Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_2Csp-83-2017.pdf
PDF · 182.56 KB
Case nature
Area
Subarea
2Csp/83/2017
Rozhodnutie
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Perďochovou, v spore žalobcu: V.. N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, Ž., právne zast. Sidor a partneri, s.r.o., IČO: 52635970, so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36234176, so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, právne zast. Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. Mája 173/11, Trenčín, IČO: 47234679, o zaplatenie 5.973,52 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 123,46 Eur z a s t a v u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.698,13 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.698,13 Eur od 06.03.2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .
Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90,78%.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 13.04.2017 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy vo výške 5.973,52 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.973,52 eur od 06.03.2017 do zaplatenia.
2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že dňa 29.04.2012 uzatvoril so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. G. XX/XXXXXX, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru. V zmysle uvedenej zmluvy bol žalobcovi poskytnutý úver s nasledujúcou špecifikáciou: celková výška úveru 4.179,71 eur, výška úrokovej sadzby 31,633234 % p. a., RPMN 36,60%, počet mesačných splátok 72, celková čiastka splatná dlžníkom 9.353,52 eur. Žalobca úver splatil sumou 9.353,52 eur, čím svoj záväzok splnil ku dňu 27.02.2016. Uvedená zmluva nie je podľa žalobcu v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a ďalšími predpismi právneho poriadku Slovenskej republiky. V úverovej zmluve je uvedená nesprávna výška RPMN, ktorá musí byť v zmluve uvedená jednoznačne a nie v žalobcom uvedenom percentuálnom rozmedzí. Označenie RPMN v podobe percentuálneho rozpätia dolnej a hornej hranice nespĺňa požiadavku presnosti a jednoznačnosti vyjadrenia RPMN. Takú požiadavku by splnil len prípad, ak by bola výška RPMN v čase uzavretia úverovej zmluvy uvedená v zmluve presným a jednoznačným spôsobom. Ak aj bolo v zmluve dohodnuté, že presná výška RPMN bude klientovi oznámená po poskytnutí úveru, ide o porušenie zákona o spotrebiteľských úveroch, takáto úprava už nevie spätne napraviť nedostatok už podpísanej zmluvy a je zmluvnou klauzulou, ktorá je v danom zmluvnom vzťahu vynútená a zakomponovaná do spotrebiteľskej zmluvy, tak že spotrebiteľ daný dokument musí prijať ako celok, ak chce úver získať. Výška úrokovej
sadzby uvedenej v zmluve nezodpovedá (v neprospech spotrebiteľa) výške priemernej úrokovej miery z úverov peňažných ústavov v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Podľa tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk uverejnenej na internetovej stránke Národnej banky Slovenska bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby 13,80 % pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci apríl 2012. V zmysle zmluvy je dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 31,633234 %. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ust. § 39 zákona č. 40/1954 Zb. Občianskeho zákonníka, čo znamená, že výška úrokov sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Keďže dohodnutá výška úrokovej sadzby viac ako dvojnásobne (resp. približuje sa k trojnásobku) prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetných zmlúv, ide o neplatný právny úkon. Takýto rozpor s dobrými mravmi a neplatnosť právneho úkonu judikovali opakovane súdy Slovenskej republiky, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 31.07.2009, sp, zn. 1 M Cdo 1/2009. Nakoľko ide o neplatné zmluvné dojednanie, treba naň prihliadať akoby vôbec nebolo obsahom zmluvy. Zmluva tak neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby ako povinnú náležitosť spotrebiteľského úveru podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný tiež v zmluve neuviedol spôsob započítania splátky úveru na istinu. úroky a poplatky ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ má byť zrozumiteľne informovaný o termínoch mesačnej splátky a o spôsobe započítania mesačnej splátky na istinu, úroky a prípadné poplatky. Z ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že tam uvedené náležitosti musí obsahovať samotná zmluva. Je preto vylúčené, aby sa zmluva pokiaľ ide o tieto podstatné náležitosti odvolávala na inú listinu, napr. všeobecné obchodné podmienky alebo splátkový kalendár. Súdy v takýchto prípadoch považujú neuvedenie spôsobu započítania splátky na istinu, úroky a prípadné poplatky za neprijateľnú podmienku a ako takú za neplatnú v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Žalobca poukázal aj na započítanie nákladov spojených s poskytnutím pôžičky do celkovej výšky úveru- istiny. V súvislosti s predmetnou zmluvou mal úver tvoriť doplatok kúpnej ceny motorového vozidla teda predmetu financovania a to vo výške 3380,-eur. Skutočná výška úveru, ktorá bol reálne poskytnutá predstavuje teda sumu 3380,- eur. Výška úveru v predmetnej zmluve je navýšená o náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške 1015,- eur, teda celková výška úveru ktorá je navýšená o predmetné náklady predstavuje sumu 4179,71,-eur. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/29/2013. Z dôvodu nesprávne uvedenej RPMN v neprospech spotrebiteľa sa teda dohodnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca sa zrejmý nesúlad zmluvy so zákonom pokúsil so žalovaným riešiť mimosúdnou cestou a žalovaného predžalobnou výzvou zo dňa 15.02.2017 upozornil na nedostatky a zrejmé rozpory zmluvy so zákonom. Žalovaný na predžalobnú výzvu nereagoval, preto žalobca v záujme ochrany svojich práv bol nútený pristúpiť k žalobe. Na základe vyššie uvedeného sa poskytnutý úver zo zmluvy považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že žalobca má povinnosť splatiť úver len do výšky skutočnej istiny. Ku dňu 27.02.2016 žalobca splatil žalovanému sumu vo výške 9.353,52 eur. Z toho vyplýva, že žalobca uhradil nad rámec istiny sumu vo výške 5973,52 eur. Táto čiastka prevyšujúca istinu predstavuje preplatok, ktorý žalobca uhradil. Žalobca požadoval aj zákonný úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5.973,52 eur odo dňa 06.03.2017, keďže uvedený dátum je dňom, kedy žalovaný už vedel, že sa bezdôvodne obohatil na žalobcovi a mal dostatok času obohatenie vrátiť na účet žalobcu, až do zaplatenia.