Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/358/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Aleny Mazúrovej v spore žalobkyne: B. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/ X, B., zastúpená JUDr. Emíliou Šimkulákovou, advokátkou, so sídlom Starosaská 6, Spišská Nová Ves, proti žalovaným: 1/ LABUDA-ASI s.r.o., so sídlom Obchodná 52/30 Hrabušice, IČO: 36 603 970 a 2/ AGRO ZULA s.r.o., so sídlom Hlavná 187/14, Hrabušice, IČO: 51 254 506, obaja žalovaní zastúpení JUDr. Martinom Špakom, advokátom, so sídlom Odborárov 49, Spišská Nová Ves, o uloženie povinnosti zdržať sa chovu koní a o iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 3. júla 2019, č. k. -287

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade.

Žalobkyňa j e p o v i n n á nahradiť žalovanému v 2. rade 100% trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie voči žalovanému v 1. rade, zamietol žalobu voči žalovanému v 2. rade a priznal obom žalovaným nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Len proti zamietavému výroku tohto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie. Výrok rozsudku o zastavení konania voči žalovanému v 1. rade nebol odvolaním napadnutý; v tejto časti, včítane závislého výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. a contrario a veta druhá , a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

3. Súd prvej inštancie napadnutým zamietavým výrokom (I) rozhodol o žalobe, ktorou sa po jej viacerých zmenách žalobkyňa v konečnom dôsledku domáhala 1/ uloženia povinnosti žalovanému v 2. rade zdržať sa chovu koní a iných hospodárskych zvierat na pozemku registra "C", parc. č. XXXX - orná pôda o výmere 19332 m2, ktorý sa nachádza v katastrálnom území B. a vo vzťahu ku ktorému podľa údajov katastra nehnuteľností nie je list vlastníctva založený (ďalej tiež len „sporný pozemok“) a zároveň odstrániť z neho hnojisko a prístrešky a 2/ uloženia povinnosti žalovanému v 2. rade zdržať sa obťažovania jej osoby nad mieru primeranú pomerom pachmi, pevnými a tekutými exkrementami a odpadmi vznikajúcimi chovom koní a iných hospodárskych zvierat na spornom pozemku a zamedziť ich prenikaniu a prenikaniu tiež hlodavcov a hmyzu premnožených v súvislosti s chovom hospodárskych zvierat na nehnuteľnosti žalobkyne evidované v katastri nehnuteľností na LV č. XXX pre kat. úz. B. ako stavby č. súpis XXX na parc. č. XXXX/X a č. súpis. XXX na parc. č. XXXX/X a pozemky registra „C“ parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 598 m2, parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha

a nádvorie o výmere 187 m2 a parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 49 m2 (ďalej tiež len „nehnuteľnosti žalobkyne“). Oboma nárokmi žalobkyňa sledovala ochranu svojho vlastníctva. Prvým z nich sa malo zamedziť neoprávneným zásahom do jej vlastníckeho práva k spornému pozemku, pričom skutkovo spočíval na tvrdení žalobkyne, že je podielovou spoluvlastníčkou sporného pozemku a že žalovaný v 2. rade ho užíva na chov koní a iných hospodárskych zvierat základe neplatnej podnájomnej zmluvy. Dôvodom neplatnosti tohto právneho úkonu pritom podľa argumentácie žalobkyne mala byť skutočnosť, že spoločnosť AKRON a.s., ktorá žalovanému v 1. rade prenechala časť tohto pozemku - tzv. „Kapustnice“ (ďalej tiež len „pozemok Kapustníc“) na dočasné užívanie na to nebol oprávnený, jednak preto, že ona ako jedna zo spoluvlastníkov tejto nehnuteľnosti svoj spoluvlastnícky podiel spoločnosti AKRON a.s. neprenajala, a tiež aj preto, že označenie predmetu podnájmu v tejto zmluve - ako „ ucelený blok pozemkov a to celý diel Kapustnice, kód dielu XXXX/X o výmere 16900 m2“ nezodpovedá evidencii katastra nehnuteľností; je preto neznáme a neurčité. Druhým z uplatnených nárokov sa žalobkyňa domáhala ochrany pred imisiami, ktoré zo sporného pozemku mali prenikať na susedné nehnuteľnosti v jej vlastníctve v súvislosti s chovom koní a iných hospodárskych zvierat. V podstatnom tvrdila, že je nad mieru primeranú pomerom obťažovaná pachmi, pevnými a tekutými exkrementmi, odpadmi, premnoženými hlodavcami zvýšeným počtom hmyzu, majúcimi pôvod v chove koní a iných hospodárskych zvierat na spornom pozemku.

