Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_43Cob-24-2021.pdf
PDF · 217.51 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cob/24/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Blahu, členiek senátu JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu FISWELL s. r. o., so sídlom Trnavská cesta 34, 821 02 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 44 645 686, zast. ANDELOVÁ & Co., s.r.o., so sídlom Tomášikova 15950/10H, 821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 506 946 proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 5952/63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o zaplatenie 25.370,35 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 62Cb/121/2019-156 zo dňa 10. septembra 2020 takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 62Cb/121/2019-156 zo dňa 10. septembra 2020 v prvej a tretej výrokovej vete potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím v prvej výrokovej vete zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 25.370,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 25.370,35 Eur od 24.08.2019 do zaplatenia a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti. V druhej výrokovej vete vo zvyšnej časti žalobu zamietol. V tretej výrokovej vete priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 11.09.2019 po pripustení jej zmeny domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 25.370,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00% ročne z tejto sumy od 14.06.2018 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Svoj nárok odôvodnil tým, že uvedená suma predstavuje zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne zo sumy 50.388,- Eur za obdobie od 11.09.2015 do 13.06.2018 podľa čl. 7 ods. 2 Zmluvy o poskytovaní pozáručných servisných služieb a opráv č. 7205/2011 zo dňa 19.12.2011 uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu - Colným riaditeľstvom Slovenskej republiky ako objednávateľom a žalovaným ako poskytovateľom (ďalej len „Zmluva“). Na základe objednávky č. 5110005820 žalobca vykonal pravidelnú polročnú údržbu systému HCV - Mobile V2 - ser. č. 850527 o čom vystavil protokol, ktorý bol dňa 17.02.2015 doručený žalovanému na potvrdenie. Podľa čl. 4 ods. 7 Zmluvy vystavil žalobca faktúru č. 20150014 na sumu 50.388,- Eur, ktorú v lehote splatnosti žalovaný neuhradil a od 02.04.2015 sa dostal do omeškania. Na základe omeškania žalovaného vznikol žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške 8,05% ročne z dlžnej sumy a podľa čl. 7 ods. 2 zmluvy aj nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne z dlžnej sumy. Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 08.06.2017 sp. zn. 63Cb/190/2015-359 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.04.2018 sp. zn. 41Cob/202/2017-417, právoplatným dňa 31.05.2018 a vykonateľným dňa 05.06.2018 súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť istinu 50.388,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne z tejto sumy od 02.04.2015 do zaplatenia. Žalovaný uvedenú sumu, vrátane úroku z omeškania, uhradil žalobcovi v celkovej výške 63.356,84 Eur dňa 13.06.2018. Zmluvná pokuta podľa čl. 7 ods. 2 Zmluvy nebola žalovaným uhradená ani na základe výzvy žalobcu zo dňa 13.08.2019, ktorá mu bola doručená dňa 20.08.2019.
3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný považoval návrh za nedôvodný, neoprávnený a vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Poukázal na to, že Zmluva stanovuje povinnosť uhradiť každú faktúru v dohodnutej lehote splatnosti, čiže do termínu jej splatnosti. Žalobca považoval faktúru č. 20150014 za splatnú dňom 01.04.2015, pričom do omeškania sa mal žalovaný dostať dňom 02.04.2015 a zároveň mal týmto porušiť zmluvnú povinnosť včas uhradiť predmetnú faktúru. Poukázal na kogentnú úpravu § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“). Podľa žalovaného čl. 7 ods. 2 Zmluvy upravuje spôsob výpočtu zmluvnej pokuty, ako aj povinnosť, pri porušení ktorej vzniká právo na zaplatenie zmluvnej pokuty a touto povinnosťou je povinnosť zaplatiť zmluvnú faktúru do dohodnutej doby, t. j. do termínu splatnosti. Citované ustanovenie Zmluvy nestanovuje, že za každý deň omeškania vzniká nové samostatné právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Na daný prípad sa vzťahuje 4-ročná premlčacia doba a keďže právo na zaplatenie zmluvnej pokuty je právo, ktoré vzniká z porušenia Zmluvy, potom začiatok plynutia premlčacej doby sa riadi ustanovením § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej „ObZ“), t. j., premlčacia doba začína plynúť prvým dňom, keď bola povinnosť porušená. Ak podľa žalobcu sa žalovaný dostal do omeškania dňa 02.04.2015, týmto dňom začala plynúť premlčacia doba na zaplatenie zmluvnej pokuty a uplynula najneskôr dňa 02.04.2019. Žaloba bola podaná 11.09.2019, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný namietal, že by porušil povinnosť uhradiť predmetnú faktúru, pretože v súlade so Zmluvou odmietol potvrdiť vykonanie údržby, ktorej cenu fakturoval žalobca uvedenou faktúrou. Žalobca preto nebol oprávnený vystaviť uvedenú faktúru, pričom žalovaný bol povinný platiť priebežné platby len na základe faktúry. Žalovaný odmietal prevziať riadne nevykonanú predmetnú údržbu a žalobca jej plnenie čiastkovo dopĺňal. Žalobca neposkytol služby, na ktoré bol povinný podľa Zmluvy, ani nešpecifikoval z čoho pozostáva úkon označený žalobcom ako „kontrola a vykonanie testov; poznámka: v rozsahu stanovenom výrobcom pre Level 2“. Žalovaný odmietol oprávnene potvrdiť vykonanie údržby a uhradiť uvedenú faktúru. Služba bola poskytnutá nekvalitne, neodborne a pretože žalobca nevykonával opravy podľa čl. 1 bod 6 Zmluvy a nedodal náhradné diely podľa čl. 1 bod 7 nebol oprávnený požadovať od žalovaného splnenie akéhokoľvek záväzku a žalovaný bol oprávnený odoprieť plnenie akéhokoľvek svojho záväzku zo zmluvy. Žalovaný preto neporušil povinnosť s ktorej porušením by bolo spojené žalobcom uplatňované právo. Namietol, že v prípade iného záveru súdu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aby mal žalobca nárok na zmluvnú pokutu, ktorému už žalovaný uhradil predmetnú faktúru a tiež sumu zodpovedajúcu úrokom z omeškania napriek tomu, že žalobca poskytoval predmet zmluvy nekvalitne, neodborne a nesplnil si všetky svoje zmluvné povinnosti.
4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca v priebehu konania nesúhlasil s uplatnenou námietkou premlčania. Podľa žalobcu každým ďalším dňom po dobu, po ktorú trvá omeškanie, dlžník opätovne porušuje svoju povinnosť plniť riadne a včas. Veriteľovi preto vzniká právo na zmluvnú pokutu za každý ďalší deň omeškania. Pri práve na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednanej percentuálnou sadzbou z určenej sumy za každý deň omeškania s platením peňažného záväzku, preto začína plynúť premlčacia doba podľa § 393 ods. 1 ObZ nielen prvým dňom omeškania, ale každým ďalším dňom omeškania, za ktorý vzniklo veriteľovi ďalšie právo na zmluvnú pokutu (odkázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Odo 847/2001, zverejnený pod č. R36/2003 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek). Trvanie omeškania je potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok, keď premlčacia doba začína a plynie vždy od každého omeškaného dňa samostatne. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o neexistencii nároku žalobcu poukázal na skutočnosť, že žalobca nebol povinný podľa čl. 7 ods. 2 Zmluvy vystaviť samostatnú faktúru na zaplatenie zmluvnej pokuty. V zmysle rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Cb/190/2015 žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie faktúry č. 20150014 na sumu 50.388,- Eur odo dňa 01.04.2015, pričom v tomto rozhodnutí bol žalovaný zaviazaný na úhradu uvedenej istiny, ako aj na úrok z omeškania, nakoľko žalovaný bol s úhradou v omeškaní od 02.04.2015. Tvrdenia o rozpore uplatňovania nároku so zásadami poctivého obchodného styku boli vyporiadané už Okresným súdom Banská Bystrica v citovanom rozhodnutí v spojení s rozhodnutím krajského súdu, keď sa súdy nestotožnili s tvrdeniami žalovaného o rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Poukázal
na rozdielnosť inštitútov úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty, pričom v prípade porušenia peňažnej povinnosti, na ktorú sa viaže zmluvná pokuta vznikajú popri sebe nároky veriteľovi na zmluvnú pokutu, ako aj na úrok z omeškania.
5. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že na pojednávaní žalovaný zopakoval svoje výhrady voči nároku žalobcu, t. j. jeho premlčanie, ako aj výhrady vo vzťahu k nesplneniu povinnosti žalobcu vykonať opravy riadne s právom žalovaného odoprieť poskytnuté plnenie. Zdôraznil, že v konaní pred okresným súdom pod sp. zn. 63Cb/190/2015 súd síce právoplatne rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 50.388,- Eur s úrokom z omeškania, avšak v tomto konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty je súd viazaný len výrokom uvedeného právoplatného rozhodnutia a aj v tomto novom konaní je preto povinný posúdiť, či žalobcovi vzniklo právo na vystavenie predmetnej faktúry, pretože v predchádzajúcom konaní okresný súd nezobral do úvahy jeho námietky.
6. Po vykonanom dokazovaní dospel okresný súd k záveru, že nárok žalobcu v časti uplatnenej zmluvnej pokuty je dôvodný a dôvodný je aj v časti úroku z omeškania zo zmluvnej pokuty, avšak až od uplynutia lehoty 3 dní od prevzatia výzvy na zaplatenie zmluvnej pokuty, t. j. až od 24.08.2019.
7. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty dohodnutej stranami sporu pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti riadne a včas uhradiť peňažný záväzok zo strany žalovaného podľa Zmluvy uzavretej dňa 19.12.2011 na základe faktúry č. 20150014, pričom uzavretie zmluvy medzi stranami sporné nebolo. Z obsahu Zmluvy, a to jej čl. 7 bod 2 dospel k záveru, že bolo preukázané zmluvné dojednanie, podľa ktorého v prípade omeškania objednávateľa s úhradou faktúry v dohodnutej lehote je poskytovateľ, t. j. žalobca oprávnený požadovať zmluvnú pokutu 0,05% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Dospel k záveru, že zmluvná pokuta bola uzavretá v písomnej forme, obsahovala spôsob určenia jej výšky, zmluvné strany jasne určili povinnosť pre prípad porušenia ktorej bol objednávateľ povinný zmluvnú pokutu zaplatiť. Konštatoval, že spornou nebola ani skutočnosť vystavenia faktúry 20150014 na 50.388,- Eur s dátumom splatnosti dňa 30.03.2015. Sporné nebolo ani to, že tento nárok bol predmetom konania pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 63Cb/190/2015, ktoré bolo právoplatne skončené jeho rozsudkom č. k. 63Cb/190/2015-359 zo dňa 08.06.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/202/2017-417 zo dňa 25.04.2018 právoplatným dňa 31.05.2018, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 50.388,- Eur s 8,05% úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 02.04.2015 do zaplatenia. Týmto rozsudkom bol priznaný aj úrok z omeškania a bolo v ňom ustálené, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením istiny dňom 02. 04. 2015. Za nesporné na základe uvedeného rozsudku preto okresný súd považoval to, že na strane žalovaného došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti spočívajúcej v riadnom a včasnom uhradení faktúry vystavenej žalobcom, keď žalovaný nepoprel, že dlžnú sumu s priznaným úrokom z omeškania uhradil žalobcovi dňa 13. 06. 2018.
