Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)Uznesenie_3To-38-2017.pdf
PDF · 136.19 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/38/2017
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.12.2018, v trestnej veci proti obžalovanému J. Ž. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona, o odvolaní okresného prokurátora, obžalovaného J. Ž. a poškodenej A.X. D. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/88/2012 zo dňa 10.08.2017, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania okresného prokurátora, obžalovaného J. Ž. a poškodenej A. D..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona za použitia § 138 písm. h) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že:
- dňa XX.XX.XXXX asi o 19.05 hod. v Z. viedol v klesajúcom úseku cesty ulice S. v smere k ulici P. E. osobné motorové vozidlo značky Audi A4 EČV:Z. XXXEA, vozidlo viedol vyššou rýchlosťou ako bola dovolená a zrazil chodca O. D., nar. XX.XX.XXXX, prechádzajúceho cez cestu spoza radu zaparkovaných vozidiel z pravej strany v smere jazdy vozidla, pričom chodec utrpel zranenie, ktorému podľahol.
Za to mu súd prvého stupňa podľa § 149 ods. 2 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 2 Tr. zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona stanovil skúšobnú dobu na 3 roky a 6 mesiacov.
Zároveň podľa § 61 ods. 2 Tr. zákona uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na 3 roky a 6 mesiacov.
Poškodenú A. D. s jej nárokom na náhradu škody odkázal podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie tak obžalovaný, ako aj poškodená A. D. a aj prokurátor. Obžalovaný odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu, pričom jeho odvolanie smerovalo tak proti výroku o vine, ako aj výroku o treste. Poukázal na to, že v prejednávanej trestnej veci bol vykonaný celý rad dôkazov vrátane troch znaleckých posudkov znalcov z dopravy, čo je podľa jeho názoru v súlade s ustálenou súdnou praxou, pričom poukázal na rozhodnutie R24/1987. Otázka, či rýchlosť vozidla bola primeraná alebo neprimeraná a v akej miere, je podľa jeho názoru otázkou právnou, ktorú musia riešiť orgány činné v trestnom konaní na základe znaleckého posudku. Porušenie povinnosti o dodržiavaní primeranej, poprípade predpísanej rýchlosti, spravidla nie je možné považovať za porušenie dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona, pokiaľ rýchlosť vozidla bola len o málo vyššia, než je predpísaná, príp. primeraná. Ak pri vzniku následku uvedeného v § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona spolupôsobilo viac príčin (konanie obžalovaného a poškodeného, je treba hodnotiť každú príčinu, pokiaľ ide o jej význam pre vznik následku osobitne a určiť jej dôležitosť z hľadiska následku, ktorý z konania obžalovaného nastal. V samotnom znaleckom posudku ústavu súdneho inžinierstva znalec zodpovedal na všetky položené otázky, z ktorých vyplýva miesto zrážky chodca s vozidlom, technický priebeh dopravnej nehody, rýchlosť pohybujúceho sa motorového vozidla a bola rozanalyzovaná príčina dopravnej nehody z technického hľadiska a bolo aj rozobraté posúdenie správania sa chodca, poškodeného. Okresný súd však vo svojom odôvodnení, podľa odvolateľa, nevyhodnotil všetky príčiny, ktoré mali za následok samotnú zrážku chodca s vozidlom. Predovšetkým nezohľadnil tú skutočnosť, že samotný chodec, poškodený, mohol dopravnej nehode zabrániť, keďže mu z technického hľadiska nič nebránilo, aby videl prichádzajúce vozidlo a vzhľadom na jeho rýchlosť a vzdialenosť nevošiel do jazdného pruhu a následne do koridoru pohybu vozidla Audi, čo uviedol aj znalec vo svojom znaleckom posudku. Podľa pravidiel cestnej premávky, chodci smú prechádzať cez vozovku mimo priechod pre chodcov, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonútia ich vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy. Chodec musí prechádzať takým spôsobom, aby pri nezmenenej rýchlosti a zmene smeru jazdy prichádzajúceho vozidla došlo vyhnutiu sa vozidla s chodcom. Okresný súd túto časť znaleckého posudku podľa názoru odvolateľa nevyhodnotil, nevyhodnotil ani to, že chodec neprechádzal, ale bežal cez vozovku mimo priechod pre chodcov takým spôsobom, že vzhľadom na vzdialenosť zľava prichádzajúceho vozidla Audi prinútil vodiča tohto vozidla k zmene smeru jazdy, čo bolo nesprávnym prvkom v spôsobe jeho prechádzania cez vozovku. Znalec ďalej uviedol, čo podľa obhajoby okresný súd taktiež nevyhodnotil, že chodec- poškodený neprechádzal cez vozovku mimo priechod pre chodcov kolmo, ale prechádzal šikmo z chodníka smerom na odbočku z ulice S.. V tom čase bola viditeľnosť značne znížená, navyše chodec bol oblečený v tmavom oblečení, vybehol popred prednú časť zaparkovaného vozidla BMW bez toho, aby zastavil a vyhodnotil situáciu na ceste z jeho pohľadu zľava, čo sám znalec vyhodnotil ako nesprávny prvok. Okresný súd podľa odvolateľa opomenul vyhodnotiť znalecký posudok vyhotovený znalcom U.. D. D. ( v poradí druhý znalecký posudok vo veci z odboru dopravy), vyhodnotil len znalecké posudky U.. S. ( v poradí prvý znalecký posudok z dopravy) a Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline ( v poradí tretí znalecký posudok), práve U.. D. vychádzal z celkovej dokumentácie a vyhodnotil, že z technického hľadiska bola príčinou zrážky skutočnosť, že chodec vošiel do jazdnej dráhy prichádzajúceho vozidla v takej vzdialenosti, z ktorej už nebolo možné zo strany vodiča zrážku odvrátiť. Toto konštatovanie by platilo aj vtedy, ak by šiel vodič povolenou rýchlosťou 50 km/hod.. Ak znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilina konštatuje, že chodec svojím pohybom donútil vodiča zmeniť smer jazdy, čo z technického hľadiska možno podľa odvolateľa považovať, že vstupom do vozovky vytvoril chodec pre prichádzajúce vozidlá náhlu prekážku, k spolupôsobeniu viacerých príčin, ktoré spôsobili kolíziu, patrí aj tá okolnosť, ktorá bola vyhodnotená v znaleckom posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, že chodec vbehol plynule na S. ulicu bez toho, aby