4. Vo vzťahu k vlastníckej ochrane sporného pozemku súd prvej inštancie skutkovo vyšiel zo zistenia, že Podnájomnou zmluvou zo dňa 28.4.2015 (ďalej tiež len „podnájomná zmluva“ spoločnosť AKRON a.s. prenechala na žalovanému v 1. rade na dočasné užívanie na poľnohospodárske účely pozemky označené ako „ ucelený blok pozemkov a to celý diel Kapustnice, kód dielu XXXX/X o výmere 16900 m2“ s tým, že podľa obsahu tejto zmluvy mal podnájom trvať 5 rokov a nájomca bol oprávnený predmet podnájmu prenechať na užívanie tretej osobe. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti skutkovo ustálil, že spoločnosť AKRON a.s. nadobudla nájomné právo k pozemku Kapustníc na základe nájomných zmlúv, uzavretých s jeho spoluvlastníkmi, že jeho identifikácia „kód dielu XXXX/X o výmere 16900 m2“ zodpovedá označeniu v registri poľnohospodárskych produkčných plôch a vyobrazeniu na súvisiacej geopriestorovej mape a že vo vzťahu k tomuto pozemku žalovaný v 1. rade podal na Poľnohospodárskej platobnej agentúre žiadosť o podporu za rok 2017. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že pozemok Kapustníc je tvorený množstvom parciel evidovaných na mape určeného operátu, ktoré spolu s ďalšími (spolu približne 100 - pozn. odvolacieho súdu) boli scelené do spornej parcely. Žalobkyňa je podľa skutkového nálezu prvoinštančného súdu podielovou spoluvlastníčkou dvoch z týchto parciel, a to parc. č. XXXXX/2

- záhrada o výmere 348 m2, evidovanej v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat. úz. B. s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 9/72 k celku a k parc. č. XXXXX/X - orná pôda o výmere 115 m2, evidovanej v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat. úz. B. s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1/36 k celku. Podľa skutkového nálezu súdu prvej inštancie Uzavretiu podnájomnej zmluvy predchádzalo uzavretie nájomných zmlúv spoločnosti AKRON a.s. s jednotlivými vlastníkmi pozemkov. Skonštatoval, že „...niektoré z nich boli na výzvu súdu na návrh žalobkyne spoločnosťou Akron a.s. predložené a už z ich číselného označenia (Nájomná zmluva č. 60/B., č. XXX/B. a č. 191/B.) je zrejmé, že počet uzavretých nájomných zmlúv bol omnoho vyšší. Napokon z podnájomnej zmluvy súd prvej inštancie zistil, že podľa jej Článku III bod 4 mohol nájomca dať predmet nájmu do podnájmu tretej osobe.

5. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. a , , a až 3 , , v znení neskorších zmien a doplnkov a na ich základe dospel k záveru, že žalobe smerujúcej k ochrane vlastníckeho práva žalobkyne vo vzťahu k spornému pozemku nemožno vyhovieť, nakoľko ho žalovaný v 2. rade užíva na základe podnájomnej zmluvy, pričom žalobkyňou prezentované dôvody jej neplatnosti nie sú dané. V tomto závere súd prvej inštancie vyšiel z toho, že „... žalobkyňa je síce podielovou spoluvlastníčkou pozemkov na území "kapustníc" avšak iba minoritnou, takže neudelenie jej súhlasu s nájmom nehnuteľností je pre hospodárenie s vecou celkom bez významu. Ostatní spoluvlastníci pozemkov na uvedenom území súhlas žalovaným udelili a to podpisom nájomných zmlúv so spoločnosťou Akron a.s.“. Súd prvej inštancie zároveň považoval vyjadrenie predmetu podnájmu v zmluve za dostatočne určité pre jeho identifikáciu. Skonštatoval v tejto súvislosti, že podnájomnou zmluvou prenechaný pozemok je „presne vymedzený a identifikovateľný priamo v teréne a to v súlade s údajmi z Pôdneho portálu

- Informačného systému VÚPOP Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra. Ide o pozemky v katastrálnom území B. XXXX/X KODKD: 323120804/1, ID-KD: 177767 o výmere 1,69 ha, kultúra TTP“. Poznamenal zároveň, že „ realizácia nájmu na vykonávanie poľnohospodárskej činnosti pri prevádzkovaní firmy jeho využitie na chov koní nevylučuje. Proti účelu využívaniu územia na chov

koní nenamietali ani ostatní spoluvlastníci pozemkov, Obec B. ani ďalšie kompetentné úrady“. Za tohto stavu súd prvej inštancie nevzhliadol dôvody „...na nariadenie povinnosti zdržať sa chovu koní resp. iných bližšie nešpecifikovaných hospodárskych zvierat a odstránenie navrhovaných hnuteľných vecí“. Podporne súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril, že žalobe v tejto časti by nebolo možné vyhovieť i z dôvodu „zlej formulácie petitu“, keďže z podnájomnej zmluvy je zrejmé, že „...žalovaní nehospodária na celej parcele KN-C č. XXXX o výmere 19332 m2 k. ú. B., iba na jej časti vymedzenej Poľnohospodárskou platobnou agentúrou v pôdnym registrom Národného poľnohospodár- skeho a potravinárskeho centra ako pozemky v katastrálnom území B. XXXX/X KODKD: 323120804/1, ID-KD: 177767 o výmere 1,69 ha, kultúra trvalé trávnaté porasty čomu žalobný petit vo svojom prvom výroku nekorešponduje“. Vysvetlil, že „Žalobkyňa v zmysle platného práva môže požadovať vypratanie

- uloženie povinnosti zdržať sa chovu koní a iných hospodárskych zákaz iba z takej veci - nehnuteľnosti, ktorá sa úplne zhoduje s predmetom jej vlastníctva.