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu nemohlo dôjsť, keďže prijímal platby (splátky úveru) žalobcu oprávnene a to na základe platne uzatvorenej zmluvy a v súlade s riadne uzatvorenými zmluvnými podmienkami. Žalobca poukázal na to, že v danom prípade nie sú splnené zákonné predpoklady vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobcovi podľa žalovaného nemohla ani nevznikla žiadna pohľadávka z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko nedošlo ani k plneniu bez právneho dôvodu - žalobca plnil na základe úverovej zmluvy, ktorá je riadnym právnym dôvodom, ani plnením z neplatného právneho úkonu - úverová zmluva nebola súdom vyhlásená za neplatnú, ani plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol - úverová zmluva nebola v čase plnenia súdom vyhlásená za bezúročnú ani bez poplatkov. Pokiaľ ide o dodržanie zákonných náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k/ z. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, zastával názor, že predmetná náležitosť je v úverovej zmluve uvedená v súlade so zákonným ustanovením, a to pod bodom 4 podmienky splácania úveru, pričom uvedený názor je v súlade s Rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, ako aj znením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES. Navyše splátkový kalendár s rozkladom splátok bol odovzdaný žalobcovi pri podpise zmluvy, čo preukazuje aj podpis žalobcu na splátkovom kalendári. Nesúhlasil ani tvrdením o RPMN, nakoľko táto je zmluve uvedená jedným konkrétnym číslom, a to 36,60%. Zo zmluvy ďalej vyplýva, že žalovaný poskytol žalobcovi úver v celkovej výške 4.179,71 eur, pričom z bodu 2.1 zmluvy vyplýva, že
žalovanému boli poskytnuté až dva úvery, a to úver na nákup predmetu financovania a úver na úhradu nákladov žalovaného spojených s poskytnutím úveru, pričom žiadny právny predpis vzťahujúci sa na prejednávanú oblasť nezakazuje možnosť, aby na základe jednej písomnej zmluvy bolo dojednaných viacero úverov. K žiadnemu zavádzaniu zo strany žalovaného nedošlo, nakoľko žalobca presne vedel, v akej výške mu bude úver poskytnutý a on sám s touto výškou súhlasil. V bode 2.3 úverovej zmluvy je totiž presne uvedená celková výška úveru ako suma 4.179,71 eur, žalobca bol s touto výškou oboznámený, s obsahom zmluvy súhlasil, na znak čoho ju podpísal, a neskôr aj plnil. Predmetná úverová zmluva bola uzatvorená z iniciatívy žalobcu, žalovaný uzatvorenie zmluvy žalobcovi žiadnym spôsobom nevnucoval. Bolo povinnosťou žalobcu zmluvu si riadne a dôsledne prečítať a následne až po dôslednom porozumení všetkým ustanoveniam ju podpísať. Ochrana spotrebiteľov sa nemôže dostať až do rozsahu, že oslobodí spotrebiteľa od čítania zmluvy a následne, keď dôjde k uplatňovaniu jednotlivých zmluvných ustanovení sa začne spotrebiteľ brániť tým, že si ju neprečítal a neporozumel jej. Doposiaľ žiadny klient ako spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy nevyjadril nesúhlas, ani nenamietal žiadne z ustanovení úverových zmlúv a rovnako ani nepožiadal o vysvetlenie žalovaného z dôvodu, že jej nerozumie. Každý sa obmedzí len na získanie finančného prospechu zo zmluvy zabúdajúc na svoje povinnosti. Úverová zmluva však zakladá synalagmatický záväzkový právny vzťah, na základe ktorého si strany majú plniť navzájom. Náklady nie sú samostatným príjmom žalovaného, ale je to náklad, ktorý žalovaný vynakladá na udržanie distribučnej siete (provízia poskytnutá predajcovi). Ich zaplatením žalobca získal možnosť financovania osobného automobilu bez ďalších časových alebo vecných nákladov, ktoré by musel inak vynaložiť, keď by si zaobstaral financovanie od iného veriteľa, ktorý v mieste predávajúceho zastúpený nie je a taktiež možnosť ihneď si zakúpiť motorové vozidlo aj bez dostatočnej finančnej hotovosti. V prípade, že by žalovaný neplatil tieto náklady, nemohol by mať rozvinutú sprostredkovateľskú sieť. Náklady možno zhrnúť pod cenu plnenia v zmysle výluky z posudzovania primeranosti podľa § 53 ods. 1 OZ. Zároveň klientovi pri kúpe motorového vozidla bola poskytnutá aj marketingová akcia vo výške 1.550,-eur v zmysle bodu 12, ktorá bola použitá na úhradu časti kúpnej ceny predmetu financovania a je zohľadnená v predajnej cene predmetu financovania uvedenej bode 2.3. úverovej zmluvy. Pokiaľ ide o výšku úrokovej sadzby, tá je uvedená konkrétnym číslom 31,6332345%, a na rozdiel od RPMN nie je výsledkom výpočtu, ale závisí na vôli dodávateľa. Výška odplaty akceptovaná súdmi je rôzna, jej výška nie je striktne daná, vo všeobecnosti súdy akceptujú výšku do 2,5 násobku priemeru, z čoho vyplýva, že vzhľadom na to, že úroková sadzba bola v čase uzatvorenia zmluvy 13,8% pre daný typ úveru, je teda akceptovateľná a v súlade s dobrými mravmi. Žalobca predčasne splatil úver, v dôsledku čoho došlo k zníženiu celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom a preto zaplatil sumu 8.686,06 eur a nie ako uvádza žalobca 9.353,52 eur.
4. Žalobca v replike uviedol, že v zmysle kúpnej zmluvy mal žalovaný žalobcovi poskytnúť úver vo výške 2.836,-eur, ktorá čiastka predstavovala doplatok kúpnej ceny za motorové vozidlo. Táto čiastka je potom relevantná pri výpočte RPMN, a nie čiastka 4.179,71 eur, ktorá je navýšená o nešpecifikované a ničím neodôvodnené „náklady spojené s poskytnutím úveru“ vo výške 799,71 eur. Tiež poukázal na to, že žalovaný v úverovej zmluve vychádzal z „predajnej ceny vozidla“ a nie z dohodnutej kúpnej ceny, a už vôbec nie z čiastky, ktorá predstavovala doplatok za vozidlo. Na základe uvedeného, po zohľadnení relevantných údajov pre výpočet RPMN, je výsledná hodnota 67,08%. V tejto súvislosti poukázal na osobitnú obsahovú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere - celkovú výšku poskytnutého spotrebiteľského úveru, ktorá musí zodpovedať jeho zákonnému pojmovému vymedzeniu. Podľa judikatúry Súdneho dvora vo veci J., R. proti FV. zo dňa 21.04.2016, vyplýva, že…“celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené“. Základným a vstupným údajom pre správny výpočet RPMN, je výška poskytnutého úveru spotrebiteľovi, pričom táto suma predstavuje výlučne objem finančných prostriedok, ktoré spotrebiteľ reálne dostal k dispozícii, resp. boli skutočne poskytnuté. Podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR 6Sžo/21/2013, NS SR sp. zn. 6Sžo 39/2012, NS SR2Sžo/29/2013, NS SR sp. zn. 3Sžo/19/2012) „ ... za spotrebiteľský úver možno považovať v zmysle platnej právnej úpravy v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, len poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré veriteľ poskytol spotrebiteľovi na doplatenie kúpnej ceny za motorové vozidlo, ktoré spotrebiteľovi predával.“ Je potom v rozpore s predpismi slúžiacim na ochranu spotrebiteľa, ak žalovaný pri výpočte vychádzal zo sumy 4.179,71 eur, ktorá spotrebiteľovi nebola skutočne poskytnutá a ktorú spotrebiteľ nežiadal. Pokiaľ žalovaný zohľadnil túto čiastku pri výpočte RPMN, jej hodnota bola nižšia, čím uviedol spotrebiteľa do omylu v otázke nákladovosti jemu poskytnutého úveru, pričom predmetná otázka je jednou z najpodstatnejších pre spotrebiteľa pri rozhodovaní sa o vstupe do právneho vzťahu s nebankovým subjektom. Pokiaľ žalovaný vo svojom