svoju rýchlosť znížil, pred kolíziou sa pohyboval v oblasti zakrytého výhľadu, ktorý vytvorilo zaparkované vozidlo BMW X3 a z technického hľadiska neexistovala možnosť spozorovať chodca skôr, ako ku kontaktu došlo približne na stredovej čiare vozovky, pričom pri kontakte bežiaci chodec narazil do pravého predného blatníka pohybujúceho sa vozidla Audi. S poukazom na prichádzajúce vozidlo a nesprávny spôsob prechádzania chodca cez vozovku je, podľa názoru odvolateľa, z technického hľadiska odôvodnené tvrdenie, že chodec z kvalitatívneho hľadiska mal lepšie podmienky na pozorovanie blížiaceho sa vozidla, a to ešte v čase predtým, než vstúpil, vbehol na okraj cesty, ako obžalovaný vodič vozidla Audi na neosvetleného chodca. Taktiež je otázkou právnou ustálenie rýchlosti pohybujúceho sa vozidla, pričom zo znaleckého posudku U.. D. vyplýva, že vodič sa pohyboval rýchlosťou 56 km/hod., podľa posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline sa pohyboval rýchlosťou 65 km/hod., pričom táto rýchlosť nebola ustálená, pri priemere rýchlosti by vychádzalo, že jeho rýchlosť bola približne 60 km/hod.. Ďalej poukázal na jednotlivé ustanovenia zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, a to na povinnosti chodca, ktorý prechádza cez vozovku. Uzavrel, že v súlade so závermi znaleckého posudku znalca U.. D. možno jednoznačne ustáliť, že to bol práve chodec, poškodený O. D., ktorý sa ako účastník cestnej premávky v čase nehodového deja správal vysoko nedisciplinovane, bežal cez vozovku šikmo, mimo priechod pre chodcov a takouto svojou nedisciplinovanosťou vytvoril náhlu a neočakávanú prekážku, ktorej obžalovaný ako vodič motorového vozidla nemohol riadne a včas zabrániť. Rozhodnutie okresného súdu považoval za nepreskúmateľné, pretože sa náležite nevysporiadal s okolnosťami, ktoré vzájomne na seba nadväzujú, z technického hľadiska podľa neho nebolo možné určiť rýchlosť motorového vozidla, ako aj nebola zohľadnená skutočná poloha odparkovaného vozidla a nebolo možné vyhodnotiť skutočnú polohu, v ktorej stálo vozidlo BMW. Súd preto mal použiť zásadu in dubio pro reo. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa aj okresný prokurátor, avšak len vo výroku o treste v neprospech obžalovaného. Trest odňatia slobody s podmienečným odkladom považoval za primeraný, avšak bol toho názoru, že obžalovanému bolo potrebné uložiť prísnejší trest zákazu činnosti. Podľa názoru prokurátora bolo preukázané, že k dopravnej nehode došlo v dôsledku rýchlej jazdy, kde vodič, teda obžalovaný, prekročil v obci rýchlosť o 30 %, pričom spôsobil nenapraviteľný následok. V minulosti sa obžalovaný dopustil troch priestupkov na úseku cestnej premávky, v jednom prípade porušil aj ustanovenie o rýchlosti jazdy v obci. Nerešpektovanie ustanovení zákona o cestnej premávke v ustanoveniach o rýchlosti jazdy patria medzi najčastejšie príčiny dopravnej nehody, preto z hľadiska generálnej a individuálnej prevencie účel trestu u obžalovaného splní len prísnejší trest zákazu činnosti, ktorý ako taký patrí medzi najúčinnejšie prostriedky ochrany bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o treste zákazu činnosti a uložil obžalovanému J. Ž. trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov pri polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
Rozsudok vo výroku o náhrade škody napadla odvolaním aj poškodená A. D.. V písomnom odôvodnení odvolania uviedla, že poškodená splnila zákonné podmienky pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody riadne a včas, keď si túto uplatnila vo výške 1.663,- eur, čo boli náklady spojené s pohrebom, neskôr uplatnila aj náklady spojené s pomníkom vo výške 1.335,- eur, pričom k týmto výdavkom predložila aj doklady. Celková výška nároku poškodenej na náhradu škody bola v sume 2.998,- eur. Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že podiel viny na dopravnej nehode mal aj nebohý poškodený, súdu nič nebránilo v tom, aby v súlade s ustanovením § 441 Občianskeho zákonníka určil mieru zavinenia nebohého manžela poškodenej na vzniku škody a tak rozhodol o nároku poškodenej na náhradu škody, a to s ohľadom aj na to, že trestné konanie sa vedie od roku 2011 a poškodená doposiaľ nedostala žiadnu náhradu škody. Poškodená sa preto domnieva, že súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby uložil obžalovanému v oslobodzujúcom rozsudku povinnosť nahradiť jej škodu s prípadným prihliadnutím na mieru spoluzavinenia jej nebohého manžela. Navrhla preto, aby krajský súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zmenil tak, že obžalovaného zaviaže k tejto náhrade škody.
Na základe takto podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.
Keďže krajský súd v danom prípade nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, preskúmaval odvolaniami napadnuté výroky rozsudku a po takomto preskúmaní dospel záveru, že odvolanie obžalovaného, okresného prokurátora, ako aj poškodenej, nie je dôvodné.
V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie takmer v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné, avšak krajský súd považoval za potrebné doplniť dokazovanie výsluchom znalca, oprávnenej osoby z Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, nakoľko zo záverov Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline vyplývali dve alternatívy možného vzniku dopravnej nehody, pričom súd prvého stupňa opomenul vyhodnotiť, ktorá z týchto alternatív bola prijateľná. Krajský súd doplnil dokazovanie aj prečítaním aktuálneho odpisu registra trestov obžalovaného, evidenčnej karty vodiča a výpisu z evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Na základe dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a doplneného v konaní o odvolaní na verejnom zasadnutí pred krajským súdom bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, sa stal.
Samotný obžalovaný vo veci tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred okresným súdom ako aj krajským súdom ku skutku obžaloby nevypovedal, keď využil svoje zákonné právo a odoprel vo veci vypovedať.