8. S námietkou žalovaného o neodbornom servise vykonanom zo strany žalobcu, o oprávnenom odmietnutí zo strany žalovaného potvrdiť vykonanie údržby a uhradiť faktúru, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k porušeniu zmluvnej povinnosti žalovaným, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou a s výhradou o neoprávnenom vystavení faktúry sa okresný súd vysporiadal tak, že tieto skutočnosti boli žalobcom uvádzané aj v predchádzajúcom konaní, pričom odvolací súd v predchádzajúcom konaní vyslovil názor, že žalovaný vrátil protokol o vykonaní prác žalobcovi bezdôvodne a dôvody uvádzané a vytýkané žalovaným sa nevzťahujú na rozsah poskytovaných služieb pri pravidelnej údržbe podľa článku I. bod 4 písm. b) Zmluvy. Okresný súd zdôraznil, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 50.388,- Eur bol vyúčtovaný faktúrou č. 20150014 zo dňa 09.03.2015 a bol žalobcovi priznaný právoplatným súdnym rozhodnutím. Nesúhlas žalovaného s názorom súdu v predchádzajúcom konaní a ani skutočnosť, že žalobca sa nestotožnil s hodnotením dôkazov súdu nie je dôvodom, aby v inom súdnom konaní opätovne súd preskúmaval skutkové tvrdenia, ktoré boli žalobcom uvedené v rámci odvolacieho aj dovolacieho konania v predchádzajúcej veci pod sp. zn. 63Cb/190/2015. Obrana žalovaného smerovala k spochybneniu nároku na samotnú istinu o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté a žalobcovi bol tento nárok súdnym rozhodnutím priznaný. Podľa okresného súdu preto nebolo potrebné sa opätovne zaoberať skutkovými tvrdeniami uvádzanými žalovaným, súvisiacimi s neodborným poskytovaním údržby zo strany žalobcu a preukazovaním oprávnenosti žalobcu na vystavenie faktúry a ani vykonávať dokazovanie dôkazmi nachádzajúcimi sa v inom spise.
9. Okresný súd preto na základe uvedeného skúmal len otázku premlčania nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty s konštatovaním, že nárok na zmluvnú pokutu žalobcovi vznikol bez ohľadu na to, či žalobca vystavil faktúru pri uplatňovaní zmluvnej pokuty, nakoľko tento nárok vyplýva žalobcovi podľa čl. 7 bod 2 Zmluvy, pričom žalobca uhradil žalovanému dlžnú istinu až dňa 13.06.2018. Za spornú preto okresný súd považoval len otázku, či môže toto právo žalobcovi byť súdom priznané, keď žaloba bola podaná na súde dňa 11.09.2015 (správne malo byť uvedené „2019“). Okresný súd poukázal na skutočnosť, že dohoda o zmluvnej pokute má akcesorický charakter a závisí vždy na hlavnom záväzku, pretože ide o zabezpečovací inštitút a priamo súvisí s hlavným záväzkom. Napriek uvedenému však ide o samostatný nárok, ktorý možno uplatňovať v súdnom konaní samostatne bez ohľadu na uplatnenie nároku na splnenie hlavnej povinnosti.
10. Konštatoval, že zmluvnú pokutu možno dohodnúť pevnou sumou, ale aj percentuálnou sadzbou z peňažnej sumy za určité obdobie ako sankciu za omeškanie tak, ako to bolo aj v danom prípade uzavretej zmluvy. Právo na zaplatenie zmluvnej pokuty je právo, ktoré vzniklo z porušenia zmluvy a podľa úpravy Obchodného zákonníka začína plynúť premlčacia doba dňom, keď bola povinnosť porušená podľa § 393 ods. 1 ObZ. Rozhodujúca nie je splatnosť zmluvnej pokuty, ale moment porušenia zabezpečenej povinnosti.
11. Pri určovaní začiatku plynutia premlčanej lehoty sa okresný súd priklonil k názoru žalobcu, že nárok na zmluvnú pokutu mu patrí počas celej doby porušovania zmluvnej povinnosti až do jej splnenia, teda v danom prípade od 02. 04. 2015 do 13. 06. 2018. Žalobca si mohol uplatniť nárok na zmluvnú pokutu kedykoľvek, za každý deň omeškania samostatne a každý deň omeškania v prípade takto dohodnutej zmluvnej pokuty mu vzniká nové samostatné právo na zaplatenie každej jednotlivej splátky zmluvnej pokuty. Bolo potom namieste aplikovať ustanovenie § 393 ods. 1 ObZ v kontexte s ustanovením § 392 ods. 2 ObZ. Podľa okresného súdu v prípade zmluvnej pokuty určenej percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania je zabezpečená povinnosť plniť riadne a včas porušovaná opakovane, každý deň omeškania a každým dňom omeškania vzniká veriteľovi ďalšie právo na zmluvnú pokutu, pričom pre každý denne vzniknutý nárok plynie aj samostatná premlčacia doba. Uplynutím premlčacej doby pre zmluvnou pokutou zabezpečenú pohľadávku sa premlčuje nárok len na všetky ďalšie denné splátky zmluvnej pokuty, teda len na tie splátky, na ktoré by nárok žalobcovi vznikol v období po premlčaní hlavnej pohľadávky, teda ak právo na zmluvnú pokutu, resp. na jednotlivé splátky zmluvnej pokuty, vzniklo pred premlčaním hlavného záväzku, takémuto právu plynie samostatná premlčacia doba a premlčanie hlavného záväzku na ňu nemá vplyv. Po uplynutí premlčacej doby pre plnenie zabezpečenej povinnosti sa možno brániť námietkou premlčania len voči právu na splátky zmluvnej pokuty, ktoré vzniklo v čase po uplynutí premlčacej doby hlavého záväzku. Keďže žalobca si uplatnil nárok len na tie splátky zmluvnej pokuty, ktoré vznikli v časovom intervale ohraničenom štyrmi rokmi spätne od podania žaloby, t.j. od 11. 09. 2015 do dňa splnenia zmluvnej povinnosti, t.j. do 13.06.2018, kedy nárok na istinu premlčaný nebol, okresný súd dospel k záveru, že pre jednotlivé splátky zmluvnej pokuty, na ktoré vznikol žalobcovi nárok v uvedenom časovom intervale, premlčacia doba ku dňu podania žaloby neuplynula. Uplatnenú námietku premlčania preto považoval za nedôvodnú a žalobcovi priznal nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 50.388,- Eur za obdobie od 11.09.2015 do 13.06.2018 v celkovej výške 25.370,35 Eur. Okresný súd nepovažoval konanie žalobcu pri uplatnení nároku na zmluvnú pokutu za rozporné zo zásadami poctivého obchodného styku.
12. Podľa okresného súdu nárok na zmluvnú pokutu je samostatným nárokom, ktorý možno uplatniť aj samostatne a preto aj pri plnení povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu sa dlžník môže dostať do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, ak zmluvnú pokutu neuhradí riadne a včas. Aj z nároku na zmluvnú pokutu je preto možné uplatniť nárok na úrok z omeškania, ktorý patrí žalobcovi odo dňa splatnosti zmluvnej pokuty. Okresný súd konštatoval, že strany si v zmluve nedohodli čas plnenia pre zaplatenie zmluvnej pokuty a pri určení dátumu splatnosti zmluvnej pokuty vychádzal z § 563 OZ. Okresný súd mal preukázané, že žalobca listom zo dňa 13. 08. 2019 vyzval žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty v lehote 3 dní od jeho doučenia, ktorý žalovaný prevzal dňa 20. 08. 2019. Žalovaný sa preto dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku zaplatiť zmluvnú pokutu dňom nasledujúcim po uplynutí troch dní od prevzatia predmetnej výzvy, t.j. dňom 24.08.2019 od ktorého žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania z uplatnenej zmluvnej pokuty. Žalobcovi preto priznal úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne z dlžnej sumy od 24. 08. 2019 až do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
13. O trovách konania podľa pomeru úspechu rozhodol okresný súd tak, že vzhľadom na to, že žalobca bol vo väčšej časti úspešný a jeho neúspech spočíval v nepatrnej časti z celkovej hodnoty sporu v časti úrokov z omeškania, priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. 14. Proti uvedenému rozhodnutiu v časti prvej a tretej výrokovej vety podal včas odvolanie žalovaný. V odvolaní namietal nesprávnosť posúdenia nepremlčania zmluvnej pokuty, nešpecifikovanie úkonu uplatnenia pohľadávky a neodôvodnenia priznania paušálnych nákladov súdom, neposúdenie námietok premlčania práva na zaplatenie úroku z omeškania a práva na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, neposúdenie námietky odmietnutia potvrdenia protokolu a neposúdenie rozporu uplatňovaných nárokov so zásadami poctivého obchodného styku. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.
15. Žalovaný vytýkal napadnutému rozhodnutiu nesprávnosť posúdenia charakteru porušenia povinnosti a momentu vzniku práva na zaplatenie zmluvnej pokuty. Okresný súd neuviedol na základe ktorých ustanovení právnych predpisov dospel k záveru, že žalovaný každý deň omeškania porušoval povinnosť opätovne. V napadnutom rozhodnutí len uviedol, že pri dojednaní zmluvnej pokuty percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania je zabezpečená povinnosť plniť riadne a včas porušovaná opakovane každý deň a každým dňom vzniká veriteľovi ďalšie právo na zmluvnú pokutu. Podľa žalovaného omeškanie s plnením povinnosti bez ohľadu na dĺžku omeškania má charakter trvajúceho porušenia povinnosti a nie charakter opakovaného. Trvajúce porušenie povinnosti je charakterizované dobou trvania jej porušenia, opakované porušovanie je charakterizované počtom porušení. Opakované porušenie povinnosti nevzniká tým, že dlžník je určitú dobu v omeškaní so splnením povinnosti; vzniká tým, že dlžník viackrát poruší tú istú povinnosť. To platí aj vtedy, ak je dlžník v omeškaní so splnením povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou, ktorej výška je stanovená ako percentuálna sadzba z určitej sumy za určité obdobie. Zotrvávanie v porušení povinnosti nespôsobuje, že by v každý nasledovný deň vznikla nová povinnosť plniť pôvodný záväzok s novým, o deň posunutým termínom splatnosti. Podľa žalovaného je nesprávny záver súdu, že pri zmluvnej pokute určenej percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania je zabezpečená povinnosť porušovaná opakovane každý deň a že každý deň vzniká právo na ďalšie zaplatenie zmluvnej pokuty. Pri takomto závere by 365-dňové omeškanie pri percentuálnej sadzbe zmluvnej pokuty určenej za rozhodné obdobie „deň“ znamenalo, že povinnosť bola porušená 365 krát, avšak pri percentuálnej sadzbe za rozhodné obdobie „rok“ by bola povinnosť porušená len raz. Podľa žalovaného je nelogické, aby posúdenie, či bola povinnosť porušovaná opakovane, bolo založené na dĺžke omeškania a období, pre ktoré bola dohodnutá percentuálna sadzba zmluvnej pokuty a takýto záver je nelogický, svojvoľný a neudržateľný. Podľa žalovaného je vylúčené, aby len skutočnosť, že nastalo omeškanie s plnením povinnosti, ktorej splnenie je zabezpečené zmluvnou pokutou, ktorej výška sa odvíja od doby omeškania (napr. 0,05% denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania) menila charakter porušovania povinnosti, a to z trvajúceho porušenia zmluvnej povinnosti na opakované porušenie. S odkazom na ust. § 544 ods. 1 a 2 OZ poukázal na to, že právne predpisy požadujú pre platné dojednanie zmluvnej pokuty písomnú dohodu o tom, že porušenie a nie porušovanie, ktorej povinnosti má za následok vznik práva na zmluvnú pokutu. Ust. § 544 ods. 2 OZ neupravuje, že by sa nemalo posudzovať zotrvávanie v porušení zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou s dohodnutým spôsobom určenia ako trvajúce porušenie zmluvnej povinnosti, ale ako opakované porušenie povinnosti. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by existoval akýkoľvek rozdiel medzi tým, kedy a za akých podmienok vzniká právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá je dohodnutá v presne stanovenej výške, a zmluvnou pokutou s dohodnutým spôsobom určenia. Právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vzniká porušením povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou a táto je porušená prvý deň omeškania, čiže v prvý deň omeškania so splnením povinnosti vzniká právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Právo na zaplatenie zmluvnej pokuty nevzniká v iný deň, a to ani v prípade dohody zmluvnej pokuty určenej percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania. Zotrvávanie v porušení povinnosti má vplyv len na výšku zmluvnej pokuty, pričom právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vzniká momentom porušenia povinnosti, čiže v prvý deň omeškania.