vyjadrení tvrdí, že žalobcovi boli poskytnuté dva úvery, a to úver na nákup predmetu financovania a úver na úhradu nákladov žalovaného spojených s poskytnutím úveru, žalobca uvádza, že nikdy o „druhý“ úver nepožiadal a tento mu bol nanútený. Odhliadnuc od uvedeného, ak na strane žalovaného vznikli náklady s poskytnutím úveru, tieto mal započítať nie k istine, ale k celkovým nákladov spotrebiteľského úveru, čo by sa odzrkadlilo vo výške RPMN. Žalovaný týmto spôsobom umelo znížil hodnotu RPMN a spotrebiteľa uviedol do omylu v tom, že jeho úver je menej nákladový, ako je v skutočnosti. Ďalšou podstatnou náležitosťou zmlúv o spotrebiteľskom úvere je aj uvedenie doby trvania zmluvy. V zmluve nie je uvedená žiadna informácia, kedy sa predmetná zmluva končí, preto podľa ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch to spôsobuje, že úver vyplývajúci z takejto zmluvy sa považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Zmluva tiež nemá ďalšiu povinnú náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a tou je adresa veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Zároveň dodávateľ musí v zmluve o spotrebiteľskom úvere údaj o priemernej RPMN, ktorý je v zmysle citovaného ustanovenia zverejnený podľa § 21 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch Ministerstvom financií SR zo súhrnných údajov poskytnutých veriteľmi za príslušný kalendárny štvrťrok, resp. ak je zmluva uzavretá do 15 kalendárnych dní od takéhoto zverejnenia, tak za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Vychádzajúc z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalobcovi bol poskytnutý úver 2.836,-eur so splatnosťou 72 mesiacov. Súčasťou zmluvy je aj dohoda o zrážkach zo mzdy, čo je zabezpečovací inštitút podľa § 551 Občianskeho zákonníka a teda úver z predmetnej úverovej zmluvy je úverom so zabezpečením. Rovnako tak je úver zabezpečený aj Zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva (čl. 5 úverovej zmluvy). Podľa MF SR zverejnených údajov o priemernej RPMN za 4. štvrťrok r. 2011 bola priemerná hodnota RPMN pri spotrebiteľských úveroch so zabezpečením alebo lízing vo výške od 1.500,-eur do 6.500,- eur vrátane so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov vo výške 28,70%. Žalobca v zmluve uviedol, že priemerná hodnota RPMN je 50,00 %, čo je zjavne údaj nesprávny. Pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ nepostačuje len samotné nesprávne uvedenie hodnoty RPMN, ale kumulatívne musí byť naplnená aj druhá podmienka a to tá, že RPMN musí byť uvedená v zmluve nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Pri hodnotení toho, či je údaj o priemernej hodnote RPMN v neprospech spotrebiteľa platí opačný princíp ako pri hodnotení nesprávne uvedeného údaju o RPMN predmetného úveru. Kým nesprávne uvedená RPMN úveru je v neprospech spotrebiteľa vtedy, keď je v zmluve uvedená nižšia, ako v skutočnosti je (tzn. ak spotrebiteľ v skutočnosti ročne "preplatí" viac, ako deklaruje dodávateľ v zmluve), nesprávne uvedená priemerná RPMN je v neprospech spotrebiteľa vtedy, keď je v zmluve uvedená vyššia, ako v skutočnosti je (tzn. ak dodávateľ v zmluve deklaruje, že priemerná hodnota RPMN obdobných úverov na trhu je vyššia, ako v skutočnosti). V tomto prípade dodávateľ (žalovaný) v zmluve deklaroval, že priemerná hodnota RPMN obdobných úverov na trhu bola v rozhodnom období 50,00 %, avšak tá bola vo výške 28,70%, čo zavádza spotrebiteľa v tom, že obdobné úvery na trhu (teda aj úvery poskytované konkurenciou) sú takmer o vyše 22 percentuálnych bodov nevýhodnejšie ako v skutočnosti. Keďže úverová zmluva správy údaj o priemernej hodnote RPMN neobsahuje, nespĺňa základnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, absencia ktorej je ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. sankcionovaná tým, že sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov Žalovaný vo vyjadrení tvrdí, že „z jeho strany nedošlo a ani nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, keďže prijímal platby (splátky úveru) žalobcu oprávnene, a to na základe platne uzavretej úverovej zmluvy a v súlade s riadne dohodnutými obchodnými podmienkami.“ V súvislosti s uplatňovaním nárokov žalobca poukázal na judikáty najvyšších súdnych autorít, napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24.6.2008, alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 11. 2010, sp. zn. 5 M Cdo 17/2009, prípadne rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 46/2009, zo dňa 30.6.2010. Na základe uvedeného žalovaný potom nemá nárok na plnenia, ktoré prevyšujú poskytnuté finančné prostriedky, t.j. istinu vo výške 2.836,- eur. V zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potom takéto plnenie považované za bezdôvodné obohatenie, nakoľko žalovaný na tieto plnenia nemá ani nemal právny nárok. Žalobca zotrval na tom, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úverov, pričom odkazuje na rozhodovaciu prax súdov uvedenú v žalobe, pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice a teda eurokonformný výklad zákon však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. K marketingovej akcii žalobca uviedol, že táto nemá žiadny vplyv na výpočet hodnoty RPMN. Žalovaný nepreukázal, že by žalobcovi poskytol 1.550,- eur, hoci sa to uvádza v zmluve, žalobca nemal možnosť predmetné
ustanovenia zmluvy ovplyvniť (ide o formulárovú zmluvu). V tejto súvislosti žalovaný tiež opomenul poukázať na to, že ak nebude úver splatený v splátkach podľa úverovej zmluvy, nárok na poskytnutie marketingovej akcie zaniká a klient sa zaväzuje vrátiť hodnotu poskytnutej akcii v plnej výške, pričom úver nie je splatený v splátkach podľa zmluvy ak dôjde k predčasnému splateniu. Vzhľadom na to, že žalovaný listom zo dňa 24.02.2016 potvrdil predčasné splatenie úveru a ukončenie úverovej zmluvy, je argumentácia žalovaného v súvislosti s marketingovou akciou irelevantná. Žalovaný ani neuviedol, v akom smere by táto skutočnosť mala mať vplyv na výšku RPMN. Vzhľadom na predložený prehľad platieb žalovaný, z ktorého vyplýva, že žalobca na účet žalovaného uhradil čiastku 8.686,06 eur (táto skutočnosť je tým nesporná, nakoľko ju uvádza aj sám žalovaný) a celkovú výšku úveru, ktorá bola poskytnutá spotrebiteľovi na doplatenie ceny motorového vozidla vo výške 2.836,- eur, je zrejme, že preplatok nad istinu úveru predstavuje čiastku 5.850,06 eur. Žalobca preto vzal žalobu v časti zaplatenie 123,46 eur späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť. Následne sa domáhal už len zaplatenia čiastky 5.850,06 eur, vrátane náhrady trov právneho zastúpenia.