Vo veci bolo vykonané dokazovanie výsluchom svedkov A. P., ktorý bol priamym svedkom nehody, keďže sedel vo vozidle vpredu ako spolujazdec obžalovaného, ktorý uviedol, že obžalovaný pre nich prišiel na svojom vozidle, k nehode došlo krátko po tom, ako on spolu so svedkom O. A. nasadli do vozidla, ktoré riadil obžalovaný, pohybovali sa smerom od Š.W. do mesta, po oboch stranách cesty boli zaparkované vozidlá na krajnici, obžalovaný sa pohyboval rýchlosťou 50-60 km/hod., prvýkrát on zbadal chodca 5 metrov pred ich vozidlom, chodec vybehol spoza zaparkovaného vozidla BMW X5, ktoré stálo presne na krajnici v mieste, kde ústil chodník do vozovky, chodec urobil asi tri kroky, išiel šikmo cez cestu, obžalovaný strhol riadenie doľava a následne začal intenzívne brzdiť, brzdenie vozidla pocítil tesne pred zrážkou, nato obžalovaný so svojim vozidlom pravým predným rohom narazil do chodca, miesto zrážky bolo na stredovej čiare, chodca vymrštilo, hlavou narazil do čelného skla, ktoré sa týmto nárazom roztrieštilo, následne spadol na vozovku. Vozidlo potom prešlo cez obrubník na trávnatý povrch, vystrelil bočný airbag, vozidlo intenzívne brzdilo až dokým neprišlo k obrubníku, potom vozidlo nebolo brzdené, lebo sa vodič snažil vyhnúť stromom, po zastavení vozidla všetci vystúpili a on s obžalovaným išli ku chodcovi. Chodec sa nachádzal na vozovke vľavo v smere ich jazdy, priamo sa dotýkal predného nárazníka zaparkovaného vozidla Škoda Fabia žltej farby, ale nebol pod ním zakliesnený, hlavu mal otočenú smerom k obrubníku, nohy mal pokrčené smerom do cesty, ležal na pravom boku, s neznámou pani ho trochu povytiahli a pretočili na chrbát, posunuli ho asi 0,5 m, chodcovi poskytovali prvú pomoc až do príchodu policajtov. Vozidlo BMW spoza ktorého chodec vstúpil do vozovky ešte pred príchodom dopravných policajtov z miesta odišlo.
Svedok O. A., sedel vo vozidle vedenom obžalovaným vzadu, k priebehu nehody uviedol len to, že po tom, čo nasadol vo vozidla a rozopol si bundu si ani nestihol zapnúť bezpečnostný pás, keď obžalovaný strhol riadenie prudko doľava, načo sa on vyvrátil na sedadlo, snažil sa posadiť, všimol si, že na vozidle je rozbité predné čelné sklo, pocítil podskočenie vozidla. Obžalovaný pred nehodou jazdil rýchlosťou 50-60 km/hod. Bol v šoku a preto ani neposkytoval prvú pomoc.
Svedkyňou prítomnou na mieste nehody bola aj A.. A. D., ktorej vozidlo bolo odstavené na krajnici cesty na S. ulici v smere do mesta. Hneď pri svojej prvej výpovedi uviedla, že vozidlo mala odparkované hneď na začiatku chodníka, za ňou parkovali ďalšie vozidlá, pred ňou však nestálo asi 5 metrov a viac žiadne vozidlo, bolo to miesto na vychádzanie z chodníka. Jej vozidlo bolo v rade najvyšším vozidlom. Ona išla po chodníku zo ZŠ na ulici Š. k svojmu vozidlu, pred ňou vo vzdialenosti asi 1 m išiel poškodený D., kráčal rezkým krokom, nebola to rýchla chôdza, išiel normálne ale nie pomaly. Ona si dávala veci na sedadlo spolujazdca, poškodený D. v tom momente prechádzal asi jeden meter pred prednou časťou jej vozidla, vôbec nezastavil, ale plynulo prešiel priamo na vozovku, vtedy okolo neprechádzalo žiadne vozidlo, ani zvukom neregistrovala žiadne vozidlo, ďalej už poškodeného nesledovala, počula náraz, videla ako vozidlo obžalovaného kľučkovalo pomedzi stromy na tráve a podľa jej názoru išlo rýchlejšie ako 50 km/hod. Poškodeného D. videla ležať pod prednou časťou vozidla Fabia, ktoré bolo zaparkované na druhej strane cesty, načo hneď zavolala pomoc na čísle 112 a následne išla spolu s neznámou ženou poskytnúť poškodenému prvú pomoc. Po príchode záchranárov z miesta nehody svojím vozidlom BMW X3 odišla, lebo mal doma choré dieťa.
Z oznámenia operačného strediska záchrannej zdravotnej služby SR zo dňa 3.7.2012 plynie, že dňa XX.XX.XXXX bol o 19:07:10 hod. prijatý hovor na linku 112, kde pani D. udávala, že bol vo veľkej rýchlosti zrazený chodec osobným automobilom značky Škoda Octavia Combi, následne sa ambulancia prihlásila na mieste udalosti o 19:15:11 hod., na mieste nehody bol ošetrený a prevezený do FNsP Prešov iba zranený chodec O. D.Á.. Obhajoba pritom uviedla, že na mieste mala byť ošetrená aj iná svedkyňa, ktorá mala vidieť priebeh nehody, čo sa však nepotvrdilo.
Na mieste nehody sa bezprostredne po nej nachádzali aj svedkovia A. J. a O. J., ktorí uviedli, že samotnú nehodu nevideli, v čase nehody sa nachádzali vo svojom byte, avšak počuli aj cez zatvorené okná náraz, mysleli si, že sa zrazili autá, lebo náraz bol dosť silný, z balkóna videli vozidlo obžalovaného, ktoré už stálo a videli ležať pod vozidlom nejakého človeka, preto vyšli von poskytnúť mu pomoc, lebo v tom čase sa pri zrazenom chodcovi nenachádzali žiadne osoby. Svedkyňa J. uviedla, že ona spolu s jedným mladým mužom (podľa výpovede svedka P. to bol on) opatrne vytiahli spod prednej časti vozidla zraneného chodca, ktorý pod vozidlom nebol zakliesnený a posunuli ho o asi 0,5 m aby mu mohli poskytnúť prvú pomoc do príchodu záchranárov. Policajti následne polohu chodca zakresľovali nesprávne (stopa č.4 zápisnice o ohliadke miesta cestnej dopravnej nehody, malo ísť o polohu chodca po zrážke ako ju pri ohliadke určil vodič Ž. a svedkovia P. a A.Č.), preto svedkovia O. a A. J. vyšli opäť z bytu von a následne bola zakreslená stopa č.12 poloha chodca, ktorú uviedli títo svedkovia pri vyhotovovaní zápisnice o obhliadke miesta cestnej dopravnej nehody dňa11.10.2011.
