Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/16/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: obec A., B. XX/XX, A., zastúpený: PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., Thurzova 7, Košice, IČO: 36 860 930, proti žalovaným: 1/ C. D., narodená X.X.XXXX, bytom B. XX/XX, A. a 2/ E. D., narodený XX.XX.XXXX, bytom B. XX/XX, A., obaja zastúpení: JUDr. Peter Jonáš, advokát, M. R. Štefánika 2393/29 Trebišov, o zaplatenie 11.068,- eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 17.5.2018 sp. zn. -351 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorá bola skutkovo vystavaná na tom, že v novembri 2010 bola z účtu žalobcu prostredníctvom internet bankingu vyplatená suma 11.068,- eur na účet žalovanej, a to postupne v 12- ich splátkach, ktoré platby boli zaúčtované ako plat bývalého starostu žalovaného v 2. rade.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel zo skutkových tvrdení strán, pričom na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia a o obecnom zriadení a a a a o právnom postavení a platových pomerov starostov obcí a primátorov, z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby, keďže v konaní nebolo preukázané, že na strane žalovaných došlo k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady na vznik záväzkového právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že žalovanému v 2. rade bola žalovaná suma vo výške 11.068,- eur vyplatená ako doplatok nevyplateného platu vo výške 30% za obdobie 2006 - 2010, pričom tento bol riadne mzdovou účtovníčkou vypočítaný, je riadne zaevidovaný v mzdovom liste žalovaného v 2. rade, bol riadne zdanený a boli z neho zaplatené aj odvody. Poukázal na pre toto konanie záväzné závery Krajského súdu v Košiciach v rozsudku, č.k. -13 zo dňa 28.1.2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 22.6.2010, ktorým bolo uznesenie Obecného zastupiteľstva vo Višňove zo dňa 20.12.2006 č. 5/3M/2006 zrušené ako nezákonné, v zmysle (záverov) ktorých žalovaný v 2. rade ako starosta obce Višňov nastúpil do funkcie starostu na plný úväzok a preto sa na neho plne vzťahovali ustanovenia a a v znení platnom v čase vydania napadnutého uznesenia s tým, že aplikácia ustanovenia