5. Žalovaný v rámci dupliky vo vzťahu k RPMN uviedol, že poskytol žalobcovi úver v celkovej výške 4.179,71 eur. S poukazom na znenie bodu 2.1 konštatoval, že k žiadnemu závádzaniu z jeho strany nedošlo, nakoľko žalobca presne vedel, v akej výške mu bude úver poskytnutý a on sám s touto výškou súhlasil. V bode 2.3 úverovej zmluvy je presne uvedená celková výška úveru ako suma 4.179,71 eur a žalobca bol s touto výškou oboznámený, s obsahom zmluvy súhlasil, na znak čoho ju podpísal. Žalovaný na základe úverovej zmluvy preplatil predajcovi čiastku 3.380,-eur, ktorá predstavuje istinu úveru poskytnutého na financovanie predmetu kúpy, t.j. motorového vozidla (výpis z účtu 3.5.2012) a tiež čiastku 2.349,71 eur na doklade výpis z účtu zo dňa 14.05.2012, ktorá pozostáva zo sumy 799,71 eur, ktorá predstavuje v úverovej zmluve uvedené náklady spojené s poskytnutím úveru a sumy 1.550,- eur, ktorá predstavuje marketingovú akciu v zmysle bodu 12.1 úverovej zmluvy (zľavu na motorové vozidlo, ktoré predajcovi za klienta uhradil žalovaný ako veriteľ). Žalovaný preto spochybnil a rozporoval výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú si žalobca v konaní uplatňuje, keďže v konaní preukázal a zdokladoval, že na základe úverovej zmluvy č. G. preplatil predajcovi sumy vo výške 3.380 eur a 2.349,71 eur, t.j. spolu 5.729,71 eur. Žalovaný vzniesol námietku premlčania na žalobcom uplatňovaný nárok v tomto konaní v subjektívnej premlčacej lehote, ktorá uplynula vzhľadom na vyššie uvedený termín doplatenia istiny úveru dňa 19.01.2017. V konaní je v prvom rade nevyhnutným skúmať, ktorou splátkou žalobca istinu poskytnutého úveru splatil. Žalovaný zastával názor, že splátkou č. 33 (33x129,91=4.287,03), ktorú žalobca uhradil dňa 19.01.2015. A následne okamih, kedy začal splácať splátky úveru prevyšujúce istinu poskytnutého úveru. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú objektívnu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému. Pokiaľ ide o dobu trvania zmluvy, tá jasne vyplýva z úverovej zmluvy, konkrétne z časti 4. Podmienky splácania úveru, kde je termín prvej splátky stanovený na deň 27.05.2012, termín konečnej splatnosti 27.04.2018, samotná doba trvania je určená ako 72 splátok. Žalobca ako spotrebiteľ mal teda presné a jednoznačné informácie o dobe trvania úverovej zmluvy a taktiež aj o termíne konečnej splatnosti. Zákon č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu 01.05.2018 zmenil znenie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. d) tak, že povinnou náležitosťou je už len uvádzanie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je nepochybne v úverovej zmluve dodržaná. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 22.11.2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25, ktorým súd vyslovil názor, že jedným z princípov právneho štátu je aj zachovávanie istoty pri rovnakom posudzovaní totožných otázok v obdobných prípadoch. Aj z novely zákona o spotrebiteľských úveroch zreteľne vyplýva spôsob, akým sa majú konajúce súdy vysporiadavať s posudzovaním jednotlivých náležitostí spotrebiteľských úverových zmlúv. Je preto nekorektným a nezákonným sankcionovať veriteľov bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru na základe výkladu, ktorý je v rozpore so samotným znením zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o splnenie náležitosti v § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. , t.j. uvedenie adresy, predmetom žalovanej úverovej zmluvy č. G. bolo poskytnutie účelového úveru na preplatenie motorového vozidla. Pokiaľ mal žalobca záujem podávať reklamáciu alebo sťažnosť, mohol sa obrátiť priamo na žalovaného ako poskytovateľa úveru, ktorého adresa je uvedená hneď v úvode pod názvom Úverová zmluva v časti „Zmluvné strany“. Žalovaný preto považoval aj náležitosť uvedenú v ustanovení § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. za uvedenú korektne a v súlade so zákonným znením. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby úverová zmluva obsahovala adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, pričom neuvádza, akým konkrétnym spôsobom a na akom mieste zmluvy má byť táto adresa uvedená. Smernica vo svojom ustanovení požaduje uviesť adresu veriteľa, čo by malo byť rozhodujúcim kritériom pre eurokonformný výklad predmetného
ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Z týchto dôvodov sa žalovaný domnieva, že nemôže ísť o ten istý prípad ako je neuvedenie adresy veriteľa, ktoré vnútroštátna úprava podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sankcionuje tým, že sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Takáto sankcia by nemohla byť považovaná za primeranú, keďže žalobca mohol riadne posúdiť rozsah svojich budúcich záväzkov. Žalobca v prípade žalovanej úverovej zmluvy jednoznačne a nepochybne vedel, kto je jeho veriteľom a aká je adresa, na ktorej môže prípadnú reklamáciu, či sťažnosť podať. K priemernej RPMN uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch rozlišuje medzi pojmami neobsahuje náležitosti a uvedená nesprávne. Priemerná hodnota RPMN v úverovej zmluve uvedená je, pričom zákon nikde neuvádza, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov aj v prípade, ak je výška priemernej RPMN uvedená nesprávne.
6. Žalobca v podaní zo dňa 11.2.2021 poukázal na to, že v prípade spotrebiteľských úverov slúžiacich na financovanie motorového vozidla, istinu úveru predstavuje iba suma, ktorý má tvoriť doplatok na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny. Vzhľadom na to, že v otázke ustálenia výšky istiny v prípade spotrebiteľského úveru na financovanie motorového vozidla existuje ustálená súdna prax, potom majú strany sporu právo očakávať, že aj ich spor, ktorý je vo svojej podstate totožný, bude rozhodnutý rovnako. Okrem toho argumentácia žalovaného nemá oporu v právnych predpisoch ani v skutkovom stave. Žalovaný tvrdí, že istina úveru predstavuje doplatok kúpnej ceny a náklady veriteľa spojené s poskytnutím úveru. V zmluve o spotrebiteľskom úvere ale žalovaný uvádza ako predajnú cenu motorového vozidla sumu 4.395,- eur (z toho 1.015,- eur zaplatené v hotovosti) a náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške 799,71 eur. Týmto spôsobom má istina úveru podľa žalovaného predstavovať sumu 4.179,71 eur. Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 29.04.2012, ktorú žalobca uzatvoril s predajcom vozidla, doplatok kúpnej ceny, ktorá sa mala financovať prostredníctvom úveru, je vo výške 2.836,-eur. Žalovaný ako tretí subjekt nemôže zasahovať do zmluvnej autonómie účastníkov kúpnej zmluvy a stanovovať „vlastnú“ výšku kúpnej ceny, resp. jej doplatku. Aj z uvedeného vyplýva, že keby aj istina má predstavovať doplatok kúpnej ceny a náklady žalovaného spojené s poskytnutím úveru, jej výška nemôže byť 4.179,71 eur. Napokon žalobca uvádza, že náklady žalovaného spojené s poskytnutím úveru ani nemôžu tvoriť istinu úveru, čo vyplýva aj z právnej úpravy a súdnej praxe. K vznesenej námietke premlčania žalobca uviedol, že v prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Nie je možné len predpokladať, že by žalobca mohol skutkové okolnosti vedieť alebo že by sa to mohol dozvedieť alebo mal dozvedieť, ak by vynaložil potrebnú starostlivosť. Uvedený základný predpoklad je potvrdený aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR (napríklad NS SR pod sp. zn. 2 Cz 35/77 v spojení s uznesením ÚS SR pod sp. zn. III. ÚS 413/2013, NS ČR pod sp. zn. 30 Cdo 4366/2007, NS SR pod sp. zn. 5 Cdo 121/2009, NS ČR pod sp. zn. 33 Odo 477/2001). Žalovaný na preukázanie jeho tvrdenia, že žalobca sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel už dňa 19.01.2015, nepriložil ani neoznačil žiadny dôkaz. Ide totiž iba o jeho domnienku, ktorou v konečnom dôsledku popiera zmysel premlčania. Ak by mala subjektívne premlčacia lehota plynúť v každom prípade od vzniku bezdôvodného obohatenia, potom by v každom jednotlivom prípade plynula v podstate iba 2 ročná premlčacia doba a objektívna premlčacia doba by stratila akýkoľvek význam. Podľa súdnej praxe platí, že (subjektívna) premlčacia doba sa neviaže na dátum splatnosti, ale na vedomosť oprávneného subjektu: Pokiaľ je právny úkon čiastočne neplatný, začína plynúť subjektívna premlčacia doba od okamihu, keď sa oprávnený dozvie o bezdôvodnom obohatení, teda o dôvodne, ktorý spôsobuje čiastočnú neplatnosť. Žalobca sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel dňa 24.03.2017, kedy podpísal plnomocenstvo udelené advokátovi JUDr. I. G., ktorý žalobcovi dôvody neplatnosti oznámil. Následne bola podaná žaloba. Opak žalovaný doposiaľ nepreukázal, iba sa o skoršom začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby domnieva. Argumentácia žalovaného, že žalobca vedel o bezdôvodnom obohatení už dňa 19.01.2015, kedy preplatil istinu úveru, nemá teda nielen základ v právnej úprave a v skutkovom stave veci, ale dokonca odporuje elementárnej logike. Ak by žalobca totiž vedel, že okamihom preplatenia istiny vzniká bezdôvodné obohatenie, nikdy by predsa žiadnu ďalšiu splátku nezaplatil a žalobu by podal omnoho skôr. Žalobca po celý čas totiž plnil z dôvodu, že právny dôvod (hoci postihnutý vadou) existoval, teda žalobca si plnil záväzky zo zmluvy (splatiť istinu a úroky, vrátane poplatkov). Až keď mu právny zástupca oznámil, že zmluva má vady a úver je z toho dôvodu bezúročný, dozvedel sa o bezdôvodnom obohatení a podal žalobu. Napokon k argumentu, že spotrebiteľ sa mohol dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia až po tom, čo navštívil kvalifikovaného právneho poradu alebo navštívil združenie na ochranu spotrebiteľa, sa vyjadril aj Ústavný súd SR v rozhodnutí zo dňa 30.01.2019, sp. zn. I. ÚS 47/2019. Napokon žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 43/2020, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
169/2017. Najvyšší súd SR totiž rovnako ako žalovaný spájal začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade spotrebiteľských úverov s okamihom, kedy spotrebiteľ preplatil istinu úveru, pretože tvrdil, že ide o plnenie bez právneho dôvodu. Ústavný súd SR tento záver nepovažoval za správny a uviedol, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere, a tak majúca v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie, je špecifickým predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej. Zmluvný vzťah je v takomto prípade založený relevantným právnym titulom, na základe ktorého sú zmluvné strany povinné si navzájom plniť (aj keď zo strany spotrebiteľa v obmedzenom rozsahu, nekorešpondujúcom s ustanoveniami zmluvy o úrokoch, poplatkoch).
7. Súd vo veci samej nariadil pojednávanie na deň 03.05.2021, na ktorom sa zúčastnil právny zástupca žalobcu. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu ospravedlnil neúčasť svoju ako i jeho právneho zástupcu na vytýčenom pojednávaní, a to s ohľadom na aktuálne nepriaznivú epidemiologickú situáciu a s tým súvisiace Uznesenie vlády SR č. 215 zo dňa 26.04.2021, ktorým bol predĺžený čas trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. a zároveň sa nariadil zákaz vychádzania a tiež s prihliadnutím na dodržanie zásady hospodárnosti konania a účelnosti trov vynakladaných stranami sporu v konaní pred súdom. Navrhoval, aby súd rozhodol vo veci na základe predložených listinných dôkazov a písomných vyjadrení. Žalovaný ako aj jeho právny zástupca zároveň dali súhlas na prejednanie sporu dňa 03.05.2021 o 09:15 hod. a vyhlásenie rozsudku v neprítomnosti žalovaného, pričom žalovaný nežiadal z dôvodu neprítomnosti odročiť pojednávanie na iný termín.
8. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podanej žalobe a doterajšej argumentácii v zmysle čiastočného späťvzatia a žiadal, aby súd rozhodol o tom, že žalovaný má zaplatiť žalobcovi čiastku 5.850,06 Eur spolu s úrokom z omeškania 5 % z tejto sumy od 06.03.2017 až do zaplatenia. Vznesenú námietku premlčania považoval za irelevantnú, keďže napriek argumentom žalovaného, že spotrebiteľ sa mohol dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia už zaplatením istiny, v zmysle ustálenej judikatúry, či už aj rozhodnutím Ústavného súdu je ustálenou praxou, že spotrebiteľ sa dozvedá, až keď navštívi kvalifikovaného, či už právneho zástupcu, alebo iný subjekt, ktorý sa zaoberá spotrebiteľským právom.
9. Keďže strany sporu nepredložili súdu do vyhlásenia uznesenia, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené, iné návrhy na vykonanie dokazovania, súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, a to: Úverová zmluva G zo dňa 29.04.2012 (č. l. 5-7 spisu), Kúpna zmluva zo dňa 29.04.2012 (č. l. 54 spisu), Kvitancia vystavená žalovaným dňa 24.02.2016 (č. l. 7 rub spisu), Ukončenie úverovej zmluvy zo dňa 24.02.2016 (č. l. 8 spisu), Potvrdenie o predčasnom splatení a ukončení úverovej zmluvy zo dňa 24.02.216 (č. l. 8 rub spisu), Splátkový kalendár zmluvy o úvere zo dňa 29.04.2012 (č. l. 9-10 spisu), Predžalobná výzva zo dňa 15.02.2017 (č. l. 10-11 spisu), Prehľad platieb žalobcu (č. l. 39 - 40 spisu), Výpis z účtu žalovaného (čl. 110 spisu) pričom zistil tento skutkový stav:
10. Dňa 29.04.2012 uzavrel žalobca a spoločnosť Autocentrum AAA auto, a.s. kúpnu zmluvu, na základe ktorej spoločnosť predala žalobcovi osobný automobil Hyundai Accent, pričom kúpna cena bola dohodnutá vo výške 3.851,- eur s DPH. Z ustanovenia o kúpnej cene vyplýva, že časť kúpnej ceny vo výške 1.015,-eur zaplatil žalobca predávajúcemu v hotovosti a zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 2.836,- eur bude zaplatená predávajúcemu prostredníctvom úveru na základe zmluvy o úvere č. 1XXXXXXX. uzatvorenej medzi kupujúcim a obchodnou spoločnosťou Home Credit Slovakia, a. s.. Predmetom zmluvy bol predaj automobilu špecifikovaného v zmluve, vrátane jeho súčastí, príslušenstva za dojednanú kúpnu cenu.