Svedkyňa, poškodená A. D., manželka poškodeného chodca, taktiež samotný priebeh nehody nevidela, poškodený O. D. jej XX.XX.XXXX asi o 18.55 hod. telefonoval, že ide z vyšetrenia u lekára domov, išiel pešo, o 10-15 minút mal byť doma, robil veľké kroky, ale nemal dôvod sa ponáhľať, následne sa dozvedela, že manžel bol hospitalizovaný po nehode v nemocnici. Uplatnila si škodu, ktorá predstavovala náklady spojené s pohrebom a vyhotovením pomníka spolu vo výške 2998,- eur. Zároveň svedkyňa do spisu doložila ako listinný dôkaz výpis zo sociálnej siete z profilu na meno J. Ž. zo dňa 14.10.2011 v znení:“ najbližšie auto ktore si kúpim bude určite najvecsia A8 s nepriestrelnými sklami a asi ju dám opancierovat kôli idiotom na týchto cestách“.
Vo veci bol ako svedok vypočutý aj X. A., policajt ODI ORPZ Prešov, ktorý vykonal ohliadku miesta dopravnej nehody, ktorá bola vykonaná v prítomnosti znalca z odboru doprava, U.. S..
Vo veci boli spracované spolu štyri znalecké posudky, z toho tri z odboru cestná doprava a jeden z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo.
Znalci z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo v znaleckom posudku konštatovali, že bezprostrednou príčinou smrti chodca O. D. bolo pomliaždenie mozgu s vnútrolebečným krvácaním pri poranení viacerých kostí, tkanív a vnútorných orgánov, pri polytraume a pri tukovej embólii pľúc II.-III. stupňa, k smrti došlo XX.XX.XXXX v čase o 22:55 hod., pričom uvedená smrť bola v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. U chodca bola zistená negatívna koncentrácia alkoholu v krvi. K mechanizmu vzniku poranení znalci uviedli, že k nárazu došlo zozadu a zľava strednou až veľkou silou a prudkosťou, s najväčšou pravdepodobnosťou pri prechádzaní cez cestu v smere jazdy vodiča sprava doľava, vozidlo do chodca narazilo pravou prednou časťou, s následnou rotáciou, kontaktom s pravým predným blatníkom, šmýkaním sa tela po hornej hrane pravého blatníka, po hornej časti pravého predného stĺpika, nárazom na čelné sklo, kde došlo k poškodeniu a prerezaniu skla a následnej deformácii strechy nad úrovňou prerazenia čelného skla.
V prípravnom konaní bol vo veci vypracovaný v poradí prvý znalecký posudok z odboru cestná doprava, pričom tento znalec bol prítomný na mieste nehody bezprostredne po nehode, taktiež sa zúčastnil rekonštrukcie dňa 7.12.2011. Z tohto v poradí prvého znaleckého posudku plynulo, že svedkovia P. a A. nastúpili do vozidla 233,5 metrov pred základným bodom merania (ktorým bol stĺp verejného osvetlenia nachádzajúci sa po pravej strane cesty v mieste, kde ústil chodník, z ktorého vyšiel chodec D. do cesty). Vozidlo obžalovaného sa pred zrážkou pohybovalo rýchlosťou 80 až 81 km/hod. a chodec rýchlosťou 9-10 km/hod. Rýchlosť chodca stanovil znalec s prihliadnutím aj na merania rýchlosti, ako predviedla pri rekonštrukcii svedkyňa D.. Chodec vstúpil do vozovky, keď vozidlo bolo od neho vzdialené 46 metrov. Nárazová rýchlosť vozidla bola 74-78 km/ hod., chodec bol potom odhodený na vzdialenosť 26 metrov. Tento znalec pripustil, že telo chodca bolo zastavené vozidlom Škoda Fabia, pod ktoré dopadlo. K zrážke došlo 1,4 metra za úrovňou stredovej prerušovanej čiary v pruhu určenom pre jazdu v protismere a 0,7 m pred základným bodom merania. K zrážke došlo na ceste, kde nie je vyznačený priechod pre chodcov, pre jazdu sú vyhradené dva jazdné pruhy, pre každý smer jazdy jeden. Išlo o priamy úsek cesty s trvalým klesaním. Rýchlosť jazdy v uvedenom úseku nebola obmedzená dopravnou značkou, maximálna dovolená rýchlosť bola 50 km/hod. , pretože úsek cesty sa nachádza v uzatvorenej obci. Chodec bol zachytený pravým predným rohom vozidla, chodec pritom nemal zlomené dolné končatiny. Prevádzkové brzdy vozidla boli vybavené systémom ABS, preto sa nedá jednoznačne určiť, kde vozidlo začalo brzdiť, avšak v oblasti stôp č.5 a 6 už bolo intenzívne brzdené. V čase brzdenia po ceste vozidlo prešlo 11,6 metrov, následne prešlo po zatrávnenej ploche bez brzdenia 10,8 metrov, po zatrávnenej časti s intenzívnym brzdením 5,8 m a napokon po chodníku prešlo 10,5 metra do konečnej polohy, kde zastalo. Reakcia vodiča na chodca bola včasná, ako nesprávny prvok vyhodnotil znalec rýchlosť vozidla. Z rýchlosti, ktorou sa vodič pohyboval nemal tento možnosť zastaviť pred dráhou pohybu chodca, pokiaľ by chodec pokračoval v prechádzaní a pokiaľ by vodič nevybočil vľavo ale pokračoval priamo, boli by prešli tak, že by sa minuli. Chodec prekračoval cestu v úseku vozovky mimo vyznačený prechod pre chodcov, pokiaľ by sa vodič v danom úseku pohyboval rýchlosťou do 68 km/hod., bol by schopný vozidlo zastaviť pred koridorom chôdze chodca. Chodec mal technicky vytvorené podmienky pre vyhodnotenie rýchlosti blížiaceho sa motorového vozidla.
