Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)Rozsudok_17Co-16-2020.pdf
PDF · 286.14 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/16/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Denisa Vékonyho a JUDr. Ivety Záleskej v spore žalobkyne JUDr. L. T., nar. X.X.XXXX, bytom F. XX/X, U., proti žalovaným : 1/ U. Y., nar. XX.XX.H., bytom Viničná 8, U., 2/ F. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom F. 8, U., 3/ Ing. A. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom F. 8, U., o zaplatenie 16.458,96 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. novembra 2019, č. k. 10C/16/2016 - 318, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že :
Žalovaný 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 2.406,53 eur s úrokom z omeškania, a to 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.03.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.04.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.05.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.06.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.07.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.08.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.09.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 137,60 eur od 16.11.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 188,93 eur od 10.08.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaní 1/, 2/, 3/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 14.052,43 eur s úrokom z omeškania, a to 5,05 % ročne zo sumy 122,40 eur od 16.12.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.1.2016 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.2.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.3.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.4.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.5.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.6.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.7.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.8.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.9.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.11.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.12.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.1.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.2.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.3.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.4.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.5.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.6.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.7.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 539,05 eur od 10.08.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.8.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.9.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.11.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.12.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.1.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.2.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.3.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.4.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.5.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.6.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.7.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.8.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.9.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.11.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.12.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od
16.1.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.2.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.3.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.4.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.5.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.6.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.7.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.8.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.9.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 473,86 eur od 12.02.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.311,99 eur od 07.05.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 2.233,68 eur od 24.10.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/, 2/, 3/ v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v poradí druhým) výrokom I. uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.360,- eur s úrokom z omeškania, a to 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.03.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.04.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.05.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.06.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.07.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.08.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.09.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.10.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.11.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.12.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.01.2016 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.02.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.03.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.04.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.05.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.06.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.07.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.08.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.09.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.10.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.11.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.12.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.01.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.02.2017 do zaplatenia, 5,0 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.03.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.04.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.05.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.06.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.07.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.08.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.09.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.10.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.11.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.12.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.01.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.02.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.03.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.04.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.05.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.06.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.07.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.08.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.09.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.10.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.11.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.12.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.01.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.02.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.03.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.04.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.05.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.06.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.07.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.08.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.09.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.10.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. Výrokom III. žalobu voči žalovanému 2/ a 3/ v celom rozsahu zamietol. Výrokom IV. žalovaným 1/, 2/ a 3/ náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa pôvodne podanou žalobou, doručenou na súd 28.1.2016, domáhala voči žalovanému 1/, zaplatenia sumy vo výške 2.860 eur s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnila tým, že žalobkyňa a žalovaný 1/, boli podieloví spoluvlastníci domu s. č. XXX/X, postaveného na parcele registra C, parcela č. XX - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 337 m2 a parcele registra C, parcela č. XX záhrady, o výmere 273 m2, zapísané v LV č. XXX k. ú. F. C., každý v polovici, a to titulom darovacej zmluvy z roku 1991. Dňa 7.10.2015 žalovaný 1/ previedol svoj polovičný
podiel k uvedeným nehnuteľnostiam darom, na svojich rodičov a to F. Y. a Ing. A. Y., a títo sú od povolenia vkladu vlastníckeho práva pod č. V 5284/2015 od 16.11.2015 podielovými spoluvlastníkmi podielu na nehnuteľnostiach v LV č. XXX k. ú. F. C., každý v 1/4-ine. Predmetné nehnuteľnosti užíva od augusta 2004 výlučne žalovaný 1/ s jeho rodičmi, ktorí znemožňujú žalobkyni akýkoľvek výkon práv podielového spoluvlastníctva. Na vchodových dverách už pred cca 10 rokmi vymenili zámky, kľúče odmietajú žalobkyni vydať, obviňujú žalobkyňu z neexistujúcej trestnej činnosti a údajného fyzického násilia, kvôli ktorým sa žalobkyňa nemôže ani len priblížiť k vlastnému majetku z dôvodu prebiehajúceho konania o vrátenie daru sp. zn. 9C 154/2011 vedenom na OS Prievidza. Návrh žalobkyne vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 17C 66/2010 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bol právoplatne zamietnutý, pre dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v tom „žalovaný sa musí starať o svojich rodičov“. Žalobkyňa sa domáhala na tunajšom súde náhrady za užívanie svojho podielu za obdobie od 1.9.2011 do 28.2.2015, ktoré konanie sa vedie na tunajšom súde pod sp. zn. 12C 18/2015. Predmetom tohto sporu zostáva náhrada za užívanie spoluvlastníckeho podielu vo vlastníctve žalobkyne v predmetných nehnuteľnostiach a to za obdobie v konaní 12C 18/2015 neuplatnené a to od 1.3.2015 do budúcnosti vo výške 260 eur mesačne. V spise 12C 18/2015 sa nachádza výzva na úhradu sumy 250 eur mesačné nájomné za dom a 10 eur mesačne za pozemky, ktoré žalovaný 1/ prevzal s požiadavkou, aby žalobkyni platil 260 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci, čo nerobí a tým je daný nárok a úrok z omeškania každý mesiac od 16. dňa v mesiaci v zákonnej výške. Za obdobie od 1.3.2015 do dátumu povolenia vkladu vlastníckeho práva na rodičov žalovaného 1/, teda do 16.11.2015 si žalobkyňa uplatňuje nárok na užívanie jej podielu vo forme peňažnej náhrady podľa § 137 ods. 1 Obč. zákonníka a od 17.11.2015 titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1, 2 a nasl. Obč. zákonníka, vo výške nájmu v mieste obvyklého. Nárok na užívanie spoluvlastníckeho podielu má aj za obdobie po prevode podielu na oboch rodičov žalovaného 1/, nakoľko žalovaný 1/ v predmetnej nehnuteľnosti naďalej býva, už bez právneho dôvodu a užíva celú nehnuteľnosť a záhradu, hoci mu toto právo od 17.11.2015 nepatrí. V predmetnej nehnuteľnosti má žalovaný stále nahlásené miesto podnikania - kovoobrábanie a to napriek svojmu tvrdeniu, že žiadnu podnikateľskú činnosť údajne v dome č. 519/8 nevykonáva a toto nie je možné na živnostenskom úrade zrušiť. Okresný súd v Prievidzi, uznesením sp. zn. 10C 16/2016-122, zo dňa 12.4.2017 pripustil rozšírenie okruhu účastníkov sporu o žalovaných 2/ F. Y. a 3/ Ing. A. Y. a zmenu návrhu voči žalovanému 1/ o zaplatenie sumy 2.217,60 eur s príslušenstvom, za obdobie od 16.3.2015 a voči žalovaným 1/, 2/, 3/ o zaplatenie spoločne a nerozdielne sumy vo výške 1.942,40 eur s príslušenstvom, za obdobie od 16.11.2015, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 9.8.2017. Okresný súd v Prievidzi, uznesením 10C 16/2016-149 zo dňa 4.8.2017 pripustil zmenu návrhu voči žalovanému 1/ o zaplatenie sumy 2.406,53 eur s príslušenstvom za obdobie od 16.3.2015 a voči žalovaným 1/, 2/, 3/ o zaplatenie spoločne a nerozdielne sumy 3.319,04 eur s príslušenstvom, za obdobie od 16.11.2015. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.8.2017. Okresný súd v Prievidzi, uznesením sp. zn. 10C 16/2016 zo dňa 22.8. 2019 spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Prievidza, pod sp. zn. 10C 16/2016 a 17C 2/2019 s tým, že konanie sa vedie pod sp. zn. 10C 16/2016. Súd rozhodol vo veci ešte pred spojením konania rozsudkom sp. zn. 10C 16/2016 zo dňa 14.12.2017 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Po zhodnotení dovtedy vykonaného dokazovania (viď body 7. - 19. tohto rozsudku) rozhodol tak z dôvodu, že vychádzajúc z relevantných zákonných ustanovení, predpokladom nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Takýto nárok nevzniká v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení. Ani v tomto konaní nepreukázala žalobkyňa taký objektívny dôvod, ktorým by potvrdila, že nemôže užívať časť nehnuteľností v spoluvlastníctve či už so žalovaným 1/, resp. so žalovanými 2/, 3/. Tento záver vyjadril prvostupňový súd vo veci 12C 18/2015, pričom od tohto rozhodnutia k žiadnej podstatnej zmene nedošlo. Žalobkyňa z domu odišla z vlastnej vôle, tento stav pretrvával aj v tomto konaní, žalobkyňa nepreukázala, že by jej vo výkone jej práv bránil niektorí zo žalovaných, výkonom svojho práva žalobkyňa nesleduje účel, ktorý vyplýva z § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka - ekonomický ekvivalent za vylúčenie z užívania podielu. To, že žalovaný 1/ previedol darovacou zmluvou na žalovaných 2/, 3/ svoj spoluvlastnícky podiel ešte nemení povahu nároku žalobkyne a povinnosť preukázať objektívny dôvod, že nemôže užívať „svoj spoluvlastnícky podiel“. Súd poukázal na uvedené súdne rozhodnutie a poukázal na žalovanými popísaný spôsob užívania domu za žalované obdobie. Podľa výpovede žalovaného 1/ jeho spôsob užívania nehnuteľností za žalované obdobie aj v tomto spore nebol vo väčšom rozsahu než mu podľa jeho vlastníckeho práva patril, aj
za toto obdobie trval stav, že žalobkyňa sa užívania nehnuteľnosti nedomáhala, v tomto jej nebolo ani jedným zo žalovaných zabraňované. Dom užíva tak, že keď chce prejsť do svojej izby, alebo do garáže, musí prejsť cez celý dom, veľká obývačka sa využíva len príležitostne. Rovnako obaja žalovaní potvrdili, že pravidelne užívajú len časť domu, veľkú obývačku užívajú len keď príde syn žalovaného 2/. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie uznesením, sp. zn. 17Co 41/2018 zo dňa 28.2.2019. Poukázal na príslušné rozhodnutia NS ČR a uviedol, že pre posúdenie nároku žalobkyne je bez významu dôvod, pre ktorý spoločnú vec žalobkyňa neužíva, ako aj jej vôľa vec užívať, či nie. Z hľadiska žalovaného nároku je však významné, že nadužívajúci spoluvlastník užíva spoločnú vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu bez toho, aby o takomto užívaní existovalo rozhodnutie väčšiny spoluvlastníkov, teda dohoda spoluvlastníkov, alebo rozhodnutie súdu. Pokiaľ takáto dohoda, alebo rozhodnutie súdu existuje a spoluvlastník užíva spoločnú vec nad rámec toho, vzniká povinnosť poskytnúť inému spoluvlastníkovi náhradu za takéto oprávnené nadužívanie, nejedná sa o bezdôvodné obohatenie, ale o nárok vyplývajúci práve z tejto dohody, alebo rozhodnutia súdu. Vytkol súdu prvej inštancie úplné nevyhodnotenie tvrdení strán sporu, že od roku 1991 do roku 2004 užívali samostatne každý jednu izbu, žalovaní 2/ a 3/ dve izby, a spoločne strany sporu užívali spoločné časti domu, pozemky a príležitostne piatu izbu. Súčasne obaja darcovia z darovacej zmluvy z roku 1991 mali právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Tento dlhodobý užívací konsenzus majúci oporu aj v písomnej dohode o užívaní domu v darovacej zmluve, nemožno vo vzťahu spoluvlastníkov vyhodnotiť inak, ako dohodu o hospodárení so spoločnou vecou, uzavretú medzi spoluvlastníkmi. Žalobkyňa a žalovaní, ako spoluvlastníci upravili spôsob užívania nehnuteľnosti medzi sebou. Uvedený spôsob užívania nehnuteľností pred odchodom žalobkyne zo spoločných nehnuteľností nebol spojený so žiadnou odplatou. Opustenie spoločných nehnuteľností žalobkyňou v roku 2004, ani jej jednostranné úkony neboli spôsobilým dôvodom zmeny, či zániku dovtedy existujúcej dohody, nepredstavovali totiž rozhodnutie nadpolovičnej väčšiny spoluvlastníkov potrebné pre takéto rozhodovanie so spoločnou vecou. Na základe dohody, podľa ktorej sa spoločná vec užívania od roku 1991 do roku 2004 neboli žalovaní oprávnení užívať len izbu, ktorá bola na základe dohody určená ako izba žalobkyne, zvyšok nehnuteľností boli oprávnení užívať. Iba ak po odchode žalobkyne prekročili užívanie, ich konanie by nebolo uvedenou dohodou kryté a na ich strane by vzniklo bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce hodnote užívacieho práva k izbe žalobkyne (cena nájmu danej jednej izby v spoločne užívanom dome). Na uvedenom nemení nič ani zmena spoluvlastníkov na základe darovacej zmluvy, pretože nový spoluvlastník vstupuje do práv a povinností svojho právneho predchodcu aj ohľadom dohody o hospodárení so spoločnou vecou. Naďalej trvá záväzok žalobkyne z dohody o užívaní nehnuteľností žalovanými 2/ a 3/, pretože ich právo užívať vymedzenú časť nehnuteľností zaniklo splynutím len vo vzťahu k žalovanému 1/. Odvolací súd teda konštatoval, že do úvahy prichádza nárok žalobkyne za náhradu za užívanie izby, ktorá bola určená ako jej izba na základe existujúcej dohody o hospodárení so spoločnou vecou v spojení s dohodou o doživotnom užívaní nehnuteľnosti žalovanými 2/ a 3/. Rozsah tohto nároku zodpovedá cene nájmu danej jednej izby v dome užívanom inak spoločne s jeho vlastníkmi. Tento nárok je povinná preukázať žalobkyňa. Súd však musí nanovo skutkovo posúdiť, či bola izba žalobkyne v rozhodnom období ostatnými spoluvlastníkmi skutočne užívaná, čo je základným predpokladom danosti akéhokoľvek nároku žalobkyne. Žalovaná 3/ pritom na pojednávaní uviedla, že využívajú celú nehnuteľnosť a tak sa aj dohodli a uviedla, že tam nemá žalobkyňa čo robiť, pričom aj žalovaný 1/ užíva izbu žalobkyne.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie a zistil skutkový a právny stav. Žalobkyňa a žalovaný 1/ boli podľa zápisu v katastri nehnuteľností každý v podiele 1/2 podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území F. C., a to pozemkov s parcelným číslom XX o výmere 337 m2 - zastavané plochy a nádvoria a s parcelným číslom XX o výmere 273 m2 - záhrady a stavby, rodinného domu so súpisným číslom XXX, postaveným na pozemku parcela č. XX do 16.11.2015. Podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného 1/ vzniklo na základe darovacej zmluvy uzavretej dňa 4.11.1991 medzi darcami
- dovtedajšími bezpodielovými spoluvlastníkmi F. Y., otcom žalovaného 1/ a jeho vtedajšou manželkou A. Y., matkou žalobkyne a žalovaného 1/ na strane jednej a účastníkmi konania, ako obdarovanými na strane druhej, pričom v tejto zmluve bolo dohodnuté, že darcovia si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom, pričom toto právo nebude vyznačené ako ťarcha na uvedených nehnuteľnostiach. Dňa 7.10.2015 žalovaný 1/ previedol svoj podiel v 1/2 na vyššie uvedených nehnuteľnostiach darom na svojich rodičov a to na žalovaného 2/ a na žalovanú 3/ a títo sú od povolenia vkladu vlastníckeho práva po č. V 5284/2015 od 16.11.2015 podielovými spoluvlastníkmi podielu na nehnuteľnostiach v LV č. XXX v k. ú. F. C., každý v 1/4-ine. Všeobecná hodnota nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č.