6. Čo do ochrany pred rušením imisiami prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v prvom rade ustálil situačné pomery. Ozrejmil, že za domom žalobkyne sa nachádza jej záhrada do vzdialenosti cca 20 m a následne je pozemok vymedzený ohradníkom cca 10 metrov od záhrady, ktorý síce využíva žalobkyňa, ide však o obecný pozemok, cez ktorý mala viesť obecná cesta. Medzi domom žalobkyne a konateľkou žalovaného v 2. rade Zuzanou G. sa nachádza ďalšia nehnuteľnosť - hospodárska budova suseda Y.. Za nehnuteľnosťou pána Y. smerom od domu žalobkyne sa nachádzajú pozemky a dom štatutárnej zástupkyne žalovaného v 2. rade, s ktorou z druhej strany susedí svedok G., následne ďalší sused, ktorý v prednej časti pozemku prevádzkuje reštauráciu. Za domom K. G. sa nachádza kontajner na hnoj vo vzdialenosti približne 20 až 25 m od hranice obecného pozemku užívaného žalobkyňou. Medzi stranami nebola spornou skutočnosť, že na pozemku kapustníc žalovaný v 2. rade chová kone. Túto skutočnosť objektivizoval súd prvej inštancie aj miestnou ohliadkou, na základe ktorej skutkovo tiež ustálil, že na pozemku kapustníc sa nachádza 12 koní, prístrešky pre kone, hnojisko a krmítka. Prvoinštančný súd skonštatoval, že pri miestnej ohliadke žiaden zápach od koní nevnímal a že hnojisko bolo naplnené iba čiastočne. Nezaznamenal ani výskyt hlodavcov alebo hmyzu. Vyzdvihol zároveň skutočnosť, že oproti záhrade žalobkyne sused chová cca 300 sliepok, sused Y. chová ošípané a sliepky, pričom aj iní susedia chovajú hospodárske zvieratá - napr. kozy. Súd prvej inštancie nezistil emisné presahy na nehnuteľnosti žalobkyne ani na základe výsluchu svedkov. Skonštatoval v tejto súvislosti, že „Z Vyhlásení susedov sporových strán pani Y., G.vej, Z. P., L. a pána F. súd zistil, že títo zhodne vyhlásili, že ich rodinám neprekáža, že sa v susedstve nachádza farma koní, nepociťujú nepríjemný zápach či iné znečistenie ovzdušia alebo pôdy...“ a že „...si nemyslia, že v dôsledku chovu koní je na tomto území a v najbližšom okolí premnožený výskyt hlodavcov.“ Svedkovia bývajúci v susedstve pozemku kapustníc napokon podľa súdu prvej inštancie deklarovali tiež, že im neprekáža, že sa po tomto pozemku Kapustníc „...pohybujú sliepky, kone či iné domáce zvieratá, pretože tieto ich nijak neohrozujú ani neobmedzujú“. Súd prvej inštancie ďalej tiež zistil, že vývoz hnoja z pozemku kapustníc realizuje spoločnosť AGROURBÁR s.r.o. na základe zmluvy uzavretej dňa 1.1.2018 so žalovaným v 2. rade.

7. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. 100 ods. 1 a 2, a . Ešte pred posúdením vecnej opodstatnenosti uplatneného nároku na ochranu pred imisiami, vysporiadal sa súd prvej inštancie so žalovanými vznesenou námietkou premlčania. Dospel pritom k záveru, že tato námietka bola uplatnená dôvodne. Východiskovým pritom bol jeho názor, že právo na ochranu proti imisiám sa premlčuje, ktorý bol podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku v podstatnom formovaný tézou, že sa zásadne premlčujú všetky subjektívne majetkové práva mimo práva vlastníckeho ( ). Na podporu správnosti tohto názoru súd prvej inštancie poukázal na to, že práva z imisii považuje za premlčateľné aj právna teória (napr. v publikácii , druhé prepracované vydanie, P. X. a kolektív, Iura Edition 2009). Vychádzajúc z vyjadrenia žalobkyne, že "chov koní jej začal vadiť keď už ich bolo viac, konkrétne keď boli tri, niekedy okolo roku 2010 až 2011" súd prvej inštancie uzavrel, že k uplynutiu všeobecnej 3 ročnej premlčacej doby došlo najneskôr koncom roka 2014 a preto k podaniu žaloby na súd dňa 23.11.2016 došlo až po premlčaní. I napriek záveru o premlčaní uplatneného práva na ochranu pred imisiami, posúdil súd prvej inštancie túto časť žaloby aj z hľadiska jej vecnej opodstatnenosti. Zdôraznil v prvom rade skutočnosť, že pokiaľ sa žalobkyňa domáhala ochrany pred odpadmi vznikajúci pri chove koní, z jej vyjadrenia ( na pojednávaní i v rámci miestnej ohliadky) vyplynulo, že už "žiadny pevný, tekutý ani iný a odpad vznikajúci chovom koní na jej pozemok nepreniká", keďže medzičasom bolo prírodné hnojisko nahradené kontajnerom. Rovnako žaloba stratila na opodstatnení aj v časti o zamedzenie chovu iných hospodárskych zvierat na spornom pozemku, keďže podľa zistenia súdu prvej inštancie

