Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22CoCsp-17-2026.pdf
PDF · 130.34 KB
Case nature
Area
Subarea
22CoCsp/17/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členiek senátu JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: Alektum Capital II AG, Alpenstrasse 9, 6300 Zug, Švajčiarska konfederácia, zastúpeného: Momentum legal s. r. o., so sídlom Bazová 6A, 821 08 Bratislava-Ružinov, IČO: 47 258 586, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX B. C., o zaplatenie sumy 150,08 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 21Csp/11/2024-271 zo dňa 21.05.2026, takto jednohlasne
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
,,I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súd rozhodne o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že po opätovnom preskúmaní veci po skutkovej a právnej stránke v intenciách odôvodnenia odvolacieho súdu dospel k záveru, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia pohľadávky pozostávajúcej z neuhradených platieb za elektronické komunikačné služby a zo zosplatnenej časti kúpnej ceny telekomunikačného zariadenia, ktoré mali byť na žalobcu postúpené spoločnosťou O2 Slovakia, s. r. o. Žalovaný nárok žalobcu poprel čo do dôvodu aj výšky. Namietal najmä nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nepreukázanie doručenia výziev a faktúr, neexistenciu časti uplatneného nároku a nepreukázanie zosplatnenia zvyšnej časti kúpnej ceny zariadenia.
3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Hoci všeobecná úprava postúpenia pohľadávok vyplýva z § 524 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako ,,OZ“), pri pohľadávkach z elektronických komunikačných služieb sa uplatní osobitná právna úprava podľa § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách. Citované ustanovenie predstavuje osobitnú právnu úpravu postúpenia pohľadávok z elektronických komunikačných služieb, pričom splnenie zákonných podmienok postúpenia musí v konaní preukázať žalobca, ako postupník. Žalobca v konaní predložil Výzvu na úhradu zo dňa 25.07.2022, ktorú súd prvej inštancie považoval za písomnú výzvu podľa § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách. Zo skutkových zistení vyplýva, že výzva bola žalovanému doručovaná poštou po jej vyhotovení dňa 25.07.2022, pričom pohľadávka bola postúpená už dňa 28.09.2022. Žalobca nepreukázal, že medzi doručením predmetnej výzvy a postúpením pohľadávky uplynula zákonom vyžadovaná lehota viac ako 90 dní. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom splnenia všetkých zákonných podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z., súd prvej inštancie dospel k záveru, že nepreukázal, že pohľadávka na neho platne prešla vo vzťahu k pohľadávkam vyplývajúcim zo Zmluvy o poskytovaní verejných služieb. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie predstavuje dôvod zamietnutia žaloby bez potreby zaoberať sa samotnou dôvodnosťou týchto uplatnených nárokov.
4. Pokiaľ ide o pohľadávku vyplývajúcu z Kúpnej zmluvy č. XXXXXXXXXX, súd prvej inštancie uviedol, že dospel k odlišnému právnemu záveru. Pohľadávka z titulu neuhradenej kúpnej ceny telekomunikačného zariadenia nevznikla zo Zmluvy o poskytovaní verejných služieb, ale zo samostatného záväzkového vzťahu založeného kúpnou zmluvou. Na postúpenie tejto pohľadávky sa preto nevzťahuje osobitná právna úprava podľa § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z., ale všeobecná úprava postúpenia pohľadávok podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto vo vzťahu k tejto pohľadávke aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu nespochybnil.
5. Uviedol, že žalobca si uplatnil nárok predstavujúci zosplatnenú časť kúpnej ceny telekomunikačného zariadenia vo výške 90 eur, vo vzťahu ku ktorému dôkazné bremeno o existencii, výške a splatnosti uplatneného nároku zaťažovalo žalobcu. Žalobca síce predložil samotnú kúpnu zmluvu a jednotlivé faktúry, avšak nepreukázal, na základe ktorého konkrétneho zmluvného ustanovenia došlo k zosplatneniu zostávajúcej časti kúpnej ceny, aké podmienky boli pre vznik práva na zosplatnenie splnené, koľko splátok žalovaný uhradil, aký bol zostatok nesplatenej kúpnej ceny ku dňu zosplatnenia, ani spôsob výpočtu žalovanej sumy. Z predložených faktúr a ostatných listinných dôkazov zároveň súd prvej inštancie nevedel jednoznačne ustáliť, akým spôsobom žalobca dospel k výške zosplatneného zostatku kúpnej ceny zariadenia, aká časť bola už žalovaným uhradená a akým spôsobom žalobca dospel k žalovanej sume 90 eur. Žalobca nepredložil transparentný, preskúmateľný a matematicky overiteľný rozpis zostávajúcej kúpnej ceny, hoci dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo výlučne jeho.