uvedeného zákona vzťahujúca sa na plat tzv. úväzkového starostu nebola možná, keďže oprávnenia obecného zastupiteľstva dané v ustanovení § 11 ods. 4 písm. i) zákona o obecnom zriadení, medzi ktoré patrí aj rozhodovanie o plate starostu, nemožno vykladať neobmedzene. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozsudku č. k. zo dňa 22.6.2010 ďalej uviedol, že „nie je možné akceptovať argumenty Obce Višňov, že napadnutým uznesením č. zo dňa 20.12.2006 vydaným jej obecným zastupiteľstvom došlo k potvrdeniu platu novozvoleného starostu vo výške 70%, nakoľko výška tohto platu ako i výška 70 % funkčného čiastočného úväzku starostu vyplývala z právoplatného skoršieho uznesenia obecného zastupiteľstva obce č. zo dňa 3.1.2003. Z obsahu obecného spisu bolo zistené, že starosta obce A. E. D., dňa 14.11.2006 zložil sľub starostu, čím sa ujal funkcie starostu v plnom rozsahu, ktorá mu nemôže byť obmedzená rozhodnutím zastupiteľského orgánu obce.“ V nadväznosti na to súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nemal právny titul na zníženie úväzku starostu a od toho sa odvíjajúceho zníženia platu starostu, jednak z dôvodu, že uznesenie znižujúce mu úväzok č. zo dňa 20.12.2006 bolo zrušené ako nezákonné, ako aj preto, že v rozhodnom období obecné zastupiteľstvo žalobcu ani nemalo právomoc rozhodovať o výške úväzku starostu, a teda že žalovaný v 2. rade mal riadny nárok v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení na doplatenie zvyšku platu vo výške 11.068,- eur, ktorý mu ako starostovi obce nebol vyplatený v období 2006 – 2010, a keďže neexistovalo rozhodnutie o výške platu žalovaného v 2. rade, v zmysle o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest, mu ako starostovi patril plat, ktorý bol súčinom priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve, vyčíslenej na základe údajov Štatistického úradu SR za predchádzajúci rok a násobku podľa alebo násobku podľa (v tomto prípade 1, násobok), podľa ktorých zákonných ustanovení bol žalovanému v 2. rade vypočítaný doplatok platu starostu v zákonom predpokladanej minimálnej výške platu starostu bez akýchkoľvek príplatkov, ktorý (doplatok platu) mu bol vyplatený na spoločný účet jeho a jeho manželky – žalovanej v 1. rade. Doplnil, že nemožno súhlasiť s tým, že by žalovaný v 2. rade ignoroval uznesenie č. z ustanovujúcej schôdze, z prvého zasadnutia obecného zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 3.1.2003, ktorým bol podľa žalobcu platne určený úväzok starostu vo výške 70 % a tomu aj zodpovedajúca výška platu, keďže opačný názor zastáva aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom rozhodnutí. Vo vzťahu k žalovanej v 1. rade uviedol, že žalobca nepreukázal, v čom spočíva bezdôvodného obohatenie na strane žalovanej v 1. rade, keďže žalovaný v 2. rade v konaní priznal, že finančné prostriedky z účtu žalovanej v 1. rade, ku ktorému mal dispozičné právo, vybral on sám a teda na strane žalovanej v 1. rade k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu nedošlo. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. výlučným procesným úspechom žalovaných v spore.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nesprávnosti skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázke jeho viazanosti skoršími súdnymi rozhodnutiami a nimi pre strany sporu právoplatne vyriešenou otázkou rozsahu úväzku žalovaného v 2. rade počas jeho výkonu funkcie starostu žalobcu a ďalej v otázkach vzniku nároku (titulu) na vyplatenie žalovanej čiastky z hľadiska hmotného práva a porušenia povinnosti pri nakladaní s finančnými prostriedkami obce bez súhlasu obecného zastupiteľstva. V otázke záväznosti súdneho rozhodnutia pre strany sporu o rozsahu úväzku žalovaného v 2. rade počas jeho výkonu funkcie starostu žalobcu obsiahlo spochybnil v ňom prezentovaný právny názor, ktorý považoval za obsolentný a prekonaný a zároveň súdu predložil svoje nazeranie na danú problematiku výkladom ust. o obecnom zriadení v znení účinnom v rozhodnom čase a v kontexte znenia bodu 5 osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu , ktorý novelizoval , podľa ktorého „o rozsahu doby výkonu funkcie starostu rozhoduje zastupiteľstvo obce po posúdení potrieb a primárnych podmienok určením koeficientu doby výkonu funkcie a v súlade s ním sa potom primerane uplatňujú nároky úväzkového starostu...“ a s poukazom na novelu , ktorá nadobudla účinnosť 1.4.2010, ktorou bolo jednoznačne stanovené, že určovanie úväzku starostu obce patrí do pôsobnosti obecného zastupiteľstva. Opätovne zdôraznil, že o rozsahu úväzku starostu vo výške 70 % bolo rozhodnuté dňa 3.1.2003 uznesením obecného zastupiteľstva č. , ktoré doposiaľ nebolo zrušené, v súlade s platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré uznesenie bolo platné aj pre volebné obdobie 2007-2010, a teda právny titul na doplatenie platu starostu, ako keby vykonával svoju funkciu na 100 % úväzok, v prospech žalovaného v 2. rade nevznikol. Vo vzťahu k žalovanej v 1. rade uviedol, že sporné peňažné prostriedky sa stali súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva oboch žalovaných. Napokon odvolateľ namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorú vzhliadol v absencii riadneho odôvodnenia

a vysporiadania s jeho argumentáciou týkajúcou sa porušenia zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce zo strany starostu, ktorej právne posúdenie súdom prvej inštancie považoval za nedostatočne zdôvodnené a teda nepreskúmateľné. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. , a . V odvolaní odvolateľom formálne označený odvolací dôvod podľa ust. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaní v 1. a 2. rade sa vo svojich vyjadreniach k odvolaniu stotožnili so spôsobom posúdenia veci súdom prvej inštancie a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Zotrvali na svojej obrane, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno, keď nepreukázal oprávnenosť svojho nároku.

6. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii.

7. Žalovaní v odvolacej duplike zotrvali na svojej argumentácii v odvolacom konaní.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému sú prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.2.2026 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. .

9. Odvolací súd sa v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne ( ), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami ( veta prvá .). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní ( veta druhá ), odvolací súd tieto dôvody v niektorých smeroch doplňuje. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri jeho formovaní sa súd prvej inštancie vysporiadal s celým radom skutkových a právnych otázok, z ktorých viaceré neboli pre rozhodnutie podstatné. Zjavne len niektoré z nich totiž boli v myšlienkových pochodoch súdu prvej inštancie nosné v tom význame, že buď priamo alebo sprostredkovane vplývali na jeho kľúčové závery. Preto aj napriek tomu, že strany svojimi odvolacími námietkami a svojou argumentačnou reakciou na ne, nastolili predmetom odvolacieho prieskumu istý rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti zodpovedania nepodstatných otázok formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. , ). V inom rozhodnutí () ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby

spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. -34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. ).