sa na ňom už iné hospodárske zvieratá nenachádzajú. Napokon obdobne pragmaticky je potrebné podľa názoru prvoinštančného súdu nazerať tiež na snahu žalobkyne o zamedzenie prenikania koní na jej nehnuteľnosti. Skonštatoval v tejto spojitosti, že „Keďže záhrada žalobkyne je oplotená pletivom je absolútne vylúčené, aby túto prekážku dokázali kone a to i v prípade že ide o kone jazdecké, ktorých chov je realizovaný žalovaným v 2. rade, prekonať. Kone by síce dokázali bez väčších problémov prekonať oplotok vyhotovený žalobkyňou, avšak keďže sa jedná o pozemok obecný, žalobkyňa na takéto obmedzenie nemá oprávnenie. Napokon súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú ani vlastnícku ochranu žalobkyne smerujúcu proti zápachu z chovu koní, premnoženým hlodavcom a hmyzu. Podľa jeho záveru sa tvrdenia žalobkyne o nadmernom zápachu pochádzajúceho z chovu koní nepotvrdili. Vyzdvihol pritom skutočnosť, že „...kovový kontajner určený na zhromažďovanie exkrementov koní, z ktorého sa zápach hnoja šíri sa nachádza za domom a záhradou štatutárnej zástupkyne žalovaného v 2. rade. Túto od pozemkov žalobkyne oddeľuje pozemok a hospodárske budovy suseda Y. (ktorý sam chová hospodárske zvieratá - pozn. odv. súdu). Vo svojom závere súd prvej inštancie akcentoval tiež skutočnosť, že z vyjadrení najbližších susedov vyplynulo, že žiadnemu z nich chov koní v susedstve neprekáža, zvieratá ich žiadnym spôsobom neobmedzujú. Zvlášť nepociťujú ani nepríjemný zápach ovzdušia ani znečistenie pôdy. Susedia podľa súdu prvej inštancie nepotvrdili ani zvýšený výskyt hlodavcov a hmyzu v lokalite. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti vyšiel z logického predpokladu, že „...je úplne prirodzené, že hraboše a iné hlodavce sa zdržiavajú na poliach, či miestach kde majú možnosť získania potravy a to či už od domácich zvierat alebo z odpadov produkovaných domácnosťami.“ V tomto argumentačnom kontexte súd prvej inštancie vyzdvihol fakt, že žalovaný v 2. rade užíva na chov koní rozsiahle územie v tvare písmena "U", kde je výskyt myší a hrabošov prirodzený. Navyše sa v strede tohto územia nachádza hydinová farma ďalšieho suseda, ktorý podľa vyjadrenia strán chová okolo 300 sliepok a každý zo susedov chová hospodárske zvieratá, ošípané, kozy, sliepky a pod“, preto podľa úvahy súdu prvej inštancie „...by bolo vylúčené označiť za pôvodcu hlodavcov jedného z nich. Podľa zistenia súdu prvej inštancie naviac vyšlo v konaní najavo, že žalovaní nad rámec ich zákonných povinností pravidelne vykonávajú deratizáciu a dezinsekciu užívaného územia. K argumentu žalobkyne, že v ňou predložených internetových recenziách hostia poukázali na výskyt myši v kuchyni, súd prvej inštancie poznamenal, že naproti tomu recenzie predložené žalovanými obsahujú sťažnosti na nedostatočnú hygienu v ňou prevádzkovanom penzióne. Na podklade týchto parciálnych záverov súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa hodnoverne nepreukázala, že by ju žalovaný v 2. rade chovom koní na pozemku Kapustníc nad mieru primeranú pomerom obťažoval alebo iným vážnym spôsobom ohrozoval výkon jej vlastníckych práv.

8. Rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. výlučným procesným úspechom žalovaného v 2. rade v spore.

9. Žalobkyňa v odvolaní v prvom rade namietala proti záveru súdu prvej inštancie o platnosti podnájomnej zmluvy. Nesúhlasila s jeho názorom, že označenie pozemku údajmi podľa registra poľnohospodárskych produkčných plôch postačuje pre jeho náležité vymedzenie v zmluve s dôrazom na to, že takto vyčlenená časť pozemku nie je vecou v právnom slova zmysle a ako taká nemôže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Poukázala tiež na to, že delenie pozemkov na bloky má význam len pre poskytnutie agrodotácií. Žalobkyňa odmietla tiež skutkový nález, že v konaní bola preukázaná skutočnosť uzavretia nájomnej zmluvy medzi spoločnosťou AKRON a.s. a ostatnými vlastníkmi pozemku Kapustníc, dôvodiac, že táto spoločnosť predložila len dve nájomné zmluvy týkajúce sa uvedenej nehnuteľnosti, z čoho podľa jeho názoru vyplýva, že posudzovaný záver nemá dostatočnú dôkaznú oporu. Akcentovala v tejto spojitosti, že zo správy Slovenského pozemkového fondu vyplýva, že spravuje niektoré z pozemkov tvoriace lokalitu Kapustníc a že aj keď netvoria nadpolovičnú časť tohto územia, nachádzajú sa priebežne cez celú jej plochu. Zároveň z tejto správy vyplýva, že Slovenský pozemkový fond tieto pozemky neprenechal do užívania spoločnosti AKRON a.s. Podľa žalobkyne bola podnájomná zmluva uzavretá tiež v rozpore so zákonným zákazom dať pozemok v správe a nakladaní Slovenského pozemkového fondu do podnájmu tretej osobe ( ). K skutkovému nálezu, že ani obec a ani bezprostrední susedia nemajú námietok k chovu koní na pozemku Kapustníc žalobkyňa v odvolaní podotkla, že v čase kedy sa započalo s touto aktivitou bol starostom obce Ing. X. G. a že sú aj takí susedia, ktorí sa sťažujú na potkany, ovady a zápach, avšak nechcú svedčiť, a preto ich vypočutie nenavrhovala. Odvolateľka ďalej nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie, že žalobe o ochranu jej vlastníckeho práva k spornému pozemku nebolo možné vyhovieť tiež z dôvodu, že pozemok Kapustníc s ním nie je totožný. V súvisiacej argumentácii žalobkyňa zopakovala,