6. Konštatoval, že žalobca nepredložil úplné znenie zmluvných podmienok, najmä ustanovenia upravujúce podmienky zosplatnenia celej zostávajúcej kúpnej ceny, relevantných pre vznik zosplatnenia nároku, a tým neumožnil súdu preskúmať dôvodnosť a výšku uplatneného nároku. Napriek tomu, že súd prvej inštancie vo vzťahu k pohľadávke z kúpnej zmluvy považoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za preukázanú, žalobca neuniesol dôkazné bremeno o vzniku, výške a splatnosti uplatneného nároku. Nepreukázal spôsob výpočtu žalovanej sumy. Za tejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie nemohol preskúmať dôvodnosť uplatneného nároku a preto žalobu ani v tejto časti nepovažoval za dôvodnú. Vzhľadom na uvedený záver už nebolo potrebné podrobnejšie sa zaoberať ďalšími spotrebiteľskými námietkami žalovaného smerujúcimi proti jednotlivým zmluvným podmienkam. Keďže žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k pohľadávkam zo Zmluvy o poskytovaní verejných služieb a zároveň neuniesol dôkazné bremeno ohľadom dôvodnosti a výšky nároku zo zosplatnenej časti kúpnej ceny zariadenia, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.
7. V neposlednom rade súd prvej inštancie dodal, že z obsahu listiny označenej ako Odstúpenie od zmluvy nie je jednoznačne zrejmé, aké právne účinky mal právny predchodca žalobcu úmysel vyvolať, keďže napriek deklarovanému odstúpeniu od zmluvy následne uplatňoval zosplatnenie budúcich splátok kúpnej ceny zariadenia. Takýto postup je z pohľadu spotrebiteľa spôsobilý vyvolať neistotu ohľadom ďalšieho trvania záväzkového vzťahu a rozsahu jeho povinností. Uvedená nejednoznačnosť ide v spotrebiteľskom právnom vzťahu k ťarche dodávateľa. Táto okolnosť iba podporuje záver súdu o tom, že žalobca dostatočne nepreukázal vznik a výšku zosplatneného nároku.
8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako ,,CSP“). Žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, a preto mu súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
Žalobca nesúhlasil s posúdením súdu prvej inštancie jeho aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní v súvislosti s lehotou uvedenou v § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z., naopak je názoru, že lehota 90 dní začala plynúť už odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr, teda už od momentu omeškania dlžníka s ich úhradou. Skutočnosť, že žalovaný si svoj dlh nesplnil do dňa splatnosti jednotlivých faktúr je dôsledkom toho, že dlh si nesplnil včas. Dostal sa teda do omeškania, ktoré predpokladá § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, resp. § 86 ods. 5 zákona č. 452/2021 Z.z. o elektronických komunikáciách, pričom išlo o nepretržité omeškanie presahujúce 90 dní, nakoľko dlžnú sumu neuhradil do dnešného dňa. Túto skutočnosť žalobca preukazuje tým, že splatnosť poslednej vystavenej a nesplatenej faktúry č. XXXXXXXXXX nastala dňa 14.01.2022. Výzva na úhradu bola žalovanému odoslaná dňa 25.07.2022, ktorá ho upozornila, že v prípade, ak neuhradí dlžnú sumu, spoločnosť O2 Slovakia pohľadávku postúpi, pričom sa O2 Slovakia vrátila dňa 08.08.2022 späť z dôvodu „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Následne v dôsledku omeškania žalovaného, ktorý bol počas doby 90 dní zároveň vyzvaný na úhradu, došlo k postúpeniu pohľadávky Zmluvou o postúpení pohľadávok. Skutočnosť, že predmetom postúpenia bola aj pohľadávka voči žalovanému preukazuje žalobca prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok. Uvedené žalobca riadne preukázal už pri podaní žaloby, kedy Zmluvu o postúpení pohľadávok spolu s prílohou č. 1 riadne doložil do registra Okresného súdu Banská Bystrica č. 1OpP/33/2023.
