, že kontakt nebohého bol zboku motorového vozidla, nie spredu, teda chodec „nabúral“ do auta, nie auto do chodca. Žalovaná v 2.rade k tomu uviedla, že nielen vodič, ale aj chodec musí dodržiavať predpisy cestnej premávky. Poukázala, že pri odškodňovaní po obetiach trestných činov, bola v zákone o odškodňovaní obetí po následných trestných činoch v čase dopravnej nehody, maximálna výška prípustná pre priznanie v rozsahu 15.850,- eur pre všetky blízke osoby. Zároveň namietala premlčanie uplatnených nárokov žalobkyne, tiež vzniesla námietku svojej pasívnej legitimácie v konaní.
6. Z výpovede žalobkyne súd mal za preukázané, že spolu s nebohým manželom žili spolu 30 rokov, deti nemali a žili len jeden pre druhého. Manžel bol žalobkyni veľkou oporou, chodili spolu na dovolenky, návštevy a teraz je na všetko sama. Chýba jej, nemá sa komu zveriť, s nebohým manželom mali spoločné koníčky, bol veľmi pozorný, často ju prekvapoval a v každom ohľade jej pomáhal. Po jeho smrti navštevovala psychiatra, situáciu veľmi ťažko znášala, navštevovala aj psychologičku, ktorá jej pomohla. Denne užíva lieky na depresívne stavy a musela sa presťahovať z X-izbového bytu do X-izbového bytu, aby zvládla uhrádzať náklady ako samoživiteľka. Z výpovede švagriny Q. P. súd zistil, že žalobkyňa bola pred dopravnou nehodou zábavná, spolu s nebohým manželom chodili často po výletoch, mali spolu veľmi pekný vzťah, plánovali si život na dôchodku. Preto celá udalosť bola pre žalobkyňu veľmi ťažká, musela zmeniť prostredie na bývanie, uskromniť sa a stavy úzkosti u nej pretrvávajú. Svedkyňa potvrdila, že žalobkyňa berie lieky proti depresii, v minulosti to bola veľmi aktívna, spoločensky založená žena. Svedkyňa P. M., ktorá je blízkou priateľkou žalobkyne vypovedala, že nebohý manžel bol k žalobkyni vždy pozorný, úctivý, kupoval jej darčeky, mal ju veľmi rád. Obidvaja boli veľmi zábavní, dokázali urobiť dobrú atmosféru, žili spoločensky. Po nehode sa žalobkyňa úplne zmenila, zhoršil sa jej zdravotný stav, začala navštevovať psychiatričku a utrpela aj finančne. Svedkyňa I. R., ktorá bola kolegyňou nebohého manžela žalobkyne potvrdila, že žalobkyňa s nebohým manželom boli celoživotne zaľúbení, nebohý manželke z práce často telefonoval, vyznával jej svoje city a bol to taký typ človeka, ktorý, keď videl, že manželke sa páči nejaká vec alebo po niečom túži, tak sa ju snažil zabezpečiť, resp. jej vyhovieť. Dopravná nehoda sa podpísala na zdravotnom stave žalobkyne, ktorý sa zhoršuje. Aj svedkyňa O. E., kolegyňa nebohého manžela žalobkyne potvrdila, že prítomnosť nebohého, či už na pracovisku alebo mimo, bola obohacujúca, nakoľko mal v sebe empatiu, lásku k ľuďom. Žalobkyňa s manželom boli prepojení, žili len jeden pre druhého, na poslednej dovolenke vo februári 2011 v O., v P. G., si obnovili
manželský sľub po 30-tich rokoch. Žalobkyňa má obavu z budúcnosti, či sama ako samoživiteľka utiahne uhrádzať všetky náklady spojené so živobytím.
7. Na základe takto vykonaného dokazovania súd uzavrel, že nárok žalobkyne na zaplatenie nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti a na náhradu škody je dôvodný v celom rozsahu. Žalobkyni spôsobená neodstrániteľná ujma vo sfére osobného a rodinného života, citových a sociálnych väzieb sa negatívne prejavila aj na jej zdravotnom (najmä psychickom) stave. V dôsledku nečakaného a šokujúceho úmrtia manžela, žalobkyňa bola nútená vyhľadať pomoc psychiatričky, ktorá trvá doposiaľ. Z tohto dôvodu užíva antidepresíva, pričom psychické stavy sa u žalobkyne výrazne zhoršujú, najmä vtedy, keď sú sviatky (narodeniny, meniny), Vianoce, či výročie úmrtia manžela. K zásahu do osobnostného práva žalobkyne došlo zo strany žalovaného v 1.rade tak, že bola narušená celistvosť jej rodiny, bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné a ochudobnenie žalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné. Žalobkyňa bola v manželstve s nebohým 30 rokov, spolu nemali deti, a preto žili len jeden pre druhého. Vzhľadom na to, že ich manželstvo bolo bezdetné, o to viac boli na seba navzájom naviazaní a všetok voľný čas trávili spoločne. Spoločne chodievali na dovolenky do R. Q., k moru a na poznávacie zájazdy do zahraničia. Manžel žalobkyne bol v okruhu ich známych a priateľov veľmi obľúbený, spoločne so známymi chodievali na výlety, chaty, grilovačky. Manžel žalobkyne vo veku XX rokov ukončil vysokoškolské vzdelanie z dôvodu, aby si udržal svoje zamestnanie a po finančnej stránke tak zabezpečil seba a žalobkyňu do budúcna. Nebohý manžel žalobkyňu často zahŕňal pozornosťou a starostlivosťou. Zarobené finančné prostriedky investoval do spoločného života a domácnosti. Pre žalobkyňu veľmi rád nakupoval darčeky, a preto v dôsledku úmrtia manžela, žalobkyňa prišla o jeho nesmiernu oporu, istotu, pozornosť, starostlivosť a lásku. Žalobkyňa pocítila stratu milovaného človeka aj po finančnej stránke, keď bola nútená presťahovať sa zo spoločného X-izbového bytu do X-izbového bytu. Podľa ustálenej súdnej praxe preto bola daná aplikácia ust. § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej žalovaní zodpovedajú za náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody. Vo vzťahu k vnesenej námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2.rade, súd poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v rozsudku C 22/2012 Haasová proti S. H. a T. U., kde bolo konštatované, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí, usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V prejednávanej veci je nesporným, že žalovaný v 1.rade mal v čase dopravnej nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so žalovanou v 2.rade. Práve z tohto poistného vzťahu plynie pasívna vecná legitimácia žalovanej v 2.rade, ktorá je daná aj ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení.
8. K vznesenej námietke premlčania žalovanou v 2.rade súd uviedol, že je nedôvodná. Začiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu, je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K dopravnej nehode - zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo XX.XX.XXXX, pričom žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy bola podaná na súde 26.09.2014, teda vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe. Súd mal zároveň za preukázané, že aj nárok na náhradu škody žalobkyňa uplatnila včas, už v trestnom konaní v celkovej výške 2 998 eur (náklady na pohreb 1 663 eura náklady na pomník 1 335 eur). Keďže žalovaná v 2.rade žalobkyni dňa 24. 11. 2014 vyplatila sumu 1 117 eur, žalobkyňa žiadala priznať náhradu škody vo výške 1 880 eur s prísl. (2 998 eur - 1 117 eur).
9. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, súd prvej inštancie vychádzal z dostupnej judikatúry v obdobných prípadoch, z ktorej citoval rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11Co/30/2012, kedy bola žalobcovi priznaná suma 30.000,- eur ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku úmrtia blízkej osoby pri dopravnej nehode, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 12C/385/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co/111/2011 , kedy bola súdom uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 23.000,- eur. Rozhodnutia súdov vychádzali zo skutkového stavu, pri ktorom došlo na diaľnici D1 ku kolízii medzi nákladným motorovým vozidlom s cisternovým návesom a osobným vozidlom, pričom došlo k smrteľným zraneniam vodiča osobného motorového vozidla (syna žalobcu a jeho spolujazdkyne (manželky žalobcu). Ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn. 37C/178/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 11Co/90/2010, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti o určenie nemajetkovej ujmy pre žalobcov v 1.a 2.rade (rodičov nebohej) tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov nemajetkovú ujmu vo výške po 15.000,- eur. V ostatnej časti, pokiaľ išlo o nemajetkovú ujmu pre žalobcov v 3.a 4.rade (súrodencov zomrelej), rozsudok potvrdil, teda každému bola priznaná nemajetková ujma vo výške po 2.000,- eur a Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 4Cdo/139/2011 zo dňa 30.10.2012 zamietol dovolanie žalovaného. Taktiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/183/2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 5C/35/2012 vo vyhovujúcom výroku, pričom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1.a 2.rade k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 1.rade sumu 15.000,- eur, žalobcovi v 2.rade sumu 15.000,- eur a žalobcovi v 3.rade sumu 5.000,- eur. Žalobcovia uplatnené nároky odôvodnili tragickou smrťou - úmrtím syna žalobcov v 1.a 2.rade a brata žalobcu v 3. rade, v dôsledku dopravnej nehody.
10. Vzhľadom na vyššie uvedenú judikatúru, ako aj zohľadňujúc vzťahy v rodine nebohého, mal súd za preukázané, že osobou, ktorá trpí pri strate manžela najviac, je pozostalý partner. Manželský vzťah je nesporne najbližším vzťahom dvoch ľudí, je s ním spojený (spravidla) celý zostávajúci život a je prirodzené, že práve pozostalý manžel znáša stratu svojho manžela najťažšie. V prejednávanej veci žalobkyňa prišla o manžela, v dôsledku jeho smrti viackrát navštívila, a aj navštevuje, psychiatrickú ambulanciu, preto nemožno v žiadnom prípade hovoriť u nej, čo i len o náznaku nejakej vypočítavosti, kvôli podanej žalobe. Uvedené je potrebné vnímať v širšom kontexte v tom zmysle, že žalobkyňa prišla o najbližšiu osobu a keďže z manželstva nepochádzali deti, a to je strata citlivejšia. Vo vzťahu k ustálenej výške náhrady nemajetkovej ujmy, súd poukázal na právoplatné rozsudky všeobecných súdov uvedené v odôvodnení, porovnaním, z ktorých je možné konštatovať, že priznaná suma nijako nevybočuje z rámca už v iných konaniach priznaných súm. K obrane žalovaného v 1.rade vo vzťahu k zavineniu nebohého, súd skonštatoval, že aj napriek skutočnosti, že chodec prechádzal mimo prechodu pre chodcov, je z elementárnej logiky jasné, že je to vždy vodič motorového vozidla, ktorý je vo výhodnejšej pozícii, keďže je chránený samotným motorovým vozidlom. V danom prípade žalovaný v 1.rade ako vodič nepochybne neviedol motorové vozidlo rýchlosťou predpísanou, ale vyššou rýchlosťou, čo vyplynulo aj v trestnom konaní. Na tomto mieste súd poukázal aj na zarážajúci cynizmus zo strany žalovaného v 1.rade, ktorý sa nielenže neospravedlnil žalobkyni, ako pozostalej, ale bagatelizoval dopravnú nehodu, keď pred súdom uviedol, že výpovede svedkov majú nulovú hodnotu a viac zdôrazňoval škodu, ktorá vznikla na jeho motorovom vozidle, ako škodu na zdraví; všetko vo svetle necitlivého a vulgárneho vyjadrenia aj na sociálnej sieti zanedlho po dopravnej nehode. K námietkam žalovaných vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy súd uzavrel, že smrť obete dopravnej nehody bola nepochybne nečakaná, tragická, žalobkyňou nezavinená udalosť, ktorá do jej života zasiahla a nenávratne pretrhla doterajšie väzby, čím žalobkyňa stratila možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k nebohému manželovi. Žalobkyňa, ako aj svedkovia v konaní vypočutí podrobne popísali charakter vzťahov existujúcich medzi nimi a pozostalým. Medzi žalobkyňou a jej zosnulým manželom bezpochyby existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Porušením práva na život jedného z nich došlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhého.
11. K nároku žalobkyne na náhradu škody titulom nákladov spojených s pohrebom a nákladov spojených s pomníkom, ktorú náhradu škody si žalobkyňa uplatnila v trestnom konaní vo vzťahu k žalovanému v 1.rade súd uviedol, že po skončení trestného konania (rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. 5T/88/2012 - 742 zo dňa 10.08.2017, ktorým bola žalobkyňa ako poškodená so svojím nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces, nadobudol právoplatnosť 13.12.2018), na pojednávaní konanom dňa 13.06.2019, súd za prítomnosti všetkých strán sporu procesným uznesením pripustil zmenu žaloby v zmysle podania žalobkyne zo dňa 06.05.2019 tak, že žaloba znela okrem náhrady nemajetkovej ujmy aj na náhradu škody vo výške 1.880,82 eur s príslušenstvom. Súd mal za nesporne preukázané, že žalobkyňa si už v trestnom konaní 5T/88/2012 uplatnila voči žalovanému v 1.rade aj nárok na náhradu škody spočívajúcu v celkovej výške 2.998,- eur (náklady na pohreb 1.663,- eur a náklady na pomník 1.335,- eur) a žalovaná v 2.rade dňa 24.11.2014 žalobkyni vyplatila sumu 1.117,18 eur. Z trestného spisu, s ktorým sa súd na pojednávaní oboznámil, je zrejmé, že nárok žalobkyne v tomto konaní bol preukázaný pokladničnými dokladmi (č. l. 61 až 64 spisu a č. l. 315 až 317 spisu Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5T/88/2012), a preto súd priznal žalobkyni rozdiel medzi požadovanou a čiastočne už priznanou sumou (2.998,- eur - 1.117,18 eur), t. j. v žiadanej výške 1.880,82 eur spolu s úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo výške 5,05 % ročne od 25.11.2014.