že označenie sporného pozemku zodpovedá údajom katastra nehnuteľností a že presne a nepochybne vyjadruje, na ktorom území sa má žalovanému v 2. rade zamedziť v chove koní. Zdôraznila, že sporný pozemok sa navyše v podstatnej časti zhoduje s pozemkom Kapustníc. Žalobkyňa v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť skutkového záveru, že vo vzťahu k účelu využitia tvrdenie o využívaní pozemku Kapustníc v rozpore s územným plánom a všeobecne záväzným nariadením obce B. nepreukázala, keďže ho ako listinný dôkaz žalobkyňa neprodukovala. Žalobkyňa poukázala na to, že územný plán obce B. pripojila k podaniu zo dňa 12.9.2017 a je súčasťou spisu a poznamenala, že tento predpis v zastavaných územiach nepredpokladá chov veľkých spoločenských zvierat vo väčšom počte z dôvodu prevencie pred vytváraním znečistení obmedzujúcich funkciu bývania na okolitých pozemkoch. Žalobkyňa v tejto spojitosti prisvedčila súdu prvej inštancie, že pozemok Kapustníc sa nachádza na okraji zastavaného územia, naproti tomu ale zdôraznila, že od okolitých rodinných domov ho oddeľuje len poľná cesta. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa polemizovala so záverom prvoinštančného súdu o premlčaní uplatneného práva na ochranu pred imisiami. Vo svojej argumentácii v tejto otázke vyzdvihla, že právo na ochranu pred imisiami nemá majetkový charakter, a preto sa podľa jej presvedčenia podľa ust. nepremčuje. Pokiaľ by uplatnenie posudzovaného práva aj podliehalo premlčaniu, žalobkyňa naproti názoru súdu prvej inštancie mala za to, že premlčacia doba pre uplatnenie tohto práva nezačala plynúť v čase, kedy jej začal chov koní vadiť, už len preto, že tento závadný stav pretrváva až dodnes. Žalobkyňa vytkla súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť pri hodnotení výpovede svedka G.. Poukázala na to, že tento svedok sa vyjadril v tom zmysle, že na konci jeho záhrady zápach z chovu koní po daždi pociťuje. Odvolateľka vo svetle tejto skutočnosti vyzdvihla, že koniec záhrady svedka G. sa nachádza na úrovni jej rodinného domu, z čoho vyvodzovala, že zápach pociťuje častejšie než on. Žalobkyňa v odvolaní relativizovala tiež zistenie súdu prvej inštancie, že v čase ohliadky bol kontajner naplnený len čiastočne a že zápach z chovu koní nebol cítiť, tvrdením, ktoré v priebehu konania doložila tiež fotografiami, že žalovaná v 2. rade tesne pred ohliadkou hnoj odviezla, čo ovplyvnilo intenzitu zápachu pri ohliadke. Žalovaná napokon nesúhlasila ani so skutkovým nálezom súdu prvej inštancie ohľadne spornej skutočnosti zvýšeného výskytu hlodavcov a hmyzu. Argumentovala, že je nepravdepodobné, aby boli hlodavce pri ohliadke videné priamo a poukázala na to, že pri ohliadke ale ukázala zúčastneným osobám odkrytý motorový priestor auta, v ktorom bolo badateľné veľké množstvo potkaních exkrementov. Odvolateľka vytkla súdu prvej inštancie, že tento fakt nevzal pri hodnotení dôkazov do úvahy. Prvoinštančný súd podľa žalobkyne rovnako nereflektoval na to, že v správe obce B. zo dňa 24.4.2017 je konštatované, že nebol zaznamenaný zvýšený výskyt hmyzu či hlodavcov, na strane druhej je v ňom ale vyslovený predpoklad že s chovom koní je nepríjemný zápach a premnoženie hlodavcov spojené. V rozpore s týmto konštatovaním je podľa odvolateľky konečný záver obce B. o neopodstatnenosti sťažnosti na zvýšený výskyt hmyzu a hlodavcov, odôvodnený skutočnosťou, ktorú vzal do úvahy aj súd prvej inštancie a síce, že konské výkaly sú pravidelne odvážané a že žalovaná v 2. rade každoročne prevádza deratizáciu a dezinsekciu. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky riadneho odôvodnenia rozsudku, na prítomnosť skutkovej vady, spočívajúcej v nesprávnych skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov a neúplnosti skutkových záverov vzhľadom na nevykonanie navrhnutých dôkazov a napokon tiež na nesprávne právne posúdenie veci žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. , , a Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