10. Žalobca je toho názoru, že zo zákonného znenia § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z., resp. § 86 ods. 5 zákona č. 452/2021 Z.z. nevyplýva podmienka plynutia 90-dňovej lehoty od momentu, ktorý uvádza súd prvej inštancie, pričom svoju interpretáciu tohto ustanovenia neodôvodnil žiadnymi argumentami vyplývajúcimi z právnych predpisov, či zo starších relevantných rozhodnutí súdov. Naopak, ak by bola úmyslom zákonodarcu interpretácia § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z., resp. § 86 ods. 5 zákona č. 452/2021 Z.z. taká, že dlžník musí byť v omeškaní 90 dní po odoslaní výzvy na úhradu, bolo by to v znení ustanovenia explicitne uvedené. Preto výklad súdu prvej inštancie týmto žalobca považuje za účelový.
11. Interpretácia súdu prvej inštancie, by podľa žalobcu znamenala porušenie jedného zo základných inštitútov súkromného práva. Žalobca má týmto na mysli právo veriteľa na uplatnenie si jeho pohľadávky na vecne a miestne príslušnom súde až do uplynutia premlčacej lehoty podľa § 101 OZ. Ak by skutočne bolo potrebné, aby bol dlžník v 90-dňovom omeškaní od doručenia výzvy na úhradu a O2 Slovakia by dlžníka vyzvala na úhradu až po 2 rokoch a 9 mesiacoch odo dňa splatnosti pohľadávky a následne by pohľadávku postúpila na žalobcu (ide tu o zákonné právo veriteľa postúpiť svoju pohľadávku na tretiu osobu v zmysle § 524 OZ), žalobca by si ju už nemohol uplatniť na súde, keďže za dodržania 90 dňovej lehoty po doručení výzvy na úhradu žalovanému by uplynula 3-ročná premlčacia lehota. Dochádzalo by tak ku skráteniu premlčacej lehoty veriteľovho práva. Bolo by v rozpore s princípom právnej istoty ako základného princípu právneho štátu, ak by došlo k výkladu tohto ustanovenia tak, že má uvedená lehota začať plynúť od odoslania výzvy. Zároveň by tak došlo aj k porušeniu žalobcovho práva na súdnu ochranu, ktoré zaručuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Namietal tak, že súd prvej inštancie v rozsudku tak vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy nesprávne interpretoval právnu normu obsiahnutú v § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z., resp. § 86 ods. 5 zákona č. 452/2021 Z.z. o, resp. časť tejto právnej normy.
12. Žalobca svoje tvrdenie podoprel rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.02.2024, sp.zn. 17CoCsp/39/2023, ktoré bolo vydané vo veci rovnakého žalobcu. Z uvedeného právneho posúdenia Krajského súdu Banská Bystrica vyplýva, že samotné odoslanie výzvy na úhradu žalovanému je síce podmienkou na platné postúpenie pohľadávky na tretiu osobu, s čím žalobca súhlasí (túto podmienku preukázateľne splnil), no deň jej odoslania žalovanému nie je relevantný z hľadiska splnenia podmienky uplynutia 90-dňovej lehoty požadovanej § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z., resp. § 86 ods. 5 zákona č. 452/2021 Z.z. Žalobca tiež priložil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10CoCsp/29/2024 zo dňa 12.12.2024, vo veci rovnako s totožným žalobcom, v ktorom Krajský súd v Prešove uviedol, že postačuje omeškanie účastníka so splnením svojho peňažného záväzku voči podniku nepretržite dlhšie ako 90 dní a teda nie je potrebné omeškanie s plnením peňažného záväzku 90 dní až odo dňa doručenia písomnej výzvy.
13. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o vzniku, výške a splatnosti uplatneného nároku a nepreukázal spôsob výpočtu žalovanej sumy, a tiež že žalobca nepredložil úplné znenie zmluvných podmienok, najmä ustanovenia upravujúce podmienky zosplatnenia celej zostávajúcej kúpnej ceny, relevantných pre vznik zosplatnenia nároku, a tým neumožnil súdu preskúmať dôvodnosť a výšku uplatneného nároku, žalobca sa s uvedeným názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje. Žalobca predložil súdu prvej inštancie úplné znenie zmluvných podmienok vo vyjadrení zo dňa 24.04.2024, pričom v tomto vyjadrení sa žalobca priamo vyjadril aj ku zosplatneniu kúpnej ceny. Zmluvné ustanovenia týkajúce sa zosplatnenia kúpnej ceny boli do konania predložené už pri podaní žaloby, nakoľko tie sú súčasťou Kúpnej zmluvy.
14. K zosplatneniu kúpnej ceny žalobca ďalej uviedol, že tá bola zosplatnená na základe čl. 7 Kúpnej zmluvy: „V prípade, ukončenia poslednej Zmluvy o poskytovaní verejných služieb medzi Kupujúcim a Predávajúcim, je spoločnosť O2 oprávnená požiadať Kupujúceho o predčasné splatenie všetkých zostávajúcich platieb do poslednej O2 faktúry“. O2 Slovakia Odstúpením od zmluvy zo dňa 04.11.2021 (ďalej len „Odstúpenie od zmluvy") ukončila všetky zmluvy o poskytovaní verejných služieb uzatvorené medzi ňou a žalovaným, čím nastala zmluvne dohodnutá podmienka na uplatnenie oprávnenia podľa článku 7 Kúpnej zmluvy. Zároveň O2 Slovakia žalovaného v Odstúpení od zmluvy priamo informovala, že dňom 04.12.2021 mu predčasne ukončuje výhody odložených splátok vyplývajúcich z Kúpnej zmluvy.
15. Žalobca sa preto nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie že z obsahu listiny označenej ako Odstúpenie od zmluvy nie je jednoznačne zrejmé, aké právne účinky mal právny predchodca žalobcu úmysel vyvolať, keďže napriek deklarovanému odstúpeniu od zmluvy následne uplatňoval zosplatnenie budúcich splátok kúpnej ceny zariadenia. Žalobca má za to, že z Odstúpenia od zmluvy jednoznačne vyplýva úmysel O2 Slovakia ukončiť výlučne Zmluvu o poskytovaní VS, pričom Odstúpenie od zmluvy zároveň obsahovalo oznámenie o uplatnení zmluvne dohodnutého následku - zosplatnenia podľa článku 7 Kúpnej zmluvy. Kúpna zmluva sama výslovne predpokladala, že ukončenie zmluvy o poskytovaní verejných služieb predstavuje dôvod na zosplatnenie zostávajúcej časti kúpnej ceny.
16. Žalovaný sa v zmysle predloženého splátkového kalendára tvoriaceho súčasť Kúpnej zmluvy zaviazal uhradiť kúpnu cenu v 24 mesačných splátkach, pričom splátky splatné odo dňa 14.07.2021 neuhradil. Jednotlivé splátky bol žalovaný povinný uhrádzať na základe vystavených faktúr, v ktorých boli účtované v rámci položky „mesačná platba za zariadenie“. Dňa 30.12.2021 právny predchodca žalobcu vystavil žalovanému poslednú faktúru - faktúra č. XXXXXXXXXX s dátumom splatnosti 14.01.2022, v ktorej bola vyúčtovaná posledná splátka kúpnej ceny vo výške 9 eur splatná dňa 14.01.2022 v zmysle pôvodného splátkového kalendára v Kúpnej zmluve, ako aj zostávajúcich 10 mesačných splátok kúpnej ceny v celkovej výške 90 eur (10 x 9 eur), ktoré boli pôvodne splatné v období od 14.02.2022 - 14.11.2022. Tieto mesačné splátky boli zosplatnené v zmysle čl. 7 Kúpnej zmluvy. Z uvedených listinných dôkazov teda jednoznačne vyplýva nielen existencia pohľadávky, ale aj spôsob výpočtu žalovanej sumy.