Po podaní obžaloby bol obhajobou predložený v poradí druhý znalecký posudok z odboru cestná doprava, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty a technický stav vozidiel. Z jeho záverov plynie, že obžalovaný jazdil pred nehodou rýchlosťou cca 58 km/ hod. a chodec rýchlosťou 15 km/ hod., čo je beh, vodič na chodca začal reagovať vo vzdialenosti cca 19,8 m a v čase 1,22 sekundy pred budúcim miestom zrážky, chodec v tom čase prechádzal cez pravú vodiacu čiaru a od miesta zrážky bol vzdialený cca 5,3 m, predtým sa chodec nachádzal v mieste tzv. zakrytého výhľadu, ktorý tvorilo zaparkované vozidlo BMW X3, ktorého polohu znalec prevzal z vykonanej rekonštrukcie tak, ako ju označil svedok P.. Vodič na chodca reagoval okamžite, k zrážke by došlo aj ak by vodič išiel s vozidlom rýchlosťou do 50 km/hod., s vozidlom by zastavil len ak by sa pohyboval rýchlosťou do 33 km/hod. Nárazová rýchlosť bola 55-61 km/ hod. Ako príčinu dopravnej nehody znalec určil konanie chodca, ktorý vytvoril vodičovi náhlu prekážku, teda vstúpil do vozovky v čase a vzdialenosti, kedy by vodič ani pri dodržaní maximálnej povolenej rýchlosti nezabránil zrážke, pričom chodec narazil do pravého predného blatníka vyhýbajúceho sa vozidla. Miesto zrážky určil znalec približne na stredovej čiare vozovky. Vodič podľa znalca stihol počas reakčnej doby vytočiť volant mierne doľava. Podľa tohto znalca, vodič počas prejazdu zatrávnenou plochou vôbec nebrzdil.
Na posúdenie správnosti záverov týchto dvoch znaleckých posudkov, keďže ich závery boli odlišné a rozpory neboli odstránené ani po výsluchu znalcov na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom, kde obaja znalci zotrvali na záveroch svojich posudkov, správne súd prvého stupňa pribral do konania Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. V prvom rade v znaleckom posudku ústav konštatoval, že plánik z miesta dopravnej nehody, ktorý bol vyhotovený policajtom dopravnej polície mal viacero chýb a preto ústav vypracoval vlastný počítačový plán z miesta dopravnej nehody, ktorý bol použitý pri vypracovaní znaleckého posudku, napríklad bola upravená šírka krajníc, taktiež vyústenie chodníka, z ktorého prichádzal chodec nemal šírku 11,8 metra ako bolo uvedené v plániku vyhotovenom policajtom, ale 6,0 m ako plynie z ortofotomapy. V tomto smere potom námietky, ktoré predniesla obhajoba k znaleckému posudku ústavu, kde v rozpore s písomne podaným znaleckým posudkom namieta, že ústav použil nesprávne hodnoty nie je namieste, keďže obhajoba uvádzala hodnoty z pôvodného plániku miesta nehody, pritom zo znaleckého posudku ústavu jasne vyplýva, že tieto skutočnosti znalecký ústav zistil a aj vychádzal z hodnôt upravených oproti plániku vyhotovenom policajtom. Miesto zrážky určil ústav v ľavom jazdnom pruhu v smere jazdy vodiča, teda v pruhu určenom pre pohyb protiidúcich vozidiel a to cca 1,9 m za východiskovým bodom merania a 6,05 m vľavo od pomocného bodu merania, teda od pravej súvislej čiary krajnice, pričom k zrážke muselo dôjsť v oblasti pravého predného rohu vozidla obžalovaného. Intenzívne brzdenie vozidla začalo na začiatku stopy č.5. Metódou spätného odvíjania ako aj na základe výsledkov simulácií prostredníctvom programu PC crash ústav zistil, že obžalovaný začal reagovať na pohyb chodca v čase cca 2,1 s pred zrážkou, kedy sa vozidlo pohybovalo rýchlosťou cca 65 km/ hod. a bolo vo vzdialenosti cca 37,40 metrov pred jeho polohou v čase zrážky, chodec sa pohyboval rýchlosťou cca 11 km/ hod. V čase cca 1,4 s pred zrážkou sa začal vodič s vozidlom vyhýbať smerom vľavo, chodec sa v tom čase (v čase vyhýbacieho manévru vozidla) nachádzal cca 4,24 m pred jeho polohou v čase zrážky, svojím ťažiskom cca 2,3 m vo vozovke. Vodič začal brzdiť v čase cca 0,2 s pred zrážkou, nárazová rýchlosť vozidla bola cca 60,8 km/ hod., vodič vo vzdialenosti cca 10,82 m po zrážke prestal intenzívne brzdiť, následne po prejazde cez trávnatú časť opäť brzdil, pričom od miesta zrážky po zastavenie prešlo vozidlo dráhu cca 40,86 m. Reakciu vodiča na vstup chodca považoval aj ústav za včasnú v tomto smere sa v podstate zhodli všetky tri znalecké posudky. Telo chodca bolo odhodené do vzdialenosti 17,8 m (stopa č. 12 ako ju určili svedkovia J.). Od tejto vzdialenosti sa odvíja technická prijateľnosť nárazovej rýchlosti, preto krajský súd zisťoval, či vzhľadom na konštatovanie v poradí prvého znaleckého posudku, by nebola táto vzdialenosť odhodenia dlhšia, pokiaľ by nebolo telo zastavené pod vozidlom tam zaparkovaným, pričom znalec na verejnom zasadnutí konštatoval, že s týmto neuvažoval, keďže nebolo zistené, aby telo bolo pod vozidlom zakliesnené. Vodič mohol zrážke zabrániť, ak by sa bol pohyboval rýchlosťou do cca 56 km/ hod., k zabráneniu nehode by došlo ak by vodič pohybujúci sa rýchlosťou 65 km/ hod. reagoval na chodca len intenzívnym brzdením, bez vybočenia vľavo, pritom toto vybočenie nepovažoval ani jeden znalec za technicky neprijateľnú reakciu vodiča na chodca. Chodec podľa záverov znaleckého ústavu nevytvoril vodičovi prekážku náhlu, avšak za technickú príčinu nehody ako nesprávny prvok zo strany chodca poškodeného vyhodnotil ústav skutočnosť, že chodec vstúpil na vozovku z krajnice do vozovky popred prednú časť zaparkovaného vozidla BMW bez toho, aby zastavil a vyhodnotil situáciu na ceste z jeho pohľadu zľava, pričom cez cestu neprechádzal kolmo ale šikmo a cestu prechádzal mimo prechod pre chodcov.