16. Je preto nesprávny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný opakovane každým dňom porušil povinnosť a každým dňom vzniklo žalobcovi právo na zmluvnú pokutu a pre každý denne vzniknutý nárok samostatne plynie aj samostatná premlčacia doba. Na základe takéhoto nesprávneho záveru dospel okresný súd aj k nesprávnemu vyhodnoteniu nepremlčania práva na zaplatenie zmluvnej pokuty. Vytýkal súdu nesprávnu aplikáciu ust. § 392 ods. 2 ObZ, ktoré sa týka čiastkového plnenia, pričom zmluvná pokuta nemá takýto charakter a ani sa neplní čiastkovými plneniami. V danom prípade sa mala
aplikovať úprava § 393 ods. 1 ObZ na určenie začiatku plynutia premlčacej lehoty, a to dňom porušenia povinnosti. Ani z ust. § 393 ods. 1 ObZ však nevyplýva, že pri trvajúcom omeškaní sa mení charakter porušenia povinnosti z trvajúceho na opakované porušenie, ktoré nastáva každým dňom omeškania. Z tohto dôvodu preto musela začať plynúť premlčacia lehota žalobcom uplatneného práva na zaplatenie zmluvnej pokuty dňom 02.04.2015, kedy sa mal podľa súdu žalovaný dostať do omeškania s úhradou faktúry č. 20150014. Žalobcovi mohlo vzniknúť právo na zaplatenie len jednej zmluvnej pokuty, a to pokuty stanovenej dohodnutým spôsobom určenia jej výšky. Nevzniklo mu právo na zaplatenie viacerých zmluvných pokút vznikajúcich v jednotlivých dňoch omeškania. Keďže premlčacia doba na zmluvnú pokutu začala plynúť dňa 02.04.2015, uplynula dňom 02.04.2019 a keďže žaloba bola podaná dňa 11.09.2019, súd nemohol nároku žalobcu vyhovieť z dôvodu námietky premlčania. Žalovaný odkázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. Cpjn 202/2005 z 19.04.2006 publikované v zbierke pod č. 39/2006. Hoci sa jednalo o riešenie úrokov z omeškania a spôsobu ich úhrady, podľa žalovaného je možné aplikovať uvedené rozhodnutie aj v súvislosti s rozhodovaním o práve na zaplatenie zmluvnej pokuty. Podľa žalovaného pri záveroch okresného súdu by v konečnom dôsledku nikdy nedošlo k premlčaniu práva na zaplatenie zmluvnej pokuty určenej percentuálnou sadzbou za deň omeškania, pretože každý deň omeškania vzniklo nové právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. 17. Žalovaný vytýkal rozhodnutiu okresného súdu, že hoci mu priznal pohľadávku vo výške 40,- Eur ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval, na základe akého konkrétneho úkonu mu malo vzniknúť právo na zaplatenie tejto čiastky priznanej súdom. Takáto špecifikácia uplatneného práva je nevyhnutná aby rozhodnutie o ňom tvorilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Bez špecifikácie tohto nároku sa žalovaný nemohol voči nemu brániť. Súd nároku žalobcu v tejto časti vyhovel bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom svoj postup odôvodnil. Podľa žalovaného právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky môže vzniknúť len v prípade uplatňovania pohľadávky, ktorá je po termíne splatnosti. Ak sa podľa súdu žalovaný dostal do omeškania s úhradou zmluvnej pokuty dňa 24.08.2019, po tomto dátume nedoručil žalovanému žiadnu výzvu, ktorou by si uplatňoval uhradenie tejto pohľadávky. Úkony pred dňom 24.08.2019 nie je možné považovať za úkony na základe ktorých by patrilo žalobcovi právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, pretože výzva žalobcu zo dňa 13.08.2019 mohla predstavovať len úkon zosplatnenia zmluvnej pokuty.
18. Žalovaný vytýkal rozhodnutiu súdu prvej inštancie neposúdenie námietok premlčania práva na zaplatenie úroku z omeškania a práva na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Poukazoval na to, že vzniesol aj námietku premlčania práva na zaplatenie úroku z omeškania a na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, avšak súd sa týmito námietkami premlčania vôbec nezaoberal. Premlčacia doba uplatnených úrokov z omeškania ako príslušenstva k pohľadávke na zaplatenie zmluvnej pokuty uplynula spolu s premlčaním pohľadávky a aj preto žalovaný nemal byť zaviazaný na ich úhradu. Keďže napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie priznania paušálnej náhrady, žalovaný nemôže zaujať ani vyjadrenie k tomu, či je právo na paušálnu náhradu premlčané alebo nie.
19. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že neposúdil jeho námietky odmietnutia potvrdenia protokolu a neposúdil ani rozpor uplatňovaných nárokov so zásadami poctivého obchodného styku. V konaní sp. zn. 63Cb/190/2015 žalovaný namietal, že uplatňovanie práva žalobcu na zaplatenie faktúry č. 20150014, ako aj úrokov z omeškania je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a opodstatnenosť týchto námietok súd neposúdil. Zopakoval, v čom tieto námietky spočívali, pričom jedna z týchto námietok je sama o sebe opodstatneným dôvodom odmietnutia potvrdenia protokolu o servise, ktorého cena bola vyúčtovaná faktúrou č. 20150014. V konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica sp.zn. 63Cb/190/2015 však súd opodstatnenosť tejto námietky neskúmal. Nesúhlasil preto so záverom súdu prvej inštancie, že v tomto novom konaní sa nemusí nimi zaoberať. Namietol, že v predchádzajúcom konaní pod sp.zn. 63Cb/190/2015 boli námietky rozporu so zásadami poctivého obchodného styku uplatnené a skúmané len vo vzťahu k úhrade istiny z vyššie uvedenej faktúry a úrokov z omeškania z nej. V tomto novom konaní však rozpor so zásadami poctivého obchodného styku bol uplatnený pri požadovaní úhrady zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania z nej. Túto námietku vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu v novom konaní však okresný súd neskúmal, pričom žalovaný zdôrazňoval, že už uhradil žalobcovi ním uplatnené nároky, t.j. istinu s úrokmi, okrem zmluvnej pokuty a príslušenstva k nej, a to napriek tomu, že žalobca nesplnil svoje povinnosti zo zmluvy.
20. Podľa žalovaného mal okresný súd vyhodnotiť všetky námietky a skutkové tvrdenia žalovaného, ktoré mohli mať vplyv na posudzovanie veci, a to aj vtedy, ak by ich súd nepovažoval za opodstatnené. V opačnom prípade dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie je preto svojvoľné a bráni žalovanému, aby sa oboznámil s dôvodmi, pre ktoré súd takto rozhodol.
21. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 24.11.2020. V ňom navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného o nesprávnom posúdení nepremlčania zmluvnej pokuty. Podľa neho okresný súd správne vyhodnotil charakter porušenia povinnosti, ako aj moment vzniku práva na zaplatenie zmluvnej pokuty.
22. Odkázal pri svojom názore o správnom závere súdu prvej inštancie pri posudzovaní premlčania úroku z omeškania, ako aj zmluvnej pokuty každým dňom samostatne na dielo Patakyová M. a kol.: Obchodný zákonník, Komentár, 4. vydanie, C.H. Beck 2013, str. 1268. Poukázal aj na ďalšie dielo Števček M., Grausová, K., Premlčanie úrokov z omeškania, Bulletin slovenskej advokácie, 2010, ročník 16, č. 12, str. 20, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Obdo 23/2012, 2 Obdo 36/2010, 4 Obdo 319/1999, z ktorých vyplýva, že otázka premlčania úrokov z omeškania je v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR stabilizovaná a ktorú je podľa neho možné analogicky použiť aj na zmluvnú pokutu určenú percentuálnou dennou sadzbou.
23. Nesúhlasil ani s výhradou o nešpecifikovaní úkonu uplatnenia pohľadávky a neodôvodnenia priznania paušálnych nákladov súdom, pretože toto právo vzniká zo zákona momentom omeškania dlžníka bez osobitného upozornenia podľa § 369 ods.1 písm. c) ObZ. Podľa napadnutého rozhodnutia sa žalovaný dostal do omeškania dňom 24.08.2019, kedy vzniklo zo zákona právo na paušálnu náhradu a jeho nárok preto nemôže byť v tejto časti premlčaný. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného o tom, že okresný súd neposúdil námietku premlčania na úroky z omeškania a paušálnu náhradu nákladov a odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku v jeho bode 25. Pretože boli úroky z omeškania priznané od splatnosti zmluvnej pokuty, t.j. od 24.08.2019, premlčania doba je 4-ročná a teda ešte neuplynula. Zdôraznil, že žalovaný počas konania nevzniesol osobitnú námietku premlčania k úrokom z omeškania a k právu na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Takto uplatnená námietka je oneskorená, neopodstatnená a účelová.
24. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného o neposúdení námietky odmietnutia potvrdenia protokolu a rozporu uplatňovania nároku so zásadami poctivého obchodného styku. Podľa žalobcu bol záver súdu prvej inštancie správny, keď nebolo potrebné opätovne skúmať námietky týkajúce sa odmietnutia potvrdenia protokolu a rozporu uplatňovaného nároku so zásadami poctivého obchodného styku, pretože spor, či žalovaný porušil povinnosť uhradiť faktúru, bol už predmetom právoplatne skončeného konania sp.zn. 63Cb/190/2015. Porušenie povinnosti žalovaným už bolo zistené a potvrdené právoplatným rozhodnutím súdu. Od tohto judikovaného záveru sa preto konajúci súd pri rozhodovaní o nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty odchýliť nemôže a odkázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Obdo 117/2019 z 28.02.2020. Poukázal aj na zásadu aplikovanú najvyššími súdnymi autoritami, podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Podstatnou v danej veci bolo posúdenie otázky premlčania nároku na zmluvnú pokutu. K tejto otázke sa okresný súd podrobne vyjadril s odkazom na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Súd prvej inštancie dal odpoveď aj na skutkové námietky, ktoré už boli uplatnené v predchádzajúcom konaní, pretože týmito nie je potrebné sa zaoberať.
25. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 21.12.2020. V ňom odkázal na rôzne názory týkajúce sa premlčania úroku z omeškania, na ktoré poukazoval žalobca pri odkaze na článok Števček M., Grausová, K., Premlčanie úrokov z omeškania, Bulletin slovenskej advokácie. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/64/2019 z 23.09.2020 týkajúci sa premlčania úrokov z omeškania, ako aj zmluvnej pokuty. Podľa žalovaného právo na úroky z omeškania sa premlčuje v lehote, ktorá začne plynúť od prvého dňa omeškania s úhradou istiny, a to aj v prípade dohodnutia úrokov z omeškania v percentuálnej sadzbe. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný neuplatnil námietku premlčania úroku z omeškania a paušálnej náhrady nákladov, pretože túto námietku uplatnil na pojednávaní. Zopakoval, že v predchádzajúcom konaní uplatnil námietky rozporu uplatňovania nárokov
na zaplatenie istiny a úrokov z omeškania z nej so zásadami poctivého obchodného styku, avšak v tomto konaní uplatnil túto námietku vo vzťahu k nároku na zmluvnú pokutu a úroky z omeškania z nej.
26. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 18.01.2021. Opätovne poukázal na uvedený článok autorov Števček M., Grausová, K. a zotrval na závere, že otázka premlčania úrokov z omeškania, ktorú je možné použiť aj na zmluvnú pokutu, je v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR stabilizovaná. Pokiaľ žalovaný odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/64/2019, je tento podľa žalobcu neaplikovateľný na danú vec, pretože sa netýka obchodnoprávnej, ale občianskoprávnej veci s aplikáciou Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti zdôraznil rôzne názory občianskoprávnych a obchodnoprávnych senátov NS SR, ktoré vyplývajú aj uznesenia Veľkého senátu NS SR zo dňa 18.12.2017 pod sp.zn. 1VCdo/4/2017. Námietku žalovaného o konaní v rozpore s poctivým obchodným stykom považoval žalobca za nedôvodnú. Samotné dojednanie zmluvnej pokuty nemôže byť v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ani úročenie zmluvnej pokuty nespĺňa tento predpoklad, pričom povahu zmluvnej pokuty ako samostatného nároku spôsobilého byť predmetom ďalšieho úročenia už riešil aj nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS/107/07-43 zo dňa 30.10.2007. Zdôraznil, že zmluvná pokuta bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá recipročne. Súbeh zmluvnej pokuty a úroku z omeškania je podľa žalobcu vyriešený a jej súbeh je predpokladaný a v súlade so zákonom, pričom odkázal napr. na rozsudok NS ČR sp.zn. 29Cdo/742/99. Nemôže byť preto súbeh zmluvnej pokuty a úroku z omeškania v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a odkázal pritom aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo/172/2007 zo dňa 30.09.2008.
27. Žalovaný sa vyjadril k tvrdeniam žalobcu podaním zo dňa 08.04.2021. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu o tom, že existuje ustálená súdna prax pri posudzovaní premlčania úrokov z omeškania podľa úpravy v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku. Žalobcom citované rozhodnutie Veľkého senátu NS SR poukázalo len na to, že nie je oprávnený meritórne rozhodnúť, pretože obchodné senáty aplikovali a interpretovali inú právnu normu. Podľa žalovaného sa v judikatúre následne ustálil iný pohľad na premlčanie úroku z omeškania ako tvrdí žalobca a povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní. Tento záver je podľa neho aplikovateľný aj na úrok z omeškania podľa Obchodného zákonníka, pričom úprava vzniku práva na zaplatenie úroku z omeškania podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka sa neodlišuje takým zásadným spôsobom, ktorý by odôvodnil záver, že nárok na úrok z omeškania by vznikal podľa Obchodného zákonníka samostatne a pri Občianskom zákonníku jednorazovo momentom omeškania. Zopakoval, že v danom prípade sa jedná o trvajúce omeškanie, ktoré neodôvodňuje existenciu samostatného plynutia premlčania každým dňom zvlášť. Zopakoval aj svoje výhrady vo vzťahu k porušeniu zásad poctivého obchodného styku z predchádzajúcich podaní.
28. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 12.04.2021. V ňom poukázal na rozdielne posudzovanie premlčania úrokov z omeškania podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka, pričom poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR pri aplikácii Obchodného a Občianskeho zákonníka aj s odkazom na konkrétne rozhodnutia. Zopakoval závery a dve názorové skupiny o premlčaní úroku z omeškania ako celku alebo samostatne podľa úpravy Obchodného a Občianskeho zákonníka, pričom žalovaný neodkázal na žiadne rozhodnutie NS SR aplikujúce ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní úrokov z omeškania jednorazovo. Zopakoval, že okresný súd sa vysporiadal aj s námietkami uplatňovania nároku žalobcu v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, keď odkázal na predchádzajúce právoplatne skončené konanie pod sp.zn. 63Cb/190/2015.
29. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ust. § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
30. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 19.12.2011 bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalovaného ako objednávateľom a žalobcom ako poskytovateľom Zmluva o poskytovaní pozáručných servisných služieb a opráv č. 7205/2011 (ďalej „Zmluva“), predmetom ktorej bol záväzok poskytovateľa zabezpečiť komplexné pravidelné pozáručné servisné služby, zabezpečiť opravy vrátane dodávky originálnych náhradných dielov, technickú pomoc a školenia obsluhy mobilného röntgenového inšpekčného systému
HCV - Mobile V2 od výrobcu Smiths Heimann GmbH na kontrolu motorových vozidiel a prepravovaných kontajnerov v rozsahu uvedenom v čl. 1 bode 2 zmluvy a záväzok objednávateľa prevziať predmet plnenia a zaplatiť dohodnutú cenu. Rozsah predmetu zmluvy bol uvedený v čl. 1 bod 2 nasledovne: a) Technická údržba/servis systému a obslužných častí systému, b) oprava systému, c) dodávka originálnych náhradných dielov systému, d) zabezpečenie školenia obsluhy a e) obnova hardwarového a softwarového vybavenia systému HCV - Mobile - V2. Podľa čl. 4 bod 7 Zmluvy poskytovateľovi vzniklo právo fakturovať cenu za skutočne poskytnuté služby a dodané náhradné diely dňom potvrdenia vykonania služieb alebo prevzatia náhradných dielov niektorým z oprávnených zástupcov objednávateľa uvedenými v písomnom oznámení podľa čl. 2 ods. 2 Zmluvy alebo štatutárnym zástupcom objednávateľa, s výnimkou ak objednávateľ bez riadneho dôvodu nepotvrdí vykonanie služieb alebo prevzatie náhradných dielov v lehote do 7 dní odo dňa doručenia výzvy na ich potvrdenie objednávateľovi, pričom v takom prípade vzniká poskytovateľovi právo fakturovať okamihom uplynutia tejto 7-dňovej lehoty. V článku 7 bod 2 Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že v prípade omeškania objednávateľa so zaplatením faktúry v dohodnutej lehote je poskytovateľ oprávnený požadovať zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania.
31. Z označenia uvedenej zmluvy vyplýva, že sa jednalo o zmluvu uzavretú podľa § 269 ods. 2 ObZ. V čl. 9 ods. 9 Zmluvy bolo určené, že právne vzťahy osobitne neupravené touto zmluvou sa budú riadiť podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a všeobecne záväznými právnymi predpismi platnými na území Slovenskej republiky.
32. Faktúrou č. 20150014 žalobca ako dodávateľ dňa 09.03.2015 vyúčtoval na ťarchu žalovaného sumu 50.388,- Eur s DPH s dátumom splatnosti dňa 30.03.2015. Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/190/2015-359 zo dňa 08.06.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/202/2017-417 zo dňa 25.04.2018 právoplatným dňa 31.05.2018 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 50.388,- Eur s 8,05% úrokom z omeškania ročne z dlžnej istiny od 02.04.2015 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti uvedeného rozsudku. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 63Cb/190/2015 bol nárok žalobcu na zaplatenie istiny z titulu neuhradenej ceny za pravidelnú polročnú údržbu systému HCV - Mobile V2
- ser. č. R850527, vyúčtovanej faktúrou č. 20150014 zo dňa 09.03.2015 splatnej dňa 30.03.2015 a nárok na úrok z omeškania. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalovaný dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 4Obdo/117/2019 zo dňa 28.02.2020 odmietol. Z dokladu ČSOB InternetBanking o pohybe na účte vyplýva, že žalovaný dňa 13.06.2018 uhradil na účet žalobcu sumu 63.356,84 Eur.
33. Z listu žalobcu zo dňa 13.08.2019, ktorý bol adresovaný žalovanému, vyplýva, že žalobca vyzval žalovaného na úhradu zmluvnej pokuty v zmysle čl. 7 ods. 2 Zmluvy vo výške 29.401,40 Eur (za obdobie od 02. 04. 2015 do zaplatenia fakturovanej sumy 50.388,- Eur) spolu s príslušenstvom, a to najneskôr v lehote 3 dní odo dňa doručenia výzvy. Podľa kópie doručenky žalovaný predmetnú výzvu prevzal dňa 20.08.2019.
34. Podľa § 369 písm. c) z.č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „ObZ“) omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
35. Podľa § 387 ods.1 zák.č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „ObZ“) právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.
36. Podľa § 393 ods.1 ObZ právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.
37. Podľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
38. Podľa § 121 ods. 3 zák.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „OZ“) príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
39. Podľa § 544 ods.1 OZ, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
40. Podľa § 544 ods. 2 OZ zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
41. Podľa § 230 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“), ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
42. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne posúdil, keď vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobe po pripustení jej zmeny čiastočne vyhovel v prvej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia. V konaní súdu prvej inštancie nezistil odvolací súd vady, okresný súd sa dostatočne v nevyhnutnej miere vysporiadal s podstatnými námietkami žalovaného. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom, preto sa stotožňuje (aj keď s určitými výhradami uvedenými ďalej) s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré týmto v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje v časti, v ktorej súd prvej inštancie správne vyhodnotil zistený skutkový stav a správne právne vec posúdil, keď dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v rozsahu jeho priznania v prvej výrokovej vete premlčaný nie je. Vzhľadom na dôvody uvedené žalovaným v odvolaní odvolací súd dodáva k veci nasledovné.
43. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v rozsahu a výhradne z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní. Zistený skutkový stav súdom prvej inštancie považoval odvolací súd za dostatočný, ktorý je spôsobilý na rozhodnutie o veci samej, pričom nepovažoval za potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať a odvolací súd vychádzal pri svojom rozhodnutí zo skutkového stavu zisteného v dostatočnej miere súdom prvej inštancie.
44. Súd prvej inštancie pri vyhovení nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty založil svoje rozhodnutie na závere o nepremlčaní zmluvnej pokuty pri aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka. Neprihliadol ani na tú časť procesnej obrany žalovaného, v ktorej poukazoval na neoprávnené vystavenie faktúry, s oneskorenou úhradou ktorej spájal žalobca vznik nároku na zmluvnú pokutu tvrdiac, že sám žalobca nesplnil svoje povinnosti riadne, poskytoval servis v rozpore so zmluvou, pričom žalovaný oprávnene odmietol potvrdenie vykonania servisu z dôvodu, že žalobca požadoval potvrdenie vykonania úkonu, ktorý bližšie nešpecifikoval a teda sám žalobca zapríčinil odmietnutie potvrdenia. V tejto časti odkázal súd prvej inštancie na právoplatný rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní 63Cb/190/2015, ktorým bola žalobcovi právoplatne priznaná istina spolu s úrokom z omeškania od 02.04.2015 do zaplatenia. Práve z dôvodu oneskorenej úhrady uvedenej istiny priznanej právoplatným rozhodnutím súdu si žalobca uplatnil zmluvnú pokutu. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na takto právoplatne priznaný nárok žalobcovi v predchádzajúcom konaní, nesúhlas žalovaného s názorom súdu v tomto predchádzajúcom konaní a jeho nesúhlas s hodnotením dôkazov v tomto konaní nie je dôvodom na to, aby súd v tomto novom konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty preskúmal skutkové tvrdenia, ktoré už boli žalovaným uvedené v predchádzajúcom konaní. Zdôraznil, že pokiaľ obrana žalovaného smerovala k spochybneniu nároku na samotnú istinu, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, nebol dôvod v novom konaní skúmať skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným týkajúce sa neodborného poskytovania údržby zo strany žalobcu a preukazovať oprávnenosť vystavenia faktúry zo strany žalobcu. Odvolací súd s týmto právnym posúdením okresného súdu súhlasí a nestotožnil sa s tvrdením žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie sa mal opätovne zaoberať skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa výhrad žalovaného, ktoré už boli uplatnené v predchádzajúcom konaní a týkali sa právoplatne priznanej pohľadávky, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou.