17. Dôvodnosť nároku vyplývajúceho z Kúpnej zmluvy mal za preukázaný aj súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 16.04.2024. Následne odvolací súd uznesením zo dňa 05.08.2025 rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom tak rozhodol výlučne na základe procesných dôvodov, a to z dôvodu, že rozsudok zo dňa 16.04.2024 a predvolanie na pojednávanie neboli žalovanému doručené predpísaným spôsobom. Následne neboli zo strany žalovaného do konania predložené žiadne nové dôkazy, ktoré by spochybňovali dôvodnosť nároku vyplývajúceho z Kúpnej zmluvy. Pri opätovnom posudzovaní nároku súd prvej inštancie nemal preukázanú dôvodnosť, ktorú už raz mal preukázanú, napriek tomu, že skutkový stav zostal nezmenený a rozsudok zo dňa 16.04.2024 nebol zrušený na základe hmotnoprávneho stavu veci, pričom v odôvodnení rozsudku nevysvetlil, z akých dôvodov sa od svojho pôvodného hodnotenia vykonaných dôkazov odchýlil.
18. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že súd prvej inštancie v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesprávne uviedol, že žalobca nepreukázal vznik, výšku a splatnosť nároku vyplývajúceho z Kúpnej zmluvy, pričom uvedené preukázal už pri podaní žaloby priloženými faktúrami, ako aj Kúpnou zmluvou; nepreukázal spôsob výpočtu žalovanej sumy, pričom k uvedenému sa vyjadril vo vyjadrení zo dňa 24.04.2026 a nepredložil úplné znenie zmluvných podmienok, ktoré predložil taktiež vo vyjadrení zo dňa 24.04.2026. Žalobca tak trvá na dôvodnosti svojho nároku vyplývajúceho aj z Kúpnej zmluvy čo do podstaty a výšky, nakoľko je aktívne vecne legitimovaným subjektom a dôkazné bremeno daného nároku riadne uniesol.
19. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu. Zároveň žiadal priznať voči žalovanému nárok na náhradu trov konania a trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
20. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
21. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
22. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/7/2010).
23. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
24. Po preskúmaní napadnutej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo odvolací súd v súdenej veci dospel k záveru o nenaplnení žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu.
25. Predmetom sporu bol nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 60,08 eura s príslušenstvom majúci základ v Zmluve o poskytovaní verejných služieb zo 04.09.2020 (č.l. 26). O nároku žalobcu vyplývajúceho zo Zmluvy o poskytovaní verejných služieb zo 04.09.2020 rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu.
26. Podľa ust. § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ak je napriek písomnej výzve podniku účastník nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku voči podniku, môže podnik postúpiť svoju peňažnú pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku písomnou zmluvou inej osobe aj bez súhlasu účastníka. Toto právo podnik nemôže uplatniť, ak účastník ešte pred postúpením pohľadávky uhradil podniku omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva. Pri postúpení pohľadávky je podnik povinný odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka.
27. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie toho názoru, že v zmysle citovaných zákonných ustanovení je podnik povinný písomne vyzvať účastníka na splnenie svojho peňažného záväzku voči podniku a v prípade, ak aj napriek takejto písomnej výzve je účastník nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku voči podniku, môže podnik postúpiť svoju peňažnú pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku písomnou zmluvou inej osobe aj bez súhlasu účastníka. V okolnostiach takýchto prípadov je preto potrebné preukázať, že podnik realizoval písomnú výzvu voči účastníkovi, ako aj že táto písomná výzva sa dostala do dispozičnej sféry účastníka (v danom prípade žalovaného).
28. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd poukazuje na obdobnosť právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 351/2011 Z.z. (§ 43 ods. 13), s právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“), konkrétne v jeho ust. § 92 ods. 8, k výkladu ktorého zaujal svoj názor aj Najvyšší súd SR a to v uznesení sp.zn. 9Cdo/165/2022 z 27.09.2023, podľa ktorého, cit.: „niet žiadneho dôvodu odkláňať sa od názorov vyjadrených v citovanom judikáte R 60/2018 a vyžadovať, aby výzva banky adresovaná dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách obsahovala ďalšie, osobitné náležitosti než tie explicitne vyjadrené. Uvedené rozhodnutie jasne definovalo podmienky pre platné postúpenie banky, a to a) preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a b) dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní.“ Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí tiež konštatoval, cit.: „ak banka klienta/dlžníka písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku“.