Zo záverov ústavu vo vzťahu k poradí prvému znaleckému posudku ústav konštatoval, že tento posudok po formálnej stránke nevykazuje nedostatky. V poradí prvý znalec sa však podľa ústavu nevyjadril k nedostatkom v spisovom materiáli, a to k nepresnému plániku miesta nehody, ktorý vypracoval na mieste dopravný policajt, a ktorý bol v rozpore so skutočnými vzdialenosťami. Nesprávny bol spôsob využitia nárazovej skúšky vozidla Škoda Felicia s čiastočným obrysovým prekrytím zozadu vzhľadom na absenciu poškodenia strechy vozidla pri simulácii, nie je možné usudzovať, že nárazová rýchlosť vozidla Audi bola vyššia ako 70 km/ hod. a poloha vozidla a chodca nebola v čase nárazu zhodná pri simulácii a v skutočnosti, teda nesprávne bola určená aj vzájomná poloha vozidla a chodca v čase zrážky. Znalec začiatok vstupu chodca do vozovky z hľadiska časového vypočítal správne, vzdialenosť je však nesprávna, keďže vychádza z vyššej rýchlosti. Taktiež ústav neuvažoval s tak intenzívnym brzdením vozidla na chodníku, ako to bolo uvedené v prvom znaleckom posudku, aj keď hodnoty boli prípustné, aj keď hraničné. Príčina vzniku dopravnej nehody nebola v prvom posudku komplexná, pretože okrem pohybu vozidla vyššou rýchlosťou ako je v danom úseku dovolená, bol ústavom ustálený aj nesprávny spôsob prechádzania chodca cez vozovku.
Vo vzťahu k poradí druhému znaleckému posudku ústav uviedol, že tento posudok vykazuje nedostatky aj po formálnej stránke, keďže jeho súčasťou nie sú protokoly k simuláciám zabránení dopravnej nehody vodičom vozidla (preto v tejto časti je nepreskúmateľný). Ústav súhlasil s tým, že sa vo vyšetrovacom spise nachádzali nepresnosti týkajúce sa dokumentovania stôp, ako aj súhlasil s tým, že pohyb vozidla na trávnatom povrchu a následne chodníku nebol pohybom naplno brzdeného vozidla. Vzájomná poloha chodca a vozidla v čase zrážky ustálená týmto znalcom bola správna, avšak ústav nesúhlasil s tým, že by v prípade nárazu chodca prednou časťou vozidla museli byť aktivované čelné airbagy tohto vozidla. Za nesprávne ústav považoval aj to, že znalec stanovil, že už počas trvania reakčnej doby sa vodič s vozidlom vyhýbal vľavo, čo však nie je možné, pretože počas reakčnej doby sa vozidlo pohybovalo priamo a nie vľavo, potom je neprávny záver v poradí druhého znalca, že by vozidlo nezastavilo pred chodcom ani v prípade, ak by sa pohybovalo rýchlosťou do 50 km/ hod.
Ústav súdneho inžinierstva teda po vykonaní komplexnej analýzy nehodového deja ustálil ako technickú príčinu dopravnej nehody jednak nesprávny spôsob pohybu chodca nebohého D. cez vozovku, ktorý vstúpil z krajnice do vozovky popred prednú časť zaparkovaného vozidla BMW bez toho, aby zastavil a vyhodnotil situáciu na ceste z jeho pohľadu zľava, pritom tento nesprávny prvok v spôsobe pohybu chodca vyvolal kolíznu situáciu ako aj nesprávnu techniku jazdy vodiča obžalovaného Ž., a to jeho jazdu rýchlosťou vyššou ako bola v danom úseku dovolená, pričom tento nesprávny prvok v technike jazdy vodiča mu znemožnil zabrániť dopravnej nehode a odvrátiť kolíznu situáciu.
Keďže po výsluchu znalca z Ústavu súdneho inžinierstva na hlavnom pojednávaní na okresnom súde vzniesla obhajoba námietky poukazujúce na nesprávnosť výpočtov v posudku znaleckého ústavu, okresný súd uložil ústavu vypracovať doplnenie znaleckého posudku. K námietkam obhajoby ústav uviedol, že analýza predložená obhajobou vychádza z policajného plánu z miesta dopravnej nehody, ale znalecký ústav už v písomne podanom posudku na tieto chyby upozornil a nevychádzal z chybného policajného plánu, ale použil vlastný vypracovaný plán. Aj krajský súd v tejto súvislosti konštatuje, že znalecký ústav na stranách 83-88 znaleckého posudku (č.l. 528-533) podrobne rozoberá chyby policajného plániku z prípravného konania, pritom údaje tak, ako ich obhajoba následne namietala nie sú namieste, pretože znalecký ústav pracoval so správnymi údajmi okrem šírky jazdných pruhov, keď podľa merania dopravným policajtom mal ľavý jazdný pruh šírku 3,6 m a pravý 3,7 metra, v skutočnosti podľa výpočtov predložených obhajobou mala byť šírka každého jazdného pruhu rovnaká a to 3,5 m, ústav konštatoval, že ide o minimálny rozdiel, ktorý nemal vplyv na závery výpočtu priebehu nehody a zo strany obhajoby navyše išlo o merania vykonané s časovým odstupom štyroch rokov po dopravnej nehode. Následne ústav vykonal analýzu nehodového deja za predpokladu, že by chodec vstúpil do vozovky vyššie (bližšie smerom k Š.) a to 2-3 metre k čomu ústav uviedol, že skutočná poloha motorového vozidla BMW X 3 nebola známa, keďže vozidlo pred príchodom policajta ODI z miesta nehody odišlo, pričom v predchádzajúcom posudku ústav vychádzal z výsledkov rekonštrukcie (tá bola vykonaná 7.12.2011), tak ako túto znázornil vodič (vtedy svedok) Ž.. Tu krajský súd konštatuje, že túto polohu vozidla BMW X3 svedkyne D., popred ktoré vstúpil do vozovky chodec D. znázornil pri rekonštrukcii ako prvý svedok P. a obžalovaný v postavení svedka s týmto súhlasil), išlo pritom o postavenie vozidla v súlade s tým, ako vypovedala v prípravnom konaní dňa 9.11.2011 svedkyňa D. a zhodne vypovedal dňa 10.11.2011 aj svedok P. tak, že vozidlo stálo pri samom ústí chodníka, po ktorom prišiel chodec.