45. Súd prvej inštancie správne konštatoval existenciu právoplatného rozhodnutia v predchádzajúcom konaní 43Cob/190/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 41Cob/202/2017-417 zo dňa 25.04.2018, ktorým bola žalobcovi priznaná istina 50.388,- Eur spolu s 8,05% úrokom z omeškania z tejto sumy od 02.04.2015 do zaplatenia. Právoplatný rozsudok v tejto veci znamená prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 230 CSP. O prekážku veci rozhodnutej ide v tom prípade, ak sa jedná o tú istú vec, t.j. týkajúcu sa tých istých strán sporu a totožného predmetu konania.
Je nepochybné, že pohľadávka vo výške 50.388,- Eur, ktorá predstavuje vyúčtovanú cenu plnenia a ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, t.j. hlavný záväzok žalovaného bol žalobcovi priznaný v predchádzajúcom súdnom konaní. Žalobcovi v predchádzajúcom konaní bol právoplatne priznaný aj úrok z omeškania z tejto sumy od 02.04.2015. Znamená to, že právoplatným rozhodnutím súdu bolo žalobcovi priznané právo na zaplatenie dohodnutej ceny plnenia spolu s úrokom z omeškania. O existencii a výške zabezpečenej pohľadávky, ako aj o určení prvého dňa omeškania zabezpečenej pohľadávky (02.04.2015) bolo už právoplatne rozhodnuté vyššie uvedeným rozhodnutím súdu vydaným v predchádzajúcom konaní. Jedná sa preto o vec právoplatne rozhodnutú, vytvárajúcu prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 230 CSP, pričom výrok tohto právoplatného rozsudku je pre strany sporu záväzný podľa § 228 ods.1 CSP. Tým, že v predchádzajúcom konaní bola žalobcovi priznaná istina spočívajúca vo vyúčtovanej cene plnenia, t.j. bola priznaná hlavná pohľadávka, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, to znamená, že o existencii, oprávnenosti, dôvodnosti, ako aj o výške hlavnej pohľadávky, t.j. zabezpečeného práva bolo už rozhodnuté právoplatným rozsudkom súdu. Zároveň bolo právoplatne rozhodnuté už aj o tom, že s úhradou hlavného záväzku, t.j. zabezpečenej povinnosti sa žalovaný dostal do omeškania od 02.04.2015, nakoľko od tohto dňa bol priznaný žalobcovi úrok z omeškania právoplatným rozsudkom súdu v predchádzajúcom konaní. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď neprihliadol na tie skutkové výhrady žalovaného voči hlavnej pohľadávke, t.j. zabezpečenému právu (vyúčtovanej cene plnenia), keď spochybňoval aj v tomto konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty neodbornosť servisu, neoprávnenosť vystavenia faktúry a právo žalovaného odmietnuť potvrdenie protokolu. Všetky tieto výhrady smerujú k spochybneniu hlavného záväzku žalovaného, a to povinnosti zaplatiť dohodnutú cenu plnenia, čo akceptované v predchádzajúcom konaní nebolo a žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie tejto sumy v celom rozsahu, pričom zároveň bolo judikovaný a ustálený právoplatným rozsudkom súdu v predchádzajúcom konaní aj prvý deň omeškania s plnením tohto hlavného peňažného záväzku žalovaného ku dňu 02.04.2015, keďže od tohto dňa bol priznaný aj úrok z omeškania.
46. O existencii, oprávnenosti, výške a aj o omeškaní hlavného záväzku žalovaného, ktorý bol zabezpečený zmluvnou pokutou, bolo už teda rozhodnuté právoplatným rozsudkom súdu v predchádzajúcom konaní. Je potrebné zdôrazniť, že predmetom tohto nového konania je právo na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia povinnosti včasnej úhrady tohto hlavného záväzku žalovaného, ktorý už bol žalobcovi právoplatne priznaný (vrátane určenia prvého dňa omeškania s úhradou tohto hlavného záväzku) v predchádzajúcom konaní. V tomto konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty bola preto už právoplatne vyriešená otázka existencie zabezpečeného práva, v súvislosti s porušením ktorého sa žalobca domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty, ktorá je viazaná na porušenie povinnosti včasnej úhrady zabezpečenej pohľadávky. Predmetom tohto konania je teda „len“ skúmanie, či došlo k oneskorenej úhrade tohto hlavného záväzku zo strany žalovaného, pričom na oneskorenú úhradu je viazaná zmluvná pokuta a keď aj prvý deň omeškania s úhradou hlavného zabezpečeného záväzku zo strany žalovaného už bol určený právoplatným rozhodnutím v predchádzajúcom konaní, v ktorom bol priznaný úrok z omeškania zo zabezpečenej pohľadávky od 02.04.2015. Právoplatne bolo rozhodnuté o existencii hlavného záväzku žalovaného, o výške tejto peňažnej povinnosti, na oneskorenú úhradu ktorej bola viazaná zmluvná pokuta a zároveň už bolo právoplatne rozhodnuté aj o prvom dni, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s povinnosťou úhrady tohto hlavného záväzku, a to od 02.04.2015. Tieto otázky medzi stranami sporu týkajúce sa existencie a výšky zabezpečenej pohľadávky, vrátane určenia okamihu vzniku omeškania s povinnosťou včasnej úhrady boli už právoplatne rozhodnuté v inom, predchádzajúcom konaní a nie sú preto predmetom tohto konania. Predmetom tohto konania je identifikácia, či sa jedná o totožnú peňažnú povinnosť, ktorá už bola právoplatne priznaná v predchádzajúcom rozhodnutí žalobcovi, zistenie či došlo k splatnosti zmluvnej pokuty, ktorá je viazaná na porušenie povinnosti včasnej úhrady hlavného záväzku (právoplatne priznaného v predchádzajúcom konaní, vrátane určenia prvého dňa jeho omeškania) a vyporiadanie sa s otázkou premlčania, ktorú žalovaný uplatnil.
47. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 32Odo/151/2005: „Prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je daná, ak ide síce v novom konaní o totožný právny vzťah medzi tými istými účastníkmi, avšak ak sa opiera novo uplatnený nárok o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v dobe pôvodného konania a ku ktorým došlo až neskôr“. Z citovaného rozhodnutia vyplýva záver, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a ktorý je v súlade s teóriou totožnosti skutku pri posudzovaní res iudicata, že ak bola vec právoplatne skončená medzi tými istými stranami sporu a týka sa toho istého skutku, v novom konaní, pokiaľ sa nemá jednať o prekážku
veci právoplatne rozhodnutej, musí byť založené skutkové tvrdenie na takých okolnostiach, ktoré tu neexistovali v čase pôvodného rozhodnutia. Inak povedané, ak pri ďalšom alebo novom uplatňovaní toho istého nároku medzi tými istými stranami sporu sa opiera nárok o skutočnosti, ktoré mohli byť uplatnené alebo boli uplatnené v pôvodnom konaní, rozhodnutie v tomto pôvodnom konaní vytvára prekážku veci rozhodnutej. Len za predpokladu, pokiaľ by tento nárok, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, bol v novom konaní odôvodňovaný novými okolnosťami, ktoré tu neboli v čase pôvodného rozhodnutia, by sa mohlo jednať o také uplatnenie práva, ktorému nebráni prekážka veci rozhodnutej. Pri obrane žalovaného o taký prípad v prejednávanej veci nejde.
48. Samotný žalovaný zdôrazňoval, že skutkové výhrady vo vzťahu k hlavnej pohľadávke, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, už uplatňoval v predchádzajúcom konaní. Znamená to, že ako procesnú obranu neuplatnil žalovaný v tomto konaní voči zabezpečenej pohľadávke žiadne nové skutkové okolnosti, pretože tieto už boli uplatnené v predchádzajúcom konaní. V danom prípade preto predchádzajúce právoplatné rozhodnutie o priznaní zabezpečenej pohľadávky tvorí prekážku veci rozhodnutej a súd prvej inštancie správne postupoval, keď sa týmito skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa výhrad a námietok voči hlavnej zabezpečenej pohľadávke nezaoberal, pretože o jej existencii, dôvodnosti a výške bolo už právoplatne rozhodnuté. Odvolací súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie NS ČR sp.zn. 21Cdo/3084/2006, z ktorého vyplýva: „Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako bol súdom skutok (skutkový dej), ktorý bol predmetom pôvodného konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej nastáva aj vtedy, ak skutok (skutkový dej) bol súdom v pôvodnom konaní posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne“. Výhrada žalovaného, že súd prvej inštancie sa v pôvodnom konaní nezaoberal jeho námietkami o neoprávnenosti vyúčtovania faktúry vo vzťahu k právu žalovaného odmietnuť predložený protokol je irelevantná, pretože ako vyplýva z vyššie uvedeného rozhodnutia NS ČR, ak aj bol v predchádzajúcom konaní skutok, t.j. skutkový dej posúdený neúplne alebo nesprávne, prekážka veci právoplatne rozhodnutej nastáva aj za takéhoto stavu. Znamená to, že nesúhlas a polemika žalovaného o nedostatočnom, resp. nesprávnom posúdení výhrad žalovaného v pôvodnom konaní vo vzťahu k dôvodnosti pohľadávky zabezpečenej zmluvnou pokutou je irelevantná a nevyvoláva výnimku z res iudicata. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na tieto skutkové výhrady žalovaného, ktoré boli uplatnené aj v predchádzajúcom konaní a týkajúce sa existencie zabezpečenej pohľadávky, ktorá už bola právoplatne priznaná v predchádzajúcom konaní, neprihliadol.
49. Hlavným odvolacím dôvodom uplatneným žalovaným voči napadnutému rozhodnutiu bola nesprávnosť posúdenia nepremlčania zmluvnej pokuty z dôvodu nesprávneho posúdenia charakteru porušenia povinnosti a momentu vzniku práva na zaplatenie zmluvnej pokuty. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne posúdenie charakteru porušenia povinnosti zmluvnej pokuty dohodnutej percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania, keď podľa okresného súdu sa jedná o opakované porušovanie povinnosti, v dôsledku ktorého vzniká premlčacia lehota samostatne každým dňom porušenia povinnosti, pričom podľa žalovaného sa jedná o porušenie povinnosti majúceho charakter trvajúceho porušenia, kde premlčacia doba vzniká jednorazovo prvým dňom porušenia povinnosti podľa § 393 ods. 1 ObZ a keďže podľa predchádzajúceho rozhodnutia došlo k porušeniu povinnosti dňa 02.04.2015, premlčacia lehota uplynula dňom 02.04.2019. Keďže žaloba bola podaná dňa 11.09.2019, nárok žalobcu je premlčaný. S takýmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje.
50. Súd prvej inštancie správne aplikoval na daný právny vzťah úpravu premlčacia podľa Obchodného zákonníka. Táto aplikácia vychádza z vykonaného dokazovania, keď strany sporu uzavreli nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 ObZ a v čl. 9 bod 9 si dohodli aplikáciu Obchodného zákonníka na daný právny vzťah. Charakter obchodnozáväzkového vzťahu je zároveň daný aj povahou subjektov zmluvných strán v zmysle § 261 ods. 2 ObZ, keď na strane objednávateľa, t.j. žalovaného vystupuje subjekt verejného práva, pričom predmet plnenia sa týka zabezpečovania verejných potrieb. Aplikácia Obchodného zákonníka sporná medzi stranami nebola. Podstatou sporu po uplatnení námietky premlčania medzi stranami bol charakter porušovanej povinnosti, keď zmluvná pokuta medzi stranami bola určená podľa čl. 7 bod 2 Zmluvy percentuálnou sumou z dlžnej čiastky za každý deň omeškania.