Keďže k čiastočnému plneniu zo strany žalovanej v 2.rade došlo dňa 24.11.2014 nasledujúcim dňom, t. j. od 25. 11. 2014 sú žalovaní v omeškaní s plnením dlhu.
12. O trovách konania rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 CSP. Vo veci žalobkyňa mala plný úspech, preto jej súd voči žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
13. Žalovaný v 1.rade v podanom odvolaní navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadal rozsudok zmeniť a žalobu voči nemu zamietnuť. Uviedol, že žalobkyni sa nikdy neospravedlnil a vzhľadom k výsledkom znaleckého dokazovania z trestného konania to ani nikdy neurobí, pretože by tým prevzal zodpovednosť za následok, ktorý nespôsobil. Iná vec je ľútosť. V bode 16. napadnutého rozsudku je uvedené, že žalovaný v 1.rade nevyjadril ľútosť, to však nie je pravdou, pretože ľútosť vyjadril písomne v liste, ktorý adresoval žalobkyni asi mesiac po nehode, kedy ešte nebola podaná žaloba a ľútosť vyjadril aj v úkonoch trestného konania. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5T/88/2012, ktorý opisuje všetky podstatné okolnosti predmetnej nehody, pri ktorej zahynul manžel žalobkyne. Trestný rozsudok na strane 6 konštatuje, zhodne so znaleckým posudkom ÚSI W., že kolíznu situáciu spôsobil manžel žalobkyne. Konkrétne ju spôsobil tým, že porušil tri samostatné povinnosti vyplývajúce mu ako chodcovi zo zákona o cestnej premávke, keď prechádzal cez vozovku v mieste mimo prechod alebo podchod, hoci v blízkosti sa nachádzal práve podchod, čiže porušil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 53 ods. 1 zákona o cestnej premávke, ďalej prechádzal nie kolmo na os vozovky najkratšou cestou, ale šikmo tak, ako ho nasmeroval ústiaci chodník, čiže predĺžil si svoj pobyt na vozovke, čím porušil aj povinnosť vyplývajúcu mu z citovaného ustanovenia a napokon sa pred vstupom na vozovku nepresvedčil, či tak možno urobiť bez nebezpečenstva, čím porušil aj povinnosť vyplývajúcu mu z ods. 4 citovaného zákona, pretože vbehol na vozovku bez zastavenia spoza zaparkovaného vozidla. V napadnutom rozsudku súd konštatuje, že vodič mal povinnosť predvídať, ale nikde nie je uvedené, čo mal predvídať. Pred dopravnou nehodou odvolateľ z výhľadu vodiča vnímal iba rad stojacích vozidiel a za nimi zeleň. Nič nesignalizovalo možný výskyt chodcov, nie ešte rozbehnutých. Keďže žije na druhom konci mesta, pred dopravnou nehodou toto miesto nepoznal. Nevedel, že medzi vozidlami ústi chodník. Nebola tam žiadna značka a poklesnutý obrubník, ktorý je príznakom ústiaceho chodníka, nevidel kvôli zaparkovanému T. N Nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku v bode 10., v ktorom je skutkový dej opísaný tak, že on zrazil chodca. Takéto tvrdenie je v priamom rozpore s výsledkami trestného dokazovania, v ktorom bolo nepochybne preukázané, že nie on nabúral do chodca, ale naopak, chodec nabúral zboka. Ak by mal zraziť chodca, tak by musel ísť s vozidlom bokom. Všetky uvedené skutočnosti dopravnej nehody boli súdu prvej inštancie známe z čítania trestného rozsudku v rámci dokazovania, ako aj z jeho vyjadrenia k žalobe a napokon aj zo záverečnej reči, pričom žalobkyňa žiadnu z uvedených okolností nespochybnila. Z napadnutého rozsudku naviac nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s týmito okolnosťami. Z odôvodnenia nevyplýva, že by súd tieto okolnosti zohľadnil pri rozhodovaní o výške náhrady v prospech odvolateľa. Naopak, z porovnania judikatúry, na ktorú súd odkázal vyplýva, že uznaná náhrada vo výške 20.000,- eur nemá byť náhradou korešpondujúcou s podielom zodpovednosti žalovaného na dopravnej nehode, pri zohľadnení uvedených okolností, ale má byť náhradou za spôsobenie následku, ako keby ho bolo možné celý pričítať iba žalovanému. Ďalej z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sú existencia ujmy, porušenie právnej povinnosti a príčinná súvislosť medzi nimi. Z tohto dôvodu okolnosťami dopravnej nehody sa mal súd zaoberať nielen pri rozhodovaní o výške náhrady, ale rovnako aj pri posudzovaní existencie samotného nároku na náhradu, konkrétne pri posudzovaní toho, či tieto okolnosti nepretrhli príčinnú súvislosť medzi konaním odvolateľa a vzniknutým následkom. Opisy ujmy a porušenia právnej povinnosti vypĺňajú prakticky celé odôvodnenie napadnutého rozsudku, avšak nikde nie je uvedené, ako súd prvej inštancie posúdil otázku príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a smrťou manžela žalobkyne. V trestnom konaní bol odvolateľ odsúdený iba za to, že jeho vozidlo sa nachádzalo v daný čas na danom mieste, čím odvolateľ umožnil nebohému manželovi žalobkyne, aby do neho nabúral ako do prekážky. Aj preto podal proti trestnému rozsudku dovolanie na najvyšší súd.
14. Žalovaná v 2.rade v podanom odvolaní namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP). Uviedla, že v konaní preukázala, že uhradila titulom pohrebných nákladov žalobkyni sumu 1.117,18 eur, a to na základe žalobkyňou predložených
dokladov - faktúry č. XXXXXXXX . vo výške 512,- eur a faktúry č. XXXXXXX vo výške 90,- eur a príjmových pokladničných dokladov preukazujúcich úhrady spolu vo výške 1.569,24 eur. Z preukázanej úhrady 1.569,24 eur, žalovaná odpočítala sumu 79,67 eur, ktorá predstavovala štátny príspevok Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na pohreb a sumu 372,39 eur, ktorá predstavovala 25 % krátenie z dôvodu spoluzavinenia poškodeného v súlade s ust. § 441 Občianskeho zákonníka. K tomu uviedla, že zavinenie poškodeného je dôvodom na zníženie rozsahu uplatneného nároku na náhradu škody aj vtedy, ak má škodu namiesto škodcu hradiť poisťovateľ. Žalovaná nebola účastníčkou trestného konania, a preto, pokiaľ boli v trestnom konaní dokladované akékoľvek ďalšie výdavky žalobkyne spojené s pohrebom, s týmto žalovaná nemala žiadnu možnosť sa oboznámiť ani namietať výšku a odôvodnenosť uplatneného nároku. Ďalej uviedla, že zákon č. 461/2003 Z. z. limitoval pre rok 2011 výšku náhrady nákladov spojených s pohrebom maximálnou paušálnu sumou 2.366,30 eur, a teda súdom priznaný doplatok spolu s úhradou, ktorú už žalovaná žalobkyni poskytla, prevyšuje zákonom stanovenú maximálnu paušálnu sumu. Súd prvej inštancie pochybil, keď sa nevysporiadal so vznesenou námietkou premlčania predmetného nároku, keď bol žalobkyňou uplatnený nárok až písomným podaním zo dňa 06.05.2019 a námietku premlčania žalovaná vzniesla hneď na prvom pojednávaní vo veci 13.06.2019. V tejto súvislosti uviedla, že v zmysle ustálenej judikatúry dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi (R 29/1983). Podľa žalovanej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď priznal žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur. Súd prvej inštancie mal zohľadniť všetky zákonom stanovené kritériá v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom vždy musia byť zisťované okolnosti tak na strane pôvodcu zásahu, ako aj na strane postihnutej osoby, konkrétne napríklad, aký bol podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu, vyusťujúcej do neoprávneného zásahu. Druhým kritériom, na ktoré musí súd prihliadnuť pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (R 29/2001). Podľa názoru žalovanej súd nevzal do úvahy skutkové okolnosti tohto prípadu. Nebohý manžel žalobkyne prechádzal cez cestu mimo prechodu pre chodcov v mieste, kde pracoval a musela mu byť veľmi dobre známa dopravná situácia v danom mieste, ako aj nebezpečenstvo vyplývajúce zo zaparkovaných motorových vozidiel na nepovolenom mieste. Navyše, prechod pre chodcov bol v blízkosti inkriminovaného miesta dopravnej nehody. Súd prvej inštancie sa zameral výlučne na zavinenie žalovaného v 1.rade, pričom z výsledkov dokazovania v trestnom konaní vyplynulo, že podiel na vzniknutej kolíznej situácii mal aj nebohý manžel žalobkyne. Na základe vyššie uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadala, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobu voči žalovanej v 2.rade zamietol.