10. Žalobca svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust , nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov (aj iných orgánov). Pod pojmom „procesný postup“ súdu sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a , , , ). Žalobcovi v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne chýbalo vyhodnotenie a právne posúdenie jeho námietok spočívajúcich v tvrdeniach o porušení zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce zo strany žalovaného v 2. rade.

11. Podľa ust. , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

13. V zmysle tohto ustanovenia pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť odvolania podľa nie je nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Odvolací súd preto nepovažuje odvolacie námietky žalobcu v bodoch 8., 38. a 44. odvolania za námietky vytýkajúce nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ale za námietky, ktoré podľa ich obsahu možno subsumovať pod odvolací dôvod podľa , teda nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázkach rozsahu úväzku žalovaného v 2. rade (súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov o tejto otázke uviedol v bodoch 36. až 39. odôvodnenia rozsudku, z čoho mal preukázaný rozsah úväzku starostu) a právomoci obecného zastupiteľstva určovať plat starostu a rozsah jeho úväzku (v tejto časti bodu 38. odvolania žalobca polemizuje s právnymi závermi Krajského súdu v Košiciach v rozsudku, č.k. -13 a Najvyššieho súdu SR v uznesení č.k. zo dňa 5.11.2009). V bode 44. odvolania žalobca uviedol len všeobecnú formuláciu (z napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednoznačne a presvedčivo právne posúdenie veci súdom prvej inštancie) bez bližšieho zdôvodnenia, na základe ktorého by bolo možné identifikovať tú časť úvah súdu prvej inštancie, ktorá trpí vadou nepreskúmateľnosti.

15. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky nespravodlivosti. Jedna izolovaná vada na uplatnenie odvolania nestačí.

16. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia, odvolací súd konštatuje, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003 a Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009); o taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“. Za procesnú vadu konania podľa ust. nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (porov. uznesenie NS SR sp.zn. zo dňa 25.10.2017). Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné (len) tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné, sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. z 25. júna 2013 publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. , )“. (napr. ). Ústavný súd SR tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“ ().

17. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaných k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných

dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu odnímajúceho strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. . Odvolací súd v tejto časti doplňuje, že súd prvej inštancie riadne odôvodnil svoj rozsudok, keďže sa vzhľadom na svoje právne posúdenie veci dostatočne vysporiadal s tvrdeniami strán konania a skutočnosťami v rozsahu postačujúcom pre meritórne rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu takouto pre meritórne rozhodnutie podstatnou skutočnosťou (viď bod 42 odôvodnenia rozsudku) nebolo tvrdenie žalobcu, že žalovaný v 2. rade porušil svoje povinnosti pri nakladaní s finančnými prostriedkami obce pri vyplatení žalovanej sumy, keďže išlo o doplatenie platu starostu (do výšky zákonom stanoveného minimálneho /základného/ platu starostu a po odpočítaní daní a odvodov), ktorého úhrada ako „mzdového“, resp. „výplatného“ nároku nepodliehala schváleniu obecným zastupiteľstvom, čo je zrejmé z tabuľkovej časti 3 bod. 3.1. interného predpisu pre hospodárenie s majetkom obce Višňov č. schváleného uznesením Obecného zastupiteľstva zo dňa 29.6.2004 označenej ako vecná kontrola a schválenie prípustnosti operácii, v ktorom mzdové a výplatné listiny podliehali vecnej kontrole a schváleniu (iba) starostom. Takisto Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce schválených uznesením obecného zastupiteľstva č. , podľa ktorého starosta schvaľuje zmluvné prevody hnuteľného majetku do 10.000,- Sk a obecné zastupiteľstvo schvaľuje zmluvné prevody hnuteľného majetku nad 10.000,- Sk, nemožno použiť na danú vec, keďže doplatenie zákonného platu starostu nemožno zamieňať s prevodmi hnuteľného majetku vo vlastníctve obce Višňov v hodnote nad 10.000,- Sk. Odvolací súd v tejto časti doplňuje, že odvolateľ neurobil predmetom odvolacieho prieskumu posúdenie dovolacím súdom načrtnutých a v priebehu konania nepochybne nastolených otázok „povahy“ doplatku platu, keď vyplatená suma bola žalovanému v 2. rade vyplatená ako odmena a nie ako plat, započítania pohľadávok a námietky premlčania vznesenej voči kompenzačnej námietke, pričom však súd prvej inštancie uviedol (pozri bod 41 odôvodnenia) dôvod, pre ktorý neposudzoval kompenzačnú námietku žalovaného v 2. rade (ten na nej netrval).

18. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa ust. , ten sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. , a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. a nasl. .

19. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,

v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

20. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že ani tieto žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené, keďže súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaných dôkazov a z tvrdení strán a svedkov a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k predmetu konania. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav taktiež použil správny predpis, správne ho aj vyložil a aplikoval, to znamená, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o nedôvodnosti nároku žalobcu, rozsahu úväzku žalovaného v 2. rade vo funkcii starostu v rozhodnom období a výške jeho platu. Odvolacie námietky spochybňujúce správnosť rozsudku a skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní neumožňujú a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie. Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie, odkazuje, rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a odkazuje na ne ( ). Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nosné právne závery súdu prvej inštancie o rozsahu úväzku starostu a od toho sa odvíjajúceho nezákonného zníženia platu starostu v danej veci správne vychádzali, čo vo svojom zrušujúcom rozhodnutí potvrdil aj dovolací súd (viď. bod 19 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 15.12.2022), z rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 28. januára 2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. júna 2010, v ktorých bolo povedané, že žalovaný v 2. rade zložil sľub starostu, čím sa ujal funkcie starostu v plnom rozsahu, ktorá mu nemôže byť obmedzená rozhodnutím zastupiteľského orgánu obce.

21. Odvolací súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci už zaujal právny názor, ktorý vyslovil vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zo dňa 10.12.2014 a na tomto názore nemá dôvod nič meniť. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že závery súdu prvej inštancie nemajú oporu v ním vykonanom dokazovaní, pokiaľ svoj záver o tom, že žalovaný v 2. rade nevykonával funkciu starostu vo svojom volebnom období od 14.12.2006 do 11.1.2011 v rozsahu 70%, prevzal iba zo záverov rozsudku Krajského súdu v Košiciach vo veci zo dňa 28.1.2010 a na neho naväzujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.6.2010 sp.zn. a to s poukazom na to, že sa nejedná o rozhodnutia, ktorými by bol súd v zmysle ust. viazaný. Odvolací súd v tomto smere opätovne poukazuje na skutočnosť, že nejde o situáciu viazanosti v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, ale o vyjadrenie dlhodobo judikovanej zásady v sporových konaniach, podľa ktorej v prípade, ak dôjde v konkrétnom a právoplatne skončenom konaní k vyriešeniu určitej otázky medzi rovnakými stranami sporu, nemôže už súd v inom sporovom konaní uvedenú otázku v spore medzi rovnakými stranami sporu riešiť inak. Nerešpektovaním tejto zásady by dochádzalo k situácii, že dva súdy by v rovnakej otázke medzi rovnakými stranami sporu zaujali rôzne názory, čo by odporovalo zásade právnej istoty. Pokiaľ teda Krajský súd v Košiciach v konaní , v ktorom bol účastníkom aj žalobca vyvodil na základe vykonaného dokazovania záver, že žalovaný v 2. rade ako starosta obce Višňov nastúpil do funkcie na plný úväzok, nie je už súd teraz prejednávanej veci oprávnený uvedenú otázku posúdiť inak. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach s takýmto záverom bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 22.6.2010 a jeho závery sú pre žalobcu ako stranu sporu tohto konania záväzné a to bez ohľadu na to, že s nimi nesúhlasí. Vo vzťahu k odvolacej námietke, v ktorej žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie pri posudzovaní oprávnenia obecného zastupiteľstva určovať rozsah výkonu funkcie starostu, považuje odvolací súd za opätovne potrebné uviesť, že podstatnou skutočnosťou pre posúdenie rozsahu úväzku funkcie starostu sú podmienky pri vypísaní volieb do tejto funkcie pre konkrétne volebné obdobie a to z hľadiska toho, že pre každého uchádzača o uvedenú funkciu je podstatné, aby z vypísaných podmienok bolo zrejmé, či uvedená funkcia bude vykonávaná na plný úväzok alebo v obmedzenom rozsahu v prípade tzv. úväzkového starostu. Inak povedané, jasné pravidlá