29. Aj podľa odvolacieho súdu žalobcu v konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu uvedeného v ustanovení § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z., teda, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ pohľadávky písomne vyzval žalovaného ako dlžníka na úhradu dlhu a dlžník bol napriek výzve v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní od doručenia výzvy pred postúpením pohľadávky na žalobcu, keďže splnenie tohto postupu je predpokladom postúpenia splatnej pohľadávky podniku voči dlžníkovi na tretí subjekt bez súhlasu dlžníka.
30. Žalobca preukázal, že jeho právny predchodca vyzval žalovaného k úhrade, a to výzvou zo 25.07.2022 (č.l. 34 spisu), ktorá bola doručovaná žalovanému, uložená na pošte dňa 27.07.2022 a po neprevzatí žalovaným v odbernej lehote vrátená právnemu predchodcovi žalobcu (č.l. 11 spisu). Z oznámenia o postúpení pohľadávok z 18.10.2022 (č.l. 88 spisu) však vyplynulo, že k uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX medzi pôvodným veriteľom a žalobcom došlo dňa 28.09.2022. Z uvedeného nepochybne vyplýva správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení podmienky platného postúpenia pohľadávky, ktorou je uplynutie lehoty 90 dní od doručenia výzvy žalovanému do dňa uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok tak, ako je to predpokladané v ust. § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z. Keďže žalovaný nebol v čase postúpenia pohľadávok, t.j. dňa 28.09.2022 v nepretržitom omeškaní s úhradou dlhu za poskytnuté telekomunikačné služby viac ako 90 dní od dňa, keď sa oboznámil s obsahom písomnej výzvy, ktorá skutočnosť je rozhodujúca pre vyhodnotenie platnosti postúpenia pohľadávky, je potrebné konštatovať, že žalobca nebol v spore aktívne vecne legitimovaným subjektom.
31. K problematike postúpenia telekomunikačnej pohľadávky sa vyjadril Krajský súd v Prešove napr. v rozhodnutí sp.zn. 3CoCsp/51/2021 z 02.02.2022, z ktorého vyplýva, cit.: „14. Z ust. § 43 ods. 13 ZoEK jednoznačne vyplýva, že omeškanie dlžníka viac ako 90 dní musí nastať až po doručení výzvy na úhradu dlhu, kde už len zo samotnej dikcie ustanovenia „...ak je napriek písomnej výzve podniku jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní...“ možno vyvodiť, že omeškaniu dlžníka viac ako 90 kalendárnych dní musí predchádzať písomná výzva podniku, ktorá došla do dispozičnej sféry dlžníka. Iný výklad tohto ustanovenia preto podľa názoru odvolacieho súdu ani neprichádza do úvahy. Čo sa týka podmienky písomnej výzvy pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby sa písomná výzva dostala do dispozičnej sféry dlžníka, teda žalovaného. Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť dlžníkovi. V súvislosti s písomnou výzvou je potrebné dodať, že vo vzťahu k tejto listine v konaní nebolo preukázané, že by bola žalovanej doručená.“
32. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu o tom, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie znamená porušenie práva na súdnu ochranu v kontexte skrátenia premlčacej doby, odvolací súd má za to, že tomuto odvolaciemu argumentu nemožno priznať právnu relevanciu, keďže ani tu prezentovaný výklad ust. § 43 ods. 13 zákona č. 351/2011 Z.z., nemá žiaden potenciál skrátiť veriteľovi zákonnú premlčaciu lehotu uplatňovanej pohľadávky. V zmysle zásady „len bdelým, nie spiacim, patrí právo“ je potrebné vnímať skutočnosť, že je na oprávnenom subjekte, aby ustrážil plynutie premlčacej doby a svoje právo uplatnil na súde včas.
33. V prípade, ak za vyúčtované telekomunikačné služby veriteľ fakturoval spotrebiteľovi dlžnú sumu, plynutie premlčacej doby je závislé od splatnosti faktúry. Ak však k uvedenej skutočnosti pristúpi špeciálna právna úprava, ako je to v danom prípade, alebo v prípade ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je veriteľ povinný rešpektovať aj osobitnú právnu úpravu, ktorú je nevyhnutné dodržať pre platné postúpenie pohľadávky. Uvedené neskracuje premlčaciu dobu, len stanovuje postupcovi splnenie ďalších povinností vedúcich k tomu, aby v prípade, ak sa postupník dovolá súdnej ochrany, mohol byť v súdnom konaní úspešný.