15. Žalobkyňa k podaným odvolaniam, podaním dňa 12. 12. 2019 a 14. 01. 2020 uviedla, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec po právnej stránke správne posúdil. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá zákonným požiadavkám, ktoré vyplývajú z ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie a ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec právne posúdil. Žalovaný v 1.rade vo svojom odvolaní zotrváva na svojej argumentácii uvedenej počas konania pred súdom prvej inštancie. Vo svojom odvolaní opätovne polemizuje so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a naviac, spochybňuje aj jeho právne úvahy. Žalobkyňa sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a na doplnenie považuje za potrebné poukázať na účelové tvrdenie žalovaného v 1.rade o tom, že pred dopravnou nehodou toto miesto nepoznal. Tvrdenie žalovaného vyvracajú svedecké výpovede z trestného konania svedkov E. A. a D. E., s ktorými žalovaný tesne pred dopravnou nehodou telefonoval a práve z jeho telefonátu vyplýva jeho nepochybná znalosť miesta dopravnej nehody, a preto námietka žalovaného v 1.rade o jeho neznalosti mesta nehody je neopodstatnená. V tejto súvislosti poukázala, že Najvyšší súd SR, ktorý rozhodoval o dovolaní žalovaného v 1.rade a ktorý dovolanie odmietol konštatoval, že zo strany žalovaného v 1.rade došlo k porušeniu dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom (uznesenie NS SR zo dňa 10. 12. 2019, sp. zn. 4Tdo/54/2019). Žalovaný v 1.rade sa zásadným spôsobom vyhýba svojmu markantnému porušeniu povinností ako vodiča v zmysle zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, t. j. rýchlosť jazdy. Uvedené právoplatne potvrdil aj odvolací súd v trestnom konaní. Nepravdivým tvrdením žalovaného v 1.rade je aj skutočnosť, že ľútosť mal vyjadriť písomne v liste, ktorý adresoval žalobkyni asi mesiac po nehode. Žalobkyňa pred súdom nič nezamlčala, k uvedenému sa vyjadrila v rámci svojho výsluchu na
pojednávaní dňa 13.06.2019, v ktorom uviedla, že sa jej ospravedlnila jedine matka žalovaného v 1.rade v tom zmysle, že jej syn nefajčí, nepije a na auto si zarobil sám. Žalobkyňa našla vo svojej schránke vhodený a nepodpísaný list od rodiny W., z obsahu ktorého bolo zrejmé, že nebol napísaný žalovaným v 1.rade, ale iným členom rodiny. Za nedôvodné považuje aj odvolanie žalovanej v 2.rade, ktorá namieta premlčanie uplatneného nároku, pričom súd prvej inštancie sa v bodoch 42.až 48. odôvodnenia rozsudku dostatočne vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania. Žalobkyňa si svoj nárok na náhradu škody uplatnila v adhéznom konaní riadne a včas, pričom trestné súdy žalobkyňu odkázali so svojimi nárokmi na náhradu škody na civilný proces. S poukazom na uvedené žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
16. Žalovaný v 1.rade k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že táto konštatuje jeho nepochybnú znalosť miesta nehody na základe výpovede svedkov, ktorí potvrdili, že sa orientoval, kde sa nachádza parkovisko pri pyramíde a reštaurácia L.. V čase nehody žalovaný poznal iba toto miesto ako vodič a nie ako chodec, nevedel, že medzi autami ústi do cesty chodník, pretože tam nikdy predtým nevidel prechádzať chodca a ústiaci chodník sa z pohľadu vodiča nedal vidieť. Dnes je v tomto mieste vyznačený prechod pre chodcov, práve kvôli rizikovosti miesta, ale v čase nehody tam nebol.
17. K vyjadreniu žalobkyne právny zástupca žalovaného v 1.rade uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí viacerými zásadnými hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi vadami, ktoré zapríčiňujú jeho neudržateľnosť a nevyhnutne zakladajú potrebu jeho zrušenia. Rozhodnutie je vnútorne rozporné, založené na nesprávnom právnom posúdení základu nároku, ako aj procesných súvislostí, týkajúcich sa premlčania. V prejednávanej veci súd nedodržal ani jednu z uvedených povinností, a teda: a) neurčil, ktoré skutkové tvrdenia súd medzi stranami sporné a ktoré nie, b) neurčil, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, c) neuviedol predbežné právne posúdenie veci. Z trestného spisu je zrejmé, že k dopravnej nehode síce formálne došlo nedbalosťou žalovaného, no k smrti poškodeného, resp. k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobkyne došlo za takých skutkových okolností, že poškodený rovnako ako žalovaný, porušil ustanovenia zákona o cestnej premávke. V trestnom konaní bolo ustálené, že obžalovaný bol uznaný vinným z prečinu, pričom z odôvodnenia rozhodnutia v trestnom konaní, resp. z pripojeného trestného spisu sú zrejmé okolnosti, za akých k následnému neoprávnenému zásahu, ktorý je predmetom posúdenia aj v tomto civilnom konaní došlo a toto je nutné v civilnom konaní zohľadniť v celistvosti, s prihliadnutím aj na skutkové okolnosti, ktoré neboli relevantné z trestnoprávneho hľadiska (pre rozhodnutie o vine), ale môžu mať význam pre účely civilného sporového konania, ktoré je samozrejme diametrálne odlišné od účelu konania o vine. Konanie o vine a adhézne konanie síce spolu súvisia, ale v podstate sú samostatnými konaniami. V tejto súvislosti je potrebné odkázať aj na samotné rozhodnutie v trestnom konaní sp. zn. 5T/88/2012, v ktorom samosudca výslovne konštatuje, že súd odkázal poškodenú s nárokom na náhradu škody na civilný súd, keďže podiel viny na tejto dopravnej nehode mal aj nebohý. V nadväznosti na uvedené je potrebné vnímať aj obsah súdnych rozhodnutí o výške náhrady nemajetkovej ujmy, resp. výške náhrady škody, ktoré boli v tomto civilnom konaní predložené. Z dôvodu právnej istoty vzniesol námietku premlčania v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/82/2019 zo dňa 28.05.2019, podľa ktorého, cit.: „Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočnú úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti.“ Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd zmenil a žalobu voči žalovanému v 1.rade zamietol.