51. Zmluvná pokuta je právom, ktorého vznik je podmienený porušením hlavného zabezpečovaného práva. V danom prípade je preto začiatok plynutia premlčacej lehoty potrebné posudzovať podľa § 393 ods.1 ObZ, t.j. začatie jej plynutia sa určuje odo dňa porušenia povinnosti, ktorá bola zabezpečená
zmluvnou pokutou. Na základe existencie predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia je zrejmé, že k omeškaniu s úhradou pohľadávky zabezpečenej zmluvnou pokutou došlo od 02.04.2015 na základe faktúry vystavenej žalobcom č. 20150014 so splatnosťou 30.03.2015. Keďže v predchádzajúcom konaní bolo právoplatne rozhodnuté, že táto suma žalobcovi patrí vrátane úroku z omeškania od 02.04.2015, potom právoplatným rozsudkom v predchádzajúcom konaní bolo rozhodnuté, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou pohľadávky, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou dňom 02.04.2015. Súd prvej inštancie sa vo vzťahu k charakteru porušenia povinnosti a momentu vzniku práva na zaplatenie zmluvnej pokuty priklonil k tým názorom, podľa ktorých nárok na zmluvnú pokutu pri jej percentuálnom určení za každý deň omeškania patrí počas celej doby porušovania zmluvnej povinnosti až do jej splnenia a keďže porušenie povinnosti bolo právoplatne určené dňom 02.04.2015, pričom žalovaný uhradil zabezpečenú pohľadávku dňa 13.06.2018, čo sporné nebolo, potom žalobcovi patrí zmluvná pokuta za toto obdobie, a to za každý deň omeškania samostatne a každý deň omeškania v prípade takto dohodnutej zmluvnej pokuty mu vzniká nové samostatné právo na zaplatenie každej jednotlivej splátky zmluvnej pokuty. Podľa okresného súdu pri percentuálne dohodnutej zmluvnej pokute je povinnosť porušovaná opakovane, každý deň a každým dňom vzniká veriteľovi ďalšie právo na zmluvnú pokutu, pričom pre každý denne vzniknutý nárok plynie aj samostatná premlčacia doba. Okresný súd preto dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na zmluvnú pokutu premlčaný nebol, keďže žalobca si uplatnil zmluvnú pokutu za obdobie od 11.09.2015, t.j. v období 4 rokov pred podaním žaloby, do splnenia zabezpečenej zmluvnej povinnosti, t.j. do 13.06.2018, keď nárok na istinu premlčaný nebol. S takýmto záverom odvolací súd súhlasí.
52. Odvolací súd však nesúhlasí s tou časťou odôvodnenia súdu prvej inštancie, kde odkázal aj na primeranú aplikáciu § 392 ods. 2 ObZ pri určení začiatku plynutia premlčacej lehoty, ktoré ustanovenie upravuje premlčanie pri práve na čiastkové plnenie (bod 23. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Ust. § 392 ods. 1 a 2 ObZ vzhľadom na jeho obsah a úpravu sa týka práv na plnenie z dohodnutého záväzku vo vzťahu k dobe splatnosti. V danom prípade nejde pri dohodnutej percentuálnej sadzbe zmluvnej pokuty za každý deň omeškania o čiastkové plnenie a nemôže ísť ani o aplikáciu § 392 ods. 2 ObZ, pretože v zmysle tohto ustanovenia je pre začiatok plynutia premlčacej lehoty rozhodujúca doba splatnosti záväzku. V danom prípade bráni aplikácii ustanovenia § 392 ods. 2 ObZ pri určení začiatku plynutia premlčacej lehoty pri zmluvnej pokute, aj keď určenej percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania, charakter zmluvnej pokuty, ktorá vzniká v dôsledku porušenia povinnosti. Za predpokladu práva vzniknutého v dôsledku porušenia povinnosti sa jednoznačne aplikuje ust. § 393 ods. 1 ObZ a aplikácia § 392 ods. 2 ObZ, ktorá je viazaná na splatnosť záväzku, nepripadá do úvahy (viď Oľga Ovečková: Premlčanie v obchodnom práve, Wolters Kluver, 2015, str. 184). Podľa odvolacieho súdu začiatok plynutia premlčacej lehoty sa musí v danom prípade, vzhľadom na charakter zmluvnej pokuty riadiť ust. § 393 ods. 1 ObZ, pretože zmluvná pokuta vzniká v dôsledku porušenia povinnosti.
53. Podľa odvolacieho súdu pri takto určenom spôsobe zmluvnej pokuty percentuálnou sadzbou za každý deň porušenia povinnosti dochádza k porušeniu povinnosti opakovane a tým aj právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vzniká opakovane každým dňom omeškania, teda opakovaným porušením povinností v určitom časovom intervale. Odvolací súd zdôrazňuje, že zmluvná pokuta predstavuje samostatné majetkové právo (viď vyššie citované dielo, str. 184). Ust. § 393 ods. 1 ObZ spája začiatok plynutia premlčacej doby s okamihom, keď bola povinnosť porušená. Z uvedeného potom vyplýva, že pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci prvý a každý nasledujúci deň omeškania s plnením povinnosti, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou. Začiatok plynutia premlčacej lehoty podľa § 393 ods.1 ObZ je preto spájaný s okamihom porušenia povinnosti, na ktorú je zmluvná pokuta viazaná a nie s dobou splatnosti zmluvnej pokuty. K porušeniu povinnosti dochádza opakovane, až kým nedôjde k splneniu zabezpečenej povinnosti alebo k zániku iným spôsobom (viď vyššie citované dielo, str. 184). Znamená to, že je potrebné rozlišovať začiatok plynutia premlčacej lehoty na zmluvnú pokutu, ktorým je prvý deň, ako aj každý ďalší deň omeškania pri zmluvnej pokute dohodnutej percentuálnou sadzbou za každý deň porušenia, od splatnosti zmluvnej pokuty, čo súd prvej inštancie správne v napadnutom rozhodnutí aj rozlíšil. Nie je možné preto spájať začiatok plynutia premlčacej lehoty pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti, t.j. pri zmluvnej pokute s jej splatnosťou. Toto rozlíšenie vzniku začatia plynutia premlčacej lehoty a jej splatnosti uviedol aj NS SR v rozhodnutí sp.zn. 1MObdo/6/2011.
54. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru vyvíjajúcu sa postupne na území Českej republiky, ako aj na Slovensku, pričom judikatúra Českej republiky, na ktorú odvolací súd poukazuje
nie je síce judikatúrou najvyššej súdnej inštancie na území SR, avšak jej závery vychádzajú z totožnej právnej úpravy, pričom odvolací súd sa s týmito závermi stotožňuje.
55. Najvyšší súd ČR dospel v rozhodnutí, zverejnenom v Sbírke soudních rozhodnutí Nejvyššího soudu pod č. R 36/2003 (rozsudok NS ČR sp.zn. 29Odo/847/2001 z 29.10.2002) k nasledovnému záveru: „Pri práve na zaplatenie zmluvnej pokuty dohodnutej percentuálnou sadzbou zo stanovenej čiastky za každý deň omeškania s platením peňažného záväzku preto začína plynúť premlčacia doba v zmysle § 393 ods. 1 ObZ nielen prvým dňom omeškania, ale aj každým ďalším dňom omeškania, za ktorý vzniklo veriteľovi právo na zmluvnú pokutu. Právo na zaplatenie takto dohodnutej zmluvnej pokuty vzniknutej za určitý deň omeškania sa preto premlčí uplynutím štvorročnej premlčacej doby počítanej od tohto dňa (§ 393 ods.1, § 387 ods.1, § 397 ObZ)“. Za totožnej právnej úpravy premlčania, ako aj úpravy zmluvnej pokuty v Obchodnom a Občianskom zákonníku v čase vydania tohto rozhodnutia Najvyšší súd ČR dospel k záveru o určení začiatku plynutia premlčacej lehoty v zmysle § 393 ods. 1 ObZ, ako aj k záveru o počítaní lehôt, a to samostatne od každého dňa porušenia povinnosti, t.j. omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky. K takémuto záveru dospel Najvyšší súd ČR aj v ďalších svojich rozhodnutiach, napr. sp.zn. 21Cdo/681/2006 a sp.zn. 21Cdo/682/2006 zo dňa 08.02.2007, sp.zn. 32Cdo/2480/2007 z 29.04.2008 ako aj NS SR v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/222/2005 zo dňa 27.03.2008. Odvolací súd sa s týmito závermi stotožňuje. S tvrdením žalovaného, že pri takomto spôsobe určenia začiatku plynutia premlčacej lehoty a jej počítania by sa fakticky jednalo o nepremlčateľný záväzok, odvolací súd nesúhlasí. Pri takomto spôsobe počítania lehôt sa premlčuje nárok, ktorý je starší ako 4 roky od uplatnenia práva za predpokladu vznesenia námietky premlčania. Navyše, vzhľadom na akcesorickú povahu zmluvnej pokuty, aj keď ako samostatného majetkového práva, ktoré sa oddeľuje po jej vzniku od hlavného záväzku platí, že po uplynutí premlčacej doby zabezpečenej povinnosti a teda aj po vzniku možnosti vzniesť námietku premlčania voči hlavnému záväzku, sa možno brániť námietkou premlčania aj proti právu na uplatnenie zmluvnej pokuty za čas po uplynutí premlčacej doby zo zabezpečenej povinnosti tak, ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie (viď vyššie citované dielo, str. 187, ako aj dielo Ovečková, O: Zmluvná pokuta, 2. prepracované a doplnené vydanie Iura Edition, 2011, str. 177). K rovnakému záveru dospel aj rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/222/2005 z 27.03.2008. Odvolací súd preto považuje posúdenie charakteru porušovania povinností tak, ako to uviedol súd prvej inštancie, ako aj záver o premlčaní nároku na zmluvnú pokutu za každý deň omeškania samostatne za správny a stotožňuje sa s ním.
56. V tejto súvislosti obidve strany sporu poukazovali na rozdielnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k určeniu začiatku plynutia premlčacej lehoty a spôsobu jej počítania pri úrokoch z omeškania určených v percentuálnej sadzbe za každý deň omeškania. Vo vzťahu k rozhodovaniu o premlčaní úrokov z omeškania určeného v percentuálnej sadzbe je vhodné poukázať, že aj na území Českej republiky dochádzalo k vývoju názorov na túto problematiku, keď napr. NS ČR v rozhodnutí sp.zn. 32Odo/466/2004 dospel k záveru o premlčaní úrokov z omeškania za každý deň samostatne. Neskôr došlo k vývoju odlišným smerom na túto otázku, keď NS ČR v rozhodnutí sp.zn. 21Cdo/3173/2005 poukázal na to, že k premlčaniu pri úrokoch z omeškania určených percentuálnou sadzbou dochádza jednorazovo v deň, keď sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku a nie samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania. K tomuto názoru sa následne pridali aj ďalšie rozhodnutia NS ČR sp.zn. 32Cdo/4179/2007, 21Cdo/681/2006, 21Cdo/682/2006. NS ČR však vo viacerých rozhodnutiach pri rozhodovaní o premlčaní úrokov z omeškania jednorazovo, keď premlčacia doba začína plynúť odo dňa prvého dňa omeškania zdôraznil, že doterajšia judikatúra NS ČR k premlčaniu práva na zmluvnú pokutu ostáva týmito závermi o premlčaní úrokov z omeškania nedotknutá z dôvodu „že zmluvná pokuta na rozdiel od úrokov z omeškania nie je ani príslušenstvom pohľadávky (ide o samostatný nárok) ani opakujúcou sa dávkou, ktorú by bolo možné veriteľovi súdnym rozhodnutím priznať aj do budúcnosti; povinnosť platiť zmluvnú pokutu a jej premlčanie sa preto spravuje zásadne odlišnými pravidlami ako pri povinnosti zaplatiť úroky z omeškania“ (napr. rozsudok NS ČR sp.zn. 21Cdo/681/2006, 21Cdo/682/2006 z 08.02.2007, sp.zn. 21Cdo/3173/2005 zo dňa 31.08.2006).