11. V rovnaký deň, t. j. 29.04.2012 bola uzatvorená aj uvedená zmluva o úvere č. G na základe ktorej sa veriteľ zaviazal úver poskytnúť a spotrebiteľ sa zaviazal úver použiť na dohodnutý účel a vrátiť veriteľovi dlžnú sumu spolu s príslušenstvom za podmienok uvedených v zmluve a úverových podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V čl. 2.3 zmluvy o úvere je uvedené, že predajná cena predmetu financovania je 4.395,-eur vrátane DPH, v hotovosti bolo klientom zaplatené 1.015,-eur, náklady spojené s poskytnutím úveru predstavujú 799,71 eur a teda celková výška úveru je 4.179,71 eur. Podľa čl. 3.1 predmetom financovania je motorové vozidlo, vrátane prípadných doplnkových služieb, poskytovaných dodávateľom k vozidlu Hyundai Accent 06-1,4
16V Elegance, ktorý bol dodaný dodávateľom - predajcom AUTOCENTRUM AAA auto a.s. so sídlom Panónska cesta 39, 851 04 Bratislava, IČO: 35 858 699. V čl. 4 sú upravené podmienky splácania úveru, podľa ktorých predstavuje ročná úroková sadzba 31,633234%, RPMN 36,60%, priemerná hodnota RPMN 50%, celkové náklady spotrebiteľa 5.173,81 eur, celková čiastka splatná spotrebiteľom 9.353,52 eur, konečná splatnosť úveru 27.04.2018, mesačná splátka 129,91 eur, dátum prvej mesačnej splátky 27.5.2012, počet splátok 72, úhrada nasledujúcich mesačných splátok do 27. dňa v kalendárnom mesiaci. Z č. l. 2.1 zmluvy vyplýva, že klient podpisom zmluvy vyhlásil, že bol pred podpisom zmluvy zoznámený s tým, že veriteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru vznikli náklady vo výške uvedenej v tomto článku zmluvy a žiada týmto veriteľa o poskytnutie úveru na nákup predmetu financovania špecifikovaného čl. 3 zmluvy a na úhradu nákladov veriteľa spojených s poskytnutím úveru vo výške uvedenej nižšie. Podpisom zmluvy klient tak tiež berie na vedomie, že výška poskytnutého úveru predstavuje doplatok kúpnej ceny predmetu financovania a náklady veriteľa spojené s poskytnutím úveru.
12. Z Kvitancie vystavenej žalovaným dňa 24.02.2016, z Ukončenia úverovej zmluvy zo dňa 24.02.2016 a z Potvrdenia o predčasnom splatení a ukončení úverovej zmluvy zo dňa 24.02.216 mal súd preukázané, že žalobca úver predčasne splatil a z toho dôvodu úverová zmluva bola ukončená ku dňu 27.02.2016, namiesto dohodnutého termínu 27.04.2018.
13. Z prehľadu platieb žalobcu mal súd preukázané, že žalobca žalovanému z titulu úveru uhradil sumu 8686,06 eur. Skutočnosti uvedené v ods. 10 až 12 tohto rozsudku boli medzi stranami nesporné.
14. Podľa výpisu z účtu predloženého žalovanou stranou, žalovaný dňa 3.5.2012 poukázal na účet predajcu na dofinancovanie kúpnej ceny automobilu sumu 3.380,-eur a dňa 14.5.2012 sumu 2.349,71 eur (pozostáva zo sumy 799,71 eur predstavujúcej náklady spojené s poskytnutím úveru, a sumy 1.550,- eur ako „marketingovej akcie“ podľa bodu 12.1.zmluvy o spotrebiteľskom úvere, predstavujúcej zľavu z ceny automobilu, ktorú predajcovi za žalobcu zaplatil žalovaný).
15. Na základe takto zisteného skutkového stavu veci súd vec právne posúdil podľa príslušných zákonných ustanovení:
Podľa § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov ( ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa ustanovenia § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods.1 a 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vzniku zmluvného vzťahu (ďalej len „o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
Podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20111201.html> za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
Podľa § 11 ods. 1 z. č. 129/2010 Z. z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a)zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20111201.html> a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20111201.html>, r) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20111201.html> a y) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2010/129/20111201.html> a § 10 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20111201.html>, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 144 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.
Podľa § 145 ods. 1 a 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
16. Prioritne sa súd zaoberal otázkou čiastočného späťvzatia žaloby. Žalobca podaním zo dňa 22.11.2017 vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 123,46 eur späť (č. l. 50 spisu). Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu súd zastavil konanie v uvedenej časti.
17. Následne sa súd zaoberal žalobným nárokom vo zvyšku uplatnenej istiny a úrokov z omeškania tak, ako ho žalobca upravil po späťvzatí žaloby. Žalobca po späťvzatí žaloby navrhoval, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 5.850,06 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % p. a. z uvedenej sumy od 06.03.2017 do zaplatenia.
18. Uzatvorená úverová zmluva, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona. Zároveň na právny vzťah medzi stranami sporu sa použijú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaný je právnickou osobou, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľské úvery a žalobca bol v daných prípadoch spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Z tohto dôvodu zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.
19. Preskúmaním predmetnej zmluvy o úvere súd dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje všetky povinne vyžadované náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 cit. zákona, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
20. Prioritne sa súd zaoberal výškou spotrebiteľského úveru a dospel k záveru, že medzi stranami zmluvného úverového vzťahu - žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom (spotrebiteľom) nedošlo k zhodnému prejavu vôle o výške úveru. Žalobca v kúpnej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom ako kupujúcim a predávajúcim spoločnosťou Autocentrum AAA Auto, a.s. prejavil vôľu prijať úver od veriteľa vo výške 2.836 eur, t.j. len v sume zodpovedajúcej zvyšnej časti (doplatku) kúpnej ceny osobného motorového vozidla. Táto suma 2836,-eur je výslovne uvedená ako zvyšná časť kúpnej ceny vozidla, ktorá bude (po zaplatení časti kúpnej ceny vo výške 1.015,-eur v hotovosti pri podpise zmluvy žalobcom) financovaná na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXX. V zmluve o úvere č. XXXXXXXX je však ako predajná cena automobilu uvedená suma 4.395,- eur a celková výška úveru 4.179,71 eur potom pozostáva zo sumy 3.380,-eur predstavujúcej doplatok za automobil (4.395,-eur mínus 1.015,- eur) a sumy 799,71,-eur predstavujúcej náklady spojené s úverom. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný jednostranne vo formulárovej zmluve o úvere určil výšku úveru a jednostranne zvýšil sumu doplatku za
motorové vozidlo, i keď nepreukázal z akého dôvodu k zvýšeniu predajnej ceny automobilu došlo, či zvýšenie reprezentovali nejaké ďalšie doplnkové služby k vozidlu, o ktorých však nie je ani v zmluve o úvere ani v kúpnej zmluve žiadna zmienka. Nie je teda zrejmé, čo sumu 3380,-eur uvedenú ako doplatok za motorové vozidlo tvorí, keďže podľa kúpnej zmluvy doplatok predstavoval sumu 2.836 eur. V čl. 1 kúpnej zmluvy sa uvádza, že predávajúci predáva tam špecifikovaný automobil vrátane jeho súčastí a príslušenstva za uvedenú kúpnu cenu 3851,-eur, nebolo pritom sporným, že žalobca v deň podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zaplatil predajcovi automobilu „akontáciu“ na kúpnu cenu vo výške 1.015,-eur. Obligatórna obsahová náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere - celková výška poskytnutého spotrebiteľského úveru - musí zodpovedať jej kogentnému pojmovému vymedzeniu. V predmetnej veci spotrebiteľský úver mal byť použitý výhradne na účel financovania doplatku kúpnej ceny osobného automobilu a mal predstavovať sumu 2836,-eur a nie na financovanie ďalších, v zmluve o úvere a v kúpnej zmluve, neuvedených a nešpecifikovaných doplnkových nákladov na motorové vozidlo, o ktoré žalobca nemal záujem a nebol s nimi uzrozumený. Žalovaný tak navýšil sumu úveru bez tohto, aby to bolo dohodnuté v kúpnej zmluve s cieľom umelo navýšiť sumu poskytovaného úveru, pritom výška poskytnutého úveru je jedným zo základných vstupných parametrov pre výpočet RPMN.