18. Žalovaná v 2.rade v replike uviedla, že nárok žalobkyne na doplatenie pohrebných nákladov je premlčaný. Žalobkyňa opakovane poukazuje na správanie žalovaného v 1.rade, spochybňuje ním prejavenú ľútosť a opakovane poukazuje na výtlačok zo sociálnej siete Facebook. K tomu žalovaná v 2.rade zdôrazňuje, že z predmetného výtlačku vôbec nie je zrejmé, v akom roku mal byť napísaný, pričom len zo samotného kontextu príspevku vôbec nevyplýva, že sa mal týkať práve manžela žalobkyne. Ďalej uviedla, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov je výška peňažnej náhrady predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestavuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd
musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku. Súdy už ustálili, že priznanie nemajetkovej ujmy nie je reparáciou, nesmie byť prostriedkom obohacovania sa a nesmie pôsobiť na škodcu likvidačne. Z ustálenej rozhodovacej praxe súdov je zrejmé, že aj otázka spoluzavinenia usmrtenej osoby je podstatná pri rozhodovaní o výške uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že nebohý manžel žalobkyne prechádzal cez cestu mimo prechodu pre chodcov, čím okrem všeobecnej prevenčnej povinnosti, konal zároveň v rozpore s ust. § 53 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Podľa žalovanej v 2.rade, záver o vine žalovaného v 1.rade vyslovenej v trestnom konaní, nezbavoval súd prvej inštancie povinnosti prihliadnuť aj na okolností, že ktorých došlo k porušeniu práva, a teda mal pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť aj na správanie nebohého. V tejto súvislosti odvolateľka poukázala na niektoré súdne rozhodnutia v obdobných veciach, v ktorých bolo uznané spoluzavinenie poškodeného. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že v napadnutom rozhodnutí absentuje dôkladné odôvodnenie v zmysle ust. § 220 ods. 3 CSP. K vznesenej námietke premlčania žalovaná zdôraznila, že pokiaľ si žalobkyňa svoje nároky v rámci trestného konania uplatnila riadne a včas, uplatnila si ich voči obvinenému škodcovi a nie voči poisťovni, a preto aj premlčacia lehota mohla spočívať výlučne len vo vzťahu k škodcovi. Žalovaná poisťovňa nebola účastníčkou trestného konania, preto nemohlo voči nej dôjsť k spočívaniu premlčacej lehoty v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka.
19. Žalobkyňa v duplike uviedla, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v bode 5.skonštatoval, že žalovaný v 1.rade iba štyri dni po dopravnej nehode napísal na sociálnu sieť príspevok, a preto argumentácie žalovanej vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k príspevku na sociálnej sieti je nielen pomýlená, ale aj absolútne nevhodná. Z obsahu príspevku, opísanie okolností a spôsobu, ako sa chrániť voči škodcom (ktoré opísanie je nielen necitlivé, ale výslovne arogantné), možno dospieť nielen k času, kedy došlo k napísaniu príspevku, ale aj k tomu, že je napísaný ako reakcia na to, čo sa reálne udialo, t. j., že došlo k usmrteniu chodca. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, žalobkyňa poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 42.až 48.rozsudku, ktoré si osvojila. Ak žalovaná poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo vzťahu k realizácii práva na obhajobu, k tomu je nutné uviesť, že obvinený má právo na obhajobu a v rámci realizácie tohto práva, má právo obhajovať sa spôsobom, aký považuje za vhodný. Obvinený má právo poprieť vinu, ale tým istým výrokom popiera aj svoju zodpovednosť za spôsobenú škodu, resp. nemajetkovú ujmu. Poškodená strana, ktorá je presvedčená o zodpovednosti obvineného, je v stave prehlbujúcej sa neistoty, že páchateľ odmieta prevziať zodpovednosť za svoje konania nielen v trestnoprávnej, ale aj občianskoprávnej rovine. V posudzovanej veci žalovaný v 1.rade v trestnom konaní realizoval svoje právo na obhajobu, čím došlo k predĺženiu trestného konania a poškodená tak bola dlhodobo vystavená neistote vo vzťahu k vine, resp. nevine žalovaného v 1.rade, a tým aj k nárokom na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k namietanej výške priznanej nemajetkovej ujmy, žalobkyňa opätovne poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a konštatuje, že žalovaný v 1.rade svojim nezodpovedným konaním spôsobil neodčiniteľný následok - smrť jej manžel a priznaná nemajetková ujmy len čiastočne odškodňuje trvalú stratu najbližšieho človeka. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, zákonný a priznaná výška nemajetkovej ujmy je primeraná spôsobenému následku.
20. Ďalšie vyjadrenia strán sporu podané neboli.
21. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolania žalovaných, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.
22. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
23. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
24. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a pre zdôraznenie dodáva:
25. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a súd jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
27. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.
28. K tejto námietke odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.
29. K námietke o nesprávnom právnom posúdení /§ 365 ods.1 písm. h) CSP/ odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Aj Ústavný súd SR vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel. Preto neobstojí odvolacia námietka nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie.
31. Rovnako neobstojí námietka nesprávneho procesného postupu, ktorým malo byť porušené právo na spravodlivý proces.
32. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že všeobecne a bez bližšej konkretizácie namietané konanie súdu nenapĺňa znaky porušenia práva odvolateľa na spravodlivý proces aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.
33. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
34. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
35. Podľa § 13 ods. 3 OZ, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
36. Osobnostné práva a právo na ich ochranu predstavujú základné piliere súkromnoprávnej úpravy. Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe, pričom predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok. Ide o absolútne právo fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým. Jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú demonštratívne uvedené v § 11 Občianskeho zákonníka. Túto ochranu zákon zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú zasiahnuté len jednotlivé zložky osobnosti. V občianskom práve platí zásada, že ohrozenie resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením alebo porušením jeho osobnosti ako celku. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených v § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.
37. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Podmienky pre vznik tohto sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, kedy sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejaví ako postačujúce.
38. Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že smrť manžela žalobkyne spôsobila vážny zásah do jej súkromného a rodinného života. Smrťou manžela stratila sociálne, morálne, ako aj citové puto vytvorené medzi nimi. Protiprávnym konaním žalovaného v 1.rade došlo k nenávratnému zničeniu väzieb rodinného života žalobkyne. Následky zásahu nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna by nepostačovala na primerané zadosťučinenie a zmiernenie ujmy. Ak medzi fyzickými osobami existujú citové, sociálne a morálne vzťahy, ktoré sa vytvorili v ich súkromnom a rodinnom živote, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie inej z nich. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život, môže byť účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať citové potreby, čiže nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová, emocionálne ujma. Ak dôjde k smrti, ktoréhokoľvek z členov
rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Vychádzajúc aj z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 5Cdo/265/2009, 2Cdo/194/2011), súčasťou práva na ochranu súkromia je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobenej protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.
39. K porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobkyne, a to práva na ochranu súkromia a rodinného života, došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovaného v 1.rade, ktorý rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 10.08.2017, č. k. 5T/88/2012 - 742 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.12.2018, č. k. 3To/38/2017 - 785, bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za použitia § 138 písm. h) Trestného zákona. Za toto protiprávne konanie mu súd uložil trest odňatia slobody na 2 roky, ktorého výkon podmienečne odložil a bola mu stanovená skúšobná doba na 3 roky a 6 mesiacov. Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť všetky druhy motorových vozidiel na 3 roky a 6 mesiacov. Nečakaným úmrtím manžela žalobkyne došlo k vážnemu zásahu do jej osobnostných práv, pričom následok zásahu je nezvratný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny charakter. Rodinné väzby medzi manželmi boli neoprávneným zásahom definitívne ukončené, došlo k mimoriadne citlivému zásahu do emocionálnej sféry žalobkyne, ktorá spolu s manželom tvorili plnohodnotnú fungujúcu rodinu. Keďže spolu nemali deti, ich manželstvo bolo bezdetné, žili len jeden pre druhého, a preto smrťou manžela žalobkyňa stratila akúkoľvek možnosť naďalej byť súčasťou všetkých bežných, či výnimočných situácií, ktoré spoločne prežívali. Žalobkyňa stratila možnosť viesť s manželom riadny rodinný život, je ochudobnená o sféru prirodzeného manželského vzťahu, natrvalo a nenapraviteľne prišla o možnosť budovať aj rozvíjať s manželom vzájomný vzťah. Táto udalosť zanechala v živote žalobkyne trvalé následky, ktoré možno len ťažko akýmkoľvek možným spôsobom úplne odstrániť.
40. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného v 1.rade, došlo v danom prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu žalobkyne s manželom. Táto intenzita je daná už len tým, že boli manželmi 30 rokov, a keďže ich manželstvo bolo bezdetné, o to viac boli vzájomne na seba naviazaní, pričom všetok voľný čas trávili spoločne. Spoločne chodievali na dovolenky, k moru, na poznávacie zájazdy do zahraničia, spoločne sa stretávali s príbuznými, so známymi a priateľmi, pričom manžel žalobkyne bol v okruhu ich známych a priateľov veľmi obľúbený. V dôsledku úmrtia manžela žalobkyňa prišla o jeho nesmiernu oporu, istotu, pozornosť, starostlivosť a lásku. Žalobkyňa pocítila stratu aj po finančnej stránke, keď bola nútená presťahovať sa zo spoločného X-izbového bytu do X.-izbového bytu.
41. V konaní bolo nepochybne preukázané, aký negatívny vplyv mala smrť manžela na život žalobkyne, ktorá v dôsledku straty manžela je sledovaná na psychiatrickej ambulancii u E.. S. U.. Ako vyplýva z početných lekárskych správ E.. S. U., žalobkyňa má sústavný pocit úzkosti a strach, že sa stane niečo zlé, trápi sa, zlé znáša návrat do prázdneho bytu a občas si aj poplače. Pri výročí úmrtia, resp. narodenín manžela, má silné stavy úzkosti s búšením srdca. Trpí recidivujúcou depresívnou poruchou stredne ťažkého stupňa, jej stav má chronický priebeh v dôsledku somatickej komorbidity, jej prognóza je nepriaznivá a psychiatrická liečba už celoživotná.
42. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní správne prijal právny záver, že konaním žalovaného v 1.rade došlo k usmrteniu manžela žalobkyne, čím nastal nereparovateľný následok a žalobkyňa stratila akúkoľvek možnosť rozvíjať a napĺňať svoj ďalší manželský život, a tak uspokojovať aj svoje vlastné citové potreby.
43. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, je potrebné brať do úvahy hlavne závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Smrť ako absolútna a nenahraditeľná strata predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti,
pričom spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie a v prípade fungujúcej rodiny má za následok dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka, napriek plynutiu času. Bez akýchkoľvek pochybností smrť manžela žalobkyne bola pre ňu traumatizujúcou udalosťou. Každý človek je jedinečná a neopakovateľná bytosť a hodnota ľudského života je nevyčísliteľná v peniazoch. Následky protiprávneho konania žalovaného v 1.rade v danom prípade preto nebolo možné odstrániť morálnou satisfakciou, bolo potrebné prihliadať na intenzitu, rozsah a trvanie zásahu pri zohľadnení vzťahu žalobkyne a jej nebohého manžela.
44. Odvolací súd po preskúmaní obsahu vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie má za to, že skutkový stav veci po vykonanom dokazovaní je dostatočný a zrejmý, niet pochýb o tom, že žalobkyňa intenzívne pociťuje stratu manžela, stráda, zmenil sa jej osobný, citový i rodinný život. Žalobkyňa dostatočným spôsobom v rámci svojho výsluchu, ako aj výsluchom navrhnutých svedkýň preukázala, aký negatívny vplyv mala smrť jej manžela na jej život, žalobkyňa od smrti manžela je psychiatricky liečená s opakovaným relapsom depresie, s diagnózou recidivujúcou depresívnou poruchou stredne ťažkého stupňa. Uvedené potvrdzujú žalobkyňou predložené dôkazy v konaní. Svedkovia vypočutí v konaní potvrdili intenzívnu zmenu v živote žalobkyne po smrti manžela. Niet pochýb, že boli preukázané silné sociálne, morálne, kultúrne, citové putá, vytvorené medzi nimi, v rámci súkromného a rodinného života. Protiprávnym konaním žalovaného v 1.rade došlo k nenávratnej deštrukcii týchto väzieb. Náš právny poriadok neobsahuje vyčíslenie „nemajetkovej ujmy pri strate ľudského života“, príbuzní majú však zákonný nárok na jednorazové odškodnenie. Závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, sú v zmysle ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka určujúce pre stanovenie výšky náhrady súdom. Určenie tejto náhrady, ale nemôže byť svojvoľné a ničím neobmedzené.
45. Pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia za vzniknutú majetkovú ujmu, vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom pri priznaní výšky odškodnenia tak, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Na druhej strane, pri zachovaní proporcionality výšky peňažnej satisfakcie, nesmie byť prostriedkom na neprípustné obohacovanie a pôsobiť na škodcov likvidačne.
46. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie pri určení výšky priznanej nemajetkovej ujmy správne zohľadnil jednak závažnosť ujmy, ale aj to, v akej miere vo vzťahu k žalobkyni uvedená satisfakcia by mohla pôsobiť na zmiernenie zásahu tak, aby nepôsobila na žalovaných likvidačne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný v 1.rade svojim protiprávnym konaním zavinil dopravnú nehodu, následkom ktorej zahynul manžel žalobkyne, čím závažným spôsobom zasiahol do súkromia žalobkyne chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1). Súčasťou práva na súkromie je aj rodinný život, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ktorou žalobkyňa nepochybne vo vzťahu k manželovi je, pričom strata manžela žalobkyne z vyššie uvedených dôvodov nepochybne je neodčiniteľnou ujmou, postihujúcou žalobkyňu. Žalobkyňa v 30-ročnom manželstve mala so svojim nebohým manželom vytvorený pevný citový vzťah a keďže ich manželstvo bolo bezdetné, o to viac boli vzájomne na seba naviazaní, pričom všetok voľný čas trávili spoločne. V dôsledku úmrtia manžela žalobkyňa prišla o jeho nesmiernu oporu, istotu, pozornosť, starostlivosť a lásku. Preto náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, považoval za primerané zadosťučinenie. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie aj s výškou poskytnutej náhrady 20.000,- eur. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady správne prihliadal na závažnosť vzniknutej ujmy žalobkyni a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
47. K odvolacej námietke žalovaného v 1.rade o nedostatku príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a smrťou manžela žalobkyne, podľa názoru odvolacieho súdu ide o účelové tvrdenie žalovaného. V konaní bolo preukázané, že smrť manžela žalobkyne bola spôsobená dopravnou nehodou spôsobenou žalovaným v 1.rade. Zavinenie žalovaného je preukázané trestným rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 10.08.2017, č. k. 5T/88/2012 - 742 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.12.2018, č. k. 3To/38/2017 - 785. Citovanými rozhodnutiami bol žalovaný v 1.rade uznaný vinným, že dňa XX.XX.XXXX, v H. viedol v klesajúcom úseku cesty ulice J. smerom k ulici A. F., osobné motorové vozidlo značky I. I L.: H. vozidlo viedol vyššou rýchlosťou, ako bola dovolená a zrazil chodca - manžela žalobkyne, prechádzajúceho cez cestu spoza radu zaparkovaných vozidiel z pravej stany v smere jazdy vozidla, pričom chodec utrpel zranenie, ktorému podľahol. Podľa názoru odvolacieho súdu, uvedené trestné rozhodnutia jednoznačne preukazujú príčinnú súvislosť
medzi konaním žalovaného v 1.rade a smrťou nebohého manžela žalobkyne. V trestnom konaní sa súdy dôsledne zaoberali a vysporiadali nielen s otázkou ustálenia viny, ale aj s dôvodmi, pre ktoré posudzovaná trestná činnosť bola právne kvalifikovaná podľa § 149 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, teda ako prečin usmrtenia spáchaný závažnejším spôsobom konania, t.j., že žalovaný v 1.rade porušil dôležitú povinnosť uloženú mu zákonom o cestnej premávke, keď v uzavretej obci s maximálne dovolenou rýchlosťou do 50 km/hod., túto prekročil za situácie, že išlo o večernú dobu na mestskom sídlisku v mieste, kde ústi chodník určený pre chodcov prichádzajúcich z časti sídliska J. a v mieste, kde po oboch okrajoch vozovky boli odstavené motorové vozidlá a kde je možné predpokladať pohyb chodcov, či osôb z vystupujúcich vozidiel. Takto vymedzené porušenie dôležitej povinnosti je plne v súlade so zákonom a postačuje na záver o naplnení kvalifikačného znaku závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. h) Trestného zákona. Odvolacia námietka žalovaného v 1.rade o jeho neznalosti miesta nehody je s poukazom na vyššie uvedené neopodstatnená a právne irelevantná. Žalovaný v 1.rade vo svojom odvolaní zotrváva na svojej argumentácii uvádzanej počas celého konania pred súdom prvej inštancie. Vo svojom odvolaní žalovaný opätovne polemizuje so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a spochybňuje aj jeho právne úvahy.
48. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaného v 1.rade, ale aj žalovanej v 2.rade je spoluzavinenie nebohého manžela žalobkyne., s ktorou otázkou sa dôsledne vysporiadal súd prvej inštancie v bode 63 rozsudku. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy pri zásahu do práv na ochranu osobnosti chránených všeobecným osobnostným právom, ktoré sú kvalifikované ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Na to, aby žalobkyňa mohla byť úspešná pri uplatňovaní nároku na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka v prípade, keď žalovaný v 1.rade protiprávne zasiahol do jej osobnostných práv zavinením dopravnej nehody, v dôsledku ktorej zahynul jej manžel, nie je zásadne nutné, aby konanie samej dotknutej osoby, t.j. manžela žalobkyne, muselo byť po právnej stránke bezzávadné. V súlade s ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka na to, aby oprávnená osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu, ide potom o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Správanie samotnej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorú určuje súd podľa závažnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne sú to aj okolnosti na strane dotknutej osoby, na ktoré okolnosti súd musí prihliadať.
49. V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy pomer spoluzavinenia nebohého manžela žalobkyne k pomeru spoluzavinenia žalovaného ako vodiča. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že žalovaný ako vodič, porušil dôležitú povinnosť uloženú mu zákonom o cestnej premávke, keď v uzavretej obci s maximálne dovolenou rýchlosťou do 50 km/hod., túto prekročil, t. j. neviedol motorové vozidlo rýchlosťou predpísanou za situácie, že išlo o večernú dobu na mestskom sídlisku v mieste, kde ústi chodník určený pre chodcov a v mieste, kde po oboch okrajoch vozovky boli odstavené motorové vozidlá a kde je možné predpokladať pohyb chodcov, či osôb z vystupujúcich vozidiel. Takto vymedzené porušenie dôležitej povinnosti žalovaného ako vodiča postačuje na záver o naplnení kvalifikačného znaku závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. h) Trestného zákona. Naproti tomu, ak nebohý chodec prechádzal mimo prechodu pre chodcov, pri takomto konaní nedochádza k ohrozeniu iných osôb. Z uvedeného jednoznačne vyplýva omnoho závažnejšie porušenie povinností na strane žalovaného vodiča, ako u nebohého chodca. Naviac v súlade s citovanými rozhodnutiami súdov o výške priznanej nemajetkovej ujmy (body 55 - 59 rozsudku súdu prvej inštancie) odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa si mohla v predmetnom konaní uplatniť vyššiu náhradu a pri výške žalobkyňou uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, správne postupoval súd, ak v žiadanej výške žalobkyni priznal 20 000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
50. Odvolacou námietkou žalovaného v 1.rade a žalovanej v 2.rade, bola aj nedostatočná miera závažnosti vzniknutej ujmy. V tejto súvislosti odvolací súd opakuje, že smrť nebohého manžela sa nepochybne dotkla žalobkyne. Bola vážnym zásahom do jej súkromného života. Žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia v takomto prípade nemôže byť postačujúca. Žalobkyňa stratila sociálne, morálne, citové puto, vytvorené medzi ňou a nebohým manželom. Nečakaná smrť postihla žalobkyňu a z dôvodu šokujúceho úmrtia manžela, žalobkyňa bola nútená vyhľadať pomoc psychiatričky, ktorá jej doteraz
pomáha prekonávať veľmi silné depresívne stavy. Žalobkyňa trpí recidivujúcou depresívnou poruchou stredne ťažkého stupňa a z tohto dôvodu užíva antidepresíva. Žalobkyňa ako manželka, je ochudobnená v citovej sfére. Stratila možnosť prejavovať a dostávať lásku od manžela, priazeň a porozumenie. Protiprávnym konaním žalovaného v 1.rade došlo k nezvratnému zásahu a k deštrukcii súkromných väzieb žalobkyne. Preto nepostačuje len morálna satisfakcia, intenzitu zásahu do života žalobkyne zvyšuje skutočnosť, že žila s manželom v bezdetnom manželstve, o to viac boli vzájomne na seba naviazaní, pričom všetok svoj voľný čas trávili spoločne, spoločne chodievali na dovolenky, k moru, na poznávacie zájazdy do zahraničia, spoločne navštevovali príbuzných, stretávali sa s okruhom známych priateľov, a preto úmrtie z hľadiska predchádzajúceho zdravotného stavu manžela žalobkyne pred nehodou, bolo nečakané.