pre výkon funkcie starostu musia byť určené na začiatku každého volebného obdobia. Ak by takéto pravidlá určené neboli, mohlo by dôjsť v dôsledku rôznych záujmov (osobných, rodinných, skupinových či politických) k situácii, že by v priebehu volebného obdobia mohlo dôjsť k znefunkčneniu funkcie starostu tým, že by rozhodnutím obecného zastupiteľstva bol schválený skrátený pracovný úväzok starostu a s tým súvisiaci aj skrátený plat. Zákon o obecnom zriadení s takýmito možnosťami nepočítal, a preto ani do kompetencie obecného zastupiteľstva výslovne nezaradil možnosť skrátenia pracovného úväzku starostu. Starostu obce podľa článku 69 ods. 3 veta prvá volia obyvatelia obce, ktorí majú na jej území trvalý pobyt, na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním na štvorročné obdobie. Voľba starostu na základe priameho volebného práva s tajným hlasovaním je prejavom najvyššej formy demokracie obce a ak nedôjde k zníženiu rozsahu pracovného úväzku starostu a s tým súvisiacej úpravy platu starostu na základe dohody medzi starostom a občanmi obce, nemôže obecné zastupiteľstvo svojvoľne v priebehu volebného obdobia tento pracovný úväzok skracovať. Inštitút tzv. úväzkového starostu teda nemožno viazať na oprávnenie zastupiteľstva podľa o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, nakoľko takúto právomoc zastupiteľstva vylučuje osobitný zákon, a to o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp zn. ).

22. Pokiaľ je z výsledkov dokazovania v správnom konaní zrejmé, že žalovaný v 2. rade dostal dekrét o zvolení za starostu na plný úväzok, je zrejmé, že v takomto znení boli vypísané aj voľby do tejto funkcie. Za takejto situácie patril starostovi plat v zmysle úpravy a to pre celé jeho funkčné obdobie. Neprípustnosť zmeny rozsahu funkcie starostu počas jeho funkčného obdobia vyplýva z potreby zabezpečiť pre neho istotu, ktorá vylučuje možnosť počas tejto funkcie zmeniť rozsah jeho úväzku. Z tohto hľadiska teda ani novela č. nepriniesla zmenu v týchto pravidlách, ale tieto iba bližšie konkretizovala. Aj v zmysle tejto novely je totiž oprávnenie obecného zastupiteľstva na zmenu rozsahu funkcie starostu obmedzené iba na obdobie najmenej 90 dní pred voľbami teda tak, aby bola uvedená otázka zrejmá každému uchádzačovi o túto funkciu a to bez možnosti jej zmeny počas celého funkčného obdobia starostu. Z tohto hľadiska je teda bezvýznamná argumentácia žalobcu o prijatí uznesenia obecného zastupiteľstva č. zo dňa 3.1.2003, ktorým malo byť rozhodnuté o úväzku starostu v rozsahu 70 %, pokiaľ pri voľbách do funkcie starostu, v ktorých bol žalovaný v 2. rade úspešným, boli voľby vypísané na funkciu starostu bez obmedzenia jeho úväzku a v takomto rozsahu dostal aj dekrét o jeho zvolení. Dôkazom, že uvedené uznesenie z roku 2003 nebolo pre žalovaného v 2. rade ako starostu záväzné, vyplýva aj zo samotnej skutočnosti, že práve sporným a následne zrušeným uznesením obecného zastupiteľstva č. sa obecné zastupiteľstvo neprípustným spôsobom pokúšalo zmeniť rozsah výkonu funkcie starostu z jeho plného úväzku na úväzok v rozsahu 70 %. Aj pre obecné zastupiteľstvo teda bolo zrejmé, že v čase pred prijatím uznesenia bol žalovaný v 2. rade starostom na plný úväzok.

23. Podľa v znení účinnom do 31.12.2008 starostovi patrí plat, ktorý je súčinom priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve vyčíslenej na základe údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok a násobku podľa . Plat sa zaokrúhľuje na celé stovky korún (od 1.1.2009 euro) nahor.

24. Plat podľa odseku 1 patrí starostovi odo dňa zloženia predpísaného sľubu ( ).

25. Podľa plat starostu nemôže byť nižší, ako je ustanovené v . Obecné zastupiteľstvo môže tento plat rozhodnutím zvýšiť až na dvojnásobok.

26. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení odvolací súd konštatuje, že zákon upravuje plat starostu v jeho základnej podobe, s možnosťou zvýšenia až na dvojnásobok základného platu, a to rozhodnutím miestneho či obecného zastupiteľstva. Za situácie, ak súd prvej inštancie bol v danej veci nepochybne viazaný rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci zo dňa 28.1.2010 a na neho naväzujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.6.2010 sp.zn. o tom, že žalovaný vykonával funkciu starostu vo svojom volebnom období od 14.12.2006 do 11.1.2011 na plný úväzok a ak nedošlo k inej úprave (k zvýšeniu) platu starostu zákonným spôsobom, t.j. uznesením zastupiteľstva o fakultatívnom príplatku k platu starostu, žalovanému v 2. rade patril základný plat podľa v minimálne zákonom garantovanej výške ( cit.

zákona) počas celého funkčného obdobia a to odo dňa zloženia predpísaného sľubu (§ 3 ods. 2 cit. zákona). Odvolací súd pripomína, že žalobca v odvolaní nespochybnil správnosť výpočtu doplatku k platu starostu, ktorý je predmetom sporu. Zákonný nárok žalovaného v 2. rade na plat v základnej zákonom stanovenej (minimálnej) výške, teda vrátane jeho doplatku, ktorý je predmetom tohto sporu, mu z hľadiska hmotného práva vznikol odo dňa zloženia predpísaného sľubu (§ 3 ods. 2 cit. zákona), a následne v každom jednom výplatnom termíne počas jeho celého funkčného obdobia, čo vylučuje vznik bezdôvodného obohatenia (získania majetkového prospechu na úkor žalobcu) na jeho strane, pričom jeho vyplatenie (ako „mzdového nároku“) nepodliehalo schváleniu obecným zastupiteľstvom, a na jeho plnenie nebol potrebný žiadny následný (iný) právny dôvod (titul), t.j. skutočnosť, ktorá oprávňuje k plneniu. Aj v prípade namietnutia premlčania tohto nároku žalovaného v 2. rade odvolací súd konštatuje, že právna úprava dovoľuje aj po uplynutí premlčacej doby dobrovoľne splniť dlh, pretože aj vtedy dlžník plní právne existujúci dlh (uplynutím premlčacej doby nezaniká subjektívne právo veriteľa), keďže pohľadávka veriteľa ostáva ako tzv. naturálna obligácia, t.j. v prípade dobrovoľného plnenia dlžníka nejde o bezdôvodné obohatenie veriteľa a dlžník sa nemôže dožadovať vrátenia premlčaného plnenia ( ). V danej veci žalovaný v 2. rade využil skutočnosť, že v čase právoplatného skončenia konania vo veci stále vykonával funkciu starostu žalobcu a dobrovoľne splnil tento dlh obce, ktorá vo vzťahu k nemu vystupovala ako zamestnávateľ.

27. V posudzovanej veci meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenie vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania, pričom myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal ( ) vo vzťahu k otázke dôsledkov neplatnosti uznesenia obecného zastupiteľstva žalobcu, ktorým mal byť skrátený úväzok starostu v rozhodnom období.

28. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku žalobcu, ktorý dôvodnosť svojho nároku zakladal aj na tvrdení o porušení povinnosti žalovaného v 2. rade ako starostu pri nakladaní s finančnými prostriedkami obce, a to pre jej právnu bezvýznamnosť z dôvodov uvedených v bode 17. tohto odôvodnenia, teda pre to, že v danom prípade nešlo o zmluvný prevod hnuteľného majetku, ale o prevod peňažných prostriedkov na základe mzdovej a výplatnej listiny bankovou operáciou za účelom doplatenia základného platu starostu, ktorý prevod podliehal vecnej kontrole a schváleniu (iba) starostom. Z vykonaného dokazovania je aj napriek pojmovej nepresnosti nadovšetko jasné, že vyplatená suma, ktorá je predmetom konania, nebola vyplatená ako odmena, ale ako doplatok platu do výšky základného zákonného platu starostu. Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku vznesenú žalovaným v 2. rade v rámci akejsi eventuálnej obrany, teda pre prípad, ak by nebol úspešný v spore, odvolací súd konštatuje, že žalovaný v 2. rade na nej netrval. V danej veci navyše nevznikla pohľadávka žalobcu z bezdôvodného obohatenia, teda prípadné započítanie pohľadávky žalovaného v 2. rade proti (neexistujúcej) pohľadávke žalobcu neprichádza do úvahy.

29. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane správneho výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny podľa ust. .

30. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. v spojení s . Žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, preto im patrí plná náhrada trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).