10. Žalovaný v 2. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu bez výhrad stotožnil s rozhodujúcimi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Vyzdvihol skutočnosť, že žalobe smerujúcej nesprávne k zamedzeniu chovu hospodárskych zvierat a odstráneniu jeho následkov a nie k zdržaniu sa obťažovania imisiami pochádzajúcimi z tejto činnosti, nebolo možné vyhovieť už vo svojej podstate. Žalovaný v 2. rade prisvedčil správnosti skutkového nálezu prvoinštančného súdu, že obťažovanie emisiami žalobkyňa nepreukázala a akcentoval v tejto súvislosti predovšetkým dôkazný význam ohliadky, ktorou z jeho pohľadu bola táto skutková okolnosť priamo vyvrátená. Podľa žalovaného v 2. rade i svedok G., o ktorého svedeckú výpoveď sa žalobkyňa v odvolaní opierala, podľa žalovaného v 2. rade potvrdil, že k rušeniu žalobkyne nedochádza. K odvolacím námietkam žalobkyne, ktorými táto vytýkala súdu prvej inštancie že sa nevysporiadal s niektorými z jej argumentov žalovaný v 2. rade vo svojom stanovisku poukázal

na to, že povinnosťou súdu nie zodpovedať všetky otázky nastolené v priebehu konania, ale len tie, ktoré majú pre rozhodnutie podstatný význam. Do kategórie nepodstatných spadá podľa žalovaného v 2. rade tiež argumentácia žalobkyne, ktorou poukazuje na rozpor užívania pozemku Kapustníc so Napokon žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení reagoval na odvolaciu argumentáciu žalobkyne v otázke premlčateľnosti práva na ochranu pred imisiami. Zdôraznil, že sa zásadne premlčujú všetky subjektívne práva a že z hľadiska úpravy je skutočnosť upustenia od protiprávneho stavu pre začatie plynutia premlčacej doby bezvýznamná. Zdôraznil, že žalobkyňa mohla prvý krát uplatniť svoje právo na súde deň po tom, čo ju žalovaný v 1. rade nad mieru primeranú pomerom obťažoval.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. , , a h a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. C.s.p a dospel k záveru, že je (odvolanie) nedôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 7.4.2021 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne ( ) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami ( veta prvá ). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní ( veta druhá ), odvolací súd tieto dôvody v niektorých smeroch precizuje či dopĺňa. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri jeho formovaní sa súd prvej inštancie vysporiadal s celým radom skutkových a právnych otázok, z ktorých viaceré neboli pre rozhodnutie podstatné. Zjavne len niektoré z nich totiž boli v myšlienkových pochodoch súdu prvej inštancie nosné v tom význame, že buď priamo alebo sprostredkovane vplývali na jeho kľúčové závery. Preto aj napriek tomu, že žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami a žalovaný v 2. rade svojou argumentačnou reakciou na ne, nastolili predmetom odvolacieho prieskumu istý rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti zodpovedania nepodstatných otázok formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. , ). V inom rozhodnutí ( ) ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“

13. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust , nastolila predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalovaná v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádala reakciu na niektoré z ňou vyzdvihovaných faktov a síce skutočnosť, že pri ohliadke bola zistená prítomnosť potkaních výkalov a skutočnosť, že v správe obce B. bol vyslovený predpoklad že s chovom koní je spojený nepríjemný zápach a premnoženie hlodavcov a vyčítala mu tiež, že nezodpovedá pravde konštatovanie prvoinštančného súdu, že neprodukovala listinné dôkazy územný plán a všeobecne záväzné nariadenie obce B..

14. Podľa ust. , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

15. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

16. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď ). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. , , a ). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. , do 30.6.2016 ust. ) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. C.s.p ( v spojení s ust. ) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskú-mateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

17. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobkyňa domáhala i aké bolo procesné stanovisko žalovaných k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho

- ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobkyne proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľky so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. Vo vzťahu k žalobkyňou vyzdvihovanej skutočnosti, že pri ohliadke bola zistená prítomnosť potkaních výkalov, treba uviesť, že súd prvej inštancie rozhodne nedospel k skutkovému nálezu, že v danej lokalite hlodavcov či hmyzu niet. Naopak ich výskyt empiricky vyvodil už len z toho, že sa tak prirodzene deje na miestach, na ktorých sa chovajú hospodárske zvieratá, čím sa daná lokalita priam vyznačuje. V takom duchu je potrebné interpretovať tiež predpoklad vyslovený v oznámení o výsledku prešetrenia sťažnosti obce B. zo dňa 24.4.2017, keďže v konečnom dôsledku sťažnosť žalobkyne na premnoženie múch a myší aj napriek tomu že ich výskyt prirodzene pripustila, posúdila za neopodstatnenú. Žalobkyňa v tejto spojitosti prehliadla, že súd prvej inštancie rozhodnutie v tejto časti žaloby nevystaval na závere, že hlodavce a hmyz sa na posudzovanom mieste nenachádza, ale na skutkovom náleze, že nebolo preukázané, aby sa výskyt hlodavcov a hmyzu vymykal z normálu, osobitne za situácie že ich premnoženie ostatní susedia negovali a že už vôbec nebolo objektivizované, aby ich výskyt súvisel len s chovom koní žalovanou v 2. rade za situácie, keď sa v bezprostrednom okolí vo veľkom chovajú sliepky, ale aj iné hospodárske zvieratá, medzi inými tiež ošípané a kozy. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, ani odvolateľkou nastolenej otázke súladu/nesúladu spôsobu užívania pozemku Kapustníc s územným plánom a so všeobecne záväzným nariadením obce B. nezostal súd prvej inštancie nič dlžný. Odvolateľka sa mylne domnieva, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy územný plán obce, ktorý ako dôkaz predložila. Faktom je, že podľa bodu 69 odôvodnenia prvoinštančný súd postrádal všeobecné záväzné nariadenie, na ktoré žalobkyňa odkazovala avšak v priebehu konania ho nepredložila, a teda nie územný plán, z ktorého súd prvej inštancie podľa bodu 39 odôvodnenia dôkazne vyšiel a vyvodil z neho aj v kontexte s jednoznačným vyjadrením obce B. záver, že chov koní na pozemku Kapustníc s ním nie je v rozpore (viď bod 52 odôvodnenia). Odvolací súd len na dôvažok poznamenáva, že pokiaľ by aj využívanie pozemku územnému plánu nezodpovedalo, samo o sebe by to dôvod neplatnosti podnájomnej zmluvy, na ktorom predpoklade žalovaná založila konštrukt svojej vlastníckej žaloby vo vzťahu k spornému pozemku, nezakladalo. Z tých istých dôvodov odvolací súd neposúdil za dôvodnú ani odvolaciu námietku, vytýkajúcu súdu prvej inštancie neúplnosť skutkových zistení z dôvodu nevykonania ním navrhovaného dôkazu - nešpecifikovaného a predovšetkým žalobkyňou nepredloženého všeobecne záväzného nariadenie obce B. ( ).

18. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. nastolila predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť skutkových nálezov, že v konaní bola preukázaná skutočnosť uzavretia nájomnej zmluvy medzi spoločnosťou AKRON a.s. a ostatnými vlastníkmi pozemku Kapustníc vo svetle faktu, že táto spoločnosť predložila len dve nájomné zmluvy týkajúce sa uvedenej nehnuteľnosti a že nebolo preukázané šírenie zápachu v kontexte výpovede svedka G. a skutočnosti, že zistenia na ohliadke boli skreslené tým, že krátko pred tým bol kontajner vyprázdnený.Vo všeobecnosti skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihladne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci (NS SR )

19. Skutkový nález súdu prvej inštancie, že spoločnosť AKRON a.s. uzavrela nájomné zmluvy s ostatnými vlastníkmi (mimo žalobkyne) pozemku Kapustníc je potrebné vnímať v organickej súvislosti s jeho právnym záverom, ktorým sa vysporiadal s jedným z dvoch kľúčových argumentov žalobkyne v prospech neplatnosti podnájomnej zmluvy a síce, že z pohľadu platnej úpravy je jej prípadný nesúhlas s prenajatím pozemku ako menšinovej spoluvlastníčky právne bezvýznamný. Treba zdôrazniť, že žalobkyňa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie netvrdila a nečiní tak ani v odvolacom konaní, aby spoločnosť AKRON a.s. neuzavrela nájomné zmluvy s väčšinou spoluvlastníkov sporného pozemku. V tejto skutočnosti žalobkyňa dôvod prípadnej neplatnosti podnájomnej zmluvy nevidela a z tohto pohľadu súd prvej inštancie tento právny úkon ani neposudzoval. Žalobkyňa v priebehu konania nijak nereagovala ani na skutočnosť, že na základe jej dôkaznej iniciatívy táto spoločnosť predložila nepatrnú časť z nájomných zmlúv uzavretých ohľadne pozemku Kapustníc s ich vlastníkmi. Pokiaľ za tohto stavu odvolateľka súdu prvej inštancie vyčíta, že vo svojich skutkových záveroch dôkazne vychádzal len zo zmienenej vzorky, je tento jej odvolací dôvod jednak založený na procesne neprípustnom spochybnení dovtedy nespornej skutočnosti a jednak nereflektuje, že pokiaľ má dôvod neplatnosti podnájomnej zmluvy spočívať v nájomných zmluvách, ktoré uzavrela/neuzavrela spoločnosť AKRON a.s. s ostatnými spoluvlastníkmi, povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobkyňu, keďže to podporuje jej argumentáciu o neplatnosti nadväzujúcej podnájomnej zmluvy. Žalobkyňa sa napokon mýli tiež v názore, že súd prvej inštancie nevzal zreteľ na výpoveď svedka G. ako aj na fakt, že kontajner bol v čase ohliadky naplnený len čiastočne. Prvoinštančný súd tieto momenty zreteľne pomenoval v bode 82 odôvodnenia; vyjadril, že pokiaľ aj svedok G. zaznamenal zápach po daždi, za takých istých podmienok avšak s negatívnym zistením bola vykonaná aj miestna ohliadka. Zároveň výslovne konštatoval aj fakt, že v čase ohliadky bol kontajner zaplnený len čiastočne. Z toho vyplýva, že pre záver, že súd prvej inštancie tieto skutočnosti nemal pri hodnotení dôkazov na zreteli niet reálneho podkladu ani v parciálnych skutkových zisteniach a ani v zbernom skutkovom náleze, ktorý je finálnym výsledkom hodnotenia všetkých relevantných dôkazov. Odvolací súd akcentuje, že záver súdu prvej inštancie, že k obťažovaniu žalobkyne imisiami z chovu koní nedochádza v neprimeranej miere v sebe subsumuje vnímanie dopadov tejto činnosti bezprostrednými susedmi, na ktorých v danej lokalite pôsobia rovnaké vplyvy, stanovisko obce, ktorá dopady posudzovala na základe opakovaných sťažností žalobkyne i pohľad na konkrétne pomery zákonnej sudkyne, ktorá sa o nich presvedčila miestnou ohliadkou.

20. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. , napokon nastolila predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie otázky platnosti podnájomnej zmluvy. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

21. Žalobkyňa v rámci tejto skupiny odvolacích námietok v prvom rade nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že označenie prenajatého pozemku (jeho časti) údajmi podľa registra poľnohospodárskych produkčných plôch spĺňa požiadavku určitosti právneho úkonu.

22. Podľa ust. , právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

23. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že zákonná požiadavka určitosti právneho úkonu podľa citovanej normy smeruje k poznateľnosti obsahu dojednania, vyžaduje teda aby stranám bolo jasné a aby bolo i objektívne poznateľné čo je jeho predmetom. V prípade nájomných zmlúv sa požiadavka určitosti spája s potrebou určenia či objektívnej určiteľnosti predmetu nájmu. Akiste možno dať žalobkyni za pravdu, že v prípade nehnuteľností sa predpokladá, že pri právnych úkonoch budú identifikované údajmi katastra nehnuteľností. Treba mať ale na pamäti, že zmluva, ktorá by takéto značenie nerešpektovala by síce nebola vkladu schopnou listinou, samo o sebe by to ale nemalo za následok jej neplatnosť, za predpokladu, že by sa nehnuteľnosť dala podľa označenia v zmluve objektívne identifikovať. Určitosti spôsobu vymedzenia prenechaného pozemku alebo jeho časti preto podľa názoru odvolacieho súdu

nijak neuberá, pokiaľ je v zmluve označený jedinečným údajom aj z iného verejného registra než z katastra nehnuteľností. Za takýto údaj preto v okolnostiach prípadu možno bezpochyby považovať aj označenie čísla pôdneho celku podľa registra poľnohospodárskych produkčných plôch, ktorý spĺňa požiadavku objektívnosti (verejný register), jedinečnosti (značenie je nezameniteľné) i určitosti, keďže pôdne celky sú v teréne rozlíšiteľné (najčastejšie prírodnými prvkami) a takto aj mapovo podchytené.

24. Celkom nepatričná je i výhrada žalobkyne, že súd prvej inštancie pri posudzovaní platnosti podnájomnej zmluvy neaplikoval , v znení účinnom do 30.4.2018. Podľa tohto zákonného ustanovenia pozemky v správe a nakladaní Slovenského pozemkového fondu nemožno dať do podnájmu, ak tento zákon neustanovuje inak. V danom prípade ale žalobkyňa netvrdila (pozn. odv. súdu: tvrdila pravý opak) a v konaní nevyšlo najavo ani inak, aby spoločnosť AKRON a.s. nadobudla do užívania pozemok Kapustníc od Slovenského pozemkového fondu. Za tohto stavu nevedno v akých myšlienkových súvislostiach žalobkyňa i napriek tomu považovala túto normu za aplikovateľnú na prejednávanú vec.

25. Napokon k argumentácii žalobkyne proti záveru o premlčaní uplatneného nároku na ochranu pre imisiami odvolací súd považuje za potrebné pre objektívnosť uviesť, že v právnej teórii sa v otázke premlčateľnosti práva na ochranu pred imisiami vyskytuje aj odlišný názor (por. Spáčil, J. Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákoníku. 2. doplněné vydání, Praha: C.H.Beck, 2005, 151s). Tak či onak, súd prvej inštancie sa napriek záveru o premlčaní uplatneného práva na ochranu pred imisiami so správnym záverom vysporiadal aj s jeho vecnou opodstatnenosťou v neprospech žalobkyne, čo je samo o sebe plnohodnotným dôvodom pre zamietnutie jej žaloby v tejto časti. Za tohto stavu odvolací súd nepovažoval za potrebné bližšie sa premlčaním zaoberať, a to ako z pohľadu prebiehajúceho dišputu v otázke premlčateľnosti posudzovaného práva, tak aj čo do začiatku plynutia premlčacej doby, nakoľko bez ohľadu na záver nemohlo posúdenie tejto otázky privodiť žalobkyni v spore priaznivejší výsledok.

26. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok v napadnutom zamietavom výroku i v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v procesnom úspechu žalovaného v 2. rade.

27. Podľa ust. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

28. Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

29. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalovanému v 2. rade nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 2:1 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( )