51. K samotnej výške náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatuje, že je potrebné nájsť primeranú finančnú náhradu ako odškodnenie. Súd sa tak dostáva do situácie, že bude stanovovať „cenu“ za smrť, pričom predstava o tomto odškodnení je samozrejme u každého dotknutého iná. Žalobkyňa môže preukazovať, aká strata bola pre ňu úmrtie manžela, ale finančné vyjadrenie tejto nemajetkovej ujmy sa riadi úvahou súdu. Posúdenie musí smerovať k tomu, či stanovená výška je primeranou čiastkou na odškodnenie za smrť najbližšieho rodinného príslušníka a prečo nie je úvaha súdu smerovaná k tomu, aby túto sumu neznížil. Súd prvej inštancie prihliadal na veľkú psychickú ujmu na strane žalobkyne, ale aj na okolnosti na strane žalovaného v 1.rade, keď z jeho strany išlo o konanie neúmyselné, avšak s poukazom na to, že žalovaný v čase nehody neviedol motorové vozidlo rýchlosťou predpísanou, ale vyššou rýchlosťou, čo vyplynulo z trestného konania. Odvolací súd sa preto stotožnil so súdom prvej inštancie, že suma 20.000,- eur je primeranou náhradou za neoprávnený zásah do práv žalobkyne, a to aj s prihliadnutím na konanie samotného nebohého.
52. K odvolacej námietke žalovaného a žalovanej o premlčaní uplatneného nároku odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa v predmetnom konaní uplatnila dva samostatné nároky, t. j. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a nárok na náhradu škody vo výške 1.880,82 eura s príslušenstvom titulom nákladov spojených s pohrebom. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený na základe § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu, je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Keďže k zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo smrťou manžela dňa XX.XX.XXXX, nasledujúcim dňom začala plynúť trojročná všeobecná premlčacia doba, ktorá uplynula 11.10.2014. Žaloba bola podaná na súde dňa 26.09.2014, teda vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Táto trojročná premlčacia doba sa uplatní v zmysle ust. §15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. aj voči poisťovateľovi. Ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. je potrebné totiž vykladať tak, že poistenie zodpovednosti v zmysle tohto zákona kryje aj nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu im spôsobenej nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a títo pozostalí (poškodení) môžu svoje nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17.04.2008, sp. zn. 3Cdo/234/2017).
53. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody titulom nákladov spojených s pohrebom, odvolací súd ani túto nepovažoval za dôvodnú. Žalobkyňa si v adhéznom konaní včas a riadne uplatnila nárok na náhradu škody voči žalovanému v 1.rade, vtedy ako obvinenému vo výške 2 998 eur. Uvedené vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 13. 12. 2018, č. k. 3To/38/2017-785 (č. l. 50 tohto spisu). Ak nemajetková ujma je likvidovaná z povinného zmluvného poistenia, potom aj náhrada nákladov spojených s pohrebom je likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Ak poškodená v trestnom konaní 5T/88/2012 Okresného súdu Prešov uplatnila nárok na náhradu škody riadne a včas, potom s poukazom na povinné zmluvné poistenie (viď bod 52) tento nárok je včas uplatnený aj vo vzťahu k žalovanej v 2.rade. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa žalobou podanou na súde dňa 26.09.2014, si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom súd prvej inštancie uznesením zo dňa 19.12.2014, č. k. 11C/330/2014 - 21, prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 5T/88/2012, teda vo veci proti žalovanému v 1.rade, pričom tento v predmetnom konaní bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku a poškodená žalobkyňa bola so svojím nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces. Predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť 13.12.2018 a žalobkyňa po skončení trestného konania, uplatnila nárok na náhradu škody titulom nákladov spojených s pohrebom v predmetnom konaní dňa 06.05.2019, teda nepochybne v rámci dvojročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť od právoplatnosti rozsudku vo veci 5T/88/2012.
54. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v rozhodnutí odpovedal na argumenty, ktoré považoval za argumenty pre rozhodnutie podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov vyhovel žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a žalobe o náhradu škody titulom nákladov spojených s pohrebom. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady škody titulom nákladov za pohreb a pomník súd v bode 48 rozsudku odôvodnil ako dospel k priznanej výške škody, keď uviedol, cit.: „Z trestného spisu, ktorý súd oboznamoval v predmetnom konaní je zrejmé, že žalobkyňa nárok na náhradu škody v tomto konaní preukázala pokladničnými dokladmi (č. l. 61 - 64 tohto spisu a čl. 315 - 317 spisu Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5T/88/2012). Súd preto priznal žalobkyni rozdiel medzi požadovanou sumou (2 998 eur) a už priznanou sumou (1 117,18 eur), t. j. vo výške 1 880,82 eura s prísl.“ Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia vyjadreným v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. Navyše, judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu, nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis/Grécko z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III., rozsudok Higginsová a ďalší/Francúzsko z 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998 - I.).
55. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS/209/04 „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“
56. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa dôsledne vyporiadal s vykonanými dôkazmi, tieto správne vyhodnotil a pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody titulom nákladov spojených s pohrebom, odvolací súd sa plne stotožňuje s určenou výškou náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady škody titulom nákladov spojených s pohrebom tak, ako ich posúdil a odôvodnil súd prvej inštancie.
57. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane správneho výroku o trovách konania.
58. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 1.a 2.rade v rozsahu 100 %. Zároveň rozhodol, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).
59. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).