21. Pokiaľ ide o sumu 799,71 eur, táto suma je v zmluve o úvere uvádzaná ako náklady spojené s úverom. Zmluva tak na rozdiel od zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý používa pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom“ (§ 2 písm. g) zákona), obsahuje údaje osobitne o „nákladoch spojených s poskytnutím úveru“ a o „celkových nákladoch spotrebiteľa“. Žalovaný údaje uvedené v zmluve objasnil tak, že žalobcovi boli poskytnuté dva úvery. Jeden úver na nákup predmetu financovania (automobilu) vo výške 3.380,-eur. Druhý úver na úhradu nákladov žalovaného spojených s poskytnutím úveru vo výške 799,71 eur. Uviedol, že suma 799,71 eur predstavuje náklady, ktoré žalovaný vynakladá na udržanie distribučnej siete (provízia poskytnutá predajcovi). Ich zaplatením žalobca získal možnosť financovania osobného automobilu bez ďalších cestovných alebo rezervačných poplatkov, ktoré by musel inak vynaložiť. V prípade, že by žalovaný neplatil tieto náklady, nemohol by mať rozvinutú sprostredkovateľskú sieť. Zákon č. 129/2010 Z. z. však jasne rozlišuje medzi celkovou výškou poskytnutého úveru a celkovými nákladmi spojenými so spotrebiteľským úverom, preto je vylúčené, aby náklady spojené s poskytnutím úveru tvorili súčasť istiny poskytnutého úveru. Vychádzajúc z definície týchto pojmov v tomto zákone niet pochýb, že do výšky spotrebiteľského úveru, ktorý Zákon o spotrebiteľských úveroch definuje ako „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov,, nemohla byť zahrnutá suma 799,71 eur. Táto suma je províziou (peňažnou odmenou za sprostredkovanie), ktorú žalovaný niekoľko dní po poskytnutí úveru zaplatil predajcovi. Z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že žalovaného pri uzatváraní zmluvy zastupoval predajca, ktorý je na zmluve za žalovaného aj podpísaný. Ak aj na základe takejto spolupráce žalovaný podľa výpisu z účtu zaplatil dodávateľovi províziu pretavenú do sumy 799,71 eur ako náklad za sprostredkovanie úveru, súd nevidí žiaden dôvod, aby povinnosť zaplatiť túto odplatu (províziu) mala byť prenesená na úverového dlžníka Je to predovšetkým predajca, ktorý má záujem predať automobil žalobcovi, a ktorý žalobcovi za tým účelom poskytol možnosť jeho financovania prostredníctvom účelového spotrebiteľského úveru. Súd vychádzal zo záveru, že nemožno poskytovať úver na kúpu automobilu tak, že úverom sú uhrádzané aj náklady spojené s poskytnutím úveru, a už vôbec nie provízia zaplatená veriteľom predajcovi za sprostredkovanie uzavretia zmluvy o úvere. Ak žalovaný mal obchodný záujem poskytnúť predajcovi províziu za sprostredkovanie uzavretia zmluvy, a teda tvrdil, že takúto províziu poskytol, mal tak urobiť žalovaný zo svojich prostriedkov, nie na náklady žalobcu ako dlžníka, navyše spotrebiteľa.
22. Za danej situácie súd prijal záver, že žalovaný na základe predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere dočasne skutočne poskytol žalobcovi peňažné prostriedky len v sume 2.836,-eur predstavujúcej doplatok kúpnej ceny automobilu. V zmluve však napriek tomu ako celkovú výšku úveru žalovaný uviedol sumu 4.179,71 eur, teda sumu peňažných prostriedkov skutočne poskytnutých žalobcovi zvýšenú o „náklady spojené s poskytnutím úveru“ vo výške 799,71 eur, ako aj ďalšie náklady, o ktoré bola zvýšená samotná kúpna cena motorového vozidla, ktoré nevyplývajú ani zo zmluvy kúpnej a o úvere, ani ich výšku a účel žalovaný nepreukázal. Je neprípustné, aby poskytovateľ úveru, premietal do istiny úveru akékoľvek pre klienta spotrebiteľa skryté povinné náklady na financovanie niečoho, čo spotrebiteľ nepožadoval, takýto postup je možné považovať za nekalú obchodnú praktiku. Povinné náklady v žiadnom prípade nesmú tvoriť istinu úveru. Spotrebiteľ musí predovšetkým bez akýchkoľvek pochybností vedieť, v akej výške mu úver bude poskytnutý. Súd preto uzatvára, že takto uvedená celková výška úveru v zmluve je uvedená v rozpore so Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Takto koncipovanú zmluva o spotrebiteľskom úvere s neprehľadnými základnými údajmi, akými sú výška samotného spotrebiteľského
úveru a celkové náklady spojené s jeho poskytnutím, je potrebné považovať za nekalú obchodnú praktiku veriteľa a spotrebiteľský úver poskytnutý na jej základe pre absenciu údajov podľa § 9 ods. 2 písm. g) a j) zákona o spotrebiteľských úveroch za úver bez úrokov a bez poplatkov.
23. Keďže žalovaný údaje o výške úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuviedol v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch, v tom dôsledku bola v zmluve nesprávne stanovená aj RPMN vo výške 36,60% a aj celkové náklady úveru vyjadrené prostredníctvom RPMN v zmluve o úvere sú uvedené v nesprávnej výške, v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Nákladom spojeným s úverom je v danom prípade preto aj provízia vo výške 799,71 eur, ktorú žalovaný zaplatil predajcovi za sprostredkovanie zmluvy o úvere. Tým, že žalovaný náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške 799,71 eur započítal do istiny úveru, klamlivo skreslil a znížil RPMN v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Uvedenie nesprávneho údaja o RPMN, zavádzanie spotrebiteľa, uvedenie inej sumy úveru ako je kúpna cena, ak úver mal refinancovať jeho kúpu a zakomponovanie rôznych ďalších produktov a služieb do ceny úveru bez vedomia a proti vôli spotrebiteľa je bezo sporu klamaním spotrebiteľa, a preto nie je možné priznať takejto praktike miernejšie dôsledky ako tie, ktoré predpokladá zákon o spotrebiteľských úveroch. Uvedenie takéhoto nesprávneho údaja je v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Nesprávnu RPMN je potrebné hodnotiť tak, ako keby údaj RPMN v zmluve uvedený nebol, pretože správny údaj o RPMN v zmluve absentuje.