XXX pre k. ú. F. C. bola stanovená na základe uznesenia tunajšieho súdu v konaní pod sp. zn. 17C 66/2010 znaleckým posudkom Ing. Adolfa Daubnera č. 9/2011 na sumu 87.500 eur, pričom nebyť stavebných investícií vykonaných so súhlasom žalovaného 1/, no bez súhlasu žalobkyne, by bola hodnota týchto nehnuteľností 85.100 eur. Ďalším znaleckým posudkom Ing. Adolfa Daubnera, znalca z odboru stavebníctvo č. 39/2015, vypracovaného na základe žiadosti žalobkyne, určil znalec všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. F. C. za obdobie od 17.2.2011 do 17.2.2015 na sumu 1.650 eur. Ďalším znaleckým posudkom Ing. Adolfa Daubnera, znalca z odboru stavebníctvo, č. 44/2017, vypracovaného na základe žiadosti žalobkyne, určil znalec všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. F. C. za obdobie od 18.2.2015 do18.2.2017 na sumu 365 eur /rok. V súčasnosti je dom obývaný žalovanými 1/ až 3/. Žalobkyňa bývala v rodinnom dome a užívala nehnuteľnosti, ku ktorým má spoluvlastnícke právo, až do roku 2004, keď po vzájomnom rodinnom konflikte so svojou matkou z tohto domu odišla. Odvtedy komunikuje so svojou matkou, jej manželom a žalovaným 1/ len písomne, pričom iný kontakt so svojou rodinou odmieta. Matka žalobkyne jej dňa 11.6.2006 zaslala spolu so zmierlivo ladeným listom návrh dohody o vrátení nehnuteľností, čo odôvodnila tým, že vyhovuje jej predchádzajúcemu návrhu bez toho, aby bolo v týchto listinách konštatované akékoľvek protiprávne konania žalobkyne vo vzťahu k darcom, pričom podľa dohody mal dar vrátiť darcom aj žalovaný. Na tento list žalobkyňa reagovala expresívnym listom zo dňa 11.7.2006, v ktorom podpísanie týchto listín podmienila predložením listiny o vydedení. Na to matka žalobkyne reagovala expresívnym listom zo dňa 18.7.2006, v ktorom uviedla, že nemá v úmysle žalobkyňu vydediť a vrátenie daru odôvodnila potrebou rekonštrukcie nehnuteľností. Znova až expresívnym listom zo dňa 15.1.2009 matka žiadala od žalobkyne predloženie podpísanej dohody o vrátení daru, pričom k listu priložila listinu označenú ako vydedenie, z ktorej však nemožno vyvodiť žiadne skutočností dôvodnosti takto označeného právneho úkonu. Na tento list žalobkyňa reagovala nesúhlasne listom zo dňa 20.2.2009, na čo listom zo dňa 14.3.2009 matka žalobkyne žalobkyni oznámila, že už netrvá na vrátení daru. Vyššie uvedené skutočnosti mal súd zistené už v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 17C 66/2010, v ktorom konaní tunajší súd rozsudkom č. k. 17C 66/2010-152 zo dňa 2.5.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co 145/2011-184 zo dňa 25.10.2012 návrh žalobkyne o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam zamietol, vychádzajúc z ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. V konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 9C 154/2011 sa matka žalobkyne, Ing. A. Y. so svojím manželom, F. Y. domáhajú ako navrhovatelia od navrhovateľky ako odporkyni, vrátenia daru, vydania spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 na nehnuteľnostiach zapísaných v KN, na LV č. XXX, k. ú. F. C.. Súd vo veci rozsudkom č. k. 9C/154/2011-147 zo dňa 16.5.2013, proti ktorému v zákonnej lehote podala odporkyňa odvolanie, návrhu vyhovel. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 17Co/396/2013-195 zo dňa 26.3.2014 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 9C/154/2011-216 zo dňa 4.9.2014, súd návrh matky navrhovateľky a jej manžela o vydanie daru zamietol. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 12C/18/2015-270 zo dňa 15.10.2015, právoplatný v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 6 Co 187/2016-317 zo dňa 28.2.2017, súd návrh žalobkyne na zaplatenie sumy 11.527,73 eur voči žalovanému 1/ zamietol, keďže v konaní nebolo preukázané, že by užíval predmetné nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu, než mu podľa veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam patrí (§ 137 a nasl. OZ), ako aj z dôvodu, že uplatňovaný nárok, je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Krajský súd v Trenčíne potvrdil vyššie uvedeným rozsudkom prvostupňové rozhodnutie na základe toho, že žalobkyňa nepreukázala v konaní objektívny dôvod, že nemôže užívať svoj spoluvlastnícky podiel, resp. že by jej druhý spoluvlastník bránil v užívaní nehnuteľnosti ako i skutočnosť, že žalovaný 1/ užíva sporné nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu, než mu podľa jeho spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patrí. V dôsledku podaného dovolania v uvedenej veci NS SR uznesením sp. zn. 1Cdo 115/2017 zo dňa 22.8.2018 dovolanie žalobkyne odmietol. Súd mal z výsluchu žalobkyne zistené, že trvá na podanej žalobe a dôvodoch v nich uvedených. Dňa 25.1.2019 uplatnila žalobkyňa voči žalovaným 1/ až 3/ obdobný nárok na náhradu za užívanie jej podielu na spoločných nehnuteľnostiach za dobu od 1.8.2017 do 31.1.2019 v sume 5.153,86 eur, a to na základe tých istých skutkových tvrdení (vec 17C 2/2019). Pri uplatnení tohto nároku vychádza zo sumy 260,- eur ako sumy zistenej znaleckým posudkom č. 44/2017, ktorý stanovoval hodnotu nájmu pozemkov v mieste obvyklom a toto nájomné vidí v sume 1,191 eur/deň. V požadovanej mesačnej náhrade 260,- eur je už zahrnutá náhrada vo výške 10,- eur za užívanie pozemkov, teda spolu za 18 mesiacov ide o sumu 4.680,- eur, + náhrada za pozemky v sume 653,86 eur po odpočítaní už uplatnených 10,- eur, spolu žaluje sumu 5.153,86
eur a z tejto sumy uplatňuje aj úrok z omeškania. Žalobu podporila LV č. XXX k. ú. F. C. a výpisom zo živnostenského registra. Žalovaní 1/ a 3/ so žalovaným nárokom nesúhlasili. Ďalej žalobkyňa pripojila znalecký posudok č. 47/2019 znalca Ing. Adolfa Daubnera, ktorý stanovoval všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov parcely č. XX a XX k. ú. F. C., pričom nájom za 1m2 stanovil na rok 1,195 eur, nájom za obdobie od 19.2.2017 do 19.2.2019 stanovil v celkovej výške 365,- eur, a to pri polovičnej výmere oboch pozemkov. V ďalšom podaní z 26.4.2019 žalobkyňa poukázala na zistenú cenu nájmu obdobnej nehnuteľnosti, ktorá bola zverejnená 22.3.2019, pričom cena nájmu domovej nehnuteľnosti činila 520,- eur za mesiac a podľa tejto ceny vypočítava aj svoj nárok za jej výmeru 130 m2. Rozširuje svoj nárok za dobu od 1.8.2017 do 30.4.2019 v sume 260 x 21 mesiacov, spolu 5.460,- eur a ďalšiu sumu 756,- eur a náhradu za užívanie pozemkov 309,92 eur a sumu 413,79 eur. To znamená, že celkom uplatňuje za toto obdobie nárok v sume 6.939,71 eur s príslušenstvom. Následne došlo uznesením sp. zn. 10C 16/2016 zo dňa 22.8.2019 k spojeniu uvedenej veci 17C 2/2019 na spoločné konanie s vecou 10C 16/2016. V písomnom podaní z 23.10.2019 žalobkyňa opäť rozširuje žalobný nárok, pričom konštatuje, že vo veci 10C 16/2016 uplatňovala doteraz celkom nárok 5.861,45 eur za dobu do 31.7.2017 a vo veci 17C 2/2019 nárok od 1.8.2017 do 30.4.2019 v celkovej sume 5.460,- eur, tento následne rozširovala na sumu 6.939,71 eur. Následne ďalej rozširuje svoj nárok o zaplatenie ďalšej sumy v celkovej výške 3.793,68 eur, pretože rozširuje svoj nárok aj za obdobie od 1.5.2019 až do 31.10.2019, ktorý činí podľa jej výpočtu sumu 3.793,68 eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaná predniesla rozšírenie žaloby na pojednávaní dňa 23.10.2019, na ktorom boli prítomní všetci účastníci konania, súd postupom podľa § 142 ods. 1 CSP, rozšíril pripustenie žaloby o zaplatenie ďalších 3.793,68 eur tak, že predmetom konania bol nárok žalobkyni 10.733.39 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania. Uvedené vyplýva z textu zápisnice z 23.10.2019. Avšak, súd pre procesnú úplnosť vyjadrenia žalobného nároku žalobkyne uplatňovaného v oboch súdnych konaniach vyjadruje celkový nárok žalobkyne voči žalovaným samostatným uznesením. Je to z dôvodu, že súd na pojednávaní rozhodoval len o rozšírení pôvodne uplatňovaného nároku v konaní 17C 2/2019, tento nárok však rozšírila v podaní z 26.4.2019, o ktorom rozšírení ešte nebolo samostatne rozhodnuté, i keď v celkovej sume 10.733, 39 eur, ktorú súd konštatoval ako celkový nárok žalobkyne je zahrnutá aj táto suma. Súd však upresnil, že po spojení konania je samozrejme predmetom rozhodovania aj nárok žalobkyne pôvodne uplatňovaný žalobou vo veci 10C 16/2016, aktuálne vo výške 5.725,57 eur s príslušenstvom a celkom uplatnený nárok činí sumu uvedenú v uznesení zo dňa 23.10.2019 (viď pred rozsudkom).
4. V konaní mal súd po vykonaní dokazovania za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný 1/ boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k. ú. F. C., každý v jednej polovici od roku 1991 do 16.11.2015, žalobkyňa a žalovaní 2/ a 3/ sú podielovými spoluvlastníkmi od 16.11.2015 k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, žalobkyňa v podiele 1-ica a žalovaný 2/ a 3/ každý v 1-ine na základe darovacej zmluvy zo dňa 7.10.2015. Nehnuteľnosti boli pôvodne žalobkyni a žalovanému 1/ darované žalovanými 2/ a 3/ zmluvou v roku 1991 s tým, že obaja rodičia žalovaného 1/, ako darcovia si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Z tejto darovacej zmluvy vyplýva teda vôľa darcov ponechať si v predmetnej nehnuteľnosti právo doživotného bezplatného bývania a užívania predmetných nehnuteľností, a to minimálne v jednej izbe s použitím príslušenstva. Toto právo bolo dohodnuté ako osobné právo prevodcov a nebude vyznačené ako ťarcha na predmetných nehnuteľnostiach. Z výpovedí strán sporu a z rozsudku tunajšieho súdu 12C 18/2015 mal súd zistené, že predmetné nehnuteľnosti až do roku 2004 užívali strany sporu s tým, že žalobkyňa a žalovaný 1/ užívali samostatne každý jednu izbu, dom užívali naďalej aj žalovaný 2/ a 3/ a to ostatné dve izby a všetci spoločne užívali aj ostatné spoločné časti domu a pozemky a príležitostne aj piatu izbu. Tieto nesporné skutkové okolnosti rešpektujúc aj ich právne posúdenie odvolacím súdom treba vyhodnotiť ako dlhodobý užívací konsenzus podielových spoluvlastníkov a vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ podporený aj zmluvným záväzkom v darovacej zmluve z roku 1991. Tak žalobkyňa ako i žalovaný 1/ ako spoluvlastníci teda upravili spôsob užívania nehnuteľností medzi sebou a súčasne vymedzili rozsah ich spoločného záväzku spočívajúceho v umožnení užívania aspoň jednej izby a spoločných priestorov žalovaným 2/ a 3/. Taktiež z dokazovania vyplynulo, že tento faktický stav a spôsob užívania nehnuteľností pred odchodom žalobkyne zo spoločných nehnuteľností nebol spojený so žiadnou odplatou, čo logicky zodpovedalo tomu, že do roku 2004 žili sporové strany ako rodina, teda deti so svojimi rodičmi. Pokiaľ ide o existenciu dohody o užívaní spoločnej nehnuteľnosti, túto žalobkyňa aj po rozhodnutí odvolacieho súdu opakovane namietala, keď neuznávala ani jej vznik, trvanie a poukazovala na zmeny, ktoré v užívaní nastali. Podľa názoru súdu vychádzajúc z času, kedy bola uzatváraná darovacia zmluva, možno jednoznačne uzavrieť, že rodičia síce prejavili vôľu darovať nehnuteľnosti deťom, avšak jednoznačne chceli v nehnuteľnosti
doživotne a bezplatne bývať, čo je logické a v bežnom živote zaužívané. Samotné faktické užívanie nehnuteľností len potvrdzuje existenciu takejto vôle na strane všetkých účastníkov darovacej zmluvy. Podľa názoru súdu dohoda spoluvlastníkov o užívaní spoločnej veci nevyžaduje písomnú formu, táto môže byť uzavretá aj ústne, alebo aj konkludentne, teda mlčky. Ako vyplýva i z R 54/1973, na ktorý žalobkyňa poukazovala, treba vždy starostlivo zvážiť, či už v samom dlhodobom užívaní veci určitým spôsobom treba a možno vidieť takúto dohodu. Bude tomu tak len vtedy, ak je takéto užívanie veci podľa všetkých okolností zjavne výrazom vôle vzájomnou dohodou upraviť užívanie veci a nie len dlhodobým faktickým stavom, ktorý poprípade porušuje práva niektorého spoluvlastníka. Z vykonaného dokazovania je možné pre súd urobiť záver, že dlhodobé trinásťročné faktické a všetkými účastníkmi darovacej zmluvy rešpektované užívanie nehnuteľností založilo takúto dohodu o užívaní spoločnej veci jednak vo vnútornom vzťahu medzi podielovými spoluvlastníkmi a taktiež vo vzťahu k tretím osobám, teda žalovaným 2/ a 3/. Do roku 2004 neboli žiadne nezhody medzi spoluvlastníkmi, teda žalobkyňou a žalovaným 1/ ohľadom užívania. V roku 2004 sa žalobkyňa odsťahovala zo spoločnej domácnosti, čo taktiež nebolo sporné, pričom dôvodom jej odsťahovania boli nezhody so žalovanými 2/ a 3/, pričom v tom čase už mala žalobkyňa kúpený byt v Prievidzi, ktorý však neužívala, a do roku 2004 bývala spolu so žalovanými. Žalovaní popisujú toto spolužitie ako spolužitie rodiny a niet pochýb o tom, že nezhody medzi žalobkyňou a žalovanými nemali svoju podstatu v existencii podielového spoluvlastníctva, ale v názorových nezhodách z iných rodinných udalostí. Tak ako konštatoval aj odvolací súd, k zmene alebo zániku dohody o bezplatnom užívaní spoločnej veci nedošlo žiadnou inou dohodou podielových spoluvlastníkov, ani rozhodnutím súdu. Odchod žalobkyne zo spoločnej nehnuteľnosti v roku 2004, ani následné jej konanie voči žalovaným nemohlo založiť zmenu či zánik existujúcej dohody o užívaní. Ako správne poukazovala žalobkyňa dohoda nemohla byť zmenená rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny spoluvlastníkov, pretože ona žiadny súhlas na iné užívanie nedávala. Vychádzajúc z uvedeného potom žalovaní neboli oprávnení užívať len izbu, ktorá bola určená na užívanie žalobkyňou, pričom nebolo sporné, o ktorú izbu išlo a za užívanie jednotlivých častí domu nebola dohodnutá žiadna odplata. Vychádzajúc zo záveru odvolacieho súdu, len v prípade ak by bola prekročená existujúca bezplatná dohoda o hospodárení so spoločnou vecou a dohoda o doživotnom užívaní, ich konanie by nebolo uvedenou dohodou kryté a na ich strane by vzniklo bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce hodnote užívacieho práva k izbe žalobkyne, t. j. cena nájmu danej jednej izby v spoločne užívanom dome. Po opätovnom výsluchu žalovaných vyplynulo, že žalovaný 1/ v rokoch 2011 - 2012 sa rozhodol bez súhlasu žalobkyne užívať jej izbu, nasťahoval sa do jej izby, pričom jeho izba zostala voľná. Ide pritom o obdobie, ktoré už spadá pod obdobie uplatnené žalobným návrhom žalobkyne. Ak teda žalovaný 1/ ako podielový spoluvlastník v rozpore s dohodou o užívaní začal užívať reálne vyčlenenú izbu určenú na užívanie žalobkyňou, a to svojvoľne bez zmeny dohody o užívaní a súhlasu žalobkyne, vzniká na jeho strane bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce hodnote užívacieho práva k izbe žalobkyne. Ak následne došlo k prevodu spoluvlastníckeho podielu žalovaného 1/ na oboch žalovaných 2/ a 3/ a faktický užívací stav zostal nezmenený, t. j. žalovaný 1/ naďalej užíval izbu žalobkyne ako „tretia osoba“, nie je možné prípadný nárok žalobkyne kvalifikovať inak, ako nárok na bezdôvodné obohatenie za užívanie jej izby, a to bez právneho dôvodu. Pokiaľ ide o užívanie nehnuteľností žalovanými 2/ a 3/, ich užívanie v dobe do roku 2015 vyplývalo z dohody spoluvlastníkov o užívaní rodinného domu a záväzku spoluvlastníkov voči nim spočívajúcom v bezplatnom doživotnom užívaní minimálne (teda aj viac) jednej izby s príslušenstvom. Išlo o záväzkový vzťah zaväzujúcich len zmluvné strany, ktorý trval v tomto rozsahu až do roku 2015. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaní 2/ a 3/ prekračovali takto vymedzený titul užívania spoločných nehnuteľností. Po tom, čo v roku 2015 žalovaní 2/ a 3/ získali spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach každý v 1-ine, ich právo z dohody o bezplatnom užívaní zaniklo a splynulo s povinnosťou strpieť takéto užívanie, ale len vo vzťahu k žalovanému 1/, pretože záväzok žalobkyni strpieť a umožniť užívanie nehnuteľností žalovanými 2/ a 3/ naďalej trvá a tento sa nezmenil ani uvedenou právnou zmenou vykonanou darovacou zmluvou v roku 2015. Ani po roku 2015 nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalovaní 2/ a 3/ užívali spoločnú nehnuteľnosť nad rámec im prislúchajúcich podielov (viď užívanie len spálne, ďalšej izby na poschodí a spoločné priestory). Pokiaľ ide o odvolacím súdom konštatovaný rozpor v tvrdení žalovanej 3/ v tom, že využívajú celú nehnuteľnosť a tak sa aj dohodli (viď zápisnica z pojednávania z 15.11.2017), žalovaná 3/ súdu podrobne uviedla spôsob užívania jednotlivých podlaží, izieb a spoločných priestorov. Súd mal za preukázané, že na druhom podlaží jednu spálňu užívajú žalovaní 2/ a 3/, jednu izbu užíva žalovaný 1/, jednu izbu užívajú všetci ako obývačku. Spoločné priestory užívajú spoločne. V takto vymedzenom rozsahu užívania nemožno vidieť prekročenie užívacieho oprávnenia založeného konkludentnou dohodou ešte z roku 1991. I keď žalovaná 3/ uvádza vo svojej výpovedi „my sme nikdy neboli dohodnutí, ako budeme izby užívať...“, súd konštatoval, že dohoda o užívaní vzhľadom na všetky okolnosti danej veci bola založená
nie výslovným písomným, alebo ústnym prejavom, ale faktickým dlhodobým a rešpektovaným užívaním. Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru súdu nárok žalobkyne voči žalovaným 2/ a 3/ nemôže byť daný, pretože do roku 2015 mali obaja títo žalovaní právny titul na užívanie dohodu o užívaní podielových spoluvlastníkov a dohodu medzi nimi a podielovými spoluvlastníkmi o bezplatnom doživotnom užívaní nehnuteľností, pričom nebolo preukázané, že by rozsah užívania podľa tejto dohody prekročili. Po tom, čo sa stali podielovými spoluvlastníkmi na základe darovacej zmluvy v roku 2015 ich užívacie právo čiastočne plynulo z ich spoluvlastníckeho podielu a v rámci neho práva užívať spoločnú vec a čiastočne z dohody o bezplatnom užívaní, ktorá dohoda medzi žalobkyňou a žalovanými 2/ a 3/ naďalej platí a aj žalobkyňa ju je povinná rešpektovať. Pritom užívací stav žalovanými zostal aj po roku 2015 nezmenený, ak podľa predchádzajúcej dohody o užívaní mala žalobkyňa oprávnenie užívať svoju izbu, túto dohodu o užívaní prebrali aj žalovaní 2/ a 3/, a to aj v časti bezodplatnosti. Je tak zrejmé, že spoluvlastníci si za užívanie spoločnej nehnuteľnosti podľa vymedzeného rozsahu užívania nemali podľa dohody nič platiť. V tejto súvislosti súd konštatoval, že všetky argumenty žalobkyne, týkajúce sa jej práva na peňažnú náhradu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu nie sú právne významné, pretože akýkoľvek nárok podielového spoluvlastníka na peňažnú náhradu prichádza do úvahy len v situácii, keď neexistuje dohoda spoluvlastníkov o užívaní, pričom táto dohoda v predmetnej veci tak ako konštatoval odvolací a aj prvostupňový súd existovala a podielovým spoluvlastníkom nepriznávala žiadnu odplatu. Opakované a rozsiahle vyjadrenia žalobkyne k okolnostiam nemožnosti dostať sa do nehnuteľnosti sú taktiež bez právneho významu. Ako už súdy konštatovali vo viacerých konaniach, žalobkyňa mala naďalej zachovaný prístup do domu cez dvere pivnice, kde zámok ani dvere menené neboli, žalobkyňa v priebehu celého konania ani raz nevyskúšala, či má skutočne zamedzený prístup do domu ako opakovane a vytrvalo tvrdí, preto súd nemôže považovať toto tvrdenie za preukázané. Žalovaní aj na poslednom pojednávaní tvrdili, že cez pivničné dvere je možné dostať sa do domu, ich vysvetlenie, že z dôvodu opotrebenia vymenili vchodové dvere a tým logicky aj zámok, tiež nesmeruje k žalobkyňou tvrdenej „okupácii domu“. Jednoduchým poukázaním na ponuku žalovaného 2/, ktorý prostredníctvom SMS správy vyzýva žalobkyňu na možné obhospodarovanie polovice záhrady, žalobkyňa pritom odpovedá celkom určite ironicky „ja som už zasadila, ja už žnem“, možno uzavrieť, že žalobkyňa nemala za žalované obdobie záujem nehnuteľnosti užívať. Súd mal aj z rozsudku tunajšieho súdu 12C 18/2015 preukázané, že od roku 2004, pre zlé vzájomné vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanými 2/ a 3/, nehnuteľnosti neužíva, pričom sa užívania nehnuteľností sama zriekla a ako sama žalobkyňa uviedla, tieto nehnuteľnosti ani užívať nechce. Jediným spôsobom, akým by žalobkyňa bola mala záujem nehnuteľnosti užívať, by bolo vytvorenie samostatnej bytovej jednotky v rodinnom dome, s tým, že prerobený byt by prenajímala tretej osobe. Z vyššie uvedeného tvrdenia žalobkyne je zrejmé, že žalobkyňa sama nemala a ani v súčasnosti nemá záujem predmetné nehnuteľnosti osobne užívať. Keďže bolo preukázané, že od roku 2011 žalovaný 1/ izbu žalobkyne, ktorú podľa dohody mohla užívať len ona, skutočne užíva, vzniká na jeho strane bezdôvodné obohatenie, a to do roku 2015 z dôvodu, že porušuje dohodu o užívaní, na užívanie izby žalobkyne nemá právny titul, teda užíva reálne vyčlenenú časť spoločnej veci bez právneho dôvodu, preto je povinný vydať bezdôvodné obohatenie za užívanie tejto izby. Taktiež po roku 2015 v právnom stave, keď už nie je podielovým spoluvlastníkom zostáva túto izbu plne užívať, preto vzniká i naďalej u neho bezdôvodné obohatenie, pretože užíva izbu bez akéhokoľvek právneho dôvodu.
5. Pokiaľ ide o ďalšie argumenty uvádzané žalobkyňou, súd len pre úplnosť konštatoval nasledovné: Žalobkyňa predloženým výpisom zo živnostenského registra na žalovaného preukazovala, že žalovaný 1/ v mieste svojho bydliska, konkrétne v garáži rodinného domu podniká (a teda užíva tento priestor domu v prevažnej miere sám a teda nad rámec veľkosti svojho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam), pretože v živnostenskom registri má ako miesto svojho podnikania uvedenú adresu totožnú s miestom svojho bydliska. Žalobkyni listom zo dňa 5.1.2016 Okresný úrad Prievidza, odbor živnostenského podnikania odpovedal ohľadom jej žiadosti o zrušenie zápisu miesta podnikania zo dňa 8.12.2015, že žalovaný 1/ splnil podmienku ohlásenia adresy miesta podnikania v čase ohlásenia živnosti v zmysle živnostenského zákona. Výpoveďou žalovaného 1/ súd mal zistené, že kovoobrábací stroj v garáži je nevyhovujúci a poukázal na konanie tunajšieho súdu 12C 18/2015, v ktorom preukazoval nepodnikanie v predmetných nehnuteľnostiach. Súd mal z uvedeného konania zistené, že žalovaný 1/ vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v areáli spoločnosti STROJÁRNE PKH, a.s., Strojárska 4, Prievidza a takisto so žalovaným 1/ predložených faktúr za odber elektrickej energie z dvoch rôznych ročných časových období (v ktorých obdobiach nebol zistený vysoký odber elektrickej energie v mieste bydliska žalovaného 1/, skutočnosť ktorá vylučuje každodenné používanie starého sústruhu na podnikateľské účely žalovaným 1/), mal súd zistené, že tieto tvrdenia žalobkyne nie sú pravdivé. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že v užívaní
predmetných nehnuteľnosti jej bráni zlý zdravotný stav, ktorý preukázala odborným posudok o invalidite / ochorenie chrbtice/, uviedla že, pri stavbe domu prišla nielen o detstvo, ale aj o zdravie, z dôvodu choroby nesmie byť v zime. Dom sa nevykuruje, na čo poukazuje 7 rokov a taktiež bez kľúčov sa do nehnuteľnosti nedá vojsť. Tieto skutočnosti uvádzané žalobkyňou považoval súd za nepravdivé. V rodinnom dome nepretržite všetci traja žalovaní bývajú, dom sa vykuruje a taktiež nie je pravdou, že by sa žalobkyňa v minulosti aj za žalované obdobie domáhala vstupu do domu, neboli jej vydané kľúče a z tohto dôvodu nemôže dom užívať. Ide o subjektívne a účelové tvrdenie žalobkyne, ktoré v súdnych konaniach uvádza opätovne. Pokiaľ žalobkyňa neprejavila ani základnú snahu užívať dom, žiadať kľúče, hoci cez garáž sa do domu môže stále dostať, nemôže podľa názoru súdu tento postoj použiť na zdôvodnenie finančného nároku uplatneného v konaní, išlo by o zjavné zneužitie práva. Žalovaný 1/ potvrdil, že do domu sa vždy dá dostať cez garážové dvere, na ktorých nebol zámok menený 30 rokov. Rovnako k vykurovaniu vysvetlil, že dom sa vykuruje pevným palivom. Opätovne poukázal, že fakticky v dome nevykonáva podnikateľskú činnosť, čo preukazoval už v minulom súdnom konaní a s ktorou skutočnosťou sa súd už vysporiadal. Len samotné evidovanie sídla jeho podnikania neznamená, že podnikateľskú činnosť aj v skutočnosti na tejto adrese vykonáva, ide len o evidenčný význam.
6. Po vykonanom dokazovaní a rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu preto súd žalobu voči žalovaným 2/ a 3/ zamietol ako neopodstatnenú. Žalobkyni patrí len nárok voči žalovanému 1/, a to z titulu bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní jej izby týmto žalovaným, a to bez právneho dôvodu, teda mimo rámca dohody o užívaní podielových spoluvlastníkov a po prevode svojho podielu na ostatných žalovaných bez právneho dôvodu ako takého (§ 451 ods. 1 OZ). Toto bezdôvodné obohatenie spočíva v cene nájmu jednej izby pri užívaní vecí viacerými spoluvlastníkmi. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozsudok KS Bratislava sp. zn. 3Co 308/2016 a v ňom použitú judikatúru NS SR, súd konštatoval že uvedené rozhodnutie nemôže mať skutkovú a právnu súvislosť s danou vecou, pretože v tam prejednávanej veci sa vychádzalo z neexistencie dohody spoluvlastníkov o bezplatnom užívaní spoločnej veci. Taktiež tam popísané správanie žalovanej, ktorá svojím hostilným vystupovaním mala znemožniť druhej spoluvlastníčke užívať spoločnú vec je bez súvislosti s touto vecou, pretože v prejednávanej veci je zrejmé, že to bola žalobkyňa, ktorá odišla zo spoločnej nehnuteľnosti. Poukaz žalobkyne na rozhodnutie NS SR 8Cdo 439/2014 zo dňa 27.1.2016, vzhľadom na tam konštatovaný skutkový stav nie je súdu celkom zrejmý, súd však vzhľadom na priznanie nároku žalobkyni voči žalovanému 1/ sa okolnosťami dobrých mravov nezaoberá. Pri vzniku bezdôvodného obohatenia vznikajúceho u žalovaného 1/ nemožno vychádzať z inej hodnoty, ako je hodnota užívacieho práva k izbe žalobkyne, teda cena nájmu danej jednej izby v spoločne užívanom dome. Napriek právnemu názoru vyslovenému odvolacím súdom a právnemu názoru vyslovenému prvostupňovým súdom, že nárok bude považovať len ako bezdôvodné obohatenie v zmysle záverov odvolacieho súdu, napriek výzve žalobkyni, že je povinná preukázať prípadne náhradu zodpovedajúcu rozsahu neoprávneného užívania nehnuteľnosti žalovaným 1/, žalobkyňa zotrvala na svojej argumentácii a uplatnenom nároku, návrhy na dokazovanie na zistenie ceny nájmu jednej izby neuniesla. Za tejto dôkaznej situácie súd mohol vychádzať len z konštrukcie hodnoty náhrady, ktorú žalobkyňa uplatňovala, a to v prepočte na 1 m2 v sume 2,20 eur, pričom vychádzala z hodnoty na jej podiel pripadajúcu výmeru úžitkovej plochy rodinného domu 114,905 m2. Žalobkyňa v konaní tvrdila a vo veci 12C 18/2015 preukazovala, že jej izba má rozmery 3,20 x 3,80 metrov, spolu 12,60 m2 (viď spis 12C 18/2015 a znalecký posudok Ing. Adolfa Daubnera č. 9/2011 vo veci 17C 66/2010). V priebehu konania však zvýšila uplatnenú obvyklú cenu nájmu na sumu 4,73 eur za 1m2, keď vychádzala z ceny prenájmu 4-izbového bytu v Prievidzi / inzerát z 22.3.2019/ a túto hodnotu prepočítala aj na nájom za skôr uplatnené obdobie. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nepripúšťala zisťovanie hodnoty bezdôvodného obohatenia v rozsahu za užívanie len jej izby, súdu nezostávalo nič iné len prepočítať výmeru jej izby spolu 12,60 m2 a túto vynásobiť cenou nájmu v sume 4,73 eur za 1 m2, ktorú cenu žalobkyňa uplatňuje, pretože inak by súd išiel nad rámec tvrdení žalobkyni a plnil by dôkaznú povinnosť za ňu. Takto predstavuje cena nájmu mesačne po zaokrúhlení 60,- eur mesačne. Sú všeobecne dostupné ceny prenájmu jednej izby v nájomných bytoch, rovnako sú dostupné ceny prenájmov izieb v rodinných domoch a je aj súdu zrejmé, že tieto ceny za prenájom jednej izby sú vyššie. Súd však nemôže suplovať dôkaznú povinnosť žalobkyne, preto stanovil v sporovom konaní cenu obvyklého nájmu podľa cenových kritérií uplatnených žalobkyňou. Súd zaviazal preto žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia za užívanie izby žalobkyne mesačne v sume 60,- eur počnúc mesiacom marec 2015. Za mesiace od marca 2015 do konca októbra 2019, t. j. celkom 10 mesiacov roku 2015, 12 mesiacov roku 2016, 12 mesiacov roku 2017, 12 mesiacov roku 2018 a 10 mesiacov roku 2019, spolu 56 mesiacov patrí žalobkyni suma 3.360,- eur. Žalobkyňa vyzývala žalovaného výzvou, ktorá je súčasťou spisu 12C 18/2015, pričom vyzývala žalovaného 1/ na platenie
mesačnej náhrady 260,- eur vždy do 15.dňa v mesiaci od 1.3.2015 do budúcna, pričom žalovaný v 1/ rade túto výzvu prevzal. Žalovaný je preto povinný v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. platiť žalobkyni aj úroky z omeškania vždy od 16. dňa v mesiaci tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojitosti s § 255 ods. 1 CSP. V konaní boli prevažne úspešní všetci žalovaní, ani jeden zo žalovaných náhradu trov konania neuplatnil, preto súd vyslovil, že im náhradu trov konania nepriznáva.
7. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolania žalovaný 1/ a žalobkyňa.