Ústav súdneho inžinierstva dospel k záveru, že ak by aj chodec D. vstúpil do vozovky vyššie tak, ako to uviedla obhajoba po výsluchu v poradí tretieho znalca, ktorý vypracoval doplnok posudku ústavu, dospel ústav k záveru, že aj v tom prípade by sa vodič pohyboval pred nehodou rýchlosťou 65 km/ hod., chodec rýchlosťou 9 km/hod, vodič- obžalovaný začal na chodca reagovať cca 1,2 s pred zrážkou, kedy sa vozidlo nachádzalo 21,38 m pred jeho polohou v čase zrážky a chodec sa nachádzal cca 3,0 m pred jeho polohou v čase zrážky, nárazová rýchlosť vozidla bola cca 62,7 km/ hod. V tom prípade by bol vodič zabránil zrážke, ak by sa pohyboval rýchlosťou do 53 km/ hod., z ktorej rýchlosti by bol intenzívnym brzdením zastal pred pohybom koridoru chodca. Aj v tom prípade by boli technické príčiny vzniku dopravnej nehody tak nesprávna technika jazdy vodiča obžalovaného, ktorý sa v danom úseku pohyboval so svojim vozidlom vyššou rýchlosťou ako bola v danom úseku dovolená a chodec, ktorý sa vstúpil do vozovky bez toho, aby sa presvedčil o tom, či vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúceho vozidla môže bezpečne prejsť cez vozovku.
V doplnku k znaleckému posudku sa ústav vyjadril aj k alternatíve priebehu nehodového deja tak, ako túto predložila obhajoba, teda že chodec vstúpil do jazdnej dráhy vozidla v kratšej vzdialenosti, podľa ústavu ide o technicky neprijateľnú verziu, pretože by sa vozidlo obžalovaného v tom prípade pohybovalo pred nehodou rýchlosťou 33 km/hod., pri ktorej by nedošlo k poškodeniu vozidla v rozsahu, v akom v tomto prípade objektívne došlo a vozidlo by zastavilo (zabrzdilo) na dráhe 5,93 m, teda ešte na asfaltovom povrchu (v skutočnosti vozidlo zastavilo vo vzdialenosti cca 44,13 m od miesta zrážky).
Súd prvého stupňa pochybil, pokiaľ v odôvodnení rozsudku nevyhodnotil obe verzie priebehu nehodového deja tak, ako tieto uviedol znalecký ústav. Krajský súd dopočul znalca zastupujúceho Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline a následne vyhodnotil dôkazy jednotlivo ako aj v ich súhrne. V predmetnej trestnej veci bolo podľa názoru krajského súdu nesporne preukázané, že obžalovaný viedol motorové vozidlo v smere od časti Š. do centra mesta v predpísanom jazdnom pruhu, pričom sprava prechádzal cez cestu chodec D., následne došlo ku vzájomnej kolízii, a to za stredovou čiarou v pruhu určenom pre vozidlá jazdiace v protismere. Objektívne bola zadokumentovaná konečná poloha vozidla obžalovaného a poloha chodca po dopade bola pred vozidlom stojacim pri okraji cesty v protismernom pruhu, pričom svedkovia uvádzali, že poškodeného spod auta opatrne vytiahli a posunuli ho asi o 0,5 m. Na ceste boli zadokumentované aj stopy po brzdení a predmety či už z vozidla alebo veci patriace chodcovi. Nepochybne v dôsledku početných poranení chodec po približne troch hodinách v nemocnici týmto poraneniam podľahol, smrť poškodeného nastala v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Taktiež bolo nepochybné, že chodec bol zrazený zozadu a zľava, pričom tak chodec ako aj vozidlo boli pred nehodou v pohybe. Sporná a namietaná bola rýchlosť pohybu vozidla pred nehodou a poloha vozidla spoza ktorého chodec do vozovky nepochybne vošiel. Krajský súd dospel k záveru, že vozidlo BMW X3 svedkyne D. stálo tesne nad ústím chodníka po ktorom prichádzali pred nehodou poškodený D. ako aj svedkyňa D., keď táto poloha vozidla plynie z rekonštrukcie vykonanej dňa 7.12.2011 ako aj z výpovedí svedkov D. a P., ktorí vypovedali s krátkym časovým odstupom po nehode. Napokon túto polohu stojaceho vozidla označil za správnu pri vykonanej rekonštrukcii aj obžalovaný Ž. v procesnom postavení svedka. Preto považoval krajský súd priebeh dopravnej nehody tak, ako ho ustálil znalecký ústav v prvej verzii za ten priebeh nehody, ktorý je v súlade s inými vo veci vykonanými dôkazmi. Pokiaľ obhajoba namietala, že ku vstupu chodca došlo vyššie a že pred vozidlom svedkyne D. stálo iné vozidlo, jednak toto svedkyňa D. jednoznačne vylúčila a navyše fotodokumentácia z miesta nehody bola vykonávaná s časovým odstupom najmenej jednej hodiny od nehody a aj z hlásenia na č.112 plynie, že bezprostredne po nehode uvedeným miestom nehody prechádzali aj iné vozidlá. Nesporne v mieste, kde došlo k dopravnej nehode bola v čase nehody maximálne dovolená rýchlosť pre vozidlá 50 km/ hod. Z vykonaného dokazovania jednoznačne plynie, že obžalovaný sa pred nehodou pohyboval rýchlosťou 65 km/ hod., čo potom korešponduje aj s výpoveďami svedkov P. a A., ktorí uviedli, že obžalovaný sa pred nehodou pohyboval rýchlosťou 50-60 km/ hod. Taktiež bolo znaleckým dokazovaním preukázané, že chodec prekročil cestu mimo priechodu pre chodcov a bez toho, aby sa presvedčil, či zľava neprichádza vozidlo. Obaja účastníci tejto nehody mohli zabrániť zrážke, obžalovaný ak by sa pohyboval v mieste nehody ako vodič maximálne povolenou rýchlosťou, chodec pokiaľ by sa dostatočne presvedčil, či zľava neprichádza vozidlo a či vzhľadom na jeho vzdialenosť a v tomto prípade predovšetkým rýchlosť bude môcť prejsť cestu bez toho, aby vodiča prinútil zmeniť náhle smer alebo rýchlosť jazdy. Teda obaja účastníci nehody porušili dopravné povinnosti stanovené im zákonom o cestnej premávke.