34. K žalobcom poukazovanému rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17CoCsp/39/2023 z 21.02.2024 a námietkam žalobcu ohľadom právnej istoty a spravodlivého rozhodnutia v súlade s ustálenou rozhodovacou pracou odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne obdobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď m. m. Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 51/2014).
35. Ďalším predmetom sporu bol nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 90 eur s príslušenstvom majúci základ v Kúpnej zmluve č. XXXXXXXXXX zo 04.09.2020 (č.l. 24). O nároku žalobcu vyplývajúceho z Kúpnej zmluvy zo 04.09.2020 rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol ohľadom dôvodnosti a výšky nároku zo zosplatnenej časti kúpnej ceny telekomunikačného zariadenia.
36. Odvolací súd v súvislosti s týmto žalovaným nárokom konštatuje, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil otázku (ne)unesenia dôkazného bremena na strane žalobcu. Bolo nepochybne procesnou povinnosťou žalobcu preukázať nielen existenciu a splatnosť, ale aj presnú výšku uplatňovaného nároku. Hoci žalobca v konaní predložil samotnú kúpnu zmluvu i jednotlivé faktúry, odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že to na vyhovenie žalobe v tejto časti nepostačovalo.
37. Z obsahu podanej žaloby a vyjadrenia žalobcu zo dňa 22.04.2024 (č.l. 76 spisu) nevyplýva, na základe akého konkrétneho zmluvného ustanovenia malo dôjsť k zosplatneniu zostávajúcej časti kúpnej ceny telekomunikačného zariadenia, ani to, či pre vznik práva na jej zosplatnenie boli splnené dohodnuté podmienky. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 22.04.2024 len tvrdil, že došlo k Odstúpeniu od zmluvy zo dňa 04.11.2021, v dôsledku čoho si majú zmluvné strany povinnosť vrátiť všetko, čo si vzájomne plnili, pričom poukázal na faktúru č. XXXXXXXXXX, ktorá obsahuje celkovú zosplatnenu sumu za telekomunikačné zariadenie vo výške 90 eur. Z Odstúpenia od zmluvy zo dňa 04.11.2021 (č.l. 28 spisu) nevyplýva zmluvné ustanovenie, na základe ktorej mohlo dôjsť k zosplatneniu zostávajúcej časti kúpnej ceny telekomunikačného zariadenia, ak žalovaný neuhradí v tom čase dlžnú sumu 87,08 eura.
38. Až v odvolaní žalobca spomína, že k zosplatneniu kúpnej ceny došlo na základe č.l. 7 Kúpnej zmluvy, podľa ktorého v prípade, ukončenia poslednej Zmluvy o poskytovaní verejných služieb medzi Kupujúcim a Predávajúcim, je spoločnosť O2 oprávnená požiadať Kupujúceho o predčasné splatenie všetkých zostávajúcich platieb do poslednej O2 faktúry. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len za splnenia podmienok uvedených v § 366 CSP. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Žalobca prvýkrát uviedol predmetnú argumentáciu ohľadne zmluvnej podmienky, na základe ktorej zosplatnil zostávajúcu časť kúpnej ceny, až spolu s odvolaním, pričom nepreukázal, že by tento konkrétny prostriedok procesného útoku nemohol bez svojej viny uplatniť včas, teda už v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň nebolo preukázané, že by v posudzovanej veci išlo o niektorú z ďalších zákonných výnimiek taxatívne vymedzených v ustanovení § 366 písm. a/ až c/ CSP. Keďže neboli splnené zákonné podmienky pre prípustnosť uplatnenia tzv. novôt v odvolacom konaní, odvolací súd v súlade s ustanovením § 366 CSP na tento prostriedok procesného útoku neprihliadol a pri svojom rozhodovaní z neho nevychádzal.
39. Pokiaľ ide o výšku zosplatnenej časti kúpnej ceny telekomunikačného zariadenia správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca neposkytol súdu prvej inštancie transparentný a preskúmateľný rozpis dlhu, teda nepreukázal, koľko splátok už žalovaný uhradil, aký bol presný zostatok nesplatenej kúpnej ceny ku dňu zosplatnenia, ani akým spôsobom dospel k výslednej žalovanej sume.