8. Žalovaný 1/ podal odvolanie proti výroku I.. Uviedol, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie sa nestotožňuje. Obdobne, ako aj v priebehu konania na súde prvej inštancie jednoznačne tvrdí, že žalobkyni nikto nebránil a ani nebráni užívať nehnuteľnosť, ktorej užívanie je predmetom sporu. Sama žalobkyňa uviedla, že sa dobrovoľne odsťahovala z tejto nehnuteľnosti a v priebehu konania bolo výsluchom strán sporu preukázané, že žalovaní 2/ a 3/ ponúkali žalobkyni, že má možnosť nehnuteľnosť užívať. Žalobkyňa to však odmietla. Na jednej strane žalobkyňa tvrdí, že sú porušované jej práva vlastníka užívať nehnuteľnosť v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu a na strane druhej nehnuteľnosť užívať nechce a tvrdí, že chce náhradu za neoprávnené užívanie jej podielu ostatnými spoluvlastníkmi, vrátane neho (bývalého spoluvlastníka). V konaní riadne ozrejmil skutočnosti na základe ktorých žalovaným 2/ a 3/ vrátil ich spoluvlastnícky podiel. Nešlo o žiadny špekulatívny úkon, alebo úkon, ktorým by sa chcel zbaviť nejakej zodpovednosti (tak ako to tvrdí žalobkyňa). Čo sa týka užívania nehnuteľnosti po tomto prevode spoluvlastníckeho podielu robí tak na základe súhlasu spoluvlastníkov (žalovaných 2/ a 3/), ktorý sú jeho rodičmi. Pokiaľ by prijal argumentáciu žalobkyne, tak by žiadne dospelé dieťa nemalo bez nejakej zmluvy (bez právneho dôvodu) užívať nehnuteľnosť svojich rodičov, pretože by sa bezdôvodne obohacovalo. Takéto tvrdenia považuje za nedôvodné a dokonca v rozpore s dobrými mravmi. Tak ako uviedol aj v rámci konania, on neužíva nehnuteľnosť nad rámec dohody, ktorá bola medzi spoluvlastníkmi uzatvorená a ku ktorej sa vyjadril aj odvolací súd v rámci odôvodnenia uznesenia vydaného v tejto veci (bod 15, 16 uznesenia KS Trenčín, 17Co/41/2018). Izba žalobkyne je neobývaná a je jej plne k dispozícii. Poukázal na poslednú vetu bodu 15 odôvodnenia uznesenia 17Co/41/2018. Takýto prípad však nenastal a preto má za to, že sám odvolací súd uviedol okolnosti, za ktorých by bol tento nárok oprávnený. Práve v tomto vidí pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý pri svojom rozhodnutí ako keby nerešpektoval skutočnosť, že izbu žalobkyne nikto so žalovaných neužíval (teda sa bezdôvodne neobohacoval) a nerešpektoval ani stanovisko odvolacieho súdu. Opakovane poukazoval na to, že konanie žalobkyne považuje za konanie, ktoré je v príkrom rozpore s dobrými mravmi a takéto konanie nemôže užívať právnu ochranu. Žalobkyňa svojimi vyjadreniami tak k stranám sporu, ako aj v rámci pojednávania na adresu odvolacieho súdu, kde uviedla, že argumentácia odvolacieho súdu je „úplne scestná“ (bod 17 odôvodnenia rozsudku, str. 11), vyjadruje svoju neúctu a nadradenosť, čo by ako aktívna sudkyňa nemala robiť. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia 17Co/41/2018-226 (bod 18) jednoznačne neuviedol, žeby právne posúdenie o výkone práva žalobkyne bolo (resp. nebolo) v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd takéto posúdenie označil len ako predčasné. Nemôže inak, ako len laicky vysvetliť situáciu, v rámci ktorej si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaní 2/ a 3/ sú rodičia, ktorí majú dve deti (aj keď biologickou matkou žalobkyne je len žalovaná 3/). V konkrétnom čase títo istí rodičia darujú svojim deťom rodinný dom, ktorý si postavili počas života a v ktorom chcú aj dožiť a s deťmi sa dohodnú v darovacej zmluve na práve doživotného bývania a užívania. Jedno z detí (žalobkyňa) sa dobrovoľne odsťahuje a v čase, keď vzniknú medzi ňou a rodičmi zásadné názorové rozdiely rozhodne sa zneužiť túto situácii a navrhne zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak, že ona nechce byť výlučnou vlastníčkou nehnuteľností a okrem iného navrhuje nariadenie predaja nehnuteľnosti. Absolútne neakceptuje akékoľvek právo rodičov na dôstojnú starobu a spokojné dožitie svojho života a to aj napriek tomu, že jej darovali 1 spoluvlastníckeho podielu k týmto nehnuteľnostiam, teda právo získala bezodplatne. Súd návrh žalobkyne zamietol a preto zvolila inú alternatívu a to formu uplatnenia nároku na akúsi náhradu za neoprávnené užívanie jej spoluvlastníckeho podielu. Nárok si uplatnila tak voči rodičom, ako aj voči nemu, ako svojmu bratovi. Jeho rodičia sú už vo vyššom veku a majú vážne zdravotné problémy. Potrebujú pomoc inej osoby, ktorú im on, ako syn poskytuje. Aj vzhľadom na túto skutočnosť naďalej býva s nimi v spoločnej domácnosti. A práve za toto, že on ako brat žalobkyne si dovoľuje zostať pri rodičoch a pomáhať im by mal ešte platiť akúsi náhradu za to, čo ani neužíva (za 1 izbu žalobkyne). Práve takéto správanie sa žalobkyne považuje za správanie sa v rozpore s dobrými mravmi a aj uplatňovanie práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže užívať právnu ochranu. V tomto vidí nesprávne právne posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku. Teda záverom je potrebné
uviesť, že v podstate ide v spore o nasledovné: dcéra, ktorá sa nestará o rodičov a neprejavuje o nich ani náležitý záujem (ktorý by ako dcéra mala prejavovať), žaluje týchto rodičov a svojho brata (ktorý sa o rodičov stará) o zaplatenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, ktorý jej rodičia bezodplatne darovali a ktorý podiel jej nikto nebráni užívať len preto, lebo ona tento podiel užívať nechce. Namiesto toho, aby sa podieľala na prípadnej starostlivosti o rodičov, žiada ešte aj od brata, ktorý rodičom starostlivosť poskytuje a pomáha im, aby jej platil. Každý triezvo uvažujúci človek, ktorý si ctí svojich rodičov a má morálne zásady musí vidieť absurdnosť uplatneného nároku. Preto prosí odvolací súd, aby vnímal veci v širšom kontexte a nie tak, ako ich vníma žalobkyňa, ktorá vytrháva z kontextu a poukazuje len na svoje práva, pričom nerešpektuje práva iných a dokonca si neplní ani svoje povinnosti. V ostatnom sa pridržiava svojich vyjadrení a stanovísk prezentovaných v rámci konania. Má za to, že podaná žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. nie je zákonné a spravodlivé. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhoval, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby sám vo veci rozhodol tak, že návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietne a žalovanému 1/ priznal náhradu trov konania.
9. Žalobkyňa podala odvolanie proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom II., III. a IV., z dôvodu jeho nezákonnosti, arbitrárnosti a rozporu s platným právom, pretože závery v ňom uvedené sú v rozpore s článkom 2 ods. 2 CSP (porušený princíp právnej istoty - v skutkovo a právne judikovanej totožnej veci sa rozhodlo inak) s článkom 3 ods. 1 CSP (absentuje odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít -judikáty R 54/1973, 2Cz 54/79 a judikatúry ESĽP vo vlastníckych veciach). Podľa článku 12 ods. 4 Ústavy SR nikomu nesmie byť spôsobená ujma pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. V prejednávanej veci nepochybne takýmito právnymi normami sú článok 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 37, § 39, § 123, § 126 a § 137 ods. 1 , § 139 ods. l, § 451 ods. 1, 2 § 456, § 458 ods. 1, 2, § 583, § 584 Občianskeho zákonníka, § 41 ods. 1 katastrálneho zákona ako aj článok 2 ods. 2, 3, článok 3 ods. 3, článok 6, článok 11 ods. 4, článok 15 a 16 ods. l CSP. Povinnosťou súdu I. inštancie bolo zaoberať sa žalobným nárokom o zaplatenie náhrady za užívanie podielu 1 vo vlastníctve žalobkyne, okupovaného žalovanými 1/ až 3/ na pozemkoch a dome, zapísaných na LV č. XXX v k.ú. F. C. v žalobou vyčíslenej výške 5.725,57 eur s prísl. (vo veci 10C/16/2016) a 10.733,39 eur s prísl. (17C/2/2019) za obdobie od 1.3.2015 do 16.10.2019 a pokiaľ súd rozhodoval iba o čiastke 10.733,39 eur s prísl. uvedenej v hlavičke odvolaním napadnutého rozsudku, nerozhodol o celom rozsahu nároku. Závery súdu o tom, že jej patrí iba náhrada za jednu izbičku, za skutkového stavu, keď je zapísaná za vlastníka 1 nehnuteľností v LV č. XXX v k.ú. F. C. a to domu a pozemkov, ktoré užívajú faktickou okupáciou žalovaní l/ až 3/ nemajú oporu v platnej právnej úprave. Z obsahu judikátov, na ktoré sa odvolala, vrátane rozsudku KS Bratislava sp.zn. 3Co/308/2016 v úplne totožnej veci je jasné, že Občiansky zákonník nepozná delené spoluvlastníctvo, čiže má právny nárok na vydanie náhrady za užívanie svojho ideálneho podielu 1 -bezdôvodné obohatenie, pokiaľ nedošlo právne relevantným a zákonom predpísaným spôsobom k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou. Vydať bezdôvodné obohatenie je zákonná povinnosť § 451 ods. 1, 2 a to v plnej výške s poukazom na § 458 ods. 1, 2 OZ. V konaní bolo nepochybne preukázané, že na dome súp.č. 519/8 boli vymenené zámky na dverách na I. nadzemnom podlaží (výpoveď žalovaného 1/ v bode 26 rozsudku ako aj žalovaných 2/ a 3/ vo veci 9C/154/2011) a to bez vzájomnej dohody so žalobkyňou, vlastniacou rovnaký podiel ako v čase ich výmeny vlastnil žalovaný 1/. Výmena zámkov a bránenie v užívaní nehnuteľností (ak sa niekto zvnútra zamkne - narážka na spornú garáž, ktorou sa vraj môže dostať do domu! - odporúča kolegom skúsiť odomykať spredu ak je zozadu zastrčený kľúč) je trestná činnosť v § 218 ods. 1, 2 Trestného zákona a porušenie užívacej dohody (o výmene zámkov je judikát 2Cz 54/79 a predložené rozhodnutie KS Bratislava ). Tieto nové kľúče od domu jej všetci žalovaní 1/ až 3/ odmietajú vydať a žalobkyňa ich nemá dodnes, čo je nesporný fakt. Žalovaný 2/ ukazoval žalobkyni kľúče priamo na pojednávaní (je to zachytené na zvukovom zázname z 1. pojednávania vo veci 10C/16/2016) a ani na súde ich žalobkyni nevydal; žalovaná 3/ jasne uviedla (ešte v konaní 12C/18/2015), že žalobkyňu do domu nevpustí, lebo „tam nemá žiadne svoje veci“. Žalobkyňa je teda z užívania domu ako aj z pozemkov úplne vylúčená v dôsledku výmeny zámkov, zapratania celého domu vecami žalovaných 1/ až 3/ (judikované NS SR sp.zn. 8Cdo/439/2014) a neposkytnutia súčinnosti svoj majetok užívať vo výške svojho podielu (vydať kľúče, vypratať dom v rozsahu podielu a neužívať záhradu judikované v R 54/1973). Z nezmyselnými tvrdeniami súdu I. inštancie o tom, že nemá právo na náhradu za užívanie domu a pozemkov (v bode 38 rozsudku) lebo nemá snahu sama nehnuteľnosti užívať a pod. sa už vysporiadal odvolací súd v uznesení sp.zn. 17Co/41/2018 (bod 12 uznesenia) a skonštatoval, že nárok na zaplatenie náhrady za užívanie je jasne daný bez ohľadu na to, či žalobkyňa vec užíva (chce
užívať) alebo nie. Prečo jej súd nepriznal vo vzťahu k žalovanému 1/ ani bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemkov v rozsudku zdôvodnené riadne nie je a v tejto veci je rozsudok súdu I. inštancie v rozpore so závermi KS Trenčín (bod 12 uznesenia 17Co/41/2018) tam je jasne uvedené, že nárok na to má, bez ohľadu na to, či jej niekto bránil v užívaní alebo ponúkol užívanie a pod.. Súd založil zamietavý rozsudok na tvrdení o existencie dohody o bezplatnom užívaní, ktorá bola uzavretá v roku 1991 a údajne pokračovala aj po 8/2004. Bohužiaľ, k takémuto záveru vôbec nie je možné dospieť. Pri uzatváraní dohôd je nutné brať do úvahy všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch a skúmať, či sa v spornom (žalovanom období) vôbec spoluvlastník/žalobkyňa mohla ujať svojho spoluvlastníckeho práva v rozsahu jej patriaceho podielu a či došlo k uzatvoreniu dohody o užívaní preukázaním vôle vzájomnou dohodou upraviť užívanie veci (judikát R 54/1973). Dohody sú viacstranné právne úkony, kde musí dôjsť ku konsenzu vôle strán. Dohody môžu uzatvárať len podieloví spoluvlastníci. Súd I. inštancie nemôže tvrdiť za preukázaného skutkového stavu, že došlo k pokračovaniu pôvodnej dohody o užívaní, keď sa ňou od 8/2004 nikto neriadi a samotný žalovaný 1/ (bod 26 odvolaním napadnutého rozsudku) uviedol, že ani spornú 1 izbičku pôvodne žalobkyňa neužívala sama a po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti sa do nej bez súhlasu žalobkyne sám nasťahoval (nepovažoval za potrebné sa jej pýtať). Taktiež žalovaný 1/ nepovažoval za potrebné sa žalobkyne spýtať ako spoluvlastníka v rovnakom podiele, či si môže zapísať miesto podnikania do spoločnej nehnuteľnosti ani či tam môže podnikať. Žalovaná 3/ vo svojej výpovedi tvrdila, že sa vraj na užívaní nehnuteľností „dohodla“ avšak neuviedla kedy, s kým ani ako a v bode 36 odvolaním napadnutého rozsudku je uvedený jej citát z pojednávania : ,, my sme nikdy neboli dohodnutí ako budeme izby užívať“. Žalovaný 2/ sa v tomto smere nevyjadril nijako a ona existenciu akejkoľvek dohody roky popiera a tvrdí, že žalovaní 2/ až 3/ si robili čo chceli a ona sa iba prispôsobovala, lebo inak bola vystavená domácemu násiliu, čo rozhodne nie je prejav slobodnej vôle. Ako sa súd vysporiadal s tvrdením o domácom násilí a preukázanom pokuse o vraždu žalobkyne žalovaným 2/ nevedno. Podľa § 151 ods. l CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Netušila, kto jej narezal pneumatiku na aute, avšak keď na pojednávaní z toho priamo obvinila žalovaného 2/, tento nepoprel, že ju nenarezal a žalovaná 3/ sa takýmto obvinením ani necítila dotknutá a nebola ani prekvapená, takže sa to dialo očividne s jej súhlasom. Pokus o vraždu možno mať teda za prakticky dokázaný. Za danej situácie existencia dohody o bezplatnom užívaní po 8/2004 preukázaná nebola. Ak by dohoda pokračovala, muselo by sa po 8/2004 užívať rovnako ako pred 8/2004 a to sa nestalo, pretože po výmene zámkov bola žalobkyňa z užívania úplne vylúčená a prinútená sa odsťahovať pre domáce násilie ( výmena zámkov je judikované porušenie pôvodnej dohody 2Cz/54/79), tak nedošlo k žiadnej novej dohode o užívaní. Žalobkyňa ako podielový spoluvlastník v podiele 1 jasne dáva svojimi podaniami na súd svoju vôľu najavo (žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, zaplatenie náhrady za užívanie) vo vzťahu k žalovaným 1/ až 3/ a to od roku 2010, že nestrpí pri úplnom vylúčení z užívania a rozhodovacej činnosti užívanie svojho podielu bez finančnej náhrady. Takže tvrdenie súdu I. inštancie o existencii dohody o bezplatnom užívaní po 8/2004 (výmene zámkov a vylúčenia žalobkyne z užívania) pokiaľ spoluvlastník v rovnakom podiele 1 požaduje za užívanie svojho majetku peniaze a druhý s tým nesúhlasí, nie je možné označiť za konsenzus o bezplatnom užívaní, ale za judikovanú nezhodu v hospodárení so spoločnou vecou. Právo domáhať sa uzatvorenia novej dohody (zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo) za skutkového stavu, ak si podielový spoluvlastník s ďalšími osobami robia, čo chcú (dom sa riadne nevykuruje, stavajú sa čierne stavby -skleník, pivnica, pácha sa domáce násilie) a zasahujú bez právneho dôvodu do práv iného spoluvlastníka, ktorého nerešpektujú, okrádajú o peniaze a urážajú, je prejav faktickej moci vlastníka nad vecou. Vlastník má právo ústnu dohodu nielen uzatvoriť ale ju aj zrušiť. Existenciu dohody o bezplatnom užívaní za žalované obdobie preukazujú žalovaní 1/ až 3/ a tí toto dôkazné bremeno neuniesli a žalovaní 1/ až 3/ paradoxne ani nikdy netvrdili, že takáto dohoda existuje. Závery súdu, že prejavy vôle žalobkyne - vlastníka, že dohodu o bezplatnom užívaní neuzavrela netreba rešpektovať sú priamym útokom na základy vlastníckeho práva o svojom majetku rozhodovať a disponovať s ním. Po 8/2004 výmenou zámkou došlo k ukončeniu dohody (vyplýva jasne z judikátu 2Cz 54/79 výmena zámkov = porušenie dohody), nová dohoda o užívaní uzavretá nebola, čo potvrdili okrem žalobkyne všetci žalovaní. Samotné faktické užívanie po 8/2004 takúto dohodu nezaložilo, lebo s ňou nevyslovila súhlas žalobkyňa ako podielový spoluvlastník v podiele 1 (§ 37 Občianskeho zákonníka) a ani nemala vôľu takúto dohodu uzavrieť, iba čakala, kým sa žalovaný 1/ finančne zmôže a následne podala žalobu vo veci 17C/66/2010 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Tvrdenia, že žalobkyňa je povinná poskytnúť žalovaným 2/ a 3/ potom, ako sa stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností na LV č. XXX v roku 2015 v podiele každý 1 zo svojho podielu ešte nad jeho rámec bezplatné užívanie ďalšej časti z jej patriaceho podielu je v rozpore s § 584 Občianskeho zákonníka. Podpisom darovacej zmluvy v roku 2015, ktorou žalovaný 1/ previedol svoj podiel na žalovaných 2/ a 3/ zaniklo zo zákona ich právo
podľa čl. V darovacej zmluvy z roku 1991 a vzniklo im právo užívať len svoj spoluvlastnícky podiel podľa § 137 ods. l Občianskeho zákonníka. Žalovanému 1/ zaniklo so spoluvlastníctvom dňom 16.11.2015 právo bezplatne užívať okrem izby aj zvyšok domu a pozemkov; na užívanie nehnuteľností nemá žiaden právny titul a prečo súd priznal nárok proti žalovanému 1/ aj za obdobie po 16.11.2015 iba za jednu izbu, hoci užíva oveľa viac, nedáva zmysel. Bez dohody o bezplatnom užívaní uzatvorenej so žalobkyňou v roku 2015 okupujú všetci aj podiel žalobkyne, sú povinní zo zákona vydať bezdôvodné obohatenie za podiel 1 a to všetci a v plnej výške, čo nepochybne vyplýva z Obč. zákonníka a z nižšie uvedených judikátov : R 54/1973, R 61/1996, JUD57798Sk (2Cz 54/79). Vzhľadom na vyššie uvedené, je rozsudok súdu I. inštancie nezákonný a porušujúci základné vlastnícke práva žalobkyne. Preto žiadala, aby súd odvolaniu vyhovel a priznal jej nárok v odvolaním uplatnenej a doposiaľ nepriznanej výške a 100% náhrady trov konania. Očakáva samozrejme odôvodnenie rozporu záverov s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ESĽP v uvedenej veci.
10. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedla, že s jeho obsahom nesúhlasí, pretože sú tieto tvrdenia nepravdivé. K bodu 1/ a 4/ odvolania uviedla, že žalobkyni bránia v užívaní jej nehnuteľností (a údajne zrazu voľnej izby) zapísaných v LV č. XXX v k.ú. F. C. (domu, pozemkov) osobne alebo prenájmom vecí nasledovné skutočnosti, a to vymenené zámky na vchodových dverách do domu súp.č. XXX/X v k.ú, F. C. (minimálne od roku 2004), chýbajúce kľúče od domu, žalovaní l/ až 3/ zamykajú garáž zvnútra, celý dom je okupovaný vecami patriacimi žalovaným 1/ až 3/, celá záhrada je obrábaná žalovaným 2/ až 3/ a žalovaný 1/ konzumuje všetko, čo sa na nej urodí, domáce násilie páchané na žalobkyne celé roky žalovanými 2/ až 3/. Ona popísala dôvody svojho odchodu zo spoločnej domácnosti jasne a zreteľne už v konaní 9C/154/2011 a týmito dôvodmi boli a dodnes sú - páchanie domáceho násilia žalovanými 2/ a 3/ s jeho podobným a detailným popisom. Za pôvodcov súčasnej vzťahovej mizérie jednoznačne označila bezcharakterné, bezohľadné a bezcitné správanie žalovaných 2/ a 3/ k jej osobe a skutočnosť. že súdy I. a II. inštancie si pletú príčinu s následkom a označujú obeť domáceho násilia za agresora nie je problémom žalobkyne. Pokiaľ žalovaný 1/ tvrdí, že sa stará o svojich rodičov, očividne klame, pretože na pojednávaní v tejto veci dňa 23.10.2019 žalovaní 2/ a 3/ vzniesli požiadavku, aby sa o nich starala žalobkyňa, čo žalobkyňa vzhľadom na pokus o jej vraždu prerezaním ľavej prednej pneumatiky na jej motorovom vozidle z pochopiteľných dôvodov odmietla (do domu a na pozemky nevkročí bez policajnej asistencie). Disponuje pudom sebazáchovy a nikdy nezostane s takýmito osobami sama v uzavretom priestore (vie, čoho sú schopní) pretože sa v prípade útoku na jej osobu samozrejme nijakej právnej ochrany v tomto štáte nedovolá. Z doterajšieho konania súdov na území SR je absolútne jasné, že aj keby žalobkyňa mala 6 bodných rán v chrbte, súdy skonštatujú, že zo strany žalovaných 1/ až 3/ išlo a jasnú sebaobranu a život im zachránila jedine ich odvaha a šikovnosť. Žalovaný 1/ sa o žalovaných 2/ a 3/ starať nemôže, lebo stavia dom (povedal to na pojednávaní) a je to skutočne tak. Žalovaný vlastní v podiele 1/1 C-KN parcely č. XXX, XXX a XXX/X zapísané na LV č. XXX na D. ulici v k.ú. F. C. a dňa 9.7.2019 požiadal o vydanie stavebného povolenia na stavbu „Rodinný dom“ na parc.č. XXX, XXX v kú. F. C. a 21.8.2019 bolo zverejnené na internete Mestom Prievidza pod sp.zn. 2.4.2.- 09-9879-2019 oznámenie o začatí stavebného konania v tejto veci. Je prinajmenšom zvláštne, že žalovaný 1/ žalobkyňu nemohol vyplatiť z jej podielu majetku na LV č. XXX a nemá na zaplatenie 260 eur mesačne za užívanie jej majetku, ale cca 100.000 eur na hrubú stavbu domu má a tiež nemá problém kúpiť si garáž a pozemky parc.č. XXX, XXX a XXX/ X v roku 2016 a 2018. Pokiaľ je na tom finančne tak dobre, nechápe, prečo nenajme svojím rodičom opatrovateľku za tie roky, čo ich využíval a býval v hoteli „MAMA“ a žalovaní 2/ a 3/ riešili za neho jeho problémy, prali mu, varili a žehli (za poplatok 100 eur mes.), je to jeho povinnosť. Žalobkyňa sa starala sama o seba od 18-tich a o pomoc musela vždy žiadať cudzích ľudí, ktorým platila. K hodu 5/ odvolania, že žalovaný neužíva nič nad rámec „dohody“, uviedla, že je vlastníčkou podielu 1 na nehnuteľnostiach v LV č. XXX v k.ú. F. C., ktorému zodpovedá faktická moc nad vecou a právo nakladať so svojím podielom v rozsahu stanovenom § 123 Obč. zákonníka (majetok držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním). Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, pričom z právnych úkonov sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. Tvrdí, že žiadna dohoda medzi ňou a žalovaným 1/ smerujúca k tomu, že môže užívať jej podiel 1 na sporných nehnuteľnostiach bezplatne ani medzi žalovanými 2/ a 3/ od 16.11.2015 nikdy uzavretá nebola. Jediný písomný doklad, z ktorého možno vychádzať pri pokuse o osvetlenie užívacích vzťahov k nehnuteľnostiam na LV č. XXX v k.ú, F. C. je darovacia zmluva, uzavretá medzi žalovanými 2/ a 3/ (darcovia) a žalobkyňou a žalovaným 1/ ako obdarovanými zo dňa 4.11.1991, registrovaná pod RI 1686/91. Úpravu užívacích vzťahov obsahuje výlučne bod 5. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 1/
a žalobkyňa sa zaviazali podpisom tohto dokumentu umožniť užívať bezplatne žalovaným 2/ a 3/ v nehnuteľnosti 1 izbu a príslušenstvo (bez bližšej špecifikácie) a žalovaným 2/ a 3/ bezplatne pozemky. Zo žiadneho ustanovenia tejto zmluvy nemožno vyvodiť právo žalovaného 1/ užívať bezplatne podiel žalobkyne. Takže pokiaľ chce odvolací súd tvrdiť, že právo bezplatne užívať nehnuteľnosti žalovaným 1/ s výnimkou 1 izby v období od 1.3.2015 do budúcnosti a žalovaných 2/ a 3/ po zmene vlastníckych vzťahov od 16.11.2015 (v ich prospech vložené vlastnícke právo v podiele 1 pre každého zo žalovaných 2/ a 3/) je založené na tejto zmluve, musí sa vysporiadať s otázkou jej platnosti s poukazom na § 37 Obč. zákonníka. Tvrdí, že darovacia zmluva je vo vzťahu k nej absolútne neplatná, pretože žalovaní 2/ a 3/ neboli bezpodielovými spoluvlastníkmi domu súp.č, 519/8, ale iba podielovými spoluvlastníkmi; podiel 1 patril žalobkyni z titulu účasti na stavbe domu. Zo strany žalovaných 2/ a 3/ nešlo o dar, lebo žalobkyňa sa musela podieľať na stavbe domu ako maloletá, čiže chýba bezodplatnosť, pre dar typická a zmluva je samozrejme neplatná v časti bodu 5 z dôvodu jej neurčitosti. V bode 5 nie je vôbec jasne stanovené, v akej konkrétnej minimálne jednej izbe sú žalobkyňa so žalovaným 1/ povinní zabezpečiť bezplatné bývanie a užívanie a ani čo sa považuje za príslušenstvo. Žalobkyňa nemala vôbec slobodnú vôľu zmluvu s takýmto obsahom uzavrieť, táto jej bola podstrčená žalovanými 2/ a 3/, ktorí ju dali vypracovať, ako sami uviedli kvôli nízkym daňovým poplatkom vo veci 9C/154/2011 (aby nededil L. Y.) a takáto vôľa chýbala aj na strane žalovaného 1/ (bol maloletý a zmluvu podpísal za neho opatrovník) a vôbec netuší, či zmluva vôbec prešla súdnym konaním -schválenie právneho úkonu za maloletého). Ak by žalobkyňa neurobila, čo žalovaní 2/ a 3/ vymysleli, títo by ju prinútili uvedený dokument podpísať pod nátlakom a domácim násilím. Bola v tom čase študentka, bez vlastného príjmu a jej sirotský dôchodok poberala žalovaná 3/, ktorá by ju neváhala v prípade odporu vyhodiť na ulicu; žalovaná 3/ ju vyhadzovala z domu za menšie veci. Takže uvedená zmluva v časti užívania je absolútne neplatná z dôvodu jej neurčitosti - nebolo stanovené, kto čo bude užívať a o rozdelení izieb nerozhodovali slobodne všetci, ale iba žalovaní 2/ a 3/. Žalovaná 3/ sama na pojednávaní v tejto veci poprela existenciu dohody o rozdelení izieb. Jediné, na čom sa strany dohodli, bolo bezplatné užívanie pozemkov darcami - žalovanými 2/ a 3/, samozrejme kým nedošlo k zmene pomerov zo zákona; z darcov sa dňom 16.11.2015 stali podieloví spoluvlastníci s iným mechanizmom rozsahu práv, vyplývajúci zo zákona, teda právom užívať len svoj podiel, každý v 1- ine. Žalovaný 1/ mal podľa darovacej zmluvy z roku 1991 právo bezplatne užívať nehnuteľnosti v rozsahu svojho podielu 1, čo sa zmenilo dňom 16.11.2015, kedy prestal byť podielovým spoluvlastníkom, nepatrí mu tam nič a s novými podielovými spoluvlastníkmi - žalovanými 2/ a 3/ a žalobkyňou nijakú dohodu o užívaní a podnikaní neuzatvoril. Každý spoluvlastník môže užívať vec len v rozsahu svojho podielového spoluvlastníctva, to znamená v prípade žalovaného 1/ tento mal právo užívať nehnuteľnosti v podiele1 na LV č. XXX v k.ú. F. C. do 16.11.2015, kedy nehnuteľnosti previedol špekulatívne na žalovaných 2/ a 3/, ktorí majú právo od 16.11.2015 užívať výlučne svoj podiel 1 (§ 137 ods. 1 OZ) a nič iné. Žalovaný 1/ od 16.11.2015 nedisponuje žiadnym právnym titulom na užívanie podielu 1 žalobkyne a takýmto titulom nedisponoval ani pred 16.11.2015. Žalovaní 2/ a 3/ nemajú žiaden titul na užívanie podielu 1 vo vlastníctve žalobkyne po 16.11.2015, ale majú iba právo užívať svoj podiel -každý 1. Žalovaní 2/ a 3/ do žiadnej dohody o bezplatnom užívaní so žalobkyňou a žalovaným 1 / v žalovanom období nevstúpili, lebo nijaká neexistuje. Ak tvrdia (spolu s Krajským súdom v Trenčíne), že áno, musia jednoznačne preukázať, kto dohodu uzatvoril, kde, kedy s kým, čo presne bolo jej obsahom a či tieto osoby mali dispozičné právo s podielom nakladať (ujasniť si najprv vlastnícke vzťahy v tom -konkrétnom období) ako aj dobu jej trvania. Poukázala na obsah odôvodnenia odvolacieho rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/145/2011-184 zo dňa 25.10.2012, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 17C/66/2010 o zamietnutí návrhu žalobkyne o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, kde sa odvolací súd podrobne a detailne zaoberal darovacou zmluvou z roku 1991 ako celkom, vyvodzoval z jej obsahu dokonca právne závery a kde priamo konštatoval, že „ dôvodom podania návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bolo, že navrhovateľka aj v odvolaní jednoznačne prezentovala dôvod podania návrhu, podľa ktorého týmto spôsobom chce vyriešiť sporné užívacie vzťahy...“ Dňa 27.8.2014 je proti žalovanému 1/ podaná žaloba vo veci 12C/18/2015, kde sa domáha žalobkyňa zaplatenia náhrady za užívanie tých istých nehnuteľností, čo vlastne vylučuje súhlas žalobkyne s bezplatným užívaním jej podielu. V rozsudku KS TN sp.zn. 6Co/187/2016 (potvrdený zamietavý rozsudok OS Prievidza sp. zn. 12C/18/2015) v bode 57 odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala, že vo výkone jej práv zo spoluvlastníctva jej žalovaný bráni:, resp. že by s ňou uzavrel dohodu o užívaní inak, než podľa miery spoluvlastníctva atď. V roku 2012 a 2016 už odvolací Krajský súd v Trenčíne súd skúma totožnú darovaciu zmluvu z roku 1991. Dňa 25.10.2012 (v rozsudku sp.zn. 5Co/145/2011) konštatuje sporné užívacie vzťahy k tým istým nehnuteľnostiam a snahu žalobkyne získať peniaze (z princípu právnej logiky vyplýva, že kde je spor o užívanie, neexistuje dohoda); dňa 28.2.2017 (v rozsudku sp.zn. 6Co/187/2016) konštatuje dohodu o užívaní podľa veľkosti podielov a
dňa 28.2.2019 ten istý súd (uznesenie sp.zn. 17Co/41/2018 v tejto veci) točí o 180 stupňov a tvrdí, že v roku 2015 z totožnej darovacej zmluvy z roku 1991 zrazu vyplýva nejaká dohoda o bezplatnom užívaní, ktorá by mala byť v platnosti nielen od 8/2004, ale aj v roku 2012. Takže medzi 28.2.2017 (vydaním rozsudku 6Co/187/2016) a 28.2.2019 (vydaním uznesenia 17Co/41/2018) muselo dôjsť k nejakej záhadnej dohode, o ktorej žalobkyňa ako podielový spoluvlastník v 1-ici nič nevie. Tak ako sa odvolací Krajský súd v Trenčíne dôsledne pridŕža svojich záverov z rozsudkov sp.zn. 5Co 145/2011 a 6Co 187/2016, na základe ktorých žalobkyňu označuje za porušovateľku dobrých mravov, rovnako musí byť viazaný aj svojimi závermi v uvedených rozhodnutiach o výklade spornej darovacej zmluvy. Ak vo veci 17Co/41/2018 tvrdí ohľadne výkladu zmluvy niečo iné; musí vysvetliť svoj rozpor so závermi, ktoré sú publikované v už právoplatných rozsudkoch (oba spisy 9C/154/2011 a 12C/l 8/2015 sú ako dôkazy pripojené), inak žalobkyňa bohužiaľ musí opätovne konštatovať nezákonnosť a porušenie princípu právnej istoty. Za stavu, keď už oba rozsudky sú právoplatné a nikde nebolo konštatované, že sa uzavrela iná dohoda, než užívanie podľa miery spoluvlastníctva, čo znamená žalobkyňa má ideálny podiel 1 v každej jednej izbe a na pozemkoch a tomu patrí zodpovedajúca výmera a výmena zámkov na dome je konštatovaná už vo veci 12C/18/2015. Na dome sú vymenené zámky, celé nehnuteľností od 8/2004 okupované a užívané výlučne žalovanými 1/ až 3/, hoci na LV č. XXX nie sú zapísaní za vlastníkov v podiele 1/1 a žalobkyni nie je zrejmé, od kedy žalovaný 1/ uvoľnil jednu izbičku (počas konania pred súdom to netvrdil, ide o novú informáciu) a kde sa aktuálne nachádza jeho nábytok na mieru a kam sa odsťahoval on sám. Kľúče od domu žalobkyni samozrejme nevydal. Na pojednávaní ešte tvrdil, že túto izbu užíva. Pokiaľ sa odsťahoval, to znamená, že celý dom je aktuálne zaprataný výlučne uskladnením vecí vo vlastníctve žalovaných 2/ a 3/, ktorým patrí každému iba po 1-ine, čo je jasné bezdôvodné obohatenie (uskladnenie nábytku a výmena zámkov v cudzom majetku judikát NS SR 8Cdo 439/2014 + 3Cdo/52/2005) so zákonnou povinnosťou obohatenie vydať v plnej výške, to znamená za celý podiel žalobkyne 1, bez ohľadu na to, či tvrdia, že užívajú jeho časť. Žalobkyňa vôbec nerozumie tomu, prečo súd priznal vo vzťahu k žalovanému l/ po jeho prevode podielu na žalovaných 2/ a 3/ (vklad vl. práva povolený 16.11.2015) od 16.11.2015 nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za l izbu, keď žalovaný 1/ zjavne užíva aj ďalšie časti domu (špecifikované v bode 16 na strane 8-9 rozsudku KS TN sp.zn. 6Co/187/2016), hoci dohodu o ich bezplatnom užívaní neuzavrel, nehnuteľnosť nie je reálne rozdelená a na dome sú vymenené zámky. Judikatúra v podobných veciach už bola podrobne citovaná a nebude ju opakovať. Takéto majetkové nároky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia či už podľa § 137 ods. l OZ alebo podľa § 451 ods. l OZ nie je možné v žiadnom prípade zamietať pre dobré mravy, v opačnom prípade ide o nezákonný zásah do majetkových práv, garantovaných zákonom. Pokiaľ súd I. inštancie dospel k záveru, že strany sa reálne dohodli na majetkovom vyporiadaní reálnou deľbou a preto priznal náhradu za 1 izbu, takáto dohoda je bohužiaľ zo zákona absolútne neplatná pre nedostatok písomnej formy. Dohody o majetkovom vyporiadaní reálnou deľbou týkajúce sa nehnuteľností musia mať písomnú formu podľa § 141 ods.1 OZ. Pokiaľ ide o poukazovanie žalovaného l/ na morálku žalobkyne „sudkyne“, odporúča mu, aby sa skôr, než na niekoho ukáže prstom pozrel spolu so žalovanými 2/ a 3/ do zrkadla a prečítal si zápisnice zo všetkých doterajších pojednávaní o sporné nehnuteľnosti. Poukázala a citovala vyjadrenia žalovaných 2/ a 3/ na jej adresu v konaniach 9C/154/2011, 17C/66/2010. Vo veci 9C/154/2011 žalovaní 2/ a 3/ podali na ňu šikanóznu žalobu, kde sa ju snažili okradnúť o jej majetkový podiel 1 a vyrobili trovy vo výške cca 7.500 eur, ktoré bolo treba uhradiť a súd preniesol zodpovednosť za šikanóznu žalobu na jej osobu, takže ju pripravili o nemalé finančné prostriedky. Žalovaní 2/ a 3/ poslali žalobkyni zoznam požiadaviek, čo chcú na dome opraviť (predložený vo veci 12C/18/2015) a čo má žalobkyňa zaplatiť, ale žiadne poškodené alebo opotrebované vchodové dvere sa na tomto zozname nenachádzajú. Na dome vymenili dvere a zámky + páchajú domáce násilie, čo je v Tr. zákone trestná činnosť; staroba nie je dôvodom na zbavenie sa trestnoprávnej ani občianskoprávnej zodpovednosti za svoje správanie, tým je iba nedostatok spôsobilosti na právne úkony a nepríčetnosť. Myslí si, že za daného skutkového stavu sa požiadavka žalovaných 2/ a 3/ o osobnú starostlivosť a akési ohľady od osoby, ktorú majú za cudziu, s ktorou nemajú vzťah, označujú ju za arogantnú zlodejku, ktorej ani nevedia prísť na meno, sudkyňu, ktorá sa nevie správať a ešte aj porušovateľky dobrých mravov, o ktorú 10 rokov nejavili žiaden záujem, javí neuveriteľne zvláštne. Pokiaľ ide o manipulačný pokus žalovaného 1/ získať si zaliečaním priazeň odvolacieho súdu, uvádza len toľko, že sa k rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu vyjadruje výlučne na základe výsledkov jeho práce a vznáša oprávnenú kritiku podľa miery jeho zásluhovosti na finančných stratách žalobkyne rozhodovaním mimo akéhokoľvek zákonného rámca. Za skutkového stavu, keď odvolací súd supluje rolu advokáta žalovaných 1/ až 3/ namiesto toho, aby sa správal ako nezávislý arbiter, rozhoduje v rozpore s platným právom a pripravuje stranu -sudcu (ktorý vie, ako má postup súdu a rozsudok v danej veci vyzerať) o peniaze, musí počítať s agresívnymi reakciami a nemá najmenší dôvod byť precitlivelý. Žiadala rozsudok súdu I. inštancie zmeniť tak, že bude jej návrhu
v zamietavej časti vyhovené. Ide o jednoduchý súdny spor, kde sa dokazuje iba výška spoluvlastníckeho podielu predložením LV a to, že nemá zabezpečené nerušené užívanie majetku vo výške svojho podielu + výška peň. ekvivalentu stanovená súdnym znalcom. Všetko bolo predložené a preukázané, podložené citáciou judikatúry a zákonmi tohto štátu.
11. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a má aj formálne nedostatky, ktoré by odvolanie, ktoré podáva osoba s právnym vzdelaním a dokonca sudkyňa, nemalo mať. Odvolanie žalobkyne, je v rozpore s civilným sporovým poriadkom, ako aj v rozpore s poučením neobsahuje označenie odvolacích dôvodov tak, ako je to uvedené v § 363 CSP a následne v § 365 ods. 1, ods. 2 CSP. Podľa § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný. V celom rozsahu sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobkyne uvedenými v podanom odvolaní. Žalobkyňa absolútne nerešpektuje právny názor odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie po vrátení veci viazaný. Odvolanie žalobkyne je dôkazom toho, že si právo vykladá jednostranne. Pokiaľ jej to vyhovuje, tak je právo na jej strane a pokiaľ jej právo (právny poriadok) dáva povinnosti alebo obmedzenia, tak je to zlý výklad práva. Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu a svoj názor na odvolací súd žalobkyňa prezentovala aj v rámci konania, kde uviedla, že argumentáciu odvolacieho súdu považuje ,,za úplne scestnú“ (viď str. 11 odôvodnenia rozsudku bod 17). Opakovane uvádza, že je toho názoru, že práve zo strany žalobkyne dochádza k zneužívaniu práva a takéto zneužívanie práva nemôže požívať právnu ochranu. Na toto viackrát poukázal aj v rámci súdneho konania a svoje tvrdenia oprel aj o prípadné posúdenie žaloby podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré odvolací súd absolútne neodmietol, ale len vyslovil svoj názor, že takéto konštatovanie bolo v predchádzajúcom rozsudku predčasné. Má za to, že žalobkyňa svojim správaním a svojimi vyjadreniami jasne preukázala, že jej jediným záujmom je trestať ho za to, že bývajú spolu s rodičmi ako rodina a že ona, napriek tomu, že sa dobrovoľne odsťahovala z predmetných nehnuteľností má ,,akési právo na náhradu“, pričom si však svoje povinnosti tak spoluvlastníka nehnuteľnosti, ale ani svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo zákona o rodine a aj z dobrých mravov neplní (záujem a starostlivosť o rodičov). Nemôže sa stotožniť ani s tým, že súd priznal vo výroku I. právo na náhradu za jednu izbu, ktorá mala patriť žalobkyni. Rodičia niekoľkokrát prejavili dobrú vôľu a ponúkli žalobkyni možnosť užívať tak dom, ako aj prípadne pozemky (napr. na sadenie), ale ona to odmietla. Keď tým argumentoval, tak to postavila do pozície, že bola z ich strany týraná a že sa z tohto dôvodu nemôže vrátiť do tohto prostredia. Opakovane uvádza, že žalobkyňa sa odsťahovala dobrovoľne a v danom čase nebol z jej strany žiadny náznak toho, že by bola týraná. Mala záujem bývať sama. Skutočnosť, že teraz on býva spolu s rodičmi, žalovanými 2/ a 3/ je objektívne odôvodnená. Obaja rodičia majú už vyšší vek a vážne zdravotné problémy. Práve skutočnosť, že žalobkyňa túto situáciu zneužíva považuje za správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Má za to, že povinnosťou žalobkyne je správať sa voči rodičom a darcom v súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa, ako keby zabudla, že získala svoj spoluvlastnícky podiel zadarmo - bezodplatne. Do nehnuteľnosti nič neinvestovala, jej tvrdenia o investíciách z jej majetku nie sú pravdivé. O nehnuteľnosti sa začala zaujímať až potom, ako došlo medzi nimi k vážnemu narušeniu vzťahov. Na rozdiel od žalobkyne sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, ktoré vychádza z názoru odvolacieho súdu, že stále medzi nimi a žalobkyňou platí časť dohody uvedená v darovacej zmluve o spôsobe užívania veci. Skutočnosť, že sa rodičia následne stali vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré na rodičov previedol vzťah ku žalobkyni nemá žiadny právny význam. K splynutiu práv a povinnosti došlo len v časti prevedeného spoluvlastníckeho podielu. Túto argumentáciu žalobkyne považuje za nedôvodnú. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj vzhľadom na tvrdenia, ktoré prezentoval v rámci konania má za to, že výrok III. súdu prvej inštancie, ktorý sa týka žalovaných 2/ a 3/ je zákonný a správny a preto odvolanie žalobkyne navrhoval v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodné a výrok III. rozsudku a aj výrok o trovách konania navrhoval potvrdiť.
12. Žalovaní 2/ a 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniam žalobkyne a žalovaného 1/ uviedli, že rozsudok vo výroku III., ktorý sa týka ich oboch je zákonný a spravodlivý a vychádza aj z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý už v tejto veci odvolací súd vyslovil (uznesenie KS Trenčín, sp. zn. 17Co/41/2018-226 zo dňa 28.02.2019). Majú za to, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a má aj formálne nedostatky, ktoré by odvolanie, ktoré podáva osoba s právnym vzdelaním a dokonca sudkyňa nemalo mať. Majú za to, že odvolanie žalobkyne, v rozpore s civilným sporovým poriadkom, ako aj v rozpore s poučením neobsahuje označenie odvolacích dôvodov tak, ako je to uvedené v § 363 CSP a následne v § 365 ods. 1, ods. 2 CSP. Podľa § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný. V celom rozsahu sa nestotožňujú s tvrdeniami žalobkyne uvedenými v podanom odvolaní. Žalobkyňa absolútne nerešpektuje právny názor odvolacieho súdu, ktorým je súd
prvej inštancie po vrátení veci viazaný. Odvolanie žalobkyne je dôkazom toho, že si právo vykladá jednostranne. Pokiaľ jej to vyhovuje, tak je právo na jej strane a pokiaľ jej právo (právny poriadok) dáva povinnosti alebo obmedzenia, tak je to zlý výklad práva. Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu a svoj názor na odvolací súd žalobkyňa prezentovala aj v rámci konania, kde uviedla, že argumentáciu odvolacieho súdu považuje „za úplne scestnú“ (viď str. 11 odôvodnenia rozsudku bod 17). Opakovane uvádzajú, že sú toho názoru, že práve zo strany žalobkyne dochádza k zneužívaniu práva a takéto zneužívanie práva nemôže požívať právnu ochranu. Na toto viackrát poukázali aj v rámci súdneho konania a svoje tvrdenia opreli aj o prípadné posúdenie žaloby podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré odvolací súd absolútne neodmietol, ale len vyslovil svoj názor, že takéto konštatovanie bolo v predchádzajúcom rozsudku predčasné. Majú za to, že žalobkyňa svojim správaním a svojimi vyjadreniami jasne preukázala, že jej jediným záujmom je ich a žalovaného 1/ trestať za to, že bývajú spolu ako rodina a že ona napriek tomu, že sa dobrovoľne odsťahovala z predmetných nehnuteľností má „akési právo na náhradu“, pričom si však svoje povinnosti tak spoluvlastníka nehnuteľností, ale ani svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo zákona o rodine a aj z dobrých mravov neplní (záujem a starostlivosť o rodičov). Nemôžu sa stotožniť ani s tým, že súd priznal vo výroku I. právo na náhradu za jednu izbu, ktorá mala patriť žalobkyni. Oni niekoľkokrát prejavili dobrú vôľu a ponúkli žalobkyni možnosť užívať tak dom, ako aj prípadne pozemky ( napr. na sadenie ), ale ona to odmietla. Keď tým argumentovali, tak to postavila do pozície, že bola z ich strany týraná a že sa z tohto dôvodu nemôže vrátiť do tohto prostredia. Opakovane uvádzajú, že žalobkyňa sa odsťahovala dobrovoľne a v danom čase nebol z jej strany žiadny náznak toho, že by bola týraná. Mala záujem bývať sama. Skutočnosť, že teraz s nimi býva ich syn, žalovaný 1/ je objektívne odôvodnená. Obaja už majú vyšší vek a vážne zdravotné problémy, bez jeho pomoci by tu už neboli. Práve skutočnosť, že žalobkyňa túto situáciu zneužíva považujú za správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Majú za to, že aj povinnosťou žalobkyne je správať sa voči nim, ako rodičom a darcom v súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa, ako keby zabudla, že získala svoj spoluvlastnícky podiel zadarmo - bezodplatne. Do nehnuteľnosti nič neinvestovala, jej tvrdenia o investíciách z jej majetku nie sú pravdivé. O nehnuteľnosti sa začala zaujímať až potom, ako došlo medzi nimi k vážnemu narušeniu vzťahov. Na rozdiel od žalobkyne sa stotožňujú s konštatovaním súdu prvej inštancie, ktoré vychádza z názoru odvolacieho súdu, že stále medzi nimi a žalobkyňou platí časť dohody uvedená v darovacej zmluve o spôsobe užívania veci. Skutočnosť, že sa následne stali vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam, ktorý na nich previedol (im vrátil) žalovaný 1/ vo vzťahu k žalobkyni nemá žiadny právny význam. K splynutiu práv a povinností došlo len v častí prevedeného spoluvlastníckeho podielu. Túto argumentáciu žalobkyne považujú za nedôvodnú. Vzhľadom na tieto skutočností, ako aj vzhľadom na tvrdenia, ktoré prezentovali v rámci konania, majú za to, že výrok III. súdu prvej inštancie, ktorý sa ich týka je zákonný a správny a preto odvolanie žalobkyne navrhovali v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodné a výrok III. rozsudku a aj výrok o trovách konania navrhovali potvrdiť. K odvolaniu žalovaného 1/ uviedli, že sa v celom rozsahu s ním stotožňujú. Sú toho názoru, že pokiaľ by výrok I. napadnutého rozsudku nadobudol právoplatnosť, resp. odvolací súd by dal za pravdu žalobkyni, tak by sa žalovaný 1/ od nich odsťahoval a nikto by im nepomohol. Ich zdravotný stav sa neustále zhoršuje a žalobkyňu to nezaujíma. Ich syn U. nemôže byť trestaný za to, že sa správa voči nim ako syn. Obaja sú ľudia vyššieho veku, ctia si morálne zásady a aj právo na iný názor. Je však pre nich nepochopiteľné a neprípustné, aby základné zásady, na ktorých stojí spoločnosť a to najmä starostlivosť o rodičov zo strany detí vo vyššom veku, keď si oni sami nevedia a nemôžu pomôcť bolo na ujmu dieťaťa (myslia tým syna U. ). Boli by postavené „na ruby“ všetky morálne zásady, keď by v tomto spore uspelo dieťa, ktoré hľadí len na seba, neplní si svoje zákonné a ani morálne povinnosti, rodičom nevie prísť na meno a má záujem len o peniaze. Opakovane tvrdili, že aj voči žalovanému 1/ je namieste žalobu posúdiť aj s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
13. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že napriek vyjadreniu žalovanej (správne žalobkyne) v celom rozsahu zotrváva na skutkových a právnych tvrdeniach uvedených v jeho odvolaní. K vyjadreniu žalobkyne uviedol, že jej tvrdenia považuje za účelové a v podstatnej časti za zavádzajúce. Z vyjadrenia žalobkyne jednoznačne vyplýva, že zmluvu, ktorou nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam sama označuje za absolútne neplatnú zmluvu, ktorá nemôže vyvolať právne účinky. Svojimi tvrdeniami označuje za neplatnú jednak časť zmluvy v časti užívania domu (z dôvodu neurčitosti), ale aj samotnú zmluvu ako celok (z dôvodu absencie slobodnej vôle strán zmluvu uzatvoriť). Napriek tomu, že všetky súdne spory vyplývajú práve z toho, že žalobkyňa sa na základe predmetnej darovacej zmluvy stala podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností, túto zmluvu označuje žalobkyňa za neplatnú. Žalobkyňa si neuvedomuje závažnosť svojho tvrdenia, pretože pokiaľ súd označí predmetnú zmluvu za absolútne neplatnú - nulitnú,
tak sa nikdy nestala podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností a súd musí nárok, ktorý si uplatňuje v tomto konaní (ako právo podielového spoluvlastníka) zamietnuť ako nedôvodný. Teda súd musí zamietnuť žalobu v celom rozsahu aj voči nemu, ako žalovanému 1/. Nárok, ktorý si žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje - vydanie akéhosi bezdôvodného obohatenia z titulu užívania nehnuteľností nad rámec spoluvlastníckeho podielu môže byť len nárokom podielového spoluvlastníka. Pri posúdení predmetnej zmluvy, ako absolútne neplatného právneho úkonu by potom žalovaná stratila aktívnu legitimáciu. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Z absolútne neplatného právneho úkonu nemôžu vzniknúť právne účinky. Neplatnosť právneho úkonu v takomto prípade posudzuje súd a to aj bez toho, aby sa takejto neplatnosti niektorý z účastníkov dovolával. V zmysle platnej judikatúry súd prihliada na absolútnu neplatnosť právneho úkonu s ohľadom na verejný záujem i bez návrhu, t. j. z úradnej povinnosti a to za predpokladu, že v rámci konania vyjdú najavo skutočnosti, ktoré sú s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu spojené. Za takú skutočnosť považuje tvrdenie žalobkyne o tom, že nemala slobodnú vôľu darovaciu zmluvu uzatvoriť. Platná právna úprava neustanovuje časové obmedzenie, do kedy je potrebné namietnuť neplatnosť právneho úkonu a to z dôvodu, že z takéhoto právneho úkonu nevznikne žiadne právo a teda ani právo, ktoré by sa mohlo v danom prípade premlčať. Podľa platného civilného sporového poriadku (§ 151 CSP) skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Výslovne nepopiera tvrdenia žalobkyne o absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy a ponecháva na úvahe odvolacieho súdu, aby platnosť (resp. neplatnosť) darovacej zmluvy posúdil sám z úradnej povinnosti a v prípade, ak tento právny úkon posúdi ako absolútne neplatný, aby vyhovel jeho odvolaniu a sám vo veci rozhodol tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne. K ostatným skutkovým tvrdeniam žalobkyne poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a obsah podaného odvolania.
14. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ a k vyjadreniu žalovaných 2/ a 3/ k jej odvolaniu uviedla, že pozná CSP, náležitosti odvolania sú uvedené v § 363 CSP a tieto odvolanie obsahuje. Aplikácia § 3 OZ pri nároku z bezdôvodného obohatenia -užívania cudzieho majetku bez súhlasu vlastníka a bez zmluvy je neprípustná. V tejto súvislosti poukázala na slovenskú judikatúru najvyšších súdnych autorít, napr. NS SR sp.zn. 1Cdo 57/2005, III. ÚS 151/08, I. ÚS 528/99, III.ÚS 2700/15. V prejednávanej veci opakovane poukazuje na správanie žalovaných 2/, 3/ k jej osobe, ktorí sa roky (spôsobom už 10 rokov detailne popisovaným v konaní pred OS Prievidza 17C/66/2010 ako aj 9C/154/2011) dopúšťali voči nej domáceho násilia; nútili ju stavať dom, vláčiť tehly a kamene, starať sa ako 5-ročnú o žalovaného 1/, spať u susedov na holom betóne v pivnici, týrali ju roky zimou, spôsobili jej zdravotné problémy a spustili ochorenie chrbtice, podali voči nej šikanóznu žalobu (pripojený spis 9C/l54/2011 z OS Prievidza), kde sa ju pokúšali pripraviť o majetok v hodnote 43.750 eur, zavinili trovy konania 7.500 eur ( ktoré má znášať žalobkyňa), okrádali ju o peniaze, osočovali, urážali a znevažovali a potom, ako im odmietla robiť slúžku, naďalej financovať pohodlný život a odovzdávať zarobené peniaze a žalovanému l/ vydať zo svojho sumu 250.000,-Sk na úhradu škody za rozbité auto (patriaceho mafiánov z klanu L.) pri nehode, ktorú žalovaný 1/ spôsobil pod vplyvom alkoholu v období, keď mal zadržaný vodičský preukaz (uvádzané vo veci 17C/66/20l0 pred OS PD), snažili sa ju prinútiť prepísať na nich svoj majetok v LV č. XXX bez akejkoľvek finančnej náhrady a naposledy sa ju pokúsili zabiť - žalovaný 2/ jej narezal na aute ľavú prednú pneumatiku, aby praskla za jazdy; žiadala, aby sa pri posudzovaní dobrých mravov brali do úvahy tieto nesporné fakty. K otázke údajného darovania podielu sa už vyjadrovala niekoľkokrát, takže zopakuje znova; o žiadnom dare jej nie je nič známe, dom stavala, vložila vlastné investície a až do 8/2004 sa podieľala výraznou mierou na jeho udržiavaní a tvrdenia žalovaného l/, že sa o dom nestarala sú lži. Vo veci vedenej na OS Prievidza 12C/18/2015 (zaplatenie náhrady za užívanie ) je spôsob jej starostlivosti detailne popisovaný, žalovaný l/ bol účastníkom tohto konania a stačí, ak si jej vyjadrenia prečíta. V tomto spore súd detailne skúmal, dopytom na Mestský úrad Prievidza, kto platil dane a bolo preukázané (bod 14 predmetného rozsudku 12C/18/2015), že žalobkyňa podala daňové priznanie za tieto nehnuteľnosti v LV č. XXX dňa 8.3.1993 a platila dane do roku 2004 za všetky nehnuteľnosti, vrátane majetku žalovaného 1/ a platila by to aj doposiaľ; keby žalovaná 3/ nesfalšovala jej podpis a neprehlásila svojvoľne dane na žalovaného 1/. Doklad s falzifikátom tohto podpisu bol v konaní 12C/18/2015 ňou predložený, v rozsudku však o tom nenájdete ani zmienku, takisto ani o tom, že platí za dom poistky v nemalej výške a doklady (poistné zmluvy) boli tiež predložené už vo veci 12C/18/2015. Takže pokiaľ sa platenie daní považuje za prejav starostlivosti o nehnuteľnosť u žalovaného 1/ musí sa to isté vzťahovať aj na ňu. A treba samozrejme zohľadniť aj to, akú dlhú dobu platil dane žalovaný 1/ (od roku 2005 do špekulatívneho prevodu podielu na svojich rodičov do 2015, teda iba 10 rokov) a v roku 2015 sa žalovaný 1/ elegantne svojej povinnosti platiť dane a financovať údržbu domu zbavil tým,
že svoj podiel previedol na žalovaných 2/ a 3/, takže od roku 2016 v 1/4-ine platia dane jeho rodičia - dôchodcovia a za podiel 1 zasa platí žalobkyňa a žalovaný l/ neplatí ani cent na údržbu domu, hoci v ňom roky býva. Zo spisu 17C/66/2010 OS Prievidza a výpovedí žalovaných 2/ a 3/ je jasné, že všetky úpravy, ktoré sa v dome vykonali do roku 2004 financovala žalobkyňa a ak žalovaní 2/ a 3/ tak z jej peňazí a po roku 2005 iba žalovaní 2/ a 3/ z dôchodku. Žiadala, aby súd pri posudzovaní otázky dobrých mravov zamyslel nad správaním žalovaného 1/. Za to, že sa vedie tento spor sú plne zodpovední žalovaní 1/ až 3/, ktorí namiesto finančného vyporiadania a uzavretia nefunkčných vzťahov (hoci majú peňazí dosť) robili prevody majetku a vzniesli nezmyselné nároky na vydanie podielu vo vlastníctve žalobkyne (na OS Prievidza sp.zn. 9C/154/2011), aby ju okradli a bránia jej užívať jej majetok v rozsahu jej podielu pre vymenené zámky, čo je trestná činnosť, ktorá nepožíva právnu ochranu rovnako ako domáce násilie (týranie blízkej a zverenej osoby). Takže v prípade, ak ide o zásah do vlastníckeho práva bez právneho dôvodu, čo užívanie majetku žalobkyne výmenou zámkou a okupáciou jej podielu nesporne je, má to za následok úplné vylúčenie žalobkyne z užívania. Pokiaľ ju súd zablokoval zamietnutím majetkového vyporiadania (vec l7C/66/2010) a prinútil zotrvať v podielovom spoluvlastníctve absolútne v rozpore so zákonom, nemôže ju následne ešte pripraviť o náhradu za užívanie, danú ustálenou judikatúrou aj ESĽP, pretože ide o právo brať z vlastnej veci úžitky a bezdôvodné obohatenie so zákonnou povinnosťou ho vydať v plnej výške. Pokiaľ ide o poukaz na jej morálku, ktorá sa má starať o svojich rodičov, k tomu sa už vyjadrila. So žalovaným 2/ nie je v žiadnom príbuzenskom vzťahu. Žalovanej 3/ nič nedlhuje a nemá vo vzťahu k nej vzhľadom na páchanie domáceho násilia, krádeže finančnej hotovosti a celoživotný psychický teror + verejné vyjadrenie, že „nemá dcéru“, nijaké neuhradené finančné ani morálne záväzky. Ona osobám, ktoré nezachovávajú ani základné pravidlá slušnosti nebude poskytovať žiadnu starostlivosť, čo povedala jasne a zreteľne na pojednávaní v tejto veci a do domu č. 519/8 nevstúpi bez policajnej ochrany. Má vlastné zdravotné problémy, už roky má poškodenú krčnú chrbticu a cervikálnu migrénu (od roku 2002) a toto ochorenie absolútne vylučuje akékoľvek práce na záhrade, čo samozrejme žalovaní 2/ a 3/ vedia, preto jej práce na záhrade tak vehementne ponúkajú. Má okrem iného aj 8 prasknutých medzistavcových platničiek v rôznych častiach chrbtice, v roku 2019 bola 7 mesiacov PN a pravidelne chodí na liečenie a toto ochorenie spolu s chronickou sínusitídou absolútne vylučuje pobyt v studenom a nevykúrenom dome a vzhľadom na diagnostikovaný vyšší krvný tlak a srdcovú tachykardiu sa musí vyhýbať stresovým faktorom a toxickým osobám, ktorými žalovaní 1/ až 3/ sú. Dôvodom jej odchodu zo spoločnej domácnosti okrem domáceho násilia boli aj žalovanou 3/ páchané krádeže finančnej hotovosti, ktoré jej nepatrili a absolútne neprimerané finančné nároky na ňu. Väčších hrabivcov, sebcov a lakomcov ako sú žalovaní 1/ až 3/ vo svojom živote ešte nestretla. Ak niekomu niečo vyčítajú, nech sa pozrú na seba, ako sa správajú oni. Ona nerobí nič, čo nevidela robiť samotných žalovaných 2/ a 3/. Skutočnosť, že dom stavala bola preukázaná, zhodnou výpoveďou so žalovanými 2/ a 3/ a jej vlastnícke právo vzniklo z titulu účasti na stavbe domu a od dobrej viery, že jej toto právo patrí a vlastnícke práva v tomto rozsahu vykonáva ku dnešnému dňu (od kolaudácie a užívania v roku 1981) do 2/2020 po dobu 39 rokov a nehnuteľnosti fyzicky užívala ako svoje od roku 1981 do 8/2004, teda 23 rokov. Teda už dávno splnila podmienky vydržania (dobrá viera + 10 ročné užívanie) aj keby súd skonštatoval neplatnosť darovacej zmluvy z roku 1991 a vydržanie je nadobúdací titul pre vlastnícke právo (§ 134 ods. l OZ). Takže bohužiaľ, bude a zostane podielovým spoluvlastníkom zapísaným na LV č. XXX a vo vzťahu k žalovanému 1/ je pôvodná darovacia zmluva z roku 1991 platná, lebo on podiel dostal zadarmo, bezodplatnosť vo vzťahu k nemu je zachovaná, a tiež ho vydržal, lebo od daru v roku 1991 do jeho špekulatívneho prevodu majetku na jeho rodičov v roku 2015 uplynula vydržacia doba (24 rokov). Na námietku vydržania musí súd prihliadať ex offo. Za šikanózny a poškodzujúci možno jednoznačne určiť výkon práva užívať majetok vo vlastníctve žalobkyne zo strany žalovaných l/ až 3/, ktorí ju odmietli napriek dostatku finančných prostriedkov z neho vyplatiť, robia si čo chcú, stavajú na jej pozemku čierne stavby, robia stavebné úpravy bez jej vedomia a súhlasu ako podielového spoluvlastníka, nerešpektujú ju a nedovolia jej za nijakých okolností uplatňovať jej majetkové práva v rozsahu jej patriaceho spoluvlastníckeho podielu podľa jej slobodnej vôle. Jej majetkové práva sú obmedzené výlučne na právo byť zapísaný za vlastníka v katastri a k povinnosti financovať údržbu a platiť dane a kto tvrdí niečo iné, klame. Toto rozhodne odporuje ústavou garantovanej rovnosti vlastníckych práv a ich rovnakému mu obsahu; pretože nikto nemôže užívať nič, čo mu nepatrí ani siahať na vlastnícke práva iného mimo jeho zápisu na liste vlastníctva. Takéto správanie v žiadnom prípade nemôže požívať právnu ochranu, pretože ide o neoprávnený zásah do vlastníckeho práva. Právo brať z vlastnej veci úžitky vyplýva zo zákona, rovnako ako povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie v plnej výške na úkor toho, koho sa získalo. Akýkoľvek iný postup predstavuje nezákonnosť. Žiadala jej odvolaniu vyhovieť a dôsledne rešpektovať výpočet výšky bezdôvodného obohatenia, vyčísleného v žalobe a jej rozšírení. Súd prvej inštancie nepriznal nárok na úhradu ani za
jednu izbu v žalobe uplatnenej výške, lebo nárok za 2,20 eur/m2 bol v priebehu konania zvýšený od 22.03.2019 na 4,73 eur/m2, pričom súd zmenu pripustil, ale sa to neodrazilo v rozsudku, pritom žalovaní správnosť výpočtu nenamietali.
15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolaní žalobkyne a žalovaného 1/ a po nariadení odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP, na ktorom v potrebnom rozsahu v zmysle § 384 ods. 1 CSP zopakoval dokazovanie, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť.
16. V prvom rade, čo sa týka námietky žalobkyne uvádzanej v odvolaní, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo zaoberať sa žalobným nárokom o zaplatenie náhrady za užívanie podielu 1 vo vlastníctve žalobkyne, okupovaného žalovanými 1/ až 3/ na pozemkoch a dome, zapísaných na L V č. XXX v k.ú. F. C. v žalobou vyčíslenej výške 5.725,57 eur s prísl. (vo veci 10C/16/2016) a 10.733,39 eur s prísl. (17C/2/2019) za obdobie od 1.3.2015 do 16.10.2019 a pokiaľ súd rozhodoval iba o čiastke 10.733,39 eur s prísl. uvedenej v hlavičke odvolaním napadnutého rozsudku, nerozhodol o celom rozsahu nároku, odvolací súd uvádza, že síce súd prvej inštancie v záhlaví rozsudku uviedol, že „ ... o zaplatenie 10.733,39 eur...“, avšak z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že sa zaoberal a rozhodol o celom nároku uplatneného žalobkyňou. Túto zrejmú pisársku chybu môže súd prvej inštancie opraviť vydaným opravného uznesenia aj po rozhodnutí odvolacieho súdu.
17. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie posúdil nároky žalobkyne nesprávne, preto nariadil termín pojednávanie na deň 05.05.2021, na ktorom v potrebnom rozsahu v zmysle § 384 ods. 1 CSP zopakoval dokazovanie, z ktorého vyvodil vlastné skutkové závery, ktoré následne po právnej stránke posúdil.
18. V predmetnom spore si žalobkyňa podanou žalobou (po jej viacerých rozšíreniach a spojení s vecou sp. zn. 17C/2/2019) ako podielová spoluvlastníčka uplatňuje nárok na peňažnú náhradu za nadužívanie nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve, ku ktorému malo dôjsť zo strany ďalšieho spoluvlastníka - žalovaného 1/ a po prevode jeho spoluvlastníckeho podielu na žalovaných 2/ a 3/ od 16.11.2015 aj z ich strany. Súčasne za obdobie od 16.11.2015 žiada od žalovaného 1/, ktorý prestal byť uvedeným dátumom spoluvlastníkom, náhradu za užívanie jej podiel bez právneho dôvodu, pretože na takéto užívanie nemá právny titul.
19. Odvolací súd po zopakovaní vykonaného dokazovania, po zhodnotení jeho výsledkov, dospel na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná.
20. Podľa § 137 ods. 1 a 2 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.
21. Podľa § 139 ods. 1 a 2 OZ, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.
22. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
23. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
24. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva, je okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. Vyjadruje teda aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V situácii, keď spoluvlastníkovi
nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Tak podľa judikatúry SR a čiastočne aj v ČR je takýto nárok nárokom vyplývajúcim z podstaty podielového spoluvlastníctva, teda nárok vyplývajúci z § 137 ods. 1 OZ (napríklad 4Cdo 298/2008 zo dňa 24.11.2009, NS SR 2Cdo 141/2009 z 30.5.2000). Tak podľa judikatúry SR a čiastočne aj v priestore ČR pritom platí, že je bez významu dôvod, pre ktorý spoločnú vec jeden zo spoluvlastníkov neužíva. Uvedené však platí bez výhrad len v situácii, pokiaľ ohľadom užívania spoločnej veci nie je medzi podielovými spoluvlastníkmi uzavretá dohoda o užívaní spoločnej veci a významné je i to, či za užívanie veci je dohodnutá odplata alebo nie. Za všetky súdne rozhodnutia NS SR súd v tejto časti cituje rozhodnutie NS SR 6Cdo 184/2010, podľa ktorého nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.