Takto zistenému skutkovému stavu zodpovedá podľa názoru krajského súdu právna kvalifikácia skutku ako prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.1, ods.2 písm. a) Tr. zákona, keďže obžalovaný ako vodič motorového vozidla z nedbanlivosti spôsobil smrť chodcovi, pričom porušil dôležitú povinnosť uloženú mu zákonom o cestnej premávke, keď v uzavretej obci s maximálne dovolenou rýchlosťou do 50 km/ hod. túto prekročil za situácie, že išlo o večernú dobu, na mestskom sídlisku v mieste kde ústí chodník určený pre chodcov prichádzajúcich z časti sídliska S., a v mieste, kde po oboch okrajoch vozovky boli odstavené motorové vozidlá, kde je možné rozumne predpokladať pohyb chodcov či osôb vystupujúcich z vozidiel. Obžalovaný pred spáchaním žalovanej trestnej činnosti síce viedol riadny život, keďže v minulosti pre trestný čin vychádzajúc z odpisu registra trestov nebol odsúdený, teda pochybil okresný súd pokiaľ tomuto nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zákona. V odpise registra trestov má obžalovaný jeden záznam a to pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zákona., za ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/94/13 zo dňa 25.11.2013 peňažný trest, avšak tohto trestného činu sa obžalovaný dopustil až po stíhanej dopravnej nehode, navyše tento peňažný trest je zahladený. V evidenčnej karte vodiča má obžalovaný pred touto dopravnou nehodou tri záznamy a to za priestupky na úseku dopravy v jednom prípade aj pre prekročenie dovolenej rýchlosti. Keďže však bol trest okresným súdom ukladaný na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby ( v danom prípade zákon umožňuje uložiť pri § 149 ods.2 Tr. zákona trest od 2 do 5 rokov), v dôsledku len tejto chyby, teda nepriznania jednej poľahčujúcej okolnosti, krajský súd výrok napadnutého rozsudku nenaprával novým rozhodnutím, keďže toto pochybenie nebolo podstatné a v dôsledku neho by u obžalovaného nebola znižovaná dolná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby. Po stíhanej dopravnej nehode bol obžalovaný ešte dvanásťkrát postihnutý pre priestupok na úseku dopravy a to trikrát pre rýchlosť jazdy, a dvakrát pre náhle zníženie rýchlosti alebo náhle zastavenie. Ani krajský súd žiadne priťažujúce okolnosti tak, ako tieto definuje ustanovenie § 37 Tr. zákona, u obžalovaného nezistil.
Krajský súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ obžalovanému uložil trest vo výmere dvoch rokov aj pokiaľ výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu, ktorej výmeru uloženú prvostupňovým súdom považoval aj krajský súd za primeranú a zákonnú a to aj s poukazom na spoluzavinenie poškodeného.
Keďže obžalovaný sa žalovanej trestnej činnosti dopustil v súvislosti s vedením motorového vozidla a vzhľadom na skutočnosť, že v prípade obžalovaného ide o opakované protiprávne konanie na úseku cestnej dopravy, aj krajský súd dospel k záveru, že obžalovanému je nutné uložiť aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov, pričom tento trest vo výmere ako uložil prvostupňový súd považoval krajský súd za primeraný, pričom vychádzal predovšetkým zo spoluzavinenia poškodeného na vzniku dopravnej nehody. K odvolaniu prokurátora, ktorým tento namietal prekročenie dovolenej rýchlosti obžalovaným o 30 % krajský súd uvádza, že oproti výsledkom dokazovania v čase podania obžaloby došlo po podaní obžaloby k vypracovaniu tzv. kontrolného znaleckého posudku, kde bola rýchlosť jazdy obžalovaného ustálená vo výške 65 km/ hod., nie ako bola táto ustálená v prípravnom vo výške 80 km/ hod. Prvostupňovým súdom uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov po dobu 3 rokov a šiestich mesiacov bude trestom tak na nápravu obžalovaného, ako aj ochranu spoločnosti primeraným.
Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, okresný súd poškodenú A. D. s jej nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Aj v tomto smere krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, pretože jednak pre spravodlivý výrok o náhrade škody by bolo potrebné dopočuť minimálne poškodenú a navyše krajský súd konštatuje, že dopravnú nehodu zavinili tak obžalovaný, ktorý ak by sa bol pohyboval so svojím vozidlom dovolenou rýchlosťou, bol by zastavil pred koridorom pohybu chodca a k nehode by nedošlo a jednak chodec mohol jednoznačne zabrániť vzniku dopravnej nehody pokiaľ by sa dostatočne presvedčil o tom, či je možné bezpečne prejsť cez vozovku. V tejto súvislosti potom nebolo zisťované, či chodcovi nebránili nejaké objektívne okolnosti (porucha zraku a pod.), pre ktoré by snáď nebol objektívne schopný rozlíšiť rýchlosť prichádzajúceho vozidla, keďže chodec nemusí predpokladať, že vozidlo porušuje maximálnu dovolenú rýchlosť jazdy.
Z týchto dôvodov potom krajský súd odvolania obžalovaného, okresného prokurátora ako aj poškodenej A.X. D. ako nedôvodné zamietol.
jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.