V žalobe k tomuto žalobca neposkytol žiadne relevantné tvrdenia a vo vyjadrení zo dňa 22.04.2024 žalobca len poukázal na výšku kúpnej ceny 216 eur, z ktorej žalobca pri prevzatí uhradil 0 eur a že zmluvné strany sa dohodli, že kúpna cena bude uhrádzaná formou 24 mesačných splátok s výškou mesačnej splátky 9 eur, s tým, že jednotlivé splátky budú účtované vo vystavených faktúrach.
40. Až v odvolaní žalobca uvádza skutkové tvrdenia, že žalovaný neuhradil splátky splatné odo dňa 14.07.2021. A ďalej to, že dňa 30.12.2021 právny predchodca žalobcu vystavil žalovanému poslednú faktúru - faktúra č. XXXXXXXXXX s dátumom splatnosti 14.01.2022, v ktorej bola vyúčtovaná posledná splátka kúpnej ceny vo výške 9 eur splatná dňa 14.01.2022 v zmysle pôvodného splátkového kalendára v Kúpnej zmluve, ako aj zostávajúcich 10 mesačných splátok kúpnej ceny v celkovej výške 90 eur (10 x 9 eur), ktoré boli pôvodne splatné v období od 14.02.2022 - 14.11.2022. Pričom žalobca nepreukázal, že by tento prostriedok procesného útoku nemohol bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie a nejde ani o iný z prípadov uvedených v ust. § 366 pod písm. a/ až c/ CSP. Keďže neboli splnené zákonné podmienky pre prípustnosť uplatnenia tzv. novôt v odvolacom konaní, odvolací súd v súlade s ustanovením § 366 CSP na tento prostriedok procesného útoku neprihliadol a pri svojom rozhodovaní z neho nevychádzal.
41. Odvolací súd sa vyporiadal aj s odvolacou námietkou žalobcu, v ktorej poukazoval na to, že súd prvej inštancie vo svojom predchádzajúcom (neskôr zrušenom) rozsudku považoval nárok z Kúpnej zmluvy za preukázaný. Žalobca argumentoval, že keďže odvolací súd tento pôvodný rozsudok zrušil výlučne z procesných dôvodov a žalovaný v ďalšom priebehu konania nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by spochybňovali dôvodnosť uplatneného nároku, súd prvej inštancie mal rozhodnúť rovnako.
42. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že zrušenie rozhodnutia pre procesné vady nebráni súdu prvej inštancie vo veci následne rozhodnúť inak. Pokiaľ odvolací súd zrušil predchádzajúci rozsudok len pre procesné pochybenia, nevyslovil pre súd prvej inštancie žiadny záväzný právny názor k samotnému hmotnoprávnemu posúdeniu veci vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 90 eur s príslušenstvom majúceho základ v Kúpnej zmluve zo 04.09.2020 (k dôvodnosti nároku v zmysle hmotného práva). Súd prvej inštancie tak v ďalšom konaní nebol viazaný žiadnym pokynom odvolacieho súdu vo veci samej a bolo jeho povinnosťou opätovne a nezávisle vyhodnotiť skutkový stav k tomuto konkrétnemu žalovanému nároku. To, že súd prvej inštancie pri novom prejednaní veci a opätovnom posúdení dovtedy zhromaždených dôkazov dospel k odlišnému právnemu záveru ohľadom preukázania žalovaného nároku (a to aj bez pristúpenia nových dôkazov zo strany žalovaného), je plne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a aplikáciou príslušných právnych predpisov.
43. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie postupoval vecne a právne celkom správne, keď žalobu v dotknutej časti pre neunesenie dôkazného bremena zamietol. Odvolací súd zdôrazňuje, že preukázanie existencie, presnej výšky a splatnosti uplatneného nároku je základným predpokladom pre úspešnosť žaloby. Civilné sporové konanie je striktne ovládané prejednacou zásadou a zásadou kontradiktórnosti, z ktorých vyplýva, že zodpovednosť za výsledok sporu nesú samotné strany. Nedostatok procesnej aktivity žalobcu pri plnení jeho dôkaznej povinnosti preto konajúci súd nemôže nahrádzať vlastnou iniciatívou či domýšľaním si chýbajúcich skutočností, nakoľko by tým porušil princíp rovnosti zbraní a nestrannosti súdu.
44. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
45. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.
46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).