57. Najvyšší súd ČR teda zohľadnil odlišný charakter úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty pri rozhodovaní o premlčaní práva na ich úhradu. Zásadná odlišnosť medzi týmito inštitútmi vyplýva z toho, že zmluvná pokuta je samostatné majetkové právo, ktoré má síce akcesorický charakter vo vzťahu k hlavnej povinnosti, t.j. jej vznik závisí od toho, či dôjde k porušeniu hlavnej zabezpečenej pohľadávky, avšak okamihom porušenia hlavnej zabezpečenej povinnosti dochádza k oddeleniu, k osamostatneniu zmluvnej pokuty ako samostatného majetkového práva od hlavnej zabezpečovanej povinnosti a vzniká
samostatný právny vzťah, ktorý nie je v akcesorickom vzťahu k zabezpečenému záväzku (viď Oľga Ovečková: Premlčanie v obchodnom práve, Wolters Kluver, 2015, str. 187).
58. Ani v rozhodovacej činnosti NS SR vo vzťahu k otázke premlčania úrokov z omeškania určených percentuálnou sadzbou denne nie je názor na túto otázku jednoznačný. Uvedená rôzna rozhodovacia činnosť NS SR pri posudzovaní premlčania úrokov z omeškania bola zhrnutá, ako to uviedol žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu, v rozhodnutí Veľkého senátu NS SR sp.zn. 1VCdo/4/2017 zo dňa 18.12.2017, kde bolo jednoznačne konštatované, že v rozhodovacej činnosti obchodných senátov NS SR pod sp.zn. 2Obdo/23/2012, 2Obdo/36/2010, 4Obdo/25/2009, 4Obdo/319/1999 sa otázka posudzovania premlčania úrokov z omeškania, a to za každý deň samostatne riešila podľa úpravy Obchodného zákonníka, pričom v inej rozhodovacej činnosti NS SR, a to v civilných senátoch napr. pod sp.zn. 1Co/157/2009 bolo posudzované premlčanie úrokov z omeškania jednorazovo odo dňa prvého dňa vzniku omeškania podľa úpravy Občianskeho zákonníka. V tomto rozhodnutí Veľkého senátu NS SR bolo zdôraznené, že pri rôznej rozhodovacej činnosti obchodnoprávnych a občianskoprávnych senátov NS SR došlo k aplikácii rôznych právnych noriem, a to na jednej strane Obchodného zákonníka a na druhej strane Občianskeho zákonníka, resp. noriem správneho práva.
59. Vyššie uvedená judikatúra NS SR sa týka riešenia otázky premlčania úrokov z omeškania určených percentuálnou sadzbou, pri ktorej je rozhodovacia činnosť občianskoprávnych a obchodnoprávnych senátov rôzna. Pri konštatovaní, že obchodnoprávne senáty jednotne posudzujú premlčanie úrokov z omeškania samostatne za každý deň omeškania na rozdiel od rozhodovacej činnosti občianskoprávnych senátov, odvolací súd zdôrazňuje, že vyššie uvedené rozhodnutia sa týkajú premlčania úrokov z omeškania. Ako už bolo uvedené vyššie, odvolací súd sa prikláňa k tým záverom, ktoré prezentoval NS ČR, že posudzovanie premlčania pri úrokoch z omeškania a zmluvnej pokuty treba odlišovať vzhľadom na zásadnú rozdielnosť charakteru týchto inštitútov, keď zmluvná pokuta má síce akcesorický charakter, avšak po jej vzniku je samostatným majetkovým právom na rozdiel od úrokov z omeškania, ktoré sú akcesorickým právom, síce taktiež so sankčným charakterom vzniknutým z porušenia povinnosti, avšak vždy s právnou povahou príslušenstva pohľadávky, ktoré sledujú jej osud.
60. Túto rozdielnosť v rozlišovaní charakteru úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty ako samostatného majetkového práva je možné nájsť aj vo vyššie uvedenom rozhodnutí NS SR, sp. zn. 1Cdo157/2009, podľa ktorého: „Žalovaný týmto svojim názorom v podstate tvrdí, že za každý ďalší deň omeškania vzniká (z dôvodu porušenia povinnosti splniť dlh - záväzok) veriteľovi nové (ďalšie) právo na úrok z omeškania, čím vo svojich dôsledkoch (v rozpore so zákonom) popiera, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania so splatením dlhu (záväzku) bola príslušenstvom pohľadávky zodpovedajúcim tomuto dlhu a že by teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovali vedľajší (akcesorický) záväzkový právny vzťah“. Aj cit. rozhodnutie o premlčaní úrokov z omeškania jednorazovo k prvému dňu omeškania vychádza z charakteru úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky, čo v prípade zmluvnej pokuty po jej vzniku neplatí. Pri zmluvnej pokute sa jedná o zásadne odlišný nárok, pretože zmluvná pokuta dňom vzniku porušenia zabezpečenej pohľadávky sa od hlavného záväzku oddeľuje, má samostatnú majetkovú povahu na rozdiel od úroku z omeškania ako to definoval NS SR v cit. rozhodnutí sp. zn. 1Cdo157/2009.
61. Podľa odvolacieho súdu je potrebné rozlišovať inštitút premlčania zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania a závery o premlčaní úrokov z omeškania nie sú automaticky bez ďalšieho použiteľné aj pre zmluvnú pokutu vzhľadom na odlišný charakter tohto majetkového práva ako samostatného práva oproti úrokom z omeškania ako príslušenstva.
62. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené stotožňuje so záverom, ktorý prezentoval aj súd prvej inštancie, a to o samostatnom začiatku plynutia premlčacej lehoty za každý deň omeškania pri práve na zaplatenie zmluvnej pokuty dohodnutej percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania. Odvolací súd sa preto stotožnil v zásadných otázkach (okrem aplikácie ust. § 392 ods. 2 ObZ) s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý správne posúdil začiatok plynutia premlčacej lehoty, povahu porušovanej povinnosti, ako aj plynutie premlčacej lehoty samostatne za každý deň omeškania. 63. Žalovaný v odvolaní vytýkal napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie nešpecifikovanie úkonu uplatnenia pohľadávky a neodôvodnenie priznania paušálnych nákladov. Podľa neho žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval, na základe akého úkonu mu malo vzniknúť právo na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (ďalej „paušálna náhrada nákladov“) a keďže
nevykonal túto špecifikáciu, súd jeho nároku vyhovieť nemohol. Bol toho názoru, že právo na paušálnu náhradu nákladov môže vzniknúť len v prípade uplatnenej pohľadávky, ktorá je po termíne splatnosti. Po dátume 24.08.2019, kedy sa podľa okresného súdu mal dostať žalovaný do omeškania s úhradou zmluvnej pokuty, však žalobca žalovanému žiadnu výzvu nedoručil. Žalobcovi preto nemohlo vzniknúť žiadne právo na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- Eur spojených s uplatnením pohľadávky - zmluvnej pokuty. S takýmto názorom odvolací súd nesúhlasí.
64. Žalovaný po doručení návrhu žalobcu na rozšírenie žaloby aj o zaplatenie paušálnej náhrady nákladov na pojednávaní dňa 10.09.2020 okrem námietky premlčania, voči tejto časti nároku inú procesnú obranu neuplatnil. Prostriedkami procesnej obrany v zmysle § 149 CSP sú okrem skutkových tvrdení aj hmotnoprávne námietky. Tvrdenia žalovaného, že žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval, na základe akého úkonu mu malo vzniknúť právo na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, tvrdenie, že po dátume 24.08.2019 žalobca žalovanému žiadnu výzvu nedoručil a teda, že žalobcovi nemohlo vzniknúť žiadne právo na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- Eur spojených s uplatnením pohľadávky uviedol žalovaný ako prostriedok procesnej obrany prvýkrát v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Strany sporu, a teda aj žalovaný, boli poučení v predvolaní na pojednávanie konané dňa 10.09.2020 o povinnosti uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd preto nemohol prihliadnuť na vyššie uvedený prostriedok procesnej obrany, pretože bol uplatnený neskoro a nespĺňa ani podmienku novoty podľa § 366 CSP. Napriek uvedenému odvolací súd udáva nasledovné.
65. Zodpovedá obsahu napadnutého rozhodnutia, že neobsahuje odôvodnenie priznania paušálnej náhrady nákladov vo výške 40,-Eur. Podľa odvolacieho súdu však absencia odôvodnenia priznania tejto sumy nedosahuje takú intenzitu porušenia procesných práv, ktorá by mala mať za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, pretože tento nárok vzniká žalobcovi priamo zo zákona a žalovaný pred súdom prvej inštancie okrem premlčania neuviedol žiadne výhrady voči tomuto nároku, t.j. voči jeho vzniku, výške a predpokladoch jeho priznania. V zmysle § 369c ods. 1 ObZ, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bez potreby osobitného upozornenia. Podľa odvolacieho súdu prvým dňom omeškania vzniká uvedený nárok zo zákona, pričom predpokladom vzniku tohto nároku je práve omeškanie dlžníka s plnením jeho povinnosti. Podľa odvolacieho súdu nie je povinnosťou veriteľa preukazovať akýkoľvek úkon vo vzťahu k uplatneniu pohľadávky, pretože nárok na paušálnu náhradu nákladov vzniká okamihom omeškania, pokiaľ sa žalobca rozhodne svoju pohľadávku uplatniť, čo v danom prípade žalobca zrealizoval podaním žaloby na súd. Je irelevantné, či medzi úkonom, na základe ktorého vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy (výzva zo dňa 13.08.2019) a podaním žaloby k žiadnemu úkonu zo strany žalobcu voči žalovanému nedošlo. Právna úprava nepredpokladá existenciu ďalšieho úkonu pre vznik nároku na paušálnu náhradu nákladov. Keďže v konaní súd prvej inštancie správne konštatoval omeškanie žalovaného s jeho povinnosťou zaplatiť zmluvnú pokutu od 24.08.2019, na základe čoho následne priznal žalobcovi aj úrok z omeškania zo zmluvnej pokuty od tohto dátumu, potom bol splnený zákonný predpoklad vzniku nároku žalobcu na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Už z pojmového vymedzenia tohto inštitútu „paušálna náhrada“ sa podľa odvolacieho súdu jedná o taký nárok, na vznik ktorého nie je potrebné preukázanie žiadneho osobitného úkonu; zákonným predpokladom je, že dlžník sa dostal do omeškania. Pokiaľ si žalobca svoj nárok uplatnil, čo je nesporné, vzhľadom na podanie žaloby a pokiaľ nároku žalobcu bolo vyhovené, t. j. došlo k zisteniu omeškania dlžníka, vznikol žalobcovi zákonný nárok na paušálnu náhradu nákladov. Je pravdou, že v napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie súdu prvej inštancie o priznaní tejto časti nároku, avšak podľa odvolacieho súd vzhľadom na správne zistenie súdu prvej inštancie o omeškaní žalovaného ako dlžníka s úhradou zmluvnej pokuty ako samostatného majetkového práva, vznikol žalobcovi nárok na paušálnu náhradu a odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 3 CSP doplnil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
66. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie neposúdenie námietok premlčania práva na zaplatenie úroku z omeškania a práva na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že žalovaný takúto námietku vo vzťahu k úrokom a paušálnej náhrade neuplatnil. Zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 10.09.2020 vyplýva, že žalovaný uplatnil námietku premlčania voči celému nároku, a to aj voči úrokom z omeškania a paušálnej náhrade. Je pravdou, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie a vyporiadanie sa s touto námietkou
žalovaného. Podľa odvolacieho súdu však nejde o takú vadu napadnutého rozhodnutia, v dôsledku ktorej by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací súd pri tomto závere vychádzal zo skutočnosti, že, ako samotný žalovaný v odvolaní správne uviedol, úroky z omeškania z priznaného plnenia - zmluvnej pokuty, ale aj paušálna náhrada spojená s uplatňovaním pohľadávky sú príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi plnenie, v danom zmluvnú pokutu ako samostatné majetkové právo, ktoré je spôsobilé na to, aby bolo ďalej úročené úrokom z omeškania (Oľga Ovečková: Zmluvná pokuta, druhé prepracované a doplnené vydanie, Iura Edition, 2011, str. 165). Pokiaľ preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi ním uplatnený nárok, ktorý má povahu zmluvnej pokuty ako samostatného majetkového práva a neprihliadol na žalovaným uplatnenú námietku jeho premlčania, potom úroky z omeškania a paušálna náhrada nákladov ako príslušenstvo k priznanej pohľadávke, nemôžu byť premlčané. Hoci sa súd prvej inštancie samostatne nevyporiadaval aj s námietkou premlčania úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov, nepochybil a postupoval správne, keď úrok z omeškania, ako aj paušálnu náhradu nákladov žalobcovi priznal. V súvislosti s úrokmi z omeškania sa jedná o príslušenstvo k pohľadávke, ktoré vzniká z dôvodu porušenia práva. Tiež paušálna náhrada nákladov je dôsledkom omeškania a vzniká prvým dňom omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku (Mária Patakyová a kol.: Obchodný zákonník, Komentár, 5. vydanie, C.H.Beck, str. 1248). Keďže sa jedná o nároky z porušenia práva, v danom prípade už osamostatneného majetkového plnenia, ktorým je zmluvná pokuta a keďže správne súd prvej inštancie poukázal na to, že prvým dňom omeškania s úhradou zmluvnej pokuty bol dátum 24.08.2019, vzhľadom na dátum podania žaloby dňa 11.09.2019 priznaný úrok z omeškania a ani paušálna náhrada premlčaná nie je a okresný súd postupoval správne, keď tento nárok žalobcovi priznal. Odvolací súd opätovne v súlade s ust. § 387 ods. 3 CSP doplnil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
67. Žalovaný vytýkal napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal rozporom uplatňovaného práva žalobcu s poctivým obchodným stykom. V konaní napádal rozpor vymáhania pohľadávky, a to zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania z nej, s poctivým obchodným stykom, keď si žalobca nesplnil svoje povinnosti riadne, poskytoval servis v rozpore so zmluvou a žalovaný odôvodnene odmietol potvrdiť vykonanie servisu, pričom napriek týmto porušeniam povinností žalobcom, už boli žalobcovi zo strany žalovaného uhradené nároky, t. j. samotná istina spolu s úrokmi. Odvolací súd s takýmto tvrdením nesúhlasí.
