Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7Co-45-2024.pdf
PDF · 89.85 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/45/2024
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. XXXX/X, B. C. A., 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. XXXX/X, B. C. A., žalobcovia v rade 1/ a 2/ právne zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, Čadca, IČO: 36 866 849, proti žalovanej: D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. F. XXX, právne zastúpená: Mgr. Stanislav Záhumenský, advokát, so sídlom v Čadci, Fraňa Kráľa 1504, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcov v rade 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina z 22. februára 2024 č.k. 45C/2/2022-127, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu na určenie vlastníckeho práva k novovytvoreným pozemkom – parcelám CKN č. 408/3 – záhrada o výmere 21 m2 a CKN č. 409/2 – zastavaná plocha o výmere 1 m2 tak, že tieto patria do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov v rade 1/ a 2/, zamietol (výrok I.). Podľa § 255 ods. 1 CSP úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). 2. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia na základe žaloby sa domáhali určenia vlastníckeho práva k novovytvoreným parcelám na základe tvrdenej ústnej dohody, v zmysle ktorej mali od roku 1948 užívať časť parcely č. 408, keď právni predchodcovia žalobcov a žalovanej si postavili rodinné domy, medzi ktoré umiestnili plot, ktorý mali rešpektovať od roku 1948 do roku 2020 a ktorý sa mal nachádzať medzi CKN parc.č. 408 a CKN par.č. 413/1 a jedná sa o priestor medzi domom žalobcov a oplotením v rozsahu cca 90 cm. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že G. E., ako predchádzajúci vlastník zapísaný na LV č. XXX, mal osvedčiť, že uznáva vlastnícke právo žalobcov, a to rodinného domu č. XXX, k pozemkom CKN parc.č. 412 o výmere 81 m2, parc.č. 413 o výmere 325 m2 a parc.č. 413/2 o výmere 226 m2. Nie je preto zrejmé, prečo G. E. už v danej notárskej zápisnici neosvedčil vlastnícke právo aj k časti CKN parc.č. 408, ak podľa tvrdenia na základe podanej žaloby žalobcovia uvádzali, že túto časť užívali už od roku 1948. Žalobcovia žiadnym spôsobom nešpecifikovali, neoznačili, neuviedli a nepreukázali, kedy konkrétne mala byť uzatvorená predmetná dohoda v roku 1948, ani medzi kým mala byť uzatvorená a čoho sa konkrétne mala týkať. Žalobcovia doteraz predmetnú časť pozemku žiadnym spôsobom neriešili, až keď žalovaná začala stavať plot na svojom pozemku, vyslovili s tým nesúhlas a obec ich vyzvala na podanie žaloby. Žalovaná je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených na LV č. XXX od roku 2006, predtým vlastníkom týchto nehnuteľností bol jej bývalý manžel G. E., ktorý ich mal nadobudnúť od svojich právnych predchodcov. Návrh žalobcov na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov G. E., H. I., D. B., J. A., A. I., K. L. zamietol ako nadbytočný. Pokiaľ by aj svedkovia uviedli, kto, čo užíva, akú parcelu (jej časť), uvedeným spôsobom nemohol byť dotknutý záver o tom, že žalobcovia v konaní dôkazné bremeno neuniesli. Pri konštatovanej absencii relevantného nadobúdacieho titulu na strane žalobcov, odvodzujúce nimi uplatnené právo, by bol nadbytočné a nehospodárne vykonávať výsluch svedkov. Naviac, žalobcovia ani nenavrhovali
výsluch svedkov za účelom preukázania existencie nadobúdacieho titulu, ale navrhovali svedkov, aby sa vyjadrili k užívaniu nehnuteľnosti na jednej a druhej strane. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Uviedli, že už v žalobe na určenie vlastníckeho práva poukazovali na ústnu dohodu o užívaní z roku 1948 medzi ich právnymi predchodcami a právnymi predchodcami bývalého manžela žalovanej, od ktorého obdobia ich právni predchodcovia, ako aj oni samotní sporné nehnuteľnosti užívali pokojne, nerušene a dobromyseľne. Domnievajú sa preto, že boli naplnené podmienky oprávnenej držby v zmysle § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Považujú za porušenie práva na spravodlivý proces v postupe súdu prvej inštancie v nevykonaní dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov – H. I., D. B., G. E., J. A., A. I. a K. L., ktorí sa majú vyjadriť k okolnostiam užívania sporných nehnuteľností na jednej, či druhej strane sporu. Za kľúčovú považujú výpoveď bývalého vlastníka sporných nehnuteľností G. E., ktorý mal svojou výpoveďou osvedčiť pravdivosť ich tvrdení o spôsobe nadobudnutia spôsobu predmetu sporu ich právnymi predchodcami na základe dohody o užívaní z roku 1948, nakoľko od tohto roku existoval medzi ich pozemkami a pozemkami žalovanej plot, ktorý oddeľoval nehnuteľnosti a bol oboma stranami rešpektovaný. Neobstojí preto tvrdenie súdu, že navrhli svedkov, aby sa vyjadrili k užívaniu nehnuteľností na jednej a druhej strane, čiže, čo užívajú oni a čo žalovaná. Žiadnym spôsobom sa súd prvej inštancie nevysporiadal taktiež s navrhovaným dôkazom – ohliadkou na mieste samom. Žiadali rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 4. Žalovaná vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcov poukázala na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 25., 28., 31., ktoré považuje za výstižné a v súlade s podmienkami § 157 ods. 2 OSP (v súčasnom období ustanovenie § 220 ods. 2 CSP – poznámka odvolacieho súdu). Súd prvej inštancie logicky a systematicky popísal zistený skutkový stav a vymedzil relevantné právne normy, ktoré je potrebné aplikovať na prejednávanú vec. Žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdiť.
5. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej (v tzv. replike) uviedli, že pokiaľ sa žalovaná odvolávala na bod 25. odôvodnenia rozsudku, na okolnosti preukazovania dobrej viery oprávneného držiteľa, chceli tieto skutočnosti preukazovať, avšak súd ich návrhy na dokazovanie zamietol. V tejto súvislosti poukázali na závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR II.ÚS 484/2015. Tvrdenia žalovanej vo vyjadrení považujú za účelové.
6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách § 379 a § 380 CSP, ktorý podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil podľa § 391 ods. 1 CSP, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Záver súdu prvej inštancie, ktorý na základe výsledkov vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby na určenie vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam – keď zároveň v bode 31. odôvodňoval zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom (žalobcami navrhnutých) svedkov z dôvodu, že pri konštatovanej (v žalobe) absencii relevantného nadobúdacieho titulu na strane žalobcov, odôvodňujúc tým nimi uplatnené právo, by bolo nadbytočné a nehospodárne vykonať dokazovanie, keď žalobcovia (naviac) ani nenavrhovali vypočuť svedkov za účelom preukázania existencie nadobúdacieho titulu, ale len k vyjadreniu ohľadom užívania nehnuteľností na jednej alebo druhej strane – odvolací súd považuje za predčasný a z tohto dôvodu aj nesprávny.
8. Žalobcovia na základe podanej žaloby sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k parcelám vytvoreným na základe geometrického plánu č. 52/2023 z 12.05.2023 z pozemkov zapísaných na LV č. XXX, k.ú. B. F. – k CKN parc.č. 408/3 – záhrady o výmere 21 m2 a CKN parc.č. 409/2 – zastavaná plocha o výmere 1 m2 na tom skutkovom zistení, že uvedené časti CKN parc.č. 408 a parc.č. 409, zapísaných na LV č. XXX, nadobudli do vlastníctva na základe nimi (v žalobe) uvádzanej ústnej dohody z roku 1948 „medzi nimi a E.“, odkedy túto „nehnuteľnosť od plota k ich domu“ pokojne, nerušene a dobromyseľne ako vlastné užívajú, nadobudli k nim vlastnícke právo titulom vydržania, ktorú skutočnosť potvrdil bývalý vlastník G. E. v Notárskej zápisnici N 29/97.
9. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom – ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II.ÚS 559/2018, III.ÚS 47/2019). K pochybeniu súdu v procese obstarávania dôkazov je dôvodné konštatovať, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu a Ústavného súdu SR (I.ÚS 65/2020, III.ÚS 171/2018, II.ÚS 202/2020, II.ÚS 108/2020, II.ÚS 153/2019, II.ÚS 465/2017, IV.ÚS 511/2020). Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (III.ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP) a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV.ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993; II.ÚS 410/06).
K takejto interpretácií dospel aj najvyšší súd v rozhodnutiach sp.zn. 4Cdo/100/2018 alebo sp.zn. 5Cdo/202/2018, v ktorých vyslovil názor, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale aj odôvodniť ich nevykonanie. Posun v rozhodovacej praxi potvrdil aj ústavný súd, ktorý tieto právne názory v náleze sp.zn. II.ÚS 168/2019 výslovne potvrdil a poukázal na posun v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu. Napokon v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo 107/2019 najvyšší súd upresnil, v ktorých prípadoch nevykonanie dôkazu predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť. 10. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa odvolací súd nemohol stotožniť s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v bode 31., v ktorom konštatoval/odôvodňoval nevykonanie dôkazu výsluchom svedkov, ktorý považoval za nadbytočný a nehospodárny, keďže žalobcovia nenavrhovali vypočuť svedkov za účelom preukazovania existencie nadobúdacieho titulu. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva (hodnotené v bode 28. odôvodnenia rozsudku), že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k svojim nehnuteľnostiam na základe Notárskej zápisnice č. N 29/97, Nz 352/97 z 17.02.1997, v ktorej skutočnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom zapísaným na LV č. XXX, k.ú. B. F. mal potvrdiť bývalý vlastník G. E.. Súd prvej inštancie z hľadiska hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pokiaľ G. E. „by mal v úmysle“ potvrdiť vlastníctvo aj k častiam pozemkov, ktoré sú predmetom tohto konania, potvrdil by to už v čase osvedčovania týchto skutočností v Notárskej zápisnici č. N 29/97, Nz 32/97. Vychádzajúc už z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že G. E. je osobou, ktorá v minulosti vykonávala vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, preto podľa názoru odvolacieho súdu jeho výsluch, a aj výsluch ďalších žalobcami navrhnutých svedkov (prípadne ďalšie navrhnuté dôkazy), môžu byť ako dôkazné prostriedky významné pre riadne zistenie skutkového stavu z hľadiska tvrdenia žalobcov o naplnení podmienok § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 11. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie vyjadreného v bode 31. odôvodnenia o nevykonaní dôkazu výsluchom svedkov, keďže žalobcovia nenavrhovali svedkov vypočuť za účelom preukázania
existencie nadobúdacieho titulu, odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VCdo/1/2024 z 13.05.2024, v zmysle ktorého „právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby“. 12. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom bude povinnosťou súdu opätovne vykonať dokazovanie v naznačenom smere a všetky výsledky vykonaného dokazovania potom vyhodnotí v zmysle podmienok § 191 ods. 1 CSP vo vzťahu k skutkovým okolnostiam na základe podanej žaloby pri posudzovaní naplnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (§ 134 ods. 1, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
13. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)