25. Odvolací súd po zopakovaní vykonaného dokazovania mal zhodne so súdom prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný 1/ boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k. ú. F. C., každý v jednej polovici od roku 1991 do 16.11.2015, žalobkyňa a žalovaní 2/ a 3/ sú podielovými spoluvlastníkmi od 16.11.2015 k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, žalobkyňa v podiele 1-ica a žalovaný 2/ a 3/ každý v 1-ine na základe darovacej zmluvy zo dňa 7.10.2015. Nehnuteľnosti boli pôvodne žalobkyni a žalovanému 1/ darované žalovanými 2/ a 3/ zmluvou v roku 1991 s tým, že obaja rodičia žalovaného 1/, ako darcovia si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Z tejto darovacej zmluvy vyplýva teda vôľa darcov ponechať si v predmetnej nehnuteľnosti právo doživotného bezplatného bývania a užívania predmetných nehnuteľností, a to minimálne v jednej izbe s použitím príslušenstva. Toto právo bolo dohodnuté ako osobné právo prevodcov a nebude vyznačené ako ťarcha na predmetných nehnuteľnostiach. Čo sa týka absolútnej neplatnosti tejto zmluvy, odvolací súd konštatuje, že nezistil jej dôvody, pričom táto zmluva bola podrobená prieskumu aj v predchádzajúcich konaniach, v ktorých rovnako nebola konštatovaná jej absolútna neplatnosť. Z výpovedí strán sporu a z rozsudku súdu 12C/18/2015 bolo rovnako preukázané, že predmetné nehnuteľnosti až do roku 2004 užívali strany sporu s tým, že žalobkyňa a žalovaný 1/ užívali samostatne každý jednu izbu, dom užívali naďalej aj žalovaný 2/ a 3/ a to ostatné dve izby a všetci spoločne užívali aj ostatné spoločné časti domu a pozemky a príležitostne aj piatu izbu. Tieto skutkové okolnosti súd prvej inštancie vyhodnotil ako dlhodobý užívací konsenzus podielových spoluvlastníkov a vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ podporený aj zmluvným záväzkom v darovacej zmluve z roku 1991. Tak žalobkyňa ako i žalovaný 1/ ako spoluvlastníci si teda podľa súdu prvej inštancie upravili spôsob užívania nehnuteľností medzi sebou a súčasne vymedzili rozsah ich spoločného záväzku spočívajúceho v umožnení užívania aspoň jednej izby a spoločných priestorov žalovaným 2/ a 3/. Pokiaľ ide o existenciu dohody o užívaní spoločnej nehnuteľnosti, túto žalobkyňa aj po rozhodnutí odvolacieho súdu opakovane namietala, keď neuznávala ani jej vznik, trvanie a poukazovala na zmeny, ktoré v užívaní nastali. Podľa názoru odvolacieho súdu na rozdiel od súdu prvej inštancie viazaným právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí (členovia senátu, ktorí rušili rozhodnutie súdu prvej inštancie boli po podaní terajších odvolaní vylúčení z prejednávania
a rozhodovania tohto sporu) však samotné faktické užívanie nehnuteľností nepotvrdzuje existenciu dohody spoluvlastníkov o užívaní spoločnej nehnuteľnosti. I keď dohoda spoluvlastníkov o užívaní spoločnej veci nevyžaduje písomnú formu, táto môže byť uzavretá aj ústne, alebo aj konkludentne, teda mlčky, avšak ako vyplýva i z R 54/1973, na ktorý poukazovala žalobkyňa i súd prvej inštancie, treba vždy starostlivo zvážiť, či už v samom dlhodobom užívaní veci určitým spôsobom treba a možno vidieť takúto dohodu. Bude tomu tak len vtedy, ak je takéto užívanie veci podľa všetkých okolností zjavne výrazom vôle vzájomnou dohodou upraviť užívanie veci a nie len dlhodobým faktickým stavom, ktorý poprípade porušuje práva niektorého spoluvlastníka. V prejednávanej veci pritom žalovaná 3/ vo svojej výpovedi uviedla, že ,, my sme nikdy neboli dohodnutí ako budeme izby užívať“, žalovaný 2/ sa v tomto smere nevyjadril nijako a žalobkyňa existenciu akejkoľvek dohody popiera a tvrdí, že žalovaní 2/ až 3/ si robili čo chceli a ona sa iba prispôsobovala, lebo inak bola vystavená domácemu násiliu, čo rozhodne nie je prejav slobodnej vôle. Vzhľadom na vyššie uvedené teda podľa odvolacieho súdu nie je možné urobiť záver, že len dlhodobé trinásťročné faktické užívanie nehnuteľností založilo takúto dohodu o užívaní spoločnej veci jednak vo vnútornom vzťahu medzi podielovými spoluvlastníkmi a taktiež vo vzťahu k tretím osobám, teda žalovaným 2/ a 3/. Ďalej bolo dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie a zopakovanom pred odvolacím súdom preukázané, že v roku 2004 sa žalobkyňa odsťahovala zo spoločnej domácnosti, čo taktiež nebolo sporné, pričom dôvodom jej odsťahovania boli nezhody so žalovanými 2/ a 3/, pričom v tom čase už mala žalobkyňa kúpený byt v Prievidzi, ktorý však neužívala, a do roku 2004 bývala spolu so žalovanými. Ak by aj odvolací súd pripustil, že tento faktický stav založil dohodu o užívaní spoločnej veci jednak vo vnútornom vzťahu medzi podielovými spoluvlastníkmi a taktiež vo vzťahu k tretím osobám, teda žalovaným 2/ a 3/, na rozdiel od súdu prvej inštancie však dospel k záveru, že v roku 2004 - 2005, kedy žalovaní na dome súp.č. XXX/X vymenili zámky na vchodových dverách (celé dvere, výpoveď žalovaného 1/ v bode 26 rozsudku ako aj žalovaných 2/ a 3/ vo veci 9C/154/2011), a to bez vzájomnej dohody so žalobkyňou, vlastniacou rovnaký podiel ako v čase ich výmeny vlastnil žalovaný 1/, došlo by k jej zrušeniu (nevydanie kľúčov, je porušenie užívacej dohody 2Cz 54/79). Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie nepovažoval za opodstatnené tvrdenie žalovaných, že žalobkyňa sa má možnosť dostať do nehnuteľnosti cez garáž, nakoľko nebolo preukázané, že žalobkyňa kľúče od garáže má (ona to popiera), a rovnako podľa odvolacieho súdu spoluvlastník má právo dostať sa do nehnuteľnosti, ktorej je spoluvlastníkom cez vchodové dvere, tak ako ostatní spoluvlastníci a nie aby sa dostával do nehnuteľnosti cez pivnice či garáž. Čo sa týka námietky žalovaných, že žalobkyni nebránia užívať jej podiel, túto odvolací súd rovnako nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, je bez významu dôvod, pre ktorý spoločnú vec jeden zo spoluvlastníkov neužíva, avšak aj tak z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa nemôže užívať spoluvlastnícky podiel pre veľmi zlé, vážne narušené vzájomné vzťahy medzi stranami sporu (nekomunikujú medzi sebou, neustále sa osočujú, nevedia si prísť ani len na meno...), nakoľko je evidentné, že by medzi nimi dochádzalo k neustálym konfliktom. Teda ak odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a predchádzajúceho senátu odvolacieho súdu dospel k záveru, že v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania nebolo preukázané uzatvorenie dohody o užívaní spoločnej veci, príp., že v roku 2004 - 2005, kedy boli vymenené zámky bez súhlasu žalobkyne a kľúče jej neboli vydané, došlo k zrušeniu dohody o užívaní veci, bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou, na základe čoho žalovaní užívajú nehnuteľnosti a či užívajú nehnuteľnosti nad rozsah svojich spoluvlastníckych podielov. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie a zopakovanom pred odvolacím súdom ako bolo už vyššie uvedené, bolo preukázané, že žalobkyňa a žalovaný 1/ boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k. ú. F. C., každý v jednej polovici od roku 1991 do 16.11.2015, žalobkyňa a žalovaní 2/ a 3/ sú podielovými spoluvlastníkmi od 16.11.2015 k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, žalobkyňa v podiele 1-ica a žalovaný 2/ a 3/ každý v 1-ine na základe darovacej zmluvy zo dňa 7.10.2015. Nehnuteľnosti boli pôvodne žalobkyni a žalovanému 1/ darované žalovanými 2/ a 3/ zmluvou v roku 1991 s tým, že obaja rodičia žalovaného 1/, ako darcovia si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Žalobkyňa je teda zapísaná za vlastníka v 1 nehnuteľností v LV č. XXX v k.ú. F. C. a to domu a pozemkov. Občiansky zákonník nepozná delené spoluvlastníctvo, teda žalobkyňa má právny nárok na vydanie náhrady za užívanie svojho ideálneho podielu 1, čo znamená, že žalobkyňa má ideálny podiel 1 v každej jednej izbe a na pozemkoch a tomu patrí zodpovedajúca výmera, pokiaľ nedošlo právne relevantným a zákonom predpísaným spôsobom k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou. V prejednávanej veci bolo pritom preukázané, že k reálnemu rozdeleniu nehnuteľností nedošlo. Ďalej bolo výsluchom žalovanej 3/ pred súdom prvej inštancie dňa 23.10.2019 (mala sa vyjadriť, k nejasnostiam vzniknutých v záveroch v uznesení KS TN, že na pojednávaní 15.11.2017 uviedla, že využívajú celú nehnuteľnosť tak ako sa dohodli, a okrem toho i to, že tam žalobkyňa nemá čo robiť a
všetko zariadenie je ich), preukázané, že dom má dve nadzemné podlažia, pričom v suteréne domu sa nachádza kotolňa, ktorá vykuruje celý dom, garáž, práčovňa, schodisko, pod schodiskom je špajza, ktoré využívajú všetci. Ďalšie podlažie - vstup do neho z vonku aj z pivnice, využíva sa kuchyňa, špajza, predsieň, WC a veľká obývačka, ktorú využívajú všetci len vtedy, keď príde syn žalovaného 2/ s priateľkou. Na druhom podlaží sú 4 spálne, kúpeľňa spojená s WC, jednu miestnosť využívajú všetci ako obývačku, jednu spálňu majú žalovaní 2/ a 3/, boli dve detské izby, jednu užíva žalovaný 1/ a do roku 2004 užívala druhú žalobkyňa. Keď žalovaný 1/ začal študovať, žalobkynina izba nebola využitá, bola tam prípojka na internet a kábel na TV, tak žalovaný 1/ sa nasťahoval do izby a využíva ju doteraz. Rovnako z výpovede žalovanej vyplynulo, že žalobkynina izba bola väčšia o 2m2, bola prázdna a slnečná, v jej izbe sa nachádzal starý nábytok, ktorý vyhodili a žalovaný 1/ si tam kúpil nový. Teda odvolací súd mal výpoveďou žalovanej 3/ (strany sporu túto nenamietali, teda jej tvrdenia považoval odvolací súd za nesporné), ako aj z výpovedí strán sporu vo veci 12C/18/2015 (zo zápisnice z pojednávaní ako aj z rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 12C/18/2015- 270 zo dňa 15.10.2015, ktoré boli v prejednávanej veci vykonané ako listinný dôkaz), za preukázané, že žalovaní užívajú celú nehnuteľnosť a pozemky (tieto obrábajú a berú z nich úžitky), teda užívajú aj spoluvlastnícky podiel žalobkyne, nakoľko v celej nehnuteľnosti a na pozemkoch sa nachádzajú len ich veci, celú užívajú len žalovaní 1/ až 3/, pričom žalobkyňa tam nemá žiadne veci ako sama potvrdila aj žalovaná 3/. Rovnako bolo preukázané, že žalovaný 1/ po prevode svojho spoluvlastníckeho podielu na žalovaných 2/ a 3/ užíva spoluvlastnícky podiel žalobkyne bez právneho dôvodu, nakoľko na základe darovacej zmluvy zo dňa 7.10.2015 uzatvorenej medzi ním a žalovanými 2/ a 3/ mu z bodu II. ods. 2 vyplýva len osobné právo užívať spoluvlastnícky podiel žalovaných 2/ a 3/. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd (keďže dospel na základe vykonaného a zopakovaného dokazovania k záveru, že dohoda o užívaní spoločnej nehnuteľnosti neexistovala, že žalovaný užíval nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, a že od 16.11.2015 užíva podiel žalobkyne bez právneho dôvodu) čo sa týka žalovaného 1/ dospel k záveru, že na strane žalovaného 1/ vzniká bezdôvodné obohatenie, a to do 16.11.2015 z dôvodu, že užíval nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, keď užíval aj spoluvlastnícky podiel žalobkyne, preto je povinný zaplatiť žalobkyni peňažnú náhradu za užívanie tohto spoluvlastníckeho podielu. Taktiež po 16.11.2015 v právnom stave, keď už nie je podielovým spoluvlastníkom, naďalej užíva jej spoluvlastnícky podiel, preto vzniká i naďalej u neho bezdôvodné obohatenie, pretože užíva spoluvlastnícky podiel žalobkyne bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Čo sa týka žalovaných 2/ a 3/ dospel odvolací súd k záveru, že títo po 16.11.2015 nemajú žiaden titul na užívanie podielu 1 vo vlastníctve žalobkyne, ale majú iba právo užívať svoj podiel -každý 1. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaní 2/ a 3/ do žiadnej dohody o bezplatnom užívaní so žalobkyňou a žalovaným 1/ v žalovanom období nemohli vstúpiť, lebo nijaká neexistovala. Tvrdenie, že žalobkyňa je povinná poskytnúť žalovaným 2/ a 3/ potom, ako sa stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností na LV č. XXX v roku 2015 v podiele každý 1 zo svojho podielu ešte nad jeho rámec bezplatné užívanie ďalšej časti z jej patriaceho podielu (podľa bodu 5 darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991) je podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne. Pokiaľ sa právo osobného užívania z titulu osobného záväzku zmení na právo užívať z titulu podielového spoluvlastníctva, môže podľa názoru odvolacieho súdu spoluvlastník užívať iba to čo mu patrí podľa veľkosti jeho podielu a nič nad jeho rámec, nakoľko by bolo v rozpore s podstatou podielového spoluvlastníctva, aby mal podielový spoluvlastník právo okrem svojho podielu užívať ešte nad jeho rámec spoluvlastnícky podiel druhého spoluvlastníka bezodplatne. Teda odvolací súd je názoru, že spoluvlastnícke právo je nadradené osobnému právu. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS ČR 26Cdo/1464/2005, pričom odvolací súd je názoru, že toto rozhodnutie možno analogicky použiť i na tento prípad. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd, čo sa týka žalovaných 2/ a 3/ dospel k záveru, že na strane žalovaných 2/ a 3/ vzniká bezdôvodné obohatenie, a to od 16.11.2015 z dôvodu, že užívajú nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, keď užívajú aj spoluvlastnícky podiel žalobkyne, preto sú povinní zaplatiť žalobkyni peňažnú náhradu za užívanie tohto spoluvlastníckeho podielu. Keďže žalovaní 1/ až 3/ od 16.11.2015 do 31.10.2019 (obdobie, ktoré žalovala žalobkyňa) užívali spoluvlastnícky podiel žalobkyne, a to žalovaní 1/ a 2/ nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a žalovaný 1/ bez právneho dôvodu, sú povinní od 16.11.2015 do 31.10.2019 zaplatiť nárok žalobkyne spoločne a nerozdielne. Výšku bezdôvodného obohatenia, peňažnej náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalobkyňa preukazovala znaleckými posudkami č. 39/2015, č. 44/2017, č. 47/2019, čo sa týka výšky nájmu pozemkov v mieste obvyklú za podiel 1 a výšku podielu 1 na nehnuteľnosti prepočtom na základe internetovej ponuky, pričom žalovaní túto výšku ani jej výpočet nenamietali, preto ju odvolací súd považoval za nespornú a priznal žalobkyni bezdôvodné obohatenie, peňažnú náhradu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu vo výške a za obdobie tak ako žiadala. Žalobkyňa vyzývala žalovaného 1/ výzvou, ktorá je súčasťou spisu 12C/18/2015, na platenie mesačnej
náhrady 260,- eur vždy do 15.dňa v mesiaci od 1.3.2015 do budúcna, pričom žalovaný 1/ túto výzvu prevzal a žalovaní 2/ a 3/ boli s ňou oboznámení, preto žalovaný 1/ a (po 16. 11. 2015) aj žalovaní 2/ a 3/ sú povinní v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. platiť žalobkyni aj úroky z omeškania vždy od 16. dňa v mesiaci tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Čo sa týka nárokov žalobkyne na zaplatenie sumy 188,93 eur je žalovaný 1/ povinní v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. platiť žalobkyni úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej žaloby, t.j. odo dňa 10.08.2017, a žalovaní 1/, 2/, 3/ sú povinní platiť žalobkyni úroky z omeškania zo sumy 539,05 eur odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej žaloby poslednému zo žalovaných 1/ až 3/, t.j. odo dňa 10.08.2017, zo sumy 473,86 eur odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej žaloby poslednému zo žalovaných 1/ až 3/, t.j. odo dňa 12.02.2019, zo sumy 1.311,99 eur odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej žaloby poslednému zo žalovaných 1/ až 3/, t.j. odo dňa 07.05.2019 a zo sumy 2.233,68 odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej žaloby poslednému zo žalovaných 1/ až 3/, t.j. odo dňa 24.10.2019 tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.
26. Čo sa týka námietky žalovaných, že žalobkyni nie je možné priznať uplatnené nároky, nakoľko konanie žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi, túto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, žalobkyňa je zapísaná za vlastníka v 1 nehnuteľností v LV č. XXX v k.ú. F. Lehôtka a to domu a pozemkov, pričom svoj spoluvlastnícky podiel neužíva pre veľmi zlé, vážne narušené vzájomné vzťahy medzi stranami sporu (nekomunikujú medzi sebou, neustále sa osočujú, nevedia si prísť ani len na meno...), pričom doposiaľ k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva nedošlo, teda nemá iné právo ako domáhať sa peňažnej náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu, resp. bezdôvodného obohatenia.
27. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
28. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V prejednávanej veci bola žalobkyňa v konaní plne úspešná, preto odvolací súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/, 2/, 3/ v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).