68. Napadnuté rozhodnutie odvolací súd nepovažoval za nepreskúmateľné, pretože okresný súd vysvetlil v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že skutkové výhrady žalovaného o porušovaní povinností žalobcu sa týkali istiny, t.j. hlavného záväzku zabezpečeného zmluvnou pokutou, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté tak, že na jeho plnenie bol žalovaný zaviazaný.
69. Aj keď preto súd prvej inštancie v bode 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v poslednej vete len stručne uviedol, že nevidel v konaní žalobcu pri uplatnení nároku na zmluvnú pokutu rozpor zo zásadami poctivého obchodného styku, s týmto záverom sa odvolací súd stotožňuje. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na to, že skutkové tvrdenia a výhrady žalovaného vo vzťahu k vyúčtovanej faktúre, to znamená k cene plnenia ako povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou, už boli predmetom riešenia pôvodného konania 63Cb/190/2015. Odvolací súd súhlasí s okresným súdom, že nemal dôvod sa zaoberať týmito výhradami, nakoľko boli odôvodnené skutkovými tvrdeniami o riadnom neplnení povinnosti žalobcu pri poskytovaní servisu a o oprávnení žalovaného odmietnuť potvrdenie vykonania servisu. Všetky tieto výhrady sa týkali námietok a výhrad vo vzťahu k základnej povinnosti, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, a to ceny plnenia. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, uvedená cena plnenia bola žalobcovi už právoplatne priznaná, pričom sa nejedná o nové skutočnosti a okolnosti vo vzťahu k základnému záväzku a tieto skutkové okolnosti už boli žalovaným uplatnené v pôvodnom konaní. Výhrady žalovaného o konaní žalobcu v rozpore s poctivým obchodným stykom pri uplatňovaní zmluvnej pokuty a úroku z omeškania zo zmluvnej pokuty skutkovo odôvodnil žalovaný opätovne len jeho tvrdením o porušovaní povinnosti zo strany žalobcu pri vyúčtovaní ceny plnenia, t. j. základnej povinnosti, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou. Takéto tvrdenie je však irelevantné, pretože bolo predmetom pôvodného konania. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že predmetom tohto nového konania je právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, pretože ako akcesorické právo je viazané práve na základnú povinnosť, kde porušenia žalobcu tejto základnej povinnosti žalovaný už namietal v pôvodnom konaní, v ktorom na ne nebolo prihliadnuté a hlavná pohľadávka, t. j. cena plnenia zabezpečená zmluvnou pokutou bola žalobcovi právoplatne priznaná. Súd prvej
inštancie postupoval správne, keď na tieto skutkové tvrdenia neprihliadol ani v súvislosti s výhradami pri uplatňovaní pohľadávky - zmluvnej pokuty v rozpore s poctivým obchodným stykom, pretože skutkovo sa tieto výhrady týkali porušenia základnej primárnej povinnosti, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou a tieto skutkové výhrady vo vzťahu k hlavnej povinnosti boli predmetom pôvodného konania v ktorom bol žalovaný právoplatne zaviazaný na úhradu zabezpečeného peňažného záväzku, vrátane úroku z omeškania. Znamená to, že právoplatne už bolo rozhodnuté aj o omeškaní žalovaného s úhradou primárneho záväzku, pričom na vznik omeškania s úhradou tohto záväzku je viazaný vznik zmluvnej pokuty, ktorá je predmetom tohto konania.
70. Z odvolania žalovaného vyplýva, že tento nenamietal uplatňovanie nároku v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku z dôvodu súbehu zmluvnej pokuty a úroku z omeškania, čo výslovne potvrdil aj vo svojej replike zo dňa 08.04.2021 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 18.01.2021. Odvolací súd sa preto súbehom istiny, úroku z omeškania z nej a zmluvnej pokuty a úroku z omeškania z nej nezaoberal.
71. Ako vyplýva z odvolania a uvedenej repliky žalovaného rozpor so zásadami poctivého obchodného styku namietal z dôvodu, že žalobcovi bolo priznané právo na zaplatenie faktúry a úrokov z omeškania za jej oneskorenú úhradu, zmluvná pokuta a úroky z omeškania z nej, pričom žalobca sa vyhýbal plneniu svojich povinností a odmietol vysvetliť údaje v protokole. Výhrada žalovaného teda smerovala k tomu, že hoci mal samotný žalobca porušovať svoje povinnosti, tento uplatňoval nárok jednak na istinu s úrokmi z omeškania ako aj na zmluvnú pokutu s úrokom z omeškania, čo žalovaný považoval za konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Odvolací súd musí len zopakovať už vyššie uvedené, že tvrdenie žalovaného o konaní v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku je založené na jeho výhradách o neplnení povinnosti žalobcu vo vzťahu k hlavnej zabezpečenej pohľadávke, ktorá bola žalobcovi priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v predchádzajúcom konaní. Zmluvná pokuta uplatnená žalobcom v tomto konaní bola dohodnutá za porušenie povinnosti včasnej úhrady tej pohľadávky, ktorá bola žalobcovi už právoplatne priznaná. Tvrdenie žalovaného o porušení povinnosti žalobcu sa týkalo hlavného zabezpečeného záväzku, na ktoré však v pôvodnom konaní prihliadnuté nebolo. V tomto konaní bolo preto podstatné to, že pohľadávka zabezpečená zmluvnou pokutou bola žalobcovi priznaná na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pri omeškaní s jej úhradou bola dohodnutá zmluvná pokuta a jej úhradu žalovaný vykonal neskoro, po dátume jej splatnosti určenej v predchádzajúcom konaní. Konštatovanie okresného súdu v bode 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorý nezistil v konaní žalobcu pri uplatnení nároku na zmluvnú pokutu rozpor zo zásadami poctivého obchodného styku je preto správne a vychádza z predchádzajúcej časti jeho odôvodnenia v bode 19. napadnutého rozhodnutia.
72. Obrana žalovaného o konaní žalobcu v rozpore s poctivým obchodným stykom, keď žalovaný uvádzal, že žalobcovi už uhradil základnú povinnosť, vrátane úroku, pričom žalobca si uplatňuje aj zmluvnú pokutu a úrok z omeškania z nej, a to napriek tomu, že si žalobca nesplnil riadne povinnosti, je preto irelevantná.
73. Súd prvej inštancie správne odkázal na pôvodné rozhodnutie v ktorom už bola uplatnená výhrada poctivého obchodného styku vo vzťahu k istine a úrokov z nej, t.j. hlavného zabezpečeného záväzku a v napadnutom rozhodnutí správne aj keď stručne uviedol, že nevidel v konaní žalobcu pri uplatnení nároku na zmluvnú pokutu rozpor zo zásadami poctivého obchodného styku. Žiadne okolnosti prejednávanej veci vo vzťahu k možnej aplikácii zásad poctivého obchodného styku pri uplatňovaní nároku žalobcu žalovaný nepreukázal a pokiaľ súd prvej inštancie na túto obranu neprihliadol, postupoval správne. Odvolací súd v súlade s § 387 ods. 3 CSP doplnil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu je potrebné v danom prípade posudzovať súdne konanie ako celok. Pretože tvrdenia žalovaného v odvolaní nemohli mať vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré je v napadnutom prvom výroku vecne správne, odvolací súd doplnil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného v súlade s § 387 ods. 3 CSP.
74. Podľa odvolacieho súdu okresný súd dal správnu a vyčerpávajúcu odpoveď na základné sporné otázky v tomto konaní, ktorými bolo vysporiadanie sa s otázkou premlčania zmluvnej pokuty dojednanej percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania, ako aj posúdenie účinkov rozhodnutia z predchádzajúceho konania pri skutkových výhradách žalovaného vo vzťahu k ním tvrdeným porušeniam povinností žalobcu k hlavnému záväzku, ktorý bol zabezpečený zmluvnou pokutou. Odpoveď na tieto otázky súd prvej inštancie dal správne, vyčerpávajúco a dostatočným spôsobom a odvolací súd len
doplnil ďalšie dôvody, s ktorými sa podrobne súd prvej inštancie nevysporiadal, ktoré však v konečnom dôsledku nemajú vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
75. Žalovaný podal odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu aj proti tretej výrokovej vete, ktorou okresný súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v celom rozsahu podľa zásady úspechu v spore v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď uviedol, že neúspech žalobcu predstavoval len nepatrnú časť z celkovej hodnoty sporu, a to v časti úroku z omeškania. Žalovaný síce podal odvolanie aj voči tretej výrokovej vete, avšak žiadne skutkové ani právne argumenty voči tejto výrokovej vete neuviedol. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie aj v tretej výrokovej vete, ktorou žalovaného zaviazal na náhradu trov konania žalobcovi v celom rozsahu vzhľadom na nepatrný neúspech žalobcu v konaní týkajúci sa iba príslušenstva, a aj to len v jeho časti.
76. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu v prvej a v tretej výrokovej vete ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
77. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na ich náhradu voči žalovanému v rozsahu 100%.
78. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).