24. Súd sa stotožňuje so žalobcom, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere v danej veci tiež absentuje adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§ 9 ods. 2 písm. c) Zákona o spotrebiteľských úveroch). Aj keď zmluvu o spotrebiteľskom úvere žalovaný uzavrel v zastúpení predajcu (zrejme aj v prevádzke predajcu), ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú so žalovaným, a uvedenie obchodného mena, sídla a identifikačného čísla zástupcu veriteľa a predajcu predmetu financovaného úverom, bez ďalšieho, nemožno považovať za údaje informujúce spotrebiteľa o jednej z ďalších obligatórnych podstatných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej zo zákona o spotrebiteľských úveroch, a to že u tohto zástupcu veriteľa a predajcu si môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť Nemožno ani akceptovať argument predostretý žalovaným, že spotrebiteľ môže adresovať reklamáciu alebo sťažnosť priamo žalovanému, ktorého adresa je uvedená hneď pod názvom zmluvy o úvere. Nemožno vyžadovať od priemerného spotrebiteľa zisťovanie obligatórnych náležitostí zo zmluvy o úvere nejakými dedukciami, nakoľko je povinnosťou dodávateľa (žalovaného) aby obligatórne náležitosti uvádzal do zmluvy o úvere v súlade s požiadavkami stanovenými príslušnými právnymi predpismi.). Obsah právnych vzťahov medzi predajcom, veriteľom a spotrebiteľom je pre priemerného spotrebiteľa pomerne zložitou a ťažšie zrozumiteľnou otázkou. Preto zákonodarca vyžaduje, aby spotrebiteľ bol jasne a výslovne informovaný o adrese, na ktorej môže svoju reklamáciu alebo sťažnosť uplatniť.
25. Zmluva o úvere obsahuje dojednanie o ročnej úrokovej sadzbe vo výške 31,633234%. Súd vychádzajúc z judikatúry súdov SR sa stotožňuje s argumentáciou zástupcu žalobcu, že toto dojednanie o ročnej úrokovej sadzbe je z dôvodu neprimerane vysokých úrokov v rozpore s dobrými mravmi a podľa cit. ust. § 39 v spojení s ust. § 41 Občianskeho zákonníka preto neplatné. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje obvyklú úrokovú mieru v čase uzavretia zmluvy, určenú predovšetkým s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní pôžičiek. Pri nebankových subjektoch predstavujúcich súčasť finančného trhu sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne však nie o takmer 100% oproti priemeru bánk. Zmluva o spotrebiteľskom úvere v prejednávanej veci tak neobsahuje ani ďalšiu obligatórnu obsahovú náležitosť vyžadovanú ust. § 9 ods. 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch a poskytnutý úver je aj z tohto dôvodu potrebné považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov. Podľa údajov zverejnených na internetovej stránke Národnej banky Slovenska //www.nbs.sk/ sk/statisticke-udaje/financne-trhy/ urokove-sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-bank priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby pre obdobné spotrebiteľské úvery so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby poskytované bankovými spoločnosťami so splatnosťou od 1 do 5 rokov v apríli 2012 predstavovala 13,8 % ročne. Dohodnutá
výška úrokov v prejednávanej veci je viac ako 31% ročne, čo predstavuje viac ako dvojnásobok tejto priemernej hodnoty ročnej úrokovej sadzby. Táto okolnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úrokov ako absolútne neplatnú.
26. Nesprávne uvedená je aj výška priemernej RPMN podľa ust. §9 ods. 2 písm. y/, keďže za 4. štvrťrok 2011 mala byť vo výške 28,70%.
27. Vzhľadom na to, že súd dospel k záveru, že zmluvu je potrebné pokladať za bezúročnú a bez poplatkov, nemal povinnosť ďalej sa zaoberať obsahom predmetnej zmluvy v zmysle ďalšej eventuality žalobného návrhu v tom, či spĺňa aj ďalšie obligatórne náležitosti alebo nie.
28. Žalobca tým, že „preplatil“ poskytnutý spotrebiteľské úver o hodnotu istiny, ktorú s poukazom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť bol povinná žalovanému ako veriteľovi vrátiť, plnil de facto bez právneho dôvodu, úmerne čomu došlo na strane žalovaného (veriteľa) k bezdôvodnému obohateniu. K uvedenej problematike sa vyjadril napr. aj Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 43/2020 zo dňa 12.05.2020, v zmysle ktorého bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere, má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Bezdôvodné obohatenie tak predstavuje rozdiel medzi sumou 8.686,06 eur a sumou 2.836 eur, tzn. 5.850,06 eur. Súd v konečnom dôsledku však mohol žalobcovi priznať iba sumu 5.698,13 eur a to z dôvodu premlčania žalobcovho nároku v časti o zaplatenie sumy 151,93 eur, keďže v dôsledku námietky premlčania vznesenej žalovaným sa súd zaoberal aj otázkou premlčania.
29. Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Subjektívna dvojročná premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, kto sa na jeho úkor obohatil a nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal; nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Inak povedané, pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. V tomto prípade sa preukázateľne žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení dňa 15.02.2017, kedy právny zástupca žalobcu vyhotovil predžalobnú upomienku adresovanú žalovanému. Keďže žaloba bola podaná dňa 13.04.2017, nedošlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby. V konaní sa nepreukázalo, že by o tejto skutočnosti mal žalobca vedomosť skôr, než sa poradil s právnym zástupcom, čo bolo krátko pred podaním žaloby na súd. Pokiaľ žalovaný tvrdil niečo iné, bolo jeho povinnosťou svoje tvrdenie ohľadne začiatku plynutia subjektívnej lehoty preukázať. Ak zaťažuje dôkazné bremeno účastníka, ktorému je existencia skutočnosti, o ktorej tvrdí, že nastala, na prospech, potom v prípade námietky premlčania nesie tiež tento účastník dôkazné bremeno o skutočnostiach, s ktorými zákon spája začiatok a beh premlčacej doby.
30. Súd sa zaoberal aj otázkou, či nie je nárok žalobcu premlčaný z dôvodu uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z dokladov o úhrade splátok predložených žalovaným mal súd za preukázané, že od 13.04.2014, t.j. v období nie staršom ako 3 roky pred podaním žaloby, žalobca uhradil žalovanému splátky v celkovej výške 5.698,13 eur. Nakoľko žalobca žaluje o zaplatenie sumy 5.850,06 eur, nárok žalobcu je v časti o zaplatenie 151,93 eur nedôvodný pre uplynutie objektívnej premlčacej doby. Súd zároveň poukazuje na to, že žalobca výšku a dátumy úhrad jednotlivých splátok nijako nerozporoval. Súd tak dospel k jednoznačnému záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je čiastočne dôvodná z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej doby vo vzťahu k sume 151,93 eur. V tejto časti preto súd žalobu žalobcu zamietol.
31. Na základe vykonaného dokazovania tak okresný súd dospel k záveru, že žalobca zaplatil žalovanému z titulu splátok úveru o 5.698,13 eur viac ako predstavuje istina úveru, pričom táto suma predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný v zmysle § 451 Občianskeho
zákonníka vydať. Súd zároveň priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v uplatnenej výške 5% zo sumy od 06.03.2017, nakoľko v tento deň už bola v dispozícii žalovaného predžalobná výzva (doručená žalovanému už dňa 17.2.2017).
32. Podľa § 255 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
34. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 5.973,52 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania ročne od 06.03.2017 do zaplatenia. Žalobca mal úspech v časti o zaplatenie sumy 5.698,13 eur spolu s úrokom z omeškania, pričom spolu s vyčísleným úrokom z omeškania úspech predstavuje percentuálne 95,39 %. Neúspech žalobcu predstavuje suma 123,46 eur, ohľadne ktorej vzal žalobu späť po argumentácii žalovaného, teda zavinil zastavenie konania v tejto časti. Rovnako je žalobca neúspešný vo vzťahu k sume 151,93 eur, ktorú mu súd nepriznal z dôvodu premlčania. Percentuálne neúspech žalobcu predstavuje 4,61 % a teda v tomto rozsahu bol úspešný žalovaný. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 90,78%, preto má žalobca nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 90,78 %.
35. O samotnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ustanovenia § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.